Ľudový odev
Popri strave a bývaní je odev najzákladnejšou požiadavkou človeka. Ak v predhistorickom období slúžil odev predovšetkým k ochrane tela pred zimou, dažďom a proti odratiu tela v divokej prírode, postupom času priberaním rôznych okrasných prvkov, spĺňa aj funkciu estetickú a v období triednych antagonizmov diferencuje jednotlivé spoločenské vrstvy. Vždy je však odrazom prostredia, prírodných pomerov i hospodárskeho a sociálneho postavenia jeho nositeľa. Odev manifestoval svetonázor a životný štýl. Preto je dôležitým dokladom pre výskum etnickej histórie toho - ktorého národa. Jedným z najvýraznejších prvkov slovenskej ľudovej kultúry v minulosti bolo oblečenie roľníkov, ktoré bežne označujeme názvom ľudový odev alebo kroj. Ľudový odev je úzko spojený s históriou národa, so spôsobom jeho života. Vznik a vývoj ľudového odevu ovplyvnili predovšetkým geografické a klimatické podmienky. Príroda sama poskytovala prvotný materiál na zhotovenie odevu - kože a kožušiny divých a domácich zvierat ( najmä oviec), rastlinné a živočíšne vlákna (ľan, konope,ovčia vlna). Najstaršími dokladmi o spracovaní textilných vláken z obdobia slovanského osídlenia na našom území sú archeologické nálezy praslenov, zvyšky koží a kožušín. Kovové gombíky,spony,spínadlá a nákončia remeňov umožňujú si urobiť o odeve 9.-13.str. aspoň čiastočnu, i keď veľmi nejasnú predstavu. Písomné pramene hovoria o rozsiahlom pestovaní a spracúvaní ľanu a konopí, o love na divokú zver a samozrejme chov domácich zvierat. Na vývoj a formovanie ľudového odevu tiež vplývali ďalšie znaky: 1. Biologické: pohlavie, vek,stav a zaradenie do rodinného i do širšieho dedinského kolektívu (slobodní, ženatí, vydaté, vdovy) 2. Druh zamestnania a práce(roľníci, pastiery, baníci, a pod). 3. Spoločenská a triedna príslušnosť. 4.Náboženstvo. 5. Styk s historickou módou a cudzinou (preberanie odevných prvkov z odevu vyšších vrstiev, z vojenských uniforiem, prijímanie nových materiálov a pod.). Spojenie týchto mnohých faktorov, ich rozličný vzťah, narastanie jedného a ústup druhého v zložitom spoločenskom procese po stáročia, vytvorrili postupne diferencovaný obraz ľudového odevu.
Ľudový odev Šarišskej župy
Územie bývalej šarišskej župy tvoria dnes najmä tri okresy, a to Prešovský , Bardejovský, Svidnický a na juhu časť Košického okresu. Na západe hraničil Šariš so Spišskou, na juhu s Abovskou a na východe so Zemplínskou župou. Na severe susedí s Poľskom a prirodzenou hranicou sú výbežky Karpát, ktoré aj v Šariši zohrali v minulosti dôležitú úlohu ako tepna postupujúcej valašskej kolonizácie. Už začiatkom 13. storočia cez obec Kendice pozdĺž rieky Torysy prechádzala významná kupecká cesta nazývaná „via magna“. V roku 1247 sa táto cesta nazýva „via regia“. Obchodný ruch medzi Budapešťou a Krakovom nutne prechádzal cez Košicko – prešovskú kotlinu a teda cez Kendice. I keď kupci územím len prechádzali a povinnosť zastaviť sa s tovarom mali až v Prešove, neďaleký Drienov, cez ktorý cesta viedla, mal výsadu vyberania mýta. Pre rozvoj obcí mali tieto privilégiá veľký význam.Nie div, že toto územie južného Šariša až po strednú časť Šariša, bolo najhustejšie obývaným územím celého Šariša. Blízkosť obce k slobodným kráľovským mestám Prešovu a Košiciam pozitívne vplývala na hospodársku situáciu obyvateľstva. Rozvinuté remeslá vplývali na rozvoj miest. Najstarší občania sa pamätajú i na ponuky odevných látok kupcami, prechádzajúcich cez obec na trh do Prešova. Všetky tieto okolnosti priaznivo vplývali na hospodársky rozvoj obce i na formovanie ľudového odevu. Otvorenosť kotliny k juhu a jej uzavretosť hneď za Prešovom, zrejme podmieňuje rozšírenie nami skúmeného odevu od Kendíc práve smerom na juh, teda smerom roztvárajúcej sa kotliny. Najmohutnejší vplyv na formovanie ľudového odevu mala rozvinutá výroba domáceho textilu : plátna, súkna. V Kendiciach boli podmienky len pre výrobu plátna z ľanových a konopných nití, ale v nepatrnej miere pre kožušiny. Výtvarné prvky odevu, sa viažu na rozličné tkáčske techniky, ktoré obmedzujú možnosť vytvárať ornamenty i keď práve tkaniny na východnom Slovensku ( i v Šariši) sú farebne aj motívom ukážkou momiriadnej zručnosti. Ojedinele sa stretávame s výšivkou obyčajne technikou plochého stehu podľa predkreslenia alebo krížikmi, tkanie a vyšívanie bolo domácou prácou žien, na výzdobe odevu sa podieľali najmä v poslednom období vývoja i mnohí vyučení i nevyučený remeselníci. Ľudová kultúra severného Šariša je výsledkom miešania slovenského obyvatelstva s goralským, predovšetkým však rusínsko - ukrajinským, ktoré sa odlišovalo i náboženstvom ( gréckokatolíci ). V ľudovom odeve za prelomu 19. a 20. stor. nájdeme pomerne málo výrazných odlišností, ktoré by jednoznačne označovali pôvod obyvateľov. Všeobecne môžme povedať , že v 19.str. bol odev celého Šariša takmer jednotný, pokiaľ ide o škálu súčastí mužského a ženského odevu. Medzi jednotlivými odevnými oblasťami boli posuny vo vývoji, pričom severné oblasti boli konzervatívnejšie, udržiavali dlhšie archaické prvky, čo nesúviselo ani tak s rozdielnou etnickou príslušnosťou ako s horšími ekonomickými podmienkami v podhorských drevorubačsko-pastierskych obciach. Tradičný odev si oveľa dlhšie uchovali bohatí sedliaci než chudobní, čo je pochopitelné, lebo bohatí sedliaci mali v zásobe viac kusov tých istých odevných súčiastok, a v čase, keď kroj už odumieral, boli tieto súčiastky ešte dobre zachovalé. U niektorých sedlliakov tradičný ľudový odev sa stal symbolom ich príslušnosti k bohatej vrstve sedliakov a len v jedinom prípade sme sa stretli v Kendiciach so starším mužom (Juraj Pigula nar. 1863, zomr. 1942), pre ktorého nosenie odevu z domácich tkanín bolo otázkou cti a lásky k tradícii. Ostal verný kroju až do svojej smrti. Už koncom 19. storočia prestali kendické ženy dávať do farbenia domáce plátno na zhotovenie farbotlačiarskych látok a kupovali si hotové farbiarske látky zhotovované manufaktúrne alebo továrensky, čo podporilo výrobu tenkého súkna a bavlnených látok. Hospodárska kríza na prelome 19. a 20. storočia i ťažké roky po prvej svetovej vojne mali za následok, že mnoho ľudí z Kendíc sa vysľahoahovalo do zámoria. Prvé roky po 1. svetovej vojne znamenajú istú stagnáciu v odievaní ľudu, nastáva obdobie – agrárna kríza, prejavila sa aj na odeve. Do obchodov sa dostáva lacný továrenský textil. To prispelo v plnej miere k zániku ľudového odevu. V súčasnosti pretrváva tradícia ľudového odevu len na dedinách u staršej populácie, len staršie ženy. Na zachovanie ľudového odevu prispievajú aj ľudové súbory a múzeá, pre uchovanie tradicie a informácií pre ďaľšie generálie.
Ženský svadobný odev Ľudový kroj obdobia prelomu 19. a 20. storočia, charakteristický pre oblasť šarišskej župy Charakteristika
Viac okázalosti a zvlášnosti než pri krstinách bolo pri svadbách. Až temer do konca štyridsiatych rokov 20. storočia išla mladá nevesta do kostola na sobáš v odeve takých strihov a farieb, ktoré sa v príslušnom období nosili. Avšak vždy to bol odev nový. Asi v štvrtom desaťročí 20. storočia ujíma sa zvyk, že sa mladuchy na sobáš obliekajú do bielych šiat. Netreba zdôrazňovať, že každá sa pretekala v tom, aby mala šaty čo najkrajšie, ba i čo najdrahšie. Pri posudzovaní šiat sa nepýtali len na to, aké mala mladucha šaty, ale aj to, koľko stáli („jaké mala šmaty a po keľo? „). Dodnes sa spomína prípad, keď sa istá mladucha rozplakala, že jej mama kúpila látku na svadobné šaty síce peknú, ale lacnú („co steho, že je šumna, ale keď je tuňa“). Nie div, že sa údaje o cenách zveličovali. Za najparádnejšie sa považovali látky biele brokátové a biele vlnené. Základnými odevnými doplnkami, charakteristickými pre svadbu boli : pôlka, pierka, venčeky a svadobné ručníky, prirodzene v minulosti party. Ešte v posledných rokoch 19. stor. išla mladucha na sobáš v parte, na ktorej mala upevnený zelený venček z rozmarínu. Cez prsia mala prehodenú bielu tkanú pôlku s červenými okrajmi, ktorú neskôr, keď sa stala matkou, používala za „hajtu“ (jednopolová tkanina cca 200-250 cm, do ktorej sa ovinujú deti). Nebolo rozdielu medzi odevom starších žien a odevom dorastajúcich dievčat. Hlavný rozdiel bol len v úprave hlavy. Dievčatá, až kým sa nevydali, chodievali do kostola v nedele a menšie sviatky bez zahalenia hlavy („ľem vo varkoču“).Vlasy mali nahladko dozadu sčesané, a vždy s cestičkou v prostriedku. Do vlasov vplietali kvetované stužky farby červenej a modrej. Na veľké sviatky do kostola brávali dievčatá na hlavu party. Poslednýkrát v živote išla dievka v parte na sobáš. Po sobáši by bolo bývalo hriechom dávať si partu na hlavu, i keď by to bolo len zo žartu. Hlavu si zahalili do čepcov zo soľnobanskej čipky. Časti ženského odevu Spodný odev Najspodnejšou súčiastkou ženského odevu, ktorá zakrývala dolnú polovicu tela, bola úzka spodná sukňa ,,podolek,,. Trebalo ju často prať, bola primitívneho strihu (dve poly plátna, rovnako dlhé kusy, podľa hrúbky ženy). Dĺžka podolka bola o 10 cm kratšia ako sukne. Vpredu od pása nadol sa rozstrihol rázporok, ktorý siahal asi do jednej tretiny dĺžky podolka, v páse sa zozbieral do veľkých zberov, alebo sa odstrihol klin smerom k švom. Upevňoval sa tkaničkami, alebo gombíkom. Slúžil ako odsávač potu. Podolek bola jediná časť odevu, ktorú ženy pravidelne prali. Nosenie podolkov trvalo až asi do r. 1940. Vtedy už všetky dorastajúce dievčatá bez výnimky, i tie najchudobnejšie, kupujú si v obchodoch spodné nohavičky („buďogovi“). ,, Rubaška,, predchádza podolku, bola dlhšia, siahala nad prsia ženy, boli na nej prišité plecnice ,,traki,, a držala sa na pleciach. Najstaršou spodnou súčasťou odevu bola rubaška, ktorú neskôr vystriedal podolek, na ktorý sa obliekalo oplecko. Bol to najstarší typ košele (košela s krátkym stanom), ktorý neskôr vystriedala dlhá košela. Jej dolný okraj bol cca 10 cm nad dolným okrajom sukne Na starších košeliach i opleckách boli rukávy dlhé a neskôr sa skracovali. Rukávy boli obyčajne z jemnejšieho plátna ako driek, na košeli sa hrubšie plátno prišívalo od pása dolu. Na rozdiel od oplecka košeľa mala pod hrdlom rázporok, zaväzoval sa bielymi tkanicami. Tento rázporok bol nutný z praktických dôvodov, kvôli dojčeniu detí. Golier a manžety boli z červenej činovate alebo vyšívané, ukončené háčkovanou alebo kupovanou čipkou.
Časti ženského odevu
Spodný odev Najspodnejšou súčiastkou ženského odevu, ktorá zakrývala dolnú polovicu tela, bola úzka spodná sukňa ,,podolek,,. Trebalo ju často prať, bola primitívneho strihu (dve poly plátna, rovnako dlhé kusy, podľa hrúbky ženy). Dĺžka podolka bola o 10 cm kratšia ako sukne. Vpredu od pása nadol sa rozstrihol rázporok, ktorý siahal asi do jednej tretiny dĺžky podolka, v páse sa zozbieral do veľkých zberov, alebo sa odstrihol klin smerom k švom. Upevňoval sa tkaničkami, alebo gombíkom. Slúžil ako odsávač potu. Podolek bola jediná časť odevu, ktorú ženy pravidelne prali. Nosenie podolkov trvalo až asi do r. 1940. Vtedy už všetky dorastajúce dievčatá bez výnimky, i tie najchudobnejšie, kupujú si v obchodoch spodné nohavičky („buďogovi“). ,, Rubaška,, predchádza podolku, bola dlhšia, siahala nad prsia ženy, boli na nej prišité plecnice ,,traki,, a držala sa na pleciach. Najstaršou spodnou súčasťou odevu bola rubaška, ktorú neskôr vystriedal podolek, na ktorý sa obliekalo oplecko. Bol to najstarší typ košele (košela s krátkym stanom), ktorý neskôr vystriedala dlhá košela. Jej dolný okraj bol cca 10 cm nad dolným okrajom sukne Na starších košeliach i opleckách boli rukávy dlhé a neskôr sa skracovali. Rukávy boli obyčajne z jemnejšieho plátna ako driek, na košeli sa hrubšie plátno prišívalo od pása dolu. Na rozdiel od oplecka košeľa mala pod hrdlom rázporok, zaväzoval sa bielymi tkanicami. Tento rázporok bol nutný z praktických dôvodov, kvôli dojčeniu detí. Golier a manžety boli z červenej činovate alebo vyšívané, ukončené háčkovanou alebo kupovanou čipkou.
Základné súčasti Košeľa
S krátkymi rukávmi. Predný a zadný diel je z jednej poly hrubšieho domáceho plátna, preloženého v plecnej časti. Na plecnej časti je prišitý kúsok tenkého, kúpneho plátna – šifónu, z ktorého sú aj rukávy. Vzhľadom na to, že plátno je na pleciach prišité, akoby boli plecia polátané, nazývajú tieto košele i „košeľa z platu“. Zozbieraný rukáv je všívaný do pleca košele. I pri manžetách sú rukávy husto a tuho nazberané a niekoľkorakým prešitím vystužené. V podpazuší je všitý takzvaný klin. Manžety „ opasce“ sú buď pestrá tkaná flotáž, alebo sú vyšívané ( krížikovou technikou, geometrické ornamenty). Tkané boli podobné. Predné diely košele boli spestrené hadovkou „krepinkou“ a bielizňovými portami „virginaj“(ozdobné úzke stuhy). Okraj zdobila nazbieraná čipôčka alebo biela strojová výšivka „štikeraj“. Dĺžka stanu sa riadi dĺžkou sukní, košeľa je však o nejaký kúsok kratšia. Stan košele spĺňal funkciu úzkej spodnej sukne.
Živôtik
Zvaný „lajbľik s baršonku“. Obliekal sa samostatne na veľkú šatku so strapcami. Na ušitie sa používali dva druhy látky: brokát, pretkávaný striebornými alebo zlatými drôtikmi a pásik čierneho zamatu. Živôtik sa vystrihol z brokátu a pásik zamatovej látky, široký asi 8 cm, sa prišil asi 2 – 3 cm nad dolným okrajom. Živôtiky boli veľmi bohato zdobené striebornými „šujtaškami“ (úzka plocha, šnúročka), prišitými do rôznych slučiek, osmičiek, špirál a podobne a ozdoba bola doplnená harasovými hadovkami (vlnovkovité stužky z jemnej vlnenej tkaniny) „krepinkami“ (hadovka,ozdobená šnúročka, šujtaška vlnitej formy) vo farbách kontrastujúcich so základnou farbou živôtika.
Sukňa
Najväčšej obľube sa tešili čierne vlnené látky s drobnými kvietočkami alebo bavlnené. Vlnené boli hladké. Sukne pozostávali z 5-6 pol (častí). Podľa veľkých zberov všitých do pásového obalka (pásová dutinka) sa sukne skladali a zahladzovali. Spodný okraj sukne z vnútornej strany bol podšívaný červeným škrobeným plátnom, alebo nejakou tuhšou kartúnovou látkou. Podšitý pás bol prišitý farebnými niťami. Do obalka pása boli pozberané všetky poly sukne okrem prednej. Predná pola, ktorá bola okrem spodného okraja – z nejakej podradnejšej látky – mala prostriedkom rázporok. Najväčšej obľube sa však tešia v tomto období zamatové sukne s kvietkami. Sú rôznej farby, okrem výslovne sýtych farieb.
Zástery
Boli hladké, ušité z jednej poly, alebo z dvoch pôl čiernej nevzorkovanej látky. Mali tvar obdĺžnika. Mladé ženy mali v obľube čierne lesklé látky zvané „meňace“ z umelého hodvábu. Nie menšej obľube sa tešili i čierne bavlnené látky, tkané atlasovou väzbou. Fialovo-čierne zástery na veľké sviatky boli zhotovené z dvoch pol. Poly boli po dĺžke zošité pleteným stehom „babí zub“ alebo i „na hrebeň“. Na zošívanie používali rôznofarebné nite, ktoré striedali po zošití cca 7 – 8 cm. V páse nebola na zástere prišitá zástera, ale horný okraj zástery bol prešitý do „háčnika“(zdvojene na úzko prešitá látka), do ktorého sa navliekla čierna tkanička. Pomocou nej sa zástera stiahla. Zástery boli tak široké, že spod zástery bolo vidieť len zadnú časť sukne. Vpredu bola ozdobená farebnými niťami pri dolnom okraji.
Šatka na hrdlo
Ku koncu 19. Storočia, asi v poslednom desaťročí, ujíma sa nosenie šatiek na hrdlo, tzv. „chustka na šiju“. Najstaršie známe šatky používané pre tento účel boli „ternofki“, „šafolki“ a „hustki“ s „ancikristovým krajom“, pomenované podľa materiálu. „Ternofky“ boli vlnené šatky o rozmeroch cca 150x150 cm s vyšívanou bordúrou po celom okraji. Lemované boli dlhými vyväzovanými strapcami zo súkaných tenkých „šafolových“ (vlnených) nití. „Šafolky“ boli vlnené a po celej ploche mali pestré tlačené kvety, tzv. tureckým vzorom. Aj tieto mali po okraji strapce. Šatky „s ancikristovim krajom“ boli bavlnené, tkané atlasovou väzbou a ich vyšívaná bordúra nebola kvetovaná, ale ornament tvorili rôzne čiary, lístočky, krivuľky, inak zvané „haki –baki“, názov : „ancikristový kraj“. Tieto šatky obliekali si ženy spočiatku len v zime pod „huňky“ (ženský kabátik) a neskôr aj v lete pod živôtiky. Šatky nosili prekrížené na prsiach a vzadu sa zaväzovali. Ak mali oblečené „huňky“, strapce šatky vyčnievali spopod nej. Ak mali oblečené živôtiky, strapce vyčnievali nielen v páse, ale i na pleciach a voľne padali na rukávy košele. Ešte v posledných rokoch 19. storočia išla mladucha na sobáš v „parte“, na ktorej mala upevnený zelený venček z rozmarínu (ako symbol panenstva).
Účes a pokrývka hlavy
Parta – sa skladala so štyroch základných súčiastok: oblúk, vrkoč, korunka a „pantličky“ (stuhy). Oblúk je vlastne čelenka asi 2,5 až 3 cm široká z tvrdého papiera, obšitého tvrdou zamatovou látkou. Na zamatke z hornej strany oblúka bola prišitá zlatá, niekedy i strieborná „bortňa“. K obom koncom oblúka boli pripevnené konce vrkoča („varkoč“). Vrkoč bol upletený z hrubších motúzov, obtiahnutých fialovočervenou alebo bordovou hodvábnou stužkou. Vrcholy oblúkov, čelenky a pletenca („varkoč“) boli spojené „bortňou“, alebo inou ozdobnou stuhou, dlhou asi 10 cm. Stred pletenca zdobila korunka, vlastne venček, vyhotovený z množstva strieborných drôtikov, stočených do jemných špiráliek. Na konci drôtikov boli strieborné flitre. Pod korunkou bol upevnený kúsok tvrdšieho papiera, tvaru obdĺžnikového o rozmeroch cca 15x30 cm. Na ňom boli prišité tri ozdobné, kvetované stužky dvojakej farby. Po okrajoch rovnaké, v prostriedku iná. Stužky siahali až po dolný okraj sukne. Úprava vlasov pod partu – po sčesaní dozadu a upravení cestičky uprostred hlavy sa vlasy dozadu v zátylí zaviazali úzkou stužkou. Vlasy sa rozdelili do troch pramienkov. Na každý pramienok vlasov sa hneď v zátylí uviazali dlhé, kvetované stužky a obtočili nimi pramienky vlasov. Potom z týchto troch pramienkov vlasov si stužkami uplietli vrkoč. Na vrkoč hneď v zátylí i na koniec priviazali mašličku, zvanú „kleditorka“ (ozdobná stuha).
Obuv
Ženy mávajú červené čižmy, z kordovánu, mäkké, nepodšité, s bočnými švami na sáre. Takéto čižmy boli veľmi drahé, preto si ich ženy šetrili, chodili v nich do kostola. Neskôr bola sára tvrdšia, ale mäkká koža nad členkami sa podkasala.
Creators
Students Leader LENKA LEŠKOVA LUCIA PURMOVÁ MAREK RUŽINSKY PETER BARÉNYI LENKA HAZUCHOVÁ FRANTIŠKA FEHEROVÁ
Contakt
Students Leader LENKA LEŠKOVA - lesko@ke.telecom.sk FRANTIŠKA FEHEROVÁ - fanyf@post.sk MAREK RUŽINSKY - martina.ruza@post.sk PETER BARÉNYI - pram@szm.sk LENKA HAZUCHOVÁ - leknolea@pobox.sk LUCIA PURMOVÁ - lura@post.sk
Covering
FACULTY OF HUMANITIES AND NATURAL SCIENCES UNIVERSITY OF PRESOV DEPARTMENT OF ART AND EDUCATION STREET : 17 NOVEMBER n.1, PRESOV, 08001, SLOVAKIA WWW.UNIPO.SK