ETIKA ARISTOTELIZMU A TOMIZMU
V PRÁCI J. WORONIECKÉHO
ALEBO
BUDÚ CNOSTI V BUDÚCNOSTI?
Gabriela ŠARNÍKOVÁ
Abstrakt:
Po stáročiach
existencie cnosti ako súčasti ideálu dokonalého človeka tak v západnej,
ako aj vo východnej kultúre prišla doba, keď sa pojem cnosť začal vytrácať
z praktického života. Dominantnosť dvorného života stredovekej šľachty a
neskôr novovekého meštianstva spôsobila, že cnosti nadobudli takú podobu
spoločenského správania, za ktorou sa skrývalo množstvo necností, čo spôsobilo
znehodnotenie pojmu cnosť. Ďalší dôvod, prečo sa v minulosti vytvoril
k cnostiam negatívny postoj, bolo exponovanie cnosti ako cieľa samého
osebe a chápanie výchovy ako drezúry. Išlo o „zlomenie“ vôle človeka
a jeho prirodzenosti. Vo svojej etike to potvrdil aj Kant, tvrdiac, že
morálnosť musí byť spojená s tým, čo je nepríjemné, bolestné, čo vyplýva
výlučne z povinnosti.
Problém cnosti
dnešnej doby je nielen v ich nedostatku v praktickom živote, ale aj
v ich ponímaní. Je súčasťou morálky a je spojená s činnosťou
rozumu a vôle, a tak nesprávne poznanie a neadekvátne uplatnená
vôľa nevedú človeka k pravému zdokonaľovaniu.
Skúsenosť
nenávisti, túžby po podmanení človeka človekom a dôsledky tejto skúsenosti
viedli poľského mysliteľa J. Woronieckého k napísaniu diela,
v ktorom, nadväzujúc na Platónovu, Aristotelovu a Akvinského etiku,
hovorí o nevyhnutnosti obnoviť správne chápanie človeka, ako aj formovanie
rozumu a vôle na ceste zdokonaľovania sa. Cnosti sú v tomto procese jedným
z prostriedkov a neodmysliteľne k nim patrí pojem dobro.
Materializmus
a telesnosť sú dobrami človeka súčasnosti, čomu zodpovedá aj chápanie
zdokonaľovania. U Woronieckého sa stretneme s názorom, že človek sa
stáva prostriedkom, a nie cieľom; cnosť akoby sa do života moderného
človeka nevrátila, avšak prirodzená
náklonnosť osvojovania si cností je v človeku prítomná a akoby čakala
na svoj rozvoj.