EURÓPA A NAŠA ...

Peter NEZNÍK

Abstrakt:

Univerzalita a partikularita sú témy, ktoré priťahujú, strašia a udivujú zároveň. Univerzálny rozum sa ukázal ako príliš tesný, hovorí sa o potrebe transverzálneho rozumu (Welsch). Slová sa vyprázdnili, a to čo zostalo, často nezodpovedá našim predstavám. Chýba čosi nepatrné – nekonečne malá veličina, ktorá by nám umožnila dostať správny počet, a tak namiesto očakávaného „počtu“ máme „prepočet“. Výsledkom je bezradnosť, nie preto, že nepočítame správne, ale ukrytá v neschopnosti nazrieť to nepatrné nič, ktoré nám stále uniká – zmysel počítaného. Ľudia unavení bremenom navonok absolútnej, v skutočnosti abstraktnej zodpovednosti sú vrhnutí do labyrintu až príliš materiálneho a materialisticky orientovaného sveta. Pre príliš mnohých je východiskom virtuálna realita – „svet“ vo svete. Chcú už iba nemyslieť. Pascal varoval pred snahou odvracať sa od seba samého, prepadnúť vábeniu vonkajšieho sveta, za čo sa platí vnútornou rozorvanosťou, vyprázdnenosťou a stratenosťou v labyrinte. Kým Pascal videl v rozptýlení pokus o akési zabudnutie (Patočka), optimistický Voltaire blahorečil zábave, voľnosti a záhaľke vo víre spoločenských radovánok. Problém zostal bez odpovede. Čo je človek? Pýtali sa mnohí, a pýtame sa rovnako aj dnes. Leibniz nám dal domácu úlohu v podobe otázky: Prečo je skôr niečo ako nič? My sa chceme opýtať: Akými máme byť, keď už sme vrhnutí do bytia? Prečo by mal byť človek skôr niečo - ľudsky ľudské, ako čisté vyprázdnené nič? Komu dáva za pravdu naša súčasnosť?

späť