Antológia z diel filozofov

Predsokratici a Platón

zost. dr. Jaroslav Martinka

Nakladateľstvo Epocha

Bratislava

1970

 

 

 

s. 215

 

 

PROTAGORAS

 

 

 

Protagoras prvý tvrdil, že o každej veci jestvujú dve výpovede, ktoré sú si protikladné, dostával sa k záveru otázkami a bol prvý, čo to robil.

80  A  l    (z Diogena  Laertia)

 

Gréci podľa  Protagorovho príkladu tvrdia, že proti každému  tvrdeniu stojí druhé (tvrdenie).

80 A 20   (z Klementa)

 

Protagoras tvrdí, že o každej veci možno rovnakým právom dišputovať na obe strany, teda aj o tom, či sa dá o každej veci dišputovať na obe strany.

30 A 20   (zo Senecu)   ,

 

Protagoras si dal prvý zaplatiť za vyučovanie poplatok 100 mín; prvý tiež rozlíšil slovesné časy, vyložil význam vhodnosti času, zaviedol reč­nícke preteky a milovníkom slovných sporov poskytol sofizmy. V rozho­voroch, nevšímajúc si myšlienku, držal sa len slov a vytvoril tak dnes obvyklý druh eristických dišpút. Preto aj Timon o ňom hovorí; „Prefíkaný Protagoras, ten sa vyzná v umení škriepok." On tiež prvý rozhýbal sokratovskú metódu vedenia rozhovoru a prvý vyslovil v rozhovore tvrdenie Antistena, ktorý sa pokúšal dokázať, že nie je možné protirečiť, ako hovorí Platón v Eutydemovi. Tak isto prvý ukázal, ako treba útočiť a vyvracať nejaké tvrdenia . . .

80 A l   (z Diogena Laertia)

 

s. 216

 

Niektorí zaraďujú aj Protagora do skupiny filozofov, ktorí rušia kritérium poznania, tvrdí totiž, že všetky predstavy a domnienky sú pravdivé a že pravda patrí k relatívnym veciam, pretože všetko, čo si človek predstavuje alebo čo sa domnieva, je so zreteľom naňho aj skutočne pravdivé. Preto na začiatku Vyvracajúcich vyhlásil: „Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú, a nejestvujúcich, že nie sú."

80 B 1   (zo Sexta Empirica)

 

(Sokrates v rozhovore s Teaitetom.)

Sokrates: Zdá sa mi, že si nepodal zlú definíciu o podstate vedenia, ale takú, akú prednášaval Protagoras. Ten iným spôsobom povedal práve to isté. Niekde totiž hovorí, že „človek je mierou všetkých vecí, jestvu­júcich, že sú, a nejestvujúcich, že nie sú". Čítal si to predsa?

Teaitetos: Čítal, a často.

Sokrates: Nemyslí to teda takto: ako sa mne javí každá jednotlivá vec, taká je aj skutočne pre mňa, a ako sa tebe javí, taká je pre teba? Či nie si práve tak človek ako ja? ... Nestáva sa niekedy, že pri vanutí toho istého vetra jeden z nás mrzne a druhý nie? A jeden len trochu a druhý veľmi?

Teaitetos: Isteže.

Sokrates: Či nenazveme teda vietor sám osebe buď studeným, alebo nestudeným? Alebo nepovieme s Protagorom, že pre mrznúceho je stu­dený a pre nemrznúceho nie?

Teaitetos: Zdá sa.

Sokrates: Teda zdá sa to aj jednému aj druhému?

Teaitetos: Áno.

Sokrates: Ale slovo „zdá sa" znamená vnímanie?

Teaitetos: Isteže.

Sokrates: Teda predstava a vnímanie aj pri všetkých takých veciach. Lebo vec je zrejme pre každého taká, ako ju každý jednotlivý človek vníma.

80 B 1   (z Platóna)

 

Sokrates: Inak som celkom spokojný s Protagorovou výpoveďou, že totiž ako sa čo každému zdá, tak to aj preňho skutočne je. Len začiatku jeho reči sa čudujem, totiž že na začiatku svojho diela Pravda nepovedal, že mierou všetkých vecí je sviňa alebo pavián, alebo nejaký iný ešte čud­nejší tvor, ktorý má zmyslové vnímanie; začal tam k nám hovoriť zvy­soka a dosť pohŕdavo, ukazujúc, že sme ho síce obdivovali pre jeho múdrosť ako boha, zatiaľ čo on nevyniká svojou rozumnosťou ani nad pulca, nieto ešte nad iného človeka.

80 B l   (z Platóna)

 

s. 217

 

(Protagorova obrana). Tvrdím teda, že s pravdou je to tak, ako som napísal: že totiž každý z nás je mierou vecí, ktoré sú i ktoré nie sú, ale že sa jeden od druhého nesmierne líšime práve v tom, že jednému sa veci inak javia a inak sú ako druhému. A ja vôbec nechcem popierať, že jestvuje múdrosť a múdri mužovia, ale múdrym nazývam len toho, kto je schopný a spôsobiť premenu, aby sa to, čo sa niektorému z nás javí zlým a je zlé, javilo a bolo ako dobré . . . Myslím si však, že človek s dob­rým stavom duše spôsobí, aby ten, čo pre zlý stav duše má zlé predstavy, nadobudol namiesto nich predstavy dobré, ktoré práve mnohí z neznalosti pokladajú za pravdivé. Ja síce nazývam jedny lepšími ako druhé, ale nie pravdivejšími. A múdrymi . . . pokiaľ ide o veci ľudského tela, nazý­vame lekárov, pokiaľ ide o rastliny, roľníkov. Usudzujem totiž, že aj oni spôsobujú v rastlinách, kedykoľvek je niektorá z nich chorá, namiesto zlých vnemov vnemy dobré, zdravé a pravdivé a že múdri a dobrí rečníci spôsobujú, že sa obciam dobré veci zdajú spravodlivými, a nie zlé. Lebo čo sa zdá každej obci spravodlivým a dobrým, to pre ňu aj také je, pokiaľ to za také pokladá. A múdry muž spôsobí, že ľuďom sa zdajú a sú spravodlivými a dobrými užitočné veci a nie škod.ivé. A práve preto je tiež sofista, ktorý vie svojich žiakov v tomto zmysle vychovávať, múdry a zasluhuje si od odchovancov mnoho peňazí. A v tomto zmysle jedni sú múdrejší ako druhí, ale nikto nemá nepravdivú do­mnienku, a aj ty - či chceš alebo nechceš - musíš pripustiť, že si mierou. Lebo na základe týchto úvah si udržiava toto učenie platnosť.

80 A 21a   (z Platóna)

 

Protagoras uznáva za pravdivé len to, čo sa každému (takým) zdá, a tak zavádza relativizmus . . . Tvrdí teda, že hmota plynie, a kedže plynie, na miesto toho, čo odchádza, stále niečo prichádza, aj vnemy sa pretvá­rajú a menia podľa veku a ostatných stavov ľudského tela. Hovorí tiež, že príčiny všetkých javov sú skryté v hmote, takže hmota, pokiaľ na nej záleží, môže byť všetkým tým, ako a čím sa všetkým ľuďom javí. Ľudia však chápu raz to, raz ono podľa svojich rozmanitých stavov.

80 A 14   (zo Sexia Empirica)

 

Protagoras vraj takto začal svoj spis O bohoch: "O bohoch nemôžem vedieť ani to, že sú, ani to, že nie sú, ani to, akú majú podobu. Lebo mnoho vecí to bráni vedieť: nejasnosť veci a krátkosť ľudského života."

80 B 4   (z Diogena Laertia)

 

(Protagoras hovorí:) Nastúpil som celkom opačnú cestu ako títo (zakuk­lení sólisti ako Orfeus); priznám sa úplne   otvorene, že som sofista a vychovávam ľudí ...

 

s. 218

 

A už dávno sa zaoberám týmto umením. Ve už vôbec mám mnoho rokov a medzi vami niet človeka, ktorému by som podľa veku nemohol byť otcom . . . (Protagoras, obrátiac sa k mla­dému Hippokratovi, ktorý horí netrpezlivosťou stať sa jeho žiakom:) „Mladý priateľu, ak budeš mojím žiakom, bude ti súdené každý deň, ktorý sa u mňa budeš učiť, večer vracať sa domov s vedomím, že si sa stal lepším, ako si bol, a nasledujúci deň to bude práve tak. A tak každý deň sa budeš stávať lepším a lepším ... Iní učitelia totiž týrajú mla­dých ľudí; lebo nútia mladých ľudí, ktorí práve utiekli od odborných náuk, proti ich vôli zasa len do štúdia odborných náuk, keď ich učia matematiku, astronómiu, geomeiriu a hudbu." (Pritom hodil okom na Hippia.) „Kto však príde ku mne, ten sa bude učiť iba to, kvôli čomu ku mne prišiel. Tá náuka je rozvážnosť jednak vo veciach súkromných, ako možno najlepšie spravovať svoje hospodárstvo, jednak vo veciach verejných, aby bol schopný činom i slovom spravovať veci obce." . . .

Sokrates: Zrejme myslíš politické umenie a sľubuješ, že zo svojich žiakov urobíš dobrých občanov.

Protagoras: Práve to je to vyhlásenie, Sokrates, ktoré podávam o svojej škole. . .

Sokrates: Tým, že si sa pred všetkými Grékmi pomenoval sofistom, vyhlásil si sa za učiteľa vzdelania a cnosti a prvý si začal brať za to aj honorár.

80 A 5   (z Platóna)

 

V diele nazvanom Veľká reč Protagoras povedal: "Vyučovanie si vyžaduje nadanie a cvičenie" a "Hneď od mladosti sa treba učiť."

80 B 3   (z Anecdota Parisina)

 

Protagoras tvrdil, že umenie bez cvičenia a cvičenie bez umenia nie je ničím.

80 B 10    (zo Stobaia)

 

Protagoras povedal: „Vzdelanie nevyrastie v duši, ak nevnikne dosť hlboko."

80 B 11   (z Pseudoplutarcha)

 

Protagoras prvý rozdelil reč na štyri druhy: prosbu, otázku, odpoveď a rozkaz ... a nazval ich základnými formami reči.

80 A l   (z Diogena)

 

Protagoras rozlišoval rody mien: mená mužské, ženské a vecné.

80 A 27    (z Aristotela)

 

s. 219

 

 

 

GORGIAS

 

 

 

V diele nazvanom O nesúcne alebo O prírode Gorgias dokazuje po­stupne tri zásady: po prvé, nič nie je; po druhé, ak aj niečo je, nemožno to poznať; po tretie, ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vy­svetliť blížnemu.

K záveru, že nič nie je, prichádza takýmto spôsobom: Ak je niečo, je to alebo súcno, alebo nesúcno, alebo je to tak isto súcno, ako aj nesúcno. Ale nie je ani súcno, ako bude dokazovať Gorgias, ani nesúcno, ako nás bude presviedčať, ani súcno a zároveň nesúcno, ako tiež bude vykladať. Teda nič nejestvuje.

A veru nesúcno vôbec nie je. Lebo ak jestvuje nesúcno, tak zároveň bude a nebude; lebo pokiaľ sa myslí ako nejestvujúce, potiaľ nebude; pokiaľ je nejestvujúce, potiaľ zase bude. Je však úplne nemožné, aby niečo zároveň bolo i nebolo. Nesúcno teda nejestvuje. A inak: ak je nesúcno, potom nebude súcno, lebo sú to protiklady, a ak nesúcnu pri­slúcha bytie, bude súcnu prislúchať nebytie. Nie je však možné, aby súcno nebolo; nebude teda ani nesúcno.

Ale ani súcno nejestvuje. Lebo ak jestvuje súcno, je alebo večné, alebo vzniklo, alebo je zároveň večné i vzniklo. Lenže nie je ani večné, ani nevzniklo, ani oboje zároveň, ako dokážeme. Súcno teda nejestvuje. Lebo ak je súcno večné - s tým musíme začať - potom nemá začiatok. Lebo všetko, čo vzniklo, má nejaký začiatok, ale večné, ktoré nevzniklo, nemá nijaký začiatok. Keď však nemá nijaký začiatok, je neohraničené. Keď je však neohraničené, nie je nikde. Lebo ak je niekde, potorn je to, v čom je, od neho odlišné; tým však už nebude súcno neohraničené, pretože je čímsi obklopené. Obklopujúce je však väčšie ako obklopené, od neohraničeného však nič nie je väčšie, prelo neohraničené nie je nikde.

Súcno však nie je obsiahnuté ani v sebe samom. Lebo priestor a to, čo je ním obklopené, by boli potom totožné a súcno by sa stalo dvojím: priestorom a telesom. (Totiž to, v čom niečo je, je priestor, a to, čo v tom je, teleso.) To je však nemožné! Súcno teda nie je ani v sebe samom. Ak je teda súcno večné, je neohraničené, a ak je neohraničené, nie je nikde, a ak nie je nikde, tak nejestvuje. Ak je teda súcno večné, tak nejestvuje vôbec nijaké súcno.

Súcno však nemohlo ani vzniknúť. Lebo ak vzniklo, vzniklo alebo zo súcna, alebo z nesúcna. Ale zo súcna nevzniklo. Lebo ak je nejestvu­júce, potom nevzniklo, ale už je.

 

s. 220

 

Ale nevzniklo ani z nesúcna, lebo nesúcno nemôže nič splodiť, pretože to, čo niečo plodí, nevyhnutne musí mať účasť na bytí. Teda súcno ani nevzniklo.

Dva pojmy sa totiž navzájom rušia: ak je súcno večné, nevzniklo; a keď vzniklo, nie je večné. Keď teda súcno nie je ani večné, ani nevzniklo, ani nie je obojím, nejestvuje vôbec súcno.. A inak: ak jestvuje súcno, je nevyhnutne jedno alebo mnohé. Ale nie je ani jedno, ani mnohé, ako sa dokáže. Nejestvuje teda nijaké súcno. Lebo ak je jedno, má buď určitú veľkosť, alebo je súvislé, alebo je veľkosťou, alebo telesom. Ale nech je čímkoľvek z toho, nie je jedným; ale ak má určitú veľkosť, môže byť roz­delené, a ak je súvislé, môže byť rozseknuté. A keď je myslené ako veľkosť, nebude nedeliteľné. Keď je však telesom, bude trojnásobné, lebo bude mať dĺžku, šírku a výšku. Nezmyselné je však tvrdiť, že súcno nie je ničím z toho. Súcno teda nie je jedným. Ale veru nie je ani mno­hým. Lebo ak nie je jedným, nie je ani mnohým, lebo mnohosť je spojením jednotlivých veci; preto ak sa popiera jedno, popiera sa aj mnohé. Z toho je však jasné, že nejestvuje ani súcno, ani nesúcno.

A ľahko sa dá usúdiť, že nie je ani oboje, zároveň jestvujúce a ne­jestvujúce. Lebo ak jestvuje nesúcno i súcno, potom je nesúcno - pokiaľ ide o jeho bytie - to isté ako súcno, a preto ani jedno z nich nejestvuje. Všeobecne sa totiž uznáva, že nesúcno nejestvuje. Dokázal som však, že súcno je totožné s nesúcnom. Potom teda nejestvuje ani toto. Keď je však súcno totožné s nesúcnom, nemôže byť obojím, lebo ak je obojím, nie je totožné, a ak je totožné, nie je obojím. Z toho vyplýva, že nič nie je, lebo ak nejestvuje ani súcno, ani nesúcno, ani oboje a okrem týchto troch možností nie je mysliteľná nijaká, potom nejestvuje vôbec nič.

Ďalej treba dokázať toto: ak aj je niečo, je to pre človeka nepoznateľné a nepredstaviteľné. Lebo ako tvrdí Gorgias, ak myslené veci nie sú jestvujúce, ani súcno nie je myslené. Je to celkom pochopiteľné: ako keď myslené veci sú biele, a teda biele veci sú myslené, tak teda keď myslené veci nie sú jestvujúce, vtedy nevyhnutne jestvujúce veci nebudú myslené. Preto je rozumná a správna táto veta: keď myslené veci nejestvujú, potom jestvujúce nemôže byť myslené. Ale myslené veci nejestvujú, ako doká­žeme; teda jestvujúce nemôže byť myslené. A že myslené veci nejestvujú, je jasné. Lebo ak myslené veci jestvujú, potom jestvujú všetky myslené ve­ci, a to tak, ako si ich kto pomyslí. To však odporuje skutočnosti. Ak si totiž niekto pomyslí lietajúceho človeka alebo vozy idúce po mori, nelieta hneď človek ani vozy nejdú po mori. Preto myslené veci nejestvujú. Okrem toho, keď myslené veci sú skutočné, potom neskutočné veci si nemožno myslieť, lebo protikladnému prislúcha protikladné a súcnu je protikladom nesúcno.

 

s. 221

 

A preto vôbec platí veta: ak prislúcha súcnu, že je myslené, bude prislúchať nesúcim, že nebude myslené. To je však nemožné. Lebo možno si myslieť Skyllu, Chimairu a mnoho iných vecí, ktoré nejestvujú. Teda to, čo jestvuje, nemôže byť myslené. A nami videné veci práve preto sa nazývajú viditeľnými, lebo sú videné, a počuté prelo počuteľ­nými, lebo sú počuté, a ako nezavrhujeme viditeíné veci, pretože nie sú počuté, a nezanedbávame počuteľné veci, pretože nie sú videné (lebo kaž­dá vec môže byť vnímaná len zmyslom, ktorý jej zodpovedá, a nie iným), tak aj myslene veci, aj keď neboli videné zrakom ani počuté sluchom, predsa skutočne jestvujú, pretože ich chápeme usudzovacou schopnosťou, ktorá im je vlastná. Ak si niekto myslí voz idúci po mori, musí veriť, aj keď ho nevidí, že sú vozy, ktoré idú po mori. To je však nemožné. Teda jestvujúce si nemožno ani myslieť, ani chápať.

A aj keby sa mohlo pochopiť, nemožno to druhému oznámiť. Lebo ak sú veci, ktoré jestvujú vonku, viditeľné a počutelné a vôbec zmyslovo vnímateľné, potom sú z nich viditeľné veci vnímateľné zrakom, poču­teľné sluchom, a nie naopak - ako by tieto veci mohli byť oznámené niekomu inému? Lebo orgán, ktorým niečo oznamujeme, je reč; ale reč nie je vec, ktorá jestvuje. Neoznamujeme teda nášmu blížnemu veci, ale slová, ktoré sú celkom odlišné od skutočných vecí. A ako sa viditeľné nemôže stať počuteľným a naopak, tak jestvujúce, pretože je vonku, nemôže sa stať našou rečou. Keď však nie je rečou, nemôže sa oznámiť druhému. Reč, tak hovorí Gorgias, vzniká z vecí dorážajúcich na nás zvonka, t. j. zo zmyslových dojmov. Tak zo stretnutia s chuťou vzniká v nás reč prednesená o tejto kvalite, a práve tak z výskytu farby vzniká reč o farbe. Ak je to tak, potom to, čo nám oznamuje vonkajšiu vec, nie je reč, ale vonkajšia vec sa stáva oznamovateľkou reči. Ale nemožno tvrdiť ani to, že ako je viditeľné a počuteľné skutočnou vecou, tak to platí aj o reči, takže by sa mohli podľa skutočnej a jestvujúcej reči oznamovať skutočné a jestvujúce veci. Lebo aj keď reč skutočne jestvuje, hovorí Gor­gias, predsa sa líši od ostatných skutočných vecí a najviac sa líšia viditeľné veci od rečí, lebo iným orgánom sa chápe viditeľné a iným reč. Reč teda neukazuje väčšinu skutočných veci, ako ani veci neukazujú navzájom svoju prirodzenosť.

82 B 3   (zo Sexta Empirica)

 

Gorgias povedal, že bytie nie je zjavné, ak sa mu nedostane zdania a zdanie je slabé, ak sa mu nedostane bytia.

82 B 26   (z Prokla)

 

s. 222

 

(Menon a Sokrates)

Menon: Čo nazývaš farbou, Sokrates?

Sokrates: Posmievaš sa, Menon; žiadaš od starého človeka neľahkú prácu, odpoveď, no sám si nechceš spomenúť a povedať, čo hovorí Gorgias o zdatnosti? . . . Chceš teda, aby som ti odpovedal Gorgiovým spôsobom, aby si ma mohol čo najlepšie sledovať?

Menon: Chcem, ako by nie?

Sokrates: Nehovoríte (Menon a Gorgias) azda podľa Empedokla o akýchsi výtokoch z vecí?

Menon: Isteže.

Sokrates: A o póroch, do ktorých a ktorými tie výtoky prechádzajú?

Menon: Isteže.

Sokrates: A z tých výtokov že sa jedny hodia do niektorých pórov, iné však sú menšie alebo väčšie?

Menon: Tak je.

Sokrates: Nenazývaš tiež niečo zrakom?

Menon: Iste.

Sokrates: Z toho teda pochop, čo ti hovorím, ako povedal Pindar. Farba je totiž výtok z vecí, primeraný zraku, a preto vnímateľný.

Menon: Zdá sa mi Sokrates, že si dal výbornú odpoveď.

Sokrates: Áno, možno som ju povedal tak, ako si ty zvyknutý; a zároveň, ako myslím, pozoruješ, že by si mohol podľa toho povedať aj to, čo je zvuk, vôňa a mnoho iných podobných vecí.

Menon: Isteže.

Sokrates: Veď odpoveď je, Menon, vznešená ako verš tragédie.

82   B   4    (z   Platóna)

 

Oheň sa zapaľuje sklom, meďou a striebrom, spracovanými určitým spôsobom, nie preto, ako hovorí Gorgias a domnievajú sa aj niektorí iní, že oheň odchádza pórmi.

82 B 5   (z Teofrasta)

 

Je prirodzené, že nie slabšie bráni silnejšiemu, ale slabšie je ovládané a spravované silnejším, že silnejšie vedie, slabšie nasleduje ...

Reč je veľká vládkyňa, ktorá najbožskejšie diela vykonáva najmen­ším a najnepatrnejším telom; môže totiž aj strach zahnať, i zármutok odňať, aj starosť spôsobiť, i súcit znásobiť... Všetku poéziu pokladám za veršovanú reč, a tak ju aj nazývam. Do tých, čo ju počúvajú, vstupuje aj úzkostná hrôza, aj slziaci súcit, aj bolestná túžba, a pri šťastí i nešťastí cudzích vecí a tiel duša pocíti pôsobením reči akýsi zvláštny cit... Totiž bohom podnietené spevy prostredníctvom slov privádzajú rozkoš a odvádzajú smútok, Veď moc spevu spojená s mienkou duše ju očarí, presvedčí a kúzlom premení.. .

 

s. 223

 

... a tak vo väčšine vecí dáva väčšina ludí svojej duši ako radkyňu domnienku. Ale domnienka, keďže je vrtkavá a nestála, prináša nestále a vrtkavé šťastie tým, čo ju používajú. . .

Sila reči má ten istý vzťah k usporiadaniu duše ako usporiadanie liekov k prirodzenosti tiel. Lebo ako každý z liekov inú šťavu z tela vyháňa a ako jedny lieky zastavujú chorobu, druhé život, tak aj z rečí jedny zarmútia, druhé potešia, iné zasa vystrašia, druhé dodajú poslu­cháčom odvahu a iné zasa akýmsi zlým presviedčaním dušu očaria a omámia.

32 B 11   (z Gorgiovej Heleny)

 

Gorgias povedal, že vážnosť odporcov treba ničiť  smiechom a smiech vážnosťou.

82 B 12   (z Aristotela)

 

 

 

PRODIKOS

 

 

 

O cnosti sa rnúdry Prodikos vyjadruje aj vo svojom spise o Heraklovi, ktorý je všeobecne známy, a to asi takto, pokiaľ sa pamätám. Rozpráva totiž, ako dospieval Herakles z chlapca do veku, keď mládenci, stávajúc sa samostatnými, dávajú najavo, či si chcú vybrať pre život cestu cnosti alebo neprávosti; tu vraj Herakles odišiel do ústrania a sadol si, pretože sa nevedel rozhodnúť, ktorú z oboch ciest si zvoliť. A tu vraj prišli k nemu dve statné ženy, jedna na pohľad spanilá a povahou ušľachtilá. Farba jej tváre v žiare čistoty, oči plné ostýchavosti, v správaní skrom­nosť, šat biely; naproti tomu tá druhá s poddajným a bujným telom, tvárou namaľovanou, takže vyzerala belšia a červenšia, ako v skutoč­nosti bola; jej držanie tela bolo také, že sa zdala priamejšou, ako skutočne bola od prírody; oči mala široko roztvorené, šat taký tenký, že spod neho celkom presvital pôvab jej tela.

 

s. 224

 

A často sa na seba pozerala, striehla tiež, či si ju aj niekto druhý všíma; často sa pozerala aj na vlastný tieň. Keď sa priblížili k Heraklovi, prvá pokračovala v chôdzi pokojne, tá druhá však, ktorá ju chcela predísť, pribehla vraj k Heraklovi a povedala: „Vidím, Herakles, ako sa nevieš rozhodnúť, ktorou cestou života sa dať. Ak si mňa vyberieš za priateľku a pôjdeš so mnou, budem ťa viesť tou najpríjemnejšou a najľahšou cestou a nijaký pôžitok sa ti neodoprie. Bu­deš mať život bez strastí a námahy. Lebo, po prvé, nebudeš sa starať ani o vojny, ani o obecné záležitosti, ale celý život budeš myslieť len na to, ako si pochutiť na nejakom pokrme alebo nápoji, alebo čo rozkošné vidieť alebo počuť, alebo čo príjemné čuchať alebo hmatať, s akými miláčikmi sa stretať, aby si pocítil čo najväčšiu rozkoš, ako čo najmäkšie spať a ako k všetkým týmto radostiam bez najmenšej námahy prísť. Ak ti však niekedy nedostatok prostriedkov bude robiť starosti, ako si to všetko zadovážil, nemusíš mať strach, že ťa dostanem do takého stavu, aby si si to všetko musel zaobstarať telesnou a duševnou prácou a ná­mahou, lebo to, čo si iní namáhavo získavajú, budeš užívať a ničoho sa nebudeš odriekať, z čoho ti bude kynúť zisk. Ja totiž svojim priazniv­com poskytujem možnosť z každého kvetu sať med." Keď to Herakles počul, povedal: „Ako sa voláš, žena?" Odpovedala: „Moji priatelia ma nazývajú Blaženosťou, moji nepriatelia však Zlom." Nato pristúpila k ne­mu druhá žena a povedala: „Aj ja som prišla k tebe, Herakles, pretože poznám tvojich rodičov a poznala som aj tvoju povahu, kým ťa vycho­vávali. Preto dúfam, že vykonáš krásne a vznešené činy, keď si zvolíš cestu ku mne, a ja sama budem ešte váženejšia a pre svoju cenu ešte žiarivejšia. Nebudem ťa klamať rečami vzbudzujúcimi rozkoš, ale chcem ti veci tak pravdivo zobraziť, ako ich bohovia usporiadali. Ani jednu zo skutočne dobrých a krásnych vecí nedávajú ľuďom bohovia bez ná­mahy a príčinlivosti; ale ak chceš, aby ti boli bohovia milostiví, musíš ich uctiť, a ak chceš byť svojimi priateľmi milovaný, musíš im preuka­zovať dobro, a keby si chcel byť nejakou obcou poctený, rnusíš jej pro­spievať, a keď chceš, aby celé Grécko obdivovalo tvoju zdatnosť, musíš sa usilovať Grécku dobre robiť, a keď chceš, aby ti zem poskytovala hodne plodov, musíš ju dobre obrábať. A keby si chcel zbohatnúť cho­vom dobytka, musíš sa ujať svojich stád, a keď sa usiluješ presláviť sa vojnou a chceš mať silu, aby si mohol oslobodzovať priateľov a podmaňovať si nepriateľov, musíš sa naučiť vojnové umenie od znalcov a cvičiť sa, ako ho používať. Keď však chceš byť aj telesne silný,  musíš  telo navykať, aby poslúchalo rozum, a cvičiť ho s námahou a v pote."

 

s. 225

 

Ako rozpráva Prodikos, tu jej vpadla do reči bohyňa zla a povedala:

„Vidíš, Herakles, akú ťažkú a dlhú cestu k rozkošiam ti táto žena uka­zuje? Ja ťa povediem ľahkou a krátkou cestou k blaženosti." Nato bohyňa cnosti odpovedala: ,,Ty úbohá, čo dobré máš? Alebo čo príjemné poznáš, ak pre to nič nechceš urobiť? Ty ani túžbu po príjemných ve­ciach nevyčkávaš, ale skôr než po nich zatúžiš, všetkými sa nasycuješ; ješ skôr, než máš hlad, piješ skôr, než máš smäd, a aby si s chuťou jedla, pripravuješ si všelijaké zložité pokrmy; aby si s chuťou pila, zaobsta­rávaš si drahocenné vína a v lete sa kdekade zháňaš po snehu, a aby si príjemne spala, staráš sa nielen o mäkké lôžka, ale aj o mäkké ležadlá a podložky. Lebo netúžiš po spánku preto, že pracuješ a namá­haš sa, ale že nemáš čo robiť. Telesnú rozkoš si vynucuješ skôr, než ju potrebuješ, keď si všetko možné vymýšľaš a mužov užívaš ako ženy! Takto vychovávaš svojich priateľov; v noci vedieš zhýralý život a zo dňa prespíš najlepšiu časť. A hoci si nesmrteľná, predsa ťa bohovia zo svojej spoločnosti vylúčili a všetci dobrí ludia tebou pohŕdajú. A to, čo je najpríjemnejšie počúvať, totiž chválu o sebe, nikdy si nepočula, a to, čo je najpríjemnejšie vidieť, nikdy si nevidela. Nikdy si totiž nevidela krás­ne dielo, ktoré by si bola vykonala. A kto by ti mohol veriť, keď niečo hovoríš? Kto ti pomôcť, keď niečo potrebuješ? Alebo ktorý človek so zdravým rozumom by mohol patriť k tvojim prívržencom? Tvoji ctitelia majú predsa v mladosti slabé telo, a keď zostarnú, zasa tupého ducha. Nádherne si predsa žili v mladosti bez práce, zatiaľ čo svoju starobu trávia v námahe, lebo im telo chradne; a potom sa hanbia za to, čo vyko­nali, a stonajú pod tým, čo robia. To príjemné vychutnali predsa vo svojej mladosti, naproti tomu ťažkosti si odložili na starobu! Ja však žijem spolu s bohmi a dobrými ľuďmi. Ani bohovia ani ľudia nevykonajú nijaký šľachetný skutok bez môjho prispenia. A mňa si zo všetkých naj­viac vážia bohovia a ľudia, na vážnosti ktorých záleží; som vítanou spolupracovníčkou umelcov, vernou strážkyňou domácich pánov, láskavou spojenkyňou čeľade, dobrou spoluúčastníčkou na prácach v mieri, spoľah­livou spoločníčkou vo vojnových podujatiach a najlepšou družkou v priateľstve. A moji priatelia majú príjemný a pohodlný pôžitok z pokrmov a nápojov, lebo sa ich zdržiavajú, kým po nich nezatúžia. Spánok majú príjemnejší než tí, čo sa nenamáhajú, a ani namrzení nie sú, keď ho opúšťajú, ani preň svoje povinnosti nezanedbávajú. A mladí sa tešia z chvály starších, starší však z úcty, ktorú im preukazujú mladí. A radi si spomínajú na svoje niekdajšie skutky a tešia sa z toho, že aj teraz konajú dobro. Pre mňa sú bohom milí, priateľmi vážení a svojou vlasťou uctievaní. A keď potom príde koniec, nezostávajú zabudnutí a nevážení, ale žijú vo vďačných spomienkach ustavične velebení. Ak ty, Herakles, syn šľachetných rodičov, podstúpiš toto, dosiahneš najvyššiu blaženosť."

 

s. 226

 

Asi takto vykladá Prodikos o výchove Herakla za pomoci cnosti. Svoje myšlienky však vyzdobil ešte veľkolepejšími slovami ako ja teraz.

84 B 2   (z Xenofóna)

 

Prodikos z Kea tvrdí, že naši predkovia pokladali slnko, mesiac, rieky, pramene a vôbec všetko, čo prospieva nášmu životu, za bohov, a to pre úžitok z nich plynúci, ako napr. Egypťania Níl. A preto sa vraj pokladal chlieb za Demetru, víno za Dionýza, voda za Poseidona, oheň za Hefaista a podobne každá vec, ktorá bola ľuďom užitočná . . . Muži, ktorí dostali prezývku bezbožní, ako Euhemeros...Diagoras z Melu, Prodi­kos z Kea a Teodoros, tvrdili, že nejestvuje nijaký boh . . . Prodikos pokladal za boha to, čo pomáha životu ako slnko, mesiac, rieky, jazerá, lúky, plody a podobné

84 B 5   (zo Sexta Empirica)

 

Prodikos spája každý zbožný zvyk ľudí, aj ich mystériá a tajomné zasväcovania, s úžitkom z orby, verí, že odtiaľ prišla k ľuďom aj viera v bohov aj akýkoľvek druh zbožnosti.

84 B 5   (z Temistia)

 

Práve toto tvrdenie, odvetil som, zastával nedávno v Lykem múdry muž Prodikos z Kea, ale prítomným sa zdalo, že veľmi pochabo tára, a preto nikoho z nich nemohol presvedčiť pravdivosti svojich slov. . . . Opýtal sa ho totiž istý mladý muž, nakoľko pokladá bohatstvo za zlo a nakoľko za dobro. Prodikos odpovedal: Pre dobrých a cnostných ľudí a pre takých, ktorí vedia vhodne používať peniaze, je to dobro, pre necnostných a pochabých je to zlo. A tak je to aj so všetkými ostatnými vecami. Podľa toho, akí ľudia ich používajú, také sú nevyhnutné pre nich aj veci.

84 B 8   (zo Pseudoplatóna)