Antológia z diel filozofov
Predsokratici a Platón
zost. dr. Jaroslav Martinka
Nakladateľstvo Epocha
Bratislava
1970
s. 215
PROTAGORAS
Protagoras prvý tvrdil, že o každej veci jestvujú dve
výpovede, ktoré sú si protikladné, dostával sa k záveru otázkami a bol prvý, čo
to robil.
80
A l (z Diogena Laertia)
Gréci podľa
Protagorovho príkladu tvrdia, že proti každému tvrdeniu stojí druhé (tvrdenie).
80 A 20 (z Klementa)
Protagoras tvrdí, že o každej veci možno rovnakým právom
dišputovať na obe strany, teda aj o tom, či sa dá o každej veci dišputovať na
obe strany.
30 A 20 (zo Senecu) ,
Protagoras si dal prvý zaplatiť za vyučovanie poplatok 100
mín; prvý tiež rozlíšil slovesné časy, vyložil význam vhodnosti času, zaviedol
rečnícke preteky a milovníkom slovných sporov poskytol sofizmy. V rozhovoroch,
nevšímajúc si myšlienku, držal sa len slov a vytvoril tak dnes obvyklý druh
eristických dišpút. Preto aj Timon o ňom hovorí; „Prefíkaný Protagoras, ten sa
vyzná v umení škriepok." On tiež prvý rozhýbal sokratovskú metódu vedenia
rozhovoru a prvý vyslovil v rozhovore tvrdenie Antistena, ktorý sa pokúšal
dokázať, že nie je možné protirečiť, ako hovorí Platón v Eutydemovi. Tak isto
prvý ukázal, ako treba útočiť a vyvracať nejaké tvrdenia . . .
80 A l (z Diogena
Laertia)
s. 216
Niektorí zaraďujú aj Protagora do skupiny filozofov, ktorí
rušia kritérium poznania, tvrdí totiž, že všetky predstavy a domnienky sú
pravdivé a že pravda patrí k relatívnym veciam, pretože všetko, čo si človek
predstavuje alebo čo sa domnieva, je so zreteľom naňho aj skutočne pravdivé.
Preto na začiatku Vyvracajúcich vyhlásil:
„Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú, a nejestvujúcich, že nie
sú."
80 B 1 (zo Sexta Empirica)
(Sokrates v rozhovore s Teaitetom.)
Sokrates: Zdá sa mi, že si nepodal zlú definíciu o podstate vedenia,
ale takú, akú prednášaval Protagoras. Ten iným spôsobom povedal práve to isté.
Niekde totiž hovorí, že „človek je mierou všetkých vecí, jestvujúcich, že sú,
a nejestvujúcich, že nie sú". Čítal si to predsa?
Teaitetos: Čítal, a často.
Sokrates: Nemyslí to teda takto: ako sa mne javí každá jednotlivá
vec, taká je aj skutočne pre mňa, a ako sa tebe javí, taká je pre teba? Či nie
si práve tak človek ako ja? ... Nestáva sa niekedy, že pri vanutí toho istého
vetra jeden z nás mrzne a druhý nie? A jeden len trochu a druhý veľmi?
Teaitetos: Isteže.
Sokrates: Či nenazveme teda vietor sám osebe buď studeným, alebo
nestudeným? Alebo nepovieme s Protagorom, že pre mrznúceho je studený a pre
nemrznúceho nie?
Teaitetos: Zdá sa.
Sokrates: Teda zdá sa to aj jednému aj druhému?
Teaitetos: Áno.
Sokrates: Ale slovo „zdá sa" znamená vnímanie?
Teaitetos: Isteže.
Sokrates: Teda predstava a vnímanie aj pri všetkých takých veciach.
Lebo vec je zrejme pre každého taká, ako ju každý jednotlivý človek vníma.
80 B 1 (z Platóna)
Sokrates: Inak som celkom spokojný s Protagorovou výpoveďou, že
totiž ako sa čo každému zdá, tak to aj preňho skutočne je. Len začiatku jeho
reči sa čudujem, totiž že na začiatku svojho diela Pravda nepovedal, že mierou všetkých vecí je sviňa alebo pavián,
alebo nejaký iný ešte čudnejší tvor, ktorý má zmyslové vnímanie; začal tam k
nám hovoriť zvysoka a dosť pohŕdavo, ukazujúc, že sme ho síce obdivovali pre
jeho múdrosť ako boha, zatiaľ čo on nevyniká svojou rozumnosťou ani nad pulca,
nieto ešte nad iného človeka.
80 B l (z Platóna)
s. 217
(Protagorova obrana). Tvrdím teda, že s pravdou je to tak, ako som napísal: že totiž každý z nás je mierou vecí, ktoré sú i ktoré
nie sú, ale že sa jeden od druhého nesmierne líšime práve v tom, že jednému sa
veci inak javia a inak sú ako druhému. A ja vôbec nechcem popierať, že jestvuje
múdrosť a múdri mužovia, ale múdrym nazývam len toho, kto je schopný a spôsobiť
premenu, aby sa to, čo sa niektorému z nás javí zlým a je zlé, javilo a bolo
ako dobré . . . Myslím si však, že človek s dobrým stavom duše spôsobí, aby
ten, čo pre zlý stav duše má zlé predstavy, nadobudol namiesto nich predstavy
dobré, ktoré práve mnohí z neznalosti
pokladajú za pravdivé. Ja síce nazývam jedny lepšími ako druhé, ale nie
pravdivejšími. A múdrymi . . . pokiaľ ide o veci ľudského tela, nazývame
lekárov, pokiaľ ide o rastliny, roľníkov. Usudzujem totiž, že aj oni spôsobujú
v rastlinách, kedykoľvek je niektorá z nich chorá, namiesto zlých vnemov vnemy
dobré, zdravé a pravdivé a že múdri a dobrí rečníci spôsobujú, že sa obciam
dobré veci zdajú spravodlivými, a nie zlé. Lebo čo sa zdá každej obci
spravodlivým a dobrým, to pre ňu aj také je, pokiaľ to za také pokladá. A múdry
muž spôsobí, že ľuďom sa zdajú a sú spravodlivými a dobrými užitočné veci a nie
škod.ivé. A práve preto je tiež sofista, ktorý vie svojich žiakov v tomto
zmysle vychovávať, múdry a zasluhuje si od odchovancov mnoho peňazí. A v tomto
zmysle jedni sú múdrejší ako druhí, ale nikto nemá nepravdivú domnienku, a aj
ty - či chceš alebo nechceš - musíš pripustiť, že si mierou. Lebo na základe
týchto úvah si udržiava toto učenie platnosť.
80 A 21a (z Platóna)
Protagoras uznáva za pravdivé len to, čo sa každému (takým)
zdá, a tak zavádza relativizmus . . . Tvrdí teda, že hmota plynie, a kedže
plynie, na miesto toho, čo odchádza, stále niečo prichádza, aj vnemy sa pretvárajú
a menia podľa veku a ostatných stavov ľudského tela. Hovorí tiež, že príčiny
všetkých javov sú skryté v hmote, takže hmota, pokiaľ na nej záleží, môže byť
všetkým tým, ako a čím sa všetkým ľuďom javí. Ľudia však chápu raz to, raz ono
podľa svojich rozmanitých stavov.
80 A 14 (zo Sexia Empirica)
Protagoras vraj takto začal svoj
spis O bohoch: "O bohoch nemôžem
vedieť ani to, že sú, ani to, že nie sú, ani to, akú majú podobu. Lebo mnoho
vecí to bráni vedieť: nejasnosť veci a krátkosť ľudského života."
80 B 4 (z Diogena
Laertia)
(Protagoras hovorí:) Nastúpil som
celkom opačnú cestu ako títo (zakuklení sólisti ako Orfeus); priznám sa
úplne otvorene, že som sofista a
vychovávam ľudí ...
s. 218
A už dávno sa zaoberám týmto
umením. Ve už vôbec mám mnoho rokov a medzi vami niet človeka, ktorému by som
podľa veku nemohol byť otcom . . . (Protagoras, obrátiac sa k mladému
Hippokratovi, ktorý horí netrpezlivosťou stať sa jeho žiakom:) „Mladý priateľu,
ak budeš mojím žiakom, bude ti súdené každý deň, ktorý sa u mňa budeš učiť,
večer vracať sa domov s vedomím, že si sa stal lepším, ako si bol, a nasledujúci
deň to bude práve tak. A tak každý deň sa budeš stávať lepším a lepším ... Iní
učitelia totiž týrajú mladých ľudí; lebo nútia mladých ľudí, ktorí práve
utiekli od odborných náuk, proti ich vôli zasa len do štúdia odborných náuk,
keď ich učia matematiku, astronómiu, geomeiriu a hudbu." (Pritom hodil
okom na Hippia.) „Kto však príde ku mne, ten sa bude učiť iba to, kvôli čomu ku
mne prišiel. Tá náuka je rozvážnosť jednak vo veciach súkromných, ako možno
najlepšie spravovať svoje hospodárstvo, jednak vo veciach verejných, aby bol
schopný činom i slovom spravovať veci obce." . . .
Sokrates: Zrejme myslíš politické umenie a sľubuješ, že zo svojich
žiakov urobíš dobrých občanov.
Protagoras: Práve to je to vyhlásenie, Sokrates, ktoré podávam o svojej
škole. . .
Sokrates: Tým, že si sa pred všetkými Grékmi pomenoval sofistom,
vyhlásil si sa za učiteľa vzdelania a cnosti a prvý si začal brať za to aj
honorár.
80 A 5 (z Platóna)
V diele nazvanom Veľká
reč Protagoras povedal: "Vyučovanie si vyžaduje nadanie a
cvičenie" a "Hneď od mladosti sa treba učiť."
80 B 3 (z Anecdota Parisina)
Protagoras tvrdil, že umenie bez cvičenia a cvičenie bez
umenia nie je ničím.
80 B 10 (zo Stobaia)
Protagoras povedal: „Vzdelanie nevyrastie v duši, ak
nevnikne dosť hlboko."
80 B 11 (z Pseudoplutarcha)
Protagoras prvý rozdelil reč na štyri druhy: prosbu,
otázku, odpoveď a rozkaz ... a nazval ich základnými formami reči.
80 A l (z Diogena)
Protagoras rozlišoval rody mien:
mená mužské, ženské a vecné.
80 A 27 (z Aristotela)
s. 219
GORGIAS
V diele nazvanom O nesúcne
alebo O prírode Gorgias dokazuje
postupne tri zásady: po prvé, nič nie je; po druhé, ak aj niečo je, nemožno to
poznať; po tretie, ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť
blížnemu.
K záveru, že nič nie je, prichádza takýmto spôsobom: Ak je
niečo, je to alebo súcno, alebo nesúcno, alebo je to tak isto súcno, ako aj
nesúcno. Ale nie je ani súcno, ako bude dokazovať Gorgias, ani nesúcno, ako nás
bude presviedčať, ani súcno a zároveň nesúcno, ako tiež bude vykladať. Teda nič
nejestvuje.
A veru nesúcno vôbec nie je. Lebo ak jestvuje nesúcno, tak zároveň bude a nebude; lebo pokiaľ sa myslí
ako nejestvujúce, potiaľ nebude; pokiaľ je
nejestvujúce, potiaľ zase bude. Je však úplne nemožné, aby niečo zároveň
bolo i nebolo. Nesúcno teda nejestvuje. A inak: ak je nesúcno, potom nebude
súcno, lebo sú to protiklady, a ak nesúcnu prislúcha bytie, bude súcnu
prislúchať nebytie. Nie je však možné, aby súcno nebolo; nebude teda ani
nesúcno.
Ale ani súcno nejestvuje. Lebo ak jestvuje súcno, je alebo
večné, alebo vzniklo, alebo je zároveň večné i vzniklo. Lenže nie je ani večné,
ani nevzniklo, ani oboje zároveň, ako dokážeme. Súcno teda nejestvuje. Lebo ak
je súcno večné - s tým musíme začať - potom nemá začiatok. Lebo všetko, čo
vzniklo, má nejaký začiatok, ale večné, ktoré nevzniklo, nemá nijaký začiatok.
Keď však nemá nijaký začiatok, je neohraničené. Keď je však neohraničené, nie
je nikde. Lebo ak je niekde, potorn je to, v čom je, od neho odlišné; tým však
už nebude súcno neohraničené, pretože je čímsi obklopené. Obklopujúce je však
väčšie ako obklopené, od neohraničeného však nič nie je väčšie, prelo
neohraničené nie je nikde.
Súcno však nie je obsiahnuté ani v sebe samom. Lebo
priestor a to, čo je ním obklopené, by boli potom totožné a súcno by sa stalo
dvojím: priestorom a telesom. (Totiž to, v čom niečo je, je priestor, a to, čo
v tom je, teleso.) To je však nemožné! Súcno teda nie je ani v sebe samom. Ak
je teda súcno večné, je neohraničené, a ak je neohraničené, nie je nikde, a ak
nie je nikde, tak nejestvuje. Ak je teda súcno večné, tak nejestvuje vôbec
nijaké súcno.
Súcno však nemohlo ani vzniknúť. Lebo ak vzniklo, vzniklo
alebo zo súcna, alebo z nesúcna. Ale zo súcna nevzniklo. Lebo ak je nejestvujúce,
potom nevzniklo, ale už je.
s. 220
Ale nevzniklo ani z nesúcna, lebo nesúcno nemôže nič
splodiť, pretože to, čo niečo plodí, nevyhnutne musí mať účasť na bytí. Teda
súcno ani nevzniklo.
Dva pojmy sa totiž navzájom rušia: ak je súcno večné,
nevzniklo; a keď vzniklo, nie je večné. Keď teda súcno nie je ani večné, ani
nevzniklo, ani nie je obojím, nejestvuje vôbec súcno.. A inak: ak jestvuje
súcno, je nevyhnutne jedno alebo mnohé. Ale nie je ani jedno, ani mnohé, ako sa
dokáže. Nejestvuje teda nijaké súcno. Lebo ak je jedno, má buď určitú veľkosť,
alebo je súvislé, alebo je veľkosťou, alebo telesom. Ale nech je čímkoľvek z
toho, nie je jedným; ale ak má určitú veľkosť, môže byť rozdelené, a ak je
súvislé, môže byť rozseknuté. A keď je myslené ako veľkosť, nebude nedeliteľné.
Keď je však telesom, bude trojnásobné, lebo bude mať dĺžku, šírku a výšku.
Nezmyselné je však tvrdiť, že súcno nie je ničím z toho. Súcno teda nie je
jedným. Ale veru nie je ani mnohým. Lebo ak nie je jedným, nie je ani mnohým,
lebo mnohosť je spojením jednotlivých veci; preto ak sa popiera jedno, popiera
sa aj mnohé. Z toho je však jasné, že nejestvuje ani súcno, ani nesúcno.
A ľahko sa dá usúdiť, že nie je ani oboje, zároveň
jestvujúce a nejestvujúce. Lebo ak jestvuje nesúcno i súcno, potom je nesúcno
- pokiaľ ide o jeho bytie - to isté ako súcno, a preto ani jedno z nich nejestvuje. Všeobecne sa totiž
uznáva, že nesúcno nejestvuje. Dokázal som však, že súcno je totožné s
nesúcnom. Potom teda nejestvuje ani toto. Keď je však súcno totožné s nesúcnom,
nemôže byť obojím, lebo ak je obojím, nie je totožné, a ak je totožné, nie je
obojím. Z toho vyplýva, že nič nie je, lebo ak nejestvuje ani súcno, ani
nesúcno, ani oboje a okrem týchto troch možností nie je mysliteľná nijaká,
potom nejestvuje vôbec nič.
Ďalej treba dokázať toto: ak aj je niečo, je to pre človeka
nepoznateľné a nepredstaviteľné. Lebo ako tvrdí Gorgias, ak myslené veci nie sú
jestvujúce, ani súcno nie je myslené. Je to celkom pochopiteľné: ako keď
myslené veci sú biele, a teda biele veci sú myslené, tak teda keď myslené veci
nie sú jestvujúce, vtedy nevyhnutne jestvujúce veci nebudú myslené. Preto je
rozumná a správna táto veta: keď myslené veci nejestvujú, potom jestvujúce
nemôže byť myslené. Ale myslené veci nejestvujú, ako dokážeme; teda jestvujúce
nemôže byť myslené. A že myslené veci nejestvujú, je jasné. Lebo ak myslené
veci jestvujú, potom jestvujú všetky myslené veci, a to tak, ako si ich kto
pomyslí. To však odporuje skutočnosti. Ak si totiž niekto pomyslí lietajúceho
človeka alebo vozy idúce po mori, nelieta hneď človek ani vozy nejdú po mori.
Preto myslené veci nejestvujú. Okrem toho, keď myslené veci sú skutočné, potom
neskutočné veci si nemožno myslieť, lebo protikladnému prislúcha protikladné a
súcnu je protikladom nesúcno.
s. 221
A preto vôbec platí veta: ak prislúcha súcnu, že je
myslené, bude prislúchať nesúcim, že nebude myslené. To je však nemožné. Lebo možno si myslieť Skyllu, Chimairu a mnoho
iných vecí, ktoré nejestvujú. Teda to, čo jestvuje, nemôže byť myslené. A nami
videné veci práve preto sa nazývajú viditeľnými, lebo sú videné, a počuté prelo
počuteľnými, lebo sú počuté, a ako nezavrhujeme viditeíné veci, pretože nie sú
počuté, a nezanedbávame počuteľné veci, pretože nie sú videné (lebo každá vec
môže byť vnímaná len zmyslom, ktorý jej zodpovedá, a nie iným), tak aj myslene
veci, aj keď neboli videné zrakom ani počuté sluchom, predsa skutočne jestvujú,
pretože ich chápeme usudzovacou schopnosťou, ktorá im je vlastná. Ak si niekto
myslí voz idúci po mori, musí veriť, aj keď ho nevidí, že sú vozy, ktoré idú po
mori. To je však nemožné. Teda jestvujúce si nemožno ani myslieť, ani chápať.
A aj keby sa mohlo pochopiť, nemožno to druhému oznámiť.
Lebo ak sú veci, ktoré jestvujú vonku, viditeľné a počutelné a vôbec zmyslovo
vnímateľné, potom sú z nich viditeľné veci vnímateľné zrakom, počuteľné
sluchom, a nie naopak - ako by tieto veci mohli byť oznámené niekomu inému?
Lebo orgán, ktorým niečo oznamujeme, je reč; ale reč nie je vec, ktorá
jestvuje. Neoznamujeme teda nášmu blížnemu veci, ale slová, ktoré sú celkom
odlišné od skutočných vecí. A ako sa viditeľné nemôže stať počuteľným a naopak,
tak jestvujúce, pretože je vonku, nemôže sa stať našou rečou. Keď však nie je
rečou, nemôže sa oznámiť druhému. Reč, tak hovorí Gorgias, vzniká z vecí
dorážajúcich na nás zvonka, t. j. zo zmyslových dojmov. Tak zo stretnutia s
chuťou vzniká v nás reč prednesená o tejto kvalite, a práve tak z výskytu farby
vzniká reč o farbe. Ak je to tak, potom to, čo nám oznamuje vonkajšiu vec, nie
je reč, ale vonkajšia vec sa stáva oznamovateľkou reči. Ale nemožno tvrdiť ani
to, že ako je viditeľné a počuteľné skutočnou vecou, tak to platí aj o reči,
takže by sa mohli podľa skutočnej a jestvujúcej
reči oznamovať skutočné a jestvujúce veci. Lebo aj keď reč skutočne jestvuje,
hovorí Gorgias, predsa sa líši od ostatných skutočných vecí a najviac sa líšia
viditeľné veci od rečí, lebo iným orgánom sa chápe viditeľné a iným reč. Reč
teda neukazuje väčšinu skutočných veci, ako ani veci neukazujú navzájom svoju
prirodzenosť.
82 B 3 (zo Sexta Empirica)
Gorgias povedal, že bytie nie je zjavné, ak sa mu nedostane
zdania a zdanie je slabé, ak sa mu nedostane bytia.
82 B 26 (z Prokla)
s. 222
(Menon a Sokrates)
Menon: Čo nazývaš farbou, Sokrates?
Sokrates: Posmievaš sa, Menon; žiadaš od starého človeka neľahkú
prácu, odpoveď, no sám si nechceš spomenúť a povedať, čo hovorí Gorgias o
zdatnosti? . . . Chceš teda, aby som ti odpovedal Gorgiovým spôsobom, aby si ma
mohol čo najlepšie sledovať?
Menon: Chcem, ako by nie?
Sokrates: Nehovoríte (Menon a Gorgias) azda podľa Empedokla o akýchsi
výtokoch z vecí?
Menon: Isteže.
Sokrates: A o póroch, do ktorých a ktorými tie výtoky prechádzajú?
Menon: Isteže.
Sokrates: A z tých výtokov že sa jedny hodia do niektorých pórov, iné
však sú menšie alebo väčšie?
Menon: Tak je.
Sokrates: Nenazývaš tiež niečo zrakom?
Menon: Iste.
Sokrates: Z toho teda pochop, čo ti hovorím, ako povedal Pindar.
Farba je totiž výtok z vecí, primeraný zraku, a preto vnímateľný.
Menon: Zdá sa mi Sokrates, že si dal výbornú odpoveď.
Sokrates: Áno, možno som ju povedal tak, ako si ty zvyknutý; a
zároveň, ako myslím, pozoruješ, že by si mohol podľa toho povedať aj to, čo je
zvuk, vôňa a mnoho iných podobných vecí.
Menon: Isteže.
Sokrates: Veď odpoveď je, Menon, vznešená ako verš tragédie.
82
B 4 (z Platóna)
Oheň sa zapaľuje sklom, meďou a striebrom, spracovanými
určitým spôsobom, nie preto, ako hovorí Gorgias a domnievajú sa aj niektorí
iní, že oheň odchádza pórmi.
82 B 5 (z Teofrasta)
Je prirodzené, že nie slabšie bráni silnejšiemu, ale
slabšie je ovládané a spravované silnejším, že silnejšie vedie, slabšie
nasleduje ...
Reč je veľká vládkyňa, ktorá najbožskejšie diela vykonáva
najmenším a najnepatrnejším telom; môže totiž aj strach zahnať, i zármutok
odňať, aj starosť spôsobiť, i súcit znásobiť... Všetku poéziu pokladám za
veršovanú reč, a tak ju aj nazývam. Do tých, čo ju počúvajú, vstupuje aj
úzkostná hrôza, aj slziaci súcit, aj bolestná túžba, a pri šťastí i nešťastí
cudzích vecí a tiel duša pocíti pôsobením reči akýsi zvláštny cit... Totiž
bohom podnietené spevy prostredníctvom slov privádzajú rozkoš a odvádzajú
smútok, Veď moc spevu spojená s mienkou duše ju očarí, presvedčí a kúzlom
premení.. .
s. 223
... a tak vo väčšine vecí dáva väčšina ludí svojej duši ako
radkyňu domnienku. Ale domnienka, keďže je vrtkavá a nestála, prináša nestále a
vrtkavé šťastie tým, čo ju používajú. . .
Sila reči má ten istý vzťah k usporiadaniu duše ako
usporiadanie liekov k prirodzenosti tiel. Lebo ako každý z liekov inú šťavu z
tela vyháňa a ako jedny lieky zastavujú chorobu, druhé život, tak aj z rečí
jedny zarmútia, druhé potešia, iné zasa vystrašia, druhé dodajú poslucháčom
odvahu a iné zasa akýmsi zlým presviedčaním dušu očaria a omámia.
32 B 11 (z Gorgiovej Heleny)
Gorgias povedal, že vážnosť odporcov treba ničiť smiechom a smiech vážnosťou.
82 B 12 (z Aristotela)
PRODIKOS
O cnosti sa rnúdry Prodikos vyjadruje aj vo svojom spise o
Heraklovi, ktorý je všeobecne známy, a to asi takto, pokiaľ sa pamätám.
Rozpráva totiž, ako dospieval Herakles z chlapca do veku, keď mládenci,
stávajúc sa samostatnými, dávajú najavo, či si chcú vybrať pre život cestu
cnosti alebo neprávosti; tu vraj Herakles odišiel do ústrania a sadol si,
pretože sa nevedel rozhodnúť, ktorú z oboch ciest si zvoliť. A tu vraj prišli k
nemu dve statné ženy, jedna na pohľad spanilá a povahou ušľachtilá. Farba jej
tváre v žiare čistoty, oči plné ostýchavosti, v správaní skromnosť, šat biely;
naproti tomu tá druhá s poddajným a bujným telom, tvárou namaľovanou, takže
vyzerala belšia a červenšia, ako v skutočnosti bola; jej držanie tela bolo
také, že sa zdala priamejšou, ako skutočne bola od prírody; oči mala široko
roztvorené, šat taký tenký, že spod neho celkom presvital pôvab jej tela.
s. 224
A často sa na seba pozerala, striehla tiež, či si ju aj
niekto druhý všíma; často sa pozerala aj na vlastný tieň. Keď sa priblížili k
Heraklovi, prvá pokračovala v chôdzi pokojne, tá druhá však, ktorá ju chcela
predísť, pribehla vraj k Heraklovi a povedala: „Vidím, Herakles, ako sa nevieš
rozhodnúť, ktorou cestou života sa dať. Ak si mňa vyberieš za priateľku a
pôjdeš so mnou, budem ťa viesť tou najpríjemnejšou a najľahšou cestou a nijaký
pôžitok sa ti neodoprie. Budeš mať život bez strastí a námahy. Lebo, po prvé,
nebudeš sa starať ani o vojny, ani o obecné záležitosti, ale celý život budeš
myslieť len na to, ako si pochutiť na nejakom pokrme alebo nápoji, alebo čo
rozkošné vidieť alebo počuť, alebo čo príjemné čuchať alebo hmatať, s akými
miláčikmi sa stretať, aby si pocítil čo najväčšiu rozkoš, ako čo najmäkšie spať
a ako k všetkým týmto radostiam bez najmenšej námahy prísť. Ak ti však niekedy
nedostatok prostriedkov bude robiť starosti, ako si to všetko zadovážil,
nemusíš mať strach, že ťa dostanem do takého stavu, aby si si to všetko musel
zaobstarať telesnou a duševnou prácou a námahou, lebo to, čo si iní namáhavo
získavajú, budeš užívať a ničoho sa nebudeš odriekať, z čoho ti bude kynúť zisk. Ja totiž svojim priaznivcom poskytujem
možnosť z každého kvetu sať med." Keď to Herakles počul, povedal: „Ako sa
voláš, žena?" Odpovedala: „Moji priatelia ma nazývajú Blaženosťou, moji
nepriatelia však Zlom." Nato pristúpila k nemu druhá žena a povedala: „Aj
ja som prišla k tebe, Herakles, pretože poznám tvojich rodičov a poznala som aj
tvoju povahu, kým ťa vychovávali. Preto dúfam, že vykonáš krásne a vznešené
činy, keď si zvolíš cestu ku mne, a ja sama budem ešte váženejšia a pre svoju
cenu ešte žiarivejšia. Nebudem ťa klamať rečami vzbudzujúcimi rozkoš, ale chcem
ti veci tak pravdivo zobraziť, ako ich bohovia usporiadali. Ani jednu zo
skutočne dobrých a krásnych vecí nedávajú ľuďom bohovia bez námahy a
príčinlivosti; ale ak chceš, aby ti boli bohovia milostiví, musíš ich uctiť, a
ak chceš byť svojimi priateľmi milovaný, musíš im preukazovať dobro, a keby si
chcel byť nejakou obcou poctený, rnusíš jej prospievať, a keď chceš, aby celé
Grécko obdivovalo tvoju zdatnosť, musíš sa usilovať Grécku dobre robiť, a keď
chceš, aby ti zem poskytovala hodne plodov, musíš ju dobre obrábať. A keby si
chcel zbohatnúť chovom dobytka, musíš sa ujať svojich stád, a keď sa usiluješ
presláviť sa vojnou a chceš mať silu, aby si mohol oslobodzovať priateľov a
podmaňovať si nepriateľov, musíš sa naučiť vojnové umenie od znalcov a cvičiť
sa, ako ho používať. Keď však chceš byť aj telesne silný, musíš
telo navykať, aby poslúchalo rozum, a cvičiť ho s námahou a v
pote."
s. 225
Ako rozpráva Prodikos, tu jej vpadla do reči bohyňa zla a
povedala:
„Vidíš, Herakles, akú ťažkú a dlhú cestu k rozkošiam ti
táto žena ukazuje? Ja ťa povediem ľahkou a krátkou cestou k blaženosti."
Nato bohyňa cnosti odpovedala: ,,Ty úbohá, čo dobré máš? Alebo čo príjemné
poznáš, ak pre to nič nechceš urobiť? Ty ani túžbu po príjemných veciach
nevyčkávaš, ale skôr než po nich zatúžiš, všetkými sa nasycuješ; ješ skôr, než
máš hlad, piješ skôr, než máš smäd, a aby si s chuťou jedla, pripravuješ si
všelijaké zložité pokrmy; aby si s chuťou pila, zaobstarávaš si drahocenné
vína a v lete sa kdekade zháňaš po snehu, a aby si príjemne spala, staráš sa
nielen o mäkké lôžka, ale aj o mäkké ležadlá a podložky. Lebo netúžiš po spánku
preto, že pracuješ a namáhaš sa, ale že nemáš čo robiť. Telesnú rozkoš si
vynucuješ skôr, než ju potrebuješ, keď si všetko možné vymýšľaš a mužov užívaš
ako ženy! Takto vychovávaš svojich priateľov; v noci vedieš zhýralý život a zo
dňa prespíš najlepšiu časť. A hoci si nesmrteľná, predsa ťa bohovia zo svojej
spoločnosti vylúčili a všetci dobrí ludia tebou pohŕdajú. A to, čo je
najpríjemnejšie počúvať, totiž chválu o sebe, nikdy si nepočula, a to, čo je
najpríjemnejšie vidieť, nikdy si nevidela. Nikdy si totiž nevidela krásne
dielo, ktoré by si bola vykonala. A kto by ti mohol veriť, keď niečo hovoríš?
Kto ti pomôcť, keď niečo potrebuješ? Alebo ktorý človek so zdravým rozumom by
mohol patriť k tvojim prívržencom? Tvoji ctitelia majú predsa v mladosti slabé
telo, a keď zostarnú, zasa tupého ducha. Nádherne si predsa žili v mladosti bez
práce, zatiaľ čo svoju starobu trávia v námahe, lebo im telo chradne; a potom
sa hanbia za to, čo vykonali, a stonajú pod tým, čo robia. To príjemné
vychutnali predsa vo svojej mladosti, naproti tomu ťažkosti si odložili na
starobu! Ja však žijem spolu s bohmi a dobrými ľuďmi. Ani bohovia ani ľudia
nevykonajú nijaký šľachetný skutok bez môjho prispenia. A mňa si zo všetkých
najviac vážia bohovia a ľudia, na vážnosti ktorých záleží; som vítanou
spolupracovníčkou umelcov, vernou strážkyňou domácich pánov, láskavou
spojenkyňou čeľade, dobrou spoluúčastníčkou na prácach v mieri, spoľahlivou
spoločníčkou vo vojnových podujatiach a najlepšou družkou v priateľstve. A moji
priatelia majú príjemný a pohodlný pôžitok z pokrmov a nápojov, lebo sa ich
zdržiavajú, kým po nich nezatúžia. Spánok majú príjemnejší než tí, čo sa
nenamáhajú, a ani namrzení nie sú, keď ho opúšťajú, ani preň svoje povinnosti
nezanedbávajú. A mladí sa tešia z chvály starších, starší však z úcty, ktorú im
preukazujú mladí. A radi si spomínajú na svoje niekdajšie skutky a tešia sa z
toho, že aj teraz konajú dobro. Pre mňa sú bohom milí, priateľmi vážení a
svojou vlasťou uctievaní. A keď potom príde koniec, nezostávajú zabudnutí a
nevážení, ale žijú vo vďačných spomienkach ustavične velebení. Ak ty, Herakles,
syn šľachetných rodičov, podstúpiš toto, dosiahneš najvyššiu blaženosť."
s. 226
Asi takto vykladá Prodikos o
výchove Herakla za pomoci cnosti. Svoje myšlienky však vyzdobil ešte
veľkolepejšími slovami ako ja teraz.
84 B 2 (z
Xenofóna)
Prodikos z Kea tvrdí, že naši predkovia pokladali slnko,
mesiac, rieky, pramene a vôbec všetko, čo prospieva nášmu životu, za bohov, a
to pre úžitok z nich plynúci, ako napr. Egypťania Níl. A preto sa vraj pokladal
chlieb za Demetru, víno za Dionýza, voda
za Poseidona, oheň za Hefaista a podobne každá vec, ktorá bola ľuďom užitočná .
. . Muži, ktorí dostali prezývku bezbožní, ako Euhemeros...Diagoras z Melu,
Prodikos z Kea a Teodoros, tvrdili, že nejestvuje nijaký boh . . . Prodikos
pokladal za boha to, čo pomáha životu ako slnko, mesiac, rieky, jazerá, lúky,
plody a podobné
84 B 5 (zo Sexta Empirica)
Prodikos spája každý zbožný zvyk ľudí, aj ich mystériá a
tajomné zasväcovania, s úžitkom z orby, verí, že odtiaľ prišla k ľuďom aj viera
v bohov aj akýkoľvek druh zbožnosti.
84 B 5 (z Temistia)
Práve toto tvrdenie, odvetil som,
zastával nedávno v Lykem múdry muž Prodikos z Kea, ale prítomným sa zdalo, že
veľmi pochabo tára, a preto nikoho z nich nemohol presvedčiť pravdivosti
svojich slov. . . . Opýtal sa ho totiž istý mladý muž, nakoľko pokladá
bohatstvo za zlo a nakoľko za dobro. Prodikos odpovedal: Pre dobrých a
cnostných ľudí a pre takých, ktorí vedia vhodne používať peniaze, je to dobro,
pre necnostných a pochabých je to zlo. A tak je to aj so všetkými ostatnými
vecami. Podľa toho, akí ľudia ich používajú, také sú nevyhnutné pre nich aj
veci.
84 B 8 (zo
Pseudoplatóna)