JEAN - PAUL SARTRE

EXISTENCIALIZMUS JE HUMANIZMUS

Slovenský spisovateľ

Bratislava

1997

s. 15

Čo nazývame existencializmom?

Väčšina ľudí používajúcich toto slovo by bola v rozpakoch, keby ho mala odôvodniť, lebo dnes, keď sa stalo módnym, ľahko sa povie, že nejaký hudobník alebo maliar je existencialista. Istý novinár, lokárkar z Clartés sa podpisuje ako Existencialista. V jadre nadobudlo toto slovo takú šírku a takú extenziu, že už neznamená vôbec nič. Zdá sa, že z nedostatku avantgardnej doktríny, analogickej surrealizmu, utiekajú sa ľudia, čo bažia po škandále a rozruchu, k tejto filozofii, ktorá im ostatne v tomto ohľade nemôže nič priniesť. V skutočnosti je to doktrína najmenej škandalózna zároveň najprísnejšia. Určená je striktne praktikom i filozofom. Napriek tomu ju možno ľahko definovať.

s. 16

Veci komplikuje iba to, že sú dva okruhy existencialistov: jedni sú kresťania, a medzi nich zaraďujem Jaspersa a Gabriela Marcela, a na druhej strane sú to ateistickí existencialisti, medzi ktorých zaraďujem Heideggera, ako aj francúzskych existencialistov, a seba. Spája ich (ateisticky orientovaných existencialistov - pozn. prekl.) presvedčenie, že bytie predchádza podstatu alebo - k chcete - že východiskovým bodom je subjektivita.

Ako tomu treba vlastne rozumieť? Keď skúmame vyrobený predmet, napríklad knihu alebo nôž na papier, vieme, že tento predmet vyrobil remeselní, ktorý sa inšpiroval určitou predstavou. Pridŕžal sa predstavy noža na papier a rovnako i predpokladanej výrobnej techniky, ktorá je súčasťou predstavy a ktorá je v podstate receptom. A tak nôž na papier je zároveň produkt, ktorý sa vyrába určitým spôsobom ktorý - na druhej strane - má svoju presne definovateľnú použiteľnosť, a tak nemožno predpokladať, že by sa našiel človek, čo by vyrábal nože na papier s tým, že by nevedel, na čo budú slúžiť.

s. 17

Povieme teda, že v prípade noža na papier podstata - to znamená súhrn predpisov a vlastností, ktoré umožňujú jeho výrobu určenie - predchádza bytie.

Keď chápeme Boha ako tvorcu, väčšinou tohto Boha pripodobňujeme k vrcholnému remeselníkovi. Nech berieme do úvahy akúkoľvek doktrínu - napríklad Descartovu alebo Leibnizovu - vždy pripúšťame, že vôľa viac-menej prichádza po úmysle, alebo ho aspoň sprevádza, a že keď Boh tvorí, vie presne, čo tvorí. A tak koncept človeka v mysli Boha je prirovnateľný ku konceptu noža na papier v mysli výrobcu. Boh produkuje človeka, sledujúc techniku a koncepciu presne tak, ako remeselník sleduje určenie a techniku, keď vyrába nôž na papier. Tak individuálny človek realizuje určitý koncept, ktorý je v Božom zámere. Vo filozofickom ateizme osemnásteho storočia je pojem Boha zrušený, ale nie je zrušená idea, že podstata predchádza bytie. Nachádzame ju tak trocha všade: u Diderota, u Voltaira a dokonca aj u Kanta.

s. 18

Človek je vlastníkom ľudskej prirodzenosti. A táto ľudská prirodzenosť, ktorá predstavuje pojem č pojem človeka, j vlastná všetkým ľuďom, čo znamená, že každý človek je osobitným príkladom univerzálneho pojmu. U Kanta z tejto univerzality vyplýva, že lesný prírodný človek je rovnako ako mestský človek podrobený tomu istému určeniu a má tie isté základné vlastnosti. Tam ešte podstata človeka predchádza jeho historické bytie, ktoré stretávame v prírode.

Ateistický existencializmus, ktorý predstavujem, je koherentnejší. Vyhlasuje, že ak niet Boha, jestvuje aspoň bytosť, u ktorej bytie predchádza podstatu, bytosť, ktorá jestvuje predtým, ako môže byť určená nejakou predstavou, a že táto bytosť je človek alebo, ako hovorí Heidegger, ľudská realita. Čo v tomto kontexte znamená myšlienka, že bytie predchádza podstatu? Znamená to, že človek najskôr jestvuje, vyskytuje a vynára sa v tomto svete a že až potom sa definuje. Ak človek v takej podobe, v akej ho chápe existencialista, nie je definovateľný, znamená to, že nie je vopred ničím.

s. 19

Stane sa až potom a bude taký, aký sa utvorí. A teda niet ľudskej prirodzenosti, lebo niet Boha, ktorý by ju stvoril. Človek je len - a nielen - taký, akú má o sebe predstavu, ale je taký, aký chce byť a aký sa koncipuje následne po bytí, aký chce byť po tomto rozlete smerom k bytiu.

Človek nie je nič iné iba to, čo zo seba urobí. Taký je prvý princíp existencializmu. Je to zároveň to, čo nazývame subjektivitou a čo nám pod týmto pojmom vyčítajú. Ale čo tým chceme povedať, ak nie to, že človek je dôstojnejší ako kameň alebo stôl? Chceme totiž povedať, že človek najskôr jestvuje, to znamená, že človek je najskôr ten, kto sa vrhá do budúcnosti a kto si je vedomý, že sa do budúcnosti projektuje. Človek je najskôr projektom, ktorý sa subjektívne reflektuje namiesto toho, aby bol penou, hnilobou či kapustou. Pred týmto projektom nič neexistuje. Z nebies nemožno nič vyčítať a človek bude predovšetkým tým čím zamýšľal byť.

s. 20

Nie tým, čím bude chcieť byť. Lebo to, čo zvyčajne nazývame chcením, je vedomé rozhodnutie, pre väčšinu z nás neskoršie ako to, čím sa človek sám učinil. Môže chcieť vstúpiť do nejakej strany, napísať knihu, oženiť sa - to všetko je iba manifestácia výberu prvotnejšieho a spontánnejšieho ako to, čo nazývame vôľou. Ale ak bytie naozaj predchádza podstatu, človek je zodpovedný za to, čím je. A tak základný postup existencializmu je dosiahnuť, aby sa každý človek stal vlastníkom toho, kým sa stal, a preniesť na neho totálnu zodpovednosť za jeho vlastnú existenciu. A keď hovoríme, že človek je zodpovedný za seba samého, nechceme tým povedať, že je zodpovedný iba za svoju individualitu, ale že je zodpovedný za všetkých ľudí.

Sú dva významy slova subjektivizmus a naši protivníci sa s nimi pohrávajú. Subjektivizmus znamená na jednej strane voľbu individuálneho subjektu, učinenú ním samým, a na druhej strane je to nemožnosť človeka prekonať ľudskú subjektivitu.

s. 21

A práve tento druhý význam tvorí hlboký zmysel existencializmu. Keď hovoríme, že človek si volí, rozumieme tým, že každý z nás si volí, ale chceme tým povedať aj to, že voliac človek si volí všetkých ľudí. Skutočne niet ani jedného nášho činu, ktorý - utvárajúc človeka, ktorý chceme byť - by netvoril zároveň obraz takého človeka, o ktorom si myslíme, že musí byť.

Rozhodnutie byť to alebo ono znamená potvrdiť zároveň hodnotu toho, čo si volíme, lebo nikdy si nemôžeme vyvoliť zlo. Vždy si vyberáme dobro a nič nemôže byť pre nás dobré, ak to nie je dobré pre všetkých. Na druhej strane, ak bytie predchádza podstatu a ak chceme jestvovať v tom istom čase, keď utvárame vlastný obraz, je tento obraz platný pre všetkých a pre celú našu dobu. Naša zodpovednosť je tak oveľa väčšia, ako by sme mohli predpokladať, lebo angažuje celé ľudstvo. Ak som robotník a ak som sa rozhodol radšej vstúpiť do kresťanského syndikátu ako byť komunistom, ak týmto vstupom chcem naznačiť, že odovzdanosť je v jadre riešením,

s. 22

ktoré vyhovuje človeku, a že kráľovstvo človeka nie je na zemi, nedotýkam sa tak iba môjho prípadu: chcem byť odovzdaný pre všetkých, a preto môj postup sa dotkol celého človečenstva. A ak sa chcem oženiť, čo je osobnejší fakt, a mať deti, ba dokonca ak toto manželstvo závisí výlučne od mojej osobnej situácie, od mojej vášne alebo túžby, neangažujem tým iba seba samého, ale celé ľudstvo na cestu monogamie. A teda som zodpovedný za seba i za všetkých, vytváram určitý obraz človeka, ktorého si volím. Voliac si vlastnú cestu, volím cestu človeka.

To nám umožňuje pochopiť, čo skrývajú tak trocha mnohovravné slová, ako úzkosť, opustenosť, zúfalstvo. Ako uvidíte, je to neobyčajne jednoduché. Najskôr, čo chápeme pod úzkosťou? Existencialista rád hovorí, že človek je úzkosť. To znamená toto: človek, ktorý sa angažuje a ktorý si je vedomý, že je nielen tým, kým si vyvolil byť, ale i zákonodarcom voliacim v tom istom čase ako seba celé človečenstvo, nemôže uniknúť pocitu svojej totálnej a hlbokej zodpovednosti.

s. 23

Zaiste mnoho ľudí nepociťuje úzkosť. My však predpokladáme, že títo ľudia svoju úzkosť maskujú, že pred ňou utekajú. Istotne sa mnoho ľudí nazdáva, že svojimi činmi angažujú iba seba, a keď sa ich opýtame: A keby tak konal každý?, pokrčia plecami a odpovedia: Každý takto nekoná. Lenže v skutočnosti sa treba stále pýtať: Čo by sa stalo, keby takto konal každý? A tejto znepokojujúcej myšlienke unikneme iba istým druhom neúprimnosti. Ten, kto klame a kto sa ospravedlňuje vyhlasujúc: Každý takto nekoná, je v rozpore s vlastným svedomím, lebo to, že klamal, implikuje všeobecnú hodnotu spojenú s klamstvom. Aj keď sa úzkosť maskuje, vidieť ju. A práve takúto úzkosť nazýval Kierkegaard úzkosťou Abraháma. Poznáte ten príbeh: Anjel prikázal Abrahámovi, aby obetoval svojho syna. Všetko je v poriadku, ak je to naozaj anjel, ktorý sa zjavil a povedal: Ty si Abrahám, obetuješ svojho syna.

s. 24

Ale každý sa najskôr môže spýtať, či je to skutočne anjel a či ja som skutočne Abrahám? Istá šialená žena mala halucinácie: ktosi sa jej cez telefón prihováral a dával jej príkazy. Lekár sa jej pýtal: "Ale kto sa to s vami rozpráva?" Odpovedala: "Vraví, že je Boh." A čo jej vskutku dokázalo, že je to Boh? Ak sa mi zjaví anjel, čo dokáže, že je to anjel? A ak počujem hlas, čo dokáže, že prichádzajú z neba, a nie z pekla alebo z podvedomia, alebo z chorej mysle? Kto dokáže, že sa prihovárajú mne? Kto dokáže, že práve ja som určený, aby som ľudstvu vnútil svoju voľbu a svoju koncepciu človeka? Nikdy nenájdem nijaký dôkaz, nijaké znamenie, čo by ma o tom presvedčili. Ak sa mi prihovára nejaký hlas, o tom, že je to hlas anjela, rozhodnem ja sám. Ak pokladám istý skutok za dobrý, to ja sám som sa rozhodol povedať, že je skôr dobrý ako zlý. Nič ma neurčuje, aby som bol Abrahámom, a predsa musím v každej chvíli konať príkladné skutky. Pre každého človeka sa všetko deje tak, ako keby celé ľudstvo malo upreté oči na to, čo robí, a ako keby sa riadilo podľa toho, čo robí.

s. 25

A každý človek si musí klásť otázku: Som naozaj ten, kto má právo konať takým spôsobom, aby sa ľudstvo riadilo podľa mojich činov? A ak si to nevraví, znamená to, že maskuje vlastnú úzkosť. Nejde tu o úzkosť, ktorá by viedla ku kvietizmu, k nečinnosti. Ide tu o prostú úzkosť, ktorú poznajú všetci, čo niesli zodpovednosť. Keď napríklad veliteľ vezme na seba zodpovednosť za útok a pošle určitý počet ľudí na smrť, rozhodol sa to urobiť a v podstate sa tak rozhodol sám. Sú zaiste príkazy dané zhora, ale sú priveľmi široké a ich vysvetlenie je nevyhnutné - a to vychádza z veliteľa - a od toho vysvetlenia závisí život desiatich, štrnástich alebo dvadsiatich ľudí. Veliteľ nemôže nepocítiť vo svojom rozhodnutí istú úzkosť. Všetci šéfovia túto úzkosť poznajú. To im však nezabraňuje konať, naopak, to je dokonca podmienka ich konania. Predpokladá to totiž, že berú do úvahy viacero možností, a keď si jednu vyberú, sú si vedomí, že má cenu iba preto, lebo si ju zvolili.

s. 26

A práve túto úzkosť opisuje existencializmus. Uvidíme, že tento druh úzkosti sa okrem iného vysvetľuje priamou zodpovednosťou zoči-voči iným ľuďom, na ktorých sa vzťahuje. Nie je oponou, ktorá by nás oddeľovala od činu, je dokonca jeho súčasťou.

A keď hovoríme opustenosti - výraz drahý Heideggerovi - , chceme povedať iba to, že Boh nejestvuje a že z toho treba vyvodiť krajné dôsledky. Existencialista sa stavia proti určitému druhu svetskej morálky, ktorá by chcela zrušiť Boha pokiaľ možno s najmenšími nákladmi. Keď sa okolo roku 1880 pokúsili francúzski profesori konštituovať svetskú morálku, povedali približne toto: Boh je zbytočná a nákladná hypotéza, zrušme ju, ale jednako je potrebné, aby bola morálka, spoločnosť, civilizovaný svet, aby ľudia brali isté hodnoty vážne a pokladali ich za jestvujúce a priori, treba, aby bolo záväzné a priori byť cnostným, neklamať, nebiť svoju ženu, plodiť deti atď, atď...

s. 27

Urobíme teda malý exkurz, v ktorom ukážeme, že tieto hodnoty aj tak existujú vpísané do zrozumiteľného neba, hoci Boh inak nejestvuje. Povedané inými slovami, je to, tak sa mi zdá, tendencia všetkého, čo sa vo Francúzsku nazýva radikalizmom. Nič sa nezmení, ak Boh nebude jestvovať. Nájdeme tie isté normy cnosti, pokroku, humanizmu a z Boha urobíme zastaranú hypotézu, ktorá odumrie potichu a sama od seba. Existencialista si, naopak myslí, že je veľmi stiesňujúce, že Boh nejestvuje, lebo s ním sa stratí akákoľvek možnosť vyčítať z neba hodnoty. Už tam niet dobra priori, lebo niet nekonečného a dokonalého vedomia, v ktorom by toto dobro bolo utvorené. Nikde nie je napísané, že jestvuje dobro, že musíme byť cnostní, že nesmieme klamať, lebo sme práve v rovine, kde sú iba ľudia. Dostojevskij napísal: "Keby Boh neexistoval, všetko by bolo dovolené." To je východiskový bod existencializmu. Skutočne všetko je dovolené, ak Boh nejestvuje, a preto je človek opustený, keďže nenachádza ani v sebe, ani mimo seba možnosť opory.

s. 28

Nenachádza predovšetkým ospravedlnenie. Ak naozaj bytie predchádza podstatu, nikdy nebudeme môcť hľadať príčiny, odvolávajúc sa na danú a ustálenú ľudskú prirodzenosť. Inak povedané, niet determinizmu, človek je slobodný, človek je sloboda. Na druhej strane, ak Boh nejestvuje, nenachádzajme pred nami hodnoty či príkazy, ktoré oprávňujú naše správanie. A tak nemáme ani za sebou, ani pred sebou v žiarivom svete hodnôt oprávnenie či ospravedlnenie. Sme sami, bez poľahčujúcej okolnosti.

Práve to vyjadrujem, keď hovorím, že človek je odsúdený na slobodu. Odsúdený, lebo sa nestvoril sám, a jednako je slobodný, lebo keď je už raz vrhnutý na svet, je zodpovedný za všetko, čo robí. Existencialista neverí moci vášne. Nikdy mu nezíde na um, že náruživá láska je ničivý prúd, ktorý človeka fatálne vedie k istým skutkom a ktorý je preto ospravedlnením. Je presvedčený, že človek je za svoju vášeň zodpovedný.

s. 29

Existencialista si ani len nepomyslí, že človek môže nájsť pomoc na zemi v zoslanom znamení, ktoré ho usmerní, lebo je presvedčený, že človek si znamenie vysvetlí ta, ako sa mu páči. Myslí si teda, že človek - bez akejkoľvek pomoci a opory - je odsúdený v každej chvíli na to, aby tvoril človeka.

V jednom krásnom článku básnik Francis Ponge povedal: "Človek je budúcnosťou človeka." Je to presne tak. Iba ak tým rozumieme, že táto budúcnosť je zaznačená v nebi, že Boh ju vidí, je to nesprávne, lebo to by už nebola budúcnosť. Ak tým rozumieme, že akýkoľvek človek, ktorý príde na svet, má pred sebou budúcnosť, nedotknutú budúcnosť, ktorá ho čaká, je tento výraz správny. Ale v tom prípade sme opustení. Aby som vám uviedol príklad, ktorý umožní lepšie pochopiť opustenosť, rozpoviem vám príbeh jedného z mojich žiakov, ktorý ma vyhľadal za nasledujúcich okolností: jeho otec sa rozišiel s jeho matkou a okrem toho bol náchylný kolaborovať.

s. 30

Jeho starší brat zahynul počas nemeckej ofenzívy roku 1940. Onen mladý muž s trochu jednoduchými, ale šľachetnými citmi túžil po tom, aby ho pomstil. Jeho matka, veľmi zarmútená polozradou svojho muža a smrťou staršieho syna, žila s ním sama a iba v ňom nachádzala útechu. Mládenec mal v tom čase na výber: odísť do Anglicka a angažovať sa vo Francúzskych oslobodzovacích silách, to znamená opustiť matku, alebo zostať pri nej a pomáhať jej žiť. Dobre si uvedomoval, že tá žena žije len preňho a že jeho odchod - možno i smrť - by ju uvrhol do zúfalstva. Takisto si uvedomoval, že v podstate každý konkrétny skutok, ktorý urobil pre svoju matku, mal svojho garanta, totiž v tom zmysle, že jej pomáhal žiť, kým každý krok, ktorý by urobil, aby odišiel a bojoval, je dvojznačný, môže vyjsť navnivoč a ničomu neposlúžiť. Napríklad odchodom do Anglicka cez Španielsko mohol na neurčito ostať trčať v španielskom tábore, mohol prísť do Anglicka alebo Alžíru a byť zaradený do kancelárie ako pisár.

s. 31

A tak stál pred dvoma veľmi rozdielnymi typmi činu: jeden konkrétny, bezprostredný, ale dotýkajúci sa iba jednej osoby, druhý dotkajúci sa spoločenstva nekonečne širšieho, národného kolektívu, ale dvojznačný, čin, ktorý mohol byť prerušený hneď na začiatku. A tak zároveň váhal medzi dvoma typmi morálky. Na jednej strane morálka náklonnosti, osobnej oddanosti, na strane druhej širšia morálka, lenže morálka spornej účinnosti. Bolo si treba z nich vybrať. Kto mu mohol pri výbere pomôcť? Kresťanská doktrína? Nie. Kresťanská doktrína hovorí: Buď milosrdný, miluj blížneho svojho, obetuj sa za iných, zvoľ si najťažšiu cestu atď., atď. Ale ktorá cesta je najťažšia? Koho treba milovať ako svojo brata - bojovníka, alebo matku? Aký je najväčší úžitok, ten neurčitý v boji celku, alebo ten určitý v pomáhaní žiť konkrétnej bytosti? Kto to môže rozhodnúť a priori? Nikto. Nijaká napísaná morálka to nemôže povedať. Kantovská morálka hovorí: Nezaobchádzajte s inými ako s prostriedkom, ale ako s cieľom. Výborne.

s. 32

Ak zostanem pri matke, budem s ňou zaobchádzať ako s cieľom, a nie ako s prostriedkom, ale tým istým činom riskujem, že budem zaobchádzať ako s prostriedkom s tými, ktorí vôkol mňa bojujú, a opačne: ak sa spojím s tými, ktorí bojujú, budem s nimi zaobchádzať ako s cieľom a tým činom riskujem, že budem zaobchádzať s matkou ako s prostriedkom.

Ak sú hodnoty neurčité a ak sú vždy priširoké pre určitý a konkrétny prípad, ktorý zvažujeme, ostáva nám iba spoľahnúť sa na svoje inštinkty. To sa pokúsil urobiť onen mladý muž. Keď som ho uvidel, povedal: V podstate to, na čom záleží, je cit. Budem si musieť vybrať to, čo ma skutočne poháňa určitým smerom. Ak cítim, že matku milujem natoľko, aby som pre ňu obetoval všetko ostatné - túžbu po pomste, po čine, po dobrodružstve - , zostanem pri nej. Ak, naopak, cítim, že moja láska k matke nie je dostatočná, odídem. Ale ako určiť hodnotu citu? Čo určuje hodnotu jeho citu k matke? Nesporne fakt, že zostal pri nej.

s. 33

Môžem povedať: Milujem priateľa natoľko, že pre neho obetujem istú sumu peňazí. A môžem to povedať iba vtedy, ak som to urobil. Môžem povedať: Milujem svoju matku natoľko, že pri nej zostanem, iba ak som pri nej zostal. Hodnotu tejto náklonnosti môžem určiť práve iba vtedy, ak som vykonal skutok, ktorý ju potvrdzuje a definuje. Avšak keď žiadam od náklonnosti, aby ospravedlnila môj čin, ocitnem sa v bludnom kruhu.

Na druhej strane André Gide veľmi správne povedal, že cit, ktorý predstierame, a cit, ktorý prežívame, sú dve takmer nerozlíšiteľné veci: ručiť, že milujem svoju matku, zostávajúc pri nej, alebo hrať komédiu, ktorá spôsobí, že pri matke zotrvám, je tak trocha to isté. Inými slovami povedané, cit sa utvára činmi, ktoré konáme. Teda sa s ním nemôžem radiť, aby ma viedol. To znamená, že nemôžem hľadať v sebe autentický stav, ktorý ma pohne k činu, ani žiadať od nejakej morálky pojmy, ktoré mi dovolia konať. A predsa, poviete si, šiel onen mládenec po radu k svojmu profesorovi.

s. 34

Ale ak hľadáte radu napríklad u kňaza, vybrali ste si ho, a už ste v podstate viac-menej vedeli, čo vám poradí. Inak povedané, vybrať si radu znamená predovšetkým angažovať seba samého. Dôkazom toho je - ak ste kresťan -, že poviete: Poraďte sa s kňazom. Ale sú kňazi kolaboranti, sú kňazi oportunisti a sú kňazi odbojári. Ktorého si vybrať? A ak si ten mládenec vyberie kňaza z odboja alebo kňaza kolaboranta, už rozhodol o druhu rady, ktorú dostane. A tak keď prišiel za mnou, poznal odpoveď, ktorú mu dám, a mohol som mu dať ib jednu: Ste slobodný, vyberte si, nájdete si vlastnú cestu. Nijaká všeobecná morálka vám neukáže, čo máte robiť. Niet znamenia vo svete. Katolíci odpovedia: Ale znamenia sú! Pripusťme. V každom prípade ja sám rozhodnem o ich zmysle. Keď som bol v zajatí, poznal som dosť pozoruhodného muža - jezuitu. Do jezuitskej rehole vstúpil nasledujúcim spôsobom: zažil veľa zraňujúcich neúspechov. Ako dieťa stratil otca, ktorý ho zanechal bez prostriedkov.

s. 35

Bol štipendistom v cirkevnej inštitúcii, kde mu ustavične dávali pocítiť, že je tam z milosti. Tak prišiel aj o školské čestné vyznamenania, ktoré deťom robia radosť. Neskôr, keď mal približne osemnásť rokov, stroskotal aj v citovom dobrodružstve. Nakoniec ako dvadsaťročný zlyhal v predvojenskej príprave, čo je záležitosť trocha detinská, ale tým pretiekol pohár. Mládenec si teda mohol myslieť, že nie ja na nič súci. Bolo to znamenie, ale znamenie čoho? Mohol prepadnúť zúfalstvu alebo zatrpknúť. Ale on usúdil - pre seba veľmi výhodne -, že je to znamenie, že nie je stvorený pre svetskú slávu a že sú mu dostupné víťazstvá náboženstva, svätosti a viery. Videl v tom teda prst Boží a stal sa kňazom. Kto nevidí, že o význame znamenia rozhodol celkom sám? Z tohto sledu neúspechov by bol mohol vyvodiť niečo iné: napríklad to, že bolo lepšie stať sa tesárom alebo revolucionárom. Nesie teda plnú zodpovednosť za to, ako sa rozhodol.

Opustenosť zahrnuje to, že si sami vyberáme svoje bytie.

s. 36

Opustenosť ide spolu so zúfalstvom. Pokiaľ ide o zúfalstvo, zmysel toho výrazu je neobyčajne prostý. Znamená, že sa spoľahneme iba na to, čo závisí od našej vôle, lebo na súhrn pravdepodobností, ktoré robia náš čin možným. Keď si niečo želáme, vždy je tu istá pravdepodobnosť. Môžem sa spoľahnúť na priateľov príchod. Príde vlakom alebo električkou. To predpokladá, že vlak príde v určenú hodinu alebo že sa električka nevykoľají. Zostávam v oblasti možností. Lenže spoľahnúť sa na možnosti sa dá iba v striktnej miere, v ktorej naše konanie obsiahne súhrn týchto možností. Od chvíle, keď možnosti, o ktorých uvažujem, nie sú spojené s mojím konaním, musím sa o ne prestať zaujímať, lebo nijaký Boh, nijaký zámer nemôže prispôsobiť svet a jeho možnosti mojej vôli. Keď Descartes povedal: "Premôcť skôr seba samého ako svet, " chcel v podstate povedať to isté: konať bez nádeje. Marxisti, s ktorými som sa rozprával, mi odpovedajú: "Vo svojej činnosti, ktorá bude, prirodzene, limitovaná vašou smrťou, sa môžete spoliehať na oporu iných.

s. 37

To znamená spoliehať sa zároveň na to, čo iní urobia inde - v Číne, v Rusku - ,aby vám pomohli, a zároveň na to, čo urobia neskôr, po vašej smrti, aby nadviazali na vašu činnosť a zavŕšili ju revolúciou. Musíte s tým počítať, inak nie ste morálny." Predovšetkým hovorím, že sa budem vždy spoliehať na bojových druhov v takej miere, v akej sú so mnou spojení v konkrétnom a spoločnom boji, v jednote strany či skupiny, ktorú môžem viac-menej kontrolovať, to znamená, v ktorej som aktivistom a ktorej pohyby poznám v každom čase. V tej chvíli spoliehať sa na jednotu a vôľu strany znamená práve spoliehať sa na fakt, že električka príde načas a že vlak sa nevykoľají.

Ale nemôžem sa spoliehať na ľudí, ktorých nepoznám, stavajúc na ľudskej dobrote alebo záujme človeka o dobro spoločnosti, ak uvážime, že človek je slobodný a že niet nijakej ľudskej prirodzenosti, na ktorej môžem stavať.

s. 38

Neviem, čím sa stane ruská revolúcia. Môžem ju obdivovať a urobiť z nej príklad v takej miere, v akej mi dnes dokazuje, že proletariát zohráva v Rusku úlohu, akú nemá v nijakom inom národe. Ale nemôžem potvrdiť, že táto revolúcia nevyhnutne vyústi do víťazstva proletariátu. Musím sa obmedziť na to, čo vidím. Nemôžem si byť istý, že bojoví druhovia budú po mojej smrti pokračovať v mojej práci, aby ju doviedli k dokonalosti, keďže musím počítať s tým, že títo ľudia sú slobodní a že zajtra sa slobodne rozhodnú o tom, čím bude človek. Zajtra, po mojej smrti, môžu sa ľudia rozhodnúť nastoliť fašizmus a iní môžu byť natoľko zbabelí a bezradní, že im to dovolia. V tej chvíli bude fašizmus ľudskou pravdou - a tým horšie pre nás! V skutočnosti veci budú len také, ako o nich rozhodne človek.

Znamená to azda, že sa mám poddať kvietizmu? Nie. Najskôr sa musím angažovať, potom konať podľa starého návodu: "Ak sa mám pustiť do práce, ešte nemusím dúfať."

s. 39

Tým nechcem povedať, že nesmiem patriť k strane, ale že nebudem mať ilúzie a že urobím, čo môžem. Ak sa napríklad spytujem: Uspeje kolektivizácia ako taká? Nič o tom neviem, viem iba to, že urobím všetko, čo bude v mojej moci, aby sa tak stalo. Okrem toho sa nemôžem spoliehať na nič. Kvietizmus je postoj ľudí, ktorí vravia: Urobia iní, čo nemôžem urobiť ja. Doktrína, ktorú vám predstavujem, je pravým opakom kvietizmu, keďže vyhlasuje: realita je iba v čine. Napokon ide ešte ďalej, lebo dodáva: človek nie je nič iné iba svoj projekt, jestvuje iba v takej miere, v akej sa realizuje. Nie je teda nič iné iba súhrn svojich skutkov, nič iné iba celok svojho života. Podľa toho môžeme pochopiť, prečo naša doktrína naháňa hrôzu istému počtu ľudí. Často totiž znášajú vlastnú mizériu iba jediným spôsobom, t. j. myslia si: "Okolnosti boli proti mne, stál som za oveľa viac, ako som sa ukázal. Pravdaže, nepoznal som veľkú lásku, či veľké priateľstvo, ale iba preto, lebo som nestretol muža či ženu, ktorí by toho boli hodní.

s. 40

Nenapísal som krásne knihy, lebo som na to nemal čas. Nemal som deti, ktorým by som sa venoval, lebo som nestretol človeka, s ktorým by som bol mohol spojiť svoj život. A tak zostala vo mne kopa nevyužitých, absolútne uskutočniteľných dispozícií, sklonov, možností, ktoré mi dávajú cenu, akú z jednoduchého sledu mojich činov nemožno vyčítať."

Pre existencialistu teda vskutku niet inej lásky okrem tej, ktorá sa zrodí, niet inej možnosti lásky okrem tej, ktorá sa v láske prejaví, niet iného génia okrem toho, ktorý sa vysloví v umeleckých dielach: Proustov tvorivý duch, to je celok Proustových diel, Racinov tvorivý duch, to je súhrn jeho tragédií, mimo tohto ničoho niet. Prečo máme Racinovi pripisovať možnosť, že napíše novú tragédiu, keď práve tú nenapísal? Človek sa angažuje vo svojom živote, tvorí svoju podobu, a okrem tejto podoby niet ničoho. Iste, táto myšlienka sa môže zdať tvrdou niekomu, kto v živote neuspel.

s. 41

Na druhej strane však núti ľudí pochopiť, že zaváži iba to, čo je skutočné, že sny, očakávania, nádeje dovoľujú definovať človeka ako sklamaný sen, ako stratené nádeje, ako zbytočné očakávania. Znamená to, že ho definujú negatívne, a nie pozitívne. Jednako keď povieme: "Nie si nič iné ako tvoj život," neznamená to, že umelec bude hodnotený iba na základe svojich diel. Tisíc iných vecí prispieva k jeho charakteristike. Chceme tým povedať, že človek nie je nič iné ako séria výkonov, ktorá je sumou, usporiadaním a súhrnom vzťahov, z ktorých sa tieto výkony tvoria.

Za týchto okolností to, čo nám vyčítajú, nie je v jadre náš pesimizmus, ale optimistická prísnosť. Ak nám ľudia zazlievajú naše románové diela, v ktorých opisujeme mľandravé, slabé, zbabelé a zavše aj úprimne zlé bytosti, nie je to iba preto, že sú slabé, zbabelé alebo zlé: lebo keby sme - ako Zola - vyhlásili, že sú také vinou zdedených vlastností, vinou prostredia, spoločnosti, vinou organického či psychologického determinizmu, ľudia by sa upokojili a povedali by: Hľa, sme, akí sme, nikto proti tomu nemôže nič urobiť.

s. 42

Ale keď existencialista zobrazuje zbabelca, hovorí, že tento zbabelec je za svoju zbabelosť sám zodpovedný. Nie je taký preto, že má zbabelé srdce, pľúca či mozog, nie je taký vzhľadom na fyziologické ústrojenstvo, ale preto, lebo zbabelcom sa stal cez svoje skutky. Niet zbabelého temperamentu. Sú nervózne povahy, sú povahy chudokrvné, ako vravia dobrí ľudia, alebo povahy plnokrvné, ale človek, ktorý je chudokrvný, nie je preto zbabelý. Zbabelosť spôsobuje fakt, že sa vzdávame a ustúpime. A povaha nie je skutok. Človek je definovaný ako zbabelec od chvíle, keď vykonal svoj skutok. Ľudia nejasne cítia - a naháňa im to hrôzu -, že zbabelec, ktorého vykresľujeme, je vinný za svoju zbabelosť. Ľudia chcú, aby sme sa rodili zbabelí alebo hrdinskí.

Jedna z výčitiek, ktorá bola najčastejšie adresovaná Cestám k slobode, je formulovaná takto: No ako napokon z tých mľandravých ľudí urobiť hrdinov?

s. 43

Táto námietka je skôr na smiech, lebo predpokladá, že ľudia sa rodia ako hrdinovia. A v podstate práve taký názor si ľudia želajú: Ak sa narodíte ako zbabelci, budete úplne pokojní, nezmôžete proti tomu nič, budete zbabelí celý život, nech by ste urobili čokoľvek, ak sa narodíte ako hrdinovia, takisto budete úplne pokojní, hrdinami budete celý život, hrdinsky budete piť, hrdinsky budete jesť. Existencialista tvrdí, že zbabelec sa stáva zbabelcom, že hrdina sa stáva hrdinom. Zbabelec má vždy možnosť už nebyť zbabelým a hrdina prestať byť hrdinom. Záleží teda na totálnej angažovanosti. A neangažujete sa totálne cez jeden osobitný prípad a cez jeden osobitný čin.

A tak, odpovedal som, som si vedomý určitého počtu výčitiek voči existencializmu.. vidíte, že ho nemožno pokladať za filozofiu kvietizmu, lebo definuje človeka prostredníctvom činu, ani za pesimistický obraz človeka, lebo niet optimistickejšej doktríny, keďže osud človeka je v ňom samom, ani za pokus vziať človeku odvahu

s. 44

k činu, lebo mu hovorí, že nádej spočíva iba v jeho konaní a že jediná vec, ktorá umožňuje človeku jestvovať, je čin. V tejto rovine máme teda do činenia s morálkou činu a záväzného postoja. Jednako nám protivníci ešte vyčítajú, vychádzajúc z týchto niekoľkých základných myšlienok, že zamurúvame človeka do jeho individuálnej subjektivity. V tom náš ľudia ešte veľmi zle chápu. Naším východiskovým bodom je skutočne subjektivita, a to z príčin striktne filozofických, nie však preto, že sme príslušníkmi buržoázie, ale preto, lebo sa usilujeme o doktrínu založenú na realite, a nie na súbore krásnych teórií, plných nádeje, ale bez reálneho základu. Východiskom nemôže byť iná skutočnosť ako táto: Myslím, teda som. To je absolútna skutočnosť vedomia zasahujúceho seba samého. Každá teória, ktorá uchopuje človeka mimo tohto momentu, v ktorom človek zasahuje seba samého, je predovšetkým teóriou potláčajúcou realitu, lebo mimo tohto karteziánskeho cogito sú všetky objekty iba

s. 45

pravdepodobné a doktrína pravdepodobnosti, ktorá sa nedrží skutočnosti, sa prepadá do ničoty. Aby sme mohli určiť pravdepodobné, musíme poznať skutočné. A teda aby jestvovala akákoľvek pravda, musí byť pravda absolútna, a tá je jednoduchá a pre každého dosiahnuteľná. Spočíva v bezprostrednom sebauchopení.

Okrem toho táto teória ako jediná dáva človeku dôstojnosť, ako jediná nerobí z neho predmet. Každý materializmus v konečnom dôsledku zaobchádza so všetkými ľuďmi vrátane seba ako s predmetmi, to znamená ako so súhrnom determinovaných reakcií, v ničom sa neodlišujúcich od súhrnu kvalít a javov vytvárajúcich stôl, stoličku alebo kameň. Chceme presne konštituovať ľudskú vládu ako celok hodnôt odlišných od vlády materiálnej. Lenže subjektivita, ktorú dosahujeme v záujme skutočnosti, nie je subjektivitou prísne individuálnou, lebo sme ukázali, že v cogito sa neodkrývam iba ja sám, ale aj iní. Cez myslím zasahujeme - v protiklade k filozofii Descarta a Kanta - seba samých zoči-voči inému človeku a tento iný človek je pre nás rovnako určitý ako my sami.

s. 46

Tak človek, ktorý sa zasahuje priamo cez cogito, objavuje aj všetkých ostatných a objavuje ich ako podmienku svojej existencie. Je si vedomý, že nemôže byť nič (v takom zmysle, v akom sa o ňom hovorí, že je duchaplný alebo že je zlomyseľný či žiarlivý), iba ak ho iní za takého uznajú. Aby som získal akúkoľvek pravdu o sebe, musím prejsť vedomím iného. Iný človek je neodmysliteľný od mojej existencie, napokon aj od sebapoznania, ktoré som nadobudol. V týchto podmienkach objavenie mojej vlastnej intimity je zároveň objavením iného človeka, ktorý - ako sloboda, voči ktorej sa ocitám - zvažuje a je iba za mňa alebo proti mne. A tak hneď odhaľme svet a nazvime ho intersubjektivitou, a práve v tomto svete človek rozhoduje tom, čím je a čím sú iní.

Okrem toho ak je nemožné nájsť v každom človeku univerzálnu podstatu, ktorá by bola ľudskou prirodzenosťou, jestvuje predsa ľudská univerzalita údelu.

/La condition humaine - jeden z najfrekventovanejších pojmov modernej filozofie a literatúry. Nájdeme ho napríklad u Malrauxa, Camusa a iných. V Sartrovom myslení predstavuje nevyhnutnú skutočnosť, v ktorej sa nachádza človek, avšak nie v zmysle osudovosti a predurčenia. Rozhodol som sa pre slovenský ekvivalent ľudský údel, hoci pojmový potenciál slovenčiny je širší - stav, položenie, postavenie - a urobil som tak, opierajúc sa o tradíciu na jednej strane a na strane druhej o významový rozptyl tohto slova, ktorý obsahuje aj Sartrovu filozofickú explikáciu. - Pozn. prekl./

Nie náhodou dnešní myslitelia rozprávajú radšej o údele človeka ako o jeho prirodzenosti. Údelom viac alebo menej jasne rozumejú súhrn obmedzení a priori, ktoré načrtávajú jeho základnú situáciu v univerze. Historické situácie sa menia: človek sa môže narodiť ako otrok v pohanskej spoločnosti alebo ako feudálny pán, alebo ako proletár. To, čo sa nemení, je pre neho nevyhnutnosť byť vo svete, pracovať v ňom, žiť medzi ľuďmi a byť smrteľný.

s. 48

Tieto limity nie sú subjektívne ani objektívne, či skôr: majú objektívnu i subjektívnu podobu. Objektívne sú preto, lebo sa všade vyskytujú a všade sú poznateľné, a subjektívne sú preto, lebo sú žité a nie sú ničím, ak ich človek nežije, to znamená, ak sa vo svojej existencii slobodne nedeterminuje vo vzťahu k nim. A hoci zámery môžu byť rozličné, prinajmenšom ani jeden mi nie je celkom cudzí, lebo všetky sa predstavujú ako pokus prekonať tieto hranice alebo ich posunúť, alebo ich negovať, alebo sa im prispôsobiť. V dôsledku toho má každý zámer, nech by bol akokoľvek individuálny, univerzálnu hodnotu. Každý zámer, dokonca i zámer Číňana, Indiána alebo černocha môže pochopiť Európan. Môže ho pochopiť, to znamená, že Európan roku 1945 sa môže pokúsiť vzhľadom na situáciu, ktorú si uvedomuje, prekonať limity rovnakým spôsobom a že môže v sebe pretvoriť zámer Číňana, Indiána alebo Afričana.

s. 49

Jestvuje univerzalita každého zámeru v tom zmysle, že každý zámer je pochopiteľný pre každého človeka. To vôbec neznamená, že tento zámer človeka navždy určuje, ale že ho možno rozpoznať. Vždy je spôsob, ako pochopiť hlupáka, dieťa, prvotného človeka alebo cudzinca, aby sme mali dostačujúce informácie. V tomto zmysle môžeme povedať, že jestvuje univerzalita človeka. Lenže ona nie je daná, ale je nepretržite vytváraná. Voliac si vlastnú cestu, tvorím cestu univerzálnu. Tvorím ju, keďže chápem zámer každého iného človeka z akejkoľvek epochy. Táto absolútna voľba neruší relativitu každej epochy. Na čo chce existencializmus predovšetkým poukázať, je spojenie absolútneho charakteru slobodného rozhodnutia, prostredníctvom ktorého sa každý človek realizuje, vytvárajúc typ človečenstva, rozhodnutia vždy pochopiteľného v akomkoľvek období a kýmkoľvek, s relatívnosťou kultúrneho celku, ktorý sa môže z takej voľby zrodiť. Treba zdôrazniť relatívnosť karteziánstva a zároveň absolútny charakter karteziánskej voľby.

s. 50

V tomto zmysle možno povedať, k tak chcete, že každý z nás - tým, že dýcha, prijíma potravu či koná akýmkoľvek spôsobom - vytvára absolútno. Niet nijakého rozdielu medzi slobodným bytím, bytím ako projektom, ako existenciou, ktorá si volí svoju podstatu, a bytím absolútnym, niet nijakého rozdielu medzi absolútnym bytím, časovo lokalizovaným, t. j. lokalizovaným v dejinách, a bytím univerzálne pochopiteľným.

To však nevyvracia úplne výčitku vo veci subjektivizmu. Táto námietka skutočne dostáva viacero podôb. Prvá je táto - oponenti nám vravia: Vlastne môžete robiť čokoľvek, a vyjadrujú to rozličným spôsobom. Najskôr v nás vidia anarchistov, potom vyhlasujú: nemôžete súdiť iných, lebo niet príčiny, prečo dať prednosť jedného zámeru pred druhým. Nakoniec nám môžu povedať: Vo vašej voľbe je všetko bezdôvodné, jednou rukou dávate to, čo tajíte, že prijímate druhou. Tieto tri námietky nie sú veľmi seriózne.

s. 51

Najskôr námietka prvá: môžete si zvoliť čokoľvek - nie je presná. Voľba je možná v istom zmysle, ale čo nie je možné, je - nevybrať si. Vždy si môžem vybrať, ale musím vedieť, že ak si nevyberiem - vyberiem si aj tak. Hoci sa zdá, že je to striktne formálne, má to veľký význam pre limitovanie výmyslu a rozmaru. Ak je pravda, že v istej situácii, napríklad v situácii, že som pohlavná bytosť, ktorá môže mať styk s bytosťou opačného pohlavia a plodiť deti, som povinný zvoliť si postoj, a že v každom prípade nesiem za svoju voľbu zodpovednosť, za voľbu, ktorá - zaväzujúc sa - zaväzuje i celé človečenstvo, a to aj vtedy, ak nijaká hodnota nedeterminovala môj postoj, tak táto voľba nemá nič spoločné s rozmarom. A ak si niekto myslí, ž tu nájde gidovskú teóriu nemotivovaného činu, tak nevidí obrovský rozdiel medzi našou a Gidovou doktrínou. Gide nevie, čo je to situácia, koná z prostého rozmaru.

s. 52

Naopak, pre nás sa človek nachádza v usporiadanej situácii, v ktorej je sám angažovaný, a svojou voľbou angažuje celé človečenstvo, nemôže sa jej vyhnúť: alebo zostane panicom, alebo sa ožení a zostane bezdetný, alebo sa ožení a bude mať deti. V každom prípade, nech urobí čokoľvek, nie je možné, aby tvárou v tvár tomuto problému neniesol totálnu zodpovednosť. Pravdaže, vyberá si, a pritom sa neodvoláva na vopred stanovené hodnoty, ale je nespravodlivé podozrievať ho z rozmaru. Skôr povedzme, že treba porovnať morálnu voľbu s tvorbou umeleckého diela.

A tu sa musím hneď pristaviť a povedať, že nejde o estetickú morálku, lebo naši protivníci sú natoľko nepoctiví, že nám vyčítajú dokonca aj toto. Príklad, ktorý som vybral, je iba prirovnaním. Keď sme toto vyslovili, či sme niekedy vyčítali umelcovi, tvoriacemu obraz, že sa neinšpiruje pravidlami stanovenými a priori? Či sme niekedy povedali, aký obraz musí vytvoriť? Je jasné, že niet obrazu s vopred vymedzenou podobou, že umelec sa angažuje v tvorbe svojho obrazu a že obraz, ktorý má vzniknúť, je práve ten obraz, ktorý urobí.

s. 53

Je jasné, že niet estetických hodnôt a priori, ale že sú hodnoty, ktoré sa zjavia následne v koherencii obrazu, vo vzťahu medzi vôľou tvoriť a výsledkom. Nikto nemôže povedať, aké bude maliarstvo zajtra. Posudzovať možno iba hotovú maľbu. Aký to má vzťah k morálke? Sme v rovnakej tvorivej situácii. Nikdy nehovoríme o bezdôvodnosti umeleckého diela. Keď hovoríme o Picassovom obraze, nikdy nepovieme , že je nemotivovaný. Veľmi dobre chápeme, že maliar sa stvoril takým, akým je, súčasne s maľbou, že jeho dielo ako celok sa včleňuje do jeho života.

To isté platí v morálnej rovine. Umenie a morálka majú spoločné to, že v oboch prípadoch ide o tvorbu a invenciu. Nemôžeme rozhodnúť a priori o tom, čo máme robiť. Zdá sa mi, že som vám to dostatočne objasnil na prípade toho žiaka, čo ma vyhľadal, toho, čo sa mohol obrátiť na akúkoľvek morálku, kantovskú alebo inú, a nenašiel by v nej ani len náznak svojej cesty.

s. 54

Svoj zákon musel objaviť on sám. Nikdy nepovieme, že voľba toho človeka, ktorý sa rozhodol, že zostane so svojou matkou, opierajúc sa o morálku citu, individuálneho činu a konkrétnej lásky k blížnemu, alebo ktorý sa rozhodol, že odíde do Anglicka, dajúc prednosť sebaobetovaniu, bola bezdôvodná. Človek sa tvorí, najprv nie je celkom hotový, tvorí sa, voliac si vlastnú morálku, a tlak okolností je taký, že si nemôže jednu nevybrať.

Človeka definujeme iba vo vzťahu k záväznému rozhodnutiu, ktoré učinil. Je teda absurdné vyčítať nám bezdôvodnosť voľby. Po druhé, protivníci nám vravia: Nemôžete posudzovať iných. Je to správne v jednom smere a nesprávne v druhom. Je to pravda v tom zmysle, že vždy, keď človek volí svoje rozhodnutie a svoj projekt v plnej úprimnosti a jasnozrivosti, nech je napokon onen projekt akýkoľvek, je nemožné, aby dal prednosť inému projektu. Je to pravda v tom zmysle, že neveríme v progres.

s. 55

Pohyb vpred je zlepšenie. Človek je stále ten istý zoči-voči určitej situácii, ktorá sa mení, a voľba ostáva vždy voľbou v situácii. Morálny problém sa nezmenil od chvíle, keď si človek mohol vybrať medzi prívržencami otrokárstva a jeho odporcami, napríklad od čias vojny Severu proti Juhu, až doteraz, keď môže voliť Ľudové republikánske hnutie alebo komunistov.

Jednako však možno posudzovať iných, lebo - ako som vám povedal - človek volí a človek si volí cestu pred tvárou iných ľudí. Predovšetkým možno posúdiť (a možno to nie je súd hodnotový , ale súd logický), že istá voľba je založená na omyle a iná na pravde. Možno súdiť človeka, konštatujúc, že je nepoctivý. Ak sme definovali situáciu človeka ako slobodnú voľbu - bez ospravedlnenia a pomoci -, každý človek, ktorý sa odvoláva na determinizmus, je človek nepoctivý. Niekto by mi namietol: Ale prečo by si nezvolil nepoctivosť?

s. 56

Odpovedám, že nechcem vynášať morálne súdy, ale že jeho nepoctivosť definujem ako omyl. Tu nemožno uniknúť pravdivostnému súdu. Nepoctivosť je evidentne klamstvom, lebo zatajuje úplnú slobodu rozhodnutia. Povedal by som, že v tej istej rovine je nepoctivosťou aj to, ak sa rozhodnem vyhlásiť, že isté hodnoty jestvujú predo mnou. Protirečím sám sebe, ak ich chcem, a zároveň vyhlasujem, že sa mi vnucujú. Ak mi niekto povie: A čo ak chcem byť nepoctivý?, odpoviem: Niet dôvodu, prečo by ste taký neboli, ale vyhlasujem, že už taký ste a že postoj striktnej koherencie je postojom poctivosti. A okrem toho môžem vyniesť morálny súd. Keď vyhlasujem ,že za každej konkrétnej okolnosti nemôže mať sloboda iný cieľ ako presadiť samu seba, ak už raz človek poznal, že v opustenosti tvorí hodnoty, môže chcieť len jednu-jedinú vec, a tou je sloboda ako základ všetkých hodnôt. Neznamená to, že ju chce v abstraktne. To jednoducho znamená, že konečným zmyslom konania poctivých ľudí je hľadanie slobody ako takej.

s. 57

Človek, ktorý je členom komunistického či revolučného syndikátu, sleduje konkrétne ciele. Tieto ciele implikujú abstraktnú vôľu k slobode, lenže tá sa presadzuje v konkrétnom. Chceme slobodu pre slobodu a v každej osobitnej situácii. Domáhajúc sa slobody, zistíme, že úplne závisí od slobody iných a že sloboda iných závisí od našej slobody. Sloboda ako určenie človeka zaiste nezávisí od iných, ale od chvíle záväzného rozhodnutia som povinný chcieť, aby moja sloboda bola aj slobodou iných. Moja sloboda mi môže byť cieľom iba vtedy, ak mi je ním rovnako sloboda iných. Keď som podľa toho v rovine úplnej autenticity zistil, že človek je bytosť, existencia ktorej predchádza podstatu, že je to slobodná bytosť, ktorá sa v rozličných podmienkach môže domáhať iba vlastnej slobody, zároveň som zistil, že môžem chcieť iba slobodu iných. Tak v mene tejto vôle k slobode, implikovanej slobodou samou, môžem vytvárať úsudky o tých, čo sa usilujú zastierať si totálnu bezdôvodnosť vlastnej existencie i svoju totálnu slobodu.

s. 58

Tých, čo si vážne alebo s deterministickými výhovorkami zastierajú svoju totálnu slobodu, nazvem zbabelcami. Tých, čo sa pokúsia dať najavo, že ich existencia je nevyhnutná, aj keď vyplýva z náhodnosti ľudskej prítomnosti na zemi, nazvem darebákmi. Ale zbabelci či darebáci môžu byť posudzovaní iba v rovine prísnej autenticity. A tak, hoci je obsah morálky variabilný, určitá forma tejto morálky je univerzálna. Kant hovorí, že sloboda sa domáha seba samej i slobody iných. Áno, lenže sa nazdáva, že kategórie formálneho a univerzálneho stačia na jej vytvorenie. My si, naopak, myslíme, že priveľmi abstraktné princípy zlyhajú pri definovaní činu. Pouvažujte ešte raz o prípade onoho žiaka. V mene čoho, v mene akej veľkej morálnej zásady si myslíte, že by sa mohol rozhodnúť, aby s úplným pokojom v duši opustil svoju matku alebo aby s ňou zostal? To sa nedá rozsúdiť. Obsah je vždy konkrétny, a teda nepredvídateľný. Vždy jestvuje vynachádzavosť.

s. 59

Jediná vec, na ktorej záleží, je vedieť, či nápad, ktorý sa realizuje, sa realizuje v mene slobody.

Preskúmajme napríklad tieto dva prípady. Uvidíte, v akej miere sa zhodujú, a jednako odlišujú. Vezmime si taký Mlyn na Flosse. Nájdeme tam istú dievčinu Maggie Tulliverovú, ktorá stelesňuje hodnotu vášne a ktorá si to uvedomuje. Je zaľúbená do Stephena, mladého muža, ktorý je zasnúbený s bezvýznamným dievčaťom. Namiesto toho, aby ľahkomyseľne uprednostnila svoje vlastné šťastie, volí Maggie Tullverová vlastnú obetu a zrieka sa muža, ktorého miluje. Naopak, taká Sanseverina - z Kartúzy parmskej - by vyhlásila, nazdávajúc sa, že vášeň tvorí skutočnú hodnotu človeka, že veľká láska je hodna obetí a že jej treba dať prednosť pred banálnou manželskou láskou, ktorá by spojila Stephena s nejakou husičkou. Rozhodla by sa obetovať ono mladé dievča a presadiť vlastné šťastie. Ako Stendhal ukazuje, sama sa obetuje v rovine vášne, keď to život vyžaduje.

s. 60

Stojíme tu pred dvoma striktne protikladnými morálkami. Tvrdím, že sú rovnocenné: v oboch prípadoch bola cieľom sloboda. A môžete si predstaviť dva postoje, vo výsledkoch tak prísne podobné: jedno dievča rezignuje a radšej sa zriekne lásky, iné vo svojej pohlavnej túžbe radšej zneuzná predchádzajúce putá muža, ktorého miluje. Tieto dva činy sa navonok podobajú tým, ktoré sme práve opísali. A predsa sú úplne odlišné. Postoj Sanseveriny má oveľa bližšie k postoj Maggie Tulliverovej ako k bezstarostnej bezohľadnosti.

Tak vidíte, že tá druhá výčitka je zároveň pravdivá i falošná. Možno uskutočniť akúkoľvek voľbu, ak sa deje vo rovine slobodného rozhodnutia.

Tretia námietka je takáto: jednou rukou prijímate, čo druhou dávate, a znamená to, že hodnoty nie sú v jadre vážne, lebo si ich vyberáte. Na to odpovedám, že ma veľmi hnevá, ak je to takto. Ale ak som zrušil Boha Otca, je potrebný niekto, kto by hodnoty objavil. Veci treba brať také, aké sú.

s. 61

A okrem toho hovoriť nám, že objavujem hodnoty, znamená len to, že život nemá a priori zmysel. Dokiaľ nežijete, život nie je nič, ale to vy sami mu musíte dať zmysel hodnota nie je nič iné ako onen zmysel, ktorý si zvolíte. Na tom vidíte, e jestvuje možnosť vytvoriť ľudské spoločenstvo.

Vyčítali mi, že som si kládol otázku, či je existencializmus humanizmus. Povedali mi: Ale v Hnuse ste napísali, že humanisti sa mýlia, vysmievali ste sa z istého typu humanizmu, prečo sa k nemu teraz vracať? V skutočnosti má slovo humanizmus dva veľmi odlišné významy. Pod humanizmom možno rozumieť teóriu, ktorá chápe človeka ako konečný bod a vrcholnú hodnotu. V tomto zmysle sa stretávame s humanizmom u Cocteaua, keď napríklad v jeho próze Cesta okolo sveta za 80 hodín jedna postava, keď letí nad horami v lietadle, vyhlási: človek je úžasný. To znamená, že osobne ja, ktorý som nekonštruoval lietadlá, budem využívať tieto neobyčajnú vynálezy že osobne si budem môcť

s. 62

ako človek prisvojiť zodpovednosť i honor z činy vlastné niekoľkým ľuďom. To by predpokladalo, že by sme mohli prisúdiť hodnotu človeku podľa najvýznamnejších skutkov určitých jednotlivcov. Takýto humanizmus je absurdný, lebo iba pes či kôň by mohol o človeku vynášať úsudok vcelku a hlásať, že človek je úžasný, na čo si podľa mňa dá prinajmenšom pozor. Ale nemožno pripustiť, aby jeden človek mohol vynášať úsudok o druhom. Existencializmus ho oslobodzuje od každého podobného úsudku: existencialista nikdy nechápe človeka ako konečný bod, lebo človek sa nepretržite utvára. A nemusíme si myslieť, že jestvuje ľudstvo, ktoré môžeme uctievať ako modlu na spôsob Augusta Comta. Kult človečenstva vrcholí v Comtovom do seba uzatvorenom humanizme a - treba to povedať - vo fašizme. Taký humanizmus nechceme.

Ale jestvuje iný význam humanizmu, a ten v podstate znamená toto: Človek je ustavične mimo seba samého, tým, že sa projektuje a že sa stráca mimo seba,

s. 63

dáva žiť inému, a na druhej strane tým, že sleduje transcendentné ciele, môže existovať on sám.

Keďže sám je presahom a keďže uchopuje veci iba vo vzťahu k tomuto presahu, je v jadre, v strede tohto presahu. Niet iného univerza okrem univerza ľudského, okrem univerza ľudskej subjektivity. Toto spojenie transcendencie ako základného prvku človeka - nie v tom zmysle, v ktorom transcendentnom je Boh, ale v zmysle presahu - a ľudskej subjektivity, v zmysle, v ktorom človek nie je uzatvorený do seba samého, ale je stále prítomný v ľudskom univerze, nazývame existencialistickým humanizmom, humanizmom preto, lebo človeku pripomíname, že okrem neho niet iného zákonodarcu a že v opustenosti rozhoduje o sebe samom, ako aj preto, lebo ukazujeme, že nie tým, že sa obracia k sebe, ale že vždy hľadá cieľ mimo seba - ktorým je oslobodenie a jedinečná tvorba -, sa človek utvára ako ľudský tvor.

s. 64

Na základe týchto niekoľkých úvah vidíme, že nič nie je nespravodlivejšie ako námietky na našu adresu. Existencializmus nie je nič iné ako úsilie vyvodiť všetky dôsledky z koherentnej ateistickej pozície. Vôbec nechce ponoriť človeka do zúfalstva. Ale ak nazveme zúfalstvom - ako to robia kresťania - každý postoj neviery, vyplýva tento postoj z prvotného zúfalstva. Existencializmus nie je ani tak ateizmom v tom zmysle, že by sa vyčerpával dokazovaním, že Boh neexistuje. Skôr vyhlasuje: Keby Boh aj existoval, nič by sa na veci nezmenilo. Také je naše hľadisko. Niežeby sme verili, že Boh existuje, ale myslíme si, že problémom nie je problém jeho existencie.

Človek musí objaviť sám seba a presvedčiť sa, že nič ho nemôže zachrániť pred ním samým, aj keby to bol platný dôkaz o Božej existencii. V tomto zmysle je existencializmus optimizmom, doktrínou činu - a iba na základe nepoctivosti nás môžu kresťania, pletúc si vlastné zúfalstvo s naším, nazývať zúfalcami.

(1946)