Antológia z diel filozofov

Predsokratici a Platón

zost. dr. Jaroslav Martinka

Nakladateľstvo Epocha

Bratislava

1970

s. 131

EMPEDOKLES

A. PRÍRODNÁ FILOZOFIA

I. PRVKY

Dve veci ti chcem povedať: totiž raz vyrastie z mnohého jedno a raz zase mnohé z jedného. Dvojaký je smrteľných vecí vznik, dvojaký aj ich zánik!Lebo jeden vytvára a ničí spojenie všetkých vecí, druhý však sotva vyrastie, rozletí sa pri znovurozdelení prvkov. A toto ustavičné striedanie nikdy neprestáva; raz sa všetky veci spájajú Láskou do jedného, raz sa zase všetky od seba oddeľujú nenávisťou Sváru - pokiaľ sa takto rodí z mnohého jedno a zasa z rozpadu jedného vzniká mnohé, potiaľ veci vznikajú a nemajú stály život; pokiaľ však ich ustavičná zmena trvá, potiaľ sú v kruhovom obehu vždy neotrasené.

Počúvaj teda moje slová, lebo učenie zdokonaľuje rozum. Ako som ti už predtým hovoril, keď som oznamoval cieľ svojej reči, dve veci ti chem povedať: raz vyrastie z mnohého jedno, aby bolo samo, raz sa zase z jedného vydelí mnohé: oheň, voda, zem a vzduch nekonečnej výšky, a oddelene od nich zhubný Svár, na všetkých stranách rovnako ťažký, medzi nimi prebýva Láska, rovnaká na dĺžku i šírku. Na ňu sa pozri svojou mysľou a neseď tu s úžasom v očiach. O Láske sa vie, že je vrastená do údov smrteľníkov, lebo vplyvom lásky majú ľudia ľúbostné city a vykonávajú akty párenia, potom ju nazývajú Slasťou alebo Afroditou. O tom však, že krúži aj v prvkoch, nevie ani jeden smrteľník. Ty však teraz sleduj pravdivú cestu mojej reči!Všetky prvky sú si rovné

rovnako staré, ale každý z nich má iné poslanie a inú povahu, a raz leden, raz druhý vládne v kolobehu času. Ani z nich nič nevzniká, ani nezaniká.

s. 132

Keby totiž ustavične hynuli, vôbec by už neboli. Lebo čo by mohlo zväčšiť tento vesmír a odkiaľ by mohol prísť? A kam by mohol zmiznúť, keď bez týchto prvkov nič nie je? Nie, jedine ony sú a krúžiac sem a tam, stávajú sa raz týmto, raz oným, a predsa sú vždy rovnaké.

31 B 17 (zo Simplikia a iných)

Empedokles uznáva štyri prvky, pridávajúc k spomenutým (voda, vzduch a oheň) zem ako štvrtý. Tieto totiž, ako si mysli, trvajú večne a nevznikajú, ale sa len vo väčšom alebo menšom množstve zlučujú v jednotu a opäť z nej vydeľujú.

31 A 28 (Aristotela)

Empedokles zavádza štyri látkové prvky, oheň, vzduch, vodu a zem, ktoré sú večné a menia sa vo väčšom alebo menšom množstve v dôsledku spájania sa a oddeľovania, avšak vo vlastnom zmysle slova počiatky, ktoré uvádzajú spomenuté prvky do pohybu, nazýva Láskou a Svárom. Prvky totiž musia byť trvalé striedavo v pohybe: raz ich spája Láska, raz zasa oddeľuje Svár. A tak podľa Empedokla je vlastne šesť počiatkov.

31 A 28 (zo Simplikia)

Iní myslitelia tvrdia, že tento svet striedavo vzniká a zaniká, a keď nanovo vznikne, nanovo zaniká, a že takéto striedanie je večné, ako hovorí Empedokles, že Láska a Svár striedavo nadobúdajú moc a že Láska všetky veci zjednocuje, ničiac tým svet Sváru, a tvorí z neho Sfairos, naproti tomu Svár opäť rozlučuje prvky a dáva vzniknúť tomuto svetu.

31 A 52 (zo Simplikia)

Podľa Empedokla vesmír sa skladá zo štyroch prvkov, pričom ich podstata je zložená z protikladných vlastnosti - zo sucha a vlhkosti, z tepla a chladu - a takto na základe ich vhodného pomeru a vzájomného zmiešania sa vytvára vesmír, čiastočne síce podstupuje zmeny, ale rozklad vesmíru nepripúšťa.

31 A 33 (zo Stobaia)

(Miešanie prvkov podľa Empedokla) musí byť spojenie ako múr z tehál a kameňov. A táto zmes bude pozostávať z prvkov, ktoré ako také ostávajú nezmenené, ale v malých čiastočkách sú popri sebe spojené. A práve tak je to s podstatou mäsa i s každou inou látkou.

31 A 43 (z Aristotela)

s. 133

Empedokles sa domnieval, že prirodzenosť zložených látok sa utvára zo štyroch nemenných prvkov, pričom sa tieto prvky tak zmiešajú, akoby niekto jemne rozotrel, na prášok rozmeľnil a zmiešal hrdzu, medenú rudu, zinkovú rudu a skalicu tak, že jedno bez druhého nemôže vziať do ruky.

31 A 34 (z Galena)

Ako keď maliari zhotovujú pestré maľby na obetné dary, ako keď muži, ktorí sa vďaka svojmu nadaniu dobre vyznajú v umení, vezmú do rúk farby a harmonicky ich zmiešajú, berúc pritom z jednej viac, z druhej menej, a vytvoria z nich obrazy, ktoré sa podobajú všetkému možnému: raz nahodia stromy, raz mužov a ženy, raz divoké zvieratá, vtáky a vo vode žijúce ryby, raz aj dlhožijúcich bohov, čo sú nanajvýš uctievaní; tak aj prameň všetkých smrteľných vecí, ktoré sa nám javia v nesmiernom počte, nepochádza odnikiaľ (než zo štyroch prvkov). Odnikiaľ, to vedz presne, pretože od boha si počul túto správu.

31 B 23 (zo Simplikia)

Empedokles si predstavuje, že prvky sú zložené z menších čiastočiek, ktoré sú veľmi malé a zároveň sú prvkami prvkov.

31 A 43 (z Aetia)

Aj Empedokles tvrdí, že my (ľudia) a všetky ostatné telesá na zemi, ako uznáva aj Hippokrates, vznikli z tých istých prvkov, ktoré sa nezmiešali navzájom, ale ležia v malých čiastočkách vedľa seba a dotýkajú sa.

31 A 43 (z Galena)

Empedokles nevymedzuje prvkom určité miesta, ale tvrdí, že si navzájom vymieňajú miesta, takže zem sa vznáša vo výške a oheň sa nachádza vhĺbke.

31 A 35 (z Achilla)

Empedokles vie síce lepšie používať svoje príčiny ako Anaxagoras, ale predsa len nie dostatočne a dostáva sa pritom do protirečenia aj sám so sebou. Lebo podľa neho láska spôsobuje niekedy rozlučovanie a svár zlučovanie. Keď sa totiž vesmír pôsobením sváru rozpadá na (štyri) prvky, tu sa všetok oheň i každý iný prvok sám osebe zlučuje do jednoty. Keď sa však pôsobením lásky opäť spájajú do jednoty, musia sa najprv časti každého z týchto prvkov od seba oddeliť. Empedokles teda protiklade k svojim predchodcom prvý zaviedol túto príčinu, ale ju rozdelil; nekladie totiž jedinú konečnú príčinu pohybu, ale dve odlišné, navzájom protikladné. Ďalej prvý stanovil, že materiálne myslené prvky sú štyri. Predsa však nepoužíva štyri, ale akoby boli len dva: na jednej strane jedinú podstatu oheň osebe, na druhej strane prvky zem, vzduch a vodu, ako to môže každý spoznať z jeho básní.

31 A 37 (z Aristotela)

s. 134

Tie isté základné prvky sa menia na vlasy, listy, na husté perie vtákov a šupiny, ktoré vznikajú na silných údoch.

31 B 82 (z Aristotela)

Vidíš to na ťažkých škrupinách zvierat bývajúcich v mori, najmä na morských slimákoch a korytnačkách s kamennou kožou; tu môžeš vidieť zem, ako leží na povrchu kože.

31 B 76 (z Plutarcha)

Empedokles, Anaxagoras, Demokritos a Epikuros i všetci fyzici, ktorí vykladajú vznik sveta nahromadením látok pozostávajúcich z jemných čiastočiek, zavádzajú pojem „zlučovanie" a „rozlučovanie"; naproti tomu popierajú vznik a zánik vo vlastnom zmysle. Tieto postupy sa nedejú na základe kvalitatívnej zmeny, ale v dôsledku kvantitatívnych postupov nahromadením látkových čiastočiek.

31 A 44 (z Aetia)

Niečo iné ti chcem povedať: nijaká smrteľná vec nevzniká ani sa nekončí v skazonosnej smrti, je len miešanie a opätovné rozlučovanie zmiešaných látok, len ľudia si zvykli používať slovo "vznik".

31 B 9 (z Plutarcha)

Títo totiž tvrdia, že kedykoľvek sa v človeku miešajú prvky a dostanú sa na svetlo či už v divej zveri, v stromoch alebo vo vtákoch, vzniká niečo; keď sa však prvky opäť rozlučujú, potom hovoria o zhubnej smrti. Nenazývajú to správne, ale aj ja takto niekedy zo zvyku hovorím.

31 B 9 (z Plutarcha)

Pochábli! Ich myšlienky nezájdu ďaleko. Domnievajú sa totiž, že môže niečo vzniknúť, čo predtým vôbec nebolo, alebo že môže niečo zomrieť a celkom zahynúť.

31 B 11 (z Plutarcha)

Je totiž nemožné, aby niečo vzniklo z toho, čo nie je. A práve tak je nemožné a neslýchané, aby niečo, čo jestvuje, mohlo celkom zaniknúť, lebo vždy bude tam, kam ho niekto raz umiestni.

31 B 12 (z Pseudoaristotela)

s. 135

Vo vesmíre niet prázdneho priestoru. Odkiaľ by sa ta mohlo niečo dostať?

31 B 14 (z Pseudoaristotela)

Múdry muž by neuvažoval v duchu takto; pokiaľ tu ľudia žijú - čo takto nazývajú životom - potiaľ leda sú a znášajú zlé i dobré, ale predtým než ľudia vznikli (z prvkov) a zase sa rozpadli, neboli celkom ničím.

31 B 15 (z Plutarcha)

II. LÁSKA A SVÁR

Všetky tieto prvky - slnko, zem, nebo a more - sú svorne spojené so svojimi čiastočkami, ktoré ďaleko zahnané vyrástli na zemi. A práve tak všetko, čo sa väčšmi hodí na miešanie, je navzájom príbuzné a spojené Láskou. Naproti tomu všetko, čo sa veľmi líši pôvodom, zmiešaním a výrazným tvarom, je nepriateľské, úplne neschopné spojiť sa a slabé z vôle Sváru, ktorý je toho pôvodcom.

31 B 22 (zo Simplikia)

Tvorcom a pôvodcom všetkých vzniknutých vecí je skazonosný Svár, príčinou konca vzniknutých vecí, ich premeny a návratu do jednoty (Sfaira) je Láska. Empedokles o nich hovorí, že obe (Láska i Svár) sú nesmrteľné, nevznikli, vôbec nemajú začiatok bytia, a to nasledujúcimi slovami:

„Ako boli (Láska a Svár) predtým, tak budú aj naďalej a myslím, že nekonečný čas sa ich nikdy nezbaví."

31 B 16 (z Hippolyta)

Empedokles, zdá sa, tvrdí, že v dôsledku nevyhnutnosti raz Láska a raz Svár sa zmocňujú vecí a uvádzajú ich do pohybu, keď sa v medziobdobí nachádzajú v pokoji.

31 A 38 (z Aristotela)

Ako hovorí Empedokles, veci sa nachádzajú raz v pohybe a raz v pokoji; pohybujú sa, keď Láska vytvára z mnohosti jednotu alebo Svár z jednoty mnohosť; naproti tomu v medziobdobiach odpočívajú.

(z Aristotelovej Fyziky)

Je dosť neuvážené vytvárať vznik (sveta) z oddelených a pohybujúcich látok. Preto si Empedokles nevšíma vznik pod nadvládou Lásky. Nemohol by totiž vybudovať svet vytváraním z oddelených látok, ak ich

spája pomocou Lásky. Vesmír totiž je zložený z oddelených prvkov. Preto je nevyhnulné, aby vznikol z jednej spojenej masy.

31 A 42 (z Aristotela)

s. 136

Empedokles tvrdí, že svet je teraz pod nadvládou Sváru v takom istom stave, ako bol predtým pod nadvládou Lásky.

31 A 42 (z Aristotela)

Iní myslitelia tvrdia, že z jednoty sa vylučujú protiklady, ktoré sa v nej nachádzajú, ako to hovorí Anaximandros a filozofi, ktorí tvrdia, že jestvuje jednota a mnohosť veci, ako to hovorí aj Empedokles a Anaxagoras. Aj podľa nich sa ostatné veci vylučujú zo zmiešaniny látok; líšia sa však tým, že podľa Empedokla sa tento postup odohráva periodicky, zatiaľ čo podľa Anaxagora len raz a že on uznáva (ako základné látky) homoiomérie a ich opak v nekonečnom čísle, naproti tomu Empedokles takzvané prvky.

31 A 46 (z Aristotela)

Empedokles učí, že svet vzniká v dôsledku striedajúcej sa nadvlády Sváru a Lásky.

31 A 52 (z Aetia)

Empedokles tvrdí, že Láska a Svár striedavo získajú moc a že Láska zjednocuje všetky veci, ničí tak svet Sváru a tvorí z neho Sfairos, ale že Svár opäť prvky rozlučuje a tvorí tento svet.

31 A 52 (zo Simplikia)

Empedokles nepredpokladá, že jedny veci sú pominuteľné, druhé nepominuteľné, ale že všetky veci sú pominuteľné s výnimkou prvkov.

31 A 52 (z Aristotela)

(Empedokles vyhlasuje jedno za guľaté, večné a nehybné)...Prvky nazýva tiež bohmi a práve tak zmiešaninu z nich svet a okrem toho Sfairos, tento jednotvárny výtvor, v ktorom sa raz všetky rozplynú.

31 A 32 (z Aetia)

Empedokles hovorí, že sa za vlády Lásky všetky veci stávajú jedným celkom a vytvárajú tak Sfairos, masu bez kvality, takže sa v ňom nezachováva ani vlastnosť ohňa ani niektorého z ostatných prvkov, pretože každý z nich stráca svoju vlastnú formu.

31 A 41 (z Filopona)

s. 137

Tam nemožno rozoznať ani rýchle údy Slnka ani huňatú silu Zeme ani mora. Tak leží spútaný v pevnom úkryte Lásky guľatý Sfairos, ktorý sa teší osamelosti vládnúcej dokola.

31 B 27 (z Plutatcha a Simplikia)

Ani spor ani neblahý svár nevládnu v údoch Sfaira.

31 B 27a (z Plutarcha)

Na všetkých stranách je rovnaký a všade bez hraníc, guľatý Sfairos tešiaci sa osamelosti vládnúcej dokola.

31 B 28 (zo Stobaia)

Ani od chrbta sa mu nerozprestierajú dve ramená, ani nohy nemá, ani rýchle kolená, ani údy plné plodivej sily, ale bol (Sfairos) guľatého tvaru a na všetkých stranách si rovný.

31 B 29 (z Hippolyta)

Ale chcem sa ešte vrátiť na cestu spevov, ktorou som už predtým postupoval, pripájajúc reč k reči: Keď Svár príde do najnižšej hlbiny smršti a Láska sa dostane do stredu víru, tu sa v nej všetko toto spojí v jedno, pravda, nie naraz, ale dobrovoľne sa prvky schádzajú zovšadiaľ. Z ich zmiešania sa potom rozleje tisíce smrteľných rodov. Ale medzi tým, čo sa zmiešalo, zdržiavané vznášajúcim sa Svárom, ostalo ešte mnoho nezmiešaného. Lebo z nich ešte neustúpil celkom na krajné hranice kruhu, čiastočne tam ešte ostal, čiastočne už odišiel z údov (vesmíru =prvkov). O koľko však zakaždým ustúpil, o toľko postúpilo vľúdne a nesmrtelné úsilie bezúhonnej Lásky. Tu ihneď vznikli, vymeniac si cesty, smrteľné bytosti, ktoré bývali predtým nesmrteľné! Z ich zmiešania vznikli potom nespočetné rody smrteľných tvorov v rozličných podobách, div to na pohľad.

31 B 35 (zo Simplikia)

V tomto štádiu (boja) údy oddelené Svárom blúdili ešte os po vzájomnom spojení.

31 B 58 (zo Simplikia)

Keď však v údoch (Sfaira) vyrátol mocný Svár, dostal sa k moci, lebo sa naplnila jeho doba, ktorá im (Sváru a Láske) bola určená mocnou prísahou...

31 B 30 (z Aristotela a Simplikia)

s. 138

Keď však Svár začal opäť vládnuť, tu znovu nastal pohyb vo Sfaire: „Lebo všetky údy boha (t. j. Sfaira) sa postupne triasli."

31 B 31 (zo Simplikia)

Tento spor oboch síl najlepšie možno vidieť na hmote ľudských údov: raz sa všetky údy, ktoré dostali telesný tvar, vplyvom Lásky spájajú v jedno na vrchole kvitnúceho života; raz sú zlými silami Sváru od seba odtŕhané, blúdia jednotlivo oddelené od seba na brehu života. Taký istý boj je v stromoch, rybách, čo žijú vo vode, u lesných zvierat a operených vtákov.

31 B 20 (zo Simplikia)

Nuž teda pozri na ďalších svedkov mojich slov, ak by bol v mojom predchádzajúcom výklade ostal ešte nejaký nedostatok v ich tvare: pozri na slnko, ktoré všetko zohrieva a osvetľuje, na všetky nesmrteľné nebeské telesá, ktoré sú preniknuté teplom a svetlom, a na dažďovú vlahu, všade temnú a chladnú, a ako zo zeme vychádzajú tuhé a pevné látky. Všetko toto je od seba oddelené Svárom a nadobúda rozličné tvary; ale pôsobením Lásky túži navzájom po sebe a schádza sa. Lebo všetko, čo bolo, je a bude, pochádza z prvkov; z nich vyrástli stromy, muži i ženy, divé zvieratá, vtáci a ryby, čo žijú vo vode, aj dlho žijúci bohovia, najviac uctievaní. Len tieto prvky sú, a ako sem-tam krúžia, nadobúdajú veľmi odlišné tvary. Takúto veľkú zmenu vyvoláva ich vzájomné miešanie.

31 B 21 (zo Simplikia)

III. KOZMOGÓNIA

Nuž teda, vyložím ti najstaršie počiatky všetkého, z ktorých vyšlo na svetlo všetko, čo teraz vidíme: zem aj búrlivé more, vlhký vzduch aj Titan éter, ktorý obklopuje celý kruh.

31 B 38 (z Klementa)

Empedokles z Akragantu uznáva štyri prvky: oheň, vodu, vzduch a zem, za ich príčinu Lásku a Svár. Hovorí, že sa z prvého zmiešania prvkov oddelil vzduch a rozšíril dokola v kruhu; po vzduchu vyrazil oheň, a pretože nenašiel nijaké iné miesto, unikol pod nebeskú klenbu obklopujúcu vzduch. Sú však dve pologule, ktoré sa vznášajú okolo zeme, jedna z čistého ohňa, druhá zmiešaná zo vzduchu a trochu ohňa, a túto poslednú pokladá za noc.

s. 139

Počiatok pohybu vzniká tým, že sa niekde nazhromaždí oheň, ktorý nezadržateľnou silou preniká vpred. Slnko svojou prirodzenosťou nie je oheň, ale len odraz ohňa, podobný obrazu, ktorý vzniká vo vode. O mesiaci hovorí, že vznikol sám od seba zo vzduchu, ktorý oddelil oheň. Tento vzduch totiž stuhol ako krúpy. Svetlo však má od slnka.

31 A 30 (zo Pseudoplutarcha)

Zdá sa, že tým istým spôsobom sa vytvorili aj časti sveta. Keď sa totiž éter oddelil, vzduch a oheň vystúpili hore a vytvorilo sa nebo, ktoré sa rozprestieralo na veľmi širokom priestore. Oheň však, ktorý ostal trochu nižšie než nebo, sám sa zhlukol do slnečných lúčov. Zem, zbiehajúca sa do jedného bodu a akousi nevyhnutnosťou stuhnutá, usadila sa v strede.

31 A 49 (z Filona)

Podľa Empedokla prvý sa oddelil éter, druhý oheň, po ňom zem, z ktorej silou otáčania a zovšadiaľ silne stlačenej vytryskla voda, z nej sa vyparil vzduch.

31 A 49 (z Aetia)

Hviezdy majú ohnivú podstatu z ohnivej látky, ktorú obsahoval v sebe vzduch a pri prvom vylučovaní vyrazil do výšky.

31 A 53 (z Aetia)

IV. KOZMOLÓGIA

Empedokles sa domnieval, že rozsah zeme do šírky je väčší ako výška od zeme po oblohu, t. j. ako vzdialenosť od nás do výšky, pretože obloha je tým smerom viacej roztiahnutá a svet je rozložený podobne ak vajce.

31 A 50 (z Aetia)

Empedokles učil, že obloha je pevná hmota zo vzduchu, ktorý pôsobením ohňa stuhol ako ľad, a že obklopuje ohnivé a vzdušné v každej svojej pologuli.

31 A 51 (z Aetia)

Empedokles učil, že stálice pevne sedia na oblohe, zatiaľ čo planéty sa môžu voľne pohybovať . . .

31 A 54 (z Aetia)

s. 140

Empedokles tvrdí, že sú dve slnká: jedno je vlastné slnko; toto je oheň v jednej pologuli sveta, ktorý ju vypĺňa a stojí oproti vlastnému odrazu. Druhé je zdanlivé sliiko, odraz v druhej pologuli, vyplnenej vzduchom zmiešaným s teplom, spôsobený kruhovitou zemou, pretože sa odráža o krištáľ podobný slnku, a tenio odraz sa pohybuje v kruhu so slnkom, ktoré pozostáva zo skutočného ohňa. Stručne povedané, slnko je len odraz ohňa, ktorý obklopuje zem.

31 A 55 (z Aetia)

Slnečný oheň, nazhromaždený v sebe, kráča po širokej nebeskej oblohe.

31 B 41 (z Macrobia)

Nebeská obloha je podobná krištáľu.

31 A l (z Diogena Laertia)

Dráha slnka vysušuje hranice sveta.

31 A 50 (z Aetia)

Empedokles tvrdí, že guľa sveta a obratníky zabraňujú slnku postupovať priamo donekonečna, a preto robí slnko svoje obraty.

31 A 56 (z Aetia)

Empedokles si myslí, že slnko je dvakrát tak ďaleko od zeme ako mesiac.

31 A 61 (z Aetia)

Zatmenie slnka nastáva, keď pod ním prebieha mesiac.

31 A 59 (z Aetia)

Mesiac zahatal cestu lúčom slnka, pokiaľ sa slnko pohybovalo nad ním, a toľko zatemnil zo zeme, koľko je šírka jasnookého mesiaca.

31 B 42 (z Plutarcha)

Zem je príčinou noci, pretože sa stavia proti lúčom slnka, ktoré pod ňou prechádza.

31 B 48 (z Plutarcha)

Okrúhle, cudzie svetlo krúži okolo zeme.

31 B 45 (z Achilla)

Len čo slnečné svetlo zasiahne široký kruh mesiaca, hneď sa vráti, aby behom dosiahlo nebo.

31 B 43 (z Filona a Plutarcha)

s. 141

Preto tvrdia tiež všetci, ktorí uznávajú vznik sveta, že zem sa zhlukla v jeho strede. Usilujú sa zdôvodniť príčinu, prečo ostáva v pokoji, a jedni vyhlasujú, že príčinou toho je jej šírka a veľkosť; druhí však, ako Empedokles, tvrdia, že pohyb oblohy, ktorý sa deje v kruhu a má väčšiu rýchlosť, zabraňuje pohybu zeme tak, ako je to s vodou v pohári. Lebo aj voda, keď sa pohár otáča, často sa dostane pod dno kovovej nádoby, a predsa nevytečie, hoci je to jej prirodzený pohyb - z toho istého dôvodu.

31 A 67 (z Aristotela)

Empedokles tvrdí, keď vzduch povolil tlaku slnka, zemské póly sa naklonili, a to severné oblasti sa vyvýšili, južné sa dostali do nižšej polohy, a tak je to aj v celom vesmíre.

31 A 58 (z Aetia)

Empedokles učil, že zima vzniká vtedy, keď prevládajúci vzduch svojím zhustením zatlačí slnko do vyššej oblasti; naproti tomu leto vtedy, keď oheň získa prevahu a zatlačí slnko do nižšej oblasti.

31 A 65 (z Aetia)

Empedokles hovoril, že slnko je vytekajúca látka, ktorá sa zo svietiaceho telesa (slnka) dostáva najprv do priestoru medzi zem a oblohu a až potom prichádza k nám; ale nám vraj takýto pohyb svetla ostáva skrytý pre jeho rýchlosť.

31 A 57 (z Filopona)

V. ZOOGÓNIA

Ako vtedy Afrodita, keď zem napojila vodou, odovzdala, starajúc sa o jej tvary, na spevnenie rýchlemu ohňu.

31 B 73 (zo Simplikia)

Empedokles tvrdí, že spomedzi živých bytostí najprv vyrástli zo zeme stromy, ešte skôr, než sa dokola rozostrelo slnko, a deň a noc sa od seba odlíšili. A keďže zmiešanie (ich častí) bolo súmerné, obsahujú stromy podiel mužského i ženského prvku. Rástli hnané teplotou obsiahnutou v zemi, preto sú časťami zeme, tak ako sú zárodky v matkinom živote časťami matky. Plody potom sú prebytkom vody a ohňa v rastlinách. Stromy, ktoré majú nedostatok vlhkosti, strácajú lístie, keď vlhkosť v lete vysychá, tie však, ktoré majú viac vlhkosti, ostávajú zelené, ako je to pri vavríne, olive a palme.

31 A 70 (z Aetia)

s. 142

Empedokles učil, že prvé vznikanie živočíchov a rastlín vôbec nebolo dokonalé, že najprv vznikli len časti od seba oddelené; naproti tomu v druhom štádiu vznikli zrastením častí čudesné výtvory, v treťom už také s celými telami, vo štvrtom však už nevznikli zo zmiešania prvkov zem a voda, ale bez ladu a skladu, jedny preto, že mali bohatú výživu, druhé preto, že ich aj krásna postava žien dráždila k spojeniu. Druhy všetkých živočíchov sa líšili podľa povahy zmiešaných prvkov v ich tele; jedny živočíchy majú sklon k vode, druhé, ktoré majú viac ohnivého prvku, vzlietli do vzduchu, ťažšie sa obrátili k životu na zemi, tie, čo majú súmernú zmiešaninu prvkov, prispôsobili sa akýmkoľvek miestam.

31 A 72 (z Aetia)

Podľa Ernpedokla najprv vznikli jednotlivé údy zo zeme, akoby tehotnej, potom zarástli a vytvorili látku celého človeka, ktorý je súčasne zmiešaný z ohňa a vody.

31 A 72 (z Censorina)

Počuj teda, ako vylučujúci sa oheň vyviedol na svetlo nočné výhonky mužov a poľutovaniahodných žien. Najprv sa vynorili zo zeme len celkom hrubé tvary, ktoré mali určitý podiel na jednom i na druhom, na vode i ohni. Oheň ich hnal do výšky, pretože sa chcel dostať k rovnakému (nebeskému ohňu), pričom nemali ešte pôvabné tvary údov ani hlas ani pohlavie, čo je všetkým ľuďom vlastné.

31 B 62 (zo Simplikia)

Prvky, z ktorých bohyňa Lásky stvorila neúnavné oči.

31 B 36 (zo Simplikia)

Bohyňa Lásky, ktorá nechtami ľúbosti stvorila oči.

31 B 87 (zo Simplikia)

A pri uvádzaní dôvodu, prečo oči jedných vidia lepšie vo dne, oči druhých v noci, Empedokles hovorí:

Keď sa pod rukami bohyne Lásky oči prvý raz spojili do celku...

31 B 95 (zo Simplikia)

s. 143

Ale pôvabná Zem prijala vo vyhĺbených kadluboch dva diely z ôsmich od žiariacej Nestidy (vody) a štyri od Hefaista (ohňa): z toho vznikli biele kosti, ktoré Harmónia krásne spojila lepom.

31 B 96 (zo Simplikia)

Keď však Zem zakotvila v dokonalom prístave Lásky, stretla sa s nimi - s ohňom, vodou a jasne žiariacim vzduchom -takmer v rovnakom pomere, či už bola vzhľadom na množstvo silnejšia alebo slabšia; z toho vznikla krv a rozličné druhy mäsa.

31 B 98 (zo Simplkia)

Empedokles hovorí, že sa mäso rodí zo štyroch prvkov zmiešaných v rovnakom pomere, svaly z ohňa a zo zeme zmiešaných s dvojnásobnou dávkou vody, nechty živočíchov sa rodia zo svalov ochladených na povrchu stykom so vzduchom a kosti sa rodia z dvoch dielov vody i zeme a zo štyroch dielov ohňa, pričom sa tieto časti miešajú vnútri zeme. Pot a slza vznikajú tak, že sa krv zrieďuje a zriedením rozteká.

31 A 78 (z Aetia)

Zo zeme vyrástlo mnoho hláv bez krkov, nahé ramená bez pliec sa túlali sem a tam a oči blúdili samy bez čela.

31 B 57 (zo Simplikia a Aristotela)

Keď sa však potom jeden démon s druhým (Láska so Svárom) stretli v boji, údy sa dostali dohromady, ako sa práve jednotlivé stretli, a aj mnoho iného tu vzniklo v nepretržitom slede.

31 B 59 (zo Simplikia)

V tomto štádiu boja ešte blúdili osamelé, oddelené Svárom, hoci vzájomne túžili po spojení.

31 B 58 (zo Simplikia)

Vznikali tu mnohé tvory s dvojitou tvárou a s dvojitou hrudou, tvory i kravským trupom, ale s ľudskou tvárou a obrátene, iné tvory sa objavili ako ľudia s kravskými hlavami, ďalej zmiešané tvory, ktoré mali čiastočne mužskú a čiastočne ženskú podobu so zastretým pohlavím.

31 B 61 (z Ailiana)

A to, čo sa takým spôsobom spojilo, že sa mohlo udržať pri živote, boli samostatné tvory a udržali sa, pretože si ich časti navzájom pomáhali, a to tak, že ruky rozmeľňovali potravu, žalúdok ju trávil, pečeň premieňala na krv. A keď sa hlava človeka zišla s ľudským trupom, celok sa udržal, ale ľudská hlava s trupom kravy sa k sebe nehodili, a preto zahynuli. Lebo všetko, čo sa k sebe nehodilo, zahynulo.

31 B 61 (zo Simplikia)

s. 144

Tak sladké siahalo po sladkom a horké sa hnalo za horkým, kyslé za kyslým, teplé sa vylievalo na teplé.

31 B 90 (z Plutarcha)

Empedokles tvrdí, že mužské a ženské bytosti vznikajú pôsobením tepla a chladu. Preto sa rozpráva, že prvé mužské bytosti vznikli zo zeme viac na východe a na juhu, ženské bytosti viac na severe.

31 A 81 (z Aetia)

Empedokles tvrdí, že prvé vdýchnutie prvého živého tvora sa uskutočnilo, keď sa v novorodencoch vylúčila vlhkosť a na miesto, ktoré sa takto vyprázdnilo, vnikol otvorenými cievami vonkajší vzduch. Keď potom vrodené teplo, ktoré sa usilovalo dostať von, postupne vytlačilo vzduch, nasledoval výdych. Keď sa však teplo znovu vrátilo a umožnilo tak návrat vzduchu, nasledoval vdych.

31 A 74 (z Aetia)

Empedokles vysvetľuje vznik vdychu a výdychu takto: jestvujú určité žily, v ktorých je síce krv, ale predsa nie sú plné krvi, a majú póry, (priechody) do vonkajšieho vzduchu, menšie ako čiastočky tela, ale väčšie ako čiastočky vzduchu, A kedže sa krv svojou prirodzenosťou pohybuje hore a dole, keď sa pohybuje smerom dole (dovnútra), vteká vzduch dnu a vzniká vdýchnutie; keď sa však pohybuje smerom hore (von), vyháňa vzduch a nasleduje vydýchnutie.

,,Takto vdychuje a vydychuje všetko. Pri všetkých živých tvoroch sú na povrchu tela napnuté trubice z mäsa, chudobné na krv, a pri ich ústiach je povrch kože všade prevŕtaný početnými otvormi, a to tak, že jemná krv sa nemôže dostať von, naproti tomu vzduch má otvormi (pórmi) voľný prístup. Kedykoľvek sa odtiaľ odvalí krv, ihneď sa prudkým prívalom priženie šumiaci vzduch; kedykoľvek sa však krv znovu privalí, vzduch odvanie von práve tak, ako keď sa dievča hrá s medenou násoskou: pokiaľ drží ústie hrdla násosky pritlačené k svojej pôvabnej ruke a tak ju ponorí do poddajnej masy striebristej vody, nevnikne do nádoby voda, lebo tlak vzduchu, ktorý znútra tlačí na početné otvory dna, jej v tom zabráni; vnikne dnu, keď dievča uvoľní (odtrhnutím ruky) husto stlačený prúd vzduchu.

s. 145

Potom však ta vnikne príslušné množstvo vody, pretože vzduch unikol. Práve tak je to, keď voda zaberie spodok násosky a ľudská koža zapchá ústie i hrdlo, a vzduch, ktorý sa usiluje dostať dnu, zadrží vodu pri východe z tlmene sa ozývajúceho hrdla, lebo vládne hladinou vody, kým mu dievča (odtiahnutím ruky) neuvolní cestu: potom zase s príchodom vzduchu vyteká príslušné množstvo vody, obrátene ako predtým. Práve tak je to aj s jemnou krvou, ktorá preteká údmi: keď totiž prúdi dovnútra, ihneď tam prenikne prudkým prívalom prúd vzduchu; keď sa však krv vráti, rovnaké množstvo vzduchu prúdi zase von.

31 B 100 (z Aristotela)

VI. PSYCHOLÓGIA

Empedokles učil, že schopnosť myslieť nemá sídlo ani v hlave ani v hrudi, ale v krvi.

31 A 30 (zo Pseudplutarcha)

Podľa Empedokla rozum sídli v zložení krvi.

31 A 97 (z Aetia)

Preto myslime predovšetkým krvou. V nej sú totiž prvky najviac zmiešané.

31 A 86 (z Teofrasta)

Zdá sa, že sa Empedokles vyjadruje v tom zmysle, akoby krv bola orgánom myslenia:

V prúdoch krvi, ktorá vyráža proti nám, je živená sila myslenia, a myslenie podľa mienky ľudí má svoje sídlo práve tam. Krv okolo srdca je totiž myslením ľudí.

31 B 105 (z Porfýria)

Sila myslenia rastie u človeka podľa stavu tela.

31 B 106 (z Aristotela)

Smrť vzniká oddelením ohnivého prvku od (vzdušného, vodného a zemského) , zo spojenia ktorých je stvorený človek. Teda preto je smrť spoločná telu i duši. Naproti tomu spánok spôsobuje (dočasné) odlúčenie ohnivého prvku od (ľudského) tela.

31 A 85 (z Aetia)

s. 146

Z týchto prvkov je všetko vhodne pospájané, nimi ľudia myslia, tešia sa a smútia.

31 B 107 (z Teofrasta)

Empedokles veril ešte prekvapujúcejšiu vec, že totiž všetky bytosti, nielen zvieratá, ale aj rastliny, sú obdarené rozumom, keď hovoril: Vedz teda: všetko má rozum a účasť na myslení.

31 B 110 (zo Sexta)

VII. VNÍMANIE

Niektorí fyzici veria, že každá vec trpí zmeny tým, že to, čo pôsobí naposledy a rozhodujúce, vniká do nej akýmisi pórmi a že týmto spôsobom tiež vidíme, počujeme a máme aj ostatné zmyslové vnemy a že cez vzduch, vodu a priehľadné veci preto možno vidieť, lebo obsahujú póry, ktoré sú síce pre svoju malosť neviditelné, ale husté a v rade usporiadané a priehľadnejšie veci ich majú viac.

31 A 87 (z Aristotela)

Vieme, že fyzici, ktorí uznávajú póry (v telesách), nechápu ich ako prázdne priestory, ale ako plné jemnejšej podstaty, napr. vzduchu. V tomto bode sa totiž líšia od tých, ktorí uznávajú skutočnosť prázdneho priestoru.

31 A 87 (z Filopona)

Empedokles vysvetľoval farbu ako to, čo sa hodí do pórov zraku, a (hovoril), že sú štyri základné farby, ktoré sa počtom rovnajú prvkom: biela, čierna, červená a žltá.

31 A 92 (z Aetia)

,,Poznajúc, že zo všetkého, čo na svete vzniklo, vychádzajú výtoky" ... lebo nielen zo zvierat a rastlín alebo zo zeme a z mora vychádzajú ustavične všelijaké výtoky, ale aj z kameňov, medi a železa. Všetko tiež zaniká tým, že ustavične z neho niečo odteká a nepretržite odchádza.

31 B 89 (z Plutarcha)

Empedokles hovorí, že vnímame na základe prispôsobenia predmetov pórom jednotlivých zmyslov. A preto nemôžu jedny zmysly usudzovať o predmetoch iných zmyslov, lebo póry jedných sú príliš široké, druhých

zasa príliš úzke, aby mohli predmet vnímať, takže jedny predmety ľahko prechádzajú, vôbec sa nedotýkajúc pórov, zatiaľ čo druhé vôbec nemôžu vniknúť.

s. 147

Pokúša sa vysvetliť aj zrak, aký asi je, a tvrdí, že vnútro zraku je oheň a to okolo neho voda, zem a vzduch; oheň, keďže je riedky, prechádza nimi, ako svetlo svietelnicami. Póry pre oheň a vodu sú umiestené striedavo, pórmi ohňa poznávame biele veci, pórmi vody zasa čierne, lebo jedny sa hodia do týchto, druhé do oných pórov. A farby sa dostávajú do zraku výtokom ...

Sluch vzniká zo zvukov, prichádzajúcich zvonka, kedykoľvek totiž hlasom rozhýbaný vzduch zazvučí v ušiach. Lebo sluch, ktorý nazývajú mäsitou vetvou, je akoby zvonom rovnakých zvukov: ak sa uvedie do pohybu vzduch, narazí na pevné časti ucha a vyvolá zvuk.

Čuch vzniká na základe vdychovania. Preto najlepší čuch majú tí, čo majú najprudkejšie dýchacie pohyby. Najviac pachu vychádza z jemných a ľahkých látok.

Chuť a hmat neurčuje podrobnejšie ani to, ako a čím vznikajú, s výnimkou spoločného pre všetky (zmysly), že sa vnímanie deje prispôsobením pórov. Príjemnosť máme vraj z podobnosti (vecí s naším telom) ako v častiach, tak aj v ich zmiešaní, a nepríjemnosť z opaku.

Tak isto hovorí aj o myslení i nevedomosti. Myslenie sa deje na základe podobnosti, nevedomosť na základe nepodobnosti, takže myslenie je alebo to isté, alebo podobné ako vnímanie... Preto sa najviac myslí krvou, v nej sú totiž prvky zo všetkých častí tela najviac zmiešané. Tí teda, u ktorých sú zmiešané prvky v rovnakých častiach a v podobnej forme a nie sú príliš od seba vzdialené, ani nie sú príliš malé, ani príliš veľké, sú najrozumnejší a najbystrejší ľudia vo vnímaní. Podobne je to aj u tých, čo sú im najbližší. Tí však, u ktorých je to obrátene, sú najnerozumnejší. A tí, u ktorých sú prvky slabo a riedko rozložené, sú tupí a pomalí. No tí, u ktorých sú rozložené husto a na malé čiastočky rozdelené, sa prudko ženu za vecami, do mnohých vecí sa dávajú, ale len máločo dokončia, pretože ich krv sa príliš prudko pohybuje. Tí však, u ktorých je stredná zmes len v jednej časti tela, sú práve v tomto smere schopní. Preto sú jedni dobrými rečníkmi, druhí dobrými umelcami, lebo jedni majú správnu zmes (prvkov) v rukách, druhí v jazyku. Podobne je to aj s ostatnými schopnosťami.

31 A 86 (z Teofrasta)

s. 148

Empedokles, zdá sa, verí, že vidíme pomocou ohňa, ktorý vycháda z našich očí. Hovorí totiž toto: "Ako keď sa niekto v zimnej noci chystá vyjsť von a zapáli si žiaru planúceho ohňa a prichystá svietelnicu, ktorá chráni svetlo pred vetrami zo všetkých strán; lebo ona roztriešti síce závan dujúcich vetrov, ale jej navonok prenikajúce svetlo, keďže je oveľa jemnejšie, svieti svojimi neúnavnými lúčmi na cestu: práve tak bol vtedy pradávny oheň uzavretý do blán a jemných závojov za okrúhlou zorničkou, poprevŕtaných prekrásnymi kanálmi, ktoré zadržiavali dokola rozliatu vodu, ale oheň prepúšťali von, pretože bol oveľa jemnejší."

Raz vysvetľuje videnie týmto spôsobom, raz však pomocou výtokov, ktoré sa vylučujú z videných predmetov.

31 B 84 (z Aristotela)

VIII. POZNÁVANIE

"Zemou (v nás) vidíme zem, vodou vodu, vzduchom božský vzduch, ohňom ničivý oheň, láskou vidíme lásku, svár žalostným svárom." Rovnaké sa, podľa Empedokla, poznáva pomocou rovnakého.

31 B 109 (z Aristotela)

Zmyslové ústroje, ktoré sú rozosiate po ľudských údoch, sú úzko obmedzené; na ľudí dolieha mnoho strastí, ktoré im otupujú mysle. A keďže za svojho života uvidia len nepatrnú časť z neho, rýchlo zomierajú, ako dym sa do výšky zdvihnú, presvedčení len o tom, na čo každý z nich pri svojich blúdeniach práve narazil. A predsa sa každý vystatuje, že našiel celú pravdu, hoci ju ľudia nemôžu ani vidieť, ani počuť, ani mysľou pochopiť. A ty, kedže si sa od nich odlúčil, dozvieš sa, ale len toľko, koľko je ľudská múdrosť schopná pozdvihnúť sa.

31 B 2 (zo Sexta)

Nuž pozoruj ostro každým zmyslom, ako sa každá vec javí; a never očiam väčšmi ako ušiam, ani si neceň väčšmi sluch ako vnemy jazyka a nepotláčaj vierohodnosť ostatných zmyslov, pokiaľ jestvuje cesta k poznaniu, ale snaž sa poznať každú vec, ako sa javí.

31 B 4 (zo Sexta)

s. 149

B. MYSTIKA

I. O DUŠI A JEJ SŤAHOVANÍ

Vy priatelia, čo obývate mocné mesto pri žltom Akragante poblíž vyšehradu, len šľachetných skutkov dbajúci, útočište cudzincov dôstojné, vy, čo nepoznáte necnosť, buďte mi pozdravení! Pohybujem sa medzi vami ako nesmrteľný boh, a nie ako človek, patrične všetkými uctený, 50 stuhami a kvitnúcimi vencami okolo hlavy. Keď prichádzam k vám, mužom a enám, do kvitnúcich miest, vzdávajú sa mi pocty. A tisíce ľudí ma nasleduje, aby sa dozvedeli, kadiaľ vedie cesta k spáse. Jedni by chceli veštby, iní sa zasa vypytujú kvôli všelijakým chorobám, aby počuli slová záchrany. Veď dávno ich už sužujú prenikavé bolesti.

31 B 112 (z Diogena)

Je to výrok nevyhnutnosti, prastarý a večný rozsudok bohov, spečatený rozsiahlou prísahou: Ak si niekto v poblúdení poškvrní ruky vraždou a zvedený svatom odprisahá krivú prísahu z počtu démonov, ktorým sa dostal dlhý život, tí všetci musia tridsaťtisíc rokov blúdiť ďaleko od blažených, pritom, si v priebehu času musia brať na seba všelijaké podoby smrteľných tvorov a striedať namáhavé cesty života. Lebo sila vzduchu

žiariaceho slnka a ono zasa do víru vzduchu. Jeden ich prijíma od druhého, a predsa ich všetci nenávidia. Teraz k nim patrím aj ja; bohom zahnaný blúdim dokola, lebo som dôveroval besnému sváru.

31 B 115 (z Hippolyta)

Empedokles verí, že duše sú božské, ale že božskí sú aj tí, čo súc čistí, majú čistú účasť na nich.

31 A 32 (z Aetia)

Empedokles hovorí, že pre duše, ktoré zhrešili, jestvuje zákon padnúť do každodenného života, a tvrdí, že on sám zahnaný bohom sem prišiel.

(z Plotina)

Plakal som a bedákal, keď som uvidel nezvyčajné miesto.

31 B 118 (z Klementa)

s. 150

... nevlúdne miesto, kde po lúke Záhuby v temnote sem a tam blúdia Vražda, Hnev a zástupy iných Pohrôm, vysušujúce Choroby, Hnitie a zhubné Výtoky.

31 B 121 (z Hierokla)

Tam bola Zem a ďalekozraká Slnečná panna, krvavý Spor a pokojne i vážne sa pozerajúca Harmónia, Krása i Ošklivosť, Rýchlosť i Lenivosť a milá Pravdivosť i čiernovlasá Nejasnosť.

31 B 122 (z Plutarcha)

Z akých pôct a z akého veľkého blaha som vypadol a žijem teraz na zemi.

31 B 119 (z Klementa a Plutarcha)

Beda ti, úbohé biedne ľudské pokolenie! Z takého sváru, z takých vzdychov ste vznikli!

31 B 124 (z Klementa)

Empedokles učí aj to, že duša vstupuje do rozličných podôb zvierat a rastlín.

31 A l (z Diogena Laertia)

Kedysi som už bol chlapcom, dievčaťom, krom, vtákom aj nemou rybou vynárajúcou sa z mora.

31 B 117 (z Diogena a Hippolyta)

Medzi zvieratami sa stávajú levmi, ktoré bývajú v horách a spia na holej zemi, medzi listnatými stromami stávajú sa zasa vavrínom.

31 B 127 (z Ailiana)

Ale nakoniec sa z nich stávajú veštci, speváci, lekári a vládcovia pozemských ľudí a odtiaľ potom vyrastajú v bohov, najbohatších na pocty.

31 B 146 (z Klementa)

Potom sú iným nesmrteľníkom druhmi pri kozube, sedia s nimi pri jednom stole, zbavení ľudských strastí, celkom nezničitelní.

31 B 147 (z Klementa)

Prívrženci Pytagorovi a Empedoklovi a iní italskí filozofi tvrdia, že my ľudia máme spoločenstvo nielen medzi sebou, ale aj s nerozumnými zvieratami. Lebo jestvuje len jeden životný dych, ktorý preniká celým svetom ako duša a spája nás aj s tamtými. Dopúšťame sa teda bezprávia a konáme bezbožne, ak ich zabíjame a živíme sa ich mäsom, pretože zabíjame svojich vlastných príbuzných.

„Nechcete už konečne prestať so zlorečeným zabíjaním? Nevidíte, ako sa navzájom šklbete s ľahostajnou mysľou?"

31 B 136 (zo Sexta)

s. 151

Tu otec v strašnej zaslepenosti zabíja milovaného syna, ktorý zmenil svoju podobu, a pritom sa ešte aj modlí. Sluhovia však váhajú obetovať prosiaceho. Ale otec nedbá na jeho nárek, zabije ho, a tak pripraví hroznú hostinu vo svojom dome. Tak isto chytí syn otca a dcéra matku, vyrvú im z tela život a zjedia mäso príbuzných.

31 B 137 (zo Sexta)

(Od kňaza alebo obetujúceho vôbec) niečiu dušu (obetného zvieraťa) vyčerpávajúc...

31 B 138 (z Aristotela)

Beda mi, že ma neľútostný deň skôr nenechal zomrieť, než som si osvojil hroznú myšlienku perami sa dotknúť strašného pokrmu.

31 B 139 (z Porfýria)

Úbohí, celkom úbohí, ruky preč od bôbov!

31 B 141 (z Gellia a iných)

. . . vôbec sa nedotknúť listov vavrínu . . .

31 B 140 (z Plutarcha)

II. O BOŽSTVE

Blažený človek, ktorý sa obohatil božskou múdrosťou; úbohý však ten, čo má temné domnienky o bohoch.

31 8 132 (z Klementa)

Nemožno si priblížiť božstvo tak, aby sme ho videli očami alebo chytili rukami, ale to je hlavná cesta, ktorou preniká do ľudského srdca viera.

31 B 133 (z Klementa)

Boh nemá na tele hlavu podobnú človeku a nevystupujú mu z chrbta dve ramená; nemá ani nohy, ani rýchle kolená, ani vlasmi zarastené pohlavie. Nie, je to len svätý, nevysloviteľný duch, ktorý svojimi rýchlymi myšlienkami preniká celý svet.

31 B 134 (z Ammonia)

s. 152

ANAXAGORAS

I. NÁUKA O LÁTKACH

Slová vznikanie a zanikanie nepoužívajú Gréci správne, lebo ani jedna vec nevzniká, ani nezaniká (vo vlastnom zmysle), ale len jeslvujúce (už) veci sa miešajú a na druhej strane zasa rozlučujú. A preto by mali vznikanie správne nazývať miešaním a zanikanie rozlučovaním.

59 B 17 (zo Simplikia)

Zdá sa, že Anaxagoras uznával nespočetné (látky), pretože pokladal za pravdivý všeobecný názor fyzikov, že z ničoho nič nevzniká. Preto sa vyjadruje takto: „Pôvodne boli všetky veci (t. j. látky) spolu", a takéto vznikanie pokladá za menenie sa.

59 A 52 (z Aristotela)

Zo všetkých vecí nič také nezaniká ani nevzniká, čo by už predtým nebolo bývalo. Tým však, že sa veci miešajú a rozlučujú, menia sa.

59 A 52 (z Hippokrata)

Keďže sa to takto oddelilo, musíme priznať, že súhrn vecí nie je ani viac ani menej - lebo je nemysliteľné, aby bolo viac, než je všetko - ale že všetko ostáva stále rovnaké (pokiaľ ide o množstvo).

59 B 5 (zo Simplikia)

Anaxagoras z Klazomén, ktorý je vekom starší ako Empedokles, ale písal až po ňom, tvrdí, že je neobmedzený počet počiatkov (pralátok). Vyhlasuje preto, že všetky rovnorodé čiastky (homoiomérie), ako voda alebo oheň, vznikajú a zanikajú len zlučovaním a rozlučovaním; v inom zmysle, ani nevznikajú, ani nezanikajú, ale trvajú večne.

59 A 43 (z Aristotela)

s. 153

Anaxagoras má o prvkoch opačný názor ako Empedokles. Lebo tento učí, že jestvuje oheň a jemu zodpovedajúce iné prvky telies a že všetky veci sa skladajú z nich. Anaxagoras však tvrdí opak: za prvky pokladá rovnorodé čiastočky (homoiomérie), napr. rnäso, kosť a každú takú vec. Naproti tomu vzduch a oheň pokladá za ich zmiešaninu i za zmiešaninu všetkých ostatných látok (semien). Totiž každý z oboch (prvkov) je zložený zo všetkých neviditeľných rovnorodých vecí (homoiomérií). Preto z nich aj všetko vzniká; oheň a éter totiž nazýva Anaxagoras rovnako.

59 A 43 (z Aristotela)

Anaxagoras, ktorý je pôvodcom tvrdenia, že z ničoho nič nevzniká, odstránil vznikanie a namiesto neho zaviedol rozlučovanie (látok). Tvrdil totiž, že všetky látky sú navzájom zmiešané; rozlučujú sa len vtedy, keď sa rozmnožujú (t. j. rastú). Lebo v tom istom semene sú vlasy, nechty, žily i tepny, svaly i kosti, pravda, sú neviditelné pre nepatrnosť častí. Keď však rastú, postupne sa od seba oddeľujú. „Lebo," hovorí, „ako by mohol z nevlasu vzniknúť vlas a z nemäsa mäso." To hlásal nielen o telách, ale aj o farbách, že je totiž v bielom čierne a v čiernom biele. A to isté tvrdil o váhe; domnieval sa, že v ťažkom je primiešané ľahké a naopak.

59 B 10 (zo schólií ku Gregorovi Naz.)

Anaxagoras, Hegesibulov syn z Klazomén, ktorý mal podiel na Anaximenovej filozofii, prvý zmenil názory na počiatky (pralátky) a doplnil chýbajúcu príčinu (pohybu), keď uznal, že je nekonečné množstvo látkových počiatkov. Lebo rovnorodé veci (homoiomérie), ako voda, oheň alebo zlato, nevznikli a nezaniknú; len sa zdá, že vznikajú a zanikajú, je to proces, ktorý spočíva len v spájaní a rozlučovaní (čiastočiek), pretože všetko je vo všetkom obsiahnuté, no ľudia označujú každú vec podľa látky v nej prevažujúcej. Lebo oná masa, v ktorej prevažujú čiastočky zlata, sa nám javí ako zlato, hoci sú v ňom obsiahnuté všetky látky. Preto Anaxagoras hovorí: „Vo všetkom je časť zo všetkého" a „z čoho je v mase najviac, to, súc najzjavnejšie, je a bolo jednotlivou vecou" (v zl. 12), A o tomto, tak tvrdí Teofrastos, uvažoval Anaxagoras podobne ako Anaximandros. Lebo Anaxagoras hovorí, že pri oddeľovaní (vecí) z nekonečna (z nekonečnej masy pralátok) pridružujú sa k sebe príbuzné veci, a čo bolo vo vesmíre zlato, stáva sa zlatom, čo zem, stáva sa zemou. A tak isto aj každá z ostatných vecí, pretože vlastne nevznikajú, ale boli už predtým (v pramase).

59 A 41 (zo Simplikia)

s. 154

Anaxagoras vyhlásil za počiatky (pralátky) vecí ,,homoiomérie" (rovnorodé látky). Zdalo by sa mu velmi ťažkým, ako môže niečo z nebytia vzniknúť alebo do nebytia zaniknúť. Veď prijímame predsa jednoduchú a rovnorodú potravu, chlieb a vodu, a z nej sa živí vlas, žila, tepna, mäso, svaly, kosti a ostatné časti: Preto musíme uznať, že v požitej potrave sú všetky látky a že všetko rastie z nich. V onej potrave sú teda čiastky tvoriace krv, svaly, kosti a ostatné, lenže ich možno poznať iba rozumom. Nemožno chcieť všetko priviesť k zmyslovému vnímaniu, pretože chlieb a voda to dokážu; totiž sú v nich čiastočky, ktoré sú poznateľné len rozumom.

59 A 46 (z Aetia)

Keď je to však tak, musíme sa domnievať, že vo všetkom, čo sa zlučuje, je obsiahnuté mnoho rozmanitého i semená všetkých vecí, ktoré majú rozmanité tvary, farby a chuti. A že ľudia a ostatné tvory, ktoré majú dušu, tiež vznikli spojením a že títo ľudia obývajú mestá a obrábajú polia ako u nás a zem im rodí mnoho rozmanitého, a z toho to najužitočnejšie si prinášajú do príbytkov a používajú. Toto je teda môj výklad odlučovania; totiž nielen u nás, ale aj inde nastalo odlučovanie.

Ale skôr než sa to odlúčilo a ešte všetky veci boli pohromade, nedala sa ani jedna jediná farba rozoznať, pretože všetky vecí boli zmiešané, vlhko a sucho, teplo a chlad, svetlo a tma, a našlo sa v tom aj mnoho zeme i nespočetné semená, ktoré sa jedno druhému vôbec nepodobajú. Veď ani spomedzi ostatných vecí sa jedna nepodobá druhej. Keď je to však tak, musíme sa domnievať, že sú vo všetkom obsiahnuté všetky veci.

59 B 4 (zo Simplikia)

A keďže veľké má práve toľko častí ako malé, je aj tak vo všetkom všetko; odlúčenosť ani nie je možná, lebo všetko má podiel na všetkom. A pretože najmenšia vec nemôže jestvovať, nemôže sa ani oddeliť ani osamostatniť, ale ako na začiatku, tak aj teraz musí byť všetko pohromade. Lenže všetky veci obsahujú mnohé látky a vo väčších je (z primiešania) také isté množstvo odlučujúcich sa látok ako v menších.

59 B 6 (zo Simplikia)

(Pôvodne) boli všetky veci pohromade, neobmedzené, pokiaľ ide o množstvo a malosť; lebo aj malosť bola neobmedzená. A pokiaľ boli všetky veci pohromade, ani jednu z nich nebolo možné poznať pre jej malosť, pretože všetko zaberal neobmedzený vzduch a éter; lebo vo vesmíre, pokiaľ ide o množstvo i veľkosť, sú najväčšie.

59 B l (zo Simplikia)

s. 155

Veď vzduch a éter sa odlučujú od obklopujúcej mnohosti, a toto obklopujúce, pokiaľ ide o množstvo, je neobmedzené.

59 B 2 (zo Simplikia)

Lebo z malých vecí nič nie je najmenšie, ale vždy je ešte niečo menšie. Je totiž nemožné, aby súcno delením donekonečna prestalo byť. Ale aj medzi veľkými vecami je vždy ešte niečo väčšie a to sa rovná množstvom malému; sama osebe je každá vec aj veľká aj malá.

59 B 3 (zo Simplikia)

Veci v tomto jednom svete nie sú od seba oddelené ani sekerou odťaté, ani teplo od chladu, ani chlad od tepla.

59 B S (zo Simplikia)

A predsa nepripúšťa, že niekde vo veciach je prázdny priestor.

59 A 44 (z Lucretia)

II. ROZUM (NÚS)

Ako pôvodcu pohybu a vzniku (sveta) postavil Anaxagoras rozum . . .

59 A 41 (zo Simplikia)

Spravodlivé je vraj to, čo Anaxagoras nazýva rozumom. Tvrdí totiž, že rozum má svoju moc zo seba samého, ničím nie je zmiešaný a všetky veci riadi tým, že všetkým preniká.

59 A 55 (z Kratyla)

Anaxagoras pokladá látku za neobmedzenú; jestvujú z nej však celkom malé, navzájom podobné čiastočky. Pôvodne boli neusporiadane pomiešané a potom božským rozumom usporiadané.

Ostatné veci majú podiel na všetkom, ale duch je neobmedzený a samovládny, a nie je zmiešaný ani s jednou vecou. Keby totiž nebol (sám) osebe, ale by bol s niečím iným zmiešaný, mal by podiel na všetkých veciach, aj keby bol zmiešaný len s niektorou. Lebo každá vec obsahuje časť každej veci, ako som už vysvetlil. Veci s ním zmiešané by mu len bránili vládnuť nad nejakou vecou tým spôsobom, ako keby bol sám osebe. Je zo všetkých vecí najjemnejší a najčistejší, o všetkom má všetko poznanie a najväčšiu silu.

s. 156

A nad všetkým, čo má dušu, väčšie i menšie, vládne rozum. Rozum vládne aj nad celým vírivým pohybom tak, že mu dal podnet. A spočiatku sa začalo toto otáčanie na malom mieste, potom sa ďalej šírilo a bude sa ešte viac šíriť. A všetky veci, ktoré sa miešali, odlučovali a rozlučovali, poznal rozum. A aké malo všetko byť a aké bolo, čo teraz už nie je, a ako je to teraz a aké bude, to všetko usporiadal rozum, aj otáčanie, ktorým sa teraz otáčajú hviezdy, slnko a mesiac, ako aj vzduch a éter, ktoré sa oddelili. Práve toto otáčanie spôsobilo ich oddelenie. A oddelilo sa husté od riedkeho, teplé od chladného, jasné od temného a suché od vlhkého. Je však mnoho častí mnohých vecí. Ale úplne sa ani jedna vec neodlúčila, ani neodlučuje od druhej, okrem rozumu. Každý rozum, väčší i menší, je sebe podobný. Ale nijaká iná vec nie je podobná druhej, a čoho je v nej najviac, to je a bola každá jednotlivá vec najzrejmejšie.

59 B 12 (zo Simplikia)

Každá vec obsahuje časť každej veci, okrem rozumu, v niektorých je však aj rozum.

58 B 11 (zo Simplikia)

Rozum, ktorý je večne, zaiste e aj teraz tam, kde všetky ostatné veci, v obklopujúcom množstve (látok, ktoré nie sú ešte oddelené) a v tom čo sa vylučovaním pripojilo, i v tom, čo sa už odlúčilo.

59 B 14 (zo Simplikia)

Anaxagoras uznával ako dejúci sa (princíp), lebo keď boli ešte všetky veci pohromade, pristúpil k nim rozum a usporiadal ich.

59 A 42 (z Hippolyta)

Anaxagoras ... ako prvý postavil nad látku (ako vládcu) rozum.

59 A l (z Diogena Laertia)

Anaxagoras je však v tomto (t. j. pokiaľ ide o dušu a rozum) menej jasný (ako Demokritos); lebo často vyhlasuje rozum za pôvodcu, ak je niečo krásne a spravodlivo usporiadané; pri inej príležitosti však stotožňuje rozum s dušou. Totiž rozum je vo všetkých živých tvoroch, väčších i menších, šľachetnejších i nepatrnejších. Nezdá sa však, že by bol rozum, takto nazvaný na základe schopnosti myslieť vo všetkých živých tvoroch rovnako, dokonca ani vo všetkých ľuďoch nie.

59 A 100 (z Aristotela)

s. 157

Zdá sa, že Anaxagoras pokladá dušu a rozum (ducha) za niečo odlišné...: používa však oboje ako jednu a tú istú prirodzenosť.

59 A 100 (z Aristotela)

Anaxagoras používa rozum pri tvorbe sveta len ako prostriedok, a keď nevie, prečo je niečo také nevyhnutné (ako je), vtedy ho pritiahne, v ostatných veciach však vyhlasuje všetko iné za príčinu svetového diania, len nie rozum.

59 A 47 (z Aristotela)

Aj Anaxagoras necháva rozum bokom, ako hovorí Eudemos, a väčšinu vecí necháva vytvárať sa zo seba.

59 A 47 (zo Simplikia)

III. KOZMOGÓNIA

... keď sa tieto látky takto otáčajú (vírivými pohybmi vyvolanými rozumom) a odlučujú pôsobením sily a rýchlosti, lebo rýchlosť je príčinou sily. Ich rýchlosť sa však vôbec nedá porovnať s rýchlosťou ani jednej veci jestvujúcej teraz u ľudí, pretože je mnohonásobne rýchlejšia ako táto (teraz na zemi).

59 B 9 (zo Simplikia)

Že Anaxagoras používa pri vzniku sveta rozum, je jasné, lebo podľa neho vznikanie nie je nič iné ako odlučovanie, odlučovanie sa však deje pohybom, a pôvodcom pohybu je rozum. Anaxagoras sa predsa vyjadruje takto:

„A keď rozum začal hýbať látkami, odlučoval sa od všetkého, čo sa hýbalo, a to všetko, čím roum pohol, sa odlúčilo. Keď sa veci hýbali a odlučovali, vírivý pohyb spôsobil ešte väčšie odlučovanie."

59 B 13 (zo Simplikia)

Z týchto odlučujúcich sa vecí zrazila sa pevná zem. Z mrakov sa odlučuje voda, z vody zem, zo zeme však chladom vznikajú pevné kamene, ktoré väčšmi vystupujú než voda.

58 B 16 (zo Simplikia)

Súhrn vecí uvedených do pohybu rozumom mal účasť na pohybe a rovnaké sa spojilo s rovnakým.

59 A 42 (z Hippolyta)

s. 158

Anaxagoras tvrdí, že vzduch obsahuje semená všetkého a že tieto semená sa dostávajú dole s dažďovou vodou a rodia rastliny.

59 A 117 (z Teofrasta)

Anaxagoras ... hovorí, že rastliny sa pohybujú túžbou, že cítia, smútia a radujú sa... Ako dôkaz uvádzal padanie listov.

59 A 117 (zo Pseudoaristotela)

Anaxagoras ... učil, že živé tvory vznikli zo semien, ktoré padli z neba na zem.

59 A 113 (z Eirenaia)

Anaxagoras usudzuje, že v zárodku sa najprv tvorí mozog, z ktorého vychádzajú všetky zmysly.

59 A 108 (z Censorina)

IV. KOZMOLÓGIA

Anaxagoras tvrdil... že zem má plochý tvar a vznáša sa vo vzduchu preto, že je velká, i preto, že nejestvuje prázdny priestor a vzduch, súc veľmi silný, nesie vznášajúcu sa zem. Z vlhkosti na zemi vzniklo more, jednak z vôd na zemi, ktorých vyparovaním tak ostalo, jednak zo stekajúcich riek. Rieky pochádzajú jednak z dažďov, jednak z vôd v zemi. Zem je totiž dutá a vo svojich dutinách má vodu. Níl stúpa v lete, pretože doňho stekajú vody zo snehov na severe. Slnko, mesiac a hviezdy sú rozpálené kamene strhnuté otáčaním éteru. Pod hviezdami sa spolu so slnkom a mesiacom otáčajú akési nám neviditeľné telesá. Teplo hviezd necítime pre ich velkú vzdialenosť od zeme, a nie sú ani také teplé ako slnko, lebo sú v chladnejšej oblasti. Mesiac je nižšie pod slnkom a bližšie k nám. Slnko presahuje svojou veľkosťou Peloponézos. Mesiac nemá vlastné svetlo, ale od slnka. Hviezdy obiehajú pod zemou. Zatmenie mesiaca nastáva, keď sa mu zem a niekedy aj telesá pod mesiacom postavia do cesty, a zatmenie slnka nastáva, keď je nov mesiaca a do cesty sa stavia mesiac. Slnko i mesiac sa na svojej dráhe obracajú, pretože ich zatláča späť vzduch. Mesiac sa však častejšie obracia, pretože nemôže premôcť chladný vzduch... Hovoril, že mesiac sa podobá zemi a že sú na ňom roviny i rokliny. Mliečna cesta je odraz hviezd, ktoré nie sú ožiarené slnkom. Lietavice vznikajú pohybom pólu ako odskakujúce iskry.

s. 159

Vetry vznikajú preto, že slnko zrieďuje vzduch a jeho rozpálené čiastočky vystupujú k pólu a znovu sú unášané späť. Hromy a blesky vznikajú teplom prenikajúcim do mrakov. Zemetrasenia vznikajú tým, že horný vzduch sa zrúti do vzduchu pod zemou; keď sa totiž ten hýbe, otriasa sa aj zem ním nesená. Živočíchy vznikli najprv vo vlhku, potom jedny z druhých; samci vznikajú, keď sa semeno vylúči z pravej strany samcovej a zachytí na pravej strane delohy, samice naopak.

59 A 42 (z Hippolyta)

Anaxagoras tvrdil, že na mesiaci, sú príbytky... Hviezdy sa pôvodne pohybovali akoby po klenbe, takže sa pól vždy objavoval nad temenom zeme, neskoršie sa však naklonil.

59 A l (z Diogena)

Anaxagoras a Demokritos hovoria, že vlasatice sú hromadné objavenie sa obežníc, kedykoľvek sa natoľko k sebe priblížia, že sa zdanlivo dotýkajú.

59 A 81 (z Aristotela)

Niektorí fyzici (Anaxagoras) si myslia, že krupobitie spôsobuje mrak zahnaný do horných končín, ktoré sú chladnejšie, pretože sa tam slnečné lúče prestávajú odrážať od zeme. Keď sa tam dostane mrak, voda v ňom obsiahnutá zamrzne. Preto býva krupobitie častejšie v lete a v teplých krajinách, lebo tam teplo zaháňa mraky vyššie od zeme.

59 A 85 (z Aristotela)

Anaxagoras učí, že dúha je odrazom slnečnej žiary od hustého mraku a že stojí vždy naproti nebeskému telesu, ktoré ju odráža.

59 A 86 (z Aetia)

Podľa Anaxagora a Metrodora voda, ktorá presakuje zemou a obmýva ju, stáva sa slanou, pretože zem má v sebe takéto šťavy; dokazovali to tým, že sa v zemi kope soľ a liadok a že na mnohých miestach v zemi sú ostré šťavy.

59 A 90 (z Alexandra)

Anaxagoras hovorí, že človek je najrozumnejší zo všetkých živočíchov, pretože má ruky.

59 A 102 (z Aristotela)

s. 160

My ľudia zaostávame za živočíchmi v sile a rýchlosti, ale používame, ako hovorí Anaxagoras, svoju skúsenosť, pamäť, bystrosť a zručnosť, a tak im vyberáme med, dojíme ich a vôbec sa zmocňujeme ich výtvorov.

59 B 21 (z Plutarcha)

Anaxagoras učí, že spánok vzniká únavou z telesnej činnosti - lebo je stavom telesným, nie duševným - a že aj smrť duše, jej oddelenie.

59 A 103 (z Aetia)

Anaxagoras vraj hovoril, že cieľom života je pozorovanie a z neho vznikajúca sloboda.

59 A 29 (z Klementa)

V. O VNIMANÍ A POZNÁVANÍ

Anaxagoras učí, že vnímanie sa deje na základe odlišnosti, lebo rovnaké nepôsobí na rovnaké a pokúša sa preberať jednotlivé zmysly. Vidíme totiž obrazom predmetu v zorničke a obraz sa nevytvára v tom, čo má rovnakú farbu, ale v tom, čo má odlišnú. U mnohých živočíchov vzniká táto rozličnosť farby vo dne, pri niektorých však v noci; preto teda jasne vidia. No skôr noc (než deň) má rovnakú farbu ako oči. Obraz však vzniká vo dne, pretože svetlo prispieva k vytvoreniu obrazu a silná farba sa vždy viac odráža v inej (slabšej).

Tým istým spôsobom rozlišuje predmety hmat a chuť, lebo čo je rovnako teplé alebo rovnako chladné, ani nezahrieva, ani neochladzuje, ak sa priblíži k niečomu, a sladké i kyslé nepoznávame nimi samými, ale teplým poznávame chladné, slaným pitné a kyslým sladké vždy podľa toho, čoho máme málo, lebo všetko je v nás, ako hovorí. Práve tak čucháme a počujeme: čucháme spolu s vdychovaním a počujeme tým, že zvuk preniká až do mozgu, lebo kosť, ktorá ho objíma, je dutá a do nej vniká zvuk.

Každé vnímanie je bolestivé; ako sa zdá, súhlasí to s predpokladom, lebo všetko nepodobné spôsobuje pri dotyku nepríjemnosť. Je to zrejmé, ak to dlho trvá a ak sú vnemy príliš silné, lebo jasné farby a príliš silné zvuky spôsobujú bolesť a nemôžeme dlho vydržať pri tých istých dojmoch.

Väčšie živočíchy viac vnímajú a vôbec je vnímanie úmerné veľkosti. Živočíchy totiž, ktoré majú veľké, čisté a jasné oči, vidia veľké predmety a z diaľky, a tie, čo majú malé, naopak.

s. 161

A podobne je to so sluchom:

veľké živočíchy počujú silné zvuky a z diaľky - slabšie zvuky im unikajú - a malé počujú slabé zvuky a zblízka. Podobne je to aj s čuchom, lebo jemný vzduch viac páchne, keďže vzduch vydáva pach pri otepľovaní a zrieďovaní. A keď dýcha veľký živočích, vdychuje s riedkym vzduchom aj hustý, malý živočích však len riedky; preto veľké živočíchy viac čuchajú. Pach je zrejmý skôr zblízka než z diaľky, pretože zblízka je hustejší, a ak sa rozptýli, je slabý. Všeobecne povedané, veľké živočíchy nevnímajú riedky vzduch a malé hustý.

59 A 92 (z Teofrasta)

Pre slabosť našich zmyslov, hovorí Anaxagoras, nie sme schopní poznať pravdu. A ako dôkaz nespoľahlivosti zmyslov uvádza Anaxagoras postupnú zmenu farieb: keby sme vzali dve farby, čiernu a bielu, a potom by sme odlievali po kvapkách z jednej do druhej, zrak nebude môcť rozoznať postupné zmeny, hoci sú vzhľadom na prírodu skutočné.

59 B 21 (zo Sexta)

Preto množstvo látok odlučujúcich sa (z prazmiešania) nemôžeme poznať ani rozumom, ani na základe zmyslovej skúsenosti.

59 B 7 (zo Simplikia)

Viditeľné veci tvoria základ poznania neviditeľného.

59 B 21a (zo Sexta)