PLATÓN

ÚSTAVA

Nakladateľstvo Pravda

Bratislava

1980

s. 241

Šiesta kniha

1. Spôsobilosť filozofov vládnuť

Sokrates: Filozofi i nefilozofi, Glaukón, ako aj ich pravá podstata, sa nám dali poznať iba v takejto dlhej rozprave.

Glaukón: V krátkej rozprave by to zrejme nebolo ľahké.

Sokrates: Tak sa zdá. Podľa mojej mienky by sa vec bola ešte jasnejšie ukázala, keby sme boli hovorili iba o tejto jednej veci a neboli by sme preberali mnoho ďalších otázok, pretože sme chceli pochopiť, čím sa líši spravodlivý život od nespravodlivého.

Glaukón: Čo príde teda po tomto?

Sokrates: Čo iné, ako prirodzený dôsledok predchádzajúceho? Keďže filozofi sú schopní pochopiť to, čo ostáva v tých istých vzťahoch vždy nemenné, kým tí, čo toho nie sú schopní a iba sa strácajú v oblasti mnohosti a premenlivosti, nemajú nič spoločné s filozofiou, ktorí z obidvoch by teda mali byť vodcami štátu?

Glaukón: Aká odpoveď by to najlepšie vystihla?

Sokrates: Za strážcov treba ustanoviť tých z nich, čo sa ukážu schopnými bdieť nad zákonmi a povinnosťami štátov.

s. 242

Glaukón: Správne.

Sokrates: A nie je azda jasná odpoveď aj na otázku, či má ako strážca strážiť veci človek slepý, alebo človek s ostrým zrakom?

Glaukón: A ako by to nebolo jasné?

Sokrates: Zrejme sa od slepých v ničom nelíšia tí, čo sú zbavení poznania skutočného súcna jednotlivých vecí, čo nemajú v duši nijaký jasný ideálny obraz a nie sú schopní, ako napríklad maliari, pozerať sa na čistú pravdu, podľa nej sa vždy riadiť a čo možno najostrejšie sa dívať, aby aj tu určili zásady krásneho, spravodlivého a dobrého a v prípade potreby určené zásady aj strážili a chránili.

Glaukón: Pri Diovi, veď takmer niet rozdielu medzi nimi.

Sokrates: Ustanovíme si teda za strážcov týchto slepcov, alebo tých, čo poznajú pravú podstatu každej veci, pričom skúsenosťou nijako nezaostávajú za onými, ani nie sú nimi prekonaní v nijakej inej dokonalosti?

Glaukón: Bolo by veru nezmyslom iných si zvoliť, keď títo v ostatnom nezaostávajú, lebo práve to, v čom majú prednosť pred tamtými, je najdôležitejšie zo všetkého.

Sokrates: Nemáme teda objasniť, ako môžu tí istí ľudia v jednej osobe spájať vlastnosti praktikov a filozofov?

Glaukón: Isteže.

Sokrates: Ako sme teda na začiatku tejto rozpravy povedali, najprv musíme poznať ich vrodenú povahu. A keď sa na nej zhodneme, podľa mňa sa zhodneme aj v tom, že tí istí ľudia môžu spájať v jednej osobe spomenuté vlastnosti a že iba oni môžu byť vodcami štátov.

Glaukón: Prečo?

s. 243

2. Vlastnosti filozofickej duše

Sokrates: Pokiaľ ide o filozofické povahy, musíme uznať, že neprestajne túžia po poznaní, ktorým sa im môže zjaviť niečo z onoho bytia, stále jestvujúceho a ostávajúceho nedotknuté vznikaním a zanikaním.

Glaukón: To musíme.

Sokrates: Aj to, že chcú poznať celé bytie a že sa dobrovoľne nevzdávajú ani malej ani väčšej ani vzácnejšej ani nepatrnejšej časti, celkom ako sme to už povedali o ctižiadostivých a zaľúbených ľuďoch.

Glaukón: Správne hovoríš.

Sokrates: uvažuj ďalej, či muži, ktorí majú byť takí, ako sme povedali, musia mať vo svojej povahe okrem toho aj túto prednosť?

Glaukón: Akú?

Sokrates: Že neklamú a dobrovoľne nikdy neprijmú nepravdu, ale ju nenávidia, pravdu však milujú.

Glaukón: To je samozrejmé.

Sokrates: Nielen samozrejmé, priateľu, ale úplne nevyhnutné, že ten, kto je celou svojou prirodzenosťou do niečoho zaľúbený, miluje všetko príbuzné a blízke jeho láske.

Glaukón: Správne.

Sokrates: Mohol by si teda nájsť čosi bližšie múdrosti, ako je pravda?

Glaukón: Ako by som mohol?

Sokrates: Môže byť teda tá istá povaha zároveň milovníčkou múdrosti i milovníčkou lži?

Glaukón: Nemôže.

Sokrates: Teda pravý milovník poznania musí už od mladosti zo všetkých síl túžiť po celej pravde.

Glaukón: Nevyhnutne.

Sokrates: Vieme však, že čím väčšmi sa túžby niekoho sústreďujú na jednu vec, tým slabšie na ostatné vec, je ako prúd odvádzaný iným smerom.

Glaukón: Veľmi správne.

s. 244

Sokrates: U koho teda prúd smeruje k vedám a ku všetkému, čo k nim patrí, u toho sa, myslím, všetky túžby vzťahujú na rozkoš duše samej osebe, kým od telesných rozkoší sa odvracajú, pravda, ak taký človek nie je iba zdanlivým, ale skutočným filozofom.

Glaukón: Nevyhnutne.

Sokrates: Taký človek je iste rozumný a vôbec nie je žiadostivý peňazí, lebo, to prečo sa zháňajú peniaze a majetok, prostriedky nákladného života, prislúcha zháňať komukoľvek inému len nie jemu.

Glaukón: Tak je.

Sokrates: A ďalej, ak chceš posúdiť povahu filozofickú a nefilozofickú, musíš uvážiť azda aj túto vec.

Glaukón: Akú?

Sokrates: Aby ti neušla nejaká črta nízkeho zmýšľania, malichernosť sa totiž načisto prieči duši, ktorá sa má vždy zameriavať na celok a všetko, či už božské, alebo ľudské.

Glaukón: Celkom správne.

Sokrates: A koho myseľ je zameraná na vznešenosť a pozorovanie všetkého času a všetkého bytia, myslíš, že tomu sa môže zdať ľudský život niečím veľkým?

Glaukón: Nemôže.

Sokrates: Teda ani smrť nebude pokladať takýto človek za niečo hrozné?

Glaukón: Nie.

Sokrates: Zbabelá a nízka povaha, ako sa zdá, zrejme nemá nič spoločné so skutočnou filozofiou.

Glaukón: Zdá sa, že nie.

Sokrates: A človek prísnych mravov, ktorý nie je ani žiadostivý peňazí, ani sprostý ani vystatovačný ani zbabelý, môže sa niekedy ukázať človekom nestatočným alebo nespravodlivým.

Glaukón: Nemôže.

Sokrates: A tak pri skúmaní filozofickej a nefilozofickej duše sa budeš už u mladého človeka dívať na to, či je to duša spravodlivá a jemná, alebo nespoločenská a divá.

Glaukón: Isteže.

s. 245

Sokrates: Ako myslím, neopomenieš ani túto vec.

Glaukón: Ktorú?

Sokrates: Či je učenlivá, alebo neučenlivá. Alebo dá sa očakávať, žeby mal niekto niekedy skutočnú lásku k tomu, čo by mu spôsobovalo iba trápenie a kde by s veľkou námahou len málo vykonal?

Glaukón: Nedá sa.

Sokrates: A čo keby si niekto nič nevedel zachovať z toho, čo sa naučil, lebo má deravú pamäť, našlo by sa mu v duši miesto pre skutočné vedenie?

Glaukón: Ako by to bolo možné?

Sokrates: nemyslíš, že pri takomto neúspešnom namáhaní nakoniec nevyhnutne príde k tomu, že bude nenávidieť seba i tento druh práce?

Glaukón: Ako by nie?

Sokrates: Zábudlivú dušu teda nikdy nesmieme zaradiť medzi duše skutočne filozofické, ale musíme dbať, aby taká duša mala dobrú pamäť.

Glaukón: Zaiste.

Sokrates: Ale azda by sme mohli povedať, že nemúzická a nepekná prirodzenosť sa nekloní nikam inam ako k nezmernosti.

Glaukón: Iste.

Sokrates: Pokladáš pravdu za príbuznú nezmernosti, alebo súmernosti?

Glaukón: Súmernosti.

Sokrates: Hľadajme teda myseľ, ktorá okrem iných vlastností je od prírody súmerná a ladná a má vrodené nadanie dať sa ľahko viesť i idei bytia, predstavujúcej podstatu každej jednotlivej veci.

Glaukón: Zaiste.

Sokrates: Ako je to teda? Azda si nemyslíš, že všetky tieto vlastnosti, ktoré sme vypočítali, navzájom nesúvisia a nie sú potrebné pre dušu, ak má náležito a dokonale pochopiť pravé súcno?

Glaukón: Sú veľmi potrebné.

s. 246

Sokrates: Môže sa teda pohoršovať nad takým životným povolaním, ktorému by sa nikto nemohol venovať, keby nebol od prírody obdarený pamäťou, učenlivý, veľkorysý, príjemný, priateľský a príbuzný pravdy, spravodlivosti, odvážnosti a rozumnosti?

Glaukón: Ani boh hany Momos by sa nemohol nad ním pohoršovať.

Sokrates: Keď takéto povahy dozrejú výchovou a vekom, nezveril by si im ako jediným vedenie štátu?

3. Zdanlivá neopoužiteľnosť filozofov

Adeimantos (vpadnúc do reči): V tomto by ti, Sokrates, asi nikto nemohol protirečiť. Ale tí, čo počúvajú tvoje reči, mávajú asi takýto dojem: keďže nie sú skúsení v umení klásť otázky a odpovedať, mávajú pocit, že postupom rozpravy sa pri každej otázke dostanú trochu bokom, keď sa však na konci rozpravy tieto nepatrné odklony zhrnú, ukáže sa veľká odchýlka a výsledok protirečí začiatočným tvrdeniam. A ako ľudia, čo nehrajú dobre šachy, nakoniec sú dobrými hráčmi zovretí a nevedia ako ťahať, tak aj oni sú nakoniec zovretí a nevedia, čo povedať pri tomto inom druhu šachu, kde sa nehrá figúrkami ale slovami, no pri tom všetkom, pravda predsa ostáva na ich strane. Hovorím to však so zreteľom na otázku, o ktorú ide. Teraz by ti totiž niekto mohol povedať, že ti nemôže protirečiť pri každej otázke nejakou zdôvodnenou rečou, v skutočnosti však vidí, že všetci, čo sa obrátili k filozofii, no nie tak, aby pomocou nej získali v mladosti vzdelanie a potom ju nechali, ale čo sa ňou dlhšie zaoberali, stávajú sa zväčša zvrátenými, ak nie celkom skazenými, tí však, čo sa zdajú ešte najlepšími, odnesú si z toho tebou vychvaľovaného zamestnania toľko, že sa stávajú pre štát neužitočnými.

Sokrates: Myslíš, že tí, čo takto hovoria, nemajú pravdu?

Adeimantos: Neviem, ale rád by som si vypočul tvoj názor.

s. 247

Sokrates: Môžeš si ho vypočuť: podľa mňa hovoria pravdu.

Adeimantos: Ako môže byť teda správny výrok, že sa štáty dovtedy nezbavia bied, kým v nich nebudú vládnuť filozofi, o ktorých my zhodne tvrdíme, že sú pre ne neužitoční?

Sokrates: Na otázku, ktorú mi kladieš, môžem odpovedať iba použitím obrazu.

Adeimantos: Myslím, že ty nie si zvyknutý hovoriť v obrazoch.

4. Obraz lode

Sokrates: Dobre. Najprv si na mňa hodil bremeno ťažkého dokazovania a ešte sa mi aj vysmievať? Počuj teda môj obraz, aby si ešte lepšie videl, ako dychtím po obrazoch. Postavenie tých najlepších mužov v štátoch je totiž také, že nejestvuje nič, v zmysle jednotlivého, s čím by sa čosi podobné dalo porovnať, ale na porovnanie a obranu napadnutých skôr musíme mnoho spojiť do jedného, ako to robia maliari, keď maľujú zviera, ktoré je spolovice jeleň a spolovice cap a podobné výtvory. Predstav si, že by sa takéto čosi stalo na lodi, či už na jednej , alebo na mnohých: pán lode prevyšuje veľkosťou a silou všetkých na lodi, ale zle počuje a vidí a práve tak sa vyzná aj v lodnej plavbe, plavci sa však medzi sebou škriepia o kormidelnícke miesto, lebo každý z nich si myslí, že by mal byť kormidelníkom, hoci sa toto umenie nikdy neučil a nemôže uviesť ani učiteľa ani čas, kedy sa to učil. Okrem toho plavci tvrdia, že sa toto umenie vôbec nedá naučiť a toho, kto by tvrdil opak, hotoví sú rozsekať, na samého pána lode ustavične naliehajú, prosia a robia všetko, aby im odovzdal kormidlo , inokedy zasa, keď si ho nezískajú oni, ale druhí, zabíjajú tých druhých alebo vyhadzujú z lode a dostanúc šľachetného pána lode do svojej moci mandragorou, pijatikou alebo čímsi iným, sami prevezmú vedenie lode, užívajú všetko,

s. 248

čo na nej je, pijú a hodujú počas plavby, ako sa od takýchto ľudí dá očakávať, okrem toho chvália a nazývajú dobrým plavcom, kormidelníkom a znalcom lodníckeho umenia každého, kto podporuje ich snahu dostať do rúk moc alebo presviedčaním, alebo donútením pána lode, kto však nie je taký, tomu nadávajú do naničhodníkov, o pravom kormidelníkovi však nevedia ani to, že musí starostlivo dbať na ročnú dobu, počasie, oblohu, hviezdy, smer vetrov a na všetko, čo patrí do tohto umenia, ak má byť naozaj schopný viesť loď, pokiaľ však ide o pravé kormidelnícke umenie bez ohľadu na to, či si niektorí prajú niekoho za kormidelníka, alebo nie, skôr sú tej mienky, že takéto umenie a cvičenie nemožno spojiť s praktickým kormidelníctvom. Keby boli na lodiach naozaj takéto pomery, nemyslíš, že by plavci na lodiach takto opísaných nazvali muža so skutočnými kormidelníckymi schopnosťami vetroplachom, tárajom a pre nich na nič nie súcim?

Adeimantos: Áno, iste.

Sokrates: Myslím, že si nežiadaš bližšie objasniť ten obraz, aby si mohol vidieť, že zobrazuje správanie štátov k opravdivým filozofom, ale chápeš, čo myslím.

Adeimantos: Veľmi dobre.

Sokrates: Predovšetkým teda vysvetli ten obraz tomu, kto sa čuduje, že v štátoch filozofi nie sú vo vážnosti, a pokús sa ho presvedčiť, že oveľa čudnejšie by bolo, keby vo vážnosti boli.

Adeimantos: Dobre, vysvetlím mu ho.

Sokrates: A že teda má pravdu, že tí najlepší vo filozofii sú ľuďom neužitoční. Lenže prikáž mu z neužitočnosti obviniť tých, čo si myslia, že bez nich budú, a nie týchto dobrých mužov. Nie je totiž prirodzené, aby kormidelník prosil plavcov, nech sa postavia pod jeho vedenie a aby múdri chodili k dverám boháčov.

s. 249

Kto si však takto zavtipkoval, nehovoril pravdu, pravdou je skôr to, že kto je chorý, a to či už boháč, alebo chudák, musí chodiť ku dverám lekárov a každý, kto si žiada vládu, ku dverám toho, kto vie vládnuť, ale nie tak, aby vládca, ak je naozaj niečoho schopný, prosil ovládaných, aby si dali vládnuť. Nepomýliš sa však, ak budeš terajších politických vládcov prirovnávať k plavcom, o ktorých sme hovorili, a tých, ktorých oni nazývajú neužitočnými a tárajmi, k pravým kormidelníkom

Adeimantos: Veľmi správne.

Sokrates: Pre toto teda a za týchto okolností nie je ľahké, aby najušľachtilejšie povolanie bolo vo vážnosti u tých ľudí, ktorých životným cieľom je pravý opak. No najväčšmi a najostrejšie ohovárajú filozofiu tí, čo sa vydávajú za filozofov, to sú ľudia, o ktorých obviňovateľ filozofie tak ako aj ty tvrdí, že väčšina z nich, čo sa jej venujú, sú načisto skazení, a tí pomerne najlepší sú zasa neužitoční, a v tom som ti dal za pravdu. Áno?

Adeimantos: Áno.

5. Skazenosť mnohých filozofov. Pravá filozofická povaha je dobrá.

Sokrates: Prebrali sme teda príčinu neužitočnosti dobrých mužov?

Adeimantos: Celkom dobre.

Sokrates: Chceš, aby sme prebrali aj nevyhnutnosť mravnej skazenosti väčšiny (tzv. filozofov) a pokúsili sa podľa svojich síl ukázať, že tým nie je vinná filozofia?

Adeimantos: Isteže.

Sokrates: Začnime teda naše počúvanie a hovorenie tým, že si spomenieme na východisko našej rozpravy, kde sme sa zmienili, že ten, kto sa chce stať krásnym a dobrým mužom, musí mať na to od prírody povahu. Na prvom mieste týchto požiadaviek, ak sa pamätáš, bola pravda, za ktorou musí ísť všade a všetkými spôsobmi, pokiaľ nechce byť ako táraj vylúčený z účasti na pravej filozofii.

s. 250

Adeimantos: Tak sme to povedali.

Sokrates: Neodporuje už toto veľmi terajším bežným názorom o ňom?

Adeimantos: Ba veľmi.

Sokrates: Budeme sa teda celkom vhodne hájiť takto: muž skutočne dychtiaci po vedení sa prirodzene usiluje o poznanie súcna a nezostáva pri množstve jednotlivých javov pokladaných za jestvujúce, ale ide neochvejne svojou cestou a neuspokojí svoju lásku dovtedy, kým nedosiahne vlastnú podstatu každej veci tou časťou duše, ktorej prislúcha také čosi dosahovať. To však prislúcha časti príbuznej s pravým súcnom. Keď sa teda touto časťou priblíži a spojí s pravým súcnom, a tak splodí rozum a pravdu, dosiahne poznanie a žije a rastie pravým životom, tak sa zbaví bolestnej túžby svojej duše, skôr však nie.

Adeimantos: Nemôže byť vhodnejšej reči.

Sokrates: A čo, bude mať tento muž nejakú záľubu v nepravde, alebo ju bude skôr nenávidieť?

Adeimantos: Nenávidieť.

Sokrates: Ak teda pravda ako vodkyňa kráča v čele, myslím, že je vylúčené, aby ju sprevádzal zástup nerestí.

Adeimantos: Ako by to aj bolo možné?

Sokrates: Skôr ju bude sprevádzať zdravá a spravodlivá povaha, ku ktorej sa pridruží aj rozumnosť.

Adeimantos: Správne.

Sokrates: A pokiaľ ide o ostatný zástup sprevádzajúci filozofickú povahu, prečo by sme ho mali ešte raz od začiatku zoraďovať a dokazovať jeho nevyhnutnosť. Azda sa pamätáš, že sem patrí, ako sa ukázalo, odvážnosť, povznesenosť, učenlivosť a pamäť. Namietal si, že síce každý bude nútený súhlasiť s našimi tvrdeniami, ale ak nechá bokom tie reči a pozrie sa na mužov, o ktorých je reč, povedal by vraj, že vidí medzi nimi ľudí neužitočných a väčšinou načisto zlých,

s. 251

my však, skúmajúc príčiny tohto nepriaznivého úsudku, sme sa dostali k terajšej našej otázke, prečo je väčšina z nich mravne skazená, a preto sme opäť prebrali prirodzenú povahu pravých filozofov a určili ju podľa jej vnútornej nevyhnutnosti.

Adeimantos: Tak je to.

6. Nebezpečenstvá hroziace filozofickej povahe

Sokrates: Tu sa musíme pozrieť na spôsoby skaze tejto filozofickej povahy, ako u mnohých podlieha zániku, a ako málo ľudí unikne tejto skaze, týchto potom nenazývajú mravne zlými, ale neužitočnými. Ďalej na povahy, ktoré sa usilujú napodobňovať túto filozofickú povahu a vnikajú do jej oblasti, čím sa takéto duše dostávajú do povolania im neprimeraného a presahujúceho ich schopnosti, dopúšťajú sa mnohých nepravostí, a tak všade a pred celým svetom robia filozofii takú povesť, o akej hovoríš.

Adeimantos: Aké spôsoby skazy myslíš?

Sokrates: Pokúsim sa ti to vysvetliť, ak budem môcť. V tomto myslím, každý bude s nami súhlasiť, že taká prirodzenosť so všetkými vlastnosťami, ktoré sme práve ako podmienku určili, ak sa má stať dokonale filozofickou, u ľudí sa vyskytuje zriedka a v malom počte. Alebo nemyslíš?

Adeimantos: Iste.

Sokrates: Teraz pozoruj, akým mnohým a veľkým nebezpečenstvám je tento malý počet vystavený.

Adeimantos: Ktorým?

Sokrates: A čo je najčudnejšie, každá z vlastností, ktoré sme na tej prirodzenosti pochválili, môže dušu, čo ju vlastní, zničiť a odviesť od filozofie. Myslím totiž odvážnosť, rozumnosť a všeličo iné, čo sme uviedli v predchádzajúcich rozhovoroch.

Adeimantos: Neuveriteľné.

s. 252

Sokrates: Okrem toho ju ešte kazia a odvádzajú všetky takzvané dobrá, ako krása, bohatstvo, telesná sila, mocné príbuzenstvo v štáte a všetko, čo sem patrí, vieš si totiž predstaviť, čo myslím.

Adeimantos: Viem a rád by som sa podrobnejšie dozvedel, čo myslíš.

Sokrates: Vezmi to celkom všeobecne a jasne sa ti to ukáže, môj predchádzajúci výklad sa ti nebude zdať čudným.

Adeimantos: Ako mám chápať tento príkaz?

Sokrates: O každom semene alebo plode, rastlinnom či živočíšnom, vieme, že ak sa mu nedostane výživy, počasia alebo miesta, čím je silnejšie, tým väčšmi pociťuje ich nedostatok, zlo je totiž dobrému väčším protikladom ako nedobrému.

Adeimantos: Nepochybne.

Sokrates: nedá sa teda poprieť, myslím, že najlepšia prirodzenosť v príliš nevhodných podmienkach horšie pochodí ako prirodzenosť slabá.

Adeimantos: Nedá sa poprieť.

Sokrates: Nepovieme to, Adeimantos, aj o dušiach, že od prírody najkrajšie sa stávajú mimoriadne zlými, ak dostanú zlú výchovu? Alebo myslíš, že veľké zločiny a dokonalá ničomnosť vychádzajú zo slabej prirodzenosti, a nie skôr zo silnej, výchovou skazenej, kým slabá prirodzenosť nikdy sa nemôže stať pôvodkyňou čohosi veľkého ani v dobrom ani v zlom?

Adeimantos: Nie, myslím to tak ako ty.

Sokrates: Prirodzenosť, ktorú sme pripísali filozofovi, bude sa, myslím, po náležitom učení nevyhnutne úspešne vyvíjať a dosiahne vrchol dokonalosti, ak sa jej však nedostane pri výchove správnej pôdy, do ktorej by sa zasiala a zapustila korene, vyvinie sa v pravý opak, ak jej len náhodou niekto z bohov nepomôže. Alebo si aj ty myslíš, ako väčšina ľudí, že niektorých mladých ľudí naozaj kazia sofisti alebo že niektorí súkromne vyučujúci sofisti ich kazia tak, že to stojí za reč? Nemyslíš, že skôr tí sú najväčšími sofistami, čo to hovoria a že najprenikavejšie vychovávajú mladých i starých, mužov i ženy a robia z nich to, čo z nich chcú mať?

s. 253

Adeimantos: Kedy?

Sokrates: Vždy keď sedia pohromade vo veľkom počte na snemoch alebo súdoch, v divadlách alebo vo vojenských táboroch alebo na nejakom inom verejnom zhromaždení, prihlučne tam hania alebo chvália jednotlivé reči a činy, bez miery jedno i druhé, s krikom a hrmotom, pričom sa k nim ozvenou pridávajú aj skaly i miesto, kde snemujú, takže sa búrka chvály a hany zdvojnásobuje. Čo myslíš, ako je v takomto prostredí mladému mužovi pri srdci? Alebo ktoré súkromne nadobudnuté vzdelanie by mu mohlo byť dostatočnou protiváhou, aby sa nedal strhnúť takouto hanou alebo chválou do ich prúdu, a nenazýval krásnym a mrzkým to isté čo oni a nevenoval sa tej činnosti, ktorej oni, a nebol taký ako oni?

Adeimantos: To je, Sokrates, celkom nevyhnutné.

7. Zlí vychovávatelia – sofisti sa riadia náladami ľudu

Sokrates: A to sme ešte nehovorili o najväčšom nátlaku.

Adeimantos: O ktorom?

Sokrates: O nátlaku činom, ktorý takíto vychovávatelia a sofisti používajú, keď nemôžu presvedčiť slovami. Alebo nevieš, že toho, kto ich neposlúcha, trestajú odňatím občianskeho práva, peňažnými pokutami a smrťou?

Adeimantos: Áno, to veľmi dobre viem.

Sokrates: Čo myslíš, ktorý iný sofista alebo ktoré súkromné vplyvy pôsobiace v opačnom smere by mohli nad týmto zvíťaziť?

Adeimantos: Podľa mňa nijaké.

s. 254

Sokrates: Zaiste, veď už sám pokus by bol veľkou pochabosťou. Lebo vzhľadom na cnosť sa vplyvom výchovy nemení, nezmenil, ani sa nezmení charakter v protiklade k tomu, čo vytvárajú spomenutí zlí vychovávatelia, totiž charakter človeka, priateľu, božský podľa príslovia vynechajme. Ak totiž povieš, že sa božím riadením zachránilo to, čo sa vôbec v terajších pomeroch v štáte ešte zachrániť dá, a bude také, aké má byť, nepovieš to zle.

Adeimantos: Ani ja to inak nemyslím.

Sokrates: Okrem toho sa zamysli aj nad týmto.

Adeimantos: Nad čím?

Sokrates: Že ani jeden z tých platených súkromných učiteľov, ktorých dav nazýva sofistami a pokladá za svojich súperov v remesle, neučí nič iné ako mienku väčšiny ľudí, ktorú si robia na zhromaždeniach, a to že nazýva múdrosťou. Je to to isté, akoby niekto pozoroval pudy a chúťky veľkého a silného domáceho zvieraťa, ako sa k nemu priblížiť, ako sa ho dotknúť, kedy je najnebezpečnejšie alebo najkrotkejšie a čím sa takým stáva, kedy vydáva taký alebo onaký zvuk, a ďalej pri ktorých cudzích zvukoch sa dá upokojiť alebo vydráždiť, a keď to stálym stykom s ním a dlhou skúsenosťou zistí, nazve to múdrosťou, dá tomu odbornú sústavu a zariadi si pre to školu. V skutočnosti by však nevedel, čo je z týchto názorov a chúťok krásne alebo mrzké, dobré alebo zlé, spravodlivé alebo nespravodlivé, ale všetky tieto pomenovania by používal podľa správania tohto veľkého zvieraťa, pričom dobrými by nazýval veci, ktoré by ho tešili, zlými tie, ktoré by ho hnevali, a nijako inak by tieto pojmy nevedel vysvetliť, nevyhnutné by nazýval spravodlivým a krásnym, no aký je podstatný rozdiel medzi nevyhnutným a dobrým, to by ani sám nevedel, ani by to niekomu inému nevedel ukázať. Nezdá sa ti, pri Diovi, že taký človek by bol čudným vychovávateľom?

Adeimantos: Iste.

Sokrates: Líši sa azda od neho ten, čo pokladá za múdrosť, že vybadal isté nálady a sklony veľkých zhromaždení, zložených zo všelijakých ľudí, či už v maliarstve alebo hudbe alebo politike?

s. 255

Ak sa totiž niekto s týmto ľudom bližšie stýka a vystavuje mu na obdiv alebo básnické dielo, alebo nejaké iné umenie alebo službu štátu, pričom dopustí, aby ľud bol väčšmi pánom nad ním ako treba, stáva sa preňho železnou nevyhnutnosťou robiť, čo títo schvaľujú. Ale že by to bolo skutočne dobré a krásne, počul si už kedy koho z nich uvádzať pre to dôvody, ktoré by neboli smiešne?

Adeimantos: Nie, a myslím, že ich ani nebudem počuť.

8. Ľud nie je schopný stať sa filozofom.

Sokrates: Keď si teda toto všetko uvážil, spomeň si ešte na onú vec, či je možné, aby ľud nejako prijal alebo uznal, že jestvuje krásno osebe oproti množstvu krásnych vecí alebo vôbec pojem podstaty nejakej veci oproti množstvu jednotlivých vecí?

Adeimantos: Nie.

Sokrates: Ľud teda nie je schopný byť filozofom.

Adeimantos: Nie je schopný.

Sokrates: A teda tých, čo sa venujú filozofii, bude nevyhnutne haniť.

Adeimantos: Nevyhnutne.

Sokrates: A haniť ich budú aj jednotlivci, ktorí sa stýkajú s davom a chcú sa mu páčiť.

Adeimantos: Zrejme.

Sokrates: Podľa tohto v čom vidíš záchranu pre filozofickú povahu, ak má ostať pri svojom povolaní a dôjsť k cieľu? Uvažuje o tom aj na základe toho, čo sme predtým povedali. Zhodli sme sa v tom, že učenlivosť, dobrá pamäť, odvážnosť a povznesenosť sú predpokladmi filozofickej povahy.

Adeimantos: Áno.

Sokrates: Nebude teda takto založený človek hneď od detstva vynikať nad svojimi druhmi, najmä ak sa budú aj jeho telesné prednosti podobať duševným?

Adeimantos: Ako by nemal vynikať?

s. 256

Sokrates: Keď bude starší, myslím, že ho budú príbuzní a spoluobčania využívať pre svoje vlastné záujmy.

Adeimantos: Ako by nie?

Sokrates: Budú sa teda pred ním koriť, zahrnovať ho prosbami a poctami, aby si ho vopred získali a lichotili mu pre jeho budúcu moc.

Adeimantos: Áno, tak sa to obyčajne deje.

Sokrates: A čo myslíš, že urobí takýto muž za týchto okolností, najmä ak bude občanom mocného štátu, z bohatého a vznešeného rodu a okrem toho bude vynikať aj krásou a vysokou postavou? Nebude živiť v sebe nesmierne nádeje a pokladať sa za muža schopného riadiť v budúcnosti osudy Grékov i barbarov? Nebude sa príliš vyvyšovať, súc naplnený márnomyseľnosťou a prázdnou domýšľavosťou, ale bez pravého rozumu?

Adeimantos: Nepochybne.

Sokrates: Keby teda k človeku takto naladenému niekto pokojne pristúpil a povedal mu pravdu, že v ňom rozumu niet, hoci ho potrebuje, ale rozum že nemôže nadobudnúť ten, kto sa o to pokorne usiluje, myslíš, že by bol ochotný vypočuť tie slová, keď je obklopený toľkými prekážkami?

Adeimantos: Vôbec nie.

Sokrates: Ale aj keby niekto vďaka svojej šťastnej povahe a príbuznosti s týmito myšlienkami pravdy venoval im pozornosť a dal sa obrátiť a viesť k filozofii, čo urobia podľa nás tamtí, ktorí sa budú domnievať, že strácajú jeho priazeň a priateľstvo? Neskúsia hovoriť a robiť všetko možné aj proti nemu, aby sa nedal prehovoriť, aj proti prehovárajúcemu, aby sa mu to nepodarilo, a to tak, že mu budú jednak v súkromí robiť nástrahy, jednak verejne ho budú pred súdom žalovať?

Adeimantos: Nevyhnutne.

Sokrates: Môže sa teda takýto človek stať filozofom?

Adeimantos: Ťažko.

s. 257

9. Zneužívanie filozofie.

Sokrates: Vidíš teda, že sme nehovorili nesprávne, že aj jednotlivé zložky filozofickej povahy, keď nedostanú správnu výživu, môžu byť do istej miery príčinou odvrátenia sa od tejto činnosti? A práve tak i takzvané dobrá, ako bohatstvo a všetky ostatné výhody.

Adeimantos: Správne to bolo povedané.

Sokrates: Takto sa, môj milý, kazí a ničí najlepšia prirodzenosť pre najkrajšie povolanie, ktoré je aj tak dosť zriedkavé, ako tvrdíme. A z týchto mužov budú jednak tí, čo spôsobujú štátom i jednotlivcom najväčšie zlá, jednak tí, čo spôsobujú najväčšie dobro, ak ich totiž šťastná náhoda obráti týmto smerom, no malá osobnosť neurobí nikdy nič veľké ani pre jednotlivca ani pre štát.

Adeimantos: Celkom správne.

Sokrates: Keď sa teda takto odvracajú od filozofie muži, ktorým má byť najbližšia, opúšťajúc ju a zanechávajúc, sami žijú nedôstojným a nepravým životom, potom prichádzajú k filozofii ako k nejakej sirote opustenej príbuznými iní nedôstojní nápadníci, zneuctievajú ju a zahrnujú hanlivými výčitkami, aké aj podľa tvojho tvrdenia vyslovujú jej odporcovia, že z tých, čo sa ňou zaoberajú, časť nestojí za nič a väčšina sú ľudia veľmi zlí.

Adeimantos: Práve to sa hovorí.

Sokrates: A nie neprávom sa to hovorí. Keď totiž iní ľudkovia vidia, ako sa toto miesto oplývajúce krásnymi slovami a heslami vyprázdňuje, konajú podobne ako väzni prchajúci z väzenia do chrámov, aj oni s radosťou unikajúc zo svojich remesiel hľadajú spásu vo filozofii, a to práve tí, čo sú vo svojom remeslíčku najznamenitejší. Lebo hoci je filozofia v takom smutnom stave, predsa sa teší v porovnaní s ostatnými umeniami najväčšej vážnosti, a práve po tomto túžia mnohí, ktorí majúc nedostatočné prirodzené vlohy, sú nielen telesne znetvorení svojimi umeniami a remeslami, ale aj duševne sú ubití a otlčení obyčajnými prácami. Alebo to nemusí tak byť?

s. 258

Adeimantos: Musí.

Sokrates: Líšia sa títo na pohľad, podľa tvojej mienky, od plešivého a krpatého kotlára, ktorý sa dostal k peniazom, a keď ho nedávno pustili z väzenia, vykúpaný, do nových šiat oblečený a vystrojený ako ženích mieni sa oženiť s chudobnou a opustenou dcérou svojho pána?

Adeimantos: Niet tu veľkého rozdielu.

Sokrates: Aké asi deti splodia takíto ľudia? Nie nepodarené a zlé?

Adeimantos: Nevyhnutne také.

Sokrates: A čo, keď sa k nej priblížia ľudia nehodní vyššieho duševného vzdelania a budú s ňou nedôstojne zaobchádzať, aké asi myšlienky a domnienky splodia v spojení s ňou? Nie také, čo si právom zasluhujú pomenovanie sofizmy, nič pravé ani nič, čo by vyplývalo z opravdivého rozumu?

Adeimantos: Celkom tak.

10. Život pravých filozofov.

Sokrates: Ostáva teda, Adeimantos, iba nepatrný počet tých, čo sa dôstojne stýkajú s filozofiou, možno je to vyhnanstvom zasiahnutá ušľachtilá a dobre vychovaná povaha, ktorá z nedostatku zvodcov podľa svojej prirodzenosti vytrvala pri nej, alebo veľká duša, ktorá narodiac sa v malom štáte, cíti sa povznesená nad jeho malé pomery a pohŕdavo na ne pozerá, občas, ale dosť zriedka, sa stáva, že sa k nej obráti nejaký talent z iného povolania neuspokojený svojou činnosťou. Niekoho môže pri filozofii udržať aj uzda, akú založili priateľovi Teagovi. Teages má totiž všetky ostatné predpoklady odpadnúť od filozofie, ale drží ho pri nej jeho chorľavosť znemožňujúca mu politickú činnosť. O mne však a o mojom daimoniu tu nechcem hovoriť, lebo sotvakto alebo nikto nebol predo mnou, u koho sa to vyskytlo.

s. 259

A tak iba málo ľudí patrí do tejto spoločnosti a skúsi, aká je to sladká a nádherná vec, a na druhej strane dostatočne vidí šialené počínanie väčšiny i to, že takmer nikto nerobí v politike nič zdravé a že niet tu spojenca, s podporou ktorého by niekto mohol ísť na pomoc spravodlivej veci a sám by pritom vyviazol bez pohromy, ale bude mu ako človeku medzi divou zverou, a keďže nebude chcieť spolu s ostatnými páchať bezprávie a sám nebude mať dosť síl brániť sa proti divosti všetkých, uvidí, že zahynul bez úžitku pre seba a pre druhých skôr, ako by mohol niečo pre štát a priateľov urobiť. Keď toto všetko rozumne uváži, bude žiť v tichosti a robiť si svoje, ako keď sa niekto za búrky utiahne pod prístrešok pred prachom a dažďom prihnaným vetrom a bude sa dívať, ako sa ostatní brodia v nezákonnosti, bude spokojný, ak sám pomerne čistý od bezprávia a bezbožných činov prežije tento život a pri odchode z neho odíde pokojne a uzmierený v dobrej nádeji.

Adeimantos: A to nevykonal najmenšiu vec, ak takto bude odchádzať.

Sokrates: Ale ani najväčšiu, ak nenašiel štát, ktorý mu zodpovedá, lebo vo vhodnom štáte by sa aj jemu lepšie darilo, a tak by svojím vlastným prospechom prispieval aj k prospechu štátu.

11. Filozofia a vedenie štátu. Ktorý štát je vhodný pre filozofiu?

Sokrates (pokračujúc): To teda, prečo sa filozofia dostala neprávom do reči, myslím, že sme patrične vysvetlili, ibaže by si chcel ty k tomu niečo dodať.

Adeimantos: Nie, nechcem k tomu nič dodať. Ale ktoré zo súčasných politických zriadení pokladáš za vhodné pre filozofiu?

s. 260

Sokrates: Ani jedno, ale to práve vyčítam, že zo súčasných politických ústav ani jedna nezodpovedá požiadavkám filozofickej povahy. Preto sa aj táto povaha mení a deformuje: ako vzácne cudzie semeno zasiate do inej pôdy stráca svoju osobitú silu a pod silnejšími vplyvmi nového prostredia prechádza do obyčajného domáceho, tak aj filozofická povaha nemôže si zachovať vrodenú silu, zvrháva sa na cudziu povahu. Keď sa však nájde štát so zriadením dokonalým, ako je sama dokonalá, ukáže sa, že je naozaj božská, kým všetko ostatné je iba ľudské, prirodzenosti takisto ako činnosti . zrejme sa spýtaš, aké je toto zriadenie.

Adeimantos: Neuhádol si, lebo nie toto som sa chcel spýtať, ale či ono zriadenie je to, ktoré sme opísali pri zakladaní nášho štátu, alebo iné.

Sokrates: Vcelku je to ono, ale už aj vtedy sa povedalo, že v štáte vždy bude musieť byť nejaký činiteľ s tým istým ideálom ústavy, aký si mal ty ako zákonodarca pri určovaní zákonov.

Adeimantos: To sa povedalo.

Sokrates: Ale dostatočne sa to nevysvetlilo zo strachu pred vašimi zvedavými otázkami, z ktorých sa dalo zistiť, že výklad o tom by bol dlhý a ťažký, lebo ani nastávajúca časť sa nedá najľahšie vysvetliť.

Adeimantos: Ktorá?

Sokrates: Otázka, ako sa má štát zaoberať filozofiou, aby pri tom nezahynul. Všetko veľké skrýva totiž v sebe nebezpečenstvo a príslovie má naozaj pravdu, že krásne je ťažké.

Adeimantos: Ale predsa len objasnime aj toto, a tým sa výklad skončí.

Sokrates: Dobrá vôľa mi pravdepodobne nebude chýbať, nanajvýš sila. O mojej dobrej vôli sa môžeš na vlastné oči presvedčiť. Pozri hneď teraz, ako ochotne a odvážne budem hovoriť, že sa štát musí chopiť tejto veci práve opačným spôsobom, ako sa to robí teraz.

Adeimantos: Ako?

s. 261

Sokrates: Tí, čo sa teraz vôbec zaoberajú filozofiou, sú ešte takmer chlapci, ktorí sa púšťajú do jej najťažšej časti v období medzi chlapčenským vekom a vstupom do zamestnania v domácnosti a v remeslách a potom od nej odchádzajú, a práve oni platia za naslovovzatých filozofov – najťažšou časťou rozumiem tú, ktorá má čo robiť s pojmami (dialektika) – keď sa v neskoršom živote, súc vyzvaní inými, ktorí sa ňou zaoberajú, rozhodnú zúčastňovať sa na filozofických prednáškach, myslia si, že už tým robia čosi veľké a domnievajú sa, že sa tým patrí zaoberať len ako vedľajším zamestnaním, v starobe však, okrem niekoľkých výnimiek, hasnú oveľa viac ako Herakleitovo slnce, lenže sa už znovu nezapaľujú.

Adeimantos: A ako by to malo byť?

Sokrates: celkom naopak, mladí ľudia a chlapci by sa mali usilovať o vzdelanie a múdrosť primeranú mládeži a vo veku, v ktorom rastú a mužnejú, mali by venovať veľkú starostlivosť svojim telám, aby to bolo neskoršie v prospech filozofie. Ale v pokročilom veku, keď sa duša začína vyvíjať, musia klásť väčší dôraz na jej vzdelanie primeranými cvičeniami, keď však sily začínajú ubúdať a nedovoľujú už účasť na štátnickej a vojenskej službe, vtedy pozbavení všetkých povinností, nech sa venujú pestovaniu duše a nezaoberajú sa ničím iným alebo len ako vedľajším zamestnaním. Tak budú šťastne žiť a takto strávený život budú po smrti korunovať primeraným osudom na onom svete.

12. Ľud treba získať pre vládu filozofov.

Adeimantos: Myslím, Sokrates, že naozaj veľmi horlivo hovoríš, verím však, že väčšina poslucháčov ti bude ešte horlivejšie protirečiť a začínajúc Trasymachom ani trochu sa nedajú presvedčiť.

Sokrates: Nestavaj nás proti sebe, mňa a Trasymacha, ktorí sme sa práve spriatelili, hoci ani predtým sme neboli nepriateľmi. Pokúsime sa totiž o všetko, kým jeho a ostatným alebo nepresvedčíme, alebo im nedáme nejakú prípravu pre onen život, keby po svojom znovuzrodení opäť prišli na takéto reči.

s. 262

Adeimantos: To je príprava na riadne krátky čas.

Sokrates: V porovnaní s večnosťou je to číre nič. Nečudo, že väčšina nechce veriť mojim slovám, lebo ešte nikdy nevideli, že by sa skutočne vytvorilo, o čom sa teraz hovorilo, to je však skôr len úmyselné rýmovanie takýchto nejakých slov, a nie že by sa samy od seba zhodli ako práve teraz. Nikdy totiž nevideli muža, pokiaľ možno slovom i skutkom dokonale vytvoreného podľa cnosti a jej pripodobneného, ktorý by súčasne vládol práve v takom dokonalom štáte, a to ani jednotlivca ani viacerých. Alebo myslíš?

Adeimantos: Vôbec nie.

Sokrates: Ani nikdy nepočúvali, môj milý, krásne a ušľachtilé reči, ktoré usilovne a všemožne hľadajú pravdu pre poznanie samo, ale sa tým strojeným a škriepnym rečiam, ktorým ide len o vonkajší dojem a spory, či už na súdoch, alebo v súkromnom styku, zďaleka vyhýbajú.

Adeimantos: Tak je.

Sokrates: Preto sme teda a toto predvídajúc, hoci so strachom, ale donútení pravdou, povedali, že ani štát ani ústava, a takisto ani jednotlivý muž sa nikdy nestanú dokonalými, kým týmto málo filozofom, ktorých nepokladajú síce za zlých, ale iba za neužitočných, nepripadne osudová nevyhnutnosť, aby sa chtiac-nechtiac začali starať o štát, a štátu, aby ich poslúchal, alebo kým synovia terajších vládcov a kráľov alebo oni sami nejakým božím vnuknutím nezahoria pravou láskou k pravej filozofii. Pre to, aby jedno alebo druhé, alebo obidvoje bolo nemožné, nemám nijaký dôvod. Takto by sa nám právom vysmiali pre naše reči, ktoré by boli iba zbožným želaním. Alebo to nie je tak?

Adeimantos: Tak je to.

s. 263

Sokrates: Keď sa to teda stalo kedysi v nekonečnej minulosti, že muži s vynikajúcim nadaním pre filozofiu boli nútení ujať sa štátu, alebo keď sa to teraz stáva v nejakej vzdialenej krajine ležiacej mimo nášho obzoru, alebo keď sa to stane v budúcnosti, sme pripravení pádnymi dôvodmi brániť názor, že sa ústava nami opísaná v minulosti, prítomnosti i budúcnosti uskutoční, kedykoľvek sa filozofia stane vládnucou bohyňou v štáte. Lebo nie je nemožná táto ústava a ani netvrdíme nič nemožné, ale za ťažké to aj sami uznávame.

Adeimantos: Aj mne sa tak zdá.

Sokrates: Chceš povedať, že väčšine sa to tak nezdá?

Adeimanos: Možno.

Sokrates: Milý môj, len neobviňuj tak veľmi väčšinu ľudí. Iste zmenia svoju mienku, keď im nie s hašterivou povýšenosťou, ale s priateľským dohováraním a obhajovaním ohováranej túžby po múdrosti ukážeš, akých mužov nazývaš filozofmi a jasne vysvetlíš, tak ako teraz, akú majú povahu a činnosť, aby sa nedomnievali, že hovoríš o tých, na ktorých sami myslia. A keď sa budú na to takto dívať, aj sám povieš, že zmenia svoj názor a inak budú odpovedať. Alebo si myslíš, že by sa človek od prírody bez závisti a vľúdny mohol hnevať na človeka, ktorý sa nehnevá, alebo závidieť človeku, ktorý nezávidí? Tvrdím totiž, nečakajúc na tvoju odpoveď, že takáto zlá povaha sa podľa môjho názoru vyskytuje iba u niektorých jednotlivcov, ale nie u väčšiny.

Adeimantos: Naozaj som tej istej mienky ako ty.

Sokrates: Teda aj v tom si tej istej mienky, že vinu na nepriateľskom postoji väčšiny ľudí k filozofii majú tí, čo sa do nej zvonka neslušným spôsobom votreli, navzájom si nadávajú a škriepia sa a stále hovoria iba o ľuďoch, čo je počínanie najmenej dôstojné filozofie?

Adeimantos: Iste najmenej.

13. Politické počínanie filozofa.

Sokrates: Veď kto má, Adeimantos, svoju myseľ skutočne zameranú na čisté súcna, ten sa nemá kedy pozerať dolu na počínanie ľudí a v boji s nimi sa napĺňať závisťou a nepriateľstvom.

s. 264

Kto sa díva na dobre usporiadané a stále trvajúce súcna a zisťuje, že ani nepáchajú bezprávie, ani si ho vzájomne nespôsobujú, ale sa navzájom správajú podľa poriadku a rozumu, ten bude aj napodobňovať a čo najväčšmi sa tomu prispôsobovať. Alebo pokladáš za možné, že by človek nenapodobňoval to, s čím je rád v styku?

Adeimantos: Za nemožné.

Sokrates: Teda filozof, ktorý je v styku s božským a usporiadaným, sám sa stáva usporiadaným a božským, pokiaľ je to človeku možné, ohovárania je, pravda, všade veľa.

Adeimantos: Celkom iste.

Sokrates: Keď sa mu teda stane nevyhnutným, aby sa pousiloval uplatniť, čo tam vidí, v súkromnom i verejnom živote ľudí, a nielen seba zdokonaľovať, myslíš, že bude z neho zlý tvorca a učiteľ rozumnosti, spravodlivosti a všetkých občianskych cností?

Adeimantos: To nie.

Sokrates: Ale ak ľudia zistia, že hovoríme o ňom pravdu, budú sa azda na filozofov hnevať a nebudú veriť našim rečiam, že by štát inak nikdy nemohol dospieť k blaženosti, keby ho nenačrtli maliari používajúci božský vzor?

Adeimantos: Nebudú sa hnevať, ak to zistia. Ale aký to má byť náčrtok?

Sokrates: Vezmi si nejaký štát a mravy ľudí ako dosku a najprv ju očisti, čo nie je veľmi ľahké. Veď vieš, že filozofi sa už tým líšia od ostatných zákonodarcov, že sa nechcú zaoberať ani jednotlivcom ani štátom ani zákonodarstvom, kým nedostanú čistý štát alebo ho sami neočistia.

Adeimantos: Správne.

Sokrates: myslíš, že potom by urobili náčrt ústavy?

Adeimantos: Zaiste.

s. 265

Sokrates: Potom, myslím, začnú pracovať, pričom sa budú pozerať na obidve strany, raz na pravú spravodlivosť, krásu, rozumnosť a tak ďalej, raz na to, čo by vytvárali u ľudí, aby miešaním a skladaním cieľov ľudského úsilia vytvorili ľudský ideál, majúc takto svoj vzor v tom, čo Homér nazval u ľudí „božským“ a „bohu podobným“.

Adeimantos: Správne.

Sokrates: Niečo by, myslím, zotreli, niečo zasa znova nakreslili, kým by neurobili ľudské mravy natoľko bohumilými, nakoľko je to len možné.

Adeimantos: Tak by veru vznikol najkrajší náčrt.

Sokrates: Presvedčíme azda tamtých svojich zarytých nepriateľov, že maliar štátnych ústav je práve ten, ktorého sme vtedy pred nimi chválili a nad ktorým sa oni pohoršovali, že sme mu chceli zveriť osudy štátu, a uspokoja sa aspoň trochu, keď si vypočujú tento výklad?

Adeimantos: Veľmi, ak sú rozumní.

Sokrates: Veď čo by aj mohli namietať. Hádam to, že filozofi nie sú milovníkmi súcna a pravdy?

Adeimantos: To by bol nezmysel.

Sokrates: Alebo azda, že ich prirodzená povaha, ako sme ju opísali, nie je príbuzná s najvyšším dobrom?

Adeimantos: Ani to.

Sokrates: Ďalej azda to, že ak sa takáto prirodzená povaha, ak vôbec ktorá, dostane k činnosti jej primeranej, nebude dokonale dobrá a filozofická? Alebo to povieme skôr o ľuďoch, ktorých sme vylúčili?

Adeimantos: Zaiste nie.

Sokrates: Budú sa teda ešte rozčuľovať nad naším tvrdením, že kým sa nechopí vlády nad štátom trieda filozofov, nebude konca útrapám ani v štáte ani u jednotlivých občanov, ani že tá ústava, o ktorej my tu v myšlienkach bájime, sa neuskutoční.

Adeimantos: Azda už menej.

Sokrates: Nehovorme „už menej“, ale že sa celkom upokojili a zmenili svoje presvedčenie, aby aspoň z hanblivosti s nami súhlasili.

Adeimantos: Áno, zaiste.

s. 266

14. Filozoficky vedený štát je možný.

Sokrates: Povedzme, že títo sú o tejto veci už presvedčení, bude však niekto pochybovať o tom, že sa synovia kráľov alebo vládcov nemôžu narodiť s filozofickými povahami?

Adeimantos: Nikto.

Sokrates. A keby sa takí narodili, mohol by niekto tvrdiť, že sa musia nevyhnutne mravne skaziť? Že je totiž pre nich ťažké zachrániť sa, to aj my pripúšťame, ale že by sa po celý čas ani jeden z nich nezachránil, mohol by to niekto proti nám tvrdiť?

Adeimantos: Ako by aj mohol?

Sokrates: Stačí však, aby sa jeden jediný taký narodil a mal za sebou štát a bude schopný uskutočniť všetko, čo sa teraz pokladá za neuveriteľné.

Adeimantos: Bude schopný.

Sokrates: Veď keby vládca zaviedol zákony a činnosti nami opísané, nebolo by predsa možné, aby občania neboli ochotní podľa nich žiť.

Adeimantos: Naskrze nie.

Sokrates: Je to azda čudné a nemožné, že aj iní majú práve taký názor ako my?

Adeimantos: Myslím, že nie.

Sokrates: Ale že je to najlepšie riešenie, ak je uskutočniteľné, to sme už, myslím, dostatočne ukázali v predchádzajúcom výklade.

Adeimantos: Dostatočne.

Sokrates: Výsledkom našich úvah, ako sa zdá, teda je, že naše návrhy, ak sa dajú uskutočniť, sú najlepšie, že ich uskutočnenie je síce ťažké, ale nie nemožné.

Adeimantos: Áno, to je ten výsledok.

15. Skúška a vzdelanie filozofov.

Sokrates: Keď sme teda toto horko-ťažko skončili, musíme si ešte pohovoriť o ostatných otázkach, akým spôsobom a za akých náuk a činností nám budú vyrastať záchrancovia politického zriadenia a v ktorom veku sa budú jednotlivými z nich zaoberať?

s. 267

Adeimantos: Musíme si pohovoriť.

Sokrates: Nebolo to nič múdre, že som v predchádzajúcom výklade obišiel ťažkú otázku ženenia, plodenia detí a ustanovenia vládcov, uvedomujúc si, aké pohoršenie vzbudzuje a ako ťažko sa dá uskutočniť pravdivý názor na tieto veci, lebo teraz je tu nevyhnutnosť prebrať spomínané veci. Otázka žien a detí je teda dokončená, ale otázku vzdelania vládcov musíme prebrať akoby od začiatku. Povedali sme, ak sa dobre pamätáš, že musia prejavovať lásku k vlasti, prejsť skúškou slastí a strastí a dokázať, že ani útrapy a nebezpečenstvá ani nijaké iné údery osudu im nemôžu zabrániť plniť túto zásadu, že takého slabocha treba vylúčiť, kým toho, kto zo všetkých týchto skúšok vyjde neporušený ako zlato skúšané v ohni, treba ustanoviť za vládcu, dávať mu dary a preukazovať pocty za živa i po smrti. Takto asi zneli naše slová, keď naše skúmanie odbočilo a dalo sa okľukou zo strachu, že sa dotkne otázky, ktorú máme teraz pred sebou.

Adeimantos: Máš pravdu, pamätám sa.

Sokrates: Ostýchal som sa totiž, priateľu, povedať, na čo som sa predsa len odvážil, treba odvážne povedať aj to, že najdokonalejší strážcovia, ktorých ustanovujeme, musia sa stať filozofmi.

Adeimantos: Áno, treba to povedať.

Sokrates: Pozoruj len, ako málo ich pravdepodobne bude, lebo pokiaľ ide o prirodzenú povahu, ktorú od nich podľa nášho výkladu vyžadujeme, iba zriedka sa jej jednotlivé zložky spájajú do jedného celku, väčšinou sa objavujú rozptýlene.

Adeimantos: Ako to myslíš?

Sokrates: Vieš predsa, že povahy učenlivé, s dobrou pamäťou, bystré, vtipné a všetkými ostatnými prednosťami obdarené takisto aj odvážne a povznesené nie sú uspôsobené tak, aby žili riadne, v pokoji a pevnej stálosti, ich prudký temperament ich unáša raz sem, raz tam a všetka stálosť z nich uniká.

s. 268

Adeimantos: Máš pravdu.

Sokrates: Na druhej strane ustálené a neľahko sa meniace povahy, na vernosť ktorých by sme sa skôr mohli spoľahnúť, ako sa nedajú ľahko vyviesť z rovnováhy hrôzami vojny, takisto sa správajú aj k učeniu, sú nehybné a nechápavé, akoby boli stuhnuté a zároveň plné ospanlivosti a zívania, kedykoľvek sa majú v tejto oblasti niečím takým namáhať.

Adeimantos: Tak je.

Sokrates: My sme však tvrdili, že človek musí v sebe spájať správne a vhodne jedno i druhé, inak sa mu nesmie dať účasť ani na najvyššom vzdelaní ani na najvyššej pocte ani vo vláde.

Adeimantos: Správne.

Sokrates: Nemyslíš, že sa takáto povaha zriedka vyskytuje?

Adeimantos: Ako by nie?

Sokrates: Treba ich teda skúšať, ako sme už vtedy povedali, vo všetkých námahách, hrôzach a rozkošiach a okrem toho teraz dodávame, čo sme vtedy zabudli, že ich musíme cvičiť aj v mnohých náukách, aby sme zistili, či tá prirodzenosť bude schopná zniesť aj najvyššie náuky, alebo zlyhá ako tí, čo zlyhali na pretekoch.

Adeimantos: Patrí sa ich takto vyskúšať. Ale ktoré poznatky pokladáš za najvyššie?

16. Idea dobra.

Sokrates: Zaiste sa pamätáš, že sme v našich rozhovoroch rozlišovali tri vlastnosti duše a z toho sme usudzovali na vlastnú podstatu spravodlivosti, rozumnosti, odvážnosti a múdrosti.

Adeimantos: Keby som si to nepamätal, nezaslúžil by som si počúvať ďalšie.

s. 269

Sokrates: Aj na to sa pamätáš, čo sme predtým povedali?

Adeimantos: Čo?

Sokrates: Povedali sme predsa, že ak chceme čo najdokonalejšie poznať tie veci, k tomu vedie aj iná, dlhšia cesta, a keď ňou prejdeme, stanú sa nám celkom jasnými, že však možno predložiť dôkaz blízke predchádzajúcemu výkladu. A vy ste vyhlásili, že to stačí, a preto sme vtedy podali výklad podľa môjho názoru bez náležitej dôkladnosti, lenže ak ste s ním boli spokojní, len to povedzte.

Adeimantos: Podľa mňa bol primeraný a zrejme aj pre ostatných.

Sokrates: Lenže, priateľu, ak miera takýchto vecí čo len trochu zaostáva za skutočnosťou, už vôbec nemôže byť "primeraná", lebo nedokonalé nikdy nemôže byť mierou nejakej veci. Niektorí ľudia si však občas myslia, že to už stačí a že už netreba ďalej skúmať.

Adeimantos: To sa mnohým stáva, pretože sú ľahkomyseľní.

Sokrates: Túto vlastnosť však čo najmenej má mať strážca štátu a zákonov.

Adeimantos: Pochopiteľne.

Sokrates: Taký teda, priateľu, musí prejsť tou dlhšou cestou a pri učení sa musí nie menej namáhať, ako pri telesnom cvičení, lebo, ako sme práve povedali, nikdy nedosiahne vrchol najvyššej a sebe najvlastnejšej náuky.

Adeimantos: Nie sú teda tieto veci najvyššie, ale jestvuje ešte niečo vyššie, ako je spravodlivosť a ostatné cnosti?

Sokrates: Áno, jestvuje ešte niečo vyššie a práve pri pozorovaní týchto cností sa nesmieme obmedziť len na ich náčrt ako teraz, ale musíme výklad o nich priviesť k najvyššej dokonalosti. Či by nebolo smiešne vynakladať všetko úsilie pri iných nepatrných veciach, aby boli čo najdokonalejšie a najčistejšie, a pri najvyšších veciach nevyžadovať najväčšiu dôkladnosť?

s. 270

Adeimantos: Zaiste. Ale čo rozumie ty najvyššiu náukou a jej predmetom, myslíš, že by ťa niekto pustil a nespýtal sa, čo je to?

Sokrates: Nie, ale môžeš sa ma aj ty spýtať. Rozhodne si to už často počul, lenže práve teraz na to nemyslíš, alebo mi chceš zasa robiť ťažkosti chytaním za slovo. Myslím si, že skôr toto, lebo to si už často počul, že najvyšším poznatkom je idea dobra, pôsobením ktorej spravodlivé aj ostatné sa stáva užitočným a osožným. Aj teraz vieš, že túto myslím a okrem toho, že ju dostatočne nepoznáme. Hoci ju nepoznáme, predsa vieš, že aj keby sme bez nej ako dobré pochopili všetko ostatné, nemali by sme z toho nijaký úžitok práve tak, ako nám neosoží nijaký majetok bez dobra. Alebo si myslíš, že je ziskom mať všetko možné len nie dobro? Alebo chápať všetko ostatné okrem dobra, a nechápať nič krásne a dobré?

Adeimantos: Pri Diovi, nie.

17. Čo je dobro? Význam poznania dobra.

Sokrates: Ale aj to vieš, že väčšina ľudí pokladá za dobro rozkoš, bystrejší však rozumové poznanie.

Adeimantos: Ako by som nevedel.

Sokrates: Aj to, priateľu, že tí, čo veria v toto druhé, nevedia ukázať, aké rozumové poznanie, a napokon musia povedať, že je to poznanie dobra.

Adeimantos: Áno, je to veľmi smiešne..

Sokrates: Ako by aj nebolo, keď nám najprv vyčítajú, že nepoznáme dobro, a potom s nami hovoria, akoby sme ho poznali? Tvrdia totiž, že je to rozumové poznanie dobra, akoby sme im rozumeli, čo si myslia, keď vyslovia slovo "dobro".

Adeimantos: Máš pravdu.

Sokrates: A čo tí, čo definujú rozkoš ako dobro? Mýlia sa azda menej ako tí druhí? Alebo nemusia aj oni uznať, že sú na svete zlé rozkoše?

s. 271

Adeimantos: Zaiste.

Sokrates: Napokon, myslím, musia uznať aj to, že dobro a zlo je to isté. Či nie?

Adeimantos: Ako inak?

Sokrates: Nie je teda jasné, že tu ide o veľmi spornú vec?

Adeimantos: Nepochybne.

Sokrates: A nie je jasné, že pokiaľ ide o spravodlivé a krásne, mnohí ľudia si volia iba zdanlivo spravodlivé a krásne, hoci to v skutočnosti vôbec nie je také, predsa to robia, majú a budia zdanie, keď však ide o dobro, nikomu nestačí dobro zdanlivé, lež každý hľadá skutočné a čírym zdaním pohŕda?

Adeimantos: A veľmi.

Sokrates: Po dobre teda dychtí každá duša a všetko preň robí, tuší, že je to čosi veľké, ale nemá istotu a nevie správne postihnúť podstatu toho, ani získať pevné presvedčenie ako pri ostatných veciach, a preto stráca úžitok aj z toho ostatného, ak nejaký bol. Majú azda v takej dôležitej a významnej veci tápať v neistote aj najlepší mužovia v štáte, ktorým chceme dať do rúk všetko?

Adeimantos: Nie.

Sokrates: Myslím si aspoň, že spravodlivé a krásne veci nebudú mať zvlášť zdatného strážcu v človeku, ktorý nevie, v čom vôbec spočíva, že sú dobré, domnievam sa, že ich prv nikto dostatočne nespozná.

Adeimantos: Správne sa domnievaš.

Sokrates: Bude teda naša ústava vtedy dokonale usporiadaná, keď bude na ňu dozerať strážca, ktorý má dokonalú znalosť týchto vecí?

18. Dieťa dobra. Prirovnanie dobra k slnku.

Adeimantos: Nevyhnutne. Ale čo ty, Sokrates, nazývať dobrom? Vedenie alebo rozkoš, alebo čosi iné, od nich odlišné?

s. 272

Sokrates: Tu ho máte! Veď už dávno na tebe dobre vidieť, že ti nepostačí, čo si ostatní o veciach myslia.

Adeimantos: Nezdá sa mi totiž spravodlivým, Sokrates, ak človek vie predniesť cudzie názory, ale vlastný nie, najmä keď sa niekto tak dávno zaoberá týmito vecami.

Sokrates: A pokladáš za spravodlivé to, aby niekto hovoril o veciach, o ktorých nič nevie, akoby o nich vedel?

Adeimantos: Vôbec nie tak, akoby o nich vedel, ale iba ako mienku, aby bol ochotný predniesť, čo si o nich myslí.

Sokrates: Akože, nezbadal si teraz že všetky mienky bez vedenia sú nepeknú? Že dokonca aj najlepšie z nich sú slepé? Alebo si myslíš, že sa ľudia nachádzajúci niečo pravdivé bez rozumovej činnosti líšia v niečom od slepcov náhodou kráčajúcich po správnej ceste?

Adeimantos: V ničom.

Sokrates: Chceš sa teda pozerať na nepekné, slepé a krivé veci, hoci od iných môžeš počuť jasné a krásne?

Glaukón: Pri Diovi, Sokrates, nechceš azda teraz prestať, akoby si bol už na konci? Postačí nám, ak nám aj o dobre povieš toľko, ako si povedal o spravodlivosti, rozumnosti a ostatných cnostiach.

Sokrates: Aj mne to, priateľu, celkom postačí, bojím sa však, že nebudem toho schopný a že sa pri všetkej svojej dobrej vôli ešte aj zosmiešnim pre svoju nešikovnosť. Ale, milí moji, nechajme zatiaľ na pokoji otázku vlastnej podstaty dobra, lebo pri našom terajšom rozbehu je podľa mňa ťažkou úlohou dosiahnuť už len to, čo si predbežne o veci myslím. Poviem vám však o tom, čo sa mi javí ako dieťa doba a čo mu je veľmi podobné, ak je vám to milé, ak však nie, tak to necháme.

Glaukón: No len hovor! Druhý raz nám potom môžeš porozprávať o otcovi.

s. 273

Sokrates: Chcel by som, aby som vám mohol splatiť celý dlh a vy aby ste ho prijali, nie ako teraz iba úroky. Prijmite teda ako úrok toto dieťa pravého dobra. Dajte si však pozor, aby som vás proti svojej vôli neoklamal nesprávnym počítaním tohto úroku.

Glaukón: Podľa možnosti si dáme pozor, len už hovor.

Sokrates: Ale najprv vám pripomeniem, čo sme už predtým aj inak často povedali a dohodneme sa na tom.

Glaukón: Čo je to?

Sokrates: Tvrdíme, že je veľa krásnych a veľa dobrých vecí a tak ďalej a že ich aj v reči rozlišujeme.

Glaukón: Tvrdíme.

Sokrates: Aj že je krásno osebe i dobro osebe a tak pri všetkých javoch, kde sme uznávali množstvo, hovoríme tiež o podstate jedného každého, uznávajúc pri každom jednu ideu ako znak celej triedy.

Glaukón: Tak je.

Sokrates: A o prvých hovoríme, že ich vidíme, ale rozumom nevnímame, o ideách však, že ich rozumom vnímame, ale nevidíme.

Glaukón: Celkom tak.

Sokrates: Ktorou svojou časťou vidíme videné predmety?

Glaukón: Zrakom.

Sokrates: Teda aj sluchom vnímame počuté veci a ostatnými zmyslami všetko, čo je zmyslami vnímateľné?

Glaukón: Nepochybne.

Sokrates: Uvažoval si o tom, akou vynikajúcou prednosťou nás obdaril tvorca našich zmyslov schopnosť vidieť a byť videný?

Glaukón: Veľmi nie.

Sokrates: Uvažuj teda takto! Potrebuje azda sluch a zvuk ešte ďalší prostriedok na to, aby onen počul a tento bol po onen počul a tento bol počutý natoľko, že bez tretieho sluch nepočuje a zvuk nemôže byť počutý?

s. 274

Glaukón: Nepotrebuje.

Sokrates: Myslím, že ani mnohé iné schopnosti, aby som nepovedal, že nijaká, nič také nepotrebujú.

Glaukón: Veru nie.

Sokrates: Nepozoruješ však, že schopnosť vidieť a schopnosť byť videný čosi také potrebujú?

Glaukón: Ako to?

Sokrates: Ak keď je v očiach zrak a jeho majiteľ sa ho pokúša použiť a keď je na viditeľných predmetoch farba, ak nepristúpi k tomu čosi tretie, prírodou na túto úlohu určené, vieš, že ani zrak nič nevidí, ani farby nebudú viditeľné.

Glaukón: Čo tým myslíš?

Sokrates: To, čo ty nazývaš svetlom.

Glaukón: Máš pravdu.

Sokrates: Veci, ktoré samy osebe nie sú bezvýznamné, totiž zrakový zmysel a schopnosť byť videný, sú okrem toho spojené aj cennejším putom, ako majú ostatné párové spojenia, ak len svetlo nie je čosi bezcenné.

Glaukón: Vôbec nie je bezcenné.

19. Slnko je príčinou schopnosti vidieť a zároveň aj objektom videnia.

Sokrates: Ktorého z nebeských bohov môžeš označiť za pôvodcu toho, že jeho svetlo spôsobuje, aby zrak čo najkrásnejšie videl a aby videné predmety boli videné?

Glaukón: Toho, ktorého aj ty aj ostatní ľudia. Lebo je zrejmé, že sa spytuješ na slnko.

Sokrates: Má sa teda zrak k tomuto bohu týmto spôsobom?

Glaukón: Ako?

Sokrates: Zrak nie je slnkom ani sám ani to, v čom vzniká a čo nazývame okom.

Glaukón: To veru nie je.

Sokrates: No, myslím, že zo zmyslových orgánov je najbližší slnku.

s. 275

Glaukón: Naozaj najbližší.

Sokrates: Teda aj schopnosť ktorú má a ktorú prideľuje slnko, dostáva od neho ako jeho výron?

Glaukón: Isteže.

Sokrates: Nie je to tak aj so slnkom? Slnko síce nie je zrakom, ale jeho príčinou a ako také je ním samým videné.

Glaukón: Tak je to.

Sokrates: Vedz teda, že práve toto myslím oným dieťaťom dobra, ktoré splodilo samo dobro ako svoju obdobu, lebo čím je dobro v mysliteľnom svete vzhľadom na rozum a predmety rozumového vnímania, tým je slnko vo viditeľnom svete vzhľadom na zrak a videné predmety.

Glaukón: Ako? Ešte presnejšie mi to vysvetli!

Sokrates: Vieš predsa, keď neobraciame oči na predmety, na farby ktorých padá denné svetlo, ale na také, na ktorých sa rozprestiera nočný šerosvit, oči dobre nevidia a sú skoro ako slepé, akoby v nich nebol čistý zrak.

Glaukón: Zaiste.

Sokrates: Keď sa však zahľadia na predmety osvietené slnkom, myslím, že vidia jasne a ukazuje sa, že práve v týchto očiach je zrak.

Glaukón: Nepochybne.

Sokrates: Predstav si to isté v duši. Vždy keď sa duša zamieri na to, na čo svieti pravda a súcno, pochopí to a pozná a ukáže sa, že má rozum, keď sa však zameria na to, čo je zmiešané s tmou, na vznikajúce a zanikajúce, iba sa domnieva, zle vidí, všelijako mení svoje domnienky a zdá sa, akoby nemala rozum.

Glaukón: Áno, tak sa to zdá.

Sokrates: Vedz teda, že to, čo poznávaným predmetom poskytuje pravdu a poznávajúcemu schopnosť poznávania, je idea dobra. Ona je príčinou rozumového vedenia a pravdy, pokiaľ ju poznávame, a hoci sú obidve veci, poznanie a pravda, také krásne, dobre urobíš, ak budeš onú ideu pokladať za čosi iné a ešte krajšie ako tieto dve.

s. 276

Ako tam bolo správne pokladať svetlo a zrak za blízke slnku, ale nesprávne pokladať ich za slnko, tak aj tu je správne pokladať rozumové vedenie a pravdu za blízke dobru, nesprávne však pokladať jedno alebo druhé z nich za dobro samo, lebo význam dobra si treba ešte vyššie ceniť.

Glaukón: Hovoríš o nevýslovnej kráse, keď poskytuje vedenie a pravdu, ale sama nad nimi vyniká krásou, ale iste tým nemyslíš rozkoš.

Sokrates: Nerúhaj sa, ale radšej ďalej pozoruje obraz dobra týmto spôsobom.

Glaukón: Ako?

Sokrates: Povieš asi, že slnko dáva viditeľným veciam nielen schopnosť byť videný, ale aj vznik, rast a výživu, hoci samo nie je vznikom.

Glaukón: Ako by aj mohlo byť?

Sokrates: Povedz teda aj to, že predmety poznania majú od dobra nielen to, že sú poznávané, ale majú od neho aj bytie a podstatu, hoci dobro nie je podstatou, vyniká však nad ňu dôstojnosťou a mocou.

20. Vzťahy v oblasti viditeľného a mysliteľného.

Glaukón (veľmi komicky): Apolón aká to nadľudská výška!

Sokrates: To je tvoja vina, lebo si ma nútil povedať o tom svoj názor.

Glaukón: Nesmieš prestať, ak nič iné, aspoň to podobenstvo so slnkom vysvetli, ak ti ešte niečo ostáva.

Sokrates: Ostáva toho ešte dosť.

Glaukón: Nevynechaj teda ani to najmenšie

Sokrates: Myslím, že bude toho dokonca veľmi mnoho. Ale pokiaľ je to možné, úmyselne nechcem nič vynechať.

Glaukón: Nevynechaj!

s. 277

Sokrates: Predstav si teda, že idea dobra a slnko, ako sme povedali, sú dve mocnosti, jedna z nich vládne nad rodom a oblasťou mysliteľného, druhá nad rodom a oblasťou viditeľného, nechcem povedať nad nebom, aby si si nemyslel, že sa hrám so slovami. Máš teda na mysli tieto dva druhy, viditeľný a mysliteľný?

Glaukón: Mám.

Sokrates: Predstav si to ako priamku rozdelenú na dve nerovnaké úsečky, potom rozdeľ každú úsečku, z ktorých jedna predstavuje oblasť viditeľného, druhá oblasť mysliteľného, opäť podľa toho istého pomeru a ostaneš podľa pomeru jasnosti a nejasnosti v oblasti viditeľného jeden úsek akoby obrazy. Tými obrazmi myslím predovšetkým tiene, potom obrazy na vode a povrchu pevných, hladkých a lesklých telies a všetko podobné, ak ma rozumieš.

Glaukón: Ale rozumiem.

Sokrates: Za druhý úsek pokladaj to, čo tieto obrazy predstavujú, teda svet živočíchov okolo nás, celú rastlinnú ríšu a všetko, čo patrí medzi umelé výrobky.

Glaukón: Robím to.

Sokrates: Chcel by si aj to tvrdiť, že pokiaľ ide o pravdu a nepravdu, má sa napodobenina k napodobovanému predmetu, ako sa má predmet domnienky k predmetu poznania?

Glaukón: Áno, zaiste.

Sokrates: Pozoruj teda aj to, ako by sa malo deliť.

Glaukón: Ako?

Sokrates: Prvý úsek musí duša hľadať tak, že používa ako obrazy to, čo predchádzajúce delenie poskytlo na jednom úseku, totiž skutočné predmety, pričom vychádzajúc iba z predpokladov, nepostupuje k začiatku, ale ku koncu, druhý však hľadá tak, že sa usiluje dostať sa od predpokladu k absolútnemu začiatku a ide svojou cestou bez obrazov, ktoré boli potrebné v prvom úseku, iba s pojmami samými osebe.

Glaukón: Nerozumel som dobre.

s. 278

Sokrates: Trpezlivosť! Ľahšie pochopíš, ak si vypočuješ nasledujúce. Zrejme vieš, že tí, čo sa zaoberajú geometriou, aritmetikou a príbuznými vedami, predpokladajú pri každom dôkazovom postupe nepárne a párne tvary, trojaké druhy uhlov a iné podobné veci, a akoby poznali tieto pojmy, urobia si ich predpokladmi a nepokladajú ďalej za potrebné dokazovať ich ani sebe ani druhým, ako by to boli veci pre každého jasné, ale začínajúc od nich preberajú hneď ďalšie veci a dosahujú napokon bod, ktorý s urobili cieľom svojho skúmania.

Glaukón: Áno, tento postup mi je známy.

Sokrates: Aj to vieš, že používajú viditeľné tvary a hovoria o nich, hoci netvoria vlastný predmet ich myslenia, ale tie, ktorých sú tieto iba podobou. Vykladajú totiž o štvorci osebe a o uhlopriečke osebe, ale nie o tých, ktoré kreslia a tak ďalej. Tieto ich výtvory a výkresy, ktorých tiene a obrazy môžu byť aj na vodných hladinách, slúžia im ako obrazy, pomocou nich sa usilujú poznať práve tie súcna, ktoré nikto nemôže inak poznať ako myslením.

Glaukón: Máš pravdu.

21. Rozum sa môže dostať k skutočnému počiatku všetkého.

Sokrates: Toto som síce označoval za oblasť mysliteľného, ale tak, že duša je nútená pri jej skúmaní opierať sa iba o predpoklady a nejde k počiatku, keďže nemôže vystúpiť nad tieto predpoklady, používa ako obrazy zmyslové predmety, ktoré sú vzormi obrazov nižšieho druhu, predmety, ktoré pred onými obrazmi nižšieho druhu (t. j. pred tieňmi atď.) majú prednosť jasného poznania.

Glaukón: Rozumiem, hovoríš o tom, čo patrí do oblasti geometrie a odborov s ňou príbuzných.

Sokrates: Rozumej teda aj nasledujúce: druhým úsekom mysliteľného mienim to, čo rozum sám chápe silou dialektiky, keď sa na svoje predpoklady nepozerá ako na počiatky, ale ako na predpoklady v skutočnom zmysle, ako na výstupky a východiská, aby preniknúc až k tomu, čo je bez predpokladu, dostal sa k skutočnému počiatku všetkého, a keď sa ho dotkne, aby postupoval naspäť ku koncu, držiac sa všetkého, čo s tým súvisí, nepoužívajúc pri tom nič zmyslami vnímateľné, ale iba idey osebe podľa ich vlastného vnútorného vzťahu a aby v ideách aj skončil.

Glaukón: Nerozumiem tomu celkom - zrejme hovoríš o príliš rozsiahlej práci - chceš však tvrdiť, že jasnejšie je to, čo sa pozoruje dialektickým vedením zameraným na súcno a mysliteľné, ako to, čo takzvanými vedami majúcimi za počiatky predpoklady, pri nich musia síce diváci pozorovať svoj predmet rozumom, a nie zmyslami, no keďže ich spôsob pozorovania nevedie hore k počiatkom, ale sa opiera iba o predpoklady, zdá sa ti, že nemajú o tom nijaké rozumové poznanie, hoci sú prístupné rozumovému poznaniu i so svojím počiatkom. Zdá sa mi, že tú činnosť geometrov a podobných odborníkov nazývaš myslením, ale nie rozumením, pretože myslenie pokladáš za niečo uprostred medzi domnienkou a rozumom.

Sokrates: Celkom dobre si to pochopil. Uznaj teda, že oným štyrom úsekom zodpovedajú štyri duševné stavy, rozumové poznanie najvyššiemu, myslenie druhému, k tretiemu však pridaj vieru a k poslednému domnienku a usporiadaj ich v náležitom pomere podľa zásady, že im prináleží taká miera jasnosti, aká miera pravdy prináleží ich predmetom.

Glaukón: Rozumiem, uznávam a usporiadam, ako hovoríš.