NICCOLO MACHIAVELLI

VLADÁR

Tatran

Bratislava

1992

s. 319

Piata kapitola

Ako spravovať mestá a vladárstva, ktoré sa pred dobytím riadili vlastnými zákonmi.

Sú tri spôsoby, ako si udržať po dobytí štáty, ktoré sú zvyknuté žiť slobodne a riadiť sa vlastnými zákonmi: zničiť ich, presťahovať si ta sídlo, alebo napokon dovoliť im žiť podľa ich vlastných zákonov za povinné odvody a prísľub spojenectva, čo dobyvateľ dosiahne tak, že správu v týchto štátoch zverí niekoľkým ľuďom, ktorí mu budú zodpovední. Takto vytvorená vláda totiž vie, že bez spojenectva so svojím dobyvateľom a bez jeho sily nemôže existovať, a pre zachovanie vzťahov urobí všetko. Kto si chce udržať mesto zvyknuté žiť slobodne, najľahšie to dosiahne práve prostredníctvom samotných občanov mesta. za príklad nám môžu poslúžiť Sparťania a Rimania. Sparťania prišli o Atény a Téby apriek tomu, že im vládli prostredníctvom miestnej oligarchie. Naopak, Rimania sa rozhodli udržať si Capuu, Kartágo a Numantiu tak, že ich zrúcajú. A podarilo sa im to. Grécko si zasa chceli udržať podobne ako pred nimi Sparťania: ponechali ho slobodné a s vlastnými zákonmi, a nevyšlo im to. To ich donútilo zrúcať mnoho gréckych miest, lebo rozváľanie miest je v skutočnosti jediný bezpečný spôsob, ako si ich udržať. Kto sa stane pánom mesta zvyknutého žiť slobodne, a nezváľa ho, môže čakať, že ono zvalí jeho. Také mesto sa totiž pri každej rebélii utieka k menu slobody a k svojim dávnym poriadkom, ktoré mu z pamäti nevie vytrie ani čas, ani benefíciá. Bez rozdelenia a rozptýlenia obyvateľov sú všetky opatrenia daromné, lebo tí meno slobody a staré poriadky nezabudnú nikdy a budú sa k nim utiekať pri každej náhodnej príležitosti. Pisa bola pod Florenťanmi dlhé roky, a predsa sa upamätala na svoju slobodu. Celkom inak je to, keď sú mestá a provincie navyknuté žiť pod vladárom.

s. 320

Sú navyknuté poslúchať, no keďže dobyvateľ vykynožil vladársky rod, nemajú koho. Na niekom spomedzi seba sa nevedia uzhodnúť, a slobodní žiť nevedia, takže sa chytajú pomaly zbrane a cudzí vladár si ich môže poľahky získať a urobiť si z nich svoju záštitu. V republikách je naproti tomu viac sebavedomia, viac nenávisti, väčšia túžba pomstiť sa. Spomienka na voľakedajšiu sloboda im nedá pokoj, takže najistejšie je zničiť ich, alebo sa v nich usídliť.

Šiesta kapitola

O nových vladárstvach nadobúdaných vlastným vojskom a vlastnou silou.

Pri svojom rozprávaní o celkom nových vladárstvach, o vladárovi a štáte budem uvádzať tie najvýznamnejšie príklady z dejín. Niet s tomu čo čudovať, lebo ľudia kráčajú takmer vždy po cestách, ktoré vychodili iní, napodobňujú ich v svojom konaní, no pritom sa týchto ciest nevedia celkom pridŕžať a priblížiť sa k cnostiam napodobňovaných. Rozvážny človek preto musí vykročiť vždy po cestách vychodených veľkými ľuďmi a ich vynikajúcimi napodobňovateľmi, lebo tak dodá svojim cnostiam aspoň akú takú veľkosť. Musí sa správať ako múdri lukostrelci, keď sa im zdá cieľ priďaleko: poznajú silu svojich lukov, nuž zacielia oveľa vyššie, ako je položené určené miesto. Niežeby chceli dosiahnu iba svoj zámer. Vychádzam z toho, že je vždy ťažké udržať celkom nové vladárstvo, kde je navyše aj vladár nový. Tu záleží veľa od schopnosti toho, kto vladárstvo nadobudol. Kto bol predtým súkromnou osobou, a stal sa vladárom, musel mať alebo schopnosti, alebo šťastie, takže tieto dve vlastnosti pravdepodobne dokážu zmierniť ťažkosti s udržaním krajiny, pričom rozhodujúcejšie sa zdajú byť schopnosti. Nové vladárstvo pomáha udržať ešte aj skutočnosť, že vladár je celkom nový, nemá iné štáty, a preto je nútený usídliť sa v ňom. No aby sme prešli k tým, ktorí sa vladármi stali vďaka vlastným schopnostiam, a nie vďaka žičlivému osudu, spomeňme aspoň najvynikajúcejších spomedzi nich: Mojžiša, Kýra, Romula, Thesea. Aj keď by sa o Mojžišovi uvažovať nemalo, lebo bol len vykonávateľom božích príkazov, jednako zaslúži obdiv už len pre dar milosti, ktorý ho robil hodným zhovárať sa s bohom.

s. 321

Ak sa však zamyslíme nad činmi Kýra a ostatných, ktorí nadobudli, alebo založili kráľovstvá, zistíme, že sú všetci hodní obdivu. V svojich najvýznamnejších činoch sa nám budú dokonca zdať celkom rovní Mojžišovi, hoci ten mal naozaj veľkého učiteľa. Ich skutky a život nám pritom pri bližšom pohľade ukážu, že od šťasteny nedostali do vienka nič okrem príležitosti. Vďaka príležitosti dostali do rúk hmotu, ktorú potom mohli tvárniť do podoby, akú sami uznali. Bez príležitosti by bola sila ich osobnosti vyhasla, a bez sily osobnosti by bola zasa prišla príležitosť nadarmo. Tak musel nájsť Mojžiš izraelský národ v egyptskom zotročení a útlaku, aby sa tento národ podvolil nasledovať ho na ceste za slobodou. Aby sa mohol stať Romulus kráľom Ríma a zakladateľom štátu, musel mu osud uprieť miesto v Albe a dopustiť, aby ho pri narodení pohodili. Kýros zasa musel nájsť najskôr Peržanov nespokojných s médskym panstvom a Médov zoženštených dlhým mierom Theseus mohol svoje schopnosti ukázať len preto, že našiel Aténčanov nejednotných. Tieto príležitosti tak boli pre spomínaných mužov šťastím. Veľká sila ich osobnosti im dovolila rozpoznať svoju príležitosť a dôsledkom bolo povznesenie ich vlasti k blahu. Kto vykročí po podobných cestách cnosti ako títo muži, a stane sa vladárom, vladárstvo nadobudne s ťažkosťami, ale si ho ľahko udrží. Príčina ťažkostí pri zakladaní vladárstiev spočíva sčasti v tom, že zakladatelia sú nútení zabezpečiť sa zavádzaním nových poriadkov. A treba si uvedomiť, že niet nič ťažšieho, beznádejnejšieho a nezvládnuteľnejšieho, ako keď si človek zaumieni zaviesť nové poriadky. Proti takému človeku sa nepriateľsky postavia všetci, ktorým vyhovujú doterajšie poriadky, kým tí, ktorým by vyhovovali lepšie nové, sa stanú jeho vlažnými zástancami. Ich vlažnosť vyplýva zo strachu z protivníkov, ktorí majú zákon na svojej strane, a potom z prirodzenej ľudskej nedôverčivosti, keďže človek neverí, kým sa nepresvedčí. Preto nepriatelia útočia pri každej príležitosti so všetkou zaujatosťou, kým prívrženci bránia nového vladára veľmi nerozhodne, čím vystavujú nebezpečenstvu nielen seba, ale aj jeho. Ak chceme túto otázku dobre rozobrať, musíme zistiť, či sú strojcovia zmien samostatní, alebo od niekoho závisia, či môžu svoju vôľu vnucovať, alebo musia prosiť o pomoc. Ak musia prosiť o pomoc, pochodia v každom prípade zle a nezmôžu celkom nič. Keď však závisia len od vlastných poddaných, na ktorých môžu vyvíjať nátlak, potom sa vystavujú nebezpečenstvu len celkom výnimočne.

s. 322

Preto dosiaľ všetci ozbrojení proroci zvíťazili, a neozbrojení padli. Príčinou je okrem spomínaného aj nestála povaha národov. Ľahko im možno vnuknúť nejaké presvedčenie, no utvrdiť ich v ňom je už ťažšie. Keď ich opustí viera, musí byť človek zariadený tak, aby im ju vedel vnútiť silou. Keby boli Mojžiš, Kýros, Theseus či Romulus bezbranní, nijako by neboli mohli dosiahnuť plnenie svojich nariadení. V našich časoch tak pochodil mních Girolamo Savonarola, ktorý padol aj so svojimi novými poriadkami, len čo mu dav prestal veriť. Nemal ako utvrdiť vo viere tých, čo mu verili, ani donútiť k viere tých, čo mu neverili! Preto majú strojcovia novch poriadkov veľké ťažkosti s tým, ako sa správať. V ceste im stoja všetky prekážky a oni ich musia prekonať vlastnými schopnosťami. Len čo ich však prekonajú a začne sa im dostávať úcty, stanú sa silnými, bezpečnými, ctenými a šťastnými – pravda, ak zničili svojich závistlivcov. K veľkým príkladov chcem pridať za všetky ďalšie ešte jeden, ktorý tak veľký nie je, no zato sa tamtým veľmi približuje. Je ním prípad Hieronyma Syrakúzskeho, ktorý sa stal zo súkromnej osoby vladárom Syrakúz. Ani jemu nedala šťastena do vienka okrem príležitosti nič, lebo keď Syrakúzanov sužoval nepriateľ, vyvolili si ho za veliteľa a on sa vlastnými schopnosťami pričinil o to, že vynikal toľkými cnosťami, že o ňom všetci píšu ako o kráľovi, ktorému už chýba len kráľovstvo. Rozpustil staré vojsko, postavil nové, zrušil staré spojenectvá a uzavrel nové. Spojenecké zväzky, ktoré uzavrel sám, a vlastné vojsko, to bol základ, na ktorom mohol postaviť hocakú budovu. Skrátka, musel vynaložiť veľa námahy na nadobudnutie vladárstva, a na jeho uchovanie mu stačilo málo.

Siedma kapitola

O nových vladárstvach nadobudnutých silou iných a žičlivým osudom

Kto sa stane zo súkromnej osoby vladárom len žičlivosťou osudu, stane sa ním ľahko, no veľa námahy ho stojí udržať sa na svojom mieste. Keďže títo ľudia nahor letia, prekážky im v ceste netoja. Prichádzajú však potom, keď zaujmú svoje miesto. Sú to tí, ktorým bol štát prepustený za peniaze alebo z priazne darcu.

s. 323

Mnohí takto obišli v Grécku, v iónskych a hellespontských mestách. Vladárov z nich narobil Dareios s predstavou, že budú mestá držať pre jeho väčšiu bezpečnosť a slávu. Takto dosadzovali aj skorumpovaní vojaci súkromné osoby za rímskych cisárov. Dosadení vládcovia závisia celkom od vôle a osudu svojich ochrancov, a tie sú veľmi vrtkavé a nestále. Svoje postavenie si udržať nevedia a ani nemôžu. Nemožno totiž pedpokladať, že by vedel rozkazovať ten, kto žil ustavične ako súkromná osoba. Ibaže by mal mimoriadne nadanie a schopnosti. Ich možnosti sú zasa obmedzené tým, že nemajú sily, ktoré by im boli priateľsky naklonené a verné. Okrem toho narýchlo vzniknuté štáty sú ako všetko, čo sa v prírode rýchlo rodí a rastie. Nemôžu mať zapustené také korene a ponadväzované také vzťahy, aby ich nezničil prvý nečas. Pravda, ibaže by boli títo noví vladárikovia natoľko schopní, že by sa ihneď naučili uchovať to, čo im položila šťastena do lona. Základy štátu, ktoré iní pripravujú vopred, by oni v takom prípade vybudovali dodatočne. Uvediem po jednom príklade z našej súčasnosti na obidva spôsoby, akými sa možno stať vladárom, a to príklad Francesca Sforzu a Cesare Borgiu. Francesco sa stal zo súkromnej osoby milánskym vojvodom spravodlivou cestou a vďaka svojim veľkým schopnosťiam. Potom mu bolo ľahko uchovať, čo nadobudol s vynaložením toľkej námahy. Cesaremu Borgiovi, ktorého volal ľud vojvoda Valentino, zasa dopomohla k štátu otcova šťastena a potom mu od neho aj odpomohla, aj keď vykonal všetko, čo musí vykonať rozvážny a cnostný muž, aby sa uchytil v štátoch, ktoré mu odobzdali cudzie zbrane a šťastena iných. Správal sa podľa spomínanej zásady, že kto nevybuduje základy štátu vopred, mohol by ich s veľkým úsilím vybudovať dodatočne, hoci za cenu veľkých nepríjemností pre architekta a veľkého nebezpečenstva pre budovu. Ak zvážime, čo všetko vojvoda urobil, dôjdeme k záveru, že položil pevné základy pre budúce mocnárstvo. Zaoberať sa nimi je podľa mňa veľmi osožné, lebo by som nevvedel dať novému vladárovi lepší recept ako jeho skutky. Nebola jeho chyba, že mu jeho poriadky nepomohli. Zapríčinila to mimoriadna a krajná nežičlivosť osudu. Keď chcel urobiť Alexander VI. zo svojho syna veľkého vojvodu, mal s tým plno starostí pred založením jeho štátu i potom. Predovšetkým nevidel spôsob, ako ho urobiť pánom iného štátu ako cirkevného. Keby aj bol chcel niekomu odňať cirkevných štát, vedel, že by mu to Milánčania a Benátčania nedovolili, lebo Faenza a Rimini už boli pod ochranou Benátčanov.

s. 324

Okrem toho videl, že vojenská sila talianskych štátov, o ktoré by sa bol mohol oprieť, je v rukách tých, čo musia cítiť pápežovu veľkosť ako hrozbu. Na vojsko v moci Orsiniovcov, Colonnovcov a ich prívržencov sa predsa nemohol spoľahnúť. Preto bolo nevyhnutné vniesť do talianskych pomerov nepokoj, medzi talianske štáty neporiadok, a tak si pripraviť pôdu na obsadenie časti z nich. Nebolo to preňho nič ťažké, lebo mu pomohli Benátčania, ktorí sa práve vtedy rozhodli zavolať znova do Talianska Francúzov. Alexander sa proti tomu nepostavil, naopak, ešte uľahčil Ľudovítov príchod tým, že rozviedol jeho predchádzajúce manželstvo. Keď potom kráľ vkročil s pomocou Benátčanov a Alexandrovým súhlasom do Talianska, nebol ešte ani dobre v Miláne, a pápež už od neho dostal vojsko na vedenie vojny v Romagni, ktorá sa mu vzdala vďaka vojenskej povesti kráľa. Takto nadobudol Vojvoda Valentino Romagnu a porazil Colonnovcov. Keď si ju chcel udržať a pokračovať vo výbojoch ďalej, postavili sa mu do cesty dve veci: jeho vojsko sa mu nezdalo dosť oddané a nevedel, čo má v úmysle Francúzsko. Inými slovami, bál sa, aby ho nezradilo orsiniovské vojsko, ktoré bojovalo v jeho službách, a neznemožnilo mu ďalšie výboje, alebo aby ho dokonca nepripravilo o nadobudnuté. Nevedel ani, či nemôže očakávať niečo podobné aj od kráľ. Orsiniovci mu jeho obavy potvrdili po dobytí Faenzy, keď zaútočil na Bolognu a videl ich ísť do útoku celkom ľahostajne. Kráľove úmysly spoznal vtedy, keď zaútočil po obsadení Urbina na Toskánsko a kráľ ho donútil vzdať sa výpravy. Vojvoda sa preto rozhodol, že už nebude závislý od cudzích zbraní a šťasteny. Najsamprv oslabil orsiniovskú a colonnovskú stranu v Ríme tým, že si získal všetkých ich šľachtických prívržencov. Zabezpečil im vysoké príjmy, podľa ich schopností ich poctil veliteľskými a správnymi funkciami, tkže za pár mesiacov pozabúdali na svoju náklonnosť k spomínaným stranám a načisto sa primkli k vojvodovi. Potom rozohnal colonnovský rod a už len čakal na príležitosť, ako zmárniť Orsiniovcov. Príležitosť pekne krásne prišla, a on ju ešte krajšie využil. Keď si Orsiniovci konečne uvedomili, že veľkosť vojvodu a cirkevného štátu je ich záhuby, zvolali do Magione pri Perugii snem. Dôsledkom snemu bola rebélia v Urbine, nepokoje v Romagni a množstvo nebezpečných situácií, ktoré vojvoda prekonal s pomocou Francúzov.

s. 325

Keď sa vrátil rešpekt, nespoľahol sa na Francúzov ani na nijaké iné cudzie sily, aby ich nenaviedol na nejaký nerozvážny čin, lež sa uchýlil ku klamstvám. Svoj úmysl vedel tak dobre skrývať, že sa s ním Orsiniovci prostredníctvom pána Pavola pokonali. Tomu dával všetky možné úrady, odevy, peniaze, kone, len aby v ňom vzbudil dôveru. Tak priviedla naivnos Orsiniovcov do Sinigaglie, kde padli do vojvodových rúk. Tým, že ich skántril a z ich straníkov urobil svojich spojencov, položil veľmi dobré základy svojej moci. Patrila mu totiž celá Romagna i s urbinským vojvodstvom a získal si všetok ľud, lebo tomu sa začalo práve dariť. Nechcem túto pozoruhodnú stránku vojvodcovho počínania ponechať bokom, lebo by sa mala stať vzorom aj iným. Keď obsadil Romagnu, našiel ju v rukách slabch drobných šľachticov, ktorí svojich poddaných väčšmi zdierali ako usmerňovali, vnášali medzi nich viac sváru ako zhody. Preto sa v Romagni veľa kradlo, zbíjalo a páchali sa všetky možné hanebnosti. Usúdil, že jediná cesta, ako nastoliť pokoj a poslušnosť voči panovníkovej moci, je dobrá správa krajiny postavil teda na jej čelo messera Remira d’Orcu, nemilosrdného človeka, ktorý konal bez predsudkov, a dal mu všetky plné moci. Ten si získal obrovský rešpekt a zakrátko nastolil v krajine pokoj a zhodu. Nato vojvoda usúdil, že taká prehnaná právomoc nie je namieste, lebo by mohla vyvolať nenávisť. Postavil teda na čelo správy štátu občiansky súd, sídlo mu určil uprostred krajiny, menoval mu vynikajúceho predsedu a každé mesto v ňom malo jedného zástupcu. Uvedomoval si však, že prísne postupy z minulosti voči nemu ľud dosť popudili, nuž ho chcel zbaviť nenávisti a načisto si ho získať. Rozhodol sa ukázať, že ak došlo k nejakým krutostiam, ich pôvodcom nebol on, ale drsná povaha jeho správcu. Pod touto zámienkou ho dal chytiť, v jedno ráno ho dal na námestí v Cesene rozťať napoly a veľa neho položil kus dreva a krvavý nôž. Ukrutné divadlo ľud v okamihu uspokojilo a ohromilo. Vráťme sa však na začiatok. Vojvoda sa stal veľmi mocným a proti existujúcim nebezpečenstvám bol dosť chránený, lebo si postavil vlastné vojsko a z veľkej časti zničil susedné vojská, ktoré ho mohli napadnúť. Ak chcel pokračovať v dobjaní nových území, rešpekt mohol mať už len pred Francúzskom, lebo vedel, že kráľ si uvedomil konečne svoj omyl, a také dačo by mu netrpel. Preto si začal hľadať nových spojencov a váhal sa zúčastniť po boku Francúzov na ich výprave do Neapolského kráľovstva proti Španielom, ktorí obliehali Gaetu. Mal v úmysle získať si za spojencov práve Španielov, a aj by sa mu to bolo rýchlo podarilo, keby bol žil Alexander.

s. 326

Doteraz sme videli, ako riadil existujúce skutočnosti. Pokiaľ ide o budúce, musel rátať predovšetkm s tým, že mu nový muž na pápežskom stolci nebude spojencom a bude sa usilovať zobrať mu, čo mu dal Alexander. Chcel sa proti tomu zabezpečiť štvorako: vykántriť všetkých pokrvných príbuzných pánov, ktorých obral o majetok, aby pápežovi znemožnil využiť ich na svoje zámery, získať si na svoju stranu všetku rímsku šľachtu, aby tak mohol držať pápeža na uzde, dostať kolégium kardinálov čo najväčšmi na svoju stranu, získať ešte za Alexandrovho života také veľké územie, aby mohol odolať vlastnými silami prvému náporu nového pápeža. Tri z týchto predsavzatí splnil do Alexandrovej smrti úplne a štvrté takmer: olúpených pánov pobil, koľko len mohol, takže sa ich zachránilo len pár, rímskych šľachticov si získal a kolégium bolo z najväčšej časti tiež jeho. Pokiaľ ide o nové územia, plánoval sa stať pánom Toskánska a už mal Perugiu, Piombino a pod ochranu si zobral Pisu. Len čo už nemusel brať ohľady na Francúzsko (k tom došlo, keď pripravili Španieli Francúzov o Neapolské kráľovstvo a v dôsledku toho boli obe mocnosti nútené uchádzať sa o spojenectvo s ním), vtrhol do Pisy. Hneď nato sa mu zo závisti voči Florenťanom aj zo strachu poddala Lucca a Siena. Florenťania boli bezmocní, a keby sa mu ich bolo podarilo dobyť (a nepochybne by sa mu to podarilo ešte v roku Alexandrovej smrti), bol by tak zosilnel a získal taký rešpekt, že sa mohol udržať sám, bez závislosti od cudzej šťasteny či sily, len vlastnou mocou a schopnosťami. Alexander však umrel päť rokov po tom, ako začal Valentino narábať mečom. Zanechal ho v situácii, keď mal len romagnský štát pevne v područí, kým všetky ostatné boli ešte neisté, a to mdedzi dvoma mimoriadne mocnými nepriateľskými vojskami, a navyše na smrť chorého. Mal však toľko odvahy a statočnosti, tak dobre vedel, ako si získavať ľudí a márniť ich, také pevné základy štátu vybudoval v krátkom čase, že nemať na krku spomínané vojská a pri troche zdravia, bol by vedel odolať každej ťažkosti. O dobrých základoch jeho štátu svedčí, že Romagna naňho vern čakala dlhšie ako mesiac. V Ríme bol taký nebezpečný, že hoci ho už život opúštal a Baglionovci, Vitelliovci i Orsiniovci sa vrátili do mesta, nepodnikali proti nemu nič. Ak už nemohol dosiahnuť, aby zvolili za pápeža, koho sám chcel, mohol aspoň zabrániť, aby nezvolili,koho nechce. Keby bol býval v čase Alexandrovej smrti zdravý, nič by mu nebolo ťažké. V deň, keď zvolili za pápeža Júlia II., mi povedal, že myslel na všetky možné dôsledky otcovej smrti a so všetkými si vie poradiť, len jedno mu nikdy nezišlo na um: že bude v čase jeho smrti aj sám umierať.

s. 327

Keď si preberiem v mysli všetko, čo vojvoda dokázal, nenachádzam nič, za čo by som ho vedel pokarhať. Naopak, podľa mňa ho treba dať za vzor všetkým, ktorých dostala k moci šťastena a zbrane iných. A to som aj urobil pri svojej odvahe a vysokom cieli pred sebou sa nemohol správať inak, ako sa správal. Plány mu prekazila len krátkosť Alexandrovho života a vlastná choroba. Živšie príklady, ako sú jeho skutky, už nemôže nájsť nikto, kto by pokladal za nevyhnutné zabezpečiť sa vo svojom novom vladárstve pred nepriateľmi, získať si priateľov, zvíťaziť slou alebo ľsťou, získať si lásku a rešpekt ľudu, vernosť a oddanosť vojakov, kto by chcel zničiť predpokladaných alebo nevyhnutných protivníkov, prerobiť staré poriadky, byť prísny a vďačný, veľkodušný a zhovievavý, kto by chcel zničiť neverné vojsko a vytvoriť nové, udržať si priateľstvo kráľov a vladárov, aby k nemu museli byť v nápomoci milí a pri vypovedaní vojny úctiví. Za vinu mu možno dať len nedobrý výber v súvislosti s voľbou Júlia II. lebo keď už nemohol dať zvoliť pápeža podľa svojho, mohol zabrániť voľbe neželaného, a teda nemal nijako dovoliť udeliť pápežský stolec kardinálom, ktorým ublížil, alebo ktorí by ako pápeži mali dôvod báť sa jeho moci. Ľudia totiž ubližujú zo strachu alebo z nenávisti, a on ublížil okrem iných kardinálovi zo San Pietra in Vincoli, zo San Giorgia, Colonnovi a Ascaniovi. Všetci ostatní okrem rouenského a španielskeho kardinála by sa ho zasa museli na pápežskom stolci báť. Rouenský mu bol zaviazaný a bol s ním v príbuzenstve, španielsky zas pre svoju moc, lebo mal za spojenca francúzske kráľovstvo. Vojvoda sa mal preto predovšetkým usilovať, aby zvolili španielskeho pápeža, a v prípade neúspechu mal pristať na rouenského, no nikdy na pápeža zo San Pietra in Vincoli. Kto sa nazdáva, že veľkým ľuďom stačí preukázať nové dobrodenia, aby zabudli na staré skrivodlivosti, ten sa mýli. Tak sa pomýlil voľbou Júlia II. aj vojvoda, a to bola príčina jeho definitívnej skazy.

Ôsma kapitola

O tých, čo prišli ku vladárstvu hanebným spôsobom

Keďže sa zo súkromnej osoby vladárom možno stať ešte ďalšími dvoma spôsobmi, ktoré nemožno celkom pripísať ani vplyvu osudu, ani schopnostiam, rozhodol som sa o nich pohovoriť napriek tomu, že o jednom z nich by sa dalo obšírne uvažovať v rozprave o republikách.

s. 328

Prvý prípad je, keď sa dostane človek k vladárstvu hanebným a bezbožným spôsobom, a druhý, keď urobia dakoho vladárom svojou priazňou jeho spoluobčania. Na prvý prípad poukážem dvoma príkladmi, jedným zo staroveku a jedným zo súčasnosti. Inak sa mi venovať nebudem, lebo podľa mňa by mali byť príklady dostatočným poučením každému, kto by bol donútený napodobniť ich.

Sisílsky Agatokles sa stal kráľom Syrakúz nielen ako súkromná osoba, ale navyše bol nízky a opovrhnutiahodný aj jeho pôvod. Narodil sa v rodine výrobcu amfor a celkom v súlade so svojím pôvodom viedol ustavične hanebn život. Jeho hanebnosti však šli ruka v ruke s takými schopnosťami ducha a tela, že keď sa dal k vojsku, ustavičným postupom sa z neho stal až prétor Syrakúz. Len čo bol zaňho ustanovený, rozhodol sa, že sa stane vladárom a uchváti násilím a bez ohľadu na záväzky úrad, ktorý dostal na základe súhlasu. O svojom zámere sa dohodol s Kartáginčanom Hamilkarom, ktorý bol s vjskom an Sicílii. V jedno predpoludnie zhromaždil syrakúzsky ľud a senát pod zámienkou, že chce prijať rozhodnutia v záležitostiach republiky, a potom dal na dohovorené znamenie svojim vojakom povraždiť všetkých senátorov a najbohatších z ľudu. Po ich smrti sa bez akéhokoľvek občianskeho odporu vyhlásil za vladára mesta. Hoci ho potom Kartáginčania dva razy porazili a nakoniec obliehali aj mesto, dokázal ho nielen ubrániť, ale počas obliehania vyčlenil posádku obrancov a so zvyškom svojho vojska prepadol Afriku. Tak dostal v krátkom čase Syrakúzy z obliehania a Kartáginčanov zasa do krajnej núdze. Donútil ich uzavrieť dohodu, podľa ktorej sa museli uspokojiť so svojím africkým územím a Agatoklovi prenechať Sicíliu. Kto by sa teraz zamyslel nad Agatoklovými činmi a schopnosťami, našiel by sa medzi nimi len veľmi málo takých, ktoré možno pripísať šťastene. K vladárstvu sa teda nedostal niečou priazňou, ale, ako bolo povedané, cez množstvo nepríjemností a nebezpečenstiev spojených zo získavaním vojenských hodností. Udržať si ho musel tiež len množstvom odvážnych a nebezpečných rozhodnutí. Ak mu nepomohla k vladárstvu šťastena, nepomohli mu k nemu celkom ani schpnosti, lebo pozabíjať vlastných občanov, pozrádzať priateľov, byť vierolomník, ukrutník, bezbožník, tomu a nedá hovoriť schopnosti. Možno tak získať moc, no nie slávu.

s. 329

Inak by nebol dôvod klásť ho nižšie ako hociktorého iného vynikajúceho vojvodcu, ak by sme zobrali do úvahy len jeho schopnosť vrhať sa do nebezpečenstiev a unikať z nich, len jeho veľkú odvahu znášať a prekonávať protivenstvá. Jeho zúrivá krutosť, neľudskosť a množstvo hanebností jednoducho nedovoľujú priznať mu slávu najvynikajúcejších mužov. Nepripisujme teda ani priazni osudu, ani schopnostiam, čo dosiahol bez nich.

Z našej prítomnosti, z obdobia panovania Alexandra VI, je príbeh Oliverotta da Ferma. Oliverotto osirel už ako dieťa, a tak ho vychovával jeho strýko z matkinej strany Giovanni Fogliani. Ešte ako mládenca ho dal za vojaka k Paolovi Vitellimu, nech sa podučí vo vojenstve a dosiahne nejakú vynikajúcu hodnosť. Po Paolovej smrti bojoval u jeho brata Vetellozza a bol taký bystrý, silný a odvážny, že sa stal zakrátko jedným z prvých mužov jeho vojska. Slúžiť u druhých sa mu však nevidelo dosť dôstojné, nuž si zaumienil, že sa s pomocou pár Fermčanov, ktorým bolo milšie otroctvo ako sloboda vlasti, a s Vitellozzovou podporou zmocní Ferma. Napísal Giovannimu Foglianimu, že už nebol viac rokov doma, preto by chcel prísť pozrieť jeho i mesto a rozhliadnuť sa trocha po svojom rodičovskom majetku. A keďže jeho služba vo vojsku nemala iný účel, len získanie honoru, chcel by vraj prísť so všetkými poctami a v sprievode stočlennej jazdy svojich priateľov a služobníkov, nech spoluobčania vidia, že čas nemárnil podaromnici. Preto prosil Giovanniho, či by nemohol zariadiť, aby ho Fermania privítali s poctami. Veď by tým napokon nepreukázali česť len jemu, ale aj Giovannimu ako jeho vychovávateľovi. Giovanni po tomto liste neostal synovcovi dlžný nijakú službu. Zariadil, aby ho Fermania uvítali s poctami a Oliverotto sa potom ubytoval vo vlastných domoch. Strávil tak pár dní, kým nezariadil všetko potrebné pre svoj zamýšľaný hanebný skutok a potom usporiadal veľkolepú hostinu, na ktorú pozval Giovanniho Foglianiho a všetkých popredných mužov Ferma. Keď sa skončilo hodovanie a všetky kratochvíle, ktoré patria k podobným hostinám, Oliverotto zviedol reč náročky na ťažké úvahy a začal hovoriť o veľkosti pápeža Alexandra, jeho syna Cesareho a o ich výpravách. Pri odpovediach Giovanniho a ostatných zrazu vstal, povedal, že o týchto veciach treba hovoriť na inom, tajnejšom mieste, a odišiel do jednej z vedľajších miestností. Všetci ostatní sa pobrali za ním, no ešte si ani neposadali, keď z úkrytov povyskakovali vojaci a všetkých povraždili aj s Giovannim.

s. 330

Po vražde Oliverotto vysadol na koňa, vydrancoval s družinou mesto a v paláci uväznil najvyššiu radu mesta. Strach donútil členov rady počúvnuť ho a ustanoviť vládu, ktorej sa postavil na čelo. Nemal sa proti nemu kto postaviť, lebo všetci možní nespokojenci boli mŕtvi, a tak svoju moc posilnil novými občianskymi a vojenskými poriadkami. Nielenže si nimi zabezpečil Fermo, ale za ten rok, čo bol vladárom mesta, sa stal postrachom všetkých susedov. Dobyť ho by bolo bývalo rovnako ťažké ako dobyť Agatokla, keby sa nebol dal oklamať Cesaremu Borgiovi v Sinigagii, ako sa uvádza vyššie. Tam ho Cesare chytil spolu s Orsiniovcami a Vitelliovcami rok po spáchaní otcovraždy a dal ho zahrdúsiť spolu s Vitellozzom, ktorý mu bol učiteľom v cnostiach i hanebnostiach. V niekom by mohlo vyvolať pochybnosti, že Agatokles, či iný jemu podobný mohol žiť po bezpočetných zradách a krutostiach v svojej vlasti dlho bezpečný pred sprisahaniami vlastných obyvateľov a brániť sa pred vonkajšími nepriateľmi, keď toľkí ďalší by neboli mohli udržať štát krutosťou ani v čase mieru, nieto ešte v pochybných dobách vojny. Podľa mňa spočíva vec v dobrom alebo zlom uplatňovaní krutosti. Ak sa len dá v súvislosti so zlom hovoriť o dobre, potom možno za dobre uplatnenú krutosť označiť takú, za ktorou niekto siahne jediný raz z nevyhnutnosti zabezpečiť sa, viac ju neopakuje, naopak, usiluje sa obrátiť ju tak, aby bol z nej čo najväčší osoh pre poddaných. Zle uplatňovaná krutosť je taká, ktorá je spočiatku zriedkavá a časom jej pribúda, miesto toho, aby sa s ňou prestalo. Kto sa bude správať podľa prvého spôsobu, s božou a ľudskou pomocou si hádam ešte nejako môže štát udržať, ako napríklad Agatokles. Kto sa bude správať podľa druhého, ten v nijakom prípade. Treba preto pripomenúť, že keď dobyvateľ uchvacuje štát, musí vychádzať z týchto skutočností a všetkých krutostí sa dopustiť naraz. Potom sa k nim nebude musieť vracať každý deň, ľuďom bude môcť dať pocit bezpečnosti a získať si ich dobrodeniami. Kto koná zo strachu, či na zlú radu inak, ten je nútený držať v ruke ustavične nôž a nikdy sa nebude môcť oprieť o svojich poddaných, lebo im ustavičnými a stále novými krivdami znemožní cítiť sa pred ním v bezpečí. Keď sa porobia všetky krivdy naraz, niet ich kedy preciťovať, a preto natoľko neurážajú. Naopak, dobrodenia treba robiť postupne, aby ich bolo možné lepšie vychutnať. Najdôležitejšie je, aby vladár nažíval so svojimi poddanými tak, že ho nebude nijaká nepredvídaná udalosť nútiť zmeniť správanie v dobrom či zlom.

s. 331

Keby ho totiž napríklad zlé časy donútili zmeniť postoj, na konanie zla už nebude mať času a robiť zrazu dobro mu neosoží: bude sa pokladať za vynútené, takže sa zaň vďaky nedočká.

Kapitola deviata

Občiansky vladár

Prejdime však k druhému prípadu, keď sa občan nestáva vladárom pomocou vlastných hanebností alebo iného neznesiteľného násilia, ale ho vyzdvihne priazeň vlastných spoluobčanov. Takýto vladár sa dá nazvať občianskym. Na získanie svojho postavenia nepotrebuje vynaložiť všetky svoje schopnosti, ani šťastena nemusí byť celkom na jeho strane. Skôr mu k nemu pomôže vydarený prefíkaný skutok. Ako som teda povedal, na vladársky stolec v tomto prípade človeka vyzdvihuje alebo priazeň ľudu, alebo priazeň mocných. Každá z nich vzniká z iných pohnútok a v každom meste sú prítomné obidve, keďže ľud sa nechce nechať ovládať a utláčať mocným, a tí by zasa chceli presný opak. Tieto dve odlišné chúťky vyvolávajú v mestách tri možné následky: vladárstvo, slobodu alebo anarchiu. Zakladateľom vladárstva môže byť alebo ľud, alebo mocní, podľa toho, ktorá strana mala príležitosť. U mocných vzniká sklon k založeniu vladárstva vtedy, keď už nevidia inú možnosť, ako odolať tlaku ľudu. Vtedy začínajú vzdávať úctu niekomu spomedzi seba a urobia z neho vladára, aby mohli dať v jeho tieni voľný priechod svojim chúťkam. Ľud sa správa rovnako, keď už nevie, ako odolávať mocným. Od svojho vladára potom očakáva, že ho bude svojou autoritou brániť. Koho na vladárske kreslo vyzdvihol ľud, ten sa na ňom udrží ľahšie, lebo vladár vyvolený mocnými má okolo seba veľa takých, čo sa mu chcú rovnať, takže ich nemôže ovládať a rozkazovať im, ako by sám chcel. Kto sa však stal vladárom z priazne ľudu, vládne sám a má okolo seba najviac ak pár ľudí, ktorí nie sú privyknutí poslúchať. Mocných okrem toho nemožno uspokojiť so všetkou cťou, a neukrivdiť iným. Ľud však možno. Ľud má totiž počestnejší cieľ ako mocní, lebo kým tí chcú utláčať, on iba nechce byť utláčaný. K tomu sa ešte pridáva skutočnosť, že pred znepriateleným ľudom sa vladár nemôže nikdy zabezpečiť, lebo je ho veľa, kým pred mocnými sa dokáže, keďže ich je málo. Znepriatelený ľud môže vladára prinajhoršom opustiť, ale pri znepriatelených mocných sa musí navyše obávať, že sa postavia proti nemu.

s.332

Tí sú predvídavejší a prefíkanejší, nuž sa vždy usilujú zachrániť tak, že predbiehajú čas a hľadajú priazeň u nádejného víťaza. Ďalší rozdiel v správaní vladára voči dvom spomínaným vrstvám je v tom, že je nútený žiť ustavične s jedným a tým istým ľudom, no na tých istých silných odkázaný nie je, keďže ich môže odnímať a dávať, kedy sa mu zapáči. Kvôli lepšiemu pochopeniu to chcem doplniť tvrdením, že s mocnými treba zaobchádzať v zásade dvojako: alebo i ich vladár zaviaže, aby svoje ciele spojili celkom s jeho osudom, alebo si ich nezaviaže. Tých, ktorí sa na to podujmú, a nie sú chamtivci, tých si musí ctiť a milovať, kým k ostatným sa musí správať podľa toho, či sa k nemu odmietli pridať pre svoju malovernosť a vrodenú malodušnosť, alebo odmietli náročky a kvôli ctižiadosti. Služby prvých musí využívať, najmä tých, čo sú nápomocní, keďže v žičlivom čase mu to slúži ku cti a v protivenstvách sa ich netreba báť. Druhí však myslia očividne väčšmi na seba ako na knieža. Pred nimi sa musí mať na pozore a brať ich ako otvorených nepriateľov, lebo v každom protivenstve mu budú dopomáhať k skaze. Kto sa teda stane vladárom z priazne ľudu, musí si uchovať jeho priateľstvo. Malo by to byť ľahké, lebo ľud nechce nič, len nebyť utláčaný. Kto sa však stane vladárom ako nástroj mocných proti ľudu, musí sa predovšetkým usilovať získať a nebude mu to ťažké, ak si ho zoberie pod ochranu. Ľudia sú už takí, že ak od niekoho čakajú len všetko zlé, a potom sa od neho dočkajú dobra, tým väčšmi sa mu cítia zaviazaní. Preto sa bude poddaný ľud správať k takému vladárovi vľúdnejšie, ako by sa správal k svojmu vlastnému. Potom si ho už môže vladár pripútať mnohými spôsobmi, ktorým však nebudeme venovať pozornosť, keďže závisia vždy od konkrétneho prípadu a niet na ne presného návodu. Len toľko chcem ešte povedať, že vladár musí byť s ľudom v priateľskom vzťahu, lebo inak si v protivenstvách nepomôže. Spartský vladár Nabis odolal, keď ho obliehalo nepremožiteľné rímske vojsko a celé Grécko, a ubránil pred nimi svoju vlasť a svoj štát. keď sa priblížilo nebezpečenstvo, stačilo mu zbaviť sa niekoľkých veľmožov. Keby však nebol býval s ľudom v priateľskom vzťahu, isto by to nebolo stačilo. Nech sa proti tomuto môjmu názoru nikto nevzpiera otrepaným príslovím, že „Kto si zakladá na ľude, stavia na piesku“. To totiž platí, len keď si na ľude zakladá súkromný občan, ktorý rozhlasuje, že ho ľud oslobodí, ak ho budú utláčať nepriatelia alebo úrady.

s. 333

Taký človek by sa mohol naozaj často oklamať, ako sa to stalo v Ríme Gracchovcom a vo Florencii messerovi Giorgiovi Scalimu. Ak si však zakladá na ľude vladár, teda človek, ktorý môže rozkazovať, je dobrotivý, v protivenstvách sa neľaká, nezabudol ani na iné opatrenia a udržiava ľudové vrstvy oduševnené vlastnou odvahou a poriadkami, toho ľud nikdy nesklame a uvidí, že si postavil dobré základy. Tieto vladárstva sa zvyčajne dostávajú do nebezpečenstva, keď sa ich poriadok mení z občianskeho na absolútny, lebo vladári potom rozkazujú sami, či dokonca pomocou úradov. Osobitne vratké a nebezpečné je postavenie vladára v poslednom uvedenom prípade, pretože vtedy celkom závisia od vôle občanov postavených do čela úradov a tí ich môžu poľahky pripraviť o štát organizovaním sprisahania alebo neposlušnosťou. Keď nadíde tak nebezpečenstvo, vladár nestihne uchopiť absolútnu moc, keďže občania a poddaní sú navyknutí prijímať rozkazy od úradníkov a v pohnutých chvíľach nebudú ochotní počúvnuť svojich skutočných pánov. V neistých časoch bude mať potom vladár nevyhnutne nedostatok tých, na ktorých by sa mohol obrátiť s dôverou. Keď je totiž pokoj a smrť je ďaleko, občania utekajú k vladárovi, sľubujú a chceli by preňho umrieť, lebo potrebujú pomoc štátu. Ak si však vladár zvykol vládnuť prostredníctvom úradov, nemôže rátať s rovnakou ochotou aj v nežičlivých časoch, lebo keď potrebuje štát pomoc občanov, nájde málo ochotných. Situácia je o to nebezpečnejšia, že tu sa nemožno poučiť na vlastnej skúsenosti. Rozumný vladár preto musí nájsť taký spôsob vlády, aby občania potrebovali jeho štát vždy, v akomkoľvek čase. Potom mu budú vždy verní.

Kapitola desiata

V čom spočíva sila vladárstiev

Pri skúmaní vlastností týchto vladárstiev treba ešte zobrať do úvahy, či má vladár toľký štát, aby sa mohol v prípade potreby udržať sám, alebo či potrebuje pri obrane zakaždým pomoc iných. Aby som sa vyjadril jasnejšie: sám sa môže udržať ten, kto dokáže vďaka množstvu obyvateľstva či peňazí postaviť vojsko schopné ísť do bojového ohňa s hocakým útočníkom: pomoc iných potrebuje zasa ten, kto sa nemôže postaviť proti nepriateľovi v poľnej bitke, ale je nútený utiahnuť sa do hradieb a brániť ich.

s. 334

O prvom prípade už bola reč a ešte bude. Ak však vladár potrebuje pomoc iných, nedá sa inak ako posmeľovať ho, nech len dobre zásobí a opevní svoje mesto, a o vidiek nech sa nestará. Kto má svoje mesto dobre opevnené a aj v ostatných veciach so svojimi poddanými zaobchádzal, ako je uvedené v tomto zväzočku, pred tým bude mať veľký rešpekt každý útočník. Ľudia sa totiž všeobecne neradi púšťajú do viditeľne ťažkých podujatí. Kto napadne vladára, ktorý má silné mesto a žije s ľudom v mieri, ten si svoje podujatie určite nebude zľahčovať. Nemecké mestá majú mimoriadne veľkú slobodu, málo dedín, a hoci poslúchajú cisára, len keď chcú samy, neboja sa ani jeho ani nijakého okolitého mocnára. Každý si totiž pomyslí, že dobýjanie by trvalo určite do omrzenia a bolo by ťažké. Tak dobre sú opevnené: majú náležité priekopy a hradby, dostatok diel a vo verejných skladoch držia jedla, pitia a kuriva vždy na jeden rok. Okrem toho dbajú, aby sa v priebehu roku nemíňalo z verejného na stravu pre nemajetný ľud, a tak preň majú po celý rok pripravenú prácu v živnostiach najdôležitejších pre život mesta, ktorých výnos zabezpečuje stravu pre nemajetných. V úcte majú aj vojenský výcvik, ku ktorému majú mnoho vojenských poriadkov. Vladár s dobre opevneným mestom a znášanlivým vzťahom poddaných teda nemôže byť napadnutý. A keby aj, útočník odíde s hanbou, lebo na tomto svete sa udalosti tak rýchlo striedajú, že vari niet vojvodu, že by mohol s vojskom nečinne táboriť okolo mesta celý rok. Niekto by však mohol vzniesť námietku, že ľud stratí trpezlivosť, ak má vonku svoje majetky a uvidí ich horieť. Dlhé obliehanie a súcit s vlastnou biedou ho donúti opustiť vladára. Mocný a odvážny vladár však podobné ťažkosti nepochybne prekoná. Raz utíši poddaných nádejou, že bieda nebude mať dlhé trvanie, inokedy vyvolá strach z nepriateľovej krutosti, alebo sa šikovne zbaví najsmelších. Vec sa má okrem toho inak, lebo nepriateľ podľa všetkých predpokladov vypáli a zničí krajinu už v čase svojho príchodu, teda keď sú ľudia ešte nadchnutí a plní vôle ubrániť sa. Tým istejší si môže byť vladár, lebo keď vôľa po niekoľkých dňoch ochabne, škody sú už napáchané, rany obdržané a niet už proti nim pomoci. To ľudí ešte viac primkne k ich vladárovi. Budú to cítiť ako záväzok vladára voči sebe, keďže ich domy boli vypálené a majetky zničené kvôli jeho obrane. Ľudia sú už takí, od koho ho prijímajú. Ak skrátka všetko dobre uvážime, rozvážny vladár by mal pri dostatku obživy a munície na obranu skôr či neskôr bez väčších ťažkostí ovládnuť mysle svojich obliehaných občanov.

s. 335

Kapitola jedenásta

O cirkevných vladárstvach

Už nám ostáva uvažovať len o cirkevných vladárstvach. Ťažkosti sú iba s ich nadobudnutím, keďže na to treba schopnosti alebo žičlivý osud. Po nadobudnutí už nie je potrebné jedno ani druhé, lebo ich udržiavajú pri živote dávne cirkevné poriadky, ktoré sú také mocné a výborné, že dokážu udržať vladárov pri moci bez ohľadu na to ako vládnu a žijú. Dá sa preto povedať, že vladári cirkevných štátov sú jediní, ktorí majú štát, a nebránia ho, ktorí majú poddaných, a nevládnu im. Štáty im nezoberie nik, ak keď sú bez obrany, poddaní sa im nechcú ani nemôžu odcudziť a neprekáža im, že nemajú nad sebou vládu. Bezpečné a šťastné sú teda len tieto vladárstva. Nebudem však o nich hovoriť, lebo ich riadia vyššie zákony, na ktoré ľudská myseľ nestačí. Povstali z božej vôle, Boh ich aj udržiava, a kto by sa nimi zaoberal, bol by domýšľavý a pochabý človek. Niekto by sa ma však mohol predsa len opýtať, prečo si zo svetskej moci cirkvi pred Alexandrom nerobili veľa nielen talianski mocnári, ale ani ten najdrobnejší barón či pán, a teraz zmocnela natoľko, že sa pred ňou trasie sám francúzsky kráľ, že ho mohla dostať preč z Talianska a zničiť Benátčanov. Sú to známe veci, no jednako sa mi zdá vhodné aspoň trochu si ich pripomenúť. Pred príchodom francúzskeho kráľa Karola do Talianska bol polostrov rozdelený medzi pápeža, Benátčanov, neapolského kráľa, milánskeho vojvodu a Florenťanov. Títo mocnári sa starali predovšetkým o dve veci: aby do Talianska nevstúpil cudzinec s vojskom a aby nikto z nich nerozširoval územie svojho štátu. Najväčší pozor si dávali na pápeža a Benátčanov. Benátčanov mohli brzdiť len spoločnými silami, ako sa to stalo Ferrary, a pápeža držali pri zemi pomocou rímskych barónov. Tí boli rozdelení medzi orsiniovskú a colonnovskú stranu, takže si našli vždy dosť dôvodov na nesvornosť. Keďže pritom chodili v zbrani rovno pápežovi pred očami, pápežský stolec oslabovali a robili bezvládnym. Hoci sa na stolec občas aj dostal odvážny pápež, ako bol napríklad Sixtus, ani jednému nepomohol šťastný osud či múdrosť zbaviť sa týchto nepríjemností.

s. 336

Príčinou bola krátkosť života pápežov, lebo pri priemerne desaťročnom pontifikáte mohol pápež pokoriť sotva jednu zo strán. Ak napríklad jeden pápež takmer vykynožil Colonnovcov, jeho následník bol zasa nepriateľom Orsiniovcov, nuž postavil Colonnovcov opäť na nohy, ale Orsiniovcov už s ich pomocou zničiť nestihol. V dôsledku toho sa svetská moc pápeža tešila v Taliansku malej úcte. Potom nastúpil Alexander VI., ktorý ukázal najlepšie spomedzi všetkých pápežov v dejinách, ako sa môže pápež presadiť pomocou peňazí a vojska. Prostredníctvom vojvodu Valentina a s využitím vstupu Francúzov do Talianska porobil všetky opatrenia, ktoré som spomínal pri činoch vojvodu. Hoci nechcel posilniť cirkev, ale vojvodu, napriek tomu spôsobili všetky jeho opatrenia rast sily cirkvi, ktorá po jeho a vojvodcovej smrti zdedila ich výsledky. Pápež Július dostal po svojom nástupe silný cirkevný štát, lebo mal v rukách celú Romagnu vďaka Alexandrovým ráznym zákrokom proti rímskym barónom boli zlikvidované ich strany. Július dostal do vienka aj spôsob zabezpečovania peňažných príjmov, čo bolo za Alexandrovej vlády niečo nevídané. Július nielenže sa všetkých pridŕžal, ale ich aj zveľadil. Zaumienil si napríklad získať Bolognu, zničiť Benátčanov, vyhnať z Talianska Francúzov, a všetky tieto podujatia sa mu aj podarili. A keďže všetko toto urobil kvôli posilneniu cirkvi, a nie kvôli blahu nejakej súkromnej osoby, ctí ho to ešte väčšmi. Orsiniovskú a colonnovskú stranu ponechal, ako ich našiel hoci v nich bolo pár vodcov schopných vyvolávať prevraty, na uzde ich držal strach zo sily cirkvi, a najmä skutočnosť, že nemali vlastných kardinálov, lebo tí sú hlavnými pôvodcami ich vzájomných rozbrojov. Aj v budúcnosti bude k rozbrojom nevyhnutne dochádzať zakaždým, keď budú mať Colonnovci a Orsiniovci vlastných kardinálov, lebo ctižiadosť vedie kardinálov k zakladaniu vlastných strán v Ríme i mimo neho, a baróni sú potom nútení brániť záujmy niektorej z nich. Takto vzniká z ctižiadosti prelátov nesvornosť a nepokoje medzi barónmi. Pápež Lev teda našiel pápežský stolec mimoriadne mocný a očakáva sa, že svojou dobrotou a nekonečným množstvom ostatných cností ešte viac posilní a zvelebí to, čo jeho predchodcovia urobili silnými zbraňami.

s. 337

Kapitola dvanásta

O druhoch vlastných a žoldnierskych vojsk

Doteraz som sa podrobne venoval všetkým druhom vladárstiev, o ktorých som si zaumienil uvažovať na začiatku. Poukázal som na niektoré dôvody ich blahobytu či biedy a na spôsoby, akými sa mnohí usilovali o ich nadobudnutie. Teraz mi ostáva prebrať všeobecne útočné a obranné situácie, ktoré môžu vzniknúť v každom z uvedených vladárstiev. Povedal som, že vladár musí mať vybudované dobré základy, lebo inak nevyhnutne padne. Najhlavnejšími zložkami základov všetkých druhov štátov, to znamená starých, nových i zmiešaných, sú dobré zákony a dobré vojsko. Zákony však vynechám a budem hovoriť len o vojsku, lebo kde nie je dobré vojsko, tam nemôžu byť ani dobré zákony, a naopak. Vojsko, ktorým vladár bráni vlastný štát, môže byť vlastné, žoldnierske, pomocné a zmiešané. Žoldnierske a pomocné vojsko je zbytočné a nebezpečné a kto si zakladá silu a bezpečnosť štátu na žoldnieroch, svoj cieľ nikdy nedosiahne. Žoldnieri sú totiž nejednotní, ctižiadostiví, bez disciplíny, nespoľahliví, smelo sa púšťajú do spojencov a zbabelo utekajú pred nepriateľmi, nemajú bázeň božiu ani dôveru ľudí, útok s nimi znamená porážku, v mieri svojho vladára zdierajú tak ako vo vojne nepriatelia. Jedinou príčinou toho všetkého je, že v boji ich nedrží nič, len tá trocha mzdy, a to v nich nedokáže prebudiť vôľu umrieť za svojho vladára. Natískajú sa mu, keď nevedie vojnu, no len čo vojna príde, usilujú sa ujsť alebo odísť. Nemalo by dať veľa námahy presvedčiť sa o tom, veď dôvodom dnešnej skazy Talianska je práve skutočnosť, že sa po dlhé roky opieralo o žoldnierske vojská. Niekomu možno aj trochu pomohli, vo vzájomných bojoch medzi talianskymi štátmi sa ukazovali byť odvážne, no aké naozaj sú, to ukázali hneď, len čo prišiel cudzinec. Ony zapríčinili, že francúzsky kráľ Karol sa mohol zmocniť Talianska aj s chromým vojskom. Pravdu hovoril, kto za to vtedy váľal vinu na naše hriechy. Ibaže to boli trochu iné hriechy, než na aké sa myslelo – tie, o ktorých tu rozprávam ja. A pretože nimi zhrešili vladári, aj pykať museli oni. Chcem preto lepšie ukázať, čo je nešťastím žoldnierskych vojsk. Sú ním predovšetkým ich velitelia, či sú už vynikajúci, či nie. Ak sú, nemožno im dôverovať, lebo budú vždy nevyhnutne myslieť na vlastnú moc, ktorú si môžu zabezpečiť len zničením vlastného pána alebo niektorého jeho spojenca.

s. 338

Ak je veliteľ neschopný, v každom prípade zničí vlastného pána. Ak niekto namietol, že to isté môže urobiť každý, kto má v ruke zbraň, či je žoldnier, či nie, tomu odpoviem, že zbrane môže mať v rukách len vladár alebo republika. Vladár musí ísť plniť povinnosti veliteľa osobne a republika musí velením poveriť svojich občanov. Ak poverí nesúceho, musí ho vymeniť, ak súceho, musí ho zákonmi zaviazať, aby neprekročí určené medze. Vlastná skúsenosť nás presviedča, že obrovské pokroky dosahujú len kniežatá a republiky s vlastným vojskom a žoldnierske vojská robia vždy iba škodu. Republika, ktorá má vlastné vojsko, sa nepodriadi jedinému občanovi tak ľahko ako republika s cudzím vojskom: vlastné vojská mali dlhé stáročia Rím a Sparta a žili pri nich slobodne. Najvyššie stupne slobody dnes dosahujú Švajčiari pri svojom mimoriadne silnom vojsku. Služby žoldnierskeho vojska používali v staroveku napríklad Kartáginčania a to ich po prvej púnskej vojne takmer pripravilo o slobodu, hoci postavili na jeho čelo vlastných občanov. Tébania dali po Epaminondovej smrti svojmu vojsku za veliteľa Filipa Macedónskeho a ten im zobral po víťazstve slobodu. Milánčania si najali proti Benátčanom po smrti vojvodu Filipa Francesca Sforzu a  ten Benátčanov najskôr porazil pri Caravaggiu a potom sa s nimi spojil proti svojim milánskym pánom. Otec Francesca Sforzu bol vojakom neapolskej kráľovnej Giovanny a nechal ju z ničoho nič bez vojska. Takže sa bola nútená hodiť kvôli záchrane kráľovstva do náručia kráľovi Aragónska. Benátčania a Florenťania však v minulosti predsa len rozšírili svoju vládu pomocou žoldnierov. Na túto námietku odpovedám, že Florenťania mali šťastie, lebo práve schopní velitelia, ktorých sa mohli obávať, neprešli cez hlasovanie, lebo boli proti nim vznesené námietky, alebo napokon obrátili svoju ctižiadosť iným smerom. Hlasovaním neprešiel ani Giovanni Acuto, nuž jeho vernosť nebolo možné preveriť. V hĺbke duše je však každý presvedčený, že keby bol prešiel, Florenťania by mu boli vydaní na milosť a nemilosť. Sforza mal svojich stálych protivníkov v Bracciovcoch a jeden druhého veľmi dobre strážili: keď zameral Francesco svoju ctižiadosť na Lombardsko, Braccio ju obrátil proti cirkevnému štátu a Neapolskému kráľovstvu. Prejdime však k nedávnym udalostiam. Florenťania si vybrali svojho veliteľa mimoriadne rozvážneho muža Paola Vitelliho, ktorý získal ako veliteľ svojho súkromného vojska ohromnú povesť.

s. 339

Nikto nepoprie, že po jeho dobytí Pisy boli Florenťania veľmi radi, že je s nimi. Keby sa bol totiž stal žoldnierom ich nepriateľov, nebolo by im pomoci. Báli sa ho, a nezostávalo im nič iné ako poslúchať ho. Ak si pripomenieme vojenské úspechy Benátčanov, uvidíme, že bezpečne a slávne napredovali dovtedy, kým používali vo vojne vlastné vojsko, teda počas ich námorných výprav, kde bojovali so všetkou cťou prostredníctvom vlastného ozbrojeného ľudu a šľachty. Len čo však začali výboje na pevnine, svoj dobrý zvyk zanechali a začali napodobňovať obyčaje ostatného Talianska. Prechádzala ich veľká vážnosť a na súši veľa územia nemali, nuž na začiatku svojich suchozemských výbojov sa nemuseli veľmi obávať svojich veliteľov. Že je chybou spoliehať sa na cudzích veliteľov, to spoznali za Carmagnolu, okamžite ako začali rozširovať svoje územie na pevnine. Carmagnola bol mimoriadne schopný, lebo pod jeho velením porazili milánskeho vojvodu. Jednako z jeho ľahostajnosti pri vedení vojny usúdili, že im už nijakú bitku nevyhrá. Keby ho však boli prepustili zo svojich služieb, boli by prišli o nadobudnuté územia, a tak ho boli nútení kvôli vlastnej bezpečnosti zabiť. Kým pri Carmgnolovi sa museli obávať následkov víťazstva, po ňom mali takých veliteľov ako Bartolomeo da Bergamo, Roberto da San Severino, gróf z Pitigliana a ďalší, pri ktorých mohli očakávať len porážku. Došlo k nej potom vo Vailá, kde stratili v jednej bitke všetko, čo nadobudli s toľkou námahou z osemsto rokov. Územné zisky dosiahnuté pomocou žoldnierskych vojsk totiž prichádzajú pomaly, oneskorene a sú bezvýznamné, kým straty prichádzajú bleskovo a majú neuveriteľné rozmery. Keďže ma príklady zaviedli do Talianska, ktoré je už dlhé roky ovládané žoldnierskymi vojskami, chcel by som sa na tieto vojská pozrieť trochu z nadhľadu, aby sa dala cez pohľad na ich pôvod a vývoj urobiť ľahšie náprava. Viete, že len čo začala u nás v poslednom čase strácať Ríša postavenie a pápežova svetská moc si získala viac rešpektu, Taliansko sa rozdelilo na viac štátov. Mnoho veľkých miest totiž zdvihlo zbrane proti svojim mocipánom, voľakedajším cisárovým chránencom, a cirkev ich pritom v záujme zvýšenia vlastnej svetskej autority podporovala. V mnohých ďalších mestách sa dostali k moci zasa občianski vladári. Taliansko sa tak dostalo do rúk cirkvi a niekoľkých republík a začalo si najímať cudzích žoldnierov, lebo noví cirkevní ani občianski vladári sa vo vojenstve nevyznali. Prvým úspešným veliteľom žoldnierskeho vojska bol Romagnčan Aberigo da Conio.

s. 340

On vychoval okrem iných Braccia a Sforzu, ktorí boli svojho času pánmi Talianska. Po nich prišlo množstvo veliteľov, ktorí velia talianskym vojskám až do našich dní a výsledky ich schopností máme pred sebou ako Karolovo rabovanie. Ľudovítovo plienenie, Ferrandovo násilné obsadenie a švajčiarske zhanobenie Talianska. Držali sa hlavnej zásady, že vážnosť si môžu získať len tak, ak o ňu pripravia pechotu. Vojaci pechoty totiž nie sú v šľachtickom stave a ich úspech v boji závisí od ich usilovnosti, takže svojmu veliteľovi môže získať vážnosť len početná pechota, a na takú žoldnierski velitelia nemali dosť prostriedkov. Preto obmedzili svoje vojská na jazdu, ktorá im vedela zabezpečiť obživu a pocty už v prijateľnom početnom stave, a došlo to až tak ďaleko, že v dvadsaťtisícovom vojsku nebolo ani dvetisíc pešiakov. Okrem toho urobili, čo len mohli, aby nemuseli aj so svojimi vojakmi podstupovať námahu a vystavovať sa strachu: uzatvárali medzi sebou dohody, že sa v boji nebudú zabíjať, ale zajímať a vydávať naspäť bez výkupného, nepodnikali nočné útoky proti opevneným mestám a mestá na odplatu neprepadávali ich tábory, tábory si neopevňovali ani plotmi ani priekopami a v zime nebojovali. Všetko toto dovoľovali ich vojenské poriadky a povymýšľali si to, ako som spomenul, len aby sa vyhli námahe a nebezpečenstvu – až sa im takto napokon podarilo dostať Taliansko do stavu zotročenia a zhanobenia.

Kapitola trinásta

O pomocných, zmiešaných a vlastných vojskách

Ďalšie vojská, od ktorých nemožno čakať nijaký úžitok, sú pomocné, čiže vojská iného mocnára prizvané na pomoc a obranu. Príkladom z nedávnej minulosti je rozhodnutie pápeža Júlia: po smutnej skúsenosti so svojím žoldnierskym vojskom počas ferrarskej výpravy sa rozhodol pre pomocné vojsko a obrátil sa so žiadosťou o pomoc na španielskeho kráľa Ferranda. Pomocné vojská môžu byť samy osebe dobré a užitočné, ale kto si ich zavolá musí rátať vždy so škodlivými následkami, lebo prípadná prehra ho zničí a víťazstvo ho zasa uvrhne do poroby. Dávne dejiny na to poskytujú množstvo príkladov, no ja by som chcel jednako ostať pri prípade pápeža Júlia II., ktorý je ešte čerstvý. Jeho rozhodnutie treba označiť za chybné, lebo sa kvôli Ferrare vydal celkom do rúk cudzinca.

s. 341

Jeho šťastena privolala našťastie tretiu silu, ktorá mu umožnila neprežrieť trpký plod svojej nedobrej voľby. Keď bolo totiž jeho pomocné vojsko porazené pri Ravenne, objavili sa Švajčiari, ktorí celkom neočakávane zahnali na útek víťazov. Vďaka tomuto úteku sa nedostal pápež do poroby víťazov a nepodrobilo si ho ani jeho pomocné vojsko, lebo víťazstvo mu zabezpečili iní. Keďže Florenťania nemali nijaké vojsko, pokúsili sa dobyť Pisu tak, že k nej doviedli desaťtisíc Francúzov. Vystavili sa tým takému nebezpečenstvu ako nikdy v svojich dejinách. Konštantinopoľský cisár sa postavil svojim susedom tak, že nasadil do Grécka desaťtisíc Turkov. Tí sa vak po skončení vojny odmietli vrátiť a to bol začiatok poroby Grécka neveriacimi. Kto sa teda chce dostať do situácie, keď nebude môcť nijako zvíťaziť, nech sa len oprie o pomocné vojsko, lebo to je oveľa nebezpečnejšie ako vlastné. Pri ňom je pád hotová vec, lebo je zjednotené pod jediným vojvodcom, a to pod cudzím, kým žoldnierske vojsko potrebuje po dosiahnutí víťazstva viac času a lepšiu príležitosť, aby mohlo zaútočiť na svojho pána, lebo ten si ho našiel, platí ho a okrem toho žoldnierske vojsko netvorí jediný celok, takže dosadený veliteľ nedokáže získať tak skoro dostatok autority, aby mohol zaútočiť na svojho pána. Pri žoldnierskom vojsku je skrátka nebezpečnejšia jeho ľahostajnosť a lenivosť, kým pri pomocnom sila. Preto sa rozumný vladár takýmto druhom vojska vždy vyhýbal a orientoval sa na vlastné. Každý by bol radšej prehra s vlastnými ako zvíťazil s cudzími, lebo si uvedomoval, že víťazstvo dosiahnuté pomocou cudzieho vojska nie je ozajstným víťazstvom. Vždy budem bez rozpakov uvádzať príklad Cesareho borgiu a jeho činov. Tento vojvodca vstúpil do Romagne s francúzskym pomocným vojskom a tak obsadil Imolu a Forli. Potom si však uvedomil, že pomocným vojskom ohrozuje vlastnú bezpečnosť, a usúdil, že menšiemu nebezpečenstvu by sa vystavil s žoldnierskym vojskom , nuž si najal Orsiniho s Vitellim. Keď potom zistil, že jeho žoldnieri nie sú v boji spoľahliví, verní, a navyše sú nebezpeční, zničil ich a rozhodol sa pre vlastné vojsko. Rozdiel medzi spomínanými troma druhmi vojsk vidieť najlepšie na tom, ako ustavične rástla vojvodova autorita zároveň s tým ako prechádzal od Francúzov k orsiniovsko-vitellionským žoldnierom, až napokon ostal pri svojom vlastnom vojsku, ktorému sám velil. Nikdy sa netešil väčšej úcte, ako keď každý videl, že je úplným pánom vlastného vojska. Chcel som uvádzať len najnovšie talianske príklady, no predsa by som sa len ešte rád vrátil k spomínanému syrkúzskemu Hieronymovi.

s. 342

Len čo si ho vybrali Syrakúzania za veliteľa vojsk, okamžite si uvedomil, že žoldnierske vojsko je nanič, lebo mu stoja na čele podobní ľudia, ako sú dnešní žoldnierski velitelia v Taliansku. A keďže sa mu nezdalo vhodné ponechať ich, ani prepustiť, dal ich jednoducho rozsekať na kusy a odvtedy viedol vojny vždy len s vlastným vojskom ešte chcem pripomenúť jeden výjav zo Starého zákona, ktorý je ako stvorený pre toto uvažovanie. Keď sa ponúkol Dávid Saulovi, že pôjde bojovať s filištínskym vyzývateľom Goliášom, Saul mu dal vlastnú zbroj, aby mu dodal odvahy. Dávid ju však odmietol, len čo sa do nej navliekol. Vraj sa v nej nedokáže dobre presadiť, a radšej pôjde na nepriateľa vlastným prakom a nožom. Skrátka, cudzia zbroj z človeka letí, je mu ťažká alebo tesná.

Keď oslobodil vďaka svojej šťastene a schopnostiam otec kráľa Ľudovíta XI, Karol VII. Francúzsko od Angličanov, spoznal, že vlastné vojsko je nevyhnutnosť, a ustanovil v svojej krajine jazdné a pešie milície. Jeho syn kráľ Ľudovít potom pechotu rozpustila začal najímať švajčiarsku jazdu. Dnes jasne vidím, že tento omyl, ktorý zopakovali Ľudovítovi nasledovníci, vystavuje kráľovstvo nebezpečenstvám, lebo zvýšenie autority Švajčiarov malo za dôsledok znaničhodnenie všetkých vlastných vojsk. Ľudovít totiž načisto rozpustil pechotu a vlastnú jazdu podriadil cudziemu vojsku, takže privyknutá ísť do boja len spolu so Švajčiarmi už ani nepomyslí, že by mohla bez nich zviesť víťaznú bitku. Dôsledkom všetkého je, že Francúzi sa nemôžu vojensky postaviť proti Švajčiarom a postaviť a proti iným bez nich sa ani len nepokúšajú. Francúzske vojská boli teda miešané, zložené sčasti zo žoldnierskych a sčasti z vlastných. Zmiešané vojsko je oveľa lepšie ako vlastné vojsko. Postačí dôvodiť spomínaným príkladom, lebo keby boli Karolovi nasledovníci jeho poriadok rozvíjali alebo zachovali, Francúzske kráľovstvo by dnes bolo nepremožiteľné. Ľudská neobozretnosť však zapríčiňuje rozvoj procesov, ktoré vedia ukryť svoju jedovatosť vďaka počiatočnej zdanlivej neškodnosti, ako som hovoril v súvislosti so suchotinárskymi teplotami. Preto nemožno označiť za rozumného človeka, ktorý vie zo svojho vladárskeho postavenia rozpoznať neduhy, len keď ich už vidieť. A schopnosť rozpoznávať v zárodku majú len máloktorí. Aká bola napríklad prvá príčina skazy Rímskej ríše?

s. 343

Začiatok jej konca je nepochybne spätý s najímaním Gótov, lebo tým začala prúdiť do Gótov všetka cnosť zo žíl Rímskej ríše. Končím tvrdením, že bez vlastných zbraní stráca akékoľvek vladárstvo bezpečnosť a celkom sa vydáva na milosť osudu, keďže mu chýba sila, čo by ho ubránila v ťažkej situácii. Múdri ľudia tvrdia od nepamäti, že nie je nič vrtkavejšie a nezdravejšie ako mocnosť, ktorá svoju slávu nezakladá na vlastnej sile. Za vlastné sa pritom dá pokladať len vojsko zložené z poddaných, občanov alebo chránencov vladára. Všetky ostatné vojská sú žoldnierske alebo pomocné. Vlastné vojsko nie je ťažké postaviť. Treba len zobrať do úvahy zásady, ktoré som uviedol ja, rovnako ako spôsob organizácie a výzbroje týchto vojsk u otca Alexandra Veľkého Filipa, a tiež v mnohých republikách a vladárstvach. Na tieto organizačné zásady sa celkom odvolávam.

Kapitola štrnásta

O vladárových vojenských povinnostiach

Vladár teda nesmie mať nijaký iný predmet záujmu, nesmie si vyvoliť nijaké iné remeslo okrem vojny, vojenských poriadkov a vojenskej disciplíny. Vojenské remeslo je jediné, aké sa očakáva od toho, kto rozkazuje. Je v ňom taká sila. Že nielen dokáže udržať pri moci dedičných vladárov, ale často vie do vladárskeho postavenia vyzdvihnúť aj súkromné osoby. Opačné príklady zasa ukazujú, že vladári, ktorí dbali väčšmi o zábavky ako o zbrane, prišli o svoj štát. prvou príčinou straty štátu je nepochybne pohŕdanie vojenským remeslom a spôsobom nadobudnutia štátu je zasa hlboká zasvätenosť do tohto remesla. Francesco Sforza sa stal ako súkromná osoba milánskym vojvodom len vďaka tomu, že bol ozbrojený – jeho synovia sa zmenili na súkromné osoby len preto, že sa usilovali vyhnúť námahe a nepohode spojenej s vojskom bezbrannosť robí totiž vladára okrem iného opovrhnutiahodným. Ako uvidíme, je to jedna z hanebností, akých sa musí vladár vystríhať. Medzi ozbrojenými a neozbrojenými totiž nemôže dôjsť k nijakému súladu. Dá predsa rozum, že ozbrojený si nebude môcť byť nikdy istý medzi svojimi ozbrojenými sluhami. Nikdy nebudú môcť ťahať za jeden koniec povrazu, keď jeden z nich opovrhuje a druhý podozrieva.

s. 344

Vladár, ktorý sa nerozume vojsku, si na seba privoláva okrem iných spomínaných nešťastí ešte aj nevyhnutné opovrhnutie, zo strany svojich vojakov a nemožnosť spoľahnúť sa na nich. Vladár preto nesmie nikdy odtrhnúť pozornosť od vojenského výcviku a v čase mieru sa musí cvičiť väčšmi ako počas vojny, a to prakticky alebo rozumovo. Pokiaľ ide o prax, okrem zabezpečenia dobrého organizačného členenia a výcviku vojska musí chodiť stále na poľovačky, aby tak privykal telo nepohode, učil sa rozpoznávať charakter územia, povahu úpätí hôr, vyústenia dolín, rozloženia rovín, vlastností riek a močarín a na tom všetkom si musí dať veľmi záležať. Spomínané rozprávanie je užitočné ako spôsob spoznávania vlastnej krajiny, ktorý umožňuje lepšie pochopiť jej obranné možnosti. A potom, kto raz poznal a zažil povahu jedného územia, pochopí ľahko v prípade nevyhnutnosti aj povahu iného, lebo studne, doliny, roviny, rieky a močiare napríklad v Toskánsku sa podobajú na obdobné útvary v iných krajinách. Kto teda raz poznal polohu jednej krajiny, spozná poľahky aj polohu iných. Vladárovi, ktorému táto skúsenosť chýba, chýbajú hlavné veliteľské predpoklady, lebo ide o predpoklady nájsť nepriateľa, zmocniť sa jeho tábora, viesť po krajine vojsko, zostavovať plány bojových dní a obliehať čo najvýhodnejším spôsobom opevnené mestá. Dejepisci chvália vladára Achájcov Filipomena okrem iného aj preto, že v mieri myslel len na možné spôsoby vedenia vojny, a keď bol s priateľmi na vidieku, často sa zastavoval a takto spolu s nimi uvažoval: „ – Kto by mal výhodu, keby bol nepriateľ na kopci, a my s naším vojskom tu? – Ako by sme si mohli vybrať proti nemu bez ohrozenia vlastnej bezpečnosti a porušenia poriadku? – Čo by nám bolo treba urobiť, keby sme sa chceli stiahnuť? – Naopak, keby sa stiahli oni, ako by sme ich mali prenasledovať?“ Cestou priateľom načrtával všetky možné situácie, v ktorých sa môže ocitnúť vojsko, vypočul si ich názory, povedal im svoj vlastný a odôvodnil ho. Vďaka týmto ustavičným úvahám sa potom pri ozajstnom vedení vojska nemohol ocitnúť v nepredvídanej situácii, z ktorej by nedokázal nájsť východisko. Pokiaľ zasa ide o zdokonaľovanie duch, tomu sa musí knieža venovať čítaním príbehov z dejín, predovšetkým skutkov vynikajúcich vojvodov. V nich si musí všímať, ako sa správali vo vojnách, skúmať, prečo zvíťazili či prehrali, a tak získať schopnosť uniknúť vlastným prehrám a napodobniť ich víťazstvá. Cieľom takéhoto zdokonaľovania ducha je predovšetkým vedieť sa správať ako niektorí voľakedajší vynikajúci vojvodcovia, ktorí sa podujímali napodobňovať svojich slávnych a vychválených predchodcov a stále mali na pamäti ich skutky.

s. 345

Hovorí sa napríklad, že Alexander Veľký napodobňoval Achilla, Caesar Alexandra, Scipio Kýra. A ktokoľvek si prečíta Xenofontov životopis spomínaného Kýra, naozaj potom pri čítaní Scipionovho životopisu zistí, koľko slávy Scipionovi napodobňovanie vynieslo a ako sa zdokonaľoval v počestnosti, prívetivosti, ľudskosti a slobodymilovnosti práve na Kýrových skutkoch v Xenofontovom spracovaní. Podobných zásad sa musí pridŕžať rozvážny vladár. Mier mu nesmie byť príležitosťou na záhaľku, ale na usilovné zhromažďovanie kapitálu, ktorý by mohol použiť v čase protivenstiev a ukázať nepriaznivému osudu, že je pripravený odolávať jeho ranám.

Kapitola pätnásta

O ľudských vlastnostiach, ktoré prinášajú vladárom chválu alebo hanu

Teraz nám prichodí pozrieť sa , ako má vladár zaobchádzať s poddanými a spojencami. Chcem o tejto veci uvažovať odlišne ako mnohí iní predo mnou, nuž neviem, či nebudem vyzerať ako domýšľavec. Zaumienil som si však napísať niečo užitočné pre zasväteného človeka, nuž som si myslel, že bude lepšie ísť za skutočnou pravdou vecí ako za predstavami. Mnohí si utvorili predstavu republík a vladárstiev, aké nikto nikdy v skutočnosti nevidel a nepoznal. Medzi skutočným spôsobom života a tým náležitým je totiž taký veľký rozdiel, že kto kvôli náležitému životu opustí skutočný, ide skôr za svojou skazou ako za spásou. Vyznavač dobra musí medzi mnohými zlými nevyhnutne padnúť. Ak sa chce preto vladár udržať, musí sa naučiť schopnosti nebyť dobrý a okrem toho sa musí naučiť dokázať túto schopnosť uplatňovať alebo neuplatňovať, ako si to okolnosti vyžadujú. Preto nebudem hovoriť o ideálnych vlastnostiach vladára, ale o skutočných, akými bývajú v reči označovaní na svoju chválu alebo hanu všetci ľudia, a vladári osobitne, lebo tí majú najvyššie postavenie. Tak niekoho pokladajú za štedrého, iného za lakomca, jedného za dobrodincu, druhého za hrabivca, tohto za krutého, toho za súcitného, jedného z vierolomného, druhého za verného, niekoho za zženšteného a malodušného, iného za neohrozeného a odvážneho, toho za ľudského, toho zasa za namysleného, protivok chlipného je cudný, priameho prefíkaný, neprístupného prístupný, vážneho ľahtikár, zbožného bezbožník a tak ďalej.

s. 346

Určite mi každý povie, že niet chvályhodnejšieho ako vladár, ktorý by mal zo spomínaných vlastností všetky dobré. Životné okolnosti však človeku nedovoľujú sústrediť sa v sebe všetky dobré vlastnosti a držať sa podľa nich. Vladár musí byť preto natoľko obozretný, aby sa vedel vyvarovať takých hanebných necností, ktoré by ho pripravili o štát, a aby sa vedel mať podľa možnosti na pozore aj pred ostatnými. Tie mu však možno v nevyhnutnom prípade odpustiť. Nech však neváha dopúšťať sa takých hanebných necností, bez ktorých by sotva vedel zachrániť štát. ak totiž všetko dobre zvážime, niektoré skutky môžu vyzerať ako cnostné, a predsa môžu priviesť do záhuby, iné zase ako necnostné, a pritom vladárom prinášajú bezpečnosť a blahobyt.

Kapitola šestnásta

O štedrosti a skúposti

Ak mám začať od prvej zo spomínaných vlastností, nuž potom by vladára ctilo, keby bol pokladaný za štedrého. Bude však sám proti sebe, ak nebude zároveň dbať, aby sa ho ľudia báli. Ak bude totiž iba rozdávať so všetkou počestnosťou, štedrosť mu neuznajú a biľag lakomosti ho nakoniec aj tak neminie, lebo si bude musieť povesť štedrého človeka udržiavať všetkými možnými výstrednosťami a pomíňa na ne všetok svoj majetok. Ak sa nebude starať, či ho niekto nepokladá za lakomca, jeho povesť štedrého človeka bude vzrastať spolu s tým, ako sa budú ľudia presviedčať, ž pri jeho šetrnosti si vystačí s vlastnými dôchodkami, dokáže sa ubrániť pred útočníkom a výpravy môže viesť bez daňového zaťaženia ľudu. Svoju štedrosť tak prejaví voči všetkým, ktorým nesiahne na majetok, a tých bude veľmi veľa, a skúposť len k tým pár, ktorým nič nedá. V dnešných časoch sme svedkami veľkých činov len pri vychýrených skupáňoch, kým tí druhí už vymreli. Július II. sa veľmi opieral o svoju povesť štedrého človeka, aby dosiahol pápežský stolec. Aby potom mohol viesť vojnu proti francúzskemu kráľovi, ani ho len nenapadlo hrať a ďalej na štedrého. A ak dokázal viesť neskôr toľké vojny, a pritom nevyrúbiť mimoriadnu daň, potom vďaka tomu, že na svoje zvýšené výdavky si nazbieral dlhou šetrnosťou.

s. 347

Keby si dal terajší španielsky kráľ záležať na povesti štedrého človeka, nebol by mohol podniknúť toľko víťazných vojenských podujatí. Aby sa skrátka vladár neocitol v situácii, že by bol donútený okráda svojich poddaných, že by sa nevedel ubrániť, že by zostal chudobný, opovrhnutiahodný a hrabivý, nesmie si robiť nič z toho, ak mu prischne prívlastok lakomca. To je totiž jedna z tých necností, ktoré mu umožňujú panovať. Niekto by mohol namietnuť, že vďaka štedrosti dostal Caesar moc nad Rímskou ríšou a mnohí ďalší dosiahli vysoké postavenia. Áno. Ale je rozdiel, či už niekto vladársky trón má, alebo sa oň iba usiluje. V prvom prípade je štedrosť na škodu, kým v druhom je nevyhnutné byť pokladaný na štedrého. A Caesar bol jedným z tých, ktorí sa chceli stať rímskymi mocnármi. Keby sa však po nástupe k moci nezačal mierniť vo výdavkoch a ostal by nažive, bol by zničil ríšu. Je možná aj námietka, že mnoho vladárov dosiahlo so svojimi vojskami veľké veci, a pritom boli pokladaní za mimoriadne štedrých. Tu záleží od toho, či vladár utráca z vlastného, prípadne z majetku vlastných poddaných, alebo či utráca z cudzieho. V prvom prípade musí byť striedmy, no v druhom musí prejavovať štedrosť pri každej príležitosti. Potrebuje ju, lebo ak platí vojakov počas výpravy z výnosu koristi, rabovania a výkupného a pritom ovláda cudzí majetok, vojaci za ním inak nepôjdu. Cudzí majetok môže rozdávať plnými priehrštiami ako Kýros, Caesar či Alexander, lebo tým sa nepripravuje o autoritu, ale si ju buduje. Iba rozdávanie z vlastného škodí. Nič sa tak samo nestravuje ako štedrosť: čím je vladár štedrejší, tým rýchlejšie sa zdroje jeho štedrosti strácajú a on chudobnie, začína byť opovrhnutiahodný, alebo sa usiluje uniknúť biede, a tak sa stáva hrabivým a nenávideným. Keďže vladár sa musí zo všetkého najviac vystríhať opovrhnutia a nenávisti, a práve štedrosť mu k nim dopomáha, lepšie je dať sa pokladať za lakomca, ako bažiť za povesťou štedrého človeka lakomosť, to je iba biľag bez nenávisti, kým štedrý človek si neskôr vyslúži nevyhnutne prívlastok hrabivca, a to už so sebou nenesie len biľag, ale aj nenávisť.

s. 348

Kapitola sedemnásta

O krutosti a láskavosti a o tom, či je lepšie vzbudzovať lásku, alebo strach

Prechádzam k ďalším z uvedených vlastností a zastávam názor, že každý vladár sa má usilovať, aby ho pokladali za súcitného, a nie za krutého. Pritom sa však musí mať na pozore, aby bol jeho súcit namieste. Cesare Borgia bol napríklad pokladaný za krutáňa, no pritom vďaka svojej krutosti zjednotil Romagnu, zaviedol v nej znova pokoj a oddanosť, čím dosiahol nápravu. V podstate bol oveľa súcitnejší ako napríklad florentský ľud, ktorý sa toľko vystríhal krutosti, až musel napokon pre samý súcit nechať zrúcať Pistoiu. Skrátka, ak vladárovi pomáha krutosť udržať svojich poddaných v svornosti a oddaných, nemá čo brať ohľady na biľag krutáňa. Pár príkladnými trestami totiž dosiahne, že bude napokon súcitnejší ako tí, čo zo samého súcitu dopúšťajú neporiadky a s nimi vraždy a lúpeže. Tie totiž ohrozujú všetok ľud, kým popravy nariadené vladárom zasiahnu len jednotlivca. Ak sa niektorý vladár nemôže v nijakom prípade vyhnúť prívlastku krutáňa, potom predovšetkým nový, lebo nové štáty sú plné nebezpečenstiev. Vergilius ospravedlňuje Didoninými ústami neľudskosť jej kráľovstva práve preto, že je nové:

Res dura, et regni novitas me talia cogunt

Moliri, et lae fines custode tueri.

Napriek krutosti musí byť taký vladár v svojom konaní a zmýšľaní vážny, nesmie sa preľaknúť vlastných činov, postupovať musí umiernene, rozvážne, ľudsky, aby sa nestal pre priveľkú dôverčivosť neopatrným, alebo naopak pre veľkú nedôverčivosť neznesiteľným. Z toho vzniká problém, či je lepšie byť milovaný ako obávaný, alebo naopak. Žiadalo by sa jedno i druhé, no oboje naraz ťažko dosiahnuť a ak už musí jedno chýbať, potom je oveľa bezpečnejšie byť obávaný ako milovaný. Ľudia sú totiž vo všeobecnosti nestáli, nevďační, pokryteckí, zbabelí a ziskuchtiví. Ak štát práve nepotrebuje ich službu a človek im robí dobre, potom sú mu celkom oddaní, núkajú mu vlastnú krv, majetok, život, deti. Len čo sa však priblíži nebezpečenstvo, odvrátia sa od človeka.

s. 349

Vladár, ktorý by sa spoľahol len na ich slová a nijako inak by sa nezabezpečil, padne, lebo priatelia získaní pomocou peňazí, a nie šľachetnosťou a veľkosťou ducha, sa síce odplácajú, ale nie sú nám k dispozícii a nemôžeme ich použiť, keď treba. Ľudia sa okrem toho boja uraziť človeka, ktorý vzbudzuje strach, kým lásku sa neokúňajú zradiť, lebo sú zlovoľní, láska je pre nich zväzkom uzatvoreným z povinnosti a oni ho rušia zakaždým, keď sa im to hodí. Obavu však udržiava strach pred trestom, a ten človeka neopustí nikdy. Byť obávaným pritom vôbec nemusí znamenať byť nenávideným, preto sa musí mať vladár na pozore, aby sa vyhol aspoň nenávisti, ak si už nemôže získať lásku. Ak nebude siahať na majetok svojich občanov, na ich poddaných a ženy, nepochybne sa mu to podarí. A ak už potrebuje niekomu siahnuť na život, musí to urobiť vtedy, keď sa naskytne dostatočný dôvod a preukazná príčina. Najdôležitejšie je však nedotýkať sa cudzieho majetku, lebo ľudia zabudnú skôr na smrť vlastného otca ako na stratu dedičstva. Okrem toho o život nemožno pripravovať ľudí donekonečna, km dôvody na odňatie cudzieho majetku sú vždy naporúdzi, a najmä ak vladár začína žiť z lúpeží, nájde si ich. celkom inak sa krutosť javí, keď je vladár s vojskom a velí množstvu vojakov. Vtedy mu na biľagu krutáňa nesmie záležať, lebo inak neudrží vojsko jednotné a bojaschopné. Medzi obdivuhodnými Hanibalovými výsledkami sa uvádza aj skutočnosť, že v jeho obrovskom vojsku zloženom z nespočetných kmeňov nevznikla počas bojov v cudzích krajinách nikdy nijaká nezhoda, a to ani medzi vojakmi navzájom ani medzi vojakmi a ním, či im už šťastie žičilo, alebo sa od nich odvracalo. To sa dá vysvetliť len jeho neľudskou surovosťou, ktorá sa uňho spájala s množstvom cností, a tak ho robila v očiach vojakov hodným úcty a obávaným. Cností však mohol mať hockoľko, bez krutosti by s nimi nebol vystačil. Priemerní dejepisci si to neuvedomujú, a preto na jednej strane obdivujú jeho víťazstvá, no zároveň zatracujú dôvod, pre ktorý ich dosiahol. Že by mu bez krutosti naozaj neboli dosť všetky jeho cnosti dohromady, o tom svedčí úplne jedinečný prípad Scipiona Afrického, ktorému sa v Hispánii vzbúrili vojská len kvôli jeho priveľkému súcitu: povoľoval im viac, ako je pre vojenskú disciplínu únosné. Keď mu to Fabius Maximus vyčítal v senáte, nazval ho človekom, ktorý kazí rímske vojsko. Jeden Scipionov miestodržiteľ raz porazil Lokrijčanov, no nepomstil sa im za vzburu, čo bola neodpustiteľná chyba.

s. 350

Scipio pre svoje ľahtikárstvo jeho chybu nenapravil, takže ho chcel potom ktosi v senáte ospravedlniť, musel povedať, že Scipio patrí k mnohým, ktorí dokážu lepšie konať bez chýb ako naprávať chyby iných. Keby bol býval Scipio pri moci, jeho ľahkovážna povaha by ho bola pripravila časom o povesť i slávu. Vládol však nad ním senát, a tak sa škodlivosť tejto jeho vlastnosti stala nielen zanedbateľnou, ale mu ešte dopomohla aj k sláve. Otázku milovaného alebo obávaného vladára uzatváram teda tým, že ľudia milujú, ako chcú sami, ale boja sa tak, ako chce vladár a rozvážny vladár si musí zakladať na tom, čím vládne sám. Ako som povedal, len na tom si musí dať záležať, aby sa vyhol nenávisti.

Kapitola osemnásta

Ako majú vladári držať slovo

Každý vie, ako veľmi vladára ctí, keď drží dané slovo, žije pravdovravne a bez úskokov. Naša dnešná skúsenosť nás však učí niečo iné: veľké veci dosiahli práve tí, čo o dané slovo nedbali, prefíkanosťou si dokázali opantať ľudí a nakoniec premohli tých, čo si zakladali na svedomitosti. Vladár musí vedieť, že existujú dva druhy boja: pomocou zákonov a silou. Prvý je vlastný ľuďom a druhý zvieratám. Vladár musí vedieť bojovať ako zviera i ako človek, lebo ľudský spôsob boja často nestačí a treba sa uchýliť k zvieraciemu. Túto povinnosť vladárom ukradomky pripomínali už aj starí spisovatelia, ktorí píšu, ako dali Achilla a mnohých ďalších antických vladárov na výchovu ku kentaurovi Cheirónovi a ten ich opatroval pod svojou disciplínou. Mať za učiteľa polozvera – poločloveka znamená len toľko, že vladár musí vedieť uplatňovať jednu i druhú prirodzenosť a že jedna bez druhej nemá trvácnosť. Ak už teda vladár musí vedieť uplatňovať dobre prirodzenosť zvieraťa, potom si musí zvoli prirodzenosť líšky i leva, lebo lev padne ľahko do pasce a líška sa zasa neubráni pred vlkmi. Treba byť líškou, aby sme poznali pasce, a treba byť levom, aby sme vyľakali vlkov. Kto bojuje len ako lev, ten sa zvieracej povahe vladára nerozumie. Rozvážny pán teda nebude držať dané slovo, ak by mu to malo byť na škodu a už sa pominuli dôvody, ktoré ho viedli k sľubu. Keby boli všetci ľudia dobrí, tento recept by bol zlý. No keďže sú zlovoľní a nedodržali by svoje slovo dané nám, ani my nesmieme dodržať to, ktoré sme dali im. Vladár si napokon vie vždy nájsť dosť zákonných dôvodov na ospravedlnenie nedodržania slova.

s. 351

Mohli by sme na to uviesť nespočetné množstvo príkladov zo súčasnosti a ukázať, koľko prímerí a sľubov stratilo platnosť kvôli vierolomnosti vladárov. Nakoniec sa vždy lepšie povodilo tomu, kto vedel lepšie bojovať zbraňami líšky. Líščiu povahu však treba vedieť dobre maskovať, treba sa vedieť veľmi dobre pretvarovať. Potom sa vždy nájde taký, čo sa dá oklamať, lebo ľudia sú veľmi prostoduchí a zaujíma ich len to, čo ich práve najviac omína. Spomedzi príkladov z našej súčasnosti chcem uviesť na svetlo aspoň jeden: Alexander VI. v živote nerobil nič, len klamal ľudí. Na iné ani nepomyslel, a vždy si našiel vhodnú obeť. Nebolo na svete človeka, čo by vedel vierohodnejšie presviedčať, tvrdiť dačo pod väčšími prísahami a menej sa držať vlastných tvrdení. Napriek tomu mu vyšlo každé klamstvo, lebo po tejto stránke poznal svet naozaj dobre. Vladár teda nepotrebuje ma všetky uvedené dobré vlastnosti, ale zato musí vyvolávať zdanie, že ich má. Opovážim sa dokonca tvrdiť, že keby ich naozaj mal a dôsledne dodržiaval, prinášalo by mu to škodu. Ak ich však iba predstiera, sú mu na úžitok. Vladár má vyzerať súcitný, oddaný, ľudský, nábožný, čestný a má taký aj byť. No ak vznikne situácia, že treba byť iný, musí byť uspôsobený tak, aby bol tieto vlastnosti schopný zmeniť na ich opak. Treba pochopiť, že vladár nemôže dodržiavať všetky zásady, na základe ktorých sa ľudia bežne posudzujú ako dobrí. Nemôže, najmä keď je nový. Často je totiž nútený kvôli udržaniu štátu prestúpiť zásadu oddanosti, súcitnosti, ľudskosti, zbožnosti. Musí byť teda bytostne pripravený obrátiť sa ta, kade vanú vetry a kam sa zvrtne osud. A opakujem, podľa možnosti sa má držať dobra, no v prípade nutnosti musí dokázať prejsť k zlu. Vladár musí skrátka veľmi dbať, aby mu z úst nikdy nevyšlo niečo, čo by bolo v najmenšom rozpore so spomínanými piatimi vlastnosťami. Nech vyzerá podľa reči a vzhľadu plný súcitu, oddanosti, čestnosti, ľudskosti, nábožnosti. Najdôležitejší zo všetkého e pritom zbožný výzor, lebo ľudia posudzujú vo všeobecnosti skôr z videnia ako podľa skutkov, keďže príležitosť vidieť vladára majú všetci a počuť len niektorí. Ako vyzerá, to vidí každý. Aký v skutočnosti je, to sa dopočujú len máloktorí, a tí sa neopovážia postaviť proti mienke absolútnej väčšiny, hoci majú za sebou majestát štátu. Činy ľudí sa okrem toho neposudzujú osebe, ale podľa výsledku. Týka sa to najmä vladárov, keďže niet nijakej súdnej inštancie, u ktorej by sa dali ich činy reklamovať. Stačí teda, ak vladár predloží účet o tom, ako živil a udržiaval štát, a prostriedky, ktorými to dosiahol, sa budú vždy pokladať za počestné a každý ich bude chváliť.

s. 352

Ľud sa totiž vždy dá strhnúť javovou stránkou vecí a udalostí. A svet, to je len a len ľud. Elity sa dostávajú k slovu iba vtedy, keď sa masy nemajú o koho oprieť. Jeden terajší vladár, ktorého je lepšie nemenovať, nekáže nič, len mier a vernosť. Sám je však najzaprisahanejší nepriateľ jedného i druhého, a nie bez dôvodu, lebo keby sa správal podľa týchto slov, už viac ráz by bol prišiel o štát i o autoritu.

Kapitola devätnásta

Treba sa mať na pozore pred opovrhovaním a nenávisťou

Keďže som si vybral spomedzi spomínaných vlastností vladára tie najdôležitejšie, ostatnými sa chcem v krátkosti zaoberať v súvislosti so spomínanou všeobecnou pravdou, ž vladár sa má vyhýbať všetkému, čo by ho mohlo urobiť nenávideným a opovrhnutiahodným. Zakaždým, keď sa mu to podarí, svoju úlohu splnil, a ostatné biľagy už preňho nebudú nebezpečné.

Nenávisť voči nemu vyvoláva predovšetkým spomínaná lúpeživosť, zvyk oberať ľudí o majetok, ženy a poddaných. Týchto vecí sa musí vladár zriekať v záujme spokojného života ľudovej pospolitosti, keďže tej k spokojnosti stačí, aby sa jej nesiahalo na majetok a česť. Potom už vladárom ostáva zdolávať len ctižiadostivosť elity a tej možno založiť uzdu storakým spôsobom.

Opovrhnutiahodným robí vladára povesť nestáleho, ľahtikárskeho, zženšteného, malodušného a nerozhodného človeka. Pred takouto povesťou sa musí mať na pozore ako námorník pred útesmi. Zabráni jej úsilím o veľké, odvážne a neohrozené činy, a v každodennom vzťahu k poddaným zasa úsilím o neodvolateľnosť svojich výrokov, o ich verejnú autoritu, ktorá by nikomu nedovolila pomýšľať klamať ho alebo podvádzať.

Vladár, ktorý o sebe vytvorí takúto mienku, ten má zabezpečenú veľkú autoritu, a proti človeku s autoritou sa organizuje sprisahanie veľmi ťažko. Ak sa chýr o jeho vynikajúcich vlastnostiach a úcte medzi vlastnými poddanými roznesie aj do okolia, potom si aj vonkajší nepriateľ dobre rozmyslí, či ho napadne. Vladár sa totiž musí obávať dvoch síl: vlastných poddaných a cudzích mocnárov.

s. 353

Pred mocnármi ho obráni dobré vojsko a dobrí spojenci, pričom dobré vojsko je podmienkou a zárukou dobrých spojencov. Ak len neboli vnútorné vzťahy narušené sprisahaním, potom ich bezpečnosť vonkajších vzťahov ešte posilňuje. A keby sa vonkajšie vzťahy dali predsa len do pohybu, pri dodržaní spomínaného vnútorného poriadku a cnostného života musí vladár zadržať každý nápor, ako som spomínal v prípade spartského vladára Nabida.

Pokiaľ ide o poddaných, v čase pokojných vonkajších vzťahov hrozí vladárovi z ich strany tajné sprisahanie, pred ktorým sa výborne zabezpečí tým, že sa vyvaruje nenávisti a opovrhovania ľudu a bude dbať, aby bol s jeho panovaním spokojný. Ako to dosiahnuť, o tom bola reč až doteraz. Jedným z najmocnejších vladárových nástrojov proti sprisahaniam je nedopustiť voči sebe nenávisť a opovrhovanie zo strany pospolitosti, lebo sprisahanec buduje práve na predpoklade, že smrťou kniežaťa uspokojí ľud. No ak bude sprisahanec cítiť, že smrťou vladára ľud urazí, svoje rozhodnutie sa neopováži uskutočniť. Veď aj zo skúsenosti vidíme, že sprisahanci sa potýkajú s množstvom ťažkostí, čo dokazuje malý počet úspešných sprisahaní pri veľkom množstve pokusov. Kto organizuje sprisahanie, nemôže byť sám a do spolku si môže pribrať len nespokojencov. Lenže sotva čo sa organizátor nespokojencovi zdôverí so svojím zámerom, ten získa hneď dôvod uspokojiť sa, lebo vyzradenie zámeru mu dáva nádej na nespočetné výhody. Musí byť veľmi dobrým priateľom organizátora alebo zaťatým nepriateľom kniežaťa, aby dodržal sľub vernosti daný organizátorovi, lebo vyzradenie mu prináša jasný osoh a vernosť danému slovu len pochybnosti a samé nebezpečenstvo.

Krátko povedané, sprisahanec môže rátať len so strachom, žiarlivosťou, obavou z trestu, ktorá mu naháňa hrôzu. Naopak vladár môže rátať s majestátom svojho úradu, so zákonmi, s pomocou priateľom a štátu, ktorú mu ponúknu na jeho ochranu. Ak sa k tomu pridá náklonnosť ľudu, potom sa nemôže nájsť niekto taký pochybný, aby organizoval sprisahanie. V zásade totiž platí, že kde má sprisahanec dôvod na obavy pred vykonaním zločinu, musí ich čakať aj po uskutočnení násilia, lebo jeho nepriateľom je ľud a pred tým sa niet kam skryť.

Dalo by sa na to uviesť množstvo príkladov, no uspokojím a len s jedným prípadom, ku ktorému došlo za blahej pamäti našich otcov. Rod Canneschiovcov sa sprisahal proti starému otcovi terajšieho messera Annibala Annibalovi Bntivogliovi, ktorí bol vtedy vladárom Bologne.

s. 354

Zavraždili ho a s ním vyhubili celý rod, takže ostal len messer Giovanni, ktorý bol však ešte vtedy v plienkach. Okamžite po vražde povstal ľud a vyhubil všetkých Canneschiovcov. Jediným dôvodom vzbury bola náklonnosť, akú v tom čase požíval u bolonského ľudu dom Bentivogliovcov. Bola taká bezhraničná, že Bolončania v úsilí prekonať bezvládie vzniknuté po Annibalovej smrti utekali do Florencie, lebo sa dozvedeli, že tam býva jeden Bentivoglia, ktorý bol až dovtedy pokladaný za syn istého kováča. Dali mu vládu nad mestom a on ho spravoval až do plnoletosti messera Giovanniho.

Z toho plynie záver, že ak je ľud vladárovi naklonený, ten si nemá robiť zo sprisahaní nič. Keď je s ním však v nepriateľstve a nenávidí ho, vladár sa musí obávať všetkého a každého,. Dobre usporiadané štáty a rozvážni vladári vedia, že jedným z najväčších kapitálov vladára je spokojnosť ľudu, a preto vynaložili všetko úsilie, aby vytvorili svojim mocným podmienky, ktoré by ich uchránili pred beznádejou, a ľudu podmienky na spokojnosť.

Medzi dobre usporiadané kráľovstvá našich čias patrí francúzske kráľovstvo a v ňom je množstvo ustanovizní, ktoré zabezpečujú slobodu a kráľovu bezpečnosť. Prvou spomedzi nich je parlament so svojou právomocou. Kto ustanovil zákony Francúzskeho kráľovstva, totiž poznal veľmi dobre ctižiadostivosť mocných a ich nehanebnosť, a tak usúdil, že im treba nevyhnutne nasadiť zubadlo. Poznal aj nenávisť pospolitosti proti mocným, ktorej dôvodom je strach pred nimi a vôľa kontrolovať ich. kto ustanovil parlament, chcel zbaviť kráľa starosti s tým, ako si neznepriateliť mocných, keď bude prejavovať náklonnosť voči ľudu, a naopak, už to nemohol urobiť lepšie ani obozretnejšie, nemohol dosiahnuť väčšiu bezpečnosť kráľa ani kráľovstva.

Z toho vyplýva ďalší významný záver, že vladári môžu preniesť povinnosť na iných a sebe prenechať reprezentáciu. Zdôrazňujem ešte raz, že vladár musí mať v úcte mocných, no nesmie dopustiť, aby ho ľud znenávidel. Mnohým sa bude možno zdať, že život a smrť veľa rímskych cisárov by ukázali niečo celkom iné, keďže niektorí z nich žili ustavične celkom bezúhonne a ako silné osobnosti a predsa stratili moc alebo prišli o život v dôsledku sprisahania svojich vlastných.

S úsilím dať odpoveď na tieto námietky preto preberiem vlastnosti niektorých cisárov a poukážem na to, že príčiny ich pádu nie sú odlišné od tých, ktoré som uviedol.

s. 355

Osobitnú pozornosť budem venovať tým príčinám pádu cisárov, ktoré sa čitateľovi antických dejín javia ako najpríznačnejšie. Obmedzím sa na panovníkov, ktorí vládli v období od Marca filozofa po Maxima, a teda to bude Marcus, jeho syn Commodus, Pertinax, Iulianus, Severus, Antonius, jeho syn Caracalla, Marcinus, Heliogaballus, Alexander a Maximinus. Najskôr treba poznamenať, ž e kým v iných vladárstvach musí vladár zápasiť len s ctižiadostivosťou mocných a s drzosťou ľudu, rímski cisári museli navyše zniesť aj surovosť a chamtivosť vojakov. Mnohí padli práve na tom, lebo bolo ťažké uspokojiť aj vojakov, aj ľud. Ľud má rád pokoj, a teda skromné kniežatá, vojaci zasa chcú kniežatá s vojenským duchom, a aby boli navyše nehanební, suroví a draví. To si vyžadovalo, aby cisár tlačil na ľud, lebo len tak mohol dosiahnuť znásobenie vojenského žoldu a umožniť, aby sa chamtivosť a surovosť vojakov vybúrila bez následkov. Preto padli všetci cisári, ktorí si nemohli alebo nevedeli získať dostatočnú autoritu, aby vedeli udržať na uzde jedných i druhých. Keď cisári spoznali ťažkosti vyplývajúce z týchto dvoch rozličných sklonov, väčšinou sa usilovali uspokojiť vojakov a z neprávostí páchaných na ľude si nič nerobili. Tak sa správali predovšetkým í, ktorých označujeme ako nových vladárov. Bolo to nevyhnutné rozhodnutie, lebo keď sa už vladár nemôže vyhnúť niečej nenávisti, musí sa najskôr usilovať vyhnúť sa nenávisti pospolitosti. Ak nemôže dosiahnuť ani to, potom musí vyvinúť všetko úsilie, aby sa vyhol nenávisti tej pospolitosti, ktorá je mocnejšia. Keďže takzvaní noví cisári potrebovali mimoriadnu podporu, primkýnali sa radšej k vojakom ako k ľudu. Prinieslo im to úžitok v závislosti od toho, či si dokázali udržať rešpekt vojakov. Väčšinou však nie: Marcus, Pertinax a Alexander boli skromní, spravodliví, ľudskí, vľúdni, odporcovia krutosti, a okrem Marca mali smutný koniec. Len Marcus žil a umrel vo veľkých poctách, lebo prevzal vládu ako dedičný následník a nemusel sa uchádzať o uznanie legitímnosti svojho panovania ani u vojakov, ani u ľudu. Jeho početné cnosti mu navyše zabezpečovali úctu. Vďaka nim dokázal udržať po celý svoj život vojakov i ľud v svojich medziach a nikdy nevzbudil nenávisť ani pohŕdanie. Pertinax však bol zvolený za cisára proti vôli vojakov. Tí boli za Commoda navyknutí na nehanebný život a teraz nevedeli zniesť, že ich chce niekto obrátiť na cestu cnosti. Pertinax tak vyvolal proti sebe nenávisť, a keď sa k nenávisti pridalo aj pohŕdanie pre jeho starobu, padol na samom začiatku svojho úradovania.

s. 356

Treba si teda všimnúť, že človek môže vyvolať voči sebe nenávisť práve tak dobrými skutkami ako hanebnými. Tým sa potvrdzuje spomínaná zásada, že vladár je vo svojom úsilí udržať štát často nútený byť zlý. Ak totiž potrebuje na svoje udržanie podporu ľudovej, či vojenskej pospolitosti alebo mocných, a táto vrstva je skazená, je nútený prispôsobiť sa jej sklonom a uspokojiť ich. keby v takej situácii konal dobro, koná proti sebe. Prejdime však k Alexandrovi. O jeho dobrote svedčí okrem iných chvál aj skutočnosť, že za štrnásť rokov jeho panovania nebol popravený nikto bez riadneho súdu. Napriek tomu ním začali pohŕdať pod zámienkou, že je zoženštený a rozkazuje mu matka. Sprisahalo sa proti nemu vojsko a zavraždili ho.

Teraz budem zasa preberať vlastnosti Commoda, Severa, Antonia, Caracallu a Maxima, a uvidíme, že boli mimoriadne krut a draví. Kvôli uspokojeniu vojakov sa dopustili na ľude všetkých krívd, akých sa len dalo. Všetci mali smutný koniec okrem Severa, lebo ten si udržal priateľstvo vojakov a dokázal šťastlivo vládnuť napriek tomu, že zaťažil ľud daňami. Vďaka svojim schopnostiam získal v očiach vojakov i ľudu taký obdiv, že vojaci z toho ostali ohromení a zarazení a ľud zasa plný úcty a uspokojenia. A keďže jeho činy boli veľkými činmi nového vladára, chcem v krátkosti ukázať, ako dobre vedel uplatňovať vlastnosti leva i líšky. Opakujem, že vladár musí obe tieto vlastnosti nevyhnutne napodobňovať. Vedel, aký je lenivý cisár Iulianus, nuž presvedčil svoje vojsko, ktorému velil v provincii Sklavónia, že by bolo dobre ísť pomstiť do Ríma Pertinaxa, ktorého zavraždila cisárska stráž. Nedal najavo úmysel zmocniť sa vlády, vypravil sa s vojskom pod spomínanou zámienkou proti Rímu a bol v Itálii skôr, ako sa v Ríme stačili dozvedieť o jeho odchode. Po príchode do Ríma zabil Iuliana a senát ho zo strachu zvolil za cisára. Ak sa chcel Severus po tomto úvode zmocniť celého štátu, ostávali pred ním dve prekážky: v Ázii sa totiž veliteľ ázijských vojsk Nigrus dal nazývať cisárom a na cisársku korunu si robil nároky aj Albinus na západe. Severovi sa zdalo bezpečné vyhlásiť otvorené nepriateľstvo obidvoch, nuž sa rozhodol, že Nigra napadne vojensky a Albina oklame. Napísal mu, že ho senát vyvolil za cisára a on sa s ním chce podeliť o korunu. Poslal mu dekrét o cisárskom titule a z rozhodnutia senátu ho prijal za svojho spoluvládcu. Albunus tomu uveril. Keď však potom Severus porazil Nigra, zabil ho a usporiadal orientálne záležitosti, vrátil sa do Ríma a pred senátom vzniesol ponosu na Albina.

s. 357

Vraj sa ukázal málo uznanlivý dobrodenia, ktoré mu preukázal, sa ho usiloval úkladne zavraždiť, takže on, Severus, je nútený ísť ho za jeho nevďak potrestať. Nato a proti nemu vypravil do Francúzska, kde ho pripravil o štát i o život. Kto bude teda podrobne skúmať jeho skutky, istí, že bol tým najzúrivejším levom i najprefíkanejšou líškou, že sa ho každý bál, všetci si ho zároveň ctili a vojsko k nemu neprechovávalo nenávisť. Potom sa nebude nikto čudovať, že ako nový muž dokázal udržať toľkú ríšu. Medzi ľudom totiž mohla voči nemu vzniknúť kvôli jeho ustavičnému zdieraniu nenávisť, no jeho obrovská autorita ho pred ňou vždy uchránila.

Vynikajúci však bol aj jeho syn Antonius, lebo mal vlastnosti, ktoré mu zabezpečovali obdiv v očiach ľudu a vďačnosť u vojakov. Predovšetkým bol vojak a ako taký dokázal zniesť tú najväčšiu námahu, nenávidel vyberané jedlá a každú zmäkčilosť, čím si získal lásku všetkých vojsk. Bol však tak neuveriteľne ukrutný a surový, že po nespočetných vraždách vykonaných na jeho podnet vymrela veľká časť rímskeho ľudu a všetko obyvateľstvo Alexandrie. Keďže ho týmto činom všetci mimoriadne znenávideli a začali sa ho báť aj jeho najbližší, skončil napokon život rukou jedného centurióna uprostred vlastného vojska. K tomu treba poznamenať, že u vladára sa naozaj nedá vylúčiť smrť rukou odhodlaného a uvzatého človeka, lebo na dačo také sa môže odhodlať každý, komu nezáleží na vlastnom živote. Napriek tomu však vladár nemusí mať veľký strach z takejto smrti, lebo býva veľmi zriedkavá. Iba sa musí vystríhať, aby sa nedopúšťal ťažkých neprávostí na niekom spomedzi ľudí, ktorých služby používa priamo, alebo sa nimi obkolesuje ako ľuďmi v službách svojho štátu. Toho sa dopustil Antonius, keď dal potupne zavraždiť brata spomínaného centurióna. I jemu samému sa vyhrážal každý deň smrťou, no napriek tomu ho držal ďalej v svojej telesnej stráži. To bolo pochabé a samovražedné rozhodnutie, čo sa aj potvrdilo.

Prejdime však teraz ku Commodovi, ktorý ako Marcov syn ríšu zdedil, a teda si ju mohol mimoriadne ľahko udržať. Stačilo mu ísť v otcových stupajach a bol by uspokojil ľud i vojakov. Jeho ukrutnícka a zverská povaha ho však nútila zdierať ľud, nuž sa rozhodol rozptyľovať vojsko v zábavkách a pestovať v ňom bezuzdnosť. Okrem toho nedbal o svoju dôstojnosť, často schádzal do arén bojovať s gladiátormi a dopúšťal sa ďalších naničhodníctiev nehodných cisárskeho majestátu, čo ho urobilo v očiach vojakov hodným opovrhnutia.

s. 358

Keď sa stretla nenávisť ľudu s opovrhnutím vojska, bolo proti nemu zosnované sprisahanie a zavraždili ho.

Zostáva nám hovoriť o Maximinových vlastnostiach. Keď skonal spomínaný Alexander, vojská zvolili za cisára práve Maximina, lebo boli otrávené Alexandrovou zmäkčilosťou a Maximinus bol ako vojak veľmi chrabrý. Vládu si však dlho neudržal, lebo voči sebe vyvolal nenávisť a opovrhovanie dvoma skutočnosťami. Predovšetkým bol mimoriadne nízkeho pôvodu, lebo predtým pásol v Trákii ovce. To bolo všeobecne známe a u každého mu to spôsobovalo veľký dešpekt. Okrem toho vykonal na začiatku svojho panovania intronačnú cestu do Ríma a prijatie trónu. Zároveň o sebe utváral predstavu mimoriadne krutého človeka, lebo sa dopúšťal prostredníctvom svojich prefektov v Ríme a po celej Ríši mnohých krutostí. Došlo to až tak ďaleko, že zostali všetci pobúrení hnevom nad nízkosťou jeho pôvodu a nenávisťou vyvolanou strachom z jeho ukrutnosti, takže sa proti nemu sprisahala najskôr Afrika, potom senát so všetkým rímskym ľudom a celá Itália. Pridalo sa aj jeho vlastné vojsko. Keď jeho vlastné vojsko obliehalo Aquileiu, a nemohlo ju dobyť, pridalo a aj ono. Hnevala ho Maximinova krutosť a posmelený množstvom Maximinových nepriateľov ho zabilo.

Heliogabalus, Macrinus a Iulianus nestoja za slovo, lebo zomreli čoskoro po prevzatí moci v dôsledku všeobecného opovrhnutia. Miesto toho prejdem k záveru tejto úvahy: dnešné kniežatá nemajú podľa mňa toľko starostí s uspokojovaním mimoriadnych požiadaviek vlastných vojenských veliteľov. Aj keď ich musia do určitej miery rešpektovať, konflikty sa vyriešia rýchlo, lebo ani jedno z dnešných kniežat nemá pohromade vojská, ktoré sa stali nenapraviteľnými počas dlhoročnej služby pri správe provincií, ako voľakedy vojská Rímskej ríše. Z toho vyplýva, že vtedy bolo nevyhnutné uspokojovať vojakov viac ako ľud, lebo mali väčšiu moc. Teraz je zasa mocnejší ľud, a preto musí každý vladár uspokojovať prednostne jeho. Výnimkou je turecký a vojenský štát, lebo turecký sultán má okolo seba vždy dvanásťtisíc pešiakov a pätnásťtisícovú jazdu, od ktorých závisí bezpečnosť a sila jeho kráľovstva. Nevyhnutne si musí udržiavať ich priateľstvo, a tak v tomto prípade ustupujú všetky ohľady voči ľudu do úzadia. Niečo podobné je vojenské kráľovstvo.

s. 359

Keďže je celkom v rukách vojakov, vojenský veliteľ kráľovstva si musí bez ohľadu na ľud udržať ich priateľstvo. Všimnime si pritom, že tento vojenský štát sa neponáša na nijaký iný typ vladárstva, iba na kresťanský pontifikát, keďže sa nedá nazvať ani dedičným, ani novým vladárstvom. Jeho dedičmi a pánmi sa nestanú pozostalí synovia zosnulého vladára, ale človek vyvolený oprávnenými voličmi. Nedá sa tu hovoriť ani o novom vladárstve, lebo poriadok tohto typu štátu je zavedený oddávna a nie sú v ňom niektoré ťažkosti vlastné novým vladárstvam. Vyplýva to zo skutočnosti, že dávne poriadky vojenského štátu sú uspôsobené tak, aby boli schopné prijať nového vladára, ako keby bol dedičným pánom štátu.

Vráťme sa však k nášmu predmetu. Ktokoľvek si prečíta túto úvahu, uvidí, že príčinou pádu spomínaných cisárov bola nenávisť a pohŕdanie. Jedni postupovali tak, druhí naopak, no ani jeden postup nebol dokonalý, lebo kým jeden cisár skončil vďaka nemu šťastne, ostatní skončili nešťastne. Pertinax a Alexander boli noví vládcovia, a preto nemali čo napodobňovať Marca, ktorý bol dedičný. Rovnako zhubné bolo pre Caracallu, Maximina a Commoda napodobňovanie Severa, keď nemali dosť schopností kráčať v jeho stupajach. Dá sa z toho urobiť všeobecný záver, že nový vladár nemôže napodobňovať Marcove činy a nemusí napodobňovať ani Severove, lež si má od Severa zobrať, čo potrebuje pre založenie svojho nového štátu, a od Marca zasa všetky slávne činy potrebné na udržanie štátu, ktorý už má svoje pevné základy.

Kapitola dvadsiata

O škodlivosti alebo užitočnosti mestských pevností a podobných opatrení vladárov

Jedni vladári si chceli zabezpečiť vládu nad štátom odzbrojením svojich poddaných, druhí udržiavali svoje mestá rozdelené na znepriatelené strany, niektorí podnecovali nepriateľstvo voči svojim vonkajším rivalom, iní sa usilovali získať si ľudí, ktorých v čase svojho nástupu k moci podozrievali, boli aj takí, čo si dali postaviť pevnosti, a napokon aj takí, čo ich dali kvôli posilneniu svojej moci zrútiť. O týchto postojoch sa nedá vyniesť úsudok, ak nezoberieme do úvahy osobitosti štátov, kde k podobným rozhodnutiam došlo. Ja však budem natoľko všeobecný, ako to predmet mojich úvah dokáže zniesť.

s.360

Nikdy sa nestalo, že by nový vladár odzbrojil svojich poddaných. Naopak, každý ich ozbrojil, lebo kto postaví vojsko, toho je. Kto bol vladárovi v čase nástupu k moci podozrivý, ako vojak sa mu stane verný, kto mu bol oddaný, taký aj ostane, a poddaní, tí sa zmenia na vladárových stúpencov. Všetkých poddaných však vyzbrojiť nemožno. A práve výhody, ktoré vladár poskytne vyzbrojeným, mu lepšie zabezpečia ostatných. Ozbrojení sa budú cítiť zaviazaní za vyznačenie, ktorého sa im dostalo, a ostatní vladári prepáčia, lebo uznajú, že kto znáša väčšie nebezpečenstvo a väčšie povinnosti, tomu treba priznať aj väčšie zásluhy. Ktorý nový vladár by však svojich poddaných odzbrojil, v tej chvíli ich urazí, lebo im tak preukáže nedôveru. Či už za ňou väzí podozrenie z ich zbabelosti alebo z nespoľahlivosti, oboje vyvoláva proti nemu nenávisť. A keďže vladár nemôže byť bez vojska, nevyhnutne sa potom musí obrátiť na žoldnierov, o ktorých sme už svoje povedali. Nech by však boli aj akí dobrí, v nijakom prípade ho nevedia ubrániť pred mocnými nepriateľmi a pred podozrivými poddanými. To je dôvod spomínanej skutočnosti, že každý nový vladár ustanovil v novom vladárstve vždy vojsko. Dejepis je takých príkladov plný.

Keď však získa vladár nový štát, ktorý sa má pričleniť k jeho materskému štátu, vtedy ho musí odzbrojiť a zbrane ponechať len účastníkom domáceho sprisahania. Dokonca aj v tých treba ešte časom a pri vhodných príležitostiach pestovať zmäkčilosť a zoženštené spôsoby. V tomto prípade sa musí vladár zariadiť tak, aby pozostávalo všetko vojsko štátu z jeho vlastných vojakov, ktorí pochádzajú z vladárovho materského štátu.

Naši predkovia tvrdievali, že moc nad Pistoniou treba udržiavať pomocou znesvárených strán a nad Pisou pomocou pevností, a v duchu tejto zásady živili v niektorých svojich mestách sváry, aby sa im lepšie ovládali. Keď bola v Taliansku určitá mocenská rovnováha, táto zásada plnila nepochybne svoju úlohu, no dnes ju pravdepodobne nemožno dávať za vzor. Živelné nezhody podľa mňa nemôžu prinášať nijaký osoh, lebo keď sa priblíži nepriateľ, slabšia strana sa spojí s vonkajšími silami, druhá strana im nedokáže vzdorovať a štát také mesto nevyhnutne okamžite stratí. Benátčania sa tiež držali spomínanej zásady a v jej duchu si pestovali v dobytých mestách guelfské a ghibellinské sekty. Krvipreliatia nedopustili, ale zato rozdúchavali nezhody, aby sa občania zamestnávali svojimi svármi, a neobrátili sa proti nim.

s. 361

Videli sme, že sa im to neoplatilo, lebo po porážke pri Vaila nabrala okamžite jedna zo strán odvahu a tieto mestá pripravili Benátčanov o celý štát. podobné spôsoby svedčia o slabosti vladára, lebo silné vladárstvo takéto delenie nikdy nepripustí. Je z neho osoh len v čase mieru, keď slúži ako nástroj na ľahšie ovládnutie poddaných. Aké klamlivé sú výhody tohto delenia, to sa ukáže, len čo vznikne vojna.

Je nepochybné, že vladári sa stávajú veľkými, keď prekonajú ťažkosti a odpor, ktorý sa im stavia do cesty. Šťastena vie, že nový vladár potrebuje získať rešpekt viac ako dedičný, nuž keď ho chce urobiť veľkým, posiela mu do cesty nepriateľov a vedie ho proti nim. Dáva mu tak možnosť prekonať ťažkosti a vystúpiť vyššie po schodoch, ktoré mu pristavili jeho protivníci. Mnohých to vedie k názoru, že ak je vladár rozvážny a má príležitosť, mal by si prefíkane držať niekoľko nepriateľov, aby ho potom ich porážka urobila väčším.

Príklady svedčia, že najmä noví vladári sa u svojich dôverníkov nestretajú s takou oddanosťou a pomocou ako u ľudí, ktorí im boli na začiatku panovania podozriví. Napríklad vladár Sieny Pandolfo Petrucci dával pri spravovaní svojho štátu prednosť podozrivým pred ostatnými. Tu sa však nedá veľmi zovšeobecňovať, lebo všetko záleží na konkrétnom prípade. Možno povedať len toľko, že kto bol spočiatku nepriateľ, a potrebuje na udržanie svojho postavenia oporu, toho si vladár môže získať na svoju stranu mimoriadne ľahko. Takí ľudia sú totiž nútení tým vernejšie mu slúžiť, čím lepšie si uvedomujú nevyhnutnosť zotrieť činmi počiatočnú zlú mienku o sebe. Preto má z nich vladár vždy väčší úžitok ako z tých, čo sú si v jeho službách veľmi istí sami sebou, a tak zanedbávajú jeho záležitosti. A keďže si to súvislosti vyžadujú, rád by som upomenul vladára, ktorý obsadil nový štát vďaka podpore vnútorných síl daného štátu, aby dobre preskúmal, aký dôvod viedol jeho priaznivcov k podpore. Ak to nebola prirodzená náklonnosť k nemu, ale dôsledok nespokojnosti so svojím vlastným štátom, potom bude potrebovať vynaložiť veľmi veľa úsilia, aby si udržal ich priateľstvo, keďže nebude môcť uspokojiť ich nároky. Ak si pomocou obdobných prípadov z antiky i zo súčasnosti dobre preberie príčinu tohto stavu, zistí, že si ľahšie nakloní svojich pôvodných nepriateľov ako priateľov, ľahšie tých, čo boli s voľakedajším štátom spokojní, ako tých, čo ho pre nespokojnosť podporovali pri obsadzovaní štátu

s. 362

Vladári radi kvôli väčšej bezpečnosti svojich štátov budovali pevnosti ako uzdu a brzdu prípadných protivníkov a bezpečné útočisko na odrazenie prvého náporu. Ja tento postup schvaľujem, lebo je oddávna zaužívaný. Ako však potom vysvetliť nedávne rozhodnutie messera Niccola Vitelliho rozbúrať dve pevnosti v Citta di Castello, odôvodnené práve tým, že to prispelo k udržaniu štátu? Cesare Borgia vyhnal urbinského vojvodu Guida Ubalda z Urbina. Keď sa Ubaldo vrátil do svojho štátu, dal zrúcať od základov všetky pevnosti urbinského vojvodstva. Ak by vraj mal prísť o štát druhý raz, aby oň neprišiel tak ľahko. Podobné dôvody viedli Bentivogliovcov po návrate do Bologne. Užitočnosť alebo škodlivosť pevností teda záleží od okolností, lebo je to dvojsečná zbraň. Súhrnne by sa dalo povedať, že pevnosti musí stavať vladár, ktorý sa bojí viac ľudí ako vonkajších nepriateľov, nijaký význam však nemajú pre toho, kto sa väčšmi obáva vonkajších nepriateľov ako domácich. Sforzovcom narobil a ešte narobí milánsky zámok postavený Francescom Sforzom viac škody ako hocaký iný neporiadok v ich štáte. Najlepšia pevnosť, aká môže byť, je však žiť v zhode s ľudom. Vždy sa totiž nájde cudzinec, ktorý ozbrojenému ľudu pomôže. Za našich čias sa tuším ani nedá nájsť príklad, keď pevnosť pomohla nejakému vladárovi. Azda iba grófka z mesta Forli z nej niečo mala, keď jej pomohla uniknúť po smrti svojho manžela grófa Girolama pred náporom ľudu, vyčkať pomoc z Milána, a získať tak štát naspäť. Vtedy však boli také časy, že cudzinec nemohol pomôcť ľudu. Keď však grófku neskôr napadol Cesare Borgia a jej vlastný ľud sa spojil s cudzincom, vtedy už pevnosť nepomohla ani jej. Z toho vyplýva, že by pre ňu bolo bývalo lepšie žiť v zhode s ľudom ako si zakladať na pevnostiach. Ak teraz zvážim všetko uvedené, zostáva mi len pochváliť tých, čo pevnosti stavajú, i tých, čo ich nestavajú, a ostro pokarhať každého, čo si pre samu dôveru v pevnosti nerobí nič z nenávisti ľudu.

Kapitola dvadsiata

Ako sa má správať vladár, aby si získal vážnosť

Vladárovi neprináša nič toľko úcty ako veľké podujatia a vlastné príkladné činy. V našich časoch vládne aragónsky kráľ Ferrando, ktorý je aj terajším kráľom Španielska.

s. 363

Takmer by ho bolo možné označiť za nového vladára, lebo spočiatku bol len slabým kráľom, a dnes je podľa povesti a slávy prvým kráľom kresťanského sveta. Každý sa môže presvedčiť, že tomu zodpovedajú jeho činy, ktoré sa vyznačujú niekedy až neobyčajnou veľkosťou. Na začiatku svojho panovania zaútočil na Granadu a táto výprava sa stala základom jeho štátu. Najskôr do nej šiel pomaly a bez podozrenia, že by mu mohol niekto brániť. Tak ňou zamestnal kastílskych barónov, že nemali čas myslieť na prevrat. Takým spôsobom si u nich získal rešpekt, a ani si neuvedomili, že im začal vládnuť. Peniazmi cirkvi a ľudu mohol platiť vojská a zároveň si počas dlhej vojny vytvoril základ vlastného vojska, ktoré ho potom malo v úcte pod pláštikom obrany náboženstva potom vyhnal zo svojho kráľovstva mohamedánov, čo je jeden z najobdivuhodnejších a najvzácnejších príkladných činov. Otvoril si ním cestu k väčším podujatiam. Pod rovnakou zámienkou zaútočil na Afriku, uskutočnil výpravu do Talianska a napokon napadol Francúzsko. Ustavičnými plánmi veľkých podujatí udržal svojich poddaných vo vytržení, v obdive a zamestnaných ich uskutočňovaním. Tak na seba nadväzovali, že ľudia si nemali kedy vydýchnuť a intrigovať proti nemu.

K autorite vladára veľmi pomáhajú aj príkladné činy vo vnútornej správe štátu, o akých sa rozpráva napríklad v súvislosti s messerom Barnabom z Milána. Keď dá niekto vladárovi príležitosť k mimoriadne dobrým, alebo naopak zlým skutkom v občianskom živote, treba nájsť spôsob, ako ho príkladne odmeniť alebo potrestať, aby sa o tom veľa hovorilo. Každým svojím činom si musí vladár okrem toho utvárať povesť veľkého a vynikajúceho človeka. Česť vladárovi robí aj jeho schopnosť byť ozajstným spojencom alebo ozajstným nepriateľom, čiže jeho schopnosť zastať bez okolkov niekomu stranu proti inému. Také rozhodnutie mu prinesie vždy väčší úžitok, ako keby ostal neutrálny. To je napríklad prípad, keď sa do seba pustia dvaja mocnár zo susedstva. Alebo sú takí silní, že víťazstvo jedného z nich by znamenalo pre vladára obavu z víťaza, alebo takí silní nie sú. Tak či onak, vladárov je lepšie postaviť sa otvorene na stranu jedného z nich a vstúpiť do ozajstnej vojny. Ak je totiž odôvodnená obava z víťaza, a vladár nezastane nikomu stranu, stane sa v každom prípade korisťou víťaza, a nijaký dôvod ho nevie obhájiť, ani nikto prichýliť. Víťaz totiž nepotrebuje podozrivých spojencov, ktorí nepomáhajú v ťažkých situáciách, a porazený sa bude naňho dívať s potešením a zadosťučinením.

s. 364

Neprichýli ho, lebo vladár nechcel so zbraňou v ruke nasledovať jeho osud.

Keď zavolali Aitolovia do Grécka Antioch, aby vyhnal Rimanov, ten poslal k spojencom Ríma Achájcoom poslov s úlohou pobádať ich k neutralite. Rimania ich zasa presviedčali, aby sa postavil so zbraňou v ruke na ich stranu. Záležitosť sa dostala na prerokovanie pred snem achájskych miest a tam Antiochov vyslanec znova pobádal Achájcov k neutralite. Nato vystúpil rímsky vyslanec so slovami: „Vravia vám, že pre váš štát by bolo najlepšie a najvýhodnejšie nemiešať sa do našej vojny. Nemohli by ste však prijať horšie rozhodnutie, lebo ak nevstúpite do vojny, nezískate si nijakú vďaku a vážnosť a stanete sa odmenou víťaza“. Je pravidlom, že cudzí panovník žiada od nezúčastneného neutralitu, kým spojenec od neho žiada vojenskú podporu. Nerozhodní vladári sa potom vydávajú obyčajne po ceste neutrality s úmyslom vyhnúť sa nebezpečenstvám a v dôsledku toho zväčša padnú. Keď sa však vladár postaví statočne na podporu jednej zo strán a jeho spojenec zvíťazí, ostane mu síce vydaný pre jeho silu na milosť, no víťazný spojenec bude voči nemu zaviazaný povinnosťou a láskou. A potom, ľudia nie sú nikdy až natoľko nečestní, aby dávali mieru svojho nevďaku najavo útlakom. Výsledky víťazstiev nie sú navyše nikdy také priaznivé, aby víťaz nemusel brať ohľady na nič, alebo aspoň na spravodlivosť. Ak spojenec naopak prehrá, prichýli vladára, podľa možnosti mu pomôže, takže vladár sa stane spoločníkom šťasteny, ktorá sa môže vrátiť. Ešte obozretnejšie je od vladára zúčastniť sa na vojne v druhom prípade, keď totiž nemusí mať obavy z víťaza, lebo bojujúce strany sú slabé. Vtedy totiž vedie víťaza do skazy, hoci on od neho očakáva múdrosť a záchranu. Víťazstvo je v takomto prípade nepochybné a víťaz ostáva vydaný na milosť a nemilosť svojho spojenca. Tu treba poznamenať, že vladár sa musí mať na pozore, aby pri svojich vojnách uzatváral spojenectvá so silnejším od seba len v spomínaných najnevyhnutnejších prípadoch. Po víťazstve mu totiž ostane vydaný na milosť a takej situácii sa musia kniežatá, pokiaľ je to len možné, vyhýbať. Benátčania sa spojili proti milánskemu vojvodcovi s Francúzskom, hoci sa tomuto spojenectvu mohli vyhnúť. Výsledkom bola ich skaza. Ak sa však spojenectvu so silnejším vyhnúť nedá, vladár doň musí pre uvedené dôvody vstúpiť. To sa stalo Florenťanom, keď sa poberali pápežove a španielske vojská napadnúť Lombardsko.

s. 365

Nijaký štát by nemal vychádzať z toho, že je schopný prijímať neomylné rozhodnutia. Naopak, musí si uvedomiť, že nech prijíma akékoľvek rozhodnutie, každé je pochybné, lebo veci sú už tak zariadené, že v úsilí uniknúť jednej nepríjemnosti hupneme do druhej. Rozvážnosť preto nie je neomylnosť, ale schopnosť rozlišovať medzi nepríjemnosťami a vybrať si menej pochmúrnu.

Vladár sa okrem toho musí prejaviť ako milovník cností a vyznamenávať tých, čo vynikajú v nejakom umení. Zároveň musí svojich občanov povzbudiť, že sa môžu pokojne venovať svojej práci, či už ide o obchodovanie, poľnohospodárstvo alebo hocakú inú ľudskú aktivitu. Povzbudenie je nevyhnutné, aby sa niekto nevzdal zveľaďovania svojho majetku zo strachu, že mu bude odňatý, iný aby sa zasa nebál otvoriť obchod zo strachu pred veľkými daňami. Naopak, vladár musí pripraviť odmeny pre každého, kto sa chce zaoberať týmito činnosťami a akýmkoľvek spôsobom zveľadiť jeho mesto či štát. vo vhodnom ročnom čase musí okrem toho zaujať ľud slávnosťami a divadelnými predstaveniami. A keďže každé mesto sa delí podľa cechov alebo rodov, vladár musí mať tieto pospolitosti na pamäti, občas sa s nimi schádzať a byť vzorom ľudskosti a veľkorysosti. Pritom však musí vždy rozhodne dbať na svoj majestát a dôstojnosť, lebo tie nesmú chýbať pri nijakej príležitosti.

Kapitola dvadsiata druhá

O tajomníkoch vladárov

Pre vladára má mimoriadnu dôležitosť výber ministrov, lebo záleží len od jeho obozretnosti, akých ich bude mať. Prvý predbežný úsudok o šľachticovi a jeho rozumových schopnostiach si môže urobiť tak, že si všimne ľudí, ktorí sa okolo neho pohybujú. Ak sú schopní a oddaní, znamená to, že šľachtica možno pokladať za múdreho, lebo spoznal ich schopnosť a dokázal si udržať ich oddanosť. V opačnom prípade musí byť úsudok o ňom v každom prípade záporný, lebo zlá voľba priateľov je jeho prvým omylom. Nebolo človeka, čo poznal messera Pandolfa Petrucciho, aby hneď neoznačil Pandolfa za mimoriadne obozretného človeka. Ľudskú rozum je totiž trojaký – prvý druh je schopný porozumieť sám od seba, druhý na základe toho, čo mu ukážu iní, a tretí nijako.

s. 366

Prvý je vynikajúci, druhý je výborný a tretí nanič. Ak teda chválili Pandolfa podľa jeho ministra, nepatril možno k prvému druhu, zato k druhému určite. Kto má toľko súdnosti, že podľa skutkov a rečí rozpoznal u druhého dobré a zlé vlastnosti, ten nemusí mať geniálny rozum, a predsa bude schopný rozpoznávať u svojho ministra dobré skutky od zlých, prvé chváliť a druhé naprávať. Minister sa zasa pri ňom nemôže spoliehať na podvody a ostane statočný.

Existuje neklamný spôsob, ako spoznať ministra. Keď vladár zistí, že minister myslí väčšmi na seba ako naňho, že hľadá vo všetkom osoh pre seba, taký človek nebude nikdy dobrým a dôveryhodným ministrom. Kto má totiž v rukách štát iného, musí myslieť vždy len na vladára, nie na seba, a nikdy mu nesmie pripomenúť niečo, čo vladárovi nepatrí. Vladár si musí na druhej strane zabezpečiť statočnosť ministra tým, že mu bude vzdávať česť, ktorá mu patrí, urobí ho bohatým, zaviaže si ho, urobí ho účastným na poctách a hodnostiach. Takto nadobudnuté veľké bohatstvá a pocty by ho mali viesť k tomu, že si nebude želať pocty a bohatstvá iného druhu. Množstvo hodností v ňom zasa vyvolá obavu pred zmenami, lebo zistí, že bez vladára sa nemôže pohnúť. Ak je vzťah medzi vladármi a ministrami takýto, môžu jeden druhému dôverovať. Iné usporiadanie vzťahov bude viesť vždy k zlému koncu pre jedného alebo druhého.

Kapitola dvadsiata tretia

Ako sa chrániť pred pochlebovačmi

Nechcem obísť jeden veľmi dôležitý bod, lebo ide o omyl, pred ktorým sa vladári dokážu uchrániť, len ak sú mimoriadne opatrní, alebo si dobre vybrali. Ide o pochlebovačov. Sú ich plné dvory, lebo ľudia sa veľmi radi kochajú vo vlastných činoch a nechávajú si o sebe nahovárať natoľko, až sa pred pliagou pochlebovania nedokážu brániť. Navyše, kto pomýšľa na obranu pred pochlebovaním, privoláva na seba nebezpečenstvo opovrhovania. Pred pochlebovaním sa totiž môže vladár brániť len tak, keď budú ľudia vedieť, že ho neurazia pravdou. Na druhej strane, ak by mu mohol vravieť pravdu každý, prišiel by o úctu. Rozvážny vladár si preto zvolí tretí spôsob: vyberie si zo svojich poddaných múdrych ľudí, a iba im dá právomoc hovoriť mu pravdu – aj to len o tom, na čo sa bude pýtať.

s. 367

Pýtať sa však musí na všetko, názory múdrych si musí vypočuť a potom vyniesť rozhodnutie podľa vlastného uváženia. Voči radám a radcom musí zaujímať také postoje, aby každý vedel, že mu bude tým milší, čím slobodnejšie bude hovoriť. Podmienkou úspechu takého boja proti pochlebovaniu je, že okrem radcov nebude počúvať nikoho, bude sa presviedčať o otázkach, ku ktorým prijal rozhodnutie, a na svojich rozhodnutiach bude trvať. Iný prístup povedie vladára naspäť k pochlebovačom, alebo bude často meniť postoj v dôsledku rozličných názorov, čo vedie k strate úcty. Chcem k tomu uviesť jeden príklad zo súčasnosti. Člen dvora terajšieho cisára Maximiliána otec Lukáš mi rozprával o jeho veličenstve a spomenul, že sa s nikým neradí a nikdy nerobí nič, ako chce sám. To je dôsledok skutočnosti, že sa nespráva tak, ako som uviedol. Cisár je totiž tajnostkár, nikomu sa so svojimi plánmi nezverí a nedá si o nich poradiť. Keď ich však začne uskutočňovať a ony vychádzajú postupne najavo, odrazu ho začínajú jeho spoločníci od nich odhovárať. A on sa ich zrieka ako nejaký ľahtikár. Dôsledkom všetkého je, že dnes ničí, čo robil včera, nikdy nevedno, čo zamýšľa a na jeho rozhodnutia sa nemožno spoľahnúť.

Vladár sa preto musí ustavične radiť, no musí to robiť vtedy, keď chce sám, a nie, keď chcú iní. Naopak, sám musí brať odvahu tým, čo by mu chceli radiť vo veciach, na ktoré sa neopýta. Pritom sa však musí zoširoka vypytovať a nielen si vypočuť pravdivú odpoveď na vznesenú otázku, ale ho musí znepokojiť, ak sa dozvie o zamlčovaní pravdy. Nepochybne sa mýlia tí, čo si myslia, že knieža s povesťou rozvážneho človeka môže za túto vlastnosť vďačiť dobrým radám svojich spoločníkov, nie sám sebe. Všeobecne a bez výnimky totiž platí, že ktorý vladár nie je rozumný sám, tomu dobre radiť nemožno. Ibaže by náhodou odovzdal vládu mimoriadne rozvážnemu správcovi. Vtedy by mohol byť dirigovaný dobre, no dlho to netrvalo, lebo taký správca by mu štát čoskoro odobral. Keby sa však nerozumný vladár radil s viacerými, nikdy nedostane ucelené rady a ani sám si ich nedokáže usporiadať. Každý z radcov bude mať na rozume vlastný úžitok, a on ich nebude vedieť ani potrestať, ani odhaliť. Ľudia sa nakoniec vždy ukážu ako zlí, a teda dobrých radcov vlastne ani nemožno nájsť.

s. 368

Dobrými ich môže urobiť iba spoznanie, že iní ako dobrí byť nemôžu. Preto uzatváram, že nech pochádzajú dobré rady od kohokoľvek, svoj pôvod musia byť v rozvážnosti vladára, a nie aby mala rozvážnosť vladára svoj pôvod v nich.

Kapitola dvadsiata štvrtá

Prečo prišli talianski vladári o svoje štáty

Ak sa nový vladár obozretne pridŕža spomínaných zásad, cíti sa, ako keby vládol oddávna. Ony dávajú jeho panovaniu väčšiu bezpečnosť a stálosť, ako keby mal v svojom štáte dávne korene. Dôvod je ten, že ľudia dajú na činy nového vladára oveľa viac ako na činy dedičného, a keď ich uznajú za nasledovaniahodné, pôsobia na nich oveľa účinnejšie a záväznejšie ako antická krv dedičného panovníka. Ľudí sa totiž prítomné udalosti zmocňujú oveľa viac ako minulé, preto sa v nich zabúdajú a nič iné im už netreba – stačí, aby v nich vycítili dobro. Dokonca sú schopní použiť všetky prostriedky na obranu vladára, ak, pravda, neostane dlžné svojej povesti v iných veciach. Sláva vladára tak bude dvojnásobná, lebo nielenže dal základy novému vladárstvu, ale ho aj ozdobil a opevnil novými zákonmi, dobrým vojskom, dobrými spojencami a príkladnými činmi. Rovnako dvojnásobná bude zasa hanba toho, kto sa narodil ako vladár a pre nerozvážnosť o kniežatstvo prišiel.

Všimnime si teraz veľmožov, ktorí prišli v Taliansku o štát v súčasnej dobe, ako napríklad kráľ Neapola, milánsky vojvoda a iní. Ich spoločným nedostatkom bola vojenská otázka, ako sa o nej zoširoka hovorilo vyššie. Niektorí z nich boli okrem toho v nepriateľstve s ľudom, alebo si naopak nevedeli zabezpečiť spojenectvo mocných. Inak si nemožno vysvetliť, aby niekto prišiel o štáty s takými pevnými koreňmi, že by dokázali postaviť vlastné vojsko schopné viesť poľnú bitku. Uvediem príklad Filipa Macedónskeho, no nie otca Alexandra Veľkého, lež toho, ktorého porazil Titus, Quintius Flaminius. V porovnaní s Rímom alebo Gréckom, ktoré ho napadlo, mal Filip len neveľký štátik. Bo však vojakom telom i dušou: dokázal zadržať ľud, zabezpečiť si oddanosť mocných, a tak vydržal viacročnú vojnu proti útočníkovi. Aj keď napokon prišiel o pár miest, kráľovstvo si jednako udržal. Preto nech naši vladári neobviňujú za stratu svojich vladárstiev osud, ale vlastnú ťarbavosť.

s. 369

Pravda je taká, že v mieri im ani na um nezišlo, že by sa mohli časy zmeniť (nerátať v pohode s búrkou je inak bežná ľudská vlastnosť). Keď potom nadišli nežičlivé časy, mysleli len na útek, a nie na obranu. Dúfali pritom, že ľud rozhnevajú hanebnosti víťazov, a povolá ich naspäť. Rozhodnutie odísť a ponechať všetko na ľud je dobré, ale len vtedy, keď sa nemožno rozhodnúť inak. Urobili preto veľmi zle, že sa kvôli nemu vzdali ostatných prostriedkov: neslobodno sa zmierovať s pádom len preto, že veď potom azda nájdeme toho, kto nás zasa zdvihne. Nezdvihne nás však nik, a keby aj, bezpeční už vo svojom štáte nebudeme, lebo na jeho obranu sa postavila spodina, a my sme ju ani len neorganizovali. Dobré, bezpečné a trvácne výsledky prináša len taká obrana, ktorú organizuje vladár sám podľa vlastných schopností.

Kapitola dvadsiata piata

Akú moc má nad ľudským životom osud a ako sa možno proti nemu postaviť

Je mi známy rozšírený názor, že svetské veci pod božím i osudovým riadením už človek vlastnou rozvážnosťou nemôže usmerňovať, a dokonca mu v tom niet rady. To by mohlo viesť k postoju, že v živote sa veľmi neoplatí plahočiť a lepšie je poddať sa osudu. Práve naše časy prispeli k rozšíreniu tohto názoru svojou veľkou nestálosťou, ktorej svedkami sme deň čo deň a nedokážeme ju pochopiť. Aj ja sa občas prikláňam k podobnému názoru. Dar slobodnej vôle však človeku ostal, a tak rátam, že osud môže naše činy ovládať azda spolovice, ale zato druhú polovicu, či o voľačo menej, ponecháva nám. pritom osud prirovnávam k skazonosnej rieke, ktorá v čase povodne zaplavuje roviny, rúca stromy a domy, z jedného miesta odnáša pôdu a ukladá ju na inom. Každý pred ňou uteká, ustupuje jej besneniu a nedokáže sa proti nemu postaviť. Napriek všetkému majú ľudia možnosť porobiť v pokojných časoch ochranné opatrenia a násypy, aby rieka riekla pri budúcej zvýšenej hladine cez kanál, alebo aby aspoň zmiernili jej nespútanosť a škodlivosť.

Podobne je to s osudom: svoju moc ukazuje tam, kde proti nemu nestojí zorganizovaná sila, nápor sústreďuje na miesta, ktoré očividne nechránia násypy a hrádze.

s. 370

A ak si teraz zoberiete Taliansko ako hniezdo a pôvodcu ustavičných zmien, uvidíte, že je to krajina bez násypov a jedinej hrádze. Keby ju totiž chránila náležitá sila ako Nemecko, Španielsko a Francúzsko, povodeň by nebola spôsobila také veľké zmeny, alebo by k nebolo vôbec došlo. Potreba vzoprieť sa osudu by týmto mala byť vo všeobecnej rovine dostatočne odôvodnená.

V konkrétnej rovine dnešných talianskych pomerov sa táto skutočnosť prejavuje ako nečakané pády vladárov, ktoré predtým prekvitali. Príčiny sú podľa mňa tie, o ktorých tu bola až doteraz reč: vladár, ktorý sa opiera načisto o šťastenu, potom padá okamžite, ako sa ona zvrtne. Šťastný je podľa mňa vladár, ktorý prispôsobí svoje kroky dobe, kým každý iný je nešťastný.

To vidieť aj na skutočnosti, že ľudia môžu ísť za slávou a bohatstvom ako svojím cieľom najrozličnejšími cestami: opatrne, cez násilie, šikovnosťou, trpezlivo, nervózne, a predsa môže každý z nich cieľ dosiahnuť, kým z dvoch opatrníkov jeden svoj cieľ dosiahne, a druhý nie. V ďalšom prípade môže byť jeden opatrník, druhú násilník, a hoci takto vyvíjajú rozličné úsilie, prosperujú rovnako. Spoločná príčina všetkých týchto javov môže spočívať len v tom, ako sa ich roky zhodujú s charakterom doby. Len tým je vysvetliteľné, že dvaja môžu konať rozlične, a dopadnúť rovnako, prípadne postupovať rovnako, no kým jeden k cieľu dôjde, druhý nie.

Preto ani nemožno raz navždy označiť niečo za dobré alebo zlé. Niekto by sa napríklad riadil zásadou ohľaduplnosti a trpezlivosti. V daných podmienkach by mu to vychádzalo, no ak by sa doba a okolnosti zmenili, padne, lebo postupuje stále rovnako. Vlastne niet takého obozretného človeka, čo by sa vedel prispôsobovať zmenám doby. Na jednej strane je každý ovládaný svojimi prirodzenými sklonmi, a ak mu navyše určité postupy spoľahlivo zabezpečovali prosperitu, tak ľahko sa ich nevzdá. Preto nevie prejsť ohľaduplný človek k bezohľadnosti, keď si to vyžaduje doba. V dôsledku toho padne. Pritom by mu stačilo meniť sa zarovno s dobou a okolnosťami, a jeho osud by sa vôbec nezmenil.

Pápež Július II. postupoval vo všetkom bezohľadne, a charakter doby i okolností sa s jeho postupom natoľko stretol, že mu vždy všetko dopadlo dobre. Spomeňte si na jeho prvú výpravu. Bola to bolonská výprava podniknutá ešte za života messera Giovanniho Bentivogliu. Benátčanom i španielskemu kráľovi to bolo proti mysli.

s. 371

Predbežné rozhovory uskutočnil len s Francúzskom, a to mu stačilo, aby sa hrdo a zápalisto postavil na čelo výpravy osobne. Jedným i druhým to vyrazilo dych: Benátčanom od strachu a španielskemu kráľovi zasa pápežova výprava bránila uskutočniť svoju túžbu znova získať neapolské kráľovstvo. Francúzsky kráľ sa naopak dal zatiahnuť počas výpravy na pápežovu stranu, lebo si ho chcel získať pre svoj úmysel pokoriť Benátčanov. Usúdil, že odoprieť mu vojenskú pomoc by znamenalo otvorene ho uraziť. Júliovi sa teda podarilo násilnými metódami dosiahnuť toľko, čo by nijaký iný pápež nebol dosiahol všetkou svojou obozretnosťou. Keby bol totiž podľa vzoru ostatných pápežov podmieňoval začatie výpravy uzavretím spojeneckých dohôd a s usporiadaním všetkých záležitostí, nikdy by nebol dosiahol úspech. Francúzsky kráľ by sa bol odťahoval storakými výhovorkami a ostatní storakými obavami. O jeho ostatných podujatiach nejdem hovoriť, lebo boli podobné – všetky sa skončili dobre. Vďaka krátkosti svojho pontifikátu nepocítil následky zmeny okolností. Keby boli totiž nastali iné časy, ktoré by od neho vyžadovali ohľaduplnosť, bol by stroskotal, lebo by sa nebol nikdy vzdal manier vlastných jeho povahe.

Na záver zhŕňam, že šťastena je vrtkavá a ľudia zasa vo svojich názoroch uvzatí. Preto sú šťastní, kým sa zhodujú so šťastenou, no len čo zavládne nesúlad, začnú byť nešťastní. Podľa mňa je však šťastena žena, a preto je lepšie byť násilnícky ako ohľaduplný. Kto si ju chce podriadiť, musí ju biť a dobýjať. A skúsenosť naozaj učí, že sa dá dobyť skôr takýmto ľuďom ako rozvážnym. Preto je šťastena rovnako ako žena priateľkou mladých: tí berú menej ohľadov, sú divší a odvážnejšie ju dirigujú.

Kapitola dvadsiata šiesta

Výzva zmocniť sa Talianska a oslobodiť ho z područia barbarov

Keď tak pri rešpektovaní všetkých uvedených súvislostí zvažujem, či dnes nadišli v Taliansku časy hodné nového vladára a či by mal čomu taký silný a obozretný muž vtlačiť formu, ktorá by mu slúžila ku cti a k všeobecnému dobru, vidí sa mi, že novému vladárovi by v súčasnosti vychádzalo v ústrety toľko vecí ako azda doteraz nikdy.

s. 372

Povedal som, že Mojžišove schopnosti sa mohli preukázať len preto, lebo jeho národ bol v egyptskom otroctve, veľkosť Kýrovej osobnosti len vďaka útlaku Peržanov zo strany Médov a Thesiova výnimočnosť mohla vyniknúť len v podmienkach, keď boli Aténčania rozprášení. To isté sa v súčasnosti vzťahuje na nás. Aby sme mohli poznať silu talianskeho ducha, muselo sa Taliansko dostať do dnešného stavu, do väčšieho zotročenia ako voľakedy Židia, do väčšej poroby ako Peržania, do väčšej rozdrobenosti ako Aténčania, byť bez vodcu a bez poriadku, bité, zdierané, kmásané, vystavované plieneniu, muselo vystáť skazu každého druhu.

A hoci dáva až do našich čias čas od času niekto nádej, že ho zoslal Boh vykúpiť Talianov, zakaždým sa od neho šťastena odvráti práve na vrchole jeho účinkovania. Zakaždým tak ostane vyhojiť rany, urobiť koniec plieneniu Lombardska, poplatkom uvaleným na Neapolské kráľovstvo a na Toskánsko a vyliečiť vredy, ktoré už toľký čas hnisajú. Len tak prosí Boha, aby jej poslal niekoho, čo by ju oslobodil od všetkých týchto barbarských surovostí a nehanebností. Len tak čaká, aby sa mohla postaviť pod zástavu – len aby tu už bol dakto, kto ju chytí do rúk.

A dnes nemôže vkladať väčšie nádeje do nikoho ako do Vášho slávneho domu, ktorý by sa mohol postaviť na čelo tohto úsilia o vykúpenie, lebo jeho šťastenu a silu žehná Boh a cirkev, na čele ktorej dnes stojí jeden z Vás. Ak si premietnete činy a život spomínaných slávnych mužov, nebude to ťažké. Hoci boli všetci títo ľudia výnimoční a obdivuhodní, predsa len boli ľuďmi a ani jeden z nich nemal takú príležitosť ako táto, lebo nad túto vašu už nemôže byť spravodlivejšia, ľahšia a od Boha viac požehnaná. Hľa, v čom je veľká spravodlivosť Vašej veci: „Vojna je spravodlivá v tom prípade, keď sa bez nej nemožno zachrániť, zbrane sú požehnané vtedy, keď mimo nich niet nádeje“. U nás je obrovská pripravenosť pustiť sa do veci. A kde je pripravenosť, tam sa stačí držať poriadkov slávnych mužov, ktorých som tu dal za príklad, a nemôžu vzniknúť veľké ťažkosti. Okrem toho sa u nás dejú z božej vôle bezpríkladné veci: otvorilo sa more, sprevádzal Vás oblak, zo skaly vyrazila voda, padala manna všetko toto sa zbehlo v znamení Vašej veľkosti. O zvyšok sa už musíte postarať sám, lebo Boh nechce robiť všetko za nás, aby nás nepripravil o slobodnú vôľu a ten diel slávy, o ktorý sa musíme zaslúžiť sami.

s. 373

Nikomu zo spomínaných Talianov sa nepodarilo to, v čo sa možno úfať od Vášho slávneho domu, ba akoby to množstvo prevratov a vojen pochovalo taliansku vojenskú hrdosť. Neprekvapuje to, lebo na príčine sú chybné staré poriadky, ktoré v Taliansku panovali, a skutočnosť, že u nás nebolo človeka, čo by dokázal vynájsť nové. Nové poriadky s dobrým základom a veľkou ideou dokážu priniesť svojmu strojcovi úctu a obdiv. A v Taliansku je naozaj čomu vtláčať formu, lebo keby nechýbalo vodcov, v údoch je sily dosť. Nech sú vám telesné a slovné potýčky malých skupín obrazom toho, ako Taliani vynikajú silou, šikovnosťou a rozumom. Len čo však prejdeme k vojsku, už ich niet. A na príčine sú len a len slabí vodcovia: kto sa vo veci vyzná, toho nik neposlúcha, a keďže sa dosiaľ nenašiel nikto schopný vyniknúť silou a šťastenou natoľko, aby ostatní ustúpili, každý si namýšľa, že sa vo veci vyzná. Nečudo potom, že do ktorej z nespočetných bitiek posledných dvadsiatich rokov sa zamiešalo čisto talianske vojsko, v tej prepadlo. Prvým svedkom je Fornovo sul Taro a za ním prišla Alessandria, Kapua, Janov, Vaila, Bologna, Mestre.

Ak teda chce ísť Váš slávny dom v stopách slávnych mužov, ktorí priniesli svojim krajinám vykúpenie, musí sa zaopatriť predovšetkým vlastným vojskom ako naozajstným základom každého podujatia. Od vlastných vojakov totiž niet vernejších, ozajstnejších ani lepších. A ak sú dobrí ako jednotlivci, o to lepší budú ako vojsko, keď sa ocitnú pod velením vlastného vladára, ktorý ich bude vyznamenávať a udržiavať. Aby sa teda bolo možné brániť pred cudzincami talianskou udatnosťou, je nevyhnutné pripraviť sa na velenie takémuto vojsku.

Hoci je švajčiarska a španielska pechota pokladaná za strašnú silu, predsa len majú obidve nedostatky, ktoré druhému nielenže umožňujú postaviť sa proti nim, ale mu dávajú aj nádej na víťazstvo. Španieli totiž nevedia zadržať jazdu a Švajčiari majú zasa dôvod na strach, keď sa stretnú v boji s rovnako uvzatou pechotou, ako sú oni. Tieto slová potvrdzuje skutočnosť, že Španieli nedokážu zadržať francúzsku jazdu a Švajčiarov zasa dokáže zničiť španielska pechota. Aj keď sa toto druhé tvrdenie zatiaľ celkom nepreukázalo, náznakom jeho vierohodnosti je bitka pri Ravenne. V nej sa stretla španielska pechota s nemeckými oddielmi, ktoré dodržiavajú rovnaký bojový poriadok ako švajčiarske. Španieli boli vyzbrojení len malými štítmi, čo zvýšilo ich telesnú pohyblivosť, takže dokázali vniknúť medzi nemecké kopije.

s. 374

V takej situácii si už Nemci nevedia rady, preto ich mohli Španieli zničiť, a pritom sa sami nevystavovali nijakému nebezpečenstvu. Keby na nich nebola zaútočila jazda, boli by všetkých Nemcov pobili. Na základe spoznania nedostatkov jednej i druhej pechoty možno utvoriť nový typ pešieho vojska schopného odolať jazde a nebáť sa pešiakov. Tento cieľ možno dosiahnuť tým, že postavíme vlastné vojsko a zmeníme bojové poriadky. Vlastné vojsko a poriadky sú dve veci, ktoré prinesú novému vladárovi rešpekt a veľkosť, ak sa mu podarí dať im novú podobu.

Túto príležitosť si neslobodno dať ujsť. Nech Taliansko po toľkom čase konečne vidí svojho vykupiteľa. Ani vypovedať nedokážem, koľkou láskou, smädom za pomstou, uvzatou oddanosťou, zbožnosťou a slzami by ho prijali vo všetkých tých krajoch, ktoré trpeli pod cudzími nájazdmi. Mohli by sa pred ním nejaké brány zatvoriť? Mohol by mu niekde ľud odoprieť poslušnosť? Je taká závisť, čo by sa mu mohla postaviť do cesty? Je taký Talian, čo by mu vedel odoprieť úctu? Každému toto panstvo barbarov smrdí. Nech sa preto ujme Váš slávny dom uvedeného poslania v takej mysli a nádeji, v akej sa ľudia podujímajú na spravodlivé veci. Nech cesta pod zástavou Vášho domu povznesie túto krajinu a nech sa pod jeho ochranou naplní Petrarcovo:

Statočnosť proti besu

schmatne zbraň; a boj to bude krátky

veď starý srd, čo nesú

Taliani v srdciach, ožíva s mliekom matky.