MICHEL FOUCAULT
DOZERAŤ A
TRESTAŤ
Kalligram
Bratislava
2000
s. 196
III.
Disciplína
3. Panoptizmus
Keď sa na konci 17. Storočia
objavil v meste mor, bolo predpísané prijať nasledujúce opatrenia.
Najskôr prísne rozparcelovanie
priestoru: pochopiteľne, uzavretie mesta a jeho priľahlých častí, zákaz
vychádzania z mesta pod hrozbou trestu smrti, usmrtenie všetkých túlavých
zvierat, rozdelenie mesta na oddelené štvrte, kde moc prevzal intendant. Každá ulica
sa dostala pod správu syndika, dozerá: keby ju opustil, odsúdili by ho na smrť.
V určený deň sa každý musí zavrieť vo svojom dome: pod hrozbou trestu smrti ho
nesmie opustiť. Sám syndikus prichádza, aby zvonka zavrel bránu každého domu,
odnáša kľúč a odovzdáva ho intendantovi štvrte, ten ho uschová až do konca
karantény. Každá rodina si musí urobiť zásoby, na prídely vína a chleba však
urobili z ulice do vnútra domov malé drevené priechody, ktoré umožňujú
dodávanie prídelu bez priameho styku, na mäso, ryby a zeleninu sa používajú
kladky a koše. Ak musia ľudia vyjsť z domu, organizuje sa to po poradí, aby sa
zabránilo stretnutiam. Na uliciach sa pohybujú len intendanti , syndikovia,
gardisti medzi domami nakazených, od
jednej mŕtvoly k druhej aj "havrani", ktorí sú tak či tak vydaní
napospas smrti: sú to "menejcenní ľudia, ktorí odnášajú chorých,
pochovávajú mŕtvych, čistia a vykonávajú ďalšie podradné práce". Je to
rozčlenený, znehybnený, meravý priestor. Každý je viazaný na svoje miesto. A ak
sa hýbe, ohrozuje si život nákazou alebo trestom.
s. 197
Inšpekcia sa vykonáva bez
prerušenia. Všetko je pod dohľadom: "Silný oddiel milície pod velením
dobrých dôstojníkov a poriadnych ľudí", gardové oddiely pri mestských
bránach, pri radnici a vo všetkých štvrtiach zabezpečujú, aby ľudia väčšmi
poslúchali, aby magistrát mal väčšiu autoritu a aby "nedochádzalo k
nijakým neporiadkom, krádežiam a lúpeniu". Pri mestských bránach je stráž,
na konci každej ulice je hliadka. Intendant každý deň navštevuje zverenú štvrť,
overuje, či syndikovia plnia svoje úlohy a či sa obyvatelia neponosujú,
"dozerajú na činnosť". Syndikus každý deň prechádza ulicou, za ktorú
je zodpovedný, zastavuje sa pred každým domom, všetci obyvatelia sa mu musia
ukázať v oknách (tým, čo majú okná do dvora, je pridelené jedno okno do ulice,
kde sa môžu ukázať iba oni), každého zavolá jeho menom, jeden po druhom ho
informujú o svojom stave, "pričom sú obyvatelia pod hrozbou smrti povinní
povedať pravdu", ak sa niekto neukáže v okne, syndikus musí zisťovať
dôvody: "Takto ľahko zistí, či neukrývajú mŕtvych alebo chorých".
Každý je uzavretý vo svojej klietke, každý je pri svojom okne, odpovedá, keď ho
zavolajú po mene a ukáže sa v okne. Je to veľká prehliadka živých a mŕtvych.
Toto dozeranie sa opiera o systém
permanentného zaznamenávania: správy syndikov intendantom, intendantov konšelom
alebo starostovi. Na začiatku "zachytávania" jedného človeka za
druhým sa určí úloha každého obyvateľa, ktorý je v meste, zanesie sa tam "bez akýchkoľvek výnimiek meno, vek
a pohlavie", jeden exemplár je pre intendanta štvrte, druhý pre úrad
radnice, ďalší pre syndika, aby mohol každý deň urobiť prezenciu. Všetko, čo sa
ukáže v priebehu týchto návštev - mŕtvi, chorí, sťažnosti, nedostatky - sa
zaznamená a odovzdá intendantom a predstaviteľom magistrátu. Títo sú zodpovední
aj za lekársku starostlivosť, vymenujú zodpovedného lekára, "aby sa
zabránilo, že niekto bez vedomia magistrátu ukrýva alebo lieči
nakazených", bez jeho písomného povolenia nemôže nijaký lekár liečiť, nijaký
lekárnik pripravovať lieky, nijaký spovedník navštevovať chorých. Registrovanie
patologického musí byť sústavné a
centralizované. Vzťah každého jedného k svojej chorobe a smrti prechádza cez
mocenské inštancie, cez ich záznamy a rozhodnutia.
Päť alebo šesť dní od začiatku
karantény sa pristúpi k očisťovaniu domov jedného za druhým. Všetci obyvatelia
musia vyjsť, v každej miestnosti zdvihnú alebo zavesia "nábytok a
tovar", rozprášia voňavú látku a nechajú ju zhorieť, keď najprv starostlivo
upchajú okná a dvere a dokonca aj kľúčové dierky uzavrú voskom.
s. 198
Napokon uzavrú celý dom, kým sa
voňavá látka nevytratí. Tak ako pri vstupe do domu, aj teraz prezrú
rozprašovačov voňavej látky " v prítomnosti obyvateľov domu, aby sa
zistilo, či pri vychádzaní z domu nemajú niečo, čo nemali pri vstupe". Po
štyroch hodinách sa obyvatelia môžu vrátiť do svojho domu.
Tento uzavretý, rozčlenený,
dôkladne strážený priestor, kde sú indivíduá zaradené na určené miesta, kde sa
kontrolujú aj najmenšie pohyby, kde sa registrujú všetky udalosti, kde
neprerušená práca zapisovania spája centrum s perifériou, kde sa moc
nedeliteľne uplatňuje v súvislej hierarchii, kde je každé indivíduum ustavične
zachytávané, skúmané a zaraďované medzi živých, chorých a mŕtvych - to všetko
je kompaktným modelom disciplinárneho dispozitívu. Moru zodpovedná poriadok,
ktorý má rozptýliť všetky zmätky: zmätok choroby, ktorá sa prenáša pri styku
tiel, zmätok zla, ktoré sa násobí, keď strach a smrť potláčajú zákaz. Poriadok
predpisuje každému jeho miesto, každému jeho telo, každému jeho chorobu a smrť,
každému jeho majetok, presadzuje to všadeprítomná vševediaca moc, ktorá sa pravidelne a neprerušovane rozdeľuje až
po konečné určenie, ktorým je indivíduum v tom, čo ho charakterizuje, čo mu patrí
a čo sa s ním deje. Proti moru, ktorý je zmesou, uplatňuje disciplína svoju moc
založenú na analýze. Okolo moru vznikla celá literárna fikcia sviatku: neplatia
zákony a zákazy, frenetický čas, telá sa bez zábran miešajú, indivíduá
odhadzujú masky, vzdávajú sa svojho statusu a všeobecne uznávanej identity, čím
odhaľujú úplne inú pravdu. Opakom toho je však politický sen o more: nie
kolektívny sviatok, ale striktné rozdelenia, nie prekračovanie zákonov, ale
prenikanie reglementácie až do najmenších podrobností existencie
prostredníctvom dokonalej hierarchie, ktorá zabezpečuje kapilárne fungovanie
moci, nie masky, ktoré si človek nasadzuje a odkladá, ale označenie každého
jeho "pravým" menom, "pravým" miestom, "pravým"
telom a "pravou" chorobou. Oproti moru ako skutočnej a zároveň imaginárnej forme neporiadku stojí
ako lekárska a politická odpoveď disciplína. Za disciplinárnymi dispozitívmi sa
skrýva obava z "nákaz", z moru, z revolt, z kriminality, z tulákov a
dezertérov, z ľudí, ktorí sa objavujú a miznú, žijú a umierajú v neporiadku.
s. 199
Ak platí, že lepra priniesla
rituály vylučovania, ktoré až po istú hranicu slúžili Veľkému uväzneniu ako
vzor a všeobecná forma, mor zasa priniesol disciplinárny schémy. Namiesto
masívneho a binárneho oddeľovania jedných od druhých vyžaduje mor mnohoraké
oddelenia, individualizujúce distribúcie, dôkladnú organizáciu dozerania a
kontroly, intenzifikáciu a rozvetvenie moci. Malomocný sa dostáva do praxe
odmietania, exilu a uzatvárania, nechávajú ho stratiť sa v mase, ktorú nemá
zmysel diferencovať, morom nakazených zachytávajú podrobným taktickom rastrom,
kde individuálne diferenciácie vystupujú ako vynútené účinky moci, ktorá sa
znásobuje, rozčleňuje a rozdeľuje. Na jednej strane je veľké uväznenie, na
druhej dobré vycvičenie. Lepra s jej vydeľovaním, mor s jeho rozčleňovaním.
Jeden je poznačený, druhý analyzovaný a rozložený. Exil malomocného a
zadržanie morom nakazeného neprinášajú
so sebou rovnaké politické sny. Prvý je snom o čistom spoločenstve, druhý snom
o disciplinovanej spoločnosti. Sú to dva spôsoby uplatňovania moci nad ľuďmi,
kontrolovania ich vzťahov, rozpletania ich nebezpečných zmiešanín. Morom
postihnuté mesto, ktoré je skrz-naskrz preniknuté hierarchiou, dozorom,
pohľadom, písaním, toto mesto znehybnené fungovaním rozpínavej moci, ktorá sa
diferencovaným spôsobom vzťahuje na všetky individuálne telo - to je utópia
dokonale riadeného mesta. Mor (aspoň ten ktorý ostáva hrozbou) je skúškou, v
priebehu ktorej sa dá ideálne definovať vykonávanie disciplinárnej moci. Právnici, aby mohli posúdiť fungovanie
čistej teórie práv a zákonov, prenášajú sa do imaginárneho prírodného stavu,
vládni činitelia, aby mohli uvidieť dokonalú disciplínu, snívajú o stave
ohrozenia morom. Obraz moru stojí v pozadí všetkých disciplinárnych schém ako
obraz všetkých zmätkov a neporiadkov, podobne stojí v pozadí schém vylučovania
obraz lepry, kontaktu, ktorý treba prerušiť.
Sú to teda odlišné schémy, nie sú
však nezlučiteľné. Dá sa pozorovať, ako sa pomaly zbližujú. Pre 19. storočie je
príznačné, že priestor vylúčenia, ktorého symbolickým obyvateľom bol malomocný
(a v skutočnosti ho obývali žobráci, tuláci, blázni a násilníci), sa uplatňuje
v mocenských technikách vlastných disciplinárnemu trestu.
s. 200
Zaobchádzať s
"malomocnými" ako s "nakazenými morom", preniesť jemné
disciplinárny rozdelenia na nejasný priestor internácie, spracúvať ho metódami
analytického rozvrhnutia moci, individualizovať vylúčených, no zároveň
procedúry individualizácie používať na označovanie vylúčených - takto
postupovala disciplinárna moc od začiatku 19. storočia: psychiatrický ústav,
väznica, polepšovňa, dozorné výchovné zariadenie, čiastočne aj nemocnica
všeobecne všetky inštancie kontroly indivíduí fungovali dvojakým spôsobom:
podľa metódy binárneho a stigmatizujúceho rozdeľovania (blázon - ne-blázon,
nebezpečný - neškodný, normálny - nenormálny), a podľa metódy donucujúceho
prideľovania a diferencujúceho rozčleňovania (kto je to, kde má byť, čím sa
vyznačuje, ako ho rozpoznať, ako nad ním individuálnym spôsobom vykonáva
sústavný dozor atď.). Na jednej strane sa takto malomocní "zamorujú",
vylúčeným sa vnucuje taktika individualizujúcich disciplín, na druhej strane
všeobecnosť disciplinárnych kontrol dovoľuje stigmatizovať "malomocného"
a uplatniť proti nemu dualistické mechanizmy vylučovania. Sústavné oddeľovanie
normálneho nenormálneho, ktorému sa
podrobujú všetky indivíduá a uplatňuje sa na všetky predmety, prenáša až k nám
binárne stigmatizovanie a exil malomocných. Existencia celého súboru techník a
inštitúcií, ktoré sa zameriavajú na meranie, kontrolovanie a naprávanie
nenormálnych, dáva do chodu disciplinárny dispozitív, privolaný strachom z
moru. Všetky mocenské mechanizmy, čo sa dodnes umiestňujú okolo nenormálneho,
aby ho identifikovali i modifikovali, obsahujú tieto dve formy, z ktorých
kedysi vzišli.
*
Benthamov Panopticon je
architektonickou podobou tejto kompozície. Jeho princíp je známy: na okraji je
prstencová budova, v strede veža, ktorá má široké okná obrátené k vnútorným
múrom prstenca, budova je rozdelená na cely a každá z nich prechádza celou
hrúbkou stavby, majú dve okná, jedno obrátené dovnútra k oknám veže, druhé okno
je obrátené von a umožňuje, aby celou prechádzalo svetlo. Stačí teda do hlavnej
veže umiestniť dozorcu a do každej cely zavrieť blázna, chorého, odsúdeného,
robotníka alebo školáka. Protisvetlo umožňuje pozorovať z veže malé siluety
ľudí, uzavretých v celách budovy. Každá klietka je malým divadlom, kde je
jediný, dokonale individualizovaný a ustavične viditeľný herec. Panoptický
dispozitív vytvára priestorové jednotky, ktoré umožňujú bez prestávky vidieť a
okamžite spoznať.
s. 201
Princíp kobky je tu obrátený
alebo, lepšie povedané, z jeho troch funkcií - zavrieť, zbaviť svetla a skryť -
je zachovaná len prvá a ďalšie dve sú potlačené. Plné svetlo a pohľad dozorcu
zachytávajú lepšie ako tma, ktorá napokon chráni. Viditeľnosť je pasca.
Prvým negatívnym účinkom je, že
to umožňuje vyhnúť sa týmto hustým, hmýriacim sa a nepokojným masám uväznených, ako ich namaľoval Goya a opísal
Howard. Každý je na svojom mieste dobre zavretý v cele, kde ho dozorca môže
vidieť, bočné múry však nedovoľujú nadviazať kontakt s druhmi. Je videný, ale
sám nevidí, je objektom informácie, ale nie subjektom komunikácie. Poloha jeho
izby, obrátenej k centrálnej veži, mu vnucuje osovú viditeľnosť, no časti
prstenca, tieto dobre oddelené cely prinášajú laterálnu neviditeľnosť, ktorá je
zárukou poriadku. Ak sú uväznenými odsúdenci, nevzniká nebezpečenstvo
sprisahania, pokusov o kolektívny útek, plánovania budúcich zločinov, zlého
vzájomného ovplyvňovania, ak sú to chorí, nevzniká nebezpečenstvo nákazy, pri
bláznoch je vylúčené riziko vzájomných násilností, pri deťoch je vylúčené
odpisovanie, huk, bavenie sa, rozptyľovanie. Ak sú to robotníci, nebudú tam
bitky, krádeže, spolky, rozptyľovania, ktoré prácu zdržiavajú, znehodnocujú a
prinášajú nehody. Dav, kompaktná masa, miesto mnohorakých výmen a splývania
individualít, tento kolektívny účinok sa nahrádza zbierkou oddelených
indivíduí. Z hľadiska strážcu sa nahrádza
spočítateľnou a kontrolovateľnou multiplicitou, z hľadiska uväznených
vnútenou samotou pod dozorom.
Na tom sa zakladá hlavný účinok
Panoptika: vštepiť uväznenému vedomie, že je stále viditeľný, čím sa
zabezpečuje automatické fungovanie moci. Dosiahnuť, aby dozeranie bolo
nepretržité vo svojich účinkoch aj vtedy, keď je ako činnosť sporadické.
Dokonalosť moci má smerovať k tomu, aby sa jej skutočné vykonávanie stalo
zbytočným, architektonický aparát má vytvoriť a udržiavať mocenský vzťah, ktorý
nezávisí od toho, kto vykonáva moc. Skrátka, uväznení majú byť v zajatí
mocenskej situácie, ktorej nositeľmi sú oni sami. Vzhľadom na to je požiadavka,
aby väzňa ustavične pozoroval dozorca, prílišná a zároveň nedostatočná: je
nedostatočná, pretože podstatné je, aby väzeň vedel, že je pozorovaný, je
prílišná, pretože nie je potrebné, aby ho naozaj stále pozorovali. Preto
vyslovil Bentham princíp, že moc by mala by viditeľná a neoveriteľná.
Viditeľná: uväznený by mal mať ustavične pred očami vysokú siluetu centrálnej
veže, odkiaľ ho špehujú, neoveriteľná: uväznený by nikdy nemal vedieť, či ho
práve nepozorujú, mal by však žiť v presvedčení, že sa to môže stať kedykoľvek.
Aby sa o prítomnosti alebo neprítomnosti dozorcu nedalo rozhodnúť, aby väzeň zo
svojej cely nemohol zbadať ani len tieň alebo obrys, Bentham navrhol nielen to,
aby na oknách hlavnej dozornej miestnosti boli žalúzie, ale aj to, aby túto
miestnosť v pravom uhle delili priečky a aby v nich neboli dvere: najmenšie
klapnutie alebo záblesk svetla cez pootvorené dvere by totiž mohli prezradiť
prítomnosť dozorcu. Panoptikum je stroj na oddelenie dvojice vidieť-byť videný.
Vo vonkajšom prstenci je človek úplne videný bez toho, aby videl, v centrálnej
veži vidí človek bez toho, aby ho niekedy videli.
Je to významný dispozitív,
pretože automatizuje a odindividualizuje moc. Princípom moci nie je osoba, ale
skôr zladená distribúcia tiel, plôch, svetiel a pohľadov, je to aparatúra,
ktorej vnútorné mechanizmy produkujú vzťah, čo zachytáva indivíduá. Zbytočnými
sa stali ceremónie, rituály, vyznačenia, ktorými suverén ukazoval svoju
nadradenú moc. Je tu mašinéria, ktorá zabezpečuje asymetriu, nerovnováhu a
rozdiel. Napokon málo záleží na tom, kto vykonáva moc. Ktorékoľvek, skoro
náhodne vybrané indivíduum môže dať stroj do chodu: ak tu nie je riaditeľ, môže
to byť niekto z jeho rodiny, jeho okolia, jeho priateľov, jeho návštevníkov,
dokonca aj z jeho služobníctva.
s. 203
Práve tak je ľahostajné, aká je
jeho pohnútka: indiskrétnosť zvedavca, zlomyseľnosť dieťaťa, filozofická túžba
po poznaní tohto múzea ľudskej prirodzenosti alebo zlovoľnosť tých, ktorých
teší špehovať a trestať. Čím početnejší sú anonymní a prechodní pozorovatelia,
tým väčšie je pre uväzneného riziko, že ho pristihnú, a tým nepokojnejšie je
jeho vedomie pozorovaného človeka. Panoptikum je úžasný stroj, ktorý z
najrozličnejších túžob vyrába homogénne mocenské účinky.
Z fiktívneho vzťahu sa mechanicky
rodí reálne podrobenie. Nie je teda potrebné použiť silové prostriedky, aby sme
odsúdeného donútili k dobrému správaniu, blázna k pokoju, robotníka k práci,
školáka k usilovnosti, chorého k dodržiavaniu príkazov. Bentham sa sám čudoval,
že panoptické zariadenia môžu byť také nenásilné: nijaké mreže, nijaké reťaze,
nijaké ťažké zámky, stačia zreteľné oddelenia a dobre umiestnené otvory.
Ťažkopádnosť starých "áreštov" s ich architektúrou pevnosti môže
nahradiť jednoduchá a ekonomická architektúra "bezpečnostných
zariadení". Účinnosť moci a jej donucovacia sila prešli v istom zmysle na
druhú stranu - na stranu ich uplatňovania. Ten, kto je podrobený v poli
viditeľnosti a vie o tom, preberá mocenské donucovacie prostriedky, mimovoľne
ich uplatňuje na seba samého, vštepuje si mocenský vzťah, v ktorom hrá súčasne
dve úlohy, stáva sa princípom vlastného podrobovania. Vonkajšia moc ho vďaka
tomu môže uvoľniť spod svojho fyzického tlaku, moc smeruje k netelesnému a čím
väčšmi sa približuje k tejto hranici, tým sú jej účinky stálejšie, hlbšie,
sústavnejšie: trvalé, vopred dané víťazstvo, ktoré sa vyhýba každej fyzickej
konfrontácii.
Bentham nehovorí, či sa dal pri
svojom projekte inšpirovať menažériou, ktorú Le Vaux postavil vo Versailles: je
to prvá menažéria, ktorej časti nie sú - ako to bolo tradíciou - roztrúsené v
parku: v strede je osemhranný pavilón, ktorý má na prvom poschodí iba jedinú
miestnosť, kráľovský salón, široké okná na všetkých stranách smerujú k siedmim
klietkam (ôsma strana je určená pre vchod), kde boli uzavreté rozličné druhy
zvierat. Za Benthamovských čias táto menažéria zanikla. V programe Panoptika
však nachádzame podobné úsilie o individualizujúce pozorovanie, o
charakterizovanie a klasifikáciu, o analytické usporiadanie priestoru.
s. 204
Panoptikum je kráľovská
menažéria, zviera nahradil človek, zoskupenie druhov nahradila distribúcia
indivíduí a kráľa mašinéria utajovanej moci. Okrem týchto odlišností je však
Panopitkum aj naturalistickým podujatím. Dovoľuje určiť rozdiely: u chorých
pozorovať symptómy každého bez toho, aby blízkosť postelí, cirkulácia miazmy a
nákazy zasahovali do klinických tabuliek, u detí zaznamenávať ich výkony (s
vylúčením napodobňovania a odpisovania), zachytiť schopnosti, zhodnotiť
charakteristické vlastnosti, zaviesť prísnu klasifikáciu a vzhľadom na normálny
vývin odlíšiť "lenivosť a tvrdohlavosť" od "neliečiteľnej
imbecility", u robotníkov zaznamenávať schopnosti každého jedného,
porovnávať ich pracovné časy a vypočítavať podľa toho mzdu.
Toľko o Panoptiku ako záhrade.
Ako laboratórium sa Panoptikum stáva strojom na experimenty, na modifikáciu
správania, na výcvik a náprava indivíduí. Dá sa tu experimentovať s liekmi a
overovať ich účinky. Dajú sa tu na väzňoch skúšať rozličné tresty,
diferencované podľa ich zločinov a povahy, a nájsť najúčinnejšie z nich. Dajú
sa tu robotníkov učiť súčasne rozličné pracovné techniky a zisťovať, ktorá je
najlepšia. Dajú sa tu robiť pedagogické experimenty - najmä skúmať slávny
problém učenia v klauzúre, na čo sa použijú najdúsi, uvidíme, čo sa stane, keď
sa vo veku sedemnástich alebo osemnástich rokov ocitnú v spoločnosti druhých
chlapcov a dievčat, dá sa tu overiť, či sa - ako si myslel Helvétius -
ktokoľvek môže naučiť čokoľvek, dá sa tu sledovať "genealógia každej
pozorovateľnej idey", dá sa tu urobiť to, že rozličné deti uvedieme do rozličných
myšlienkových systémov, niektorým z nich vštepíme, že dve a dve nie sú štyri
alebo že mesiac je zo syra a potom ich vo veku dvadsiatich alebo dvadsiatich
piatich rokov dáme všetkých dohromady, zažili by sme diskusie, čo by sa
vyrovnali kázňam alebo tým konferenciám, na ktoré sa vynakladá toľko peňazí,
rozhodne by sme mali príležitosť urobiť objavy v oblasti metafyziky. Panoptikum
je privilegovaným miestom pre experimentovanie s ľuďmi a pre spoľahlivú analýzu
ich premien. Panoptikum môže dokonca kontrolovať vlastné mechanizmy. V
centrálnej veži môže riaditeľ sledovať všetkých podriadených zamestnancov:
ošetrovateľov, lekárov, majstrov, učiteľov, strážnikov, môže ich sústavne
posudzovať, meniť ich konanie, vnútiť im metódy, ktoré pokladá za najlepšie, a
jeho samého tiež možno poľahky pozorovať.
s. 205
Inšpektorovi, ktorý sa nečakane
objaví v strede Panoptika, nič neujde a jediným pohľadom posúdi, ako funguje
celé zariadenie. A nie je napokon aj riaditeľ, ktorý je uprostred tohto
architektonického dispozitívu uzavretý jeho súčasťou? Neschopný lekár, ktorý
dopustil šírenie nákaz, nešikovný riaditeľ väznice alebo fabriky budú prvými
obeťami epidémie alebo revolty. "Môj osud," hovorí pán Panoptika,
"je všetkými putami, ktoré som mohol vynájsť, spätý s osudmi väzňov."
Panoptikum funguje ako isté laboratórium moci. Vďaka svojim mechanizmom
pozorovania nadobúda účinnosť a schopnosť preniknúť do ľudského správania, z
každého pokroku moci sa získava vedenie, ktoré všade tam, kde moc pôsobí,
odhaľuje nové objekty poznávania.
*
Rozdiely medzi mestom postihnutým
morom a panoptickým zariadením sú dôležité. Zodpovedajú transformáciám, ktorými
v priebehu poldruha storočia prešil disciplinárny program. V prvom rade ide o
výnimočnú situáciu: proti mimoriadnemu zlu sa dvíha moc, zvýrazňuje svoju
viditeľnú všadeprítomnosť, vynachádza nové súkolia, uzatvára, znehybňuje,
rozčleňuje, na istý čas vytvára akési proti-mesto, ktoré je zároveň dokonalou
spoločnosťou, vnucuje zovšeobecniteľný model fungovania, ten sa však podobne ako
boj so zlom redukuje na jednoduchý dualizmus života a smrti: čo sa hýbe,
prináša smrť a patrí smrti. Naproti tomu Panoptikum treba chápať ako
zovšeobecniteľný model fungovania, ako spôsob definovania vzťahu medzi mocou a
každodenným životom ľudí. Pravdaže, Bentham ho predstavuje ako zvláštnu
inštitúciu, uzavretú do seba samej. Často sa z toho robila utópia dokonalého
uväznenia. Oproti rozpadajúcim sa, preplneným a utrpením poznačeným väzniciam,
ako ich maľoval Piranese, vystupuje Panoptikum ako krutá a premyslená klietka.
Skutočnosť, že až do dnešných dní podnietilo toľko projektovaných aj
realizovaných podôb, ukazuje, ako veľmi počas takmer dvoch storočí podnecovalo
obrazotvornosť. Panoptikum však netreba chápať ako snovú budovu: je to diagram
mocenského mechanizmu, zredukovaného na svoju ideálnu formu, jeho fungovanie,
pri ktorom sa abstrahuje od prekážok, odporu a trenia, si môžeme síce
predstaviť ako architektonický a optický systém: je to naozaj útvar politickej
technológie, ktorý možno a treba oddeliť od akéhokoľvek špecifického
používania.
Jeho uplatnenie je široké, slúži
pri náprave väzňov, ale aj pri starostlivosti o chorých, pri vzdelávaní žiakov,
pri strážení bláznov, pri dozeraní na robotníkov, pri donucovaní žobrákov a
lenivcov k práci. Je to istý druh implantácie tiel do priestoru, rozdelenia
indivíduí v ich vzájomných vzťahoch, hierarchickej organizácie, usporiadania
mocenských centier a kanálov, definovania jej mocenských nástrojov a spôsobov
zasahovania, ktoré sa dá uplatniť v nemocniciach, fabrikách, školách a
väzniciach. Panoptická schéma sa dá použiť zakaždým, keď máme pred sebou
multiplicitu indivíduí, ktorým treba vnútiť nejakú úlohu alebo nejaké
správanie. Táto schéma sa dá - po nevyhnutných úpravách - použiť "vo
všetkých zariadeniach, kde treba na nie príliš veľkom priestore udržať istý
počet ľudí pod dozorom".
V každom z týchto uplatnení
umožňuje zdokonaliť vykonávanie moci. A to rozličnými spôsobmi: tým, že môže
znížiť počet tých, čo ju vykonávajú, a zároveň znásobiť počet tých, na ktorých
ju uplatňujú. Tým, že táto schéma umožňuje zasiahnuť v každom okamihu a že
stály tlak v nej pôsobí skôr, než sa niekto dopustí chyby, omylu alebo zločinu.
Tým, že v týchto podmienkach je jej sila práve v tom, že nikdy nezasahuje, že
sa uplatňuje spontánne a nehlučne, že vytvára mechanizmus, ktorého účinky sa
navzájom zreťazujú. Tým, priamo pôsobí na indivíduá, pričom okrem architektúry
a priestoru nepotrebuje iné fyzické nástroje, dáva "duchu moc nad
duchom". Panoptická schéma je intenzifikátorom pre akýkoľvek mocenský
aparát: zabezpečuje mu úspornosť (pri výdavkoch na materiál, osoby a čas),
svojím preventívnym pôsobením, svojím nepretržitým fungovaním a svojimi
automatickými mechanizmami mu zabezpečuje účinnosť.
s. 207
Je to spôsob, ako vyťažiť z moci
"v doteraz nevídanom rozsahu" "veľký a nový nástroj
vládnutia..., jeho výnimočnosť spočíva vo veľkej sile, ktorú je schopný dať
každej inštitúcii, kde sa použije".
Panoptikum je teda čosi také ako
"Kolumbovo vajce" v oblasti politiky. Je naozaj schopné spojiť sa s
ktoroukoľvek funkciou (s výchovou, liečením, výrobou, trestaním), s touto
funkciou sa tesne zviaže, a tým ju vystupňuje, je schopné vytvoriť zmiešaný
mechanizmus, kde sa vzťahy moci (a vedenia) presne, až do detailov prispôsobujú
procesom, ktoré treba kontrolovať, je schopné vytvoriť priamy vzťah medzi
"rastom moci" "rastom
produkcie". Skrátka, pôsobenie moci v ňom nepristupuje k jeho funkciám
zvonka ako prísny tlak alebo ťarcha doliehajúca na ne, ale je v nich tak
nenápadne prítomné, že zvyšuje ich účinnosť a zároveň posilňuje vlastnú vládu.
Panoptický dispozitív nie je iba nejakým závesom, prevodníkom medzi mocenských
mechanizmom a funkciou, je to spôsob, ako mocenské vzťahy dať do chodu v
nejakej funkcii, a túto zasa pomocou nich. Panoptizmus je schopný
"reformovať morálku, uchovať zdravie, posilniť priemysel, rozšíriť
vzdelávanie, odľahčiť verejné inštitúcie, postaviť ekonómiu na skalopevný
základ, rozviazať, a nie rozťať gordický uzol zákonov o chudobe - a to všetko
vďaka jednoduchej architektonickej idei".
Navyše je usporiadanie tohto
stroja také, že jeho uzavretosť vôbec nevylučuje stálu prítomnosť vonkajška:
videli sme, že od centrálnej veže môže vstúpiť ktokoľvek a vykonávať tam
dozorné funkcie, a že pritom môže pochopiť spôsob, ako vykonávať dozor.
Skutočne, hoci je panoptická inštitúcia uzavretá ako väznica, ľahko ju možno
podrobiť náhodným a zároveň sústavným inšpekciám, ktoré vykonávajú nielen
určení kontrolóri, ale aj verejnosť, hociktorý člen spoločnosti má právo
vstúpiť a na vlastné oči sa presvedčiť, ako fungujú školy, nemocnice, továrne,
väznice. Nevzniká nebezpečenstvo, že by sa vzrast moci, vyvolaný panoptickým
strojom, mohol zvrhnúť na tyraniu, disciplinárny dispozitív sa bude
demokraticky kontrolovať, pretože bude ustavične prístupný "veľkému výboru
svetového tribunálu".
s. 208
Toto Panoptikum, ktoré je tak
dômyselne usporiadané, že jeden dozorca môže jediným pohľadom pozorovať veľké
množstvo rozličných indivíduí, dovoľuje tiež komukoľvek dozerať aj na
najmenšieho dozorcu. Zo stroja na videnie, ktorý bol predtým akousi tmavou
komorou na špehovanie indivíduí, sa stala priehľadná stavba, kde môže celá
spoločnosť kontrolovať, ako sa uplatňuje moc.
Panoptická schéma bola predurčená
rozptýliť sa v spoločenskom telese bez toho, že by sa v ňom stratila a prišla o
niektoré zo svojich vlastností, jej poslaním bolo stať sa tam všeobecnou
funkciou. Mesto postihnuté morom poskytovalo model výnimočnej disciplíny: bolo to
dokonalé, ale úplne násilné, proti smrtonosnej chorobe postavila moc svoju
stálu hrozbu smrti, život sa tam zredukoval na najjednoduchší prejav, proti
moci smrti stálo dôsledné uplatňovanie práva meča. Naproti tomu Panoptikum má
amplifikačnú úlohu, ak organizuje, robí úspornou a efektívnejšou moc, nerobí to
ani pre ňu samu ani pre bezprostredné blaho ohrozenej spoločnosti: cieľom je
zvýšiť spoločenské sily - zvýšiť výrobu, rozvinúť ekonomiku, rozšíriť
vzdelávanie, pozdvihnúť úroveň verejnej morálky, prispieť k rastu a množeniu.
Ako posilniť moc, aby nijako
nebránila tomuto pokroku, aby ho svojimi požiadavkami a bremenami nielenže
nezaťažovala, ale, naopak, uľahčovala? Aký intenzifikátor moci môže zároveň
pôsobiť ako multiplikátor produkcie?
Ako môže moc zvyšovaním svojich síl prispieť k vzrastu spoločenských síl
namiesto toho, aby ich zaberala a sputnávala? Panoptikum rieši tento problém
tak, že produktívne zvyšovanie moci sa dá zabezpečiť iba tak, že sa na jednej
strane vytvorí možnosť sústavne ju uplatňovať v základoch spoločnosti, až po
jej najdrobnejšie zrnká, a že na druhej strane nebude fungovať vo svojich
prudkých, násilných a nesúvislých formách, ktoré sú zviazané s presadzovaním
suverénnosti.
s. 209
Telo kráľa so svojou zvláštnou
materiálnou i mýtickou prítomnosťou, so silou, ktorú sám šíri alebo prenáša na
druhých, je v úplnom protiklade k tejto novej fyzike moci, ako ju definuje
panoptizmus, jej doménou je naopak celá oblasť spodného, oblasť neusporiadaných
telies s ich detailmi, nespočetnými pohybmi, mnohorakými silami a priestorovými
vzťahmi, ide v nej o tie mechanizmy, ktoré analyzujú rozdeľovania, odstupy,
postupnosť a kombinácie a ktorých nástroje slúžia na zviditeľňovanie,
registrovanie, diferencovanie a porovnávanie: je to fyzika vzťahov a
multiplicity moci, fyzika, ktorá najväčšiu intenzitu nevkladá do osoby kráľa,
ale do tiel, čo sa práve týmito vzťahmi individualizujú. Na teoretickej úrovni
definuje Bentham nový spôsob analýzy sociálneho telesa a mocenských vzťahov,
ktoré ním prenikajú, na úrovni praxe definuje taký postup podriaďovania tiel a
síl, ktorý zvyšuje užitočnosť moci, pričom vystačí bez Vladára. Panoptizmus je
všeobecný princíp novej "politickej anatómie", ktorej predmetom a
cieľom nie sú vzťahy suverénnosti, ale disciplinárne vzťahy.
Projektom svojej slávnej,
priesvitnej a kruhovej klietky, umiestnenej na vysokej veži moci a vedenia,
chcel Bentham pravdepodobne navrhnúť dokonalú disciplinárnu inštitúciu, išlo
však aj o to, ukázať, ako sa disciplíny dajú "vypustiť", aby v celom
sociálnom telese fungovali difúzne, mnohorako a polyvalentne. Bentham sníval,
aby sa disciplíny, ktoré sa v klasickom období vypracovali na presných a
relatívne uzavretých miestach - kasárne, kolégiá, manufaktúry - a o ktorých
všeobecnom uplatnení sa uvažovalo iba v obmedzených a dočasných prípadoch miest
postihnutých morom, stali sieťou dispozitívov, čo budú striehnuť vždy a všade a
neprerušene preniknú celou spoločnosťou. Panoptické usporiadanie poskytuje
formulu na toto zovšeobecnenie. Na úrovni elementárneho a ľahko prenosného
mechanizmu programuje základné fungovanie spoločnosti, ktorou dokonale
prenikajú disciplinárne mechanizmy.
*
Máme teda dva obrazy disciplíny.
Na jednej strane je to disciplína ako blokáda, ako uzavretá inštitúcia, ktorá
sa utvára na okrajoch a úplne sa zameriava na negatívne funkcie: zastaviť zlo,
prerušiť spojenia, zrušiť čas.
s. 210
Na druhej strane je to
panoptizmus a jeho disciplína ako mechanizmus: funkčný dispozitív, ktorý má
zlepšiť vykonávanie moci tým, že zvýši jeho rýchlosť, jemnosť a účinnosť, náčrt
jemných tlakov pre budúcu spoločnosť. Pohyb, ktorý ide od prvého projektu k
druhému, od schémy disciplíny výnimočných stavov k schéme zovšeobecneného
dozerania, zodpovedá historickej transformácii: rozširovanie disciplinárnych
dispozitívov v priebehu 17. a 18. storočia, ch rozmnožovanie v celom sociálnom
telese, utváranie toho, čo by sa dalo zhruba nazvať disciplinárnou
spoločnosťou.
Rozširovanie disciplín, ktorých
spoločnú povahu vyjadruje benthamovská fyzika, sa odohralo v klasickom období.
Svedčí o tom rozmnožovanie disciplinárnych inštitúcií, ktorý sieť pokrývala
čoraz väčšiu plochu a čoraz väčšmi sa šírila z okrajov do stredu: z toho, čo
bolo ostrovom, výnimočným miestom príležitostným opatrením alebo jedinečným modelom,
stáva sa všeobecná formula: reglementácie, ktoré charakterizovali zbožné
protestantské armády Viliama Oranžského alebo Gustava Adolfa, sa preniesli do
nariadení vo všetkých európskych armádach, vzorové jezuitské kolégiá a
Sturmove, potom Batencourove a Demiove školy načrtli všeobecné formy školskej disciplíny, usporiadanie
prístavných a vojenských nemocníc poskytlo schému na reorganizáciu
zdravotníctva v 18. storočí.
Toto rozširovanie disciplinárnych
inštitúcií je však bezpochyby iba najviditeľnejším aspektom rozmanitých hlbších
procesov.
1.
Funkcionálna inverzia
disciplín. Ak sa pôvodne od nich očakávala neutralizácia nebezpečenstiev,
znehybnenie neužitočného alebo nepokojného obyvateľstva, odstránenie problémov,
ktoré vznikajú pri zhromažďovaní väčšieho počtu ľudí, odteraz sa od nich právom
požaduje, že podporovaním rastu užitočnosti indivíduí budú hrať pozitívnu
úlohu. Vojenská disciplína už nie je iba prostriedkom, ktorým sa má zabrániť
lúpežiam, dezerciám alebo neposlušnosti vo vojskách, stáva sa základnou
technikou, aby armáda nebola iba zhromaždeným davom, ale jednotou, ktorá je
schopná stupňovať svoje sily, disciplína zvyšuje obratnosť každého indivídua,
koordinuje tieto obratnosti, zrýchľuje pohyby, znásobuje palebnú silu, bez
zníženia útočnej sily rozširuje fronty, zvyšuje schopnosť odporu atď.
s. 211
Továrenská disciplína aj naďalej vedie k rešpektovaniu
príkazov a autorít, k zamedzovaniu krádeží a
plytvania, a pritom zvyšuje schopnosti, rýchlosti, výkony, a
teda aj zisky, stále má moralizátorský vzťah k
správaniu, no čoraz viac ho zameriava na cieľ, telá včleňuje
do mašinérie a sily do ekonómie. V 17. storočí
sa rozvoj vidieckych škôl a náboženských základných škôl odôvodňoval
predovšetkým negatívnymi
faktormi: chudobní ľudia nemajú prostriedky na výchovu
svojich detí, a tak ich ponechávajú "v nevedomosti
o ich povinnostiach: keďže iba s námahou prežívajú a sami
boli nedostatočne vychovaní, nemôžu
odovzdávať dobrú výchovu,
ktorú nikdy nemali", to prináša tri veľké nedostatky: bezbožnosť, záhaľku
(sprevádzanú opilstvom, necudnosťou, zlodejstvom a
lúpežníctvom) a vytváranie bánd žobrákov, ktorí sú
vždy hotoví vyvolať verejný nepokoj a "sú dobrí práve
na to, aby vyčerpali nemocenské pokladne". Na
začiatku revolúcie však medziiným predpísali základnému
vzdelávaniu cieľ "posilňovať a rozvíjať telo",
pripraviť dieťa "pre budúcu mechanickú prácu",
vypestovať v ňom "ostrý zrak, istú ruku, pohotovosť".
Disciplíny čoraz viac fungujú ako techniky na fabrikovanie
užitočných indivíduí. Preto sa vzďaľujú zo
svojho postavenia na okrajoch spoločnosti a oslobodzujú sa
od úloh, ako vylučovanie, odpykávanie,
uväzňovanie a odlúčenie. Preto sa postupne uvoľňujú zo
svojich zväzkov s cirkevnými regulami a
klauzúrami. Preto sa včleňujú do najdôležitejších,
najcentrálnejších, najproduktívnejších sektorov
spoločnosti, preto sa prepájajú s niektorými z jej
základných funkcií: s manufaktúrnou výrobou, prenášaním
poznatkov, šírením schopností a zručností, vojnovým
aparátom. Preto sa v priebehu 18. Storočia rozvíja
tendencia rozmnožovať počet disciplinárnych inštitúcií a
zároveň disciplinovať existujúce aparáty.
2.
Vyrojenie sa
disciplinárnych mechanizmov. Zatiaľ čo sa disciplinárne zariadenia rozmnožujú,
ich mechanizmy majú istú tendenciu "odinštitucionalizovať sa",
opustiť svoje uzavreté pevnosti, kde fungujú, a "voľne" obiehať,
masívne a kompaktné disciplíny sa rozkladajú na poddajné kontrolné procesy,
ktoré sa dajú prenášať a prispôsobovať. Občas sú to uzavreté aparáty, ktoré k
svojej vnútornej a špecifickej funkcii pripájajú úlohu vonkajšieho dozoru,
pričom vytvárajú okolo seba okrajovú zónu bočnej kontroly.
s. 212
Cirkevná škola takto nielenže vychováva poslušné deti, ale
umožňuje dozerať aj na rodičov, informovať sa o
ich spôsobe života, príjmoch, zbožnosti a mravoch. Škola
utvára drobné spoločenské pozorovateľne, odkiaľ
preniká až medzi dospelých a pravidelne ich kontroluje:
podľa Demiu je zlé správanie alebo absencia
dieťaťa dostatočným dôvodom na vypytovanie sa u susedov,
najmä ak sa dá predpokladať, že rodina
nehovorí pravdu, potom prídu na rad sami rodičia a zisťuje
sa, či poznajú katechizmus a modlitby, či sú
odhodlaní vykoreniť neresti svojich detí, koľko majú postelí
a ako spávajú, návšteva sa v prípade potreby
končí milodarom, venovaním obrázku alebo pridelením ďalších
postelí. Podobne sa aj nemocnica čoraz
väčšmi chápe ako oporný bod lekárskeho dozoru nad vonkajším
obyvateľstvom. Keď roku 1772 vyhorel
Hôtel-Dieu, viacerí žiadali, aby sa takéto ťažkopádne a
neprehľadné zariadenia nahradili radom menších
nemocníc, ich úlohou by bolo nielen prijímať chorých z danej
štvrte, ale aj zbierať informácie,
zaznamenávať endemické alebo epidemické javy, zriaďovať
dispenzáre, dávať obyvateľom rady a
informovať autority o zdravotnom stave obvodu.
Disciplinárne
procedúry sa šíria nielen z uzavretých inštitúcií, ale aj z kontrolných
stredísk, rozptýlených po celej spoločnosti. Dlhý čas hrali túto úlohu
"disciplinovať" obyvateľstvo náboženské skupiny a dobročinné združenia.
Od čias protireformácie po Júlovú monarchiu sa iniciatívy tohto druhu
rozmnožili, ich úlohy boli náboženské (obracanie na vieru a moralizovanie),
ekonomické (poskytovanie pomoci a podnecovanie k práci) a politické (boj proti
nespokojnosti a poburovaniu). Hádam ako príklad stačí uviesť predpisy
charitatívnych združení parížskej farnosti. Príslušná oblasť je rozdelená na
štvrte a kantóny, ktorých sa ujímajú členovia združenia a pravidelne ch
navštevujú. "Pracujú na odstraňovaní miest nerestí a zmätkov, herní,
verejných škandálov, rúhania, bezbožností a ďalších nedostatkov, o ktorých sa
dozvedia."
s. 213
Ich úlohou je aj
individuálne navštevovať chudobných a veci, ktoré sa pritom majú informovať,
spresňujú predpisy: stabilita ubytovania, znalosť modlitieb, chodenie na
spoveď, ovládanie remesla, morálka (a "či sa do chudoby nedostali vlastnou
vinou"), nakoniec sa treba "obratne vyzvedieť, ako sa správajú vo
svojom manželstve, či nažívajú v pokoji medzi sebou a so svojimi susedmi, či sa
starajú, aby ich deti vyrastali vyrastali v bázni božej... či svoje staršie
deti odlišného pohlavia nenechávajú spávať pohromade a či nespia spolu s nimi,
či vo svojej rodine a predovšetkým u svojich starších dcér netrpia prejavy
neviazanosti a maznavosti. Ak vzniknú pochybnosti, či sú zosobášení, treba si
od nich vyžiadať sobášny list".
3.
Etatizácia
disciplinárnych mechanizmov. V Anglicku dlhý čas zabezpečovali funkcie
sociálnej disciplíny
súkromné skupiny
náboženského charakteru. Vo Francúzsku časť tejto úlohy ostala v rukách
dobročinných
spoločností, no druhú a nepochybne dôležitejšiu časť prevzal policajný aparát.
Organizácia centralizovanej polície sa dlho pokladala za
najbezprostrednejší výraz kráľovského absolutizmu
a takou ostala aj v očiach súčasníkov. Suverén chcel mať
"vlastný úrad, ktorému by mohol priamo zverovať
príkazy a poverenia a ktorý by bol poverený vykonávaním
príkazov a zatykačov". V skutočnosti to bolo tak,
že prevzatím istého počtu predchádzajúcich funkcií -
pátranie po zločincoch, dozor nad mestom,
ekonomická a politická kontrola - ich policajné veliteľstvá
a nad nimi stojace hlavné parížske policajné
veliteľstvo preniesli do jednotného administratívneho a
rigorózneho mechanizmu: "Všetky siločiary a
inštrukcie musia z periférie smerovať k hlavnému
veliteľovi... Práve on dáva do chodu všetky kolieska,
ktorých celok vytvára poriadok a harmóniu. Pre účinky jeho
riadenia nenájdeme lepšie porovnanie ako
pohyb nebeských telies."
s. 214
No hoci polícia ako inštitúcia
bola organizovaná ako nástroj štátu a priamo spojená s centrom politickej
vlády, jej typ moci, jej mechanizmy a prvky ich uplatňovania boli špecifické.
Bol to aparát, ktorý musel byť koextenzívny s celým sociálnym telesom, a to
nielen pokiaľ ide o krajné hranice, ale aj v tom, že sa ujíma najdrobnejších
detailov. Policajná moc musela zahrnovať "všetko": tým však vôbec nie
je totalita štátu alebo kráľovstva ako viditeľného a neviditeľného panovníkovho
tela, ale prach udalostí, činov, správaní a mienok - "všetko, čo sa
deje", polícia sa zameriava na tie "veci v každom okamihu", na
tie "drobné veci", o ktorých hovorila Katarína II. vo svojom Veľkom
nariadení. S políciou vstupujeme do sféry nekonečnej kontroly, ktorej ideálom
je zachytiť v spoločenskom telese jeho najzákladnejšie zrnko a
najpominuteľnejší jav: "Služba policajných úradníkov a dôstojníkov patrí k
najdôležitejším, zameriava sa na predmety, ktoré sú v istom zmysle neurčité a
dajú sa spozorovať iba po dostatočne podrobnej skúške": to nekonečné malé
politickej moci.
Vykonávanie tejto moci vyžaduje
vytvoriť nástroj na sústavné, vyčerpávajúce, všadeprítomné dozeranie, ktoré
môže všetko urobiť viditeľným a pritom ostať neviditeľné. Musí to byť akýsi
pohľad bez tváre, ktorý celé spoločenské teleso premieňa na pole svojho
vnímania: na všetkých stranách tisícky očí, pohyblivá a vždy bdelá zahrnuje 48
komisárov, 20 inšpektorov, ďalej pravidelne platených
"pozorovateľov", denne vyplácaných špicľov, ďalej udavačov
hodnotených podľa úloh a napokon prostitútky. A výsledky tohto ustavičného
pozorovania treba zhrnúť do mnohých správ a záznamov, v 18. storočí sa obrovský
policajný text usiluje pomocou komplexnej dokumentárnej organizácie zachytiť
celú spoločnosť. A na rozdiel od právnych alebo administratívnych spisov, ktoré
sa tiež registrujú, registrujú sa tu správania, postoje, schopnosti,
podozrenia, je to permanentné zachytávanie správania indivíduí.
s. 215
Treba poznamenať, že hoci je táto
policajná kontrola úplne "v rukách kráľa", nefunguje jednosmerne. V
skutočnosti je to systém s dvoma vstupmi: jeho úlohou je mimo súdnictva
odpovedať na bezprostredné prejavy kráľovej vôle, je však schopná odpovedať aj
na žiadosti prichádzajúce zdola, povestné kráľovské zatykače, ktoré boli dlho
symbolom kráľovskej svojvôle a politicky diskreditovali praktiky pri
zadržiavaní osôb, boli v skutočnosti v drvivej väčšine vydané na žiadosť rodín,
majstrov, miestnych notáblov, susedov a farárov, a ich úlohou bolo internovaním
sankcionovať "infradelikvenciu", ako robenie neporiadku, poburovanie,
neposlušnosť a zlé správanie, teda to, čo Ledoux nazýval "prečinmi z
nedostatku dozoru" a čo chcel v architektonicky dokonalom meste vykoreniť.
Skrátka, polícia 18. Storočia k svojej úlohe pomáhať justícii pri
prenasledovaní zločincov a byť nástrojom politickej kontroly sprisahaní,
opozičných hnutí a revolt pridáva disciplinárnu funkciu. Je to zložitá funkcia,
pretože s absolútnou mocou panovníka spája najdrobnejšie mocenské inštancie
rozptýlené v spoločnosti a pretože medzi týmito uzavretými disciplinárnymi
inštitúciami rozličného charakteru (dielne, armáda, školy) rozprestiera
sprostredkujúca sieť, ktorá pôsobí tam, kde nemôžu zasahovať, a disciplinuje
nedisciplinárne priestory, ale ktorá tieto priestory aj pokrýva, navzájom spája
a zabezpečuje svojou ozbrojenou silou: je to interdisciplína a metadisciplína.
"Prostredníctvom múdrej polície suverén navyká ľud na poriadok a
poslušnosť."
V 18. storočí je organizácia
policajného aparátu zárukou zovšeobecnenia disciplín, ktoré zasahujú celý štát.
chápeme, prečo polícia, ktorá bola celkom zjavne spätá s tým, čo v kráľovskej
moci prekračovalo vykonávanie právnych noriem, mohla napriek tomu s minimálnymi
úpravami prežiť prestavbu právneho systému, a prečo mu aj naďalej čoraz
dôraznejšie vnucovala svoju nadradenosť, v čom pokračuje dodnes. Nepochybne
preto, lebo je jeho svetským ramenom, ale aj preto, lebo svojím rozsahom a
svojimi mechanizmami oveľa lepšie ako justícia tvorí celok so spoločnosťou
disciplinárneho typu. Bolo by však nesprávne predpokladať, že štátny aparát sa
raz a navždy zmocnil disciplinárnych funkcií a absorboval ich.
s. 216
"Disciplína" sa nemôže
stotožniť ani s inštitúciou, ani s aparátom. Je to typ moci, modalita jej
vykonávania, ktorá obsahuje celý komplex nástrojov, techník, postupov,
aplikačných úrovní a cieľov, je to "fyzika" alebo
"anatómia" moci, je to technológia. Môžu si ju prisvojiť
"špecializované" inštitúcie (väzenia alebo nápravné ústavy 19. storočia)
alebo inštitúcie, ktoré ju budú používať ako základný nástroj na dosiahnutie
určitého cieľa (výchovné zariadenia, nemocnice) alebo už predtým existujúce
inštancie, ktoré v nej nájdu prostriedok na posilňovanie alebo reorganizovanie
svojich vnútorných mocenských mechanizmov (raz by bolo potrebné ukázať, ako sa
vzťahy v rodinách, predovšetkým vzťahy v bunke rodičia-deti,
"disciplinovali", pričom od klasického obdobia preberali vonkajšie,
školské, vojenské, neskôr lekárske, psychiatrické a psychologické schémy, čo
urobilo z rodiny privilegované miesto na objavovanie sa disciplinárnej otázky
normálneho a nenormálneho) alebo aparáty, ktoré urobili z disciplíny princíp
svojho vnútorného fungovania (disciplinovanie administratívneho aparátu od
napoleonského obdobia) alebo napokon štátne aparáty, ktorých hlavnou, aj keď
nie jedinou funkciou je udržiavať vládu disciplíny v celej spoločnosti
(polícia).
Vcelku sa dá teda povedať, že
disciplinárna spoločnosť sa utvára v pohybe, ktorý ide od uzavretých disciplín
typu sociálnej "karantény" po ten neobmedzene rozširovateľný
mechanizmus, akým je "panoptizmus". To neznamená, že by disciplinárna
modalita moci nahradila všetky ostatné, infiltrovala sa do nich, čím ich
niekedy vyradila, ale inokedy im slúžila ako prostredník, spájala ich navzájom,
predlžovala ich a predovšetkým im umožňovala, aby mocenské účinky priviedli až
k najdrobnejším a najvzdialenejším prvkom. Disciplinárna funkcia zabezpečuje
infinitezimálnu distribúciu mocenských vzťahov.
Niekoľko rokov po Benthamovi vystavil
Julius rodný list tejto spoločnosti. O panoptickom princípe povedal, že to
zďaleka nie je len architektonická vynaliezavosť: je to udalosť "v
dejinách ľudského ducha".
s. 217
Zdanlivo je to iba riešenie
istého technického problému, ale prostredníctvom tohto riešenia sa črtá istý
typ spoločnosti. Antika bola civilizáciou predstavenia. "Sprístupniť
množstvu ľudí, aby si mohli prezrieť malý počet predmetov": tomuto
problému zodpovedala architektúra chrámov, divadiel a cirkusov. Spolu s predstavením
prevládal verejný život, intenzívnosť sviatkov a zmyslová blízkosť. V
rituáloch, kde tiekla krv, obnovovala spoločnosť svoju silu a na okamih sa z
nej stávalo jediné veľké telo. Moderná
doba stavia opačný problém: "Malému počtu ľudí alebo dokonca len
jedinému človeku poskytnúť okamžitý pohľad na množstvo". V spoločnosti,
kde základnými prvkami už nie sú spoločenstvo a verejný život, ale na jednej
strane súkromné indivíduá a na druhej strane štát, sa môžu vzťahy usporiadať
iba v opačnej forme, ako je predstavenie: "Iba modernej dobe s jej čoraz
väčším vplyvom štátu, ktorý zo dňa na deň hlbšie zasahuje do všetkých
podrobností a vzťahov spoločenského života, ostalo vyhradené, aby to všetko
zvyšovala a čoraz viac zabezpečovala. Na dosiahnutie tohto veľkého cieľa
využíva pritom budovanie a rozmiestňovanie stavieb určených na súčasné
dozeranie na veľmi veľké množstvo ľudí".
To, čo Bentham opísal ako
technický program, pochopil Julius ako zavŕšený historický proces. Naša
spoločnosť nie je spoločnosťou predstavenia, ale dozerania, za povrchom obrazov
sa hĺbke obsadzujú telá, za veľkou abstrakciou výmeny sa odohráva dôkladná a
konkrétna drezúra užitočných síl, komunikačné obvody sú oporné body hromadenia
a centralizácie vedenia, hra znakov definuje zakotvenia moci, krásnu totalitu
indivídua náš spoločenský poriadok nemrzačí, nepotláča, nenarúša, indivíduum sa
v nej skôr starostlivo fabrikuje podľa celej jednej taktiky síl a tiel. Sme
oveľa menej Grékmi, ako sa nazdávame. Nie sme ani na stupienkoch, ani na scéne,
ale v panoptickom stroji, obkľúčení mocenskými účinkami, ktoré sami
reprodukujeme, lebo sme jeho kolieskami. Hádam odtiaľ pramení význam, aký v
historickej mytológii nadobudla postava Napoleona: je v bode, kde sa
monarchické a rituálne uplatňovanie suverenity spája s hierarchickým a
sústavným uplatňovaním neobmedzenej disciplíny. Je tým, kto jediným pohľadom
všetko prekračuje, ktorému však nikdy neunikne ani najmenší detail:
"Môžete sa ubezpečiť, že nijaká časť cisárstva nie je bez dozoru, že
nijaký zločin, nijaký priestupok, nijaký podvod neunikne stíhaniu, že oko
génia, ktorý je schopný všetko osvetliť, obsiahne celok tohto obrovského
stroja, pričom mu neujde ani najmenšia podrobnosť."
s. 218
V okamihu svojho zrodu nadobúda
disciplinárna spoločnosť s cisárom ešte starý vzhľad divadelnej moci. Panovník,
ktorý je uzurpátorom starého trónu a zároveň organizátorom nového štátu, hrnul
v symbolickej a poslednej podobe dlhý proces, kde sa honosnosť suverenity a
nevyhnutne spektakulárne prejavy moci postupne vytrácali v každodennom
vykonávaní dozoru, v panoptizme, kde bdelosť navzájom sa križujúcich pohľadov
urobí zbytočným orla i slnko.
*
Utváranie disciplinárnej
spoločnosti odkazuje na isté rozsiahle historické procesy, v ktorých si táto
spoločnosť nachádza miesto. Sú to ekonomické, právno-politické a napokon aj
vedecké procesy.
1.
Globálne sa dá
povedať, že disciplíny sú techniky n usporadúvanie ľudských multiplicít.
Pravdaže, na tom nie je nič výnimočné, ba ani charakteristické: každý mocenský
systém má ten istý problém. Osobitosťou disciplín je však to, že sa vzhľadom na
multiplicity usilujú definovať mocenskú taktiku, ktorá zodpovedá trom
kritériám: pôsobenie moci má byť čo najmenej nákladné (ekonomicky sa to dá
dosiahnuť nízkymi výdavkami na ňu, politicky - diskrétnosťou, nenápadným
prejavom, relatívnou neviditeľnosťou, úsilím vyvolávať čo najmenší odpor),
účinky tejto sociálnej moci majú byť čo najintenzívnejšie a najďalekosiahlejšie
bez toho, aby zlyhávali a niečo vynechali, napokon treba tento
"ekonomický" rast moci prepojiť s účinnosťou aparátov, vnútri ktorých
pôsobí (či už sú to pedagogické, vojenské, priemyselné alebo lekárske). Slovom,
ide o súčasné zvyšovanie poslušnosti i užitočnosti všetkých prvkov systému.
Tento trojitý cieľ disciplín zodpovedá istej dobre známej historickej situácii.
Na jednej strane ju tvorí veľký demografický rast v 18. storočí: zvyšovanie
počtu neusadeného obyvateľstva (jedným z prvých cieľov disciplíny je usadiť, je
to postup na potláčanie nomádizmu), kvantitatívna zmena skupín, ktoré treba
kontrolovať a ovládať (od začiatku 17. storočia až po predvečer Francúzskej
revolúcie sa znásobil počet žiakov a nepochybne aj počet nemocničných
pacientov, na konci 18. storočia mala armáda v čase mieru viac ako 200000
mužov.
s. 219
Druhým aspektom tejto situácie je vzrast výrobného aparátu,
ktorý sa stával rozsiahlejším, zložitejším a
drahším, čo si vyžadovalo zvyšovať jeho rentabilitu. Vývoj
disciplinárnych postupov zodpovedá obidvom
týmto procesom alebo skôr potrebe ich vzájomného
prispôsobenia. Túto úlohu nemohli splniť ani
prežívajúce formy feudálnej moci, ani administratívne
štruktúry monarchie, ani miestne mechanizmy
kontroly a ani nestabilné prepletenie všetkých foriem,
štruktúr a mechanizmov: na to bola ich sieť príliš
medzerovitá a nepravidelná, ich pričasto konfliktné
fungovanie a predovšetkým charakter moci, ktorú
uplatňovali, "pridrahý". Pridrahý vo viacerých
významoch: pretože štátnu pokladňu priamo stál veľa,
pretože systém predajných úradov prenájom na obyvateľstvo doliehal ťažko, hoci nepriamo, pretože
odpor,
na ktorý narážal, ho nútil ustavične sa posilňovať, pretože
podstatou jeho postupu bolo odoberanie
(odoberanie peňazí alebo výrobkov vo forme kráľovských,
vrchnostenských alebo cirkevných poplatkov,
odoberanie ľudí alebo času vo forme robôt alebo odvodov,
zatváranie alebo vyháňanie tulákov). Vývin
disciplín charakterizuje objavenie sa základných mocenských
techník, ktoré patria do celkom inej ekonómie:
sú to mocenské mechanizmy, ktoré namiesto odoberania
prispievajú z vnútra k produktívnej účinnosti týchto
aparátov a užitočnosti jej produktov. Starý princíp
"odoberanie-násilie", ktorý riadil ekonómiu moci,
nahrádzajú disciplíny princípom
"miernosť-produkcia-zisk". Disciplíny treba chápať ako techniky,
ktoré
pomocou tohto princípu dávajú do súladu multiplicitu ľudí a
rozmnožovanie výrobných aparátov (čím treba
chápať nielen "výrobu" vo vlastnom zmysle slova,
ale aj produkciu vedenia a schopností v škole, produkciu
zdravia v nemocniciach a produkciu ničivej sily v armáde).
Vo svojej úlohe
prispôsobovať musí disciplína riešiť niekoľko problémov, pre ktoré stará
ekonómia moci nebola dostatočne vyzbrojená. Disciplína môže zmenšiť ťažkosti,
ktoré prináša fenomén masy: redukovať v multiplicite to, čo ju robí oveľa menej
ovládateľnou ako jednotu, redukovať to, čo bráni využívať každý jej prvok a ich
súčet, redukovať všetko, čo v nej znemožňuje využívať výhody veľkého počtu,
preto disciplína fixuje, znehybňuje alebo usmerňuj pohyby, rozkladá zlúčeniny,
odstraňuje kompaktné zoskupenia putujúce po neurčitých cestách, vytvára prepočítané
rozdelenia.
s. 220
Musí tiež zvládnuť
všetky sily, ktoré sa objavujú pri utváraní organizovanej multiplicity, musí
neutralizovať účinky, ktoré smerujú proti moci, čo tam chce vládnuť: nepokoje,
revolty, spontánne organizácie, spojenectvá - všetko, čo môže závisieť od
horizontálnych prepojení. Stade pramení skutočnosť, že disciplíny používajú
procedúry prehradzovania a vertikality, že medzi rozličnými prvkami jednej
roviny stavajú čo možno najnepriepustnejšie priehrady, že určujú zovretú
hierarchickú sieť, skrátka, že proti vnútornej nepriateľskej sile multiplicity
stavajú pyramidálny, nepretržitý a individualizujúci postup. Takisto musia
podnecovať rast užitočnosti každého jedného prvku multiplicity, no prostriedkami,
ktoré sú rýchlejšie a menej nákladné, t. j. využívaním samej multiplicity ako
nástroja tohto rastu: preto sa na získanie maxima času a síl z tiel uplatňujú
komplexné metódy využívania času, kolektívneho výcviku, cvičení, globálneho a
zároveň detailného dozerania. Navyše je potrebné, aby disciplíny zvyšovali
užitočnosť vlastnú multiplicitám a aby každú z nich urobili užitočnejšou, ako
je jednoduchá suma prvkov: disciplíny zavádzajú na zvýšenie užitočnosti
množstva taktiky rozdeľovania, vzájomného prispôsobovania tiel, gest a rytmov,
taktiky diferencovania schopností, ich vzájomnej koordinácie vzhľadom na
aparáty a úlohy. Napokon disciplína nemá rozvinúť mocenské vzťahy nad
multiplicitou, ale v jej vlastnom tkanive, a to spôsobom, ktorý je čo možno
najdiskrétnejší, najlepšie skĺbený s jej ostatnými funkciami i najmenej
nákladný: tomu zodpovedajú mocenské nástroje, ktoré sú anonymné a koextenzívne
s multiplicitou nimi riadenou, nástroje ako hierarchické dozeranie, nepretržité
zaznamenávanie, sústavné posudzovanie a klasifikovanie. Súhrnne povedané, moc,
ktorá sa prejavuje leskom tých, čo ju vykonávajú, treba nahradiť mocou, ktorá
svojím pôsobením potajme objektivuje ľudí, treba vytvoriť vedenie o nich a nie
rozvíjať honosné znaky suverenity. Slovom disciplíny sú súborom drobných
technických vynálezov, ktoré umožnili zväčšiť užitočnú veľkosť multiplicít a
zároveň znížiť nevýhody moci, ktorá ich musí riadiť, aby sa stali užitočnými.
Multiplicita, či už je to dielňa, alebo národ, armáda, alebo škola, dosiahne prah
disciplíny vtedy, keď sa pomer medzi užitočnou veľkosťou a mocenským vkladom
stane výhodný.
s. 221
Ak sa ekonomický vzostup Západu začal procesmi, čo umožnili
akumuláciu kapitálu, hádam sa dá povedať,
že metódy riadenia akumulácie ľudí umožnili politický
vzostup v porovnaní s tradičnými, rituálnymi a
násilnými formami, ktoré čoskoro upadli do zabudnutia a
prepustili miesto celej jednej jemnej a prepočítanej
technológii podrobovania (franc. assujettissement).
Skutočne, tieto dva procesy, akumulácia ľudí a
akumulácia kapitálu, sa nedajú oddeliť, problém akumulácie
ľudí by sa nedal riešiť bez rastu
výrobných
nástrojov, ktoré týchto ľudí mohli udržiavať a využívať, na
druhej strane techniky robia kumulatívne
množstvá ľudí užitočnými,
zrýchľujú pohyb akumulácie kapitálu. Na trochu nižšej úrovni všeobecnosti
technologické zmeny výrobných nástrojov, deľby práce a
vypracúvanie disciplinárnych postupov udržiavali
medzi sebou veľmi tesné vzťahy. Každý z týchto dvoch
procesov umožnil ten druhý a urobil ho
nevyhnutným, každý tomu druhému slúžil ako vzor.
Disciplinárna pyramída vytvorila malú mocenskú
bunku, vnútri ktorej účinne vládli oddeľovanie, koordinácia
a kontrola úloh, a analytické rozčlenenia času,
gest, síl a tiel vytvorilo operatívnu schému, ktorá sa zo
skupín podriadených ľudí poľahky dala preniesť na
výrobné mechanizmy, príkladom tohto modelovania deľby práce
podľa vzoru mocenských schém bolo
masívne prenášanie vojenských metód na priemyselnú
organizáciu. Technická analýza výrobného procesu,
jeho "strojový" rozklad sa však spätne premietali
na výrobné sily, ktoré ho mali zabezpečovať: výsledkom
tohto prenášania je vytvorenie disciplinárnych mechanizmov,
kde sa jednotlivé sily skladajú a tým zväčšujú.
Môžeme povedať, že disciplína je jednotný technický postup,
ktorým sa telesná sila s minimálnymi
Nákladmi redukuje ako "politická" sila a
maximalizuje ako užitočná sila. Rast kapitalistickej ekonomiky si
vyžiadal špecifickú modalitu disciplinárnej moci, ktorej
všeobecné formuly, ktorej postupy podriaďovania
síl a tiel, slovom, ktorej "politická anatómia" sa
môže uplatniť vo veľmi rozličných politických režimoch,
aparátoch a inštitúciách.
2.
Panoptická modalita
moci na tej elementárnej, technickej a skromne fyzickej úrovni, kde je
umiestnená, nezávisí bezprostredne od veľkých právno-politických štruktúr
spoločnosti a nie je ani ich priamym predĺžením.
s. 222
A predsa nie je od nich úplne nezávislá. Z historického
hľadiska sa proces, ktorým sa v priebehu 18.
storočia buržoázia stala politicky vládnucou triedou,
maskoval zriaďovaním explicitného, kodifikovaného a
formálne egalitárskeho právneho rámca a organizovaním režimu
parlamentárneho a reprezentatívneho typu.
Druhou, temnou stránkou týchto procesov bol však vývin a
šírenie disciplinárnych dispozitívov. V pozadí
všeobecnej právnej formy, ktorá principiálne zaručovala
rovnoprávnosť, stáli tieto drobné, každodenné a
fyzické mechanizmy, všetky tieto zásadne nerovnoprávne a
asymetrické systémy
mikromoci - disciplíny. A hoci reprezentatívny režim
formálne umožňoval, aby vôľa všetkých - priamo
alebo nepriamo, s prostredníkmi alebo bez nich - bola
základnou inštanciou suverenity, disciplíny v základe
poskytujú záruku na podriadenie síl a tiel. Reálne a telesné
disciplíny boli bázou formálnych a právnych
slobôd. Na zmluvu sa dalo pozerať ako na ideálny základ
práva a politickej moci, panoptizmus však bol
všeobecne rozšírený technický postup donucovania. Ustavične
pracoval v hĺbkach právnych štruktúr
spoločnosti, aby na rozdiel od jej formálnych rámcov umožnil
fungovanie skutočných mechanizmov moci.
"Osvietenstvo", ktoré objavilo slobody, vynašlo aj
disciplíny.
Disciplíny sú
zdanlivo iba nejakým infra-právom. Zdá sa, že predlžujú všeobecné formy
definované právom na infinitenzimálnu úroveň jedinečných existencií, alebo sa
javia ako spôsoby učenia, ktoré umožňujú indivíduám integrovať sa do
všeobecných požiadaviek. Akoby na stupnici posúvali jeden a ten istý typ práva,
čím sa stáva dôkladnejším a nepochybne aj zhovievavejším. V disciplínach však
treba vidieť skôr istý druh proti-práva. Ich úlohou je práve zaviesť
neprekročiteľné asymetrie a vylúčiť reciprocity. To je predovšetkým dané tým,
že disciplína vytvára medzi indivíduami "súkromný" zväzok, ktorý je
donucujúcim vzťahom, úplne odlišným od zmluvnej povinnosti. Prijatie disciplíny
sa síce môže odohrať ako podpis zmluvy, no spôsob vnútenia disciplíny,
fungovanie jej mechanizmov, nereverzibilné podriadenie jedných druhým, mocenská
prevaha, ktorá je vždy na jednej strane, nerovnaké postavenie rozličných
"partnerov" vzhľadom na spoločné pravidlá - všetko stavia disciplinárny zväzok proti zmluvnému a umožňuje
systematicky skresľovať zmluvný zväzok od chvíle, keď obsahuje nejaký
disciplinárny mechanizmus.
s. 223
Vieme napríklad,
koľko reálnych postupov odchyľuje právnu ilúziu o pracovnej zmluve: továrenská
disciplína nie je najbezvýznamnejšou z nich. Navyše, zatiaľ čo právne systémy
kvalifikujú právny subjekt podľa všeobecných noriem, disciplíny charakterizujú,
klasifikujú, špecializujú, rozdeľujú pozdĺž stupnice, rozkladajú okolo normy,
hierarchizujú indivíduá v ich vzájomných vzťahoch a v prípade potreby
diskvalifikujú. V každom prípade v priestore a čase, čo majú na vykonávanie
kontroly a rozvinutie asymetrie svojej moci, dosahujú také suspendovanie práva,
ktoré síce nikdy nie je úplné, ale ani nikdy celkom nemizne. Nech je disciplína
akokoľvek regulárna a inštitucionalizovaná, svojím mechanizmom je to
"proti-právo". A ak sa zdá, že všeobecná jurisdikcia v modernej
spoločnosti ohraničuje vykonávanie moci, všetkým prenikajúci panoptizmus v nej
v protiklade k právu dáva do chodu obrovskú a zároveň drobnú mašinériu, ktorá
podporuje, zosilňuje, znásobuje asymetriu moci a rozkladá hranice, ktoré jej
boli určené. Nepatrné disciplíny, každodenné panoptizmy môžu byť síce pod tou
hladinou, kde sa objavujú veľké aparáty a veľké politické boje, no v genealógii
modernej spoločnosti boli spolu s triednou nadvládou, ktorá nimi preniká,
politickou protiváhou právnych noriem rozdeľovania moci. Nepochybne odtiaľ
pramení význam, ktorý sa tak dávno pripisuje drobným postupom disciplíny, týmto
jej malým ľstivým vynálezom, ako aj vedeniu, ktoré jej dalo prijateľnú tvár,
odtiaľ pramení obava, že by nebolo dobré zbaviť sa jej bez náhrady, stade
pramení tvrdenie, že je samým základom spoločnosti a jej rovnováhy, hoci v
skutočnosti je radom mechanizmov na definitívne a všeobecné narušenie rovnováhy
mocenských vzťahov, odtiaľ pramení tvrdošijné úsilie vydávať ju za skromnú, ale
konkrétnu formu každej morálky, hoci v skutočnosti je to zväzok
fyzikálno-politických techník.
Vráťme sa však k problému zákonného trestania. Väzenie s
celou jeho nápravnou technológiou treba
premiestniť tam, kde sa kodifikovaná trestná moc mení na
disciplinárnu dozerajúcu moc, kde sa všeobecné
trestania podľa zákonov začínajú selektívne uplatňovať na
určité a vždy rovnaké indivíduá, kde sa
rekvalifikácia právneho subjektu prostredníctvom trestu
stáva užitočnou drezúrou kriminálnika, kde sa
právo obracia vo
svoj opak a prechádza mimo seba a kde sa proti-právo stáva skutočným a
inštitucionalizovaným obsahom právnych foriem. Moc trestať
teda nezovšeobecňuje univerzálne vedomie
zákona u každého z právnych subjektov, zovšeobecňuje
zákonný rozsah neobmedzene sa zužujúcej siete
panoptických postupov.
s. 224
3.
Mnohé z týchto
postupov, ak ich berieme jeden po druhom, majú za sebou dlhú históriu. Ich
novosť je však v tom, že v 18. storočí, keď sa skladali a zovšeobecňovali,
dosiahli úroveň, na ktorej sa formovanie vedenia a zväčšovanie moci navzájom
pravidelne podporovali. Disciplíny prekročili teda prah
"technológie". Najskôr to bola nemocnica, potom škola, ešte neskôr
dielňa, nestačí keď povieme, že disciplíny ich jednoducho "dali do
poriadku" - vďaka disciplínam sa stali takými aparátmi, že každý
mechanizmus objektivizácie v nich pôsobil ako nástroj podrobovania a každý
vzrast moci tam umožnil nové poznanie. Na základe tejto väzby, vlastnej
technologickým systémom, mohla v disciplinárnom živle vzniknúť klinická
medicína, psychiatri, psychológia dieťaťa, pedagogická psychológia,
racionalizácia práce. Je to teda dvojaký proces: epistemologické odblokovanie
na základe zjemnenia mocenských vzťahov, znásobenie účinkov moci vďaka
formovaniu a kumulovaniu nových poznatkov.
Rozšírenie
disciplinárnych metód patrí do širokého historického procesu: približne v tom
istom čase sa rozvíjajú viaceré ďalšie technológie - agronomické, priemyselné a
ekonomické. Treba však uznať, že popri banskom priemysle, rodiacej sa chémii,
metódach štátneho finančníctva, popri vysokých peciach a parných strojoch sa
panoptizmu dostalo iba málo slávy. Chápali to iba ako malú bizarnú utópiu, ako
zlomyseľný sen - tak trochu akoby Bentham bol Fourierom policajnej spoločnosti,
kde Falanstéra bude vyzerať ako Panoptikon. A predsa je to abstraktná forma
veľmi reálnej technológie, technológie indivíduí. Že ju veľmi nechválili, to má
viaceré dôvody, najzrejmejší je, že diskurz, ktorý podnietila, iba zriedkavo - s
výnimkou akademických klasifikácií - dosahoval status vedy, najreálnejším
dôvodom je však nepochybne to, že moc, ktorú dáva do chodu a ktorej zväčšovanie
umožňuje, je priama a fyzická moc, akou ľudia na seba navzájom pôsobia.
Neslávny záver má svoj začiatok, ku ktorému sa nikto nechce priznať. Bolo by
však nesprávne, keby sme disciplinárne postupy porovnávali s vynálezmi ako
parný stroj alebo Amiciho mikroskop.
s. 225
Tieto postupy
znamenajú oveľa menej, istým spôsobom však znamenajú oveľa viac. Keby sme im
mali nájsť historický ekvivalent alebo aspoň porovnávací bod, bola by ním skôr
"inkvizičná" technika.
18. storočie vynašlo
techniky skúšky a disciplíny asi tak, ako stredovek vynašiel súdne
vyšetrovanie, ale úplne odlišnými cestami. Procedúra vyšetrovania, táto stará
fiškálna a administratívna technika, sa rozvinula predovšetkým s reorganizáciou
cirkvi a vzrastom kniežacích štátov v 12. a 13. storočí. Vtedy široko prenikala
do judikatúry najskôr cirkevných tribunálov a potom aj svetských súdnych dvorov.
Vyšetrovanie ako autoritatívne hľadanie pevnej a overenej pravdy sa takto
postavilo proti predchádzajúcim procedúram prísahy, ordálií, súboja pred súdom,
božieho súdu alebo zmierenia medzi stránkami. Vyšetrovaním si suverénna moc
nárokovala zistiť pravdu pomocou istých predpísaných techník. Aj keď je
vyšetrovanie od tejto chvíle (a až dodnes) pevnou súčasťou západnej justície,
netreba zabúdať ani na jeho politický pôvod, na jeho zväzok s rodiacim sa
štátom a monarchickou suverenitou, ani na jeho neskorší rozmach a jeho úlohu
pri utváraní vedenia. Vyšetrovanie bolo naozaj rudimentárnym, no bezpochyby
základným prvkom pri vzniku empirických vied, bolo právno-politickou matricou
experimentálneho vedenia, ktoré, ako vieme, sa na konci stredoveku veľmi rýchlo
odblokovalo. Možno je pravda, že v Grécku sa matematika zrodila z techník
merania, v každom prípade sa prírodné vedy na konci stredoveku zrodili
čiastočne z vyšetrovateľskej praxe. Veľké empirické poznanie, ktoré veci tohto
sveta zachytáva a prepisuje ich do usporiadania neohraničeného diskurzu, čo
konštatuje, opisuje a určuje "fakty" (a to v tej istej chvíli, keď sa
západný svet začína ekonomicky a politicky zmocňovať toho istého sveta, má svoj
operačný model bezpochyby v inkvizícii - v tomto obrovskom vynáleze, ktorý naša
prejemnenosť postavila do zabudnutia. Nuž a tým, čím bolo toto
politicko-právne, administratívne a kriminálne, cirkevné a svetské vyšetrovanie
pre vedy o prírode, tým bola disciplinárna analýza pre vedy o človeku. Tieto
vedy, v ktorých sa naša "humanita" už viac ako jedno storočie kochá,
našli svoju technickú matricu v puntičkárskej a zlomyseľnej dôkladnosti
disciplín a ich skúmaní. Pre psychológiu, psychiatriu, pedagogiku a
kriminológiu a mnohé ďalšie zvláštne poznatky sú disciplíny azda tým, čím bola
moc vyšetrovania pre pokojné vedenie o zvieratách, rastlinách a zemi.
s. 226
Iná moc, iné vedenie.
Na prahu klasického obdobia sa Bacon, človek zákona a štátu, pokúsil vypracovať
metodológiu skúmania pre empirické vedy. Ktorý veľký dozorca vypracuje
metodológiu skúšky pre humanitné vedy? Ibaže by práve to nebolo možné veď
zatiaľ čo sa vyšetrovanie pri premene na techniku empirických vied odpútavalo
od inkvizičnej procedúry, kde bolo historicky zakorenené, skúška zasa ostávala
veľmi blízko disciplinárnej moci, čo ju vytvorila. Ešte vždy je vnútorným
prvkom disciplín. Zaiste, budí dojem, že včlenením do vied, ako je psychiatria
a psychológia, prešla špekulatívnou očistou. Vyzerá to naozaj tak, že vo forme
trestov, rozhovorov, dotazníkov a konzultácií koriguje disciplinárne
mechanizmy: úlohou školskej psychológie je korigovať prísnosť školy, úlohou
lekárskeho alebo psychiatrického rozhovoru je zasa korigovať účinky pracovnej
disciplíny. Nech nás to však nemýli. Tieto techniky iba odkazujú indivíduá od
jednej disciplinárnej inštancie k druhej a v koncentrovanej alebo
formalizovanej forme reprodukujú schému moc-vedenie, ktorá je vlastná každej
disciplíne. Veľké vyšetrovanie, ktoré zrodilo prírodné vedy, sa odtrhlo od
svojho politicko-právneho modelu, naproti tomu skúška je stále v zajatí
disciplinárnej technológie.
Keď v stredoveku
vyšetrovanie vytlačilo starú obžalovaciu justíciu, bolo to v procese, ktorý
prichádzal zhora, no disciplinárna technika prenikla do trestného práva, ktoré
je vo svojom princípe ešte vždy inkvizičné, potajme a akoby zdola. Všetky veľké
pohyby, ktoré charakterizujú moderné trestné právo - problematizovanie
páchateľa, stojaceho za zločinom, starostlivosť, aby trestanie bolo nápravou,
terapiou, normalizáciou, rozdelenie rozsudku medzi viaceré inštancie, ktoré
majú indivíduum merať, hodnotiť, diagnostikovať, liečiť a pretvárať - to všetko
prezrádza, že disciplinárna skúška preniká do právnej inkvizície.
Tým, čo sa odteraz
vnucuje trestnému právu ako jeho aplikácia, ako jeho "užitočný"
predmet, už nebude telo vinníka postavené proti telu kráľa, nebude ním ani
právny subjekt ideálnej zmluvy, ale disciplinárne indivíduum.
s. 227
Za Starého režimu
bolo hraničným prípadom trestného práva nekonečné štvrtenie tela kráľovraha:
manifestácia najsilnejšej moci nad najzločinnejším telom, ktorého úplne
zničenie jasne ukáže pravdu o zločine. Ideálnym prípadom dnešného trestného
práva by bola nekonečná disciplína: výsluch, ktorý by nemal konca,
vyšetrovanie, ktoré by sa bezhranične predlžovalo v dôkladných a čoraz
analytickejších pozorovaniach, rozsudok, ktorým by sa otváral nový, nikdy
neuzavretý spis, vypočítaná miernosť trestu, do ktorého by sa vplietala
tvrdošijná zvedavosť skúšania, procedúra, ktorá by bola permanentným meraním
odchýlky od nedosiahnuteľnej normy a zároveň asymptotickým pohybom, ktorý
nekonečne nútil približovať sa k nej. Mučenie bolo logickým zavŕšením
procedúry, ktorú riadila inkvizícia. "Ponechanie na pozorovanie"
prirodzeným spôsobom predlžuje justíciu, ktorú ovládli disciplinárne metódy a
procedúra skúšania. Môžeme sa čudovať, že sa celulárne väzenie so svojou
rozčlenenou chronológiou, povinnou prácou, inštanciami dozoru a zaznamenávania,
so svojimi majstrami normality, ktorí predlžujú a násobia funkcie sudcu, stalo
moderným nástrojom trestného práva? Môžeme sa čudovať, že sa väzenie podobá
továrňam, školám a kasárňam, ktoré sa zasa podobajú väzeniu?
s. 232
IV.
Väzenie
1. Kompletné a strohé inštitúcie
Niekedy sa hovorí, že väzenie sa
zrodilo s novými zákonníkmi, v skutočnosti je však starší. Forma väzenia
predchádzala jeho systematickému používaniu v trestných zákonoch. Vytvorila sa
mimo súdneho aparátu, keď sa v celom spoločenskom telese vypracovali procedúry
na to, ako rozdeľovať indivíduá, ako ich zadeľovať v priestore a klasifikovať,
ako z nich vyťažiť maximum času a síl, ako vycvičiť ich telá, ako kódovať celé
ich správanie, ako ich ustavične udržiavať vo viditeľnom poli, ako okolo nich
vytvoriť aparát pozorovania, registrovania a hodnotenia, ako o nich vybudovať
vedenie, ktoré sa zhromažďuje a centralizuje. Všeobecná forma aparatúry, ktorá
presným spracúvaním tiel vytvára poslušné a užitočné indivíduá, načrtla
inštitúciu väzenia ešte skôr než ju zákon definoval ako trest par excellence.
Na prelome 18. a 19. storočia sa skutočne odohral prechod k penalite väzenia a
bolo to niečo nové. Fakticky sa však penalita otvorila mechanizmom donucovania,
ktoré boli vypracované inde. "Modely" penálneho väznenia - Gent, Gloucester,
Walnut Street - nie sú ani tak inováciami alebo východiskami, ako skôr prvými
viditeľnými bodmi tohto prechodu. Väzenie, táto podstatná súčasť trestnej
panopie, určite znamená významný moment v histórii penálnej justície: stáva sa
"ľudskou". Je to však aj dôležitý moment v histórii tých
disciplinárnych mechanizmov, ktoré rozvíjala nová triedna moc: moment, keď
kolonizujú súdnu inštitúciu. Na prelome storočí definuje nová legislatíva
trestnú moc ako všeobecnú spoločenskú funkciu, ktorá sa vzťahuje rovnako na
všetkých členov spoločnosti a v ktorej každý z nich vystupuje rovnako, z
väznenia však urobila trest par excellence, čím zaviedla procedúry ovládania,
charakteristické pre istý typ moci. Justícia, ktorá sa vydáva za
"nestrannú", súdny aparát, ktorá chce byť "nezávislý", no
prenikajú ním asymetrie disciplinárneho podrobovania - v tejto konštelácii sa
zrodilo väzenie, tento "trest civilizovaných spoločností".
s. 232
Chápeme, prečo sa väzenský trest
stal tak skoro samozrejmým. V prvých rokoch 19. Storočia sa ešte prijímal ako
čosi nové, bol však tak veľmi a tak hlboko spätý s fungovaním spoločnosti, že
vytlačil do zabudnutia všetky ostatné tresty, ktoré vymysleli reformátori 18.
storočia. Zdalo sa, že nemá alternatívu a nesie ho sám dejinný pohyb: "Nie
náhody, nie rozmar zákonodarcu urobili z väzenia základ a takmer celú stavbu
našej súčasnej penálnej stupnice: bol to pokrok ideí a zjemnenie mravov."
A hoci sa v ďalších rokoch storočia atmosféra samozrejmosti zmenila,
nevytratila sa. Vie sa o všetkých nevýhodách väzenia, o tom, že ak nie je
neužitočné, je nebezpečné. A jednako "nevidíme", čím ho nahradiť. Je
odporným riešením, bez ktorého sa nezaobíde.
Táto "samozrejmosť"
väzenia, od ktorej sa tak ťažko odpútavame, sa zakladá predovšetkým na jednoduchej
forme "zbavenia slobody". Akoby väzenie nemohlo byť trestom par
excellence v spoločnosti, kde je sloboda majetkom, ktorý patrí všetkým rovnako
a ku ktorému každému púta "univerzálny a nemenný" pocit? Jej strata
má teda rovnakú cenu pre každého: je to "egalitársky" trest väčšmi
ako peňažná pokuta. Väzenie je v istom zmysle právne jasné. Navyše umožňuje
exaktne kvantifikovať trest podľa premennej času. V priemyselných
spoločnostiach dáva väzeniu jeho mzdová forma ekonomickú
"samozrejmosť" a umožňuje mu vystupovať ako náhrada škôd. Odnímaním
času odsúdenému sa väzenie javí ako konkretizácia myšlienky, že trestný čin
okrem obete poškodil celú spoločnosť. Je tu ekonomicko-morálna samozrejmosť
penality, ktorá trest vymeriava dňami, mesiacmi a rokmi, a ktorá určuje
kvantitatívne ekvivalencie medzi deliktmi a trvaním. Odtiaľ pochádza častý
výraz, ktorý tak dobre zodpovedá fungovaniu trestania, hoci odporuje litere
trestného práva, výraz, že vo väzení "splácame dlh". Väzenie je také
"prirodzené", ako je v našej spoločnosti "prirodzené"
používať čas ako mieru výmen.
s. 233
Samozrejmosť väzenia sa však
zakladá aj na jeho predpokladanej či požadovanej úlohe byť aparátom na
pretváranie indivíduí. Ako by bolo možné odmietnuť väzenie, veď internovaním,
naprávaním a vštepovaním poslušnosti iba reprodukuje, aj za cenu, že trochu
zvýrazňuje všetky mechanizmy, ktoré nachádzame v spoločenskom telese! Väzenie:
trochu prísnejšia kasáreň, škola bez zhovievavosti, ponurá dielňa, no koniec
koncov nijaký kvalitatívny rozdiel tu nie je. Vďaka tomuto dvojitému -
právne-ekonomickému a technicko-disciplinárnemu - základu sa väzenie javí ako
najbezprostrednejšia a najcivilizovanejšia forma trestov. A toto dvojité
fungovanie mu hneď poskytlo stálosť. Jedno je skutočne jasné: väzenie spočiatku
nebolo zbavením slobody, ku ktorému by sa až neskôr pripojila technická funkcia
naprávať, od začiatku bolo "legálnou väzbou" s dodatočnou povinnosťou
naprávať, resp. podnikom na menenie indivíduí, ktorým zbavenie slobody umožní,
aby fungovali v právnom systéme. Súhrnne povedané, od začiatku 19. storočia
penálne uväznenie zahrnovalo v sebe tak zbavenie slobody, ako aj technickú
transformáciu indivíduí.
Pripomeňme niekoľko faktov. Podľa
Zákonníkov z roku 1808 a 1810 a opatrení, ktoré po nich nasledovali, uväznenie
nikdy nie je jednoduchým zbavením slobody. Je alebo aspoň má byť diferencovaným
a účelným mechanizmom. Diferencovaným, pretože nemá mať jednu formu pre
obžalovaných i odsúdených, pre polepšiteľných i kriminálnikov: väznica pre
osoby vo vyšetrovacej väzbe, polepšovňa a ústredné väzenie majú principiálne
zodpovedať týmto rozdielom a zabezpečovať trestanie, ktoré je nielenže
odstupňované intenzitou, ale aj diverzifikované cieľmi. Väzenie má totiž vopred
určený cieľ: "Zákon, ktorý ukladá ťažšie a ľahšie tresty, nemôže
pripustiť, aby sa indivíduum odsúdené na ľahší trest ocitlo zavreté v tej istej
miestnosti ako ťažký zločinec,... základným cieľom zákonom uloženého trestu je
nielen náprava trestného činu, ale aj polepšenie vinníka." A túto transformáciu
treba požadovať od vnútorných účinkov väzby.
s. 234
Väzenie-trest, väzenie-aparát:
"Poriadok, ktorý vládne v trestniciach, môže významne prispieť k náprave
odsúdených: výchovné nedostatky, nákaza zlými príkladmi, nečinnosť... splodili
zločiny. Nuž, pokúsme sa uzavrieť všetky tieto zdroje skazenosti! Nech sa v
trestniciach uplatňujú pravidlá zdravej morálky! Nech si odsúdenci, donútení k
práci, ktorú nakoniec, keď zožnú jej plody, začnú mať radi, osvoja návyk, chuť
a potrebu pracovať! Nech sú si navzájom príkladmi pracovitého života, ktorý sa
čoskoro stane čistým životom! Onedlho sa v nich prebudí ľútosť nad vlastnou
minulosťou, čo je predzvesť lásky k povinnostiam." Nápravné techniky
patrili od začiatku k inštitucionálnemu základu penálneho väznenia.
Treba tiež pripomenúť, že hnutie
za reformáciu väzníc a kontrolu ich fungovania nie je neskorým javom. Nezdá sa,
že by ho zrodilo až konštatovanie neúspechu. "Reforma" väzenia je
takmer rovnako stará ako samo väzenie . väzenie od začiatku sprevádzal rad sprievodných
mechanizmov, ktoré ho mali naprávať, no boli v celej jeho histórii natoľko
späté s jeho existenciou, že ich treba pokladať za súčasť jeho fungovania. Čoskoro sa objavila táravá technológia
väzenia. Prieskumy: Chaptalov už roku 1801 (keď išlo o zistenie, čo by sa dalo
použiť pri zavádzaní väzenského aparátu vo Francúzsku), Decazov z roku 1819,
Vilermého kniha publikovaná roku 1820, Martignacova správa o centrálnych väzniciach z roku 1839, prieskumy, ktoré v
Spojených štátoch robil roku 1831 Beaumont a de Tocqueville, a roku 1835 Demetz
a Blouet, dotazník, ktorým sa Montalivert obrátil na riaditeľov centrálnych
väzníc a generálne rady, keď sa rozprúdila diskusia o izolovaní väzňov.
s. 235
Vznikli spoločnosti na kontrolu a
zlepšenie fungovania väzníc: roku 1818 veľmi oficiálny Société pour l'amélioration
des prisons, trochu neskôr Société des prisons a rozličné
filantropické spoločnosti. Boli tu nespočetné opatrenia - výnosy, smernice a
zákony: začínajúc reformou, ktorú prvá Reštaurácia plánovala od septembra 1814
a nikdy sa neuskutočnila, až po zákon z roku 1844, ktorý pripravil de
Tocqueville a ktorý na dlhší čas uzatvára diskusiu o zefektívnení väzenia. Boli
tu programy na zabezpečenie fungovania väzenského stroja: programy
zaobchádzania s väzňami, modely materiálneho vybavenia, z ktorých niektoré
(napr. Danjouov, Blouetov a Harou-Romainov) ostali plánmi, druhé sa premietli
do smerníc (ako obežník z 9. augusta 1841 o budovaní väzníc) a ešte ďalšie sa
stali veľmi reálnymi architektúrami (ako Petite Roquette, kde vznikla prvá
celulárna väznica vo Francúzsku).
K tomu treba pridať publikácie,
ktoré priamo či nepriamo vzišli z väzenia a vydávali ich filantropi ako Appert
alebo, trochu neskôr, "špecialisti" (takto vznikali Annales de la Charité) alebo tiež bývalí
väzni: Pauvre Jacques na konci
Reštaurácie alebo Gazette de
Sainte-Pélagie na začiatku Júlovej monarchie.
Na väznicu sa netreba pozerať ako
na nehybnú inštitúciu, ktorou občas otriasli reformátorské hnutia. "Teória
väzenia" bola skôr trvalým návodom na používanie ako príležitostnou
kritikou - bola to jedna z podmienok jeho fungovania. Väzenie vždy patrilo do
aktívneho poľa, kde bolo plno projektov, rekonštrukcií, experimentov,
teoretických diskurzov, svedectiev a prieskumov. Okolo väzenskej inštitúcie
vládla roztáraná horlivosť. Bolo väzenie temnou a opustenou oblasťou?
Nedokazuje opak sama skutočnosť, že už takmer dve storočia sa o ňom ustavične
hovorí? Keď sa väzenie stalo legálnym trestom, zaťažilo starú právno-politickú
otázku práva trestať všetkými problémami, všetkými nepokojmi, ktoré krúžia
okolo technológií naprávania indivíduí.