KAROL  MARX

 

 

 

KAPITÁL

 

(Kritika politickej ekonómie)

 

 

 

 

Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry

Bratislava

1955

 

 

Zväzok prvý

 

 

s. 647

 

Kniha prvá

 

Kapitola dvadsiata tretia

Všeobecný zákon kapitalistickej akumulácie

 

1.      Vzrast dopytu po pracovnej sile súbežne s akumuláciou pri nemeniacom sa zložení kapitálu.

 

V tejto kapitole skúmame, aký vplyv má vzrast kapitálu na osud robotníckej triedy. Najdôležitejším činiteľom pri tomto skúmaní je zloženie kapitálu, ako aj zmeny, ktorými toto zloženie prechádza v priebehu procesu akumulácie.

Zloženie kapitálu treba chápať v dvojakom zmysle. Zo strany hodnoty je určené pomerom, v akom sa kapitál delí na konštantný kapitál čiže hodnotu výrobných prostriedkov a variabilný kapitál čiže hodnotu pracovnej sily, úhrnnú sumu miezd. Zo strany materiálu, fungujúceho vo výrobnom procese, sa delí každý kapitál na výrobné prostriedky a živú pracovnú silu, v tomto zmysle zloženie kapitálu je určené pomerom medzi množstvom používaných výrobných prostriedkov na jednej strane a množstvom práce, nutným na ich používanie na strane druhej. Prvé zloženie nazývam hodnotovým zložením kapitálu, druhé technickým zložením kapitálu. Medzi oboma je úzky vzájomný vzťah. Aby som ho vyjadril, nazývam hodnotové zloženie kapitálu, pokiaľ je určené jeho technickým zložením kapitálu. Všade, kde sa jednoducho hovorí o zložení kapitálu, treba vždy rozumieť jeho organické zloženie.

Početné individuálne kapitály, vložené do určitého výrobného odvetvia, viacej či menej sa odlišujú svojím zložením. Priemer ich individuálnych zložení dáva nám zloženie celkového kapitálu určitého výrobného odvetvia. Konečne celkový priemer týchto priemerných zložení všetkých výrobných odvetví dáva nám zloženie spoločenského kapitálu určitej krajiny, a len o ňom je koniec koncov reč v ďalšom výklade.

Vzrast kapitálu zahrnuje vzrast jeho variabilnej čiže na pracovnú silu premenenej časti. Časť nadhodnoty, premieňanej na dodatočný kapitál, musí sa vždy späť premeniť na variabilný kapitál, čiže na dodatočný pracovný fond. Ak predpokladáme, že pri podmienkach inak nezmenených, zloženie kapitálu ostáva nezmenené, t. j. že aj naďalej treba stále tú istú masu pracovnej sily, aby uviedla do pohybu určité množstvo výrobných prostriedkov čiže konštantného kapitálu, potom dopyt po práci a existenčný fond robotníkov zrejme vzrastá úmerne so vzrastom kapitálu a zväčšuje sa tým rýchlejšie, čím rýchlejšie vzrastá kapitál.

 

s. 648

 

Keďže kapitál každoročne vyrába nadhodnotu, ktorej časť sa každoročne pridáva k pôvodnému kapitálu, keďže sám tento prírastok každoročne vzrastá úmerne so vzrastajúcim rozsahom už fungujúceho kapitálu a keďže napokon, pri osobitne silnom podnete k obohacovaniu, napríklad pri otvorení nových trhov, nových sfér ukladania kapitálu v dôsledku novo sa vyvinuvších spoločenských potrieb atď., rozmery akumulácie môžu sa náhle rozšíriť už len samou zmenou v rozdelení nadhodnoty čiže nadvýrobku na kapitál a dôchodok, môžu potreby vyvolané akumuláciou kapitálu predstihnúť vzrast pracovnej sily čiže počtu robotníkov, dopyt po robotníkoch môže predstihnúť ich ponuku a takto môže dôjsť k zvýšeniu miezd. K tomu dokonca musí dôjsť vždy, keď uvedené podmienky ostávajú naďalej nezmenené. Keďže sa každý rok zamestnáva viac robotníkov ako v predošlom roku, musí sa skôr či neskôr dosiahnuť bod, na ktorom potreby akumulácie začínajú prerastať obvyklú ponuku práce, na ktorom teda nastáva zvýšenie miezd. Žaloby na to sa v Anglicku ozývajú po celé 15. storočie a v prvej polovici 18. storočia. Avšak viacej či menej priaznivé okolnosti, za ktorých sa námezdní robotníci udržiavajú a rozmnožujú, nemenia nič na základnom charaktere kapitalistickej výroby. Ako jednoduchá reprodukcia neustále reprodukuje sám kapitalistický vzťah - kapitalistov na jednej strane, námezdných robotníkov na strane druhej - tak reprodukcia v rozšírenom meradle čiže akumulácia reprodukuje kapitalistický vzťah v rozšírenom meradle: viac kapitalistov alebo väčších kapitalistov na h námezdných robotníkov na druhom póle. Reprodukcia pracovnej sily, ktorá sa neustále musí privteľovať ku kapitálu ako jeho zhodnocovací prostriedok a nemôže sa od neho oslobodiť a ktorej  podrobenie kapitálu je iba maskované striedaním individuálnych kapitalistov, ktorým sa pracovná sila predáva, táto reprodukcia je v skutočnosti momentom reprodukcie samého kapitálu. Akumulácia kapitálu je teda rozmnožovanie proletariátu.

/Karl Marx, "Lohnarbeit und Kapital" ("Námezdná práca a kapitál"). - "Pri rovnakom utláčaní más je krajina tým bohatšia, čím viac má proletárov." (Colins, "L'Economie Politique, Source des Révolutions et des Utopies prétedues Socialistes", Paríž 1857, zv. III, str. 331.) Pod "proletárom" v ekonomickom zmysle treba rozumieť jednoducho námezdného robotníka, ktorý vyrába a zhodnocuje "kapitál" a je vyhodený na dlažbu, len čo sa stáva zbytočným pre zhodnocovanie potreby "pána Kapitála", ako túto osobu nazýva Pecqueur. "Chorľavý proletár pralesa" je podarená Roscherova fantázia. Obyvateľ pralesa je vlastníkom pralesa a má k pralesu práve taký nenútený vlastnícky vzťah ako orangutan. Nie je teda proletárom. Bol by proletárom iba v tom prípade, keby nie on vykorisťoval prales, ale prales jeho. A pokiaľ ide o jeho zdravotný stav, obstál by v tomto ohľade nielen v porovnaní s moderným proletárom, ale aj so syfilitickou a škrofulóznou "honoráciou". Ale pán Wilhelm Roscher pravdepodobne chápe pod pralesom svoje rodné Luneburské vresovište.

 

s. 649

 

Túto tézu pochopila klasická politická ekonómia natoľko, že A. Smith, Ricardo atď., ako sme predtým uviedli, dokonca mylne stotožňovali akumuláciu so spotrebou celej kapitalizovanej časti nadvýrobku produktívnymi robotníkmi čiže s jej premenou na ďalších námezdných robotníkov. Už roku 1896 hovorí John Bellers: "Keby niekto mal 100000 akrov pôdy, práve toľko libier v peniazoch a práve toľko dobytka, čím iným by bez robotníkov bol takýto boháč, než robotníkom? A keďže robotníci obohacujú ľudí, čím viac robotníkov, tým viac bude boháčov...Práca bedára je baňou boháčov." Tak isto hovorí Bernard de Mandeville začiatkom 18. Storočia: "Tam, kde majetok je dostatočne chránený, bolo by ľahšie žiť bez peňazí ako bez chudobných, lebo kto by robil všetku prácu?... Ako  robotníkov treba uchrániť pred smrťou hladom, tak by nemali dosť nič, čo by stálo za to ušetriť. Ak zvyčajnou usilovnosťou a sťahovaním opasku sa tu i tam niekto z najnižšej triedy pozdvihne nad pomery, v ktorých vyrástol, nesmie mu v tom nikto brániť, veď žiť striedmo je nepopierateľne to najmúdrejšie pre každú jednotlivú osobu, pre každú jednotlivú rodinu v spoločnosti, ale je záujmom všetkých bohatých národov, aby najväčšia časť chudobných nikdy nebola bez práce a aby pritom jednako vždy minuli všetko, čo dostanú...Tí, čo si na svoje živobytie zarábajú dennou prácou, nemajú nič, čo by ich podnecovalo k práce okrem svojich potrieb - a tie zmierniť je múdre, ale liečiť ich bolo by šialené. Jediná vec, ktorá pracujúceho človeka môže urobiť usilovným, je mierna mzda. Príliš malá mzda ho, podľa jeho temperamentu, urobí skleslým alebo zúfalým, príliš veľká bezočivým alebo lenivým... Z dosiaľ povedaného je zrejmé, že v slobodnom národe, v ktorom nie sú otroci dovolení, najbezpečnejšie  bohatstvo je v množstve pracovitých chudobných.

 

s. 650

 

Pretože sú nielen nikdy nevysychajúcim prameňom pre doplňovanie loďstva a armády, ale bez nich by nebol možný ani nijaký pôžitok a produkt nijakej krajiny by sa nedal zhodnotiť. Aby spoločnosť (ktorá sa, prirodzene, skladá z nepracujúcich) bola šťastná a ľud spokojný aj v najskromnejších podmienkach, je nutné, aby veľká väčšina ostala práve tak nevedomá ako chudobná. Vedomosti rozširujú a znásobujú naše želania a čím menej si človek želá, tým ľahšie možno uspokojiť jeho potreby."

/B. de Mandeville, "The Fable of the Bees", 5. Vydanie, Londýn 1728, poznámky, str. 212, 213, 328. - "Striedmy život a ustavičná práca sú pre chudobných priamou cestou k hmotnému šťastiu (tým myslí čo najdlhší pracovný deň a čo najmenej životných prostriedkov) a k bohatstvu pre štát" (totiž pre pozemkových vlastníkov, kapitalistov a ich politických hodnostárov a agentov). "An Essay on Trade and Commerce", Londýn 1770, str. 54.)/

Mandeville, čestný človek a otvorená hlava, nechápe ešte, že sám mechanizmu procesu akumulácie rozmnožuje s kapitálom aj masu "pracujúcich chudobných", t. j. námezdných robotníkov, ktorí svoju pracovnú silu musia premieňať na vzrastajúcu zhodnocovaciu silu vzrastajúceho kapitálu a práve tým zvečňovať svoju závislosť od vlastného výrobku, zosobneného v kapitalistovi. O tomto vzťahu závislosti sir F. M. Eden vo svojom "Postavení chudobných alebo Dejiny robotníckej triedy v Anglicku" poznamenáva: "Naše zemepisné pásmo si vyžaduje prácu na uspokojenie potrieb, a preto musí aspoň časť spoločnosti neúnavne pracovať...Niekoľkí, hoci nepracujú, jednako vládnu nad produktami usilovnosti. Ale títo vlastníci za to ďakujú iba civilizácii a poriadku, sú skrz-naskrz výtvormi občianskych inštitúcií.

/Eden sa mal opýtať, koho výtvorom sú  "občianske inštitúcie"? Stojac na stanovisku právnických ilúzií nepokladá zákon za produkt materiálnych výrobných vzťahov, ale naopak, výrobné vzťahy pokladá za produkt zákona. Montesquieuov iluzórny "Esprit des lois" ("Duch zákonov") zrútil Linguet jediným slovom: "L'esprit des lois, c'est la propriété" ("Duchom zákonov je vlastníctvo")./

Pretože tieto inštitúcie uznávajú, že si plody práce možno prisvojovať aj inak než prácou. Ľudia s nezávislým majetkom ďakujú za svoj majetok takmer výlučne práci iných, a nie svojim vlastným schopnostiam, ktoré vôbec nie sú väčšie ako schopnosti iných, bohatých od pracujúcej časti spoločnosti neodlišuje vlastnenie pôdy a peňazí, ale komando nad prácou ("the command of labour")...

 

s. 651

 

Chudobnému je po vôli nie opovrhnutiahodné alebo otrocké postavenie, ale stav pohodlnej  liberálnej závislosti ("a state of easy and liberal dependence"), a majetným ľuďom dostatočný vplyv a autorita u tých, ktorí pre nich pracujú...Takýto vzťah závislosti, ako vie každý znalec ľudskej povahy, je nutný pre blaho samých robotníkov. Mimochodom poznamenávame, že sir F. M. Eden je jediným žiakom Adama Smitha, ktorý v 18. Storočí vykonal niečo významného.

/Ak si čitateľ pritom spomenie na Malthusa, ktorého spis "Essay on Population" vyšiel roku 1798, pripomínam, že tento spis vo svojej prvej forme nie je nič iné ako školácky povrchný a farársky bombastický plagiát z Defoea, sira Jamesa Steauarta, Townsenda, Franklina, Wallacea atď. a neobsahuje ani jedinú samostatne vymyslenú vetu. Veľký rozruch, ktorý vzbudil tento pamflet, vyplýva jedine zo straníckych záujmov. Francúzska revolúcia našla v britskom kráľovstve vášnivých obrancov, "princíp populácie", najprv pomaly vypracovávaný v 18. Storočí a potom uprostred veľkej sociálnej krízy s fanfárami vyhlásený ako neomylný protijed proti učeniam Condorceta a iných, bol anglickou oligarchiou jasavo pozdravený ako veľký prostriedok na hubenie všetkých túžob po ďalšom ľudskom rozvoji. Malthus, zvrchovane udivený svojím úspechom, podobral sa potom povrchne skompiovaný materiál napchať do starej schémy a pridať k nemu nový materiál, ktorý však neobjavil, ale iba si prisvojil. - Mimochodom, hoci Malthus bol farárom anglikánskej cirkvi, zložil mníšsky sľub celibátu. Toto je totiž jedna z podmienok, fellowship (členstva) na protestantskej cambridgeskej univerzite. "Nedovoľujeme, aby členovia kolégií boli ženatí, a len čo sa niekto ožení, prestáva tým byť členom kolégia." ("Reports of Cambridge University Commision, str. 172) Touto okolnosťou sa Malthus priaznivo odlišuje od iných protestantských farárov, ktorí zo seba striasli katolícke prikázanie kňazského celibátu a "ploďte a množte sa" prisvojili si ako svoju špecificky biblickú misiu v takej miere, že všade naozaj neslušnou mierou prispievajú k rozmnoženiu obyvateľstva, kým zároveň robotníkom kážu "princíp populácie". Je charakteristické, že ekonomickú paródiu prvého hriechu, Adamovo jablko, "nutkavú chuť", "zábrany, ktoré sa usilujú otupiť Kupidove strely", ako bodro vraví farár Townsend, že tento šteklivý bod si monopolizovali a aj teraz monopolizujú páni z protestantskej teológie či skôr cirkvi. S výnimkou benátskeho mnícha Ortesa, originálneho a dôvtipného spisovateľa, väčšina hlásateľov "populačnej teórie" sú protestantskí farári. Tak napríklad Bruckner: "Théorie du Systéme animal", Leyden 1767, kde je vyčerpaná celá moderná  teória ľudnatosti a ku ktorej idey poskytol letmý spor o tento téme medzi Quesnayom a jeho žiakom Mirabeauom otcom, ďalej farár Wallace, farár Townsend, farár Malthus a jeho žiak, arcifarár Th. Chalmers, ani nehovoriac o menších farárskych pisárikoch in this line (v tomto smere). Pôvodne  sa politickou ekonómiou zaoberali filozofi ako Hobbes, Locke, Hume, obchodníci a štátnici ako Thomas Morus, Temple, Sully, de Witt, North, Law, Vanderlint, Cantillon, Franklin, a teoreticky najmä lekár, pritom s najväčším úspechom, ako  Petty, Barbon, Mandevelle, Quesnay. Ešte uprostred 18. storočia sa pán reverend Tucker, na svoju dobu významný ekonóm, ospravedlňuje, že sa zaoberá mamono. Neskôr, a to s "princípom populácie", udrela hodina protestantských farárov. Petty, ktorý videl v populácii základ bohatstva a práve tak ako Adam Smith je vysloveným nepriateľom farárov, hovorí, ako by bol vytušil toto sfušovanie svojho odboru: "Náboženstvo najlepšie prekvitá ta, kde kňazi najviac umŕtvujú svoje telo, práve tak ako právo najlepšie prekvitá tam, kde advokáti umierajú hladom." Preto radí protestantským farárom, keď už nechcú nasledovať apoštola Pavla a nechcú " umŕtviť"  telo celibátom, "aby aspoň neplodili viac kňazov" ("not to breed more Churchmn"), než koľkých môžu absorbovať existujúce benefície, t. j. ak v Anglicku a Wallese je iba 12000 benefícií, nebolo by rozumné splodiť 24000 kňazov ("it will not be safe to breed 24000 ministers"), lebo 12000 nezaopatrených kňazov by sa stále usilovalo získať živobytie, a aby ho dosiahli, najľahšou cestou pre nich je presvedčiť ľud, že12000 kňazov, žijúcich z prebendy, otravuje a vyhladováva ich duše a ukazuje im nepravú cestu do neba?" (Petty, "A Treatise on Taxes and Contributions", Londýn 1667, str. 57.) Postoj Adama Smitha k protestantským farárom jeho doby charakterizuje toto: v spise "A Letter to A. Smith, L. L. D. On the Life, Death and Philosophy of his Friend David Hume. By one of the People called Christians", 4. vydanie, Oxford 1784, oboril sa dr. Horne, anglikánsky biskup v Norwichi, na A. Smitha, pretože v otvorenom liste pánu Strahanovi "balzamuje svojho praieľa Davida (t. j. Huma), pretože verejnosti rozpráva, ako "sa Hume na smrteľnej posteli zabával Lukiánom a whistom" a pretože bol dokonca taký bezočivý, že napísal: "Za života i po smrti som Huma vždy pokladal za človeka, ktorý sa natoľko priblížil ideálu dokonale múdreho a cnostného človeka, ako to len dovoľuje slabosť ľudskej povahy." Biskup rozhorčene volá: "Je správne od vás, pane, vykresľovať nám ako niečo dokonale múdreho a cnostného charakter a správanie človeka, ktorý bol posadlý nevyliečiteľnou antipatiou ku všetkému, čo sa nazýva náboženstvo, a ktorý napäl každý svoj nerv, aby - pokiaľ to bolo v jeho silách - vykorenil z pamäti ľudí sám jeho názov?" (Tamtiež, str. 8) "Ale neklesajte na duchu, priatelia pravdy, dne ateizmu sú  sčítané" (str. 17). Adam Smith je taký "ohavne skazený ("the atrocious wickedness"), že v krajine propaguje ateizmus (totiž svojou "Theory of moral sentiments") ...Poznáme vaše úzkoky, pán doktor! Dobre ste si to vymysleli, ale tentoraz sa vám to nepodarí. Na príklade pána Davida Huma by ste nás chceli presvedčiť, že ateizmus je jediným potúžením ("cordial") pre skormúteného ducha a jediným protijedom proti strachu pred smrťou...Len sa usmievajte nad Babylonom v rozvalinách a blahoželajte zarputilému lotrovi faraónovi!" (Tamtiež, str. 21, 22) Jeden z ortodoxných poslucháčov A. Smitha píše po jeho smrti: "Smithovo priateľstvo s Humom...mu bránilo byť kresťanom...Veril Humovi vo všetkom na slovo. Keby mu Hume bol povedal, že mesiac je zelený syr, bol by mu uveril. Preto mu aj veril, že niet boha ani zázrakov...Vo svojich politických zásadách sa blížil republikanizmu." ("The Bee" od Jamesa Andersona, 18 zväzkov, Edinburgh 1791 - 1793, zv. 3, str. 166, 165) Farár Th. Chalmers upodozrieva A. Smitha, že si kategóriu "neproduktívnych robotníkov" vymyslel z čírej zlomyseľnosti špeciálne na protestantských farárov, bez ohľadu na ich požehnanú prácu na vinici pána./

 

s. 652

 

Za doteraz predpokladaných podmienok akumulácie, ktoré sú pre robotníkov najpriaznivejšie, zaodieva sa vzťah závislosti robotníkov od kapitálu do znesiteľných alebo, ako hovorí Eden, do "pohodlných a liberálnych" foriem. Namiesto aby sa tento vzťah závislosti úmerne so vzrastom kapitálu stával intenzívnejším, stáva sa iba extenzívnejším, t. j. sféra vykorisťovania a panstva kapitálu rozširuje sa len s jeho vlastnou veľkosťou a s počtom jeho poddaných . čoraz väčšia časť vlastného nadvýrobku robotníkov, ktorý stále vzrastá a vo vzrastajúcej miere sa premieňa na dodatočný kapitál, plynie k nim späť vo forme platidiel, takže robotníci môžu rozšíriť okruh svojich potrieb, môžu lepšie vybaviť svoj spotrebný fond šatstva, nábytku atď. a dokonca si tvoriť aj malé rezervné fondy peňazí. Ale práve tak ako lepšie ošatenie, stravovanie, zaobchádzanie a väčšie peculium (majetok, ktorý otroci dostávali do užívania) nerušia vzťah závislosti a vykorisťovania u otroka, nerušia ho ani u námezdného robotníka.

 

s. 653

 

Vzostup ceny práce v dôsledku akumulácie kapitálu označuje v skutočnosti len to, že dĺžka a ťarcha zlatej reťaze, ktorú si námezdný robotník sám ukul, dovoľujú trocha ju povoliť. V sporoch o tejto otázke sa obvykle neprizeralo na hlavnú vec, totiž na differentia specifica (špecifickú rozdielnosť) kapitalistickej výroby. Pracovná sila sa tu nekupuje na to, aby jej pôsobenie alebo jej výrobky uspokojovali osobné potreby kupujúceho. Cieľom kupujúceho je zhodnotenie jeho kapitálu, výroba tovarov, ktoré obsahujú viac práce, než zaplatil, obsahujú teda časť hodnoty, ktorá ho nič nestojí a predsa sa realizuje pri predaji tovarov. Výrob nadhodnoty čiže vytĺkanie čistého zisku je absolútnym zákonom tohto spôsobu výroby. Pracovnú silu možno predávať len potiaľ, pokiaľ udržuje výrobné prostriedky ako kapitál, reprodukuje svoju vlastnú hodnotu ako kapitál a v nezaplatenej práci poskytuje zdroj dodatočného kapitálu.

/"Avšak hranica zamestnávania tak priemyselných ako aj poľnohospodárskych robotníkov je tá istá: totiž možnosť pre zamestnávateľa vytĺcť zisk z výrobku ich práce...Ak výška  mzdy vzrastie natoľko, že zisk zamestnávateľa klesne pod priemerný zisk, prestane ich zamestnávať alebo ich bude zamestnávať len pod podmienkou, že sa zmieria so znížením mzdy." (John Wade, "History of the Middle and Working  Classes, str. 240)/

 

s. 654

 

Preto podmienky jej predaja, či sú už pre robotníka viacej či menej priaznivé, predpokladajú nutnosť neustále opakovať tento predaj a neustále rozširovať reprodukciu bohatstva ako kapitálu. Mzda, ako sme videli, už svojou povahou vždy predpokladá, že robotník poskytne určité množstvo neplatenej práce. Aj keď si tu nevšimneme zvýšenie mzdy pri klesajúcej cene práce atď., znamená zvýšenie mzdy i v najlepšom prípade len kvantitatívne zmenšenie neplatenej práce, ktorú robotník musí vykonať. Toto zmenšenie nikdy nemôže pokračovať až po taký bod, na ktorom by ohrozovalo sám kapitalistický systém. Neprizerajúc na konflikty o výške mzdy riešené násilím - a už Adam Smith ukázal, že v takomto konflikte vcelku podnikateľ vždy ostáva podnikateľom - predpokladá vzrast ceny práce vyplývajúci z akumulácie kapitálu túto alternatívu:

Alebo cena práce ďalej vzrastá, lebo jej zvyšovanie neprekáža procesu akumulácie, v tom nie je nič čudného, lebo, ako hovorí A. Smith, "aj keď sa zisky znížili, kapitály nielen ďalej vzrastajú, ale dokonca vzrastajú oveľa rýchlejšie ako predtým...Veľký kapitál aj pri malom zisku vzrastá vcelku rýchlejšie než malý kapitál pri veľkom zisku". ("Wealth of Nations", zv. I, str. 189 francúzskeho vydania.) V tomto prípade je očividné, že zmenšenie nezaplatenej práce nijako neprekáža rozšíreniu panstva kapitálu. Alebo - a to je druhá strana alternatívy - akumulácia v dôsledku stúpajúcej ceny práce ochabuje, pretože sa tým otupuje podnecujúci účinok zisku. Akumulácia klesá. Ale s jej poklesom mizne príčina tohto procesu, totiž disproporcia medzi kapitálom a pracovnou silou, ktorú možno vykorisťovať. A tak sám mechanizmus kapitalistického výrobného procesu odstraňuje prekážky, ktoré prechodne vytvára. Cena práce znovu klesá na úroveň zodpovedajúcu zhodnocovacím potrebám kapitálu, či už táto úroveň je nižšia, vyššia alebo rovnaká ako tá úroveň, ktorá sa až do zvýšenia mzdy pokladala za normálnu. Vidíme teda: v prvom prípade prebytok kapitálu nie je spôsobený spomalením absolútneho alebo relatívneho vzrastu pracovnej sily čiže robotníckeho obyvateľstva, ale naopak, vzrast kapitálu spôsobuje nedostatok pracovnej sily, ktorú možno vykorisťovať.

 

s. 655

 

V druhom prípade nedostatok kapitálu nie je spôsobený prírastkom absolútneho alebo relatívneho vzrastu pracovnej sily čiže robotníckeho obyvateľstva, ale naopak, zmenšenie kapitálu spôsobuje prebytok pracovnej sily, ktorú možno vykorisťovať, alebo lepšie, robí nadmernou jej cenu. Práve tieto absolútne pohyby akumulácie kapitálu sa odrážajú ako relatívne pohyby masy pracovnej sily, ktorú možno vykorisťovať, a preto sa zdá, že sú spôsobené vlastným pohybom pracovnej sily. Aby sme to vyjadrili matematicky: veľkosť akumulácie je nezávislá premenlivá veličiny, veľkosť mzdy je závislá premenlivá veličiny, a nie naopak. Takto vo fáze krízy priemyselného cyklu sa všeobecný pokles cien tovarov vyjadruje ako zvýšenie relatívne hodnoty peňazí, a vo fáze prosperity sa všeobecný vzostup cien tovarov vyjadruje ako relatívny pokles hodnoty peňazí. Tzv. currency-school (kvantitatívna škola) z toho vyvodzuje, že pri vysokých cenách obieha príliš málo peňazí, pri nízkych cenách príliš mnoho peňazí. Jej nevedomosť a úplné zaznávanie faktov nachodia dôstojnú obdobu v ekonómoch, ktorí vykladajú tieto javy akumulácie v tom zmysle, že v jednom prípade je príliš málo námezdných robotníkov a v druhom príliš mnoho.

Zákon kapitalistickej výroby, ktorý je základom údajného "prírodného populačného zákona", redukuje sa jednoducho na toto: vzťah medzi kapitálom, akumuláciou a výškou miezd nie je nič iné ako vzťah medzi nezaplatenou, na kapitál premenenou prácou, a dodatočnou prácou, nutnou na to, aby sa ďalší kapitál uviedol do pohybu. Vonkoncom to teda nie je vzťah medzi dvoma navzájom nezávislými veličinami, medzi veľkosťou kapitálu na jednej strane a počtom robotníckeho obyvateľstva na strane druhej, ale naopak, v konečnom výsledku je to iba vzťah medzi nezaplatenou a zaplatenou prácou toho istého robotníckeho obyvateľstva. Ak množstvo nezaplatenej práce, dodávanej robotníckou triedou a akumulovanej triedou kapitalistov, vzrastá natoľko rýchle, že len mimoriadnym zväčšením dodatočnej zaplatenej práce sa môže premeniť na kapitál, stúpa mzda - a pri podmienkach inak nezmenených nezaplatená práca úmerne klesá.

 

s. 656

 

No len čo tento pokles dosiahne bod, na ktorom nadpráca, ktorá živí kapitál, už sa neponúka v normálnom množstve, nastáva reakcia: menšia časť dôchodku sa kapitalizuje, akumulácia ochabuje a namiesto vzostupného pohybu miezd nastupuje opačný pohyb. Takto zvýšenie ceny práce ostáva vtesnané do hraníc, ktoré nielenže nechávajú nedotknutý základ kapitalistického systému, ale zabezpečujú aj jeho reprodukciu v rozširujúcom sa meradle. Zákon kapitalistickej akumulácie, vystupujúci v mystickej podobe prírodného zákona, v skutočnosti vyjadruje iba to, že povaha akumulácie vylučuje každé také zmenšenie stupňa vykorisťovania práce alebo každé také zvýšenie ceny práce, ktoré b mohlo vážne ohroziť nepretržitú reprodukciu kapitalistického vzťahu, a pritom jeho reprodukciu v stále sa rozširujúcom meradle. Inak to ani nemôže byť pri výrobnom spôsobe, za ktorého robotník existuje pre zhodnocovacie potreby jestvujúcich hodnôt, namiesto aby naopak materiálne bohatstvo existovalo pre potreby rozvoja robotníka. Ako v náboženstve nad človekom vládne výtvor jeho vlastnej hlavy, tak v kapitalistickej výrobe vládne nad ním výtvor jeho vlastnej ruky.

/"Ak sa však teraz vrátime k nášmu prvému skúmaniu, v ktorom bolo dokázané...že kapitál sám je iba výtvorom ľudskej práce...zdá sa úplne nepochopiteľným, že človek by sa mohol dostať pod panstvo svojho vlastného výrobku - kapitálu - a že by mu mohol byť podriadený, a keďže to v skutočnosti predsa len nepopierateľne tak je, mimovoľne sa vnucuje otázka: ako sa mohol robotník z vládcu nad kapitálom - ako jeho tvorca - stať otrokom kapitálu?" (Von Thunen, "Der isolierte Staat", II. časť, II. oddiel, Rostock 1863. 5, 6.) Je Thunenovou zásluhou, že túto otázku položil. Jeho odpoveď je jednoducho detinská.

 

2.      Relatívne zmenšovanie variabilnej časti kapitálu v priebehu akumulácie a koncentrácie, ktorá ju sprevádza

 

Podľa názoru samých ekonómov ku zvýšeniu miezd nevedie ani rozsah existujúceho spoločenského bohatstva, ani veľkosť už nadobudnutého kapitálu, ale iba nepretržitý  vzrast akumulácie a stupeň rýchlosti tohto vzrastu. (A. Smith /"Bohatstvo národov"/ kniha I, kap. 8.)

 

s. 657

 

Doteraz sme skúmali iba jednu osobitnú fázu tohto procesu, totiž tú, v ktorej zväčšenie kapitálu nastáva pri nemeniacom sa technickom zložení kapitálu. Ale proces ide ďalej za túto fázu.

Ak sú raz dané všeobecné základy kapitalistického systému, nastáva v priebehu akumulácie vždy moment, keď rozvoj produktivity spoločenskej práce sa stáva najmocnejšou pákou akumulácie. "Tá istá príčina - hovorí A. Smith - ktorá vedie k zvýšeniu miezd, totiž zväčšenie kapitálu, je zároveň podnetom k zvyšovaniu produktívnych schopností práce a umožňuje menšiemu množstvu práce vyrobiť väčšie množstvo výrobkov."

Neprizerajúc na prírodné podmienky, ako je úrodnosť pôdy atď., a na zručnosť nezávislých a izolovane pracujúcich výrobcov, ktorá  sa však prejavuje viac kvalitatívne v akosti výrobkov než kvantitatívne v ich množstve, spoločenský stupeň produktivity práce je vyjadrený v relatívnom rozsahu výrobných prostriedkov, ktoré robotník za určitý čas pri tom istom vypätí pracovnej sily premieňa na výrobok. Množstvo výrobných prostriedkov, s pomocou ktorých funguje, vzrastá zároveň s produktivitou jeho práce. Tieto výrobné prostriedky hrajú pritom dvojakú úlohu. Vzrast jedných je následkom, vzrast druhých podmienkou zvýšenia produktivity práce. Tak napríklad pri manufaktúrnej deľbe práce a pri používaní strojov sa v tom istom čase spracuje viac surovín, t. j. do pracovného procesu vstupuje väčšie množstvo surovín a pomocných látok. To je následok zvýšenia produktivity práce. Na druhej strane množstvo použitých strojov, ťažného dobytka, minerálnych hnojív, odvodňovacích rúr atď. je podmienkou zvýšenia produktivity práce. To isté platí aj o mase výrobných prostriedkov, skoncentrovaných v budovách, vysokých peciach, dopravných prostriedkoch atď. Ale či už vzrast rozsahu výrobných prostriedkov v porovnaní s pracovnou silou k nim privtelenou je podmienkou alebo následkom, vyjadruje vždy zvýšenie produktivity práce. Zvýšenie produktivity práce sa teda prejavuje v zmenšení masy práce v pomere k množstvu výrobných prostriedkov, ktoré táto práca uvádza do pohybu čiže v zmenšení veľkosti subjektívneho činiteľa pracovného procesu v porovnaní s jeho objektívnymi činiteľmi.

Táto zmena technického zloženia kapitálu, tento vzrast množstva výrobných prostriedkov v porovnaní s masou pracovnej sily, ktorá ich oživuje, odráža sa zase v hodnotovom zložení kapitálu, v zväčšení konštantnej časti kapitálovej hodnoty na úkor jej variabilnej časti.

 

s. 658

 

Z nejakého kapitálu vydáva sa napríklad, rátané v percentách, pôvodne 50 % na pracovnú silu;  neskôr, s rozvojom produktivity práce, vydáva sa 80 % na výrobné prostriedky, 20 % na pracovnú silu atď. Tento zákon vzrastajúceho zväčšovania konštantnej časti kapitálu v pomere k variabilnej časti potvrdzuje na každom kroku (ako sme už vyššie ukázali) porovnávací rozbor cien tovarov, nech už porovnávame rozličné ekonomické obdobia toho istého národ alebo rozličné národy v tom istom období. Relatívna veľkosť toho prvku ceny, ktorý predstavuje iba hodnotu spotrebovaných výrobných prostriedkov čiže konštantnú časť kapitálu, bude priamo úmerná vzrastu akumulácie, relatívna veľkosť druhého prvku ceny, ktorým sa platí práca, čiže predstavujúceho variabilnú časť kapitálu, bude vcelku nepriamo úmerná vzrastu akumulácie.

Avšak zmenšenie variabilnej časti kapitálu oproti konštantnej čiže zmena hodnotového zloženia kapitálu ukazuje iba približne zmenu v zložení jeho hmotných súčastí. Ak sa napríklad dnes kapitálová hodnota, vložená do spriadania, skladá zo 7/8 z konštantného a z 1/8 z variabilného kapitálu, kým na začiatku 18. storočia sa skladala z 1/2 konštantného a z 1/2 variabilného kapitálu, je naproti tomu množstvo surovín, pracovných prostriedkov atď., ktoré dnes určité množstvo spriadacej práce produktívne spotrebúva, mnoho sto ráz väčšie, než bolo na začiatku 18. storočia. Príčina je jednoducho tá, že so zvyšovaním produktivity práce nielen vzrastá rozsah ňou spotrebovávaných výrobných prostriedkov, ale klesá aj ich hodnota v porovnaní s ich rozsahom. Teda ich hodnota vzrastá absolútne, ale nie úmerne k ich rozsahu. Preto rozdiel medzi konštantným a variabilným kapitálom vzrastá oveľa pomalšie než rozdiel medzi množstvom výrobných prostriedkov, na ktoré sa premieňa konštantný kapitál, a masou pracovnej sily, na ktorú sa premieňa variabilný kapitál. Prvý rozdiel sa zväčšuje zároveň s druhým, ale v menšej miere.

Ostatne, ak vzrast akumulácie zmenšuje relatívnu veľkosť variabilnej časti kapitálu, nijako tým nevylučuje zväčšovanie jej absolútnej veľkosti. Predpokladajme, že kapitálová hodnota rozdeľuje sa spočiatku na 50 % konštantného a 50 % variabilného kapitálu, neskôr na 80 % konštantného a 20 % variabilného kapitálu. Ak medzitým pôvodný kapitál, povedzme 6000 libier št., vzrástol na 18000 libier št., vzrástla aj jeho variabilná časť o 1/5. Predtým činila 3000 libier št., teraz činí 3600 libier št.

s. 659

 

Ale kým predtým by bol stačil prírastok kapitálu o 20 %, aby dopyt po práci vzrástol o 20 %, treba na to teraz strojnásobenie pôvodného kapitálu.

Vo štvrtom oddiele sme ukázali, že rozvoj spoločenskej produktivity práce predpokladá kooperáciu vo veľkom meradle, že iba za tohto predpokladu možno organizovať deľbu a kombináciu práce, zhospodárňovať masovou koncentráciou výrobné prostriedky, uviesť do života také pracovné prostriedky, ktoré už samou svojou materiálnou povahou dajú sa používať iba spoločne, ako napríklad systém strojov možno prinútiť o služieb výroby obrovské prírodné sily a premeniť výrobný proces na technologické používanie vedy. Na základe tovarovej výroby, keď výrobné prostriedky sú vlastníctvom súkromných osôb, keď teda manuálny robotník buď vyrába tovary izolovanie a samostatne alebo predáva svoju pracovnú silu ako tovar, lebo mu chýbajú prostriedky na samostatnú výrobu, kooperácia vo veľkom meradle sa realizuje iba vzrastom individuálnych kapitálov čiže v tej miere, ako sa spoločenské výrobné a životné prostriedky premieňajú na súkromné vlastníctvo kapitalistov. Na pôde tovarovej výroby sa výroba vo veľkom meradle môže rozvinúť iba v kapitalistickej forme. A tak určitá akumulácia kapitálu v rukách individuálnych tovarových výrobcov je predpokladom špecificky kapitalistického spôsobu výroby. Preto sme takúto akumuláciu museli predpokladať pri prechode od remesla ku kapitalistickej výrobe. Môžeme ju nazvať pôvodnou akumuláciou, lebo nie je historickým výsledkom, ale historickým základom špecificky kapitalistickej výroby. Tu ešte nemusíme skúmať, ako vzniká. Stačí, že je východiskom. Ale všetky metódy zvyšovania spoločenskej produktivity práce, ktoré vyrastajú na tomto základe, sú zároveň metódami zvyšovania nadhodnoty čiže nadvýrobku, ktorý zasa je prvkom tvorenia akumulácie. Sú teda zároveň metódami výroby kapitálu kapitálom čiže metódami jeho urýchlenej akumulácie. Nepretržitá spätná premena nadhodnoty na kapitál prejavuje sa vo vzrastaní veľkosti kapitálu, vchádzajúceho do výrobného procesu. A tento vzrast veľkosti kapitálu stáva sa zase základom rozširovania meradla výroby, základom metód zvyšovania produktivity práce a urýchlenej výroby nadhodnoty, ktoré tento vzrast sprevádzajú.

 

s. 660

 

Ak teda určitý stupeň akumulácie kapitálu je podmienkou špecificky kapitalistického spôsobu výroby, spôsobuje tento výrobný spôsob spätným účinkom urýchlenú akumuláciu kapitálu. Preto s akumuláciou kapitálu vyvíja sa špecificky kapitalistický spôsob výroby a so špecificky kapitalistickým spôsobom výroby vyvíja sa akumulácia kapitálu. Oba tieto ekonomické činitele zložitým vzájomným vzťahom, ktorým sa popud od jedného prenáša na druhý, vytvárajú tú zmenu v technickom zložení kapitálu, ktorou sa variabilná časť kapitálu stáva stále menšou a menšou v porovnaní s konštantnou časťou.

Každý individuálny kapitál je väčšou alebo menšou koncentráciou výrobbných prostriedkov s príslušným komandom nad väčšou alebo menšou armádou robotníkov. Každá akumulácia stáva sa prostriedkov novej akumulácie. So zväčšením masy bohatstva, fungujúceho ako kapitál, zväčšuje jeho koncentráciu v rukách individuálnych kapitalistov a tým rožširuje základ výroby vo veľkom rozsahu a základ špecificky kapitalistických výrobných metód. Vzrast spoločenského kapitálu sa uskutočňuje vzrastom mohých individuálnch kapitálov. Za okolností inak nezmenených individuálne kapitály a s nimi koncentrácia výrobných prostriedkov vzrastajú v pomere zodpovedajúcom tej časti, ktorú každý z nich tvorí z celkového spoločenského kapitálu. Zároveň sa od pôvodných kapitálov odtrhávajú odnože a začínajú fungovať ako nové samostatné kapitály. Veľkú úlohu hrá pritom okrem iného delenie majetku v rodinách kapitalistov. Preto s akumuláciou kapitálu viac amebo menej vzrastá aj počet kapitalistov. Dve okolnosti charakterizujú tento druh koncentrácie, ktorá sa bezprostredne zakladá na akumulácii aelbo skôr je s ňou totožná. Po prvé: vzrast koncentrácie spoločenských výrobných prostriedkov v rukách inidividuálnych kapitalistov je, za podmienok inak  nezmenených, obmedzený stupňom vzrastania spoločenského bohatstva. Po druhé: časť spoločenského kapitálu, vložená do každej jednotlivej výrobnej sféry, je rozdelená medzi mnohých kapitalistov, ktorí stoja proti sebe ako nezávislí a navzájom konkurujúci tovaroví výrobcovia. Akumulícia a ju sprevádzajúca koncentrácia sú teda nielen roztrieštené na mnoho bodov, ale vzrastanie fungujúcich kapitálov sa križuje s tvorením nových a štiepením starých kapitálov. Preto ak sa akumulácia na jednej strane predstavuje ako vzrastajúca koncentrácia výrobných  prostriedkov a komana nad prácou, predstavuje sa na druhej strane ako vzájomné odpudovanie mnohých individuálnych kapitálov.

 

s. 661

 

Proti tomuto triešteniu celkového spoločenského kapitálu na mnboho individuálnych kapitálov čiže proti vzájoomnému odpudzovaniu jeho častí pôsobí ich vzájomné priťahovanie. Nie je to už jednoduchá, s akumuláciou totožná koncentrácia výrobných prostriedkov a komanda nad prácou. Je to koncentrácia už utvorených kapitálov, zrušenie ich individuálnej samostatnosti, vyvlastňovanie kapitalistu kapitalistom, premena mnohých malých kapitálov na niekoľko veľkých . tento proces líši sa od prvého tým, že predpokladá iba zmenu v rozdelení už existujúcich a fungujúcich kapitálov, a preto pole jeho pôsobnosti nie je obmedzené absolútnym vzrastom spoločenského bohatstva čiže absolútnymi hranicami akumulácie. Kapitál tu v jedných rukách narastá do veľkých más, lebo tam sa z mnohých rúk stráca. Je to vlastná centralizácia na rozdiel od akumulácie a koncentrácie.

Zákony tento centralizácie kapitálov čiže pritťahovania kapitálu kapitálom nemôžeme tu bližšie rozviesť. Postačí stručne poukázať na niekoľko faktov. Konkurenčný boj sa vedie zlacňovaním tovarov. Lacnota tovarov závisí caeteris paribus (za okolností inak nezmenených) od produktivity práce a tá zas od rozsahu výroby. Preto väčšie kapitály porážajú menšie. Spomeňme ďalej, že s vývinom kapitalistického výrobného spôsobu vzrastá minimálny rozsah  individuálneho kapitálu, ktorý je potrebný na prevádzku podniku za normálnych podmienok. Preto sa menšie kapitály tlačia do tých výrobných odetví, ktorých sa veľkopriemysel zmocnil ešte len sporadicky alebo neúplne. Konkurencia tu zúri priamo úmerne počtu a nepriamo úmerne veľkosti súperiacich kapitálov. Končí sa vždy zánikom mnohých menších kapitalistov, ktorých kapitály sčasti prechádzajú do rúk víťaza, sčasti zanikajú. Okrem toho sa s kapitalistickou výrobou vytvára celkom nová moc - úver, ktorý sa spočiatku potajomky prikráda ako skromný pomocník akumulácie, neviditeľnými nitkami sťahuje do rúk individuálnych alebo združených kapitalistov peňažné prostriedky, rozptýlené vo väčších-menších množstvách po povrchu spoločnosti, ale čoskoro sa v konkurenčnom boji stáva novou a strašnou zbraňou a napokon sa premení na obrovský sociálny mechanizmus na centralizáciu kapitálov.

 

s. 662

 

V tej miere, ako sa vyvíja kapitalistcká výroba a akumulácia, vyvíja sa aj konkurencia a úver - tieo dve najmocnejšie páky centralizácie. Popri tom vzrast akumulácie zväčšuje materiál na centralizáciu, t. j. individuálne kapitály, kým rozširovanie kapitalistickej výroby vytvára na jednej strane spoločenskú potrebu a na druhej strane technické prostriedky pre tieto obrovské priemyselné podniky, ktorých uskutočnenie je viazané na predchádzajúcu centralizáciu kapitálu. Práve preto je dnes vzájomná príťažlivosť jednotlivých kapitálov a tendencia k centralizáii silnejšia než kedykoľvek predtým. Ale aj keď relatívny rozsah a energia pohybu k centralizácii sú do istej miey určené už dosiahnutou veľkosťou kapitalistického bohatstva a prevahou ekonomického mechanizmu, predsa ďalší vzrast centralizácie nijako nezávisí od pozitívneho zväčšenia spoločenského kapitálu. A špeciálne toto odlišuje centralizáciu od koncentrácie, ktorá je iba iným výrazom pre reprodukciu v rozšírenom meradle. Centralizácia môže byť výslekom úhej zmeny v rozdelení už existujúcich kapitálov, jednoduchej zmeny v kvantitatívnom zoskupení súčastí spoločenského kapitálu. Kapitál tu môže v jedných rukách narásť do obrovských rozmerov, lebo tam bol mnohým jednotlivým rukám odňatý. V každom odvetví podnikania by centralizácia dosiahla svoju krajnú hranicu, keby všetky do neho vložené kapitály splynuli do jedného kapitálu. V každej spoločnosti by sa  táto hranica dosiahla až vo chvíli, keď celý spoločenský kapitál by bol spojený v rukách či už jediného kapitalistu alebo jedinej spoločnosti kapitalistov.

Centralizácia dovršuje dielo akumulácie tým, že priemyselným kapitalistom umožňuje rozšíriť ich operácie. Či už tento výsledkok je následkom akmulácie alebo centralizácie, či už sa centralizácia uskutočňuje násilnou cestou pripojenia, pričom isté kapitály sa pre iné stávajú centrami takej nepremožiteľnej príťažlivosti, že rozbíjajú ich individuálnu súdržnosť a potom k sebe priťahujú jednotlivé úlomky - alebo či k splynutiu masy už vytvorených alebo vytvárajúcich sa kapitálov dôjde hladšou cestou, tvorením účastinných spoločnsotí - ekonomický účinok ostáva ten istý.

 

s. 663

 

Rozšírenie rozsahu priemyselných podnikov je všade východiskom pre rozsiahlejšiu organizáciu spoločnej práce mnohých ľudí, pre širší rozvoj jej materiálnych hnacích síl, t. j. pre postupujúcu premenu rozptýlených a tradične prevzatých výrobných procesov na spoločensky kombinované a vedecky riadené výrobné procesy.

Je však jasné, že akumulácia, postupné zväčšovanie kapitálu reprodukciou, ktorá z kruhového pohybu prechádza do špirálového, je veľmi pomalý proces v porovnaní s centralizáciou, ktorá vyžaduje zmenu len v kvantitatívnom zoskupení jednotlivých navzájom sa dopĺňajúcich súčastí spoločenského kapitálu. Svet by ešte stále bol bez železníc, keby musel čakať, až akumulácia privedie niektoré jednotlivé kapitály tak ďaleko, aby stačili na stavbu železnice. Naproti tomu centralizáca to s pomocou účastinných spoločností dosiahla obratom ruky. A zatiaľ čo cnetralizácia takto zosilňuje a urýchľuje účinky akumulácie, rozširuje a urýchľuje zároveň aj tie prevraty v technickom zložení kapitálu, ktoré zväčšujú jeho konštantnú časť na úkor jeho variabilnej časti a tým relatívne zmenšujú dopyt po práci.

Masy kapitálu, ktoré cez noc spojil proces centralizácie, reprodukujú a zväčšujú sa práve tak ako iné kapitály, len rýchlejšie, a tým sa stávajú novými mocnými pákami spoločenskej akumulácie. Ak sa teda hovorí o vzraste spoločenskej akumulácie, mlčky sa pod tým - dnes - rozumejú aj účinky centralizácie.

Dodatočné kapitály, vytvorené v priebehu normálnej akumulácie, prevažne slúžia ako pomocný prostriedkok na exploatovanie nových vynálezov a objavov a vôbec priemyselných zdokonalení. Ale aj starý kapitál dosahuje časom moment, keď sa obnovuje od hlavy po pätu, keď mení kožu a práve tak ako iné kapitály sa znova rodí v zdokonalenej technickej podobe, v ktorej menšie množstvo práce stačí na to, aby uviedlo do pohybu väčšie množstvo strojov a surovín. Absolútny pokles dopytu po práci, ktorý z toho nutne vyplýva, je samozrejme väčší, čím väčšie kapitály, prechádzajúce týmto procesom obnovy, sú už nahromadené pohybom centralizácie.

A tak na jednej strane dodatočný kapitál, vytvorený v priebehu akumulácie, priťahuje čoraz menej robotníkov v pomere k svojej veľkosti. Na druhej strane starý kapitál, periodicky reprodukovaný v  novom zložení, odpudzuje čoraz viac robotníkov, ktorých predtým zamestnával.

 

s. 664

 

3.      Vzrastajúca produkcia relatívneho preľudnenia čiže priemyselnej rezervnej armády

 

Akumulácia kapitálu, ktorá sa pôvodne javila len ako jeho kvantitatívne rozširovanie, uskutočňuje sa, ako sme videli, v neustálej kvanlitatívnej zmene jeho zloženia, v ustavičnom zväčšovaní jeho konštantnej  časti na úkor jeho variabilnej časti.

Špecificky kapitalistický výrobný spôsob, jemu zodpovedajúci rozvoj produktivity práce a tým spôsobená zmena v organickom zložení kapitálu, idú nielen ruka v ruke so vzrastom akumulácie čiže so vzrastom spoločenského bohatstva, postupujú nepomerne rýchlejšie, lebo jednoduchá akumulácie čiže absolútne zväčšenie celkového kapitálu je sprevádzané jeho individuálnych prvkov a techcnický prevrat v dodatočnom kapitáli je sprevádzaný technickým prevratom v pôvonom kapitáli. So zrastom akumulácie sa preto pomer konštantnej časti kapitálu k variabilnej mení tak, že ak pôvodne bol 1:1, mení sa na 2:1, 3:1, 4:1, 5:1, 7:1 atď., takže v tej istej miere ako vzrastá kapitál, premieňa sa na pracovnú silu namiesto 1/2 jeho úhrnnej hodnoty postupne už len 1/3, 1/4, 1/5, 1/6, 1/8 atď., kým na výrobné prostriedky sa premieňajú 2/3, 3/4, 4/5, 5/6, 7/8 atď. Keďže dopyt po práci nie je určovaný rozsahom celkového kapitálu, ale rozsahom jeho variabilnej časti, klesá postupne so vzrastom celkového kapitálu, namiesto aby sa zväčšoval úmerne tomuto vzrastu, ako sme predpokladali predtým. Klesá pomerne k veľkosti celkového kapitálu, a to tým rýchlejšie, čím väčšmi vzrastá jeho veľkosť. So vzrastom celkového kapitálu vzrastá síce aj jeho variabilná časť, t. j. pracovná sila, ktorú si privteľuje, ale vzrastá stále v klesajúcom pomere. Prestávky, za ktorých akumulácia pôsobí iba ako rozšírenie výroby na danom technickom základe, sa stále skracujú. Progresívne sa zrýchľujúca akumulácia celkového kapitálu je nutná nielen na to, aby sa vstrebal určitý počet ďalších robotníkov, ba ani nielen na to, aby napriek neustálym metamorfózam starého kapitálu, boli ďalej zamestnávaní už fungujúci robotníci.

 

s. 665

 

Táto vzrastajúca akumulácia a centralizácia sa samy zase menia na zdroj nových zmien v zložení kapitálu čiže ďalšieho zrýchleného zmenšovania jeho variabilnej časti v porovnaní s konštantnou. Toto relatívne zmenšenie variabilnej časti kapitálu, zrýchľujúce sa so vzrastom celkového kapitálu, a to rýchlejšie, než vzrastá sám kapitál, javí sa na druhej strane tak, ako by, naopak, absolútny vzrast robotníckeho obyvateľstva prebiehal rýchlejšie enz vzrast variabilného kapitálu čiže prostriedkov na zamestnávanie tohto obyvateľstva. V skutočnosti kapitalistická akumulácia neustále produkuje, ato priamo úmerne svojej energii a svojmu rozsahu, relatívne prebytočné, t. j. pre priemerné sebazhodnocovacie potreby kapitálu prebytočné, a teda zbytočné čiže nadbytočné robotnícke obyvateľstvo.

Ak skúmame celkový spoločenský kapitál, vidíme, že proces jeho akumulácie raz vyvoláva periodické zmeny, raz sa jednotlivé momenty tohto procesu sčasne rozdeľujú na rozličné výrobné sféry. V niektorých sférach nastáv zmena v zložení kapitálu bez toho, že by vzrástla jeho absolútna veľkosť, iba v dôsledku koncentrácie, v iných sférach absolútny vzrast kapitálu je spojený s absolútnym zmenšením jeho variabilnej časti čiže pracovnej sily, ktorú pohlcuje, v iných sférach kapitál raz ďalej vzrastá na danom technickom základe a priťahuje ďalšie pracovné sily úmerne svojmu vzrastu a potom zas prechádza organickou zmenou a jeho variabilná časť sa zmenšuje, vo všetkých sférach je vzrast variabilnej časti kapitálu, a teda aj počtu zamestnaných robotníkov vždy spojený s prudkými výkyvmi a s vytváraním prechodného preľudnenia, či už má nápadnejšiu formu odpudzovania už zamestnaných robotníkov lebo menej zrejmú, le nemenej účinnú formu sťaženého vstrebávania dodatočného robotnckeho obyvateľstva jeho zvyčajnými odvodnými kanálmi.

 

s. 666

 

S veľkosťou už fungujúceho spoločenského kapitálu a so stupňom jeho vzrastu, s rozširovaním rozsahu výroby a masy funtujúcich robotníkov, s rozvojom produktivity ich práce, s rozširovaním a rozhojňovaním všetkých zdrojov bohatstva zväčšuje sa aj rozsah, v akom väčšie priťahovanie robotníkov kapitálom je spojené s ich väčším odpudzovaním, zrýchľuje sa zmena organického zloženia kapitálu a jeho technickej formy a rozširuje sa okruh výrobných sfér, ktoré táto zmena zasahuje raz súčasne, raz postupne. A tak robotnícke obyvateľstvo zároveň s akumuláciou kapitálu, ktorú samo vytvorilo, v čoraz väčšom rozsahu vytvára aj prostriedky, ktorými sa stáva relatívne prebytočným.

 

s. 667

 

Je to populačný zákon, vlastný kapitalistickému spôsobu výroby, ako v skutočnosti aj každý osobitný historický spôsob výroby má svoje osobitné, historicky platné populačné zákony. Abstraktný populačný zákon existuje iba pre rastliny a zvieratá, kým do tejto oblasti historicky nezasiahne človek.

Ale ak prebytočné robotnícke obyvateľstvo je nutným produktom  akumulácie čiže vývinu bohatstva na kapitalistickom základe, toto preľudnenie stáva sa, naopak, zasa pákou kapitalistickej  akumulácie, ba priamo existenčnou podmienkou kapitalistického výrobného spôsobu. Vytvára priemyselnú rezervnú armádu, ktorou kapitál môže disponovať a ktorá mu patrí práve tak absolútne, ako keby si ju bol vypestoval na vlastné trovy. Nezávisle od hraníc skutočného prírastku obyvateľstva dodáva pre meniace sa zhodnocovacie potreby kapitálu ľudský materiál, vždy pripravený pre vykorisťovanie. S akumuláciou a rozvojom produktivity práce, ktorý ju sprevádza, vzrastá sila náhlej rozpínavosti kapitálu - nielen preto, lebo vzrastá pružnosť fungujúceho kapitálu a aboslútne bohatstvo, z ktorého kapitál tvorí iba určitú pružnú časť, nielen preto, lebo úver pri každom osobitnom povzbudení obratom ruky dáva výrobe k dispozícii neobvyklú časť svojho bohatstva ako dodatočný kapitál, ale aj preto, lebo technické podmienky smého výrobného procesu, stroje, dopravné prostriedky atď., umožňujú v čo najväčšom meradle najrýchlejšiu premenu nadvvýrobku na ďalšie výrobné prostriedky. Masa spoločenského bohatstva, ktorá sa rozhojňuje s postupom akumulácie a ktorú možno premeniť na dodatočný kapitál, zúrivo sa tlačí do starých výrobných odvetví, ktorých trh sa náhle rozširuje, alebo do novo sa utvárajúcich odvetví, ako sú železnice atď., ktorých potreba vzniká z vývinu starých výrobných odvetví.

 

s. 668

 

Vo všetkých takýchto prípadoch musí byť možné vrhnúť veľké masy ľudí na rozhodujúce úseky odrazu a bez zmenšenia rozsahu výroby v iných sférach. Tieto masy dodáva preľudnenie. Charakteristická životná dráha moderného priemyslu, forma desaťročného, iba menšími výkyvmi prerušovného cyklu s obdobiami stredného oživenia, výroby pod vysokým tlakom, krízy a stagnácie, zakladá sa na neustálom tvorení, väčšom či menšom vstrebávaní a znovutvorení priemyselnej rezervnej armády čiže preľudnenia. A zase striedanie fáz priemyselného cyklu zväčšuje preľudnenie a stáva sa jedným z najenergickejších činiteľov jeho reprodukcie.

Táto svojázna životná dráha moderného priemyslu, s ktorou sa nestretneme v nijakej predchádzajúcej epoche ľudstva, bola nemožná aj v období detstva kapitalistickej výroby. Zloženie kapitálu menilo sa iba veľmi pozvoľna. Preto jeho akumulácii zodpovedal vcelku úmerný vzrast dopytu po práce. Čo aký pomalý bol vzrast akumulácie kapitálu v porovnaní s modernou dobou,  predsa len narážal na prirodzené hranice robotníckeho obyvateľstva, ktoré bolo možné vykorisťovať, a odstrániť tieto hranice dalo sa iba násilnými prostriedkami, o ktorých sa zmienime neskôr. Náhle a nárazovité rozšírenie rozsahu výroby je predpokladom jeho náhleho zmenšenia, a to zasa vyvoláva rozšírenie, ale rozšírenie nie je možné bez ľudského materiálu, ktorý možno vykorisťovať, bez zväčšenia počtu robotníkov, nezávislého od absolútneho vzrastu obyvateľstva. Toto zväčšenie sa vytvára jednoduchým procesom, ktorý časť robotníkov neustále "uvoľňuje", metódami, ktoré zmenšujú počet zamestnaných robotníkov v pomere k vzrastajúcej výrobe. A tak celá forma pohybu moderného priemyslu vyrastá z neustálej premeny jednej časti robotníckeho obyvateľstva na nezamestnané alebo polozamestnané ruky. Povrchnosť politickej ekonómie sa prejavuje okrem iného aj v tom, že rozšírenie a zmenšenie úveru, púpe príznaky striedajúcich sa obodbí priemyselného cyklu, pokladá za ich príčiny. Ako nebeské telesá neustále opakujú určitý pohyb, do ktorého boli vrhnuté, práve tak spoločenská výroba opakuje pohyb striedajúceho sa rozširovania a zmenšovania, keď raz bola doň vrhnutá. Účinky sa zase stávajú príčinymi a striedajúce sa fázy celého procesu, ktorý neustále reprodukuje svoje vlastné podmienky, nadobúdajú formu periodičnosti.

 

s. 669

 

Keď sa táto periodičnosť raz ustáli, začína dokonca aj politická ekonómia chápať, že výroba relatívneho preľudnenia, t. j. obyvateľstva prebytočného vzhľadom na priemernú zhodnocovaciu potrebu kapitálu, je životnou podmienkou moderného priemyslu.

"Predpokladajme - hovorí H. Merivale, predtým profesor politickej ekonómie v Oxforde, neskôr úradník anglického ministerstva kolónií - predpokladajme, že národ za jednej takejto krízy vypne všetky svoje sily, aby sa vysťahovalectvom zbavil niekoľko stotisíc prebytočných rúk: aký by to malo následok? Ten, že pri prvom obnovení dopytu po práce by nastal nedostatok. Nech by reprodukcia ľudí bola čo aká rýchla, nahradenie dospelých robotníkov v každom prípade potrebuje obdobie jednej generácie. Lenže zisky našich továrnikov závisia hlavne od možnosti využiť priaznivú chvíľu oživeného dopytu a takto sa odškodniť za obdobie ochabnutia. Túto možnosť im zabezpečuje iba komando nad strojmi a ručnou prácou. Musia nájsť voľné ruky a v prípade potreby musia byť v stave napnúť alebo zas oslabiť aktivitu svojich operácií podľa situácie na trhu, lebo inak si vzúrivom konkurenčnom boji vonkoncom nemôžu udržať tú prevahu, na ktorej je založené bohatstvo tejto krajiny." Dokonca sám Malthus vidí v preľudnení nevyhnutnosť moderného priemyslu, hoci s obmedzenosťou pre neho príznačnou vysvetľuje preľudnenie absolútne prebytočným prírastkom robotníckeho obyvateľstva, a nie tým, že sa stáva relatívne prebytočným. Hovorí: "Keby sa rozvážne návyky v otázke manželstva rozšírili do istého stupňa medzi robozníckou triedou krajiny, ktorá závisí hlavne od manufaktúry a obhcodu, mohli by jej byť na škodu... Zo samej povahy obyvateľstva vyplýva, že prírastok robotníkov, vyvolaný osobitným dopytom, nemôže byť dodaný na trh skr než po uplynutí 16 alebo 18 rokov, kým premena dôchodkov na kapitál sporením môže prebiehať oveľa rýchlejšie, krajina je vždy vystavená nebezpečenstvu, že jej pracovný fond bude vzrastať rýchlejšie než obyvateľstvo."

 

s. 670

 

Keď politická ekonómia takto vyhlásila, že neustála produkcia relatívneho preľudnenia robotníkov je nevyhnutnosťou kapitalistickej akumulácie, vkladá, vystupujúc pritom v primeranej podobe starej panny, svojmu "beau idéal" /"ideálu"/ - kapitalistov - do úst tieto slová, adresované "prebytočným" robotníkom, ktorých vyhodil na dlažbu ich vlastný výtvor, dodatočný kapitál: "My, továrnici, robíme pre vás čo môžeme, keď zväčšujeme kapitál, z ktorého musíte byť živí, a vy musíte urobiť ostatné, tým, že prispôsobíte svoj počet existujúcim prostriedkom." (Hariet Mrtineau, "A Manchester Strike", Londýn 1832, str. 101.)

Kapitalistickej výrobe vonkoncom nestačí to množstvo voľnej pracovnej sily, ktoré poskytuje prirodzený prírastok obyvateľstva. Potrebuje na svoje slobodné rozvinutie priemyselnú rezervnú armádu, nezávislú od tejto prirodzenej hranice.

Doteraz sme predpokladali, že zväčšenie alebo zmenšenie vriabilného kapitálu presne zodpovedá zväčšeniu lebo zmenšeniu počtu zamestnaných robotníkov.

Ale aj pri nezmenenom alebo dokonca zmenšujúcom sa počte robotníkov, ktorí sú pod komandom kapitálu, variabilný kapitál vzrastá, ak individuálny robotník dodáva viac práce a ak preto vzrastá jeho mzda, hoci cena práce zostáva rovnaká alebo dokonca klesá, no klesá pomalšie, než vzrastá množstvo práve. V tomto prípade sa prírastok variabilného kapitálu stáva ukazovateľom väčšieho množstva práce, ale nie väčšieho počtu zamestnaných robotníkov. Absolútnym záujmom každého kapitalistu je vyžmýkať určité množstvo práce z menšieho, a nie z väčšieho počtu robotníkov, aj keby to pre neho bolo práve tak lacné alebo dokonca lacnejšie. V druhom prípade vynakladanie konštantného kapitálu vzrastá úmerne k množstvu práce uvedenej do pohybu, v prvom prípade vzrastá oveľa pomalšie. Čím väčší je rozsah výroby, tým je tento motív rozhodujúcejší. Jeho význam vzrastá s akumuláciou kapitálu.

Videli sme, že vývin kapitalistického spôsobu výroby a produktivity práce - zároveň príčina i následok akumulácie - umožňuje kapitalistovi, aby zväčšením extenzívneho alebo intenzívneho vykorisťovania individuálnych pracovných síl uvádzal do pohybu väčšie množstvo práce pri tom istom vynaložení variabilného kapitálu.

 

s. 671

 

Ďalej sme videli, že za tú istú kapitálovú hodnotu kupuje viac pracovných íl, lebo postupne vytláča vyučených robotníkov menej vyučenými, zrelch nezrelými, mužov ženami, dospelých mladistvými alebo deťmi.

A tak so vzrastom akumulácie väčší variabilný kapitál na jednej strane uvádza do pohybu viac práce bez toho, že by zamestnával viac robotníkov, na druhej strane vriabilný kapitál tej istej veľkosti uvádza do pohybu viac práce s tým istým množstvom pracovnej sily  napokon vytláčaním vyšších pracovných síl uvádz do pohybu väčšie množstvo nižších pracovných síl.

Produkcia relatívneho preľudnenia čiže uvoľňovanie robotníkov prebieha preto ešte rýchlejšie než technický prevrat výrobného procesu, aj tak urýchľovaný vzrastom akumulácie a ešte rýchlejšie, než tomuto prevratu zodpovedajúce relatívne zmenšenie variabilnej časti kapitálu oproti konštantnej. Ak sa výrobné prostriedky, zväčšujúc sa čo do rozsahu a účinnosti, stávajú v čoraz menšej miere prostriedkami zamestnávania robotníkov, modifikuje sa sám tento pomer zasa tým, že v tej miere, ako vzrastá produktivita práce, kapitál rýchlejšie vytvára ponuku práce, než zvyšuje svoj dopyt po robotníkoch. Nadmerná práca zamestnanej časti robotníckej triedy zväčšuje rady jej rzerv, kým, naopak, zvýšený tlak, ktorý rezervy svojou konkurenciou vykonávajú na zamestnaných, núti ich nadmerne pracovať a podriadiť sa diktátu kapitálu. Odsúdenie jednej časti robotníckej triedy na vynútenú záhaľku v dôsleku nadmernej práce jej druhej časti a naopak, stáva sa prostriedkom obohacovania jednotlivých kapitalistov

Dokonca v čase bavlnovej kalamity roku 1863 nájdeme v istom pamflete blackburnských spriadačov bavlny ostré sťažnosti na nadmernú prácu, ktorá v dôsledku továrenského zákona, prirodzene, postihla iba dospelých mužských robotníkov. "Od dospelých robotníkov tejto továrne žiadali, aby pracovali 12 až 13 hodín denne, kým stovky iných sú nútené zaháľať, hoci by ochotne pracovali časť pracovného času, aby uživili svoje rodiny a zachránili svojich druhov pred predčasnou smrťou z nadmernej práce." "Chceli by sme sa opýtať - hovorí sa tu ďalej - či táto prax nadčasovej práce môže vytvoriť znesiteľné vzťahy mzi pánmi a sluhami? Obete nadmernej práce pociťujú krivdu práve tak ako tí, čo sú tým odsúdení na nútenú záhaľku (condemned to forced idleness). Keby sa práca spravodlivo rozdelila, stačila by v tomto obvode na čiastočné zamestnanie všetkých. Žiadame iba svoje právo, keď vyzývame podnikateľov, aby všeobecne zaviedli neúplný pracovný čas aspoň dovtedy, kým potrvá terajší stav, namiesto aby jedna časť musela nadmerne pracovať, kým druhá časť pre nedostatok práce je nútená živoriť z dobročinnosti." ("Reports of Insp. Of Fact. for 31st  October 1863", str. 8) - Autor spisu "Essay on Trade and Commerce" svojím obvyklým neomylným buržoáznym inštinktom chápe účinok relatívneho preľudnenia na zamestnaných robotníkov. "Inou príčínou záhaľčivosti (idleness) v tomto kráľovstve je nedostatočný počet robotníckych rúk. Zakaždým, keď v dôsledku mimoriadneho  dopytu po nejakých výrobkoch sa masa práce stáva nedostatočnou, pocítia robotníci svoju dôležitosť a chcú ju dať pocítiť aj svojim zamestnávateľom, je to zarážajúce, ale  zmýšľanie týchto ľudí je také zvrátené, že v takýchto prípadoch sa skupiny robotníkov spájajú, aby svojho zamestnávateľa dostali do ťažkostí tým, že prezaháľajú celý deň." ("Essay etc.", str. 27, 28) Títo ľudia žiadali totiž zvýšenie miezd.

a zároveň urýchľuje produkciu priemyselnej rezervnej armády v rozsahu, zodpovedajúcom vzostupu spoločenskej akumulácie.

 

s. 672

 

Aký dôležitý je tento moment pri vytváraní relatívneho preľudnenia, dokazuje napríklad Anglicko. Jeho technické prostriedky na "úsporu" práce sú obrovské. A predsa, keby zajtra všade obmedzili prácu na rozumnú mieru a keby ju pre rozličné vrstvy robotníckej triedy zase primeranie odstupňovali podľa veku a pohlavia, existujúce robotnícke obyvateľstvo by absolútne nestačilo na to, aby pokračovalo v národnej výrobe v jej doterajšom rozsahu. Veľká väčšina teraz "neproduktívnych" robotníkov musela by sa premeniť na "produktívnych".

Vcelku sú všeobecné pohyby miezd regulované výlučne tým rozširovaním a zmenšovaním priemyselnej rezervnej armády, ktoré zodpovedajú striedaniu období priemyselného cyklu. Nie sú teda určené pohybom absolútneho počtu robotníckeho obyvateľstva, ale meniacim sa pomerom, v akom sa robotnícka trieda rozpadáva na aktívnu armádu a rezervnú armádu, zväčšovaním a zmenšovaním relatívnej veľkosti prebytočného obyvateľstva, stupňom, v akom sa raz vstrebáva, raz zase uvoľňuje. Pre moderný priemysel je charakteristický desaťročný cyklus s jeho periodickými fázami, ktoré nadto sú v priebehu akumulácie prerušované čoraz rýchlejšie za sebou nasledujúcimi nepravidelnými výkyvmi: pre tento priemysel bol by vskutku krásny zákon, ktorý by pohyb kapitálu robil závislým od absolútneho pohybu masy obyvateľstva, kým v skutočnosti je dopyt po práci a jej ponuka regulovaná rozširovaním a zmenšovaním kapitálu, t. j. v súlade s danými zhodnocovacími potrebami kapitálu, takže sa pracovný trh javí raz relatívne nezaplnený, pretože sa kapitál rozširuje, raz zase relatívne preplnený, pretože sa kapitál zmenšuje.

 

s. 673

 

Ale takýto zákon je len dogmou politickej ekonómie. Podľa neho mzda vzrastá v dôsledku akumulácie kapitálu. Zvýšená mzda je popudom k rýchlejšiemu rozmnožovaniu robotníckeho obyvateľstva, čo pokračuje dovtedy, až je pracovný trh preplnený, t. j. až sa kapitál v pomere k ponuke robotníkov stane nedostatočným. Mzda klesá a teraz sa ukáže druhá strana mince. Klesajúcou mzdou je robotnícke obyvateľstvo postupne decimované, takže v pomere k nemu sa kapitál zasa stáva prebytočným, alebo aj, ako to vysvetľujú iní, klesajúca mzda a tomu zodpovedajúce zvýšené vykorisťovanie robotníkov urýchľujú zase akumuláciu, kým súčasne nižšia mzda zadržuje vzrast robotníckej triedy. Takto sa znova vytvoria podmienky, pri ktorých ponuka práce je nižšia ako dopyt o práci, mzda sa zvyšuje atď. Naozaj krásna metóda pohybu pre rozvinutú kapitalistickú výrobu! Prv než by v dôsledku zvýšenia miezd vôbec mohlo dôjsť k akémukokoľvek pozitívnemu vzrastu skutočne práceschopného obyvateľstva, uplynula by už nejeden raz lehota, v ktorej sa priemyselné ťaženie musí uskutočniť, bitka vybojovať a rozhodnúť.

Medzi rokom 1849 a rokom 1859 došlo zároveň s poklesom cien obilia k prakticky čisto nominálnemu zvýšeniu miezd v anglických poľnohospodárskych obvodoch, napríklad vo Wiltshire sa týždenná mzda zvýšila zo 7 na 8 šilingov, v Dorsetchire zo 7 alebo 8 na 9 šilingov atď. Bol to dôsledok neobyčajného odlivu prebtočného poľnohospodárskeho obyvateľstva, ktorý bol spôsobený potrebami vojny, masovým rozšírením stavby železníc, tovární, baní atď. Čím nižšia je mzda, tým vyššie je percento, v ktorom sa vyjadruje každé, hoci aj to najnepatrnejšie jej zvýšenie. Ak napríklad týždenná mzda je 20 šilingov a vzrastie na 22, činí zvýšenie 10, no ak je iba 7 šilingov a vzrastie na 9, činí zvýšenie 28 4/7, čo znie veľmi slušne. V každom prípade nájomcovia pôdy začali bedákať a londýnsky "Economist" v súvislosti s týmito hladovými mzdami dokonca celkom vážne táral o "a general and substantial advance" ("všeobecnom a podstatnom zvýšení miezd"). A čo urobili nájomcovia? Čakali azda, až sa poľnohospodárski robotníci v dôsledku takýchto skvelých miezd romnožia natoľko, že ich mzda klesne, ako si to predstavuje dogmatický ekonomický mozog?

 

s. 674

 

Zaviedli viac strojov a robotníci boli obrtom ruky zase v takej miere "prebytoční", že to uspokojovalo dokonca aj nájomcov. Teraz bolo do poľnohospodárstva vložené "viac kapitálu" než predtým, a to v produktívnejšej forme. Tým poklesol dopyt po práci nielen relatívne, ale aj absolútne.

Táto ekonomická fikcia si mýli zákony, ktoré regulujú všeobecný pohyb miezd čiže pomer medzi robotníckou triedou, t. j. úhrnnou pracovnou silou, a úhrnným spoločenským kapitálom, so zákonmi, ktoré riadia rozdeľovanie robotníckeho obyvateľstva medzi jednotlivé výrobné sféry. Ak napríklad v dôsledku v dôsledku priaznivej konjunktúry je akumulácia v určitej výrobnej sfére obzvlášť živá, ak sú tu zisky vyššie ako priemerné zisky a tlačí sa sem dodatočný kapitál, zvyšuje sa, prirodzene, dopyt po práci a mzda. Vyššia mzda priťahuje značnú časť robotníckeho obyvateľstva do tejto uprednostnenej sféry dovtedy, až je nasýtená a mzda na dlhý čas zase klesne na svoju predošlú priemernú úroveň alebo dokonca pod ňu, ak príliv bol priveľký. Potom príliv robotníkov do tohto výrobného odvetvia nielen prestáva, ale dokonca miesto neho nastáva odliv. V týchto prípadoch sa politický ekonóm nazdáva, že vidí "kde a ako" so zvýšením mzdy nastáva absolútne zväčšenie počtu robotníkov a s absolútnym zvúčšením počtu robotníkov zase pokles mzdy, ale v skutočnosti vidí iba miestne výkyvy pracovného trhu určitej výrobnej sféry, vidí iba javy, sprevádzajúce rozdelenie robotníckeho obyvateľstva medzi rozličné sféry ukladania kapitálu podľ jeho meniacich sa potrieb.

Priemyselná rezervná armáda v obdobiach stagnácie a priemernej prosperity vykonáva tlak na aktívnu robotnícku triedu a drží na uzde jej nároky v období nadvýroby a paroxyzmov. Relatívne preľudnenie je teda tým pozadím, na ktorom sa pohybuje zákon dopytu a ponuky práce. Vtesnáva pole pôsobnosti tohto zákona do hraníc, ktoré absolútne vyhovujú vykorisťovateľskej chtivosti a panovačnosti kapitálu. Tu bude na mieste vrátiť sa k jednému z veľkých činov ekonomickej apologetiky. Pamätáme sa, že ak sa zavedením nových strojov alebo rozšírením starých časť variabilného kapitálu premení na konštantný, ekonomický apologéta túto operáciu, ktorá "viaže" kapitál a práve tm "uvoľňuje" robotníkov, vysvetľuje, naopak, tak, ako by uvoľňovala kapitál pre robotníka.

 

s. 675

 

Až teraz môžeme úplne oceniť apologétovu nehanebnosť. V skutočnosti sa uvoľňujú nielen robotníci, bezprostredne vytlačení strojom, ale aj kontingent ich náhradníkov, ako aj dodatočný kontingent, ktorý je pravidelne vstrebávaný pri obvyklom rozširovaní podniku na starom základe. Teraz sú všetci títo robotníci "uvoľnení" a môže nimi disponovať každý nový kapitál, ktorý chce fungovať. Či už kapitál pritiahne práve týchto robotníkov alebo iných, účinok na celkový dopyt po práci bude sa rovnať nule do tých čias, kým tento nový kapitál bude práve stačiť len na to, aby zbavil trh toho istého počtu robotníkov, aký naň vrhli stroje. Ak zamestnáva menší počet robotníkov, vzrastá množstvo prebytočných, ak zamestnáva väčší počet, vzrastá celkový dopyt po práci iba o veľkosť rozdielu medzi počtom zamestnaných a "uvoľnených". Vzrast celkového dopytu po práci, ktorý by mohli inak vyvolať dodatočné kapitály hľadajúce použitie, je teda v každom prípade neutralizovaný potiaľ, pokiaľ sa rovná počtu robotníkov, ktorých stroje vyhodili na dlažbu. To teda znamená, že mechanizmus kapitalistickej výroby sa stará o to, aby absolútne zväčšenie kapitálu nebolo sprevádzané príslušným zväčšením celkového dopytu po práci. A toto apologéta nazýva kompenzáciou za biedu, útrapy a za možnosť záhuby vytlačených robotníkov počas prechodného obdobia, ktoré ich vrhá do radov priemyselnej rezervnej armády! Dopyt po práci nie je totožný so vzrastom kapitálu, ponuka práce nie je totožná so vzrastom robotníckej triedy, takže tu na seba nepôsobia dve navzájom nezávislé sily. Les dés sont pipés /kocky sú falošné/. Kapitál pôsobí na oboch stranách súčasne. Ak jeho akumulácia na jednej strane zväčšuje dopyt po práci, zväčšuje na druhej strane ponuku robotníkov ich "uvoľňovaním", kým zároveň tlak nezamestnaných núti zamestnaných dávať väčšie množstvo práce, a tým robí ponuku prác do istej miery nezávislou od ponuky robotníkov. Pohyb zákona dopytu a ponuky práce na tomto základe dovršuje despociu kapitálu. Preto len čo robotníci odhalia tajomstvo toho, ako je možné, že čím viac pracujú, čím viac cudzieho bohatstva vyrobia a čím väčšmi vzrastá produktivita ich práce, tým neistejšou sa pre nich stáva dokonca aj ich funkcia ako zhodnocovacieho prostriedku kapitálu, len čo prídu na to, že stupeň intenzity konkurencie medzi nimi sammi úplne závisí od tlaku relatívneho preľudnenia, len čo sa preto pomocou odborových zväzov atď. usilujú organizovať plánovitú súčinnosť medzi zamestnanými a nezamestnanými, aby odstránili alebo oslabili ničivé následky tohto prírodného zákona kapitalistickej výroby na ich triedu, kapitál a jeho sykofant, politický ekonóm, hneď kričia o porušovaní "večnéhoh" a takrečeno "svätého" zákona dopytu a ponuky.

 

 

 

s. 676

 

Každé spojenie medzi zamestnanými a nezamestnanými narušuje totiž "čistú" hru tohto zákona. Len čo však na druhej strane, napríkad v kolóniách, nepriaznivé okolnosti bránia utvoreniu priemyselnej rezervnej armády a spolu s ňou aj absolútnej závislosti robotníckej triedy od triedy kapitalistov, kapitál aj so svojím frázerským Sancho Panzom sa vzbúri proti "svätému" zákonu dopytu a ponuky a usiluje sa vyporiadať sa s ním donucovacími prostriedkami.

 

4.      Rozličné formy existencie relatívneho preľudnenia. Všeobecný zákon kapitalistickej akumulácie

 

Relatívne preľudnenie existuje vo všetkch možných odtienkoch. Patrí k nemu každý robotník v tom čase, keď je iba polozamestnaný alebo úplne nezamestnaný. Ak neprizeráme na veľké periodicky sa opakujúce formy, k preľudneniu vtláča striedanie fáz priemyselného cyklu, takže sa raz objavuje - vkrízach - v akútnej podobe, raz zase - v časoch depresie - v chronickej podobe, má preľudnenie vždy tri formy: plynulú, skrytú a viaznucu.

V centrách moderného priemyslu - v továrňach, manufaktúrach, hutách, baniach atď. - robotníci sú hneď odpudzovaní, hneď vo väčšom počte zasa priťahovaní, takže vcelku sa počet zamestnaných zväčšuje, i keď v stále klesajúcom pomere k rozsahu výroby. Preľudnenie existuje tu v plynulej forme.

Tak vo vlastných továrňach ako aj vo všetkých veľkých dielňach, kde sa používajú stroje, alebo aspoň sa zaviedla moderná deľba práce, je potrebné veľké množstvo mužských robotníkov v mladistvom veku. Keď dosiahnu hranicu dospelosti, len veľmi malý počet z nich nájde zamestnanie v tých istých výrobných odvetviach a väčšinu pravidelne prepúšťajú. Táto väčšina tvorí prvok plynulého preľudnenia, ktoré vzrastá spolu so vzrastom priemyslu. Časť z nich emigruje, nasledujúc takto v skutočnosti kapitál, ktorý emigroval.

 

s. 677

 

Jedným z dôsledkov tohto je, že ženské obyvateľstvo vzrastá rýchlejšie než mužské, čoho príkladom je Anglicko. Okolnosť, že prirodzený prírastok masy robotníkov nenasycuje potreby akumulácie kapitálu a pritom ich zároveň presahuje, je protirečením samého pohybu kapitálu. Kapitál potrebuje viac mladistvých robotníkov a menej dospelých. Toto protirečenie nie je o nič krikľavejšie než druhé protirečenie, zakladajúce sa na tom, že počuť sťažnosti na nedostatok rúk v tom istom čase, keď tisíce robotníkov sú na dlažbe bez práce, lebo deľba práce ich prikovala k určitému výrobnému odvetviu.

Kým v druhej polovici roku 1866 prepustili v Londýni 80000 až 90000 robotníkov z práce, v továrenskej správe o tom istom polroku čítame: "Zrejme nie je absolútne správne tvrdiť, že dopyt vyvoláva ponuku vždy v tej chvíli, keď je to nutné. Nebolo to tak, pokiaľ išlo o prácu, lebo v minulom roku mnohé stroje stáli pre nedostatok pracovných rúk." ("Reports of Insp. of Fact. for 31st October 1866", str. 81)

Okrem toho kapitál spotrebúva racovnú silu tak rýchlo, že robotník je už v strednom veku zväčša viac-menej zodratý. Dostane sa do radov prebytočných alebo je z vyššieho stupňa stlačený na nižší. Práve u robotníkov veľkopriemyslu stretávame sa s najkratším vekom. "Dr. Lee, úradný lekár v Manchestri, konštatoval, že v tomto meste priemerný vek je u zámožnej triedy 38 rokov, u robotníckej triedy len 17 rokov. V Liverpoole je u zámožnej triedy 35 rokov a u robotníkov 15 rokov. Z toho teda vyplýva, že privilegovaná trieda má poukážku na život (have a lease of life) viac ako dva razy dlhší než jej menej šťastní spoluobčania." Za týchto okolností musí absolútny vzrast tejto časti proletariátu prebiehať v takej forme, pri ktorej sa jej počet zväčšuje, hoci jednotlivé jej prvky sa rýchlo opotrebúvajú. To znamená rýchle streidanie generácií robotníkov. (Tento zákon neplatí pre ostatné triedy obyvateľstva.) Táto spoločenská potreba sa uspokojuje včasnými manželstvami - nutným následkom pomerov, v ktorých žijú robotníci veľkopriemyslu - a prémiou, ktorú za produkciu robotníckych detí dáva ich vykorisťovanie.

Len čo sa kapitalistická výroba zmocní poľnohospodárstva alebo v tej miere, ako sa ho zmocňuje, dopyt po poľnohospodárskom robotníckom obyvateľstve absolútne klesá zároveň s akumuláciou kapitálu, ktorý tu funguje, pričom odpudzovanie robotníkov nie je vyvažované ako v nepoľnohospodárskom priemysle ich väčším priťahovaním. Preto časť poľnohospodárskeho obyvateľstva je neustále v stave prechodu na mestský alebo manufaktúrny proletariát a vyčkáva podmienky priaznivé pre túto premenu. (Pod manufaktúrou tu treba rozumieť všetok nepoľnohospodársky priemysel.) Tento zdroj relatívneho preľudnenia je teda neustále v pohybe. Ale jeho neustály prítok do miesť predpokladá už na vidieku stále skryté preľudnenie, ktorého rozsah možno vidieť len vtedy, keď sa odvodové kanaly otvoria mimoriadne široko. Preto je poľnohospodársky robotník stláčaný na minimum mzdy a jednou nohou vždy stojí v bahne pauperizmu.

Tretia kategória relatívneho preľudnenia, viaznuce preľudnenie, tvorí časť aktívnej robotníckej armády, ale s krajne nepravidelným zamestnaním. Poskytuje takto kapitálu nevyčerpateľný rezervoár pracovnej sily, ktorou  môže disponovať. Jej životná úroveň klesá pod priemernú úroveň robotníckej triedy, a práve to z nej robí širokú základňu osobitných odvetví kapitalistického vykorisťovania. Je charakterizovaná maximom pracovného času a minimom mzdy. Pod rubrikou domáckej práce sme už poznali jej hlavnú formu. Regrutuje sa neustále z prebytočných robotníkov veľkopriemyslu a poľnohospodrástva a najmä z robotníkov zanikajúcich priemyselných odvetví, v ktorých remeselná výroba podlieha manufaktúrnej a manufaktúrna strojovej výrobe. Jej rozsah sa zväčšuje v tej miere, ako s rozsahom a energiou akumulácie postupuje vytváranie "prebytočných" robotníkov. No táto kategória tvorí zároveň sám seba reprodukujúci a zvečňujúci prvok robotníckej triedy, ktorý na jej celkovom vzraste má pomerne väčší podiel než všetky ostatné prvky.

 

s. 679

 

V skutočnosti nielen počet narodení a úmrtí, ale aj absolútna veľkosť rodín sú nepriamo úmerné výške mzdy, t. j. tomu množstvu životných prostriedkov, ktoré majú k dispozícii rozličné kategórie robotníkov. Tento zákon kapitalistickej spoločnosti by znel nezmyselne, keby sme ho aplikovali na divochov alebo dokonca na civilizovaných kolonistov. Pripomína masové rozmnožovnie individuálne slabých a neustále štvaných druhov zvierat.

"Bieda je zrejme priaznivá rozmnožovaniu." (A. Smith, "Wealth of Nations", kniha I, kap. 8.) Podľa galantného a duchaplného abbé Galianiho je to dokonca obzvlášť múdre zariadenie božie: "Boh to tak zariadil, aby ľudia, vykonávajúci najužitočnejšie povolania, rodili sa najhojnejšie." (Galiani, "Della Moneta", str. 78) "Bieda až po krajnú hranicu hladu a epidémií nezadržuje vzrast obyvateľstva, ale má tendenciu ho zväčšovať." (S. Laing, "National Distress", 1844, str. 69) Laing to štatisticky ilustruje a potom pokračuje: "Keby všetci ľudia žili v priaznivých podmienkach, svet by sa čoskoro vyľudnil."

Napokon najnižšia vrstva relatívneho preľudnenia prebýva vo sfére pauperizmu. Neprizerajúc na tulákov, zločincov, prostitútky, slovom na vlastný lumpenproletariát, skladá sa táto spoločenská vrstva z troch kategórií. Sú to, po prvé, ľudia schopní práce. Stačí hoci zbežne nazrieť do štatistiky anglického pauperizmu, aby sme zistili, že jeho masa sa zväčšuje s každou krízou a zmenšuje s každým oživením podnikania. Po druhé: siroty a deti pauperov. Sú to kandidáti priemyselnej rezervnej armády a v časoch veľkej prosperity, ako napríklad roku 1860, sa rýchlo a v masách začleňujú do aktívnej robotníckej armády. Po tretie: zošlí, schátralí a práce neschopní ľudia. Sú to najmä osoby, ktoré hynú pre svoju malú pohyblivosť, spôsobenú deľbou práce, alebo tí, čo žijú dlhšie, než je normálny vek robotníka, a napokon obete priemyslu, ktorých počet vzrastá s rozšírením nebezpečných strojov, baní, chemických tovární atď. - zmrzačení, chorí, vdovy atď. Pauperizmus je invalidovňa aktívnej robotníckej armády a príťaž priemyselnej rezervnej armády. Produkcia pauperizmu je zahrnutá v nevyhnutnosti tohto preľudnenia, spolu s relatívnym preľudnením tvorí existenčnú podmienku kapitalistickej výroby a rozvoja bohatstva. Patrí k faux frais /neproduktívnym nákladom/ kapitalistickej výroby, ktoré však kapitál z veľkej časti vie zhodiť zo svojich pliec na plecia robotníckej triedy a maloburžoázie.

 

s. 680

 

Čím väčšie je spoločenské bohatstvo, fungujúci kapitál, rozsah a energia jeho vzrastu, a teda čím väčšia je absolútna veľkosť proletariátu a produktivita jeho práce, tým väčšia je priemyselná rezervná armáda. Pracovná sila, ktorá je k dispozícii, sa vyvíja na základe tých istých príčin ako expanzivita kapitálu.  Relatívna veľkosť priemyselnej rezervnej armády vzrastá teda so vzrastom síl bohatsva. Ale čím väčšia je táto rezervná armáda v pomere k aktívnej robotníckej armáde, tým masovejšie je ustálené prebytočné obyvateľstvo, ktorého bieda je nepriamo úmerná útrapám jeho práce. Napokon čím väčšia je bedárska vrstva robotníckej  triedy a priemyselná rezervná armáda, tým väčší je oficiálny pauperizmus. Toto je absolútny, všeobecný zákon kapitalistickej akumulácie. Práve tak ako všetky ostatné zákony je pri tomto uskutočňovaní modifikovaný mnohorakým okolnosťami, ktorých rozbor sem nepatrí.

Teraz chápeme, akým bláznovstvom je ekonomická múdrosť, ktorá robotníkom káže, aby svoj počet prispôsobovali zhodnocovacím potrebám kapitálu. Veď mechanizmus kapitalistickej výroby a akumulácie neustále sám prispôsobuje ich počet týmto zhodnocovacím potrebám! Prvým slovom tohto prispôsobovania je vytváranie relatívneho preľudnenia čiže priemyselnej rezervnej armády, jeho posledným slovom je bieda čoraz širších vrstiev aktívnej robotníckej armády a príťaž pauperizmu.

Zákon, podľa ktorého v dôsledku vzostupu produktivity spoločenskej práce možno uvádzať do pohybu stále vzrastajúce množstvo výrobných prostriedkov so stále menším vynaložením ľudsej sily - tento zákon na základni kapitalizmu, kde nie robotník používa pracovné prostriedky, ale pracovné prostriedky používajú robotníka, prejavuje sa v tom, že čím vyššia je produktivita práce, tým väčší je tlak robotníkov na prostriedky ich zamestnávania, tým neistejšia je teda podmienka ich existencie: predaj vlastnej sily na rozmnoženie cudzieho bohatstva čiže na sebazhodnocovanie kapitálu. Preto rýchlejší vzrast výrobných prostriedkov a produktivity práce než produktívneho obyvateľstva vyjdruje sa po kapitalisticky naopak, v tom, že robotnícke obyvteľstvo vždy vzrastá rýchlejšie než zhodnocovacia potreba kapitálu.

 

 

s. 681

 

Vo štvrtom oddiele pri rozbore výroby relatívnej nadhodnoty sme videli, že v kapitalistickom systéme sa všetky metódy zvyšovania spoločenskej produktivity práe uskutočňujú na úkor individuálneho robotníka, všetky prostriedky na rozvoj výroby sa menia na prostriedky ovládnuta a vykorisťovania výrobcu, mrzačia robotníka na čiastkového človeka, degradujú ho na prívesok stroja, tým, že zvyšujú úmornosť práce, zbavujú ju obsahu, odcudzujú robotníkovi duchovné sily pracovného procesu v tej miere, v akej sa doň vteľuje eda ako samostatná sila, znetvorujú podmienky, zaktorých robotník pracuje, podrobujú ho počas pracovného procesu malicherne odpornému despotizmu, premieňajú celý čas jeho života na pracovný čas, vrhajú jeho ženu a dieťa pod Džagannátovo koleso kapitálu. Ale všetky metódy výroby nadhodnoty sú zároveň metódami akumulácie a každé rozšírenie akumulácie stáva sa, naopak, prostriedkom rozvinutia týchto metód. Z toho vyplýva, že v tej miere, ako sa akumuluje kapitál, musí sa zhoršovť postavenie robotníka, nech je už jeho mzda akákoľvek, vysoká alebo nízka. Napokon zákon, ktorý relatívne preľudnenie čiž priemyselnú rezervnú armádu neustále udržuje v rovnováhe s rozsahom a energiou akumulácie, prikúva robotníka ku kapitálu pevnejšie, než Promethea prikovali ku skale Hefaistove kliny. Tento zákon podmieňuje akumuláciu biedy, zodpovedajúcu akumulácii kapitálu. A tak akumuláca bohatstva na jednom póle je zároveň akumuláciou biedy, útrap práce, otroctva, nevedomosti, zosurovenia a morálnej degradácie na druhom póle, t. j. na strane triedy, ktorá vyrába svoj vlastný výobok ako kapitál.

Tento antagonistický charakter kapitalistickej akumulácie

"A tak je zo dňa na deň jasnejšie, že výrobné vzťahy, v ktorých sa pohybuje buržoázia, nemajú jednotný, jednoduchý charakter, ale dvojaký charakter, že v tých istých vzťahoch, v ktorých sa vytvára bohatstvo, vytvára sa aj bieda, že v tých istých vzťahoch, v ktorých sa vyvíjajú výrobné sily,vyvíja sa aj sila  útlaku, že tieto vzťahy vytvárajú buržoázne bohatstvo, t. j. bohatstvo bužoáznj triedy iba tak, že neustále ničia bohatstvo jednotlivých členov tejto triedy a vytvárajú neustále vzrastajúci proletariát." (Karl Marx: "Misére de la Philosophie", str. 116 /K. Marx, "Bieda filozofie"/)

priznali v rozličných formách politickí ekonómovia, hoci s ním na hŕbu hádžu sčasti podobné, ale sčasti predsa podstatne rozdielne javy predkapitalistických výrobných spôsobov.

Benátsky mních Ortes, jeden z veľkých ekonomických spisovateľovv 18. storočia, chápe antagonizmus kapitalistickej výroby ako všeobecný prírodný zákon spoločenského bohatstva.

 

s. 682

 

"Ekonomické dobro a ekonomické zlo sa v každom národe vždy vzájomne využívajú (il bene ed i male economico in una nazione sempre all'istessa misura), hojnosť statkov u jedných sa vždy rovná ich nedostatku u druhých (la copia de' beni in alcuni sempre eguale alla mancanza di essi in altri). Veľké bohatstvo niekoľkých je vždy sprevádzané absolútnym olupovaním oveľa väčšieho počtu iných o to najnevyhnutnejšie. Bohatstvo národa zodpovedá jeho obyvateľstvu a jeho bieda zodpovedá jeho bohatstvu. Pracovitosť jedných si vynucuje záhaľku druhých. Chudobní a zaháľajúci sú nutným plodom bohatých a činných" atď. Asi 10 rokov po Orestovi anglikánsky protestantský farár Townsend velebil najhrubším spôsobom chudobu ako nutnú podmienku bohatstva. "Zákonné donútenie k práci je spojené s príliš veľkou námahou, násilím a hlukom, kým hlad je nielen pokojný, mlčanlivý, neprestajný nátlak, ale ako najprirodzenejšia pohnútka k usilovnosti a práci vyvoláva aj najsilnejšie vypätie." A tak všetko sa zvrtne na tom, aby sa hlad medzi robotníckou triedou urobil trvalým, a o to sa - podľa Townsenda - stará princíp ľudnatosti, ktorý pôsobí najmä medzi chudobnými. "Je to zrejme prírodný zákon, že chudobní sú do istej miery neprezieraví (improvident) (t. j. natoľko neprezieraví, že prichádzajú na svet bez zlatej lyžičky v ústach), takže vždy sú tu nejakí ľudia (that there always may be some) na vykonávanie najhrubších, najponižujúcejších a najnižších funkcií v spoločnosti. Suma ľudského šťastia (the stock of human happiness) sa tým značne zväčšuje, jemnejší ľudia (the more delicate) sú nielen pozbavení lopoty, ale môžu sa nerušene venovať svojmu vyššiemu poslaniu atď...

Zákon o chudobných má tentdeniu zničiť harmóniu a krásu, symetriu a poriadok tohto systému, ktorý boh a príroda zriadili vo svete."

Tento "jemnocitný" farár - z jeho práve spomínaného spisu, ako aj z jeho "Cesty po Španielsku" Malthus odpisuje často celé stránky - vypožičal si väčšinu svojej doktríny od sira J. Steuarta, ktorého však komolí. Keď napríklad Steuart hovorí: "Tu, v otroctve, násilie bolo metódou, ako urobiť ľudí pracovitými (pre nepracujúcich)... Ľudí vtedy nútili k práci (t. j. k práci zadarmo pre inýc), pretože boli otrokmi iných, teraz nútia ľudí k práci (t. j. k práci zadarmo pre nepracujúcich), pretože sú otrokmi svojich potrieb", neusudzuje z toho, ako onen tučný obročník, že námezdní robotníci musia neustále hladovať. Naopak, chce ich potreby rozmnožiť a zároveň vzrastajúci počet ich potrieb urobiť stimulom k práci pre "jemnejších" ľudí.

 

 

 

s. 683

 

Ak benátsky mních v osudovom určení, zvečňujúcom biedu, videl oprávnenosť existencie kresťanskej dobročinnosti, celibátu, kláštorov a dobročinných ústavov, vidí v tom protestantský obročník, naopak, zámienku na zatratenie zákonov o chudobných, ktoré chudobnému dávali právo na chatrnú verejnú podporu. - "Pokrok spoločenského bohatstva - hovorí Storch - plodí tú užitočnú triedu spoločnosti... ktorá vykonáva najotupnejšie, najnižšie a najodpornejšie práce, slovom berie na svoje bedrá všetko, čo je v živote nepríjmné a ponižujúce, a práve tým zabezpečuje iným triedam voľný čas, veselú myseľ a konvenčnú (c'est bon! /skvelé!/) dôstojnosť chrakteru atď." Storch si kladie otázku, v čom je vlastne prednosť tejto kapitalistickej civilizácie s jej biedou a degradáciou más v porovnaní s barbarstvom? Nachádza iba jednu odpoveď: v bezpečnosti! - "Vďaka pokroku priemyslu a vedy - hovorí Sismondi - môže každý robotník dennodenne vyrobiť oveľa viac, než potrebuje na svoju spotrebu. Ale hoci jeho práca vytvára bohatstvo, toto bohatstvo, keby ho mal sám spotrebovať, robilo by ho zároveň menej schopným na prácu." Podľa jeho názoru "ľudia (t. j. nerobotníci) by sa pravdepodobne zriekli všetkých zdokonalení v umeniach, ako aj všetkých pôžitkov, ktoré nám poskytuje priemysel, keby si ich museli vykupovať takou nepretržitou prácou, ako je práca robotníka... Námaha je dnes oddelená od odmeny za ňu, nie ten istý človek najprv pracuje a potom odpočíva, ale naopak, pretože jeden pracuje, druhý odpočíva... A tak nekonečné znásobovanie produktivity práce môže ma iba jeden výsledok - vzrast prepychu a pôžitku medzi zaháľajúcimi boháčmi". - Konečne Destutt de Tracy, chladný buržoázny doktrinár, vyhlasuje bez obalu: "Chudobné národy sú tie, u ktorých sa ľudu žije dobre, a bohaté sú tie, u ktorých je ľud obyčajne chudobný."