KAROL MARX
KAPITÁL
(Kritika politickej ekonómie)
Slovenské vydavateľstvo
politickej literatúry
Bratislava
1955
Zväzok prvý
s. 647
Kniha prvá
Kapitola
dvadsiata tretia
Všeobecný zákon kapitalistickej akumulácie
1. Vzrast
dopytu po pracovnej sile súbežne s akumuláciou pri nemeniacom sa zložení
kapitálu.
V tejto kapitole skúmame, aký
vplyv má vzrast kapitálu na osud robotníckej triedy. Najdôležitejším činiteľom
pri tomto skúmaní je zloženie kapitálu, ako aj zmeny, ktorými toto zloženie
prechádza v priebehu procesu akumulácie.
Zloženie kapitálu treba chápať v
dvojakom zmysle. Zo strany hodnoty je určené pomerom, v akom sa kapitál delí na
konštantný kapitál čiže hodnotu výrobných prostriedkov a variabilný kapitál
čiže hodnotu pracovnej sily, úhrnnú sumu miezd. Zo strany materiálu,
fungujúceho vo výrobnom procese, sa delí každý kapitál na výrobné prostriedky a
živú pracovnú silu, v tomto zmysle zloženie kapitálu je určené pomerom medzi
množstvom používaných výrobných prostriedkov na jednej strane a množstvom
práce, nutným na ich používanie na strane druhej. Prvé zloženie nazývam
hodnotovým zložením kapitálu, druhé technickým zložením kapitálu. Medzi oboma
je úzky vzájomný vzťah. Aby som ho vyjadril, nazývam hodnotové zloženie
kapitálu, pokiaľ je určené jeho technickým zložením kapitálu. Všade, kde sa
jednoducho hovorí o zložení kapitálu, treba vždy rozumieť jeho organické
zloženie.
Početné individuálne kapitály,
vložené do určitého výrobného odvetvia, viacej či menej sa odlišujú svojím
zložením. Priemer ich individuálnych zložení dáva nám zloženie celkového
kapitálu určitého výrobného odvetvia. Konečne celkový priemer týchto
priemerných zložení všetkých výrobných odvetví dáva nám zloženie spoločenského
kapitálu určitej krajiny, a len o ňom je koniec koncov reč v ďalšom výklade.
Vzrast kapitálu zahrnuje vzrast
jeho variabilnej čiže na pracovnú silu premenenej časti. Časť nadhodnoty,
premieňanej na dodatočný kapitál, musí sa vždy späť premeniť na variabilný
kapitál, čiže na dodatočný pracovný fond. Ak predpokladáme, že pri podmienkach
inak nezmenených, zloženie kapitálu ostáva nezmenené, t. j. že aj naďalej treba
stále tú istú masu pracovnej sily, aby uviedla do pohybu určité množstvo
výrobných prostriedkov čiže konštantného kapitálu, potom dopyt po práci a
existenčný fond robotníkov zrejme vzrastá úmerne so vzrastom kapitálu a
zväčšuje sa tým rýchlejšie, čím rýchlejšie vzrastá kapitál.
s. 648
Keďže kapitál každoročne vyrába
nadhodnotu, ktorej časť sa každoročne pridáva k pôvodnému kapitálu, keďže sám
tento prírastok každoročne vzrastá úmerne so vzrastajúcim rozsahom už
fungujúceho kapitálu a keďže napokon, pri osobitne silnom podnete k
obohacovaniu, napríklad pri otvorení nových trhov, nových sfér ukladania
kapitálu v dôsledku novo sa vyvinuvších spoločenských potrieb atď., rozmery
akumulácie môžu sa náhle rozšíriť už len samou zmenou v rozdelení nadhodnoty
čiže nadvýrobku na kapitál a dôchodok, môžu potreby vyvolané akumuláciou
kapitálu predstihnúť vzrast pracovnej sily čiže počtu robotníkov, dopyt po robotníkoch
môže predstihnúť ich ponuku a takto môže dôjsť k zvýšeniu miezd. K tomu dokonca
musí dôjsť vždy, keď uvedené podmienky ostávajú naďalej nezmenené. Keďže sa
každý rok zamestnáva viac robotníkov ako v predošlom roku, musí sa skôr či
neskôr dosiahnuť bod, na ktorom potreby akumulácie začínajú prerastať obvyklú
ponuku práce, na ktorom teda nastáva zvýšenie miezd. Žaloby na to sa v Anglicku
ozývajú po celé 15. storočie a v prvej polovici 18. storočia. Avšak viacej či
menej priaznivé okolnosti, za ktorých sa námezdní robotníci udržiavajú a
rozmnožujú, nemenia nič na základnom charaktere kapitalistickej výroby. Ako
jednoduchá reprodukcia neustále reprodukuje sám kapitalistický vzťah -
kapitalistov na jednej strane, námezdných robotníkov na strane druhej - tak
reprodukcia v rozšírenom meradle čiže akumulácia reprodukuje kapitalistický
vzťah v rozšírenom meradle: viac kapitalistov alebo väčších kapitalistov na h
námezdných robotníkov na druhom póle. Reprodukcia pracovnej sily, ktorá sa
neustále musí privteľovať ku kapitálu ako jeho zhodnocovací prostriedok a
nemôže sa od neho oslobodiť a ktorej
podrobenie kapitálu je iba maskované striedaním individuálnych
kapitalistov, ktorým sa pracovná sila predáva, táto reprodukcia je v
skutočnosti momentom reprodukcie samého kapitálu. Akumulácia kapitálu je teda
rozmnožovanie proletariátu.
/Karl Marx, "Lohnarbeit und Kapital"
("Námezdná práca a kapitál"). - "Pri rovnakom utláčaní más je
krajina tým bohatšia, čím viac má proletárov." (Colins, "L'Economie
Politique, Source des Révolutions et des Utopies prétedues Socialistes",
Paríž 1857, zv. III, str. 331.) Pod "proletárom" v ekonomickom zmysle
treba rozumieť jednoducho námezdného robotníka, ktorý vyrába a zhodnocuje
"kapitál" a je vyhodený na dlažbu, len čo sa stáva zbytočným pre
zhodnocovanie potreby "pána Kapitála", ako túto osobu nazýva
Pecqueur. "Chorľavý proletár pralesa" je podarená Roscherova
fantázia. Obyvateľ pralesa je vlastníkom pralesa a má k pralesu práve taký
nenútený vlastnícky vzťah ako orangutan. Nie je teda proletárom. Bol by
proletárom iba v tom prípade, keby nie on vykorisťoval prales, ale prales jeho.
A pokiaľ ide o jeho zdravotný stav, obstál by v tomto ohľade nielen v porovnaní
s moderným proletárom, ale aj so syfilitickou a škrofulóznou "honoráciou".
Ale pán Wilhelm Roscher pravdepodobne chápe pod pralesom svoje rodné Luneburské
vresovište.
s. 649
Túto tézu pochopila klasická
politická ekonómia natoľko, že A. Smith, Ricardo atď., ako sme predtým uviedli,
dokonca mylne stotožňovali akumuláciu so spotrebou celej kapitalizovanej časti
nadvýrobku produktívnymi robotníkmi čiže s jej premenou na ďalších námezdných
robotníkov. Už roku 1896 hovorí John Bellers: "Keby niekto mal 100000
akrov pôdy, práve toľko libier v peniazoch a práve toľko dobytka, čím iným by
bez robotníkov bol takýto boháč, než robotníkom? A keďže robotníci obohacujú
ľudí, čím viac robotníkov, tým viac bude boháčov...Práca bedára je baňou
boháčov." Tak isto hovorí Bernard de Mandeville začiatkom 18. Storočia:
"Tam, kde majetok je dostatočne chránený, bolo by ľahšie žiť bez peňazí
ako bez chudobných, lebo kto by robil všetku prácu?... Ako robotníkov treba uchrániť pred smrťou
hladom, tak by nemali dosť nič, čo by stálo za to ušetriť. Ak zvyčajnou usilovnosťou
a sťahovaním opasku sa tu i tam niekto z najnižšej triedy pozdvihne nad pomery,
v ktorých vyrástol, nesmie mu v tom nikto brániť, veď žiť striedmo je
nepopierateľne to najmúdrejšie pre každú jednotlivú osobu, pre každú jednotlivú
rodinu v spoločnosti, ale je záujmom všetkých bohatých národov, aby najväčšia
časť chudobných nikdy nebola bez práce a aby pritom jednako vždy minuli všetko,
čo dostanú...Tí, čo si na svoje živobytie zarábajú dennou prácou, nemajú nič,
čo by ich podnecovalo k práce okrem svojich potrieb - a tie zmierniť je múdre,
ale liečiť ich bolo by šialené. Jediná vec, ktorá pracujúceho človeka môže
urobiť usilovným, je mierna mzda. Príliš malá mzda ho, podľa jeho temperamentu,
urobí skleslým alebo zúfalým, príliš veľká bezočivým alebo lenivým... Z dosiaľ
povedaného je zrejmé, že v slobodnom národe, v ktorom nie sú otroci dovolení,
najbezpečnejšie bohatstvo je v množstve
pracovitých chudobných.
s. 650
Pretože sú nielen nikdy
nevysychajúcim prameňom pre doplňovanie loďstva a armády, ale bez nich by nebol
možný ani nijaký pôžitok a produkt nijakej krajiny by sa nedal zhodnotiť. Aby
spoločnosť (ktorá sa, prirodzene, skladá z nepracujúcich) bola šťastná a ľud
spokojný aj v najskromnejších podmienkach, je nutné, aby veľká väčšina ostala
práve tak nevedomá ako chudobná. Vedomosti rozširujú a znásobujú naše želania a
čím menej si človek želá, tým ľahšie možno uspokojiť jeho potreby."
/B. de Mandeville, "The Fable of the Bees", 5.
Vydanie, Londýn 1728, poznámky, str. 212, 213, 328. - "Striedmy život a
ustavičná práca sú pre chudobných priamou cestou k hmotnému šťastiu (tým myslí
čo najdlhší pracovný deň a čo najmenej životných prostriedkov) a k bohatstvu
pre štát" (totiž pre pozemkových vlastníkov, kapitalistov a ich
politických hodnostárov a agentov). "An Essay on Trade and Commerce",
Londýn 1770, str. 54.)/
Mandeville, čestný človek a
otvorená hlava, nechápe ešte, že sám mechanizmu procesu akumulácie rozmnožuje s
kapitálom aj masu "pracujúcich chudobných", t. j. námezdných
robotníkov, ktorí svoju pracovnú silu musia premieňať na vzrastajúcu
zhodnocovaciu silu vzrastajúceho kapitálu a práve tým zvečňovať svoju závislosť
od vlastného výrobku, zosobneného v kapitalistovi. O tomto vzťahu závislosti
sir F. M. Eden vo svojom "Postavení chudobných alebo Dejiny robotníckej
triedy v Anglicku" poznamenáva: "Naše zemepisné pásmo si vyžaduje
prácu na uspokojenie potrieb, a preto musí aspoň časť spoločnosti neúnavne
pracovať...Niekoľkí, hoci nepracujú, jednako vládnu nad produktami usilovnosti.
Ale títo vlastníci za to ďakujú iba civilizácii a poriadku, sú skrz-naskrz
výtvormi občianskych inštitúcií.
/Eden sa mal opýtať, koho výtvorom sú "občianske inštitúcie"? Stojac na
stanovisku právnických ilúzií nepokladá zákon za produkt materiálnych výrobných
vzťahov, ale naopak, výrobné vzťahy pokladá za produkt zákona. Montesquieuov
iluzórny "Esprit des lois" ("Duch zákonov") zrútil Linguet
jediným slovom: "L'esprit des lois, c'est la propriété" ("Duchom
zákonov je vlastníctvo")./
Pretože tieto inštitúcie
uznávajú, že si plody práce možno prisvojovať aj inak než prácou. Ľudia s
nezávislým majetkom ďakujú za svoj majetok takmer výlučne práci iných, a nie
svojim vlastným schopnostiam, ktoré vôbec nie sú väčšie ako schopnosti iných,
bohatých od pracujúcej časti spoločnosti neodlišuje vlastnenie pôdy a peňazí, ale
komando nad prácou ("the command of labour")...
s. 651
Chudobnému je po vôli nie
opovrhnutiahodné alebo otrocké postavenie, ale stav pohodlnej liberálnej závislosti ("a state of easy
and liberal dependence"), a majetným ľuďom dostatočný vplyv a autorita u
tých, ktorí pre nich pracujú...Takýto vzťah závislosti, ako vie každý znalec
ľudskej povahy, je nutný pre blaho samých robotníkov. Mimochodom poznamenávame,
že sir F. M. Eden je jediným žiakom Adama Smitha, ktorý v 18. Storočí vykonal
niečo významného.
/Ak si čitateľ pritom spomenie na Malthusa, ktorého spis
"Essay on Population" vyšiel roku 1798, pripomínam, že tento spis vo
svojej prvej forme nie je nič iné ako školácky povrchný a farársky bombastický
plagiát z Defoea, sira Jamesa Steauarta, Townsenda, Franklina, Wallacea atď. a
neobsahuje ani jedinú samostatne vymyslenú vetu. Veľký rozruch, ktorý vzbudil
tento pamflet, vyplýva jedine zo straníckych záujmov. Francúzska revolúcia
našla v britskom kráľovstve vášnivých obrancov, "princíp populácie",
najprv pomaly vypracovávaný v 18. Storočí a potom uprostred veľkej sociálnej
krízy s fanfárami vyhlásený ako neomylný protijed proti učeniam Condorceta a
iných, bol anglickou oligarchiou jasavo pozdravený ako veľký prostriedok na
hubenie všetkých túžob po ďalšom ľudskom rozvoji. Malthus, zvrchovane udivený
svojím úspechom, podobral sa potom povrchne skompiovaný materiál napchať do
starej schémy a pridať k nemu nový materiál, ktorý však neobjavil, ale iba si
prisvojil. - Mimochodom, hoci Malthus bol farárom anglikánskej cirkvi, zložil
mníšsky sľub celibátu. Toto je totiž jedna z podmienok, fellowship (členstva)
na protestantskej cambridgeskej univerzite. "Nedovoľujeme, aby členovia
kolégií boli ženatí, a len čo sa niekto ožení, prestáva tým byť členom kolégia."
("Reports of Cambridge University Commision, str. 172) Touto okolnosťou sa
Malthus priaznivo odlišuje od iných protestantských farárov, ktorí zo seba
striasli katolícke prikázanie kňazského celibátu a "ploďte a množte
sa" prisvojili si ako svoju špecificky biblickú misiu v takej miere, že
všade naozaj neslušnou mierou prispievajú k rozmnoženiu obyvateľstva, kým
zároveň robotníkom kážu "princíp populácie". Je charakteristické, že
ekonomickú paródiu prvého hriechu, Adamovo jablko, "nutkavú chuť",
"zábrany, ktoré sa usilujú otupiť Kupidove strely", ako bodro vraví
farár Townsend, že tento šteklivý bod si monopolizovali a aj teraz monopolizujú
páni z protestantskej teológie či skôr cirkvi. S výnimkou benátskeho mnícha
Ortesa, originálneho a dôvtipného spisovateľa, väčšina hlásateľov
"populačnej teórie" sú protestantskí farári. Tak napríklad Bruckner:
"Théorie du Systéme animal", Leyden 1767, kde je vyčerpaná celá
moderná teória ľudnatosti a ku ktorej idey
poskytol letmý spor o tento téme medzi Quesnayom a jeho žiakom Mirabeauom
otcom, ďalej farár Wallace, farár Townsend, farár Malthus a jeho žiak,
arcifarár Th. Chalmers, ani nehovoriac o menších farárskych pisárikoch in this
line (v tomto smere). Pôvodne sa
politickou ekonómiou zaoberali filozofi ako Hobbes, Locke, Hume, obchodníci a
štátnici ako Thomas Morus, Temple, Sully, de Witt, North, Law, Vanderlint,
Cantillon, Franklin, a teoreticky najmä lekár, pritom s najväčším úspechom,
ako Petty, Barbon, Mandevelle, Quesnay.
Ešte uprostred 18. storočia sa pán reverend Tucker, na svoju dobu významný
ekonóm, ospravedlňuje, že sa zaoberá mamono. Neskôr, a to s "princípom
populácie", udrela hodina protestantských farárov. Petty, ktorý videl v
populácii základ bohatstva a práve tak ako Adam Smith je vysloveným nepriateľom
farárov, hovorí, ako by bol vytušil toto sfušovanie svojho odboru:
"Náboženstvo najlepšie prekvitá ta, kde kňazi najviac umŕtvujú svoje telo,
práve tak ako právo najlepšie prekvitá tam, kde advokáti umierajú hladom."
Preto radí protestantským farárom, keď už nechcú nasledovať apoštola Pavla a
nechcú " umŕtviť" telo
celibátom, "aby aspoň neplodili viac kňazov" ("not to breed more
Churchmn"), než koľkých môžu absorbovať existujúce benefície, t. j. ak v
Anglicku a Wallese je iba 12000 benefícií, nebolo by rozumné splodiť 24000
kňazov ("it will not be safe to breed 24000 ministers"), lebo 12000
nezaopatrených kňazov by sa stále usilovalo získať živobytie, a aby ho
dosiahli, najľahšou cestou pre nich je presvedčiť ľud, že12000 kňazov, žijúcich
z prebendy, otravuje a vyhladováva ich duše a ukazuje im nepravú cestu do
neba?" (Petty, "A Treatise on Taxes and Contributions", Londýn
1667, str. 57.) Postoj Adama Smitha k protestantským farárom jeho doby
charakterizuje toto: v spise "A Letter to A. Smith, L. L. D. On the Life,
Death and Philosophy of his Friend David Hume. By one of the People called
Christians", 4. vydanie, Oxford 1784, oboril sa dr. Horne, anglikánsky
biskup v Norwichi, na A. Smitha, pretože v otvorenom liste pánu Strahanovi
"balzamuje svojho praieľa Davida (t. j. Huma), pretože verejnosti
rozpráva, ako "sa Hume na smrteľnej posteli zabával Lukiánom a
whistom" a pretože bol dokonca taký bezočivý, že napísal: "Za života
i po smrti som Huma vždy pokladal za človeka, ktorý sa natoľko priblížil ideálu
dokonale múdreho a cnostného človeka, ako to len dovoľuje slabosť ľudskej
povahy." Biskup rozhorčene volá: "Je správne od vás, pane,
vykresľovať nám ako niečo dokonale múdreho a cnostného charakter a správanie
človeka, ktorý bol posadlý nevyliečiteľnou antipatiou ku všetkému, čo sa nazýva
náboženstvo, a ktorý napäl každý svoj nerv, aby - pokiaľ to bolo v jeho silách
- vykorenil z pamäti ľudí sám jeho názov?" (Tamtiež, str. 8) "Ale
neklesajte na duchu, priatelia pravdy, dne ateizmu sú sčítané" (str. 17). Adam Smith je taký "ohavne skazený
("the atrocious wickedness"), že v krajine propaguje ateizmus (totiž
svojou "Theory of moral sentiments") ...Poznáme vaše úzkoky, pán
doktor! Dobre ste si to vymysleli, ale tentoraz sa vám to nepodarí. Na príklade
pána Davida Huma by ste nás chceli presvedčiť, že ateizmus je jediným potúžením
("cordial") pre skormúteného ducha a jediným protijedom proti strachu
pred smrťou...Len sa usmievajte nad Babylonom v rozvalinách a blahoželajte
zarputilému lotrovi faraónovi!" (Tamtiež, str. 21, 22) Jeden z ortodoxných
poslucháčov A. Smitha píše po jeho smrti: "Smithovo priateľstvo s
Humom...mu bránilo byť kresťanom...Veril Humovi vo všetkom na slovo. Keby mu
Hume bol povedal, že mesiac je zelený syr, bol by mu uveril. Preto mu aj veril,
že niet boha ani zázrakov...Vo svojich politických zásadách sa blížil
republikanizmu." ("The Bee" od Jamesa Andersona, 18 zväzkov,
Edinburgh 1791 - 1793, zv. 3, str. 166, 165) Farár Th. Chalmers upodozrieva A.
Smitha, že si kategóriu "neproduktívnych robotníkov" vymyslel z čírej
zlomyseľnosti špeciálne na protestantských farárov, bez ohľadu na ich požehnanú
prácu na vinici pána./
s. 652
Za doteraz predpokladaných
podmienok akumulácie, ktoré sú pre robotníkov najpriaznivejšie, zaodieva sa
vzťah závislosti robotníkov od kapitálu do znesiteľných alebo, ako hovorí Eden,
do "pohodlných a liberálnych" foriem. Namiesto aby sa tento vzťah
závislosti úmerne so vzrastom kapitálu stával intenzívnejším, stáva sa iba
extenzívnejším, t. j. sféra vykorisťovania a panstva kapitálu rozširuje sa len
s jeho vlastnou veľkosťou a s počtom jeho poddaných . čoraz väčšia časť
vlastného nadvýrobku robotníkov, ktorý stále vzrastá a vo vzrastajúcej miere sa
premieňa na dodatočný kapitál, plynie k nim späť vo forme platidiel, takže robotníci
môžu rozšíriť okruh svojich potrieb, môžu lepšie vybaviť svoj spotrebný fond
šatstva, nábytku atď. a dokonca si tvoriť aj malé rezervné fondy peňazí. Ale
práve tak ako lepšie ošatenie, stravovanie, zaobchádzanie a väčšie peculium
(majetok, ktorý otroci dostávali do užívania) nerušia vzťah závislosti a
vykorisťovania u otroka, nerušia ho ani u námezdného robotníka.
s. 653
Vzostup ceny práce v dôsledku
akumulácie kapitálu označuje v skutočnosti len to, že dĺžka a ťarcha zlatej
reťaze, ktorú si námezdný robotník sám ukul, dovoľujú trocha ju povoliť. V
sporoch o tejto otázke sa obvykle neprizeralo na hlavnú vec, totiž na
differentia specifica (špecifickú rozdielnosť) kapitalistickej výroby. Pracovná
sila sa tu nekupuje na to, aby jej pôsobenie alebo jej výrobky uspokojovali
osobné potreby kupujúceho. Cieľom kupujúceho je zhodnotenie jeho kapitálu,
výroba tovarov, ktoré obsahujú viac práce, než zaplatil, obsahujú teda časť
hodnoty, ktorá ho nič nestojí a predsa sa realizuje pri predaji tovarov. Výrob
nadhodnoty čiže vytĺkanie čistého zisku je absolútnym zákonom tohto spôsobu
výroby. Pracovnú silu možno predávať len potiaľ, pokiaľ udržuje výrobné
prostriedky ako kapitál, reprodukuje svoju vlastnú hodnotu ako kapitál a v
nezaplatenej práci poskytuje zdroj dodatočného kapitálu.
/"Avšak hranica zamestnávania tak priemyselných ako aj
poľnohospodárskych robotníkov je tá istá: totiž možnosť pre zamestnávateľa
vytĺcť zisk z výrobku ich práce...Ak výška
mzdy vzrastie natoľko, že zisk zamestnávateľa klesne pod priemerný zisk,
prestane ich zamestnávať alebo ich bude zamestnávať len pod podmienkou, že sa
zmieria so znížením mzdy." (John Wade, "History of the Middle and
Working Classes, str. 240)/
s. 654
Preto podmienky jej predaja, či
sú už pre robotníka viacej či menej priaznivé, predpokladajú nutnosť neustále
opakovať tento predaj a neustále rozširovať reprodukciu bohatstva ako kapitálu.
Mzda, ako sme videli, už svojou povahou vždy predpokladá, že robotník poskytne
určité množstvo neplatenej práce. Aj keď si tu nevšimneme zvýšenie mzdy pri
klesajúcej cene práce atď., znamená zvýšenie mzdy i v najlepšom prípade len
kvantitatívne zmenšenie neplatenej práce, ktorú robotník musí vykonať. Toto
zmenšenie nikdy nemôže pokračovať až po taký bod, na ktorom by ohrozovalo sám kapitalistický
systém. Neprizerajúc na konflikty o výške mzdy riešené násilím - a už Adam
Smith ukázal, že v takomto konflikte vcelku podnikateľ vždy ostáva podnikateľom
- predpokladá vzrast ceny práce vyplývajúci z akumulácie kapitálu túto
alternatívu:
Alebo cena práce ďalej vzrastá,
lebo jej zvyšovanie neprekáža procesu akumulácie, v tom nie je nič čudného,
lebo, ako hovorí A. Smith, "aj keď sa zisky znížili, kapitály nielen ďalej
vzrastajú, ale dokonca vzrastajú oveľa rýchlejšie ako predtým...Veľký kapitál
aj pri malom zisku vzrastá vcelku rýchlejšie než malý kapitál pri veľkom
zisku". ("Wealth of Nations", zv. I, str. 189 francúzskeho
vydania.) V tomto prípade je očividné, že zmenšenie nezaplatenej práce nijako
neprekáža rozšíreniu panstva kapitálu. Alebo - a to je druhá strana alternatívy
- akumulácia v dôsledku stúpajúcej ceny práce ochabuje, pretože sa tým otupuje
podnecujúci účinok zisku. Akumulácia klesá. Ale s jej poklesom mizne príčina
tohto procesu, totiž disproporcia medzi kapitálom a pracovnou silou, ktorú
možno vykorisťovať. A tak sám mechanizmus kapitalistického výrobného procesu
odstraňuje prekážky, ktoré prechodne vytvára. Cena práce znovu klesá na úroveň
zodpovedajúcu zhodnocovacím potrebám kapitálu, či už táto úroveň je nižšia,
vyššia alebo rovnaká ako tá úroveň, ktorá sa až do zvýšenia mzdy pokladala za
normálnu. Vidíme teda: v prvom prípade prebytok kapitálu nie je spôsobený
spomalením absolútneho alebo relatívneho vzrastu pracovnej sily čiže
robotníckeho obyvateľstva, ale naopak, vzrast kapitálu spôsobuje nedostatok
pracovnej sily, ktorú možno vykorisťovať.
s. 655
V druhom prípade nedostatok
kapitálu nie je spôsobený prírastkom absolútneho alebo relatívneho vzrastu
pracovnej sily čiže robotníckeho obyvateľstva, ale naopak, zmenšenie kapitálu
spôsobuje prebytok pracovnej sily, ktorú možno vykorisťovať, alebo lepšie, robí
nadmernou jej cenu. Práve tieto absolútne pohyby akumulácie kapitálu sa
odrážajú ako relatívne pohyby masy pracovnej sily, ktorú možno vykorisťovať, a
preto sa zdá, že sú spôsobené vlastným pohybom pracovnej sily. Aby sme to
vyjadrili matematicky: veľkosť akumulácie je nezávislá premenlivá veličiny,
veľkosť mzdy je závislá premenlivá veličiny, a nie naopak. Takto vo fáze krízy
priemyselného cyklu sa všeobecný pokles cien tovarov vyjadruje ako zvýšenie
relatívne hodnoty peňazí, a vo fáze prosperity sa všeobecný vzostup cien
tovarov vyjadruje ako relatívny pokles hodnoty peňazí. Tzv. currency-school
(kvantitatívna škola) z toho vyvodzuje, že pri vysokých cenách obieha príliš málo
peňazí, pri nízkych cenách príliš mnoho peňazí. Jej nevedomosť a úplné
zaznávanie faktov nachodia dôstojnú obdobu v ekonómoch, ktorí vykladajú tieto
javy akumulácie v tom zmysle, že v jednom prípade je príliš málo námezdných
robotníkov a v druhom príliš mnoho.
Zákon kapitalistickej výroby,
ktorý je základom údajného "prírodného populačného zákona", redukuje
sa jednoducho na toto: vzťah medzi kapitálom, akumuláciou a výškou miezd nie je
nič iné ako vzťah medzi nezaplatenou, na kapitál premenenou prácou, a
dodatočnou prácou, nutnou na to, aby sa ďalší kapitál uviedol do pohybu.
Vonkoncom to teda nie je vzťah medzi dvoma navzájom nezávislými veličinami,
medzi veľkosťou kapitálu na jednej strane a počtom robotníckeho obyvateľstva na
strane druhej, ale naopak, v konečnom výsledku je to iba vzťah medzi
nezaplatenou a zaplatenou prácou toho istého robotníckeho obyvateľstva. Ak
množstvo nezaplatenej práce, dodávanej robotníckou triedou a akumulovanej
triedou kapitalistov, vzrastá natoľko rýchle, že len mimoriadnym zväčšením
dodatočnej zaplatenej práce sa môže premeniť na kapitál, stúpa mzda - a pri
podmienkach inak nezmenených nezaplatená práca úmerne klesá.
s. 656
No len čo tento pokles dosiahne
bod, na ktorom nadpráca, ktorá živí kapitál, už sa neponúka v normálnom
množstve, nastáva reakcia: menšia časť dôchodku sa kapitalizuje, akumulácia
ochabuje a namiesto vzostupného pohybu miezd nastupuje opačný pohyb. Takto
zvýšenie ceny práce ostáva vtesnané do hraníc, ktoré nielenže nechávajú
nedotknutý základ kapitalistického systému, ale zabezpečujú aj jeho reprodukciu
v rozširujúcom sa meradle. Zákon kapitalistickej akumulácie, vystupujúci v
mystickej podobe prírodného zákona, v skutočnosti vyjadruje iba to, že povaha
akumulácie vylučuje každé také zmenšenie stupňa vykorisťovania práce alebo
každé také zvýšenie ceny práce, ktoré b mohlo vážne ohroziť nepretržitú
reprodukciu kapitalistického vzťahu, a pritom jeho reprodukciu v stále sa
rozširujúcom meradle. Inak to ani nemôže byť pri výrobnom spôsobe, za ktorého
robotník existuje pre zhodnocovacie potreby jestvujúcich hodnôt, namiesto aby
naopak materiálne bohatstvo existovalo pre potreby rozvoja robotníka. Ako v
náboženstve nad človekom vládne výtvor jeho vlastnej hlavy, tak v
kapitalistickej výrobe vládne nad ním výtvor jeho vlastnej ruky.
/"Ak sa však teraz vrátime k nášmu prvému skúmaniu, v ktorom bolo
dokázané...že kapitál sám je iba výtvorom ľudskej práce...zdá sa úplne
nepochopiteľným, že človek by sa mohol dostať pod panstvo svojho vlastného
výrobku - kapitálu - a že by mu mohol byť podriadený, a keďže to v skutočnosti
predsa len nepopierateľne tak je, mimovoľne sa vnucuje otázka: ako sa mohol
robotník z vládcu nad kapitálom - ako jeho tvorca - stať otrokom
kapitálu?" (Von Thunen, "Der isolierte Staat", II. časť, II.
oddiel, Rostock 1863. 5, 6.) Je Thunenovou zásluhou, že túto otázku položil.
Jeho odpoveď je jednoducho detinská.
2. Relatívne
zmenšovanie variabilnej časti kapitálu v priebehu akumulácie a koncentrácie,
ktorá ju sprevádza
Podľa názoru samých ekonómov ku
zvýšeniu miezd nevedie ani rozsah existujúceho spoločenského bohatstva, ani
veľkosť už nadobudnutého kapitálu, ale iba nepretržitý vzrast akumulácie a stupeň rýchlosti tohto
vzrastu. (A. Smith /"Bohatstvo národov"/ kniha I, kap. 8.)
s. 657
Doteraz sme skúmali iba jednu
osobitnú fázu tohto procesu, totiž tú, v ktorej zväčšenie kapitálu nastáva pri
nemeniacom sa technickom zložení kapitálu. Ale proces ide ďalej za túto fázu.
Ak sú raz dané všeobecné základy
kapitalistického systému, nastáva v priebehu akumulácie vždy moment, keď rozvoj
produktivity spoločenskej práce sa stáva najmocnejšou pákou akumulácie.
"Tá istá príčina - hovorí A. Smith - ktorá vedie k zvýšeniu miezd, totiž
zväčšenie kapitálu, je zároveň podnetom k zvyšovaniu produktívnych schopností
práce a umožňuje menšiemu množstvu práce vyrobiť väčšie množstvo
výrobkov."
Neprizerajúc na prírodné
podmienky, ako je úrodnosť pôdy atď., a na zručnosť nezávislých a izolovane
pracujúcich výrobcov, ktorá sa však
prejavuje viac kvalitatívne v akosti výrobkov než kvantitatívne v ich množstve,
spoločenský stupeň produktivity práce je vyjadrený v relatívnom rozsahu
výrobných prostriedkov, ktoré robotník za určitý čas pri tom istom vypätí
pracovnej sily premieňa na výrobok. Množstvo výrobných prostriedkov, s pomocou
ktorých funguje, vzrastá zároveň s produktivitou jeho práce. Tieto výrobné
prostriedky hrajú pritom dvojakú úlohu. Vzrast jedných je následkom, vzrast
druhých podmienkou zvýšenia produktivity práce. Tak napríklad pri manufaktúrnej
deľbe práce a pri používaní strojov sa v tom istom čase spracuje viac surovín,
t. j. do pracovného procesu vstupuje väčšie množstvo surovín a pomocných látok.
To je následok zvýšenia produktivity práce. Na druhej strane množstvo použitých
strojov, ťažného dobytka, minerálnych hnojív, odvodňovacích rúr atď. je
podmienkou zvýšenia produktivity práce. To isté platí aj o mase výrobných
prostriedkov, skoncentrovaných v budovách, vysokých peciach, dopravných
prostriedkoch atď. Ale či už vzrast rozsahu výrobných prostriedkov v porovnaní
s pracovnou silou k nim privtelenou je podmienkou alebo následkom, vyjadruje
vždy zvýšenie produktivity práce. Zvýšenie produktivity práce sa teda prejavuje
v zmenšení masy práce v pomere k množstvu výrobných prostriedkov, ktoré táto
práca uvádza do pohybu čiže v zmenšení veľkosti subjektívneho činiteľa
pracovného procesu v porovnaní s jeho objektívnymi činiteľmi.
Táto zmena technického zloženia
kapitálu, tento vzrast množstva výrobných prostriedkov v porovnaní s masou
pracovnej sily, ktorá ich oživuje, odráža sa zase v hodnotovom zložení
kapitálu, v zväčšení konštantnej časti kapitálovej hodnoty na úkor jej
variabilnej časti.
s. 658
Z nejakého kapitálu vydáva sa
napríklad, rátané v percentách, pôvodne 50 % na pracovnú silu; neskôr, s rozvojom produktivity práce,
vydáva sa 80 % na výrobné prostriedky, 20 % na pracovnú silu atď. Tento zákon
vzrastajúceho zväčšovania konštantnej časti kapitálu v pomere k variabilnej
časti potvrdzuje na každom kroku (ako sme už vyššie ukázali) porovnávací rozbor
cien tovarov, nech už porovnávame rozličné ekonomické obdobia toho istého národ
alebo rozličné národy v tom istom období. Relatívna veľkosť toho prvku ceny,
ktorý predstavuje iba hodnotu spotrebovaných výrobných prostriedkov čiže
konštantnú časť kapitálu, bude priamo úmerná vzrastu akumulácie, relatívna
veľkosť druhého prvku ceny, ktorým sa platí práca, čiže predstavujúceho
variabilnú časť kapitálu, bude vcelku nepriamo úmerná vzrastu akumulácie.
Avšak zmenšenie variabilnej časti
kapitálu oproti konštantnej čiže zmena hodnotového zloženia kapitálu ukazuje
iba približne zmenu v zložení jeho hmotných súčastí. Ak sa napríklad dnes
kapitálová hodnota, vložená do spriadania, skladá zo 7/8 z konštantného a z 1/8
z variabilného kapitálu, kým na začiatku 18. storočia sa skladala z 1/2
konštantného a z 1/2 variabilného kapitálu, je naproti tomu množstvo surovín,
pracovných prostriedkov atď., ktoré dnes určité množstvo spriadacej práce
produktívne spotrebúva, mnoho sto ráz väčšie, než bolo na začiatku 18.
storočia. Príčina je jednoducho tá, že so zvyšovaním produktivity práce nielen
vzrastá rozsah ňou spotrebovávaných výrobných prostriedkov, ale klesá aj ich
hodnota v porovnaní s ich rozsahom. Teda ich hodnota vzrastá absolútne, ale nie
úmerne k ich rozsahu. Preto rozdiel medzi konštantným a variabilným kapitálom
vzrastá oveľa pomalšie než rozdiel medzi množstvom výrobných prostriedkov, na
ktoré sa premieňa konštantný kapitál, a masou pracovnej sily, na ktorú sa
premieňa variabilný kapitál. Prvý rozdiel sa zväčšuje zároveň s druhým, ale v
menšej miere.
Ostatne, ak vzrast akumulácie
zmenšuje relatívnu veľkosť variabilnej časti kapitálu, nijako tým nevylučuje
zväčšovanie jej absolútnej veľkosti. Predpokladajme, že kapitálová hodnota
rozdeľuje sa spočiatku na 50 % konštantného a 50 % variabilného kapitálu,
neskôr na 80 % konštantného a 20 % variabilného kapitálu. Ak medzitým pôvodný
kapitál, povedzme 6000 libier št., vzrástol na 18000 libier št., vzrástla aj
jeho variabilná časť o 1/5. Predtým činila 3000 libier št., teraz činí 3600
libier št.
s. 659
Ale kým predtým by bol stačil
prírastok kapitálu o 20 %, aby dopyt po práci vzrástol o 20 %, treba na to
teraz strojnásobenie pôvodného kapitálu.
Vo štvrtom oddiele sme ukázali,
že rozvoj spoločenskej produktivity práce predpokladá kooperáciu vo veľkom
meradle, že iba za tohto predpokladu možno organizovať deľbu a kombináciu
práce, zhospodárňovať masovou koncentráciou výrobné prostriedky, uviesť do
života také pracovné prostriedky, ktoré už samou svojou materiálnou povahou
dajú sa používať iba spoločne, ako napríklad systém strojov možno prinútiť o
služieb výroby obrovské prírodné sily a premeniť výrobný proces na
technologické používanie vedy. Na základe tovarovej výroby, keď výrobné
prostriedky sú vlastníctvom súkromných osôb, keď teda manuálny robotník buď
vyrába tovary izolovanie a samostatne alebo predáva svoju pracovnú silu ako
tovar, lebo mu chýbajú prostriedky na samostatnú výrobu, kooperácia vo veľkom
meradle sa realizuje iba vzrastom individuálnych kapitálov čiže v tej miere,
ako sa spoločenské výrobné a životné prostriedky premieňajú na súkromné
vlastníctvo kapitalistov. Na pôde tovarovej výroby sa výroba vo veľkom meradle
môže rozvinúť iba v kapitalistickej forme. A tak určitá akumulácia kapitálu v
rukách individuálnych tovarových výrobcov je predpokladom špecificky
kapitalistického spôsobu výroby. Preto sme takúto akumuláciu museli
predpokladať pri prechode od remesla ku kapitalistickej výrobe. Môžeme ju
nazvať pôvodnou akumuláciou, lebo nie je historickým výsledkom, ale historickým
základom špecificky kapitalistickej výroby. Tu ešte nemusíme skúmať, ako
vzniká. Stačí, že je východiskom. Ale všetky metódy zvyšovania spoločenskej
produktivity práce, ktoré vyrastajú na tomto základe, sú zároveň metódami
zvyšovania nadhodnoty čiže nadvýrobku, ktorý zasa je prvkom tvorenia
akumulácie. Sú teda zároveň metódami výroby kapitálu kapitálom čiže metódami
jeho urýchlenej akumulácie. Nepretržitá spätná premena nadhodnoty na kapitál
prejavuje sa vo vzrastaní veľkosti kapitálu, vchádzajúceho do výrobného
procesu. A tento vzrast veľkosti kapitálu stáva sa zase základom rozširovania
meradla výroby, základom metód zvyšovania produktivity práce a urýchlenej
výroby nadhodnoty, ktoré tento vzrast sprevádzajú.
s. 660
Ak teda určitý stupeň akumulácie
kapitálu je podmienkou špecificky kapitalistického spôsobu výroby, spôsobuje
tento výrobný spôsob spätným účinkom urýchlenú akumuláciu kapitálu. Preto s
akumuláciou kapitálu vyvíja sa špecificky kapitalistický spôsob výroby a so
špecificky kapitalistickým spôsobom výroby vyvíja sa akumulácia kapitálu. Oba
tieto ekonomické činitele zložitým vzájomným vzťahom, ktorým sa popud od
jedného prenáša na druhý, vytvárajú tú zmenu v technickom zložení kapitálu,
ktorou sa variabilná časť kapitálu stáva stále menšou a menšou v porovnaní s
konštantnou časťou.
Každý individuálny kapitál je
väčšou alebo menšou koncentráciou výrobbných prostriedkov s príslušným komandom
nad väčšou alebo menšou armádou robotníkov. Každá akumulácia stáva sa
prostriedkov novej akumulácie. So zväčšením masy bohatstva, fungujúceho ako
kapitál, zväčšuje jeho koncentráciu v rukách individuálnych kapitalistov a tým
rožširuje základ výroby vo veľkom rozsahu a základ špecificky kapitalistických
výrobných metód. Vzrast spoločenského kapitálu sa uskutočňuje vzrastom mohých
individuálnch kapitálov. Za okolností inak nezmenených individuálne kapitály a
s nimi koncentrácia výrobných prostriedkov vzrastajú v pomere zodpovedajúcom
tej časti, ktorú každý z nich tvorí z celkového spoločenského kapitálu. Zároveň
sa od pôvodných kapitálov odtrhávajú odnože a začínajú fungovať ako nové
samostatné kapitály. Veľkú úlohu hrá pritom okrem iného delenie majetku v rodinách kapitalistov.
Preto s akumuláciou kapitálu viac amebo menej vzrastá aj počet kapitalistov. Dve
okolnosti charakterizujú tento druh koncentrácie, ktorá sa bezprostredne
zakladá na akumulácii aelbo skôr je s ňou totožná. Po prvé: vzrast koncentrácie
spoločenských výrobných prostriedkov v rukách inidividuálnych kapitalistov je,
za podmienok inak nezmenených,
obmedzený stupňom vzrastania spoločenského bohatstva. Po druhé: časť
spoločenského kapitálu, vložená do každej jednotlivej výrobnej sféry, je
rozdelená medzi mnohých kapitalistov, ktorí stoja proti sebe ako nezávislí a
navzájom konkurujúci tovaroví výrobcovia. Akumulícia a ju sprevádzajúca
koncentrácia sú teda nielen roztrieštené na mnoho bodov, ale vzrastanie
fungujúcich kapitálov sa križuje s tvorením nových a štiepením starých
kapitálov. Preto ak sa akumulácia na jednej strane predstavuje ako vzrastajúca
koncentrácia výrobných prostriedkov a
komana nad prácou, predstavuje sa na druhej strane ako vzájomné odpudovanie
mnohých individuálnych kapitálov.
s. 661
Proti tomuto
triešteniu celkového spoločenského kapitálu na mnboho individuálnych kapitálov
čiže proti vzájoomnému odpudzovaniu jeho častí pôsobí ich vzájomné
priťahovanie. Nie je to už jednoduchá, s akumuláciou totožná koncentrácia
výrobných prostriedkov a komanda nad prácou. Je to koncentrácia už utvorených
kapitálov, zrušenie ich individuálnej samostatnosti, vyvlastňovanie kapitalistu
kapitalistom, premena mnohých malých kapitálov na niekoľko veľkých . tento
proces líši sa od prvého tým, že predpokladá iba zmenu v rozdelení už
existujúcich a fungujúcich kapitálov, a preto pole jeho pôsobnosti nie je
obmedzené absolútnym vzrastom spoločenského bohatstva čiže absolútnymi
hranicami akumulácie. Kapitál tu v jedných rukách narastá do veľkých más, lebo
tam sa z mnohých rúk stráca. Je to vlastná centralizácia na rozdiel od akumulácie a
koncentrácie.
Zákony
tento centralizácie kapitálov čiže pritťahovania kapitálu kapitálom nemôžeme tu
bližšie rozviesť. Postačí stručne poukázať na niekoľko faktov. Konkurenčný boj
sa vedie zlacňovaním tovarov. Lacnota tovarov závisí caeteris paribus (za
okolností inak nezmenených) od produktivity práce a tá zas od rozsahu výroby.
Preto väčšie kapitály porážajú menšie. Spomeňme ďalej, že s vývinom
kapitalistického výrobného spôsobu vzrastá minimálny rozsah individuálneho kapitálu, ktorý je potrebný
na prevádzku podniku za normálnych podmienok. Preto sa menšie kapitály tlačia
do tých výrobných odetví, ktorých sa veľkopriemysel zmocnil ešte len sporadicky
alebo neúplne. Konkurencia tu zúri priamo úmerne počtu a nepriamo úmerne
veľkosti súperiacich kapitálov. Končí sa vždy zánikom mnohých menších
kapitalistov, ktorých kapitály sčasti prechádzajú do rúk víťaza, sčasti
zanikajú. Okrem toho sa s kapitalistickou výrobou vytvára celkom nová moc -
úver, ktorý sa spočiatku potajomky prikráda ako skromný pomocník akumulácie,
neviditeľnými nitkami sťahuje do rúk individuálnych alebo združených
kapitalistov peňažné prostriedky, rozptýlené vo väčších-menších množstvách po
povrchu spoločnosti, ale čoskoro sa v konkurenčnom boji stáva novou a strašnou
zbraňou a napokon sa premení na obrovský sociálny mechanizmus na centralizáciu
kapitálov.
s. 662
V tej
miere, ako sa vyvíja kapitalistcká výroba a akumulácia, vyvíja sa aj
konkurencia a úver - tieo dve najmocnejšie páky centralizácie. Popri tom vzrast
akumulácie zväčšuje materiál na centralizáciu, t. j. individuálne kapitály, kým
rozširovanie kapitalistickej výroby vytvára na jednej strane spoločenskú
potrebu a na druhej strane technické prostriedky pre tieto obrovské priemyselné
podniky, ktorých uskutočnenie je viazané na predchádzajúcu centralizáciu
kapitálu. Práve preto je dnes vzájomná príťažlivosť jednotlivých kapitálov a
tendencia k centralizáii silnejšia než kedykoľvek predtým. Ale aj keď relatívny
rozsah a energia pohybu k centralizácii sú do istej miey určené už dosiahnutou
veľkosťou kapitalistického bohatstva a prevahou ekonomického mechanizmu, predsa
ďalší vzrast centralizácie nijako nezávisí od pozitívneho zväčšenia
spoločenského kapitálu. A špeciálne toto odlišuje centralizáciu od
koncentrácie, ktorá je iba iným výrazom pre reprodukciu v rozšírenom meradle.
Centralizácia môže byť výslekom úhej zmeny v rozdelení už existujúcich
kapitálov, jednoduchej zmeny v kvantitatívnom zoskupení súčastí spoločenského
kapitálu. Kapitál tu môže v jedných rukách narásť do obrovských rozmerov, lebo tam
bol mnohým jednotlivým rukám odňatý. V každom odvetví podnikania by
centralizácia dosiahla svoju krajnú hranicu, keby všetky do neho vložené
kapitály splynuli do jedného kapitálu. V každej spoločnosti by sa táto hranica dosiahla až vo chvíli, keď celý
spoločenský kapitál by bol spojený v rukách či už jediného kapitalistu alebo
jedinej spoločnosti kapitalistov.
Centralizácia
dovršuje dielo akumulácie tým, že priemyselným kapitalistom umožňuje rozšíriť
ich operácie. Či už tento výsledkok je následkom akmulácie alebo centralizácie,
či už sa centralizácia uskutočňuje násilnou cestou pripojenia, pričom isté
kapitály sa pre iné stávajú centrami takej nepremožiteľnej príťažlivosti, že
rozbíjajú ich individuálnu súdržnosť a potom k sebe priťahujú jednotlivé úlomky
- alebo či k splynutiu masy už vytvorených alebo vytvárajúcich sa kapitálov
dôjde hladšou cestou, tvorením účastinných spoločnsotí - ekonomický účinok
ostáva ten istý.
s. 663
Rozšírenie
rozsahu priemyselných podnikov je všade východiskom pre rozsiahlejšiu
organizáciu spoločnej práce mnohých ľudí, pre širší rozvoj jej materiálnych
hnacích síl, t. j. pre postupujúcu premenu rozptýlených a tradične prevzatých
výrobných procesov na spoločensky kombinované a vedecky riadené výrobné
procesy.
Je
však jasné, že akumulácia, postupné zväčšovanie kapitálu reprodukciou, ktorá z
kruhového pohybu prechádza do špirálového, je veľmi pomalý proces v porovnaní s
centralizáciou, ktorá vyžaduje zmenu len v kvantitatívnom zoskupení
jednotlivých navzájom sa dopĺňajúcich súčastí spoločenského kapitálu. Svet by
ešte stále bol bez železníc, keby musel čakať, až akumulácia privedie niektoré
jednotlivé kapitály tak ďaleko, aby stačili na stavbu železnice. Naproti tomu
centralizáca to s pomocou účastinných spoločností dosiahla obratom ruky. A
zatiaľ čo cnetralizácia takto zosilňuje a urýchľuje účinky akumulácie,
rozširuje a urýchľuje zároveň aj tie prevraty v technickom zložení kapitálu,
ktoré zväčšujú jeho konštantnú časť na úkor jeho variabilnej časti a tým
relatívne zmenšujú dopyt po práci.
Masy
kapitálu, ktoré cez noc spojil proces centralizácie, reprodukujú a zväčšujú sa
práve tak ako iné kapitály, len rýchlejšie, a tým sa stávajú novými mocnými
pákami spoločenskej akumulácie. Ak sa teda hovorí o vzraste spoločenskej
akumulácie, mlčky sa pod tým - dnes - rozumejú aj účinky centralizácie.
Dodatočné
kapitály, vytvorené v priebehu normálnej akumulácie, prevažne slúžia ako
pomocný prostriedkok na exploatovanie nových vynálezov a objavov a vôbec
priemyselných zdokonalení. Ale aj starý kapitál dosahuje časom moment, keď sa
obnovuje od hlavy po pätu, keď mení kožu a práve tak ako iné kapitály sa znova
rodí v zdokonalenej technickej podobe, v ktorej menšie množstvo práce stačí na
to, aby uviedlo do pohybu väčšie množstvo strojov a surovín. Absolútny pokles
dopytu po práci, ktorý z toho nutne vyplýva, je samozrejme väčší, čím väčšie
kapitály, prechádzajúce týmto procesom obnovy, sú už nahromadené pohybom
centralizácie.
A tak
na jednej strane dodatočný kapitál, vytvorený v priebehu akumulácie, priťahuje
čoraz menej robotníkov v pomere k svojej veľkosti. Na druhej strane starý
kapitál, periodicky reprodukovaný v
novom zložení, odpudzuje čoraz viac robotníkov, ktorých predtým
zamestnával.
s. 664
3.
Vzrastajúca produkcia relatívneho
preľudnenia čiže priemyselnej rezervnej armády
Akumulácia
kapitálu, ktorá sa pôvodne javila len ako jeho kvantitatívne rozširovanie,
uskutočňuje sa, ako sme videli, v neustálej kvanlitatívnej zmene jeho zloženia,
v ustavičnom zväčšovaní jeho konštantnej
časti na úkor jeho variabilnej časti.
Špecificky
kapitalistický výrobný spôsob, jemu zodpovedajúci rozvoj produktivity práce a
tým spôsobená zmena v organickom zložení kapitálu, idú nielen ruka v ruke so
vzrastom akumulácie čiže so vzrastom spoločenského bohatstva, postupujú
nepomerne rýchlejšie, lebo jednoduchá akumulácie čiže absolútne zväčšenie
celkového kapitálu je sprevádzané jeho individuálnych prvkov a techcnický
prevrat v dodatočnom kapitáli je sprevádzaný technickým prevratom v pôvonom
kapitáli. So zrastom akumulácie sa preto pomer konštantnej časti kapitálu k
variabilnej mení tak, že ak pôvodne bol 1:1, mení sa na 2:1, 3:1, 4:1, 5:1, 7:1
atď., takže v tej istej miere ako vzrastá kapitál, premieňa sa na pracovnú silu
namiesto 1/2 jeho úhrnnej hodnoty postupne už len 1/3, 1/4, 1/5, 1/6, 1/8 atď.,
kým na výrobné prostriedky sa premieňajú 2/3, 3/4, 4/5, 5/6, 7/8 atď. Keďže
dopyt po práci nie je určovaný rozsahom celkového kapitálu, ale rozsahom jeho
variabilnej časti, klesá postupne so vzrastom celkového kapitálu, namiesto aby
sa zväčšoval úmerne tomuto vzrastu, ako sme predpokladali predtým. Klesá
pomerne k veľkosti celkového kapitálu, a to tým rýchlejšie, čím väčšmi vzrastá
jeho veľkosť. So vzrastom celkového kapitálu vzrastá síce aj jeho variabilná
časť, t. j. pracovná sila, ktorú si privteľuje, ale vzrastá stále v klesajúcom
pomere. Prestávky, za ktorých akumulácia pôsobí iba ako rozšírenie výroby na
danom technickom základe, sa stále skracujú. Progresívne sa zrýchľujúca
akumulácia celkového kapitálu je nutná nielen na to, aby sa vstrebal určitý
počet ďalších robotníkov, ba ani nielen na to, aby napriek neustálym
metamorfózam starého kapitálu, boli ďalej zamestnávaní už fungujúci robotníci.
s. 665
Táto
vzrastajúca akumulácia a centralizácia sa samy zase menia na zdroj nových zmien
v zložení kapitálu čiže ďalšieho zrýchleného zmenšovania jeho variabilnej časti
v porovnaní s konštantnou. Toto relatívne zmenšenie variabilnej časti kapitálu,
zrýchľujúce sa so vzrastom celkového kapitálu, a to rýchlejšie, než vzrastá sám
kapitál, javí sa na druhej strane tak, ako by, naopak, absolútny vzrast
robotníckeho obyvateľstva prebiehal rýchlejšie enz vzrast variabilného kapitálu
čiže prostriedkov na zamestnávanie tohto obyvateľstva. V skutočnosti
kapitalistická akumulácia neustále produkuje, ato priamo úmerne svojej energii
a svojmu rozsahu, relatívne prebytočné, t. j. pre priemerné sebazhodnocovacie
potreby kapitálu prebytočné, a teda zbytočné čiže nadbytočné robotnícke
obyvateľstvo.
Ak
skúmame celkový spoločenský kapitál, vidíme, že proces jeho akumulácie raz
vyvoláva periodické zmeny, raz sa jednotlivé momenty tohto procesu sčasne
rozdeľujú na rozličné výrobné sféry. V niektorých sférach nastáv zmena v
zložení kapitálu bez toho, že by vzrástla jeho absolútna veľkosť, iba v dôsledku
koncentrácie, v iných sférach absolútny vzrast kapitálu je spojený s absolútnym
zmenšením jeho variabilnej časti čiže pracovnej sily, ktorú pohlcuje, v iných
sférach kapitál raz ďalej vzrastá na danom technickom základe a priťahuje
ďalšie pracovné sily úmerne svojmu vzrastu a potom zas prechádza organickou
zmenou a jeho variabilná časť sa zmenšuje, vo všetkých sférach je vzrast
variabilnej časti kapitálu, a teda aj počtu zamestnaných robotníkov vždy
spojený s prudkými výkyvmi a s vytváraním prechodného preľudnenia, či už má
nápadnejšiu formu odpudzovania už zamestnaných robotníkov lebo menej zrejmú, le
nemenej účinnú formu sťaženého vstrebávania dodatočného robotnckeho
obyvateľstva jeho zvyčajnými odvodnými kanálmi.
s. 666
S
veľkosťou už fungujúceho spoločenského kapitálu a so stupňom jeho vzrastu, s
rozširovaním rozsahu výroby a masy funtujúcich robotníkov, s rozvojom
produktivity ich práce, s rozširovaním a rozhojňovaním všetkých zdrojov
bohatstva zväčšuje sa aj rozsah, v akom väčšie priťahovanie robotníkov
kapitálom je spojené s ich väčším odpudzovaním, zrýchľuje sa zmena organického
zloženia kapitálu a jeho technickej formy a rozširuje sa okruh výrobných sfér,
ktoré táto zmena zasahuje raz súčasne, raz postupne. A tak robotnícke
obyvateľstvo zároveň s akumuláciou kapitálu, ktorú samo vytvorilo, v čoraz
väčšom rozsahu vytvára aj prostriedky, ktorými sa stáva relatívne prebytočným.
s. 667
Je to
populačný zákon, vlastný kapitalistickému spôsobu výroby, ako v skutočnosti aj
každý osobitný historický spôsob výroby má svoje osobitné, historicky platné
populačné zákony. Abstraktný populačný zákon existuje iba pre rastliny a
zvieratá, kým do tejto oblasti historicky nezasiahne človek.
Ale ak
prebytočné robotnícke obyvateľstvo je nutným produktom akumulácie čiže vývinu bohatstva na
kapitalistickom základe, toto preľudnenie stáva sa, naopak, zasa pákou
kapitalistickej akumulácie, ba priamo
existenčnou podmienkou kapitalistického výrobného spôsobu. Vytvára priemyselnú
rezervnú armádu, ktorou kapitál môže disponovať a ktorá mu patrí práve tak
absolútne, ako keby si ju bol vypestoval na vlastné trovy. Nezávisle od hraníc
skutočného prírastku obyvateľstva dodáva pre meniace sa zhodnocovacie potreby
kapitálu ľudský materiál, vždy pripravený pre vykorisťovanie. S akumuláciou a
rozvojom produktivity práce, ktorý ju sprevádza, vzrastá sila náhlej
rozpínavosti kapitálu - nielen preto, lebo vzrastá pružnosť fungujúceho
kapitálu a aboslútne bohatstvo, z ktorého kapitál tvorí iba určitú pružnú časť,
nielen preto, lebo úver pri každom osobitnom povzbudení obratom ruky dáva
výrobe k dispozícii neobvyklú časť svojho bohatstva ako dodatočný kapitál, ale
aj preto, lebo technické podmienky smého výrobného procesu, stroje, dopravné
prostriedky atď., umožňujú v čo najväčšom meradle najrýchlejšiu premenu
nadvvýrobku na ďalšie výrobné prostriedky. Masa spoločenského bohatstva, ktorá
sa rozhojňuje s postupom akumulácie a ktorú možno premeniť na dodatočný
kapitál, zúrivo sa tlačí do starých výrobných odvetví, ktorých trh sa náhle
rozširuje, alebo do novo sa utvárajúcich odvetví, ako sú železnice atď.,
ktorých potreba vzniká z vývinu starých výrobných odvetví.
s. 668
Vo
všetkých takýchto prípadoch musí byť možné vrhnúť veľké masy ľudí na
rozhodujúce úseky odrazu a bez zmenšenia rozsahu výroby v iných sférach. Tieto
masy dodáva preľudnenie. Charakteristická životná dráha moderného priemyslu,
forma desaťročného, iba menšími výkyvmi prerušovného cyklu s obdobiami
stredného oživenia, výroby pod vysokým tlakom, krízy a stagnácie, zakladá sa na
neustálom tvorení, väčšom či menšom vstrebávaní a znovutvorení priemyselnej
rezervnej armády čiže preľudnenia. A zase striedanie fáz priemyselného cyklu
zväčšuje preľudnenie a stáva sa jedným z najenergickejších činiteľov jeho
reprodukcie.
Táto svojázna
životná dráha moderného priemyslu, s ktorou sa nestretneme v nijakej
predchádzajúcej epoche ľudstva, bola nemožná aj v období detstva
kapitalistickej výroby. Zloženie kapitálu menilo sa iba veľmi pozvoľna. Preto
jeho akumulácii zodpovedal vcelku úmerný vzrast dopytu po práce. Čo aký pomalý
bol vzrast akumulácie kapitálu v porovnaní s modernou dobou, predsa len narážal na prirodzené hranice
robotníckeho obyvateľstva, ktoré bolo možné vykorisťovať, a odstrániť tieto
hranice dalo sa iba násilnými prostriedkami, o ktorých sa zmienime neskôr.
Náhle a nárazovité rozšírenie rozsahu výroby je predpokladom jeho náhleho
zmenšenia, a to zasa vyvoláva rozšírenie, ale rozšírenie nie je možné bez
ľudského materiálu, ktorý možno vykorisťovať, bez zväčšenia počtu robotníkov,
nezávislého od absolútneho vzrastu obyvateľstva. Toto zväčšenie sa vytvára
jednoduchým procesom, ktorý časť robotníkov neustále "uvoľňuje",
metódami, ktoré zmenšujú počet zamestnaných robotníkov v pomere k vzrastajúcej
výrobe. A tak celá forma pohybu moderného priemyslu vyrastá z neustálej premeny
jednej časti robotníckeho obyvateľstva na nezamestnané alebo polozamestnané
ruky. Povrchnosť politickej ekonómie sa prejavuje okrem iného aj v tom, že
rozšírenie a zmenšenie úveru, púpe príznaky striedajúcich sa obodbí
priemyselného cyklu, pokladá za ich príčiny. Ako nebeské telesá neustále
opakujú určitý pohyb, do ktorého boli vrhnuté, práve tak spoločenská výroba
opakuje pohyb striedajúceho sa rozširovania a zmenšovania, keď raz bola doň
vrhnutá. Účinky sa zase stávajú príčinymi a striedajúce sa fázy celého procesu,
ktorý neustále reprodukuje svoje vlastné podmienky, nadobúdajú formu
periodičnosti.
s. 669
Keď sa
táto periodičnosť raz ustáli, začína dokonca aj politická ekonómia chápať, že
výroba relatívneho preľudnenia, t. j. obyvateľstva prebytočného vzhľadom na
priemernú zhodnocovaciu potrebu kapitálu, je životnou podmienkou moderného
priemyslu.
"Predpokladajme
- hovorí H. Merivale, predtým profesor politickej ekonómie v Oxforde, neskôr
úradník anglického ministerstva kolónií - predpokladajme, že národ za jednej
takejto krízy vypne všetky svoje sily, aby sa vysťahovalectvom zbavil niekoľko
stotisíc prebytočných rúk: aký by to malo následok? Ten, že pri prvom obnovení
dopytu po práce by nastal nedostatok. Nech by reprodukcia ľudí bola čo aká
rýchla, nahradenie dospelých robotníkov v každom prípade potrebuje obdobie
jednej generácie. Lenže zisky našich továrnikov závisia hlavne od možnosti
využiť priaznivú chvíľu oživeného dopytu a takto sa odškodniť za obdobie
ochabnutia. Túto možnosť im zabezpečuje iba komando nad strojmi a ručnou
prácou. Musia nájsť voľné ruky a v prípade potreby musia byť v stave napnúť
alebo zas oslabiť aktivitu svojich operácií podľa situácie na trhu, lebo inak
si vzúrivom konkurenčnom boji vonkoncom nemôžu udržať tú prevahu, na ktorej je
založené bohatstvo tejto krajiny." Dokonca sám Malthus vidí v preľudnení
nevyhnutnosť moderného priemyslu, hoci s obmedzenosťou pre neho príznačnou
vysvetľuje preľudnenie absolútne prebytočným prírastkom robotníckeho
obyvateľstva, a nie tým, že sa stáva relatívne prebytočným. Hovorí: "Keby
sa rozvážne návyky v otázke manželstva rozšírili do istého stupňa medzi
robozníckou triedou krajiny, ktorá závisí hlavne od manufaktúry a obhcodu,
mohli by jej byť na škodu... Zo samej povahy obyvateľstva vyplýva, že prírastok
robotníkov, vyvolaný osobitným dopytom, nemôže byť dodaný na trh skr než po
uplynutí 16 alebo 18 rokov, kým premena dôchodkov na kapitál sporením môže
prebiehať oveľa rýchlejšie, krajina je vždy vystavená nebezpečenstvu, že jej
pracovný fond bude vzrastať rýchlejšie než obyvateľstvo."
s. 670
Keď
politická ekonómia takto vyhlásila, že neustála produkcia relatívneho
preľudnenia robotníkov je nevyhnutnosťou kapitalistickej akumulácie, vkladá, vystupujúc
pritom v primeranej podobe starej panny, svojmu "beau idéal"
/"ideálu"/ - kapitalistov - do úst tieto slová, adresované
"prebytočným" robotníkom, ktorých vyhodil na dlažbu ich vlastný
výtvor, dodatočný kapitál: "My, továrnici, robíme pre vás čo môžeme, keď
zväčšujeme kapitál, z ktorého musíte byť živí, a vy musíte urobiť ostatné, tým,
že prispôsobíte svoj počet existujúcim prostriedkom." (Hariet Mrtineau,
"A Manchester Strike", Londýn 1832, str. 101.)
Kapitalistickej
výrobe vonkoncom nestačí to množstvo voľnej pracovnej sily, ktoré poskytuje
prirodzený prírastok obyvateľstva. Potrebuje na svoje slobodné rozvinutie
priemyselnú rezervnú armádu, nezávislú od tejto prirodzenej hranice.
Doteraz
sme predpokladali, že zväčšenie alebo zmenšenie vriabilného kapitálu presne
zodpovedá zväčšeniu lebo zmenšeniu počtu zamestnaných robotníkov.
Ale aj
pri nezmenenom alebo dokonca zmenšujúcom sa počte robotníkov, ktorí sú pod
komandom kapitálu, variabilný kapitál vzrastá, ak individuálny robotník dodáva
viac práce a ak preto vzrastá jeho mzda, hoci cena práce zostáva rovnaká alebo
dokonca klesá, no klesá pomalšie, než vzrastá množstvo práve. V tomto prípade
sa prírastok variabilného kapitálu stáva ukazovateľom väčšieho množstva práce,
ale nie väčšieho počtu zamestnaných robotníkov. Absolútnym záujmom každého
kapitalistu je vyžmýkať určité množstvo práce z menšieho, a nie z väčšieho
počtu robotníkov, aj keby to pre neho bolo práve tak lacné alebo dokonca
lacnejšie. V druhom prípade vynakladanie konštantného kapitálu vzrastá úmerne k
množstvu práce uvedenej do pohybu, v prvom prípade vzrastá oveľa pomalšie. Čím
väčší je rozsah výroby, tým je tento motív rozhodujúcejší. Jeho význam vzrastá
s akumuláciou kapitálu.
Videli
sme, že vývin kapitalistického spôsobu výroby a produktivity práce - zároveň
príčina i následok akumulácie - umožňuje kapitalistovi, aby zväčšením
extenzívneho alebo intenzívneho vykorisťovania individuálnych pracovných síl
uvádzal do pohybu väčšie množstvo práce pri tom istom vynaložení variabilného
kapitálu.
s. 671
Ďalej
sme videli, že za tú istú kapitálovú hodnotu kupuje viac pracovných íl, lebo
postupne vytláča vyučených robotníkov menej vyučenými, zrelch nezrelými, mužov
ženami, dospelých mladistvými alebo deťmi.
A tak
so vzrastom akumulácie väčší variabilný kapitál na jednej strane uvádza do
pohybu viac práce bez toho, že by zamestnával viac robotníkov, na druhej strane
vriabilný kapitál tej istej veľkosti uvádza do pohybu viac práce s tým istým
množstvom pracovnej sily napokon
vytláčaním vyšších pracovných síl uvádz do pohybu väčšie množstvo nižších
pracovných síl.
Produkcia
relatívneho preľudnenia čiže uvoľňovanie robotníkov prebieha preto ešte
rýchlejšie než technický prevrat výrobného procesu, aj tak urýchľovaný vzrastom
akumulácie a ešte rýchlejšie, než tomuto prevratu zodpovedajúce relatívne
zmenšenie variabilnej časti kapitálu oproti konštantnej. Ak sa výrobné
prostriedky, zväčšujúc sa čo do rozsahu a účinnosti, stávajú v čoraz menšej
miere prostriedkami zamestnávania robotníkov, modifikuje sa sám tento pomer
zasa tým, že v tej miere, ako vzrastá produktivita práce, kapitál rýchlejšie
vytvára ponuku práce, než zvyšuje svoj dopyt po robotníkoch. Nadmerná práca
zamestnanej časti robotníckej triedy zväčšuje rady jej rzerv, kým, naopak,
zvýšený tlak, ktorý rezervy svojou konkurenciou vykonávajú na zamestnaných,
núti ich nadmerne pracovať a podriadiť sa diktátu kapitálu. Odsúdenie jednej
časti robotníckej triedy na vynútenú záhaľku v dôsleku nadmernej práce jej
druhej časti a naopak, stáva sa prostriedkom obohacovania jednotlivých
kapitalistov
Dokonca v čase bavlnovej kalamity
roku 1863 nájdeme v istom pamflete blackburnských spriadačov bavlny ostré
sťažnosti na nadmernú prácu, ktorá v dôsledku továrenského zákona, prirodzene,
postihla iba dospelých mužských robotníkov. "Od dospelých robotníkov tejto
továrne žiadali, aby pracovali 12 až 13 hodín denne, kým stovky iných sú nútené
zaháľať, hoci by ochotne pracovali časť pracovného času, aby uživili svoje
rodiny a zachránili svojich druhov pred predčasnou smrťou z nadmernej
práce." "Chceli by sme sa opýtať - hovorí sa tu ďalej - či táto prax
nadčasovej práce môže vytvoriť znesiteľné vzťahy mzi pánmi a sluhami? Obete
nadmernej práce pociťujú krivdu práve tak ako tí, čo sú tým odsúdení na nútenú záhaľku
(condemned to forced idleness). Keby sa práca spravodlivo rozdelila, stačila by
v tomto obvode na čiastočné zamestnanie všetkých. Žiadame iba svoje právo, keď
vyzývame podnikateľov, aby všeobecne zaviedli neúplný pracovný čas aspoň
dovtedy, kým potrvá terajší stav, namiesto aby jedna časť musela nadmerne
pracovať, kým druhá časť pre nedostatok práce je nútená živoriť z
dobročinnosti." ("Reports of Insp. Of Fact. for 31st October 1863", str. 8) - Autor spisu
"Essay on Trade and Commerce" svojím obvyklým neomylným buržoáznym
inštinktom chápe účinok relatívneho preľudnenia na zamestnaných robotníkov.
"Inou príčínou záhaľčivosti (idleness) v tomto kráľovstve je nedostatočný
počet robotníckych rúk. Zakaždým, keď v dôsledku mimoriadneho dopytu po nejakých výrobkoch sa masa práce
stáva nedostatočnou, pocítia robotníci svoju dôležitosť a chcú ju dať pocítiť
aj svojim zamestnávateľom, je to zarážajúce, ale zmýšľanie týchto ľudí je také zvrátené, že v takýchto prípadoch
sa skupiny robotníkov spájajú, aby svojho zamestnávateľa dostali do ťažkostí
tým, že prezaháľajú celý deň." ("Essay etc.", str. 27, 28) Títo
ľudia žiadali totiž zvýšenie miezd.
a
zároveň urýchľuje produkciu priemyselnej rezervnej armády v rozsahu,
zodpovedajúcom vzostupu spoločenskej akumulácie.
s. 672
Aký
dôležitý je tento moment pri vytváraní relatívneho preľudnenia, dokazuje
napríklad Anglicko. Jeho technické prostriedky na "úsporu" práce sú
obrovské. A predsa, keby zajtra všade obmedzili prácu na rozumnú mieru a keby
ju pre rozličné vrstvy robotníckej triedy zase primeranie odstupňovali podľa
veku a pohlavia, existujúce robotnícke obyvateľstvo by absolútne nestačilo na
to, aby pokračovalo v národnej výrobe v jej doterajšom rozsahu. Veľká väčšina
teraz "neproduktívnych" robotníkov musela by sa premeniť na
"produktívnych".
Vcelku
sú všeobecné pohyby miezd regulované výlučne tým rozširovaním a zmenšovaním
priemyselnej rezervnej armády, ktoré zodpovedajú striedaniu období
priemyselného cyklu. Nie sú teda určené pohybom absolútneho počtu robotníckeho
obyvateľstva, ale meniacim sa pomerom, v akom sa robotnícka trieda rozpadáva na
aktívnu armádu a rezervnú armádu, zväčšovaním a zmenšovaním relatívnej veľkosti
prebytočného obyvateľstva, stupňom, v akom sa raz vstrebáva, raz zase uvoľňuje.
Pre moderný priemysel je charakteristický desaťročný cyklus s jeho periodickými
fázami, ktoré nadto sú v priebehu akumulácie prerušované čoraz rýchlejšie za
sebou nasledujúcimi nepravidelnými výkyvmi: pre tento priemysel bol by vskutku
krásny zákon, ktorý by pohyb kapitálu robil závislým od absolútneho pohybu masy
obyvateľstva, kým v skutočnosti je dopyt po práci a jej ponuka regulovaná
rozširovaním a zmenšovaním kapitálu, t. j. v súlade s danými zhodnocovacími
potrebami kapitálu, takže sa pracovný trh javí raz relatívne nezaplnený,
pretože sa kapitál rozširuje, raz zase relatívne preplnený, pretože sa kapitál
zmenšuje.
s. 673
Ale
takýto zákon je len dogmou politickej ekonómie. Podľa neho mzda vzrastá v
dôsledku akumulácie kapitálu. Zvýšená mzda je popudom k rýchlejšiemu rozmnožovaniu
robotníckeho obyvateľstva, čo pokračuje dovtedy, až je pracovný trh preplnený,
t. j. až sa kapitál v pomere k ponuke robotníkov stane nedostatočným. Mzda
klesá a teraz sa ukáže druhá strana mince. Klesajúcou mzdou je robotnícke
obyvateľstvo postupne decimované, takže v pomere k nemu sa kapitál zasa stáva
prebytočným, alebo aj, ako to vysvetľujú iní, klesajúca mzda a tomu
zodpovedajúce zvýšené vykorisťovanie robotníkov urýchľujú zase akumuláciu, kým
súčasne nižšia mzda zadržuje vzrast robotníckej triedy. Takto sa znova vytvoria
podmienky, pri ktorých ponuka práce je nižšia ako dopyt o práci, mzda sa
zvyšuje atď. Naozaj krásna metóda pohybu pre rozvinutú kapitalistickú výrobu!
Prv než by v dôsledku zvýšenia miezd vôbec mohlo dôjsť k akémukokoľvek pozitívnemu
vzrastu skutočne práceschopného obyvateľstva, uplynula by už nejeden raz
lehota, v ktorej sa priemyselné ťaženie musí uskutočniť, bitka vybojovať a
rozhodnúť.
Medzi
rokom 1849 a rokom 1859 došlo zároveň s poklesom cien obilia k prakticky čisto
nominálnemu zvýšeniu miezd v anglických poľnohospodárskych obvodoch, napríklad
vo Wiltshire sa týždenná mzda zvýšila zo 7 na 8 šilingov, v Dorsetchire zo 7
alebo 8 na 9 šilingov atď. Bol to dôsledok neobyčajného odlivu prebtočného
poľnohospodárskeho obyvateľstva, ktorý bol spôsobený potrebami vojny, masovým
rozšírením stavby železníc, tovární, baní atď. Čím nižšia je mzda, tým vyššie
je percento, v ktorom sa vyjadruje každé, hoci aj to najnepatrnejšie jej
zvýšenie. Ak napríklad týždenná mzda je 20 šilingov a vzrastie na 22, činí
zvýšenie 10, no ak je iba 7 šilingov a vzrastie na 9, činí zvýšenie 28 4/7, čo
znie veľmi slušne. V každom prípade nájomcovia pôdy začali bedákať a londýnsky
"Economist" v súvislosti s týmito hladovými mzdami dokonca celkom vážne
táral o "a general and substantial advance" ("všeobecnom a
podstatnom zvýšení miezd"). A čo urobili nájomcovia? Čakali azda, až sa
poľnohospodárski robotníci v dôsledku takýchto skvelých miezd romnožia natoľko,
že ich mzda klesne, ako si to predstavuje dogmatický ekonomický mozog?
s. 674
Zaviedli
viac strojov a robotníci boli obrtom ruky zase v takej miere
"prebytoční", že to uspokojovalo dokonca aj nájomcov. Teraz bolo do
poľnohospodárstva vložené "viac kapitálu" než predtým, a to v
produktívnejšej forme. Tým poklesol dopyt po práci nielen relatívne, ale aj
absolútne.
Táto
ekonomická fikcia si mýli zákony, ktoré regulujú všeobecný pohyb miezd čiže
pomer medzi robotníckou triedou, t. j. úhrnnou pracovnou silou, a úhrnným
spoločenským kapitálom, so zákonmi, ktoré riadia rozdeľovanie robotníckeho
obyvateľstva medzi jednotlivé výrobné sféry. Ak napríklad v dôsledku v dôsledku
priaznivej konjunktúry je akumulácia v určitej výrobnej sfére obzvlášť živá, ak
sú tu zisky vyššie ako priemerné zisky a tlačí sa sem dodatočný kapitál,
zvyšuje sa, prirodzene, dopyt po práci a mzda. Vyššia mzda priťahuje značnú
časť robotníckeho obyvateľstva do tejto uprednostnenej sféry dovtedy, až je
nasýtená a mzda na dlhý čas zase klesne na svoju predošlú priemernú úroveň
alebo dokonca pod ňu, ak príliv bol priveľký. Potom príliv robotníkov do tohto
výrobného odvetvia nielen prestáva, ale dokonca miesto neho nastáva odliv. V
týchto prípadoch sa politický ekonóm nazdáva, že vidí "kde a ako" so
zvýšením mzdy nastáva absolútne zväčšenie počtu robotníkov a s absolútnym
zvúčšením počtu robotníkov zase pokles mzdy, ale v skutočnosti vidí iba miestne
výkyvy pracovného trhu určitej výrobnej sféry, vidí iba javy, sprevádzajúce
rozdelenie robotníckeho obyvateľstva medzi rozličné sféry ukladania kapitálu
podľ jeho meniacich sa potrieb.
Priemyselná
rezervná armáda v obdobiach stagnácie a priemernej prosperity vykonáva tlak na
aktívnu robotnícku triedu a drží na uzde jej nároky v období nadvýroby a
paroxyzmov. Relatívne preľudnenie je teda tým pozadím, na ktorom sa pohybuje
zákon dopytu a ponuky práce. Vtesnáva pole pôsobnosti tohto zákona do hraníc,
ktoré absolútne vyhovujú vykorisťovateľskej chtivosti a panovačnosti kapitálu.
Tu bude na mieste vrátiť sa k jednému z veľkých činov ekonomickej apologetiky. Pamätáme
sa, že ak sa zavedením nových strojov alebo rozšírením starých časť
variabilného kapitálu premení na konštantný, ekonomický apologéta túto
operáciu, ktorá "viaže" kapitál a práve tm "uvoľňuje"
robotníkov, vysvetľuje, naopak, tak, ako by uvoľňovala kapitál pre robotníka.
s. 675
Až
teraz môžeme úplne oceniť apologétovu nehanebnosť. V skutočnosti sa uvoľňujú
nielen robotníci, bezprostredne vytlačení strojom, ale aj kontingent ich
náhradníkov, ako aj dodatočný kontingent, ktorý je pravidelne vstrebávaný pri
obvyklom rozširovaní podniku na starom základe. Teraz sú všetci títo robotníci
"uvoľnení" a môže nimi disponovať každý nový kapitál, ktorý chce
fungovať. Či už kapitál pritiahne práve týchto robotníkov alebo iných, účinok
na celkový dopyt po práci bude sa rovnať nule do tých čias, kým tento nový
kapitál bude práve stačiť len na to, aby zbavil trh toho istého počtu
robotníkov, aký naň vrhli stroje. Ak zamestnáva menší počet robotníkov, vzrastá
množstvo prebytočných, ak zamestnáva väčší počet, vzrastá celkový dopyt po
práci iba o veľkosť rozdielu medzi počtom zamestnaných a
"uvoľnených". Vzrast celkového dopytu po práci, ktorý by mohli inak
vyvolať dodatočné kapitály hľadajúce použitie, je teda v každom prípade
neutralizovaný potiaľ, pokiaľ sa rovná počtu robotníkov, ktorých stroje
vyhodili na dlažbu. To teda znamená, že mechanizmus kapitalistickej výroby sa
stará o to, aby absolútne zväčšenie kapitálu nebolo sprevádzané príslušným
zväčšením celkového dopytu po práci. A toto apologéta nazýva kompenzáciou za
biedu, útrapy a za možnosť záhuby vytlačených robotníkov počas prechodného
obdobia, ktoré ich vrhá do radov priemyselnej rezervnej armády! Dopyt po práci
nie je totožný so vzrastom kapitálu, ponuka práce nie je totožná so vzrastom
robotníckej triedy, takže tu na seba nepôsobia dve navzájom nezávislé sily. Les
dés sont pipés /kocky sú falošné/. Kapitál pôsobí na oboch stranách súčasne. Ak
jeho akumulácia na jednej strane zväčšuje dopyt po práci, zväčšuje na druhej
strane ponuku robotníkov ich "uvoľňovaním", kým zároveň tlak
nezamestnaných núti zamestnaných dávať väčšie množstvo práce, a tým robí ponuku
prác do istej miery nezávislou od ponuky robotníkov. Pohyb zákona dopytu a
ponuky práce na tomto základe dovršuje despociu kapitálu. Preto len čo robotníci
odhalia tajomstvo toho, ako je možné, že čím viac pracujú, čím viac cudzieho
bohatstva vyrobia a čím väčšmi vzrastá produktivita ich práce, tým neistejšou
sa pre nich stáva dokonca aj ich funkcia ako zhodnocovacieho prostriedku
kapitálu, len čo prídu na to, že stupeň intenzity konkurencie medzi nimi sammi
úplne závisí od tlaku relatívneho preľudnenia, len čo sa preto pomocou
odborových zväzov atď. usilujú organizovať plánovitú súčinnosť medzi
zamestnanými a nezamestnanými, aby odstránili alebo oslabili ničivé následky
tohto prírodného zákona kapitalistickej výroby na ich triedu, kapitál a jeho
sykofant, politický ekonóm, hneď kričia o porušovaní "večnéhoh" a
takrečeno "svätého" zákona dopytu a ponuky.
s. 676
Každé
spojenie medzi zamestnanými a nezamestnanými narušuje totiž "čistú"
hru tohto zákona. Len čo však na druhej strane, napríkad v kolóniách,
nepriaznivé okolnosti bránia utvoreniu priemyselnej rezervnej armády a spolu s
ňou aj absolútnej závislosti robotníckej triedy od triedy kapitalistov, kapitál
aj so svojím frázerským Sancho Panzom sa vzbúri proti "svätému"
zákonu dopytu a ponuky a usiluje sa vyporiadať sa s ním donucovacími
prostriedkami.
4.
Rozličné formy existencie
relatívneho preľudnenia. Všeobecný zákon kapitalistickej akumulácie
Relatívne
preľudnenie existuje vo všetkch možných odtienkoch. Patrí k nemu každý robotník
v tom čase, keď je iba polozamestnaný alebo úplne nezamestnaný. Ak neprizeráme
na veľké periodicky sa opakujúce formy, k preľudneniu vtláča striedanie fáz
priemyselného cyklu, takže sa raz objavuje - vkrízach - v akútnej podobe, raz
zase - v časoch depresie - v chronickej podobe, má preľudnenie vždy tri formy:
plynulú, skrytú a viaznucu.
V
centrách moderného priemyslu - v továrňach, manufaktúrach, hutách, baniach atď.
- robotníci sú hneď odpudzovaní, hneď vo väčšom počte zasa priťahovaní, takže
vcelku sa počet zamestnaných zväčšuje, i keď v stále klesajúcom pomere k
rozsahu výroby. Preľudnenie existuje tu v plynulej forme.
Tak vo
vlastných továrňach ako aj vo všetkých veľkých dielňach, kde sa používajú
stroje, alebo aspoň sa zaviedla moderná deľba práce, je potrebné veľké množstvo
mužských robotníkov v mladistvom veku. Keď dosiahnu hranicu dospelosti, len
veľmi malý počet z nich nájde zamestnanie v tých istých výrobných odvetviach a
väčšinu pravidelne prepúšťajú. Táto väčšina tvorí prvok plynulého preľudnenia,
ktoré vzrastá spolu so vzrastom priemyslu. Časť z nich emigruje, nasledujúc
takto v skutočnosti kapitál, ktorý emigroval.
s. 677
Jedným
z dôsledkov tohto je, že ženské obyvateľstvo vzrastá rýchlejšie než mužské,
čoho príkladom je Anglicko. Okolnosť, že prirodzený prírastok masy robotníkov
nenasycuje potreby akumulácie kapitálu a pritom ich zároveň presahuje, je
protirečením samého pohybu kapitálu. Kapitál potrebuje viac mladistvých
robotníkov a menej dospelých. Toto protirečenie nie je o nič krikľavejšie než
druhé protirečenie, zakladajúce sa na tom, že počuť sťažnosti na nedostatok rúk
v tom istom čase, keď tisíce robotníkov sú na dlažbe bez práce, lebo deľba
práce ich prikovala k určitému výrobnému odvetviu.
Kým v druhej polovici roku 1866
prepustili v Londýni 80000 až 90000 robotníkov z práce, v továrenskej správe o
tom istom polroku čítame: "Zrejme nie je absolútne správne tvrdiť, že
dopyt vyvoláva ponuku vždy v tej chvíli, keď je to nutné. Nebolo to tak, pokiaľ
išlo o prácu, lebo v minulom roku mnohé stroje stáli pre nedostatok pracovných
rúk." ("Reports of Insp. of Fact. for 31st October
1866", str. 81)
Okrem
toho kapitál spotrebúva racovnú silu tak rýchlo, že robotník je už v strednom
veku zväčša viac-menej zodratý. Dostane sa do radov prebytočných alebo je z
vyššieho stupňa stlačený na nižší. Práve u robotníkov veľkopriemyslu stretávame
sa s najkratším vekom. "Dr. Lee, úradný lekár v Manchestri, konštatoval,
že v tomto meste priemerný vek je u zámožnej triedy 38 rokov, u robotníckej
triedy len 17 rokov. V Liverpoole je u zámožnej triedy 35 rokov a u robotníkov
15 rokov. Z toho teda vyplýva, že privilegovaná trieda má poukážku na život
(have a lease of life) viac ako dva razy dlhší než jej menej šťastní
spoluobčania." Za týchto okolností musí absolútny vzrast tejto časti
proletariátu prebiehať v takej forme, pri ktorej sa jej počet zväčšuje, hoci
jednotlivé jej prvky sa rýchlo opotrebúvajú. To znamená rýchle streidanie generácií
robotníkov. (Tento zákon neplatí pre ostatné triedy obyvateľstva.) Táto
spoločenská potreba sa uspokojuje včasnými manželstvami - nutným následkom
pomerov, v ktorých žijú robotníci veľkopriemyslu - a prémiou, ktorú za
produkciu robotníckych detí dáva ich vykorisťovanie.
Len čo
sa kapitalistická výroba zmocní poľnohospodárstva alebo v tej miere, ako sa ho
zmocňuje, dopyt po poľnohospodárskom robotníckom obyvateľstve absolútne klesá
zároveň s akumuláciou kapitálu, ktorý tu funguje, pričom odpudzovanie
robotníkov nie je vyvažované ako v nepoľnohospodárskom priemysle ich väčším
priťahovaním. Preto časť poľnohospodárskeho obyvateľstva je neustále v stave
prechodu na mestský alebo manufaktúrny proletariát a vyčkáva podmienky
priaznivé pre túto premenu. (Pod manufaktúrou tu treba rozumieť všetok
nepoľnohospodársky priemysel.) Tento zdroj relatívneho preľudnenia je teda
neustále v pohybe. Ale jeho neustály prítok do miesť predpokladá už na vidieku
stále skryté preľudnenie, ktorého rozsah možno vidieť len vtedy, keď sa
odvodové kanaly otvoria mimoriadne široko. Preto je poľnohospodársky robotník
stláčaný na minimum mzdy a jednou nohou vždy stojí v bahne pauperizmu.
Tretia
kategória relatívneho preľudnenia, viaznuce preľudnenie, tvorí časť aktívnej
robotníckej armády, ale s krajne nepravidelným zamestnaním. Poskytuje takto
kapitálu nevyčerpateľný rezervoár pracovnej sily, ktorou môže disponovať. Jej životná úroveň klesá
pod priemernú úroveň robotníckej triedy, a práve to z nej robí širokú základňu
osobitných odvetví kapitalistického vykorisťovania. Je charakterizovaná maximom
pracovného času a minimom mzdy. Pod rubrikou domáckej práce sme už poznali jej
hlavnú formu. Regrutuje sa neustále z prebytočných robotníkov veľkopriemyslu a
poľnohospodrástva a najmä z robotníkov zanikajúcich priemyselných odvetví, v
ktorých remeselná výroba podlieha manufaktúrnej a manufaktúrna strojovej
výrobe. Jej rozsah sa zväčšuje v tej miere, ako s rozsahom a energiou
akumulácie postupuje vytváranie "prebytočných" robotníkov. No táto kategória
tvorí zároveň sám seba reprodukujúci a zvečňujúci prvok robotníckej triedy,
ktorý na jej celkovom vzraste má pomerne väčší podiel než všetky ostatné prvky.
s. 679
V
skutočnosti nielen počet narodení a úmrtí, ale aj absolútna veľkosť rodín sú
nepriamo úmerné výške mzdy, t. j. tomu množstvu životných prostriedkov, ktoré
majú k dispozícii rozličné kategórie robotníkov. Tento zákon kapitalistickej
spoločnosti by znel nezmyselne, keby sme ho aplikovali na divochov alebo
dokonca na civilizovaných kolonistov. Pripomína masové rozmnožovnie
individuálne slabých a neustále štvaných druhov zvierat.
"Bieda je zrejme priaznivá
rozmnožovaniu." (A. Smith, "Wealth of Nations", kniha I, kap.
8.) Podľa galantného a duchaplného abbé Galianiho je to dokonca obzvlášť múdre
zariadenie božie: "Boh to tak zariadil, aby ľudia, vykonávajúci
najužitočnejšie povolania, rodili sa najhojnejšie." (Galiani, "Della
Moneta", str. 78) "Bieda až po krajnú hranicu hladu a epidémií
nezadržuje vzrast obyvateľstva, ale má tendenciu ho zväčšovať." (S. Laing,
"National Distress", 1844, str. 69) Laing to štatisticky ilustruje a
potom pokračuje: "Keby všetci ľudia žili v priaznivých podmienkach, svet
by sa čoskoro vyľudnil."
Napokon
najnižšia vrstva relatívneho preľudnenia prebýva vo sfére pauperizmu.
Neprizerajúc na tulákov, zločincov, prostitútky, slovom na vlastný
lumpenproletariát, skladá sa táto spoločenská vrstva z troch kategórií. Sú to,
po prvé, ľudia schopní práce. Stačí hoci zbežne nazrieť do štatistiky
anglického pauperizmu, aby sme zistili, že jeho masa sa zväčšuje s každou
krízou a zmenšuje s každým oživením podnikania. Po druhé: siroty a deti
pauperov. Sú to kandidáti priemyselnej rezervnej armády a v časoch veľkej
prosperity, ako napríklad roku 1860, sa rýchlo a v masách začleňujú do aktívnej
robotníckej armády. Po tretie: zošlí, schátralí a práce neschopní ľudia. Sú to
najmä osoby, ktoré hynú pre svoju malú pohyblivosť, spôsobenú deľbou práce,
alebo tí, čo žijú dlhšie, než je normálny vek robotníka, a napokon obete
priemyslu, ktorých počet vzrastá s rozšírením nebezpečných strojov, baní,
chemických tovární atď. - zmrzačení, chorí, vdovy atď. Pauperizmus je
invalidovňa aktívnej robotníckej armády a príťaž priemyselnej rezervnej armády.
Produkcia pauperizmu je zahrnutá v nevyhnutnosti tohto preľudnenia, spolu s
relatívnym preľudnením tvorí existenčnú podmienku kapitalistickej výroby a
rozvoja bohatstva. Patrí k faux frais /neproduktívnym nákladom/ kapitalistickej
výroby, ktoré však kapitál z veľkej časti vie zhodiť zo svojich pliec na plecia
robotníckej triedy a maloburžoázie.
s. 680
Čím
väčšie je spoločenské bohatstvo, fungujúci kapitál, rozsah a energia jeho
vzrastu, a teda čím väčšia je absolútna veľkosť proletariátu a produktivita
jeho práce, tým väčšia je priemyselná rezervná armáda. Pracovná sila, ktorá je
k dispozícii, sa vyvíja na základe tých istých príčin ako expanzivita
kapitálu. Relatívna veľkosť
priemyselnej rezervnej armády vzrastá teda so vzrastom síl bohatsva. Ale čím
väčšia je táto rezervná armáda v pomere k aktívnej robotníckej armáde, tým
masovejšie je ustálené prebytočné obyvateľstvo, ktorého bieda je nepriamo
úmerná útrapám jeho práce. Napokon čím väčšia je bedárska vrstva
robotníckej triedy a priemyselná
rezervná armáda, tým väčší je oficiálny pauperizmus. Toto je absolútny, všeobecný zákon kapitalistickej akumulácie.
Práve tak ako všetky ostatné zákony je pri tomto uskutočňovaní modifikovaný
mnohorakým okolnosťami, ktorých rozbor sem nepatrí.
Teraz
chápeme, akým bláznovstvom je ekonomická múdrosť, ktorá robotníkom káže, aby
svoj počet prispôsobovali zhodnocovacím potrebám kapitálu. Veď mechanizmus
kapitalistickej výroby a akumulácie neustále sám prispôsobuje ich počet týmto
zhodnocovacím potrebám! Prvým slovom tohto prispôsobovania je vytváranie
relatívneho preľudnenia čiže priemyselnej rezervnej armády, jeho posledným
slovom je bieda čoraz širších vrstiev aktívnej robotníckej armády a príťaž
pauperizmu.
Zákon,
podľa ktorého v dôsledku vzostupu produktivity spoločenskej práce možno uvádzať
do pohybu stále vzrastajúce množstvo výrobných prostriedkov so stále menším
vynaložením ľudsej sily - tento zákon na základni kapitalizmu, kde nie robotník
používa pracovné prostriedky, ale pracovné prostriedky používajú robotníka,
prejavuje sa v tom, že čím vyššia je produktivita práce, tým väčší je tlak
robotníkov na prostriedky ich zamestnávania, tým neistejšia je teda podmienka
ich existencie: predaj vlastnej sily na rozmnoženie cudzieho bohatstva čiže na
sebazhodnocovanie kapitálu. Preto rýchlejší vzrast výrobných prostriedkov a
produktivity práce než produktívneho obyvateľstva vyjdruje sa po kapitalisticky
naopak, v tom, že robotnícke obyvteľstvo vždy vzrastá rýchlejšie než
zhodnocovacia potreba kapitálu.
s. 681
Vo
štvrtom oddiele pri rozbore výroby relatívnej nadhodnoty sme videli, že v
kapitalistickom systéme sa všetky metódy zvyšovania spoločenskej produktivity
práe uskutočňujú na úkor individuálneho robotníka, všetky prostriedky na rozvoj
výroby sa menia na prostriedky ovládnuta a vykorisťovania výrobcu, mrzačia robotníka
na čiastkového človeka, degradujú ho na prívesok stroja, tým, že zvyšujú
úmornosť práce, zbavujú ju obsahu, odcudzujú robotníkovi duchovné sily
pracovného procesu v tej miere, v akej sa doň vteľuje eda ako samostatná sila,
znetvorujú podmienky, zaktorých robotník pracuje, podrobujú ho počas pracovného
procesu malicherne odpornému despotizmu, premieňajú celý čas jeho života na
pracovný čas, vrhajú jeho ženu a dieťa pod Džagannátovo koleso kapitálu. Ale
všetky metódy výroby nadhodnoty sú zároveň metódami akumulácie a každé
rozšírenie akumulácie stáva sa, naopak, prostriedkom rozvinutia týchto metód. Z
toho vyplýva, že v tej miere, ako sa akumuluje kapitál, musí sa zhoršovť
postavenie robotníka, nech je už jeho mzda akákoľvek, vysoká alebo nízka.
Napokon zákon, ktorý relatívne preľudnenie čiž priemyselnú rezervnú armádu
neustále udržuje v rovnováhe s rozsahom a energiou akumulácie, prikúva
robotníka ku kapitálu pevnejšie, než Promethea prikovali ku skale Hefaistove
kliny. Tento zákon podmieňuje akumuláciu biedy, zodpovedajúcu akumulácii
kapitálu. A tak akumuláca bohatstva na jednom póle je zároveň akumuláciou
biedy, útrap práce, otroctva, nevedomosti, zosurovenia a morálnej degradácie na
druhom póle, t. j. na strane triedy, ktorá vyrába svoj vlastný výobok ako
kapitál.
Tento
antagonistický charakter kapitalistickej akumulácie
"A tak je zo dňa na deň
jasnejšie, že výrobné vzťahy, v ktorých sa pohybuje buržoázia, nemajú jednotný,
jednoduchý charakter, ale dvojaký charakter, že v tých istých vzťahoch, v
ktorých sa vytvára bohatstvo, vytvára sa aj bieda, že v tých istých vzťahoch, v
ktorých sa vyvíjajú výrobné sily,vyvíja sa aj sila útlaku, že tieto vzťahy vytvárajú buržoázne bohatstvo, t. j.
bohatstvo bužoáznj triedy iba tak, že neustále ničia bohatstvo jednotlivých
členov tejto triedy a vytvárajú neustále vzrastajúci proletariát." (Karl
Marx: "Misére de la Philosophie", str. 116 /K. Marx, "Bieda
filozofie"/)
priznali
v rozličných formách politickí ekonómovia, hoci s ním na hŕbu hádžu sčasti
podobné, ale sčasti predsa podstatne rozdielne javy predkapitalistických
výrobných spôsobov.
Benátsky
mních Ortes, jeden z veľkých ekonomických spisovateľovv 18. storočia, chápe
antagonizmus kapitalistickej výroby ako všeobecný prírodný zákon spoločenského
bohatstva.
s. 682
"Ekonomické
dobro a ekonomické zlo sa v každom národe vždy vzájomne využívajú (il bene ed i
male economico in una nazione sempre all'istessa misura), hojnosť statkov u
jedných sa vždy rovná ich nedostatku u druhých (la copia de' beni in alcuni sempre eguale alla mancanza di essi
in altri). Veľké bohatstvo niekoľkých je vždy sprevádzané absolútnym olupovaním
oveľa väčšieho počtu iných o to najnevyhnutnejšie. Bohatstvo národa zodpovedá
jeho obyvateľstvu a jeho bieda zodpovedá jeho bohatstvu. Pracovitosť jedných si
vynucuje záhaľku druhých. Chudobní a zaháľajúci sú nutným plodom bohatých a
činných" atď. Asi 10 rokov po Orestovi anglikánsky protestantský farár
Townsend velebil najhrubším spôsobom chudobu ako nutnú podmienku bohatstva.
"Zákonné donútenie k práci je spojené s príliš veľkou námahou, násilím a
hlukom, kým hlad je nielen pokojný, mlčanlivý, neprestajný nátlak, ale ako
najprirodzenejšia pohnútka k usilovnosti a práci vyvoláva aj najsilnejšie
vypätie." A tak všetko sa zvrtne na tom, aby sa hlad medzi robotníckou
triedou urobil trvalým, a o to sa - podľa Townsenda - stará princíp ľudnatosti,
ktorý pôsobí najmä medzi chudobnými. "Je to zrejme prírodný zákon, že
chudobní sú do istej miery neprezieraví (improvident) (t. j. natoľko
neprezieraví, že prichádzajú na svet bez zlatej lyžičky v ústach), takže vždy
sú tu nejakí ľudia (that there always may be some) na vykonávanie najhrubších,
najponižujúcejších a najnižších funkcií v spoločnosti. Suma ľudského šťastia
(the stock of human happiness) sa tým značne zväčšuje, jemnejší ľudia (the more
delicate) sú nielen pozbavení lopoty, ale môžu sa nerušene venovať svojmu
vyššiemu poslaniu atď...
Zákon o chudobných má tentdeniu
zničiť harmóniu a krásu, symetriu a poriadok tohto systému, ktorý boh a príroda
zriadili vo svete."
Tento "jemnocitný" farár - z jeho práve
spomínaného spisu, ako aj z jeho "Cesty po Španielsku" Malthus
odpisuje často celé stránky - vypožičal si väčšinu svojej doktríny od sira J.
Steuarta, ktorého však komolí. Keď napríklad Steuart hovorí: "Tu, v
otroctve, násilie bolo metódou, ako urobiť ľudí pracovitými (pre
nepracujúcich)... Ľudí vtedy nútili k práci (t. j. k práci zadarmo pre inýc),
pretože boli otrokmi iných, teraz nútia ľudí k práci (t. j. k práci zadarmo pre
nepracujúcich), pretože sú otrokmi svojich potrieb", neusudzuje z toho,
ako onen tučný obročník, že námezdní robotníci musia neustále hladovať. Naopak,
chce ich potreby rozmnožiť a zároveň vzrastajúci počet ich potrieb urobiť
stimulom k práci pre "jemnejších" ľudí.
s. 683
Ak benátsky mních v osudovom
určení, zvečňujúcom biedu, videl oprávnenosť existencie kresťanskej
dobročinnosti, celibátu, kláštorov a dobročinných ústavov, vidí v tom
protestantský obročník, naopak, zámienku na zatratenie zákonov o chudobných,
ktoré chudobnému dávali právo na chatrnú verejnú podporu. - "Pokrok
spoločenského bohatstva - hovorí Storch - plodí tú užitočnú triedu
spoločnosti... ktorá vykonáva najotupnejšie, najnižšie a najodpornejšie práce,
slovom berie na svoje bedrá všetko, čo je v živote nepríjmné a ponižujúce, a
práve tým zabezpečuje iným triedam voľný čas, veselú myseľ a konvenčnú (c'est
bon! /skvelé!/) dôstojnosť chrakteru atď." Storch si kladie otázku, v čom
je vlastne prednosť tejto kapitalistickej civilizácie s jej biedou a
degradáciou más v porovnaní s barbarstvom? Nachádza iba jednu odpoveď: v
bezpečnosti! - "Vďaka pokroku priemyslu a vedy - hovorí Sismondi - môže
každý robotník dennodenne vyrobiť oveľa viac, než potrebuje na svoju spotrebu.
Ale hoci jeho práca vytvára bohatstvo, toto bohatstvo, keby ho mal sám
spotrebovať, robilo by ho zároveň menej schopným na prácu." Podľa jeho
názoru "ľudia (t. j. nerobotníci) by sa pravdepodobne zriekli všetkých
zdokonalení v umeniach, ako aj všetkých pôžitkov, ktoré nám poskytuje
priemysel, keby si ich museli vykupovať takou nepretržitou prácou, ako je práca
robotníka... Námaha je dnes oddelená od odmeny za ňu, nie ten istý človek
najprv pracuje a potom odpočíva, ale naopak, pretože jeden pracuje, druhý
odpočíva... A tak nekonečné znásobovanie produktivity práce môže ma iba jeden
výsledok - vzrast prepychu a pôžitku medzi zaháľajúcimi boháčmi". -
Konečne Destutt de Tracy, chladný buržoázny doktrinár, vyhlasuje bez obalu:
"Chudobné národy sú tie, u ktorých sa ľudu žije dobre, a bohaté sú tie, u
ktorých je ľud obyčajne chudobný."