LUDWIG WITTGENSTEIN

MODRÁ A HNEDÁ KNIHA

Kalligram

Bratislava

2002

Hnedá kniha

s. 193

1. Keď sa pozrieme na známe predmety, máme zakaždým pocit, že ich poznáme /feeling of familiarity/? Alebo ho máme zvyčajne?

Kedy ho v skutočnosti máme?

Pomôže nám, keď sa spýtame? Do protikladu s čím dávame pocit, že niečo poznáme?

Jednou z vecí, s ktorou ho dávame do protikladu, je prekvapenie.

Dalo by sa povedať: "Pocit, že niečo nepoznáme /unfamiliarity/, je oveľa častejším zážitkom než pocit, že niečo poznáme /familiarity/."

Hovoríme: Osoba A ukazuje osobe B súbor predmetov. B má povedať A, či je jej daný predmet známy alebo nie.

a) Otázka môže znieť: "Pozná osoba B, aké sú to predmety?" alebo b) "Rozpoznáva konkrétny predmet?"

1). Vezmime si prípad, keď osobe B ukážu skupinu prístrojov - váhy, teplomer, spektroskop atď.

2). Osobe B ukážu ceruzku, pero, kalamár a kamienok.

Alebo:

3). Okrem známych predmetov jej ukážu predmet, o ktorom povie: "Vyzerá, akoby slúžil nejakému účelu, ale neviem akému."

Čo sa deje, keď osoba B rozpoznáva niečo ako ceruzku? Dajme tomu, že osoba A jej ukázala predmet, vyzerajúci ako palička. B vezme predmet do rúk, ten sa náhle rozpadne na dve časti, pričom jedna časť je vrchnáčik a druhá ceruzka.

s. 194

B vraví: "Á, to je ceruzka!" Osoba B rozpoznala daný predmet ako ceruzku.

4). Mohli by sme povedať: "Osoba B vždy vedela, ako vyzerá ceruzka, mohla by napríklad jednu nakresliť, keby ju o to požiadali. Nevedela, že predmet, ktorý jej dali, obsahuje ceruzku, ktorú by mohla hocikedy nakresliť." Porovnaj tento prípad s prípadom 5):

5). Osobe B ukázali slovo napísané na hárku papiera, otočeného hore nohami. B toto slovo nerozpoznala. Papier postupne otáčajú, až kým B nepovie: "Teraz vidím, čo je to. Je to ceruzka."

Mohli by sme povedať: "Vždy vedela, ako vyzerá slovo ceruzka. Nevedela, že slovo, ktoré jej ukázali, bude po otočení vyzerať ako ceruzka".

V oboch prípadoch, v prípade 4) aj 5), by si mohol povedať, že niečo bolo skryté. Uvedom si však rôzne použitia slova "skryté".

6). Porovnaj to s týmto: čítaš nejaký list a jedno slovo listu nemôžeš prečítať. Hádaš z kontextu, čo je to za slovo a teraz ho už môžeš prečítať. Tento škrabanec rozpoznávaš ako "j", druhý ako "e", tretí ako "s" a štvrtý ako "ť". Tento prípad je odlišný od prípadu, v ktorom by slovo "jesť" zakrývala atramentová machuľa, a ty by si iba hádal, že na danom mieste muselo byť slovo "jesť".

7). Porovnaj: Vidíš nejaké slovo a nemôžeš ho prečítať. Niekto ho nepatrne pozmení tak, že pridá čiarku, predĺži ťah perom a podobne. Teraz ho už môžeš prečítať. Porovnaj túto zmenu s otáčaním v 5) a všimni si, že v istom zmysle, kým toto slovo otáčali, si vedel, že nebolo zmenené. Čiže, existuje prípad, v ktorom hovoríš: "Pozeral som sa na to slovo, kým ho otáčali a viem, že je to isté teraz, ako bolo vtedy, keď som ho nerozpoznal."

s. 195

8). Povedzme, že hra medzi osobou A a osobou B by spočívala jednoducho v tom, že B by povedala, či daný predmet pozná alebo nie, ale nepovedala by, čo to je. Dajme tomu, že jej ukázali obyčajnú ceruzku a potom jej ukázali vlhkomer, ktorý ešte nikdy predtým nevidela. Keď jej ukázali vlhkomer, povedala, že ho nepozná, keď jej ukázali ceruzku, že ju pozná. Čo sa udialo, keď ju rozpoznala? Musela si sama pre seba povedať - hoci to nepovedala osobe A - že to, čo vidí, je ceruzka? Prečo by sme to mali predpokladať?

Keď teda rozpoznala ceruzku, ako čo ju rozpoznala?

9). Predpokladajme dokonca, že si sama pre seba povedala: "Á, toto je ceruzka!" Mohol by si tento prípad prirovnať k prípadu 4) alebo 5)? V tamtých prípadoch sme mohli povedať: "Toto rozpoznala ako tamto." (Pričom by sme pri slove "toto" ukázali na ceruzku zatvorenú vrchnáčikom a pri slove "tamto" na obyčajnú ceruzku, a podobne v prípade 5).)

V 8) neprešla ceruzka nijakou zmenou a slová "Á, toto je ceruzka!" sa nevzťahovali na nijaký vzor, ktorého podobnosť s ukázanou ceruzkou osoba B rozpoznala.

Na otázku: "Čo je to ceruzka?" by B neukázala na iný predmet ako na vzor či vzorku, ale mohla by rovno ukázať na ceruzku, ktorú jej ukázali.

"Lenže keď povedala "Á, toto je ceruzka!" ako vedela, že je to ceruzka, ak ju nerozpoznala ako niečo?" - To sa vlastne rovná tvrdeniu: "Ako rozpoznala slovo ceruzka ako názov vecí tohto druhu?" Ako ho teda vlastne rozpoznala? Jednoducho zareagovala týmto konkrétnym spôsobom, vyslovením tohto slova.

10). Povedzme, že ti niekto ukazuje farby a chce od teba, aby si povedal ich názvy. Ukazujúc na nejaký predmet vravíš: "Toto je červené." Čo by si odvetil, keby sa ťa spýtali: "Ako vieš, že toto je červené?"

Samozrejme, existuje situácia, v ktorej osobe B podajú všeobecné vysvetlenie, napríklad: "Ceruzkou budeme nazývať čokoľvek, čím možno ľahko písať na voskovú tabuľku."

s. 196

Potom osoba A ukáže osobe B malý zahrotený predmet medzi inými predmetmi a B povie: "Á, toto je ceruzka!" s tým, že predtým si pomyslela: "S týmto by sa dalo celkom ľahko písať." V takomto prípade môžeme povedať, že prebieha odvodzovanie. V prípadoch 8), 9), 10) nešlo o nijaké odvodzovanie. V prípade 4) by sme mohli povedať, že osoba B odvodila, že predmet, ktorý jej ukázali, je ceruzka, a síce pomocou nejakého vzoru, lebo ináč by k nijakému takémuto odvodeniu nemohlo dôjsť.

Povedali by sme teraz, že osoba B mala pri pohľade na ceruzku, ktorú uvidela potom, ako jej ukázali prístroje, ktoré nepoznala, pocit, že ju pozná? Predstavme si, čo sa naozaj mohlo odohrať. Uvidela ceruzku, usmiala sa, pocítila úľavu a na um alebo na jazyk jej prišiel názov predmetu, ktorý uvidela.

Nie je teda práve tento pocit úľavy tým, čo charakterizuje zážitok prechodu od neznámych vecí k známym?

2. Hovoríme, že prežívame napätie a uvoľnenie, úľavu, námahu a odpočinok v situáciách takých odlišných ako

tieto: človek drží v natiahnutej ruke nejaké bremeno, celé jeho rameno, celé jeho telo je v stave napätia. Dovolíme mu položiť bremeno, napätie povoľuje. Človek beží, potom odpočíva. Tuho premýšľa nad riešením nejakého problému z Euklida, potom ho nájde a uvoľní sa. Pokúša sa spomenúť si na nejaké meno, a keď ho nájde, uľaví sa mu.

Čo keby sme sa spýtali: "Čo majú všetky tieto prípady spoločné, čo nás núti hovoriť, že všetky sú prípadmi námahy a uvoľnenia?"

Čo nás núti používať výraz "hľadať vo svojej pamäti", keď sa snažíme spomenúť si na nejaké slovo?

Položme si otázku: "Aká podobnosť je medzi tým, keď hľadáš nejaké slovo v pamäti a tým, keď hľadáš svojho priateľa v parku?" Ako by znela odpoveď na takúto otázku?

Jeden druh odpovede by určite spočíval v opise radu sprostredkujúcich prípadov.

s. 197

Mohli by sme povedať, že prípad, ktorý sa najviac podobá prípadu, keď hľadáš niečo v pamäti, nie je prípad, keď hľadáš priateľa v parku, ale povedzme prípad, keď hľadáš pravopis nejakého slova v slovníku. A takto by sa dalo pokračovať v interpolácii prípadov. Iný spôsob, ako poukázať na podobnosť, by spočíval v tom, že by sme napríklad povedali: "V oboch prípadoch sme najprv nemohli napísať dané slovo, a potom sme už mohli." Práve toto nazývame poukázaním na spoločnú črtu.

Teraz je dôležité si všimnúť, že si nemusíme byť vedomí takých podobností, na ktoré sa takto poukazuje, keď cítime potrebu použiť slová "hľadať", "vyhľadať" atď. v prípade, keď sa pokúšame na niečo si spomenúť.

Niekto by mohol tvrdiť: "Nejaká podobnosť nám predsa musela napadnúť, lebo ináč by nás nič nepohlo k tomu, aby sme použili to isté slovo." - Porovnaj toto tvrdenie s nasledujúcim: "Musela nám napadnúť nejaká podobnosť medzi týmito prípadmi, aby sme boli náchylní použiť na zobrazenie oboch ten istý obraz." Tvrdí sa tu, že nejaký akt musí predchádza aktu používania tohto obrazu. Prečo by však to, čo nazývame "napadnutím podobnosti", nemalo sčasti alebo úplne spočívať v tom, že používame ten istý obraz? A prečo by to nemalo sčasti alebo úplne spočívať v tom, že cítime potrebu používať ten istý zvrat?

Hovoríme: "Tento obraz (alebo tento zvrat) sa nám sám neodolateľne ponúka." Nuž, nie je to istý zážitok?

Rozoberáme tu prípady, v ktorých - ako by sa to dalo približne vyjadriť - nám gramatika nejakého slova akoby naznačuje "nevyhnutnosť" určitého sprostredkujúceho kroku, hoci v skutočnosti je toto slovo používané v prípadoch, v ktorých nijaký takýto sprostredkujúci krok neexistuje. Sme teda náchylní vravieť "človek musí rozumieť príkazu skôr, než ho poslúchne", "musí vedieť, kde ho bolí skôr, než môže to miesto ukázať", "musí poznať melódiu skôr, než ju môže zaspievať" a podobne.

s. 198

Polome si otázku: dajme tomu, že som niekomu vysvetlil slovo "červený" (alebo význam slova "červený") tak, že som ukázal na rozmanité červené predmety a podal ostenzívne vysvetlenie. - Čo znamená povedať: "Teraz, ak tomuto významu porozumel, prinesie mi, ak ho o to požiadam, červený predmet"? Zdá sa, že sa tu tvrdí: ak skutočne pochopil, čo majú spoločné všetky predmety, ktoré som mu ukázal bude schopný splniť môj príkaz. Čo však majú tieto predmety spoločné?

Dokázal by si mi povedať, čo majú spoločné svetločervená a tmavočervená? Porovnaj to s nasledujúcim prípadom: ukazujem ti dva obrazy dvoch rôznych častí krajiny. Na oboch obrazoch je medzi mnohými ďalšími predmetmi obraz kríka, a na oboch je presne rovnaký. Žiadam ťa: "Ukáž na to, čo majú oba tieto obrazy spoločné." A ty reaguješ tak, že ukazuješ na tento krík.

Pouvažuj teraz o tomto vysvetlení: dávam niekomu dve debny obsahujúce rôzne veci a vravím: "Predmet, ktorý majú obe debny spoločný, sa nazýva ražeň." Osoba, ktorej podávam toto vysvetlenie, musí roztriediť predmety v oboch debnách, až kým nenájde taký, ktorý majú spoločný, a tým sa takpovediac dostáva k ostenzívnemu vysvetleniu. Alebo o tomto vysvetlení: "Na týchto dvoch obrázkoch vidíš škvrny mnohých farieb, tá farba, ktorú nájdeš na oboch, sa nazýva "fialkastá"." - V tomto prípade má jasný zmysel tvrdenie: "Ak videl (alebo našiel) to, čo je na týchto dvoch obrázkoch spoločné, môže mi teraz priniesť fialkastý predmet."

Máme tiež tento prípad: Niekomu hovorím: "Vysvetlím ti slovo "s" tým, že ti ukážem rozmanité predmety. Slovo "s" znamená to, čo majú všetky tieto predmety spoločné." Najprv mu ukazujem dve knihy a on sa pýta sám seba: " "s" znamená "kniha"?" Potom ukazujem tehlu a on si sám pre seba vraví: "Možnože "s" znamená "rovnobežnosten"." Nakoniec ukazujem žeravý uhlík a on si vraví: "Á, on má na mysli "červený", lebo všetky tieto predmety mali čosi červené!"

s. 199

Bolo by zaujímavé pouvažovať o inej forme tejto hry, kde má osoba v každej fáze nakresliť alebo namaľovať, čo mám podľa nej na mysli. Zaujímavosť tejto verzie spočíva v tom, že v niektorých prípadoch by bolo celkom jasné, čo má nakresliť - napríklad, keď vidí, že všetky predmety, ktoré som mu doposiaľ ukázal, majú nejakú obchodnú značku (nakreslil by túto značku). - Naproti tomu, čo by mal nakresliť, keby rozpoznal, že na každom predmete je čosi červené? Červenú škvrnu? A akého tvaru a odtieňa? Musela by tu byť prijatá nejaká konvencia, povedzme, že nakresliť červenú škvrnu s nepravidelnými okrajmi neznamená, že predmety majú spoločnú červenú škvrnu s nepravidelnými okrajmi, ale že majú spoločné niečo červené.

Keby si sa, ukazujúc na škvrny rozmanitých odtieňov červenej farby, niekoho spýtal: "Čo majú tieto škvrny spoločné, že ich na základe toho nazývaš červenými?", bol by náchylný odvetiť: "Čo nevidíš?" A toto by, samozrejme, nebolo poukázaním na spoločný prvok.

Existujú prípady, kde zo skúsenosti vieme, že osoba nie je schopná splniť príkaz, ktorý má povedzme formu "prines mi x", ak nevidela, čo majú spoločné rozmanité predmety, ktoré som jej ukázal pri vysvetľovaní, čo je to "x". A "vidieť, čo majú spoločné" v niektorých prípadoch spočívalo v ukázaní tejto spoločnej črty, v iných v tom, že človek po preskúmaní a porovnaní spočinul pohľadom na nejakej farebnej škvrne, v tom, že si človek povie: "Á, tak on má na mysli červenú!" a možno sa pritom bude pozerať na všetky červené škvrny na rozmanitých predmetoch atď. - Na druhej strane, existujú prípady, kde neprebieha nijaký proces, porovnateľný s týmto sprostredkujúcim "videním, čo je spoločné", a kde napriek tomu používame tento zvrat, hoci tentoraz by sme mali povedať: "Ak mi potom, čo som mu ukázal tieto veci, prinesiete ešte jeden červený predmet, tak poviem, že videl spoločnú črtu predmetov, ktoré som mu ukázal."

s. 200

Splnenie príkazu je teraz kritériom toho, že porozumel.

3. "Prečo nazývaš všetky tieto odlišné zážitky "námahou"? - "Pretože majú istý spoločný prvok." - "Čo majú telesná a duševná námaha spoločné?" - "Neviem, ale zrejme je tu istá podobnosť."

Prečo si potom povedal, že tieto zážitky majú niečo spoločné? Neprirovnáva jednoducho tento výraz náš terajší prípad k tým prípadom, v ktorých sme najprv povedali, že dva zážitky majú niečo spoločné? (Takto by sme mohli povedať, že niektoré zážitky radosti a strachu majú spoločný pocit búšenia srdca.) Keď si však povedal, že tieto dva zážitky námahy majú niečo spoločné, iba si inými slovami povedal, že sú podobné. Teda tvrdenie, že táto podobnosť spočíva vo výskyte spoločného prvku, nebolo nijakým vysvetlením.

Okrem toho, povieme, že keď si porovnával tieto dva zážitky, mal si pocit podobnosti, a že vďaka nemu si pre oba zážitky použil to isté slovo? Ak tvrdíš, že máš pocit podobnosti, tak si vzhľadom na to položme zopár otázok:

Mohol by si povedať, že tento pocit sa nachádzal na tom či onom mieste?

Kedy si mal v skutočnosti tento pocit? To, čo nazývame porovnávaním dvoch zážitkov, je totiž pomerne zložitá činnosť: možno si si tieto dva zážitky vyvolal v mysli, a aj predstavovanie si telesnej námahy aj predstavovanie si duševnej námahy boli samy predstavovaním si procesu, a nie stavu, ktorý sa nemení v čase. Potom si polož otázku, v ktorom okamihu počas celej tejto činnosti si mal pocit podobnosti.

"Ale veď by som predsa nepovedal, že sú podobné, keby som nemal nijaký zážitok ich podobnosti." - Musí však byť tento zážitok niečím, čo by si nazval pocitom? Pripusťme na chvíľu, že by to bol zážitok, že sa ti samo natíska slovo "podobný". Nazval by si to pocitom?

s. 201

"Vari neexistuje nijaký pocit podobnosti?" - Myslím, že existujú pocity, ktoré by sa dali nazvať pocitmi podobnosti. Nie vždy máš však takýto pocit, ak si "všimneš podobnosť". Pouvažuj o niekoľkých spomedzi rôznych zážitkov, ktoré v takom prípade mávaš.

a). Existuje istý druh zážitku, o ktorom by sa dalo hovoriť ako o zážitku, že človek je len s námahou schopný niečo rozlíšiť. Vidíš napríklad dve dĺžky, dve farby ako takmer presne rovnaké. Ak si však položím otázku: "Spočíva tento zážitok v tom, že mám nejaký zvláštny pocit?" musel by som povedať, že ho určite necharakterizuje iba sám takýto pocit, že najdôležitejšou súčasťou toho zážitku je, že mi pohľad prechádza sem a tam medzi dvoma predmetmi, že ho upieram raz na jeden, potom zasa na druhý predmet, pritom možno vyslovujem slová pochybnosti, krútim hlavou atď. Dalo by sa povedať, že medzi týmito rôznorodými zážitkami sotva ostalo miesto pre nejaký pocit podobnosti.

b). Porovnaj to s prípadom, keď nie je možné mať akékoľvek ťažkosti s odlíšením dvoch predmetov. Dajme tomu, že poviem: "Mám rád, keď sú na tomto záhone dva druhy kvetov podobnej farby, aby som sa vyhol ostrému kontrastu." Zážitok by sme v tomto prípade mohli opísať ako plynulé presúvanie pohľadu z jedného druhu kvetov na druhý.

c). Počúvam variáciu na nejaký hudobný motív a vravím: "Ešte neviem, aká variácia motívu je to, ale vidím istú podobnosť." Stalo sa to, že na istých miestach tejto variácie, pri istých zmenách tóniny som mal zážitok toho, "že viem, na ktorom miesto motívu sa nachádzam". A tento zážitok by mohol zasa spočívať v tom, že si prestavujem určité časti hudobného motívu alebo ich v duchu vidím napísané, alebo na ne skutočne ukazujem na partitúre atď.

"Ak sú však dve farby podobné, tak zážitok podobnosti určite spočíva v tom, že si všimnem podobnosť, ktorá medzi nimi existuje." - Je však modrastá zelená podobná žltastej zelenej alebo nie?

s. 202

V niekoľkých prípadoch by sme povedali, že sú podobné, v iných zasa, že nie sú vôbec podobné. Bolo by správne povedať, že v týchto dvoch prípadoch sme si medzi nimi všimli odlišné vzťahy? Predpokladajme, že by som pozoroval proces, pri ktorom by sa modrastá zelená postupne menila na čistú zelenú, potom na žltkastú zelenú, na žltú a napokon na oranžovú. Vravím: "Premena z modrastej zelenej na žltkastú zelenú trvá len krátko, pretože tieto farby sú podobné." - Nemusel si však mať nejaký zážitok podobnosti, aby si toto mohol povedať? - Môže to byť tento zážitok: vidíš dve farby a vravíš, že obe sú zelené. Alebo tento: vidíš nejakú stuhu, ktorej farby sa menia od jedného konca po druhý opísaným spôsobom a máš jeden z tých zážitkov, ktorý by sa dal nazvať všimnutím si toho, aké sú si navzájom blízke modrastá zelená so žltkastou zelenou v porovnaní s modrastou zelenou a oranžovou.

Slovo "podobný" používame vo veľmi rozsiahlej rodine prípadov.

Na tvrdení, že slovo "námaha" používame pre duševnú aj telesnú námahu, pretože medzi nimi existuje podobnosť, je čosi pozoruhodné. Povedal by si, že slovo "modrý" používame pre svetlomodrú aj pre tmavomodrú, pretože medzi nimi existuje podobnosť? Keby sa ťa spýtali: "Prečo toto tiež nazývaš "modrým"? povedal by si: "Pretože toto je tiež modré."

Niekto by mohol povedať, že vysvetlením je, že v tomto prípade nazývaš "modrým" to, čo majú tieto dve farby spoločné, a že ak si nazval "námahou" to, čo majú spoločné dva zážitky námahy, bolo by nesprávne povedať "nazval som ich obe námahou, pretože je medzi nimi istá podobnosť", ale že by si mal povedať: "V oboch prípadoch som použil slovo "námaha", pretože v oboch námaha existuje."

Čo by sme teda odpovedali na otázku: "Čo majú spoločné svetlomodrá a tmavomodrá?" Na prvý pohľad sa zdá, že odpoveď je jasná: "Obidve sú odtieňmi modrej."

s. 203

To je však v skutočnosti tautológia. Spýtajme sa teda: "Čo majú spoločné tieto farby, na ktoré ukazujem?" (Dajme tomu, že jedna je svetlomodrá a druhá tmavomodrá.) Odpoveď na túto otázku by v skutočnosti mala znieť: "Neviem, akú hru hráš." Práve od tejto hry závisí, či by som povedal, že majú niečo spoločné, a aj to, čo by som povedal, že majú spoločné.

Predstav si túto hru: osoba A ukazuje osobe B rôzne farebné škvrny a pýta sa jej, čo majú spoločné. B má odpovedať tým, že ukáže na príslušnú základnú farbu. Ak teda A ukazuje na svetloružovú a oranžovú, B má ukázať na čistú červenú. Ak A ukazuje na dva odtiene zelenkastej modrej, B má na čistú zelenú a čistú modrú atď. Keby osoba A v tejto hre ukázala osobe B svetlomodrú a tmavomodrú a spýtala by sa jej, čo majú spoločné, o odpovedi by nebolo pochýb. Keby potom ukázala na čistú červenú a čistú zelenú, odpoveď by znela, že tieto nemajú nič spoločné. Ľahko by som si však dokázal predstaviť okolnosti, za ktorých by sme povedali, že majú niečo spoločné a bez váhania by sme povedali, čo to je: predstav si používanie jazyka (kultúru), v ktorej by existoval spoločný názov pre zelenú a červenú na jednej strane a žltú a modrú na strane druhej. Dajme tomu, že by tam existovali dve kasty - patricijská, ktorá by nosila odev červenej a zelenej farby a plebejská, ktorá by nosila odev modrej a žltej farby. O žltej a modrej farbe by sa vždy hovorilo ako o plebejských farbách, o zelenej a červenej ako o patricijských farbách. Keby sa príslušníka nášho kmeňa pýtali, čo majú spoločné červená a zelená škvrna, bez váhania b odvetil, že obe sú patricijské.

Ľahko by sme si tiež dokázali predstaviť jazyk (a to opäť znamená kultúru), v ktorom by neexistoval nijaký spoločný výraz pre svetlomodrú a tmavomodrú, kde by sa prvá nazývala povedzme "Cambridge" a druhá "Oxford". Keby si sa spýtal človeka z tohto kmeňa, čo majú spoločné Cambridge a Oxford, bol by náchylný povedať: "Nič."

s. 204

Porovnaj nasledujúcu hru s predchádzajúcou: osobe B ukazujú nejaké obrázky, kombinácie farebných škvŕn. Ak sa jej spýtajú, čo majú tieto obrázky spoločné, má ukázať povedzme na vzorku červenej, ak je na oboch obrázkoch červená škvrna, na vzorku zelenej, ak je na oboch zelená škvrna atď. Z toho vidíš, akými spôsobmi možno použiť túto istú odpoveď.

Pouvažuj o takomto vysvetlení: "Pod modrou mám na mysli to, čo majú tieto dve farby spoločné." - Nie je možné, aby niekto porozumel tomuto vysvetleniu? Keby mu napríklad prikázali, aby priniesol ešte jeden modrý predmet, splnil by tento príkaz uspokojivým spôsobom. Možno však prinesie červený predmet, a vtedy budeme náchylní povedať: "Zdá sa, že si všimol akúsi podobnosť medzi vzorkami, ktoré sme mu ukázali, a týmto červeným predmetom."

Poznámka: niektorí ľudia, keď im zahráš na piane nejaký tón a požiadaš ich, aby ho zaspievali, zaspievajú obyčajne kvintu tohto tónu. Vďaka tomu si ľahko možno predstaviť, že jazyk by mohol mať iba jeden názov pre určitý tón aj jeho kvintu. Na druhej strane, boli by sme na rozpakoch, ako odpovedať na otázku: "Čo má spoločné nejaký tón a jeho kvinta?" Tvrdenie "je medzi nimi určitá príbuznosť, " nie je totiž nijakou odpoveďou.

Jednou z našich úloh je podať tu obraz gramatiky (používania) slova "určitý".

Tvrdenie, že slovo "modrý" používame tak, že znamená "to, čo majú všetky tieto farebné odtiene spoločné" samo osebe nehovorí nič viac než to, že vo všetkých týchto prípadoch používame slovo "modrý".

A slovné spojenie "vidí, čo majú všetky tieto odtiene spoločné", sa môže vzťahovať na najrozmanitejšie druhy javov - to znamená, že ako kritériá "toho, že vidí, že..." sa používajú najrozmanitejšie javy.

s. 205

Prípadne sa môže stať iba to, že keď dotyčného požiadajú, aby priniesol ešte jeden odtieň modrej, splní príkaz uspokojivým spôsobom. Alebo - keď mu ukazujeme rôzne vzorky modrej - môže sa mu pred vnútorným zrakom vynoriť čistá modrá: alebo môže inštinktívne otočiť hlavu smerom k nejakému ďalšiemu odtieňu modrej, ktorý sme mu neukázali ako vzorku atď.

Povedali by sme teda, že duševná námaha a telesná námaha boli "námahami" v tom istom zmysle slova alebo v odlišnom (či "trochu odlišnom") zmysle? - Existujú prípady tohto druhu, v ktorých by sme - pokiaľ ide o odpoveď - neboli na pochybách.

4. Uvažuj o tomto prípade: naučili sme niekoho používať slová "tmavší" a "svetlejší". Dokázal by napríklad splniť takýto príkaz: "Namaľuj mi farebnú škvrnu, ktorá je tmavšia než tá, čo ti ukazujem." Predpokladajme teraz, že by som mu povedal: "Počúvaj týchto päť samohlások a usporiadaj ich za sebou podľa tmavosti." Možno bude vyzerať zmätene a nespraví nič, ale možno (a niektorí ľudia tak urobia) teraz usporiada samohlásky podľa určitého poradia (väčšinou i, e, a, o, u). Mohli by sme si teraz predstaviť, že predpokladom usporiadania samohlások podľa tmavosti bolo, že keď zaznela nejaká samohláska, človeku sa v mysli vynorila určitá farba, a on potom usporiadal tieto farby podľa ich tmavosti a povedal ti, aké je príslušné usporiadanie samohlások. Toto sa však nemusí odohrať. Človek vyplní príkaz "usporiadaj tieto samohlásky podľa ich tmavosti" bez toho, že by v duchu videl nejaké farby.

Keby sa teraz takéhoto človeka spýtali, či je u "skutočne" tmavšie než e, takmer isto by odvetil v tomto duchu: "V skutočnosti nie je tmavšie, ale akosi vo mne vyvoláva dojem tmavšieho."

Čo keby sme sa ho však spýtali: "Čo ťa v tomto prípade vôbec núti používať slovo "tmavší"?"

Opäť by sme mohli byť náchylní povedať: "Musel vidieť niečo, čo mali spoločné vzťah medzi dvoma farbami a vzťah medzi dvoma príslušnými samohláskami."

s. 206

Ak však nie je schopný bližšie určiť, o aký spoločný prvok išlo, ostáva nám iba fakt, že v oboch týchto prípadoch ho čosi podnietilo použiť slová "tmavší" a "svetlejší".

Všimni si totiž slovo "musel" vo vete "musel vidieť niečo..." Keď si ju vyslovil, nemal si ňou na mysli, že na základe minulej skúsenosti usudzuješ, že pravdepodobne niečo videl - a práve preto táto veta nepridáva nič k našim poznatkom a v skutočnosti iba ponúka odlišnú slovnú formu ich opisu.

Keby niekto povedal "naozaj tu vidím určitú podobnosť, ibaže ju nedokážem opísať", povedal by som: "To samo osebe charakterizuje tvoj zážitok."

Dajme tomu, že sa pozeráš na dve tváre a vravíš: "Sú podobné, ale neviem, v čom sú podobné." A povedzme, že po chvíli si povedal: "Teraz už viem, ich oči majú rovnaký tvar." Vtedy by som povedal: "Teraz je tvoj zážitok ich podobnosti iný než vtedy, keď si videl podobnosť a nevedel si, v čom spočíva." Teda odpoveď na otázku: "Čo ťa prinútilo použiť slovo "tmavší"...?" možno odvetiť: "Nič ma neprinútilo použiť slovo "tmavší", - totiž, ak s ma pýtaš na dôvod, prečo som ho použil. Jednoducho som ho použil, a navyše - s tou istou intonáciou a azda s rovnakým výrazom tváre a gestom, ktoré by som bol v istých prípadoch náchylný použiť, keby som toto slovo vzťahoval na farby." - Ľahšie tomu rozumieme, keď hovoríme o hlbokom zármutku, hlbokom zvuku a hlbokej studni. niektorí ľudia sú schopní rozlišovať medzi tučnými a chudými dňami týždňa. A ich zážitok, keď si predstavujú nejaký deň ako tučný, spočíva možno v použití tohto slova spolu s gestom, vyjadrujúcim tučnotu a istý blahobyt.

Môžeš však byť v pokušení povedať: toto použitie slova a gesta nie je ich prvotným zážitkom. Najskôr si museli predstaviť deň ako tučný, a potom túto predstavu vyjadrujú slovom alebo gestom.

s. 207

Prečo si však použil výraz "museli"? Vari poznáš nejaký zážitok v tomto prípade, ktorý nazývaš "predstava" atď.? Lebo ak nie, nemohli by sme to, čo ťa prinútilo povedať "musel mať najprv nejakú predstavu...atď." nazvať iba lingvistickým predsudkom?

Z tohto a ďalších príkladov sa skôr môžeš poučiť, že existujú prípady, v ktorých môžeme nazývať nejaký konkrétny zážitok "všimnutím si, videním, predstavovaním si, že to a to sa má tak a tak", skôr než sa to vyjadrí slovom či gestami, a že existujú iné prípady, v ktorých - ak pri nich vôbec hovoríme o zážitku predstavovania si - musíme toto slovo vzťahovať na zážitok použitia určitých slov, gest atď.

Keď náš človek povedal "v skutočnosti u nie je tmavšie než e...", podstatné bolo, že tým chcel povedať, že slovo "tmavší" sa používa v odlišných zmysloch, keď niekto hovorí o tom, že jedna farba je tmavšia než druhá, a keď niekto, na druhej strane, hovorí o tom, že jedna samohláska je tmavšia než druhá.

Pouvažuj o tomto príklade: povedzme, že sme naučili nejakého človeka používať slová "zelený", "červený", "modrý" tým, že sme ukazovali na škvrny týchto farieb. Naučili sme ho, aby nám - napríklad na príkaz "Prines mi niečo červené!" - priniesol predmety určitej farby, aby z nejakej kopy vybral predmety rôznych farieb a podobne. Dajme tomu, že mu teraz ukazujeme kopu lístia, kde sú niektoré listy červenkasto hnedé, iné zelenkasto žlté a prikazujeme mu: "Ulož červené a zelené listy do dvoch oddelených kôp." Je dosť pravdepodobné, že on nato oddelí zelenkasto žlté od červenkasto hnedých listov. Povedali by sme teraz, že sme tu použili slová "červený" a "zelený" v tom istom zmysle ako v predchádzajúcich prípadoch, alebo že sme ich použili v odlišných, ale podobných zmysloch? Ako by sme zdôvodnili prijatie druhého názoru?

s. 208

Mohlo by sa poukázať na to, že keby sme niekoho požiadali, aby namaľoval červenú škvrnu, určite by nenamaľoval červenkasto hnedú, a mohli by sme teda povedať, že "červený" znamená v každom z týchto dvoch prípadov čosi odlišné. Prečo by som však nemal povedať, že toto slovo má len jeden význam, ktorý je však, pravdaže, používaný poľa okolností?

Otázka znie: dopĺňame naše tvrdenie, že dané slovo má dva významy, tvrdením, podľa ktorého má v jednom prípade tento význam a v druhom tento: ako kritérium toho, že nejaké slovo má dva významy, môžeme použiť fakt, že pre dané slovo boli uvedené dve vysvetlenia. Hovoríme napríklad, že slovo "banka" má dva významy, v jednom prípade totiž znamená tento druh vecí (pričom ukazujeme povedzme na nádobku s úzkym hrdlom) a v inom prípade zasa tento druh vecí ( pričom ukazujeme na budovu banky). Poukazujem tu na vzory používania týchto slov. keby totiž existoval len v našej hre, nebolo by možné povedať: "Slovo "červený" má dva významy, pretože v jednom prípade znamená toto (pričom ukazujem na jasnočervenú), v druhom prípade toto (pričom ukazujem na tmavočervenú)." Na druhej strane by sme si však mohli predstaviť jazykovú hru, v ktorej boli dve slová - povedzme "červený" a "červenkastý" - vysvetlené pomocou dvoch ostenzívnych definícií, pričom pri prvej by sa ukazovalo na nejaký tmavočervený predmet a pri druhej na svetločervený. Od prirodzenej reakcie ľudí, používajúcich daný jazyk, by mohlo závisieť, či boli uvedené dve takéto vysvetlenia alebo iba jedno. Mohli by sme zistiť, že človek, ktorému podávame ostenzívnu definíciu "toto sa nazýva "červené"" (pričom ukazujeme na jeden červený predmet), vzápätí na príkaz "Prines mi niečo červené!" prinesie akýkoľvek červený predmet ľubovoľného odtieňa. Iný človek by to možno neurobil, ale priniesol by iba predmety istej ohraničenej škály odtieňov, ležiacich blízko odtieňa, ktorý sme mu ukázali pri vysvetľovaní.

s. 209

Mohli by sme povedať, že tento človek "nevidí, čo majú všetky rôzne odtiene červenej spoločné". Zapamätaj si však, prosím, že naším jediným kritériom pre takéto tvrdenie je správanie, ktoré sme opísali.

Pouvažuj o nasledujúcom prípade: osobu B naučili používať slová "svetlejší a "tmavší". Ukázali jej predmety rozmanitých farieb, naučili ju, že táto farba sa nazýva tmavšia než tamtá, vycvičili ju, aby na príkaz: "Prines niečo tmavšie než toto!" priniesla nejaký predmet, naučili ju opisovať farbu nejakého predmetu slovami, že daný predmet je tmavší či svetlejší než určitá vzorka atď. Teraz jej dajú príkaz, aby uložila skupinu predmetov od najtmavšieho po najsvetlejší. Ukladá napríklad do radu knihy, zapisuje po sebe názvy zvierat, alebo zapisuje samohlásky v poradí u, o, a, e, i. pýtame sa jej, prečo zapísala samohlásky v uvedenom poradí a ona vraví: "No, lebo o je svetlejšie než u a e je svetlejšie než o." - Jej postoj nás zarazí, no zároveň pripustíme, že na tom, čo hovorí, niečo je. Možno povieme:" Ale pozri sa, e predsa nie je svetlejšie než o tým spôsobom, akým je táto kniha svetlejšia než tamtá." - Ona však možno pokrčí plecami a povie: "Neviem, ale veď e je svetlejšie než o, nie?"

Môžeme byť náchylní pokladať tento prípad za akúsi anomáliu a povedať: "B musí mať nejaký odlišný zmysel, pomocou ktorého usporadúva aj farebné predmety, aj samohlásky." A keby sme a pokúsili vyjadriť túto našu ideu (celkom) jasne, znamenala by vlastne toto: bežný človek registruje svetlosť a tmavosť viditeľných predmetov pomocou jedného nástroja a to, čo by sa dalo nazvať svetlosťou a tmavosťou zvukov (samohlások) pomocou iného, v tom zmysle, v ktorom by bolo možné povedať, že lúče určitej vlnovej dĺžky zachytávame zrakom a lúče iného rozsahu vlnových dĺžok našim receptorom pre vnímanie teploty. Chceme povedať, že osoba B naproti tomu usporadúva aj zvuky aj farby pomocou údajov iba jedného nástroja (zmyslového orgánu) - (v tom zmysle, v akom by fotografická platňa mohla zachytávať lúče takého rozsahu, ktorý by sme my mohli pokryť iba pomocou dvoch zmyslov).

s. 210

Toto je približne obraz, ktorý stojí v pozadí našej idey, že osoba B musela "rozumieť" slovu "tmavší" inak než normálny človek. Na druhej strane, položme vedľa tohto obrazu fakt, že v našom prípade niet ničoho, čo by svedčilo o existencii "iného zmyslu", - A vlastne už použitie slova "musela", keď sme povedali, že "osoba B musela rozumieť tomuto slovu odlišne", nám ukazuje, že táto veta (v skutočnosti) vyjadruje naše rozhodnutie nahliadať na pozorované javy v súlade s obrazom, načrtnutým v tejto vete.

"Ale keď povedala, že e je svetlejšie než u, použila predsa slovo "svetlejšia" v odlišnom zmysle." - Čo to znamená? Rozlišuješ medzi tým zmyslom, v akom použila toto slovo a jeho zvyčajným používaním tohto slova? Čiže chceš povedať, že ak niekto používa toto slovo tak ako osoba B, musí tento rozdiel v používaní sprevádzať ešte nejaký iný rozdiel, povedzme v jeho mysli? alebo chceš povedať len to, že slovo "svetlejší" určite použila odlišne, keď ho vzťahovala na samohlásky?

Je fakt, že sa tieto používania odlišujú niečím prekračujúcim to, čo opisuješ, keď poukazuješ na konkrétne rozdiely?

Čo keby niekto - ukazujúc na dve farebné škvrny, ktoré som nazval červenými - povedal "určite používaš slovo "červený" dvoma odlišnými spôsobmi."? - Odvetil by som: "Toto je svetločervená a tamtá druhá tmavočervená - ale prečo by som mal hovoriť o dvoch odlišných používaniach?"

Iste je ľahké ukázať rozdiely medzi tou časťou našej hry, v ktorej sme použili slová "svetlejší" a "tmavší" na farebné predmety a tou časťou, v ktorej sme tieto slová použili na samohlásky. V prvej časti išlo o porovnávanie dvoch predmetov - položili sme ich vedľa seba, prechádzali pohľadom z jedného na druhý, o maľovanie tmavšieho alebo svetlejšieho odtieňa než nejaká daná vzorka, v druhej nešlo o nijaké porovnávanie pomocou zraku, nijaké maľovanie atď.

s. 211

Ale aj keď sa už tieto rozdiely určili, naďalej môžeme hovoriť buď o dvoch častiach tej istej hry (ako sme to robili práve teraz), alebo o dvoch odlišných hrách.

"Ale vari nevidím, že vzťah medzi svetlejším a tmavším kusom materiálu je odlišný od vzťahu medzi samohláskami e a u - podobne ako na druhej strane vidím, že vzťah medzi u a e je rovnaký ako vzťah medzi e a i?" - Za istých okolností budeme náchylní hovoriť v týchto prípadoch o odlišných vzťahoch, za iných okolností zasa o rovnakom vzťahu. Dalo by sa povedať: "To závisí od toho, ako ich človek porovnáva."

Položme si otázku: "Povedali by sme, že šípky a ukazujú rovnakým smerom alebo rôznymi smermi?" - Na prvý pohľad by si mohol byť náchylný odvetiť: "Pravdaže rôznymi." Pozri sa však na to takýmto spôsobom: keď sa pozerám do zrkadla a vidím v ňom obraz svojej tváre, môžem to brať ako kritérium toho, že vidím svoju vlastnú hlavu. Naproti tomu, keby som v ňom videl tylo, mohol by som povedať: "To, čo vidím, nemôže byť moja vlastná hlava, ale hlava pozerajúca sa opačným smerom." To by ma ďalej mohlo viesť k tvrdeniu, že šípka a jej odraz v zrkadle majú rovnaký smer, keď ukazujú navzájom na seba a opačný smer, keď ukazujú navzájom na seba a opačný smer, keď čelo jednej ukazuje na koniec druhej. Predstav si, že niekoho naučili zvyčajným spôsobom používať slovo "rovnaký" v prípadoch "rovnakej farby", "rovnakého tvaru", "rovnakej dĺžky". Naučili ho tiež používať slovo "ukazovať v takých kontextoch ako: "Táto šípka ukazuje na strom." Teraz mu ukazujeme dve šípky orientované proti sebe a dve šípky orientované za sebou a pýtame sa ho, v ktorom z týchto dvoch prípadov by použil zvrat: "Šípky ukazujú rovnakým smerom." Nie je ľahké predstaviť si, že ak v jeho hlave prevládajú isté použitia, bol by náchylný odvetiť, že "rovnakým smerom" ukazujú šípy ?

s. 212

Keď počujeme diatonickú stupnicu, sme náchylní povedať, že po každých siedmich tónoch sa znova opakuje rovnaký tón a na otázku, prečo ho nazývame rovnakým tónom, by sme opäť mohli odvetiť: "Nuž, lebo je to znova c." To však nie je vysvetlenie, ktoré chcem, a preto by som sa opýtal: "Čo však človeka priviedlo k tomu, aby ho opäť nazval c?" A odpoveď by zrejme znela: "Vari nepočuješ, že je to rovnaký tón, ibaže o oktávu vyšší?" - V tomto prípade by sme si takisto mohli predstaviť, že niekoho naučili používať slovo "rovnaký" tak, ako ho používame my, keď ho vzťahujeme na farby, dĺžky, smery atď., a že teraz sme mu zahrali diatonickú stupnicu a spýtali sme sa ho, či by povedal, že v istých intervaloch počuje znova a znova rovnaké tóny. Ľahko by sme si dokázali predstaviť viacero odpovedí - jedna by napríklad znela, že počul rovnaký tón striedavo po každom štvrtom alebo treťom tóne (rovnakým tónom by nazýval toniku, dominantu a oktávu).

Keby sme tento experiment uskutočnili s dvoma ľuďmi A a B, a A by použil výraz "rovnaký tón" iba na oktávu a B na dominantu aj oktávu, mali by sme právo povedať, že títo dvaja počujú odlišné veci, keď im hráme diatonickú stupnicu? - Ak hovoríme, že áno, tak si vyjasnime, či chceme tvrdiť, že medzi týmito dvoma prípadmi musí byť ešte ďalší rozdiel okrem toho, ktorý sme pozorovali, alebo či nič také tvrdiť nechceme.

5. Všetky otázky, ktoré sa tu preberali, sa viažu s týmto problémom: povedzme, že si naučil niekoho zapisovať rady čísel podľa pravidiel, ktoré majú túto formu: zakaždým napíš číslo, ktoré je o n väčšie než predchádzajúce. (Skratkou tohto pravidla je: "Pripočítaj n!") Číslovkami v tejto hre budú skupiny čiarok I, II, III atď. To, čo nazývam učením tejto hry, by, samozrejme, spočívalo v uvedení všeobecných vysvetlení a v precvičovaní príkladov. - Tieto príklady by sa robili povedzme s číslami v rozpätí od 1 po 85.

s. 213

Teraz žiakovi prikazujeme: "Pripočítaj 1!" Po istom čase si všimneme, že po prekročení čísla 100 robí žiak to, čo by sme nazvali pripočítavaním čísla 2, po prekročení čísla 300 robí to, čo by sme nazvali pripočítavaním čísla 3. Zavoláme si ho kvôli tomu: "Nevravel som ti, že máš zakaždým pripočítať 1?! Pozri sa na to, čo si robil predtým, než si sa dostal k číslu 100!" - Dajme tomu, že by žiak, ukazujúc na čísla 102, 104 atď., povedal: "Veď som tu robil to isté, nie? Myslel som si, že chceš, aby som robil toto." - Vidíš, že keby sme mu povedali: "Vari nevidíš...?", pričom by sme mu znova ukázali pravidlá a príklady, ktoré sme mu uviedli, opäť by sme sa nedostali ďalej. V takomto prípade by sme mohli povedať, že táto osoba prirodzene rozumie (interpretuje) pravidlu (a príkladom), ktoré sme mu uviedli tak, ako by sme my rozumeli pravidlu (a príkladom) prikazujúcemu: "Po číslo 100 pripočítavaj číslo 1, po číslo 200 pripočítavaj 2 atď.!"

(Podobalo by sa to prípadu človeka, ktorý by sa príkazom, spočívajúcim v ukázaní smeru rukou, neriadil prirodzene, ale pohyboval by sa opačným smerom. A rozumenie tu znamená to isté ako reagovanie.)

"Mám dojem, že to, čo hovoríš, sa vlastne rovná tomu, že na to, aby sa správne postupovalo podľa pravidla: "Pripočítaj 1!", je pri každom kroku potrebný nový vhľad, intuícia." - Lenže čo znamená postupovať správne podľa pravidla? Ako a kedy sa má rozhodnúť, ktorý krok je v danom okamihu správne podniknúť? - "Správny krok je v každom okamihu ten, ktorý je v súlade s pravidlom, ako bolo mienené, zamýšľané." - Domnievam sa, že tu ide o túto ideu: keď si žiakovi uviedol pravidlo: "Pripočítaj 1!" a mal si ho na mysli, mal si na mysli to, aby po čísle 100 napísal 101, po 198 číslo 199, po 1040 číslo 1041 a tak ďalej. Ako si však vykonal všetky tieto akty mienenia (predpokladám, že ich bolo nekonečné množstvo), keď si mu uviedol toto pravidlo? Alebo ide o nesprávny výklad? A povedal by si, že prebehol len jeden akt mienenia z ktorého však postupne vyplynuli všetky tieto ostatné, prípadne ľubovoľný z nich?

s. 114

Nejde však jednoducho o to: "Čo vyplýva zo všeobecného pravidla?" Mohol by si povedať: "Keď som mu

uvádzal pravidlo, vedel som predsa, že mám na mysli, aby po čísle 100 napísal 101." Tu ťa však zviedla gramatika slova "vedieť". Bolo vedenie tohto nejakým duševným aktom, pomocou ktorého si v danej chvíli prešiel od čísla 100 k číslu 101, t. j. aktom podobným tomu, keď si sám pre seba hovoríš: "Chcem, aby po čísle 100 napísal číslo 101"? V tom prípade si polož otázku, koľko takýchto aktov si vykonal, keď si mu uvádzal príslušné pravidlo. Alebo máš pod vedením na mysli nejaký druh dispozície? - v takom prípade sa môžeme len zo skúsenosti dozvedieť, o akú dispozíciu išlo. - "Ale keby sa ma bol niekto opýtal, aké číslo má napísať po čísle 1568, odvetil by som predsa, že 1569." - Pravdepodobne áno, ale ako si tým môžeš byť istý? Tvoja idea v skutočnosti je, že v akomsi záhadnom akte mienenia pravidla si vykonal tieto prechody bez toho, že by si ich naozaj vykonal. Prešiel si cez všetky mosty skôr, než si sa k nim dostal. - Táto nezvyčajná idea súvisí so zvláštnym použitím slova "mieniť" (mať na mysli). Predpokladajme, že náš človek by sa dostal k číslu 100 a po ňom by napísal 102. V takom prípade by sme povedali: "Mal som na mysli, aby si napísal 101." Minulý čas slovesného zvratu "mať na mysli" naznačuje, akoby bol pri uvádzaní pravidla vykonaný nejaký akt mienenia, hoci v skutočnosti tento výraz na nijaký takýto akt nepoukazuje. Minulý čas by sme mohli vysvetliť, keby sme túto vetu preformulovali takto: "Keby si sa ma predtým opýtal, čo od teba chcem, aby si urobil v tomto štádiu, povedal by som ti..." To, že by si povedal to a to, je však hypotéza.

Aby ti to bolo jasnejšie, uvažuj o nasledujúcom príklade. Niekto vraví: "Napoleon bol korunovaný v roku 1804." Pýtam sa ho: "Mal si na mysli človeka, ktorý vyhral bitku pri Slavkove?" On odpovedá: "Áno, mal som na mysli jeho."

s. 215

- Znamená to, že keď "ho mal na mysli", tak nejakým spôsobom myslel na Napoleonovo víťazstvo pri Slavkove? -

Výraz "pravidlo bolo mienené tak, aby po čísle 100 napísal 101" vyvoláva dojem, že toto pravidlo, tak ako bolo mienené, predznamenalo všetky prechody, ktoré sa majú podľa neho uskutočniť. Predpoklad nejakého náznaku prechodu nás však neposúva ani o krok ďalej, pretože nie je preklenutím priepasti medzi ním a skutočným prechodom. Ak nemohli budúci prechod anticipovať samé slová tohto pravidla, tak to nemohol urobiť ani nijaký duševný akt, sprevádzajúci tieto slová.

Znova a znova sa stretávame s touto - ako by ju ktosi mohol nazvať - čudnou poverou, že duševný akt je schopný prejsť po moste skôr, než sme sa k nemu dostali. Tento problém sa vynára zakaždým, keď sa pokúšame uvažovať o ideách myslenia, želania, očakávania, viery /believing/, vedenia /knowing/, pokusu riešiť matematický problém, matematickej indukcie a tak ďalej.

Nie je to nijaký akt vhľadu, intuície, ktorý spôsobuje, že v danom mieste radu používame pravidlo tak, ako ho používame. Bolo by menej mätúce nazývať ho aktom rozhodovania, hoci aj toto je príliš zavádzajúce, pretože nemusí prebiehať nič také ako akt rozhodovania, ale možno len akt písania alebo hovorenia. A omyl, ktorého sa v tomto a tisíckach podobných prípadov tak často dopúšťame, charakterizuje slovo "spôsobovať" v zmysle, v akom sme ho použili vo vete: "Nie je to nijaký akt vhľadu, ktorý spôsobuje, že...používame pravidlo tak, ako ho používame", pretože sa tu vyskytuje idea, že "niečo musí spôsobovať", že robíme to, čo robíme. A to zase nadväzuje na vzájomné zamieňanie príčiny a dôvodu. Nepotrebujeme nijaký dôvod, aby sme postupovali podľa pravidla tak, ako postupujeme. Reťaz dôvodov má svoj koniec.

s. 216

Porovnaj teraz vetu: "Ak po čísle 100 napíšeš 102, 104 atď., je predsa o odlišný spôsob používania pravidla: "pripočítaj 1!" s vetou: "Ak používame slovo "tmavší" vo vzťahu k samohláskam, ide predsa o odlišný spôsob používania, ako keď sme ho predtým používali vo vzťahu k farebným škvrnám." - Povedal by som: "To závisí od toho, čo nazývaš "odlišným spôsobom"." -

Určite by som však povedal, že ja by som nazval aplikovanie slov "svetlejší" a "tmavší" na samohlásky "iným používaním týchto slov", a takisto by som na príkaz "Pripočítaj 1!" pokračoval v rade tak, že by som napísal 101, 102 atď., ale nie - alebo nie nevyhnutne - kvôli nejakému ďalšiemu zdôvodňujúcemu duševnému aktu.

6. Existuje akási všeobecná choroba myslenia, ktorá vždy hľadá (a nachádza) to, čo by sa dalo nazvať duševným stavom, z ktorého ako z rezervoáru prýštia všetky naše skutky. Hovorí sa napríklad: "Móda sa mení, pretože sa mení vkus ľudí." Vkus je tým duševným rezervoárom. Ak však dnes krajčír navrhuje strih šiat odlišný od toho, ktorý navrhol pred rokom, nemôže to, čo sa nazýva zmenou jeho vkusu spočívať sčasti alebo úplne v tom, že robí práve toto?

A v takomto prípade hovoríme: "Ale navrhovanie nového strihu predsa samo osebe nie je zmenou vlastného vkusu - a vyslovenie slova neznamená, že máme na mysli jeho význam - a povedať, že verím, neznamená, že verím, musia existovať nejaké pocity, duševné akty, sprevádzajúce tieto riadky a tieto slová." - A dôvod, ktorý uvádzame pre toto tvrdenie je, že človek by určite mohol navrhnúť nový strih bez toho, že by zmenil svoj vkus, povedať, že niečomu verí, a pritom tomu neveriť atď. A to je zrejme pravda. Toho však nevyplýva, že to, čo odlišuje prípad, keď niekto zmenil svoj vkus, od prípadu, keď ho nezmenil, nie je za istých okolností práve to, že navrhuje niečo, čo nenavrhol predtým. Nevyplýva z toho ani to, že v prípadoch, v ktorých nie je navrhovanie nového strihu kritériom zmeny vkusu, ním musí byť zmena v nejakej konkrétnej oblasti našej mysle.

s. 217

To znamená, že slovo "vkus" nepoužívame ako názov nejakého pocitu. Nazdávať sa, že áno, znamená predstavovať si prax nášho jazyka príliš zjednodušene. Pravdaže, práve takto vo všeobecnosti vznikajú filozofické zmätky, a náš prípad je úplne analogický tomu, keď sa niekto nazdáva, že kedykoľvek vyslovujeme predikatívny výrok, konštatujeme, že subjekt má určitú ingredienciu (ako to skutočne robíme v prípade výroku: "Pivo je alkoholické.").

Pri riešení nášho problému je výhodné popri pocite či pocitoch typických pre situáciu, keď má nieto určitý vkus, keď mení svoj vkus, keď má na mysli, čo hovorí atď., uvažovať súbežne o výrazoch tváre (gestách alebo tóne hlasu) typických pre rovnaké stavy či udalosti. Keby niekto namietal a povedal by, že nemožno porovnávať pocity s výrazmi tváre, pretože prvé sú zážitkami a druhé nie, nech pouvažuje o muskulárnych, kinestetických a dotykových vnemoch, ktoré sú zviazané s gestami a výrazmi tváre.

7. Uvažujme teda o nasledujúcej vete: "To, že niečomu veríš, nemôže spočívať iba v tom, že povieš, že tomu veríš, musíš to povedať so špecifickým výrazom tváre, gestom a tónom hlasu." Nemožno pochybovať o tom ,že určité výrazy tváre, gestá atď. pokladáme za charakteristické pre vyjadrenie viery. Hovoríme napríklad o "tóne plnom presvedčenia". Napriek tomu e však jasné, že tento tón plný presvedčenia nie je prítomný vždy, keď oprávnene hovoríme o presvedčení. "Presne tak" - povieš možno - "a z toho vidieť, že za týmito gestami atď. je niečo iné, niečo, čo je skutočnou vierou, na rozdiel od čírych vyjadrení viery." - "Vôbec nie," odvetil by som, "existuje mnoho rôznych kritérií, pomocou ktorých - za rôznych okolností - odlišujeme prípady, keď veríš tomu, čo hovoríš, od prípadov, keď neveríš tomu, čo hovoríš." Môžu existovať prípady, v ktorých prítomnosť nejakého vnemu, iného než tie, ktoré sú zviazané s gestami, tónom hlasu atď., odlišuje situáciu, keď máš na mysli to, čo hovoríš, od situácie, keď nemáš na mysli to, čo hovoríš.

s. 218

Niekedy však to, čo odlišuje tieto dve situácie, nie je ničím, čo sa deje počas hovorenia, ale sú to rozmanité činnosti a rôzne druhy vnemov predtým a potom.

Aby sme porozumeli tejto rodine prípadov, opäť nám pomôže, keď pouvažujeme o analogickom prípade odvodenom z výrazov tváre. Existuje istá rodina prívetivých výrazov tváre. Dajme tomu, že by sme položili otázku: "Aká črta charakterizuje prívetivú tvár?" Spočiatku by sme si mohli pomyslieť, že existujú určité črty, ktoré by bolo možné nazvať prívetivými, z ktorých každá spôsobuje, že tvár vyzerá do istej miery prívetivo ktoré - keď sú prítomné vo väčšom počte - vytvárajú prívetivý výraz tváre. Zdalo by sa, že tejto predstave dáva za pravdu náš bežný spôsob reči - hovoríme napríklad o "prívetivých očiach", "prívetivých ústach" atď. Ľahko však možno postrehnúť, že tie isté oči, o ktorých hovoríme, že spôsobujú prívetivý výraz tváre, nevyzerajú prívetivo, by vyzerajú neprívetivo, keď ich sprevádzajú určité vrásky na čele, línie okolo úst atď. Prečo teda vôbec hovoríme, že práve tieto oči vyzerajú prívetivo: nie je nesprávne tvrdiť, že charakterizujú prívetivú tvár? Keď totiž tvrdíme, že tak robia "za istých okolností" (pričom týmito okolnosťami sú ďalšie črty tváre), prečo sme vyčlenili túto jednu črtu spomedzi ostatných? Odpoveď znie, že v širokej rodine prívetivých tvárí existuje čosi, čo by sa dalo nazvať hlavnou vetvou, ktorú charakterizuje určitý typ očí, ďalšiu zasa charakterizuje určitý typ úst atď., hoci v rozsiahlej rodine neprívetivých tvárí sa stretávame s rovnakými očami, pričom nezmierňujú neprívetivosť výrazu tváre. - Ďalším faktom je navyše to, že keď si všimneme prívetivý výraz niečej tváre, našu pozornosť, náš pohľad priťahuje konkrétna črta tváre, "prívetivé oči" alebo "prívetivé ústa" atď. a nespočinieme pohľadom na ďalších črtách, hoci ony sú takisto zodpovedné za tento prívetivý výraz.

s. 219

"Neexistuje však nijaký rozdiel medzi tým, keď niekto niečo hovorí a má to na mysli, a tým, keď to hovorí bez toho, že by to mal na mysli?" - Kým hovorí, nemusí existovať nijaký rozdiel, a ak existuje, môže byť najrozmanitejšieho druhu - podľa sprievodných okolností. Z faktu, že existuje čosi, čo nazývame prívetivým a neprívetivým výrazom očí, nevyplýva, že musí existovať rozdiel medzi očami prívetivej a očami neprívetivej tváre.

Niekto by mohol byť v pokušení povedať: "O tejto črte nemožno povedať, že spôsobuje prívetivý výraz tejto tváre, pretože iná črta jej môže odporovať." Podobá sa to tvrdeniu: "Pre presvedčenie nemôže byť charakteristické, že sa niečo hovorí tónom plným presvedčenia, pretože tomu môžu odporovať sprievodné vnemy." Ani jedna z týchto viet však nie je správna. Je pravda, že iné črty tejto tváre by mohli ubrať z prívetivého charakteru týchto očí, no napriek tomu sú práve tieto oči výraznou prívetivou črtou tejto tváre.

Najčastejšie nás uvádzajú do omylu práve také vety ako: "Povedal to aj si to myslel /meant it/." - Porovnaj mienenie vety: "Veľmi rád sa s vami stretnem" s mienením vety: "Vlak odchádza o 3.30". Dajme tomu, že by si niekomu povedal prvú vetu a dotyčný by sa ťa vzápätí spýtal: "Naozaj si si to myslel?" Vtedy by si asi uvažoval o pocitoch a zážitkoch, ktoré si mal, kým si danú vetu vyslovoval. A podľa toho by si bol v tomto prípade náchylný odvetiť: "Vari si nevidel, že som si to naozaj myslel?" Naproti tomu predpokladajme, že potom, ako si niekomu poskytol informáciu "vlak odchádza o 3.30", by sa ťa spýtal: "Naozaj si si to myslel?" Asi by si bol náchylný odvetiť: "Samozrejme. Prečo by som si to nemal myslieť?"

s. 220

V prvom prípade budeme náchylní hovoriť o nejakom pocite, charakteristickom pre mienenie toho, čo sme povedali, v druhom prípade však nie. Porovnaj tiež klamanie v oboch týchto prípadoch. V prvom prípade by sme boli náchylní povedať, že klamanie spočívalo vo vyslovení toho, čo sme vyslovili, ale bez príslušných pocitov, alebo dokonca s pocitmi opačnými. Keby sme klamali pri poskytovaní informácie o odchode vlaku, pravdepodobne by sme pri tom mali odlišné zážitky než tie, ktoré by sme mali pri poskytovaní pravdivej informácie, lenže rozdiel by v tomto prípade nespočíval v neprítomnosti nejakého charakteristického pocitu, ale možno v prítomnosti nejakého nepríjemného pocitu.

Pri klamaní je dokonca možné mať veľmi silný zážitok toho, čo by sa dalo nazvať charakteristickou vlastnosťou mienenia toho, čo sa hovorí - a napriek tomu sa za istých a možno aj za bežných okolností hovorí práve o tomto zážitku, keď niekto povie "naozaj som si myslel, čo som povedal", pretože prípady, v ktorých by čosi mohlo usvedčiť tieto zážitky zo lži, neprichádzajú do úvahy. V mnohých prípadoch sme teda náchylní povedať "mieniť to, čo hovorím" znamená, že kým to hovorím, mám také a také zážitky.

Ak máme pod "vierou" /believing/ na mysli nejakú činnosť, nejaký proces, prebiehajúci počas hovorenia toho, čomu veríme, môžeme povedať, že viera je niečo podobné alebo to isté ako vyjadrenie viery.

8. Je zaujímavé posúdiť námietku, ktorú možno proti tomu vysloviť: čo keby som povedal "verím, že bude pršať" (a mienil to, čo hovorím) a niekto by chcel vysvetliť Francúzovi, ktorý nerozumie po anglicky, čomu verím. Potom - mohol by si povedať - ak sa vtedy, keď som veril tomu, čomu som veril, stalo iba to, že som vyslovil danú vetu, Francúz by mal vedieť, čomu verím, ak mu presne zopakuješ slová, ktoré som použil, prípadne mu povieš "Il croit bude pršať". Je teda jasné, že z tohto sa nedozvie, čomu verím, a teda - mohol by si povedať - sa nám nepodarilo sprostredkovať mu práve to, čo je podstatné, môj skutočný duševný akt viery.

s. 221

- Odpoveď však znie, že aj keby boli moje slová sprevádzané najrozmanitejšími zážitkami, a aj keby sme všetky tieto zážitky mohli preniesť na Francúza, aj tak by nevedel, čomu som veril. "Vedieť, čomu verím," totiž jednoducho neznamená cítiť to, čo cítim ja, kým hovorím, čomu verím, práve tak ako vedieť, čo zamýšľam týmto ťahom, keď hráme šach, neznamená poznať presný stav mojej mysle vo chvíli, keď vykonávam tento ťah. Hoci zároveň, v istých prípadoch, by ti poznanie tohto stavu mysle mohlo poskytnúť veľmi presnú informáciu o mojom úmysle.

Povedali by sme, že sme oznámili Francúzovi, čomu verím, keby sme mu moje slová preložili do francúzštiny. A mohlo by sa stať, že by sme mu tým nepovedali nič - ani len nepriamo - o tom, čo sa dialo "vo mne", keď som vyjadroval svoju vieru. Skôr sme mu uviedli vetu, ktorá zastáva v jeho jazyku podobné postavenie, ako moja veta v našom. - Opäť by sa dalo povedať, aspoň v niektorých prípadoch, že by sme mu mohli oveľa presnejšie povedať, čomu verím, keby sa vyznal v našom jazyku, pretože vtedy by vedel presne, čo sa o mne odohrávalo, keď som hovoril.

Slová "mienenie", "viera" /believing/, "zamýšľanie" používame takým spôsobom, že sa - ak sú dané isté okolnosti - vzťahujú na určité činnosti, stavy mysle, tak ako sa výraz "dáva niekomu mat" vzťahuje na činnosť, ktorou porážame niečieho kráľa. Na druhej strane, keby niekto, povedzme nejaké dieťa, pohrávajúce sa so šachovými figúrkami, postavilo zopár figúrok na šachovnicu a vykonalo nimi ťahy ako pri porážke kráľa, nepovedali by sme, že dieťa dalo niekomu mat. - A v tomto prípade by si tiež niekto mohol myslieť, že to, čím sa odlišoval tento prípad od prípadu, keď naozaj dávame mat, bolo niečím čo sa udialo v mysli dieťaťa.

Dajme tomu, že by som v šachu spravil ťah a niekto by sa ma spýtal: "Zamýšľal si mu dať mat?" Odpovedám: "Zamýšľal."

s. 222

Nato sa on pýta: "Ako si mohol vedieť, že zamýšľaš, keď si vedel iba to, čo sa v tebe odohráva vo chvíli, keď si ťahal?" Mohol by som odvetiť: "Za týchto okolností bolo toto zamýšľaním dať mu mat."

9. To, čo platí pre "mienenie", platí pre "myslenie". - Často nám pripadá nemožné myslieť bez toho, že by sme si pri tom polohlasne sami pre seba nerozprávali - a nikto, koho by požiadali, aby opísal, čo sa v tomto prípade deje, by nikdy nepovedal, že niečo - myslenie - sprevádzalo toto hovorenie, keby ho k tomu nepriviedla dvojica slov "hovorenie" / "myslenie" a množstvo našich bežných zvratov, v ktorých sa súbežne používajú. Pouvažuj o týchto príkladoch: "Najprv rozmýšľaj, potom hovor!", "hovorí bez rozmýšľania", "to, čo som povedal, nevyjadrilo celkom moju myšlienku", "hovorí jedno, a myslí si pravý opak", "ani slovo z toho, o som povedal, som nemyslel vážne", "vo francúzštine sa slová používajú v tom poradí, v akom ich myslíme".

Ak možno v takomto prípade o niečom povedať, že sprevádza hovorenie, bolo by to čosi ako modulácia hlasu, zmeny jeho farby, prízvuku a podobne, pričom to všetko by bolo možné nazvať výrazovými prostriedkami. Niektoré z nich, napríklad farbu hlasu či prízvuk, by zo zrejmých dôvodov nikto nenazval sprievodnými javmi reči a také výrazové prostriedky ako je striedanie výrazov tváre alebo gestá, o ktorých možno povedať, že sprevádzajú reč, by nikomu ani nenapadlo nazvať myslením.

10. Vráťme sa k nášmu príkladu s používaním slov "svetlejší" a "tmavší" vo vzťahu k farebným predmetom a k samohláskam. Tvrdenie, že v tomto prípade ide o dve rôzne používania a nie o jedno, by sme chceli zdôvodniť takto: "Nemyslíme si, že slová "tmavší" a "svetlejší" skutočne zodpovedajú vzťahu medzi samohláskami, máme iba pocit podobnosti medzi týmto vzťahom zvukov a tmavšími a svetlejšími farbami."

s. 223

Ak chceš teda vedieť, o aký druh pocitu ide, skús si predstaviť, že by si bez akéhokoľvek predchádzajúceho úvodu niekoho požiadal: "Vymenuj samohlásky a, e, i, o, u v poradí podľa ich tmavosti." Keby som to urobil ja, určite by som to povedal odlišným tónom než ten, akým by som povedal: "Usporiadaj tieto knihy podľa ich tmavosti." Čiže, povedal by som to váhavo, podobným tónom s akým vyslovujem vetu: "Neviem, či mi rozumieš, " a možno by som sa pritom tajnostkársky usmieval. A pokiaľ vôbec niečo opisuje môj pocit, tak je to práve toto.

A to ma privádza k nasledujúcemu bodu: keď sa ma niekto spýta: "Akej farby je tamtá kniha?" a ja vravím: "Červenej," a on sa potom opýta: "Čo ťa primälo nazvať túto farbu "červenou"?", vo väčšine prípadov budem musieť odvetiť: "Nič ma neprimälo nazvať ju červenou, totiž, nemal som nijaký dôvod. Jednoducho som sa na ňu pozrel a povedal som "je červená"." Vtedy by možno niekto povedal: "To predsa nie je jediné, čo sa stalo, mohol by som sa totiž pozrieť na nejakú farbu a vysloviť nejakú slovo, a predsa by som nemusel vysloviť názov tejto farby." A potom by možno pokračoval: "Slovo "červený", keď ho vyslovujeme ako názov farby, na ktorú sa pozeráme, nám prichádza na um istým špecifickým spôsobom." Keby s ho však v tej chvíli spýtali: "Môžeš opýtať spôsob, ktorý máš na mysli?" - mal by pocit, že nedokáže uviesť nijaký opis. Predpokladajme teraz, že by sme sa spýtali: "Pamätáš si aspoň, že ti názov tejto farby prišiel na um týmto špecifickým spôsobom vždy, keď si pri predošlých príležitostiach vyslovoval názvy farieb?" - dotyčný by musel priznať, že si nepamätá špecifický spôsob, akým sa to vždy stalo. Vlastne by ho bolo možné ľahko priviesť k tomu, aby pochopil, že vyslovovanie názvu farby by mohli sprevádzať najrozmanitejšie zážitky. Porovnaj napríklad takéto prípady: a) Vložil som do ohňa železo, aby som ho rozpálil do svetločervena. Žiadam ťa, aby si na železo dával pozor a z času na čas mi povedal, aký stupeň zahriatia dosiahlo. Pozeráš sa a vravíš: "Začína byť svetločervené."

s. 224

b) Stojíme na križovatke a ja ti vravím: "Dávaj pozor na zelenú! Keď zasvieti, povedz mi a ja prebehnem na druhú stranu." Polož si túto otázku: ak raz v takomto prípade zakričíš: "Zelená!" a druhý raz: "Bež!", prichádzajú ti tieto slová na um rovnakým spôsobom alebo odlišnými spôsobmi? Dá sa o tom povedať niečo všeobecného? c) Pýtam sa ťa: "kej farby je ten kus látky, čo máš v ruke?" (a pritom ho nevidím). Uvažuješ: "Ako sa to vlastne volá? Je to pruská modrá" alebo "indigo"?"

Je veľmi pozoruhodné, že keď pri filozofickej debate vravíme? "Názov tejto farby nám prichádza na um istým špecifickým spôsobom," neobťažujeme sa uvažovaním o mnohých rôznych prípadoch a spôsoboch, v ktorých a ktorými nám takýto názov prichádza na um. - A náš hlavný argument vlastne znie, že vyslovenie názvu farby sa odlišuje od toho, keď pri nejakej inej príležitosti iba vyslovujeme slovo, pozerajúc sa pritom na farbu. Bolo by teda možné povedať: "Dajme tomu, že by sme počítali nejaké predmety ležiace na stole, modrý, červený, biely a čierny - a postupne, pozerajúc sa na každý, by sme vraveli: "Jeden, dva, tri, štyri." Nie je hneď jasné, že sa v tomto prípade, keď vyslovujeme tieto slová, deje niečo odlišné než by sa dialo, keby sme niekomu vraveli názvy farieb týchto predmetov? A nemohli by sme rovnako oprávnene ako predtým povedať: "Keď vyslovujeme číslovky, nedeje sa nič iné než to, že ich vyslovujeme, kým sa pozeráme na predmety"?" - Na to možno uviesť dve odpovede: po prvé, určite, aspoň vo veľkej väčšine prípadov, budú počítanie predmetov sprevádzať odlišné zážitky než sú tie, ktoré sú spojené s vyslovovaním názvov ich farieb. A je ľahké približne opísať, v čom bude tento rozdiel spočívať. Pri počítaní si akosi uvedomujeme určité gesto, odklepávanie čísla prstom či prikyvovanie hlavou. Na druhej strane existuje zážitok, ktorý by sa dal nazvať "sústredením svojej pozornosti na farbu" vystavením sa jej plným účinku.

s. 225

A práve tieto veci sa človeku vybavia, keď sa povie: "Je hneď jasné, že sa deje niečo odlišné, keď tieto predmety počítam, a keď vyslovujem názvy ich farieb." Vôbec však nie je nevyhnutné, aby sme - kým počítame - mali nejaké zvláštne zážitky, viac-menej charakteristické pre počítanie, a nie je nevyhnutné ani to, aby sa odohral zvláštny jav upreného dívania sa na farbu, keď sa pozeráme na predmet a vyslovujeme názov jeho farby. Je pravda, že proces počítania štyroch predmetov a proces vyslovovania názvov ich farieb bude - aspoň vo väčšine prípadov - odlišný, ak ich berieme vcelku, a práve toto nás opantáva, to však vôbec neznamená, že vieme, že v týchto dvoch prípadoch - na jednej strane, keď vyslovujeme číslovku, a keď vyslovujeme názov farby na strane druhej - sa zakaždým deje niečo odlišné.

Keď filozofujeme o tomto druhu vecí, takmer pravidelne robievame čosi takéhoto: opakujeme si určitý zážitok, napríklad tak, že uprene hľadíme na určitý predmet a pokúšame sa akosi "odčítať" názov jeho farby. A je celkom prirodzené, že keď to robíme znova a znova, budeme náchylní tvrdiť: "Keď vyslovujeme slovo "modrý", deje sa niečo špecifické." Uvedomujeme si totiž, že znova a znova prechádzame tým istým procesom. Polož si však otázku: je toto tiež proces, ktorým zvyčajne prechádzame, keď pri rôznych príležitostiach - pričom nefilozofujeme - vyslovujeme názov farby nejakého predmetu?

11. S problémom, ktorým sa zaoberáme, sa stretávame aj pri uvažovaní o vôli, o úmyselných a neúmyselných činoch. Premysli si povedzme tieto príklady: zvažujem, či zdvihnúť nejaké pomerne ťažké bremeno, napokon sa rozhodnem, že áno, napnem sily a zdvihnem ho. Máme tu takpovediac plnohodnotný prípad chceného a zámerného konania. Porovnaj ho napríklad s príkladom, keď si zapálime zápalkou cigaretu a vidiac, že niekto si chce tiež zapáliť, podávame mu horiacu zápalku, alebo s prípadom, keď pri písaní listu pohybuješ rukou, alebo pri rozprávaní ústami, hrtanom atď.

s. 226

- Keď som prvý príklad nazval plnohodnotným prípadom chcenia /willing/, zámerne som použil tento zavádzajúci výraz. Tento výraz totiž naznačuje, že pri uvažovaní o vôli sme náchylní nazdávať sa, žena tomto type príkladu najjasnejšie vidieť typické vlastnosti chcenie. Z tohto typu príkladu človek preberá svoje predstavy a spôsob hovorenia o vôli a domnieva sa, že sa musia vzťahovať - ak aj nie takýmto zrejmým spôsobom - na všetky prípady, ktoré možno oprávnene nazvať prípadmi chcenia. - Ide o ten istý prípad, s ktorým sme sa stretli už veľa ráz: formy vyjadrovania nášho bežného jazyka sa úplne očividne zhodujú s istými veľmi špecifickými použitiami slov "chcenie", "myslenie", "mienenie", čítanie" atď. A tak by sme mohli prípad, keď človek "najprv premýšľa a potom hovorí" nazvať plnohodnotný prípadom myslenia a prípad, keď človek hláskuje slová, ktoré číta, plnohodnotným prípadom čítania. Hovoríme o "akte vôle" ako o odlišnom od činnosti, ktorá je chcená, a v našom prvom príklade sa vyskytuje množstvo rôznych aktov, ktoré ho jasne odlišujú od prípadu, keď sa deje iba to, že sa dvíha ruka spolu s bremenom: sú tu prípravné akty zvažovania a rozhodovania, je tu úsilie pri zdvíhaní. Kde však môžeme nájsť analógie týchto procesov v iných našich príkladoch a v nespočetných ďalších, ktoré by sme mohli uviesť?

Na druhej strane sa povedalo, že keď povedzme človek ráno vstáva z postele, je možné, že sa odohráva iba toto: zvažuje: "Je načase vstať?", pokúša sa rozhodnúť a vtom sa pristihne pri tom, že vstáva /he finds himself getting up/. Tento spôsob opisu zdôrazňuje neprítomnosť aktu vôle. Tak predovšetkým: kde nachádzame prototyp niečoho takého, t. j., ako sme prišli na ideu takéhoto aktu?

s. 227

Myslím, že prototypom aktu vôle je zážitok svalovej námahy. - V uvedenom opise je však čosi, čo nás zvádza k tomu, aby sme oponovali, namietame: "Nie je to tak, že sa iba "pristihujeme", že iba pozorujeme seba samých, ako vstávame, akoby sme pozorovali niekoho iného! Nepodobá sa to, povedzme, na situáciu, keď sledujeme určité reflexné pohybe. Ak sa napríklad postavím bokom k stene, dotýkajúc sa jej chrbtom zvesenej ruky, a potom, držiac nehybne rameno, silno zatlačím chrbtom ruky proti stene, a to všetko pomocou deltového svalu, tak - ak rýchlo odstúpim od steny a nechám ruku voľne visieť - sa začne sama od seba, bez zásahu z mojej strany, dvíhať, v tomto type prípadov by bolo namieste povedať: "Zisťujem /find/, že sa mi dvíha ruka.""

Okrem toho je jasné, že medzi prípadmi, keď - ako v uvedenom experimente - pozorujem, ako sa mi dvíha ruka či sledujem, ako niekto iný vstáva z postele, a prípadom, keď sa pristihnem pri tom, že vstávam, existujú nápadné rozdiely. Napríklad v poslednom prípade vôbec nie je prítomný prvok, ktorý by sa dal nazvať prekvapením, a okrem toho - na vlastné pohyby sa nepozerám tak, ako by som sa možno pozeral na pohybe niekoho, kto sa prevracia v posteli, keď by som sa mohol napríklad sám seba pýtať: "Chystá sa vstať?" Existuje rozdiel medzi úmyselným aktom vstávania z postele a neúmyselným dvíhaním mojej ruky. Neexistuje však jeden spoločný rozdiel medzi takzvanými úmyselnými a neúmyselnými aktmi, totiž prítomnosť či neprítomnosť jedného prvku, "aktu vôle".

Opis vstávanie, pri ktorom človek povie "jednoducho sa pristihujem pri tom, že vstávam," naznačuje, že chce povedať, že pozoruje sám seba, ako vstáva. A určite môžeme povedať, že pozorovací postoj v tomto prípade chýba. Pozorovací postoj však navyše nie je nepretržitým stavom mysle či niečoho iného, v ktorom sa takpovediac nachádzame po celý čas, keď pozorujeme.

s. 228

Ide skôr o akúsi rodiny rôznych skupín činností a zážitkov, ktoré nazývame pozorovacími postojmi. Dalo by sa približne povedať, že existujú prvky zvedavosti v pozorovaní, pozorné očakávanie, prekvapenie, a existujú aj takpovediac výrazy tváre a gestá zvedavosti, pozorného očakávania a prekvapenia, a ak súhlasíš, že pre každý z týchto prípadov existuje viac než jeden charakteristický výraz tváre, a že môžu existovať tieto prípady bez akéhokoľvek charakteristického výrazu tváre, tak pripustíš, že každému z týchto troch slov zodpovedá nejaká rodina javov.

12. Keby som bol povedal "keď som mu povedal, že vlak odchádza o 3.30 a pritom som tomu veril, udialo sa len to, že som vyslovil danú vetu" a niekto by mi odporoval slovami "to predsa nemohlo byť všetko, pretože je možné, že by si "iba vyslovil vetu" bez toho, že by si veril tomu, čo hovoríš," - moja odpoveď by znela: "Nechcel som povedať, že medzi prípadom, keď hovoríš a pritom veríš tomu, čo hovoríš a prípadom, keď hovoríš a pritom neveríš tomu, čo hovoríš, neexistuje nijaký rozdiel, ale dvojica "veriť, že"/"neveriť, že" sa vzťahuje na rozmanité rozdiely v rôznych prípadoch (na rozdiely, tvoriace rodinu), a nie na jeden rozdiel - rozdiel medzi prítomnosťou a neprítomnosťou určitého duševného stavu."

13. Pouvažujme o rozmanitých charakteristických vlastnostiach úmyselných a neúmyselných činov. V prípade dvíhania ťažkého bremena sú pre úmyselné dvíhanie zrejme najcharakteristickejšie rozmanité zážitky námahy. Na druhej strane, porovnajme to s prípadom písania, s úmyselnou činnosťou, kde sa vo väčšine bežných prípadov nevyskytne nijaká námaha, a ak aj pociťujeme nejakú únavu a napätie vo svaloch ruky, nie je to zážitok "ťahania" a "tlačenia", o ktorých by sme hovorili ako o typických úmyselných činnostiach. Porovnaj ďalej dvíhanie ruky, keď ňou dvíhaš nejaké bremeno, s dvíhaním ruky, keď ňou napríklad ukazuješ na nejaký predmet nad sebou.

s. 229

Druhý prípad sa určite bude pokladať za úmyselný akt, hoci sa v ňom s najväčšou pravdepodobnosťou prvok námahy vôbec nevyskytne, toto dvíhanie ruky, aby si ňou ukázal na nejaký predmet, sa vlastne veľmi podobá na dvíhanie zraku, aby si sa naň pozrel, a tu si len ťažko vieme predstaviť nejakú námahu. - Opíšme teraz nejaký akt neúmyselného dvíhania ruky. Máme tu prípad z nášho experimentu, a ten charakterizovala úplná neprítomnosť svalového napätia a takisto pozorovateľský postoj k dvíhaniu ruky. Pred chvíľou sme však videli prípad, v ktorom svalové napätie tiež nevystupovalo, a existujú prípady, v ktorých by sme činnosť nazvali úmyselnou, hoci k nej zaujímame pozorovateľský postoj. Existuje však rozsiahla trieda prípadov, v ktorých práve zvláštna nemožnosť zaujať pozorovateľský postoj k určitej činnosti charakterizuje túto činnosť ako úmyselnú. Pokús sa napríklad pozorovať, ako sa ti dvíha ruka, keď ju úmyselne dvíhaš. Samozrejme, že vidíš, ako sa dvíha, tak ako to vidíš povedzme v uvedenom experimente, akosi ju však nemôžeš rovnakým spôsobom sledovať zrakom. Možno ti to bude jasnejšie, ak porovnáš dva rozdielne prípady, keď očami sleduješ čiaru na hárku papiera, a) nejakú nepravidelnú čiaru, b)napísanú vetu. Zistíš, že v prípade a) sa zrak akoby striedavo kĺže a vzápätí zasekáva, zatiaľ čo pri čítaní vety sa kĺže hladko.

Pouvažuj teraz o prípade, v ktorom zaujímame pozorovateľský postoj k nejakej úmyselnej činnosti. Mám na mysli tento veľmi poučný prípad: pokús sa nakresliť štvorec s uhlopriečkami tak, že na kresliaci papier položíš zrkadlo a ruku riaď podľa toho, čo vidíš, keď sa na ňu pozeráš do zrkadla. A tu je človek náchylný povedať, že našimi skutočnými činnosťami, tými, na ktoré sa vôľa vzťahuje bezprostredne, nie sú niečo, čo je niekde ďalej v pozadí, povedzme činnosti našich svalov.

s. 230

Sme náchylní porovnať tento prípad s nasledujúcimi: predstav si, že by sme mali pred sebou rad pák, prostredníctvom ktorých by sme pomocou nejakého skrytého mechanizmu mohli riadiť ceruzku kresliacu na hárok papiera. Možno by sme mali pochybnosti, ktorou pákou máme potiahnuť, aby sme dosiahli požadovaný pohyb ceruzky, a mohli by sme povedať, že sme touto pákou potiahli úmyselne, hoci chybný výsledok, ktorý sme tým dosiahli, sme nespôsobili úmyselne. Toto porovnanie, hoci sa nám tak nenútene ponúka, je však veľmi zvádzajúce. V prípade pák, ktoré sme videli pred sebou, vystupovalo totiž - skôr než sme nejakou potiahli - čosi také ako rozhodovanie, ktorou potiahneme. Hrá však naša vôľa takpovediac na klávesnici svalov a rozhoduje sa, ktorú klávesu najbližšie použije? - Pre niektoré činnosti, ktoré nazývame úmyselnými, je charakteristické, že v istom zmysle "vieme, čo sa chystáme urobiť" skôr, než to urobíme. V tomto zmysle hovoríme, že vieme, na ktorý predmet sa chystáme ukázať, a to, čo by sme mohli nazvať "aktom poznania", by mohlo spočívať v pozeraní sa na daný predmet predtým, než naňho ukážeme, alebo v opisovaní jeho polohy pomocou slov alebo obrázkov. Teraz by sme svoje kreslenie štvorca prostredníctvom zrkadla mohli opísať slovami, že naše činy boli úmyselné, pokiaľ ide o ich motorický aspekt, no nie, pokiaľ ide o ich aspekt vizuálny. To by sa dalo preukázať napríklad našou schopnosťou zopakovať na požiadanie pohyb ruky, ktorý viedol k nesprávnemu výsledku. Bolo by však zrejme absurdné tvrdiť, že tento motorický charakter úmyselného pohybu spočíval v tom, že sme vopred vedeli, čo sa chystáme urobiť, akoby sme mali v duchu pred sebou nejaký obraz kinestetického vnemu a rozhodli sa, že tento vnem vyvoláme. Pripomeňme si experiment, ktorého účastník mal prepletené prsty, keby si mu prikázal pohnúť niektorým prstom a namiesto toho, že by si mu príslušný prst ukázal z diaľky, by si sa jeho prsta dotkol, pohol by ním vždy bez najmenších ťažkostí.

s. 231

Existuje tu pokušenie povedať: "Samozrejme, že ním teraz dokážem pohnúť, pretože teraz viem, ktorým prstom mám pohnúť." Vyvoláva to dojem, akoby som ti teraz ukázal, ktorý sval máš stiahnuť, aby si dosiahol požadovaný výsledok. Slovo "samozrejme" vyvoláva dojem, akoby som ti tým, že som sa dotkol tvojho prsta, poskytol nejakú informáciu, ktorá ti oznamuje, čo máš robiť. (Akoby to bežne bolo tak, že keď prikážeš človeku pohnúť tým a tým prstom, mohol by splniť tvoj príkaz preto, lebo vie, ako má tento pohyb uskutočniť.)

(Je zaujímavé pozastaviť sa tu nad prípadom sŕkania tekutiny cez slamku, keby sme sa ťa spýtali, ktorou časťou tela sŕkaš, bol by si náchylný tvrdiť, že ústami, hoci prácu vykonali svaly, ktorými naberáš dych.)

Položme si teraz otázku, čo by sme nazvali "neúmyselným hovorením". Uvedom si predovšetkým, že keď normálne, úmyselne hovoríš, sotva by si mohol opýtať to, čo sa deje, slovami, že nejakým aktom vôle pohybuješ ústami, jazykom, hrtanom atď. ako prostriedkami na vydanie určitých zvukov. Všetko, čo sa deje v tvojich ústach, hrtane atď. a všetky pocity, ktoré máš v týchto častiach počas hovorenia, by sa zdali byť takmer druhotnými javmi sprevádzajúcimi vydávanie zvukov, a človek by rád povedal, že zvuky samé spôsobuje vôľa bez sprostredkujúceho mechanizmu. Z toho vidieť, aká voľná je naša idea tohto činiteľa - "vôle".

Prejdime teraz k neúmyselnému hovoreniu. Predstav si, že by si mal opísať nejaký prípad - čo by si urobil? Pravdaže, existuje prípad hovorenia zo spánku, vyznačuje sa tým, že hovoríme a neuvedomujeme si to, a po prebudení sa na to nepamätáme. Toto by si však zrejme nenazval charakteristikou neúmyselnej činnosti.

Lepším príkladom neúmyselného hovorenia by bol, domnievam sa, prípad mimovoľných výkrikov: "Ach!", "Pomoc!" a podobne, ktoré sa podobajú výkrikom bolesti.

s. 232

(Toto by nás mimochodom mohlo priviesť k uvažovaniu o "slovách ako vyjadreniach pocitov".) Niekto by mohol povedať: "Určite sú to dobré príklady neúmyselnej reči, pretože v týchto prípadoch nielenže neexistuje nijaký akt vôle, pomocou ktorého hovoríme, ale v mnohých prípadoch vyslovujeme tieto slová proti vlastnej vôli." Odvetil by som: určite by som to nazval neúmyselným hovorením, a súhlasím s tým, že tu chýba ak vôle, ktorý by týmto slovám predchádzal alebo ich sprevádzal - ak máš pod "aktom vôle" na mysli určité akty úmyslu, predbežného uváženia, alebo úsilia. V mnohých prípadoch úmyselnej reči však nepociťujem nijaké úsilie, väčšina toho, čo úmyselne vravím, nie je vopred uvážená, a neviem o nijakých aktoch úmyslu, ktoré by hovoreniu predchádzali.

Skríknutie od bolesti proti vlastnej vôli by sa dalo prirovnať k zdvihnutiu ruky proti vlastnej vôli, keď ju niekto - s kým práve zápasíme - nasilu vytlačí dohora. Je tu však dôležité uvedomiť si, že vôľa - alebo by sme skôr povedali "želanie" - neskríknuť, je prekonané iným spôsobom, než akým sila protivníka prekonáva náš odpor. Keď skríkneme proti vlastnej vôli, akoby nás niekto nečakane prepadol, akoby nás niekto prinútil zdvihnúť ruky tak, že nám nečakane vrazí zbraň do rebier a rozkáže: "Ruky hore!"

14. Pouvažuj teraz o nasledujúcom, pri všetkých týchto úvahách veľmi užitočnom príklade. Aby sme videli, čo sa deje, keď niekto rozumie nejakému slovu, zahráme sa túto hru: máš zoznam slov, tvoria ho sčasti slová môjho rodného jazyka, sčasti slová cudzích jazykov, ktoré viac-menej poznám a sčasti slová jazykov, ktoré vôbec nepoznám (alebo, čo je vlastne to isté, nezmyselné slová, vymyslené pre túto príležitosť). Ďalej, niektoré zo slov môjho rodného jazyka patria k tým, ktoré sa bežne, každodenne používajú: niektoré z nich, napríklad "dom", "stôl", "človek", by sme mohli nazvať základnými, pretože patria medzi tie ktoré si dieťa osvojuje ako prvé, a niektoré sú zasa slovami detskej reči - napr. "mama", "tato". Okrem toho sú tu viac-menej spoločné odborné termíny - napríklad "karburátor", "dynamo", "poistka" atď. Všetky tieto slová mi čítajú nahlas a po každom z nich mám povedať "áno" alebo "nie", podľa toho, či príslušnému slovu rozumiem alebo nie. Potom sa pokúšam spomenúť si, čo sa dialo v mojej mysli, keď som rozumel slovám, ktorým som rozumel, a keď som nerozumel tým ostatným. A opäť bude užitočné, keď popri takzvaných duševných udalostiach budeme brať do úvahy aj konkrétny tón hlasu a výraz tváre, s ktorými som vyslovoval "áno" a "nie". - Možno nás prekvapí, keď zistíme, že hoci nám tento experiment ukáže množstvo rôznych charakteristických zážitkov, neukáže nám nijaký taký, ktorý by sme boli náchylní nazvať zážitkom rozumenia. Budú medzi nimi napríklad takéto zážitky: počujem slovo "strom" a vravím "áno" s pocitom "samozrejme" a príslušným tónom hlasu. Alebo počujem "potvrdenie" - v duchu si poviem "moment!", matne sa mi vybaví nejaký pomocný prípad a vravím "áno". Počujem "patent", predstavujem si človeka, ktorý vždy toto slovo používal a vravím "áno". Počujem "mama", pripadá mi to zábavné a detinské - "áno". Cudzie slovo, skôr než odpoviem, si veľmi často v duchu najprv preložím do svojho jazyka. Počujem "sintariskop" a vravím si" "To je určite nejaký vedecký prístroj, " možno sa pokúšam - neúspešne - prísť na jeho význam na základe jeho pôvodu a vravím "nie". V ďalšom prípade som si možno povedal: "To znie ako čínština" - "nie". A tak ďalej. Na druhej strane tu bude rozsiahla trieda prípadov, v ktorých si nebudem vedomý toho, e by sa v nich okrem počutia slova a vyslovenia odpovede dialo aj niečo iné. A budú tu tiež prípady, v ktorých si spomeniem na zážitky (pocity, myšlienky), o ktorých by som povedal, že s príslušným slovom nemajú nič spoločného. Teda medzi zážitkami, ktoré dokážem opísať, bude trieda, ktorú by som mohol nazvať triedou typických zážitkov rozumenia a trieda typických zážitkov nerozumenia. Oproti nim však bude stáť rozsiahla trieda prípadov, o ktorých by som musel povedať: "Neviem tu o nijakom špecifickom zážitku, jednoducho som povedal "áno" alebo "nie".