KARL  JASPERS

 

 

 

MALÁ  ŠKOLA  FILOZOFICKÉHO MYSLENIA

 

 

 

 

Kalligram

Bratislava

2002

 

 

 

s. 26

 

II. Dejiny a prítomnosť

 

1.

Tak ako vedenie o kozme, aj vedenie o dejinách sa dnes nesmierne rozširuje. Vykopávky umožnili, aby pre nás nanovo povstali dávno zapadnuté svety. Hovoria k nám doteraz neznáme jazyky a písma. Jaskynné maľby, sochy a nástroje nám umožňujú nazrieť do čias, ktoré písmo nepoznali. A nakoniec nálezy kostier, starých stotisíc i viac rokov, dokazujú biologické jestvovanie človeka v časových obdobiach, oproti ktorým sú nám známe dejiny veľmi krátke.

Empirický obraz celku dejín je takýto: Desaťtisíce rokov a možno oveľa viac trvala prehistória bez písomníctva. Približne pred šesťtisíc rokmi sa začali dokumentované dejiny. Prvé vysoko vyvinuté kultúry v Mezopotámii, Egypte, Indii a Číne vyrástli na území, ktoré tvorí na mape úzky, púšťami prerušovaný pás medzi Atlantickým a Tichým oceánom. Až v období rokov 800 až 200 pred Kristom, takmer nezávisle od seba, došlo v Číne, Indii, Iráne, Palestíne a Grécku (nie v Mezopotámii a Egypte) k duchovným udalostiam, ktoré boli základom vedomia, z ktorého žijeme podnes. Vtedy boli nastolené aj pre nás stále smerodajné základné náboženské a filozofické otázky, i odpovede na ne. Toto obdobie nazývame osou svetových dejín. Z nej vychádzajú tri paralelné vývojové línie - jedna v Číne, druhá v Indii, tretia na Západe. Ešte okolo roku 1400 po Kristovi boli životné formy, technické prostriedky a spôsob práce týchto troch veľkých kultúrnych oblastí navzájom podobné.

 

s. 27

 

Až potom, iba u nás výlučne prostredníctvom nás sa v Európe začala éra techniky: dôsledná racionalizácia všetkých vecí, čistá, nijakým iným spôsobom vedenia neskalená empirická veda, plánovito vynachádzaná, nepretržite postupujúca technika. Dejinný prevrat, aký ľudstvo nikdy predtým nezažilo, stupňoval ovládanie prírody a produkciu tovaru. Námorná doprava, letectvo a rádio vytvorili spojenie obopínajúce Zem. Európania sa stali objaviteľmi, všetci ostatní objavenými. Ľudstvo tak zachvátila technická éra a stala sa základom svetových dejín, ktoré sa začali až ňou.

Zmocňuje sa nás úžas: Po dlhom čase vývoja života na Zemi, po krátkom čase jestvovania človeka teraz táto minúta svetových dejín, trvajúca šesťtisíc rokov, a sekundy jednotných dejín ľudstva, začínajúce sa érou techniky.

Vedomiu sa azda ešte nikdy nenatískala jedinečnosť svetovej dejinnej situácie tak, ako dnes: Odkiaľ? Kam? Prečo? Je tento náš dnešný okamih koncom všetkého, alebo začiatkom v úplne nových podmienkach?

 

2.

Z hľadiska kozmu sú naše dejiny zázrakom to, čo sa dialo a deje na našej planéte v odľahlom kúte jednej z miliárd mliečnych ciest v jedinom uplývajúcom okamihu, dialo sa to aj inde? Alebo sme jedinými rozumnými bytosťami?

Ani najmenšia známka nesvedčí o tom, že by boli iné rozumné bytosti v kozme realitou. To, čo tak samozrejme predpokladáme, možno z dobrých dôvodov aj spochybniť. Pre život nepostrádateľné fyzikálne a chemické podmienky na Zemi, mimo ktorých by život ihneď zanikol, sú mimoriadne zložitou kombináciou v rámci možných stavov hmoty, a ich rozpätie je veľmi úzke. Neviem, či sa dá vypočítať miera pravdepodobnosti výskytu takýchto fyzikálnych podmienok.

 

s. 28

 

Je azda život udalosťou, ktorá sa vyskytla len raz? A druhá vec: Aj keby mal život vzniknúť viackrát, vznikli vždy aj rozumné bytosti? 500 miliónov rokov bol na Zemi život, kým sa objavil človek či predchodcovia človeka (pred pol až jedným miliónom rokov). Objavili sa azda rozumné bytosti, my ľudia, vo vesmíre iba raz? To nevieme.

Ide tu o niečo faktické, čo by v zásade bolo možné vedieť, no rozhodnúť to môže iba skúsenosť. Tápame v čírych domnienkach. Skúsenosť nám zatiaľ nebola dožičená. Kozmické vízie o všade rozptýlených rozumných bytostiach a o styku medzi nimi majú svoju veľkoleposť, sú však iba fikciami.

Sme sami vo vesmíre plnom neživej hmoty, jej premien, pohybov, explózií a útvarov. Vesmír nás nepotrebuje. Ostal by taký obrovský, aký je, ten istý, aj keby zanikla odrobinka našej Zeme a my s ňou. Vesmír tu ani nie je kvôli nám. Platón, Kuzánsky či Kant učili vidieť ho ako stvorený osebe, a nie vo vzťahu k nám. Nie je sférou nášho panstva, je však predmetom našej úcty.

My však z tohto vesmíru poznáme iba vonkajšok jeho hmotného bytia, a preto kolíšeme medzi úžasom a ľahostajnosťou. Pre nás môže byť vzťah medi obrovským vesmírom a nepatrnou Zemou obrátený: náš ľudský svet je predsa všeobsiahly, veľký obsahom našich dejín, v ktorých sa naše meniace sa vedenie o vesmíre javí iba ako moment nášho ducha.

 

3.

Naše dejiny nie sú dejinami prírody. Nemožno ich chápať ako pokračovanie vývoja vesmíru a Zeme v čase, ako rozvoj podôb života na Zemi. Sú zásadne iného charakteru. Prírodné dejiny bez prítomnosti vedomia sú opakovaním vždy toho istého počas dlhých časových období a uskutočňujú sa milióny a miliardy rokov. Naše dejiny trvajú neporovnateľne kratší čas. Na nemeniacom sa biologickom základe menili svoj stav s každou generáciou.

 

s. 29

 

Súvisia s činmi, tradíciami, vedomými spomienkami. Vesmír i príroda je nám niečím cudzím, voči nám ľahostajným. V dejinách sme sami so sebou. Je to, akoby na nás volali naši predkovia a my akoby sme im odpovedali. Na pôde pretrvávajúcej prirodzenosti človeka vyvolávame dejinné javy, ktoré sa nikdy identicky neopakujú.

 

4.

Dejiny znamenajú konanie a tvorbu našich predchodcov, ktorí nás doviedli tam, odkiaľ nezadržateľne postupujeme ďalej. Ľudia od nepamäti vedia o svojich dejinách vďaka mýtom a legendám, od vynájdenia písma svoje činy a skúsenosti zaznamenávajú, aby zabránili ich zabudnutiu. Inak je to s vedou o dejinách. Chceme vedieť, čo sa skutočne stalo. Viažeme sa preto na ešte existujúce reálie, tzv. pramene, na dokumenty, svedecké v, na básnické a umelecké výtvory. Všetky sú vnímateľné, no tak, že v nich chápeme ich údajný zmysel. Veda siaha potiaľ, pokiaľ správne rozumieme reálnej tradícii a pokiaľ môžeme overiť správnosť výpovedí svedkov.

Čistota obsahu vedy sa líši od obsahu mýtov a od obsahu svätých legiend. Svedectvá týkajúce sa svätých legiend nepotvrdzujú fakty, ale sú potvrdeniami v zmysle: "verili sme, že..." Bez viery by sme to, čo nám dosvedčujú veriaci, nemohli ako fakt potvrdiť ani vtedy, keby sme tam sami boli prítomní.

Ako každá veda, aj veda o dejinách naráža na hranice. Enormné rozšírenie nášho vedenia do minulosti a do predtým neznámych oblastí vyvolalo očakávania, ktoré tieto hranice prekračujú. Veda však učí skromnosti pred tajomstvom. Otvorenosť ešte neprebádaných, len nemnohými náznakmi sa prejavujúcich časových období je síce nesmierna, no každý začiatok, aj začiatok niečoho nového v dejinách, nás stavia pred temnotu, v ktorej jeho východisko ostáva vedeniu skryté.

 

s. 30

 

Hranicou vedy o dejinách je aj to, že dejiny v ich úplnosti nepoznáme ako jeden zmysluplný celok. Empirická veda o dejinách všade naráža na náhodu. Náhoda je podstatnou skutočnosťou v tom, čo veda skúma.

 

5.

Vrátim sa späť k našej dnešnej dejinnej situácii. Politicky, sociálne, vedecky, technicky, duchovne nastali také radikálne premeny, že Alfred Weber hovoril o konci doterajších dejín.

Bude to, čo príde, ešte vôbec dejinami v starom zmysle? Udrží sa ešte sila duchovnej tvorivosti, alebo sa obmedzí na techniku? Bude ľudskému životu prepožičiavať zmysel viera, alebo ho udusia rozličné povery? Nastúpi taký spôsob ľudského bytia, v ktorom by sme sa už vôbec neboli schopní poznať? Už nebudeme chápať duchovné výtvory Západu, Číny a Indie? Bude koncom sebazničenie atómovou bombou?

Alebo naopak, najväčšie šance sa otvoria človeku až teraz? Dospejeme k svetovému mieru? Bude tento mier výsledkom zmlúv medzi samostatnými slobodnými štátmi, alebo bude nastolený teroristicky násilím ako panstvo nad Zemou? Bude tak, ako doteraz v dejinách viesť to prekvapujúce, tvorivé, zázračné k novému ľudskému bytiu, skrývajúcemu v sebe dejinné tisícročia? Bude ľudské bytie nesené novou vierou? Ani na jednu z týchto otázok nemožno dať odpoveď.

 

6.

Dotknem sa len jedného: vedomia sebazničenia, ktoré je dnes rozšírené. Zdá sa, akoby všetko so strašlivou samozrejmosťou naznačovalo zánik človeka.

Dochádza k premene jestvovania na proces produkovania a konzumovania, ktorý smeruje k stále rýchlejšej výmene tovarov.

 

s. 31

 

Všetko má čoraz menšiu trvanlivosť: byty, odev, nábytok, úspory. Je nevyhnutné žiť uplývajúcemu okamihu. Šetrenie vyzerá ako hlúposť. Ekonóm, podnietený možno neúčelnými opatreniami v boji proti pomalej inflácii, môže vyhlásiť: "Čo sa vlastne deje? Ľuďom, s výnimkou dôchodcov, ešte nikdy nebolo tak dobre ako teraz. Nezdá sa mi vôbec múdre narušiť tento stav."

Vo svete politickej slobody smerujú faktické skutky ľudí k jej zničeniu. To však znamená: sloboda je naším drahocenným majetkom ešte nikdy nebolo tak nádherne. Môžeme žiť, ako chceme.

Tento podvodný verejný stav, ktorý vznikol, sa zastiera, čo nie je bez následkov. Rozpad trvácnosti v materiálnom svete spôsobuje aj zanikanie ľudského prostredia a zachvacuje ľudské bytie samo. Manželská, priateľská, zamestnanecká vernosť sa spochybňuje. Všade to isté: Trvácnosť mizne, na nič nie je spoľahnutie.

Zdedená dejinná podstata sa spotrebúva technickými formami života, ktoré obopínajú Zem. Okolitý svet sa transformuje na stroj. Éra techniky vytvára podmienky, v ktorých už nemôže pretrvať nič minulé.

Viera čerpajúca zo svojho zdroja ledva nachádza nejakú účinnú reč. Duševným stavom je prázdno, svet sa stáva nudným, neradostným miestom zábavy.

Počujeme: "Boh je mŕtvy." Cirkvi však prekvitajú. Sú sebavedomé. Ľudia si prostredníctvom nich žijú bezstarostne a sú spokojní s ich mocnými reprezentáciami, aj keď sú zrejme iba veľkolepými spráchnivenými kulisami.

Vzájomne si ideme na nervy. Útočiskom, ktoré všetko zatemňuje, sa stáva hlbinná psychológia. Vedecká poverčivosť očakáva spásu od pseudovedy. Myslíme si: Len čo budú odhalené všetky fikcie a ideológie, človek, dovtedy chorý a odcudzený, sa uzdraví. A zdravie je najvyšším šťastím a cieľom.

 

s. 32

 

A tak sa zdá, že všetky skazonosné procesy sú odstránené. No aj keď proti nim nasadíme zo súčasného bohatého duchovného života to, čo je v ňom bezpochyby prítomné, je to stále dvojznačné: Vedy uskutočňujú svoje veľkolepé objavy, a hoci sa v množstve nových zistení špecializujú, i v rámci špecializácie samej sú vydané napospas nekonečnosti, ktorú nezvládajú. - Technika ešte stále prekonáva očakávania, a predsa práve tým vydáva človeka skaze. - Poézia hovorí v pôsobivých podobách, no najpôsobivejšie o tom zúfalom, poburujúcom, nihilistickom. - Umenie je rafinované v mnohorakosti svojich zručností, v dokonalosti svojej artistiky, najmocnejšie je však tam, kde privracia človeka tvárou k zániku.

Nie je to život pred koncom? Nie je produktivita našej éry plameňom, v žiari ktorého toto vo vesmíre s ničím neporovnateľné ľudské bytie zanikne? Má byť táto neslýchaná zručnosť životom bez budúcnosti, ktorý sa tam, kde si to uvedomuje, cíti vyvretým pred zamknutými bránami?

Vedomie zániku sa stalo podnetom k moderným mýtom o zániku, napríklad: Dejiny od začiatku speli k tomuto koncu. Ich tvorivá sila bola prechodným svetlým zjavom na ceste sebazničenia, ktoré sa uskutočňovalo od začiatku. Prečo nastáva práve teraz? Klages: v osemdesiatych rokoch 19. Storočia opustila esencia Zeme planétu. H. G. Wells: Hmota, proces života, proces poznávania, súčasne všetko dospelo svojou prirodzenosťou k skaze.

Dosť už spravodajstva o náladách, názoroch a myšlienkach. Keďže sa pokladajú za nevyhnutné poznanie, určite sú lživé. Protiinštancie tu sú. Rovnako však nie sú schopné dokázať, že budúcnosť by mala mať nejaký šťastnejší priebeh.

Vystríhajme sa ohovárania prítomnosti. Aká sloboda a jednoduchá dôstojnosť je dnes v jednotlivcoch, ktorí, odvrhnúc všetku falošnú útechu, aj v krajných situáciách v bezvýhradnej pravdivosti z viery nevedenia jednoducho vykonávajú svoju každodennú prácu a s pokojnou mysľou umierajú.

s. 33

 

Koľko svetla u ľudí, ktorí sú sami sebou!

Keď chápeme dejiny ako proces, ktorý od začiatku smeruje k sebazničeniu ľudstva, zabúdame, že láska, vážnosť, veľkosť človeka, nádhera diel, ktoré vytvoril, sú znamením niečoho, čo presahuje akýkoľvek proces zániku.

 

7.

Budúci chod dejín je ako celok úplne neistý. Možno azda z malých náznakov slobody vytušiť najvyššie možnosti budúcnosti? Nestál človek vždy na rázcestí?

Neleží v pochybnostiach samých aspoň tušenie nejakého nového ľudského bytia, prekonávajúceho zlo? Keď filozofujeme, nikdy sa nemôžeme poddávať zlovestným proroctvám. Pretože neviem, smiem dúfať do tej miery, do akej ja zo svojej strany robím, čo môžem, aby som svojím myslením a životnou praxou postavil proti zlu znamenie z istoty východiska.

To však znamená, že pozorovanie dejín a prítomnosti neuspokojuje iba naše vedenie, neslúži iba našej predstave o veľkosti a úbohosti človeka a  o nádhere jeho diel. To podstatné je, že prebúdza zodpovednosť.

Zmysel pre pravdu si nárokuje spoznať, čo bolo. Dejiny sú však aj predmetom nášho posudzovania. Máme sa rozhodnúť, čo budeme nasledovať a čo odvrhneme. Viesť nás majú vysoké nároky našich predkov, ktoré pokladáme za svoje.

Záväzky našich predkov musíme vziať na seba, pretože za ne ručíme. Nemôžeme uniknúť svojmu pôvodu. Vychádzajúc z toho, čo je dané našimi dejinami, sme slobodní len v spoluurčovaní budúcnosti.

V zrkadle dejín hľadíme ponad úžinu toho, čo je iba prítomnosťou, a vidíme kritériá. Náš duch stráca bez dejín dych.

 

s. 34

 

Skryme pred sebou svoje dejiny, a ony nás prepadnú, ani nebudeme vedieť ako. A povedú nás bláznivé prízraky minulosti.

Sme zodpovední za to, ktoré úlohy uznáme za svoje. Svoj osud dnes vidíme ako súčasť osudov ľudstva. Je našou úlohou nájsť to, čo spája všetkých ľudí.

Nemožno však očakávať, a ani si nemôžeme želať, aby životný obsah, vera či životné formy, ktoré spájajú všetkých, mali jeden jediný zmysel. To by ochromovalo zjavovanie sa večného v čase. Tým spoločným, čo spája všetkých, môže byť len mierové politické spoločenstvo, založené na neustálych kompromisoch v otázkach nášho jestvovania. Toto spoločenstvo si žiada jednotnosť vo vôli k mieru, čo vlastne znamená jednotnosť pri zabezpečovaní nevyhnutných podmienok pre trvalý mier.

Úlohou filozofie je pripomínať otvorenosť budúcnosti a obmedzenia každého, akokoľvek nádherného usporiadania ľudských záležitostí, a stupňovať tak zodpovednosť v každej novej konkrétnej situácii.

 

8.

Východisko i cieľ však ostávajú nejasné. Keď nás dejiny premáhajú, pripravujú nás o pokoj. Chceli by sme nájsť nejaké miesto mimo dejín a vychádzajúc z neho žiť v dejinách.

Najprv nastáva obrat každého jednotlivého človeka k sebe samému, k svojej existencii v osudovom spoločenstve s druhmi vo svete, ktorý je pre nich spoločný. Vo svojom jestvovaní sú síce úplne závislí, no v priestore, ktorý je im dožičený, sú svojím vlastným východiskom.

Posledný krok: V miere, do akej dospievame sami k sebe a vidíme základ vecí, už pre nás dejiny nie sú naším zajatím. Sú iba nevyhnutným miestom na to, aby sme svojím vlastným konaním a skúsenosťou dospeli k tomu, čo skutočne je.

 

s. 35

 

A keby sme z dejín vystúpili, upadli by sme do ničoty. Bez nášho jestvovania v dejinách by sme nemali vodidlo k tomu, čo skutočne je. Bez nich by sme nemali nijakú reč, ktorá by nám nepriamo hovorila o základe, z ktorého pochádzame a ktorý nás nesie.

Z dejín nemôžeme vystúpiť, keď ich už takmer prekročíme, začnú presvitať z odinakiaľ. Je to, akoby sme zakúšali večnú prítomnosť - naprieč časom - v zjavení času.

 

 

 

 

 

s. 36

 

III. Základné vedenie

 

1.

Neprestajne rozširujeme hranice nášho vedenia o vesmíre i o dejinách. Je to, akoby sme sa strácali v nezavŕšiteľnej nekonečnosti kozmických a dejinných skutočností. Vo vzťahu k nim obom si uvedomujeme nepatrnosť a bezvýznamnosť svojho jestvovania.

A vesmír? Ten mlčí. Vie o sebe? V jeho nemote nenachádzame ani najmenší náznak toho, že by vedel o sebe samom. My však o ňom vieme. Sme mimoriadnymi bytosťami, ktoré vedia o tom najväčšom, o vesmíre, a sú schopné ho skúmať. Vedomie ničotnosti nášho ľudského bytia sa mení na svoj protiklad.

Keby sme o vesmíre nič nevedeli, nebolo by to potom tak, akoby vôbec nebol? To znie absurdne. My sa však pýtame: Čo by to bolo za bytie, ktoré by o sebe nič nevedelo, a ktorého by si nikto nebol vedomý? Bola by to iba možnosť stať sa vedomým? Bolo by to niečo, čo takpovediac čaká, aby sa to stalo javom pre nejakú bytosť, ktorej sa to javí? Nie sme my, toto vesmírne nič, tým skutočným bytím, okom, ktorému sa javí svet?

A naše dejiny? Vo vzťahu k nim sme si vedomí svojej individuálnej malosti, no v inom zmysle. Chápeme, čím sa ľudia stali, čo urobili a vytvorili. Čím viac a čím lepšie chápeme, o to jasnejšie vidíme pred sebou niečo nekonečné, čo nás však neutláča, ale prijíma. Naše pochopenie nás privádza do blízkosti toho najväčšieho.

 

s. 37

 

Nikdy sa mu nevyrovnáme, no napriek svojej malosti sme pri ňom, tam, odkiaľ dostávame odpoveď.

Čo sme my, tieto oči vo svete, ktoré vidia, vedia, chápu? My ako rozumné bytosti sme miestom - jediným miestom, ktoré poznáme - kde sa v našom predmetnom myslení, v našom chápaní, v našom konaní a tvorbe, v každej podobe našej skúsenosti odhaľuje to, čo je.

No ešte čosi navyše: My nie sme iba vedomím, ale sebauvedomením. Zjavuje sa nám nielen súcno, ale aj samo toto zjavovanie.

Vykonávame skok od rozumového poznávania predmetov k nepredmetovému sebauvedomeniu, k uvedomeniu si toho, čo pri rozumovom poznávaní uskutočňujeme a zakúšame.

Pôda, na ktorú sa týmto skokom dostávame, je z hľadiska vedenia o svete ničím, z hľadiska kladenia filozofických otázok je možnosťou založenia nového vedomia bytia. To nazývame základným vedením.

Rozvinúť toto vedenie znamená takpovediac preskočiť svoj vlastný tieň či chodiť dolu hlavou. Pokúsme sa o to!

 

2.

Vždy, keď myslíme, sa ako ja zameriavame na predmety, ako subjekt na objekty.

Tento vzťah je jedinečný, neporovnateľný s nijakým iným vzťahom na svete. Ja mieni nejaký predmet. Táto zameranosť pri mienení je tým jednoznačnejšia, čím zreteľnejšie myslíme. Toto znamená byť bdelým.

Toto je skutkový stav, ktorý je pre nás v každom okamihu samozrejmosťou, no len zriedkavo o ňom rozmýšľame. Ak sa nad ním zamyslíme, stáva sa čoraz pozoruhodnejším.

 

s. 38

 

Ako k nám pristupuje predmet? Tak, že ho reálne stretneme, že ho uchopíme v podobe, v akej sa nám ponúka, že si vytvoríme jeho myšlienkový obraz, ktorý sa nám natíska ako správny.

Jestvuje predmet osebe? My ho mienime ako taký, ktorý je a ku ktorému pristupujeme. Označujeme ho ako niečo, vec, vecný obsah, objekt. No pre nás je taký, akým sa ukazuje. Pretože my sme, on je taký, aký je.

Sme tu azda ako subjekty osebe, vyzerajúce objekty, ktoré pred ne predstupujú, alebo na ktoré narážajú? No skôr než hľadáme, vždy tu musí byť nejaký predmet pre nás, pretože samých seba si uvedomujeme až vtedy, keď sme súčasne zameraní na predmety. Nijaké ja nie je bez nejakého predmetu, a nijaký predmet nie je bez ja. To isté inými slovami: Bez subjektu niet objektu, bez objektu niet subjektu.

Ak však nie sú bez seba navzájom, ta ako k sebe patria? Ak nie sú od seba oddeliteľné, čo je to spájajúce jedno, v ktorom sú predsa len oddelené tak, že subjekt sa uvažujúc zameriava na objekt?

My to nazývame obklopujúcim, celkom subjektu a objektu, ktorý sám nie je ani subjektom, ani objektom.

Subjekt-objektové rozštiepenie je základnou štruktúrou nášho vedomia. Až v nej dospieva nekonečný obsah obklopujúceho k jasnosti. Všetko, čo je, musí sa v obklopujúcom vyskytovať v subjekt-objektovej rozštiepenosti.

No samo obklopujúce nemôžeme myslieť ako predmet, pretože tým by sa to stalo objektom. Ak ho chceme myslieť, musíme sa vzdať pôdy, na ktorej stojíme pri uvažovaní o predmetoch ležiacich pred nami. Hľadáme preto nejakú inú pôdu, ktorá nie je ani objektom, ani subjektom.

Aby sme k nej dospeli, uskutočňujeme to, čo nazývame základnou filozofickou operáciou. Nie je to metóda výskumu. Ňou sa deje niečo v nás. Jej jazykové sprostredkovanie v myšlienkových formách poskytuje len vodidlo. Tieto myšlienkové formy sa nedajú použiť na poznanie niečoho, no objasňujú nám spôsoby zjavovania sa bytia.

 

s. 39

 

3.

Približne takto: Ak to, čo je, nie je ani objektom, ani subjektom, ani predmetom, ani ja, ale je obklopujúcim, ktoré sa vo svojej rozštiepenosti zjavuje, potom všetko, čo sa deje v rozštiepenosti, je javom. To, čo pre nás je, je jav ako objasnenie obklopujúceho v subjekt-objektovom rozštiepení. To, čo vnímame, spočíva spôsobom svojej zmyslovej reálnosti v priestore a čase, to, čo myslíme, spočíva vo formách mysliteľnosti. Týmto spôsobom to je nie osebe, ale v rozštiepenosti pre mňa.

Náš svet rozhodne nie je svetom zdania v protiklade k nejakému inému, skutočnému svetu. Existuje len jeden svet.

Otázkou však je, či tento svet, tak ako ho zakúšame v subjekt-objektovej rozštiepenosti, je už bytím samým, a či toto bytie nie je nič iné ako poznateľný svet.

Odpoveď: Svet nie je zdaním, je realitou. No táto realita je javom. Ako javovosť je nesený skutočnosťou, obklopujúcim, no toto obklopujúce nikdy nevystupuje vo svete ako realita, ako skúmateľný predmet.

 

4.

spôsob, akým je subjekt-objektové rozštiepenie v obklopujúcom, nie je jediný. Venujme krátky pohľad tejto rozmanitosti.

Počujeme napríklad: Farby nie sú objektívne, ale vznikajú pôsobením elektromagnetických vĺn na zmyslový orgán ako subjektívne javy. Objektívne sú len vlny, svet osebe je bezfarebný a bez svetla. No toto neplatí! Tak by to predsa bolo iba vtedy, keby hmota, predmet výskumu fyziky, bola bytím osebe, a nie iba formou javu.

 

s. 40

 

Je to celkom inak. Pre subjekt zmyslovej bytosti sú farby úplne objektívne. Fyzikálne a biologické poznanie síce poukazuje na podmienky, za ktorých farby vystupujú ako realita, farby sa však rozhodne nedajú vysvetliť z bezfarebných vĺn. Sú isté náznaky, ktoré na to poukazujú, napr.: lineárnej postupnosti vlnových dĺžok, malému výrezu z oveľa väčšej postupnosti elektromagnetických vĺn nezodpovedá nejaká lineárna postupnosť farieb, ale farebný kruh, ktorý sa končí sám v sebe. Je istá objektívnosť farebnosti, ktorá sa skúma ako taká bez ohľadu na fyzikálne podmienky jej výskytu. K objektívnosti farieb patrí subjektívnosť v živom jestvovaní zahŕňajúcom obidve.

Tak je to so všetkým živým. Ako sme počuli v prvej prednáške, život nestačí chápať ako živú substanciu, ako živé telo. Je to skôr celok vnútorného a okolitého sveta, vždy vo zvláštnej podobe. Kto by dal vzísť životu, musel by vždy stvoriť svet, zahŕňajúci vnútorný aj okolitý svet.

Život nazývame jestvovaním. Živé jestvovanie nazývame obklopujúcim, ktoré rozštiepené na vnútorný a okolitý svet, udržiava oba svety vo vzájomnom vzťahu. M ľudia sme jednou z foriem tohto živého jestvovania a ako takí sme jednou z foriem života.

Táto podoba obklopujúceho, živé jestvovanie, nevie o sebe nič. My vieme, pretože my ľudia sme aj inou podobou obklopujúceho: myslením, ktoré sa mieniac zameriava na predmety a myslí seba samo. Toto obklopujúce je nielen vedomím v rozmanitosti svojho jestvovania, ale aj správnym alebo nesprávnym vedomím. Nesprávne, iba subjektívne, je nekonečnenásobné, správne, objektívne, je len jedno. To zahŕňa v sebe všetko, čo možno myslieť a vedieť, a čo sa nedá dosiahnuť nijakým jednotlivým jestvujúcim vedomím. Preto ho nazývame vedomím vôbec.

Vzťah medzi subjektívnym myslením a tým, čo je objektívne myslené, možno prirovnať k tomu, čím sú objektívne farby a tóny vo vzťahu k zmyslovosti jestvovania.

 

s. 41

 

Myslenie sa uskutočňuje vo výpovediach - kategóriách - a týka sa mysleného. Hovoríme, že niečo je príčinou, substanciou, realitou atď. Tieto kategórie sú tvorené subjektom vedomia všeobecne a súčasne ú objektívnymi kategóriami, v ktorých stoja pre nás všetky poznateľné veci. Náuka o kategóriách ako náuka o výrokových formách nášho myslenia je súčasne náukou o formách samých vecí, ktoré k nám pristupujú. Ono obklopujúce vedomia všeobecne drží spolu objektívne mysliace výpovede bez toho, aby ono samo bolo subjektom a objektom.

No a ďalej nie sme iba živým jestvovaním a vedomím vôbec. Sme "duch", ktorý tvorí obrazy a tvary. V tvorivých predstavách našej subjektívnej fantázie sa prejavuje duchovná objektivita. Jedna nie je bez druhej.

Nakoniec a predovšetkým, a v skutočnosti sme ako možná existencia slobodou. Existencia vo svojej slobode je schopná vzťahovať sa na transcendenciu, prostredníctvom ktorej si je darovaná. Skutočnosťou našej existencie je ja v jeho stávaní v čase. Naša existencia je v našej láske, ona hovorí ako svedomie, ona spája ako rozum.

Ako jestvovanie sme rozmanitosťou sebapotvrdzujúcich sa jednotlivých bytostí. Ako vedomie vôbec sme

jedným subjektom, viac či menej prítomným v našich mnohorakých jestvujúcich subjektivitách. Ako duch sme fantáziou v ríši tvarov, ktorá k nám pristupuje v našich výtvoroch. Ako existencia sme stávaním sa sebou vo vzťahu k transcendencii, k základu vecí.

Keď hovorím, že sme živým jestvovaním, vedomím vôbec, duchom, existenciou, tak tým nemyslím, že sme nejakým náhodným zoskupením týchto foriem obklopujúceho.

Filozoficky utvárané základné vedenie, ktoré tu môžeme iba spomenúť, a nie ho rozvíjať, uvoľňuje priestor jasnosťou nášho sebauvedomenia, ktoré sa v ňom štruktúruje.

 

s. 42

 

Oslobodzuje z obmedzení. Spriehľadňujú sa prostriedky, ktorými sa uskutočňujeme ako existencia.

 

5.

Vrátim sa na začiatok: Základné vedenie nám prostredníctvom základnej filozofickej operácie prináša vedomie javovovsti našej časovej reality. To má isté následky pre náš vnútorný postoj.

Realita je jav, ale nie sama skutočnosť osebe. Sme vrhnutí do tohto reálneho sveta, v ktorom sa orientujeme prostredníctvom všeobecne platného vedeckého poznania, nevidíme ním však za tento svet. Až filozofický vhľad nás vyslobodzuje z pripútanosti k tomuto svetu.

Prvým krokom k tomuto filozofickému vhľadu je údiv nad samozrejmosťou: čo to je a čo to znamená, že ako subjekty sme pri uvažovaní zameraní na predmety, a že každé jasno pre nás leží v tejto rozštiepenosti. Z tohto údivu nad každým okamihom prítomnosti, nad niečím doteraz samozrejmým a vôbec nie otáznym, čo sme predtým ani raz vedome neuchopili, vyplývajú ďalšie otázky.

Je tento život vo svete javov akýmsi prebudením zo spánku, z temnoty od nepamäti nevedomého? Je toto jediné možné jasno? Alebo je tento život v subjekt-objektovej rozštiepenosti niečím ako životom vo sne? Nie je vlastne toto jasno zatemnením skutočného bytia i mňa samého? Odpoveď nie je daná nijakým poznaním, ale nech to znie akokoľvek zvláštne, rozhodnutím.

Chcem, aby sa mi reálny svet stal ľahostajným? Chcem ho iba pretrpieť, a nič si s ním nezačínať? Nechcem byť za nič zodpovedný? Chcem žiť tak, akoby som ani nebol? Touto cestou idú mnohé smery ázijského myslenia: "Bytie je zdaním a zdanie je bytím" - tak znie poučka istého taoistického románu, ktorý ľudský život v jeho zmätenom pôvabe, v jeho kráse, v jeho surovosti, v jeho blaženosti a nešťastí, v jeho klamoch a odhaleniach, v jeho nezmyselnosti zobrazuje ako ničotnú hru.

 

s. 43

 

Takéto vety vyjadrujú istý vnútorný postoj, v ktorom sa všetko rozplýva, mizne, zaniká.

Alebo chcem skutočnosťou svojho života, svojou zodpovednosťou a poznaním dospieť v tomto svete javov k jasnosti v očakávaní toho, že pre nás je to cesta, ktorú nemôžeme obísť  ktorá vedie ku každej vyššej možnej jasnosti z odinakiaľ? Jav pre nás potom nie je menej ako zdaním, život nie je snom. Nevzdávame sa však názoru, že celé naše konečné poznanie je súčasne vždy stavom pripútanosti. Otázka znie: Môžeme myslením nájsť isté miesto takpovediac mimo nášho poznávania, z ktorého možno prehliadnuť toto poznávanie ako celok? Z tohto miesta síce nedospejem k nejakému novému vedeniu či k novým cieľom vo svete, no vychádzajúc z neho, zmením vedomie svojho bytia, a tým sám seba.

Keď sa zaoberáme takýmito otázkami, iba uznávame to, čo sme v sebe dávno nosili ako skutočnosť, no pripútanosť k realite javov nám nedovoľovala, aby sme o tom rozmýšľali.

 

6.

Už vhľadom do javovosti jestvovania sme vedomím svojho bytia prelomili stav zajatosti v subjekt-objektovom rozštiepení. No kým to nezistíme, ostávame v zajatí. Povolila naša pripútanosť, nie naše zajatie. Vzišlo nám svetlo, v ktorom sa všetko mení, ale nijaká iná realita sa neobjavuje. No naše zmyslové porozumenie by chcelo mať možnosť uchopiť práve ju. Chceli by sme nielen prehliadnuť subjekt-objektovú rozštiepenosť, ale zachytiť sa niečoho mimo nej. Tým sme nastúpili dve neschodné cesty, ktoré nás nikam nezavedú.

Prvá cesta vedie preč zo sveta. Skúsenosť mystického splynutia so samým bytím (unio mystica) nemožno popierať.

 

 

 

s. 44

 

No to je skúsenosť, o ktorú sa ten, čo sa z nej vráti späť do tohto spoločného sveta, nie je schopný podeliť. Jej význam je mnohoraký a otázny. Napriek prúdu obrazných výpovedí ju nemôže pochopiť nikto okrem tých, ktorí ju sami poznajú. V nevedomom stave či v stave "nadvedomia" bezprostredného unio predmety i ja zanikajú. Subjekt-objektové rozštiepenie nie je prítomné. Z nášho uhla pohľadu ide o výnimočný stav, z ktorého sa ten, čo ho zakúsil, vracia späť a zdá sa mu, že si priniesol niečo, čo akoby bolo vedením. Je nadšený, akoby mu bolo udelené najvyššie zasvätenie. No v jazyku nášho vedomia, ktoré nás všetkých spája, skúsenosť, ktorá sa zdá všetkým, akoby nebola ničím. Preto sa na ňu nesmieme odvolávať.

Komu pravá mystická skúsenosť nie je dopriata, ten vie len to, že aj tak by bola pre neho vo svete prakticky bez následkov.

Na druhej ceste sa stáva predmetom nejaký mimosvetský, iný, zdanlivo reálny svet. Vo víziách stojí živo pred očami. Vízie premáhajú toho, koho zachvátili. Stávajú sa racionálne sformovanými útvarmi. Takéto nadzmyslové vízie sa ako reálna a pôvodná skúsenosť vyskytujú u duševne chorých. Ostatní so svojím "normálnym vedomím" ich môžu pochopiť až vtedy, keď o nich počúvajú a nechávajú rozohrať svoju fantáziu.

Kto nevydrží neurčitosť jazyka šifier a neunesie otrasy osudu, je týmto vedením o nadzmyslovom oslobodený od svojej slobody, vykúpený z hraničných situácií, zbavený Jóbových otázok. Má niečo v ruke.

Cenou je však strata pravdy. Vidíme tu klam, sebaklam, zavádzanie. Mystika a vízie nám nepomôžu. Iba v subjekt-objektovom rozštiepení samom môžeme pomocou jasnosti uskutočnenia sa dospieť k tomu, že si v rámci neho a prostredníctvom neho uvedomíme obklopujúce. Tak neprepadáme ani objektu, ani subjektu, ale žijeme v obklopujúcom.

 

s. 45

 

7.

Naše doterajšie prednášky ukazujú, že filozofické myslenie nie je iba jedného druhu.

Keď sme hovorili o vesmíre a o dejinách, pokúšali sme sa dospieť k hraniciam. Hranice ako také majú istú príťažlivosť, takže sa zdá, akoby vedenie samo bolo iba na to, aby sme ich zakúsili. To je jedna metóda filozofovania. Pokiaľ samého výskumníka oduševňuje takáto pohnútka, aby vedený ňou o to presnejšie prenikol k tomu, čo možno konkrétne vedieť, ide o filozofiu vo vede.

Úplne inú metódu sme používali pri dnešnej prednáške. Namiesto predmetov vo svete vychádzame z niečoho prítomného. Ozrejmujeme si, ako sa nachádzame vo svete. Obklopujúce je len vtedy, keď sa zjavuje v rozštiepenosti na ja a predmet, a takpovediac ako predmet seba samého sa v subjekt-objektovom rozštiepení stáva vedomým. Takéto ubezpečenie sa nie je pre vedecké vedenie, postavené na predmetoch, ničím. Neprináša nijaké vedenie, ale vyjasňuje vedomie nášho bytia. Tento skok k nemu nie je možný pre rozum. Deje sa rozumom ponad rozum, bez straty rozumu.

Ide o inú myšlienkovú skúsenosť. Sprítomní sa niečo, čo sa samo nedá uchopiť predmetným myslením. Získavame priestor, v ktorom sa už neuskutočňuje poznávanie niečoho. Dostávame sa k horizontom, kde sa pri pohybe nimi neukazuje nič, čo by nebolo vo svete známe aj dovtedy.

Je to myslenie, pre ktoré môže náš svet vystupovať vo svetle, ktoré pochádza z odinakiaľ. Odtiaľ sa sprístupňuje to, čo by inak ostalo čírym bytím sveta bez dimenzie hĺbky.

 

s. 46

 

IV. Človek

 

1.

V prvých dvoch prednáškach sme sa pýtali na vedenie o prírode a dejinách až o jeho hranice. V tretej prednáške sa smer nášho myslenia obrátil späť k podstate toho, kto vie, a toho o čom vie. V objekt-subjektovej rozštiepenosti sme si uvedomili javovosť všetkého, čo pre nás je. Obklopujúce, ktoré sa v jave rozštiepenosti stáva jasným pre seba samo, samo nie je ani objektom, ani subjektom. Jeho sprítomnenie sme na rozdiel od vedenia o prírode a dejinách nazvali základným vedením.

No všetko, o čom sme hovorili, sa stretáva v človeku: príroda, dejiny, obklopujúce. Ako z hmoty sformované živé bytosti patríme, po prvé, k prírode ako istý druh živočíchov. Po druhé, ako mysliace, konajúce a tvorivé bytosti sme súčasťou dejín, ktoré vytvárame  súčasne sme im vydaní napospas. Po tretie, sme obklopujúcim, ktoré v sebe obsahuje prírodu i dejiny súčasne. No hoci sme sa vo svojej javovosti prostredníctvom prírody a dejín stali tým, čím sme teraz, je to predsa len tak, akoby sme súčasne prichádzali odniekiaľ z pomimo prírody a dejín, a až tam mali svoje východisko a svoj terajší cieľ.

Táto podstata človeka sa nedá porovnať s ničím. Človek, ktorým sme, sa zdá niečím samozrejmým, no je tým najzáhadnejším, a to nielen medzi všetkými ostatnými vecami vo svete.

s. 47

 

Pozoruhodne a zdanlivo až neprimerane to bolo vyjadrené mnohorakými spôsobmi, napr.: človek je takpovediac všetkým: Duša je všetko, povedal Aristoteles. - Jedna stredoveká myšlienka znela, že človek nie je zviera a nie je anjel, medzi nim oboma má však účasť na oboch, na bytí zvieraťa i na bytí anjela, ako stred všetkého stvoreného je však výnimočný nielen medzi zvieratami, ale aj medzi anjelmi, on jediný je verným obrazom božstva. - Človek má v sebe hlboko skrytú "spoluúčasť na stvorení", hovoril Schelling, lebo človek bol pri jeho počiatku.

 

2.

Nech by sme pochádzali odkiaľkoľvek, sme tu. Nachádzame sa vo svete spolu s inými ľuďmi.

Príroda je nemá, a hoci vo svojich podobách, krajinkách, vyčíňajúcich búrkach, výbuchoch vulkánov, v ľahkom vánku, vo svojom tichu, sa zdá byť výrazom niečoho, predsa neodpovedá. Hovorí len človek. Vzájomné porozumenie vo výpovedi a v odpovedi sa vyskytuje iba medzi ľuďmi. Iba človek má v myslení vedomie seba samého.

Človek je sám v nesmiernom, mlčiacom svete. Až on prepožičiava sám zo seba nemým veciam reč. Mlčanie prírody môže byť pre nás raz nepriateľsky cudzie, k nám nemilosrdné a ľahostajné, a inokedy môže vzbudzovať dôveru, byť nám nápomocné a niesť nás. Človek ako súčasť prírody je osamelý. Až v osudovom spoločenstve s druhmi sa stáva človekom, sám sebou, až s nimi nie je sám. Príroda sa potom pre neho stáva pozadím temnoty, hovoriacej bez jazyka. Sami sebe sa javíme ako svetlo vo svete, ako to, čím sa veci stávajú jasnými, pretože sú uchopené naším myslením a naším zaobchádzaním s nimi.

 

s. 48

 

3.

Vzhľadom na svet chápeme sami seba ako toto živé, telesné jestvovanie, bez ktorého nie sme. Sme spojení s týmto jestvovaním, pohybujeme sa v ňom, zakúšame telesnosť ako niečo svoje, až po identifikovanie sa s ňou. Keď sa však poddáme prírodnej utvorenosti z hmoty a života, stratíme vedomie seba samých. Ako identickí so svojou telesnosťou, nech je nám akokoľvek vlastná, ešte totiž nie sme sami sebou.

Seba v dejinách nechápeme. Výnimkou je reálna tradícia, bez ktorej by sme k sebe nedospeli. Keď sa však vzdáme toho, čo možno vedieť o dejinnom procese, v ktorom sa dnes nachádzame, stratíme vedomie svojej vlastnej, počiatočnej zodpovednosti. Až ňou totiž, a nie čírym pohľadom na dejiny, sme sami sebou.

Pochopíme sa potom zo seba samých v slobode nášho vnútorného a vonkajšieho konania? Tu sa dostávame do hĺbky a k východisku nášho sebauvedomenia. Nechápeme však existenciu našej slobody. Seba sme totiž nestvorili sami: ani ako jestvovanie, ktorým sme sa narodili, ani ako slobodu, v ktorej sme si darovaní, ak v nej uchopíme samých seba.

 

4.

Keď sa nechápeme zo svojho pôvodu, môžeme potom vedieť aspoň to, čím sme?

Človek vo svojej podstate bol definovaný ako živá bytosť, ktorá má reč a myslenie (zoon logon echon) - ako živá bytosť, ktorá utvára svoje spoločenstvo konaním na základe zákonov ako mesto - polis - (zoon politikon), ako bytosť, ktorá vyrába nástroje (zoon faber), ktorá pracuje s nástrojmi (homo laborans), ktorá zabezpečuje svoje jestvovanie spoločným hospodárením (homo oeconomicus).

 

s. 49

 

Každá z týchto definícií vystihuje niečo charakteristické. No to rozhodujúce chýba: človeka nemožno chápať ako nejaký spôsob, ktorý sa v jednotlivých typoch jeho bytia stále opakuje. Podstata človeka je skôr v pohybe, človek nemôže ostať taký, aký je. Jeho spoločenský stav sa ustavične mení. Nie je bytosťou, akou sú zvieratá, ktoré ak sú životaschopné, tak sa opakujú z generácie na generáciu. Usiluje sa presiahnuť ponad to, ako si je daný. Rodí sa vždy za nových podmienok. Každý, kto sa narodí, je nielen pripútaný k predznačeným dráham, ale je aj novým začiatkom. Podľa Nietzscheho je človek "nedokončené zviera". Zviera iba opakuje to, čo už bolo, a nemôže ďalej. Človek zo svojej povahy naopak nemôže byť taký, akým je nateraz. Môže zablúdiť do slepej uličky, zvrhnúť sa, zmeniť, odcudziť sám sebe. Potrebuje záchranu, liečbu, vyslobodenie, návrat k sebe samému. Nedeje sa to však v podobe nejakého jedine správneho ľudského bytia, o ktorom by sme vedeli alebo sa domnievali, že je všeobecne platné.

 

5.

Kým je však človek, ktorý rozpoznáva svoju spojitosť s národom, rasou, pohlavím, storočím, kultúrou, spoločenskou a hospodárskou situáciou, a predsa je schopný vyčleniť sa, stavia sa mimo tohto všetkého a nad všetko to, do čoho je dejinne vrastený?

Všetko, čo vieme o človeku, a čo o sebe vie jednotlivec, to nie je on sám. Všetko to, s čím je spojený, s čím narába, s ním vôbec nie je identické. Z jeho východiska prichádza otázka, ktorá sa pre neho stáva pákou, aby sa pozdvihol z úpadku. Odtiaľ k nemu dolieha výzva, ktorá ho znepokojuje. Z niečoho, čo ostáva vždy nepochopené, no k čomu, ako verí, bude prináležať, keď sa stane sám sebou, sa napĺňa jeho vedomie bytia.

 

s. 50

 

Človek, ani nijaký jednotlivec nevie, kto v skutočnosti je, keď sa nazdáva, že je nesený nejakým základom, nad ktorým nemá nijakú moc. Všetko vedenie o tom, čím je, sa týka javov, ktorých predpoklady a možnosti sú v ňom. Nie je s nimi identický, no preberá ich na ceste, ktorou speje sám k sebe.

 

6.

Nosíme v sebe predobrazy človeka a vieme o predobrazoch, ktoré platili a pôsobili v dejinách.

No keďže v predobraze nemožno určiť, čo človek v skutočnosti je, čím by mohol a mal byť, máme zodpovednosť aj za predobrazy, ktoré vedú nás.

Ľudia nežijú bez svojich predobrazov. V ich boji dospievame sami k sebe. Človeka obklopovali v každom čase: v mýtických postavách héroov, v gréckych bohoch, ktorí boli rovnakí ako ľudia, len sa ešte navyše vyznačovali nesmrteľnosťou. Predobrazy ho obklopovali v postavách mudrcov, prorokov, svätých, v literárnych postavách. Ako ho obklopujú dnes? Divadelné, športové, filmové hviezdy, politici, spisovatelia, vedci, sú to ešte vzory, alebo to už nie sú skutočné predobrazy?

Boj predobrazov človeka sa deje v nás a ide v ňom o nás. Predobrazy, ktoré stretávame v jednotlivých ľuďoch, nás priťahujú aj odpudzujú. Orientujeme sa podľa nich, sú nám príkladmi či kontrapríkladmi. Pýtame sa: čo by teraz, v tejto situácii, urobil tento človek, čo by povedal?

Pri pokleskoch máme sklon zdôvodňovať vlastnú nízkosť pohľadom na niečo nízke. Aby sme ľahšie dospeli sami k sebe, hľadáme ľudí, ktorých si môžeme vážiť. V tých, ktorých milujeme, sa stávame sami sebou. Smi seba strácame, keď si namýšľame, že sme niekomu nadradení.

Pri odmietaní vysokých obrazov človeka sa hovorí: "Ja vôbec nechcem byť taký, chcem byť ako všetci."

 

s. 51

 

"Je ľudské mať účasť na ľudských slabostiach, a nie pyšne sa usilovať o to, byť lepší, to je skutočná humanita". "Osobnosti sú idolmi dávnych čias, dnes sa už nevyskytujú." "Chcem byť tým, čo zodpovedá našej dobe, čo si doba žiada." Proti tomu stojí úcta k ušľachtilosti človeka, na ktorú narážame v každom čase. Táto ušľachtilosť nás povznáša. Až v úcte k ušľachtilosti má svoje východisko aj úcta ku každému jednotlivému človeku ako vysokej možnosti v ňom: je to totiž človek. Táto ušľachtilosť je tiež zdrojom úcty k sebe samému, ktorá nepripustí, aby som robil, cítil, myslel niečo také, za čo musím pohŕdať sám sebou. Je však istá zúfalá hranica, za ktorou troskotá každá láska a každá úcta. V človeku je totiž niečo, čo Shakespeare z múk pochybností básnicky zobrazil prostredníctvom Kalibána v Búrke, a čo z podlej poslušnosti reálne ukázalo nemecké šialenstvo prostredníctvom Hitlera.

Úcta nerobí človeka božským. Aj ten najväčší človek, rovnako ako najmenší má v sebe niečo, čo nám je blízke. No veta, ktorá nás spoločne oduševňuje a nestavia nejaké neurčiteľné hierarchie: "všetci sú ľudia, tak ako aj my", sa nesprávnym prekrúcaním mení na inú, dehonestujúcu, nivelizujúcu vetu: "všetci sú len ľudia a sú rovnakí, ako sme my".

 

7.

Povedali sme: Človek nechápe sám seba ani vo svete, ani v dejinách, ani zo seba samého.

Človek, spútaný svojím jestvovaním, chce prekonať sám seba. V ničom nenachádza uspokojenie, keď uzavretý sám v sebe, v nehybnosti, nemá byť ničím iným než každodenným opakovaním sa jestvovania. Už by sa nepokladal za skutočného človeka, keby chcel byť človekom len tak, ako je ním nateraz.

Človek neprekonáva sám seba ani v čírom cite, ani v pôžitku z mýtických obrazov, ani v rojčení, ani v povznášajúcich slovách, akoby už ony boli skutočnosťou.

 

s. 52

 

Až vo svojom vnútornom a vonkajšom konaní, vo svojom uskutočňovaní sa si uvedomí sám seba ako seba. Premáhajúc život - prekonáva sám seba. Deje sa tak v dvoch smeroch: bezhraničným pokrokom vo svete a nekonečnosťou, prítomnosťou vo vzťahu k transcendencii.

 

 

 

8.

Pokrok v ovládaní prírody sa začína súčasne so začiatkom ľudského bytia: ovládaním ohňa a vynaliezaním nástrojov. K tlaku z núdze však pristupuje niečo iné: smelosť v túžbe po vedení a poznaní, odvaha k moreplavbe, nezlomné chcenie skúsenosti, toto nikdy neuspokojiteľné čosi, usilujúce sa prekročiť každú ďalšiu hranicu.

Grécky mýtus videl v Prométeovi titana, vzdorujúceho bohu. U Aischyla čítame: V rozpore s Diom, ktorý chcel nechať trpiacich ľudí zahynúť, on sa ich ujal. Aby si mohli pomôcť sami, dal im oheň a tisícoraké zručnosti, s pomocou ktorých si vyrobia všetko, čo potrebujú pre svoje jestvovanie: stavebníctvo, lodiarstvo, spracovanie železa, striebra a zlata, skrotenie býka, aby ťahal pluh, koňa, aby sa v jeho sedle dostali do ďalekých krajín. Učil ich poznať čísla, vedy a písmo. Prométeus dal ľuďom život tým, že im umožnil, aby si ho utvárali myslením a svojimi vlastnými činmi. V Diovom pláne svetového poriadku takáto samostatnosť nebola určená. Prométeovi, titanom a sebe samému vďačí človek za to, čím sa stane. "Nič nie je mocnejšie ako človek", hovorí Sofokles.

To, čo človek môže, súčasne sa však stáva jeho osudom. Dante opisuje Odyseov čin. Odyseus so svojimi druhmi prestupuje ľuďom zakázanú hranicu, ktorá je vymedzená Heraklovými stĺpmi (Gibraltárska cesta). Prečo? "Aby mi nič neostalo skryté." Prehovára ich: "Nebráňte sa na sklonku svojho života skúsiť ešte jednu vec, či sa nám podarí uvidieť časť sveta bez ľudí.

 

 

s. 53

 

Život nemáte na to, aby ste žili ako dobytok, ale na to, aby ste bojovali o slávu a poznanie." V búrke, ktorá ich zastihla pri Očistcovej hore v Južnom mori, more ich pohltilo. Nik sa o tom nedozvedel, až kým to Odyseus v pekle nevyrozprával Dantemu.

 Danteho vízia nám dáva možnosť uvažovať nad niečím súčasným.

Vecná stránka cesty k Južnému moru sa dnes zdá maličkosťou. V roku 1957 bol do kozmického priestoru vyslaný prvý satelit Zeme, ruský Sputnik. Vypuklo opojné nadšenie, a ešte väčšie bolo,  keď onedlho šťastne pristál satelit s človekom na palube. Bol tu, telesne prítomný a referoval o niečom, čo ešte nikdy nijaký človek nevidel. Ľudia si mohli myslieť: Odteraz si človek bude privlastňovať vesmír. Už nie je pripútaný k Zemi. Zem je iba jeho východiskovým bodom. Pred desiatkami tisícov rokov sa človek na svojom prvom plavidle poprvýkrát odvážil na vodu a nakoniec oboplával zemeguľu. Teraz tiež, rovnako ako kedysi s prvým plavidlom, vyletel do kozmického priestoru, a raz si ho privlastní tak, ako si privlastnil Zem. Tento názor je však zavádzajúci. Ak sa aj človek dostane oveľa ďalej ako doteraz, ešte stále sú tu jeho konečné fyzické obmedzenia. Neprenikol do kozmického priestoru, ale do priestoru našej slnečnej sústavy. Do kozmického priestoru sa nedostane nikdy. Vzdialenosť k najbližšiemu slnku (v súhvezdí Kentaura), ktorá je podľa kozmických meradiel úplne nepatrná, predstavuje až štyri svetelné roky. Pri biologických predpokladoch ľudského jestvovania je úplne nemožné, aby ju prekonal nejaký kozmonaut. To nie je nijaké nešťatie, ale hranica.

Zmyslu smelej, spupnej túžby po poznaní, vlastnej danteovskému Odyseovi, zodpovedali na začiatku novoveku výskumníci a objavitelia. Podmanenie si zemegule prinieslo novú, veľkolepú fázu dejín človeka. Dnes sa však sputnikmi tento zmysel zmenil.

 

s. 54

 

Nebezpečné dobrodružstvá nejakého horolezca sú dnes obsažnejšie než dobrodružstvá kozmonautov, ako to vyplýva z ich správ, ktoré sú sklamaním. Pri cestách do kozmického priestoru ide výlučne o technický perfekcionizmus, vhodný len na získanie prázdnej prestíže, porovnateľný so špičkovými výkonmi pretechnizovaných športov.

No princíp danteovskej vízie - zánik kvôli spupnej túžbe po poznaní a vedení - sa dnes uskutočnil v novej podobe. Technika totiž dospela k bodu, v ktorom sa sebazničenie ľudstva objavuje na horizonte jeho možností.

 

9.

Človek chce presiahnuť sám seba v celkom inom smere, už nie vo svete, ale vo svojej sprítomnenosti mimo sveta a ponad svet, už nie v neutíšiteľnom, vždy novom nepokoji svojho jestvovania v čase, ale v pokoji večnosti, v čase naprieč časom.

Pri zotrvávaní v čase človeku nie je dožičený pokoj. Ten by bol koncom času. Okamih pokoja nemôže zotrvávať vo svete ako zavŕšenie. Plynie ďalej. V zavŕšenom okamihu, ak je človeku dožičený, žiari svetlo večného pokoja. Okamih svedčí o tichu, ktoré je v nás skryté a ktoré nie je úplne vrhnuté do času.

Toto ticho sa uchováva v transcendencii a naším zmyslom je, aby sme ho odtiaľ spolu so svojimi druhmi v osude prijali. Nemennosť Boha je šifrou tohto pokoja. Tadiaľ človek prekonáva sám seba, už nie stále ďalej vo svete, ale k transcendencii, skrytej nášmu vedeniu, ledva pomenovateľnej.

Ak človek ešte nezakúsil tento otras a nenašiel smer "ponadto von" k transcendencii, v skutočnosti ešte nie je sám sebou. Je len živým, racionálne mysliacim, k jestvovaniu pripútaným jestvovaním. V protiklade k tomuto ponižujúcemu obrazu bol človek označený za "bytosť, ktorá nazerá Boha".

 

s. 55

 

Až vo vzťahu k transcendencii si človek uvedomuje sám seba ako slobodnú bytosť v presile života, na ktorú narážame u ľudí všetkých národov a všetkých rás.

 

10.

Keď došlo k tomuto rozpamätaniu sa, človek si uvedomuje svoju neistotu, svoju vydanosť napospas. Mys ľudia potrebujeme odvahu, keď myslíme bez toho, aby sme si niečo zastierali. Máme ísť vpred do temnoty s otvorenými očami, nie však nerozvážne.

Odvaha plodí nádej. Bez nádeje niet života. Kým jestvujeme, máme vždy aspoň minimum nádeje, tá je však živá len silou odvahy.

 V stroskotaní jestvovania sa nádej ukazuje klamlivou. Silou tej istej odvahy sa preto k nádeji pridružuje pripravenosť, s ktorou ide človek spokojne v ústrety svojmu koncu.

Nádej má zmysel iba v jestvovaní. Nepresahuje ponad čas. Čo však vtedy, keď sa vytráca všetka nádej v čase? Každá pripravenosť je bezpredmetná dôvera, založená na bytí sebou, ktorá nie je dožičená každému a v každom okamihu, ktorá nie je ničím zabezpečená, je to ono Shakespearovo "Byť pripravený, to je všetko".

Táto pripravenosť nemusí nastať. Neobstojím pred holou realitou. Ten, komu bude udelená, nesmie sa stať sebaistým. Nesmie zabudnúť na iných, keď chce ostať čestný vo vedomí, že je človekom, spojeným s ľuďmi, a keď od nich očakáva zhovievavosť v prípade zlyhania.

 

11.

Videli sme: Na otázku, kto je človek, nikdy nedostaneme dostatočnú odpoveď. To, čím by človek mohol byť, ostáva totiž, pokiaľ je človekom, skryté v jeho slobode.

 

s. 56

 

Neprestane sa to prejavovať prostredníctvom dôsledkov jeho slobody. Kým ľudia žijú, budú bytosťami, ktoré ešte iba bojujú o seba samy.

Kto sa pýta na človeka, chcel by vidieť jeho pravdivý, platný obraz, obraz seba samého, no to nie je možné. Dôstojnosť človeka je v obhajobe jeho nezaraditeľnosti. Človek je človekom, pretože uznáva dôstojnosť v sebe i v každom inom človeku. S nádhernou jednoduchosťou to povedal Kant: Nijaký človek nesmie byť inému človeku iba prostriedkom. Každý sám je účelom.

 

s. 57

 

V. Politická diskusia

 

"Politika je osud." Odkedy sa v technickej ére vyskytuje totálna moc, sú tieto Napoleonove slová plodnejšie než kedykoľvek predtým.

Filozofia, aj keď sa vydávala za apolitickú, vždy mala aj politický význam. Filozofovaním totiž človek dospieva sám k sebe. Odtiaľ získava podnety, aby svoje spoločné jestvovanie so všetkými utváral a posudzoval politicky.

Dnes začínam rad prednášok vzťahujúcich sa na politiku, a to istou predohrou. Akú podobu môžu mať politické diskusie?

 

1.

V diskusiách objasňujeme ciele chcení, spomíname fakty. Skúšame súperiť. Pokúšame sa presvedčiť. Aby sme pocítili, ako v takýchto diskusiách pôsobí filozofia a ako jej neprítomnosť, uvádzam ako príklad vymyslený rozhovor medzi dvoma Nemcami, A a B.

A: Naším najvyšším cieľom je dosiahnuť rozumným manévrovaním s mocnosťami obnovenie Nemecka v hraniciach z roku 1937.

B: Mne sa zdá, že naším prvoradým cieľom je skôr rozvoj zatiaľ veľmi slabej vnútornej politickej slobody v Spolkovej republike. To jediné je v našej vlastnej moci. Ona je tým základom, na ktorom môžeme v solidarite so slobodnými štátmi Západu spolupôsobiť pri sebauplatnení sa na zemi.

 

 

 

s. 58

 

V tomto rámci a výlučne prostredníctvom neho dosiahneme nakoniec slobodu aj pre utláčaných Nemcov na východe.

A: Čo za chiméru to máte pred očami? Vidíte solidaritu, ktorej niet. Pri Suezskom konflikte zrazili Američania v spojení s Ruskom slobodné krajiny Anglicko, Francúzsko a Izrael na kolená.

B: Takýchto strašných faktov by ste mohli vymenovať veľa. Je však to, čo chcete vy, o niečo menšou chimérou? Obnovenie hraníc starého Nemecka si vlastnými silami nemôžeme vynútiť nijakou politikou. Ak by si však svetová situácia napr. v dôsledku moci Číny vynútila spojenectvo Ruska so Západom, tak satelitné štáty, a medzi nimi naši Nemci na Východe, by sa takmer automaticky stali slobodnými, s hranicou na línii Odra - Nisa.

Otázkou môže byť len to: ktorá chiméra je lepšia? To znamená, ktorá poskytuje väčšie šance na sebauplatnenie? Sebauplatnenie Nemcov je predsa vôbec možné len v rámci slobodného sveta. A opakujem, to, čo pre to môžeme urobiť, je: uskutočniť v Spolkovej republike vnútornú politickú slobodu.

A vy si čo myslíte, čo máme robiť?

A: Musíme neprestajne opakovať požiadavku znovuzjednotenia. Obhajujeme len to, na čo máme plné právo. Dejiny dokážu, že raz sa uskutoční to, čo sa javí ako nemožné. Sme opäť takí silní, že to svetu nemôže byť ľahostajné.

B: No čím sme politicky v našej vlastnej štátnosti v skutočnosti? V miere, v akej sa v dôsledku hospodárstva majú široké vrstvy dobre, strašne klesá ich politická angažovanosť. Dávame sa ovládať straníckou oligarchiou, ktorá volí seba samu. Na svojich poddaných sa obracia iba pri voľbách. Odovzdanie hlasu je jediný politický akt národa, aj pri ňom je však národ bezradný. V podstate je len hromadným súhlasením s pretrvávajúcou vládou straníckej oligarchie. Ani jedna zo strán nemá politickú ideu.

 

s. 59

 

Ani jedna nepôsobí v záujme vnútornej politickej a duchovnej slobody, v záujme politickej sebavýchovy národa.

Je to však celkom inak ako za Weimarskej republiky. Dnes sa predbežne zdá, že toto smerovanie je bez akéhokoľvek rizika. Pred vonkajšími útokmi chráni štát Amerika, pred vnútornými pučmi vláda. Je to dôsledok obmedzenia našej suverenity Generálnou zmluvou. Ani smerom navonok, ani smerom dovnútra tak vláda nenesie nijakú reálnu zodpovednosť, ktorá by bola vystavená skúškam. Nič sa nemôže stať. A to je dôsledok ústavy, ktorá konštituovala neživú stabilitu.

A: Žijeme teda v istote. Veď to je predsa dobre.

B: Zdá sa, akoby to bolo tak. No tento stav ako celok je prípravou na to, akým spôsobom sa budeme správať pri najbližšej svetovej katastrofe. Potom sa ukáže, či vieme, čo je politická sloboda, či dovtedy získame späť dôstojnosť, ktorú sme stratili v tridsiatom treťom, či nájdeme rozhodnutia, ktoré sú pre zachovanie slobody nevyhnutné a čestné - alebo či sa zachováme tak ako v roku 1933, v roku hanby a politickej tuposti. Ibaže všetko bude inak.

A: Vidíte už azda nejaké nebezpečenstvá?

B: Áno. Napríklad: Istota americkej atómovej ochrany v prípade násilných krokov zo strany Ruska už nie je taká absolútna ako predtým. Amerika chce medzi ruský útok a svoj bombový protiúder zaradiť istú medzeru. Zdá sa, že pri nebezpečenstve zániku v prípade atómovej bomby bude predsa len myslieť najprv a predovšetkým na seba.

A: To nemôžeme zmeniť. Mimochodom, dnes je to už všetko prekonané veľkým uvoľnením.

B: Nehovorme o uvoľnení. To, že ľudia v neho veria, pretože v tomto okamihu je skutočne pokoj a Berlín sa nezdá ohrozeným, je veľkým úspechom Chruščova: nechá Západ upadnúť do vnútorného súperenia a rozporov, a tým ho oslabí. A sám získa chvíľu oddychu, ktorú potrebuje.

 

s. 60

 

V našej politike však ide trvalejšie o to, vyvolať onú veľkú zmenu, ktorá umožní, aby naše spojenectvo s Amerikou bolo spoľahlivé a nerozlučné. Azda je to predsa len možné.

A: Ako?

B: Len úplnou solidaritou. Nároky našej národnej suverenity presuniem až na druhé miesto a uznáme fakt americkej mocenskej prevahy. Aby to však bolo možné, musíme sa najprv vnútorne stať politicky slobodnými a demokratickými, to znamená, stať sa štátom, ktorého obyvateľstvo myslí a koná politicky, a vie, že vždy a všade ide o politickú slobodu. Ameriku by sme oslovovali rozumnými a presvedčivými argumentmi, no v prípade konfliktu by sme sa podriadili. V priebehu niekoľkých rokov by potom Amerika zo svojej strany mohla dospieť k úplnej solidarite s nami, pociťovať naše hranice ako svoje vlastné a dostáť tak Kennedyho slovám: "som Berlínčan". Ona sa môže spoľahnú na nás a my sa môžeme spoľahnúť na Ameriku. Je to síce iba šanca, no pre naše sebauplatnenie jediná.

A: No to je dobré! Vy chcete, aby sme sa jednoducho podriadili Amerike ako jej satelitný štát.

B: Bolo to podriadenie sa, keď sa kedysi spolok siedmich frieslandských provincií orientoval na Holandsko, nie formálne, ale fakticky? Je to podriadenie sa, keď rovnakým spôsobom spolu s Amerikou a ďalšími národmi žijeme pre politickú slobodu, v osudovom spoločenstve proti svetu, ktorý možno onedlho nadobudne prevahu a ktorý slobodu nikdy nepoznal a chce ju zničiť? Naše podriadenie sa by bolo spoločenstvom spriaznených krajín, ktoré sa stretávajú v dôvere o to väčšej, čím rozumnejšími a slobodnejšími sa obe stávajú.

A: Zo všetkého, čo ste povedali, cítim len jedno: Nemáte nemecké srdce. Národné pre vás nie je samozrejmosťou. Vy nie ste Nemec.

B: Chcete popierať moju identitu? Mám s vami súperiť v tom, koho myslenie je väčšmi nemecké?

 

s. 61

 

Mám dokonca nadhodiť otázku, kto lepšie počuje výzvy našich veľkých predkov, kto lepšie vidí nemecký osud, kto viac trpí a kto by chcel napomáhať politicko-duchovnú premenu? Takýto spor nechcem.

A: Súhlasím. Čo však robiť v tejto svetovej situácii? Iba čakať, čo sa nám stane? Musíme predsa, tak ako Rusko, stupňovať svoju silu. Politicky však musíme trvať na svojom nespochybniteľnom práve na národnú suverenitu.

B: V tom prvom s vami súhlasím: nesmieme pasívne čakať na svoju budúcnosť, musíme podľa možností stupňovať svoju silu. V tom druhom vás však nenasledujem. Politike suverénneho národného štátu, národnému velikášstvu dávate prednosť pred spoločným sebauplatnením v politickej slobode.

A: Ak ostatné európske krajiny konajú na základe svojich národných záujmov, ak nepožadujú právo na spolurozhodovanie, ale autonómiu a právo veta, o to viac musíme v záujme národného štátu myslieť my sami.

B: Tým, že aj ostatní idú nesprávnou, samovražednou cestou, chcete zdôvodňovať svoju vlastnú?

Proti tomu staviam vždy rovnakú základnú myšlienku: Sami seba môžeme zachrániť len vtedy, keď sa bezpodmienečne spojíme s tými, pre ktorých je politická sloboda nadovšetko. Len vôľou k slobode, na základe ktorej vnútropoliticky usporiadame štát, a na základe ktorej budeme posudzovať každé vnútropolitické konanie, môžeme nájsť zmysel nášho politického jestvovania na úrovni, ktorá odolá blížiacej sa katastrofe. To nie je bezideové, obmedzené, ponižujúce prežívanie zo dňa na deň.

Keby sme všetci vedeli, čo je vlastne politická sloboda, silou ducha a iniciatívou národa samého, predovšetkým tých mladších, by sa súčasná moc straníckych oligarchií zmenila.

A: Naša politická veľkosť bola založená v devätnástom storočí heslom: najprv jednota, potom sloboda. Aj dnes je to náš prvý a najvyšší cieľ: jednota štátu Nemcov, minimálne v hraniciach z roku 1937.

 

s. 62

 

B: Proti nacionálnemu heslu: „Najprv jednota, potom sloboda,“ stála už vtedy federalistická myšlienka slobody. Po víťazstve Bismarckovej centralistickej ríšskej myšlienky sa nevyužila šanca dosiahnuť aj politickú slobodu. Prevládalo uspokojenie so zdanlivým konštitucionalizmom, s právnym štátom, s vtedajším hospodárskym zázrakom. Výsledkom bola politická nezodpovednosť. Ľahostajnosť nemysliaceho poddanského národa a politická tuposť náhodných vládcov umožnili vojnu v roku 1914, ktorú väčšina vôbec nechcela.

A: Vaše súdy sú nesprávne. Bol to osud, ktorý postihol všetky európske štáty spoločne. Myšlienka národnoštátnej jednoty bola pre všetkých Nemcov právom smerodajná vedy, a je aj dnes.

B: Stojíme pred alternatívnou: Alebo budú Nemci so svojou ekonomickou príčinlivosťou a so svojou armádou iba materiálom cez nich sa valiacich dejín, alebo my sami budeme spoluurčovať svoj osud.

A: Ak sa vzdáme národného štátu a podriadime sa Amerike, nijakú armádu nepotrebujeme. Veď potom by sa aj tak nasadzovala len pri uplatňovaní zámerov americkej politiky, a to je presne to, čo nechcete ani vy. Amerika nás bude brániť aj tak iba vtedy, keď jej riziko nebude príliš veľké.

B: O tom sme hovorili. Staviate otázku, na ktorú v skutočnosti nemožno odpovedať s istotou, rovnako, ak keď ide o vernosť medzi manželmi.

Skutočnou otázkou je skôr to, ktoré riziko je lepšie: stavať sa vernosti, alebo byť suverénny, to znamená ostať sám. To druhé vedie s istotou k zániku, to prvé je šľachetným rizikom, ktoré môže vyjsť, hoci nie s istotou. Pri takomto riziku sa jeden bez druhého nikdy neubráni. Žijeme v partnerskom vzťahu so všetkými slobodnými štátmi pod hegemóniou Ameriky, ktorej síce obetujeme našu zahraničnopolitickú suverenitu, nie však právo na spolurozhodovanie na základe rozumných dôvodov, a už vôbec nie vnútropolitickú suverenitu.

 

s. 63

 

Perspektíva je takáto: Kým v Rusku pokračuje intenzívne zbrojenie, kým sa za Ruskom vynára Čína, ktorá v zatiaľ neodhadnuteľnom čase môže nadobudnúť prevahu, prežije len ten, kto rovnako disponuje zodpovedajúcou vojenskou mocou. Táto moc môže v slobodnom svete vzísť iba z rozsiahleho spoločenstva pod jediným vedením. Spojenectvo nestačí. Jednotné najvyššie velenie a jednotná zahraničná politika slobodných štátov sú nevyhnutnosťou. Tento svet musí slobodne dokázať to, čo totality dosahujú prostredníctvom nátlaku a teroru. Ak to sloboda nie je schopná urobiť, nie je skutočnou slobodou a zanikne.

Chceme azda na sebe zakúsiť to, čo pravdepodobne bude osudom Indie? India sotva zotrvá vo svojej neutralite a patričnej suverenite, vo svojej morálnosti odvolávajúcej sa na Gándího. Ak si ju raz Čína podrobí, indický ľud a teroristicky rozvíjaný priemysel Indie sa spolu s masami Číňanov, bezmocných už dávno, použije na ovládnutie Zeme. Jej pánmi sa stanú čínski násilníci. Chceme sa na to pozerať a pripustiť, aby nás postihlo čosi, čo zatiaľ bezprostredne nehrozí? Alebo v rámci Západu chceme mať podiel na moci takto zomknutých slobodných krajín, schopných presadiť sa proti onej teroristickej jednote obrovských ľudských más?

Chceme ďalej hrať divadlo, žiť ako kŕdeľ slobodných sliepok, ktoré pobiehajú jedna cez druhú a príležitostne do seba ďobnú, ako kŕdeľ nahlúplo pyšných a vystatujúcich sa kohútov, kŕdeľ, ktorý je súci iba na to, aby ho nakoniec pozabíjali?

A: Fantazírujete. Ja som za reálnu politiku.

 

2.

Čo sme pozorovali ako poslucháči rozhovoru medzi A a B?

Diskutujúci sa nesnažia, aby ich rokovania boli nejako podložené. Používajú nie príliš zdôvodnené vety. Často menia tému.

 

s. 64

 

Ich výpovede nesmerujú k nijakému stredobodu. Hovoria emocionálne. Nedochádza k vzájomnému porozumeniu. Nedospievajú k nijakému výsledku. Jednoducho v diskusii prestanú, prípadne ju prerušia.

Prečo je to tak? Ako možno dospieť k nejakej lepšej diskusii? Chcel by som uviesť niekoľko hľadísk:

a)       Neúspech je spôsobený po prvé zmiešaním a nesprávne identifikovaním uvádzaných a posudzovaných

skutočností. Fakty by sa mohli v diskusii pokladať za spoločné poznanie. Správnosť vôle, ktorá si kladie nejaký cieľ, však nemožno odvodiť z nijakého vedenia. No keďže vôľ čestnej, rozumnej bytosti nie je slepá, možno ju myslením ozrejmiť v diskusii.

Diskusia by sa potom zmenila. Protivníci by si mali ujasniť, čo vlastne chcú. Obaja sa usilujú zredukovať to, čo sa povedalo, na tzv. „posledné stanovisko“ a poukázať na dôsledky otázkou: Skutočne chceš toto? Tak môžu protivníci tým, že majú spoločnú vôľu k pravde dôjsť na miesto svojho nevyhnutného boja, kde si skutočné sily hľadia do tváre. A tu sa môžu ľudia, ktorí sú sami sebou, napriek radikálnemu súpereniu spojiť v komunikácii, ktorá ho presahuje. Nie sú totiž celkom podriadení silám, ktoré ich nútia súperiť. Zjednocuje ich to, že sú bojiskom, na ktorom sa rytiersky stretávajú ako ľudia, podliehajúci okrem toho ešte svojmu vlastnému boju. Sú zjednotení v obklopujúcom, v ktorom im je prisúdené, aby sa v tejto dejinnej situácii stretli ako protivníci.

Takáto dobrá diskusia je možná za predpokladu, že : obaja protivníci chcú vedieť, uznávajú dokázateľné fakty a protirečenia, počúvajú sa navzájom, nechcú uhýbať. A obaja chcú, aby sa zjavili ich posledné ciele.

b)       Druhým dôvodom neúspechu diskusií je rovnoprávnosť názorov.

Forma styku pri diskusii síce musí byť taká, akoby rovnoprávnosť platila. V tom spočíva naše vzájomné uznanie sa za rozumné bytosti

 

s. 65

 

Rozhodne však neplatí rovnoprávnosť ľubovoľných názorov ako takých. Do akej miery je táto rovnoprávnosť skutočná, to sa prejaví až vo vydarenej diskusii rozvíjaním a premenou názorov. Rozdielnym názorom môžeme „dôverovať“ len vtedy, keď sme pripravení pokusne prijať partnerove dôvody. Dobrý partner duchovne pomáha svojmu protivníkovi. Toto však narúšajú nedotknuteľné, absolútne záujmy každodenného jestvovania, chcenie mať pravdu a závislosť od bezmyšlienkovitých klišé. Človek už nepočúva a neodpovedá.

Iné je to vtedy, keď je prekážkou skutočná viera. Tá sa totiž chce bez zábran ukázať a vysloviť. Nie je otupenosťou obyčajného jestvovania a sofistickej intelektuálnosti zapriahnutej do jeho služieb. Sama je skôr vôľou k pravde, ktorá musí nadobudnúť skúsenosť, že vo svete sa stretávajú existenciálne sily, ktoré nemôžu platiť výlučne iba vo svete, a v tom istom človeku nemôžu pôsobiť súčasne. Až ony sú v neprestajnom boji rovnoprávne.

c)       Po tretie trpí politická diskusia obmedzenosťou alebo fantazírovaním pri pohľade na budúcnosť.

To pravdepodobné, čo príde, nemožno určiť exaktne. Možnosti a pravdepodobnosti sú nedozerné. Zvažujeme možné šance. Radi by sme videli jednoduché základné línie: menia sa pomalšie ako nekonečne premenlivý hluk okamihu. Zapletáme sa do myšlienok o svojich najvyšších cieľoch.

Podstatné je toto: Budúcnosť nie je nevyhnutným chodom dejín ako celku. Poznávame budúcnosť, lebo ju chceme meniť tak, aby bola výhodná pre nás. Chceme dopredu vidieť to, čo koniec koncov spoluspôsobujeme my  sami. Poznanie reálnych faktov, podmienok a možností určujúcich budúcnosť nie je nikdy zavŕšené. Nesieme zodpovednosť za to, aby sme ich uvideli, a mali tak maximálne jasno pri preberaní inej zodpovednosti, zodpovednosti za ciele, ktoré si stanovujeme.

 

s. 66

 

V tomto kruhu poznania a zodpovednosti však vieme, že rozhodujúce udalosti budúcnosti, predovšetkým plodné etické impulzy a impulzy týkajúce sa viery, ležia zatiaľ mimo nášho obzoru. To, čo je nepredvídateľné, je prvkom dejín. Do našich očakávaní a vôbec kalkulácií to však nemôžeme zahrnúť.

Tvárou v tvár neistote a neurčitosti budúcnosti sa stupňuje obsažnosť politickej diskusie. Núti k pohľadu na realitu poznateľnú v prítomnosti, v ktorej sa tomu, kto vidí jasne, zjavujú zárodky budúcnosti.

 

3.

A na záver! Načo politické diskusie? Slúžia politickej sebavýchove a pripravujú na konanie. Sú preto miestom politického života nejakého národa. Keď to tak nieje, sú to len táraniny a číry predmet psychológie, a tým aj manipulácie zo strany politických technikov.

Aký význam tu má filozofické zmýšľanie? Robí diskusiu jasnejšou, pretože vysvetľuje východiská a ciele, pretože sprítomňuje veľké veci a hierarchiu toho, čo je dôležité, pretože vidí do osudov ľudstva, pretože politiku zahŕňa do otázky: Načo žijeme?