JOHN LOCKE
ROZPRAVA O
ĽUDSKOM ROZUME
Nakladateľstvo Pravda
Bratislava
1983
s. 404
Štvrtá kniha
O poznaní a
pravdepodobnosti
1.
kapitola
O poznaní všeobecne
1. Naše poznanie sa zaoberá iba našimi ideami.
Naša myseľ nemá pri celom svojom
myslení a usudzovaní nijaký iný bezprostredný predmet iba vlastné idey, ktoré
sama pozoruje alebo môže pozorovať. Z toho je teda zrejmé, že naše poznanie sa
nezaoberá ničím iným iba ideami.
2. Poznanie je vnímanie zhody alebo nezhody medzi dvoma
ideami.
Zdá sa mi teda, že poznanie nie
je nič iné ako vnímanie súvislosti a
zhody či nezhody a nezlučiteľnosti medzi našimi jednotlivými ideami. Iba v tom spočíva poznanie. Tam, kde
jestvuje toto vnímanie, ide o poznanie, a tam, kde nejestvuje, nikdy
nedosiahneme poznanie, aj keď si čosi môžeme predstavovať, nazdávať sa, veriť.
Keď totiž spoznáme, že biele nie je
čierne, čo iné pritom robíme, než že vnímame nezhodu medzi týmito dvoma ideami?
Ak sa s najväčšou istotou presvedčíme o správnosti dôkazu, že tri uhly trojuholníka
sa rovnajú dvom pravým, čo iné robíme, než vnímame, že rovnosť dvoch pravých
uhlov sa nevyhnutne zhoduje s troma uhlami trojuholníka a je od nich
neoddeliteľná?
s. 405
3. Táto zhoda alebo nezhoda sa môže vyskytovať v štyroch
druhoch.
Aby sme trochu zreteľnejšie
pochopili, na čom sa zakladá táto zhoda alebo nezhoda, myslím, že ju celú
môžeme obmedziť na tieto štyri druhy: 1.
Totožnosť alebo rozdielnosť. 2. Vzťah. 3. Koexistencia alebo nevyhnutné
spojenie. 4. Reálna existencia.
4. Po prvé o totožnosti alebo rozdielnosti ideí.
Po prvé pokiaľ ide o prvý druh
zhody alebo nezhody, totiž o totožnosť
alebo rozdielnosť. Prvá činnosť
mysle, pokiaľ má vôbec nejaké pocity alebo idey, spočíva v tom, že vníma svoje
idey, a v tej miere, ako ich vníma, o každej vie, aká je, preto vníma aj ich
rozdielnosť a spoznáva, že jedna nie je druhá. Tento krok je tak absolútne
nevyhnutný, že bez neho by nebolo možné ani poznanie, ani usudzovanie, ani
predstavivosť, b vôbec nijaké zreteľné myšlienky. Len na základe tohto vníma
myseľ jasne a neomylne každú ideu, či sa zhoduje sama so sebou a či je tým, čím
je. Ďalej zisťuje, či sa jednotlivé idey nezhodujú, tzn., či jedna nie je tou
druhou. Toto robí myseľ bez námahy, práce alebo dokazovania, a to hneď na prvý
pohľad vďaka svojej prirodzenej schopnosti vnímať a rozlišovať. Odborníci to
zjednodušili na tieto všeobecné pravidlá: Čo
je, je a Nie je možné, aby tá istá
vec súčasne bola a nebola. Tieto
pravidlá majú byť poruke a majú sa použiť vo všetkých prípadoch, kde sa
naskytne príležitosť uvažovať o takej veci. Isté však je, že sa táto schopnosť
prejavuje najprv pri jednotlivých ideách. Každý bezpečne vie o ideách, ktoré
nazýva bielymi a okrúhlymi, že len čo sa mu objavia v mysli, sú práve také, aké sú,
a nie tie druhé, ktoré volá červenými
a štvorcovými. A nijaký princíp alebo
poučka na svete mu nevie urobiť toto poznanie jasnejším alebo istejším, ako
bolo predtým, bez nejakého takého všeobecného pravidla. Toto je teda prvá zhoda
alebo nezhoda, ktorú myseľ vníma vo svojich ideách a vníma ju vždy na prvý
pohľad. Ak vznikne pritom nejaká pochybnosť, vždy sa ukáže, že sa týka mien a
nie samých ideí.
s. 406
Ich totožnosť alebo rozdielnosť
sa totiž vždy rovnako rýchlo a jasne vníma ako idey samy, inak to ani nemôže
byť.
5. Po druhé o abstraktných vzťahoch medzi ideami.
Po druhé ďalší
druh zhody alebo nezhody, ktorý myseľ vníma na niektorých svojich ideách, možno
hádam nazvať vzťahovými a nie je
ničím iným než vnímaním vzťahu medzi
dvoma ideami akéhokoľvek druhu, či už sú to substancie, mody alebo čosi iné.
Keby sa však všetky jednotlivé idey vždy museli chápať len ako nie totožné a
jedna druhú navzájom všeobecne a trvalo popierajúce, pre pozitívne poznanie
potom by neostal vôbec nijaký priestor, lebo by sme medzi našimi ideami nemohli
vnímať nijaký vzťah ani zistiť ich vzájomnú zhodu alebo nezhodu, ktoré myseľ
pozoruje pri ich porovnávaní.
6. Po tretie o ich nevyhnutnej koexistencii v substanciách.
Po tretie tretí druh zhody alebo
nezhody, vyskytujúci sa v našich ideách, ktorým sa vnímajúca myseľ zaoberá, je koexistencia alebo nekoexistencia v tom istom
predmete. Tá je príznačná predovšetkým pre substancie. Keď napríklad
vyhlásime, že zlato je nehorľavé, naše poznanie tejto pravdy znamená iba to, že
nehorľavosť alebo sila umožňujúca nepodľahnúť ohňu, je ideou, ktorá vždy
sprevádza a je spojená s týmto osobitným druhom žltosti, váhy, taviteľnosti,
kujnosti a rozpustiteľnosti v aqua regia, ktoré tvoria našu zloženú ideu
označovanú slovom "zlato".
7. Po štvrté o reálnej existencii, zhodujúcej sa s nejakou
ideou.
Po štvrté štvrtým a posledným
druhom je skutočná reálna existencia,
zhodujúca sa s nejakou ideou.
V týchto štyroch druhoch zhody
alebo nezhody je podľa môjho názoru obsiahnuť všetko poznanie, ktoré sme
získali alebo ktorého sme schopní. Veď všetky skúmania týkajúce sa našich ideí,
všetko, čo vieme alebo môžeme vypovedať o niektorej z nich, predstavuje toto:
idea je alebo nie je identická s nejakou druhou, vždy koexistuje, alebo
nekoexistuje s nejakou inou ideou v tom istom predmete, býva v ňom či onom
vzťahu k nejakej inej idei, má reálnu existenciu mimo mysle.
s. 407
Napríklad výrok "modré nie
je žlté" sa týka identity, výrok "dva trojuholníky rovnakou základňou medzi dvoma rovnobežkami
sú rovnaké" hovorí o vzťahu, výpoveď "železo sa dá priťahovať
magnetom" sa týka koexistencie a výpoveď "boh je" sa týka
reálnej existencie. Hoci identita a koexistencia sú v skutočnosti iba
reláciami, predsa predstavujú osobitný spôsob zhody alebo nezhody našich ideí,
takže si rozhodne zaslúžia, aby sme ich posudzovali pod odlišnými heslami a nie
ako vzťah všeobecne. Poskytujú totiž celkom inú základňu pre potvrdenie a
popretie. Každému to bude jasné, keď sa zamyslí nad tým, čo sme povedali na
viacerých miestach tejto Rozpravy.
Teraz by som mal začať skúmať
rozličné stupne nášho poznania, najprv je však potrebné posúdiť rozličné
chápanie slova poznanie.
8. Poznanie je buď aktuálne, alebo habituálne.
Existuje viacero spôsobov, akými
nadobúda myseľ pravdu a každý z nich sa nazýva poznaním.
I. Aktuálne poznanie je bezprostredný názor mysle o zhode alebo
nezhode niektorej zo svojich ideí alebo o ich vzájomnom vzťahu.
II. Hovorí sa však tiež, že
človek pozná nejaký výrok, ak už bol raz jeho mysleniu predložený a on zreteľne
vnímal zhodu alebo nezhodu ideí, z ktorých sa skladal. Uložil ho teda vo svojej
pamäti, takže kedykoľvek má príležitosť o ňom opäť uvažovať, bez pochybnosti
alebo váhania zaujme správne stanovisko, s výrokom súhlasí a je presvedčený o
jeho pravdivosti. Toto by som nazval habituálnym
poznaním. Tak možno povedať, že niekto pozná všetky pravdy, ktoré sú na
základe predchádzajúceho jasného a dokonalého vnímania uložené v jeho pamäti.
Myseľ je o nich dokonale presvedčená, kedykoľvek jej prichodí o nich uvažovať.
s. 408
Keby bol totiž náš ohraničený
rozum schopný v danom okamihu jasne a zreteľne myslieť iba na jednu vec a ľudia
by poznali iba to, na čo bezprostredne myslia, boli by všetci veľmi nevedomí.
Dokonca aj ten, kto by najviac vedel, poznal by iba jednu jedinú pravdu, lebo
to by bolo všetko, na čo by bol schopný v jednom okamihu myslieť.
9. Habituálne poznanie má dva stupne:
Aj habituálne poznanie má -
všeobecne povedané - dva stupne.
Po prvé k prvému stupňu patria
také pravdy uložené v pamäti, pri ktorých myseľ
bezprostredne vníma vzťah jestvujúci medzi týmito ideami, kedykoľvek sa jej
naskytnú. Toto platí o všetkých pravdách, ktoré nadobúdame intuitívnym
poznaním, kde nám idey samy v bezprostrednom nazeraní odkryjú svoju vzájomnú
zhodu alebo nezhodu.
Po druhé k druhému stupňu patria
také pravdy, o ktorých sa myseľ už presvedčila, ale si uchováva iba spomienku,
bez dôkazu, na toto presvedčenie. Napríklad niekto si presne pamätá, že
kedysi pochopil dôkaz - tri uhly trojuholníka sa rovnajú dvom pravým - a je
presvedčený, že ho pozná, pretože o jeho pravdivosti nemôže pochybovať. Mohlo
by sa síce zdať, že ten, kto sa drží nejakej pravdy, ktorej dôkaz, umožňujúci
mu pôvodne ju poznať, už zabudol, verí skôr svojej pamäti a nepoznáva skutočne.
Takýto spôsob chápania pravdy sa mi predtým skutočne zdal čímsi medzi
domnienkou a poznaním, istým druhom istoty, ktorá je čosi viac než viera, lebo
tá sa opiera o svedectvo druhého. Pri dôkladnejšom skúmaní však zisťujem, že
tomuto spôsobu poznania nechýba dokonalá istota a že je skutočne pravdivým
poznaním. V tomto prípade môže naše myslenie ľahko zmiasť okolnosť, že tu
nevnímame zhodu alebo nezhodu ideí, ako to bolo prvý raz, bezprostredným
nazeraním všetkých sprostredkujúcich ideí, pomocou ktorých sa prvý raz vnímala
zhoda či nezhoda ideí vo výroku, na istotu ktorého sa pamätáme.
s. 409
Povedzme napríklad, že niekto
videl a jasne vnímal dôkaz pravdivosti poučky - tri uhly trojuholníka sa
rovnajú dvom pravým - , teda vie, že je pravdivá, aj keď sa mu ten dôkaz
vytratil z mysle a teraz ho nemá bezprostredne pred sebou a možno si naň už ani
nespomenie. Pozná ho však iným spôsobom ako predtým. Vníma síce zhodu dvoch
ideí spojených v onej poučke, ale na základe sprostredkovania iných ideí, a nie
tých, ktoré ten vnem prvý raz vyvolali. Spomína si, to znamená, vie (lebo
spomienka je podľa mňa iba oživením nejakého minulého poznatku), že kedysi bol
presvedčení o pravdivosti poučky - tri uhly trojuholníka sa rovnajú dvom
pravým. Nemennosť rovnakých vzťahov medzi rovnakými nemennými vecami je teraz
tou ideou, ktorá mu ukazuje, že ak sa tri uhly trojuholníka kedysi rovnali dvom
pravým uhlom, budú sa im aj v budúcnosti vždy rovnať. Na základe toho si je
istý, že to, čo bolo kedysi v jednom prípade pravdivé, bude vždy pravdivé, že
tie idey, ktoré sa vtedy zhodovali, vždy sa budú zhodovať. Teda to, čo kedysi
poznal ako pravdivé, bude i v budúcnosti poznať ako pravdivé, kým bude schopný
si pamätať, že to kedysi poznal. Práve na takomto základe umožňujú v matematike
partikulárne dôkazy všeobecné poznanie. Keby totiž predstava, že tie isté idey budú mať večne tie isté vlastnosti
a vzťahy, neposkytovala dostatočný základ poznania, v matematike by nebolo
možné poznanie všeobecných výrokov, lebo každý matematický dôkaz by mal potom
iba partikulárnu povahu. Keby niekto dokázal nejakú poučku, týkajúcu sa
trojuholníka alebo kruhu, jeho poznanie by platilo len pre jeden príslušný
tvar. Keby chcel toto poznanie rozšíriť ďalej, musel by opakovať svoj dôkaz na
ďalšom prípade ešte skôr, než by vedel, že platí aj pre ďalší podobný trojuholník,
a pod. Týmto spôsobom by človek nikdy nedosiahol poznanie o nejakých
všeobecných výrokoch.
s. 410
Nikto nebude, nazdávam sa,
popierať, že pán Newton o každom výroku, ktorý si teraz hocikedy prečíta zo
svojej knihy, určite vie, že je pravdivý, hoci nemá bezprostredne pred sebou
obdivuhodnú reťaz sprostredkujúcich ideí, pomocou ktorých prvý raz objavil
pravdu. Právom sa možno domnievať, že pamäť, ktorá by si vedela zachovať takú
dlhú postupnosť jednotlivostí, presahuje ľudské schopnosti, veď sa ukazuje, že
už samo objavenie, vnímanie a zjednotenie takej úžasnej myšlienkovej súvislosti
prekračuje chápavosť väčšiny čitateľov. Je však zrejmé, že sám autor vie, že
výrok je pravdivý, lebo si pamätá, že kedysi videl súvislosť týchto ideí,
takisto ako vie, že niekto zranil niekoho, lebo si pamätá, ako príslušný človek
toho druhého prebodol. Lež pamäť nie je vždy taká jasná ako bezprostredné
vnímanie a časom u všetkých ľudí viac-menej skutočne slabne a z viacerých
príznakov toto je jeden, ktorý ukazuje, že demonštratívne
poznanie je oveľa nedokonalejšie ako intuitívne,
ako uvidíme v nasledujúcej kapitole.
2.
kapitola
O stupňoch nášho poznania
1. O stupňoch alebo rozdieloch v jasnosti nášho poznania:
po prvé intuitívne poznanie.
Keďže celé naše poznanie spočíva
- ako som už povedal - v tom, že myseľ pozoruje vlastné idey, čo je najvyššia
jasnosť a najväčšia istota, akej sme pri našich schopnostiach a našom spôsobe
poznávania schopní, bude teda vhodné trochu hlbšie preskúmať stupne jeho
istoty. Nerovnaká jasnosť nášho poznania závisí podľa mňa od rozdielneho
spôsobu, akým myseľ vníma zhodu alebo nezhodu niektorej zo svojich ideí.
s. 411
Lebo ak pozorujeme vlastné
spôsoby myslenia, zistíme, že myseľ niekedy vníma zhodu alebo nezhodu dvoch
ideí bezprostredne pomocou ich samých,
bez sprostredkovania nejakej tretej. Toto, nazdávam sa, môžeme označiť ako intuitívne poznanie, lebo myseľ sa tu
nemusí namáhať dokazovaním ani skúmaním, naopak, vníma pravdu tak, ako oko
vníma svetlo, len tým, že sa k nemu obráti. Takto vníma myseľ, že biele nie je čierne, že kruh nie je trojuholník, že tri je viac než dva a
rovná sa jednému a dvom. Takéto pravdy vníma myseľ na prvý pohľad, ako vidí
príslušné idey spolu, vníma ich čistou intuíciou bez sprostredkovania nejakej
inej idey. Tento druh poznania je najjasnejší a najistejší, aký môže ľudská
nedokonalosť dosiahnuť. Táto časť poznania je nevyvrátiteľná a ako jasné svetlo
slnka samo núti, aby myseľ bezprostredne vnímala, len čo sa k nemu obráti a
nenecháva priestor na váhanie, pochybnosť alebo skúšanie, lebo myseľ sa
okamžite naplní jeho jasným svetlom. Práve
od tejto intuície závisí celá istota a očividnosť všetkého nášho poznania.
Túto istotu pokladá každý za takú obrovskú, že si väčšiu ani nevie predstaviť,
a preto ju ani nemôže žiadať. Nikto si totiž nevie predstaviť, ž by mohol
dosiahnuť väčšiu istotu, ako keď o nejakej idei vo svojej mysli vie, že je taká
akú ju vníma, a že dve idey, v ktorých vníma rozdiel, sú skutočne rozličné, a
nie presne tie isté. Kto chce ešte väčšiu istotu, ako je táto, ten si žiada
niečo, čo nepozná, a iba ukazuje, že by chcel byť skeptikom, hoci na to nemá
vlohy. Istota je od tejto intuície taká závislá, že i na ďalšom stupni
poznania, ktorý nazývam demonštratívnym, je táto intuícia nevyhnutná pri
všetkých spojeniach sprostredkujúcich ideí, bez ktorých nemôžeme dosiahnuť
poznanie a istotu.
2. Po druhé demonštratívne poznanie.
Ďalší stupeň poznania je taký, že
myseľ síce vníma zhodu alebo nezhodu akýchkoľvek ideí, ale nie bezprostredne.
s. 412
Hoci všade tam, kde myseľ vníma
zhodu alebo nezhodu niektorých zo svojich ideí, jestvuje isté poznanie, predsa
sa niekedy stáva, že si myseľ takúto zhodu alebo nezhodu existujúcu medzi
ideami nevšimne dokonca ani tam, kde sa dá poznať. V takom prípade ostáva myseľ
nevedomá a väčšinou sa nedostane ďalej ako k pravdepodobnej domnienke. Dôvodom,
prečo myseľ nemôže vždy bezprostredne vnímať zhodu alebo nezhodu dvoch ideí, je
to, že idey, ktorých zhoda či nezhoda sa skúma, myseľ nie je schopná dať
dohromady tak, aby sa to skúmané dalo ukázať. V tomto prípade teda, keď myseľ
nevie dať svoje idey dohromady tak, aby ich mohla bezprostredne porovnávať a
takpovediac klásť vedľa seba alebo vzťahovať jednu na druhú a tak zistiť, či sa
zhodujú, je nútená zisťovať hľadanú zhodu alebo nezhodu sprostredkovaním iných
ideí (jednej alebo viacerých - ako príde). Tento postup nazývame usudzovaním. Napríklad myseľ chce
vedieť, či sa tri uhly trojuholníka a dva pravé zhodujú, pokiaľ ide o veľkosť.
Nemôže to však poznať bezprostredne tak, že ich navzájom porovná, lebo nemôže
dať naraz dohromady tri uhly trojuholníka s ľubovoľným jedným alebo dvoma
ďalšími uhlami. A tak myseľ nemá o tom nijaké bezprostredné, nijaké intuitívne
poznanie. V takom prípade je nútená nájsť iné uhly, ktorým sa tri uhly trojuholníka
rovnajú. Keď zistí, že sa tamtie rovnajú dvom pravým, vie, že sa aj tieto
rovnajú dvom pravým.
3. Demonštratívne poznanie závisí od jasne vnímaných
dôkazov.
Sprostredkujúce idey, ktoré
slúžia na to, aby ukázali zhodu nejakých dvoch ďalších, označujeme ako dôkazy. Keď takýmto spôsobom vnímame
jednoducho a jasne zhodu alebo nezhodu, voláme to demonštrovaním, lebo rozumu sa to predvedie a myseľ musí vidieť, že to tak nie je. Pohotovosť mysle
pri hľadaní a správnom používaní týchto sprostredkujúcich ideí (ktoré majú
objaviť zhodu alebo nezhodu iných ideí) je podľa môjho názoru to, čo sa
označuje ako bystrosť.
s. 413
4. Je práve také isté ako intuitívne poznanie, len sa nedá
tak ľahko a rýchlo dosiahnuť.
Poznanie pomocou
sprostredkujúcich dôkazov je síce isté, jeho istota však nie je vôbec taká
jasná a živá, ani súhlas s ňou taký okamžitý, ako je to v intuitívnom poznaní.
Hoci pri dokazovaní myseľ napokon skutočne vníma zhodu či nezhodu ideí, ktoré
pozoruje, predsa je na to potrebná námaha a pozornosť, na zistenie zhody tu
nestačí iba jeden jediný pohľad. Takéto odkrývanie vyžaduje stálu usilovnosť a
vytrvalosť, pritom treba postupovať z kroka na krok, postupne, kým myseľ
takýmto spôsobom dosiahne istotu a nakoniec vníma zhodu alebo nezlučiteľnosť
dvoch ideí, ktoré potrebujú dôkazy a použitie úsudku, aby sa to dokázalo.
5. Dokázaný záver nie je bez pochybnosti, tá však
predchádza dokazovaniu.
Intuitívne poznanie sa líši od
demonštratívneho aj v tomto: hoci sa pri poslednom napokon odstránia všetky
pochybnosti, keď sa pomocou sprostredkujúcich ideí vníma zhoda alebo nezhoda,
pred demonštrovaním sa predsa vyskytujú pochybnosti. V intuitívnom poznaní sa
to mysli, ktorá má dostatočnú schopnosť vnímať zreteľné idey, nemôže stať,
takisto ako nemôže pochybovať oko (ktoré vie zreteľne rozoznať bielu a čiernu
farbu), či tento atrament a tento papier majú rovnakú farbu. Ak oči vidia, na
prvý pohľad a bez zaváhania vnímajú, že slová vytlačené na tomto papieri majú
inú farbu ako papier. Ak je teda myseľ schopná zreteľne vnímať, zachytí zhodu
alebo nezhodu tých ideí, ktoré vyvolávajú intuitívne poznanie. No ak oči
stratia zrak alebo myseľ schopnosť vnímať, darmo budeme hľadať bystrosť pohľadu
alebo jasnosť vnemu.
6. Nie je taký jasný ako intuitívne poznanie.
Hoci je pravda, že vnem vyvolaný
demonštrovaním je tiež veľmi jasný, predsa mu často chýba tá očividná jasnosť a
úplná istota, ktorá vždy sprevádza intuitívne poznanie.
s. 414
Je to podobné, ako keď viaceré
zrkadlá navzájom odrážajú tvár a kým si obraz v zrkadle zachováva podobnosť a
zhodu s predmetom, umožňuje poznanie. Pri každom nasledujúcom odraze s oslabuje
dokonalá jasnosť a zreteľnosť, ktorú má prvý obraz, až je obraz nakoniec po
mnohých odrazoch už veľmi matný a na prvý pohľad, najmä keď ide o slabé oči, sa
už nedá tak ľahko rozoznať. Podobne je to i s poznaním, ktoré vzniká na základe
dlhej reťaze dôkazov.
7. V demonštratívnom poznaní musí byť každý krok intuitívne
istý.
Každý krok, čo urobí rozum v
demonštratívnom poznaní, musí obsahovať intuitívne poznanie zhody či nezhody,
ktorú hľadá pri ďalšej sprostredkujúcej idei použitej ako dôkaz. Keby to bolo
naopak, bol by potrebný dôkaz, lebo bez vnímania takej zhody alebo nezhody
nemožno dosiahnuť poznanie. Ak takú zhodu vnímame osebe, je to intuitívne
poznanie. Ak ju nemôžeme vnímať osebe, potrebujeme nejakú sprostredkujúcu ideu
ako spoločnú mieru, aby sa ukázala ich zhoda alebo nezhoda. Z toho je jasné, že
pri usudzovaní každý krok, ktorý vedie k poznaniu, obsahuje intuitívnu istotu.
Keď ju myseľ vníma, stačí jej pamätať si ju a zhoda či nezhoda ideí, ktorú
hľadáme, sa stane viditeľnou a istou. Aby niečo dostalo charakter dôkazu,
musíme vnímať bezprostrednú zhodu sprostredkujúcich ideí, na základe čoho sa
zistí zhoda či nezhoda dvoch skúmaných ideí (z toho jedna je vždy prvým a druhá
vždy posledným článkom reťaze). Práve tento intuitívny vnem zhody alebo nezhody
sprostredkujúcich ideí musí byť prítomný v mysli pri každom kroku a postupe
dokazovania a človek si musí byť istý, že sa ani jedna časť nevynechala. Pri dlhých
dedukciách a použití veľkého množstva dôkazov si však pamäť nemôže vždy uchovať
všetky časti tak ľahko a presne. Preto sa neraz stáva, že demonštratívne
poznanie je nedokonalejšie ako intuitívne a nepravdu si ľudia často pletú s
dôkazom.
s. 415
8. Odtiaľto pramení chyba ex praecognitis et praeconcessis.
Nazdávam sa, že práve potreba
intuitívneho poznania na každom stupni vedeckého alebo demonštratívneho
usudzovania dala podnet k mylnej axióme, že každé usudzovanie sa uskutočňuje ex
praecognitis et praeconcessis. Do akej miery tu ide o omyl, budem mať
príležitosť obšírnejšie ukázať, keď sa dostanem ku skúmaniu výrokov, a najmä
tých, ktoré sa nazývajú maximy. Tam ukážem, že sa celkom nesprávne pokladajú za
základy všetkého nášho poznania a usudzovania.
9. Dokazovanie sa neobmedzuje len na idey matematickej
kvantity.
Všeobecne sa uznáva ako
samozrejmosť, že iba v matematike je možná demonštratívna istota. Domnievam sa,
ž prítomnosť takejto intuitívne vnímanej zhody či nezhody nie je iba výsadou
ideí čísla, rozlohy a tvaru. Možno je to len nedostatok správnej metódy a jej
používanie z našej strany a nie nedostatok istoty vo veciach, čo spôsobuje, že
dokazovanie v iných oblastiach poznania sa pokladá za málo vhodné, a preto sa
oň okrem matematikov ani nikto nepokúša. Lebo pri všetkých ideách, kde môže
myseľ vnímať bezprostrednú zhodu alebo nezhodu existujúcu medzi nimi, môže
dosiahnuť intuitívne poznanie. A tam, kde môže myseľ vnímať zhodu akýchkoľvek
dvoch ideí na základe intuitívneho vnímania zhody či nezhody medzi nimi a
sprostredkujúcimi ideami, je schopná získať demonštratívne poznanie. Toto sa
teda neobmedzuje len na idey rozlohy, tvaru, čísla a ich modov.
10. Prečo sa ľudia nazdávali, že je vymedzené len pre túto
oblasť.
Dôvodom, prečo sa demonštratívne
poznanie hľadalo a predpokladalo len pri posledných ideách, nebola podľa mňa
iba všeobecná užitočnosť týchto vied, ale skôr okolnosť, že pri porovnávaní
rovnosti alebo nerovnosti sa v modoch čísla veľmi jasne dá vnímať každý, aj ten
najmenší rozdiel. Pri rozlohe to síce nie je celkom tak, myseľ však našla
prostriedky, ako preskúšať alebo pomocou dôkazov odhaliť presnú rovnosť dvoch
uhlov, rozlôh alebo tvarov.
s. 416
A tak sa dajú aj čísla, aj tvary
znázorniť pomocou viditeľných a trvalých znakov, ktorými možno spomínané idey
dokonale určiť. Tam, kde sa však označujú len menami alebo slovami, sú väčšinou
nedokonale určené.
11. Mody kvalít sa nedajú tak dokázať ako mody kvantity.
Pri ostatných jednoduchých
ideách, ktorých mody a rozdiely sa neurčujú a nemerajú na základe kvantity, ale
pomocou stupňov, nemáme také jemné a presné meradlo na ich rozdiely, aby sa
dala vnímať alebo merať ich presná rovnosť alebo čo len najmenšia odchýlka. Tie
ostatné jednoduché idey sú totiž javmi pocitov, ktoré v nás vyvoláva veľkosť,
tvar, číslo a pohyb drobných častíc jednotlivo nevnímateľných. Aj rozdielne
stupne týchto ideí závisia od zmeny niektorých alebo všetkých týchto príčin.
Nejaké presné miery pre rozličné stupne týchto jednoduchých ideí ani nemôžeme
získať, lebo na časticiach hmoty nie sme schopní sledovať takéto príčiny. Každá
z nich je totiž príliš jemná, aby sme ju mohli vnímať. Predpokladajme, že pocit
alebo ideu, ktorú nazývame "belosťou", vyvoláva v nás istý počet
drobných guľôčok, ktoré sa otáčajú okolo vlastnej osi a s určitým počtom otáčok
a s rastúcou rýchlosťou narážajú na sietnicu oka. Z toho jasne vyplýva, že čím
väčšmi sú povrchové časti telesa usporiadané tak, aby odrážali väčší počet
svetelných guľôčok a dali im vhodnú rotáciu, ktorá je schopná vyvolať v nás
pocit bieleho, tým belším sa bude zdať to teleso, ktoré z rovnakej plochy
vysiela na sietnicu väčší počet takých častíc s osobitným druhom pohybu.
Netvrdím však, že povaha svetla spočíva vo veľmi malých okrúhlych guľôčkach
alebo belosť v takej štruktúre častí, ktorá dáva týmto guľôčkam pri odraze
určitú rotáciu - teraz totiž neskúmam svetlo a farby z fyzikálnej stránky.
s. 417
To však hádam môžem povedať, že
si neviem predstaviť (hoci by som bol rád, keby mi niekto objasnil, že on to
vie), akým iným spôsobom môžu ešte telesá mimo nás pôsobiť na naše zmysly, ak
nie bezprostredným dotykom zmyslovo vnímateľných telies, ako keď hmatáme,
cítime, alebo impulzom nejakých zmyslovo vnímateľných častíc, ktoré z nich
vychádzajú, napríklad keď vidíme, počúvame, voniame. Rozličným impulzom ich
častíc, ktoré vyvoláva ich rozdielna veľkosť, tvar a pohyb, sa v nás vytvára
rozmanitosť zmyslových pocitov.
12. Častice
svetla a jednoduché idey farby.
Nech už sú to guľôčky alebo nie,
čo v nás vyvoláva ideu belosti, nech sa otáčajú okolo svojej osi, jedno je
isté, že čím viac svetelných častíc sa odráža od telesa schopného udeliť im ten
osobitný pohyb, ktorý v nás vyvoláva zmyslový pocit belosti, možno aj čím je tento pohyb rýchlejší, tým
belším sa nám zdá také teleso. Odráža sa totiž od neho väčší počet svetelných
častíc. Zreteľne to poznáme, keď ten istý kúsok papiera dávme na slnko, do
tieňa alebo do tmavej diery. Na každom z týchto miest vyvolá v nás svetlo ideu
belosti rozdielneho stupňa.
13. Sekundárne kvality vecí sa nedajú odkryť dokazovaním.
Keďže nevieme,
aký počet alebo pohyb častíc je schopný vyvolať v nás určitý stupeň belosti,
nemôžeme dokázať nepochybnú rovnosť
dvoch stupňov belosti. Nemáme totiž pevné kritérium, podľa ktorého by sa dali
merať, ani prostriedky na zaznamenanie každého aj najmenšieho skutočného
rozdielu. Jediná pomoc, ktorú máme, sú naše zmysly, ale v tomto prípade nám ani
tie nepomôžu. Kde je však rozdiel taký veľký, že vyvoláva v mysli jasne
odlíšené idey, ktorých rozdiely si možno úplne uchovať, tam sa dajú tieto idey
alebo farby - ako to vidieť pri rozličných druhoch, napríklad modrej a červenej
- práve tak dokázať ako idey čísla alebo rozlohy. To, čo som tu povedal o
belosti a farbách, platí, myslím, o všetkých sekundárnych kvalitách a ich modoch.
s. 418
14. Po tretie
zmyslové poznanie jednotlivej existencie konečných súcien mimo nás.
Tieto dva druhy, intuícia a
demonštrovanie, sú stupňami nášho poznania.
Všetko, čo sa nedá zaradiť pod jeden z týchto dvoch stupňov, nech to človek
pokladá za akokoľvek presvedčivé - je iba viera
alebo domnienka, ale nie poznanie.
Aspoň potiaľ to platí, pokiaľ ide o všeobecné pravdy. Jestvuje však aj ďalší
vnem mysle, súvisiaci s jednotlivou existenciou konečných súcien
mimo nás. Hoci je na jednej strane viac než čírou pravdepodobnosťou a na
druhej strane nedosahuje úplne ani jeden z predchádzajúcich stupňov istoty,
predsa sa označuje ako poznanie. Nič
nie je istejšie, ako že idea, ktorú prijímame z nejakého vonkajšieho predmetu,
sa nachádza v našej mysli. toto je intuitívny poznatok. Či sa však okrem tejto idey nachádza v našej
mysli ešte niečo, či z tejto idey s istotou môžeme uzatvárať na existenciu
čohosi mimo nás, čo zodpovedá tejto idei, je podľa mienky niektorých ľudí ten bod,
o ktorom možno pochybovať. Ľudia totiž môžu mať také idey vo svojej mysli, aj
keď nijaká taká vec neexistuje a nepôsobí na ich zmysly. Nazdávam sa však, že
tu máme poruke dôkaz, ktorý nás zbavuje akýchkoľvek pochybností. Opýtam sa
každého, či si nevyhnutne neuvedomuje odlišnosť vnemu, keď sa pozerá na slnko
cez deň a keď naň myslí v noci, keď skutočne chutná palinu alebo vonia
ružu keď na tú chuť alebo vôňu iba
myslí? Rozdiel, ktorý existuje medzi ideou oživenou v našej mysli spomienkou a
ideou, ktorá bezprostredne vchádza do mysle prostredníctvom našich zmyslov,
vnímame práve tak výrazne, ako vnímame rozdiel medzi hocijakými dvoma odlišnými
ideami. Ak niekto tvrdí, že sen môže mať ten istý účinok a že všetky tieto idey
sa dajú v nás vyvolať aj bez nejakých vonkajších predmetov, nech sa mu, prosím,
sníva, že mu takto odpovedám: 1. Vôbec nezáleží, či jeho pochybnosti odstránim,
alebo nie, lebo tam, kde je všetko iba sen, sú dokazovanie a argumenty
neužitočné, pravda a poznanie neznamenajú nič. 2. Nazdávam sa, že určite uzná,
že ide o veľmi veľký rozdiel, keď sa mu iba sníva, že je v ohni, a keď tam
skutočne je.
s. 419
Keby však aj potom chcel byť
skeptikom a tvrdil by, že to, čo nazývam "byť skutočne v ohni", je
iba sen a že na základe toho nemôžeme určite vedieť, či taká vec ako oheň mimo
nás skutočne existuje, potom mu odpoviem takto: Keď zistíme s istotou, že po
pôsobení určitých predmetov na nás, ktorých existenciu vnímame alebo sa nám
zdá, že ju vnímame prostredníctvom našich zmyslov, nasleduje slasť alebo
bolesť, tak je táto istota práve taká veľká ako naše šťastie alebo trápenie,
lebo mimo nich nemá naše poznanie a existencia význam. Myslím teda, že k prvým
dvom druhom poznania môžeme pripojiť ešte ako tretí poznanie existencie
jednotlivých vonkajších predmetov, prostredníctvom ktorého vnímame a
uvedomujeme si, že idey skutočne prichádzajú od nich. Predpokladáme tak tri
stupne poznania: intuitívne,
demonštratívne a zmyslové. Každý z týchto druhov má odlišné stupne a
spôsoby presvedčivosti a istoty.
15. Poznanie nie je vždy jasné ani tam, kde sú idey doňho
vchádzajúce jasné.
Keďže sa naše poznanie zakladá
iba na našich ideách a iba s tými má do činenia, nevyplýva azda z toho, že sa
zhoduje s našimi ideami a že tam, kde sú naše idey jasné a zreteľné alebo temné
a nejasné, bude práve také aj naše poznanie? Na to odpovedám záporne. Naše
poznanie spočíva totiž o vnímaní zhody alebo nezhody dvoch ľubovoľných ideí a
jeho jasnosť alebo temnosť závisí od jasnosti alebo nejasnosti toho vnímania, a
nie od jasnosti alebo nejasnosti toho vnímania, a nie od jasnosti alebo
nejasnosti samých ideí. Napríklad niekto má
uhloch trojuholníka a o tom, že sa rovnajú dvom pravým uhlom, také jasné
idey ako ktorýkoľvek matematik na svete, predsa však len veľmi nejasne vníma ich
zhodu, a preto má o nich veľmi nejasné poznanie. Idey, ktoré sú však v dôsledku
svojej nejasnosti alebo z iných príčin zmätené, nemôže vytvárať jasné alebo
zreteľné poznanie. Lebo dovtedy, kým sú idey nejasné, ani myseľ nemôže jasne
vnímať, či sa zhodujú alebo nezhodujú.
s. 420
Pokúsim sa to vyjadriť ešte raz
trochu zrozumiteľnejšie: ten, kto so slovami, ktoré používa, nespája určité
idey, nemôže z nich tvoriť ani výroky, o pravdivosti ktorých by si bol istý.
3.
kapitola
O rozsahu ľudského poznania
1. Rozsah nášho poznania. Po prvé nepresahuje naše idey.
Poznanie - ako som už povedal
- spočíva vo vnímaní zhody alebo
nezhody niektorých našich ideí. Z toho teda vyplýva po prvé, že poznanie máme
iba pokiaľ máme idey.
2. Po druhé siaha iba potiaľ, pokiaľ môžeme vnímať zhodu
alebo nezhodu ideí.
Po druhé poznávame len potiaľ,
pokiaľ vnímame zhodu alebo nezhodu. A
toto vnímame sa dosahuje 1. buď intuíciou,
alebo bezprostredným porovnávaním dvoch ľubovoľných ideí, 2. na základe usudzovania, pri ktorom sa skúma zhoda
alebo nezhoda dvoch ideí prostredníctvom nejakých iných ideí, 3. Zmyslovým vnímaním, ktorým vnímame
existenciu jednotlivých vecí. Z uvedeného ďalej vyplýva:
3. Po tretie intuitívne poznanie neobsiahne všetky vzťahy
našich ideí.
Po tretie nemôžeme získať
intuitívne poznanie, ktoré by obsiahlo všetky naše idey a všetko, čo by sme o
nich chceli vedieť. Nemôžeme totiž skúmať a vnímať všetky vzťahy, v ktorých sú
idey navzájom tak, že ich kladieme vedľa seba alebo bezprostredne porovnávame.
Napríklad, keď mám idey ostrouhlého a tupouhlého trojuholníka narysované na
rovnakých základniach medzi rovnobežkami, intuitívnym poznaním vnímam, že prvý
nie je taký istý ako druhý. Takýmto spôsobom sa však nemôžem dozvedieť, či sú
rovnako veľké, lebo ich zhoda alebo nezhoda v rovnosti sa nedá nikdy vnímať, ak
ich bezprostredne porovnávame.
s. 421
Kvôli rozdielnym tvarom sa ich
časti nemôžu jedna na druhú bezprostredne a presne priložiť, a preto sú
potrebné nejaké sprostredkujúce kvality, podľa ktorých by sa dali obidva merať.
To však je už dokazovanie alebo rozumové
poznanie.
4. Po štvrté podobne je to s demonštratívnym poznaním.
Po štvrté z toho, čo sme doteraz
povedali, vyplýva aj to, že naše racionálne
poznanie nemôže pokryť celý rozsah našich ideí. Medzi dvoma rozličnými
ideami, ktoré chceme skúmať, nenájdeme vždy také sprostredkujúce články, ktoré
by sme mohli na základe intuitívneho poznania vo všetkých častiach dedukcie
navzájom spojiť. Tam, kde sa to nepodarí, nedosiahneme poznanie a dôkaz.
5. Po piate zmyslové poznanie je užšie než ostatné dva
druhy.
Po piate, keďže zmyslové poznanie zachytáva len
existenciu vecí bezprostredne prítomných v našich zmysloch , je oveľa
obmedzenejšie ako obidva predchádzajúce druhy poznania.
6. Po šieste preto je naše poznanie užšie než naše idey.
Z toho všetkého je očividné, že
rozsah nášho poznania nielenže nepostihuje realitu vecí, ale ani rozsah našich
vlastných ideí. Naše poznanie sa obmedzuje na naše idey a nemôže ich prekonať
ani v rozsahu, ani v dokonalosti. V porovnaní s rozsahom celého súcna sú to
úzke hranice a nedosahujú ani zďaleka to, čo si oprávnene môžeme predstaviť u
niektorých, dokonca stvorených rozumných bytostí, neobmedzených nejasnou a
ohraničenou informáciou, ktorú získavame niekoľkými, nie veľmi presnými
prostriedkami vnímania, akými sú naše zmysly. Aj tak by sme boli na tom veľmi
dobre, keby bolo naše poznanie také rozsiahle ako naše idey a keby nad ideami, ktoré vlastníme,
nejestvovalo toľko pochýb a otázok, ktoré nie sme a podľa mňa ani nikdy
nebudeme schopní vyriešiť. Napriek tomu nepochybujem, že by sa ľudské poznanie
dalo v súčasných podmienkach nášho bytia a uspôsobenosti oveľa väčšmi rozšíriť
ako doteraz.
s. 422
Ľudia by len museli vynaložiť
všetku tú usilovnosť a námahu myslenia úprimne a s otvorenou mysľou na
zlepšenie prostriedkov na odhalenie pravdy. Vynakladajú ich však na
skrášľovanie alebo obraňovanie nepravdy, aby udržali systém, záujem alebo
stranu, v ktorej sa kedysi angažovali. Nazdávam sa však, že i po tom všetkom
môžem predpokladať bez toho, aby som ubližoval ľudskej dokonalosti, že naše
poznanie nikdy nedosiahne všetko, čo by sme azda chceli vedieť o našich ideách.
Nikdy nebudeme schopní prekonať všetky ťažkosti a nájsť odpoveď na všetky
otázky, ktoré sa v súvislosti s týmito ideami vynárajú. Máme idey štvorca, kruhu a rovnosti, a napriek
tomu azda nikdy nebudeme schopní nájsť kruh, ktorý by sa rovnal štvorcu, ani
nebudeme vedieť, či je to tak. Máme idey hmoty a myslenia, pravdepodobne však
nikdy nebudeme vedieť, či nejaké čisto materiálne súcno myslí, alebo nie. Iba
pozorovaním našich ideí nemôžeme bez zjavenia odhaliť, či všemohúcnosť nedala
nejakým vhodne uspôsobeným systémom hmoty schopnosť vnímať a myslieť, alebo či
k takto uspôsobenej hmote nepripojila a nevložila do nej mysliacu nehmotnú
substanciu. Veď vzhľadom na naše pojmy pre naše chápanie nie je ťažšia
predstava, že ak boh chce, môže hmote udeliť schopnosť myslieť, než predstava, že môže s hmotou spojiť inú substanciu so schopnosťou myslieť.
Nevieme totiž, v čom spočíva myslenie, ani ktorému druhu substancií sa rozhodol
všemohúci takúto schopnosť darovať, akú stvorená bytosť môže vlastniť len vďaka
dobrotivosti a štedrosti stvoriteľa. Lebo ja v tom nevidím nijaké protirečenie,
že sa prvá, večná, mysliaca bytosť alebo všemohúci boh rozhodol dať určitým
systémom necitlivej stvorenej hmoty, ktorú zostavil podľa svojho zámeru, určitý
stupeň zmyslového pociťovania, vnímania a myslenia. Je však pre mňa
protirečením predpokladať - čo som hádam dostatočne dokázal v knihe IV, kap.
10, paragraf 14 atď. - že hmota (ktorá vzhľadom na svoju povahu istotne
zmyslovo necíti ani nemyslí) je tou večnou, prvou mysliacou bytosťou.
s. 423
Akú istotu poznania môžeme mať o
tom, že niektoré vnemy, napríklad slasť a bolesť, v niektorých telesách, ktoré
sa menia a pohybujú, nemôžu byť tak, ako môžu byť v nehmotnej substancii v
dôsledku pohybu častí telesa. Lebo podľa nášho chápania teleso je schopné
naraziť a pôsobiť zasa len na teleso a pohyb, vzhľadom na dosah našich ideí
vyvoláva opäť len pohyb. Ak teda uznáme, že vyvoláva slasť alebo bolesť, ideu farby
alebo zvuku, musíme sa vzdať svojho rozumu, ísť ďalej, než siahajú naše idey, a
prisúdiť spomenutý účinok iba dobrotivosti nášho stvoriteľa. Musíme uznať, že s
pohybom spojil účinky, aké pohyb sám podľa našich predstáv nie je schopný
vyvolať. Na základe toho teda usudzujeme, že stvoriteľ nemohol prikázať, aby sa
účinky objavili v predmete, kde to podľa našej predstavy nie je možné, a
takisto ani v predmete, na ktorý podľa nás pohyb hmoty nijako nemôže pôsobiť.
Nehovorím to preto, že by som chcel oslabiť vieru v nehmotnosť duše, nezaoberám
sa tu totiž pravdepodobnosťou ,ale poznaním. Domnievam sa, že to prospeje
nielen skromnosti filozofie, ak sa nebude vševedúco vyjadrovať tam, kde nám
chýba istota, z ktorej vzniká poznanie.. okrem toho to bude užitočné aj pre
nás, ak zistíme, pokiaľ siaha naše poznanie. Keďže dnes ešte nevidíme tak ako
jasnovidci, v mnohých veciach sa musíme uspokojiť s vierou a pravdepodobnosťou.
Ak naše schopnosti nemôžu dosiahnuť demonštratívnu istotu v otázke hmotnosti
duše, ktorú sme nastolili, nemusíme nás to prekvapovať. Všetky veľké ciele
morálky a náboženstva sú dostatočne zabezpečené aj bez filozofických dôkazov o
nehmotnosti duše. Je isté, že ten, kto nás na počiatku stvoril, aby sme tu žili
ako zmyslové a rozumné bytosti, a ktorý nás veľa rokov udržiaval v takomto
stave, môže nás uviesť - a určite nás uvedie - do podobného stavu citlivosti aj
na druhom svete a dá nám schopnosť, aby sme tam prijali odplatu, ktorú určil
ľuďom podľa ich skutkov v tomto živote.
s. 424
A preto nie je tak veľmi
nevyhnutné, aby sa otázka hmotnosti alebo nehmotnosti duše v tom alebo onom
zmysle jednoznačne rozhodla, akoby to chceli svetu nahovoriť niektorí
prihorliví prívrženci alebo odporcovia nehmotnosti duše. Na jednej strane sú to
ľudia, ktorí neuznávajú existenciu čohosi, čo nie je hmotné, lebo sa priveľmi
oddávajú mysleniu ovládanému hmotou. Na druhej strane sem patria ľudia, ktorí
nenachádzajú myslenie medzi
prirodzenými silami hmoty, hoci ju opätovne a opätovne skúmajú s najväčším
vypätím mysle, a preto prichádzajú k záveru, že ani sama všemohúcnosť nemôže
obdariť vnímaním a myslením substanciu, ktorá sa vyznačuje pevnosťou. Ten, kto
vie, ako ťažko sa dá v našom myslení zlúčiť zmyslové vnímanie s
rozpriestranenou hmotou alebo existencia s niečím, čo nemá rozpriestranenosť,
zaiste si prizná, že je ďaleko od toho, aby s istotou poznal, čo je jeho duša.
Zdá sa mi, že je to čosi mimo dosahu nášho poznania. Kto sa odváži nezaujato
posúdiť a preskúmať temnú a záhadnú stránku každej hypotézy, zistí, že rozum mu
sotva umožní s istotou sa rozhodnúť pre hmotnosť alebo nehmotnosť duše. Lebo
nech ju pozoruje z ktorejkoľvek strany, buď ako nerozpriestranenú substanciu, alebo ako mysliacu rozpriestranenú hmotu, ťažko mu bude predstaviť si iba
jednu z nich, pokiaľ bude iba na túto myslieť, vždy ho to bude zvádzať k
opačnému názoru. Niektorí ľudia majú sklon k nedôslednému postupu, lebo keď si
niečo nevedia predstaviť v jednej hypotéze, ihneď začnú zastávať opačnú, hoci
pre nezaujatý rozum je práve taká nezrozumiteľná. Tu zisťujeme nielen slabosť a
nedostatočnosť nášho poznania, ale aj nezmyselnosť triumfu takého druhu
argumentov. Tieto argumenty, odvodené z našich vlastných názorov, nás azda môžu
uspokojiť, keď nenájdeme istotu na jednej strane, vôbec nám však nepomôžu
dostať sa k pravde, ak sa obrátime k opačnému názoru, o ktorom sa pri bližšom
skúmaní ukáže, že je zaťažený rovnakými problémami.
s. 425
Lebo akú istotu, akú výhodu to
prinesie človeku, keď sa vyhne zdanlivým nezmyslom a neprekonateľným prekážkam,
na ktoré narazí v jednom názore, len preto, aby hľadal útočište v názore
opačnom, ktorý sa opiera o niečo, čo je takisto nevysvetliteľné a jeho chápaniu
neprístupné? Nedá sa poprieť, že máme v sebe niečo, čo myslí, práve naše
pochybnosti o tom, čo to je, s istotou potvrdzujú že to existuje, aj keď sa
musíme uspokojiť s tým, že nevieme, o aký druh súcna tu ide. Rozhodne je
zbytočné byť tu skeptickými, tak ako je aj vo väčšine iných prípadov nerozumné
výslovne popierať existenciu niečoho len preto, že nie sme schopní pochopiť
jeho povahu. Rád by som vedel, aká je to substancia, ktorá neobsahuje niečo, čo
je pre naše chápanie záhadou. O koľko nás musia prevyšovať v poznaní iní
duchovia, ktorí vidia a poznajú povahu a vnútorné usporiadania vecí! A keď k tomu
pridáme väčšiu schopnosť chápania, ktorá im umožňuje jedným pohľadom vnímať
spojitosť a zhodu veľkého množstva ideí a pohotovo im poskytuje sprostredkujúce
dôkazy, ktoré my iba postupne a pomaly, po dlhom hľadaní veľmi ťažko nachádzame
a ktoré často zabudneme skôr, než sme vypátrali ďalšie, vieme si do istej miery
predstaviť šťastie duchov vyššieho rádu, ktorí majú rýchlejší a prenikavejší
zrak a rozsiahlejší rozsah poznania.
Vráťme sa však ešte k nášmu
problému. Tvrdím, že naše poznanie nie je obmedzené len nedostatočným množstvom a nedokonalosťou našich ideí,
ktoré používame pri poznávaní, dokonca nestačí ani na ne. Preskúmajme teda, ako
ďaleko siaha.
7. Ako ďaleko siaha naše poznanie.
Kladné alebo záporné výpovede,
ktoré robíme o našich ideách, sa dajú zhrnúť do týchto štyroch druhov, tie som už predtým vo všeobecnosti naznačil:
identita, koexistencia, vzťah a reálna existencia. Teraz budem skúmať, ako
ďaleko siaha naše poznanie v každom z týchto druhov.
s. 426
8. Po prvé naše poznanie identity a rozdielnosti idei siaha
tak ďaleko ako naše idey samy.
Po prvé,
pokiaľ ide o identitu a rozdielnosť. Pri tomto druhu zhody alebo
nezhody našich ideí siaha naše intuitívne poznanie tak ďaleko ako naše idey
samy. V mysli teda niet idey, ktorú by myseľ bezprostredne, na základe
intuitívneho poznania nevnímala takú, akou je, teda rozdielnu od ktorejkoľvek
inej idey.
9. Po druhé naše poznanie ich koexistencie nesiaha veľmi
ďaleko.
Po druhé obráťme sa k druhému
druhu, ktorým je zhoda alebo nezhoda našich ideí so zreteľom na koexistenciu. V
tomto nesiaha naše poznanie ďaleko, hoci tvorí najväčšiu a najvýznamnejšiu časť
nášho poznania o substanciách. Naše idey druhov substancií, ako som už ukázal,
sú len určitými súbormi jednoduchých ideí, spojených v jednom predmete, ktoré
takto koexistujú. Napríklad idea plameňa je horúce, svietiace a nahor sa
pohybujúce teleso, idea zlata je teleso s určitou váhou, žlté, kujné a
taviteľné. Tieto a podobné zložené idey, existujúce v ľudskej mysli, sa
označujú týmito dvoma menami rozdielnych substancií ako "plameň" a
"zlato". Ak chceme vedieť o nich alebo o nejakom inom druhu
substancií niečo viac, skúmame iba to, aké iné
kvality alebo schopnosti majú tieto substancie. A to neznamená nič iné než
poznať, aké iné jednoduché idey
koexistujú alebo nekoexistujú s tými, ktorými tvoria takú zloženú ideu.
10. Lebo spojenie, ktoré existuje medzi jednoduchými ideami
v substanciách, je väčšinou neznáme.
Nech je táto časť ľudského
poznania akokoľvek závažná a významná predsa je ohraničená a celkom nepatrná.
Vyplýva to z toho, že jednoduché idey, z ktorých sa tvoria naše zložené idey
substancií, väčšinou neobsahujú, so zreteľom na svoju povahu, nijaké viditeľné, nevyhnutné spojenie alebo
nezlučiteľnosť s nejakými inými jednoduchými ideami, o koexistencii ktorých s
nimi by sme sa chceli čosi bližšie dozvedieť.
s. 427
11. Platí to najmä o sekundárnych kvalitách telies.
Idey, z ktorých sa skladajú naše
zložené idey substancií a ktorými sa naše poznanie substancií najviac zaoberá,
sú idey ich sekundárnych kvalít. Všetky závisia (ako sme už ukázali) od
primeraných kvalít najmenších a zmyslovo nevnímateľných častíc alebo ak nie od
nich, tak potom od niečoho, čo sa dá ešte ťažšie pochopiť. Nie je teda možné.
Nie je teda možné, aby sme poznali, ktoré z nich sú navzájom nevyhnutne spojené alebo sa nevyhnutne vylučujú. Lebo ak nepoznáme
korene, z ktorých pochádzajú, ak nevieme, akú majú veľkosť, tvar alebo
štruktúru častíc, od ktorých kvality vytvárajúce našu zloženú ideu zlata
závisia a ktorých sú výsledkom, potom nemôžeme poznať, aké iné kvality
vyplývajú z takého uspôsobenia zmyslovo nevnímateľných častíc zlata a ktoré sú
s nimi nezlučiteľné. (...)
12. Nevyhnutné spojenie medzi sekundárnymi a primárnymi
kvalitami nie sme totiž schopní odhaliť.
Okrem tejto nevedomosti o
primárnych kvalitách zmyslovo nevnímateľných častíc telies, od ktorých závisia
všetky ich sekundárne kvality, jestvuje však aj ďalšia, beznádejnejšia oblasť
našej nevedomosti. Táto oblasť nám ešte väčšmi bráni dosiahnuť isté poznanie o
koexistencii alebo inkoexistencii (ak
sa smiem tak vyjadriť) rozličných ideí v tom istom predmete. Myslím tým fakt,
že medzi sekundárnou kvalitou a takými primárnymi kvalitami, od ktorých
sekundárna kvalita závisí, nemožno odkryť nijakú spojitosť.
13. Nepoznáme
dokonale ich primárne kvality.
Vieme si predstaviť, že veľkosť,
tvar a pohyb jedného telesa môže spôsobiť zmenu veľkosti, tvaru a pohybu
druhého telesa, že pri preniknutí jedného telesa do druhého sa jeho časti
oddelia a že pokoj sa mení na pohyb v dôsledku nárazu. Zdá sa nám, že tieto a
podobné veci sú navzájom v nejakom
spojení.
s. 428
A keby sme poznali tieto primárne
kvality telies, mohli by sme právom dúfať, že by sme boli schopní poznať oveľa
viac z tých ich vzájomných vplyvov. Naša myseľ však nie je schopná odkryť
nijaké spojenie medzi týmito primárnymi kvalitami telies a zmyslovými pocitmi,
ktoré v nás vyvolávajú, preto nikdy nebudeme vedieť určiť isté a nepochybné
pravidlá následnosti alebo koexistencie sekundárnych kvalít, hoci
sme vedeli odkryť veľkosť, tvar alebo pohyb neviditeľných častíc, ktoré ich
bezprostredne vyvolávajú. Ani zďaleka nepoznáme, aký tvar, veľkosť alebo pohyb častíc vytvára žltú farbu, sladkú
chuť alebo prenikavý zvuk, a tak si nijako nevieme predstaviť, ako je schopná nejaká veľkosť, tvar alebo pohyb častíc
vyvolať v nás ideu nejakej farby, chuti alebo zvuku. Medzi jedným a druhým
nejestvuje nijaká mysliteľná spojitosť.
14. Márne sa usilujeme o isté a všeobecné poznanie
nevnímateľných kvalít v substanciách.
Preto sa márne budeme usilovať
odkryť prostredníctvom našich ideí (jediný spôsob ako získať isté a všeobecné
poznanie), ktoré iné idey sú natrvalo spojené s našou zloženou ideou
substancie. Lebo nepoznáme ani skutočné usporiadanie najmenších častíc, od
ktorých závisia ich kvality, a aj keby sme tie častice poznali, nevedeli by sme
odhaliť nevyhnutné spojenie medzi nimi a hociktorou zo sekundárnych kvalít. To
však tvorí nevyhnutné predpoklad, aby sme mohli s istotou poznať ich nevyhnutnú
koexistenciu. Nech by teda bola naša zložená idea nejakého druhu substancií
akákoľvek, z jednoduchých ideí, ktoré obsahuje, sotva by sme mohli určiť
nevyhnutnú koexistenciu nejakej inej kvality. Pri všetkých takýchto skúmaniach
iba veľmi málo presahuje naše poznanie našu skúsenosť. Pravda, niekoľko málo
primárnych kvalít vykazuje nevyhnutnú vzájomnú závislosť a viditeľné spojenie.
Tak napríklad tvar nevyhnutne predpokladá rozlohu, prijímanie alebo
sprostredkovanie pohybu pomocou impulzu predpokladá pevnosť.
s. 429
Hoci uvedené idey a hádam aj
niektoré iné môžu byť navzájom viditeľne spojené, predsa je iba málo takých, že
by sa podobne prejavovali a kde by sme mohli na základe intuície alebo dôkazu
odhaliť koexistenciu tých niekoľkých kvalít, ktoré možno nájsť spojené v
substanciách. Sme odkázaní iba na pomoc našich zmyslov, aby sme sa dozvedeli,
ktoré kvality substancie obsahujú. Veď zo všetkých kvalít, ktoré takto
koexistujú nejakom predmete, bez
vzájomnej závislosti a očividného spojenia ich ideí nevieme s istotu poznať ani
len koexistenciu dvoch, ak nás o nej nepoučí skúsenosť našich zmyslov. Hoci
vidíme povedzme žltú farbu a pokusom zistíme váhu, kujnosť, taviteľnosť a
nehorľavosť, ktoré sú spojené v kuse zlata, predsa ani jedna z týchto ideí nie
je očividne závislá od druhej ani s ňou
nevyhnutne spojená. Preto nemôžeme s istotou vedieť, či tam, kde sa vyskytujú
hociktoré z týchto štyroch ideí, musí byť aj piata, aj keď je to veľmi
pravdepodobné. Ani najväčšia pravdepodobnosť totiž neznamená ešte istotu, bez
ktorej nemôže jestvovať pravdivé poznanie. Lebo o tejto koexistencii nemôžeme
vedieť viac, ako vnímame, a môžeme ju vnímať iba v jednotlivých predmetoch v dôsledku pozorovania našimi zmyslami,
alebo všeobecne, na základe nevyhnutného spojenia samých ideí.
15. Obsiahlejšie je naše poznanie o nezlučiteľnosti
koexistencie ideí.
Pokiaľ ide o nezlučiteľnosť
koexistencie alebo odpor proti nej, vieme iba toľko, že každý predmet môže v
jednom okamihu obsahovať z každého druhu primárnych kvalít iba jednu jedinú.
Tak napríklad každá jednotlivá rozloha, tvar, počet častí, pohyb vylučujú
všetky ostatné toho istého druhu. To isté platí o všetkých zmyslovo
vnímateľných ideách, ktoré sú vlastné jednotlivým zmyslom. Nech je v každom
predmete prítomná ktorákoľvek z kvalít, vylučuje všetky ostatné svojho druhu, napríklad
predmet nemôže mať naraz dve vône alebo dve farby. Možno sa bude proti tomuto
namietať: nemá azda opál alebo odvar z lignum
nephriticum dve farby súčasne? Na to odpoviem, že tieto telesá skutočne
môžu mať súčasne rozličné farby, keď sa na ne dívame z rozličných strán.
s. 430
Dovolím si však tiež poznamenať,
že keď sa na ne dívame z rozličných strán, častice svetla odrážajú aj rozdielne
časti predmetu, a preto nie sú tou istou časťou predmetu, teda nie sú tou istou
vecou, ktorá sa zdá súčasne aj žltou, aj azúrovou. Nie je totiž možné, aby tá
istá častica nejakého telesa v tom istom okamihu rozdielne menila alebo
odrážala svetelné lúče, ako nie je možné, aby mala súčasne dva rozdielne tvary
alebo štruktúry.
16. Naše
poznanie koexistencie síl v telesách je tiež veľmi obmedzené.
Vezmime si teraz sily substancií,
schopné zmeniť zmyslové kvality iných telies, čo je predmetom väčšiny našich
skúmaní a pomerne významnou zložkou nášho poznania. Pochybujem však , či tu
naše poznanie siaha ďalej ako naša skúsenosť a či budeme schopní objaviť iba na
základe spojenia s niektorou z tých ideí, ktoré tvoria pre nás podstatu veci,
väčšinu týchto síl a či si budeme istí, že sa nachádzajú v príslušnej veci.
Keďže však aktívne a pasívne sily telies a spôsob ich pôsobenia spočívajú v
štruktúre a pohybe častíc, ktoré nijakým spôsobom nevieme odhaliť, iba vo veľmi
zriedkavých prípadoch sme schopní vnímať ich závislosť od ideí alebo ich
nezlučiteľnosť s ideami, ktoré tvoria našu zloženú ideu onoho druhu vecí.
Uvádzal som tu príklady z korpuskulárnej teórie, pretože ako sa zdá, poskytuje
najzrozumiteľnejšie vysvetlenie, pokiaľ ide o kvalitu telies. Obávam sa, že
slabosť ľudského rozumu nám sotva dovolí nahradiť ju inou, ktorá by nám
dokonalejšie a jasnejšie odhalila nevyhnutné spojenie a koexistenciu síl
spojených ,ako možno pozorovať, v
telesách rozličného druhu. Prinajmenej jedno je však isté, nech už je
ktorákoľvek hypotéza najjasnejšia a najsprávnejšia (rozhodnúť o tom vôbec nie
je mojou úlohou), každá z nich posunie naše poznanie telesných substancií iba
nepatrne dopredu, kým nebudeme schopní vidieť, ktoré kvality a sily telies sa
navzájom nevyhnutne spájajú alebo nevyhnutne vylučujú.
s. 431
Za terajšieho stavu filozofie
vieme však o tomto žalostne málo a osobne pochybujem ,či so schopnosťami, aké
máme, budeme môcť naše všeobecné poznanie v tejto oblasti nejako výraznejšie
rozšíriť. V tomto prípade sa musíme spoliehať iba na skúsenosť. Bolo by teda
žiaduce väčšmi ju prehĺbiť. Uvedomujeme si prednosti, ktoré pre oblasť prírodovedného
poznania prinieslo šľachetné úsilie niektorých ľudí. A keby ostatní, najmä
filozofi, ktorí sa zaoberajú ohňom, boli pri svojich pozorovaniach takí pozorní
a vo svojich správach takí úprimní, ako sa na filozofov patrí, potom by sme sa
väčšmi zoznámili s telesami, ktoré nás obklopujú, a oveľa hlbšie chápali ich
sily a pôsobenie.
17. Poznanie síl, ktoré koexistujú v duchovných bytostiach,
je ešte väčšmi ohraničené.
Ak sme v rozpakoch už pri silách
a pôsobení telies, potom je podľa mňa oveľa ľahšie pochopiť, že tápeme v
temnotách, pokiaľ ide o duchov. O nich, prirodzene, máme iba tie idey, ktoré
sme získali pri pozorovaní činností našej duše, pokiaľ sú vôbec prístupné nášmu
pozorovaniu - v nás samých. Lež aké bezvýznamné postavenie zaujímajú medzi tými
rozličnými a takmer nespočetnými druhmi vznešenejších bytostí asi duchovia,
ktorí sídlia v našich telách. O koľko
biednejší sú vyzbrojení, o koľko nedokonalejší než cherubíni a serafíni a
nekonečné množstvo druhov duchov, ktorí stoja nad nimi.
18. Po tretie ako ďaleko siaha naše poznanie vzťahov medzi
abstraktnými ideami, nedá sa ľahko povedať.
Po tretie pokiaľ ide o tretí druh
poznania, totiž o zhodu alebo nezhodu niektorých našich ideí, nachádzajúcich s
v akomkoľvek inom druhu vzťahu, ťažko rozhodnúť, ako ďaleko môže siahať, lebo
predstavuje najrozsiahlejšiu oblasť nášho poznania. Pokroky v tejto oblasti
poznania závisia od našej dôvtipnosti
pri hľadaní sprostredkujúcich ideí, ukazujúcich vzťahy a vlastnosti ideí, ktorých
koexistenciu nemožno sledovať.
s. 432
Preto ťažko povedať, kedy sme na
konci takého hľadania a kedy má rozum už všetky prostriedky k dispozícii, aby
našiel dôkazy alebo preskúmal zhodu či nehodu ideí, ktoré sú od seba vzdialené.
Kto nepozná algebru, vôbec si nevie predstaviť, aké zázračné veci sa s ňou dajú
v tomto ohľade robiť. Nie je teda ľahké vopred povedať, aké ďalšie objavy,
žiaduce a výhodné pre iné oblasti poznania, môže ešte prenikavá myseľ človeka
nájsť. Rozhodne som presvedčený, že idey
kvantity nie sú jediné, ktoré možno dokázať a s istotou poznať. možno by
nám poskytli istotu aj iné, oveľa užitočnejšie oblasti myslenia, keby sa
takémuto úsiliu nestavali do cesty neresti, vášne a jednostranné záujmy a
neohrozovali ho.
19. (...) - 20. (...)
21. Po štvrté tri reálne existencie, o ktorých máme isté
poznanie.
Po štvrté pri štvrtom druhu nášho
poznania, totiž poznania reálnej, aktuálnej existencie veci, máme
intuitívne poznanie svojej vlastnej existencie a demonštratívne poznanie
existencie boha. O existencii všetkého
ostatného máme iba zmyslové poznanie, ktoré nesiaha ďalej ako po predmety
dané našim zmyslom.
22. Naša nevedomosť je veľká.
Keďže je naše poznanie, ako som
už ukázal, pomerne ohraničené, azda si trochu osvetlíme terajší stav našej
mysle, keď sa raz pozrieme na tú tmavú stranu a podívame sa na našu nevedomosť.
Táto je totiž nekonečne väčšia ako naše poznanie. Preto by mohlo veľmi prispieť
k urovnaniu sporov a k rozšíreniu užitočného poznania, keby sme najskôr
zistili, pokiaľ vlastníme jasné a zreteľné idey, a obmedzili naše myslenie na
posudzovanie tých vecí, čo ležia v dosahu nášho rozumu, a nezostupovali do
priepasti temnoty (kde nemáme oči, aby niečo videli, ani schopnosti, aby niečo
vnímali) iba z trúfalosti, že nič nepresahuje schopnosť nášho chápania. Na to,
aby sme sa presvedčili o bláznivosti takéto sebapreceňovania, netreba ísť
ďaleko. Kto niečo vie, vie predovšetkým to, že nemusí dlho hľadať dôkazy svojej
nevedomosti.
s. 433
Najvšednejšie a najsamozrejmejšie
veci, s ktorými sa stretávame, majú svoje temné stránky, cez ktoré ani
najostrejší zrak neprenikne. Najjasnejší a najobsiahlejší rozum mysliacich ľudí
sa dostáva v úžase do rozpakov pred každou časticou hmoty. Oveľa menej nás to
prekvapí, keď posúdime príčiny našej nevedomosti. Nazdávam sa podľa toho, čo sme
dosiaľ povedali, že jestvujú tri takéto príčiny: po prvé nedostatok ideí, po
druhé nedostatok dokázateľného spojenia
medzi našimi ideami, po tretie nedostatok pri sledovaní a skúmaní našich ideí.
23. (...) - 30. (...)
31. Rozsah ľudského poznania so zreteľom na jeho
všeobecnosť.
Dosiaľ sme skúmali rozsah nášho
poznania so zreteľom na rozličné druhy súcien, ktoré existujú. Okrem toho
jestvuje aj iný rozsah poznania, so zreteľom na všeobecnosť, ktorý si tiež zaslúži pozornosť. V tomto ohľade sa
naše poznanie riadi povahou našich ideí. Ak sú idey, ktorých zhodu alebo
nezhodu vnímame, abstraktné, naše poznanie je všeobecné. To, čo je známe o
takýchto všeobecných ideách, bude platiť o každej jednotlivej veci, kde možno
nájsť takú podstatu, tzn. abstraktnú ideu. To, čo je raz o takých ideách známe,
bude stále a pre všetky časy pravdivé. Takže všetko všeobecné poznanie musíme hľadať a nachádzať výlučne v našej mysli,
dostaneme sa totiž k nemu iba skúmaním našich vlastných ideí. Pravdy, ktoré
patria podstatám vecí, tzn. abstraktným ideám, sú večné a dajú sa získať iba
skúmaním týchto podstát, zatiaľ čo existenciu vecí možno poznať iba zo
skúsenosti. O týchto veciach budem môcť viac povedať v kapitolách, kde budem
hovoriť o všeobecnom skutočnom poznaní.
Zatiaľ musí stačiť, čo sme uviedli o všeobecnosti nášho poznania.
s. 434
4.
kapitola
O reálnosti poznania
1. Námietka:
poznanie, ktoré sa opiera o naše idey, môže byť úplne neskutočné alebo
chimerické.
Nepochybne sa čitateľ už medzitým
bude nazdávať, že som celý čas staval vzdušné zámky a pohotovo mi namietne:
"Načo teda toľko kriku?
Tvrdíte, že poznanie znamená len vnímanie zhody alebo nezhody našich ideí.
Lenže kto vie, čo sú vlastne tieto idey? Jestvuje čosi výstrednejšie ako
predstavy ľudského mozgu? Nájdite mi tú hlavu, ktorá by neobsahovala nijaké
výmysly. Povedzme, že existuje triezvy a rozumný človek. Aký je podľa vašich
pravidiel rozdiel medzi jeho poznaním a poznaním najvýstrednejšieho fantastu
sveta? Obidvaja majú svoje idey a vnímajú ich vzájomnú zhodu alebo nezhodu.
Keby bol medzi nimi nejaký rozdiel, výhodu by mal človek s horúcou hlavou, lebo
by mal viac a živších ideí. Bude teda podľa vašich zásad vedieť viac. Ak je
pravda, že všetko poznanie spočíva iba vo vnímaní zhody alebo nezhody našich
ideí, potom budú mať vízie blúznivca a úvahy triezveho človeka rovnakú istotu.
Nezáleží na tom, ako sú veci uspôsobené, stačí, keď človek vníma zhodu medzi
vlastnými predstavami a podľa toho sa vyjadruje, potom je všetko pravdivé a
všetko isté. Tieto vzdušné zámky budú práve akými baštami pravdy ako Euklidove
dôkazy. Podľa toho je názor, že harpyja nie je kentaur, práve taký istý a práve
taký pravdivý ako názor, že štvorec nie je kruh.
Aký úžitok má z celého tohto
nádherného poznania vlastných výmyslov
človeka ten, kto skúma reálnosť vecí? Nezáleží na tom, čo si ľudia
predstavujú, ceniť si možno iba poznanie vecí. Len ono samo robí naše úvahy
hodnotnými a vyjadruje prednosť poznania jedného človeka pred poznaním iného,
lebo ukazuje veci, aké sú v skutočnosti, a nie iba sny a predstavy."
s. 435
2. Odpoveď.
Na toto odpoviem: Keby sa
poznanie našich ideí končilo iba pri nich a nesmerovalo by ďalej, kde máme na
mysli čosi viac, naše najvážnejšie myšlienky by neboli oveľa užitočnejšie než
výplody chorého mozgu. Pravdy ktoré by boli na tom postavené, nemali by väčšiu
váhu než reči človeka, ktorý vidí veci jasne v sne a veľmi presvedčivo sa o
nich vyslovuje. Dúfam však, skôr než to uzavriem, že som presvedčivo dokázal,
že takýto spôsob istoty na základe poznania našich vlastných ideí vedie trochu
ďalej ako číra predstavivosť. Verím, že sa ukáže, že všetka istota, ktorú
človek má o všeobecných pravdách, tkvie práve v tomto.
3. Čo však má byť kritériom tejto zhody?
Je zrejmé, že myseľ nepoznáva
veci bezprostredne, ale iba prostredníctvom ideí, ktoré o nich má. Preto je
naše poznanie len potiaľ reálne, pokiaľ medzi našimi ideami a skutočnosťou vecí
jestvuje zhoda. Čo tu však má byť
kritériom? Ako má myseľ poznať, že sa jeho vlastné idey zhoduj s vecami samými,
keď okrem nich nevníma nič? Aj keď sa nám tu, zdá sa, vynára veľký problém,
predsa sa nazdávam, že existujú dva druhy ideí, o ktorých si môžeme byť istí,
že sa zhodujú s vecami.
4. Po prvé všetky jednoduché idey sa skutočne zhodujú s
vecami.
Prvým druhom sú jednoduché idey,
ktoré si myseľ, ako sme už dokázali, za nijakých okolností nevie vytvoriť zo
seba. Nevyhnutne musia byť teda výsledkom vecí pôsobiacich prirodzeným spôsobom
na myseľ a vytvárajúcich v nej takéto vnemy, na čo ich určila a uspôsobila
múdrosť a vôľa nášho stvoriteľa. Z toho vyplýva, že jednoduché idey nie sú
výmyslami našej predstavivosti, ale prirodzenými a pravidelnými výtvormi vecí
mimo nás, ktoré na nás skutočne pôsobia. Jednoduché idey obsahujú práve tú
zhodu, o ktorú sa usilujeme a ktorú náš stav vyžaduje.
s. 436
Predstavujú nám totiž veci v
takej javovej podobe, v ktorej sú schopné ich v nás vyvolať. Na základe toho
vieme rozlišovať druhy jednotlivých substancií, rozoznávať ich momentálne
stavy, vyberať ich podľa našich potrieb a používať pre naše ciele. Napríklad
idea belosti alebo horkosti - tak ako je v mysli - zodpovedá v hociktorom
telese presne tej sile, ktorá ju v mysli vyvoláva, preto sa s vecami mimo nás
skutočne zhoduje tak, ako sa môže alebo má zhodovať. Táto zhoda medzi našimi
jednoduchými ideami a existenciou vecí stačí na reálne poznanie.
5. Po druhé všetky zložené idey okrem ideí substancií sú
svojimi vlastnými pravzormi.
Všetky naše zložené idey okrem ideí substancií sú pravzormi,
ktoré vytvára myseľ sama. Neznamenajú teda kópiu niečoho iného, ani sa
nevzťahujú na existenciu niečoho druhého ako na svoj originál, a preto
nepotrebujú takú zhodu, ktorá je nevyhnutná pre reálne poznanie. To, čo je
určené na to, aby predstavovalo len seba samo, nie je nikdy schopné nesprávne
predstavovať alebo nás popliesť pri správnom chápaní veci tým, že by sa na ňu
nepodobalo. Také sú vlastne všetky naše zložené idey okrem ideí substancií.
Zložené idey, ako som už ukázal inde, sú kombináciami ideí, ktoré skladá myseľ
dohromady podľa vlastného výberu bez toho, aby uvažovala, či majú nejakú
spojitosť v prírode. Preto sa pri všetkých týchto druhoch ideí samy pokladajú
za pravzory a veci sa berú do úvahy len potiaľ, pokiaľ sa s nimi zhodujú. Takže
si musíme byť neomylne istí, že všetko poznanie týkajúce sa týchto ideí je
reálne a postihuje veci samy. Vo všetkých našich myšlienkach, úvahách a
rozhovoroch tohto druhu máme na mysli veci len tak, ako sa zhodujú s našimi
ideami. Musíme v nich teda nájsť istú a nepochybnú reálnosť.
6. Preto e matematické pozorovanie reálne.
Nepochybne budete so mnou
súhlasiť, že poznanie matematických právd je nielen isté, ale aj reálne
poznanie. Neznamená iba jalové predstavy márnivých ľudí a bezvýznamné výmysly
mozgu.
s. 437
Keď ho však preskúmame, zistíme,
že je to poznanie len o našich vlastných ideách. Matematik posudzuje pravdivosť
a vlastnosti, ktoré patria pravouholníka alebo kruhu, iba potiaľ, pokiaľ sú v
idei jeho mysle. Je totiž celkom možné, že sa v živote nikdy nestretol ani s
jedným zo spomínaných dvoch tvarov tak, ako existuje v matematike, t. j.
presne správne. Predsa je však
poznanie, ktoré má o všetkých pravidelnostiach a vlastnostiach týkajúcich sa
kruhu alebo nejakého iného matematického útvaru, pravdivé a isté, dokonca i
vtedy, keď ide o reálne existujúce veci. Takéto výroky sa týkajúce reálnych
vecí a postihujú ich iba potiaľ, pokiaľ sa veci skutočne zhodujú s pravzormi v
mysli matematika. Ak je pravda, že idea
trojuholníka má tri uhly, ktoré sa rovnajú dvom pravým, potom je to pravda aj o
každom trojuholníku, nech existuje
skutočne kdekoľvek. Nijaký iný existujúci tvar, ktorý presne nezodpovedá
takej idei trojuholníka v mysli matematika, nesúvisí s takým výrokom. Preto si
je istý, že všetko jeho poznanie, ktoré sa týka takých ideí, je reálne
poznanie. Má na mysli veci tak, ako sa zhodujú s jeho ideami, a preto je
presvedčený, že to , čo vie o tvaroch, keď majú iba ideálnu existenciu v
jeho mysli, bude o nich platiť aj vtedy, keď budú mať reálnu existenciu v hmote. Posudzuje totiž iba tie tvary, ktoré sú
rovnaké, nech existujú kdekoľvek a akokoľvek.
7. Aj morálne poznanie je reálne.
Z toho vyplýva záver, že morálne
poznanie je práve také schopné reálnej istoty ako matematické. Istota totiž
neznamená nič iné iba vnímanie zhody alebo nezhody našich ideí a dokazovanie je
iba vnímaním takejto zhody pomocou iných ideí alebo sprostredkujúcich článkov.
Naše morálne idey takisto ako matematické sú samy pravzory, a teda
zodpovedajúce a dokonalé idey. Zhoda alebo nezhoda, ktorú v nich zisťujeme,
vytvára reálne poznanie, tak ako je to v prípade matematických útvarov.
s. 438
8. Aby sa abstraktné poznanie zmenilo na reálne, nie je
potrebná existencia.
Na dosiahnutie poznania a istoty
je nevyhnutné mať vymedzené idey. Ak sa má naše poznanie stať reálnym, musia
naše idey zodpovedať svojim pravzorom. Nech sa čitateľ nečuduje, že istotu
poznania staviam na pozorovaní našich ideí a málo si všímam reálnu existenciu
vecí a prihliadam (ako sa možno zdá) na ňu. Podľa mňa sa však pri bližšom
skúmaní ukáže, že väčšina prednášok, ktorými sa zapodievajú a kvôli ktorým
polemizujú tí, čo predstierajú, že im záleží na dosiahnutí pravdy a istoty, sú
všeobecné výroky pojmy, pri ktorých
vôbec nejde o existenciu. Nijaké Rozpravy
matematikov i kvadratúre kruhu, o kužeľosečkách alebo o nejakom inom matematickom probléme sa nezaoberajú
existenciou ani jedného z týchto útvarov. Ich dôkazy, ktoré závisia od ich
ideí, sú rovnaké, či existuje a svete nejaký štvorec či kruh, alebo nie.
Rovnakým spôsobom sa abstrahuje od ozajstného života ľudí a od existencie
cností na svete, keď ide o pravdu a istotu morálnych rozpráv, ktoré sa tým
zaoberajú. Preto Cicerónov spis O
povinnostiach nie je o nič menej pravdivý, hoci na svete niet človeka,
ktorý by presne dodržiaval jeho zásady a riadil by sa podľa vzoru onoho
cnostného človeka, ktorý nám Cicero načrtol. taký človek, keď o ňom písal,
existoval iba v idei. Ak je v teórii tzn. v idei, pravda, že za vraždu patrí
trest smrti, bude to aj v skutočnosti pravdivé pri každom čine, ktorého
existencia sa zhoduje s ideou vraždy. Pokiaľ ide o iné činy, tých sa pravdivosť
onoho výroku netýka. To isté platí o všetkých ostatných druhoch vecí, ktoré
majú iba podstaty jestvujúce v ľudskej mysli.
9. (...)
10. Nesprávne pomenovanie nenarúša istotu poznania.
Ďalej si musíme všimnúť ešte
jednu vec. Tam, kde boh alebo nejaký iný zákonodarca už definoval nejaké
morálne mená, vytvoril aj podstatu toho druhu, ku ktorému meno patrí. Nie je
teda vhodné, aby sme ich inak používali.
s. 439
V ostatných prípadoch však ide
len o nedôslednosť vo vyjadrovaní, ak ich použijeme naopak, ako je bežný
jazykový úzus v krajine. Dokonca ani toto nenarúša istotu takého poznania,
ktoré možno dosiahnuť aj správnym posudzovaním a porovnávaním oných - i keď
nesprávne pomenovaných - ideí.
11. Po tretie naše zložené idey substancií majú svoje
pravzory mimo nás a tu je naše poznanie nedostatočné.
Jestvuje iný druh zložených ideí,
ktorý sa od pravzorov mimo nás, na ktoré ho vzťahujeme, môže líšiť, takže naše
poznanie o nich nemusí postihovať reálne. Sem patria naše idey substancií,
ktoré sa skladajú zo súboru jednoduchých ideí, údajne prevzatých zo samej
prírody. Môžu sa však od nej líšiť tým, že obsahujú viac a iných ideí, ako
možno nájsť vo veciach samých. Preto sa stáva, že nemusia a často skutočne ani
nezodpovedajú veciam samým.
12. Pokiaľ sa naše zložené idey zhodujú s pravzormi mimo
nás, potiaľ je naše poznanie o substanciách reálne.
Tvrdím teda, že na to, aby sme
mali idey substancií, ktoré by nám
mohli poskytovať reálne poznanie svojou zhodou s vecami, nestačí - ako v prípade
modov - skladať dohromady idey, ktoré
sa síce navzájom nevylučujú, ale nikdy predtým takto neexistovali. Napríklad
idey svätokrádeže alebo krivoprísažníctva boli rovnako pravdivými a reálnymi
ideami pred výskytom, ako aj po výskyte takého faktu. Naše idey substancií,
keďže sa o nich predpokladá, že sú kópiami a vzťahujú sa na pravzory mimo nás,
musia byť prevzaté z niečoho, čo existuje alebo existovalo. Nesmú sa skladať z
ľubovoľne zložených ideí bez reálneho vzoru, z ktorého by sme ich boli prevzali,
aj keby sme v takom spojení nevnímali rozpor. Dôvodom je to, že nepoznáme
reálne usporiadanie substancií, od ktorého závisia naše jednoduché idey a ktoré
je skutočne príčinou toho, že niektoré z nich sú navzájom úzko spojené a iné sa
vylučujú. Len veľmi málo je takých, o ktorých si môžeme byť istí, a to väčšmi,
než dovoľuje skúsenosť a zmyslové pozorovanie, že v prírode existujú spolu
alebo sa vylučujú.
s. 440
Reálnosť nášho poznania
substancií sa teda zakladá na tomto: všetky naše zložené idey substancií sú
také - a to výlučne také - že sú utvorené z jednoduchých ideí, ktorých
koexistencia bola zistená v prírode. Takto sú naše idey pravdivými, aj keď azda
nie veľmi presnými kópiami, predsa sú však predmetmi reálneho poznania o nich
(pokiaľ vôbec nejaké máme). Lenže toto poznanie, ako sme už ukázali, nesiaha
veľmi ďaleko, pokiaľ však siaha, ostáva reálnym poznaním. Nech máme hocijaké
idey, vždy sa budú pokladať za poznanie, ak zistíme, že sa zhodujú s inými
ideami. Ak sú to abstraktné idey, bude to abstraktné poznanie. Aby sa však z
neho stalo reálne poznanie substancií, musia sa idey prevziať z reálnej
existencie vecí. Všetky jednoduché idey, o ktorých sa zistilo, že koexistujú v
nejakej substancii, môžeme bez obáv znova spojiť dohromady, a tak vytvoriť abstraktné
idey substancií. Totiž všetko, čo raz bolo v prírode spojené, môže byť opäť
spojené.
13. Pri skúmaní substancií musíme sledovať idey a nesmieme
obmedzovať naše myslenie na mená alebo druhy údajne stanovené menami.
Mali by sme to správne posudzovať
a neobmedzovať svoje myslenie a abstraktné idey len na mená, akoby neexistovali
a nemohli existovať iné druhy okrem
tých, čo už predtým určili a takpovediac vymedzili známe mená. Potom by sme
premýšľali o veciach oveľa voľnejšie a menej zmätene než hádam teraz. Keby som
tvrdil, že niektorí idioti, čo sa
dožili plných štyridsať rokov bez akejkoľvek známy rozumu, sú čímsi medzi
človekom a zvieraťom, možno by sa to pokladalo za odvážny paradox, ba dokonca
za veľmi nebezpečnú nepravdu. Tento predsudok sa opiera len o nesprávny
predpoklad, že dve mená - človek a zviera - zastupujú odlišné druhy, ktoré
reálne podstaty vymedzujú tak, že sa medzi ne nemôže už dostať nijaký iný druh.
s. 441
Ak však odhliadneme od tých mien
a nebudeme predpokladať druhové podstaty vytvorené prírodou, na ktorých sa presne a rovnakým dielom
podieľajú všetky veci rovnakého označenia, keď sa ďalej vzdáme predstavy, že
týchto podstát, do ktorých sa všetky veci odlievajú a formujú ako do kadlúb, jestvuje
určitý počet, zistíme, že idea tvaru, pohybu a života človeka bez rozumu je
celkom zreteľná idea. Tvorí druh vecí, rovnako odlišný od človeka i zvieraťa,
podobne ako sa odlišuje idea osla, nadaného rozumom, tak od idey človeka, ako
aj od idey zvieraťa a predstavuje druh zvieraťa, ktoré jestvuje medzi obidvoma
alebo sa od obidvoch líši.
14.
(...) - 16. (...)
17. Slová a druhy.
Spomenul som to tu preto, lebo sa
nazdávam, že nikdy nebudeme môcť byť natoľko opatrní, aby nás slová a druhy, na
ktoré sme si navykli v ich bežne používaných významoch, neoklamali. Prikláňam
sa k názoru, že práve tu tkvie jedna veľká prekážka na ceste k jasnému a
zreteľnému poznaniu, najmä pokiaľ ide o substancie. Z toho vzniká aj väčšina
ťažkostí, súvisiacich s pravdou a istotou. Keby sme si zvykli oddeľovať svoje
úvahy a usudzovanie od slov, mohli by sme do značnej miery napraviť tento
nedostatok v našom myslení. Aj tak by sa to však stále rušivo prejavovalo v
ústnom styku s inými, dokiaľ by sme sa držali názoru, že druhy a ich podstaty znamenajú čosi iné než naše abstraktné idey
(také, aké sú), ktoré majú v sebe priradené mená ako znaky.
18. Zhrnutie.
Všade tam, kde vnímame zhodu
alebo nezhodu nejakých našich ideí, kde o isté poznanie. Všade tam, kde sme
presvedčení, že sa také idey zhodujú s reálnosťou vecí, ide o isté, reálne
poznanie. Keďže som tu uviedol znaky tejto zhody ideí so skutočnosťou vecí,
nazdávam sa, že som ukázal, v čom spočíva
istota, reálna istota. Neviem, či aj pre ostatných, ale pre mňa, priznám
sa, to bola doposiaľ jedna z tých žiaducich vecí, ktoré mi veľmi chýbali.
s. 442
5. kapitola
O pravde všeobecne
1. Čo je pravda.
Čo je pravda? Tak znela otázka už
od nepamäti. Keďže skutočne ju celé ľudstvo hľadá alebo aspoň to predstiera,
nám sa tiež oplatí pozorne skúmať, v čom spočíva pravda. Musíme sa s jej
povahou tak zoznámiť, aby sme mohli zistiť, ako ju myseľ odlišuje od nepravdy.
2. Správne spájanie alebo oddeľovanie znakov, tzn. alebo
ideí, alebo slov.
Pravda vo vlastnom zmysle slova
znamená podľa mňa iba spájanie alebo
oddeľovanie znakov podľa toho, či sa veci, ktoré znaky označujú, navzájom
zhodujú alebo nezhodujú. Spájanie alebo oddeľovanie spomenutých znakov
znamená to, čo iným menom nazývame výrokom.
Takže pravda náleží vlastne iba výrokom. Existujú dva druhy výrokov, totiž
myslené (mental) a vyslovené (verbal), tak ako existujú dva druhy znakov, ktoré
sa bežne používajú - idey a slová.
3. To tvorí myslenie alebo vyslovené výroky.
Ak si máme vytvoriť jasný pojem
pravdy, bezpodmienečne musíme posudzovať pravdu myšlienok a pravdu slov
osobitne. Pozorovať ich oddelene je však veľmi ťažké, lebo keď skúmame myslené
výroky, nevyhnutne používame slová. Potom však myslené výroky uvádzané ako
príklady prestávajú byť bezprostredne iba myslenými a stávajú sa vyslovenými
výrokmi. Myslený výrok je iba pozorovaním
ideí tak, ako sú v našej mysli, idey zbavené mien strácajú povahu výlučne
myslených výrokov, len čo sa vtelia do slov.
4. Myslené výroky sa veľmi ťažko skúmajú.
Osobitne skúmať myslené výroky a
vyslovené výroky je preto oveľa ťažšie, že väčšina ľudí, ak nie všetci,
používajú pri vnútornom myslení a usudzovaní namiesto ideí slová. Robia to
aspoň vtedy, keď predmet ich úvah obsahuje zložené idey.
s. 443
Toto je zjavný dôkaz
nedokonalosti a neistoty našich ideí tohto druhu. Ak ho pozorne používame, môže
nám poslúžiť ako znak signalizujúci, o ktorých veciach máme jasné a dokonale
vymedzené idey a o ktorých nemáme. Ak pozorne sledujeme spôsob, kým naša myseľ
postupuje pri myslení usudzovaní, podľa
môjho názoru zistíme, že keď tvoríme vo vlastných myšlienkach výroky s bielym alebo čiernym, sladkým alebo horkým, trojuholníkom alebo kruhom, často si v mysli môžeme utvoriť
a často aj vytvárame samy idey bez toho, aby sme mysleli na mená. Keď však
chceme uvažovať o zložených ideách alebo s nimi vytvárať výroky, napríklad človek, vitriol, statočnosť, sláva, vtedy kladieme namiesto idey slovo, lebo idey,
ktoré tieto slová zastupujú, sú väčšinou nedokonalé, nejasné a nevymedzené.
Myslíme na samy mená, lebo sú jasnejšie, určitejšie a zreteľnejšie a
pohotovejšie nám zídu na um než číre idey. Tak používame tieto slová namiesto
samých ideí dokonca ja vtedy, keď uvažujeme a usudzujeme iba vnútorne a
vytvárame nevyslovované, myslené výroky. Pri substanciách, ako sme už
poznamenali, to spôsobuje nedokonalosť našich ideí: nechávame, aby meno
zastupovalo reálnu podstatu, o ktorej nemáme vôbec nijakú ideu. Pri modoch to
spôsobuje veľký počet jednoduchých ideí, ktorý sa používa pri ich vytváraní.
Keďže mnohé z nich sú zložené, slovo sa ľahšie vybaví ako sama idea, kde je
potrebný čas a pozornosť, aby sme si na ňu mohli spomenúť a presne ju predložiť
mysli. to platí aj pre ľudí, ktorí sa usilovali o to isté už predtým. Vonkoncom
to však nie sú schopní urobiť tí, ktorí sa v živote azda nikdy nenamáhali, aby
si uvedomili, aké idey zastupuje väčšina slov, hoci majú v pamäti naporúdzi
väčšinu bežných slov daného jazyka. Uspokojili sa s istým počtom zmätených a
nejasných pojmov. Veľa ľudí hovorí príliš mnoho o náboženstve a svedomí, o cirkvi a viere, o moci a práve, o upchatí priechodov v tele a telesných šťavách, o melancholickom a
cholerickom založení.
s. 444
Keby sme však od nich žiadali,
aby si mysleli len veci samy a odložili nabok slová, ktorými tak často pletú
iných a nezriedka aj seba, možno by v ich myslení a uvažovaní ostalo málo.
5. Porovnanie myslených a vyslovených výrokov.
Vráťme sa však ku skúmaniu
pravdy. Podľa mňa musíme zhodnotiť dva druhy výrokov, ktoré vieme utvoriť.
Po prvé myslené výroky, pri ktorých sa idey v rozume skladajú dohromady
alebo rozdeľujú bez použitia slov na základe toho, že myseľ vníma alebo
posudzuje ich zhodu alebo nezhodu.
Po druhé vyslovené výroky, to
znamená slová ako znaky našich ideí a tie sa skladajú alebo rozdeľujú v
kladných alebo záporných vetách. Na základe toho, že ich potvrdzujeme alebo
popierame, sa tieto znaky, vytvárané zvukmi, navzájom takpovediac spájajú alebo
rozdeľujú. Takže výrok spočíva v spájaní alebo oddeľovaní znakov a pravda
spočíva v tom, že tie znaky spájame dohromady alebo rozdeľujeme podľa toho, či
sa veci, ktoré znaky zastupujú, zhodujú alebo nezhodujú.
6. Kedy obsahujú reálnu pravdu myslené a kedy vyslovené
výroky.
Každého presvedčí vlastná
skúsenosť, že myseľ pri vnímaní alebo predpokladaní zhody či nezhody niektorých
svojich ideí mlčky ich dáva do akéhosi druhu kladného alebo záporného výroku.
Pokúsil som sa to vyjadriť pomocou výrazov "spojiť" a
"rozdeliť". Túto činnosť mysle, ktorú tak dôverne pozná každý
mysliaci a usudzujúci človek, si však ľahšie vieme predstaviť, keď sledujeme
to, čo v nás prebieha pri potvrdzovaní alebo popieraní, ako keď to vysvetľujeme
slovami. Povedzme, že má niekto v hlave dve priamky - bočnú stranu a
uhlopriečku štvorca, pričom uhlopriečka má dĺžku jedného palca. Môže mať pritom
aj ideu delenia tejto priamky na určitý počet rovnakých častí, napríklad na
päť, desať, sto, tisíc, alebo hociktoré iné číslo.
s. 445
Ďalej môže mať ideu, že táto
priama, jeden palec dlhá, sa dá alebo nedá rozdeliť na také rovnaké časti,
ktorých určitý počet sa bude rovnať bočnej priamke. Kedykoľvek teda vníma, verí
alebo predpokladá, že sa takýto druh deliteľnosti zhoduje alebo nezhoduje s
jeho ideou uvedenej čiary, v istom zmysle tieto dve idey, tzn. ideu danej
priamky a ideu takéhoto druhu deliteľnosti, spája alebo rozdeľuje. Tak vytvára
myslený výrok, ktorý je pravdivý alebo nepravdivý podľa toho, či taký druh
deliteľnosti, teda deliteľnosť na taký počet rovnakých častí, sa skutočne
zhoduje alebo nezhoduje s uvedenou priamkou. Keď sa idey v mysli spoja lebo
rozdelia podľa toho, či sa ony alebo veci, ktoré idey zastupujú, zhodujú alebo
nezhodujú, nastáva to, čo môžem nazvať myslenou
pravdou. Vyslovená pravda je však
čosi viac. Znamená to, že sa slová navzájom potvrdzujú alebo popierajú podľa
toho, či sa idey, ktoré slová zastupujú, zhodujú alebo nezhodujú. Aj tu
existujú dva druhy: buď môže byť pravda čisto verbálna a bezobsažná, o tejto
budem hovoriť neskôr (8), alebo reálna a poučná, ktorá je predmetom reálneho
poznania, o ktorom sme už hovorili.
7. Námietka proti verbálnej pravde - môže byť čírou
chimérou.
Tu môže ľahko vzniknúť znovu tá
istá pochybnosť, pokiaľ ide o pravdu, ktorá vznikla pri poznaní. Môžeme
namietnuť, ak je pravda iba spájanie a rozdeľovanie slov vo výrokoch podľa
toho, či sa idey, ktoré slová zastupujú, v ľudskej mysli zhodujú alebo nezhodujú,
poznanie pravdy nie je až také cenné, za aké sa obyčajne pokladá. Nehodno, aby
sa ľudia namáhali alebo strácali čas jej hľadaním, lebo pravda podľa toho, ako
sme ju tu objasnili, predstavuje len zhodu slov s výmyslami ľudského mozgu. Kto
by nevedel, akými čudnými predstavami sú naplnené hlavy mnohých ľudí a ak
zvláštne idey si vie vytvoriť každý ľudský mozog?
s. 446
Keby sme však tu zastali, pomocou
takého pravidla by sme poznali iba pravdu slov vytvorených našou
predstavivosťou a nevlastnili by sme nijakú inú pravdu okrem tej, ktorá sa
práve tak vzťahuje na harpyje a kentaury ako na ľudí a kone. Veď v našich
hlavách sa môžu tieto ako aj podobné idey vyskytovať takisto ako idey
skutočných bytostí. Môžu sa tam takisto zhodovať alebo nezhodovať, takže sa o
nich dajú utvoriť takisto pravdivé výroky. Keď sa povie, že všetky kentaury sú živočíchy, bude to
práve taký pravdivý výrok ako veta "všetci ľudia sú živočíchy".
Istota jedného výroku sa bude rovnať istote druhého. V obidvoch výrokoch sa
slová spájajú podľa toho, či sa idey v našej mysli zhodujú. Pre myseľ je zhoda
idey zvieraťa idey kentaura práve taká
jasná a očividná ako zhoda idey zvieraťa a idey človeka. Takže tieto dva výroky sú rovnako pravdivé a rovnako
isté. Na čo nám je však celá takáto pravda?
8. Odpoveď: reálna pravda sa týka ideí, ktoré sa zhodujú s
vecami.
Vlastne by to, čo sme v
predchádzajúcej kapitole povedali o rozlišovaní medzi poznaním reálneho a
poznaním vymysleného, mohlo stačiť ako odpoveď na pochybovanie, či sa dá
rozlíšiť reálna pravda od pravdy vymyslenej, alebo (ak chcete) len nominálnej,
keď obidve majú rovnaký základ. No nebolo by azda na škodu znovu tu upozorniť,
že naše slová označujú síce iba naše idey, určené sú však na označovanie vecí.
Pravda, ktorú obsahujú, keď sa z nich tvoria výroky, bude iba verbálnou
pravdou, ak označujú idey, ktoré sú síce v mysli, ale sa nezhodujú s reálnosťou
vecí. Preto sa dá aj pri pravde aj pri poznaní rozlišovať medzi verbálnym a
reálnym. Verbálnou pravdou je to, kde sú výrazy spojené podľa toho, či sa idey,
ktoré zastupujú, zhodujú alebo nezhodujú, pričom sa neprihliada na to, či naše
idey ako také v prírode skutočne existujú alebo môže existovať. Výroky obsahujú
reálnu pravdu iba vtedy, keď sú znaky
spojené podľa toho, ako sa zhodujú naše idey, a keď sú to také idey, o ktorých
vieme, že môžu existovať v prírode.
s. 447
Pri substanciách to však môžeme
vedieť len vtedy, ak je nám známe, že také už existovali.
9. O pravde alebo nepravde všeobecne.
Pravda znamená slovami vyjadriť
zhodu alebo nezhodu ideí tak, ako je. Nepravda znamená slovami vyjadriť zhodu
alebo nezhodu ideí inak, ako je. Pravda je len potiaľ reálna, pokiaľ idey takto
označené zvukmi zhodujú so svojimi pravzormi. Poznanie tejto pravdy spočíva v
tom, že vieme, ktoré idey slová zastupujú,
že vnímame zhodu či nezhodu týchto ideí tak, ako ju vyjadrujú slová.
10. Všeobecné výroky treba podrobnejšie preskúmať.
Keďže sa slová pokladajú za veľké
kanály k pravde a poznaniu a keďže pri oznamovaní a prijímaní pravdy a obyčajne aj pri uvažovaní o nej používame
slová a výroky, budem podrobnejšie skúmať, v čom spočíva istota reálnych právd,
ktoré sú obsiahnuté vo výrokoch, a kde sa dá získať. Ďalej sa pokúsim ukázať,
pri ktorom druhu všeobecných výrokov si môžeme byť istí, že sú reálne pravdivé
alebo nepravdivé.
Začnem všeobecnými výrokmi, ktoré
najviac zamestnávajú naše myslenie a cvičia schopnosť uvažovať. Všeobecné
pravdy hľadá myseľ najčastejšie, lebo najväčšmi obchádzajú naše poznanie. Vďaka
svojej rozsiahlej povahe nám objasňujú mnohé jednotlivosti, rozširujú rozhľad a
skracujú cestu k poznaniu.
11. Morálna a metafyzická pravda.
Okrem pravdy chápanej v prísnom
zmysle slova, ktorou sme sa doteraz zaoberali, existujú aj iné druhy pravdy: 1.
Morálna pravda, ktorá je tam, kde hovoríme o veciach podľa presvedčenia
vlastnej mysle, aj keď sa výroky, ktoré vyslovíme, nezhodujú s realitou vecí.
2. Metafyzická pravda znamená len reálnu existenciu vecí, zhodujúcu sa s
ideami, ku ktorým sme priradili ich mená. Hoci sa zdá, že spočíva v samom bytí
vecí, predsa sa pri podrobnejšom preskúmaní ukáže, že obsahuje skrytý výrok,
prostredníctvom ktorého myseľ spája jednotlivú vec s ideou, čo predtým
vymedzila a pomenovala. Keďže sme sa týmto úvahám o pravde venovali už predtým
alebo sa nehodia pre terajší zámer, stačilo sa tu o nich iba stručne zmieniť.