JOHN  LOCKE

 

 

 

ROZPRAVA  O  ĽUDSKOM  ROZUME

 

 

 

 

Nakladateľstvo Pravda

Bratislava 

1983

 

 

 

s. 404

 

Štvrtá kniha

O poznaní a pravdepodobnosti

 

1.      kapitola

O poznaní všeobecne

 

1. Naše poznanie sa zaoberá iba našimi ideami.

Naša myseľ nemá pri celom svojom myslení a usudzovaní nijaký iný bezprostredný predmet iba vlastné idey, ktoré sama pozoruje alebo môže pozorovať. Z toho je teda zrejmé, že naše poznanie sa nezaoberá ničím iným iba ideami.

2. Poznanie je vnímanie zhody alebo nezhody medzi dvoma ideami.

Zdá sa mi teda, že poznanie nie je nič iné ako vnímanie súvislosti a zhody či nezhody a nezlučiteľnosti medzi našimi jednotlivými ideami. Iba v tom spočíva poznanie. Tam, kde jestvuje toto vnímanie, ide o poznanie, a tam, kde nejestvuje, nikdy nedosiahneme poznanie, aj keď si čosi môžeme predstavovať, nazdávať sa, veriť. Keď totiž spoznáme, že  biele nie je čierne, čo iné pritom robíme, než že vnímame nezhodu medzi týmito dvoma ideami? Ak sa s najväčšou istotou presvedčíme o správnosti dôkazu, že tri uhly trojuholníka sa rovnajú dvom pravým, čo iné robíme, než vnímame, že rovnosť dvoch pravých uhlov sa nevyhnutne zhoduje s troma uhlami trojuholníka a je od nich neoddeliteľná?

 

s. 405

 

3. Táto zhoda alebo nezhoda sa môže vyskytovať v štyroch druhoch.

Aby sme trochu zreteľnejšie pochopili, na čom sa zakladá táto zhoda alebo nezhoda, myslím, že ju celú môžeme obmedziť na tieto štyri druhy: 1. Totožnosť alebo rozdielnosť. 2. Vzťah. 3. Koexistencia alebo nevyhnutné spojenie. 4. Reálna existencia.

4. Po prvé o totožnosti alebo rozdielnosti ideí.

Po prvé pokiaľ ide o prvý druh zhody alebo nezhody, totiž o totožnosť alebo rozdielnosť. Prvá činnosť mysle, pokiaľ má vôbec nejaké pocity alebo idey, spočíva v tom, že vníma svoje idey, a v tej miere, ako ich vníma, o každej vie, aká je, preto vníma aj ich rozdielnosť a spoznáva, že jedna nie je druhá. Tento krok je tak absolútne nevyhnutný, že bez neho by nebolo možné ani poznanie, ani usudzovanie, ani predstavivosť, b vôbec nijaké zreteľné myšlienky. Len na základe tohto vníma myseľ jasne a neomylne každú ideu, či sa zhoduje sama so sebou a či je tým, čím je. Ďalej zisťuje, či sa jednotlivé idey nezhodujú, tzn., či jedna nie je tou druhou. Toto robí myseľ bez námahy, práce alebo dokazovania, a to hneď na prvý pohľad vďaka svojej prirodzenej schopnosti vnímať a rozlišovať. Odborníci to zjednodušili na tieto všeobecné pravidlá: Čo je, je a Nie je možné, aby tá istá vec súčasne bola a nebola. Tieto pravidlá majú byť poruke a majú sa použiť vo všetkých prípadoch, kde sa naskytne príležitosť uvažovať o takej veci. Isté však je, že sa táto schopnosť prejavuje najprv pri jednotlivých ideách. Každý bezpečne vie o ideách, ktoré nazýva bielymi a okrúhlymi, že len čo sa mu objavia v mysli, sú práve také, aké sú, a nie tie druhé, ktoré volá červenými a štvorcovými. A nijaký princíp alebo poučka na svete mu nevie urobiť toto poznanie jasnejším alebo istejším, ako bolo predtým, bez nejakého takého všeobecného pravidla. Toto je teda prvá zhoda alebo nezhoda, ktorú myseľ vníma vo svojich ideách a vníma ju vždy na prvý pohľad. Ak vznikne pritom nejaká pochybnosť, vždy sa ukáže, že sa týka mien a nie samých ideí.

 

s. 406

 

Ich totožnosť alebo rozdielnosť sa totiž vždy rovnako rýchlo a jasne vníma ako idey samy, inak to ani nemôže byť.

5. Po druhé o abstraktných vzťahoch medzi ideami.

Po druhé ďalší druh zhody alebo nezhody, ktorý myseľ vníma na niektorých svojich ideách, možno hádam nazvať vzťahovými a nie je ničím iným než vnímaním vzťahu medzi dvoma ideami akéhokoľvek druhu, či už sú to substancie, mody alebo čosi iné. Keby sa však všetky jednotlivé idey vždy museli chápať len ako nie totožné a jedna druhú navzájom všeobecne a trvalo popierajúce, pre pozitívne poznanie potom by neostal vôbec nijaký priestor, lebo by sme medzi našimi ideami nemohli vnímať nijaký vzťah ani zistiť ich vzájomnú zhodu alebo nezhodu, ktoré myseľ pozoruje pri ich porovnávaní.

6. Po tretie o ich nevyhnutnej koexistencii v substanciách.

Po tretie tretí druh zhody alebo nezhody, vyskytujúci sa v našich ideách, ktorým sa vnímajúca myseľ zaoberá, je koexistencia alebo nekoexistencia v tom istom predmete. Tá je príznačná predovšetkým pre substancie. Keď napríklad vyhlásime, že zlato je nehorľavé, naše poznanie tejto pravdy znamená iba to, že nehorľavosť alebo sila umožňujúca nepodľahnúť ohňu, je ideou, ktorá vždy sprevádza a je spojená s týmto osobitným druhom žltosti, váhy, taviteľnosti, kujnosti a rozpustiteľnosti v aqua regia, ktoré tvoria našu zloženú ideu označovanú slovom "zlato".

7. Po štvrté o reálnej existencii, zhodujúcej sa s nejakou ideou.

Po štvrté štvrtým a posledným druhom je skutočná reálna existencia, zhodujúca sa s nejakou ideou.

V týchto štyroch druhoch zhody alebo nezhody je podľa môjho názoru obsiahnuť všetko poznanie, ktoré sme získali alebo ktorého sme schopní. Veď všetky skúmania týkajúce sa našich ideí, všetko, čo vieme alebo môžeme vypovedať o niektorej z nich, predstavuje toto: idea je alebo nie je identická s nejakou druhou, vždy koexistuje, alebo nekoexistuje s nejakou inou ideou v tom istom predmete, býva v ňom či onom vzťahu k nejakej inej idei, má reálnu existenciu mimo mysle.

 

s. 407

 

Napríklad výrok "modré nie je žlté" sa týka identity, výrok "dva trojuholníky  rovnakou základňou medzi dvoma rovnobežkami sú rovnaké" hovorí o vzťahu, výpoveď "železo sa dá priťahovať magnetom" sa týka koexistencie a výpoveď "boh je" sa týka reálnej existencie. Hoci identita a koexistencia sú v skutočnosti iba reláciami, predsa predstavujú osobitný spôsob zhody alebo nezhody našich ideí, takže si rozhodne zaslúžia, aby sme ich posudzovali pod odlišnými heslami a nie ako vzťah všeobecne. Poskytujú totiž celkom inú základňu pre potvrdenie a popretie. Každému to bude jasné, keď sa zamyslí nad tým, čo sme povedali na viacerých miestach tejto Rozpravy.

Teraz by som mal začať skúmať rozličné stupne nášho poznania, najprv je však potrebné posúdiť rozličné chápanie slova poznanie.

8. Poznanie je buď aktuálne, alebo habituálne.

Existuje viacero spôsobov, akými nadobúda myseľ pravdu a každý z nich sa nazýva poznaním.

I. Aktuálne poznanie je bezprostredný názor mysle o zhode alebo nezhode niektorej zo svojich ideí alebo o ich vzájomnom vzťahu.

II. Hovorí sa však tiež, že človek pozná nejaký výrok, ak už bol raz jeho mysleniu predložený a on zreteľne vnímal zhodu alebo nezhodu ideí, z ktorých sa skladal. Uložil ho teda vo svojej pamäti, takže kedykoľvek má príležitosť o ňom opäť uvažovať, bez pochybnosti alebo váhania zaujme správne stanovisko, s výrokom súhlasí a je presvedčený o jeho pravdivosti. Toto by som nazval habituálnym poznaním. Tak možno povedať, že niekto pozná všetky pravdy, ktoré sú na základe predchádzajúceho jasného a dokonalého vnímania uložené v jeho pamäti. Myseľ je o nich dokonale presvedčená, kedykoľvek jej prichodí o nich uvažovať.

 

s. 408

 

Keby bol totiž náš ohraničený rozum schopný v danom okamihu jasne a zreteľne myslieť iba na jednu vec a ľudia by poznali iba to, na čo bezprostredne myslia, boli by všetci veľmi nevedomí. Dokonca aj ten, kto by najviac vedel, poznal by iba jednu jedinú pravdu, lebo to by bolo všetko, na čo by bol schopný v jednom okamihu myslieť.

9. Habituálne poznanie má dva stupne:

Aj habituálne poznanie má - všeobecne povedané - dva stupne.

Po prvé k prvému stupňu patria také pravdy uložené v pamäti, pri ktorých myseľ bezprostredne vníma vzťah jestvujúci medzi týmito ideami, kedykoľvek sa jej naskytnú. Toto platí o všetkých pravdách, ktoré nadobúdame intuitívnym poznaním, kde nám idey samy v bezprostrednom nazeraní odkryjú svoju vzájomnú zhodu alebo nezhodu.

Po druhé k druhému stupňu patria také pravdy, o ktorých sa myseľ už presvedčila, ale si uchováva iba spomienku, bez dôkazu, na toto presvedčenie. Napríklad niekto si presne pamätá, že kedysi pochopil dôkaz - tri uhly trojuholníka sa rovnajú dvom pravým - a je presvedčený, že ho pozná, pretože o jeho pravdivosti nemôže pochybovať. Mohlo by sa síce zdať, že ten, kto sa drží nejakej pravdy, ktorej dôkaz, umožňujúci mu pôvodne ju poznať, už zabudol, verí skôr svojej pamäti a nepoznáva skutočne. Takýto spôsob chápania pravdy sa mi predtým skutočne zdal čímsi medzi domnienkou a poznaním, istým druhom istoty, ktorá je čosi viac než viera, lebo tá sa opiera o svedectvo druhého. Pri dôkladnejšom skúmaní však zisťujem, že tomuto spôsobu poznania nechýba dokonalá istota a že je skutočne pravdivým poznaním. V tomto prípade môže naše myslenie ľahko zmiasť okolnosť, že tu nevnímame zhodu alebo nezhodu ideí, ako to bolo prvý raz, bezprostredným nazeraním všetkých sprostredkujúcich ideí, pomocou ktorých sa prvý raz vnímala zhoda či nezhoda ideí vo výroku, na istotu ktorého sa pamätáme.

 

s. 409

 

Povedzme napríklad, že niekto videl a jasne vnímal dôkaz pravdivosti poučky - tri uhly trojuholníka sa rovnajú dvom pravým - , teda vie, že je pravdivá, aj keď sa mu ten dôkaz vytratil z mysle a teraz ho nemá bezprostredne pred sebou a možno si naň už ani nespomenie. Pozná ho však iným spôsobom ako predtým. Vníma síce zhodu dvoch ideí spojených v onej poučke, ale na základe sprostredkovania iných ideí, a nie tých, ktoré ten vnem prvý raz vyvolali. Spomína si, to znamená, vie (lebo spomienka je podľa mňa iba oživením nejakého minulého poznatku), že kedysi bol presvedčení o pravdivosti poučky - tri uhly trojuholníka sa rovnajú dvom pravým. Nemennosť rovnakých vzťahov medzi rovnakými nemennými vecami je teraz tou ideou, ktorá mu ukazuje, že ak sa tri uhly trojuholníka kedysi rovnali dvom pravým uhlom, budú sa im aj v budúcnosti vždy rovnať. Na základe toho si je istý, že to, čo bolo kedysi v jednom prípade pravdivé, bude vždy pravdivé, že tie idey, ktoré sa vtedy zhodovali, vždy sa budú zhodovať. Teda to, čo kedysi poznal ako pravdivé, bude i v budúcnosti poznať ako pravdivé, kým bude schopný si pamätať, že to kedysi poznal. Práve na takomto základe umožňujú v matematike partikulárne dôkazy všeobecné poznanie. Keby totiž predstava, že tie isté idey budú mať večne tie isté vlastnosti a vzťahy, neposkytovala dostatočný základ poznania, v matematike by nebolo možné poznanie všeobecných výrokov, lebo každý matematický dôkaz by mal potom iba partikulárnu povahu. Keby niekto dokázal nejakú poučku, týkajúcu sa trojuholníka alebo kruhu, jeho poznanie by platilo len pre jeden príslušný tvar. Keby chcel toto poznanie rozšíriť ďalej, musel by opakovať svoj dôkaz na ďalšom prípade ešte skôr, než by vedel, že platí aj pre ďalší podobný trojuholník, a pod. Týmto spôsobom by človek nikdy nedosiahol poznanie o nejakých všeobecných výrokoch.

 

s. 410

 

Nikto nebude, nazdávam sa, popierať, že pán Newton o každom výroku, ktorý si teraz hocikedy prečíta zo svojej knihy, určite vie, že je pravdivý, hoci nemá bezprostredne pred sebou obdivuhodnú reťaz sprostredkujúcich ideí, pomocou ktorých prvý raz objavil pravdu. Právom sa možno domnievať, že pamäť, ktorá by si vedela zachovať takú dlhú postupnosť jednotlivostí, presahuje ľudské schopnosti, veď sa ukazuje, že už samo objavenie, vnímanie a zjednotenie takej úžasnej myšlienkovej súvislosti prekračuje chápavosť väčšiny čitateľov. Je však zrejmé, že sám autor vie, že výrok je pravdivý, lebo si pamätá, že kedysi videl súvislosť týchto ideí, takisto ako vie, že niekto zranil niekoho, lebo si pamätá, ako príslušný človek toho druhého prebodol. Lež pamäť nie je vždy taká jasná ako bezprostredné vnímanie a časom u všetkých ľudí viac-menej skutočne slabne a z viacerých príznakov toto je jeden, ktorý ukazuje, že demonštratívne poznanie je oveľa nedokonalejšie ako intuitívne, ako uvidíme v nasledujúcej kapitole.

 

2.      kapitola

O stupňoch nášho poznania

 

1. O stupňoch alebo rozdieloch v jasnosti nášho poznania: po prvé intuitívne poznanie.

Keďže celé naše poznanie spočíva - ako som už povedal - v tom, že myseľ pozoruje vlastné idey, čo je najvyššia jasnosť a najväčšia istota, akej sme pri našich schopnostiach a našom spôsobe poznávania schopní, bude teda vhodné trochu hlbšie preskúmať stupne jeho istoty. Nerovnaká jasnosť nášho poznania závisí podľa mňa od rozdielneho spôsobu, akým myseľ vníma zhodu alebo nezhodu niektorej zo svojich ideí.

 

 

s. 411

 

Lebo ak pozorujeme vlastné spôsoby myslenia, zistíme, že myseľ niekedy vníma zhodu alebo nezhodu dvoch ideí bezprostredne pomocou ich samých, bez sprostredkovania nejakej tretej. Toto, nazdávam sa, môžeme označiť ako intuitívne poznanie, lebo myseľ sa tu nemusí namáhať dokazovaním ani skúmaním, naopak, vníma pravdu tak, ako oko vníma svetlo, len tým, že sa k nemu obráti. Takto vníma myseľ, že biele nie je čierne, že kruh nie je trojuholník, že tri je viac než dva a rovná sa jednému a dvom. Takéto pravdy vníma myseľ na prvý pohľad, ako vidí príslušné idey spolu, vníma ich čistou intuíciou bez sprostredkovania nejakej inej idey. Tento druh poznania je najjasnejší a najistejší, aký môže ľudská nedokonalosť dosiahnuť. Táto časť poznania je nevyvrátiteľná a ako jasné svetlo slnka samo núti, aby myseľ bezprostredne vnímala, len čo sa k nemu obráti a nenecháva priestor na váhanie, pochybnosť alebo skúšanie, lebo myseľ sa okamžite naplní jeho jasným svetlom. Práve od tejto intuície závisí celá istota a očividnosť všetkého nášho poznania. Túto istotu pokladá každý za takú obrovskú, že si väčšiu ani nevie predstaviť, a preto ju ani nemôže žiadať. Nikto si totiž nevie predstaviť, ž by mohol dosiahnuť väčšiu istotu, ako keď o nejakej idei vo svojej mysli vie, že je taká akú ju vníma, a že dve idey, v ktorých vníma rozdiel, sú skutočne rozličné, a nie presne tie isté. Kto chce ešte väčšiu istotu, ako je táto, ten si žiada niečo, čo nepozná, a iba ukazuje, že by chcel byť skeptikom, hoci na to nemá vlohy. Istota je od tejto intuície taká závislá, že i na ďalšom stupni poznania, ktorý nazývam demonštratívnym, je táto intuícia nevyhnutná pri všetkých spojeniach sprostredkujúcich ideí, bez ktorých nemôžeme dosiahnuť poznanie a istotu.

2. Po druhé demonštratívne poznanie.

Ďalší stupeň poznania je taký, že myseľ síce vníma zhodu alebo nezhodu akýchkoľvek ideí, ale nie bezprostredne.

 

s. 412

 

Hoci všade tam, kde myseľ vníma zhodu alebo nezhodu niektorých zo svojich ideí, jestvuje isté poznanie, predsa sa niekedy stáva, že si myseľ takúto zhodu alebo nezhodu existujúcu medzi ideami nevšimne dokonca ani tam, kde sa dá poznať. V takom prípade ostáva myseľ nevedomá a väčšinou sa nedostane ďalej ako k pravdepodobnej domnienke. Dôvodom, prečo myseľ nemôže vždy bezprostredne vnímať zhodu alebo nezhodu dvoch ideí, je to, že idey, ktorých zhoda či nezhoda sa skúma, myseľ nie je schopná dať dohromady tak, aby sa to skúmané dalo ukázať. V tomto prípade teda, keď myseľ nevie dať svoje idey dohromady tak, aby ich mohla bezprostredne porovnávať a takpovediac klásť vedľa seba alebo vzťahovať jednu na druhú a tak zistiť, či sa zhodujú, je nútená zisťovať hľadanú zhodu alebo nezhodu sprostredkovaním iných ideí (jednej alebo viacerých - ako príde). Tento postup nazývame usudzovaním. Napríklad myseľ chce vedieť, či sa tri uhly trojuholníka a dva pravé zhodujú, pokiaľ ide o veľkosť. Nemôže to však poznať bezprostredne tak, že ich navzájom porovná, lebo nemôže dať naraz dohromady tri uhly trojuholníka s ľubovoľným jedným alebo dvoma ďalšími uhlami. A tak myseľ nemá o tom nijaké bezprostredné, nijaké intuitívne poznanie. V takom prípade je nútená nájsť iné uhly, ktorým sa tri uhly trojuholníka rovnajú. Keď zistí, že sa tamtie rovnajú dvom pravým, vie, že sa aj tieto rovnajú dvom pravým.

3. Demonštratívne poznanie závisí od jasne vnímaných dôkazov.

Sprostredkujúce idey, ktoré slúžia na to, aby ukázali zhodu nejakých dvoch ďalších, označujeme ako dôkazy. Keď takýmto spôsobom vnímame jednoducho a jasne zhodu alebo nezhodu, voláme to demonštrovaním, lebo rozumu sa to predvedie a myseľ musí vidieť, že to tak nie je. Pohotovosť mysle pri hľadaní a správnom používaní týchto sprostredkujúcich ideí (ktoré majú objaviť zhodu alebo nezhodu iných ideí) je podľa môjho názoru to, čo sa označuje ako bystrosť.

 

s. 413

 

4. Je práve také isté ako intuitívne poznanie, len sa nedá tak ľahko a rýchlo dosiahnuť.

Poznanie pomocou sprostredkujúcich dôkazov je síce isté, jeho istota však nie je vôbec taká jasná a živá, ani súhlas s ňou taký okamžitý, ako je to v intuitívnom poznaní. Hoci pri dokazovaní myseľ napokon skutočne vníma zhodu či nezhodu ideí, ktoré pozoruje, predsa je na to potrebná námaha a pozornosť, na zistenie zhody tu nestačí iba jeden jediný pohľad. Takéto odkrývanie vyžaduje stálu usilovnosť a vytrvalosť, pritom treba postupovať z kroka na krok, postupne, kým myseľ takýmto spôsobom dosiahne istotu a nakoniec vníma zhodu alebo nezlučiteľnosť dvoch ideí, ktoré potrebujú dôkazy a použitie úsudku, aby sa to dokázalo.

5. Dokázaný záver nie je bez pochybnosti, tá však predchádza dokazovaniu.

Intuitívne poznanie sa líši od demonštratívneho aj v tomto: hoci sa pri poslednom napokon odstránia všetky pochybnosti, keď sa pomocou sprostredkujúcich ideí vníma zhoda alebo nezhoda, pred demonštrovaním sa predsa vyskytujú pochybnosti. V intuitívnom poznaní sa to mysli, ktorá má dostatočnú schopnosť vnímať zreteľné idey, nemôže stať, takisto ako nemôže pochybovať oko (ktoré vie zreteľne rozoznať bielu a čiernu farbu), či tento atrament a tento papier majú rovnakú farbu. Ak oči vidia, na prvý pohľad a bez zaváhania vnímajú, že slová vytlačené na tomto papieri majú inú farbu ako papier. Ak je teda myseľ schopná zreteľne vnímať, zachytí zhodu alebo nezhodu tých ideí, ktoré vyvolávajú intuitívne poznanie. No ak oči stratia zrak alebo myseľ schopnosť vnímať, darmo budeme hľadať bystrosť pohľadu alebo jasnosť vnemu.

6. Nie je taký jasný ako intuitívne poznanie.

Hoci je pravda, že vnem vyvolaný demonštrovaním je tiež veľmi jasný, predsa mu často chýba tá očividná jasnosť a úplná istota, ktorá vždy sprevádza intuitívne poznanie.

 

s. 414

 

Je to podobné, ako keď viaceré zrkadlá navzájom odrážajú tvár a kým si obraz v zrkadle zachováva podobnosť a zhodu s predmetom, umožňuje poznanie. Pri každom nasledujúcom odraze s oslabuje dokonalá jasnosť a zreteľnosť, ktorú má prvý obraz, až je obraz nakoniec po mnohých odrazoch už veľmi matný a na prvý pohľad, najmä keď ide o slabé oči, sa už nedá tak ľahko rozoznať. Podobne je to i s poznaním, ktoré vzniká na základe dlhej reťaze dôkazov.

7. V demonštratívnom poznaní musí byť každý krok intuitívne istý.

Každý krok, čo urobí rozum v demonštratívnom poznaní, musí obsahovať intuitívne poznanie zhody či nezhody, ktorú hľadá pri ďalšej sprostredkujúcej idei použitej ako dôkaz. Keby to bolo naopak, bol by potrebný dôkaz, lebo bez vnímania takej zhody alebo nezhody nemožno dosiahnuť poznanie. Ak takú zhodu vnímame osebe, je to intuitívne poznanie. Ak ju nemôžeme vnímať osebe, potrebujeme nejakú sprostredkujúcu ideu ako spoločnú mieru, aby sa ukázala ich zhoda alebo nezhoda. Z toho je jasné, že pri usudzovaní každý krok, ktorý vedie k poznaniu, obsahuje intuitívnu istotu. Keď ju myseľ vníma, stačí jej pamätať si ju a zhoda či nezhoda ideí, ktorú hľadáme, sa stane viditeľnou a istou. Aby niečo dostalo charakter dôkazu, musíme vnímať bezprostrednú zhodu sprostredkujúcich ideí, na základe čoho sa zistí zhoda či nezhoda dvoch skúmaných ideí (z toho jedna je vždy prvým a druhá vždy posledným článkom reťaze). Práve tento intuitívny vnem zhody alebo nezhody sprostredkujúcich ideí musí byť prítomný v mysli pri každom kroku a postupe dokazovania a človek si musí byť istý, že sa ani jedna časť nevynechala. Pri dlhých dedukciách a použití veľkého množstva dôkazov si však pamäť nemôže vždy uchovať všetky časti tak ľahko a presne. Preto sa neraz stáva, že demonštratívne poznanie je nedokonalejšie ako intuitívne a nepravdu si ľudia často pletú s dôkazom.

 

s. 415

 

8. Odtiaľto pramení chyba ex praecognitis et praeconcessis.

Nazdávam sa, že práve potreba intuitívneho poznania na každom stupni vedeckého alebo demonštratívneho usudzovania dala podnet k mylnej axióme, že každé usudzovanie sa uskutočňuje ex praecognitis et praeconcessis. Do akej miery tu ide o omyl, budem mať príležitosť obšírnejšie ukázať, keď sa dostanem ku skúmaniu výrokov, a najmä tých, ktoré sa nazývajú maximy. Tam ukážem, že sa celkom nesprávne pokladajú za základy všetkého nášho poznania a usudzovania.

9. Dokazovanie sa neobmedzuje len na idey matematickej kvantity.

Všeobecne sa uznáva ako samozrejmosť, že iba v matematike je možná demonštratívna istota. Domnievam sa, ž prítomnosť takejto intuitívne vnímanej zhody či nezhody nie je iba výsadou ideí čísla, rozlohy a tvaru. Možno je to len nedostatok správnej metódy a jej používanie z našej strany a nie nedostatok istoty vo veciach, čo spôsobuje, že dokazovanie v iných oblastiach poznania sa pokladá za málo vhodné, a preto sa oň okrem matematikov ani nikto nepokúša. Lebo pri všetkých ideách, kde môže myseľ vnímať bezprostrednú zhodu alebo nezhodu existujúcu medzi nimi, môže dosiahnuť intuitívne poznanie. A tam, kde môže myseľ vnímať zhodu akýchkoľvek dvoch ideí na základe intuitívneho vnímania zhody či nezhody medzi nimi a sprostredkujúcimi ideami, je schopná získať demonštratívne poznanie. Toto sa teda neobmedzuje len na idey rozlohy, tvaru, čísla a ich modov.

10. Prečo sa ľudia nazdávali, že je vymedzené len pre túto oblasť.

Dôvodom, prečo sa demonštratívne poznanie hľadalo a predpokladalo len pri posledných ideách, nebola podľa mňa iba všeobecná užitočnosť týchto vied, ale skôr okolnosť, že pri porovnávaní rovnosti alebo nerovnosti sa v modoch čísla veľmi jasne dá vnímať každý, aj ten najmenší rozdiel. Pri rozlohe to síce nie je celkom tak, myseľ však našla prostriedky, ako preskúšať alebo pomocou dôkazov odhaliť presnú rovnosť dvoch uhlov, rozlôh alebo tvarov.

 

s. 416

 

A tak sa dajú aj čísla, aj tvary znázorniť pomocou viditeľných a trvalých znakov, ktorými možno spomínané idey dokonale určiť. Tam, kde sa však označujú len menami alebo slovami, sú väčšinou nedokonale určené.

11. Mody kvalít sa nedajú tak dokázať ako mody kvantity.

Pri ostatných jednoduchých ideách, ktorých mody a rozdiely sa neurčujú a nemerajú na základe kvantity, ale pomocou stupňov, nemáme také jemné a presné meradlo na ich rozdiely, aby sa dala vnímať alebo merať ich presná rovnosť alebo čo len najmenšia odchýlka. Tie ostatné jednoduché idey sú totiž javmi pocitov, ktoré v nás vyvoláva veľkosť, tvar, číslo a pohyb drobných častíc jednotlivo nevnímateľných. Aj rozdielne stupne týchto ideí závisia od zmeny niektorých alebo všetkých týchto príčin. Nejaké presné miery pre rozličné stupne týchto jednoduchých ideí ani nemôžeme získať, lebo na časticiach hmoty nie sme schopní sledovať takéto príčiny. Každá z nich je totiž príliš jemná, aby sme ju mohli vnímať. Predpokladajme, že pocit alebo ideu, ktorú nazývame "belosťou", vyvoláva v nás istý počet drobných guľôčok, ktoré sa otáčajú okolo vlastnej osi a s určitým počtom otáčok a s rastúcou rýchlosťou narážajú na sietnicu oka. Z toho jasne vyplýva, že čím väčšmi sú povrchové časti telesa usporiadané tak, aby odrážali väčší počet svetelných guľôčok a dali im vhodnú rotáciu, ktorá je schopná vyvolať v nás pocit bieleho, tým belším sa bude zdať to teleso, ktoré z rovnakej plochy vysiela na sietnicu väčší počet takých častíc s osobitným druhom pohybu. Netvrdím však, že povaha svetla spočíva vo veľmi malých okrúhlych guľôčkach alebo belosť v takej štruktúre častí, ktorá dáva týmto guľôčkam pri odraze určitú rotáciu - teraz totiž neskúmam svetlo a farby z fyzikálnej stránky.

 

s. 417

 

To však hádam môžem povedať, že si neviem predstaviť (hoci by som bol rád, keby mi niekto objasnil, že on to vie), akým iným spôsobom môžu ešte telesá mimo nás pôsobiť na naše zmysly, ak nie bezprostredným dotykom zmyslovo vnímateľných telies, ako keď hmatáme, cítime, alebo impulzom nejakých zmyslovo vnímateľných častíc, ktoré z nich vychádzajú, napríklad keď vidíme, počúvame, voniame. Rozličným impulzom ich častíc, ktoré vyvoláva ich rozdielna veľkosť, tvar a pohyb, sa v nás vytvára rozmanitosť zmyslových pocitov.

12.    Častice svetla a jednoduché idey farby.

Nech už sú to guľôčky alebo nie, čo v nás vyvoláva ideu belosti, nech sa otáčajú okolo svojej osi, jedno je isté, že čím viac svetelných častíc sa odráža od telesa schopného udeliť im ten osobitný pohyb, ktorý v nás vyvoláva zmyslový pocit belosti,  možno aj čím je tento pohyb rýchlejší, tým belším sa nám zdá také teleso. Odráža sa totiž od neho väčší počet svetelných častíc. Zreteľne to poznáme, keď ten istý kúsok papiera dávme na slnko, do tieňa alebo do tmavej diery. Na každom z týchto miest vyvolá v nás svetlo ideu belosti rozdielneho stupňa.

13. Sekundárne kvality vecí sa nedajú odkryť dokazovaním.

Keďže nevieme, aký počet alebo pohyb častíc je schopný vyvolať v nás určitý stupeň belosti, nemôžeme dokázať nepochybnú rovnosť dvoch stupňov belosti. Nemáme totiž pevné kritérium, podľa ktorého by sa dali merať, ani prostriedky na zaznamenanie každého aj najmenšieho skutočného rozdielu. Jediná pomoc, ktorú máme, sú naše zmysly, ale v tomto prípade nám ani tie nepomôžu. Kde je však rozdiel taký veľký, že vyvoláva v mysli jasne odlíšené idey, ktorých rozdiely si možno úplne uchovať, tam sa dajú tieto idey alebo farby - ako to vidieť pri rozličných druhoch, napríklad modrej a červenej - práve tak dokázať ako idey čísla alebo rozlohy. To, čo som tu povedal o belosti a farbách, platí, myslím, o všetkých sekundárnych kvalitách a ich modoch.

 

s. 418

 

14.    Po tretie zmyslové poznanie jednotlivej existencie konečných súcien mimo nás.

Tieto dva druhy, intuícia a demonštrovanie, sú stupňami nášho poznania. Všetko, čo sa nedá zaradiť pod jeden z týchto dvoch stupňov, nech to človek pokladá za akokoľvek presvedčivé - je iba viera alebo domnienka, ale nie poznanie. Aspoň potiaľ to platí, pokiaľ ide o všeobecné pravdy. Jestvuje však aj ďalší vnem mysle, súvisiaci s jednotlivou existenciou konečných súcien mimo nás. Hoci je na jednej strane viac než čírou pravdepodobnosťou a na druhej strane nedosahuje úplne ani jeden z predchádzajúcich stupňov istoty, predsa sa označuje ako poznanie. Nič nie je istejšie, ako že idea, ktorú prijímame z nejakého vonkajšieho predmetu, sa nachádza v našej mysli. toto je intuitívny poznatok. Či  sa však okrem tejto idey nachádza v našej mysli ešte niečo, či z tejto idey s istotou môžeme uzatvárať na existenciu čohosi mimo nás, čo zodpovedá tejto idei, je podľa mienky niektorých ľudí ten bod, o ktorom možno pochybovať. Ľudia totiž môžu mať také idey vo svojej mysli, aj keď nijaká taká vec neexistuje a nepôsobí na ich zmysly. Nazdávam sa však, že tu máme poruke dôkaz, ktorý nás zbavuje akýchkoľvek pochybností. Opýtam sa každého, či si nevyhnutne neuvedomuje odlišnosť vnemu, keď sa pozerá na slnko cez deň a keď naň myslí v noci, keď skutočne chutná palinu alebo vonia ružu  keď na tú chuť alebo vôňu iba myslí? Rozdiel, ktorý existuje medzi ideou oživenou v našej mysli spomienkou a ideou, ktorá bezprostredne vchádza do mysle prostredníctvom našich zmyslov, vnímame práve tak výrazne, ako vnímame rozdiel medzi hocijakými dvoma odlišnými ideami. Ak niekto tvrdí, že sen môže mať ten istý účinok a že všetky tieto idey sa dajú v nás vyvolať aj bez nejakých vonkajších predmetov, nech sa mu, prosím, sníva, že mu takto odpovedám: 1. Vôbec nezáleží, či jeho pochybnosti odstránim, alebo nie, lebo tam, kde je všetko iba sen, sú dokazovanie a argumenty neužitočné, pravda a poznanie neznamenajú nič. 2. Nazdávam sa, že určite uzná, že ide o veľmi veľký rozdiel, keď sa mu iba sníva, že je v ohni, a keď tam skutočne je.

 

s. 419

 

Keby však aj potom chcel byť skeptikom a tvrdil by, že to, čo nazývam "byť skutočne v ohni", je iba sen a že na základe toho nemôžeme určite vedieť, či taká vec ako oheň mimo nás skutočne existuje, potom mu odpoviem takto: Keď zistíme s istotou, že po pôsobení určitých predmetov na nás, ktorých existenciu vnímame alebo sa nám zdá, že ju vnímame prostredníctvom našich zmyslov, nasleduje slasť alebo bolesť, tak je táto istota práve taká veľká ako naše šťastie alebo trápenie, lebo mimo nich nemá naše poznanie a existencia význam. Myslím teda, že k prvým dvom druhom poznania môžeme pripojiť ešte ako tretí poznanie existencie jednotlivých vonkajších predmetov, prostredníctvom ktorého vnímame a uvedomujeme si, že idey skutočne prichádzajú od nich. Predpokladáme tak tri stupne poznania: intuitívne, demonštratívne a zmyslové. Každý z týchto druhov má odlišné stupne a spôsoby presvedčivosti a istoty.

15. Poznanie nie je vždy jasné ani tam, kde sú idey doňho vchádzajúce jasné.

Keďže sa naše poznanie zakladá iba na našich ideách a iba s tými má do činenia, nevyplýva azda z toho, že sa zhoduje s našimi ideami a že tam, kde sú naše idey jasné a zreteľné alebo temné a nejasné, bude práve také aj naše poznanie? Na to odpovedám záporne. Naše poznanie spočíva totiž o vnímaní zhody alebo nezhody dvoch ľubovoľných ideí a jeho jasnosť alebo temnosť závisí od jasnosti alebo nejasnosti toho vnímania, a nie od jasnosti alebo nejasnosti toho vnímania, a nie od jasnosti alebo nejasnosti samých ideí. Napríklad niekto má  uhloch trojuholníka a o tom, že sa rovnajú dvom pravým uhlom, také jasné idey ako ktorýkoľvek matematik na svete, predsa však len veľmi nejasne vníma ich zhodu, a preto má o nich veľmi nejasné poznanie. Idey, ktoré sú však v dôsledku svojej nejasnosti alebo z iných príčin zmätené, nemôže vytvárať jasné alebo zreteľné poznanie. Lebo dovtedy, kým sú idey nejasné, ani myseľ nemôže jasne vnímať, či sa zhodujú alebo nezhodujú.

 

s. 420

 

Pokúsim sa to vyjadriť ešte raz trochu zrozumiteľnejšie: ten, kto so slovami, ktoré používa, nespája určité idey, nemôže z nich tvoriť ani výroky, o pravdivosti ktorých by si bol istý.

 

3.      kapitola

O rozsahu ľudského poznania

 

1. Rozsah nášho poznania. Po prvé nepresahuje naše idey.

Poznanie - ako som už povedal -  spočíva vo vnímaní zhody alebo nezhody niektorých našich ideí. Z toho teda vyplýva po prvé, že poznanie máme iba pokiaľ máme idey.

2. Po druhé siaha iba potiaľ, pokiaľ môžeme vnímať zhodu alebo nezhodu ideí.

Po druhé poznávame len potiaľ, pokiaľ vnímame zhodu alebo nezhodu. A toto vnímame sa dosahuje 1. buď intuíciou, alebo bezprostredným porovnávaním dvoch ľubovoľných ideí, 2. na základe usudzovania, pri ktorom sa skúma zhoda alebo nezhoda dvoch ideí prostredníctvom nejakých iných ideí, 3. Zmyslovým vnímaním, ktorým vnímame existenciu jednotlivých vecí. Z uvedeného ďalej vyplýva:

3. Po tretie intuitívne poznanie neobsiahne všetky vzťahy našich  ideí.

Po tretie nemôžeme získať intuitívne poznanie, ktoré by obsiahlo všetky naše idey a všetko, čo by sme o nich chceli vedieť. Nemôžeme totiž skúmať a vnímať všetky vzťahy, v ktorých sú idey navzájom tak, že ich kladieme vedľa seba alebo bezprostredne porovnávame. Napríklad, keď mám idey ostrouhlého a tupouhlého trojuholníka narysované na rovnakých základniach medzi rovnobežkami, intuitívnym poznaním vnímam, že prvý nie je taký istý ako druhý. Takýmto spôsobom sa však nemôžem dozvedieť, či sú rovnako veľké, lebo ich zhoda alebo nezhoda v rovnosti sa nedá nikdy vnímať, ak ich bezprostredne porovnávame.

 

s. 421

 

Kvôli rozdielnym tvarom sa ich časti nemôžu jedna na druhú bezprostredne a presne priložiť, a preto sú potrebné nejaké sprostredkujúce kvality, podľa ktorých by sa dali obidva merať. To však  je už dokazovanie alebo rozumové poznanie.

4. Po štvrté podobne je to s demonštratívnym poznaním.

Po štvrté z toho, čo sme doteraz povedali, vyplýva aj to, že naše racionálne poznanie nemôže pokryť celý rozsah našich ideí. Medzi dvoma rozličnými ideami, ktoré chceme skúmať, nenájdeme vždy také sprostredkujúce články, ktoré by sme mohli na základe intuitívneho poznania vo všetkých častiach dedukcie navzájom spojiť. Tam, kde sa to nepodarí, nedosiahneme poznanie a dôkaz.

5. Po piate zmyslové poznanie je užšie než ostatné dva druhy.

Po piate, keďže zmyslové poznanie zachytáva len existenciu vecí bezprostredne prítomných v našich zmysloch , je oveľa obmedzenejšie ako obidva predchádzajúce druhy poznania.

6. Po šieste preto je naše poznanie užšie než naše idey.

Z toho všetkého je očividné, že rozsah nášho poznania nielenže nepostihuje realitu vecí, ale ani rozsah našich vlastných ideí. Naše poznanie sa obmedzuje na naše idey a nemôže ich prekonať ani v rozsahu, ani v dokonalosti. V porovnaní s rozsahom celého súcna sú to úzke hranice a nedosahujú ani zďaleka to, čo si oprávnene môžeme predstaviť u niektorých, dokonca stvorených rozumných bytostí, neobmedzených nejasnou a ohraničenou informáciou, ktorú získavame niekoľkými, nie veľmi presnými prostriedkami vnímania, akými sú naše zmysly. Aj tak by sme boli na tom veľmi dobre, keby bolo naše poznanie také rozsiahle ako naše idey a keby nad ideami, ktoré vlastníme, nejestvovalo toľko pochýb a otázok, ktoré nie sme a podľa mňa ani nikdy nebudeme schopní vyriešiť. Napriek tomu nepochybujem, že by sa ľudské poznanie dalo v súčasných podmienkach nášho bytia a uspôsobenosti oveľa väčšmi rozšíriť ako doteraz.

 

s. 422

 

Ľudia by len museli vynaložiť všetku tú usilovnosť a námahu myslenia úprimne a s otvorenou mysľou na zlepšenie prostriedkov na odhalenie pravdy. Vynakladajú ich však na skrášľovanie alebo obraňovanie nepravdy, aby udržali systém, záujem alebo stranu, v ktorej sa kedysi angažovali. Nazdávam sa však, že i po tom všetkom môžem predpokladať bez toho, aby som ubližoval ľudskej dokonalosti, že naše poznanie nikdy nedosiahne všetko, čo by sme azda chceli vedieť o našich ideách. Nikdy nebudeme schopní prekonať všetky ťažkosti a nájsť odpoveď na všetky otázky, ktoré sa v súvislosti s týmito ideami vynárajú. Máme idey štvorca, kruhu a rovnosti, a napriek tomu azda nikdy nebudeme schopní nájsť kruh, ktorý by sa rovnal štvorcu, ani nebudeme vedieť, či je to tak. Máme idey hmoty a myslenia, pravdepodobne však nikdy nebudeme vedieť, či nejaké čisto materiálne súcno myslí, alebo nie. Iba pozorovaním našich ideí nemôžeme bez zjavenia odhaliť, či všemohúcnosť nedala nejakým vhodne uspôsobeným systémom hmoty schopnosť vnímať a myslieť, alebo či k takto uspôsobenej hmote nepripojila a nevložila do nej mysliacu nehmotnú substanciu. Veď vzhľadom na naše pojmy pre naše chápanie nie je ťažšia predstava, že ak boh chce, môže hmote udeliť schopnosť myslieť, než predstava, že môže s hmotou spojiť inú substanciu so schopnosťou myslieť. Nevieme totiž, v čom spočíva myslenie, ani ktorému druhu substancií sa rozhodol všemohúci takúto schopnosť darovať, akú stvorená bytosť môže vlastniť len vďaka dobrotivosti a štedrosti stvoriteľa. Lebo ja v tom nevidím nijaké protirečenie, že sa prvá, večná, mysliaca bytosť alebo všemohúci boh rozhodol dať určitým systémom necitlivej stvorenej hmoty, ktorú zostavil podľa svojho zámeru, určitý stupeň zmyslového pociťovania, vnímania a myslenia. Je však pre mňa protirečením predpokladať - čo som hádam dostatočne dokázal v knihe IV, kap. 10, paragraf 14 atď. - že hmota (ktorá vzhľadom na svoju povahu istotne zmyslovo necíti ani nemyslí) je tou večnou, prvou mysliacou bytosťou.

 

s. 423

 

Akú istotu poznania môžeme mať o tom, že niektoré vnemy, napríklad slasť a bolesť, v niektorých telesách, ktoré sa menia a pohybujú, nemôžu byť tak, ako môžu byť v nehmotnej substancii v dôsledku pohybu častí telesa. Lebo podľa nášho chápania teleso je schopné naraziť a pôsobiť zasa len na teleso a pohyb, vzhľadom na dosah našich ideí vyvoláva opäť len pohyb. Ak teda uznáme, že vyvoláva slasť alebo bolesť, ideu farby alebo zvuku, musíme sa vzdať svojho rozumu, ísť ďalej, než siahajú naše idey, a prisúdiť spomenutý účinok iba dobrotivosti nášho stvoriteľa. Musíme uznať, že s pohybom spojil účinky, aké pohyb sám podľa našich predstáv nie je schopný vyvolať. Na základe toho teda usudzujeme, že stvoriteľ nemohol prikázať, aby sa účinky objavili v predmete, kde to podľa našej predstavy nie je možné, a takisto ani v predmete, na ktorý podľa nás pohyb hmoty nijako nemôže pôsobiť. Nehovorím to preto, že by som chcel oslabiť vieru v nehmotnosť duše, nezaoberám sa tu  totiž  pravdepodobnosťou ,ale poznaním. Domnievam sa, že to prospeje nielen skromnosti filozofie, ak sa nebude vševedúco vyjadrovať tam, kde nám chýba istota, z ktorej vzniká poznanie.. okrem toho to bude užitočné aj pre nás, ak zistíme, pokiaľ siaha naše poznanie. Keďže dnes ešte nevidíme tak ako jasnovidci, v mnohých veciach sa musíme uspokojiť s vierou a pravdepodobnosťou. Ak naše schopnosti nemôžu dosiahnuť demonštratívnu istotu v otázke hmotnosti duše, ktorú sme nastolili, nemusíme nás to prekvapovať. Všetky veľké ciele morálky a náboženstva sú dostatočne zabezpečené aj bez filozofických dôkazov o nehmotnosti duše. Je isté, že ten, kto nás na počiatku stvoril, aby sme tu žili ako zmyslové a rozumné bytosti, a ktorý nás veľa rokov udržiaval v takomto stave, môže nás uviesť - a určite nás uvedie - do podobného stavu citlivosti aj na druhom svete a dá nám schopnosť, aby sme tam prijali odplatu, ktorú určil ľuďom podľa ich skutkov v tomto živote.

 

s. 424

 

A preto nie je tak veľmi nevyhnutné, aby sa otázka hmotnosti alebo nehmotnosti duše v tom alebo onom zmysle jednoznačne rozhodla, akoby to chceli svetu nahovoriť niektorí prihorliví prívrženci alebo odporcovia nehmotnosti duše. Na jednej strane sú to ľudia, ktorí neuznávajú existenciu čohosi, čo nie je hmotné, lebo sa priveľmi oddávajú mysleniu ovládanému hmotou. Na druhej strane sem patria ľudia, ktorí nenachádzajú myslenie medzi prirodzenými silami hmoty, hoci ju opätovne a opätovne skúmajú s najväčším vypätím mysle, a preto prichádzajú k záveru, že ani sama všemohúcnosť nemôže obdariť vnímaním a myslením substanciu, ktorá sa vyznačuje pevnosťou. Ten, kto vie, ako ťažko sa dá v našom myslení zlúčiť zmyslové vnímanie s rozpriestranenou hmotou alebo existencia s niečím, čo nemá rozpriestranenosť, zaiste si prizná, že je ďaleko od toho, aby s istotou poznal, čo je jeho duša. Zdá sa mi, že je to čosi mimo dosahu nášho poznania. Kto sa odváži nezaujato posúdiť a preskúmať temnú a záhadnú stránku každej hypotézy, zistí, že rozum mu sotva umožní s istotou sa rozhodnúť pre hmotnosť alebo nehmotnosť duše. Lebo nech ju pozoruje z ktorejkoľvek strany, buď ako nerozpriestranenú substanciu, alebo ako mysliacu rozpriestranenú hmotu, ťažko mu bude predstaviť si iba jednu z nich, pokiaľ bude iba na túto myslieť, vždy ho to bude zvádzať k opačnému názoru. Niektorí ľudia majú sklon k nedôslednému postupu, lebo keď si niečo nevedia predstaviť v jednej hypotéze, ihneď začnú zastávať opačnú, hoci pre nezaujatý rozum je práve taká nezrozumiteľná. Tu zisťujeme nielen slabosť a nedostatočnosť nášho poznania, ale aj nezmyselnosť triumfu takého druhu argumentov. Tieto argumenty, odvodené z našich vlastných názorov, nás azda môžu uspokojiť, keď nenájdeme istotu na jednej strane, vôbec nám však nepomôžu dostať sa k pravde, ak sa obrátime k opačnému názoru, o ktorom sa pri bližšom skúmaní ukáže, že je zaťažený rovnakými problémami.

 

s. 425

 

Lebo akú istotu, akú výhodu to prinesie človeku, keď sa vyhne zdanlivým nezmyslom a neprekonateľným prekážkam, na ktoré narazí v jednom názore, len preto, aby hľadal útočište v názore opačnom, ktorý sa opiera o niečo, čo je takisto nevysvetliteľné a jeho chápaniu neprístupné? Nedá sa poprieť, že máme v sebe niečo, čo myslí, práve naše pochybnosti o tom, čo to je, s istotou potvrdzujú že to existuje, aj keď sa musíme uspokojiť s tým, že nevieme, o aký druh súcna tu ide. Rozhodne je zbytočné byť tu skeptickými, tak ako je aj vo väčšine iných prípadov nerozumné výslovne popierať existenciu niečoho len preto, že nie sme schopní pochopiť jeho povahu. Rád by som vedel, aká je to substancia, ktorá neobsahuje niečo, čo je pre naše chápanie záhadou. O koľko nás musia prevyšovať v poznaní iní duchovia, ktorí vidia a poznajú povahu a vnútorné usporiadania vecí! A keď k tomu pridáme väčšiu schopnosť chápania, ktorá im umožňuje jedným pohľadom vnímať spojitosť a zhodu veľkého množstva ideí a pohotovo im poskytuje sprostredkujúce dôkazy, ktoré my iba postupne a pomaly, po dlhom hľadaní veľmi ťažko nachádzame a ktoré často zabudneme skôr, než sme vypátrali ďalšie, vieme si do istej miery predstaviť šťastie duchov vyššieho rádu, ktorí majú rýchlejší a prenikavejší zrak a rozsiahlejší rozsah poznania.

Vráťme sa však ešte k nášmu problému. Tvrdím, že naše poznanie nie je obmedzené len nedostatočným  množstvom a nedokonalosťou našich ideí, ktoré používame pri poznávaní, dokonca nestačí ani na ne. Preskúmajme teda, ako ďaleko siaha.

7. Ako ďaleko siaha naše poznanie.

Kladné alebo záporné výpovede, ktoré robíme o našich ideách, sa dajú zhrnúť do týchto štyroch druhov,  tie som už predtým vo všeobecnosti naznačil: identita, koexistencia, vzťah a reálna existencia. Teraz budem skúmať, ako ďaleko siaha naše poznanie v každom z týchto druhov.

 

s. 426

 

8. Po prvé naše poznanie identity a rozdielnosti idei siaha tak ďaleko ako naše idey samy.

Po prvé, pokiaľ ide o identitu a rozdielnosť. Pri tomto druhu zhody alebo nezhody našich ideí siaha naše intuitívne poznanie tak ďaleko ako naše idey samy. V mysli teda niet idey, ktorú by myseľ bezprostredne, na základe intuitívneho poznania nevnímala takú, akou je, teda rozdielnu od ktorejkoľvek inej idey.

9. Po druhé naše poznanie ich koexistencie nesiaha veľmi ďaleko.

Po druhé obráťme sa k druhému druhu, ktorým je zhoda alebo nezhoda našich ideí so zreteľom na koexistenciu. V tomto nesiaha naše poznanie ďaleko, hoci tvorí najväčšiu a najvýznamnejšiu časť nášho poznania o substanciách. Naše idey druhov substancií, ako som už ukázal, sú len určitými súbormi jednoduchých ideí, spojených v jednom predmete, ktoré takto koexistujú. Napríklad idea plameňa je horúce, svietiace a nahor sa pohybujúce teleso, idea zlata je teleso s určitou váhou, žlté, kujné a taviteľné. Tieto a podobné zložené idey, existujúce v ľudskej mysli, sa označujú týmito dvoma menami rozdielnych substancií ako "plameň" a "zlato". Ak chceme vedieť o nich alebo o nejakom inom druhu substancií niečo viac, skúmame iba to, aké iné kvality alebo schopnosti majú tieto substancie. A to neznamená nič iné než poznať, aké iné jednoduché idey koexistujú alebo nekoexistujú s tými, ktorými tvoria takú zloženú ideu.

10. Lebo spojenie, ktoré existuje medzi jednoduchými ideami v substanciách, je väčšinou neznáme.

Nech je táto časť ľudského poznania akokoľvek závažná a významná predsa je ohraničená a celkom nepatrná. Vyplýva to z toho, že jednoduché idey, z ktorých sa tvoria naše zložené idey substancií, väčšinou neobsahujú, so zreteľom na svoju povahu, nijaké viditeľné, nevyhnutné spojenie alebo nezlučiteľnosť s nejakými inými jednoduchými ideami, o koexistencii ktorých s nimi by sme sa chceli čosi bližšie dozvedieť.

s. 427

 

11. Platí to najmä o sekundárnych kvalitách telies.

Idey, z ktorých sa skladajú naše zložené idey substancií a ktorými sa naše poznanie substancií najviac zaoberá, sú idey ich sekundárnych kvalít. Všetky závisia (ako sme už ukázali) od primeraných kvalít najmenších a zmyslovo nevnímateľných častíc alebo ak nie od nich, tak potom od niečoho, čo sa dá ešte ťažšie pochopiť. Nie je teda možné. Nie je teda možné, aby sme poznali, ktoré z nich sú navzájom nevyhnutne spojené alebo sa nevyhnutne vylučujú. Lebo ak nepoznáme korene, z ktorých pochádzajú, ak nevieme, akú majú veľkosť, tvar alebo štruktúru častíc, od ktorých kvality vytvárajúce našu zloženú ideu zlata závisia a ktorých sú výsledkom, potom nemôžeme poznať, aké iné kvality vyplývajú z takého uspôsobenia zmyslovo nevnímateľných častíc zlata a ktoré sú s nimi nezlučiteľné. (...)

12. Nevyhnutné spojenie medzi sekundárnymi a primárnymi kvalitami nie sme totiž schopní odhaliť.

Okrem tejto nevedomosti o primárnych kvalitách zmyslovo nevnímateľných častíc telies, od ktorých závisia všetky ich sekundárne kvality, jestvuje však aj ďalšia, beznádejnejšia oblasť našej nevedomosti. Táto oblasť nám ešte väčšmi bráni dosiahnuť isté poznanie o koexistencii alebo inkoexistencii (ak sa smiem tak vyjadriť) rozličných ideí v tom istom predmete. Myslím tým fakt, že medzi sekundárnou kvalitou a takými primárnymi kvalitami, od ktorých sekundárna kvalita závisí, nemožno odkryť nijakú spojitosť.

13.    Nepoznáme dokonale ich primárne kvality.

Vieme si predstaviť, že veľkosť, tvar a pohyb jedného telesa môže spôsobiť zmenu veľkosti, tvaru a pohybu druhého telesa, že pri preniknutí jedného telesa do druhého sa jeho časti oddelia a že pokoj sa mení na pohyb v dôsledku nárazu. Zdá sa nám, že tieto a podobné veci sú navzájom v nejakom spojení.

 

s. 428

 

A keby sme poznali tieto primárne kvality telies, mohli by sme právom dúfať, že by sme boli schopní poznať oveľa viac z tých ich vzájomných vplyvov. Naša myseľ však nie je schopná odkryť nijaké spojenie medzi týmito primárnymi kvalitami telies a zmyslovými pocitmi, ktoré v nás vyvolávajú, preto nikdy nebudeme vedieť určiť isté a nepochybné pravidlá následnosti alebo koexistencie sekundárnych kvalít, hoci sme vedeli odkryť veľkosť, tvar alebo pohyb neviditeľných častíc, ktoré ich bezprostredne vyvolávajú. Ani zďaleka nepoznáme, aký tvar, veľkosť alebo pohyb častíc vytvára žltú farbu, sladkú chuť alebo prenikavý zvuk, a tak si nijako nevieme predstaviť, ako je schopná nejaká veľkosť, tvar alebo pohyb častíc vyvolať v nás ideu nejakej farby, chuti alebo zvuku. Medzi jedným a druhým nejestvuje nijaká mysliteľná spojitosť.

14. Márne sa usilujeme o isté a všeobecné poznanie nevnímateľných kvalít v substanciách.

Preto sa márne budeme usilovať odkryť prostredníctvom našich ideí (jediný spôsob ako získať isté a všeobecné poznanie), ktoré iné idey sú natrvalo spojené s našou zloženou  ideou substancie. Lebo nepoznáme ani skutočné usporiadanie najmenších častíc, od ktorých závisia ich kvality, a aj keby sme tie častice poznali, nevedeli by sme odhaliť nevyhnutné spojenie medzi nimi a hociktorou zo sekundárnych kvalít. To však tvorí nevyhnutné predpoklad, aby sme mohli s istotou poznať ich nevyhnutnú koexistenciu. Nech by teda bola naša zložená idea nejakého druhu substancií akákoľvek, z jednoduchých ideí, ktoré obsahuje, sotva by sme mohli určiť nevyhnutnú koexistenciu nejakej inej kvality. Pri všetkých takýchto skúmaniach iba veľmi málo presahuje naše poznanie našu skúsenosť. Pravda, niekoľko málo primárnych kvalít vykazuje nevyhnutnú vzájomnú závislosť a viditeľné spojenie. Tak napríklad tvar nevyhnutne predpokladá rozlohu, prijímanie alebo sprostredkovanie pohybu pomocou impulzu predpokladá pevnosť.

 

s. 429

 

Hoci uvedené idey a hádam aj niektoré iné môžu byť navzájom viditeľne spojené, predsa je iba málo takých, že by sa podobne prejavovali a kde by sme mohli na základe intuície alebo dôkazu odhaliť koexistenciu tých niekoľkých kvalít, ktoré možno nájsť spojené v substanciách. Sme odkázaní iba na pomoc našich zmyslov, aby sme sa dozvedeli, ktoré kvality substancie obsahujú. Veď zo všetkých kvalít, ktoré takto koexistujú  nejakom predmete, bez vzájomnej závislosti a očividného spojenia ich ideí nevieme s istotu poznať ani len koexistenciu dvoch, ak nás o nej nepoučí skúsenosť našich zmyslov. Hoci vidíme povedzme žltú farbu a pokusom zistíme váhu, kujnosť, taviteľnosť a nehorľavosť, ktoré sú spojené v kuse zlata, predsa ani jedna z týchto ideí nie je očividne závislá od druhej ani  s ňou nevyhnutne spojená. Preto nemôžeme s istotou vedieť, či tam, kde sa vyskytujú hociktoré z týchto štyroch ideí, musí byť aj piata, aj keď je to veľmi pravdepodobné. Ani najväčšia pravdepodobnosť totiž neznamená ešte istotu, bez ktorej nemôže jestvovať pravdivé poznanie. Lebo o tejto koexistencii nemôžeme vedieť viac, ako vnímame, a môžeme ju vnímať iba  v jednotlivých predmetoch v dôsledku pozorovania našimi zmyslami, alebo všeobecne, na základe nevyhnutného spojenia samých ideí.

15. Obsiahlejšie je naše poznanie o nezlučiteľnosti koexistencie ideí.

Pokiaľ ide o nezlučiteľnosť koexistencie alebo odpor proti nej, vieme iba toľko, že každý predmet môže v jednom okamihu obsahovať z každého druhu primárnych kvalít iba jednu jedinú. Tak napríklad každá jednotlivá rozloha, tvar, počet častí, pohyb vylučujú všetky ostatné toho istého druhu. To isté platí o všetkých zmyslovo vnímateľných ideách, ktoré sú vlastné jednotlivým zmyslom. Nech je v každom predmete prítomná ktorákoľvek z kvalít, vylučuje všetky ostatné svojho druhu, napríklad predmet nemôže mať naraz dve vône alebo dve farby. Možno sa bude proti tomuto namietať: nemá azda opál alebo odvar z lignum nephriticum dve farby súčasne? Na to odpoviem, že tieto telesá skutočne môžu mať súčasne rozličné farby, keď sa na ne dívame z rozličných strán.

 

s. 430

 

Dovolím si však tiež poznamenať, že keď sa na ne dívame z rozličných strán, častice svetla odrážajú aj rozdielne časti predmetu, a preto nie sú tou istou časťou predmetu, teda nie sú tou istou vecou, ktorá sa zdá súčasne aj žltou, aj azúrovou. Nie je totiž možné, aby tá istá častica nejakého telesa v tom istom okamihu rozdielne menila alebo odrážala svetelné lúče, ako nie je možné, aby mala súčasne dva rozdielne tvary alebo štruktúry.

16.    Naše poznanie koexistencie síl v telesách je tiež veľmi obmedzené.

Vezmime si teraz sily substancií, schopné zmeniť zmyslové kvality iných telies, čo je predmetom väčšiny našich skúmaní a pomerne významnou zložkou nášho poznania. Pochybujem však , či tu naše poznanie siaha ďalej ako naša skúsenosť a či budeme schopní objaviť iba na základe spojenia s niektorou z tých ideí, ktoré tvoria pre nás podstatu veci, väčšinu týchto síl a či si budeme istí, že sa nachádzajú v príslušnej veci. Keďže však aktívne a pasívne sily telies a spôsob ich pôsobenia spočívajú v štruktúre a pohybe častíc, ktoré nijakým spôsobom nevieme odhaliť, iba vo veľmi zriedkavých prípadoch sme schopní vnímať ich závislosť od ideí alebo ich nezlučiteľnosť s ideami, ktoré tvoria našu zloženú ideu onoho druhu vecí. Uvádzal som tu príklady z korpuskulárnej teórie, pretože ako sa zdá, poskytuje najzrozumiteľnejšie vysvetlenie, pokiaľ ide o kvalitu telies. Obávam sa, že slabosť ľudského rozumu nám sotva dovolí nahradiť ju inou, ktorá by nám dokonalejšie a jasnejšie odhalila nevyhnutné spojenie a koexistenciu síl spojených ,ako  možno pozorovať, v telesách rozličného druhu. Prinajmenej jedno je však isté, nech už je ktorákoľvek hypotéza najjasnejšia a najsprávnejšia (rozhodnúť o tom vôbec nie je mojou úlohou), každá z nich posunie naše poznanie telesných substancií iba nepatrne dopredu, kým nebudeme schopní vidieť, ktoré kvality a sily telies sa navzájom nevyhnutne spájajú alebo nevyhnutne vylučujú.

 

s. 431

 

Za terajšieho stavu filozofie vieme však o tomto žalostne málo a osobne pochybujem ,či so schopnosťami, aké máme, budeme môcť naše všeobecné poznanie v tejto oblasti nejako výraznejšie rozšíriť. V tomto prípade sa musíme spoliehať iba na skúsenosť. Bolo by teda žiaduce väčšmi ju prehĺbiť. Uvedomujeme si prednosti, ktoré pre oblasť prírodovedného poznania prinieslo šľachetné úsilie niektorých ľudí. A keby ostatní, najmä filozofi, ktorí sa zaoberajú ohňom, boli pri svojich pozorovaniach takí pozorní a vo svojich správach takí úprimní, ako sa na filozofov patrí, potom by sme sa väčšmi zoznámili s telesami, ktoré nás obklopujú, a oveľa hlbšie chápali ich sily a pôsobenie.

17. Poznanie síl, ktoré koexistujú v duchovných bytostiach, je ešte väčšmi ohraničené.

Ak sme v rozpakoch už pri silách a pôsobení telies, potom je podľa mňa oveľa ľahšie pochopiť, že tápeme v temnotách, pokiaľ ide o duchov. O nich, prirodzene, máme iba tie idey, ktoré sme získali pri pozorovaní činností našej duše, pokiaľ sú vôbec prístupné nášmu pozorovaniu - v nás samých. Lež aké bezvýznamné postavenie zaujímajú medzi tými rozličnými a takmer nespočetnými druhmi vznešenejších bytostí asi duchovia, ktorí  sídlia v našich telách. O koľko biednejší sú vyzbrojení, o koľko nedokonalejší než cherubíni a serafíni a nekonečné množstvo druhov duchov, ktorí stoja nad nimi.

18. Po tretie ako ďaleko siaha naše poznanie vzťahov medzi abstraktnými ideami, nedá sa ľahko povedať.

Po tretie pokiaľ ide o tretí druh poznania, totiž o zhodu alebo nezhodu niektorých našich ideí, nachádzajúcich s v akomkoľvek inom druhu vzťahu, ťažko rozhodnúť, ako ďaleko môže siahať, lebo predstavuje najrozsiahlejšiu oblasť nášho poznania. Pokroky v tejto oblasti poznania závisia od našej  dôvtipnosti pri hľadaní sprostredkujúcich ideí, ukazujúcich vzťahy a vlastnosti ideí, ktorých koexistenciu nemožno sledovať.

 

s. 432

 

Preto ťažko povedať, kedy sme na konci takého hľadania a kedy má rozum už všetky prostriedky k dispozícii, aby našiel dôkazy alebo preskúmal zhodu či nehodu ideí, ktoré sú od seba vzdialené. Kto nepozná algebru, vôbec si nevie predstaviť, aké zázračné veci sa s ňou dajú v tomto ohľade robiť. Nie je teda ľahké vopred povedať, aké ďalšie objavy, žiaduce a výhodné pre iné oblasti poznania, môže ešte prenikavá myseľ človeka nájsť. Rozhodne som presvedčený, že idey kvantity nie sú jediné, ktoré možno dokázať a s istotou poznať. možno by nám poskytli istotu aj iné, oveľa užitočnejšie oblasti myslenia, keby sa takémuto úsiliu nestavali do cesty neresti, vášne a jednostranné záujmy a neohrozovali ho.

19. (...) - 20. (...)

21. Po štvrté tri reálne existencie, o ktorých máme isté poznanie.

Po štvrté pri štvrtom druhu nášho poznania, totiž poznania  reálnej, aktuálnej existencie veci, máme intuitívne poznanie svojej vlastnej existencie a demonštratívne poznanie existencie boha. O existencii všetkého ostatného máme iba zmyslové poznanie, ktoré nesiaha ďalej ako po predmety dané našim zmyslom.

22. Naša nevedomosť je veľká.

Keďže je naše poznanie, ako som už ukázal, pomerne ohraničené, azda si trochu osvetlíme terajší stav našej mysle, keď sa raz pozrieme na tú tmavú stranu a podívame sa na našu nevedomosť. Táto je totiž nekonečne väčšia ako naše poznanie. Preto by mohlo veľmi prispieť k urovnaniu sporov a k rozšíreniu užitočného poznania, keby sme najskôr zistili, pokiaľ vlastníme jasné a zreteľné idey, a obmedzili naše myslenie na posudzovanie tých vecí, čo ležia v dosahu nášho rozumu, a nezostupovali do priepasti temnoty (kde nemáme oči, aby niečo videli, ani schopnosti, aby niečo vnímali) iba z trúfalosti, že nič nepresahuje schopnosť nášho chápania. Na to, aby sme sa presvedčili o bláznivosti takéto sebapreceňovania, netreba ísť ďaleko. Kto niečo vie, vie predovšetkým to, že nemusí dlho hľadať dôkazy svojej nevedomosti.

 

s. 433

 

Najvšednejšie a najsamozrejmejšie veci, s ktorými sa stretávame, majú svoje temné stránky, cez ktoré ani najostrejší zrak neprenikne. Najjasnejší a najobsiahlejší rozum mysliacich ľudí sa dostáva v úžase do rozpakov pred každou časticou hmoty. Oveľa menej nás to prekvapí, keď posúdime príčiny našej nevedomosti. Nazdávam sa podľa toho, čo sme dosiaľ povedali, že jestvujú tri takéto príčiny: po prvé nedostatok ideí, po druhé  nedostatok dokázateľného spojenia medzi našimi ideami, po tretie nedostatok pri sledovaní a skúmaní našich ideí.

23. (...) - 30. (...)

31. Rozsah ľudského poznania so zreteľom na jeho všeobecnosť.

Dosiaľ sme skúmali rozsah nášho poznania so zreteľom na rozličné druhy súcien, ktoré existujú. Okrem toho jestvuje aj iný rozsah poznania, so zreteľom na všeobecnosť, ktorý si tiež zaslúži pozornosť. V tomto ohľade sa naše poznanie riadi povahou našich ideí. Ak sú idey, ktorých zhodu alebo nezhodu vnímame, abstraktné, naše poznanie je všeobecné. To, čo je známe o takýchto všeobecných ideách, bude platiť o každej jednotlivej veci, kde možno nájsť takú podstatu, tzn. abstraktnú ideu. To, čo je raz o takých ideách známe, bude stále a pre všetky časy pravdivé. Takže všetko všeobecné poznanie musíme hľadať a nachádzať výlučne v našej mysli, dostaneme sa totiž k nemu iba skúmaním našich vlastných ideí. Pravdy, ktoré patria podstatám vecí, tzn. abstraktným ideám, sú večné a dajú sa získať iba skúmaním týchto podstát, zatiaľ čo existenciu vecí možno poznať iba zo skúsenosti. O týchto veciach budem môcť viac povedať v kapitolách, kde budem hovoriť o všeobecnom  skutočnom poznaní. Zatiaľ musí stačiť, čo sme uviedli o všeobecnosti nášho poznania.

 

s. 434

 

4.      kapitola

O reálnosti poznania

 

1.       Námietka: poznanie, ktoré sa opiera o naše idey, môže byť úplne neskutočné alebo chimerické.

Nepochybne sa čitateľ už medzitým bude nazdávať, že som celý čas staval vzdušné zámky a pohotovo mi namietne:

"Načo teda toľko kriku? Tvrdíte, že poznanie znamená len vnímanie zhody alebo nezhody našich ideí. Lenže kto vie, čo sú vlastne tieto idey? Jestvuje čosi výstrednejšie ako predstavy ľudského mozgu? Nájdite mi tú hlavu, ktorá by neobsahovala nijaké výmysly. Povedzme, že existuje triezvy a rozumný človek. Aký je podľa vašich pravidiel rozdiel medzi jeho poznaním a poznaním najvýstrednejšieho fantastu sveta? Obidvaja majú svoje idey a vnímajú ich vzájomnú zhodu alebo nezhodu. Keby bol medzi nimi nejaký rozdiel, výhodu by mal človek s horúcou hlavou, lebo by mal viac a živších ideí. Bude teda podľa vašich zásad vedieť viac. Ak je pravda, že všetko poznanie spočíva iba vo vnímaní zhody alebo nezhody našich ideí, potom budú mať vízie blúznivca a úvahy triezveho človeka rovnakú istotu. Nezáleží na tom, ako sú veci uspôsobené, stačí, keď človek vníma zhodu medzi vlastnými predstavami a podľa toho sa vyjadruje, potom je všetko pravdivé a všetko isté. Tieto vzdušné zámky budú práve akými baštami pravdy ako Euklidove dôkazy. Podľa toho je názor, že harpyja nie je kentaur, práve taký istý a práve taký pravdivý ako názor, že štvorec nie je kruh.

Aký úžitok má z celého tohto nádherného poznania vlastných výmyslov človeka ten, kto skúma reálnosť vecí? Nezáleží na tom, čo si ľudia predstavujú, ceniť si možno iba poznanie vecí. Len ono samo robí naše úvahy hodnotnými a vyjadruje prednosť poznania jedného človeka pred poznaním iného, lebo ukazuje veci, aké sú v skutočnosti, a nie iba sny a predstavy."

 

s. 435

 

2. Odpoveď.

Na toto odpoviem: Keby sa poznanie našich ideí končilo iba pri nich a nesmerovalo by ďalej, kde máme na mysli čosi viac, naše najvážnejšie myšlienky by neboli oveľa užitočnejšie než výplody chorého mozgu. Pravdy ktoré by boli na tom postavené, nemali by väčšiu váhu než reči človeka, ktorý vidí veci jasne v sne a veľmi presvedčivo sa o nich vyslovuje. Dúfam však, skôr než to uzavriem, že som presvedčivo dokázal, že takýto spôsob istoty na základe poznania našich vlastných ideí vedie trochu ďalej ako číra predstavivosť. Verím, že sa ukáže, že všetka istota, ktorú človek má o všeobecných pravdách, tkvie práve v tomto.

3. Čo však má byť kritériom tejto zhody?

Je zrejmé, že myseľ nepoznáva veci bezprostredne, ale iba prostredníctvom ideí, ktoré o nich má. Preto je naše poznanie len potiaľ reálne, pokiaľ medzi našimi ideami a skutočnosťou vecí jestvuje zhoda. Čo tu však má byť kritériom? Ako má myseľ poznať, že sa jeho vlastné idey zhoduj s vecami samými, keď okrem nich nevníma nič? Aj keď sa nám tu, zdá sa, vynára veľký problém, predsa sa nazdávam, že existujú dva druhy ideí, o ktorých si môžeme byť istí, že sa zhodujú s vecami.

4. Po prvé všetky jednoduché idey sa skutočne zhodujú s vecami.

Prvým druhom sú jednoduché idey, ktoré si myseľ, ako sme už dokázali, za nijakých okolností nevie vytvoriť zo seba. Nevyhnutne musia byť teda výsledkom vecí pôsobiacich prirodzeným spôsobom na myseľ a vytvárajúcich v nej takéto vnemy, na čo ich určila a uspôsobila múdrosť a vôľa nášho stvoriteľa. Z toho vyplýva, že jednoduché idey nie sú výmyslami našej predstavivosti, ale prirodzenými a pravidelnými výtvormi vecí mimo nás, ktoré na nás skutočne pôsobia. Jednoduché idey obsahujú práve tú zhodu, o ktorú sa usilujeme a ktorú náš stav vyžaduje.

 

s. 436

 

Predstavujú nám totiž veci v takej javovej podobe, v ktorej sú schopné ich v nás vyvolať. Na základe toho vieme rozlišovať druhy jednotlivých substancií, rozoznávať ich momentálne stavy, vyberať ich podľa našich potrieb a používať pre naše ciele. Napríklad idea belosti alebo horkosti - tak ako je v mysli - zodpovedá v hociktorom telese presne tej sile, ktorá ju v mysli vyvoláva, preto sa s vecami mimo nás skutočne zhoduje tak, ako sa môže alebo má zhodovať. Táto zhoda medzi našimi jednoduchými ideami a existenciou vecí stačí na reálne poznanie.

5. Po druhé všetky zložené idey okrem ideí substancií sú svojimi vlastnými pravzormi.

Všetky naše zložené idey okrem ideí substancií sú pravzormi, ktoré vytvára myseľ sama. Neznamenajú teda kópiu niečoho iného, ani sa nevzťahujú na existenciu niečoho druhého ako na svoj originál, a preto nepotrebujú takú zhodu, ktorá je nevyhnutná pre reálne poznanie. To, čo je určené na to, aby predstavovalo len seba samo, nie je nikdy schopné nesprávne predstavovať alebo nás popliesť pri správnom chápaní veci tým, že by sa na ňu nepodobalo. Také sú vlastne všetky naše zložené idey okrem ideí substancií. Zložené idey, ako som už ukázal inde, sú kombináciami ideí, ktoré skladá myseľ dohromady podľa vlastného výberu bez toho, aby uvažovala, či majú nejakú spojitosť v prírode. Preto sa pri všetkých týchto druhoch ideí samy pokladajú za pravzory a veci sa berú do úvahy len potiaľ, pokiaľ sa s nimi zhodujú. Takže si musíme byť neomylne istí, že všetko poznanie týkajúce sa týchto ideí je reálne a postihuje veci samy. Vo všetkých našich myšlienkach, úvahách a rozhovoroch tohto druhu máme na mysli veci len tak, ako sa zhodujú s našimi ideami. Musíme v nich teda nájsť istú a nepochybnú reálnosť.

6. Preto e matematické pozorovanie reálne.

Nepochybne budete so mnou súhlasiť, že poznanie matematických právd je nielen isté, ale aj reálne poznanie. Neznamená iba jalové predstavy márnivých ľudí a bezvýznamné výmysly mozgu.

 

s. 437

 

Keď ho však preskúmame, zistíme, že je to poznanie len o našich vlastných ideách. Matematik posudzuje pravdivosť a vlastnosti, ktoré patria pravouholníka alebo kruhu, iba potiaľ, pokiaľ sú v idei jeho mysle. Je totiž celkom možné, že sa v živote nikdy nestretol ani s jedným zo spomínaných dvoch tvarov tak, ako existuje v matematike, t. j. presne  správne. Predsa je však poznanie, ktoré má o všetkých pravidelnostiach a vlastnostiach týkajúcich sa kruhu alebo nejakého iného matematického útvaru, pravdivé a isté, dokonca i vtedy, keď ide o reálne existujúce veci. Takéto výroky sa týkajúce reálnych vecí a postihujú ich iba potiaľ, pokiaľ sa veci skutočne zhodujú s pravzormi v mysli matematika. Ak je pravda, že idea trojuholníka má tri uhly, ktoré sa rovnajú dvom pravým, potom je to pravda aj o každom trojuholníku, nech existuje skutočne kdekoľvek. Nijaký iný existujúci tvar, ktorý presne nezodpovedá takej idei trojuholníka v mysli matematika, nesúvisí s takým výrokom. Preto si je istý, že všetko jeho poznanie, ktoré sa týka takých ideí, je reálne poznanie. Má na mysli veci tak, ako sa zhodujú s jeho ideami, a preto je presvedčený, že to , čo vie o tvaroch, keď majú iba ideálnu existenciu v jeho mysli, bude o nich platiť aj vtedy, keď budú mať reálnu existenciu v hmote. Posudzuje totiž iba tie tvary, ktoré sú rovnaké, nech existujú kdekoľvek a akokoľvek.

7. Aj morálne poznanie je reálne.

Z toho vyplýva záver, že morálne poznanie je práve také schopné reálnej istoty ako matematické. Istota totiž neznamená nič iné iba vnímanie zhody alebo nezhody našich ideí a dokazovanie je iba vnímaním takejto zhody pomocou iných ideí alebo sprostredkujúcich článkov. Naše morálne idey takisto ako matematické sú samy pravzory, a teda zodpovedajúce a dokonalé idey. Zhoda alebo nezhoda, ktorú v nich zisťujeme, vytvára reálne poznanie, tak ako je to v prípade matematických útvarov.

 

s. 438

 

8. Aby sa abstraktné poznanie zmenilo na reálne, nie je potrebná existencia.

Na dosiahnutie poznania a istoty je nevyhnutné mať vymedzené idey. Ak sa má naše poznanie stať reálnym, musia naše idey zodpovedať svojim pravzorom. Nech sa čitateľ nečuduje, že istotu poznania staviam na pozorovaní našich ideí a málo si všímam reálnu existenciu vecí a prihliadam (ako sa možno zdá) na ňu. Podľa mňa sa však pri bližšom skúmaní ukáže, že väčšina prednášok, ktorými sa zapodievajú a kvôli ktorým polemizujú tí, čo predstierajú, že im záleží na dosiahnutí pravdy a istoty, sú všeobecné výroky  pojmy, pri ktorých vôbec nejde o existenciu. Nijaké Rozpravy matematikov i kvadratúre kruhu, o kužeľosečkách  alebo o nejakom inom matematickom probléme sa nezaoberajú existenciou ani jedného z týchto útvarov. Ich dôkazy, ktoré závisia od ich ideí, sú rovnaké, či existuje a svete nejaký štvorec či kruh, alebo nie. Rovnakým spôsobom sa abstrahuje od ozajstného života ľudí a od existencie cností na svete, keď ide o pravdu a istotu morálnych rozpráv, ktoré sa tým zaoberajú. Preto Cicerónov spis O povinnostiach nie je o nič menej pravdivý, hoci na svete niet človeka, ktorý by presne dodržiaval jeho zásady a riadil by sa podľa vzoru onoho cnostného človeka, ktorý nám Cicero načrtol. taký človek, keď o ňom písal, existoval iba v idei. Ak je v teórii tzn. v idei, pravda, že za vraždu patrí trest smrti, bude to aj v skutočnosti pravdivé pri každom čine, ktorého existencia sa zhoduje s ideou vraždy. Pokiaľ ide o iné činy, tých sa pravdivosť onoho výroku netýka. To isté platí o všetkých ostatných druhoch vecí, ktoré majú iba podstaty jestvujúce v ľudskej mysli.

9. (...)

10. Nesprávne pomenovanie nenarúša istotu poznania.

Ďalej si musíme všimnúť ešte jednu vec. Tam, kde boh alebo nejaký iný zákonodarca už definoval nejaké morálne mená, vytvoril aj podstatu toho druhu, ku ktorému meno patrí. Nie je teda vhodné, aby sme ich inak používali.

 

s. 439

 

V ostatných prípadoch však ide len o nedôslednosť vo vyjadrovaní, ak ich použijeme naopak, ako je bežný jazykový úzus v krajine. Dokonca ani toto nenarúša istotu takého poznania, ktoré možno dosiahnuť aj správnym posudzovaním a porovnávaním oných - i keď nesprávne pomenovaných - ideí.

11. Po tretie naše zložené idey substancií majú svoje pravzory mimo nás a tu je naše poznanie nedostatočné.

Jestvuje iný druh zložených ideí, ktorý sa od pravzorov mimo nás, na ktoré ho vzťahujeme, môže líšiť, takže naše poznanie o nich nemusí postihovať reálne. Sem patria naše idey substancií, ktoré sa skladajú zo súboru jednoduchých ideí, údajne prevzatých zo samej prírody. Môžu sa však od nej líšiť tým, že obsahujú viac a iných ideí, ako možno nájsť vo veciach samých. Preto sa stáva, že nemusia a často skutočne ani nezodpovedajú veciam samým.

12. Pokiaľ sa naše zložené idey zhodujú s pravzormi mimo nás, potiaľ je naše poznanie o substanciách reálne.

Tvrdím teda, že na to, aby sme mali idey substancií, ktoré by nám mohli poskytovať reálne poznanie svojou zhodou s vecami, nestačí - ako v prípade modov - skladať dohromady idey, ktoré sa síce navzájom nevylučujú, ale nikdy predtým takto neexistovali. Napríklad idey svätokrádeže alebo krivoprísažníctva boli rovnako pravdivými a reálnymi ideami pred výskytom, ako aj po výskyte takého faktu. Naše idey substancií, keďže sa o nich predpokladá, že sú kópiami a vzťahujú sa na pravzory mimo nás, musia byť prevzaté z niečoho, čo existuje alebo existovalo. Nesmú sa skladať z ľubovoľne zložených ideí bez reálneho vzoru, z ktorého by sme ich boli prevzali, aj keby sme v takom spojení nevnímali rozpor. Dôvodom je to, že nepoznáme reálne usporiadanie substancií, od ktorého závisia naše jednoduché idey a ktoré je skutočne príčinou toho, že niektoré z nich sú navzájom úzko spojené a iné sa vylučujú. Len veľmi málo je takých, o ktorých si môžeme byť istí, a to väčšmi, než dovoľuje skúsenosť a zmyslové pozorovanie, že v prírode existujú spolu alebo sa vylučujú.

 

s. 440

 

Reálnosť nášho poznania substancií sa teda zakladá na tomto: všetky naše zložené idey substancií sú také - a to výlučne také - že sú utvorené z jednoduchých ideí, ktorých koexistencia bola zistená v prírode. Takto sú naše idey pravdivými, aj keď azda nie veľmi presnými kópiami, predsa sú však predmetmi reálneho poznania o nich (pokiaľ vôbec nejaké máme). Lenže toto poznanie, ako sme už ukázali, nesiaha veľmi ďaleko, pokiaľ však siaha, ostáva reálnym poznaním. Nech máme hocijaké idey, vždy sa budú pokladať za poznanie, ak zistíme, že sa zhodujú s inými ideami. Ak sú to abstraktné idey, bude to abstraktné poznanie. Aby sa však z neho stalo reálne poznanie substancií, musia sa idey prevziať z reálnej existencie vecí. Všetky jednoduché idey, o ktorých sa zistilo, že koexistujú v nejakej substancii, môžeme bez obáv znova spojiť dohromady, a tak vytvoriť abstraktné idey substancií. Totiž všetko, čo raz bolo v prírode spojené, môže byť opäť spojené.

13. Pri skúmaní substancií musíme sledovať idey a nesmieme obmedzovať naše myslenie na mená alebo druhy údajne stanovené menami.

Mali by sme to správne posudzovať a neobmedzovať svoje myslenie a abstraktné idey len na mená, akoby neexistovali a nemohli existovať iné druhy okrem tých, čo už predtým určili a takpovediac vymedzili známe mená. Potom by sme premýšľali o veciach oveľa voľnejšie a menej zmätene než hádam teraz. Keby som tvrdil, že niektorí idioti, čo sa dožili plných štyridsať rokov bez akejkoľvek známy rozumu, sú čímsi medzi človekom a zvieraťom, možno by sa to pokladalo za odvážny paradox, ba dokonca za veľmi nebezpečnú nepravdu. Tento predsudok sa opiera len o nesprávny predpoklad, že dve mená - človek a zviera - zastupujú odlišné druhy, ktoré reálne podstaty vymedzujú tak, že sa medzi ne nemôže už dostať nijaký iný druh.

 

s. 441

 

Ak však odhliadneme od tých mien a nebudeme predpokladať druhové podstaty vytvorené prírodou,  na ktorých sa presne a rovnakým dielom podieľajú všetky veci rovnakého označenia, keď sa ďalej vzdáme predstavy, že týchto podstát, do ktorých sa všetky veci odlievajú a formujú ako do kadlúb, jestvuje určitý počet, zistíme, že idea tvaru, pohybu a života človeka bez rozumu je celkom zreteľná idea. Tvorí druh vecí, rovnako odlišný od človeka i zvieraťa, podobne ako sa odlišuje idea osla, nadaného rozumom, tak od idey človeka, ako aj od idey zvieraťa a predstavuje druh zvieraťa, ktoré jestvuje medzi obidvoma alebo sa od obidvoch líši.

14.     (...) - 16. (...)

17. Slová a druhy.

Spomenul som to tu preto, lebo sa nazdávam, že nikdy nebudeme môcť byť natoľko opatrní, aby nás slová a druhy, na ktoré sme si navykli v ich bežne používaných významoch, neoklamali. Prikláňam sa k názoru, že práve tu tkvie jedna veľká prekážka na ceste k jasnému a zreteľnému poznaniu, najmä pokiaľ ide o substancie. Z toho vzniká aj väčšina ťažkostí, súvisiacich s pravdou a istotou. Keby sme si zvykli oddeľovať svoje úvahy a usudzovanie od slov, mohli by sme do značnej miery napraviť tento nedostatok v našom myslení. Aj tak by sa to však stále rušivo prejavovalo v ústnom styku s inými, dokiaľ by sme sa držali názoru, že druhy a ich podstaty znamenajú čosi iné než naše abstraktné idey (také, aké sú), ktoré majú v sebe priradené mená ako znaky.

18. Zhrnutie.

Všade tam, kde vnímame zhodu alebo nezhodu nejakých našich ideí, kde o isté poznanie. Všade tam, kde sme presvedčení, že sa také idey zhodujú s reálnosťou vecí, ide o isté, reálne poznanie. Keďže som tu uviedol znaky tejto zhody ideí so skutočnosťou vecí, nazdávam sa, že som ukázal, v čom spočíva istota, reálna istota. Neviem, či aj pre ostatných, ale pre mňa, priznám sa, to bola doposiaľ jedna z tých žiaducich vecí, ktoré mi veľmi chýbali.

 

s. 442

 

5.  kapitola

O pravde všeobecne

 

1. Čo je pravda.

Čo je pravda? Tak znela otázka už od nepamäti. Keďže skutočne ju celé ľudstvo hľadá alebo aspoň to predstiera, nám sa tiež oplatí pozorne skúmať, v čom spočíva pravda. Musíme sa s jej povahou tak zoznámiť, aby sme mohli zistiť, ako ju myseľ odlišuje od nepravdy.

2. Správne spájanie alebo oddeľovanie znakov, tzn. alebo ideí, alebo slov.

Pravda vo vlastnom zmysle slova znamená podľa mňa iba spájanie alebo oddeľovanie znakov podľa toho, či sa veci, ktoré znaky označujú, navzájom zhodujú alebo nezhodujú. Spájanie alebo oddeľovanie spomenutých znakov znamená to, čo iným menom nazývame výrokom. Takže pravda náleží vlastne iba výrokom. Existujú dva druhy výrokov, totiž myslené (mental) a vyslovené (verbal), tak ako existujú dva druhy znakov, ktoré sa bežne používajú - idey a slová.

3. To tvorí myslenie alebo vyslovené výroky.

Ak si máme vytvoriť jasný pojem pravdy, bezpodmienečne musíme posudzovať pravdu myšlienok a pravdu slov osobitne. Pozorovať ich oddelene je však veľmi ťažké, lebo keď skúmame myslené výroky, nevyhnutne používame slová. Potom však myslené výroky uvádzané ako príklady prestávajú byť bezprostredne iba myslenými a stávajú sa vyslovenými výrokmi. Myslený výrok je iba pozorovaním ideí tak, ako sú v našej mysli, idey zbavené mien strácajú povahu výlučne myslených výrokov, len čo sa vtelia do slov.

4. Myslené výroky sa veľmi ťažko skúmajú.

Osobitne skúmať myslené výroky a vyslovené výroky je preto oveľa ťažšie, že väčšina ľudí, ak nie všetci, používajú pri vnútornom myslení a usudzovaní namiesto ideí slová. Robia to aspoň vtedy, keď predmet ich úvah obsahuje zložené idey.

 

s. 443

 

Toto je zjavný dôkaz nedokonalosti a neistoty našich ideí tohto druhu. Ak ho pozorne používame, môže nám poslúžiť ako znak signalizujúci, o ktorých veciach máme jasné a dokonale vymedzené idey a o ktorých nemáme. Ak pozorne sledujeme spôsob, kým naša myseľ postupuje pri myslení  usudzovaní, podľa môjho názoru zistíme, že keď tvoríme vo vlastných myšlienkach výroky s bielym alebo čiernym, sladkým alebo horkým, trojuholníkom alebo kruhom, často si v mysli môžeme utvoriť a často aj vytvárame samy idey bez toho, aby sme mysleli na mená. Keď však chceme uvažovať o zložených ideách alebo s nimi vytvárať výroky, napríklad človek, vitriol, statočnosť, sláva, vtedy kladieme namiesto idey slovo, lebo idey, ktoré tieto slová zastupujú, sú väčšinou nedokonalé, nejasné a nevymedzené. Myslíme na samy mená, lebo sú jasnejšie, určitejšie a zreteľnejšie a pohotovejšie nám zídu na um než číre idey. Tak používame tieto slová namiesto samých ideí dokonca ja vtedy, keď uvažujeme a usudzujeme iba vnútorne a vytvárame nevyslovované, myslené výroky. Pri substanciách, ako sme už poznamenali, to spôsobuje nedokonalosť našich ideí: nechávame, aby meno zastupovalo reálnu podstatu, o ktorej nemáme vôbec nijakú ideu. Pri modoch to spôsobuje veľký počet jednoduchých ideí, ktorý sa používa pri ich vytváraní. Keďže mnohé z nich sú zložené, slovo sa ľahšie vybaví ako sama idea, kde je potrebný čas a pozornosť, aby sme si na ňu mohli spomenúť a presne ju predložiť mysli. to platí aj pre ľudí, ktorí sa usilovali o to isté už predtým. Vonkoncom to však nie sú schopní urobiť tí, ktorí sa v živote azda nikdy nenamáhali, aby si uvedomili, aké idey zastupuje väčšina slov, hoci majú v pamäti naporúdzi väčšinu bežných slov daného jazyka. Uspokojili sa s istým počtom zmätených a nejasných pojmov. Veľa ľudí hovorí príliš mnoho o náboženstve a svedomí, o cirkvi a viere, o moci a práve, o upchatí priechodov v tele a telesných šťavách, o melancholickom a cholerickom založení.

 

s. 444

 

Keby sme však od nich žiadali, aby si mysleli len veci samy a odložili nabok slová, ktorými tak často pletú iných a nezriedka aj seba, možno by v ich myslení a uvažovaní ostalo málo.

5. Porovnanie myslených a vyslovených výrokov. 

Vráťme sa však ku skúmaniu pravdy. Podľa mňa musíme zhodnotiť dva druhy výrokov, ktoré vieme utvoriť.

Po prvé myslené výroky, pri ktorých sa idey v rozume skladajú dohromady alebo rozdeľujú bez použitia slov na základe toho, že myseľ vníma alebo posudzuje ich zhodu alebo nezhodu.

Po druhé vyslovené výroky, to znamená slová ako znaky našich ideí a tie sa skladajú alebo rozdeľujú v kladných alebo záporných vetách. Na základe toho, že ich potvrdzujeme alebo popierame, sa tieto znaky, vytvárané zvukmi, navzájom takpovediac spájajú alebo rozdeľujú. Takže výrok spočíva v spájaní alebo oddeľovaní znakov a pravda spočíva v tom, že tie znaky spájame dohromady alebo rozdeľujeme podľa toho, či sa veci, ktoré znaky zastupujú, zhodujú alebo nezhodujú.

6. Kedy obsahujú reálnu pravdu myslené a kedy vyslovené výroky.

Každého presvedčí vlastná skúsenosť, že myseľ pri vnímaní alebo predpokladaní zhody či nezhody niektorých svojich ideí mlčky ich dáva do akéhosi druhu kladného alebo záporného výroku. Pokúsil som sa to vyjadriť pomocou výrazov "spojiť" a "rozdeliť". Túto činnosť mysle, ktorú tak dôverne pozná každý mysliaci a usudzujúci človek, si však ľahšie vieme predstaviť, keď sledujeme to, čo v nás prebieha pri potvrdzovaní alebo popieraní, ako keď to vysvetľujeme slovami. Povedzme, že má niekto v hlave dve priamky - bočnú stranu a uhlopriečku štvorca, pričom uhlopriečka má dĺžku jedného palca. Môže mať pritom aj ideu delenia tejto priamky na určitý počet rovnakých častí, napríklad na päť, desať, sto, tisíc, alebo hociktoré iné číslo.

 

s. 445

 

Ďalej môže mať ideu, že táto priama, jeden palec dlhá, sa dá alebo nedá rozdeliť na také rovnaké časti, ktorých určitý počet sa bude rovnať bočnej priamke. Kedykoľvek teda vníma, verí alebo predpokladá, že sa takýto druh deliteľnosti zhoduje alebo nezhoduje s jeho ideou uvedenej čiary, v istom zmysle tieto dve idey, tzn. ideu danej priamky a ideu takéhoto druhu deliteľnosti, spája alebo rozdeľuje. Tak vytvára myslený výrok, ktorý je pravdivý alebo nepravdivý podľa toho, či taký druh deliteľnosti, teda deliteľnosť na taký počet rovnakých častí, sa skutočne zhoduje alebo nezhoduje s uvedenou priamkou. Keď sa idey v mysli spoja lebo rozdelia podľa toho, či sa ony alebo veci, ktoré idey zastupujú, zhodujú alebo nezhodujú, nastáva to, čo môžem nazvať myslenou pravdou. Vyslovená pravda je však čosi viac. Znamená to, že sa slová navzájom potvrdzujú alebo popierajú podľa toho, či sa idey, ktoré slová zastupujú, zhodujú alebo nezhodujú. Aj tu existujú dva druhy: buď môže byť pravda čisto verbálna a bezobsažná, o tejto budem hovoriť neskôr (8), alebo reálna a poučná, ktorá je predmetom reálneho poznania, o ktorom sme už hovorili.

7. Námietka proti verbálnej pravde - môže byť čírou chimérou.

Tu môže ľahko vzniknúť znovu tá istá pochybnosť, pokiaľ ide o pravdu, ktorá vznikla pri poznaní. Môžeme namietnuť, ak je pravda iba spájanie a rozdeľovanie slov vo výrokoch podľa toho, či sa idey, ktoré slová zastupujú, v ľudskej mysli zhodujú alebo nezhodujú, poznanie pravdy nie je až také cenné, za aké sa obyčajne pokladá. Nehodno, aby sa ľudia namáhali alebo strácali čas jej hľadaním, lebo pravda podľa toho, ako sme ju tu objasnili, predstavuje len zhodu slov s výmyslami ľudského mozgu. Kto by nevedel, akými čudnými predstavami sú naplnené hlavy mnohých ľudí a ak zvláštne idey si vie vytvoriť každý ľudský mozog?

 

s. 446

 

Keby sme však tu zastali, pomocou takého pravidla by sme poznali iba pravdu slov vytvorených našou predstavivosťou a nevlastnili by sme nijakú inú pravdu okrem tej, ktorá sa práve tak vzťahuje na harpyje a kentaury ako na ľudí a kone. Veď v našich hlavách sa môžu tieto ako aj podobné idey vyskytovať takisto ako idey skutočných bytostí. Môžu sa tam takisto zhodovať alebo nezhodovať, takže sa o nich dajú utvoriť takisto pravdivé výroky. Keď sa povie, že všetky kentaury sú živočíchy, bude to práve taký pravdivý výrok ako veta "všetci ľudia sú živočíchy". Istota jedného výroku sa bude rovnať istote druhého. V obidvoch výrokoch sa slová spájajú podľa toho, či sa idey v našej mysli zhodujú. Pre myseľ je zhoda idey zvieraťa  idey kentaura práve taká jasná a očividná ako zhoda idey zvieraťa a idey človeka. Takže tieto  dva výroky sú rovnako pravdivé a rovnako isté. Na čo nám je však celá takáto pravda?

8. Odpoveď: reálna pravda sa týka ideí, ktoré sa zhodujú s vecami.

Vlastne by to, čo sme v predchádzajúcej kapitole povedali o rozlišovaní medzi poznaním reálneho a poznaním vymysleného, mohlo stačiť ako odpoveď na pochybovanie, či sa dá rozlíšiť reálna pravda od pravdy vymyslenej, alebo (ak chcete) len nominálnej, keď obidve majú rovnaký základ. No nebolo by azda na škodu znovu tu upozorniť, že naše slová označujú síce iba naše idey, určené sú však na označovanie vecí. Pravda, ktorú obsahujú, keď sa z nich tvoria výroky, bude iba verbálnou pravdou, ak označujú idey, ktoré sú síce v mysli, ale sa nezhodujú s reálnosťou vecí. Preto sa dá aj pri pravde aj pri poznaní rozlišovať medzi verbálnym a reálnym. Verbálnou pravdou je to, kde sú výrazy spojené podľa toho, či sa idey, ktoré zastupujú, zhodujú alebo nezhodujú, pričom sa neprihliada na to, či naše idey ako také v prírode skutočne existujú alebo môže existovať. Výroky obsahujú reálnu pravdu iba vtedy, keď sú znaky spojené podľa toho, ako sa zhodujú naše idey, a keď sú to také idey, o ktorých vieme, že môžu existovať v prírode.

 

s. 447

 

Pri substanciách to však môžeme vedieť len vtedy, ak je nám známe, že také už existovali.

9. O pravde alebo nepravde všeobecne.

Pravda znamená slovami vyjadriť zhodu alebo nezhodu ideí tak, ako je. Nepravda znamená slovami vyjadriť zhodu alebo nezhodu ideí inak, ako je. Pravda je len potiaľ reálna, pokiaľ idey takto označené zvukmi zhodujú so svojimi pravzormi. Poznanie tejto pravdy spočíva v tom, že vieme, ktoré idey slová zastupujú,  že vnímame zhodu či nezhodu týchto ideí tak, ako ju vyjadrujú slová.

10. Všeobecné výroky treba podrobnejšie preskúmať.

Keďže sa slová pokladajú za veľké kanály k pravde a poznaniu a keďže pri oznamovaní  a prijímaní pravdy a obyčajne aj pri uvažovaní o nej používame slová a výroky, budem podrobnejšie skúmať, v čom spočíva istota reálnych právd, ktoré sú obsiahnuté vo výrokoch, a kde sa dá získať. Ďalej sa pokúsim ukázať, pri ktorom druhu všeobecných výrokov si môžeme byť istí, že sú reálne pravdivé alebo nepravdivé.

Začnem všeobecnými výrokmi, ktoré najviac zamestnávajú naše myslenie a cvičia schopnosť uvažovať. Všeobecné pravdy hľadá myseľ najčastejšie, lebo najväčšmi obchádzajú naše poznanie. Vďaka svojej rozsiahlej povahe nám objasňujú mnohé jednotlivosti, rozširujú rozhľad a skracujú cestu k poznaniu.

11. Morálna a metafyzická pravda.

Okrem pravdy chápanej v prísnom zmysle slova, ktorou sme sa doteraz zaoberali, existujú aj iné druhy pravdy: 1. Morálna pravda, ktorá je tam, kde hovoríme o veciach podľa presvedčenia vlastnej mysle, aj keď sa výroky, ktoré vyslovíme, nezhodujú s realitou vecí. 2. Metafyzická pravda znamená len reálnu existenciu vecí, zhodujúcu sa s ideami, ku ktorým sme priradili ich mená. Hoci sa zdá, že spočíva v samom bytí vecí, predsa sa pri podrobnejšom preskúmaní ukáže, že obsahuje skrytý výrok, prostredníctvom ktorého myseľ spája jednotlivú vec s ideou, čo predtým vymedzila a pomenovala. Keďže sme sa týmto úvahám o pravde venovali už predtým alebo sa nehodia pre terajší zámer, stačilo sa tu o nich iba stručne zmieniť.