Antológia z diel filozofov
Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencializmus
Hrušovský, I. a kolektív
Bratislava
Nakladateľstvo Epocha
1969
s. 85
I
Človek sa líši od nižších živočíchov, pretože si
zachováva svoje minulé skúsenosti. To, čo sa stalo v minulosti, prežíva znovu v
spomienke. Okolo udalostí, ktoré sa odohrávajú dnes, zachytáva sa spleť
myšlienok, týkajúcich sa podobných vecí prežitých v minulosti. U zvierat taká
skúsenosť zaniká, len čo nastala, a každý nový úkon alebo utrpenie ostáva bez
súvisu. Ale človek žije vo svete, kde je každý príbeh nabitý ozvenami a
spomienkami na to, čo predchádzalo - kde každý dej pripomína iné veci. Preto
človek nežije ako zvieratá v prírode len vo svete materiálnych veci, ale vo
svete znakov a symbolov. Kameň je nielen tvrdý, je to nielen vec, o ktorú sa
možno potknúť, ale je to pomník zosnulého predka. Plameň nie je len niečo, čo
hreje alebo páli, ale je symbolom trvalého života domácnosti, neprestajného
zdroja jasu, výživy a prístrešia, ku ktorému sa človek vracia zo svojich
potuliek. Nie je to vhodný kutáč, ktorý môže popáliť a ublížiť, ale kozub, pri
ktorom sa koná pobožnosť a za ktorý sa bojuje. A všetko to, čo charakterizuje
rozdiel medzi zvieracím a ľudským, medzi kultúrou a len fyzickou prírodou, je
len preto, že si človek pripomína, uchováva a zaznamenáva svoje
skúsenosti.
Spomienky sú však len málokedy celkom presné.
Prirodzene, že si zapamätáme, čo nás zaujíma a pretože nás to zaujíma. Na
minulosť sa spomína nie kvôli nej samej, ale kvôli tomu, čo pridáva k
prítomnosti. A tak je prvotný život pamäti skôr citový ako intelektuálny a
praktický. Divoch si spomínal na včerajší boj so zvieraťom nie preto, aby azda
skúmal vlastnosti zvieraťa vedeckým spôsobom, ani preto, aby uvažoval, ako by
sa mu zajtra lepšie bojovalo, ale aby unikol dnešnej nude a omrzenosti tým, že
si oživuje včerajšie napätie.
s. 86
Spomienka obsahuje
celé vzrušenie zo zápasu, ale nie jeho nebezpečenstvo a úzkosť. Oživiť si ju a
pokochať sa v nej obohacuje danú chvíľu o nový význam, o význam, ktorý sa líši
od toho, ktorý fakticky prináleží alebo jej samej, alebo minulosti. Spomienka
je náhradou skúsenosti, v ktorej sú všetky citové hodnoty ozajstnej skúsenosti,
nie však jej napätie, striedajúce sa obraty a úzkosti. Víťazstvo v boji má ešte
viac dráždivosti pri spomienkovom vojnovom tanci ako vo chvíli, víťazstva;
vedomá a skutočne ľudská skúsenosť štvanice sa dostavuje, keď sa o nej
rozpráva a znova sa predvádza pri táborovom ohni. Počas samého zážitku je
pozornosť upútaná praktickými podrobnosťami a napätím neistoty. Iba neskôr sa
podrobnosti zoraďujú do súvislého príbehu a splývajú do významového celku. Vo
chvíli samej praktickej skúsenosti žije človek z jedného okamihu na druhý,
príliš zamestnaný práve danou úlohou. Len čo si tieto okamihy opakuje v
myšlienke, vynára sa dráma so začiatkom, prostriedkom a pohybom až do
vyvrcholenia výkonu alebo do podľahnutia.
Keďže si človek oživuje minulé skúsenosti preto, že
dodávajú zaujímavosť tomu, čo by ináč bolo ničotou prítomnosti prázdne,
prejavuje sa prvotný život pamäti skôr fantáziou a obrazotvornosťou ako presným
spomínaním. Je to napokon práve príbeh, dráma, čo má rozhodujúci význam.
Vyberajú sa len tie náhodné okolnosti, ktoré majú citovú hodnotu pre
prítomnosť, aby zvýšili intenzitu poviedky, ako sa opakuje v obrazotvornosti
alebo sa rozpráva obdivujúcemu poslucháčovi. To, čo nezvyšuje napínavosť zápasu
alebo neprispieva k zdôrazneniu úspechu alebo nezdaru - to sa vynecháva.
Vedľajšie udalosti sa preskupujú, až sa nakoniec hodia do tej nálady, akú
poviedka prináša so sebou. A tak človek dávnoveku, keď bol ponechaný sám na
seba, ak nebol bezprostredne angažovaný v boji o existenciu, žil vo svete
spomienok, ktorý bol svetom nápovedí. Nápoveď sa od spomienky líši tým, že sa
ani nepokúšame overiť jej správnosť; jej správnosť je pomerne ľahostajná.
Mračno naznačuje ťavu alebo ľudskú tvár. Nemohlo by ju naznačovať, keby nebola
kedysi existovala aktuálna, doslovná skúsenosť s ťavou a tvárou. Ale na
skutočnej podobnosti nezáleží. Hlavná vec je citový záujem o stopovanie tej
ťavy alebo sledovanie osudu tej tváre, ako sa utvára a rozplýva.
Tí, čo študujú pradejiny ľudstva, rozprávajú o tom, akú
obrovskú úlohu mali poviedky a báje o zvieratách a uctievanie zvierat. Niekedy
sa z tohto historického faktu robí tajomstvo, akoby naznačoval, že primitívny
človek bol duševne ináč založený ako terajšie ľudstvo. Myslím však, že
vysvetlenie je jednoduché.
s. 87
Kým sa nevyvinulo poľnohospodárstvo a vyššie formy
výrobnej činnosti, striedali sa dlhé obdobia záhaľky s pomerne krátkymi
obdobiami činnosti, vynakladanej na zabezpečenie potravy alebo ochrany pred
útokom. Vzhľadom na svoje vlastné zvyky máme sklon predstavovať si ľudí ako
zabratých do práce alebo zamestnaných; ak priamo nepracujú, aspoň rozmýšľajú a
robia plány. Ale vtedy ľudia robili niečo, len keď boli na poľovačke, rybolove
alebo na bojovej výprave. A predsa vedomie, keď bdie, musí mať nejakú náplň:
nemôže ostať doslovne prázdne, lebo je telo lenivé. A aké myšlienky by sa malí
vkradnúť do ľudského vedomia, ak nie skúsenosti so zvieratami, skúsenosti
pretvorené účinkom dramatického záujmu stvárniť živšie a súvislejšie udalosti
typické pre lov? Keď ľudia vo svojej fantázii dramaticky znova prežívali
zaujímavé epizódy svojho skutočného života, nevyhnutne zdramatizovali aj
zvieratá samy.
Zvieratá boli skutočnými dramatis personae a ako také
prijímali na seba charakter osôb. Aj ony mali túžby, nádeje a strach, svoj citový
život plný lásky a nenávisti, víťazstiev a porážok. Okrem toho, keďže zvieratá
boli nevyhnutné na udržiavanie spoločenstva, stávali sa svojou činnosťou a
svojím utrpením v ľudskej obrazotvornosti, ktorá si dramaticky oživovala
minulosť, skutočnými účastníkmi života spoločenstva. Hoci sa na zver poľovalo,
predsa sa len nakoniec dala chytiť a bola teda priateľom a spojencom.
Odovzdávala sa doslova na udržanie a blaho spoločenskej skupiny, ku ktorej
patrila. A tak sa vytvorili nielen tie početné poviedky a legendy, ktoré sa s
obľubou zaoberajú príhodami a vlastnosťami zvierat, ale aj tie komplikované
obrady a spôsoby uctievania, ktoré zo zvierat urobili predkov, hrdinov,
kmeňové odznaky a božstvá. Nemyslíte si, dúfam, že som príliš odbočil od
svojej témy - začiatky filozofie. Myslím si totiž, že historické pramene
rozličných filozofií možno pochopiť jedine tak, keď sa zaoberáme, a to ešte
viac a podrobnejšie, takými úvahami, ako sú tieto. Treba uznať, že bežné
vedomie obyčajného človeka, ponechaného na seba samého, je skôr žiadostivé ako
intelektuálne, učenlivé, hádavé alebo hĺbavé. Nádeje a obavy, láska a nenávisť
prestanú byť prvotnými faktormi určujúcimi ľudské konanie len vtedy, keď sa
človek podrobí disciplíne, ktorá je jeho prirodzenosti cudzia a - z hľadiska prírodného človeka - umelá.
Naše filozofické a vedecké knihy, prirodzene, písali ľudia, ktorí sa podrobili
vo väčšej miere intelektuálnej disciplíne a kultúre. Ich myšlienky sú obyčajne
rozumné. Naučili sa porovnávať svoje fantázie s faktami a usporadúvať svoje
idey skôr logicky ako citové a dramatické. Keď si doprajú spriadať vidiny a
snívať za bieleho dňa - čo je pravdepodobne častejšie, ako sa konvenčné uznáva
- sú si vedomí toho, čo robia. Tieto exkurzie vydeľujú a ich výsledky si nemýlia
s objektívnymi skúsenosťami.
s. 88
Máme sklon posudzovať druhých podľa seba, a keďže
vedecké a filozofické knihy píšu ľudia, u ktorých prevláda rozumný, logický a
objektívny spôsob myslenia, pripísali akúsi podobnú rozumnosť aj priemernému a
obyčajnému človeku. Potom sa prehliadne, že tak rozumnosť, ako aj nerozumnosť
sú zväčša irelevantné a epizodické v nedisciplinovanej ľudskej povahe; že
ľuďom vládne skôr pamäť ako myslenie a že pamäť nie je spomínaním na skutočné
fakty, ale asociáciou predstáv, nápoveďou, dramatickou fantáziou. Meradlom
hodnoty nápovedí, vyvierajúcich z vedomia, nie je zhoda s faktom, ale citové
uspokojenie. Podnecuje a posilňuje sa nimi cítenie a hodia sa do dramatickej
poviedky? Sú v súlade s prevládajúcou náladou a možno ich začleniť do
tradičných nádejí a obáv spoločenstva? Ak chceme chápať slovo sny v širšom
význame, je sotva prehnané povedať, že človek okrem chvíľ, keď je zamestnaný
konkrétnou prácou a angažovaný v boji, žije skôr vo svete snov ako vo svete
faktov, a to vo svete snov spriadanom okolo túžob, ktorých splnenie alebo zmarenie
tvorí jeho látku.
Pristupovať k dávnym vieram a tradíciám ľudstva, akoby
to boli pokusy o vedecké vysvetlenie sveta, a to pokusy bludné a nezmyselné,
znamená dopúšťať sa veľkej chyby. Materiál, z ktorého nakoniec vzniká
filozofia, nemá do činenia s vedou "ani s vysvetľovaním. Je obrazný,
symbolický pre obavy a nádeje, stvorený z domnienok a nápovedí; nemá význam
sveta objektívnych faktov, odrážaného v intelekte. Je skôr poéziou a drámou ako
vedou a vedecká pravda alebo nepravda, racionalita alebo nezmyselnosť faktu sa
naň nevzťahuje práve tak, ako je od týchto vecí nezávislá poézia.
Pôvodný materiál však musí prejsť aspoň dvoma stupňami
vývoja skôr, ako sa z neho stane vlastná filozofia. Jedným je štádium, na
ktorom sa príbehy a legendy i ich sprievodné dramatizácie upevnia. Spočiatku sú
tieto citom preniknuté záznamy skúseností často len príležitostné a
pominuteľné. Zachycujú sa udalosti, ktoré vzrušujú city jednotlivca, a tie sa
znovu prežívajú v poviedke aj v pantomíme. Ale niektoré skúsenosti sa opakujú
často, pretože na nich záleží tej-ktorej skupine ako celku. Zovšeobecnia sa a stanú sa majetkom spoločenstva. Na
takomto dobrodružstve jednotlivca sa buduje, až sa stane reprezentačným a typickým
pre citový život kmeňa. Určité príhody majú rozhodujúci vplyv na blaho ľudskej
skupiny ako celku, a tým nadobúdajú mimoriadny význam a vážnosť. Zostaví sa
určitá osnova tradície; príbeh sa stáva spoločenským dedičstvom a majetkom;
pantomíma sa rozvíja v pravidelný obrad. Takto utvorená tradícia sa stáva
akousi normou, s ktorou sa fantázia
jednotlivca a nápoveď uvádzajú do súladu. Zostrojí sa trvalá kostra
obrazotvornosti. Vyrastie spoločenský spôsob chápania života, do ktorého sa
jednotlivci uvádzajú výchovou. Teda nevedomky, ako aj jasným spoločenským
zámerom sa pamäť jednotlivca vždy prispôsobuje skupinový pamäti alebo tradícii
a fantázie jednotlivcov sa upravujú podľa súboru názorov príznačných pre celé
spoločenstvo. Poézia sa ustaľuje a stáva sa systémom. Príbeh sa zmení na
spoločenskú normu. Na základe pôvodnej drámy, ktorá oživuje nejakú citovo
významnú skúsenosť, ustanoví sa kult. Nápovede, predtým voľné, ustália sa v
doktríny.
Systematický ráz a záväznosť takýchto doktrín sa
prehlbuje a potvrdzuje výbojmi a politickým upevnením. Len čo sa rozšíri obvod
nejakej dŕžavy, je tu rozhodná pohnútka, aby sa systematicky zoradili a
zjednotili kedysi voľné a nestále viery. Okrem prirodzeného vyrovnávania; a
prispôsobovania sa, ktoré vyplýva zo skutočnosti vzájomného styku; a z potrieb
spoločného dorozumenia, často vedie vládcu politická nevyhnutnosť k tomu, aby
tradície a viery usporiadal jednotne, a tak rozšíril a zosilnil svoju vážnosť a
svoj vplyv. Judea, Grécko, Rím a možno ostatné krajiny so starými dejinami
podávajú svedectvo o tom, ako ustavične pretvárali dávnejšie miestne obrady a
názory v prospech širšej spoločenskej jednoty a rozsiahlejšej politickej moci.
Chcel by som požiadať, aby ste spolu so mnou predpokladali, že takýmto spôsobom
vznikli významnejšie kozmogónie a kozmológie plemena práve tak, ako aj
významnejšie etické tradície. Či je to celkom tak alebo nie, netreba skúmať,
tobôž dokazovať. Pre naše účely stačí, že pôsobením spoločenských vplyvov
nastalo ustálenie a usporiadanie názorov a kultov, ktoré dalo obrazotvornosti
jej všeobecné črty a správaniu sa jeho všeobecné pravidlá, a že takéto
upevnenie bolo nevyhnutným predpokladom pre utvorenie akejkoľvek filozofie, ako
tomu výrazu rozumieme.
Hoci toto usporiadanie a zovšeobecnenie ideí a princípov
viery je nevyhnutnou podmienkou, samo predsa ešte nestačí, aby vznikla
filozofia. Chýba ešte pohnútka k logickému systému a intelektuálnemu dôkazu.
Môžeme predpokladať, že takouto pohnútkou bola potreba zmieriť mravné normy a
ideály, stelesnené v tradičnom zákonníku, s postupne vzrastajúcim
pozitivistickým poznaním faktov. Lebo človek nemôže byť nikdy len výtvorom
nápovede a fantázie. Požiadavky trvalej existencie ho nútia venovať trochu pozornosti konkrétnym faktom sveta.
Hoci je prekvapujúce, ako málo prostredie fakticky usmerňuje tvorenie ideí,
lebo neexistujú také nezmyselné názory, aby ich niektorí ľudia
neprijímali, predsa len prostredie núti k určitému minimu správnosti tým, že
ináč hrozí zánikom. Že určité veci sú potraviny, že ich možno nájsť na určitých
miestach, že voda zaplavuje, oheň páli, že ostré hroty prenikajú a bodajú, že ťažké veci, ak nie sú podopreté,
padajú, že deň a noc sa striedajú
s určitou pravidelnosťou, práve
tak horúčava a zima, vlhko a sucho - takéto prozaické fakty sa
vnucujú aj do primitívnej pozornosti.
s. 90
Niektoré z nich sú také zrejmé a také dôležité, že sa s
nimi nespája takmer nič fantastické. Auguste Comte kdesi hovorí, že nepozná
nijakých divochov, ktorí by mali boha zemskej príťažlivosti, hoci ináč si
urobili božstvo azda z každého prírodného javu alebo sily. Postupne vyrastá
súbor všedných zovšeobecnení, ktorými sa uchováva a prenáša múdrosť plemena o
pozorovaných faktoch a prírodných procesoch. Toto poznanie je spojené najmä s
výrobnou činnosťou, s remeslom a umením, kde sa vyžaduje, ak konanie má byť
úspešné, pozorovanie materiálov a procesov a kde úkony sú také súvislé a
pravidelné, že kŕčovité kúzla nestačia. Príliš fantastické predstavy sa
vylučujú alebo porovnávajú s tým, čo sa skutočne deje.
Námorník bude pravdepodobne viac holdovať poverám, ako
to teraz nazývame, než napríklad tkáč, lebo svojou činnosťou je viac vydaný
napospas náhlej zmene a nepredvídanej príhode. Ale aj námorník, hoci by
pokladal vietor za nespútaný prejav rozmaru dajakého veľkého ducha, predsa sa
bude musieť oboznámiť s niektorými čisto mechanickými zásadami úpravy člna,
plachiet a vesiel podľa vetra. Oheň možno chápať ako nadprirodzeného draka,
lebo svižný, svetlý a hltavý plameň vyvolal dakedy zdanie svižného a
nebezpečného plaza. Ale gazdiná, ktorá sa stará o oheň a hrnce, v ktorých sa
varí jedlo, bude predsa len nútená pozorovať určité mechanické fakty ťahu a
prikladania na oheň a premenu dreva na popol. Ešte viac overiteľných
podrobností o podmienkach a následkoch účinku tepla si hromadí kovorobotník.
Pri zvláštnych a obradných príležitostiach bude sa možno pridŕžať tradičnej
viery, ale všedné domácke používanie zapudí toto ponímanie na väčšinu času, keď
sa mu oheň bude správať rovnomerne a prozaicky, takže ho môže ovládať
praktickými vzťahmi príčiny a účinku. Ako sa výrobná činnosť vyvíja a remeslá
špecializujú, rozmnožuje sa súbor pozitívneho a vyskúšaného poznania a
pozorované súvislosti sa stávaj á zložitejšími a rozsiahlejšími. Remeselné
postupy tohto druhu sprostredkujú, zdravému rozumu to vlastné poznanie
prírody, v ktorom má veda svoje korene. Tak sa vytvára nielen zbierka
pozitívnych faktov, ale aj zručnosť v zaobchádzaní s materiálmi a nástrojmi a
podporuje sa vývoj experimentálneho návyku mysle, len čo sa nejaké umenie môže
povzniesť nad číre pravidlo zvyku.
Imaginačný súbor vier, úzko súvisiacich s mravnými
návykmi spoločenskej skupiny, s jej citovým založením a s tým, čo jej dáva
útechu, ešte dlho zotrváva po boku vzrastajúceho súhrnu pozitívnych poznatkov.
Kdekoľvek je to možné, preplieta sa oboje; v iných bodoch ich vnútorné
nezrovnalosti zabraňujú ich zlúčeniu, ale oboje sa zachováva oddelene akoby v
rozličných priehradkách.
s. 91
Keďže sa jedna vec jednoducho kladie na druhú, necíti sa
ich. nezlučiteľnosť a netreba ich zmierovať. Vo väčšine prípadov sa tie dva
druhy výtvorov vedomia udržiavajú oddelene preto, že sa stávajú majetkom
rozličných spoločenských tried. Náboženské a poetické viery, ktoré nadobudli
určité spoločenské a politické hodnoty a funkcie, udržiavajú sa v lone vyššej
triedy, priamo spojenej s vládnucimi činiteľmi spoločnosti. Ale fyzicky
pracujúci a remeselníci, ktorí
poznajú fakty prozaicky, budú zaujímať pravdepodobne nijaké spoločenské
postavenie a ich druh vedomostí nebude mať spoločenskú vážnosť, ako všeobecne
vyplýva z postoja k tomu, kto pracuje rukami a zapodieva sa činnosťou,
užitočnou pre telo. Bezpochyby práve táto skutočnosť spôsobila v Grécku, že i
napriek bystrému pozorovaniu, mimoriadnej schopnosti logického usudzovania a
veľkej slobode hĺbania, k akej dospeli Aténčania, nedošlo u nich k všeobecnému
a sústavnému uplatňovaniu experimentálnej metódy. Keďže výrobca-remeselník stál
na spoločenskej stupnici len o jeden stupeň vyššie ako otrok, jeho druh poznania
i metóda, od ktorej jeho poznanie záviselo, neboli uznávané a nemali vážnosť.
Predsa však nastal čas, keď poznanie faktov nadobudlo
takú hĺbku a rozsah, že sa dostalo do protirečenia nielen s podrobnosťami, ale
aj s duchom a s povahou tradičných a imaginačných vier. Bez toho, že by sme sa
púšťali do nevyriešenej otázky, ako a prečo to holo, niet pochýb, že práve to
sa stalo základom, ako ho nazývame - sofistického hnutia v Grécku, v rámci
ktorého vznikla filozofia v tom zmysle, ako tomu výrazu rozumie západný svet.
Skutočnosť, že sofisti mali nedobré meno, ktoré im dali Platón a Aristoteles a
ktoré nijako nevedeli zo seba striasť, je dôkazom, že u sofistov išlo
predovšetkým o boj medzi tými dvoma typmi vier, a toto protirečenie rozkolísalo
sústavu náboženských vier i morálny kódex, ktorý s ňou bol úzko spätý. Sokrates
sa bezpochyby úprimne snažil zmieriť tieto dve strany; ale skutočnosť, že
pristupoval k veci z hľadiska faktovej metódy, dávajúc prednosť jej poučkám a
kritériám, stačila, aby mu vyniesla odsúdenie na smrť ako hanobiteľovi bohov a
kaziteľovi mládeže.
Sokratov osud a zlá povesť sofistov nám azda ozrejmia
niektoré z markantných protikladov medzi vierou preniknutou tradičným citom na
jednej strane a prozaickým poznaním faktov na strane druhej; účelom ich
porovnania je vyzdvihnúť okolnosť, že síce všetky výhody toho, čo nazývame
vedou, boli na strane faktového poznania, ale výhody spoločenského uznania a
vážnosti, ako aj úzkej spätosti s tým, čo dáva životu jeho hlbšie hodnoty, boli
pri tradičnej viere. Špecifické a overené poznatky o veciach, ktorými bol
človek obklopený, mali, ako sa zdá, iba obmedzený a odborný rozsah.
s. 92
Mali do činenia s umením, a účel i dobro umelca
koniec koncov nesiahali príliš ďaleko; boli vecou podradnou a takmer otrockou.
Kto by kládol umenie obuvníka na rovnakú úroveň s umením vládnuť štátu? Kto by
staval aj vyššie umenie lekára uzdravovať telo na roveň kňazskému umeniu
uzdravovať dušu? Takto Platón neprestajne poukazuje na tento protiklad vo
svojich dialógoch. Obuvník vie posúdiť akosť topánok, ale vôbec nevie posúdiť
dôležitejšiu otázku, či a kedy je dobré nosiť topánky; lekár sa vyzná v otázke
zdravia, ale nevie, či je lepšie byť zdravý alebo zomrieť. Umelec je síce
znalcom, pokiaľ ide o obmedzené odborné otázky, ale je bezradný, keď sa vynoria
skutočne dôležité otázky, otázky mravné, o hodnotách. Jeho druh poznania je
teda svojou podstatou menejcenný a treba ho kontrolovať vyšším druhom poznania,
ktorý odkryje konečné ciele a účely a ktorý takto určí a zabezpečí technickému
a mechanickému poznaniu príslušné miesto.
Okrem toho nachádzame na stránkach Platóna - vďaka jeho
výstižnému dramatickému zmyslu - živo opísané, ako sa u toho alebo onoho
jednotlivca odzrkadľovalo, protirečenie medzi tradíciou a novými požiadavkami
čisto intelektuálneho poznania. Konzervatívcov veľmi zaráža myšlienka, že by
sa vojenské umenie malo učiť podľa abstraktných pravidiel, vedecky. Veď sa
nebojuje len tak, bojuje sa za vlasť! Abstraktná veda nemôže vštepiť lásku a
vernosť, ani nemôže nahradiť - hoci len po odbornej stránke - tie bojové
spôsoby a prostriedky, v ktorých sa tradične stelesnila oddanosť vlasti. Umeniu
bojovať sa možno naučiť tak, že sa muž pripojí k tým, ktorí sa sami naučili
brániť svoju vlasť, a dá sa nadchnúť ich ideálmi a zvykmi; slovom, tým, že sa
dá prakticky zasvätiť do gréckej tradície boja. Pokúšať sa odvodiť abstraktné
pravidlá z porovnávaní domácich spôsobov boja so spôsobmi nepriateľa znamená
vlastne už pomaly prechádzať k tradíciám a bohom nepriateľa: je to, akoby sa
začala klamať vlasť.
Takéto hľadisko - ak si ho živo predstavíme - nám
umožňuje dokonale pochopiť antagonizmus vyvolaný pozitivistickým hľadiskom, keď
sa ocitlo v protirečení s tradičným. Toto druhé bolo hlboko zakorenené v
spoločenských návykoch a sklonoch; bolo preťažené mravnými cieľmi, pre ktoré
ľudia žili, a mravnými pravidlami, podľa ktorých sa riadili. Bolo preto rovnako
základné a rovnako obsiahle ako sám
život a pulzovalo, vrelo planúcimi farbami života spoločenstva, v ktorom ľudia
realizovali svoje vlastné bytie. Na rozdiel od toho pozitivistické poznanie sa
zaoberalo len tým, čo bolo fyzicky užitočné a nebolo vrúcne späté s predstavami,
ktoré posvätili obete predkov a pobožnosť súčasníkov. Pre svoj obmedzený a
konkrétny charakter bolo suché, tvrdé a chladné.
Ale bystrejšie hlavy, ako aj sám Platón, sa už nemohli
uspokojiť s tým, aby prijímali - spolu s konzervatívnymi občanmi tých čias -
staré viery starým spôsobom.
s. 93
Rast pozitívnych poznatkov aj kritického, skúmavého ducha
ich podkopal v starej podobe. Pokiaľ ide o určitosť, presnosť a overiteľnosť,
boli všetky výhody na strane nového spôsobu poznania. Tradícia bola svojím
cieľom a rozsahom vznešená, ale vo svojich základoch neistá. Život bez otázok
- povedal Sokrates - nie je pre človeka, ktorý je bytosť skúmavá, pretože je
bytosť rozumová. Preto človek musí pátrať po zmysle vecí, a nie ich prijímať zo
zvyku a od politickej autority. Čo sa malo urobiť? Mala sa vyvinúť metóda rozumového
skúmania a dôkazov, ktorá by postavila podstatné prvky tradičnej viery na
neotrasiteľnú základňu; mala sa vyvinúť metóda myslenia a poznania, ktorá by
síce tradíciu očistila, ale jej mravné a spoločenské hodnoty zachovala
neporušené; ba očistiac ich, pridala by im ešte silu a vážnosť. Stručne
povedané, išlo o to, aby sa veci, ktoré spočívali v zvyklosti, znova postavili
na nohy tak, aby sa už neopierali o návyky minulosti, ale o metafyziku bytia a
vesmíru. Metafyzika je náhrada za zvyklosť ako zdroj a zábezpeka vyšších
mravných a spoločenských hodnôt - to je vedúca téma európskej klasickej
filozofie, ako ju vyvinul Platón a Aristoteles - filozofie, pripomínajme si to
stále, obnovenej a znova hlásanej kresťanskou filozofiou stredovekej Európy.
Z tejto situácie, ak sa nemýlim, pramení celá tradícia o
funkcii a poslaní filozofie, ktorá až do najnovších čias ovládala systematické
a konštruktívne filozofie západného sveta. Ak je naša hlavná téza správna, že
filozofia má svoje korene v snahe zmieriť tie dva rôzne typy výtvoru ľudského
intelektu - máme v rukách kľúč k hlavným črtám ďalšieho vývoja filozofie,
pokiaľ, pravda, nemala zápornú a rozkolnícku povahu.
Ako prvú črtu treba uviesť, že sa filozofia nevyvíjala
nezaujato zo zjavných začiatkov bez predsudkov. Jej úloha jej bola vymedzená od
samého začiatku. Mala plniť určité poslanie a s týmto poslaním bola vopred
spriaznená. Mala vyťažiť podstatné mravné jadro z ohrozených tradičných vier
minulosti. Potiaľ je všetko v poriadku; tá práca bola kritická a v záujme jedinej pravej
konzervatívnosti - tej, ktorá si ochraňuje hodnoty, ktorých sa ľudstvo
dopracovalo, a nepremrháva ich. Lenže už vopred jej bolo vštepené aj to, ťažiť
túto mravnú podstatu v duchu, ktorý sa zhodoval s duchom vier minulostí.
Spätosť s obrazotvornosťou a spoločenskou autoritou bola príliš úzka, aby sa
mohla radikálne prerušiť. Nebolo možné chápať obsah spoločenských ustanovizní
vo forme, ktorá by sa od základu odlišovala od tej, v ktorej existovali
predtým v minulosti. Filozofia dostala za úlohu obhájiť rozumovými dôvodmi ducha,
i keď nie formu prijatých vier a tradičných zvykov.
s. 94
Filozofia,
ktorá vznikla ako výsledok tejto snahy, zdala sa priemernému Aténčanovi dosť radikálnou,
ba aj nebezpečnou pre rozdielnosť
svojej formy a metódy. V zmysle očisťovania od výstrelkov a
vylučovania činiteľov, ktoré boli priemernému občanovi celkom totožné so
základnými predstavami viery, bola radikálna. Ale z hľadiska historickej
perspektívy a v protiklade k rozličným typom myslenia, ktoré sa vyvinuli neskôr
v odlišných spoločenských prostrediach, dnes ľahko vidíme, ako napriek všetkému
Platón i Aristoteles predstavujú hlboký odraz gréckych tradícií a návykov,
takže ich spisy - spolu so spismi veľkých dramatikov - ostávajú najlepším
úvodom študenta do samého jadra ideálov a tendencií typicky gréckeho života.
Bez gréckeho náboženstva, gréckeho umenia, gréckeho občianskeho života ich
filozofia by bola bývala nemožná; ale účinok tejto vedy, na ktorej si filozofi
najviac zakladali, bol, ako sa javí, povrchný a nepatrný. Tento apologetický
duch filozofie vyniká ešte zreteľnejšie, keď okolo dvanásteho storočia stredoveké
kresťanstvo v snahe vyjadriť sa v systematickej a racionálnej forme použilo na
svoje ospravedlnenie pred rozumom filozofiu klasickú, najmä Aristotelovu. Niečo
celkom podobné urobili hlavné filozofické systémy v Nemecku v ranom 19.
storočí, keď si Hegel vytýčil úlohu ospravedlniť v mene racionálneho idealizmu
tie učenia a ustanovizne, ktoré boli ohrozené novým duchom vedy a ľudovej
vlády. Výsledok bol ten, že veľké systémy neboli bez straníckeho ducha, a ten
sa uplatňoval v prospech predpojatých vier. Keďže sa súčasne hlásili k úplnej
intelektuálnej nezávislosti a rozumovosti, bol výsledok príliš často ten, že
sa filozofii vtláčal prvok neúprimnosti, ktorý bol tým zákernejší, že si ho
vôbec neboli vedomí tí, čo filozofiu udržiavali.
A to nás privádza k druhej črte filozofie, vyplývajúcej
z jej začiatkov. Keďže bola zameraná na rozumové ospravedlnenie vecí, ktoré sa
predtým uznávali na základe toho, že vyhovovali citové a spoločnosť si ich
vážila, musela výdatne používať rozumový a dôkazový aparát. Pretože látky
samy, s ktorými pracovala, nemali rozumovú povahu, hľadala akosi oporu vzadu a
kryla sa logickou formou. Ak ide o faktické skutočnosti, možno sa uspokojiť s jednoduchšími
a hrubšími spôsobmi demonštrácie. Postačí takrečeno predviesť fakt, o ktorý
ide, a ukázať ho - je to základný tvar všetkej demonštrácie. Ale keď ide o to,
aby sa ľudia presvedčili o pravdivosti názorov, ktoré sa už nemajú prijímať len
preto, že tak hovorí zvyk a spoločenská autorita, ale ktoré ani nemožno empiricky
overiť, niet sa čoho zachytiť, okrem toho, že sa zveličia známky prísneho
myslenia a strohej demonštrácie. Takto vzniká onen jav abstraktného definovania
a ultravedeckej argumentácie, ktorý mnohých odpudzuje od filozofie, ale ktorý
je pre jej ctiteľov jedným z jej hlavných pôvabov.
s. 95
Tam, kde to dopadlo najhoršie, redukovala sa filozofia
na čosi ako prehliadku zložitej terminológie, na punktičkársku logiku a
domýšľavé uctievanie čírych vonkajších foriem obsiahlej a malichernej demonštrácie.
A aj v tom najlepšom prípade ukázala filozofia sklon premrštené lipnúť na
sústave kvôli nej samej a prehnane si nárokovala istotu. Biskup Butler povedal,
že vodidlom života je pravdepodobnosť; ale málo filozofov bolo dosť odvážnych,
aby priznali, že sa filozofia môže uspokojiť len s niečím pravdepodobným,
Zvyky, diktované túžbou a tradíciou, robili si nároky na konečnosť a než
meniteľnosť. Osobovali si, že dávajú isté a nezmeniteľné zákony správania sa.
Na podobnú nezvratnosť si robila nárok filozofia už veľmi skoro vo svojich
dejinách - a od tých čias čosi z tejto letory ostalo visieť, na klasických
filozofiách. Zakladali si na tom, že sú vedeckejšie ako vedy, dokonca že
filozofia je nevyhnutná, lebo špeciálne vedy nie sú schopné dosiahnuť konečnú
a úplnú pravdu. Bolo niekoľko rozkolníkov, ktorí sa odvážili tvrdiť, ako
William James, že „filozofia, to je videnie" a že jej hlavnou úlohou je
zbavovať ľudský rozum zaujatosti a predsudkov a obohacovať vnímavosť človeka k
okolitému svetu. Ale vcelku si filozofia robila oveľa ctižiadostivejšie nároky.
Vysloviť sa úprimne, že filozofia sa nemá s čím pochváliť okrem hypotéz a že
tieto hypotézy majú cenu, len pokiaľ robia ľudský rozum vnímavejším k okolitému
životu, podobalo by sa popretiu samej filozofie.
Treťou črtou je, že súbor vier, diktovaných túžbou a
obrazotvornosťou, ktoré sa pod vplyvom spoločenskej autority vyvinuli v
závažnú tradíciu, prenikal všade a zasahoval všetko. Bol takmer všadeprítomný,
prejavoval sa vo všetkých jednotlivostiach spoločenského života, tlak bol stály
a jeho vplyv všeobecný. Bolo teda azda nevyhnutné, že s ním súperiaci princíp,
totiž reflektívne myslenie, smeroval k podobnej všeobecnosti a obsiahlosti.
Reflektívne myslenie chcelo byť všeobsiahle a ďalekosiahle po stránke
metafyzickej, ako bola tradícia po stránke spoločenskej. A bola práve len jedna
cesta, ktorou bolo možné splniť túto ašpiráciu v spojitosti s nárokom na
logický systém a istotu.
Všetky filozofie klasického typu robili presne vymedzený
a základný rozdiel medzi dvoma ríšami existencie. Jedna z nich zodpovedá náboženskému
a nadprirodzenému svetu ľudového podania; ten sa vo svojej metafyzickej úprave
stal svetom poslednej, najvyššej skutočností. Keďže sa posledný zdroj i sankcie
všetkých dôležitých právd a noriem správania sa v pospolitom živote nachádzali
vo vyšších, nesporných náboženských vierach, rovnako i absolútna a najvyššia
skutočnosť filozofie poskytovala jedinú bezpečnú záruku pravdy o empirických
veciach a jediné rozumové vodidlo primeraných spoločenských zriadení aj
správania sa jednotlivca.
s. 96
Oproti tejto absolútnej a noumenálnej skutočnosti, ktorú
bolo možné poznávať len na základe systematickej disciplíny samej filozofie,
stál bežný empirický, len relatívne skutočný svet javov všednej skúsenosti,
práve s týmto svetom boli späté praktické záležitosti a potreby ľudí. A na
tento nedokonalý a pominuteľný svet sa vzťahovala faktová, pozitivistická veda.
Táto črta, podlá mojej mienky, pôsobila najhlbšie na
klasické chápanie povahy filozofie. Filozofia si nárokovala úlohu dokazovať
existenciu akejsi transcendentálnej, absolútnej alebo vnútornej skutočnosti a
zjavovať človeku povahu a tvárnosť tejto vyššej a poslednej skutočnosti. Vystupovala
leda s nárokom, že vo svojich rukách má vyšší nástroj poznania, ako používa
pozitívna veda i obyčajná praktická skúsenosť, a že sa vyznačuje vyššou
vážnosťou a dôležitosťou - a tento nárok jej nemožno uprieť, ak vedie človeka k dôkazu a nazeraniu akejsi
Skutočnosti za hranicami tej, ktorá sa odhaľuje nášmu každodennému životu i
našim špeciálnym vedám.
Tento nárok, pravda, rozliční filozofi z času na čas
popierali. No boli to väčšinou tvrdenia agnostické a skeptické. Uspokojovali sa
s tým, že absolútna a najvyššia Skutočnosť presahuje ľudskú chápavosť. Ale
neodvažovali sa popierať, že by takáto Skutočnosť bola primeranou oblasťou pre
uplatnenie filozofického poznania, keby len bola prístupná ľudskému intelektu.
Len pomerne nedávno vzniklo nové chápanie vlastného poslania filozofie. Tento
cyklus prednášok bude venovaný výkladu niektorých hlavných bodov, v ktorých
toto odlišné chápanie filozofie kontrastuje s tým, čo sme tu nazvali klasickým
chápaním. Tu možno naň poukázať len predbežne a letmo. Je zahrnuté vo výklade,
ktorý sme podali o pôvode filozofie na základe autoritatívnej tradície; táto
tradícia bok pôvodne diktovaná obrazotvornosťou človeka, pracujúcou pod vplyvom
lásky a nenávisti a v záujme citového vzruchu a uspokojenia. Obyčajná
pravdovravnosť vyžaduje povedať, že tento výklad o vzniku všelijakých filozofií, nárokujúcich si systematicky
hovoriť o absolútnom Bytí, som podal so zlým úmyslom: zdá sa mi, že táto
genetická metóda prístupu je účinnejším spôsobom na podvrátenie tohto typu
filozofického teoretizovania, ako by mohol byť akýkoľvek pokus o jeho logické
vyvrátenie.
Ak sa podarí tejto prednáške zanechať vo vašom vedomí
ako rozumnú hypotézu tú ideu, že filozofia nevznikla z látky intelektuálnej,
ale spoločenskej a citovej, tak sa jej tiež podarí zmeniť váš postoj k tradičným
filozofiám. Budete ich vidieť z nového zorného uhla a postavia sa do nového
svetla; vynoria sa okolo nich nové otázky a budú sa črtať nové meradlá na ich
posudzovanie.
s. 97
Ak niekto začne bez mentálnych výhrad študovať dejiny
filozofie nie izolovane, ale ako jednu kapitolu v rozvoji civilizácie a
kultúry; ak dejiny filozofie spojí so štúdiom antropológie, prvobytného života,
dejín náboženstva, písomníctva a spoločenských zriadení, ten - o tom som
presvedčený - získa vlastný nezávislý úsudok o hodnote, akú má tu podaný
výklad. Ak takto uvažujeme o dejinách
filozofie, nadobúdajú nový význam. Čo stratia zo stanoviska vedy, ktorá by
vlastne len chcela byť vedou, získajú znova zo stanoviska ľudskosti. Namiesto
hádok súperov o povahu skutočnosti máme tu dejisko ľudských zrážok medzi spoločenskými
účelmi a snaženiami. Namiesto nemožných pokusov o prekročenie skúsenosti
nadobúdame významný záznam o tom, ako sa ľudia usilovali formulovať si veci
skúsenosti, ku ktorým najhlbšie a najvášnivejšie lipnú. Namiesto neosobných a
čisto špekulatívnych snáh. aby sme ako vzdialení diváci rozjímali o povahe
absolútnych vecí osebe, získavame živý obraz o tom, ako si premýšľajúci ľudia
vyberajú, aký život by si želali a na aké ciele by chceli zamerať svoju
rozumovú činnosť.
Ktokoľvek z vás dôjde k takémuto názoru o minulosti
filozofie, každého to nevyhnutne privedie k tomu, aby mal celkom určitú koncepciu
o rozsahu a účele filozofie v budúcnosti. Nevyhnutne dospeje k názoru, že čím
bola filozofia nevedomky, bez toho, že by to vedela alebo chcela, a takrečeno
skryto, musí byť v budúcnosti zjavné a zámerné. Keď sa uzná, že pod zámienkou
hovoriť o poslednej skutočnosti filozofia sa zapodievala vzácnymi hodnotami
stelesnenými v spoločenských tradíciách, že vytryskla zo zrážky medzi
spoločenskými cieľmi a z protirečenia medzi zdedenými ustanovizňami a
nezlučiteľnými sklonmi svojej doby, budeme vidieť poslanie budúcej filozofie v
tríbení ideí ľudí, pokiaľ ide o spoločenské a mravné zápasy ich vlastných dní.
Jej účelom je stať sa, pokiaľ je to ľudsky možné, orgánom zaoberajúcim sa
týmito protirečeniami. To, čo je hádam náročné nereálne, keď sa vyjadruje vo
vymedzených metafyzických pojmoch, stáva sa neobyčajne významným, keď sa spojí
s drámou živého boja spoločenských predstáv a ideálov, filozofia, ktorá sa
vzdá svojho do istej miery neplodného monopolu hovoriť o Absolútnej a Poslednej
Skutočnosti, nájde odškodnenie v tom, že bude osvecovať mravné sily, ktoré hýbu
svetom, a prispievať k ľudskému snaženiu o dosiahnutie usporiadanejšieho a
rozumnejšieho šťastia.
I
Skúsenosť - ako povedal pán Ralph Peny - je dvojznačné slovo. O jeho klzkosti
svedčí nedôslednosť, ktorou sa vyznačujú mnohí myslitelia. Na jednej strane sa
horlivo hlásia k empirickej metóde, prisahajú na a priori a transcendentné, sú
citliví na obvinenie, že používajú údaje nepotvrdené skúsenosťou. Na druhej
strane sú náchylní neuznávať pojem skúsenosti; skúsenosť je, hovoria, čisto
subjektívna a ktokoľvek ju skúma ako predmet, logicky nevyhnutne vyúsťuje do
najkrajnejšieho idealizmu.
Akokoľvek zaujímavá je táto téma, nie je naším úmyslom
vysvetľovať tento protirečivý postoj, Možno však predpokladať, že tí, čo si tak
protirečia, myslia v dvoch izolovaných svetoch rozpravy. Verní empirickej
metóde uvažujú o skúsenosti v pojmoch moderného vývinu vedeckej metódy; ich
predstava skúsenosti ako osobitného predmetu pochádza však z iného prameňa — z
introspektívnej psychológie, ako bola vypracovaná v 19. storočí.1
My si však musíme vybrať. Ak je stotožnenie skúsenosti s čisto mentálnymi
stavmi správne, je prijatie empirickej metódy ako vedeckej cesty k pochopeniu
prírody a ľudskej spoločnosti neprípustné. A ak je vedecká metóda svojou
podstatou empirická, predmet skúsenosti nemôže byť tým, čo nám povedali
introspektívni psychológovia.
Poznámka: (1) „Psychologicky: Vedomie ako proces uskutočňujúci sa
v čase.“ To je primárna definícia v Baldwinovom Slovníku filozofie
a psychológie.
s. 100
Či je alebo nie je táto domnienka správna, spoznanie
nedôslednosti nám umožňuje - tak autorovi, ako aj čitateľovi – zachytiť a
udržať dvojznačnú ideu skúsenosti, kedykoľvek chcenie použiť závery skúsenosti
pre filozofiu, najmä keď ide o jej závery pre teóriu prírody, sveta a vesmíru,
ako v tejto rozprave. A nepoznám lepší spôsob varovať čitateľa pred nesprávnym
pochopením tohto zámeru, ako mu pripomenúť, aby pri čítaní tejto state chápal
„skúsenosť" v tom zmysle, v ktorom sám používa tento pojem, keď vyhlasuje,
že bude verný empirickej metóde, a nie v tom zmysle, v ktorom ho používa, keď
tvrdí, že skúsenosť je momentálna, súkromná a psychická.
Účel filozofie môžeme realizovať dvoma spôsobmi; môžeme
vychádzať zo skúsenosti vcelku, skúsenosti v jej primárnych a surových formách,
a pomocou jej význačných čŕt a osobitných tendencií všimnúť si niečo zo stavby
sveta, ktorý ju utvára a udržiava. Alebo môžeme vychádzať z vytríbených,
vybraných produktov, najautentickejších výrokov vyskúšaných metód vedy, a
postupovať od nich späť k prvotným faktom života. Tieto dve metódy sa líšia,
pokiaľ ide o ich východiskový bod a smer, nie však pokiaľ ide o cieľ a možný
obsah. Tí, čo vychádzajú z hrubej, každodennej skúsenosti, musia pamätať na
objavy najšpeciálnejšieho poznania a tí druhí musia akosi dôjsť späť k bežným
faktom každodennej existencie.
Obidva spôsoby prístupu majú svoje výhody a
nebezpečenstvá. Šťastní sú tí, čo sú schopní postupovať cestou technického a
zdokonaleného poznania, nazývaného veda. Ale história myslenia ukazuje, ako
ľahko zabúdajú, že veda je napokon umenie, zdokonalená zručnosť v skúmaní;
odhaľuje, že tí, čo bezprostredne nenarábajú týmto umením, ľahko pokladajú vedu
za niečo ukončené, absolútne samo osebe, a nie za výsledok istej techniky.
Dôsledné „vedecké" filozofie vždy znovu a znovu bral: vedu svojej doby za
základ, z ktorého vychádzali, len aby ich neskoršia veda vyvrátila. Ale aj keď
veda určitého obdobia poskytuje pomerne spoľahlivé základy, filozof okrem
svojho ostrovtipu a svedomitosti nikdy nemá záruku, že ich nepoužije spôsobom,
ktorý ho zavedie na scestie. Zaprisahaní vedeckí filozofi používali kedysi
dávnejšie špeciálne výsledky vedy spôsobom, ktorý popiera, neuznáva alebo vyvracia
zjavné a bezprostredné fakty všeobecnej skúsenosti bez ohľadu na to, že tým
filozofia pácha samovraždu.
Na druhej strane metóda, ktorá vychádza z makroskopickej
skúsenosti, vyžaduje si nezvyčajnú nestrannosť a trpezlivosť. Predmet vedy, či
tak alebo onak, je prinajmenej „tam"; je to presne určený súhrn faktov a
princípov zhrnutý v knihách, ktorý má určitý druh nezávislej vonkajšej
existencie. Ale drsná a vitálna skúsenosť je proteovská; vec nálad a napätí.
s. 101
Zachytiť a opísať ju je úlohou umelca, ako aj
rozhľadeného praktika. Ako ukazuje história myslenia, je obvyklé, ba natoľko
obvyklé, že je to hádam do istej miery nevyhnutné, že filozof do svojich opisov
priamej skúsenosti pridáva interpretácie predchádzajúcich mysliteľov. Príliš
často však profesionálny empirik iba nahrádza analýzu skutočnosti, ktorú
človek uskutočňuje svojím životom, dialektickým vývojom istého pojmu
skúseností.
Filozofia, ktorá od 17. storočia získala bezmála monopol
na titul ,,empirizmus", výstižne ilustruje toto nebezpečenstvo. Zo
skúsenosti nemožno bezpečne vytvoriť nijaký ,,izmus". Lebo každá
interpretácia skúsenosti nevyhnutne zjednodušuje; zjednodušovanie má určitý
smer a smer môže byť určovaný návykom, ktorý sa pokladá za prirodzený len
preto, že je tradične blízky. Najmenej dvesto rokov sa mnoho náboženských,
hospodárskych a politických záujmov sústreďovalo na postavenie indivídua.
Odtiaľ pochádza sklon všetkých systémov, okrem klasických tradičných škôl,
myslieť spôsobom, ktorý robí individualitu niečím izolovaným a centrálnym. Kto
by nevedel, s akým víťazoslávnym tónom bola vyslovená otázka, keď sa spomínal
pojem skúsenosti: „Koho skúsenosť?"
Záver je, že skúsenosť nielenže je vždy niekoho, ale že osobitná povaha
,,niekoho" tak prenikavo ovplyvňuje skúsenosť, že je iba niekoho, a preto nikoho a ničoho iného.
Dialektickú situáciu, ktorá takto vzniká, možno
ilustrovať citátom, typickým pre mnohé súčasné filozofovanie. ,,Keď sa pozerám
na stoličku, hovorím, že je predmetom mojej skúsenosti. Čo však skutočne
skusujem, je iba veľmi málo prvkov tvoriacich stoličku, najmä farba, ktorú má
stolička v týchto osobitných svetelných podmienkach, tvar stoličky, pozorovaný
z tohto uhla, atď." Človek, ktorý má túto skúsenosť, na rozdiel od
filozofa, ktorý o nej teoretizuje, by pravdepodobná povedal, že najúplnejšie
zažil skúsenosť stoličky nie vtedy, keď sa na ňu pozeral, ale keď si na ňu
chcel sadnúť, pretože jeho skúsenosť nie je
obmedzená na farbu v istých svetelných podmienkach ani na tvar. Pravdepodobne
by povedal, že keď sa na ňu pozerá, namiesto toho, aby skusoval niečo menej ako
stoličku, skusuje oveľa viac: že vníma široký priestorový kontext ako izbu, v
ktorej sa stolička nachádza, rozpätie jej histórie, vrátane aj veku stoličky,
cenu za ňu zaplatenú, verejné, ako aj súkromné dôsledky vyplývajúce z jej používania
ako nábytku v domácnosti atď.
Takéto poznámky nič nedokazujú. Naznačujú však, ako
ďaleko sa dostal istý druh filozofických diskusií, aj keď podľa mena
skúsenostných, od každodenného zmyslu skúsenosti. Zaujímavé výsledky možno dosiahnuť,
ak sa dialekticky vyvinie taký pojem skúsenosti, aký je v citáte.
s. 102
Možno vyvolať problémy, na ktorých sa môže cvičiť
ostrovtip teoretika a ktoré presvedčia ne jedného študenta, že k realite
skúsenosti sa dostane tým bližšie, čím viac sa vzdiali od akejkoľvek
skúsenosti, ktorú kedy mal. Toto cvičenie by bolo nevinné, keby sa nakoniec
nezabudlo, že získané závery majú len dialektickú hodnotu, pretože sú
elaborátom premís, ku ktorým sa došlo teoretickou analýzou zo špeciálneho
fyziologického hľadiska. Preto namiesto toho, aby som dôveroval takým
tvrdeniam, radšej by som demonštroval podstatu skúsenosti pre filozofa na tom,
ako sa správal Odyseov pes pri návrate svojho pána. Fyziológ môže pre svoj
špeciálny zámer redukovať Othellovo vnímanie vreckovky na jednoduché prvky
farby v istých svetelných podmienkach a tvary pozorované z určitého zorného
uhla. Skutočná skúsenosť však bola naplnená históriou a proroctvom, plná lásky,
žiarlivosti a zloby, dovršujúca bývalé ľudské vzťahy a fatálne spejúca k
tragickému osudu.
Ak som tu konštatoval samozrejmé veci, je to preto, lebo
veľa z toho, čo sa teraz pokladá za empirizmus, je iba dialektické spracovanie
dát prebraných z fyziológie, takže každého, kto chce vážne empiricky
filozofovať, treba upozorniť, že hovorí o veci, ktorú jednoduchý človek nazýva
skúsenosťou, životom, čo viedol a prežíval v styku s osobami a vecami. Inak
dostaneme šablónovitý stereotyp o dvoch rozmeroch v čierno-bielom namiesto
konkrétnej a pestrej hry činnosti a utrpení, a to je to pravé pre filozofa.
Spôsob prístupu, ktorý vychádza z toho, čo je poruke, a
nie zo špeciálnych výsledkov vedy, znamená tak isto začať s výsledkami psychológie
ako s výsledkami fyziky. V skutočnosti materiál psychológie je vzdialenejší od
priamej skúsenosti ako materiál fyziky. To znamená vyhľadávať ešte predvedeckú
oblasť, začať skúsenosťou v jej hrubých a makroskopických črtách. Potom nás
bude veda zaujímať ako jedna z fáz ľudskej skúsenosti, svojou podstatou však
nie viac ako mágia, mýty, politika, maliarstvo, poézia a trestnica. Sny a
túžby, ktoré ovládajú ľudí, patria práve tak k filozofickej teórii prírody ako
matematická fyzika; predstavivosť je takisto dôležitá ako schopnosť presne
pozorovať. Je to fakt skúsenosti, že
niektorí ľudia, ako na to poukázal Santayana v prípade Shelleyho, sú imúnni
voči „skúsenosti", zachovávajúc si nedotknuté detstvo. A pre
nekompromisného empirika je aj najtranscendentálnejšia filozofia empirickým
fenoménom. Azda neobstojí pred intelektom, čo tým chcel autor demonštrovať,
ale poukazuje to na niečo o skúsenosti, niečo, čo má možno nesmiernu hodnotu
pre neskoršiu interpretáciu prírody vo svetle skúsenosti.
Z toho vyplýva, že skúsenosť je niečo celkom iné ako
„vedomie", to, čo sa v istom okamihu zjavuje kvalitatívne a v stredobode
vedomia.
s. 103
Obyčajnému človeku netreba hovoriť, že nevedomosť je
jedna z hlavných čŕt skúsenosti; zvyky pôsobia tak dokonale a isto, že sa
im oddávame bez uvedomenia. Pravoverný empirizmus, ktorý redukuje skúsenosť na
stavy vedomia, odopiera však skúsenosti práve nevedomosť, návyk a osudovú
zapletenosť do vzdialeného. Pre teóriu skúsenosti je potrebné vedieť, že v
istých okolnostiach si ľudia cenia to, čo je zreteľné a úplne jasné. Práve také
dôležité je však vedieť, že v iných okolnostiach sa darí prítmiu, nejasnému,
tmavému a mysterióznemu. Skutočnosť, že sa intelektuálne zločiny vykonali v
mene podvedomia, nie je dôvod nepriznať, že to, čo nie je výslovne prítomné,
tvorí oveľa väčšiu časť skúsenosti ako vedomá oblasť, ktorej myslitelia natoľko
zasvätili svoje výskumy.
Keď sa prežíva choroba, náboženstvo alebo láska, alebo
samo poznanie, zapletajú sa sily a potenciálne dôsledky, ktoré nie sú ani
priamo prítomné ani logicky implikované, sú ,,v" skúsenosti také skutočné,
ako sú prítomné nepríjemnosti a pocity blaha. Keď si uvedomíme úlohu, ktorú
hralo utrpenie a spomienka na smrť v ľudskom živote, počnúc náboženstvom a
končiac poisťovňami, čo môžeme povedať o teórii definujúcej skúsenosť takým
spôsobom, z ktorého logicky vyplýva, že smrť
nikdy nie je predmetom skúsenosti? Skúsenosť nie je prúd, aj keď prúd citov a
myšlienok, ktorý plynie na jej povrchu, je časťou, ktorú filozofi radi
prekračujú. Skúsenosť zahrnuje trvalé črty stavby prírody a nadobudnuté návyky,
ako aj tok skúsenosti. Letiaci okamih zadržiava atmosféra, ktorá neletí, ani
keď najviac vibruje.
Keď hovoríme, že skúsenosť je jeden z prístupov k
vysvetleniu sveta, v ktorom žijeme, myslíme skúsenosťou niečo aspoň také
široké, hlboké a plné ako celá história na tejto Zemi, história, ktorá keďže neexistuje
vo vzduchoprázdne, zahŕňa Zem a fyzických príbuzných človeka. Keď prirovnanie
skúsenosť radšej k histórii ako k fyziológii citov, zisťujeme, že história
zaznamenáva obe, objektívne podmienky, sily, udalosti, ako aj postoje ľudí a
hodnotenia týchto udalostí. Podobne zaznamenáva skúsenosť všetko, čo sa
prežíva, všetko, čo sa podstupuje a skúša, ako aj procesy skúsenosti. Ako je
podstatou „histórie" mať významy subjektívne aj objektívne, tak je to aj
so „skúsenosťou". Ako povedal William James, je to „dvojzmyselný"
fakt. Bez slnka, mesiaca a hviezd, hôr a riek, lesov a baní, pôdy, dažďa a
vetra by nebola história. Tieto nie sú len vonkajšími podmienkami histórie a
skúsenosti; tvoria s nimi celok. Lenže ani bez ľudského postoja a záujmu, bez
uvedomenia si a interpretácie by tieto veci neboli historické.
Proti tomuto argumentu chápať skúsenosť s najväčšou
naivnosťou a všeobecnosťou, ako ju chápe obyčajný človek, keď prežíva chorobu a
úspech, lásku, manželstvo a smrť, je poruke námietka, že v tomto prípade sa
skúsenosť stane takou všeobsiahlou a rôznorodou, že ju nemožno použiť pre účely
filozofie.
s. 104
Skúsenosť, ako ju pódia tohto máme chápať, obsahuje
všetko a nič, aktuálne alebo potenciálne, o čom rozmýšľame a o čom hovoríme.
Môžeme teda začať tak isto všetkým i ničím a vypustiť ideu a slovo
„skúsenosť". Tradičný pojem skúsenosti, ktorý bol zavrhnutý, síce môže byť
klamný, označuje však aspoň niečo špecifické, odlišné, niečo, čo možno klásť
ako protiklad k iným veciam, aby tak slúžilo ako základ kritiky a hodnôt. Ale
celý šíry vesmír faktov a snov, udalosti, činu a túžby, predstáv a skutočností,
významný alebo bezvýznamný, možno dať do protikladu k ničomu. A keď sa
vezme doslovne to, čo sme uviedli, „skúsenosť" znamená práve tento šíry
vesmír.
Tu je naozaj zraniteľné miesto skúsenosti ako hlavnej
metódy pre filozofiu. Predstavuje sa nám ako všeobecný a nevinný neutrál, bez
falše a zaujatosti. Potom však tohto nášho .slobodného, pevného, nezaujatého a
poddajného spoločníka nebadane nahradí zjednodušený a vybraný charakter, ktorý
je už zameraný istým smerom a zaťažený preferovanými závermi. To sa stáva
tak často, že v človeku sa vyvinie obozretný skepticizmus, kedykoľvek nejaký
bádateľ dôrazne vyhlási, že on sa
pridržiava empirickej metódy. A keď sa vyhne tejto naklonenej rovine, na ktorú
sa veľmi ľahko dostane, ako o tom svedčí história myslenia, jedinou
alternatívou sa zdá byť všetko bez rozdielu, takže skúsenosť prestane mať
význam. Táto námietka odkrýva presný význam skutočne empirickej metódy, lebo
odhaľuje fakt, že skúsenosť je pre filozofiu metóda, a nie určitý predmet.
Odhaľuje aj to, aký druh metódy potrebuje filozofia. Skúsenosť zahrnuje sny,
šialenstvo, chorobu, smrť, prácu, vojnu, zmätok, nejasnosť, klamstvá a omyl;
zahrnuje transcendentálne, ako aj empirické systémy, čary a poveru, ako aj
vedu. Zahrnuje sklon, ktorý človeka zdržiava, aby sa učil zo skúsenosti, ako
aj zručnosť, ktorá sa riadi jej slabými pokynmi. Na pohľad tento fakt
presviedča každú filozofiu, ktorá sa vyhlasuje za empirickú, a predsa nás
ubezpečuje, že určitý predmet je skúsenosťou, iný však nie.
Hodnota skúsenosti ako metódy vo filozofii je tá, že nás
núti všimnúť si, že denotácia je prvá
a posledná, takže na to, aby sme vyriešili akúkoľvek diskusiu, utíšili
akúkoľvek pochybnosť, odpovedali na akúkoľvek otázku, musíme mať niečo
denotované a musíme na to nájsť odpoveď. Ako metóda má protiklad, ktorý nie je
jej predmetom; týka sa to ,,racionalizmu", ak ním rozumieme metódu, ktorá
predpokladá primárnosť a konečnosť čisto logického myslenia a jeho objavovania.
Sú dva druhy dôkazu: logické uvažovanie z premís, o ktorom sa predpokladá, že
je logicky úplné, poukazovanie, vyznačovania a prichádzame na vec. Túto
poslednú metódu zahrnuje, generalizuje a robí univerzálnou a konečnou slovo
skúsenosť.
s. 105
Ak povieme, že pravá metóda je tá, ktorá poukazuje a
demonštruje, a nie tá, ktorá splna intelektuálne potreby alebo logicky
vyvodzuje z racionálnych ideí, nevychádzame, hoci táto metóda je neracionálna,
zo záľuby pre iracionálne. Lebo jednou z vecí, ktorú sledujeme, nachádzame a
demonštrujeme, je dedukcia, a logika ju riadi. Tieto sa však tiež musia nájsť a
demonštrovať a ich vážnosť závisí od vnímaného výsledku tohto empirického
označenia. Maximálna racionalita má autoritu a pozíciu, letore možno podlá
vkusu nazývať subracionálne alebo supraracionálne.
Hodnotou pojmu skúsenosti pre filozofiu, ako sa
domnievam, je, že potvrdzuje konečnosť a zrozumiteľnosť metódy vyznačovania,
nachádzania, poukazovania, ako aj potrebu vidieť, na čo sa poukazuje, a
prijať, čo sa nájde, bona fide a v jeho celosti. Keby filozofi všeobecne
používali denotačnú metódu, potom by sa mohlo upustiť od slova a pojmu „skúsenosť",
bolo by prebytočné, lebo by sme mali všetko, čo predstavuje. Ale kým ľudia vo
filozofii dávajú prednosť (tak ako dlho dávali prednosť vo vede) definovaniu a
skúmaniu „reality" podľa estetických, morálnych alebo logických, kánonov,
potrebujeme pojem skúsenosti, aby nám pripomínal, že „realita" zahrňuje
všetko, čo možno označiť.
Keď sa rôznym podstatným zložkám šíreho vesmíru,
nepriaznivým, prekérnym, neistým, iracionálnym, nenávideným, venuje tá istá
pozornosť ako vznešeným, čestným a pravdivým,
ľahko si predstavíme, že sa môže zaobísť bez koncepcie skúsenosti. Kým však
tento deň príde, potrebujeme varovné a usmerňujúce slovo, ako napr. skúsenosť,
aby nám pripomínalo, že svet, v ktorom človek žije, trpí a sa raduje a o ktorom
aj logicky uvažuje, má posledné slovo vo všetkých ľudských otázkach a dohadoch.
To je učenie pokory, ale aj učenie udávajúce smer. Lebo nám hovorí, aby sme
otvorili oči a uši našej duše, aby sme vnímali všetky rozličné fázy života a
histórie. Najväčšou iróniou je, že filozofi, ktorí natoľko vyznávali
univerzálnosť, boli veľmi často jednostranní špecialisti, obmedzení na
autenticky a bezpečne známe, pričom ignorovali nevedomosť, omyl, bláznovstvo,
bežné radosti a príjemné stránky života, zavrhujúc ich, pretože ich pripisovali
našej ,,konečnej" povahe - vznešený výraz, ktorý pre moderných znamená
to, čo ,,nebytie" znamenalo pre Grékov.
História myslenia dostatočne manifestuje potrebu metódy
postupu, ktorá poukazuje, nachádza a označuje, pred metódami, ktoré nahrádzajú
rozumovaním a jeho závermi to, čo sa malo vykonať, prežiť a predstaviť.
Filozofi zvyknú začínať čo najjednoduchšími premisami. Nerobia to z nedbalosti,
ale s pýchou, ako dôkaz, že sa filozofii skutočne rozumejú.
s. 106
Často sa predpokladalo, že cieľom filozofického skúmania
je absolútna istota v poznaní vecí a absolútna istota v usporiadaní života, preto
filozofi začínali pomerne jednoduchými dátami a princípmi, aby dosiahli, čo
hľadajú. Keď niektoré historické náboženstvo prestávalo dávať ľuďom pocit
istoty a bezpečnosti, začali sa ľudia utiekať najmä k filozofii ako k náhrade.
Tak to robili v Grécku, v Európe v 17. storočí a tak to robíme dnes. Formy a
podstaty, vnútorné, introspektívne fakty, ako aj matematické pravdy môžu byť
tiež útočišťom. To sa mení podľa okolností. Trvalá je požiadavka istoty a
poriadku, a tá sa splna iba ignorovaním veľkého množstva vecí, ktoré nám dáva
príroda.
Keď hľadáme príklady zjednodušujúceho postupu, ktoré
svedčia o tomto sklone, myslíme možno predovšetkým na Descarta s jeho istotou
myslenia, na Spinozu s jeho presvedčením, že pravdivá idea má v sebe skutočne
pravdu, takže čokoľvek sa musí myslieť, musí - a jedine musí - byť. Ale aj myslitelia, ktorí sa hlásia
k empirizmu, poskytujú príklady: tam je Locke so svojou „jednoduchou
ideou", Hume so svojou ,,impresiou". A nevidím, že by sa súčasná
túžba po konečných „zmyslových dátach" v zásade líšila od presvedčenia,
že matematická logistika napokon otvorí filozofii tajomstvá konečnej pravdy.
Pojem skúsenosti - akokoľvek mu chýba nejaký vymedzený
predmet, keďže zahŕňa všetky predmety - nám aspoň hovorí, že nesmieme začínať
ľubovoľne volenými jednoduchými dátami a vyvodzovať z nich komplexné a
rozmanité, odkazujúc všetko, čo nemožno takto odvodiť, do nižšej sféry bytia.
Varuje nás, že prvé, čo nájdeme, je zložité a komplexné; že to tvorí materiál,
z ktorého vychádzame pri svojej práci, aby sme rozlišovali, redukovali,
analyzovali; že musíme sledovať tieto činnosti, poukazovať na ne, ako aj na veci, na ktoré sa vzťahujú, i na ich podrobné
závery. Keď uvažujeme o ich výsledkoch, musíme prihliadať na spôsob, akým sa
dosiahli. Leštiči kameňov majú svoje miesto a tí, čo skladajú kamene, aby z
nich vystavali chrámy a paláce, tiež. Ale „skúsenosť" nám pripomína, že
kameň bol raz súčasťou zemskej vrstvy, lámač ho uvoľnil a iný robotník
rozdrvil na menšie kusy, kým sa mohol hladko opracovať a začleniť do
usporiadanej a pravidelnej štruktúry. Empirická metóda nás varuje, že systémy,
ktoré vychádzajú z vecí, vraj konečných a jednoduchých, vždy hrali falošnými
kockami; ich premisy boli konštruované tak, aby dali žiadané závery.
Výslovným skeptikom sa zriedka vedie lepšie, či už
dôsledne zastávajú svoj názor alebo praktizujú pochybnosť, aby objavili
triumfálne vyústenie do istoty. Človek je od prírody dôverčivá bytosť. Je
dobre, ak nás varujú pred príliš ľahkým a neoblomným prijímaním vier, ktoré
skôr než si vynútia naše prijatie, majú sa preukázať dôkazmi. Ale niektoré
veci, týkajúce sa konania a utrpenia, vôbec nie sú vecou viery, jednoducho sú.
s. 107
Nikto nikdy nepochyboval o narodení, smrti alebo láske a
nenávisti, bez ohľadu na to, koľko teórií o nich právom vyvoláva pochybnosti.
Filozofi prejavili správnu duchaplnosť, keď poukázali na medzery v názoroch
zdravého rozumu, ale ukázali aj nesprávnu duchaplnosť tým, že ignorovali
empirické veci, ktoré sa týkajú každého, veci, ktoré samy sa vyznačujú tým
spôsobom, že sa nimi treba zaoberať.
Nie div, že Humove pochybnosti vždy zmizli, keď hral backgammon a veselil sa so
svojimi priateľmi. Niežeby mnohé z jeho
pochybností o rôznych učeniach neboli na mieste, ale preto, že v kruhu svojich
priateľov nebol zaujatý tým svetom, na ktorý obmedzil svoje filozofovanie.
Veselosť a smútok nie sú toho istého druhu ako viery, pocity a idey. Epiktetova
rada spoluotrokovi, ktorého pán patril k škole skeptikov, aby svojho pána drhol
ohreblom a natrel štipľavou omáčkou, je ľahostajná z hľadiska, či sa má
pochybovať o systematizovaných názoroch, ale je vhodnou pripomienkou, že o
existencii toho, čokoľvek si vynucuje našu pozornosť, ako sú veci radosti a
utrpenia, nemôžeme úprimne pochybovať.
Keď sa už mysliteľ odváži začať vecami, ktoré sú príliš
surové a drsné na to, aby prišli do dosahu intelektuála, zistí aj to, že ako
empirik nie je povinný všímať si rôznorodý svet en masse. Veci sú usporiadané do druhov, na tie sa poukazuje. Pred
filozofické výbery a usporiadania nemusia byť pre reflektívne myslenie konečné,
ale sú preň významné. Tendencia, ktorá sa v nich prejavuje, nie je kabinetná
alebo knižničná, ale je tendenciou ľudí, ktorí reagovali na jednostranný tlak
prírodných udalostí. Kľúč k dianiam prírody nájdeme v adjektívach, ktorými sa
obvykle bližšie označuje skúsenosť. Skúsenosť je politická, náboženská,
estetická, hospodárska, intelektuálna, moja, vaša.
Adjektíva
označujú, že sa
veci predstavujú v charakteristických kontextoch,
s rozličnými príchuťami, farbami, váhami, tempami a smermi. Skúsenosť ako
metóda nás varuje pred tým, aby sme venovali nestrannú pozornosť všetkým týmto
rozličnostiam. Neempirická metóda vychádza z predpokladu, že niektoré z týchto
zoskupení je privilegované, že sa nahrádza samo od seba, že predstavuje
štandard, podľa ktorého treba merať význam a skutočnú kvalitu všetkého
ostatného. Poradie je potom iba vecou dialektiky. Filozofi odvodzujú výsledky v
súhlase s tým, čo je logicky zahrnuté v ich vlastnom výbere štandardu a miery.
Filozofia je odvetvím z tej oblasti vecí, ktorá sa
označuje adjektívom „intelektuálny". Pretože je výslovnou a vlastnou
prácou filozofa podrobovať veci reflexii, aby dospel k poznaniu (zdôvodniteľnej
viere), má sklon považovať výsledok reflexie za niečo antecedentné.
s. 108
To znamená, namiesto toho, aby videl, že výsledkom
poznania je konštatovanie vecí, je
ochotný pokladať ho za existenčný
ekvivalent toho, čo veci vskutku sú „samy osebe", takže v predmete
iných spôsobov skúsenosti vidí odbočenie, nedostatky alebo priestupky, alebo
ako hovorí filozof-dialektik, iba „fenomény". Empirická alebo denotačná
metóda nám hovorí, že musíme premknúť za vytríbené a prepracované výsledky
reflexie k všeobecným a bezprostredným veciam nášho konania, radosti a
utrpenia, k veciam, ktoré nás nútia pracovať, ktoré uspokojujú potreby,
prekvapujú nás krásou a pod pokutou si vynucujú poslušnosť. Spoločný deliteľ
znamená výhodu a najväčší spoločný deliteľ má najväčšiu výhodu. Ale nie je
dôvod predpokladať, že jeho vnútorná „realita" alebo pravda je väčšia ako
skutočnosť členov, ktoré rozdeľuje. Objekty intelektuálnej skúsenosti sú
najväčšie spoločné delitele predmetov iných spôsobov skúsenosti; majú túto
obdivuhodnú hodnotu, ale urobiť z nich exkluzívnu realitu vedie bezpečne k
svojvoľným rozdeľovaniam a neriešiteľným problémom.
Nie všetky filozofie vychádzali z toho, že reflexívna
skúsenosť, ktorá sa riadi normou logiky, je štandardom pre skúsenostné,
náboženské, estetické, hospodárske a sociálne objekty. Mnoho mysliteľov
dospelo k názoru, že dialektika sa končí v slepej uličke; že nás zavádza do
protirečivých tvrdení. Potom sa dovolávali niečoho, o čom tvrdili, že je
vyššie ako myšlienka. Je však význačné, že o tomto vyššom útočišti myslia ako o
vyššom druhu poznania, ako intuícii
alebo bezprostrednom poznaní, mystickej istote opravdivej skutočnosti. Takto
mysliteľ stále prejavuje svoju neschopnosť chápať veci, ako ich má chápať ako
ľudská bytosť, ako veci, podľa ktorých sa treba riadiť pod trestom smrti a
porážky, ako veci, ktoré sú na úžitok a pre radosť, ktoré treba ovládať a
ktorým sa treba podrobiť. Ešte stále straší predstava, že vo svojom opravdivom
bytí sú to veci poznania.
Potom sú filozofi, ktorí ako Kant, keď sú v
intelektuálnych ťažkostiach, tvrdia, že morálna skúsenosť objasňuje veci osebe
hlbšie ako veda. Sú viacerí, ktorí krivo hladia na vedu a ktorí tvrdia, že
náboženská skúsenosť preniká za zástenu, ktorá obmedzuje obzor intelektu.
Tieto zdanlivé výnimky potvrdzujú pravidlo. Lebo toto tvrdenie znamená, že
morálna alebo náboženská skúsenosť preberá miesto poznania, uskutočňujúc
dostatočne, absolútne, čo prírodné poznanie robí iba čiastočne a relatívne. Z
toho má vyplývať, že morálka a náboženstvo majú hodnotu bezprostredného
poznania. Je však jedno hovoriť, že svet je taký, že ľudia pristupujú k
niektorým veciam s úctou, zbožňovaním, pietou, obeťou a modlitbou a že je to
skutočnosť, s ktorou sa teória existencie musí vyrovnať práve tak ako s faktami
vedy. No iné je hovoriť, že náboženská skúsenosť poskytuje dôkaz reality svojich vlastných
objektov alebo že vedomie záväzku potvrdzuje platnosť jeho špeciálneho
objektu, alebo že všeobecný fakt povinnosti sám osebe je výpoveďou o svojom
prameni v skutočnosti.
s. 109
Trójska Helena, dánsky Hamlet sú príklady vecí, ktoré si
vyžadujú od filozofa práve toľko pozornosti ako molekuly a celky: ale ich
prítomnosť v skúsenosti nezaručuje, že sú veci toho istého druhu ako tieto.
Musíme si vytvoriť koncepciu sveta v takých pojmoch,
ktoré pripúšťajú, aby úcta, pieta, láska, krása a tajomstvo boli práva také
skutočné ako čokoľvek iné. Ale či objekty lásky a úcty majú všetky vlastnosti,
ktoré iní milujúci alebo oddaný ctiteľ pripisuje, je otázka, ktorú musí
vyjasniť dôkaz, a dôkaz je vždy vonkajší. Príkazy a zákazy, ktoré sú empiricky
nevyhnutné, môžu sa nazývať kategorické imperatívy a ich existencia môže byť
práve taká významná pre správnu teóriu prírody, ako je gravitačný zákon. Ale
otázka, o akom druhu objektov nad sebou svedčia, či je to kmeňové tabu, kantovská
vec osebe, boh, politický vládca alebo sieť sociálnych zvykov, vytvorených v
úsilí zabezpečovať potreby, túto otázku musí vyriešiť denotačná metóda tým, že
nachádza a vyznačuje veci v konkrétnych kontextoch, v ktorých sa samy predstavujú.
Aj klasický empirizmus v dejinách filozofie sa zaoberal
skúsenosťou takmer výlučne ako poznaním a predmetmi ako poznanými alebo nepoznateľnými.
Ale pretože sa predmety nachádzajú a zaobchádza sa s nimi mnohými spôsobmi,
odlišnými od poznania, pravý empirizmus vychádza zo všetkých adjektívnych
zoskupení makroskopickej skúsenosti, začínajúc nimi, akoby boli všetky na tej
istej úrovni hodnoty; neskôr možno preskúmať východiskový bod, ak sa to
považuje za potrebné. Niekto môže byť pomätený a nevedieť, že je pomätený, a
niekto môže poznať pomätenosť a nebyť pomäteným; vskutku neprítomnosť priamej
skúsenosti sa považuje za nevyhnutnú podmienku pre štúdium pomätenosti. Možno
azda povedať, že adekvátne poznanie dôsledkov takého faktu by malo byť hlavným
príspevkom empirickej metódy pre filozofiu.
Lebo to ukazuje, že byt
niečím a mat niečo iným spôsobom
ako poznaním, spôsobom, ktorý nikdy nie je totožný s jeho poznaním, existuje a
je to sine qua non reflexie a poznania. Byť
nahnevaný, hlúpy, múdry, zvedavý, mať
cukor, svetlo dňa, peniaze, domy a pôdu, priateľov, zákony, pánov,
poddaných, bolesť a radosť, vyskytujú sa v rozmeroch neporovnateľných s
poznaním týchto vecí, ktoré sme, máme a užívanie a ktoré majú nás a užívajú
nás. Ich existencia je jedinečná a - prísne povedané - neopísateľná, môžu iba byť a možno ich iba mať a potom na ne možno poukázať v reflexii. V pravom zmysle slova
ich existencia je absolútna, súc kvalitatívna. Každá kognitívna skúsenosť musí
vychádzať a musí sa končiť v bytí a musí mať veci práve takými jedinečnými,
nenahraditeľnými a nevyhnutnými spôsobmi.
s. 110
A kým sa tento fakt nestane ošúchanou prípoveďou vo
filozofii, pojem skúsenosti nebude pre filozofov samozrejmosťou.
Naša argumentácia nevyhnutne prebieha v kruhu a vracia
sa tam, odkiaľ vyšla. Moderná filozofia je otvorene, stará filozofia skryto
teóriou poznania a teóriou, vecí ako poznaných. Teória poznania v zmysle ako
poznať naj ekonomickejšie, nezaujato a efektívne, technika poučného a
cieľuprimeraného skúmania je nevyhnutná. Ale čo sa robilo pod menom teórie
poznania, nebolo to. Bola to diskusia o tom, či vôbec môžeme poznať, bolo to
schvaľovanie alebo vyvracanie totálneho skepticizmu (namiesto, ako pochybovať
užitočne); diskusia o tom, ako ďaleko siaha poznanie, aké sú jeho hranice,
hranice nie v špecifickom čase a mieste, ale vlastné a konečné. Čo sme uviedli,
vysvetľuje hádam tento fakt. Je to preto, lebo filozofi nevedeli chápať
rozličné fázy skúsených vecí jednoducho, priamo a nestranne. Je to v dôsledku
predpojatosti intelektuála v prospech jeho vlastnej špecializovanej
profesionálnej skúsenosti.
Keď sa dáme viesť predpojatosťou v prospech vecí ako
objektov poznania, znemožňuje to rozlišovať medzi ich bytím, maním a poznaním.
Ak mať sladké, červené, tvrdé, bolesť atď. je nevyhnutne totožné s poznaním
týchto vecí, potom klasické problémy epistemológie a potreba brániť vedu proti
totálnym skeptickým pochybám sú nevyhnutné. Na ilustráciu spomeniem dve
tradičné otázky. Po prvé, je tu spor medzi epistemologickým idealistom a
realistom. Je sladké, tvrdé, vážna bolesť, štvorhranné atď., duševné alebo
fyzické? Z empirického hľadiska je zrejmé, že nie sú ani jedno. Sú to jedinečné
kvality, ktorými sú, veci, na ktoré sa poukazuje a ktoré máme. Ale poznanie zahrnuje klasifikáciu. Ak mať
je aj poznať, tieto veci nemôžu byť „skutočne" iba kvality, ktorými sú;
musia byť vo vzťahu k niečomu, subsumované, interpretované. A dva
najvšeobecnejšie pojmy klasifikovania sú fyzikálne a mentálne. Odtiaľ ten spor.
Iný problém, ktorý nevyhnutne vzniká, je vzťah
bezprostredného alebo „prezentatívneho" zmyslového alebo akéhokoľvek
vnímania k reflexívnemu a inferenčnému poznaniu, k vede. Ako možno
„zmieriť" realitu skutočných objektov posledného s realitou vecí - či ich
už definujeme ako fyzické alebo psychické - bezprostredného zmyslového alebo
prezentatívneho „poznania"? Problém je dialekticky pútavý, ako ukazuje
obrovské množstvo duchaplností, ktoré sa naň vynaložilo. Ale nikdy sa nenašla
všeobecne uspokojivá odpoveď a možno predpokladať, že sa ani nenájde. Lebo,
hovoriac empiricky, problém je neskutočný. Nejestvujú dva druhy poznania,
ktorých objekty by sa mali zmieriť. Sú dve dimenzie skúsenostných vecí: jedna
je mať ich, druhá poznať ich, takže ich zasa môžeme mať vo významnejších a
bezpečnejších spôsoboch.
s. 111
Nie je jednoduché vedieť o veciach, ktoré máme a sme, či
už je to Štát, osýpky, cnosť alebo červenosť. Preto je problém poznania, totiž problém, ako zistiť, čo je to, čo treba
zistiť o týchto veciach, aby sme si ich zabezpečili, usmernili alebo sa vyhli
byť nimi alebo mať ich.
Ale problém poznania vo všeobecnosti je, aby sme sa
ostro vyjadrili, nezmysel. Lebo poznanie je samo jednou z vecí, ktoré empiricky
máme. Skepticizmus môže byť namieste
vždy pri akomkoľvek špecifickom intelektuálnom názore alebo závere, aby sme
ostali ostražití, skúmaví a zvedaví, ale skepticizmus, pokiaľ ide o veci, ktoré
máme a sme, je nemožný. Nikto ho nikdy úprimne nezastával. Jeho
nabubrenosť je však skrytá tým, že myslitelia neboli schopní rozlišovať medzi
objektmi poznania, kde pochybnosť je oprávnená, lebo sú vecou interpretácie a
klasifikácie (teórie), a vecami, ktoré skutočne máme. Človek môže pochybovať
o tom, či má osýpky, lebo osýpky sú intelektuálny pojem, klasifikácia, ale
nemôže pochybovať o tom, čo empiricky má - nie preto, ako sa často
ubezpečovalo, lebo má bezprostredné isté poznanie o tom, ale pretože to vôbec
nie je vec poznania, intelektuálna záležitosť, nie je to vec pravdy alebo
nepravdy, istoty alebo pochybnosti, ale vec existencie.
Človek nemusí vedieť, že je chorý, a ešte menej, aká je
to choroba; ale ak len nie je niečo bezprostredne a nepoznane prítomné v
skúsenosti tak, že na to možno poukázať v dodatočnej reflexii a činnosti, ktorá
stelesňuje plody reflexie, poznanie nemá ani predmet ani cieľ. V tradičných
epistemológiách tento fakt spoznali, aj prekrútili, hovorí sa, že kým môžeme
pochybovať o tom, či je istá vec červená alebo sladká, máme bezprostrednú alebo
intuitívnu istotu poznania, že na nás pôsobí červenosť alebo sladkosť, alebo
máme pocit sladkého a červeného. Ale ako poznané, červené a sladké sú dané iba
preto, že sa uchopujú myslením. Ich
danosť je niečo imputované, sú prvotné a bezprostredné vo vzťahu ku
komplexnejším procesom skúmania. Bol potrebný vysoký stupeň intelektuálnej
špecializácie, podporovanej technickým poznaním nervového systému, kým sa
mohla vynoriť čo len predstava zmyslových, dát. Možnosti skúmania ešte stále
sťažuje otázka, čo treba považovať za „bezprostredné dáta" v nejakom
zvláštnom probléme. Poznať kvalitu ako pocit
znamená uskutočniť akt zložitého objektívneho prevodu; nie je to zaznamenať
prirodzene danú vlastnosť. Epistemologický senzualista a epistemologický
racionalista sa rovnako mýlia, domnievajú sa, že schopnosť poznania je vrodená,
že ju nosíme na tvári.
Keďže empirická metóda je denotačná, je realistická v
prirodzenom zmysle slova. Veci sú najprv činné a sú trpené, a je na veciach
samých, keď ich sledujeme, vypovedať podľa vlastných čŕt, či sú
,,subjektívne" alebo „objektívne".
s. 112
Tieto pojmy, ako fyzické a psychické, vyjadrujú klasifikačné
rozlišovanie, pričom predpoklad primátu nie je na strane subjektívneho. Je
historický fakt, že človek má základný sklon, smerujúci celkom k objektívnej
klasifikácii. Čokoľvek môže byť označené, je tam. nezávislé od vôle (vôľa sama
sa vyskytujúca bez vôle) a jeho „tamnosť", jeho nezávislosť od výberu ho
robí pre nekritického človeka kozmickým a osudovým. Iba keď sa prejavuje
márnosť, keď ide o prestíž a majetkové právo, vtedy má prirodzený človek sklon,
ako Jack Horner so svojou slivkou, použiť subjektívnu alebo osobnú
interpretáciu.
Neskoršie reflexia pripisuje udalosti, ako je choroba,
nešťastie a omyl pripisovala bohom alebo nepriateľom, čarám alebo osudu.
Potom je tu pochopiteľný zmysel, ktorý nám umožňuje povedať, že tieto veci boli
prenesené z objektívneho poľa na subjektívne. Je však ešte rozumnejšie povedať,
že im bol daný iný objektívny vzťah, v tých prípadoch, keď sa vzťahujú na
osobný subjekt ako ich sídlo a prameň. Keď hovoríme, že človek si chorobu
vyvolal "vlastnou nerozumnosťou a že nevznikla tým, že mu prefíkaný
nepriateľ vložil do jeho vnútra magicky cudzie substancie, naša rozprava sa
ešte stále pohybuje v sfére objektívnych udalostí. Nie je to inak ani v tom
prípade, keď pripisujeme omy1 niečomu vo vlastnej dispozícii človeka namiesto
toho, aby sme ho pripisovali úmyslu nepriateľských bohov zaslepiť ho alebo od
prírody iluzórnej povahe vecí. Prakticky takto vytvorený rozdiel medzi
subjektívnym a objektívnym, osobným a neosobným, pôsobením a miestom má
nesmierny význam. Pre teóriu, pravda, spadá do súvislého sveta udalostí.
Väčšina vecí, ktoré filozofi nazvali subjektívnymi, majú
ešte zrejmejší objektívny status. Politické inštitúcie, domácnosť, umenie,
technológie stelesňovali objektívne udalosti dávno pred vznikom vedy a filozofie.
Politická skúsenosť má do činenia s hranicami, pohoriami, riekami, moriami,
lesmi a nížinami. Ľudia bojujú za tieto veci; pre nich vykonávajú
spravodlivosť, poslúchajú a búria sa. Byť a mať, robiť a trpieť veci, toto
všetko existuje v širokom svete. Ako trávime jedlo pochádzajúce z mimoosobného
sveta dávno predtým, než študujeme alebo si uvedomujeme procesy odohrávajúce
sa v našich vlastných telesných tkanivách, tak žijeme vo svete objektívnych
názorov a nevyhnutností dávno predtým, než si uvedomíme svoj vlastný postoj a
činnosť povedzme nervového systému, ktorý nás uvádza do efektívneho vzťahu k
nim. Poznanie vlastného postoja a úkonov nervového systému práve tak nenahradí
priame pôsobenie vecí, ako metabolický proces nenahradí potravu. Aj v jednom aj
v druhom prípade sme sa oboznámili s pridaným objektom: a pomocou tohto pridaného objektu sa vytvárajú ďalšie
aktívne vzťahy k mimoosobnému svetu.
s. 113
Keď hovoríme o estetickej skúsenosti, nemyslime tým niečo
privátne a psychické. A v nej je zahrnutý nebeský zbor a súhlas Zeme, ako aj
obrazy, perly, štetce, kosy, dláta, chrámy, paláce a divadlá. Ocenenie je
ocenenie nejakej veci, nie seba samého. Predmety si uvedomujeme láskyplne a
vzrušene dávno predtým, než si uvedomujeme svoj vlastný postoj, a nadobudnúť
schopnosť rozlišovať tento postoj znamená iba lepšie rozlišovať v pôvodnom
predmete. Hoci súčasné teoretické skúmanie zdôrazňuje psychologický a osobný
aspekt náboženstva, historické náboženstvá vždy mali svoje posvätné miesta,
obdobia, osoby a obrady. Mohli by sme sa domnievať, že ako objekty poznania
nemali tieto predmety vlastnosti, ktoré im pripisovala viera, ale potom sa
svedectvo v prospech prírodného objektívneho zaradenia predmetu skúsenosti stáva
tým závažnejším. Mýty by sa nepovažovali za javy na úrovni fyzických faktov,
keby v skúsenosti neprevládal sklon k objektívnemu. Uznanie objektov uctievania
a kultu za ideál alebo za duchovné hodnoty, zaobchádzanie s nimi ako s
poetickým alebo estetickým predstavuje neskorý výdobytok reflexie, nie je
pôvodnou danosťou. Ak výskum náboženského fenoménu dospel k niečomu, je to, že
akty, činy, obrady, kulty, ceremónie, inštitúcie sú prvotné a okolo nich sa
potom hromadia emocionálne viery. Ani náboženská skúsenosť sa nevymkne
nevyhnutnosti objektívnych faktov, ktorá je v bezprostrednej skúsenosti, kde
muž obrába pôdu v pote svojej tváre a žena rodí v bolestiach. Objekty, ktoré
pôsobia priaznivo alebo nepriaznivo na vykonanie týchto činov, vyvolávajú najsubtílnejšie
a najzduchovnenejšie city a predstavy.
Názor, že skúsenosť je len to, čo sa iba skusuje, sled
osobných zážitkov, predstáv a citov, vznikol iba nedávno. Obsahuje správny a
dôležitý objav. Môžeme však bezpečne povedať, že ho ešte nikto nebral
doslovne, bol to len východiskový bod pre dialektické rozhovory, ktoré sú
dostatočne zaujímavé, aby skryli absurdnosť základnej koncepcie. Objav je
dôležitý, lebo svedčí o objavení
mechanizmu organických postojov a dispozícií vo vierach, ktoré máme, a o potrebe
kontrolovať ich, ak majú byť viery účinne kontrolované. Prísna izolácia
procesov
skúsenosti, akoby boli naozaj niečím pevným a
samostatným, je absurdná, lebo dispozície a postoje vyplývajú vždy z vecí alebo
smerujú k veciam mimo seba samých. Milovať a nenávidieť, túžiť a obávať sa,
veriť a popierať nie sú iba duševné a telesné stavy, sú to aktívne relácie k iným veciam a o iných veciach, znamená to
prijímať a odmietať, asimilovať a vyvracať iné veci, usilovať zmocniť sa vecí a
vymknúť sa im.
s. 114
Fakt, že
základnú štruktúru a funkciu týchto
aktov v komplexne organizovaných fyziologických formách možno odhaliť a
demonštrovať a potom ju urobiť subjektom nových spôsobov reakcií, predstavuje
jeden z najcennejších spôsobov použitia empirickej metódy vo filozofii. Podkopáva
strohý dogmatizmus a pritom mení aj skepticizmus zo všeobecného a neplodného
postoja niekoľkých povznesených mysliteľov na základnú a plodnú metódu
skúmania špecifických názorov. Veci, ktoré sú predmetom skúsenosti, prichádzajú
k človeku zahalené vo významoch, ktoré im prepožičiavajú obyčaje a tradície. Od
narodenia vidí jednotlivec, ako osoby okolo neho zaobchádzajú s vecami istým
spôsobom, používajú ich na isté účely, prisudzujú im isté možnosti. Týmto veci
preňho dostávajú isté vlastnosti, čím sa mu javia vrodenými a neodlučiteľnými.
Moc zvyku nad vierami dostala osudovú ranu, až keď fyziológia a psychológia
ukázali, ako pôsobí imitácia, sugescia, povzbudenie a prestíž na vyvolanie
istých reakcií a ako návyk upevňuje a konsoliduje tieto reakcie na zdanlivo
samozrejmé nepochybné nevyhnutnosti.
Človek žije očakávaním, ale obsah očakávania, to, čo sa predvída, závisí od pamäti, a
spomienky sú skupinové záležitosti, kým sa stanú majetkom osobnej pamäti.
Tradícia, ktorá kontroluje vieru, očakávanie a pamäť, je obmedzená a obyčajne
zvrátená, Ani drevo nehorí vždy; semená vždy nerastú, potrava tiež vždy neživí;
voda, hasiac smäd, môže spôsobiť zhubný mor. V komplexných otázkach ešte väčšmi
vynikne márnosť správania sa, založená na očakávaní podľa tradičných názorov.
Človek uprostred námah každodenného života si po istý bod vie vysvetliť nevysvetliteľné správanie sa vecí tak,
že si všíma ďalšie podmienky určujúce ich účinnosť; čoskoro však dosiahne
koniec svojich možností a znovu sa uchýli k tajomným silám, k skrytému osobnému
pôsobeniu a magickým praktikám. Mysliteľ, ktorý sa teší z voľnej chvíle a nepodlieha
bezprostrednej nevyhnutnosti robiť niečo s týmito kategóriami, hľadá istotu vo
vyššej, metafyzickej tej sfére Bytia a definuje oblasť skutočnej a možnej
márnosti ako číre „zdanie", alebo sa stane rozčarovaným skeptikom a bude
sa zdržiavať každého intelektuálneho záväzku k objektom. Prvá metóda vytvára
povery, druhá je sterilná, lebo nevedie k riešeniu aktuálneho problému, totiž k
regulovaniu špecifických vier o objektoch, aby sa bralo do úvahy, čo je
vzdialené a náhodné. Nájdenie a poukázanie na úlohy osobných postojov a
dispozícií v inferenciách a vierach, ako aj vo všetkých iných vzťahoch k veciam
(objav, ktorý formuje psychológiu, ako sa stáva systematickou) sú
nepostrádateľnou súčasťou umenia regulovať predstavy o objektoch, a toto
umenie je zasa nepostrádateľným faktorom v oslobodení.
Filozofi však nesprávne pochopili tento objav. Starý
zmätok trval, stotožnenie priameho „mania" s poznaním sa zdalo jedinou
správnou a trvalou súčasťou klasickej filozofickej tradície.
s. 115
„Manie" týchto osobných dispozícií, ktoré je v
istom zmysle základom pre iné druhy „mania", bolo preložené do viery, že
to boli prvé a prvotné objekty poznania, vybavené atribútmi reality, ktoré
klasická filozofia prisudzovala svojim prvým
a prvotným objektom poznania. Zatiaľ vedci a obchodníci použili tento objav, videli v ňom ubezpečenie, že ak budú venovať
väčšiu pozornosť vytvoreniu a aplikovaniu týchto osobných postojov, ľudstvo
môže dospieť k bezpečnejšej a účinnejšej regulácii svojho nevykoreniteľného a
donucovacieho postoja k okolitým veciam.
Teda hodnota pojmu skúsenosť pre filozofickú reflexiu je
v tom, že opisuje aj pole aj slnko, oblaky a dážď, zrno, žatvu aj človeka,
ktorý pracuje, plánuje, objavuje, užíva, trpí a teší sa. Skúsenosť označuje, čo
je skúsené, svet udalostí i osôb; a označuje tento svet, ktorý je predmetom
skúseností, životnú dráhu a osud ľudstva. Miesto prírody v človeku nie je
menej významné ako miesto človeka v prírode. Človek v prírode je človek
podrobený; príroda v človeku, poznaná a použitá, je inteligencia a umenie.
Hodnota skúseností pre filozofa je v tom, že slúži ako stála pripomienka
niečoho, čo nie je ani exkluzívny a izolovaný subjekt alebo objekt, predmet
alebo intelekt, ani jedno ani druhé. Skutočnosť integrácie v živote je
základný fakt, a kým tento poznatok nebude bežný, mimovoľný a celkom
prirodzený, potrebujeme slovo ako skúsenosť, aby nám to pripomínalo a aby sme
pamätali na to, aký skreslený názor vznikne z toho, keď sa integrácia ignoruje
alebo poprie.
Denotácie, ktoré vytvárajú skúsenosť, poukazujú na
históriu, na časový proces. Tí, čo sa vyznajú v technike, dobre vedia, koľko
dômyslu sa vynaložilo na to, aby sa objavilo niečo, čo má byť úplne prítomné,
tak dokonale prítomné, že vylúči pohyb a zmenu. Veci majú fázy, ktorých sa
týka toto hľadanie. Sú momenty vyvrcholenia, keď „predtým" a ,,potom"
sú oprávnene zabudnuté a jediný záujem človeka je v prítomnosti. Ale aj o
takýchto objektoch sa zistilo, že vznikajú ako kulminácie procesov, že sú aj
tranzitívne a efektívne a zároveň môžu mať aj, predikatívny alebo kognitívny
význam. Zákonnosť bezčasovej absorpcie nie je argument v prospech zákonnosti
bezčasových objektov. Skúsenosť je história; a chápať niektoré objekty ako
konečné je samo epizódou v histórii. Svedectvo abstraktného vedomia, že
nakoniec spočíva v niečom, čo je nadradené striedavým výkyvom času, nemá o nič
väčšiu poznávaciu hodnotu ako svedectvo akéhokoľvek iného čisto bezprostredného
vedomia. To znamená, že to nie je vôbec svedectvo, že je to mánie, a nie
poznanie. A preto, keď sa s ním zaobchádza ako s poznaním, nikdy nie je
prirodzené a naivné, je podvrhnuté v záujme sofistickej metafyziky. Takéto
momenty nie sú svedectvom práve pre zaujatosť bezprostrednými kvalitami
objektu.
s. 116
Tu vládne radosť a pôžitok bez potreby myslieť na to,
odkiaľ objekt prišiel alebo kam smeruje, o čom svedčí. A keď sa stane
svedectvom, vždy svedčí o existencii, ktorá je čiastková alebo zvláštna a
miestna.
Domnienka, že konečný a bezprostredný objekt je
bezčasový, je zodpovedná za jeden z neriešiteľných problémov istých typov
filozofie. Minulosť a budúcnosť sa stávajú čisto vyvodenými, špekulatívnymi,
niečím, čo treba dosiahnuť čistou vierou. Ale fakticky o všetkom, čo je
označené, sa zistilo, že má časovú kvalitu a vzťah; má pohyb od niečoho a
smerom k niečomu v sebe, vyznačuje sa
dorastaním a ubúdaním. Prenášanie časovej kvality do časového poriadku je vecou intelektuálneho
usporiadania a podlieha pochybnosti a omylu. Hoci minulosť a budúcnosť sú
kvality všetkého prítomného, takáto prítomnosť nezaručuje dátum objavenia
Ameriky Kolumbom, ani kedy bude najbližšie zatmenie Mesiaca. Lebo tieto veci
si vyžadujú meranie, porovnávanie, spojenie so vzdialenými udalosťami. Ale
objekty prítomnej skúsenosti majú aktualitu časového postupu a podľa toho
reflexia môže prisudzovať veciam poriadok následnosti v niečom, čo jestvuje nie
reflexné a je objektom ,,mania".
Tieto vývody majú iba predbežný charakter. Ich plný
vyznaní sa môže prejaviť až vtedy, keď sa niektoré označenia zhrnuté v pojme
skúsenosti vypátrajú a opíšu. Rekapituláciu, ktorú predstavujú naše úvodné
úvahy, ospravedlňuje skutočnosť, že skúsenosť sa tak často použila nie na
označenie metódy, ale látky alebo predmetu. Potom nadobúda rozlišovací a
výberový význam a používa sa na to, aby bez ohľadu na konkrétnu skúsenosť a
ešte pred ňou zdôvodňovala niektoré druhy objektov a zavrhovala alebo znižovala
význam iných. „Skúsenosť" sa stáva teóriou a ako všetky teórie ako také
dialektickou a a priori. Námietka, že druhá možnosť poňatia skúsenosti je taká
všeobecná a univerzálna v aplikácii, že už nemá nijaký význam, je v zásade
správa. Ale vzhľadom na historické filozofie a vládnucu tradíciu je
poňatie poučné a užitočné. Slúži ako záruka proti metódam, ktoré viedli k
chybným záverom a ako napomenutie, aby sa sledoval správny postup.
Na prvom mieste nás chráni pred tým, aby sme prijímali a
ne, prvotné a jednoduché tie rozlišovania, ktoré sú nám vžité a tvoria bežnú
súčasť nášho intelektuálneho dedičstva - rozlišovania, ako napríklad fyzické a
mentálne. Varuje nás, že všetky intelektuálne pojmy sú produktmi rozlišovania a
klasifikácie a že ako filozofi sa musíme vrátiť k primitívnym situáciám života,
ktoré predchádzajú reflektívnym interpretáciám a plodia ich, takže znovu
obozretne prežívame predošlé procesy interpretácie, majúc stále na zreteli
veci, ktorých sa týkajú. Takto je empirizmus opravdivá kritická metóda; vedie
nás múdro a opatrne stupňami, ktoré sme prv brali nekriticky, vystavení
všemožným náhodným vplyvom.
s. 117
Na druhom mieste pojem skúsenosti nám pripomína, že ešte
pred filozofickými úvahami sa objekty rozdelili do istých zoskupení, označených
adjektívami, ktoré ochotne bližšie charakterizujeme slovom skúsenosť: ako
morálna, estetická, intelektuálna, náboženská, osobná, politická skúsenosť.
Pojem skúsenosť nás varuje takto pred tradíciou, ktorá robí objekty istého
druhu skúsenosti, totiž poznávajúcej skúsenosti, pevným štandardom pre
hodnotenie „reality" a významu všetkých iných druhov vecí. Varuje nás, aby
sme neprenášali kvality charakteristické pre objekty v istom druhu zoskupení na
objekty v iných druhoch. Poznanie samo musí byť skúsenostné, treba ho mať,
vlastniť, konať, skôr než ho možno poznať, a „mať" ho práve tak nie je
totožné s „poznať" ho, alebo „poznať" ho s ,,mať" ho, ako je to
v prípade, keď sa niekto hnevá, je chorý alebo dedil nejaký majetok. Prípady
poznania treba identifikovať označením, skôr než môžeme mať o nich reflexívnu
skúsenosť, tak isto ako robíme s dobrým a zlým, červeným a zeleným, sladkým a
kyslým.
Na treťom mieste nás pojem skúsenosti varuje, že musíme
začať vecami skôr v ich komplexnej súvislosti ako zjednodušeniami, ktoré boli
vytvorené pre účely efektívneho myslenia a konania, či je účelom ekonómia,
dialektická estetika alebo morálka. Zjednodušenia filozofických dát boli v
značnej miere určené apologetickými metódami tak, aby sa istým druhom a fázam
vecí dodala väčšia vážnosť. Táto tendencia je taká silná, že ak filozof poukáže
na nejakú vec ako na dosť dôležitú, aby bola označená, je prakticky isté, že
nejaký kritik posunie otázku, či označená vec je naozaj taká, ako ju opísal, k
otázke hodnoty. Tvrdil som napríklad, že všetky označené veci majú časovú
kvalitu. Je pravdepodobné, že toto tvrdenie vezme nejaký kritik, aby poukázal
na to, že dávam prednosť zmene pred trvaním, tvrdenie, ktorým sa rozumie, že
je lepšie, že veci majú byť v toku.
Tvrdilo sa, že pôvodne sú objekty označené vo svojich praktických vzťahoch ako
veci konania, trpenia, styku, vlastníctva a použitia. Namiesto toho, aby sa
toto tvrdenie prediskutovalo ako otázka označenia, podľa filozofickej tradície
sa bude pokladať za chváloreč, že totiž prax je lepšia ako teória. Potom sa
„vyvráti" poukázaním na vznešený pôvab kontemplatívneho života.
Táto predpojatosť je taká silná a prenikavá, že svedčí,
myslím, o dôležitom fakte, o tom, že väčšinu filozofických zjednodušení
spôsobuje morálny záujem, ktorý sa ignoruje a popiera. Máme stály a
nescudziteľný záujem o dobré a zlé, úspech a neúspech, a preto o výber, Sme
naučení myslieť v pojmoch hodnoty, významu veci pre naše blaho. Ideál blaha sa
mení, ale vplyv záujmu oň je prenikavý a nemožno sa mu vyhnúť.
s. 118
Vo vitálnom, nie však konvenčnom zmysle všetci ľudia
myslia s nejakou morálnou tendenciou a záujmom, „amorálny" človek tak isto
ako spravodlivý, zlých a spravodlivých charakterizuje sklon k rozličným druhom
vecí, ktoré považujú za dobré. Zdá sa mi, že táto skutočnosť je pre filozofiu
veľmi dôležitá; naznačuje, že v istom zmysle celá filozofia je vetvou morálky.
Ale uznanie, že posledným dôvodom reflexie je umožniť ľuďom, aby si lepšie
vybrali, ktoré veci sú dobré a ktoré zlé, je v skutočnosti protikladom,
postoja, ktorý bezprostredne premieňa črty existencie na morálne kvality,
preferované kvality zasa na vlastnosti pravého a skutočného bytia. Pretože prvé
sa týka činnosti, ktorá sa má vykonať, smeru túžby, účelu a úsilia. Posledné
však, ako sa zistilo, je záležitosť existencie - materiál, možno, že výberu a
činnosti, ale materiálu, nie cieľa alebo hotového objektu.
Pre úvahu je možné vždy lepšie alebo horšie ako dané.
Ale pretože by bolo tiež lepšie, keby možné dobro bolo teraz dané, filozof, stavom
patriaci k záhaľčivej triede, oslobodený od naliehavej nevyhnutnosti vyrovnať
sa so skutočnosťou, mení možné na akýsi druh Bytia, niečo, čo je, i keď to neexistuje. Trvanlivosť, skutočná podstata, celok, poriadok,
jednota, racionálnosť, unum, verum et
bonum klasickej tradície sú zjavne eulogistické predikáty. Keď teda
zistíme, že také pojmy sa používajú na opísanie základov a vlastných záverov
filozofického systému, je dôvod na podozrenie, že nastalo umelé zjednodušenie
existencie. Reflexia, ktorá sa rozhodla uprednostniť určité možné dobro,
dialekticky urobila zázrak transsubstanciácie. Ak niekde, tak práve tu je
potrebné sa vrátiť k pestrým a neusporiadaným veciam, vyjadreným pojmom
skúsenosť.
Morálne klamstvo sa rozličným spôsobom šikovne zahaľuje
a maskuje. Táto najväčšia sila sebaklamu pramení z konvenčných asociácií slova
morálka. Keď im nejaký mysliteľ unikol, nazdáva sa, že unikol morálke. Jeho
závery sú určené tým, že uprednostňuje reflektívne dobro", t. j. veci s
takou kvalitou dobra, ktorá uspokojuje požiadavky rozumového skúmania a
úsudku. Ale navonok môže pohŕdať morálnym životom, a to na základe toho, že
zahŕňa ustavičný boj, úsilie a sklamanie. Preto vyhlasuje, že skutočné dobro
je nie-morálne, lebo neobsahuje ani jednu z týchto vecí. Podľa osobitného
temperamentu a vzdelania, ktoré zasa väčšinou súvisia so sociálnym a
ekonomickým stavom, skutočné dobro si potom predstavuje buď esteticky, alebo
dialekticky, alebo v pojmoch vypožičaných z náboženského kontextu. Potom sa
„realita" ako objekt filozofického skúmania opisuje s vlastnosťami
požadovanými už uskutočneným výberom dobra. Významný však nie je zneucťujúci
názor mysliteľa na morálny život ako konflikt a praktické úsilie, ale to, že
jeho reflektívna idea dobra, ktoré je napokon podstatou morálky, premenila sa
na normu a model Bytia.
s. 119
Podstatou veci je výber dobra, či už je to dobré logicky
vyvodené alebo vyvolané kultivovaným vkusom.
Predpokladám, že akt výberu je nevyhnutný v každej
reflexívnej činnosti ľudského rozumu. Tento akt sám osebe neklame. Klamstvo je
vo fakte, že jeho prítomnosť je skrytá, maskovaná, popieraná. Empirická metóda
zisťuje akt výberu a poukazuje naň tak, ako to robí s každým iným dejom. Takto
nás chráni pred premenou možných funkcií na predchádzajúcu existenciu,
premenou, o ktorej možno povedať, že je to filozofický klam, či sa už
uskutoční kvôli matematickej subsistencii, estetickým hodnotám, čisto
fyzikálnemu poriadku prírody alebo bohu. Autor si nenárokuje, aby bol jeho
úmysel úprimnejší než ostatných filozofov. Ale predpokladá, že empirická metóda
je správny spôsob, ako uskutočniť úprimný zámer. Čokoľvek sa použije ako
predmet výberu, empirická metóda, určujúc jeho potrebu a dávajúc mu návod,
otvorene ukazuje, na čo to je; a práve tak ako aj na fakt výberu, jeho
pôsobenie a dôsledky.
Použitie empirickej metódy nie je zárukou, že sa všetky
veci, ktoré majú význam z hľadiska nejakého osobitného záveru, skutočne nájdu
alebo vyznačia, a keď sa zistia, že sa aj správne ukážu alebo komunikujú. Ale
empirická metóda presne ukazuje, kedy, kde a ako sa došlo k veciam označeného
opisu. Kladie pred iných mapu cesty, ktorou sa išlo; ak chcú, môžu podľa toho
urobiť cestu späť, aby si sami pozreli krajinu. Takto objavy jedného môžu byť
opravené a doplnené objavmi iných s maximálnou istotou, s akou je ľudsky možné
potvrdiť, doplniť a opraviť. Použitie empirickej alebo denotačnej metódy
dodáva tak filozofickej reflexii niečo z kooperatívnej tendencie k všeobecnej
zhode, čím sa vyznačuje výskum v prírodných vedách. Vedecký bádateľ
nepresviedča ostatných vierohodnosťou svojej definície a nevyhnutnosťou svojej
dialektiky, ale tým, že im predkladá špecifický proces skúsenosti výskumov,
konaní a objavov, ktoré viedli k odhaleniu istých vecí, apeluje na iných, aby
postupovali tak isto, aby zistili, či ich výsledky súhlasia s jeho správou.
Dialektika tým sama dostáva určitý význam a funkciu.
Keďže sa vyskytuje vo filozofickom myslení, často sa jej závislosť od pôvodného
selektívneho aktu výberu neuznáva. Jej premisy sú vraj nepochybné a samy
zárukou. Poctivá empirická metóda vypovie, kedy, kde a prečo sa uskutočnil akt
výberu, a takto umožní iným opakovať to a overiť jeho hodnotu. Selektívny
výber, označený ako empirická udalosť, odhalí základ a dosah intelektuálnych
zjednodušení; tie potom prestanú byť do seba natoľko uzavreté, aby boli len
záležitosťou názoru a argumentu, ktoré pripúšťajú iba buď úplné prijatie, alebo
zamietnutie.
s. 120
Tým, že sa výber tají alebo popiera, stáva sa zdrojom
tých udivujúcich rozdielov filozofických názorov, ktoré zarazia začiatočníka a
stávajú sa hračkou experta. Naproti tomu výber, ktorý sa pripúšťa, je
experiment, ktorého hodnotu možno preskúmať a overiť na základe výsledkov. Pod
všetkými názvami, ktorými sa vyjadruje bezprostredné poznanie alebo sebestačná
istota názoru, čí je to logické, estetické alebo epistemologické, je niečo
vybrané na nejaký cieľ, a preto nie je jednoduché, samozrejmé a nie skutočne
chvályhodné. Cieľ treba určiť tak, aby sa
mohol preskúšať a jeho hodnota a príhodnosť výberu sa mohla preveriť v jeho
prospech. Účelom vedeckého a filozofického myslenia nie je eliminovať výber,
ale urobiť ho menej ľubovoľným a dodať mu hlbší význam. Výber stráca svojvoľný
charakter, keď sa jeho kvalita a dôsledky podrobia reflexii iných, keď sami
vyskúšali udané situácie; výberu dodáva vážnosť, keď sa zistí, že jeho dôvody
sú pádne a jeho dôsledky závažné. Toto tvrdenie nie je odporúčanie vôle veriť.
Ani neznamená, že by sme mali vyberať
alebo že niektoré výbery majú svoje
opodstatnenie v sebe samých. Toto tvrdenie
znamená, že kdekoľvek sa vyskytne reflexia a pôsobí inteligencia, nastáva výberové rozlišovanie.
Opodstatnenie výberu je celkom iná vec, je úplne vonkajšie. Závisí od rozsahu,
v akom pozorovanie, pamäť a prezieravosť ovplyvnili výber, a od dôsledkov,
ktoré z neho vyplývajú. Keď sa výber pripúšťa, iní môžu opakovať príslušný
postup skúsenosti, je to pokus, ktorý sa má preveriť, a nie devíza automatickej
bezpečnosti.
O tejto veci tu nehovoríme ako o otázke nejakého učenia,
ale aby sme ilustrovali povahu empirickej metódy. Pravdivosť alebo nepravdivosť
závisia od toho, čo zistia iní, keď obozretne uskutočňujú experiment
pozorovania procesov reflexie. Empirické tvrdenie sa nevyvracia popretím, že
niekto zistí, že veci sú také a onaké, že tým, že udáva smernice pre postup
skúsenosti, ktorého výsledkom je, že vec sa má opačne. Presvedčiť sa o omyle,
ako aj viesť k pravde znamená pomôcť druhému, aby videl a našiel, čo sa mu
doposiaľ nepodarilo nájsť alebo poznať. Celý dôvtip a subtílnosť reflexie a
dialektiky sa môžu uplatniť v spracovaní a oznámení smerníc, ktoré
zrozumiteľne ukazujú, aký postup treba zachovať. Každý systém filozofie
predstavuje dôsledky nejakého takého experimentu. Ako experiment každý prispel
nejakou hodnotou k nášmu pozorovaniu dejov a kvalít objektov, ktoré môžu byť
predmetom skúsenosti. Už sa ozvala
istá drsná kritika tradičnej filozofie; bezpochyby budú nasledovať ďalšie.
Kritika však nie je namierená proti experimentom, ale proti ich popretiu
filozofickou tradíciou selektívnej experimentálnej kvality, lebo toto popretie
ich izolovalo od ich skutočného kontextu a funkcie, a tak sa stalo, že zmenilo možné osvetlenia na svojvoľné tvrdenia.
s. 121
Všetky filozofie majú empirický predmet, aj tie
najtranscendentálnejšie; nie je nič iné, čoho by sa pridŕžali. Ale ignorovaním
druhu empirickej situácie, ktorého sa týkajú ich námety, a tým, že nedávajú
smernice pre experimentálne demonštrovanie a skúmanie, stávajú sa
neempirickými. Preto môžeme vyhlásiť, že rozhodujúcou otázkou empirickej metódy
je, či návod a štandard názorov a správania sa leží v rámci komunikovateľnej situácie života alebo
mimo neho. Najpriliehavejším obvinením proti otvorene neempirickým filozofiám
je, že neuznávajú procesy a objekty skúsenosti a popierajú schopnosť bežného
života vyvinúť svoje vlastné regulatívne metódy a z vlastného lona vytýčiť
adekvátne ciele, ideály a kritériá. Takto vskutku si nárokujú súkromný prístup
k pravde a oberajú veci všednej skúsenosti o osvietenie a návod, ktorý by inak
filozofia z nich mohla získať. Transcendentalista sa sprisahal so svojím
pranepriateľom senzualistom, aby zúžil uznávaný predmet skúsenosti a aby
zmenšil jeho sily pre širší a zameraný reflektívny výber. Rešpekt pred
skúsenosťou je rešpektom pred jej možnosťami v myslení a poznaní, ako aj
zvýšená pozornosť voči jej radostiam a strastiam. Intelektuálna úcta ku
skúsenosti je nevyhnutnou podmienkou usmerňovania života a tolerantnej a
veľkodušnej spolupráce medzi ľuďmi. Iba rešpekt pred vecami skúsenosti prináša
so sebou taký rešpekt pred druhými, jadrami skúsenosti, ktorý je oslobodený od
tútorstva, od vôle ovládať alebo klamať.