JOHN  DEWEY

 

 

 

REKONŠTRUKCIA  VO  FILOZOFII

 

 

 

 

 

Antológia z diel filozofov

Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencializmus

Hrušovský, I. a kolektív

Bratislava

Nakladateľstvo Epocha

1969

 

 

 

s. 85

 

I

 

Zmeny v chápaní filozofie

 

Človek sa líši od nižších živočíchov, pretože si zachováva svoje minulé skúsenosti. To, čo sa stalo v minulosti, prežíva znovu v spomienke. Okolo udalostí, ktoré sa odohrávajú dnes, zachytáva sa spleť myšlienok, týka­júcich sa podobných vecí prežitých v minulosti. U zvierat taká skúsenosť zaniká, len čo nastala, a každý nový úkon alebo utrpenie ostáva bez súvisu. Ale človek žije vo svete, kde je každý príbeh nabitý ozvenami a spomienkami na to, čo predchádzalo - kde každý dej pripomína iné veci. Preto človek nežije ako zvieratá v prírode len vo svete materiálnych veci, ale vo svete znakov a symbolov. Kameň je nielen tvrdý, je to nielen vec, o ktorú sa možno potknúť, ale je to pomník zosnulého pred­ka. Plameň nie je len niečo, čo hreje alebo páli, ale je symbolom trvalého života domácnosti, neprestajného zdroja jasu, výživy a prístrešia, ku kto­rému sa človek vracia zo svojich potuliek. Nie je to vhodný kutáč, ktorý môže popáliť a ublížiť, ale kozub, pri ktorom sa koná pobožnosť a za ktorý sa bojuje. A všetko to, čo charakterizuje rozdiel medzi zvieracím a ľudským, medzi kultúrou a len fyzickou prírodou, je len preto, že si človek pripomína, uchováva a zaznamenáva svoje skúsenosti.

Spomienky sú však len málokedy celkom presné. Prirodzene, že si zapamätáme, čo nás zaujíma a pretože nás to zaujíma. Na minulosť sa spomína nie kvôli nej samej, ale kvôli tomu, čo pridáva k prítomnosti. A tak je prvotný život pamäti skôr citový ako intelektuálny a praktický. Divoch si spomínal na včerajší boj so zvieraťom nie preto, aby azda skúmal vlastnosti zvieraťa vedeckým spôsobom, ani preto, aby uvažoval, ako by sa mu zajtra lepšie bojovalo, ale aby unikol dnešnej nude a omrzenosti tým, že si oživuje včerajšie napätie.

 

s. 86

 

Spomienka obsahuje celé vzrušenie zo zápasu, ale nie jeho nebezpečenstvo a úzkosť. Oživiť si ju a pokochať sa v nej obohacuje danú chvíľu o nový význam, o význam, ktorý sa líši od toho, ktorý fakticky prináleží alebo jej samej, alebo minulosti. Spomienka je náhradou skúsenosti, v ktorej sú všetky citové hodnoty ozajstnej skúsenosti, nie však jej napätie, striedajúce sa obraty a úzkosti. Víťazstvo v boji má ešte viac dráždivosti pri spomienkovom vojnovom tanci ako vo chvíli, víťazstva; vedomá a skutočne ľudská skúse­nosť štvanice sa dostavuje, keď sa o nej rozpráva a znova sa predvádza pri táborovom ohni. Počas samého zážitku je pozornosť upútaná prak­tickými podrobnosťami a napätím neistoty. Iba neskôr sa podrobnosti zoraďujú do súvislého príbehu a splývajú do významového celku. Vo chvíli samej praktickej skúsenosti žije človek z jedného okamihu na dru­hý, príliš zamestnaný práve danou úlohou. Len čo si tieto okamihy opa­kuje v myšlienke, vynára sa dráma so začiatkom, prostriedkom a pohy­bom až do vyvrcholenia výkonu alebo do podľahnutia.

Keďže si človek oživuje minulé skúsenosti preto, že dodávajú zaují­mavosť tomu, čo by ináč bolo ničotou prítomnosti prázdne, prejavuje sa prvotný život pamäti skôr fantáziou a obrazotvornosťou ako presným spomínaním. Je to napokon práve príbeh, dráma, čo má rozhodujúci význam. Vyberajú sa len tie náhodné okolnosti, ktoré majú citovú hod­notu pre prítomnosť, aby zvýšili intenzitu poviedky, ako sa opakuje v obrazotvornosti alebo sa rozpráva obdivujúcemu poslucháčovi. To, čo nezvyšuje napínavosť zápasu alebo neprispieva k zdôrazneniu úspechu alebo nezdaru - to sa vynecháva. Vedľajšie udalosti sa preskupujú, až sa nakoniec hodia do tej nálady, akú poviedka prináša so sebou. A tak človek dávnoveku, keď bol ponechaný sám na seba, ak nebol bezpro­stredne angažovaný v boji o existenciu, žil vo svete spomienok, ktorý bol svetom nápovedí. Nápoveď sa od spomienky líši tým, že sa ani nepokúšame overiť jej správnosť; jej správnosť je pomerne ľahostajná. Mračno naznačuje ťavu alebo ľudskú tvár. Nemohlo by ju naznačovať, keby nebola kedysi existovala aktuálna, doslovná skúsenosť s ťavou a tvárou. Ale na skutočnej podobnosti nezáleží. Hlavná vec je citový záujem o stopovanie tej ťavy alebo sledovanie osudu tej tváre, ako sa utvára a rozplýva.

Tí, čo študujú pradejiny ľudstva, rozprávajú o tom, akú obrovskú úlohu mali poviedky a báje o zvieratách a uctievanie zvierat. Niekedy sa z tohto historického faktu robí tajomstvo, akoby naznačoval, že pri­mitívny človek bol duševne ináč založený ako terajšie ľudstvo. Myslím však, že vysvetlenie je jednoduché.

 

s. 87

 

Kým sa nevyvinulo poľnohospodárstvo a vyššie formy výrobnej činnosti, striedali sa dlhé obdobia záhaľky s pomerne krátkymi obdobiami činnosti, vynakladanej na zabezpečenie potravy alebo ochrany pred útokom. Vzhľadom na svoje vlastné zvyky máme sklon predstavovať si ľudí ako zabratých do práce alebo zamest­naných; ak priamo nepracujú, aspoň rozmýšľajú a robia plány. Ale vtedy ľudia robili niečo, len keď boli na poľovačke, rybolove alebo na bojovej výprave. A predsa vedomie, keď bdie, musí mať nejakú náplň: nemôže ostať doslovne prázdne, lebo je telo lenivé. A aké myšlienky by sa malí vkradnúť do ľudského vedomia, ak nie skúsenosti so zvie­ratami, skúsenosti pretvorené účinkom dramatického záujmu stvárniť živšie a súvislejšie udalosti typické pre lov? Keď ľudia vo svojej fantázii dramaticky znova prežívali zaujímavé epizódy svojho skutočného života, nevyhnutne zdramatizovali aj zvieratá samy.

Zvieratá boli skutočnými dramatis personae a ako také prijímali na seba charakter osôb. Aj ony mali túžby, nádeje a strach, svoj citový život plný lásky a nenávisti, víťazstiev a porážok. Okrem toho, keďže zvieratá boli nevyhnutné na udržiavanie spoločenstva, stávali sa svojou činnosťou a svojím utrpením v ľudskej obrazotvornosti, ktorá si drama­ticky oživovala minulosť, skutočnými účastníkmi života spoločenstva. Hoci sa na zver poľovalo, predsa sa len nakoniec dala chytiť a bola teda priateľom a spojencom. Odovzdávala sa doslova na udržanie a blaho spoločenskej skupiny, ku ktorej patrila. A tak sa vytvorili nielen tie početné poviedky a legendy, ktoré sa s obľubou zaoberajú príhodami a vlastnosťami zvierat, ale aj tie komplikované obrady a spôsoby uctieva­nia, ktoré zo zvierat urobili predkov, hrdinov, kmeňové odznaky a bož­stvá. Nemyslíte si, dúfam, že som príliš odbočil od svojej témy - začiatky filozofie. Myslím si totiž, že historické pramene rozličných filozofií možno pochopiť jedine tak, keď sa zaoberáme, a to ešte viac a podrobnejšie, takými úvahami, ako sú tieto. Treba uznať, že bežné vedomie obyčajného človeka, ponechaného na seba samého, je skôr žia­dostivé ako intelektuálne, učenlivé, hádavé alebo hĺbavé. Nádeje a oba­vy, láska a nenávisť prestanú byť prvotnými faktormi určujúcimi ľudské konanie len vtedy, keď sa človek podrobí disciplíne, ktorá je jeho pri­rodzenosti cudzia a - z hľadiska prírodného človeka - umelá. Naše filozofické a vedecké knihy, prirodzene, písali ľudia, ktorí sa podrobili vo väčšej miere intelektuálnej disciplíne a kultúre. Ich myšlienky sú obyčajne rozumné. Naučili sa porovnávať svoje fantázie s faktami a uspo­radúvať svoje idey skôr logicky ako citové a dramatické. Keď si doprajú spriadať vidiny a snívať za bieleho dňa - čo je pravdepodobne častej­šie, ako sa konvenčné uznáva - sú si vedomí toho, čo robia. Tieto exkurzie vydeľujú a ich výsledky si nemýlia s objektívnymi skúsenosťami.

 

s. 88

 

Máme sklon posudzovať druhých podľa seba, a keďže vedecké a filozo­fické knihy píšu ľudia, u ktorých prevláda rozumný, logický a objektívny spôsob myslenia, pripísali akúsi podobnú rozumnosť aj priemernému a obyčajnému človeku. Potom sa prehliadne, že tak rozumnosť, ako aj nerozumnosť sú zväčša irelevantné a epizodické v nedisciplinovanej ľud­skej povahe; že ľuďom vládne skôr pamäť ako myslenie a že pamäť nie je spomínaním na skutočné fakty, ale asociáciou predstáv, nápoveďou, dramatickou fantáziou. Meradlom hodnoty nápovedí, vyvierajúcich z ve­domia, nie je zhoda s faktom, ale citové uspokojenie. Podnecuje a po­silňuje sa nimi cítenie a hodia sa do dramatickej poviedky? Sú v súlade s prevládajúcou náladou a možno ich začleniť do tradičných nádejí a obáv spoločenstva? Ak chceme chápať slovo sny v širšom význame, je sotva prehnané povedať, že človek okrem chvíľ, keď je zamestnaný konkrétnou prácou a angažovaný v boji, žije skôr vo svete snov ako vo svete faktov, a to vo svete snov spriadanom okolo túžob, ktorých splnenie alebo zma­renie tvorí jeho látku.

Pristupovať k dávnym vieram a tradíciám ľudstva, akoby to boli pokusy o vedecké vysvetlenie sveta, a to pokusy bludné a nezmyselné, znamená dopúšťať sa veľkej chyby. Materiál, z ktorého nakoniec vzniká filozofia, nemá do činenia s vedou "ani s vysvetľovaním. Je obrazný, symbolický pre obavy a nádeje, stvorený z domnienok a nápovedí; nemá význam sveta objektívnych faktov, odrážaného v intelekte. Je skôr poé­ziou a drámou ako vedou a vedecká pravda alebo nepravda, racionalita alebo nezmyselnosť faktu sa naň nevzťahuje práve tak, ako je od týchto vecí nezávislá poézia.

Pôvodný materiál však musí prejsť aspoň dvoma stupňami vývoja skôr, ako sa z neho stane vlastná filozofia. Jedným je štádium, na ktorom sa príbehy a legendy i ich sprievodné dramatizácie upevnia. Spočiatku sú tieto citom preniknuté záznamy skúseností často len príležitostné a pominuteľné. Zachycujú sa udalosti, ktoré vzrušujú city jednotlivca, a tie sa znovu prežívajú v poviedke aj v pantomíme. Ale niektoré skú­senosti sa opakujú často, pretože na nich záleží tej-ktorej skupine ako celku. Zovšeobecnia  sa a stanú sa majetkom spoločenstva. Na takomto dobrodružstve jednotlivca sa buduje, až sa stane reprezentačným a ty­pickým pre citový život kmeňa. Určité príhody majú rozhodujúci vplyv na blaho ľudskej skupiny ako celku, a tým nadobúdajú mimoriadny vý­znam a vážnosť. Zostaví sa určitá osnova tradície; príbeh sa stáva spolo­čenským dedičstvom a majetkom; pantomíma sa rozvíja v pravidelný obrad. Takto utvorená tradícia sa stáva akousi normou, s ktorou sa fan­tázia jednotlivca a nápoveď uvádzajú do súladu. Zostrojí sa trvalá kostra obrazotvornosti. Vyrastie spoločenský spôsob chápania života, do ktorého sa jednotlivci uvádzajú výchovou. Teda nevedomky, ako aj jasným spoločenským zámerom sa pamäť jednotlivca vždy prispôsobuje skupinový pamäti alebo tradícii a fantázie jednotlivcov sa upravujú podľa súboru názorov príznačných pre celé spoločenstvo. Poézia sa ustaľuje a stáva sa systémom. Príbeh sa zmení na spoločenskú normu. Na základe pôvodnej drámy, ktorá oživuje nejakú citovo významnú skúsenosť, ustanoví sa kult. Nápovede, predtým voľné, ustália sa v doktríny.

Systematický ráz a záväznosť takýchto doktrín sa prehlbuje a potvrdzuje výbojmi a politickým upevnením. Len čo sa rozšíri obvod nejakej dŕžavy, je tu rozhodná pohnútka, aby sa systematicky zoradili a zjednotili kedysi voľné a nestále viery. Okrem prirodzeného vyrovnávania; a prispôsobovania sa, ktoré vyplýva zo skutočnosti vzájomného styku; a z potrieb spoločného dorozumenia, často vedie vládcu politická nevy­hnutnosť k tomu, aby tradície a viery usporiadal jednotne, a tak rozšíril a zosilnil svoju vážnosť a svoj vplyv. Judea, Grécko, Rím a možno ostatné krajiny so starými dejinami podávajú svedectvo o tom, ako ustavične pretvárali dávnejšie miestne obrady a názory v prospech širšej spoločenskej jednoty a rozsiahlejšej politickej moci. Chcel by som požiadať, aby ste spolu so mnou predpokladali, že takýmto spôsobom vznikli významnejšie kozmogónie a kozmológie plemena práve tak, ako aj významnejšie etické tradície. Či je to celkom tak alebo nie, netreba skúmať, tobôž dokazovať. Pre naše účely stačí, že pôsobením spoločen­ských vplyvov nastalo ustálenie a usporiadanie názorov a kultov, ktoré dalo obrazotvornosti jej všeobecné črty a správaniu sa jeho všeobecné pravidlá, a že takéto upevnenie bolo nevyhnutným predpokladom pre utvorenie akejkoľvek filozofie, ako tomu výrazu rozumieme.

Hoci toto usporiadanie a zovšeobecnenie ideí a princípov viery je nevyhnutnou podmienkou, samo predsa ešte nestačí, aby vznikla filozofia. Chýba ešte pohnútka k logickému systému a intelektuálnemu dôkazu. Môžeme predpokladať, že takouto pohnútkou bola potreba zmieriť mravné normy a ideály, stelesnené v tradičnom zákonníku, s postupne vzrastajúcim pozitivistickým poznaním faktov. Lebo človek nemôže byť nikdy len výtvorom nápovede a fantázie. Požiadavky trvalej existencie ho nútia venovať trochu pozornosti konkrétnym faktom sveta. Hoci je pre­kvapujúce, ako málo prostredie fakticky usmerňuje tvorenie  ideí,  lebo neexistujú také nezmyselné názory, aby ich niektorí ľudia neprijímali, predsa len prostredie núti k určitému minimu správnosti tým, že ináč hrozí zánikom. Že určité veci sú potraviny, že ich možno nájsť na urči­tých miestach, že voda zaplavuje, oheň páli, že ostré hroty prenikajú a bodajú, že ťažké veci, ak nie sú podopreté, padajú, že deň a noc sa striedajú  s  určitou pravidelnosťou,  práve  tak horúčava  a zima,  vlhko a sucho - takéto prozaické fakty sa vnucujú aj do primitívnej pozor­nosti.

 

s. 90

 

Niektoré z nich sú také zrejmé a také dôležité, že sa s nimi nespája takmer nič fantastické. Auguste Comte kdesi hovorí, že nepozná nijakých divochov, ktorí by mali boha zemskej príťažlivosti, hoci ináč si urobili božstvo azda z každého prírodného javu alebo sily. Postupne vyrastá súbor všedných zovšeobecnení, ktorými sa uchováva a prenáša múdrosť plemena o pozorovaných faktoch a prírodných procesoch. Toto poznanie je spojené najmä s výrobnou činnosťou, s remeslom a umením, kde sa vyžaduje, ak konanie má byť úspešné, pozorovanie materiálov a procesov a kde úkony sú také súvislé a pravidelné, že kŕčovité kúzla nestačia. Príliš fantastické predstavy sa vylučujú alebo porovnávajú s tým, čo sa skutočne deje.

Námorník bude pravdepodobne viac holdovať poverám, ako to te­raz nazývame, než napríklad tkáč, lebo svojou činnosťou je viac vydaný napospas náhlej zmene a nepredvídanej príhode. Ale aj námorník, hoci by pokladal vietor za nespútaný prejav rozmaru dajakého veľkého ducha, predsa sa bude musieť oboznámiť s niektorými čisto mechanickými zá­sadami úpravy člna, plachiet a vesiel podľa vetra. Oheň možno chápať ako nadprirodzeného draka, lebo svižný, svetlý a hltavý plameň vyvolal dakedy zdanie svižného a nebezpečného plaza. Ale gazdiná, ktorá sa stará o oheň a hrnce, v ktorých sa varí jedlo, bude predsa len nútená pozorovať určité mechanické fakty ťahu a prikladania na oheň a pre­menu dreva na popol. Ešte viac overiteľných podrobností o podmienkach a následkoch účinku tepla si hromadí kovorobotník. Pri zvláštnych a obradných príležitostiach bude sa možno pridŕžať tradičnej viery, ale všedné domácke používanie zapudí toto ponímanie na väčšinu času, keď sa mu oheň bude správať rovnomerne a prozaicky, takže ho môže ovládať praktickými vzťahmi príčiny a účinku. Ako sa výrobná činnosť vyvíja a remeslá špecializujú, rozmnožuje sa súbor pozitívneho a vy­skúšaného poznania a pozorované súvislosti sa stávaj á zložitejšími a rozsiahlejšími. Remeselné postupy tohto druhu sprostredkujú, zdra­vému rozumu to vlastné poznanie prírody, v ktorom má veda svoje korene. Tak sa vytvára nielen zbierka pozitívnych faktov, ale aj zruč­nosť v zaobchádzaní s materiálmi a nástrojmi a podporuje sa vývoj expe­rimentálneho návyku mysle, len čo sa nejaké umenie môže povzniesť nad číre pravidlo zvyku.

Imaginačný súbor vier, úzko súvisiacich s mravnými návykmi spo­ločenskej skupiny, s jej citovým založením a s tým, čo jej dáva útechu, ešte dlho zotrváva po boku vzrastajúceho súhrnu pozitívnych poznatkov. Kdekoľvek je to možné, preplieta sa oboje; v iných bodoch ich vnútorné nezrovnalosti zabraňujú ich zlúčeniu, ale oboje sa zachováva oddelene akoby v rozličných priehradkách.

 

s. 91

 

Keďže sa jedna vec jednoducho kladie na druhú, necíti sa ich. nezlučiteľnosť a netreba ich zmierovať. Vo väčšine prípadov sa tie dva druhy výtvorov vedomia udržiavajú oddelene preto, že sa stávajú majetkom rozličných spoločenských tried. Náboženské a poetické viery, ktoré nadobudli určité spoločenské a politické hodnoty a funkcie, udržiavajú sa v lone vyššej triedy, priamo spojenej s vládnu­cimi činiteľmi spoločnosti. Ale fyzicky pracujúci a remeselníci, ktorí poznajú fakty prozaicky, budú zaujímať pravdepodobne nijaké spoločenské postavenie a ich druh vedomostí nebude mať spoločenskú vážnosť, ako všeobecne vyplýva z postoja k tomu, kto pracuje rukami a zapodieva sa činnosťou, užitočnou pre telo. Bezpochyby práve táto skutočnosť spô­sobila v Grécku, že i napriek bystrému pozorovaniu, mimoriadnej schop­nosti logického usudzovania a veľkej slobode hĺbania, k akej dospeli Aténčania, nedošlo u nich k všeobecnému a sústavnému uplatňovaniu experimentálnej metódy. Keďže výrobca-remeselník stál na spoločenskej stupnici len o jeden stupeň vyššie ako otrok, jeho druh poznania i me­tóda, od ktorej jeho poznanie záviselo, neboli uznávané a nemali vážnosť.

Predsa však nastal čas, keď poznanie faktov nadobudlo takú hĺbku a rozsah, že sa dostalo do protirečenia nielen s podrobnosťami, ale aj s duchom a s povahou tradičných a imaginačných vier. Bez toho, že by sme sa púšťali do nevyriešenej otázky, ako a prečo to holo, niet pochýb, že práve to sa stalo základom, ako ho nazývame - sofistického hnutia v Grécku, v rámci ktorého vznikla filozofia v tom zmysle, ako tomu výrazu rozumie západný svet. Skutočnosť, že sofisti mali nedobré meno, ktoré im dali Platón a Aristoteles a ktoré nijako nevedeli zo seba striasť, je dôkazom, že u sofistov išlo predovšetkým o boj medzi tými dvoma typmi vier, a toto protirečenie rozkolísalo sústavu náboženských vier i morálny kódex, ktorý s ňou bol úzko spätý. Sokrates sa bezpochyby úprimne snažil zmieriť tieto dve strany; ale skutočnosť, že pristupoval k veci z hľadiska faktovej metódy, dávajúc prednosť jej poučkám a kri­tériám, stačila, aby mu vyniesla odsúdenie na smrť ako hanobiteľovi bohov a kaziteľovi mládeže.

Sokratov osud a zlá povesť sofistov nám azda ozrejmia niektoré z markantných protikladov medzi vierou preniknutou tradičným citom na jednej strane a prozaickým poznaním faktov na strane druhej; účelom ich porovnania je vyzdvihnúť okolnosť, že síce všetky výhody toho, čo nazývame vedou, boli na strane faktového poznania, ale výhody spolo­čenského uznania a vážnosti, ako aj úzkej spätosti s tým, čo dáva životu jeho hlbšie hodnoty, boli pri tradičnej viere. Špecifické a overené po­znatky o veciach, ktorými bol človek obklopený, mali, ako sa zdá, iba obmedzený a odborný rozsah.

 

s. 92

 

Mali do činenia s umením, a účel i dobro umelca koniec koncov nesiahali príliš ďaleko; boli vecou podradnou a tak­mer otrockou. Kto by kládol umenie obuvníka na rovnakú úroveň s ume­ním vládnuť štátu? Kto by staval aj vyššie umenie lekára uzdravovať telo na roveň kňazskému umeniu uzdravovať dušu? Takto Platón ne­prestajne poukazuje na tento protiklad vo svojich dialógoch. Obuvník vie posúdiť akosť topánok, ale vôbec nevie posúdiť dôležitejšiu otázku, či a kedy je dobré nosiť topánky; lekár sa vyzná v otázke zdravia, ale nevie, či je lepšie byť zdravý alebo zomrieť. Umelec je síce znalcom, pokiaľ ide o obmedzené odborné otázky, ale je bezradný, keď sa vynoria skutočne dôležité otázky, otázky mravné, o hodnotách. Jeho druh pozna­nia je teda svojou podstatou menejcenný a treba ho kontrolovať vyšším druhom poznania, ktorý odkryje konečné ciele a účely a ktorý takto určí a zabezpečí technickému a mechanickému poznaniu príslušné miesto.

Okrem toho nachádzame na stránkach Platóna - vďaka jeho vý­stižnému dramatickému zmyslu - živo opísané, ako sa u toho alebo onoho jednotlivca odzrkadľovalo, protirečenie medzi tradíciou a novými požiadavkami čisto intelektuálneho poznania. Konzervatívcov veľmi za­ráža myšlienka, že by sa vojenské umenie malo učiť podľa abstraktných pravidiel, vedecky. Veď sa nebojuje len tak, bojuje sa za vlasť! Abstrakt­ná veda nemôže vštepiť lásku a vernosť, ani nemôže nahradiť - hoci len po odbornej stránke - tie bojové spôsoby a prostriedky, v ktorých sa tradične stelesnila oddanosť vlasti. Umeniu bojovať sa možno naučiť tak, že sa muž pripojí k tým, ktorí sa sami naučili brániť svoju vlasť, a dá sa nadchnúť ich ideálmi a zvykmi; slovom, tým, že sa dá prakticky zasvätiť do gréckej tradície boja. Pokúšať sa odvodiť abstraktné pravidlá z porovnávaní domácich spôsobov boja so spôsobmi nepriateľa znamená vlastne už pomaly prechádzať k tradíciám a bohom nepriateľa: je to, akoby sa začala klamať vlasť.

Takéto hľadisko - ak si ho živo predstavíme - nám umožňuje dokonale pochopiť antagonizmus vyvolaný pozitivistickým hľadiskom, keď sa ocitlo v protirečení s tradičným. Toto druhé bolo hlboko zakorenené v spoločenských návykoch a sklonoch; bolo preťažené mravnými cieľmi, pre ktoré ľudia žili, a mravnými pravidlami, podľa ktorých sa riadili. Bolo preto rovnako základné a rovnako obsiahle ako sám život a pulzo­valo, vrelo planúcimi farbami života spoločenstva, v ktorom ľudia reali­zovali svoje vlastné bytie. Na rozdiel od toho pozitivistické poznanie sa zaoberalo len tým, čo bolo fyzicky užitočné a nebolo vrúcne späté s pred­stavami, ktoré posvätili obete predkov a pobožnosť súčasníkov. Pre svoj obmedzený a konkrétny charakter bolo suché, tvrdé a chladné.

Ale bystrejšie hlavy, ako aj sám Platón, sa už nemohli uspokojiť s tým, aby prijímali - spolu s konzervatívnymi občanmi tých čias - staré viery starým spôsobom.

 

s. 93

 

Rast pozitívnych poznatkov aj kritického, skúmavého ducha ich podkopal v starej podobe. Pokiaľ ide o určitosť, presnosť a overiteľnosť, boli všetky výhody na strane nového spôsobu poznania. Tradícia bola svojím cieľom a rozsahom vznešená, ale vo svo­jich základoch neistá. Život bez otázok - povedal Sokrates - nie je pre človeka, ktorý je bytosť skúmavá, pretože je bytosť rozumová. Preto človek musí pátrať po zmysle vecí, a nie ich prijímať zo zvyku a od politickej autority. Čo sa malo urobiť? Mala sa vyvinúť metóda rozu­mového skúmania a dôkazov, ktorá by postavila podstatné prvky tradičnej viery na neotrasiteľnú základňu; mala sa vyvinúť metóda myslenia a po­znania, ktorá by síce tradíciu očistila, ale jej mravné a spoločenské hod­noty zachovala neporušené; ba očistiac ich, pridala by im ešte silu a vážnosť. Stručne povedané, išlo o to, aby sa veci, ktoré spočívali v zvyklosti, znova postavili na nohy tak, aby sa už neopierali o návyky minulosti, ale o metafyziku bytia a vesmíru. Metafyzika je náhrada za zvyklosť ako zdroj a zábezpeka vyšších mravných a spoločenských hod­nôt - to je vedúca téma európskej klasickej filozofie, ako ju vyvinul Platón a Aristoteles - filozofie, pripomínajme si to stále, obnovenej a znova hlásanej kresťanskou filozofiou stredovekej Európy.

Z tejto situácie, ak sa nemýlim, pramení celá tradícia o funkcii a poslaní filozofie, ktorá až do najnovších čias ovládala systematické a konštruktívne filozofie západného sveta. Ak je naša hlavná téza správ­na, že filozofia má svoje korene v snahe zmieriť tie dva rôzne typy výtvoru ľudského intelektu - máme v rukách kľúč k hlavným črtám ďalšieho vývoja filozofie, pokiaľ, pravda, nemala zápornú a rozkolnícku povahu.

Ako prvú črtu treba uviesť, že sa filozofia nevyvíjala nezaujato zo zjavných začiatkov bez predsudkov. Jej úloha jej bola vymedzená od samého začiatku. Mala plniť určité poslanie a s týmto poslaním bola vopred spriaznená. Mala vyťažiť podstatné mravné jadro z ohrozených tradičných vier minulosti. Potiaľ je všetko v poriadku; tá práca bola kritická a v záujme jedinej pravej konzervatívnosti - tej, ktorá si ochraňuje hodnoty, ktorých sa ľudstvo dopracovalo, a nepremrháva ich. Lenže už vopred jej bolo vštepené aj to, ťažiť túto mravnú podstatu v duchu, ktorý sa zhodoval s duchom vier minulostí. Spätosť s obra­zotvornosťou a spoločenskou autoritou bola príliš úzka, aby sa mohla radikálne prerušiť. Nebolo možné chápať obsah spoločenských ustano­vizní vo forme, ktorá by sa od základu odlišovala od tej, v ktorej existo­vali predtým v minulosti. Filozofia dostala za úlohu obhájiť rozumovými dôvodmi ducha, i keď nie formu prijatých vier a tradičných zvykov.

 

s. 94

 

Filozofia,  ktorá  vznikla  ako výsledok  tejto snahy,   zdala   sa priemernému Aténčanovi dosť radikálnou, ba aj  nebezpečnou pre rozdielnosť svojej formy a metódy. V zmysle očisťovania od výstrelkov a vylučovania činiteľov, ktoré boli priemernému občanovi celkom totožné so základnými predstavami viery, bola radikálna. Ale z hľadiska histo­rickej perspektívy a v protiklade k rozličným typom myslenia, ktoré sa vyvinuli neskôr v odlišných spoločenských prostrediach, dnes ľahko vidíme, ako napriek všetkému Platón i Aristoteles predstavujú hlboký odraz gréckych tradícií a návykov, takže ich spisy - spolu so spismi veľkých dramatikov - ostávajú najlepším úvodom študenta do samého jadra ideálov a tendencií typicky gréckeho života. Bez gréckeho náboženstva, gréckeho umenia, gréckeho občianskeho života ich filozofia by bola bývala nemožná; ale účinok tejto vedy, na ktorej si filozofi najviac zakladali, bol, ako sa javí, povrchný a nepatrný. Tento apologetický duch filozofie vyniká ešte zreteľnejšie, keď okolo dvanásteho storočia stredo­veké kresťanstvo v snahe vyjadriť sa v systematickej a racionálnej forme použilo na svoje ospravedlnenie pred rozumom filozofiu klasickú, najmä Aristotelovu. Niečo celkom podobné urobili hlavné filozofické systémy v Nemecku v ranom 19. storočí, keď si Hegel vytýčil úlohu ospravedlniť v mene racionálneho idealizmu tie učenia a ustanovizne, ktoré boli ohro­zené novým duchom vedy a ľudovej vlády. Výsledok bol ten, že veľké systémy neboli bez straníckeho ducha, a ten sa uplatňoval v prospech predpojatých vier. Keďže sa súčasne hlásili k úplnej intelektuálnej ne­závislosti a rozumovosti, bol výsledok príliš často ten, že sa filozofii vtláčal prvok neúprimnosti, ktorý bol tým zákernejší, že si ho vôbec neboli vedomí tí, čo filozofiu udržiavali.

A to nás privádza k druhej črte filozofie, vyplývajúcej z jej za­čiatkov. Keďže bola zameraná na rozumové ospravedlnenie vecí, ktoré sa predtým uznávali na základe toho, že vyhovovali citové a spoločnosť si ich vážila, musela výdatne používať rozumový a dôkazový aparát. Pre­tože látky samy, s ktorými pracovala, nemali rozumovú povahu, hľadala akosi oporu vzadu a kryla sa logickou formou. Ak ide o faktické skutoč­nosti, možno sa uspokojiť s jednoduchšími a hrubšími spôsobmi demon­štrácie. Postačí takrečeno predviesť fakt, o ktorý ide, a ukázať ho - je to základný tvar všetkej demonštrácie. Ale keď ide o to, aby sa ľudia presvedčili o pravdivosti názorov, ktoré sa už nemajú prijímať len preto, že tak hovorí zvyk a spoločenská autorita, ale ktoré ani nemožno empi­ricky overiť, niet sa čoho zachytiť, okrem toho, že sa zveličia známky prísneho myslenia a strohej demonštrácie. Takto vzniká onen jav abstraktného definovania a ultravedeckej argumentácie, ktorý mnohých odpudzuje od filozofie, ale ktorý je pre jej ctiteľov jedným z jej hlavných pôvabov.

 

s. 95

 

Tam, kde to dopadlo najhoršie, redukovala sa filozofia na čosi ako prehliadku zložitej terminológie, na punktičkársku logiku a domýšľavé uctievanie čírych vonkajších foriem obsiahlej a malichernej demonštrá­cie. A aj v tom najlepšom prípade ukázala filozofia sklon premrštené lipnúť na sústave kvôli nej samej a prehnane si nárokovala istotu. Biskup Butler povedal, že vodidlom života je pravdepodobnosť; ale málo filozo­fov bolo dosť odvážnych, aby priznali, že sa filozofia môže uspokojiť len s niečím pravdepodobným, Zvyky, diktované túžbou a tradíciou, robili si nároky na konečnosť a než meniteľnosť. Osobovali si, že dávajú isté a nezmeniteľné zákony správania sa. Na podobnú nezvratnosť si robila nárok filozofia už veľmi skoro vo svojich dejinách - a od tých čias čosi z tejto letory ostalo visieť, na klasických filozofiách. Zakladali si na tom, že sú vedeckejšie ako vedy, dokonca že filozofia je nevy­hnutná, lebo špeciálne vedy nie sú schopné dosiahnuť konečnú a úplnú pravdu. Bolo niekoľko rozkolníkov, ktorí sa odvážili tvrdiť, ako William James, že „filozofia, to je videnie" a že jej hlavnou úlohou je zbavovať ľudský rozum zaujatosti a predsudkov a obohacovať vnímavosť človeka k okolitému svetu. Ale vcelku si filozofia robila oveľa ctižiadostivejšie nároky. Vysloviť sa úprimne, že filozofia sa nemá s čím pochváliť okrem hypotéz a že tieto hypotézy majú cenu, len pokiaľ robia ľudský rozum vnímavejším k okolitému životu, podobalo by sa popretiu samej filo­zofie.

Treťou črtou je, že súbor vier, diktovaných túžbou a obrazotvornos­ťou, ktoré sa pod vplyvom spoločenskej autority vyvinuli v závažnú tradíciu, prenikal všade a zasahoval všetko. Bol takmer všadeprítomný, prejavoval sa vo všetkých jednotlivostiach spoločenského života, tlak bol stály a jeho vplyv všeobecný. Bolo teda azda nevyhnutné, že s ním súperiaci princíp, totiž reflektívne myslenie, smeroval k podobnej všeobecnosti a obsiahlosti. Reflektívne myslenie chcelo byť všeobsiahle a ďalekosiahle po stránke metafyzickej, ako bola tradícia po stránke spoločenskej. A bola práve len jedna cesta, ktorou bolo možné splniť túto ašpiráciu v spojitosti s nárokom na logický systém a istotu.

Všetky filozofie klasického typu robili presne vymedzený a základný rozdiel medzi dvoma ríšami existencie. Jedna z nich zodpovedá nábo­ženskému a nadprirodzenému svetu ľudového podania; ten sa vo svojej metafyzickej úprave stal svetom poslednej, najvyššej skutočností. Keďže sa posledný zdroj i sankcie všetkých dôležitých právd a noriem správa­nia sa v pospolitom živote nachádzali vo vyšších, nesporných nábožen­ských vierach, rovnako i absolútna a najvyššia skutočnosť filozofie posky­tovala jedinú bezpečnú záruku pravdy o empirických veciach a jediné rozumové vodidlo primeraných spoločenských zriadení aj správania sa jednotlivca.

 

s. 96

 

Oproti tejto absolútnej a noumenálnej skutočnosti, ktorú bolo možné poznávať len na základe systematickej disciplíny samej filo­zofie, stál bežný empirický, len relatívne skutočný svet javov všednej skúsenosti, práve s týmto svetom boli späté praktické záležitosti a potreby ľudí. A na tento nedokonalý a pominuteľný svet sa vzťahovala faktová, pozitivistická veda.

Táto črta, podlá mojej mienky, pôsobila najhlbšie na klasické chápanie povahy filozofie. Filozofia si nárokovala úlohu dokazovať existenciu akejsi transcendentálnej, absolútnej alebo vnútornej skutočnosti a zjavovať človeku povahu a tvárnosť tejto vyššej a poslednej skutočnosti. Vystu­povala leda s nárokom, že vo svojich rukách má vyšší nástroj poznania, ako používa pozitívna veda i obyčajná praktická skúsenosť, a že sa vy­značuje vyššou vážnosťou a dôležitosťou - a tento nárok jej nemožno uprieť, ak vedie človeka k dôkazu a nazeraniu akejsi Skutočnosti za hra­nicami tej, ktorá sa odhaľuje nášmu každodennému životu i našim špe­ciálnym vedám.

Tento nárok, pravda, rozliční filozofi z času na čas popierali. No boli to väčšinou tvrdenia agnostické a skeptické. Uspokojovali sa s tým, že absolútna a najvyššia Skutočnosť presahuje ľudskú chápavosť. Ale neodvažovali sa popierať, že by takáto Skutočnosť bola primeranou oblasťou pre uplatnenie filozofického poznania, keby len bola prístupná ľudskému intelektu. Len pomerne nedávno vzniklo nové chápanie vlast­ného poslania filozofie. Tento cyklus prednášok bude venovaný výkladu niektorých hlavných bodov, v ktorých toto odlišné chápanie filozofie kontrastuje s tým, čo sme tu nazvali klasickým chápaním. Tu možno naň poukázať len predbežne a letmo. Je zahrnuté vo výklade, ktorý sme podali o pôvode filozofie na základe autoritatívnej tradície; táto tradícia bok pôvodne diktovaná obrazotvornosťou človeka, pracujúcou pod vply­vom lásky a nenávisti a v záujme citového vzruchu a uspokojenia. Oby­čajná pravdovravnosť vyžaduje povedať, že tento výklad o vzniku všeli­jakých filozofií, nárokujúcich si systematicky hovoriť o absolútnom Bytí, som podal so zlým úmyslom: zdá sa mi, že táto genetická metóda prístupu je účinnejším spôsobom na podvrátenie tohto typu filozofického teoretizovania, ako by mohol byť akýkoľvek pokus o jeho logické vyvrátenie.

Ak sa podarí tejto prednáške zanechať vo vašom vedomí ako rozum­nú hypotézu tú ideu, že filozofia nevznikla z látky intelektuálnej, ale spoločenskej a citovej, tak sa jej tiež podarí zmeniť váš postoj k tradič­ným filozofiám. Budete ich vidieť z nového zorného uhla a postavia sa do nového svetla; vynoria sa okolo nich nové otázky a budú sa črtať nové meradlá na ich posudzovanie.

 

s. 97

 

Ak niekto začne bez mentálnych výhrad študovať dejiny filozofie nie izolovane, ale ako jednu kapitolu v rozvoji civilizácie a kultúry; ak dejiny filozofie spojí so štúdiom antropológie, prvobytného života, dejín náboženstva, písomníctva a spoločenských zriadení, ten - o tom som presvedčený - získa vlastný nezávislý úsudok o hodnote, akú má tu podaný výklad. Ak takto uvažujeme o dejinách filozofie, nadobúdajú nový význam. Čo stratia zo stanoviska vedy, ktorá by vlastne len chcela byť vedou, získajú znova zo stanoviska ľudskosti. Namiesto hádok súperov o povahu skutočnosti máme tu dejisko ľudských zrážok medzi spolo­čenskými účelmi a snaženiami. Namiesto nemožných pokusov o prekro­čenie skúsenosti nadobúdame významný záznam o tom, ako sa ľudia usilovali formulovať si veci skúsenosti, ku ktorým najhlbšie a najvášni­vejšie lipnú. Namiesto neosobných a čisto špekulatívnych snáh. aby sme ako vzdialení diváci rozjímali o povahe absolútnych vecí osebe, získa­vame živý obraz o tom, ako si premýšľajúci ľudia vyberajú, aký život by si želali a na aké ciele by chceli zamerať svoju rozumovú činnosť.

Ktokoľvek z vás dôjde k takémuto názoru o minulosti filozofie, každého to nevyhnutne privedie k tomu, aby mal celkom určitú koncep­ciu o rozsahu a účele filozofie v budúcnosti. Nevyhnutne dospeje k ná­zoru, že čím bola filozofia nevedomky, bez toho, že by to vedela alebo chcela, a takrečeno skryto, musí byť v budúcnosti zjavné a zámerné. Keď sa uzná, že pod zámienkou hovoriť o poslednej skutočnosti filozofia sa zapodievala vzácnymi hodnotami stelesnenými v spoločenských tra­díciách, že vytryskla zo zrážky medzi spoločenskými cieľmi a z protire­čenia medzi zdedenými ustanovizňami a nezlučiteľnými sklonmi svojej doby, budeme vidieť poslanie budúcej filozofie v tríbení ideí ľudí, pokiaľ ide o spoločenské a mravné zápasy ich vlastných dní. Jej účelom je stať sa, pokiaľ je to ľudsky možné, orgánom zaoberajúcim sa týmito protirečeniami. To, čo je hádam náročné nereálne, keď sa vyjadruje vo vymedzených metafyzických pojmoch, stáva sa neobyčajne význam­ným, keď sa spojí s drámou živého boja spoločenských predstáv a ideá­lov, filozofia, ktorá sa vzdá svojho do istej miery neplodného monopolu hovoriť o Absolútnej a Poslednej Skutočnosti, nájde odškodnenie v tom, že bude osvecovať mravné sily, ktoré hýbu svetom, a prispievať k ľud­skému snaženiu o dosiahnutie usporiadanejšieho a rozumnejšieho šťastia.

 

 

 

SKÚSENOSŤ   A   PRÍRODA

 

I

 

Skúsenosť a filozofická metóda

 

Skúsenosť - ako povedal pán Ralph Peny - je dvojznačné slovo. O jeho klzkosti svedčí nedôslednosť, ktorou sa vyznačujú mnohí mys­litelia. Na jednej strane sa horlivo hlásia k empirickej metóde, prisa­hajú na a priori a transcendentné, sú citliví na obvinenie, že používajú údaje nepotvrdené skúsenosťou. Na druhej strane sú náchylní neuznávať pojem skúsenosti; skúsenosť je, hovoria, čisto subjektívna a ktokoľvek ju skúma ako predmet, logicky nevyhnutne vyúsťuje do najkrajnejšieho idealizmu.

Akokoľvek zaujímavá je táto téma, nie je naším úmyslom vysvetľovať tento protirečivý postoj, Možno však predpokladať, že tí, čo si tak protirečia, myslia v dvoch izolovaných svetoch rozpravy. Verní empi­rickej metóde uvažujú o skúsenosti v pojmoch moderného vývinu vedec­kej metódy; ich predstava skúsenosti ako osobitného predmetu pochádza však z iného prameňa — z introspektívnej psychológie, ako bola vypra­covaná v 19. storočí.1 My si však musíme vybrať. Ak je stotožnenie skúsenosti s čisto mentálnymi stavmi správne, je prijatie empirickej me­tódy ako vedeckej cesty k pochopeniu prírody a ľudskej spoločnosti neprípustné. A ak je vedecká metóda svojou podstatou empirická, pred­met skúsenosti nemôže byť tým, čo nám povedali introspektívni psychológovia.

 

Poznámka: (1) „Psychologicky: Vedomie ako proces uskutočňujúci sa v čase.“ To je primárna definícia v Baldwinovom Slovníku filozofie a psychológie.

 

s. 100

 

Či je alebo nie je táto domnienka správna, spoznanie nedôslednosti nám umožňuje - tak autorovi, ako aj čitateľovi – zachytiť a udržať dvojznačnú ideu skúsenosti, kedykoľvek chcenie použiť závery skúse­nosti pre filozofiu, najmä keď ide o jej závery pre teóriu prírody, sveta a vesmíru, ako v tejto rozprave. A nepoznám lepší spôsob varovať čitateľa pred nesprávnym pochopením tohto zámeru, ako mu pripomenúť, aby pri čítaní tejto state chápal „skúsenosť" v tom zmysle, v ktorom sám používa tento pojem, keď vyhlasuje, že bude verný empirickej me­tóde, a nie v tom zmysle, v ktorom ho používa, keď tvrdí, že skúsenosť je momentálna, súkromná a psychická.

Účel filozofie môžeme realizovať dvoma spôsobmi; môžeme vychá­dzať zo skúsenosti vcelku, skúsenosti v jej primárnych a surových for­mách, a pomocou jej význačných čŕt a osobitných tendencií všimnúť si niečo zo stavby sveta, ktorý ju utvára a udržiava. Alebo môžeme vychádzať z vytríbených, vybraných produktov, najautentickejších vý­rokov vyskúšaných metód vedy, a postupovať od nich späť k prvotným faktom života. Tieto dve metódy sa líšia, pokiaľ ide o ich východiskový bod a smer, nie však pokiaľ ide o cieľ a možný obsah. Tí, čo vychádzajú z hrubej, každodennej skúsenosti, musia pamätať na objavy najšpeciálnejšieho poznania a tí druhí musia akosi dôjsť späť k bežným faktom každodennej existencie.

Obidva spôsoby prístupu majú svoje výhody a nebezpečenstvá. Šťastní sú tí, čo sú schopní postupovať cestou technického a zdokonale­ného poznania, nazývaného veda. Ale história myslenia ukazuje, ako ľah­ko zabúdajú, že veda je napokon umenie, zdokonalená zručnosť v skú­maní; odhaľuje, že tí, čo bezprostredne nenarábajú týmto umením, ľahko pokladajú vedu za niečo ukončené, absolútne samo osebe, a nie za vý­sledok istej techniky. Dôsledné „vedecké" filozofie vždy znovu a znovu bral: vedu svojej doby za základ, z ktorého vychádzali, len aby ich neskoršia veda vyvrátila. Ale aj keď veda určitého obdobia poskytuje pomerne spoľahlivé základy, filozof okrem svojho ostrovtipu a svedomitosti nikdy nemá záruku, že ich nepoužije spôsobom, ktorý ho za­vedie na scestie. Zaprisahaní vedeckí filozofi používali kedysi dávnejšie špeciálne výsledky vedy spôsobom, ktorý popiera, neuznáva alebo vyvra­cia zjavné a bezprostredné fakty všeobecnej skúsenosti bez ohľadu na to, že tým filozofia pácha samovraždu.

Na druhej strane metóda, ktorá vychádza z makroskopickej skúse­nosti, vyžaduje si nezvyčajnú nestrannosť a trpezlivosť. Predmet vedy, či tak alebo onak, je prinajmenej „tam"; je to presne určený súhrn fak­tov a princípov zhrnutý v knihách, ktorý má určitý druh nezávislej vonkajšej existencie. Ale drsná a vitálna skúsenosť je proteovská; vec nálad a napätí.

 

s. 101

 

Zachytiť a opísať ju je úlohou umelca, ako aj rozhľadeného praktika. Ako ukazuje história myslenia, je obvyklé, ba natoľko obvyklé, že je to hádam do istej miery nevyhnutné, že filozof do svojich opisov priamej skúsenosti pridáva interpretácie predchádzajúcich mysliteľov. Príliš často však profesionálny empirik iba nahrádza analýzu skutoč­nosti, ktorú človek uskutočňuje svojím životom, dialektickým vývojom istého pojmu skúseností.

Filozofia, ktorá od 17. storočia získala bezmála monopol na titul ,,empirizmus", výstižne ilustruje toto nebezpečenstvo. Zo skúsenosti ne­možno bezpečne vytvoriť nijaký ,,izmus". Lebo každá interpretácia skú­senosti nevyhnutne zjednodušuje; zjednodušovanie má určitý smer a smer môže byť určovaný návykom, ktorý sa pokladá za prirodzený len preto, že je tradične blízky. Najmenej dvesto rokov sa mnoho ná­boženských, hospodárskych a politických záujmov sústreďovalo na posta­venie indivídua. Odtiaľ pochádza sklon všetkých systémov, okrem kla­sických tradičných škôl, myslieť spôsobom, ktorý robí individualitu niečím izolovaným a centrálnym. Kto by nevedel, s akým víťazoslávnym tónom bola vyslovená otázka, keď sa spomínal pojem skúsenosti: „Koho skú­senosť?" Záver je, že skúsenosť nielenže je vždy niekoho, ale že osobitná povaha ,,niekoho" tak prenikavo ovplyvňuje skúsenosť, že je iba niekoho, a preto nikoho a ničoho iného.

Dialektickú situáciu, ktorá takto vzniká, možno ilustrovať citátom, typickým pre mnohé súčasné filozofovanie. ,,Keď sa pozerám na stoličku, hovorím, že je predmetom mojej skúsenosti. Čo však skutočne skusujem, je iba veľmi málo prvkov tvoriacich stoličku, najmä farba, ktorú má stolička v týchto osobitných svetelných podmienkach, tvar stoličky, pozorovaný z tohto uhla, atď." Človek, ktorý má túto skúsenosť, na roz­diel od filozofa, ktorý o nej teoretizuje, by pravdepodobná povedal, že najúplnejšie zažil skúsenosť stoličky nie vtedy, keď sa na ňu pozeral, ale keď si na ňu chcel sadnúť, pretože jeho skúsenosť nie je obmedzená na farbu v istých svetelných podmienkach ani na tvar. Pravdepodobne by povedal, že keď sa na ňu pozerá, namiesto toho, aby skusoval niečo menej ako stoličku, skusuje oveľa viac: že vníma široký priestorový kon­text ako izbu, v ktorej sa stolička nachádza, rozpätie jej histórie, vrátane aj veku stoličky, cenu za ňu zaplatenú, verejné, ako aj súkromné dôsled­ky vyplývajúce z jej používania ako nábytku v domácnosti atď.

Takéto poznámky nič nedokazujú. Naznačujú však, ako ďaleko sa dostal istý druh filozofických diskusií, aj keď podľa mena skúsenostných, od každodenného zmyslu skúsenosti. Zaujímavé výsledky možno do­siahnuť, ak sa dialekticky vyvinie taký pojem skúsenosti, aký je v citáte.

 

s. 102

 

Možno vyvolať problémy, na ktorých sa môže cvičiť ostrovtip teoretika a ktoré presvedčia ne jedného študenta, že k realite skúsenosti sa dostane tým bližšie, čím viac sa vzdiali od akejkoľvek skúsenosti, ktorú kedy mal. Toto cvičenie by bolo nevinné, keby sa nakoniec nezabudlo, že získané závery majú len dialektickú hodnotu, pretože sú elaborátom premís, ku ktorým sa došlo teoretickou analýzou zo špeciálneho fyziologického hľa­diska. Preto namiesto toho, aby som dôveroval takým tvrdeniam, radšej by som demonštroval podstatu skúsenosti pre filozofa na tom, ako sa správal Odyseov pes pri návrate svojho pána. Fyziológ môže pre svoj špeciálny zámer redukovať Othellovo vnímanie vreckovky na jednoduché prvky farby v istých svetelných podmienkach a tvary pozorované z urči­tého zorného uhla. Skutočná skúsenosť však bola naplnená históriou a proroctvom, plná lásky, žiarlivosti a zloby, dovršujúca bývalé ľudské vzťahy a fatálne spejúca k tragickému osudu.

Ak som tu konštatoval samozrejmé veci, je to preto, lebo veľa z toho, čo sa teraz pokladá za empirizmus, je iba dialektické spracovanie dát prebraných z fyziológie, takže každého, kto chce vážne empiricky filozofovať, treba upozorniť, že hovorí o veci, ktorú jednoduchý človek nazýva skúsenosťou, životom, čo viedol a prežíval v styku s osobami a vecami. Inak dostaneme šablónovitý stereotyp o dvoch rozmeroch v čierno-bielom namiesto konkrétnej a pestrej hry činnosti a utrpení, a to je to pravé pre filozofa.

Spôsob prístupu, ktorý vychádza z toho, čo je poruke, a nie zo špeciálnych výsledkov vedy, znamená tak isto začať s výsledkami psycho­lógie ako s výsledkami fyziky. V skutočnosti materiál psychológie je vzdialenejší od priamej skúsenosti ako materiál fyziky. To znamená vy­hľadávať ešte predvedeckú oblasť, začať skúsenosťou v jej hrubých a makroskopických črtách. Potom nás bude veda zaujímať ako jedna z fáz ľudskej skúsenosti, svojou podstatou však nie viac ako mágia, mýty, politika, maliarstvo, poézia a trestnica. Sny a túžby, ktoré ovlá­dajú ľudí, patria práve tak k filozofickej teórii prírody ako matematická fyzika; predstavivosť je takisto dôležitá ako schopnosť presne pozorovať. Je to fakt skúsenosti, že niektorí ľudia, ako na to poukázal Santayana v prípade Shelleyho, sú imúnni voči „skúsenosti", zachovávajúc si ne­dotknuté detstvo. A pre nekompromisného empirika je aj najtranscendentálnejšia filozofia empirickým fenoménom. Azda neobstojí pred inte­lektom, čo tým chcel autor demonštrovať, ale poukazuje to na niečo o skúsenosti, niečo, čo má možno nesmiernu hodnotu pre neskoršiu interpretáciu prírody vo svetle skúsenosti.

Z toho vyplýva, že skúsenosť je niečo celkom iné ako „vedomie", to, čo sa v istom okamihu zjavuje kvalitatívne a v stredobode vedomia.

 

s. 103

 

Obyčajnému človeku netreba hovoriť, že nevedomosť je jedna z hlavných čŕt skúsenosti; zvyky pôsobia tak dokonale a isto, že sa im oddávame bez uvedomenia. Pravoverný empirizmus, ktorý redukuje skúsenosť na stavy vedomia, odopiera však skúsenosti práve nevedomosť, návyk a osu­dovú zapletenosť do vzdialeného. Pre teóriu skúsenosti je potrebné ve­dieť, že v istých okolnostiach si ľudia cenia to, čo je zreteľné a úplne jasné. Práve také dôležité je však vedieť, že v iných okolnostiach sa darí prítmiu, nejasnému, tmavému a mysterióznemu. Skutočnosť, že sa inte­lektuálne zločiny vykonali v mene podvedomia, nie je dôvod nepriznať, že to, čo nie je výslovne prítomné, tvorí oveľa väčšiu časť skúsenosti ako vedomá oblasť, ktorej myslitelia natoľko zasvätili svoje výskumy.

Keď sa prežíva choroba, náboženstvo alebo láska, alebo samo po­znanie, zapletajú sa sily a potenciálne dôsledky, ktoré nie sú ani priamo prítomné ani logicky implikované, sú ,,v" skúsenosti také skutočné, ako sú prítomné nepríjemnosti a pocity blaha. Keď si uvedomíme úlohu, ktorú hralo utrpenie a spomienka na smrť v ľudskom živote, počnúc náboženstvom a končiac poisťovňami, čo môžeme povedať o teórii definu­júcej skúsenosť takým spôsobom, z ktorého logicky vyplýva, že smrť nikdy nie je predmetom skúsenosti? Skúsenosť nie je prúd, aj keď prúd citov a myšlienok, ktorý plynie na jej povrchu, je časťou, ktorú filozofi radi prekračujú. Skúsenosť zahrnuje trvalé črty stavby prírody a nadobudnuté návyky, ako aj tok skúsenosti. Letiaci okamih zadržiava atmosféra, ktorá neletí, ani keď najviac vibruje.

Keď hovoríme, že skúsenosť je jeden z prístupov k vysvetleniu sveta, v ktorom žijeme, myslíme skúsenosťou niečo aspoň také široké, hlboké a plné ako celá história na tejto Zemi, história, ktorá keďže neexistuje vo vzduchoprázdne, zahŕňa Zem a fyzických príbuzných človeka. Keď prirovnanie skúsenosť radšej k histórii ako k fyziológii citov, zisťuje­me, že história zaznamenáva obe, objektívne podmienky, sily, udalosti, ako aj postoje ľudí a hodnotenia týchto udalostí. Podobne zaznamenáva skúsenosť všetko, čo sa prežíva, všetko, čo sa podstupuje a skúša, ako aj procesy skúsenosti. Ako je podstatou „histórie" mať významy subjektívne aj objektívne, tak je to aj so „skúsenosťou". Ako povedal William James, je to „dvojzmyselný" fakt. Bez slnka, mesiaca a hviezd, hôr a riek, lesov a baní, pôdy, dažďa a vetra by nebola história. Tieto nie sú len von­kajšími podmienkami histórie a skúsenosti; tvoria s nimi celok. Lenže ani bez ľudského postoja a záujmu, bez uvedomenia si a interpretácie by tieto veci neboli historické.

Proti tomuto argumentu chápať skúsenosť s najväčšou naivnosťou a všeobecnosťou, ako ju chápe obyčajný človek, keď prežíva chorobu a úspech, lásku, manželstvo a smrť, je poruke námietka, že v tomto prípade sa skúsenosť stane takou všeobsiahlou a rôznorodou, že ju nemožno použiť pre účely filozofie.

 

s. 104

 

Skúsenosť, ako ju pódia tohto máme chápať, obsahuje všetko a nič, aktuálne alebo potenciálne, o čom rozmýšľame a o čom hovoríme. Môžeme teda začať tak isto všetkým i ničím a vypustiť ideu a slovo „skúsenosť". Tradičný pojem skúsenosti, ktorý bol zavrhnutý, síce môže byť klamný, označuje však aspoň niečo špe­cifické, odlišné, niečo, čo možno klásť ako protiklad k iným veciam, aby tak slúžilo ako základ kritiky a hodnôt. Ale celý šíry vesmír faktov a snov, udalosti, činu a túžby, predstáv a skutočností, významný alebo bezvýznamný, možno dať do protikladu k ničomu. A keď sa vezme doslovne to, čo sme uviedli, „skúsenosť" znamená práve tento šíry vesmír.

Tu je naozaj zraniteľné miesto skúsenosti ako hlavnej metódy pre filozofiu. Predstavuje sa nám ako všeobecný a nevinný neutrál, bez falše a zaujatosti. Potom však tohto nášho .slobodného, pevného, nezaujatého a poddajného spoločníka nebadane nahradí zjednodušený a vybraný charakter, ktorý je už zameraný istým smerom a zaťažený preferovanými závermi. To sa stáva tak často, že v človeku sa vyvinie obozretný skep­ticizmus, kedykoľvek nejaký bádateľ dôrazne vyhlási, že on sa pridržiava empirickej metódy. A keď sa vyhne tejto naklonenej rovine, na ktorú sa veľmi ľahko dostane, ako o tom svedčí história myslenia, jedinou alternatívou sa zdá byť všetko bez rozdielu, takže skúsenosť prestane mať význam. Táto námietka odkrýva presný význam skutočne empirickej metódy, lebo odhaľuje fakt, že skúsenosť je pre filozofiu metóda, a nie určitý predmet. Odhaľuje aj to, aký druh metódy potrebuje filozofia. Skúsenosť zahrnuje sny, šialenstvo, chorobu, smrť, prácu, vojnu, zmätok, nejasnosť, klamstvá a omyl; zahrnuje transcendentálne, ako aj empirické systémy, čary a poveru, ako aj vedu. Zahrnuje sklon, ktorý človeka zdr­žiava, aby sa učil zo skúsenosti, ako aj zručnosť, ktorá sa riadi jej sla­bými pokynmi. Na pohľad tento fakt presviedča každú filozofiu, ktorá sa vyhlasuje za empirickú, a predsa nás ubezpečuje, že určitý predmet je skúsenosťou, iný však nie.

Hodnota skúsenosti ako metódy vo filozofii je tá, že nás núti všimnúť si, že denotácia je prvá a posledná, takže na to, aby sme vy­riešili akúkoľvek diskusiu, utíšili akúkoľvek pochybnosť, odpovedali na akúkoľvek otázku, musíme mať niečo denotované a musíme na to nájsť odpoveď. Ako metóda má protiklad, ktorý nie je jej predmetom; týka sa to ,,racionalizmu", ak ním rozumieme metódu, ktorá predpokladá primárnosť a konečnosť čisto logického myslenia a jeho objavovania. Sú dva druhy dôkazu: logické uvažovanie z premís, o ktorom sa predpokladá, že je logicky úplné, poukazovanie, vyznačovania a prichádzame na vec. Túto poslednú metódu zahrnuje, generalizuje a robí univerzálnou a konečnou slovo skúsenosť.

 

s. 105

 

Ak povieme, že pravá metóda je tá, ktorá poukazuje a demonštruje, a nie tá, ktorá splna intelektuálne potreby alebo logicky vyvodzuje z racionálnych ideí, nevychádzame, hoci táto metóda je neracionálna, zo záľuby pre iracionálne. Lebo jednou z vecí, ktorú sledujeme, nachádzame a demonštrujeme, je dedukcia, a logika ju riadi. Tieto sa však tiež musia nájsť a demonštrovať a ich vážnosť závisí od vnímaného výsledku tohto empirického označenia. Maximálna racionalita má autoritu a pozíciu, letore možno podlá vkusu nazývať subracionálne alebo supraracionálne.

Hodnotou pojmu skúsenosti pre filozofiu, ako sa domnievam, je, že potvrdzuje konečnosť a zrozumiteľnosť metódy vyznačovania, nachádza­nia, poukazovania, ako aj potrebu vidieť, na čo sa poukazuje, a prijať, čo sa nájde, bona fide a v jeho celosti. Keby filozofi všeobecne používali denotačnú metódu, potom by sa mohlo upustiť od slova a pojmu „skú­senosť", bolo by prebytočné, lebo by sme mali všetko, čo predstavuje. Ale kým ľudia vo filozofii dávajú prednosť (tak ako dlho dávali pred­nosť vo vede) definovaniu a skúmaniu „reality" podľa estetických, mo­rálnych alebo logických, kánonov, potrebujeme pojem skúsenosti, aby nám pripomínal, že „realita" zahrňuje všetko, čo možno označiť.

Keď sa rôznym podstatným zložkám šíreho vesmíru, nepriaznivým, prekérnym, neistým, iracionálnym, nenávideným, venuje tá istá pozor­nosť ako vznešeným, čestným a pravdivým, ľahko si predstavíme, že sa môže zaobísť bez koncepcie skúsenosti. Kým však tento deň príde, potre­bujeme varovné a usmerňujúce slovo, ako napr. skúsenosť, aby nám pripomínalo, že svet, v ktorom človek žije, trpí a sa raduje a o ktorom aj logicky uvažuje, má posledné slovo vo všetkých ľudských otázkach a dohadoch. To je učenie pokory, ale aj učenie udávajúce smer. Lebo nám hovorí, aby sme otvorili oči a uši našej duše, aby sme vnímali všetky rozličné fázy života a histórie. Najväčšou iróniou je, že filozofi, ktorí natoľko vyznávali univerzálnosť, boli veľmi často jednostranní špecialisti, obmedzení na autenticky a bezpečne známe, pričom ignorovali nevedomosť, omyl, bláznovstvo, bežné radosti a príjemné stránky života, zavrhujúc ich, pretože ich pripisovali našej ,,konečnej" povahe - vzne­šený výraz, ktorý pre moderných znamená to, čo ,,nebytie" znamenalo pre Grékov.

História myslenia dostatočne manifestuje potrebu metódy postupu, ktorá poukazuje, nachádza a označuje, pred metódami, ktoré nahrádzajú rozumovaním a jeho závermi to, čo sa malo vykonať, prežiť a predstaviť. Filozofi zvyknú začínať čo najjednoduchšími premisami. Nerobia to z nedbalosti, ale s pýchou, ako dôkaz, že sa filozofii skutočne rozumejú.

 

s. 106

 

Často sa predpokladalo, že cieľom filozofického skúmania je absolútna istota v poznaní vecí a absolútna istota v usporiadaní života, preto filozofi začínali pomerne jednoduchými dátami a princípmi, aby do­siahli, čo hľadajú. Keď niektoré historické náboženstvo prestávalo dávať ľuďom pocit istoty a bezpečnosti, začali sa ľudia utiekať najmä k filozofii ako k náhrade. Tak to robili v Grécku, v Európe v 17. storočí a tak to robíme dnes. Formy a podstaty, vnútorné, introspektívne fakty, ako aj matematické pravdy môžu byť tiež útočišťom. To sa mení podľa okol­ností. Trvalá je požiadavka istoty a poriadku, a tá sa splna iba ignoro­vaním veľkého množstva vecí, ktoré nám dáva príroda.

Keď hľadáme príklady zjednodušujúceho postupu, ktoré svedčia o tomto sklone, myslíme možno predovšetkým na Descarta s jeho istotou myslenia, na Spinozu s jeho presvedčením, že pravdivá idea má v sebe skutočne pravdu, takže čokoľvek sa musí myslieť, musí - a jedine mu­sí - byť. Ale aj myslitelia, ktorí sa hlásia k empirizmu, poskytujú prí­klady: tam je Locke so svojou „jednoduchou ideou", Hume so svojou ,,impresiou". A nevidím, že by sa súčasná túžba po konečných „zmyslo­vých dátach" v zásade líšila od presvedčenia, že matematická logistika napokon otvorí filozofii tajomstvá konečnej pravdy.

Pojem skúsenosti - akokoľvek mu chýba nejaký vymedzený predmet, keďže zahŕňa všetky predmety - nám aspoň hovorí, že nesmieme začínať ľubovoľne volenými jednoduchými dátami a vyvodzovať z nich komplexné a rozmanité, odkazujúc všetko, čo nemožno takto odvodiť, do nižšej sféry bytia. Varuje nás, že prvé, čo nájdeme, je zložité a kom­plexné; že to tvorí materiál, z ktorého vychádzame pri svojej práci, aby sme rozlišovali, redukovali, analyzovali; že musíme sledovať tieto činnosti, poukazovať na ne, ako aj na veci, na ktoré sa vzťahujú, i na ich pod­robné závery. Keď uvažujeme o ich výsledkoch, musíme prihliadať na spôsob, akým sa dosiahli. Leštiči kameňov majú svoje miesto a tí, čo skladajú kamene, aby z nich vystavali chrámy a paláce, tiež. Ale „skúsenosť" nám pripomína, že kameň bol raz súčasťou zemskej vrstvy, lá­mač ho uvoľnil a iný robotník rozdrvil na menšie kusy, kým sa mohol hladko opracovať a začleniť do usporiadanej a pravidelnej štruktúry. Empirická metóda nás varuje, že systémy, ktoré vychádzajú z vecí, vraj konečných a jednoduchých, vždy hrali falošnými kockami; ich premisy boli konštruované tak, aby dali žiadané závery.

Výslovným skeptikom sa zriedka vedie lepšie, či už dôsledne za­stávajú svoj názor alebo praktizujú pochybnosť, aby objavili triumfálne vyústenie do istoty. Človek je od prírody dôverčivá bytosť. Je dobre, ak nás varujú pred príliš ľahkým a neoblomným prijímaním vier, ktoré skôr než si vynútia naše prijatie, majú sa preukázať dôkazmi. Ale nie­ktoré veci, týkajúce sa konania a utrpenia, vôbec nie sú vecou viery, jednoducho sú.

 

s. 107

 

Nikto nikdy nepochyboval o narodení, smrti alebo láske a nenávisti, bez ohľadu na to, koľko teórií o nich právom vyvoláva po­chybnosti. Filozofi prejavili správnu duchaplnosť, keď poukázali na me­dzery v názoroch zdravého rozumu, ale ukázali aj nesprávnu duchapl­nosť tým, že ignorovali empirické veci, ktoré sa týkajú každého, veci, ktoré samy sa vyznačujú tým spôsobom, že sa nimi treba zaoberať. Nie div, že Humove pochybnosti vždy zmizli, keď hral backgammon a veselil sa so svojimi priateľmi. Niežeby mnohé z jeho pochybností o rôznych učeniach neboli na mieste, ale preto, že v kruhu svojich priateľov nebol zaujatý tým svetom, na ktorý obmedzil svoje filozofovanie. Veselosť a smútok nie sú toho istého druhu ako viery, pocity a idey. Epiktetova rada spoluotrokovi, ktorého pán patril k škole skeptikov, aby svojho pána drhol ohreblom a natrel štipľavou omáčkou, je ľahostajná z hľa­diska, či sa má pochybovať o systematizovaných názoroch, ale je vhodnou pripomienkou, že o existencii toho, čokoľvek si vynucuje našu pozornosť, ako sú veci radosti a utrpenia, nemôžeme úprimne pochybovať.

Keď sa už mysliteľ odváži začať vecami, ktoré sú príliš surové a drsné na to, aby prišli do dosahu intelektuála, zistí aj to, že ako empirik nie je povinný všímať si rôznorodý svet en masse. Veci sú usporiadané do druhov, na tie sa poukazuje. Pred filozofické výbery a usporiadania nemusia byť pre reflektívne myslenie konečné, ale sú preň významné. Tendencia, ktorá sa v nich prejavuje, nie je kabinetná alebo knižničná, ale je tendenciou ľudí, ktorí reagovali na jednostranný tlak prírodných udalostí. Kľúč k dianiam prírody nájdeme v adjektívach, ktorými sa obvykle bližšie označuje skúsenosť. Skúsenosť je politická, náboženská, estetická, hospodárska, intelektuálna, moja, vaša.

Adjektíva  označujú,   že   sa   veci   predstavujú   v charakteristických kontextoch, s rozličnými príchuťami, farbami, váhami, tempami a smermi. Skúsenosť ako metóda nás varuje pred tým, aby sme venovali ne­strannú pozornosť všetkým týmto rozličnostiam. Neempirická metóda vychádza z predpokladu, že niektoré z týchto zoskupení je privilegované, že sa nahrádza samo od seba, že predstavuje štandard, podľa ktorého treba merať význam a skutočnú kvalitu všetkého ostatného. Poradie je potom iba vecou dialektiky. Filozofi odvodzujú výsledky v súhlase s tým, čo je logicky zahrnuté v ich vlastnom výbere štandardu a miery.

Filozofia je odvetvím z tej oblasti vecí, ktorá sa označuje adjektívom „intelektuálny". Pretože je výslovnou a vlastnou prácou filozofa podrobovať veci reflexii, aby dospel k poznaniu (zdôvodniteľnej viere), má sklon považovať výsledok reflexie za niečo antecedentné.

 

s. 108

 

To znamená, namiesto toho, aby videl, že výsledkom poznania je konštatovanie vecí, je ochotný pokladať ho za existenčný ekvivalent toho, čo veci vskutku sú „samy osebe", takže v predmete iných spôsobov skúsenosti vidí odbočenie, nedostatky alebo priestupky, alebo ako hovorí filozof-dialektik, iba „fe­nomény". Empirická alebo denotačná metóda nám hovorí, že musíme premknúť za vytríbené a prepracované výsledky reflexie k všeobecným a bezprostredným veciam nášho konania, radosti a utrpenia, k veciam, ktoré nás nútia pracovať, ktoré uspokojujú potreby, prekvapujú nás krásou a pod pokutou si vynucujú poslušnosť. Spoločný deliteľ znamená výhodu a najväčší spoločný deliteľ má najväčšiu výhodu. Ale nie je dôvod predpokladať, že jeho vnútorná „realita" alebo pravda je väčšia ako skutočnosť členov, ktoré rozdeľuje. Objekty intelektuálnej skúsenosti sú najväčšie spoločné delitele predmetov iných spôsobov skúsenosti; majú túto obdivuhodnú hodnotu, ale urobiť z nich exkluzívnu realitu vedie bezpečne k svojvoľným rozdeľovaniam a neriešiteľným problémom.

Nie všetky filozofie vychádzali z toho, že reflexívna skúsenosť, ktorá sa riadi normou logiky, je štandardom pre skúsenostné, náboženské, este­tické, hospodárske a sociálne objekty. Mnoho mysliteľov dospelo k ná­zoru, že dialektika sa končí v slepej uličke; že nás zavádza do protire­čivých tvrdení. Potom sa dovolávali niečoho, o čom tvrdili, že je vyššie ako myšlienka. Je však význačné, že o tomto vyššom útočišti myslia ako o vyššom druhu poznania, ako intuícii alebo bezprostrednom poznaní, mystickej istote opravdivej skutočnosti. Takto mysliteľ stále prejavuje svoju neschopnosť chápať veci, ako ich má chápať ako ľudská bytosť, ako veci, podľa ktorých sa treba riadiť pod trestom smrti a porážky, ako veci, ktoré sú na úžitok a pre radosť, ktoré treba ovládať a ktorým sa treba podrobiť. Ešte stále straší predstava, že vo svojom opravdivom bytí sú to veci poznania.

Potom sú filozofi, ktorí ako Kant, keď sú v intelektuálnych ťaž­kostiach, tvrdia, že morálna skúsenosť objasňuje veci osebe hlbšie ako veda. Sú viacerí, ktorí krivo hladia na vedu a ktorí tvrdia, že nábožen­ská skúsenosť preniká za zástenu, ktorá obmedzuje obzor intelektu. Tieto zdanlivé výnimky potvrdzujú pravidlo. Lebo toto tvrdenie znamená, že morálna alebo náboženská skúsenosť preberá miesto poznania, uskutočňujúc dostatočne, absolútne, čo prírodné poznanie robí iba čiastočne a relatívne. Z toho má vyplývať, že morálka a náboženstvo majú hodnotu bezprostredného poznania. Je však jedno hovoriť, že svet je taký, že ľudia pristupujú k niektorým veciam s úctou, zbožňovaním, pietou, obe­ťou a modlitbou a že je to skutočnosť, s ktorou sa teória existencie musí vyrovnať práve tak ako s faktami vedy. No iné je hovoriť, že náboženská skúsenosť poskytuje dôkaz reality svojich vlastných objektov alebo že vedomie záväzku potvrdzuje platnosť jeho špeciálneho objektu, alebo že všeobecný fakt povinnosti sám osebe je výpoveďou o svojom prameni v skutočnosti.

 

s. 109

 

Trójska Helena, dánsky Hamlet sú príklady vecí, ktoré si vyžadujú od filozofa práve toľko pozornosti ako molekuly a celky: ale ich prítomnosť v skúsenosti nezaručuje, že sú veci toho istého druhu ako tieto.

Musíme si vytvoriť koncepciu sveta v takých pojmoch, ktoré pri­púšťajú, aby úcta, pieta, láska, krása a tajomstvo boli práva také sku­točné ako čokoľvek iné. Ale či objekty lásky a úcty majú všetky vlastnosti, ktoré iní milujúci alebo oddaný ctiteľ pripisuje, je otázka, ktorú musí vyjasniť dôkaz, a dôkaz je vždy vonkajší. Príkazy a zákazy, ktoré sú empiricky nevyhnutné, môžu sa nazývať kategorické imperatívy a ich existencia môže byť práve taká významná pre správnu teóriu prírody, ako je gravitačný zákon. Ale otázka, o akom druhu objektov nad sebou svedčia, či je to kmeňové tabu, kantovská vec osebe, boh, politický vládca alebo sieť sociálnych zvykov, vytvorených v úsilí zabezpečovať potreby, túto otázku musí vyriešiť denotačná metóda tým, že nachádza a vyznačuje veci v konkrétnych kontextoch, v ktorých sa samy pred­stavujú.

Aj klasický empirizmus v dejinách filozofie sa zaoberal skúsenosťou takmer výlučne ako poznaním a predmetmi ako poznanými alebo ne­poznateľnými. Ale pretože sa predmety nachádzajú a zaobchádza sa s ni­mi mnohými spôsobmi, odlišnými od poznania, pravý empirizmus vy­chádza zo všetkých adjektívnych zoskupení makroskopickej skúsenosti, začínajúc nimi, akoby boli všetky na tej istej úrovni hodnoty; neskôr možno preskúmať východiskový bod, ak sa to považuje za potrebné. Niekto môže byť pomätený a nevedieť, že je pomätený, a niekto môže poznať pomätenosť a nebyť pomäteným; vskutku neprítomnosť priamej skúsenosti sa považuje za nevyhnutnú podmienku pre štúdium pomätenosti. Možno azda povedať, že adekvátne poznanie dôsledkov takého faktu by malo byť hlavným príspevkom empirickej metódy pre filozofiu.

Lebo to ukazuje, že byt niečím a mat niečo iným spôsobom ako poznaním, spôsobom, ktorý nikdy nie je totožný s jeho poznaním, exis­tuje a je to sine qua non reflexie a poznania. Byť nahnevaný, hlúpy, múdry, zvedavý, mať cukor, svetlo dňa, peniaze, domy a pôdu, priate­ľov, zákony, pánov, poddaných, bolesť a radosť, vyskytujú sa v rozmeroch neporovnateľných s poznaním týchto vecí, ktoré sme, máme a užívanie a ktoré majú nás a užívajú nás. Ich existencia je jedinečná a - prísne povedané - neopísateľná, môžu iba byť a možno ich iba mať a potom na ne možno poukázať v reflexii. V pravom zmysle slova ich existencia je absolútna, súc kvalitatívna. Každá kognitívna skúsenosť musí vychá­dzať a musí sa končiť v bytí a musí mať veci práve takými jedinečnými, nenahraditeľnými a nevyhnutnými spôsobmi.

 

s. 110

 

A kým sa tento fakt nestane ošúchanou prípoveďou vo filozofii, pojem skúsenosti nebude pre filozofov samozrejmosťou.

Naša argumentácia nevyhnutne prebieha v kruhu a vracia sa tam, odkiaľ vyšla. Moderná filozofia je otvorene, stará filozofia skryto teóriou poznania a teóriou, vecí ako poznaných. Teória poznania v zmysle ako poznať naj ekonomickejšie, nezaujato a efektívne, technika poučného a cieľuprimeraného skúmania je nevyhnutná. Ale čo sa robilo pod menom teórie poznania, nebolo to. Bola to diskusia o tom, či vôbec môžeme poznať, bolo to schvaľovanie alebo vyvracanie totálneho skepticizmu (namiesto, ako pochybovať užitočne); diskusia o tom, ako ďaleko siaha poznanie, aké sú jeho hranice, hranice nie v špecifickom čase a mieste, ale vlastné a konečné. Čo sme uviedli, vysvetľuje hádam tento fakt. Je to preto, lebo filozofi nevedeli chápať rozličné fázy skúsených vecí jednoducho, priamo a nestranne. Je to v dôsledku predpojatosti inte­lektuála v prospech jeho vlastnej špecializovanej profesionálnej skúsenosti.

Keď sa dáme viesť predpojatosťou v prospech vecí ako objektov poznania, znemožňuje to rozlišovať medzi ich bytím, maním a poznaním. Ak mať sladké, červené, tvrdé, bolesť atď. je nevyhnutne totožné s po­znaním týchto vecí, potom klasické problémy epistemológie a potreba brániť vedu proti totálnym skeptickým pochybám sú nevyhnutné. Na ilustráciu spomeniem dve tradičné otázky. Po prvé, je tu spor medzi epistemologickým idealistom a realistom. Je sladké, tvrdé, vážna bolesť, štvorhranné atď., duševné alebo fyzické? Z empirického hľadiska je zrejmé, že nie sú ani jedno. Sú to jedinečné kvality, ktorými sú, veci, na ktoré sa poukazuje a ktoré máme. Ale poznanie zahrnuje klasifikáciu. Ak mať je aj poznať, tieto veci nemôžu byť „skutočne" iba kvality, ktorými sú; musia byť vo vzťahu k niečomu, subsumované, interpreto­vané. A dva najvšeobecnejšie pojmy klasifikovania sú fyzikálne a mentálne. Odtiaľ ten spor.

Iný problém, ktorý nevyhnutne vzniká, je vzťah bezprostredného alebo „prezentatívneho" zmyslového alebo akéhokoľvek vnímania k ref­lexívnemu a inferenčnému poznaniu, k vede. Ako možno „zmieriť" reali­tu skutočných objektov posledného s realitou vecí - či ich už definu­jeme ako fyzické alebo psychické - bezprostredného zmyslového alebo prezentatívneho „poznania"? Problém je dialekticky pútavý, ako uka­zuje obrovské množstvo duchaplností, ktoré sa naň vynaložilo. Ale nikdy sa nenašla všeobecne uspokojivá odpoveď a možno predpokladať, že sa ani nenájde. Lebo, hovoriac empiricky, problém je neskutočný. Nejest­vujú dva druhy poznania, ktorých objekty by sa mali zmieriť. Sú dve dimenzie skúsenostných vecí: jedna je mať ich, druhá poznať ich, takže ich zasa môžeme mať vo významnejších a bezpečnejších spôsoboch.

 

s. 111

 

Nie je jednoduché vedieť o veciach, ktoré máme a sme, či už je to Štát, osýpky, cnosť alebo červenosť. Preto je problém poznania, totiž problém, ako zistiť, čo je to, čo treba zistiť o týchto veciach, aby sme si ich zabezpečili, usmernili alebo sa vyhli byť nimi alebo mať ich.

Ale problém poznania vo všeobecnosti je, aby sme sa ostro vyjadrili, nezmysel. Lebo poznanie je samo jednou z vecí, ktoré empiricky máme. Skepticizmus môže byť  namieste vždy pri akomkoľvek špecifickom intelektuálnom názore alebo závere, aby sme ostali ostražití, skúmaví a zvedaví, ale skepticizmus, pokiaľ ide o veci, ktoré máme a sme, je ne­možný. Nikto ho nikdy úprimne nezastával. Jeho nabubrenosť je však skrytá tým, že myslitelia neboli schopní rozlišovať medzi objektmi po­znania, kde pochybnosť je oprávnená, lebo sú vecou interpretácie a kla­sifikácie (teórie), a vecami, ktoré skutočne máme. Človek môže pochy­bovať o tom, či má osýpky, lebo osýpky sú intelektuálny pojem, klasifikácia, ale nemôže pochybovať o tom, čo empiricky má - nie preto, ako sa často ubezpečovalo, lebo má bezprostredné isté poznanie o tom, ale pretože to vôbec nie je vec poznania, intelektuálna záležitosť, nie je to vec pravdy alebo nepravdy, istoty alebo pochybnosti, ale vec existencie.

Človek nemusí vedieť, že je chorý, a ešte menej, aká je to choroba; ale ak len nie je niečo bezprostredne a nepoznane prítomné v skúsenosti tak, že na to možno poukázať v dodatočnej reflexii a činnosti, ktorá ste­lesňuje plody reflexie, poznanie nemá ani predmet ani cieľ. V tradičných epistemológiách tento fakt spoznali, aj prekrútili, hovorí sa, že kým môžeme pochybovať o tom, či je istá vec červená alebo sladká, máme bezprostrednú alebo intuitívnu istotu poznania, že na nás pôsobí červenosť alebo sladkosť, alebo máme pocit sladkého a červeného. Ale ako poznané, červené a sladké sú dané iba preto, že sa uchopujú myslením. Ich danosť je niečo imputované, sú prvotné a bezprostredné vo vzťahu ku komplexnejším procesom skúmania. Bol potrebný vysoký stupeň intelektuálnej špecializácie, podporovanej technickým poznaním nervo­vého systému, kým sa mohla vynoriť čo len predstava zmyslových, dát. Možnosti skúmania ešte stále sťažuje otázka, čo treba považovať za „bezprostredné dáta" v nejakom zvláštnom probléme. Poznať kvalitu ako pocit znamená uskutočniť akt zložitého objektívneho prevodu; nie je to zaznamenať prirodzene danú vlastnosť. Epistemologický senzualista a epistemologický racionalista sa rovnako mýlia, domnievajú sa, že schopnosť poznania je vrodená, že ju nosíme na tvári.

Keďže empirická metóda je denotačná, je realistická v prirodzenom zmysle slova. Veci sú najprv činné a sú trpené, a je na veciach samých, keď ich sledujeme, vypovedať podľa vlastných čŕt, či sú ,,subjektívne" alebo „objektívne".

 

s. 112

 

Tieto pojmy, ako fyzické a psychické, vyjadrujú kla­sifikačné rozlišovanie, pričom predpoklad primátu nie je na strane sub­jektívneho. Je historický fakt, že človek má základný sklon, smeru­júci celkom k objektívnej klasifikácii. Čokoľvek môže byť označené, je tam. nezávislé od vôle (vôľa sama sa vyskytujúca bez vôle) a jeho „tamnosť", jeho nezávislosť od výberu ho robí pre nekritického človeka kozmickým a osudovým. Iba keď sa prejavuje márnosť, keď ide o prestíž a majetkové právo, vtedy má prirodzený človek sklon, ako Jack Horner so svojou slivkou, použiť subjektívnu alebo osobnú interpretáciu.

Neskoršie reflexia pripisuje udalosti, ako je choroba, nešťastie a omyl pripisovala bohom alebo nepriateľom, čarám alebo osudu. Potom je tu pochopiteľný zmysel, ktorý nám umožňuje povedať, že tieto veci boli prenesené z objektívneho poľa na subjektívne. Je však ešte rozumnejšie povedať, že im bol daný iný objektívny vzťah, v tých prípadoch, keď sa vzťahujú na osobný subjekt ako ich sídlo a prameň. Keď hovoríme, že človek si chorobu vyvolal "vlastnou nerozumnosťou a že nevznikla tým, že mu prefíkaný nepriateľ vložil do jeho vnútra magicky cudzie sub­stancie, naša rozprava sa ešte stále pohybuje v sfére objektívnych uda­lostí. Nie je to inak ani v tom prípade, keď pripisujeme omy1 niečomu vo vlastnej dispozícii človeka namiesto toho, aby sme ho pripisovali úmyslu nepriateľských bohov zaslepiť ho alebo od prírody iluzórnej povahe vecí. Prakticky takto vytvorený rozdiel medzi subjektívnym a objektívnym, osobným a neosobným, pôsobením a miestom má nesmierny význam. Pre teóriu, pravda, spadá do súvislého sveta udalostí.

Väčšina vecí, ktoré filozofi nazvali subjektívnymi, majú ešte zrejmejší objektívny status. Politické inštitúcie, domácnosť, umenie, techno­lógie stelesňovali objektívne udalosti dávno pred vznikom vedy a filo­zofie. Politická skúsenosť má do činenia s hranicami, pohoriami, riekami, moriami, lesmi a nížinami. Ľudia bojujú za tieto veci; pre nich vykoná­vajú spravodlivosť, poslúchajú a búria sa. Byť a mať, robiť a trpieť veci, toto všetko existuje v širokom svete. Ako trávime jedlo pochádzajúce z mimoosobného sveta dávno predtým, než študujeme alebo si uvedo­mujeme procesy odohrávajúce sa v našich vlastných telesných tkanivách, tak žijeme vo svete objektívnych názorov a nevyhnutností dávno predtým, než si uvedomíme svoj vlastný postoj a činnosť povedzme nervového systému, ktorý nás uvádza do efektívneho vzťahu k nim. Poznanie vlast­ného postoja a úkonov nervového systému práve tak nenahradí priame pôsobenie vecí, ako metabolický proces nenahradí potravu. Aj v jednom aj v druhom prípade sme sa oboznámili s pridaným objektom: a pomocou tohto pridaného objektu sa vytvárajú ďalšie aktívne vzťahy k mimoosobnému svetu.

 

s. 113

 

Keď hovoríme o estetickej skúsenosti, nemyslime tým niečo privát­ne a psychické. A v nej je zahrnutý nebeský zbor a súhlas Zeme, ako aj obrazy, perly, štetce, kosy, dláta, chrámy, paláce a divadlá. Ocenenie je ocenenie nejakej veci, nie seba samého. Predmety si uvedomujeme láskyplne a vzrušene dávno predtým, než si uvedomujeme svoj vlastný postoj, a nadobudnúť schopnosť rozlišovať tento postoj znamená iba lepšie rozlišovať v pôvodnom predmete. Hoci súčasné teoretické skúma­nie zdôrazňuje psychologický a osobný aspekt náboženstva, historické náboženstvá vždy mali svoje posvätné miesta, obdobia, osoby a obrady. Mohli by sme sa domnievať, že ako objekty poznania nemali tieto pred­mety vlastnosti, ktoré im pripisovala viera, ale potom sa svedectvo v prospech prírodného objektívneho zaradenia predmetu skúsenosti stá­va tým závažnejším. Mýty by sa nepovažovali za javy na úrovni fyzic­kých faktov, keby v skúsenosti neprevládal sklon k objektívnemu. Uznanie objektov uctievania a kultu za ideál alebo za duchovné hodnoty, zaobchádzanie s nimi ako s poetickým alebo estetickým predstavuje ne­skorý výdobytok reflexie, nie je pôvodnou danosťou. Ak výskum nábo­ženského fenoménu dospel k niečomu, je to, že akty, činy, obrady, kulty, ceremónie, inštitúcie sú prvotné a okolo nich sa potom hromadia emo­cionálne viery. Ani náboženská skúsenosť sa nevymkne nevyhnutnosti objektívnych faktov, ktorá je v bezprostrednej skúsenosti, kde muž obrába pôdu v pote svojej tváre a žena rodí v bolestiach. Objekty, ktoré pôso­bia priaznivo alebo nepriaznivo na vykonanie týchto činov, vyvolávajú najsubtílnejšie a najzduchovnenejšie city a predstavy.

Názor, že skúsenosť je len to, čo sa iba skusuje, sled osobných zá­žitkov, predstáv a citov, vznikol iba nedávno. Obsahuje správny a dôle­žitý objav. Môžeme však bezpečne povedať, že ho ešte nikto nebral doslovne, bol to len východiskový bod pre dialektické rozhovory, ktoré sú dostatočne zaujímavé, aby skryli absurdnosť základnej koncepcie. Objav je dôležitý, lebo svedčí o objavení mechanizmu organických po­stojov a dispozícií vo vierach, ktoré máme, a o potrebe kontrolovať ich, ak majú byť viery účinne kontrolované. Prísna izolácia procesov

skúsenosti, akoby boli naozaj niečím pevným a samostatným, je absurdná, lebo dispozície a postoje vyplývajú vždy z vecí alebo smerujú k veciam mimo seba samých. Milovať a nenávidieť, túžiť a obávať sa, veriť a popierať nie sú iba duševné a telesné stavy, sú to aktívne relácie k iným veciam a o iných veciach, znamená to prijímať a odmietať, asimilovať a vyvracať iné veci, usilovať zmocniť sa vecí a vymknúť sa im.

 

s. 114

 

Fakt,  že základnú štruktúru a funkciu  týchto aktov v komplexne organizovaných fyziologických formách možno odhaliť a demonštrovať a potom ju urobiť subjektom nových spôsobov reakcií, predstavuje jeden z najcennejších spôsobov použitia empirickej metódy vo filozofii. Pod­kopáva strohý dogmatizmus a pritom mení aj skepticizmus zo všeobecného a neplodného postoja niekoľkých povznesených mysliteľov na zá­kladnú a plodnú metódu skúmania špecifických názorov. Veci, ktoré sú predmetom skúsenosti, prichádzajú k človeku zahalené vo významoch, ktoré im prepožičiavajú obyčaje a tradície. Od narodenia vidí jednotlivec, ako osoby okolo neho zaobchádzajú s vecami istým spôsobom, používajú ich na isté účely, prisudzujú im isté možnosti. Týmto veci preňho dostá­vajú isté vlastnosti, čím sa mu javia vrodenými a neodlučiteľnými. Moc zvyku nad vierami dostala osudovú ranu, až keď fyziológia a psychológia ukázali, ako pôsobí imitácia, sugescia, povzbudenie a prestíž na vyvo­lanie istých reakcií a ako návyk upevňuje a konsoliduje tieto reakcie na zdanlivo samozrejmé nepochybné nevyhnutnosti.

Človek žije očakávaním, ale obsah očakávania, to, čo sa predvída, závisí od pamäti, a spomienky sú skupinové záležitosti, kým sa stanú majetkom osobnej pamäti. Tradícia, ktorá kontroluje vieru, očakávanie a pamäť, je obmedzená a obyčajne zvrátená, Ani drevo nehorí vždy; semená vždy nerastú, potrava tiež vždy neživí; voda, hasiac smäd, môže spôsobiť zhubný mor. V komplexných otázkach ešte väčšmi vynikne márnosť správania sa, založená na očakávaní podľa tradičných názorov. Človek uprostred námah každodenného života si po istý bod vie vysvetliť nevysvetliteľné správanie sa vecí tak, že si všíma ďalšie podmienky určujúce ich účinnosť; čoskoro však dosiahne koniec svojich možností a znovu sa uchýli k tajomným silám, k skrytému osobnému pôsobeniu a magickým praktikám. Mysliteľ, ktorý sa teší z voľnej chvíle a nepod­lieha bezprostrednej nevyhnutnosti robiť niečo s týmito kategóriami, hľadá istotu vo vyššej, metafyzickej tej sfére Bytia a definuje oblasť skutočnej a možnej márnosti ako číre „zdanie", alebo sa stane rozčarovaným skeptikom a bude sa zdržiavať každého intelektuálneho záväzku k objektom. Prvá metóda vytvára povery, druhá je sterilná, lebo nevedie k riešeniu aktuálneho problému, totiž k regulovaniu špecifických vier o objektoch, aby sa bralo do úvahy, čo je vzdialené a náhodné. Nájdenie a pouká­zanie na úlohy osobných postojov a dispozícií v inferenciách a vierach, ako aj vo všetkých iných vzťahoch k veciam (objav, ktorý formuje psy­chológiu, ako sa stáva systematickou) sú nepostrádateľnou súčasťou ume­nia regulovať predstavy o objektoch, a toto umenie je zasa nepostráda­teľným faktorom v oslobodení.

Filozofi však nesprávne pochopili tento objav. Starý zmätok trval, stotožnenie priameho „mania" s poznaním sa zdalo jedinou správnou a trvalou súčasťou klasickej filozofickej tradície.

 

s. 115

 

„Manie" týchto osob­ných dispozícií, ktoré je v istom zmysle základom pre iné druhy „mania", bolo preložené do viery, že to boli prvé a prvotné objekty poznania, vybavené atribútmi reality, ktoré klasická filozofia prisudzovala svojim prvým a prvotným objektom poznania. Zatiaľ vedci a obchodníci použili tento objav, videli v ňom ubezpečenie, že ak budú venovať väčšiu pozor­nosť vytvoreniu a aplikovaniu týchto osobných postojov, ľudstvo môže dospieť k bezpečnejšej a účinnejšej regulácii svojho nevykoreniteľného a donucovacieho postoja k okolitým veciam.

Teda hodnota pojmu skúsenosť pre filozofickú reflexiu je v tom, že opisuje aj pole aj slnko, oblaky a dážď, zrno, žatvu aj človeka, ktorý pracuje, plánuje, objavuje, užíva, trpí a teší sa. Skúsenosť označuje, čo je skúsené, svet udalostí i osôb; a označuje tento svet, ktorý je pred­metom skúseností, životnú dráhu a osud ľudstva. Miesto prírody v člo­veku nie je menej významné ako miesto človeka v prírode. Človek v prí­rode je človek podrobený; príroda v človeku, poznaná a použitá, je inteligencia a umenie. Hodnota skúseností pre filozofa je v tom, že slúži ako stála pripomienka niečoho, čo nie je ani exkluzívny a izolovaný subjekt alebo objekt, predmet alebo intelekt, ani jedno ani druhé. Sku­točnosť integrácie v živote je základný fakt, a kým tento poznatok nebude bežný, mimovoľný a celkom prirodzený, potrebujeme slovo ako skúse­nosť, aby nám to pripomínalo a aby sme pamätali na to, aký skreslený názor vznikne z toho, keď sa integrácia ignoruje alebo poprie.

Denotácie, ktoré vytvárajú skúsenosť, poukazujú na históriu, na ča­sový proces. Tí, čo sa vyznajú v technike, dobre vedia, koľko dômyslu sa vynaložilo na to, aby sa objavilo niečo, čo má byť úplne prítomné, tak dokonale prítomné, že vylúči pohyb a zmenu. Veci majú fázy, kto­rých sa týka toto hľadanie. Sú momenty vyvrcholenia, keď „predtým" a ,,potom" sú oprávnene zabudnuté a jediný záujem človeka je v prí­tomnosti. Ale aj o takýchto objektoch sa zistilo, že vznikajú ako kulmi­nácie procesov, že sú aj tranzitívne a efektívne a zároveň môžu mať aj, predikatívny alebo kognitívny význam. Zákonnosť bezčasovej absorpcie nie je argument v prospech zákonnosti bezčasových objektov. Skúsenosť je história; a chápať niektoré objekty ako konečné je samo epizódou v histórii. Svedectvo abstraktného vedomia, že nakoniec spočíva v nie­čom, čo je nadradené striedavým výkyvom času, nemá o nič väčšiu poznávaciu hodnotu ako svedectvo akéhokoľvek iného čisto bezprostred­ného vedomia. To znamená, že to nie je vôbec svedectvo, že je to mánie, a nie poznanie. A preto, keď sa s ním zaobchádza ako s poznaním, nikdy nie je prirodzené a naivné, je podvrhnuté v záujme sofistickej meta­fyziky. Takéto momenty nie sú svedectvom práve pre zaujatosť bezprostrednými kvalitami objektu.

 

s. 116

 

Tu vládne radosť a pôžitok bez potreby myslieť na to, odkiaľ objekt prišiel alebo kam smeruje, o čom svedčí. A keď sa stane svedectvom, vždy svedčí o existencii, ktorá je čiastková alebo zvláštna a miestna.

Domnienka, že konečný a bezprostredný objekt je bezčasový, je zodpovedná za jeden z neriešiteľných problémov istých typov filozofie. Minulosť a budúcnosť sa stávajú čisto vyvodenými, špekulatívnymi, nie­čím, čo treba dosiahnuť čistou vierou. Ale fakticky o všetkom, čo je označené, sa zistilo, že má časovú kvalitu a vzťah; má pohyb od niečoho a smerom k niečomu v sebe, vyznačuje sa dorastaním a ubúdaním. Pre­nášanie časovej kvality do časového poriadku je vecou intelektuálneho usporiadania a podlieha pochybnosti a omylu. Hoci minulosť a budúc­nosť sú kvality všetkého prítomného, takáto prítomnosť nezaručuje dátum objavenia Ameriky Kolumbom, ani kedy bude najbližšie zatmenie Me­siaca. Lebo tieto veci si vyžadujú meranie, porovnávanie, spojenie so vzdialenými udalosťami. Ale objekty prítomnej skúsenosti majú aktualitu časového postupu a podľa toho reflexia môže prisudzovať veciam poriadok následnosti v niečom, čo jestvuje nie reflexné a je objektom ,,mania".

Tieto vývody majú iba predbežný charakter. Ich plný vyznaní sa môže prejaviť až vtedy, keď sa niektoré označenia zhrnuté v pojme skúsenosti vypátrajú a opíšu. Rekapituláciu, ktorú predstavujú naše úvod­né úvahy, ospravedlňuje skutočnosť, že skúsenosť sa tak často použila nie na označenie metódy, ale látky alebo predmetu. Potom nadobúda rozli­šovací a výberový význam a používa sa na to, aby bez ohľadu na kon­krétnu skúsenosť a ešte pred ňou zdôvodňovala niektoré druhy objektov a zavrhovala alebo znižovala význam iných. „Skúsenosť" sa stáva teóriou a ako všetky teórie ako také dialektickou a a priori. Námietka, že druhá možnosť poňatia skúsenosti je taká všeobecná a univerzálna v aplikácii, že už nemá nijaký význam, je v zásade správa. Ale vzhľadom na historické filozofie a vládnucu tradíciu je poňatie poučné a užitočné. Slúži ako záruka proti metódam, ktoré viedli k chybným záverom a ako napomenutie, aby sa sledoval správny postup.

Na prvom mieste nás chráni pred tým, aby sme prijímali a ne, prvotné a jednoduché tie rozlišovania, ktoré sú nám vžité a tvoria bežnú súčasť nášho intelektuálneho dedičstva - rozlišovania, ako naprí­klad fyzické a mentálne. Varuje nás, že všetky intelektuálne pojmy sú produktmi rozlišovania a klasifikácie a že ako filozofi sa musíme vrátiť k primitívnym situáciám života, ktoré predchádzajú reflektívnym inter­pretáciám a plodia ich, takže znovu obozretne prežívame predošlé pro­cesy interpretácie, majúc stále na zreteli veci, ktorých sa týkajú. Takto je empirizmus opravdivá kritická metóda; vedie nás múdro a opatrne stupňami, ktoré sme prv brali nekriticky, vystavení všemožným náhodným vplyvom.

 

s. 117

 

Na druhom mieste pojem skúsenosti nám pripomína, že ešte pred filozofickými úvahami sa objekty rozdelili do istých zoskupení, označe­ných adjektívami, ktoré ochotne bližšie charakterizujeme slovom skúse­nosť: ako morálna, estetická, intelektuálna, náboženská, osobná, politická skúsenosť. Pojem skúsenosť nás varuje takto pred tradíciou, ktorá robí objekty istého druhu skúsenosti, totiž poznávajúcej skúsenosti, pevným štandardom pre hodnotenie „reality" a významu všetkých iných druhov vecí. Varuje nás, aby sme neprenášali kvality charakteristické pre objekty v istom druhu zoskupení na objekty v iných druhoch. Poznanie samo musí byť skúsenostné, treba ho mať, vlastniť, konať, skôr než ho možno poznať, a „mať" ho práve tak nie je totožné s „poznať" ho, alebo „po­znať" ho s ,,mať" ho, ako je to v prípade, keď sa niekto hnevá, je chorý alebo dedil nejaký majetok. Prípady poznania treba identifikovať označením, skôr než môžeme mať o nich reflexívnu skúsenosť, tak isto ako robíme s dobrým a zlým, červeným a zeleným, sladkým a kyslým.

Na treťom mieste nás pojem skúsenosti varuje, že musíme začať vecami skôr v ich komplexnej súvislosti ako zjednodušeniami, ktoré boli vytvorené pre účely efektívneho myslenia a konania, či je účelom ekonó­mia, dialektická estetika alebo morálka. Zjednodušenia filozofických dát boli v značnej miere určené apologetickými metódami tak, aby sa istým druhom a fázam vecí dodala väčšia vážnosť. Táto tendencia je taká silná, že ak filozof poukáže na nejakú vec ako na dosť dôležitú, aby bola označená, je prakticky isté, že nejaký kritik posunie otázku, či ozna­čená vec je naozaj taká, ako ju opísal, k otázke hodnoty. Tvrdil som na­príklad, že všetky označené veci majú časovú kvalitu. Je pravdepodobné, že toto tvrdenie vezme nejaký kritik, aby poukázal na to, že dávam pred­nosť zmene pred trvaním, tvrdenie, ktorým sa rozumie, že je lepšie, že veci majú byť v toku. Tvrdilo sa, že pôvodne sú objekty označené vo svojich praktických vzťahoch ako veci konania, trpenia, styku, vlast­níctva a použitia. Namiesto toho, aby sa toto tvrdenie prediskutovalo ako otázka označenia, podľa filozofickej tradície sa bude pokladať za chváloreč, že totiž prax je lepšia ako teória. Potom sa „vyvráti" poukázaním na vznešený pôvab kontemplatívneho života.

Táto predpojatosť je taká silná a prenikavá, že svedčí, myslím, o dôležitom fakte, o tom, že väčšinu filozofických zjednodušení spôsobuje morálny záujem, ktorý sa ignoruje a popiera. Máme stály a nescudziteľný záujem o dobré a zlé, úspech a neúspech, a preto o výber, Sme naučení myslieť v pojmoch hodnoty, významu veci pre naše blaho. Ideál blaha sa mení, ale vplyv záujmu oň je prenikavý a nemožno sa mu vyhnúť.

 

s. 118

 

Vo vitálnom, nie však konvenčnom zmysle všetci ľudia myslia s nejakou morálnou tendenciou a záujmom, „amorálny" človek tak isto ako spravodlivý, zlých a spravodlivých charakterizuje sklon k rozličným druhom vecí, ktoré považujú za dobré. Zdá sa mi, že táto skutočnosť je pre filozofiu veľmi dôležitá; naznačuje, že v istom zmysle celá filo­zofia je vetvou morálky. Ale uznanie, že posledným dôvodom reflexie je umožniť ľuďom, aby si lepšie vybrali, ktoré veci sú dobré a ktoré zlé, je v skutočnosti protikladom, postoja, ktorý bezprostredne premieňa črty existencie na morálne kvality, preferované kvality zasa na vlastnosti pravého a skutočného bytia. Pretože prvé sa týka činnosti, ktorá sa má vykonať, smeru túžby, účelu a úsilia. Posledné však, ako sa zistilo, je záležitosť existencie - materiál, možno, že výberu a činnosti, ale mate­riálu, nie cieľa alebo hotového objektu.

Pre úvahu je možné vždy lepšie alebo horšie ako dané. Ale pretože by bolo tiež lepšie, keby možné dobro bolo teraz dané, filozof, stavom patriaci k záhaľčivej triede, oslobodený od naliehavej nevyhnutnosti vy­rovnať sa so skutočnosťou, mení možné na akýsi druh Bytia, niečo, čo je, i keď to neexistuje. Trvanlivosť, skutočná podstata, celok, poria­dok, jednota, racionálnosť, unum, verum et bonum klasickej tradície sú zjavne eulogistické predikáty. Keď teda zistíme, že také pojmy sa použí­vajú na opísanie základov a vlastných záverov filozofického systému, je dôvod na podozrenie, že nastalo umelé zjednodušenie existencie. Refle­xia, ktorá sa rozhodla uprednostniť určité možné dobro, dialekticky uro­bila zázrak transsubstanciácie. Ak niekde, tak práve tu je potrebné sa vrátiť k pestrým a neusporiadaným veciam, vyjadreným pojmom skúsenosť.

Morálne klamstvo sa rozličným spôsobom šikovne zahaľuje a maskuje. Táto najväčšia sila sebaklamu pramení z konvenčných asociácií slova morálka. Keď im nejaký mysliteľ unikol, nazdáva sa, že unikol morálke. Jeho závery sú určené tým, že uprednostňuje reflektívne dob­ro", t. j. veci s takou kvalitou dobra, ktorá uspokojuje požiadavky rozu­mového skúmania a úsudku. Ale navonok môže pohŕdať morálnym životom, a to na základe toho, že zahŕňa ustavičný boj, úsilie a sklama­nie. Preto vyhlasuje, že skutočné dobro je nie-morálne, lebo neobsahuje ani jednu z týchto vecí. Podľa osobitného temperamentu a vzdelania, ktoré zasa väčšinou súvisia so sociálnym a ekonomickým stavom, sku­točné dobro si potom predstavuje buď esteticky, alebo dialekticky, alebo v pojmoch vypožičaných z náboženského kontextu. Potom sa „realita" ako objekt filozofického skúmania opisuje s vlastnosťami požadovanými už uskutočneným výberom dobra. Významný však nie je zneucťujúci názor mysliteľa na morálny život ako konflikt a praktické úsilie, ale to, že jeho reflektívna idea dobra, ktoré je napokon podstatou morálky, premenila sa na normu a model Bytia.

 

s. 119

 

Podstatou veci je výber dobra, či už je to dobré logicky vyvodené alebo vyvolané kultivovaným vkusom.

Predpokladám, že akt výberu je nevyhnutný v každej reflexívnej činnosti ľudského rozumu. Tento akt sám osebe neklame. Klamstvo je vo fakte, že jeho prítomnosť je skrytá, maskovaná, popieraná. Empirická metóda zisťuje akt výberu a poukazuje naň tak, ako to robí s každým iným dejom. Takto nás chráni pred premenou možných funkcií na pred­chádzajúcu existenciu, premenou, o ktorej možno povedať, že je to filo­zofický klam, či sa už uskutoční kvôli matematickej subsistencii, este­tickým hodnotám, čisto fyzikálnemu poriadku prírody alebo bohu. Autor si nenárokuje, aby bol jeho úmysel úprimnejší než ostatných filozofov. Ale predpokladá, že empirická metóda je správny spôsob, ako uskutočniť úprimný zámer. Čokoľvek sa použije ako predmet výberu, empirická metóda, určujúc jeho potrebu a dávajúc mu návod, otvorene ukazuje, na čo to je; a práve tak ako aj na fakt výberu, jeho pôsobenie a dô­sledky.

Použitie empirickej metódy nie je zárukou, že sa všetky veci, ktoré majú význam z hľadiska nejakého osobitného záveru, skutočne nájdu alebo vyznačia, a keď sa zistia, že sa aj správne ukážu alebo komunikujú. Ale empirická metóda presne ukazuje, kedy, kde a ako sa došlo k veciam označeného opisu. Kladie pred iných mapu cesty, ktorou sa išlo; ak chcú, môžu podľa toho urobiť cestu späť, aby si sami pozreli krajinu. Takto objavy jedného môžu byť opravené a doplnené objavmi iných s maximálnou istotou, s akou je ľudsky možné potvrdiť, doplniť a opra­viť. Použitie empirickej alebo denotačnej metódy dodáva tak filozofickej reflexii niečo z kooperatívnej tendencie k všeobecnej zhode, čím sa vyznačuje výskum v prírodných vedách. Vedecký bádateľ nepresviedča ostatných vierohodnosťou svojej definície a nevyhnutnosťou svojej dia­lektiky, ale tým, že im predkladá špecifický proces skúsenosti výskumov, konaní a objavov, ktoré viedli k odhaleniu istých vecí, apeluje na iných, aby postupovali tak isto, aby zistili, či ich výsledky súhlasia s jeho správou.

Dialektika tým sama dostáva určitý význam a funkciu. Keďže sa vyskytuje vo filozofickom myslení, často sa jej závislosť od pôvodného selektívneho aktu výberu neuznáva. Jej premisy sú vraj nepochybné a samy zárukou. Poctivá empirická metóda vypovie, kedy, kde a prečo sa uskutočnil akt výberu, a takto umožní iným opakovať to a overiť jeho hodnotu. Selektívny výber, označený ako empirická udalosť, odhalí zá­klad a dosah intelektuálnych zjednodušení; tie potom prestanú byť do seba natoľko uzavreté, aby boli len záležitosťou názoru a argumentu, ktoré pripúšťajú iba buď úplné prijatie, alebo zamietnutie.

 

s. 120

 

Tým, že sa výber tají alebo popiera, stáva sa zdrojom tých udivujúcich rozdielov filozofických názorov, ktoré zarazia začiatočníka a stávajú sa hračkou experta. Naproti tomu výber, ktorý sa pripúšťa, je experiment, ktorého hodnotu možno preskúmať a overiť na základe výsledkov. Pod všetkými názvami, ktorými sa vyjadruje bezprostredné poznanie alebo sebestačná istota názoru, čí je to logické, estetické alebo epistemologické, je niečo vybrané na nejaký cieľ, a preto nie je jednoduché, samozrejmé a nie skutočne chvályhodné. Cieľ treba určiť tak, aby sa mohol preskúšať a jeho hodnota a príhodnosť výberu sa mohla preveriť v jeho prospech. Účelom vedeckého a filozofického myslenia nie je eliminovať výber, ale urobiť ho menej ľubovoľným a dodať mu hlbší význam. Výber stráca svojvoľný charakter, keď sa jeho kvalita a dôsledky podrobia reflexii iných, keď sami vyskúšali udané situácie; výberu dodáva vážnosť, keď sa zistí, že jeho dôvody sú pádne a jeho dôsledky závažné. Toto tvrdenie nie je odporúčanie vôle veriť. Ani neznamená, že by sme mali vyberať alebo že niektoré výbery majú svoje opodstatnenie v sebe samých. Toto tvrdenie znamená, že kdekoľvek sa vyskytne reflexia a pôsobí inteli­gencia, nastáva výberové rozlišovanie. Opodstatnenie výberu je celkom iná vec, je úplne vonkajšie. Závisí od rozsahu, v akom pozorovanie, pamäť a prezieravosť ovplyvnili výber, a od dôsledkov, ktoré z neho vyplývajú. Keď sa výber pripúšťa, iní môžu opakovať príslušný postup skúsenosti, je to pokus, ktorý sa má preveriť, a nie devíza automatickej bezpečnosti.

O tejto veci tu nehovoríme ako o otázke nejakého učenia, ale aby sme ilustrovali povahu empirickej metódy. Pravdivosť alebo nepravdivosť závisia od toho, čo zistia iní, keď obozretne uskutočňujú experiment pozorovania procesov reflexie. Empirické tvrdenie sa nevyvracia popretím, že niekto zistí, že veci sú také a onaké, že tým, že udáva smernice pre postup skúsenosti, ktorého výsledkom je, že vec sa má opačne. Pre­svedčiť sa o omyle, ako aj viesť k pravde znamená pomôcť druhému, aby videl a našiel, čo sa mu doposiaľ nepodarilo nájsť alebo poznať. Celý dôvtip a subtílnosť reflexie a dialektiky sa môžu uplatniť v spraco­vaní a oznámení smerníc, ktoré zrozumiteľne ukazujú, aký postup treba zachovať. Každý systém filozofie predstavuje dôsledky nejakého takého experimentu. Ako experiment každý prispel nejakou hodnotou k nášmu pozorovaniu dejov a kvalít objektov, ktoré môžu byť predmetom skúse­nosti. Už sa ozvala istá drsná kritika tradičnej filozofie; bezpochyby budú nasledovať ďalšie. Kritika však nie je namierená proti experimen­tom, ale proti ich popretiu filozofickou tradíciou selektívnej experimen­tálnej kvality, lebo toto popretie ich izolovalo od ich skutočného kontextu a funkcie, a tak sa stalo,  že zmenilo možné osvetlenia na  svojvoľné tvrdenia.

 

s. 121

 

Všetky filozofie majú empirický predmet, aj tie najtranscendentálnejšie; nie je nič iné, čoho by sa pridŕžali. Ale ignorovaním druhu empi­rickej situácie, ktorého sa týkajú ich námety, a tým, že nedávajú smernice pre experimentálne demonštrovanie a skúmanie, stávajú sa neempirickými. Preto môžeme vyhlásiť, že rozhodujúcou otázkou empirickej metódy je, či návod a štandard názorov a správania sa leží v rámci komunikovateľnej situácie života alebo mimo neho. Najpriliehavejším obvinením proti otvorene neempirickým filozofiám je, že neuznávajú procesy a ob­jekty skúsenosti a popierajú schopnosť bežného života vyvinúť svoje vlastné regulatívne metódy a z vlastného lona vytýčiť adekvátne ciele, ideály a kritériá. Takto vskutku si nárokujú súkromný prístup k pravde a oberajú veci všednej skúsenosti o osvietenie a návod, ktorý by inak filozofia z nich mohla získať. Transcendentalista sa sprisahal so svojím pranepriateľom senzualistom, aby zúžil uznávaný predmet skúsenosti a aby zmenšil jeho sily pre širší a zameraný reflektívny výber. Rešpekt pred skúsenosťou je rešpektom pred jej možnosťami v myslení a poznaní, ako aj zvýšená pozornosť voči jej radostiam a strastiam. Intelektuálna úcta ku skúsenosti je nevyhnutnou podmienkou usmerňovania života a tolerantnej a veľkodušnej spolupráce medzi ľuďmi. Iba rešpekt pred vecami skúsenosti prináša so sebou taký rešpekt pred druhými, jadrami skúsenosti, ktorý je oslobodený od tútorstva, od vôle ovládať alebo klamať.