FRIEDRICH  NIETZSCHE

 

 

 

MIMO  DOBRA  A  ZLA

 

 

 

 

Antológia z diel filozofov

Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo

Hrušovský, I. a kolektív

Bratislava

Vydavateľstvo politickej literatúry

1967

 

 

 

s. 371

 

Tretia kapitola

 

Ľudská duša a jej hranice, celý doteraz obsiahnutý okruh vnútorných ľudských skúseností, výšky, hĺbky a šírky týchto skúseností, celé dote­rajšie dejiny duše a jej ešte nevyčerpané možnosti, to je revír predurčený rodenému psychológovi a priateľovi ,,veľkej poľovačky". Ale ako často si musí zúfalo povedať: „Samučičký sám! Ach, iba sám! A dookola les a prales!" A tak si želá stovky honcov a bystrých cvičených stopárov, ktorých by mohol zahnať do dejín ľudskej duše, aby tam zohnali jeho zver. Márne: stále znovu, dôkladne a zatrpknuté zisťuje, ako ťažko nájsť pomocníkov a psov na všetko to, čo práve dráždi jeho zvedavosť. Ťažkosti s vyslaním učencov do nového a nebezpečného revíru, kde treba odvahu, múdrosť, jemnosť v každom ohľade, spočívajú v tom, že práve tam, kde sa začína „veľká poľovačka", ale aj veľké nebezpečenstvo, týchto učencov nemožno použiť: práve tam strácajú svoj stopársky zrak a ňuch. Aby človek napríklad uhádol a zistil, akú históriu mal doteraz problém vedomia a svedomia v duši homines religiosi, možno sám by musel byť taký hlboký, zranený a nesmierny, ako bolo intelektuálne svedomie Pascala: - a ešte aj potom by tu muselo byť ono roztvorené nebo jasnej, zlomyseľnej duchovnosti, ktoré by zhora vedelo obsiahnuť, usporiadať, do definícií sputnať toto hemženie nebezpečných a bolestných zážit­kov. - Lenže kto by mi urobil túto službu! Kto by mal čas čakať na takých sluhov! - Vyskytujú sa zrejme príliš zriedkavo, sú v každej dobe takí nepravdepodobní! Naostatok si to všetko musí urobiť človek sám, aby sa sám niečo dozvedel: to znamená, že treba urobiť veľa! - Ale zvedavosť môjho druhu jednako ostáva najpríjemnejším zo všetkých bre­mien - prepáčte! - chcel som povedať: láska k pravde má svoju odmenu v nebi a už aj na zemi. -

 

s. 372

 

46

Viera, ako ju vyžadovalo a nezriedka aj dosiahlo prvotné kresťanstvo uprostred skeptického, voľnomyšlienkárskeho južného sveta, ktorý mal za sebou a v sebe stáročia trvajúci boj filozofických škôl, vrátane výchovy k tolerancii, akú poskytovalo impérium Romanum - táto viera nie je onou úprimnou a nevrlou poddanskou vierou, s akou visel na svojom Bohu a kresťanstve taký Luther či Cromwell alebo nejaký iný nordický duchovný barbar; oveľa skôr je onou Pascalovou vierou, ktorá sa strašlivo podobá trvalej samovražde rozumu, húževnatého, dlho žijúceho, hlodavého rozumu, ktorý nemožno usmrtiť jedným razom a jedným šmahom. Kresťanská viera je od začiatku obetovaním: obetovaním všetkej slobody, všetkej hrdosti, všetkej sebaistoty ducha; zároveň zotročením a sebarúhaním, sebazmrzačením. V tejto viere, ktorá sa pripisuje povoľnému, mnoho­rakému a rozmaznanému svedomiu, je ukrutnosť a náboženský fénixizmus: predpokladom tejto viery je, že podmanenie ducha spôsobuje neopísateľnú bolesť, že celá minulosť a zvyk takého ducha sa bránia proti absurdissimu, ktorým sa mu javí ,,viera". Moderní ľudia, otupení voči všetkej kresťanskej nomenklatúre, necítia už onú údesnú superlatívnosť, akou bol pre staroveký vkus paradox formuly „Boh na kríži". Doteraz ešte nikdy a nikde nebolo takej odvahy pri odvrate, čohosi takého straš­ného, otázneho a pochybného ako táto formula: veštila prehodnotenie všetkých antických hodnôt. Je to Orient, hlboký Orient, je to orientálny otrok, ktorý sa týmito spôsobom pomstil Rímu a jeho vznešenej a frivolnej tolerancii, rímskemu „katolicizmu" bezbožnosti; - a nikdy to nebola viera, ale odpútanie od viery, oná polostoická a usmievavá bezstarostnosť nad vážnosťou viery, ktorá poburovala otrokov na ich pánoch a proti ich pánom. „Osvietenosť" poburuje: otrok totiž chce čosi bezpodmienečné aj v morálke, rozumie iba tyranstvu, miluje tak, ako nenávidí, bez odtien­kov, až do hĺbky, až k bolesti, až do úmoru - jeho mnohoraké skryté utrpenie sa búri proti vznešenému vkusu, ktorý akoby utrpenie popieral. Skepsa voči utrpeniu, v podstate iba obratnosť aristokratickej morálky, má nie najmenší podiel na vzniku posledného veľkého povstania otrokov, ktoré sa začalo Francúzskou revolúciou.

 

47

Kdekoľvek na zemi sa doteraz vyskytla náboženská neuróza, bola spo­jená s troma nebezpečnými diétnymi nariadeniami: samota, pôst a po­hlavná zdržanlivosť, no jednako sa nedá s istotou určiť, čo je tu príčina, čo následok a Či tu vôbec je nejaká súvsťažnosť medzi príčinou a ná­sledkom. K tejto poslednej pochybnosti nás oprávňuje to, že práve k jej najpravidelnejším symptómom patrí, u divých tak isto ako u civilizova­ných národov, aj náhla, najvýstrednejšia chlipnosť, ktorá sa potom rov­nako náhle mení na kŕče kajúcnosti a popierania sveta a vôle. Dá sa oboje hádam vysvetliť ako maskovaná epilepsia? Ale najmä tu by sme sa mali vedieť zrieknuť výkladu: ani okolo jedného typu nevyrastie doteraz také množstvo nezmyslov a povier, ani jeden typ, zdá sa, nezaují­mal ľudí a dokonca filozofov väčšmi - bolo by načase, aby sme práve tu boli trochu triezvejší, naučili sa opatrnosti, či skôr odvrátili zrak i krok. - Ešte aj v pozadí najnovšej schopenhauerovskej filozofie stojí takmer ako problém osebe tento strašný otáznik náboženskej krízy a pre­budenia. Ako je možné popretie vôle? Ako je možný svätec? - Zdá sa, že to naozaj bola otázka, pri ktorej sa Schopenhauer stal filozofom a pri ktorej začal. A tak bolo naozaj schopenhauerovskou konzekvenciou, že jeho naj presvedčenej ši prívrženec (a pokiaľ ide o Nemecko možno aj po­sledný), totiž Richard Wagner, dokončil vlastné životné dielo práve tu a naposledy predviedol na scéne ešte Kundry, onen strašný a večný typ, type vécu, typ z mäsa a krvi; v tom istom čase, keď psychiatri takmer všetkých európskych krajín mali príležitosť študovať ho zblízka všade, kde náboženská neuróza - alebo, ako to nazývam ja, náboženskosť - mala ako „armáda spásy" svoj posledný epidemický výbuch a výstup. Ak sa však pýtame, čo vlastne bolo pre ľudí všetkých druhov a čias, i pre filozofov, na celom tom fenoméne svätca tak nesmierne zaujímavé, je to bezpochyby zdanie zázraku, ktoré na ňom liplo, totiž zdanie bez­prostredného sledu protikladov, morálne protichodne hodnotených stavov duše: verilo sa, celkom naisto, že zo „zlého človeka" sa razom stáva „svätec", dobrý človek. Doterajšia psychológia na tomto mieste strosko­tala: nestalo sa to azda prelo, že bola v područí morálky, že sama verila morálnym protikladom hodno! a vznášala tieto protiklady do textu a skutkového stavu? - Akože? „Zázrak" by bol iba chybou interpre­tácie? Nedostatkom filológie?-

 

48

Zdá sa, že románskym rasám sedí ich katolicizmus a celé kresťanstvo vôbec oveľa hlbšie ako nám severanom, a preto neviera znamená v kato­líckych krajinách čosi celkom iné ako v protestantských - totiž istý druh vzbury proti duchu rasy, kým u nás je to skôr návrat k duchu (alebo k zlému duchu) rasy.

 

s. 374

 

My severania pochádzame nepochybne z barbarských rás, aj vzhľadom na naše vlohy pre náboženstvo; máme preň slabé vlohy. Výnimkou tu môžu byť Kelti, ktorí bolí práve preto najživnejšou pôdou pre prijatie kresťanskej infekcie na severe: - vo Francúzsku vy­kvitol kresťanský ideál tak, ako to len bledé slnko severu dovoľovalo. Akou cudzou zbožnosťou pôsobia na náš vkus ešte aj títo poslední fran­cúzski skeptici, ak majú vo svojom pôvode len trochu keltskej krvi! Ako katolícky, ako nenemecky nám zaváňa sociológia Augusta Comta so svojou rímskou logikou inštinktov! Ako jezuitský onen roztomilý a múdry cicerone z Port-Royalu, Saint-Beuve, napriek všetkému jeho nepriateľstvu voči jezuitom! A dokonca Ernest Renan; ako neprístupné znie nám severanom reč takého Renana, ktorého nejaké malicherné ná­boženské napätie každú chvíľu pripravuje o rovnováhu jeho v jemnejšom zmysle slova rozkošníckej a pohodlnej duše. Opakujme si po ňom tieto pekné vety a aká zlosť a uvzatosť skrsne hneď ako odpoveď v našej možno menej krásnej a tvrdšej, totiž nemeckejšej duši! — „disons dOnc hardíment que la religion est un produit de ľhomme normál, que ľhomme est le plus dans le vrai quand il est le plus religieux et le plus assuré d'une destinée infinie . .. C'est quand il est bon qu'if veut que la vertu corresponde ä un ordre éternel, c'est quand il contemple les choses d'une maniere désinteressée qu'il trouve la mort révoltanie ér absurde. Comment ne pas supposer que c'est dans ces mornents-lä. que ľhomme voít le mieux?" /„Povedzme teda smelo, že náboženstvo je produktom normálneho človeka, že človek je najväčšmi v pravde, keď je najnábožnejší a najväčšmi presvedčený o nekonečnom osude...To jest, že je dobrý, keď si želá, aby cnosť zodpovedala večnému poriadku, to jest, že uvažuje o veciach nezaujatým spôsobom, keď považuje smrť za neznesiteľnú a absurdnú. Ako nepredpokladať, že práve v týchto chvíľach vidí človek najlepšie?...“/ Tieto slová sú pre moje uši natoľko antipódne, že keď som ich objavil, v prvom hneve som vedia napísal: ,,la iiaiserie religieuse par excellence"! /„dokonalá náboženská hlúposť“!/ - a v poslednom hneve som si dokonca obľúbil tieto vety, ktoré stavajú pravdu na hlavu! Je také lichotivé, také vynikajúce mať vlastných antipódov!

 

49

Na religiozite starých Grékov udivuje nesmierne množstvo vďačnosti, ktorá z nej prúdi – je to veľmi vznešený druh človeka, ktorý takto stojí pred prírodou a životom! – Neskôr, keď nadobúda v Grécku prevahu luza, rozbujnieva sa strach aj v náboženstve, a kresťanstvu sa otvára cesta. –

 

s. 275

 

50

Vášeň vo vzťahu k Bohu: jestvujú jej sedliacke, úprimné a dotieravé prejavy ako u Luthera - celému protestantizmu chýba južná delicatezza. Jestvuje orientálne vytrženie ako u nezaslúžene omilosteného alebo vyzdvihnutého otroka, napríklad u Augustína, ktorému priam urážlivým spôsobom chýba akákoľvek vznešenosť gest a túžob. Jestvuje ženská než­nosť a žiadostivosť, ktorá sa hanblivo a nevzdelane núti do unio mystica et pbysica: ako u Madame de Guyon. V mnohých prípadoch sa dosť zvláštne prejavuje ako zabalenie puberty u dievčaťa alebo mladíka; zavše dokonca ako hystéria starej dievky alebo ako jej posledná ctižiadosť: - v takých prípadoch sa už niekoľko ráz stalo, že cirkev vyhlásila ženu za svätú.

 

51

Najmocnejší ľudia sa doteraz ešte vždy úctivo skláňali pred svätcom ako pred záhadou sebaskrotenia a zámerného úplného odriekania. Prečo sa skláňali? Tušili v ňom - akoby za otáznikom jeho chatrného a žalostného vzhľadu - mocnejšiu silu, ktorá sa chcela vyskúšať na takom skrotení, silu vôle, v ktorej znovu rozoznávali a vedeli si vážiť vlastnú silu a vladársku slasť; ak si vážili svätých, vážili si niečo na sebe. K tomu prispelo, že pohľad na svätcov im vnukal podozrenie: také strašné popie­ranie, taká neprirodzenosť sa zrejme nežiada zbytočne, tak si vraveli a spytovali sa. Možno to má nejakú príčinu, možno je nejaké mimoriadne veľké nebezpečenstvo, o ktorom je hádam askéta vďaka svojim tajným orodovníkom a návštevníkom informovaný? Slovom, mocní tohto sveta sa naučili mať pred ním nový strach, tušili novú moc, cudzieho, ešte nezdolaného nepriateľa: - bola to ,,vôľa k moci", ktorá ich prinútila zastaviť sa pred svätcom. Museli sa ho spytovať -

 

52

V židovskom Starom zákone, v knihe o božej spravodlivosti, vyskytujú sa ľudia, udalosti a reči takého nádherného štýlu, že sa mu grécke a indické písomníctvo v ničom nemôže rovnať. S hrôzou a úctou stojíme pred nesmiernymi zvyškami toho, čím bol kedysi človek, a zmocňujú sa nás pritom smutné myšlienky nad starou Áziou a jej vysunutým polostrovčekom Európou, ktorá mala znamenať voči Ázii úplný ,,pokrok človeka".

 

s. 376

 

Pravda, kto je sám iba slabým, krotkým domácim zvieraťom, a pozná iba potreby domáceho zvieraťa (podobný našim dnešným vzdelancom, vrátane kresťanov „vzdelaného" kresťanstva), nemá sa nad onými ruina­mi ani čo čudovať, ani čo zarmucovať - vkus Starého zákona je skúšob­ným kameňom „veľkosti" a „malosti" -: možno, že ešte stále považuje za vec svojho srdca skôr Nový zákon, knihu o milosti (v ňom to veľmi zaváňa pravými, nežnými, tupými svätuškármi a malými dušičkami). Tento Nový zákon, v každom ohľade prejav rokokového vkusu, zlepený do jednej knihy spolu so Starým zákonom ako ,,biblia", ako „kniha osebe", to je možno najväčšia opovážlivosť a „hriech proti duchu", ktorý má na svedomí literárna Európa.

 

53

Prečo dnes ateizmus? - „Otec" v Bohu je dôkladne vyvrátený; práve tak ,,sudca", ,,odmeňovateľ". Rovnako jeho „slobodná vôľa": nepočuje - a keby aj počul, nevedel by pomôcť. Najhoršie je: Zdá sa, že je ne­schopný sa prejaviť: je nejasný? Z rozličných rozhovorov, spytujúc sa a načúvajúc, vypátral som práve toto ako príčiny úpadku európskeho teizmu; zdá sa mi, že náboženský inštinkt, hoci veľmi mocne rastie, podľa všetkého predsa len s hlbokou nedôverou odmieta práve teistickú spokojnosť.

 

54

Čože robí v podstate celá novšia filozofia? Od Descarta - a to viac zo vzdoru proti nemu ako podľa jeho vzoru - všetci filozofi páchajú atentát na starý pojem duše pod zámienkou kritiky pojmov subjekt a predikát - to jest: atentát na základný predpoklad kresťanskej náuky. Novšia filozofia ako gnozeologická skepsa je, či už skryte alebo otvorene, protikresťanská: hoci, povedané pre citlivejšie uši, nijako nie protinábo­ženská. Kedysi sa totiž verilo na „dušu", tak ako sa verilo na gramatiku a gramatický subjekt: hovorilo sa: „ja" je podmienka, „myslím" je pre­dikát, ktorý je podmienený - myslenie je činnosť, ku ktorej sa musí primyslieť subjekt ako príčina. Teraz sa pokúšali s obdivuhodnou húžev­natosťou a záludnosťou, ako by sa z tejto pasce dalo vyjsť - či nie je pravdou hádam opak: „myslím" je podmienka, „ja" je podmienené; ,,ja" teda najprv ako syntéza, ktorá sa sama utvára myslením. Kant chcel v podstate dokázať, že zo subjektu nemožno dokázať subjekt - a ani objekt:  možnosť zdanlivej existencie jednotlivého  subjektu, teda „duše",  mu  asi nebola vždy cudzia,  myšlienka,  ktorá  už raz na zemi jestvovala ako filozofia Védanty a mala nesmiernu moc.

 

s. 377

 

55

Rebríček náboženskej ukrutnosti je dlhý a má mnoho priečok; ale tri z nich sú najdôležitejšie. Kedysi obetovali bohu ľudí, možno práve tých, ktorých najviac milovali - sem patrí obetovanie prvorodencov vo všet­kých dávnovekých náboženstvách, sem patrí aj obeta cisára Tibéria v Mithrasovej jaskyni na ostrove Capri, onen najstrašnejší rímsky ana­chronizmus. Neskôr, v morálnej epoche ľudstva, obetovali sa bohu najsilnejšie inštinkty, aké človek mal, to jest jeho „prirodzenosť"; táto slávnostná radosť žiari v ukrutnom pohľade askéta, ktorý je nadšený „ne­prirodzeným". Nakoniec: čo ešte zostalo pre obetu? Nemuselo sa konečne raz obetovať všetko utešujúce, sväté, liečivé, všetka nádej, všetka viera v skrytú harmóniu, v budúcu spásu a spravodlivosť? Nemusel človek obetovať samého Boha a z ukrutnosti voči sebe vzývať kameň, hlúposť, ťarchu, osud, ničotu? Obetoval Boha pre ničotu - tohto paradoxného mystéria poslednej ukrutnosti ostalo ušetrené pokolenie, ktoré práve teraz nastupuje: my všetci už o tom čosi vieme.

 

56

Kto sa tak ako ja s nevyspytateľnou dychtivosťou dlho usiloval o to, aby premyslel pesimizmus do hĺbky a vyslobodil ho z napoly kresťanskej, napoly nemeckej obmedzenosti a naivity, s akou sa tomuto storočiu pred­stavil naposledy, totiž v podobe schopenhauerovskej filozofie, kto sku­točne ázijský a neázijsky vnikol a prenikol aspoň raz do spôsobu mys­lenia, popierajúceho svet väčšmi než všetko ostatné - mimo dobra a zla, a už nie v putách a ilúziách morálky tak ako Budha a Schopenhauer - ten možno práve preto, vlastne nechtiac zameral svoj zrak na opačný ideál: na ideál najspupnejšieho, najživšieho a svet najviac afirmujúceho človeka, ktorý sa nenaučil zmierovať a uspokojovať len s tým, čo bolo a je, ale ktorý to chce znovu mať tak, ako to bolo a je, na celú večnosť, nenásytné privolávajúc da capo nielen sebe, ale celému tomu divadlu, a nie iba divadlu, ale v podstate tomu, kto práve toto divadlo potrebuje a robí potrebným: pretože vždy znovu potrebuje a robí potrebným seba - - Akože? A nebol by toto circulus vitiosus dues?

 

s. 378

 

57

Silou duchovného pohľadu a ponoru rastie okolo človeka diaľka a súčasne priestor; jeho svet sa prehlbuje, na jeho obzor vystupujú stále nové hviezdy, stále nové tajomstvá a obrazy. Možno, že všetko, na čom si duchovný zrak cvičil svoj dôvtip a dômysel, bolo práve len podnetom pre jeho cvičenie, vecou hry, čímsi pre deti a naivky; možno, že sa nám raz najslávnostnejšie pojmy, za ktoré sa najviac bojovalo a trpelo, pojmy „Boh" a „hriech" nebudú zdať o nič dôležitejšími, ako sa zdá starcovi detská hračka alebo detská bolesť - a ten „starec" bude potom možno potrebovať zasa nejakú inú hračku a inú bolesť - ešte stále ako dieťa, večné dieťa!

 

58

Všimol si už niekto, koľko treba k vlastnému náboženskému životu (a nie­len k jeho mikroskopickej záľube v sebaskúmaní, ale aj k onej nežnej trpezlivosti, ktorá sa nazýva „modlitbou" a je trvalou prípravou na „príchod Boha") vonkajšej záhaľky alebo polozáhaľky, mám na mysli záhaľku s čistým svedomím, pradávnu, rodovú, ktoré) nie je celkom cudzí aristokratický pocit, že práca zneucťuje - že totiž od nej hrubne duša a telo? A že teda moderná, hlučná pracovitosť, ktorá využíva čas a je na seba hrdá, hlúpo hrdá, vychováva a pripravuje viac než všetko ostatné k „bezbožnosti"? Medzi tými, čo napríklad teraz v Nemecku žijú bez náboženstva, nachádzam ľudí, ktorých „voľnomyšlienkárstvo" je roz­ličného druhu a pôvodu, predovšetkým však množstvo takých, u ktorých pracovitosť stierala z pokolenia na pokolenie náboženské inštinkty, takže už vôbec nevedia, na čo sú náboženstvá dobré a ich existenciu na svete berú na vedomie iba s akýmsi tupým údivom. Títo dobrí ľudia sa cítia už značne zaneprázdnení jednak svojimi povinnosťami, jednak svojimi zábavami, nehovoriac ani o „vlasti“ a novinách a „rodinných povinnostiach": zdá sa, že iní vôbec nezostáva čas na náboženstvo, najmä keď iní nie je jasné, či pritom ide o nejakú novú povinnosť alebo novú zábavu - lebo je vylúčené, vravia si, aby človek chodil do kostola len preto, aby si pokazil dobrú náladu. Vonkoncom nie sú nepriateľmi náboženských zvy­kov; ak sa v istých prípadoch, napríklad zo strany štátu, vyžaduje účasť na takýchto zvykoch, urobia, čo sa žiada, tak ako sa robí mnoho iných vecí - s trpezlivou a skromnou vážnosťou a bez veľkej zvedavosti a stiesnenosti: žijú totiž príliš bokom a pomimo, aby považovali za po­trebné mať v takýchto veciach hoci len nejaké vlastné pre a proti.

 

s. 379

 

K týmto ľahostajným patrí dnes väčšina protestantov stredného stavu, najmä vo veľkých, živých centrách obchodu a dopravy; tak isto k nim patrí väčšina pracovitých učencov a celé univerzitné príslušenstvo (okrem teológov, ktorých existencia a možnosti poskytujú psychológovi čoraz subtílnejšie záhady na lúštenie). Pobožní ľudia alebo hoci len cirkevníci si zriedka­kedy vedia predstaviť, ako sa musí dnes nemecký učenec snažiť, ba siliť, aby bral problém náboženstva vážne; už z celej povahy jeho remesla (a ako sme povedali, z remeselnej pracovitosti, ku ktorej ho zaväzuje jeho moderné svedomie) vyplýva, že má sklon dívať sa na náboženstvo s takmer láskavým úsmevom vyjadrujúcim prevahu, ku ktorému sa zavše druží ľahké pohŕdanie, namierené proti „nečistote" ducha, ktorú predpo­kladá všade tam, kde sa ešte priznávajú k cirkvi. Učencovi sa iba za pomoci dejín (teda nie osobnou skúsenosťou) podarí dosiahnuť úctivú vážnosť a určitú ostýchavú ohľaduplnosť voči náboženstvám; ale i keď ani o krok nepriblížil k tomu, čo jestvuje ako cirkev a zbožnosť: možno práve naopak. Praktická ľahostajnosť k náboženským veciam, v ktorej sa narodil a v ktorej bol vychovaný, sublimuje sa uňho spravidla v opa­trnosť a čistotnosť, ktorá sa štíti styku s náboženskými ľuďmi a vecami; a možno, že práve hĺbka jeho tolerancie a ľudskosti mu káže, aby sa vyhýbal jemným konfliktom, ktoré so sebou prináša samo tolerovanie. - Každá doba má svoj božský druh naivity, ktorú jej môžu závidieť iné veky: a koľko naivity, úctyhodnej, detskej a nekonečne hlúpej naivity je v učencovej viere vo vlastnú prevahu, v dobrom svedomí jeho tolerancie, v nič netušiacej, prostej istote, s akou sa jeho inštinkt zaoberá nábožen­skými ľuďmi ako menejcenným a nižším typom, ktorý on sám prerástol - on, trúfalý trpaslík a neokrôchanec, snaživý a čiperný duševný pracov­ník a nádenník ,,ideí". „moderných ideí"!

 

59

Kto nazrel hlboko do sveta, pravdepodobne uhádne, aká múdrosť je v tom, že ľudia sú povrchní. Inštinkt sebazáchovy ich učí byť nedbanlivými, ľahkomyseľnými a neúprimnými. Sem-tam sa nájde vášnivé a zve­ličené velebenie „čistých foriem", u filozofov práve tak ako u umelcov: nech nik nepochybuje, že ten, kto potrebuje takýto kult povrchu, vnikol niekedy nejakým nešťastným hmatom pod tento povrch. Možno, že do­konca vzhľadom na tieto popálené deti, na rodených umelcov, ktorí vidia pôžitok života už len v úmysle falšovať jeho obraz (je to istý druh dlho­dobej pomsty na živote), jestvuje ešte nejaká hierarchia: podľa toho, nakoľko si želajú vidieť obraz života sfalšovaný, sploštený, zbožštený, obrátený na záhrobie, dala by sa určiť miera, do akej sa im život zhnu­sil - homines religiosi by sa mohli počítať medzi umelcov ako ich najvyšší stupeň.

 

s. 380

 

Je to hlboký, nedôverčivý strach pred nevyliečiteľným pesimizmom, ktorý núti celé tisícročia, aby sa zubami-nechtami pridŕžali náboženskej interpretácie bytia: strach onoho inštinktu, ktorý tuší, že by sa človek mohol zmocniť pravdy príliš skoro, skôr než by bol dostatočne silný, dostatočne tvrdý, dostatočne umelcom . . . Zbožnosť, ,,život v Bo­hu", nazeraný z takéhoto uhla, javil by sa pritom ako najjemnejší a po­sledný výplod strachu z pravdy, ako umelecké vzývanie a opojenie z naj­dôslednejšieho falšovania, ako vôľa za každú cenu prevracať pravdu v nepravdu. Možno, že doteraz nebolo silnejšieho prostriedku na sebaskrášlenie človeka ako práve zbožnosť: ňou sa môže človek stať natoľko umením, povrchom, hrou farieb, kvalitou, že pri pohľade na neho už netrpíme.

 

60

Milovať človeka kvôli Bohu - to bol doteraz najvznešenejší a najvzdialenejší pocit, ktorý sa medzi ľuďmi dosiahol. Že láska, k človeku bez nejakého posväcujúceho postranného úmyslu je iba hlúposťou a zvierackosťou, že náklonnosť k tejto láske získava svoju mieru, svoju jemnosť, svoje zrniečko soli a prášok ambry až touto vyššou náklonnosťou: - nech je ten, kto toto prvý raz pocítil a „prežil", ktokoľvek, nech sa mu jazyk, keď sa pokúšal takúto nežnosť vysloviť, akokoľvek zadŕhal, pre nás ostane na večné časy svätý a úctyhodný ako človek, ktorý doteraz najvyššie lietal a najkrajšie zablúdil.

Filozof, ako ho chápeme my, my ľudia slobodného ducha, ako člo­veka s najrozsiahlejšou zodpovednosťou, ktorý má svedomie pre celkový vývin človeka: tento filozof si pri svojej zušľachťovacej a výchovnej práci poslúži náboženstvami práve tak, ako aj jestvujúcou politickou a hospo­dárskou situáciou. Roztrieďujúci, zušľachťujúci, to znamená vždy práve taký ničivý ako tvorivý a formujúci vplyv, ktorý sa dá uplatniť pomocou náboženstiev, je rôznorodý a rozmanitý podľa druhu ľudí, ktorí sú v pu­tách a pod ochranou náboženstva. Pre silných, nezávislých, pre tých, čo sú pripravení a predurčení rozkazovať, v ktorých je stelesnený rozum a umenie vládnúcej rasy, je náboženstvo prostriedkom naviac, aby mohli prekonať prekážky a vládnuť: je putom, ktoré viaže navzájom vládcu a poddaného, prezrádza a sprostredkuje vládcovi svedomie poddaného, to, čo je v ňom najskrytejšie a najvnútornejšie, čo by rado uniklo po­slušnosti; a keď jednotlivé povahy vznešeného pôvodu majú pre svoju vysokú duchovnosť sklon k utiahnutejšiemu a rozjímavejšiemu životu a vyhradzujú si iba miernejší spôsob vládnutia (prostredníctvom vybraných stúpencov alebo rehoľníkov), vtedy sa môže náboženstvo použiť dokonca ako prostriedok, aby si zabezpečili pokoj pred hlučnosťou a trampotami hrubšieho vládnutia a čistotu pred nevyhnutnou špinou všetkého politického diania.

 

s. 381

 

Tak to pochopili napríklad brahmani: po­mocou náboženskej organizácie si udelili moc vymenúvať národu kráľov, zatiaľ čo sami sa držali a cítili bokom a mimo ako ľudia vyšších a nadkráľovských úloh. Zatiaľ náboženstvo poskytuje návod a príležitosť pri­pravovať sa na budúce vládnutie a rozkazovanie aj časti ovládaných, totiž tým pomaly nastupujúcim silnejším triedam a stavom, v ktorých pomocou manželských mravov stúpa sila a chuť uplatniť vôľu, vôľu k sebaovládaniu: náboženstvo im núka dosť podnetov a pokušení, aby nastúpili cestu k vyššej duchovnosti, vyskúšali pocity veľkého sebaza­pierania, mlčania a samoty: - asketizmus a puritanizmus sú takmer nepostrádateľným prostriedkom výchovy a zušľachťovania, ak sa nejaká rasa chce vymaniť zo svojho pôvodu a stať sa z luzy pánom a ak sa prepracúva k budúcemu panstvu. Naostatok obyčajným ľudom, teda väčšine, ktorí sú tu pre všeobecné blaho a na to, aby slúžili, a len preto tu smú byť, poskytuje náboženstvo neoceniteľné uspokojenie s vlastnou situáciou a povahou, mnohonásobný mier srdca, zušľachtenie poslušnosti, šťastie a súcit s podobnými ľuďmi a akési zjasnenie a skrášlenie, akési ospravedlnenie celej tej všednosti, nízkosti a polozvieracej chudoby ich duše. Náboženstvo a náboženský význam života ožaruje týchto stále usužovaných ľudí a dovoľuje im zniesť pohľad na seba samých, pôsobí na nich tak ako epikurejská filozofia na trpiacich ľudí vyššieho stavu, utešujúco, zjemňujúco, takmer využívajúc utrpenie, naostatok dokonca posväcujúco a ospravedlňujúco. Na kresťanstve a budhizme nie je hádam nič také úctyhodné ako práve umenie, že aj tých najnižších učia, aby sa pomocou zbožnosti zaradili do zdanlivo vyššieho poriadku vecí a aby sa tak uspokojili so skutočným poriadkom, v ktorom žijú dosť tvrdo (a práve táto tvrdosť je potrebná!).

 

62

Nakoniec, pravda, treba povedať, aby sme skontrolovali aj zlé účty ta­kýchto náboženstiev a osvetlili ich tajomné nebezpečenstvo: vyjde vždy draho a je strašné, ak náboženstvami ako prostriedkom výchovy a zu­šľachtenia nevládne ruka filozofa, ale ak vládnu svojvoľne a suverénne, ak chcú byť samy posledným cieľom, a nie jedným z viacerých prostriedkov.

 

s. 382

 

U ľudí, tak ako u všetkých ostatných druhov zvierat, jestvuje nadbytok nepodarkov, chorých, s potvorených, neduživých, nevyhnutne trpiacich; vydarené prípady sú aj u ľudí vždy výnimkou a so zreteľom na to, že človek je ešte nie určeným zvieraťom, dokonca zriedkavou vý­nimkou. Ale ešte čosi horšie: čím dokonalejší je človek, ktorý typ „člo­vek" predstavuje, tým väčšmi vzrastá nepravdepodobnosť, že sa vydarí: náhodnosť, zákon nezmyslu v spoločnej domácnosti ľudstva, najstrašnej­šie sa prejavuje vo svojom ničivom účinku na vyšších ľuďoch, ktorých životné podmienky sú subtílne, mnohoraké a ťažko vypočítateľné. Ako sa správajú spomínané dve veľké náboženstvá k tomuto nadbytku ne­vydarených prípadov? Usilujú sa zachovať, udržať pri živote všetko, čo sa len trochu dá, ba zásadne im nadŕžajú ako náboženstvá pre trpiacich, dávajú za pravdu všetkým, ktorí trpia životom ako nejakou chorobou, a rady by dokázali, že každý iný pocit života je falošný a nemožný. Akokoľvek vysoko by sme si cenili túto šetriacu a záchovnú starostlivosť, pokiaľ sa týka a týkala okrem iných aj najvyššieho a doteraz takmer vždy aj najväčšmi trpiaceho typu človeka, v celkovom žartovaní patria doterajšie náboženstvá, totiž suverénne náboženstvá, k hlavným príči­nám, ktoré udržiavali typ ,,človek" na nižšom stupni - udržiavali príliš veľa toho, čo malo zaniknúť. Patrí im vďaka za túto neoceniteľnú vec; a kto oplýva toľkou vďačnosťou, aby neschudobnel, ak by mal ďa­kovať za všetko, čo urobili doteraz pre Európu napríklad ,,duchovní ľudia" kresťanstva! A predsa, ak dávali trpiacim útechu, utláčaným a zúfajúcim odvahu, nesamostatným barlu a oporu, ak vnútorne zruinovaných a zdivočených vylákali zo spoločnosti do kláštorov a du­ševných väzníc, čo museli urobiť ešte, aby mohli s dobrým svedomím takto zásadne pracovať na udržaní všetkého chorého a trpiaceho, to jest doslova na skazení európskej rasy? Museli postaviť na hlavu hierarchiu všetkých hodnôt! A zlomiť silných, chorobne nakaziť veľké nádeje, upo­dozrievať šťastie v kráse, uvrhnúť v neistotu, v strach svedomia, v sebazničenie všetko samostatné, mužné, dobyvačné, panovačné, všetky inštink­ty, ktoré má najvyšší a najvydarenejší typ „človek", ba obrátiť celú lásku k pozemskému a k vláde nad zemou v nenávisť voči zemi a voči pozemskému - to si dala a musela dať za úlohu cirkev, až v jej hod­notení nakoniec ,,odsvetštenie", ,,odzmyselnenie" a „vyšší človek" sply­nuli do jedného pocitu. Pripusťme, že by sme boli schopní výsmešným a nezúčastneným okom nejakého epikurejského boha prehliadnuť neoby­čajne bolestnú a práve takú drsnú ako jemnú komédiu európskeho kres­ťanstva; verím, že náš údiv a smiech by nemali konca: či sa nezdá, že nad Európou vládne osemnásť storočí jediná vôľa, urobiť z človeka sublimované nedochôdča?

 

s. 383

 

Ak by však niekto prikročil k tomuto takmer násilníckemu zvrhávaniu a zakrpaťovaniu človeka, akým je kresťanský Európan (napríklad Pascal), s opačnými nárokmi, nie už epikurejsky, ale s nejakým božským kladivom v ruke, nemusel by tu zúrivo, súcitne, vydesene zakričať: ,,Ó, vy hlupáci, vy bezočiví, útrpní hlupáci, čo ste to tu porobili! Bola to práca pre vaše ruky? Ako ste mi pokazili a znetvorili môj najkrajší kameň! Čo ste si to dovolili?" - Chcel som pove­dať: kresťanstvo bolo doteraz najosudnejším spôsobom sebapreceňovania. Ľudia, ktorí neboli dosť veľkí a tvrdí, aby smeli dotvárať človeka ako umelci; ľudia, ktorí neboli dosť silní a predvídaví, aby so vznešeným sebazaprením nechali vládnuť určujúci zákon o tisícorakých nezdaroch a zánikoch: ľudia, ktorí neboli dosť vznešení, aby videli priepastné hie­rarchické postavenie a rozdiely medzi Človekom a človekom: takíto ľudia s tou svojou „rovnosťou pred Bohom" vládli doteraz nad osudmi Európy, až sa napokon vypestoval zmenšený, takmer smiešny druh, stádovité zviera, čosi poddajné, chorobné a priemerné, dnešný Európan ...

 

Piata kapitola

 

K prírodopisu morálky

 

186

Morálny pocit je teraz v Európe práve taký jemný, vyspelý, rozmanitý, dráždivý, rafinovaný, aká mladá, začiatočnícka, nemotorná a necitlivá je ešte „veda o morálke", ktorá k nemu patrí: príťažlivý protiklad, ktorý sa zavše prejavuje a stelesňuje v osobe samotného moralistu. Už výraz „veda o morálke" je vzhľadom na to, čo sa ním označuje, príliš namys­lený a proti dobrému vkusu, ktorý vždy dáva prednosť skromnejším výra­zom. Malí by sme si so všetkou prísnosťou priznať, čo tu ešte dlho bude chýbať a čo je zatiaľ jedine správne: totiž zhromažďovanie materiálu, pojmové vyjadrenie a usporiadanie nesmiernej ríše jemných pocitov hod­noty a rozdielov hodnoty, ktoré žijú, rastú, rozmnožujú sa a zanikajú - a azda pokusy o názornosť opätovných a častejších stavov tejto žijúcej kryštalizácie - ako príprava pre základnú náuku o morálke. Samo­zrejme: doteraz tu taká skromnosť nejestvovala. Všetci filozofi, len čo sa začali zaoberať morálkou ako vedou, ukladali si so škrobenou vážnosťou, ktorá vzbudzuje smiech, čosi oveľa vyššie, náročnejšie, slávnostnejšie:

chceli zdôvodniť morálku - a každý filozof doteraz veril, že morálku zdôvodnil; morálka sama však platila ako „daná".

 

s. 384

 

Aká vzdialená ich neohrabanej pýche bola tá naoko všedná a v prachu a plesni zanechaná úloha opisu, hoci pre ňu by asi neboli dosť jemné ani tie najjemnejšie ruky a zmysly! Práve preto, že filozofi morálky poznali morálne fakty len zhruba, v ľubovoľnom výťahu alebo v náhodnom skrátení, napríklad ako moralitu svojho okolia, svojho stavu, svojej cirkvi, svojho ducha času, svojej klímy a svojho územia, práve preto, že boli zle oboznámení s národmi, s časmi, minulosťami a sami boli málo vedychtiví, vôbec sa nedostali k vlastným, problémom morálky, ktoré sa vynárajú až pri porovnaní mnohých morálok. V každej doterajšej „vede o morálke" chýbal, nech to znie akokoľvek čudne, sám problém morálky: chýbalo podozrenie, že je tu niečo problematické. To, čo filozofi nazývali „zdô­vodnením morálky" a čo si ukladali, bola v skutočnosti iba učená forma viery vo vládnucu morálku, nový prostriedok jej výrazu, teda sama skut­ková podstata vnútri určitej morality - ba dokonca v základe akési popieranie, že by sa táto morálka smela chápať ako problém - a v kaž­dom prípade protiklad skúmania, rozboru, pochybovania, vivisekcie práve tejto viery! Všimnime si napríklad, s akou takmer úctyhodnou nevinnosťou si určuje svoju vlastnú úlohu ešte Schopenhauer a pomyslíme si svoje o vedeckosti jednej „vedy", ktorej poslední majstri hovoria ešte ako deti a staré babky: - „Princíp," vraví, (Základné problémy etiky, str. 137) „zásada, na význame ktorej sa vlastne zhodli všetci etici: neminem laede, inimo omnes, quantum poteš, iuva - to je vlastne veta, s odôvodnením ktorej sa trápia všetci učitelia mravov ... vlastný základ etiky, ktorý sa hľadá tisícročia ako kameň mudrcov." Odôvodniť citovanú vetu ja zaiste ťažké; ako je známe, nepošťastilo sa to ani schopenhauerovcom; a kto raz dôkladne precítil, aká nepríjemne mylná a sentimen­tálna je táto veta vo svete, ktorého podstatou je vola k moci, ten nech si spomenie na to, že Schopenhauer, hoci pesimista, hral vlastne - na flaute... Denne, po jedle: prečítajte si jeho životopis. A len tak mimo­chodom: pesimista, popierač Boha a sveta a - zastaví sa pred morálkou, prisviedča morálke, morálke laede neminem, a hrá na flaute: akože? Je to vlastne - pesimista?

Aj keď odhliadneme od hodnoty takých tvrdení, ako ,,je v nás ka­tegorický imperatív", ešte vždy sa môžeme spýtať: Čo hovorí také tvrde­nie o tom, kto ho tvrdí?

 

s. 385

 

Existujú morálky, ktoré majú ospravedlniť svojho pôvodcu pred ostatnými; iné morálky ho majú upokojiť a zmieriť so sebou; inými sa chce sám pribiť na kríž a ponížiť sa; inými sa chce pomstiť, inými skryť sa, inými osláviť sa a usadiť sa vo výške a diaľke; táto morálka slúži svojmu pôvodcovi, aby zabudol, tá druhá, aby sa

zabudlo na neho alebo na niečo z neho; niektorý moralista by rád uplat­nil na ľudstve moc a tvorivý rozmar; iný, možno práve Kant, dáva svojou morálkou na vedomie: „Úctyhodné na mne je to, že viem poslúchať - a u vás by to nemala byť iné ako u mňa!" slovom, morálky sú tiež len posunkovou rečou afektov.

 

188

Každá morálka je čiastočnou tyraniou voči ,,prírode" i voči „rozumu", v rozpore k laisser aller: to však ešte nie je námietkou proti nej, pretože by sa z nejakej morálky znova muselo nadekrétovať, že nie je dovolený nijaký spôsob tyranie a nerozumu. Podstatné a neoceniteľné na každej morálke je to, že predstavuje dlhodobý nátlak: aby sme pochopili stoicizmus, Port-Royal alebo puritánstvo, spomeňme si na nátlak, pod kto­rým doteraz každá reč dosiahla silu a slobodu - na metrické násilie, na tyraniu rýmu a rytmu. Koľko ťažkostí si narobili v každom národe básnici a rečníci! - nevynímajúc ani niektorých dnešných prozaikov, v ktorých uchu sídli neúprosné svedomie - „kvôli bláznovstvu", ako vravia utilitaristickí hlupáci, ktorí sa tým považujú za múdrych – „z pokory pred zákonmi svojvôle", ako vravia anarchisti, ktorí sa tým mylne nazdávajú, že sú ,,slobodní", dokonca slobodomyselní. Je však zvláštny fakt, že všetka sloboda, jemnosť, odvaha, tanec a znamenitá istota, aká na zemi je alebo kedy bola, či už v myslení samom alebo vo vládnutí alebo v hovorení a prehováraní, v umeniach tak isto ako v mravoch, rozvinula sa až vďaka „tyranii takýchto zákonov svojvôle"; a celkom vážne, je nemalá pravdepodobnosť, že práve toto je „príroda" a ..prirodzené" - a nie ono laisser aller! Každý umelec vie, ako ďaleko je od tohto „voľného priechodu" vo chvíľach „inšpirácie" jeho „priro­dzený" stav, slobodné usporadúvanie, zoraďovanie, upravovanie, vytvá­ranie a ako prísne a jemne načúva práve tu tisícerým zákonom, ktoré sa vysmievajú každej pojmovej formulácii práve na základe svojej neúprosnosti a určitosti (aj najpevnejší pojem, ak ho postavíme proti nim, má v sebe čosi nejasné, mnohotvárne, mnohovýznamové). Povedzme ešte raz: ako sa zdá, podstatnou vecou ,,na nebi a na zemi" je to, že sa dlho a v jednom smere poslúcha: pritom vždy a natrvalo vychádza najavo niečo, kvôli čomu sa oplatí na zemi žiť, napríklad cnosť, umenie, hudba, tanec, rozum, duchovnosť - niečo zjasňujúce, rafinované, bláznivé a božské.

 

s. 386

 

Dlhá nesloboda ducha, podozrievavé násilie v komunikovateľnosti myšlienky, disciplína, ktorú si mysliteľ ukladá, aby rozmýšľal v medziach cirkevných a dvorských línií alebo podľa aristotelovských predpokladov, dlhodobá duchovná vôľa vykladať všetko, čo sa deje, podlá kresťanskej schémy a odhaliť a ospravedlniť ešte aj v každej náhode kresťanského Boha -všetko toto násilné, svojvoľné, tvrdé, desivé, protirozumové ukázalo sa ako prostriedok, ktorým sa v európskom duchu vy­pestovala sila, bezohľadná zvedavosť a patričná pohyblivosť: dodajme, že sa pritom muselo potlačiť, udusiť a zničiť práve tak nenahraditeľne veľa z jeho sily a ducha (pretože tu ako všade inde ukazuje sa „príroda" taká, aká je, v celej svojej márnotratnej a ľahostajnej veľkoleposti, ktorá popudzuje, ale je vznešená). To, že európski myslitelia po tisícročia mys­leli, iba aby niečo dokázali - dnes je, naopak, podozrivý každý myslite!, ktorý ,,chce niečo dokázať" - to, že takmer vždy sa zistilo to, čo malo vyplynúť z ich najprísnejšieho uvažovania ako výsledok, asi tak, ako kedysi v ázijskej astrológii alebo ako ešte dnes v prostučkom kresťansko-morálnom výklade najbližších osobných udalostí ,,ku cti božej" a k „spá­se duše": - táto tyrania, táto svojvôľa, táto prísna a grandiózna hlúposť vychovala ducha; zdá sa, že otroctvo v hrubšom a jemnejšom zmysle je nevyhnutným prostriedkom aj duchovnej disciplíny a výchovy. Môžeme si z tohto hľadiska všimnúť ktorúkoľvek morálku: Je to „príroda" v nej, ktorá učí nenávidieť laisser aller, príliš veľkú slobodu, a vštepuje potrebu ohraničených horizontov, najbližších úloh - ktorá učí zužovaniu per­spektívy, a teda v istom zmysle hlúposti ako podmienke života a vzrastu. „Niekoho máš dlho poslúchať: ináč zahynieš a stratíš poslednú úctu k sebe samému!" - toto sa mi zdá morálnym imperatívom prírody, ktorý, pravda, nie je ani „kategorický", ako to od neho žiadal starý Kant (odtiaľ ono „ináč"), ani sa neobracia na jednotlivca (čo jej záleží na jednotlivcovi!), zato však na národy, rasy, veky, stavy, no predovšetkým na celé zviera zvané „človek", na človeka.

 

189

Pre pracovité rasy je veľkým problémom, ako stráviť voľný čas maj­strovským dielom anglického inštinktu bolo svätiť nedeľu a nudiť sa v ne­deľu natoľko, aby Angličan znovu nevdojak zatúžil po svojom všednom a pracovnom dni: - ako spôsob múdro vymysleného, múdro zaradeného pôstu, podobného tomu, ktorý sa hojne vyskytuje aj v antickom svete (hoci, ako je pochopiteľné u južných národov, nevzťahoval sa práve na prácu). Musia jestvovať rozmanité spôsoby pôstu; a všade, kde vládnu mocné pudy a zvyky, starajú sa zákonodarcovia o to, aby zaradili prie­stupné dni, v ktorých je taký pud spútaný a znovu sa učí hladovať.

 

s. 387

 

Ak sa na vec pozrieme z vyššieho hľadiska, javia sa celé pokolenia a veky, keď zaťažené nejakým morálnym fanatizmom, ako takéto vložené obdobia nátlaku a pôstu, počas ktorých sa pud hrbí a skláňa, ale aj cibrí; aj jednotlivé filozofické sekty (napríklad stoa uprostred kej kultúry, v jej ovzduší nabitom a presýtenom afrodiziakami) dovoľujú podobný výklad. - Tým je daná aj stopa k vysvet­lenia onoho paradoxu, prečo sa práve v kresťanskej perióde Európy a vôbec až pod tlakom kresťanských hodnotiacich súdov sublimoval pohlavný pud až v lásku (amour-passion).

 

190

Je čosi v Platónovej morálke, čo nepatrí priamo k Platónovi, ale vy­skytuje sa len v jeho filozofii, dalo by sa povedať napriek Platónovi: totiž sokratizmus, pre ktorý bol vlastne príliš vznešený. „Nik si sám nechce spôsobiť škodu, preto všetko zlé sa deje nedobrovoľne. Lebo zlý si sám spôsobuje škodu: nerobil by to, keby vedel, že zlo je zlé. Podľa toho je zlý zlým len z omylu: ak ho zbavíme jeho omylu, urobíme ho nevyhnutne - dobrým." - Tento spôsob záveru zaváňa luzou, ktorá si na zlom konaní všíma len nepríjemné následky a vlastne usudzuje, že „je hlúpe konať zle", zaziaš čo „dobré" stotožňuje bez všetkého s „pro­spešným a prijemným". Pri každom utilitarizme morálky môžeme pred­pokladať tie isté korene: zriedkakedy zblúdime. - Platón urobil všetko, aby vinterpretoval do vety svojho učiteľa niečo jemné a vznešené, predo­všetkým seba, on, najodvážnejší zo všetkých interpretov, ktorý prijímal celého Sokrata len ako populárnu tému a ľudovú pieseň z ulice, aby ju varioval do nekonečna a nemožnosti: totiž vo všetkých svojich vlastných maskách a mnohotvárnostiach. Povedané žartom a ešte k tomu homér­sky: čože je platónsky Sokrates.

 

191

Starý teologický problém „viery" a „poznania" - alebo presnejšie, inštinktu a rozumu - leda otázka, či si, pokiaľ ide o hodnotenie vecí, väčšiu autoritu inštinkt než rozumnosť, ktorá chce, aby ju . zaobchádzali s ňou podľa dôvodov, podľa ,,prečo?", teda i účelnosti a prospešnosti - táto otázka je ešte stále tým starým i problémom, ktorý sa prvý raz objavil v osobe Sokrata a už dávno pred kresťanstvom viedol k rozdeleniu duchov.

 

s. 388

 

Sokrates sám sa ste podľa vkusu svojho talentu, vkusu vynikajúceho dialektika, postavil najprv na stranu rozumu; a naozaj, čo iné robil za celý svoj život, ako že sa smial neohrabanej neschopnosti svojich vznešených Aténčanov, ktorí boli ľuďmi inštinktu tak ako všetci vznešení ľudia a nikdy nemohli dostatočne vysvetliť príčiny svojho konania? Naostatok sa však ticho a potajomky smial aj sám sebe: našiel u seba, pred svojím jemnejším svedomím a sebaspytovaním taká istú neohrabanosť a neschopnosť. Prečo sa však, dovrával si, zbavovať kvôli tomu inštinktov! Musí im dopomáhať k právu aj rozum - treba počúvať inštinkty, ale prehovoriť rozum, aby im pritom pomáhal dobrými dôvodmi. To bola vlastná neúprimnosť tohto veľkého, tajomného ironika; prinútil svoje svedomie, aby sa uspokojilo s istým sebaklamom: v podstate si nevšimol v morálnom úsudku iracionálne. - Platón, ktorý bol v týchto veciach ne vinnej ši a bez plebejskej prefíkanosti, chcel si s vynaložením všetkých síl - naj­väčších síl, aké doteraz filozof musel vynaložiť - dokázať, že rozum a inštinkt sa samy od seba približujú k jednému cieľu, k „dobru", k „Bohu"; a od čias Platóna sú všetci teológovia a filozofi na tej istej ceste, to znamená, že vo veciach morálky víťazil doteraz inštinkt alebo ,,viera", ako to nazývajú kresťania, alebo „stádo", ako to nazývam ja. Bolo by však treba vyňať Descarta, otca racionalizmu (a teda starého otca revolúcie), ktorý priznal autoritu iba rozumu: ale rozum je len nástroj a Descartes bol povrchný.

 

192

Kto preštudoval dejiny čo len jedinej vedy, nájde v jej vývine návod, ako porozumieť najstarším a najvšeobecnejším procesom všetkej „vedo­mosti a poznania": aj tam, aj tu sa spočiatku vyvinuli prenáhlené hypo­tézy, výmysly, dobrá, hlúpa vola k ,,viere", nedostatok nedôvery a trpez­livosti; naše zmysly sa dodatočne, a nikdy nie dostatočne učia byť jemným, verným, opatrným orgánom poznania. Nášmu oku je pohodl­nejšie vytvoriť si na daný podnet obraz, ktorý bol vytvorený už častejšie, ako udržať v sebe novosť a rozmanitosť nejakého dojmu: vyžaduje si to viac sily, viac „morálky". Pre ucho je trápne a ťažké, keď počuje niečo nové; cudziu hudbu počúvame zle. Pri počúvaní inej reči sa nevdojak pokúšame sformovať počuté hlásky do slov, ktoré nám znejú dôvernejšie a domáckejšie: tak si napríklad Nemec kedysi upravil z počutého arcubalista slovo Armbrust (kuša). Aj naše zmysly prijímajú nové nepria­teľsky a s nechuťou; a vôbec, už pri „najjednoduchších" procesoch zmys­lovosti prevládajú afekty, ako je strach, láska, nenávisť, spolu s pasívnymi afektmi lenivosti.

 

s. 389

 

Ako dnešný čitateľ nečíta na stránke všetky jednotlivé slová (alebo dokonca hlásky) - skôr si nehodne vyberie z dvadsiatich slov je približne päť a „uhádne" pravdepodobný zmysel, ktorý sa pojí k týmto piatim slovám - práve tak nevidíme nejaký strom presne a úplne, pokiaľ ide o jeho listy, vetvy, farbu, tvar; omnoho ľahšie nám padne vyfantazírovať si nejaký náhodný strom. Ba ešte aj pri najneobyčajnejších zážitkoch postupujeme podobne: väčšiu časť zážitku si vymyslíme a sotva sa dáme prinútiť, aby sme sa na nejakú udalosť nedívali ako „vynálezcovia". Všetkým týmto chceme povedať: sme od základu, od­jakživa - zvyknutí na luhanie. Alebo aby sme to vyjadrili cnostnejšie a pokryteckejšie, slovom, príjemnejšie: sme oveľa väčšími umelcami, než o tom vieme. - V živom rozhovore s nejakou osobou často tak zreteľne a určite vidím výraz jej tváre, podľa myšlienky, ktorú vyslovuje alebo ktorú som v nej pravdepodobne vyvolal, že tento stupeň zreteľnosti ďaleko presahuje silu mojej zrakovej schopnosti: - jemnosť svalovej hry a výraz očí som si teda musel vymyslieť. Tá osoba sa pravdepodobne tvárila celkom ináč alebo dokonca nijako.

 

193

Quidquid luce fuit, tenebris agit: ale aj naopak. To, čo zažijeme vo sne. s predpokladom, že to zažívame často, patrí naostatok práve tak k spoločnej domácnosti našej duše ako to, čo zažijeme „naozaj": vďaka tomu sme bohatší alebo chudobnejší, máme o potrebu viac alebo menej a naostatok nás za jasného bieleho dňa, ba i v najjasnejších chvíľach nášho bdelého ducha, tak trochu vedú návyky našich snov. Povedzme, že niekto vo svojich snoch často vzlietal a nakoniec, len čo začne snívať, uvedomuje si silu a umenie lietať ako vlastnú výsadu aj ako svoje naj­vlastnejšie a najzávideniahodnejšie šťastie: ten, kto si myslí, že na naj­slabší impulz je schopný urobiť akýkoľvek druh oblúkov a zákrut, kto pozná pocit istej božskej ľahkomyseľnosti, s akou smeruje „hore" bez napínania a násilia a „dolu" bez skláňania a ponižovania - bezváhovo!: ako by nemal človek s takýmito snovými skúsenosťami a zvykmi inak zafarbovať a určovať aj pre svoj bdelý deň slovo „šťastie"! Ako by nemal inak túžiť po šťastí? Vzlet, ako ho opisujú básnici, musí mu byť v po­rovnaní s oným „lietaním" už príliš prízemný, namáhavý, násilný, už príliš „ťažký".

 

s. 390

 

194

Rozdielnosť ľudí sa neprejavuje iba v rozdielností ich statkov, teda v tom, že rozličné skutky považujú za hodné dosiahnutia a že sú zároveň ne­jednotní, pokiaľ ide o prebytok alebo úbytok hodnoty, o hierarchiu všeobecne uznaných statkov: - táto rozdielnosť sa ešte väčšmi ukazuje v tom, čo považujú za príznak skutočného vlastnenia nejakého statku. Čo sa týka napríklad ženy, skromnejší považuje za dostatočný a zadosťučiňujúci príznak vlastnenia už voľné používanie tela a pohlavný pô­žitok; iný so svojím nedôverčivejším a náročnejším smädom po majetku vidí v takom vlastnení iba „otáznik", iba zdanlivosť a chce jemnejšie skúšky, predovšetkým preto, aby sa dozvedel, či sa mu žena nielen dáva, ale či aj jemu necháva to, čo má alebo by mohla mať rada - až vtedy ju považuje za „svoje vlastníctvo". U tretieho sa ešte ani tu nekončí nedôvera a túžba po vlastnení, spytuje sa, či to žena, hoci mu necháva všetko, nerobí hádam pre jeho prelud: chce, aby ho najprv dôkladne, ba do dna poznala, aby ho mohla vôbec milovať, riskuje, aby ho žena pre­hliadla. Až potom považuje svoju milenku za svoje vlastníctvo, keď žena o ňom už nemá mylnú predstavu, keď ho miluje pre jeho čertoviny a skrytú nenásytnosť práve tak ako pre jeho dobrom, trpezlivosť a duchaplnosť. Ďalší by chcel vlastniť ľud: a na tento cieľ sú mu dobré všetky vyššie cagliostrovské a catilinovské fígle. Iný, ktorého smäd po vlastnení je jemnejší, si hovorí, že ,,tam, kde chce človek vlastniť, nesmie klamať", je podráždený a netrpezlivý pri predstave, že jeho pretvárka vládne nad srdcom ľudu: „Musím sa teda dať poznať, a predovšetkým musím poznať sám seba!" Medzi pomáhajúcimi a dobročinnými ľuďmi vyskytuje sa takmer pravidelne oná nemotorná ľstivosť, ktorá si najsamprv upravuje toho, komu treba pomôcť: akoby si napríklad „zasluhoval" pomoc, akoby žiadal práve ich pomoc a im mal byť za všetku pomoc hlboko vďačný, od­daný, ponížený, s takouto domýšľavosťou vládnu nad tými, čo sú v núdzi, ako nad nejakým majetkom, sú vôbec dobročinnými a nápomocnými ľuďmi z túžby po majetku. Sú žiarliví, keď niekto zmarí ich pomoc alebo ich predbehne. Rodičia robia z dieťaťa nevdojak čosi, čo sa im podobá - nazývajú to „výchovou" - ani jedna matka v hĺbke srdca nepochybuje, že v dieťati sa jej narodil majetok, ani jeden 6tec nepopiera právo, že smie dieťa podriadiť svojím pojmom a svojmu hodnoteniu. Áno, kedysi sa otcom zdalo spravodlivé vládnuť nad životom a smrťou novonarode­ného (ako u starých Nemcov) podľa ľubovôle. A ako otec, tak vidí ešte aj dnes učiteľ, stav, kňaz, knieža v každom novom človeku samozrejmú príležitosť pre nové vlastníctvo. Z toho vyplýva . . .

 

s. 391

 

195

Židia - národ, ,,zrodený pre otroctvo", ako hovorí Tacitus a celý antický svet, „národ, vyvolený medzi národmi, ako hovoria a veria oni sami – Židia uskutočnili onen zázračný čin prevrátenia hodnôt, vďaka ktorému získal život na zemi na niekoľko tisícročí nový a nebezpečný pôvab: ich proroci zlúčili v jeden celok pojmy „bohatý", „bezbožný", „zlý". ,násilnicky", „zmyselný" a po prvý raz razili slovo „svet" ako hanebné slovo. V tomto prevrátení hodnôt (ku ktorému patrí aj to, že slovo „chu­dobný" sa používa ako synonymum slova ,,svätý" a „priateľ") je význam židovského národa: ním sa začína povstanie otrokov v morálke.

 

196

Treba odhaliť nesčíselne veľa tmavých telies vedľa slnka - takých, ktoré nikdy neuvidíme. To je, medzi nami povedané, podobenstvo; a psychológ morálky číta všetko hviezdne písmo len ako reč podobenstva a posunkov, ktorou sa dá všeličo utajiť.

 

197

Je základným nepochopením dravej zvery a dravého človeka (napríklad Cesara Borgiu), nepochopením „prírody“ hľadať u tohto v podstate najzdravšieho spomedzi všetkých tropických netvorov a druhov nejakú „chorobnosť“ alebo dokonca nejaké „peklo“, ktoré mu je vrodené: doteraz to robili skoro všetci moralisti. Zdá sa, že moralisti pociťujú nejakú nenávisť voči pralesu a voči trópom? A že „tropického človeka“ treba za každú cenu zdiskreditovať, nech sa to už označuje ako choroba a degenerácia človeka, či  ako vlastné peklo a sebatrýzeň? Ale prečo? v prospech „miernych pásiem“? V prospech umiernených ľudí? V prospech „morálnych? Priemerných? – Toto ku kapitole „Morálka ako bojazlivosť“.

 

s. 392

 

198

Všetky tieto morálky, ktoré sa obracajú na jednotlivú osobu s cieľom jej „šťastia", ako sa to nazýva - nie sú ničím iným než návrhmi na správanie sa vo vzťahu k stupňu nebezpečnosti, v akom jednotlivá osoba žije sama so sebou; receptami proti jej vášňam, proti jej dobrým a zlým náklonnostiam, pokiaľ majú vôľu k moci a mohli by hrať pána; malými a veľkými dôvtipnosťami a vyumelkovanosťami, ktoré sú plné pokútneho zápachu starých domácich prostriedkov a babskej múdrosti: všetky čo do formy barokové a nerozumné - pretože sa obracajú na ,,všetkých", pretože generalizujú tam, kde sa generalizovať nesmie – všetky absolútne usudzujúce, absolútne si počínajúce, všetky okorenené nie iba jedným zrnkom soli, ale znesiteľné a zavše dokonca lákavé až vtedy, keď sú prekorenené a nebezpečne zaváňajú, predovšetkým ,,druhým svetom": to všetko má z intelektuálneho hľadiska malú cenu a ešte zďaleka to nie je ,,veda", tobôž nie „múdrosť", ale, povedané ešte raz a povedané tri razy, dôvtip, dôvtip, dôvtip, zmiešaný s hlúposťou, hlúposťou, hlúpos­ťou; - nech by to bola aj tá ľahostajnosť a chlad sochy proti vášnivému bláznovstvu afektov, ktorý riadili a predpisovali stoikovia; alebo Spinozovo „bez úsmevu a bez slz", jeho tak naivne odporúčané zničenie afektov pomocou ich analýzy a vivisekcie; alebo naladenie afektov na neškodný priemer, pri ktorom sa môžu upokojiť, aristotelizmus morálky; dokonca morálka ako pôžitok z afektov v úmyselnom rozriedení a zduchovnení pomocou symboliky umenia, vari ako hudba alebo láska k Bohu a k ľu­dom, Bohu kvôli - pretože v náboženstve majú vášne znovu občianske právo, za predpokladu, že - -; naostatok aj úslužná a roztopašná od­danosť afektom, akej učili Háfiz a Goelhe, smelé popustenie uzdy, duchovno-telesná licentia morum vo výnimočnom prípade múdrych starigáňov a opilcov, u ktorých je ,,už málo nebezpečenstva". Aj toto ku kapitole „Morálka ako bojazlivosť".

 

199

Odvtedy, čo jestvujú ľudia, jestvovali vždy aj ľudské stáda (rodové zväzky, občiny, kmene, národy, štáty, cirkvi) a v pomere k malému počtu rozkazujúcich vždy množstvo poslúchajúcich; so zreteľom na to, že doteraz sa u ľudí najlepšie a najdlhšie cvičila a pestovala poslušnosť, môžeme oprávnene predpokladať, že teraz má v priemere každý vrodenú potrebu tejto poslušnosti ako určitý spôsob formálneho svedomia, ktoré prikazuje: „to a to treba bezpodmienečne robiť, to a to bezpodmienečne nechať", slovom, „treba". Táto potreba sa usiluje nasýtiť a naplniť svoju formu nejakým obsahom; tak isto ako veľký apetít aj táto potreba berie a prijíma pritom s malým výberom a primerane k svojej veľkosti, ne­trpezlivosti a napätiu všetko, čo jej len do ucha zavolá niekto, kto rozkazuje - rodičia, učitelia, zákony, stavovské predsudky, verejná mienka.

 

s. 393

 

Neobyčajná obmedzenosť ľudského vývinu, jeho oneskorenosť, zdĺhavosť a často návratnosť a prešľapovanie spočívajú v tom, že stádny inštinkt poslušnosti sa dedí najľahšie, a to na úkor umenia rozkazoval. Ak si predstavíme, že tento inštinkt raz už dospel až po svoju krajnú hranicu, chýbajú nakoniec práve velitelia a nezávislí; alebo ich trápi zlé svedomie a potrebujú najprv oklamať sami seba, aby mohli rozkazovať: totiž akoby aj oni len poslúchali. Tento stav dnes v Európe naozaj jestvuje: nazývam ho morálnym pokrytectvom rozkazujúcich. Pred svojím zlým svedomím sa vedia brániť len tak, že sa tvária ako vykonávatelia starších alebo vyšších rozkazov (predkov, ústavy, práva, zákona alebo dokonca Boha) alebo že si dokonca vypožičiavajú zo stádneho spôsobu Myslenia stádne maximy, napríklad ako „prví služobníci svojho ľudu" alebo ako „nástroje všeobecného blaha". Na druhej strane dnešný stádny človek v Európe vzbudzuje dojem, že je jediným prípustným druhom človeka, a zvelebuje svoje vlastnosti, vďaka ktorým je krotký, znášanlivý a pre stádo užitočný, ako skutočné ľudské cnosti: teda zmysel pre vše­obecné dobro, blahovoľnosť, ohľaduplnosť, usilovnosť, miernosť, skrom­nosť, zhovievavosť, súcit. No pre prípady, ak by si ľudia mysleli, že sa nezaobídu bez vodcu a vedúceho barana, robí sa dnes pokus za pokusom nahradiť veliteľa súčtom rozumných stádnych ľudí; takto vznikli naprí­klad všetky reprezentatívne ústavy. Akým dobrodením, akým vyslobode­ním spod neznesiteľne rastúceho tlaku je napriek všetkému pre toto stádne zviera-Európana, ak sa zjaví niekto, čo bezpodmienečne rozka­zuje - o tom podáva posledné veľké svedectvo účinok, ktorý vyvolalo Napoleonovo vystúpenie: dejiny Napoleonovho pôsobenia sú takmer dejinami vyššieho šťastia, ku ktorému dospelo celé toto storočie vo svo­jich najvzácnejších ľuďoch a okamihoch.

 

200

Človek z doby rozkladu, ktorá poprehadzuje rasy, má v tele dedičstvo rozmanitého pôvodu, to znamená protikladné a často nielen protikladné pudy a meradlá hodnoty, ktoré navzájom zápasia a zriedkakedy sa nechávajú na pokoji. - Takýto človek neskorých kultúr a miznúcich svetiel stáva sa v priemere slabším človekom: jeho najzákladnejšia túžba vy­chádza z toho, aby sa skončil boj, ktorým je on sám; šťastie sa mu javí, v súlade s upokojujúcim (napríklad epikurejským alebo kresťanským) liekom a spôsobom myslenia, predovšetkým ako šťastie oddychu, nerušenosti, sýtosti, konečnej jednoty, ako „sabbat sabbatov", aby sme sa vyjadrili slovami svätého rétora Augustína, ktorý sám bol takým člo­vekom.

 

s. 394

 

Ak však pôsobí protiklad a boj v takej povahe aj ako povzbudenie a vzpruha k životu a ak táto povaha na druhej strane má okrem silných a nezmieriteľných pudov zdedené a vštepené aj skutočné umenie a cit pre to, ako viesť vojnu so sebou, ak sa teda vie sama ovládať a preľstievať, potom vznikajú tí záhadní ľudia, nepochopiteľní a nevymysliteľní, predurčení k víťazstvu a pokušeniu, ktorých najkrajším výrazom je Alkibiades a Caesar (a ktorých by som rád pridružil podľa svojho vkusu k onomu prvému Európanovi, k Hohenstaufovi Fridrichovi Druhému), medzi umelcami azda Leonardo da Vinci. Zjavujú sa práve v časoch, keď vystupuje do popredia slabší typ so svojou túžbou po pokoji: oba typy patria k sebe a vznikajú z rovnakých príčin.

 

201

Dokiaľ je prospešnosť, ktorá vládne v morálnych hodnotiacich súdoch, iba prospešnosťou stáda, dokiaľ sa pozornosť sústreďuje jedine na udržia­vanie spoločenstva a nemorálne sa hľadá práve a výlučne v tom, čo sa zdá nebezpečným pre existenciu spoločenstva, dovtedy nemôže jestvovať „morálka lásky k blížnym". Povedzme, že aj tu už možno nájsť určitú trvalú malú zručnosť v ohľaduplnosti, súcite, slušnosti, vľúdnosti, vo vzájomnom poskytovaní pomoci, povedzme, že aj za tohto stavu spoloč­nosti už pôsobia všetky tie pudy, ktoré sa neskôr budú označovať čestným menom ako „cnosti" a naostatok takmer splynú s pojmom „moralita"; v oných časoch ešte vôbec nepatria do sféry morálneho hodnotenia - sú mimomorálne. Napríklad nejaký súcitný skutok sa v najlepšom období Ríma nenazýva ani dobrým ani zlým, ani morálnym ani nemorálnym; a aj keď sa priamo chváli, tejto chvále ešte najlepšie zodpovedá určitý spôsob rozhorčeného pohŕdania, len čo sa začne porovnávať s nejakým skutkom, ktorý slúži na podporu celku, rei publicae. Napokon „láska k blížnemu" je v pomere k strachu pred blížnymi vždy čosi vedľajšie, čiastočne konvenčné a zámerne zdanlivé. Keď sa skladba spoločnosti zdá vcelku určenou a zabezpečenou pred vonkajšími nebezpečenstvami, vtedy práve strach pred blížnymi vytvára nové perspektívy morálneho hodno­tenia. Určité silné a nebezpečné pudy, ako podnikavosť, odvaha, pomsty­chtivosť, prefíkanosť, dravosť, panovačnosť, ktoré sa doteraz vo všeobecne prospešnom zmysle museli nielen ctiť - pravda, pod inými menami, nie pod tými, čo sme si práve vybrali - ale aj vychovávať a pestovať (lebo ich stále potrebovali v nebezpečenstvách celku proti nepriateľom celku), pociťovali sa teraz vo svojej nebezpečnosti dvojnásobne silno - teraz, keď nemali odvodné kanály - a postupne sa biľagovali a osočovali ako nemorálne. Teraz sa dostalo morálnej cti opačným pudom a sklonom; stádny inštinkt vyvodzuje krok za krokom svoje závery.

 

s. 395

 

Morálna perspektíva je teraz v tom, zistiť, koľko všeobecného nebezpečenstva, koľko nebezpečenstva pre rovnosť je v nejakom názore, v nejakej situácii a afek­te, v nejakej vôli, v nejakom nadaní: aj tu je strach znovu matkou morálky. Na najvyšších a najsilnejších pudoch, ak vášnivo vyrazili a vyniesli jednotlivca vysoko nad priemer a nížinu stádneho svedomia, krachuje sebavedomie spoločenstva, láme sa jeho viera v seba i chrbtová kosť: preto sa teda najlepšie biľagujú a osočujú tieto pudy. Vysoká, nezávislá duchovnosť, vôľa k osamelosti, prenikavý rozum, to sa už pociťuje ako nebezpečenstvo; všetko, čo vyzdvihuje jednotlivca nad stádo a spôsobuje blížnemu strach, nazýva sa odteraz zlým: pohodlné, skromné zmýšľanie, priemernosť túžob získava meno a česť morálky. Naostatok v príliš mierumilovných pomeroch stále viac chýba príležitosť a nutkanie vychovávať svoj cit k prísnosti a tvrdosti; a teraz začína každá prísnosť, dokonca aj v spravodlivosti, vyrušovať svedomie; vysoká a tvrdá vzne­šenosť a sebazodpovednosť takmer urážajú, „baránok" a ešte viac ,,ovca" nadobúdajú čoraz väčšiu vážnosť. V dejinách spoločnosti jestvuje bod chorobného zjemnenia a zmäkčenia, keď spoločnosť sama straní svojim škodcom, zločincom, a to vážne a úprimne. Trestať, to sa jej zdá akýmsi nespravodlivým - isté je, že predstava „trestu" a „potrestania" ju bolí, bojí sa jej. „Nestačí zbaviť ho nebezpečnosti? Načo ešte trestať? Tresta­nie samo je strašné!" - touto otázkou vyvodzuje morálka stáda, morálka bojazlivosti svoju poslednú konzekvenciu. Keby sa úplne dalo odstrániť nebezpečenstvo, dôvod k strachu, odstránila by sa aj táto morálka: nebola by už potrebná, sama seba by už nepovažovala za potrebnú! - Kto skú­ma svedomie dnešného Európana, bude musieť z tisícich morálnych zá­hybov a úkrytov vyťahovať stále rovnaký imperatív, imperatív stádnej bojazlivosti: „Chceme, aby sa raz v budúcnosti nebolo čoho báť," Raz v budúcnosti - vôľa a cesta ta sa dnes všade v Európe volá „pokrok".

 

202

Ešte raz povedzme to, čo sme povedali už sto ráz: lebo uši nie sú ochotné počúvať takéto pravdy - takéto naše pravdy. Vieme už dobre, ako uráž­livo znie, ak ráta niekto človeka otvorene a bezvýhradne k zvieratám; ale považuje sa takmer za našu vinu, že práve vo vzťahu k ľudom „mo­derných ideí" používame stále výrazy ,,stádo", ,,stádne inštinkty" a po­dobne. Aká pomoc? Ináč nemôžeme: pretože práve v tom je náš nový názor. Zisťujeme, že vo všetkých hlavných morálnych úsudkoch sa Európa zjednotila, vrátane krajín, kde vládne vplyv Európy: v Európe sa jasne vie, o čom sa Sokrates domnieval, že to nevie, a čo ten starý známy lišiak iba chcel učiť - dnes sa „vie", čo je dobré a čo zlé.

 

s. 396

 

Musí teda tvrdo a nepríjemne znieť, ak stále znovu tvrdíme: to, čo sa tu nazdáva, že niečo vie, čo svojimi chválami i hanami zvelebuje samo seba, to, čo samo seba schvaľuje, je inštinkt stádneho zvieraťa-človeka: ako taký smeroval a čoraz viac smeruje k prielomu, k prevahe a k presile nad inými inštinktmi, primerane rastúcemu fyziologickému zbližovaniu a pripodobňovaniu, ktorému je symptómom. Morálka je dnes v Európe morál­kou stádneho zvieraťa: - teda ako chápeme vec my, je iba určitým dru­hom ľudskej morálky, vedľa ktorej, pred ktorou, po ktorej sú možné alebo by mali byť možné mnohé iné, predovšetkým vyššie morálky. Proti ta­kejto „možnosti", proti takémuto „mali by" sa však táto morálka bráni zo všetkých síl: tvrdošijne a neúprosne hovorí: „Ja sama som morálkou a okrem mňa nejestvuje nijaká iná morálka!" - ba pomocou nábožen­stva, ktoré bolo po vôli a ktoré sa líškalo najsublimnejším túžbam stád­neho zvieraťa, došlo k tomu, že dokonca aj v politických a spoločenských ustanovizniach nachádzanie stále zrejmejší výraz tejto morálky: demo­kratický pohyb je dedičom pohybu kresťanského. Že je však jeho tempo pre nespokojnejších, chorých a náruživcov spomenutého inštinktu ešte príliš pomalé a malátne, to dokazuje čoraz zúrivejší rev, čoraz nezastretejšie vycieranie zubov anarchistických psov, ktorí sa teraz túlajú po uliciach európskej kultúry: zdanlivo v protiklade k pokojne pracujúcim demokratom a ideológom revolúcie a ešte viac k hlúpym mudrlantom a fantastom bratstva, ktorí sa nazývajú socialistami, v skutočností však sú spolu so všetkými zajedno v svojom dôkladnom a inštinktívnom nepriateľstve proti každej inej spoločenskej forme než forme autonómneho stáda (až po odmietnutie samotného pojmu „pán" a „sluha" - ni dieu, ni maitre, tak znie jedna socialistická formula); sú zajedno v húževna­tom odpore proti každému osobitnému nároku, každému osobitnému právu a výsade (to znamená v konečnom dôsledku proti každému právu: lebo vtedy, keď sú si všetci rovní, nepotrebuje už nikto „práva"); sú zajedno v nedôvere voči trestajúcej spravodlivosti (akoby bola znásilňo­vaním slabšieho a krivdou na nevyhnutnom následku všetkých predchá­dzajúcich spoločností); ale práve tak sú zajedno v náboženstve súcitu, v útrpnosti, pokiaľ sa len cíti, žije, trpí (až dolu k zvieraťu, až hore k „Bohu": výstrednosť „súcitu s Bohom" patrí do demokratického veku); všetci spolu sú zajedno v kriku a netrpezlivosti súcitu, v smrteľnej ne­návisti k utrpeniu vôbec, v takmer zženštenej neschopnosti byť pritom len divákom, vedieť nechať trpieť; sú zajedno v nedobrovoľnom zatemňovaní a v rozmaznanosti, ktorej putá hrozia Európe, ako sa zdá, novým budhizmom; sú zajedno vo viere v morálku spoločného súcitu, akoby to bola morálka osebe, akoby bola výškou, dosiahnutou výškou človeka, výhradnou nádejou budúcnosti, utišujúcim prostriedkom súčasníkov, veľkým  vykúpením všetkej niekdajšej viny: - všetci spolu sú zajedno vo viere v spoločenstvo ako vo vykupiteľa, teda v stádo, v „seba" ...

 

s. 397

 

203

My, čo považujeme demokratické hnutie nielen formu politickej organizácie, ale aj za úpadkovú, totiž znižujúcu formu človeka, za jeho spriemernenie a znehodnotenie - kam máme siahnuť so svojimi nádejami? Za novými filozofmi, inej voľby niet; za duchmi, ktorí sú dosť silní a pôvodní, aby dali podnety k opačnému hodnoteniu a aby prehodnotili a prevrátili „vecné hodnoty"; za tými, čo sú vyslaní vpredu, za ľuďmi budúcnosti, čo v súčasnosti vytvá­rajú to násilie a ten uzol, ktorý prinucuje vôľu storočí na nové cesty. Učiť človeka o budúcnosti človeka, ktorá bude prejavom jeho vôle, bude závislá od ľudskej vôle a bude pripravovať veľké odvážne činy a sú­hrnné pokusy s disciplínou a výchovou, aby sa urobil koniec tomu straš­nému panstvu nezmyslu a náhody, ktoré sa doteraz nazývalo „dejinami" - nezmysel „väčšiny" je iba jeho poslednou formou: na to budeme potrebovať nový druh filozofov a veliteľov, v porovnaní s ktorými sa všetko, čo na zemi predstavovali utajení, hrozní, blahovoľní du­chovia, vynímalo ako čosi bledé a trpaslíčie. Obraz takýchto vodcov sa vznáša pred našimi očami: - smiem to povedať nahlas, vy slobodní du­chovia? Okolnosti, ktoré treba čiastočne vytvoriť, čiastočne využiť, aby mohli vzniknúť; pravdepodobné cesty a skúšky, pomocou ktorých vyrastie duša do takej výšky a sily, že bude pociťovať nevyhnutnosť tejto úlohy; prehodnotenie hodnôt, pod novým tlakom a kladivom ktorého sa svedo­mie zocelí a srdce zmení v kov, aby unieslo váhu takej zodpovednosti; na druhej strane potrebnosť takýchto vodcov, strašné nebezpečenstvo, že ta nevyskytnú alebo nevydaria a zvrhnú - to sú naše skutočné starosti a obavy, viete to, vy slobodní duchovia? To sú tie ťažké, vzdialené myš­lienky a búrky, ktoré tiahnu nebom nášho života.

 

s. 398

 

Máločo tak bolí, ako vidieť, uhádnuť, pocítiť, že sa nejaký neobyčajný človek vyšinul zo svojej dráhy a zvrhol sa: kto však má vzácny dar vidieť spoločné nebezpečenstvo, že „človek" sa sám zvrháva, kto tak ako my spoznal nesmiernu náhod­nosť, ktorá doteraz hrala vzhľadom na budúcnosť človeka svoju hru - hru, ktorej sa nezúčastňovala nijaká ruka ba ani „prst boží"! - kto uhádol osud, skrytý v hlúpej dobromyseľnosti a dôverčivosti „moderných idei" a ešte viac v celej kresťansko-európskej morálke, ten trpí úzkosťou, ktorá sa nedá porovnať s ničím iným; - vie predsa obsiahnuť jediným pohľadom, čo všetko ešte by sa dalo vychoval z človeka za priaznivého zoskupenia a stupňovania síl a úloh, vie s plným vedomím svojho sve­domia, aký nevyužitý je ešte človek pre najväčšie možnosti a ako často už typ „človek" stál pred tajomnými rozhodnutiami a novými cestami: - vie ešte lepšie, zo svojej najbolestnejšej spomienky, na akých úbohých veciach sa doteraz obyčajne rozbíjalo, rúcalo, rozpadávalo, zúbožovalo to, čo bolo veľké vo svojom vzniku. Všeobecný úpadok človeka až k tomu, čo sa socialistickým ťulpasom a nedoukom dnes zdá ako ich ,,človek budúcnosti", ako ich ideál! - tento úpadok a zakrpatenie človeka k do­konalému stádnemu zvieraťu (alebo, ako hovoria oni, k človeku „slo­bodnej spoločnosti"), toto zdivočenie človeka k trpaslíčiemu zvieraťu s rovnakými právami a nárokmi je možné, o tom niet pochybností! Kto­si raz túto možnosť premyslel až do konca, pozná hnus lepšie než ostatní, ľudia - a možno pozná i novú úlohu! — — —

 

Deviata kapitola

 

Čo je vznešené?

 

257

Každé pozdvihnutie typu „človek" bolo doteraz dielom aristokratickej; spoločnosti - a tak to bude stále: je to spoločnosť, ktorá verí v dlhý rebríček hodnosti a hodnoty jednotlivých ľudí a v určitom zmysle potre­buje otroctvo. Bez pátosu dištancu, ktorý vzniká zo zarytého rozdielu, stavov, z trvalého výhľadu a pohľadu vládnúcej kasty na poddaných, a nástroje a a jej práve takého trvalého cviku v poslúchaní a rozkazovaní, v potláčaní a udržiavaní dištancu, nemohol by vzniknúť ani onen ďalší tajuplný pátos, oná túžba po stále väčšom rozšírení dištancu vnútri sa­motnej duše, vytváranie stále vyšších, zriedkavejších, vzdialenejších, ďalekosiahlejších, rozsiahlejších okolností, slovom, práve pozdvihnutie typu „človek", ďalšie „sebaprekonávanie človeka", aby chápal morálnu formulu v nadmorálnom zmysle. Samozrejme: pri dejinách vzniku aris­tokratickej spoločnosti (ako predpokladu onoho pozdvihnutia typu „člo­vek") nesmieme sa oddávať nijakým humanitným klamom: pravda je tvrdá. Povedzme si bez akýchkoľvek ohľadov, ako sa doteraz začínala. na zemi každá vyššia kultúra!

 

s. 399

 

Ľudia, ešte s nekultivovanou povahou, barbari v hroznom význame slova, lúpežníci, ovládaní ešte nezlomenou silou vôle a túžbou po moci, vrhali sa na slabšie, vzdelanejšie, pokojnej­šie rasy, ktoré obchodovali alebo chovali dobytok, alebo na staré, krehké kultúry, v ktorých práve dohárala posledná životná sila v nádherných ohňostrojoch ducha a skazy. Vznešená kasta bola na začiatku vždy barbarskou kastou: jej prevaha nebola vo fyzickej, ale v duševnej sile - boli to úplnejší ľudia (čo na každom stupni súčasne znamená toľko ako „úplnejšie beštie“ –).

 

258

Korupcia ako výraz toho, že vnútri inštinktu hrozí anarchia a že základ afektov, ktorý sa nazýva „život", je otrasený: korupcia, podľa životného útvaru, na ktorom sa prejavuje, je niečo celkom odlišné. Keď napríklad aristokracia, ako aristokracia francúzska na začiatku revolúcie, odhadzuje so vznešeným odporom svoje privilégiá a obetuje seba samu výstrednosti svojho morálneho pocitu, tak je to korupcia: - bol to vlastne len záverečný akt stáročnej korupcie, vďaka ktorej sa krok za krokom vzdávala svojho panského oprávnenia a znižovala sa k funkcii kráľovstva (naostatok sa dokonca stala jeho ozdobou a okázalosťou). Podstatné na dobrej a zdravej aristokracii je však to, že sa necíti ako funkcia (či už kráľovstva alebo obce), ale ako jej zmysel a najvyššie ospravedlnenie -a že teda s dobrým svedomím prijíma obeť nespočetného množstva ľudí, ktorí musia byť kvôli nej potláčaní a znižovaní na neúplných ľudí, otro­kov, nástroje. Jej základnou vierou musí byť práve to, že spoločnosť tu nesmie byť kvôli spoločnosti, ale len ako základ a lešenie, na ktorom sa môže povzniesť vybraný druh bytostí k svojej vyššej úlohe a vôbec k vyš­šiemu bytiu: podobne ako popínavé, za slnkom bažiace rastliny na Jáve - nazývajú ich Sipo Matador - ktoré svojimi ramenami obopínajú dub toľko ráz a tak dlho, až napokon vysoko nad ním, ale opreté oň, môžu voľne rozvinúť svoju korunu a vystaviť na obdiv svoje šťastie. -

 

259

Vystríhať sa vzájomného urážania, násilia, vykorisťovania, postaviť svoja vôľu na roveň vôle iného: to sa môže stať v určitom širšom zmysle medzi indivíduami dobrým zvykom, ak sú na to podmienky (totiž sku­točná podobnosť v množstve ich síl a v meradlách hodnôt a ich spolu­patričnosť vnútri istého útvaru).

 

s. 400

 

Len čo by sme však chceli tento princíp chápať širšie a dokonca azda ako základný princíp spoločnosti, hneď by sa ukázal tým, čím je: ako vôľa k popretiu života, ako princíp rozkladu a úpadku. Tu treba myslieť až do dôsledkov a zbaviť sa akejkoľvek sentimentálnej slabosti: život sára je predovšetkým prisvojovanie, urá­žame, prekonávanie cudzieho a slabšieho, útlak, tvrdosť, vnucovanie vlastných foriem, vteľovanie a prinajmenšom, prinajlepšom vykorisťo­vanie - ale načo stále používať práve také slová, ktoré sú oddávna poznačené ohováračským úmyslom? Aj spomínaný útvar, vnútri ktorého, ako sme predtým pripustili, zaobchádzajú jednotlivci so sebou ako rovný s rovným - to sa stáva v každej zdravej aristokracii - musí sám, ak je živým, a nie odumierajúcim útvarom, robiť proti inému útvaru všetko to, čoho sa jeho príslušníci navzájom vystríhajú: bude musieť byť ste­lesnenou vôľou k moci, bude chcieť rásť, vzmáhať sa; rozširovať, bude chcieť získať prevahu - nie z nejakej morálnosti alebo nemorálnosti, ale preto, že žije, a preto, že život je práve vôľa k moci. No spoločné vedomie Európanov sa nijakému poučeniu nebráni tak ako tomuto; teraz sa všade rojčí, dokonca pod vedeckými maskami, o nastávajúcich spo­ločenských pomeroch, ktorých „vykorisťovateľský charakter" má zanik­núť: môjmu uchu to znie (ak, ako keby sľubovali vynájsť život, ktorý sa vzdá všetkých organických funkcií. „Vykorisťovanie" nepatrí k nijakej skazenej alebo nedokonalej a primitívnej spoločnosti: patrí k podstate života ako organická základná funkcia, je dôsledkom skutočnej vôle k moci, ktorá je práve vôľou života. - Povedzme, že ako teória je to novota - ako realita je to prafakt celých dejín: buďme voči sebe predsa natoľko čestní! -

 

260

Pri putovaní po mnohých jemnejších a hrubších morálkach, ktoré doteraz na svete jestvovali alebo ešte jestvujú, našiel som určité črty, ktoré sa spolu pravidelne vracajú a sú navzájom zviazané: až sa mi naostatok objavili dva základné typy a vyskočil základný rozdiel. Existuje panská morálka a otrocká morálka; - ihneď dodávam, že vo všetkých vyšších a zmiešanejších kultúrach sa objavujú aj pokusy zmierovať obe morálky, ešte častejšie sa objavuje miešanie a vzájomné neporozumenie týchto pokusov, ba niekedy ich tvrdohlavé jestvovanie vedľa seba - dokonca v tom istom človeku, vnútri jednej duše. Morálne rozlišovanie hodnôt vzniklo buď vo vládnucom druhu, ktorý si s blaženým pocitom uve­domoval svoju rozdielnosť voči ovládaným, alebo v ovládaných, v otrokoch a v závislých každého stupňa.

 

s. 401

 

V prvom prípade, ak pojem „dobrý" určili vládnuci, pociťujú sa povznášajúce, hrdé stavy duše ako čosi, čo je vynikajúce a čo určuje hierarchiu. Vznešený človek oddeľuje od seba bytosti, na ktorých sa prejavuje opak takýchto povznesených, hrdých pomerov; opovrhuje nimi. Hneď si všimnime, že v tomto prvom druhu morálky znamená protiklad „dobrý" a ,,špatný" toľko ako ,,vznešený" a „opovrhnutiahodný": protiklad ,,dobrý" a „zlý" je iného pôvodu. Opovrhuje sa tým, kto je zbabelý, bojazlivý, malicherný, tým, kto myslí na prílišnú prospešnosť; tak isto sa opovrhuje podozrievavcom s jeho neslobodnými pohľadmi, tým, kto sa sám pokoruje, psím druhom človeka, ktorý sa dá týrať, žobrajúcim pochlebovačom, a predovšetkým luhárom. Základnou vierou všetkých aristokratov je, že prostý ľud klame: „My pravdovravní" - tak sa nazývali v starom Grécku urodzení. Je jasné, že morálne označenie hodnoty sa spočiatku všade vzťahovalo na ľudí a až neskôr, v odvodenej forme na skutky: preto je veľkým omylom, ak historici morálky vychádzajú povedzme z otázky: ,,Prečo sa chválili sú­citné skutky?" Vznešený druh človeka pociťuje seba ako niečo, čo určuje hodnotu, nepotrebuje, aby ho schvaľovali, posudzuje podľa zásady ,,čo je škodlivé mne, je škodlivé samo osebe", je si vedomý, že až on udeľuje veciam dôstojnosť, je prvkom hodnototvorným. Ctí si všetko, čo v sebe poznáva: takáto morálka je sebaoslavou. V popredí stojí pocit plnosti, moci, ktorá chce pretiecť, šťastie vysokého napätia, vedomie hojnosti, ktorá sa chce rozdávať a odovzdávať: - aj vznešený človek pomáha nešťastnému, ale nie zo súcitu, nie celkom zo súcitu, lež skôr z pudu, ktorý plodí nadbytok moci. Vznešený človek ctí v sebe mocného, aj toho, ktorý má moc sám nad sebou, ktorý vie rozprávať a mlčať, ktorý s ra­dosťou pestuje prísnosť a tvrdosť voči sebe a má úctu pred každou prís­nosťou a tvrdosťou. „Tvrdé srdce mi vložil Wotan do hrude," hovorí sa v jednej starej škandinávskej ságe: tak to právom vytrysklo z duše nejakého hrdého Vikinga. Taký druh človeka je hrdý práve na to, že nie je zrodený pre súcit: preto hrdina ságy výstražné dodáva: „Kto už v mla­dosti nemá srdce tvrdé, ten. ho tvrdé nebude mať nikdy." Vznešení a udatní, ktorí takto rozmýšľajú, sú najďalej od onej morálky, ktorá vidí práve v súcite alebo v skutku pre iných alebo v désintéressement príznak morálnosti; viera v seba samého, hrdosť na seba samého, zásadné ne­priateľstvo a irónia voči "nezištnosti" patria práve tak bezpečne k vzne­šenej morálke ako mierne pohŕdanie a opatrnosť pred súcitnosťou a „ho­rúcim srdcom". Sú to práve mocní, ktorí si vedia ctiť, je to ich umenie, doména ich výmyslu. Hlboká úcta pred starobou a pôvodom - celé právo stojí na tejto dvojnásobnej úcte - viera a zaujatosť v prospech predkov a v neprospech potomkov je typická pre morálku mocných; a keď, naopak, ľudia „moderných ideí" takmer inštinktívne veria v ,,pokrok" a v „budúcnosť" a čoraz viac zabúdajú na úctu pred starobou, tým sa už dostatočne prezrádza nevznesený pôvod týchto „ideí".

 

s. 402

 

Morálka vládnucich je však dnešnému, vkusu cudzia a trápna najmä pre prísnosť svojej zásady, že človek má povinnosti len voči seberovným, že smie konať proti bytostiam nižšieho stavu, proti všetkému cudziemu pódia ľubovôle alebo „podľa vôle srdca" a v každom prípade „mimo dobra a zla": sem môže patriť súcit a podobne. Schopnosť a povinnosť dlho­dobej vďačnosti a dlhodobej pomsty - všetko len v okruhu seberovných - jemnosť v odplate, pojmová raffinement v priateľstve, určitá nevyhnutnosť mať nepriateľov (navonok ako odvodňovacie kanály pre afekty závisti, svárlivosti, spupnosti - v podstate preto, aby človek mohol byť dobrým priateľom): to všetko sú typické príznaky vznešenej morálky, ktorá ako sme naznačili, nie je morálkou „moderných ideí", a preto je dnes ťažko vcítiť sa do nej a ťažko ju aj vyhrabával a odhaľovať. - Inak je to s druhým typom morálky, s otrockou morálkou. Pripusťme, že utláčaní, obmedzovaní, trpiaci, neslobodní, sebaneistí a unavení mora­lizujú: čo bude zodpovedať ich morálnemu oceňovaniu? Pravdepodobne sa vyjadrí pesimistická nedôvera voči celému postaveniu človeka, možno odsúdenie človeka i jeho postavenia. Pohľad otroka nežičí cnostiam mocných: je skeptický a podozrievavý, má vytríbenú nedôveru voči všetkému „dobrému", čo sa tam uctieva - chcel by si nahovoriť, že tam ani šťastie nie je pravé. Naopak, vyzdvihujú sa a oslavujú tie vlastnosti, ktoré slúžia na to, aby uľahčili bytie trpiacim: tu sa dostáva na popredné miesto súcit, láskavá pomocná ruka, horúce srdce, trpezlivosť, usilovnosť, pokora, vľúdnosť, pretože to sú tu najpotrebnejšie vlastnosti a takmer jediné prostriedky, ako vydržať tlak bytia. Otrocká morálka je v podstate morálkou prospešnosti. Tu je ohnisko pre vznik slávneho protikladu „dobrý" a „zlý" - do zla sa zahrňuje moc a nebezpečenstvo, určitá strašnosť, jemnosť a sila, ktorá nepripúšťa opovrhovanie. Teda podľa otrockej morálky strach vzbudzuje „zlý"; podľa panskej morálky strach vzbudzuje a chce vzbudzovať práve „dobrý", kým ..špatný"' človek sa pociťuje ako opovrhnutiahodný. Protiklad dosahuje vrchol, keď sa teraz podľa dôslednej otrockej morálky dotkne závan, hoc aj nepatrného a blahovoľného podceňovania, aj toho, čo je z tejto morálky „dobré" - pre­tože „dobrý" v rámci otrockého spôsobu rozmýšľania v nijakom prípade nesmie byť nebezpečným človekom; je dobromyseľný, ľahko ho možno oklamať, hádam trochu hlúpy, un bonhomme. Všade, kde nadobúda pre­vahu otrocká morálka, ukazuje sa v reči sklon približovať navzájom slová „dobrý" a „hlúpy". - Posledný základný rozdiel: túžba po slobode, inštinkt pre šťastie a jemné odtienky pocitu slobody patria práve tak nevyhnutne k otrockej morálke a moralite, ako je bežným symptómom aristokratického spôsobu myslenia a oceňovania umenie a rojčenie v úcte a oddanosti.

 

s. 403

 

- Z toho možno ľahko pochopiť, prečo musí byť láska ako náruživosť - to je naša európska špecialita - vonkoncom vznešeného pôvodu: je známe, že je vynálezom provensálskych rytierskych básnikov, nádherných vynaliezavých ľudí, „gai saber", ktorým Európa vďačí za mnohé a takmer aj za seba.

 

261

K veciam, ktoré vznešený človek pochopí možno najťažšie, patrí domýšľavosť: pokúša sa ju popierať už tam, kde si iný druh človeka myslí, že ju uchopil oboma rukami. Je preňho problémom predstaviť si bytosti, ktoré sa usilujú vyvolať o sebe takú dobrú mienku, akú ani sami ne­majú  a teda si ju ani ,,nezasluhujú" - a ktorí potom tejto dobrej mienke aj sami veria. To sa mu javí samo osebe jednak takým neprí­jemným a neúctivým, jednak takým čudne-nerozumným, že by domýšľavosť rád chápal ako výnimku, a vo väčšine prípadov, keď sa o nej hovorí, pochybuje o nej. Povie napríklad: „Pri hodnotení seba sa môžem mýliť, no na druhej strane predsa len môžem žiadať, aby mi aj iní priznávali práve takú hodnotu, akú som si určil - - lenže to nie je domýšľavosť (ale samoľúbosť alebo ešte častejšie to, čo sa nazýva "pokora" i "skromnosť")." Alebo tiež: ,,Môžem sa z rozličných príčin tešiť z dobrej mienky iných azda preto, že si ich vážim, mám ich rád a teším sa každej ich radosti, azda aj preto, že ich dobrá mienka potvrdzuje a posilňuje vo mne vieru v moju dobrú mienku o sebe, azda preto, že mi dobrá mienka iných, dokonca aj vtedy, keď ju nezdieľaní, predsa len prospieva alebo sľubuje prospech - ale to všetko nie je domýšľavosť." Vznešený človek si musí iba násilím, najmä pomocou histórie sprítomniť predstavu, že od nepamäti, vo všetkých nejako závislých vrstvách národa bol prostý človek len tým, za čo ho pokladali: - nezvyknutý vôbec na to, aby sám určoval hodnoty, nepripisoval ani sebe nijakú inú hodnotu, než akú mu pripisovali jeho páni (tvoriť hodnoty je vlastným panským právom). Možno chápať ako dôsledok nesmierneho atavizmu, že prostý človek ešte aj teraz čaká najprv na mienku o sebe a potom, sa jej inštin­ktívne podrobí: no nielen na „dobrú" mienku, ale aj na zlú a nespra­vodlivú (pomyslíme napríklad na najväčšiu časť sebaoceňovania a sebapodceňovania, ktorému sa naučili veriace ženy od svojich spovedníkov a ktorému sa vôbec veriaci kresťan učí od svojej cirkvi).

 

s. 404

 

Teraz sa naozaj na základe pomalého vzostupu demokratického poriadku vecí (a na zá­klade jeho príčiny, ktorou bolo zmiešanie krvi pánov a otrokov) čoraz väčšmi vzmáha a rozširuje pôvodne vznešené a zriedkavé nutkanie pripi­sovať si sám od seba nejakú hodnotu a ,,myslieť si o sebe dobré": lenže vždy má proti sebe staršiu, rozšírenejšiu a hlbšie zakorenenú náklon­nosť - a vo fenoméne „domýšľavosti" sa táto staršia náklonnosť stáva pánom nad mladšou. Domýšľavec sa práve tak teší z každej dobrej mien­ky, ktorú o sebe počuje (bez ohľadu na akékoľvek hľadiská jej prospeš­nosti a tak isto bez ohľadu na to, či je pravdivá alebo falošná), ako trpí pre každú zlú mienku: pretože sa obom podrobuje, cíti sa im podro­bený z onoho najstaršieho inštinktu podrobenosti, ktorý v ňom prepukáva. Je to „otrok" v krvi domýšľavca, zvyšok prefíkanosti otroka - a koľko „otroka" ostalo napríklad ešte dodnes v žene! - ktorý sa usiluje zvádzať k dobrým mienkam o sebe; je to práve otrok, ktorý pred týmito mienkami hneď padne na kolená, ako keby ich nebol sám privolal. - A povedané ešte raz: domýšľavosť je atavizmus.

 

262

Druh vzniká, typ sa upevňuje a silnie dlhým bojom s rovnakými ne­priaznivými podmienkami. Naopak, zo skúseností chovateľov vieme, že druhy, ktorým sa dostáva výdatnej výživy a vôbec prebytočnej ochrany a starostlivosti, hneď javia veľký sklon k variácii typu a oplývajú divmi a monštrami (aj monštruóznymi neresťami). Len sa pozrime na nejakú aristokratickú spoločnosť, povedzme na starú grécku polis alebo na Benátky - ako na niečo, čo bolo, či už dobrovoľným či už nedobrovoľným, zariadením na výchovu: sú tu pospolu a na seba odkázaní ľudia, ktorí chcú presadiť svoj druh väčšinou preto, že sa musia buď presadiť, alebo vystaviť hroznému nebezpečenstvu vyhubenia. Tu chýba oná priazeň, onen nadbytok, oná ochrana, ktorá je priaznivá pre variáciu; druh potre­buje, aby existoval ako druh, niečo, čo sa môže práve pomocou svojej tvrdosti, rovnomernosti, jednoduchosti formy vôbec presadiť a upevniť v ustavičnom boji so susedmi alebo s buričskými či vzburou hroziacimi utláčanými. Najrozličnejšia skúsenosť ho učí, ktorým vlastnostiam pre­dovšetkým vďačí za to, že navzdory všetkým bohom a ľuďom tu ešte je, že nad nimi ešte vždy zvíťazil: tieto vlastnosti nazýva cnosťami, jedine tieto vlastnosti pestuje. Robí to tvrdo, veď chce tvrdosť; každá aristo­kratická morálka je neznášanlivá, vo výchove mládeže, v zaobchádzaní so ženami, v manželských mravoch, vo vzťahu starých a mladých, v trest­ných zákonoch (ktoré upierajú zrak len na odrodilcov): - aj neznášan­livosť počíta medzi cnosti, pod menom ,,spravodlivosť".

 

s. 405

 

Typ s nemnohými, ale veľmi silnými črtami, druh prísnych, bojachtivých, múdro mlčanlivých, uzavretých a neprístupných  ľudí (a ako taký s najjemnejšími citmi pre kúzla a nuansy sociéty) sa týmto spôsobom ustaľuje e povedali, trvalý boj so stále rovnakými ne­spôsobuje, že takýto typ sa upevňuje a silnie. Konečne však vzniká šťastná situácia, nesmierne napätie povolí, medzi susedmi niet už možno nijakých nepriateľov a jestvuje hojnosť prostriedkov umožňujúcich život, dokonca pôžitok zo života. Razom povolí puto i starej disciplíny: už sa necíti ako nevyhnutnosť, ako podmienka - ak by chcela trvať naďalej, tak už len ako forma luxusu, ako vkus. Variácia, či už ako vzostup (ako odrodilectvo k nie-b vyššiemu, jemnejšiemu, výnimočnejšiemu) alebo ako zostup a monštruóznosť, očitá sa teraz na scéne v celej plnosti a nádhere, jednotlivec sa odvažuje byť jednotlivcom a vyniknúť. Pri týchto uzlových bodoch dejín ukazuje sa vedľa seba a často do seba zamotaný a zapletený nádherný, rozmanitý, pralesný rast a rozmach, akési tropické tempo v pre­tekaní rastu, a to vďaka divo súperiacim, súbežne vybuchujúcim egoizmom, ktoré spolu zápasia ,.o svetlo a slnko" a nepoznajú už nijaké hranice, nijaké zábrany, nijaké ohľady z doterajšej morálky. Veď práve táto morálka nahromadila takú obludnú silu a napla luk tak nebez­pečne: teraz je, teraz bude "prežitá". Dosiahol sa nebezpečný a hrozivý bod, v ktorom väčší, rozmanitejší, rozsiahlejší život prežíva starú morálku, objavuje sa „indivíduum", nútené určovať si vlastné zákony, vlastné ťahy a úskoky pre sebazáchovu. sebapozdvihnutie, sebazáchranu. Samé nové „načo", samé nové „s čím", už nijaké spoločné formuly, nepocho­penie spolčené s pohŕdaním, rozklad, skaza a najväčšie žiadostivosti hrozne zauzlené, génius rasy prekypujúci z rohov hojnosti „dobra" a „zla", osudná súbežnosť jari a jesene, plno nových vnád a závojov, ktorými sa vyznačuje mladá, ešte nevyčerpaná, ešte neunavená skaza. Znova je tu nebezpečenstvo, matka morálky, veľké nebezpečenstvo, vložené tentoraz do indivídua, do blížneho a priateľa, na ulicu, do vlastného  dieťaťa, do vlastného srdca, do najvlastnejšej a najtajnejšej túžby a vôle: čo budú teraz kázať filozofi-moralisti, ktorých vynesie tento čas? Títo bystrí pozorovatelia a povaľači zistia, že všetko smeruje rýchlo ku koncu, a že všetko okolo nich zaniká a spôsobuje zánik, že do pozajtra neostane nič okrem toho druhu ľudí, ktorí sú nevyliečiteľne priemerní. Iba priemerní majú vyhliadku, že budú jestvovať ďalej a rozplemeňovať sa, sú ľuďmi budúcnosti, jediní, čo prežijú; ,,buďte ako oni! staňte sa priemernými!“ velí teraz táto jediná morálka, čo má ešte zmysel a ešte nájde pozorné uši. Ale je ťažko kázať túto morálku priemernosti! -nesmie sa predsa nikdy priznať, čím je a čo chce!, musí hovoriť o miere a dôstojnosti a povinnosti a o láske k blížnemu - bude jej ťažko zastrieť iróniu!

 

s. 406

 

263

Jestvuje inštinkt stavu, ktorý je väčšmi než všetko ostatné už znakom vyššieho stavu; jestvuje záľuba v nuansách úcty, ktorá upozorňuje na vznešený pôvod a zvyky. Jemnosť, dobrota a vznešenosť duše je vysta­vená nebezpečnej skúške, keď mimo nej prejde niečo, čo je veľmi vý­znamné, ale ešte nestrážené hrôzami autority pred dotieravými hmatmi a neohrabanosťami: niečo neoznačené, neobjavené, pokúšajúce, možno úmyselne zahalené a zamaskované, čo kráča svojou cestou ako živý skú­šobný kameň. Koho úlohou a zvykom je skúmať duše, ten použije v roz­ličných formách práve toto umenie, aby zistil poslednú hodnotu duše a nezvratnú vrodenú hierarchiu, do ktorej patrí: na základe inštinktu úcty ju vyskúša. Différence engendre haine: obhrublosť niektorej povahy vytryskne náhle ako špinavá voda, keď sa nesie okolo nejaká posvätná nádoba, nejaký skvost zo zatvorenej skrinky, nejaká kniha so znakom veľkého osudu; a na druhej strane jestvuje mimovoľne zmĺknutie, zavá­hanie pohľadu, znehybnenie všetkých čŕt, čím sa vyjadruje, že duša cíti blízkosť toho, čo si zasluhuje najväčšiu úctu. Spôsob, akým sa v Európe vcelku doteraz udržiava úcta voči Biblii, je azda najlepšou súčasťou dis­ciplíny a zjemňovania mravov, za ktoré Európa vďačí kresťanstvu: knihy takej hĺbky a obrovského významu potrebujú na svoju ochranu autori­tatívnu, zvonka prichádzajúcu tyraniu, aby získali tie stáročia trvania potrebné na ich vyčerpanie a premyslenie. Dosiahlo sa veľa, ak sa vo veľkom množstve ľudí konečne vypestoval pocit, že sa nesmú dotýkať všetkého, že existujú posvätné zážitky, pred ktorými si musia vyzuť to­pánky a od ktorých musia odtiahnuť nečisté ruky - je to takmer ich najvyšší vzostup k ľudskosti. Naopak, na takzvaných vzdelancoch, na prívržencoch ,,moderných ideí" nepôsobí azda nie tak odpudzujúco ako nedostatok studu, pohodlná bezočivosť ich pohľadu a ruky, ktorými sa všetkého dotýkajú, všetko olizujú, všetko omaciavajú; a je možné, že dnes sa medzi ľudom, medzi nižším ľudom, najmä medzi sedliakmi, vyskytuje ešte vždy viac relatívnej vznešenosti vkusu a taktu úctivosti ako v polosvete duchov, vzdelancov, ktorí čítajú noviny.

 

s. 407

 

264

Z duše človeka nemožno zotrieť to, čo najradšej a najtrvalejšie robili jeho predkovia: či boli snaživými sporivcami a súčasťou nejakého písacieho stola a pokladnice, skromní a meštiacki vo svojich túžbach, skromní aj vo svojich cnostiach, alebo si zvykli na rozkazovanie od rána do večera, holdujúc hrubým radovánkam a okrem toho možno ešte hrubším povinnostiam a  zodpovednostiam, alebo či naostatok niekedy neobetovali staré rodové a majetkové práva, aby mohli žiť celkom svojej viere - svojmu „Bohu“ - ako ľudia neoblomného a citlivého svedomia, ktoré sa začervená pred každým kompromisom. Je vonkoncom nemožné, aby človek nemal v tele vlastnosti a záľuby svojich rodičov a predkov; nech aj zdanie namieta hocičo. Toto je problém rasy. Za predpokladu, že niečo vieme o rodičoch, možno si urobiť úsudok o dieťati: ak tu bola nejaká nestriedmosť, nejaká tajná závisť, nejaké nemotorné sebavedomie - tieto tri vlastnosti boli vždy charakteristické pre vlastný typ luzy - také čosi dieťa zdedí ako krvnú chorobu; a najlepšou výchovou a vzdelaním sa dosiahne práve len klam, akoby tejto dedičnosti ne­bolo. - A čože iné chce dnes výchova a vzdelanie! V našom veľmi ľudovom veku, chcem povedať vo veku luzy, musí byť „výchova" a „vzde­lanie" predovšetkým umením klamu - klamu, pokiaľ ide o pôvod, o zde­dené telesné a duševné vlastnosti luzy. Vychovávateľ, ktorý by dnes hlásal predovšetkým pravdovravnosť a ustavične volal na svojich zve­rencov: „Buďte pravdiví! Buďte prirodzení! Buďte takí, akí ste!" — dokonca aj taký cnostný a úprimný somár by sa po istom čase naučil siahnuť po Horáciovej furca, um naturam expellere: s akým úspechom? „Luza“ usque recurret. -

 

265

Nehľadiac na nebezpečenstvo, že vyvolaní nespokojnosť nevinných uší, vyhlasujem: egoizmus patrí k podstate vznešenej duše, myslím onú ne­zvratnú vieru, že takej bytosti, akou „sme my", musia byť od prírody podriadené iné bytosti a musia sa pre ňu obetovať. Vznešená duša prijíma tento fakt svojho egoizmu bez akéhokoľvek otáznika i bez pocitu tvrdosti, násilia, svojvôle, skôr ako niečo, čo by mohlo byť odôvodnené v prazákone vecí:-  ak by sa pokúšala pomenovať to, povedala by, že „je to sama spravodlivosť". Za okolností, ktoré spočiatku spôsobujú jej váhanie, priznáva sa, že jestvujú aj takí, čo sú s ňou rovnoprávni; len čo si túto otázku stavu ujasní, pohybuje sa medzi tými, čo sú s ňou rovní a rovnoprávni, s rovnakou istotou cudnosti a nežnej úcty ako pri zaobchádzaní so sebou - podľa vrodenej nebeskej mechaniky, v ktorej sa vyznajú všetky hviezdy. Táto jemnosť a sebaobmedzovanie v styku s tými. čo sú jej podobní - to je jej egoizmus naviac: každá hviezda je takým egoistom: uctieva si v ostatných a v právach, ktoré im dáva, seba, nepochybuje, že výmena úcty a práv ako podstata každého styku patrí tak isto k prirodzenému stavu vecí.

 

s. 408

 

Vznešená duša dáva, tak ako berie. z vášnivého a dráždivého inštinktu odmeny, ktorý je na jej dne. Pojem „milosť" nemá inter pares nijakého zmyslu a vône; môže jestvovať ne­jaký vznešený spôsob, ako sa podrobovať darom zhora a zahášať nimi smäd ako kvapkami: ale vznešená duša nie je spôsobilá pre takéto ume­nie a gestá. Prekáža jej v tom jej egoizmus: vôbec sa nerada díva „ho­re" - ale buď pred seba, horizontálne a pomaly, buď dolu - je si vedomá toho, že je vysoko.

 

266

„Naozaj vážiť si možno len toho, kto nehľadá sám seba“ – Goethe radcovi Schlosserovi.

 

267

Číňania majú príslovie, ktoré učia matky už svoje deti: siao-sin, „skroť svoje srdce!" To je základný sklon neskorších civilizácii: nepochybujem že by na nás, dnešných Európanoch, nejaký antický Grék rozoznal najprv sebaskrotenie - už len preto by sme mu neboli ,,po chuti".

 

268

Čo je naostatok plebejskosť? Slová sú zvukovými znakmi pojmov; pojmy sú však viac-menej určenými obraznými znakmi často sa vracajúcich, a stretajúcich pocitových skupín. Aby sme sa navzájom dorozumeli, na to nestačí používať tie isté slová; aj pre ten istý druh vnútorných zážit­kov musíme používať tie isté slová, musíme mať naostatok svoju spo­ločnú skúsenosť. Preto sa ľudia jedného národa lepšie dorozumejú než príslušníci rozličných národov, aj keď používajú rovnakú reč; alebo naopak, keď ľudia dlho žijú spolu v podobných podmienkach (klímy, pôdy, nebezpečenstva, potrieb, práce), vzniká z toho niečo, čo „si rozu­mie", teda národ. Vo všetkých dušiach získal rovnaký počet často sa vracajúcich zážitkov prevahu nad tými, ktoré prichádzajú zriedkavejšie: vzhľadom na ňu sa dorozumievame rýchlo a stále rýchlejšie - dejiny jazyka sú dejinami skracovacieho procesu -; na základe tohto rýchleho dorozumenia sa stále užšie a užšie spájame.

 

s. 409

 

Čím väčšie je nebezpečenstvo, tým väčšia je potreba rýchlo a ľahko sa dohodnúť na tom, čo je potrebné, porozumenie v nebezpečenstve, to je to, čo ľudia vo vzájomnom styku nevyhnutne potrebujú. Ešte aj v priateľstve alebo v láske sa robí títo skúška; ani jedno ani druhé netrvá ďalej, ak sa zistí, že jeden pri tých istých slovách cíti, myslí, tuší, želá si niečo iné a bojí sa niečoho iného ako ten druhý. (Strach pred „večným nedorozumením" - to je onen dobrý génius, ktorý tak často zdržiava osoby rozličného pohlavia od prenáhlených zväzkov, ku ktorým navádzajú zmysly a srdce - a nie akýsi schopenhauerovský ,,génius druhu"!) To, ktoré skupiny pocitov prebúdzajú v duši najrýchlejšie, aby sa ujali slova a vydali rozkaz, rozhoduje o celkovom poradí ich hodnoty, určuje nakoniec ich cenu. Hodnotenia prezrádzajú u človeka čosi o výstavbe jeho duše a o tom, v čom vidí duša svoje životné podmienky, svoje vlastné ťažkosti. Ak te­raz predpokladáme, že ťažkosti odjakživa zbližovali len takých ľudí, ktorí mohli podobnými znakmi naznačiť podobné potreby, podobné zážitky, z toho vcelku vyplýva, že ľahká komunikovateľnosť ťažkostí, to jest koniec koncov zažitie iba priemerných a prostých zážitkov, musela byť najsil­nejšou zo všetkých síl, ktoré dosial nad človekom vládli. Podobnejší, obyčajnejší ľudia boli a stále sú vo výhode, vybranejší, vznešenejší, neobyčajnejší, ťažšie pochopiteľnejší ľahko ostávajú sami, vo svojom osa­motení podliehajú nehodám a zriedka sa rozmnožujú. Treba privolať ne­smierne protisily, aby skrížili cestu tomuto prirodzenému, príliš priro­dzenému progressus in simile, ďalšiemu vývinu človeka k podobnému,. obyčajnému, priemernému, stádovitému - plebejskému!

 

269

Čím viac sa nejaký psychológ - rodený, predurčený psychológ a odhadca duše - obracia na vybranejšíe prípady a ľudí, tým väčšie je nebez­pečenstvo, že zahynie na súcit: potrebuje tvrdosť a veselosť viac ako iný človek. Pravidlom je totiž skaza, zánik vyšších ľudí, zvláštnejšie uspôsobených duší: je strašné mať stále na pamäti také pravidlo. Mnoho­násobné múky psychológa, ktorý tento zánik odhalil, ktorý najprv raz a potom takmer stále znovu, v celých dejinách, odhaľuje všetku túto vnútornú „nevyliečiteľnosť" vyššieho človeka, toto večné „príliš neskoro" v každom zmysle - môže hádam jedného dňa zaviniť, že sa s trpkosťou obráti proti svojmu vlastnému osudu a pokúsi sa o sebazničenie - že sa sám „skazí". Takmer u každého psychológa pozorujeme zradnú záľubu a slasť stýkať sa so všednými a vyrovnanými ľuďmi: tým sa prezrádza, že stále potrebuje nejaké liečenie, že potrebuje akýsi druh úniku a za­budnutia, byť vzdialený od toho, do čoho nazrel a zarezal, čo mu vložilo do svedomia jeho „remeslo".

 

s. 410

 

Má strach pred svojou pamäťou. Pri úsudku iného ľahko zmĺkne: načúva s nepohnutou tvárou, ako sa zbožňuje, obdi­vuje, miluje, uctieva tam, kde on videl - alebo ešte zakryje svoje mlča­nie tým, že výslovne súhlasí s nejakou poprednou mienkou. Paradox jeho situácie zachádza možno do takej desivosti. že množstvo ľudí, vzde­lanci, rojkovia sa práve tam, kde sa on popri veľkom opovrhovaní naučil veľkému súcitu, učia veľkej úcte, úcte voči „veľkým mužom" a zázrač­ným zvieratám, kvôli ktorým si človek sám požehnáva a uctieva vlasť, zem, dôstojnosť ľudstva, na ktoré upozorňuje a ktorými vychováva mlá­dež ... A ktovie, či sa doteraz vo všetkých veľkých prípadoch nestalo to isté: že davy vzývali Boha - a že „Boh" bol len úbohým obetným zvieraťom! Úspech bol vždy najväčším klamárom - a „dielo" samo je úspech; veľký štátnik, dobyvateľ, objaviteľ je zahalený do svojich výtvo­rov až na nepoznanie; umelca, filozofa, toho, kto nejaké dielo vytvoril, o kom sa vraví, že ho vytvoril, objavuje až jeho vlastné ,,dielo"; „veľkí mužovia", ako sa uctievajú, sú potom len malými, zlými výmyslami; vo svete dejinných hodnôt vládne peňazokazectvo. Títo veľkí básnici - napríklad títo Byronovia, Mussetovia, Poeovia, Leopardiova, Kleistovia, Gogoľovia (neodvažujem sa spomínať väčšie mená, no mám ich na mysli) - sú už takí, akí azda musia byť: ľudia okamihu, nadšení, zmyselní, detinskí, ľahkovážni a unáhlení v nedôvere i dôvere, s dušami, na ktorých treba obyčajne zatajiť nejakú trhlinu, často sa pomstiaci svo­jimi dielami za nejaké vnútorné znečistenie, často hľadajúci vo svojich vzletoch zabudnutie na príliš vernú pamäť, často tápajúci v blate a tak­mer do neho zamilovaní, až sa podobajú bludičkám okolo močiarov a premieňajú sa na hviezdy - ľud ich potom, samozrejme, nazýva idealistami - často bojujúcimi s dlhodobým hnusom, so stále sa vraca­júcim strašidlom neviery, ktorá ich schládza a núti, aby prahli po sláve a žrali z rúk opojených lichotníkov „vieru v seba": - akou mukou sú títo veľkí umelci a vôbec vyšší ľudia pre toho, kto raz do nich vnikol! Je celkom pochopiteľné, že práve od ženy - ktorá jasnozrivo vidí do sveta utrpenia a, žiaľ, chce náruživo pomáhať a zachraňovať aj nad svoje sily - tak ľahko zakúšajú oné výbuchy neohraničeného, najoddanejšieho súcitu, ktorému dav, predovšetkým uctievajúci dav, nerozumie a zasy­páva ho zvedavými a samoľúbymi výkladmi. Tento súcit spravidla pre­ceňuje svoju silu; žena by rada verila, že láska zmôže všetko - je to jej vlastná poverčivosť. Ach, ten, kto pozná ľudské srdcia, vie, aká úbohá, bezmocná, sebavedomá, omylná, ľahšie ničiaca než pomáhajúca je aj tá najlepšia, najhlbšia láska!

 

s. 411

 

- Je možné, že pod svätou bájkou a rúškom Ježišovho života sa skrýva jeden z najbolestnejších prípadov martýria, pokiaľ ide o vedomie lásky; martýrium najnevinnejšieho a najdychtivejšieho srdca, ktoré nikdy nemalo dosť ľudskej  lásky, ktoré vyžadovalo nič okrem toho, s tvrdosťou, šialenosťou a hroznými proti tým, ktorí mu lásku odopierali; príbeh úbohého nenasýteného a nenásytného, ktorý musel vymyslieť peklo, aby ta poslal tých, čo ho nechceli milovať - a ktorý napokon, vediac o ľudskej láske, musel Boha, ktorý je celou láskou, celou možnosťou lásky, ktorý sa nad ľudskou láskou, lebo je taká biedna, taká nevedomá! Kto takto cíti, kto vie o láske toto, ten hľadá smrť. - Ale prečo sa oddávať a bolestným veciam? Predpokladajme, že to netreba.  -

 

270

Duchovná povýšenosť a hnus každého človeka, ktorý hlboko trpel - to, ako hlboko môžu ľudia trpieť, určuje takmer ich zaradenie jeho hro­zivá istota, ktorou je celý preniknutý a nasiaknutý, že vďaka svojmu utrpenia vie viac, než môžu vedieť najrozumnejší a najmúdrejší, že po­znal mnoho vzdialených, strašných svetov a vyznal sa tam ako „doma", svetov, o ktorých „vy nič neviete"! - - táto duchovná, mlčanlivá po­výšenosť trpiaceho, táto pýcha človeka, ktorého si vyvolilo poznanie, pýcha „zasväteného", takmer obetovaného, považuje za nevyhnutné všetky formy sebazahaľovania, aby sa chránila pred dotykom dotieravých a súcitných rúk a vôbec pred všetkým, čo sa jej nepodobá v bolesti. Jed­nou z najjemnejších foriem zahaľovania je epikureizmus a určitá na budúci obdiv vypočítaná udatnosť vkusu, ktorá berie utrpenie na ľahká váhu a stavia sa na odpor proti všetkému smutnému a hlbokému. Sú „veselí ľudia", ktorí využívajú veselosť na to, aby ich podstata ostala utajená: - chcú, aby sa im neporozumelo. Sú „vedeckí ľudia", ktorí využívajú vedu na to, aby vzbudzovali veselý dojem, a preto, že z vedec­kosti sa dá usudzovať na povrchnosť človeka: - chcú vyvolať o sebe mylnú mienku. Sú slobodní, bezočiví duchovia, ktorí by radi zatajili a popreli, že majú zlomené, hrdé, nenapraviteľné srdcia (Hamletov cyniz­mus - prípad Galiani); a niekedy je samo bláznovstvo maskou nešťast­ného, príliš bezpečného poznania. - Z toho vyplýva, že k jemnejšej ľudskosti patrí mať úctu „pred maskou" a nepestovať psychológiu a zve­davosť na nesprávnom mieste.