Antológia z diel filozofov

Predsokratici a Platón

zost. dr. Jaroslav Martinka

Nakladateľstvo Epocha

Bratislava

1970

s. 83

XENOFANES Z KOLOFÓNU

Nijaký človek nevie, ani nikto nebude vedieť pravdu o bohoch a o všetkom, čo tu ja vykladám; keby raz náhodou aj povedal úplnú pravdu, predsa by to sám nevedel; na všetkom spočíva zdanie.

21 B 23 (z Plutarcha)

Keby boh nebol stvoril žltý med, ľudia by si boli mysleli, že figy sú omnoho sladšie.

21 B 38 (z Herodiana)

Bohovia neodhalili ľuďom všetko od počiatku, ale hľadajúc ľudia časom nájdu lepšie.

21 B 118 (zo Stobaia)

Všetko, čo sa len ľuďom zjavilo, aby to videli...

21 B 36 (z Herodiana)

Homér a Hesiodos pripísali bohom všetko, čo je medzi ľuďmi hriechom i hanbou: krádež, cudzoložstvo a vzájomné podvádzanie.

21 B 11 (zo Sexta)

Ľudia si o bohoch myslia, že sa rodia, že majú odev, hlas a postavu ako oni.

21 B 14 (z Klementa)

Etiópčania si predstavujú svojich bohov čiernych a s tupým nosom, naproti tomu Trákovia modrookých a červenovlasých.

21 B 16 (z Klementa)

s. 84

Keby voly, kone alebo levy mali ruky alebo mohli nimi maľovať a tvoriť diela ako ľudia, kone by vytvorili podoby bohov podobné koňom a voly podobné volom a ich telá by urobili takými, akú samy majú postavu.

21 B 15 (z Klementa)

Jediný boh, najväčší spomedzi bohov a ľudí, nie je ľuďom podobný ani telom ani mysľou.

21 B 23 (z Klementa)

Celý vidí, celý myslí, celý počuje.

21 B 24 (zo Sexta)

Stále ostáva na tom istom mieste a vôbec sa nehýbe; ani sa mu nesluší prechádzať z jedného miesta na druhé v rozličnom čase, on bez námahy robí všetko myšlienkou ducha.

21 B 26 a 25 (zo Simplikia)

Toto nech sa zdá podobným pravde.

21 B 35 (z Plutarcha)

Xenofanes tvrdil, že tí, čo hovoria, že bohovia vznikli, sú takisto bezbožní ako tí, čo hovoria, že zomreli, v oboch prípadoch z toho vyplýva, že niekedy bohovia nie sú.

21 A 12 (z Aristotela)

Keď sa obyvatelia Eley pýtali Xenofana, či majú obetovať Leukotei a spievať nad ňou pohrebné piesne a či nie, radil im, aby ju neoplakávali, ak ju pokladajú za bohyňu, a aby jej neobetovali, ak ju pokladajú za človeka.

21 A 13 (z Aristotela)

Xenofanes vykladá o bohoch, že niet medzi nimi nadvlády, lebo sa nesluší, aby niektorý z bohov bol podriadený.

21 A 32 (z Pseudoplutarchových Stromateis)

(Cudzinec z Eley hovorí:) Od nás vychádzajúca elejská škola, začínajúca sa Xenofanom a ešte prv, vychádza z predpokladu, že to, čo sa nazýva súhrn vecí, je jediná podstata.

21 A 29 (z Platóna)

s. 85

Xenofanes, zakladateľ elejskej školy, tvrdil, že vesmír je jedno, guľaté a ohraničené, nevzniknuté, ale večné a úplne nehybné.

21 A 36 (z Teodoreta)

Xenofanes, ktorý prvý z eleatov uznával jedinú podstatu, nič nevysvetlil... ale zamieril svoj pohľad na celý vesmír a vyhlásil, že jedno je boh.

21 A 30 (z Aristotela)

Ak je však boh to najmocnejšie zo všetkého, tvrdí (Xenofanes), že sa sluší, aby bol len jeden. Keby boli dvaja alebo viacerí, nebol by najmocnejší a najlepší zo všetkých ... ani by nemohol všetko, čo by chcel, keby bolo viac bohov. Teda môže byť len jeden boh.

21 A 28 (z Pseudoaristotela, MXG)

KOZMOLÓGIA

Xenofanes hovoí, že nič nevzniká, ani nehynie, ani sa nepohybuje a že jedno, všetko, je mimo zmeny... A že slnko vzniká denne z malých čiastočiek ohňa, ktoré sa zhromažďujú, že zem je neohraničená a nie je sklopená ani vzduchom, ani oblohou, že sú nekonečné slnká a mesiace a že je všetko zo zeme. Povedal, že more je slané, pretože sa v ňom steká mnoho zmesí.

21 A 33 (z Hippolyta)

Xenofanes tvrdí, že slnko a nebeské telesá vznikajú z mrakov.

21 A 32 (z Pseudoplutarchových Stromateis)

Xenofanes tvrdil, že slnko vzniká z rozpálených mrakov. Teofrastos však vo svojej Fyzike uviedol ako Xenofanovu mienku, že vzniká z čiastočiek ohňa, ktoré sa nazhromaždia z vlhkého výparu, a tak vytvoria slnko.

21 A 40 (z Aetia)

Xenofanes tvrdil, že je mnoho sĺnk a mesiacov, podľa podnebí, končín a pásem zeme, že niekedy padne slnečná alebo mesačná doska do nejakých nami neobývaných končín, a tak sa nám zatmenie javí, akoby sa zrútila do jamy. Hovorí tiež, že slnko postupuje donekonečna, ale že sa pre veľkú vzdialenosť zdá, akoby sa pohybovalo v kruhu.

21 A 41 (z Aetia)

s. 86

Xenofanes tvrdil, že západ slnka vzniká jeho zhasnutím a že pri východe vzniká zasa iné slnko.

21 A 41 (z Aetia)

Xenofanes tvrdil, že mesiac je zhustený mrak.

21 A 43 (z Aetia)

Podľa Xenofana ku každomesačnému skrytiu sa mesiaca dochádza v dôsledku jeho zhasnutia.

21 A 43 (z Aetia)

Podľa Xenofana hviezdy vznikajú z rozpálených mrakov, každý deň hasnú a v noci sa rozžeravia ako uhlie. Lebo východy a západy hviezd sú zapálenie sa a zhasnutie ohňa.

21 A 38 (z Aetia)

To, čo vidíme pri svojich nohách, je horná hranica zeme, ktorá sa stýka so vzduchom, jej dolná hranica však smeruje donekonečna.

21 B 23 (z Achilla)

Všetko vzniká zo zeme a všetko zasa zaniká v zemi.

21 B 27 (z Aetia)

Všetci sme sa zrodili zo zeme a vody.

21 B 33 (zo Sexta)

Všetko je zem a voda, čo sa rodí a rastie.

21 B 29 (zo Simplikia)

More je prameňom vody a vetra; lebo bez veľkého mora by v mrakoch nevznikla sila vetra, ktorý z nich vanie, ani prúdy riek, ani dažďová voda z éteru, teda veľké more je tvorcom mrakov, vetrov i riek.

21 B 30 (z Aetia)

Xenofanes sa domnieva, že sa zem mieša s morom a po čase sa vlhkom rozpúšťa. Hovorí, že má takéto dôkazy: vnútri zeme a na horách sa nachádzajú mušle, v syrakúzskych lomoch sa našiel odtlačok ryby a tuleňov, na Pare hlboko v kameni odtlačok vavrínu a na Malte ploché odtlačky všetkých morských tvorov. Hovorí, že tieto veci sa stali v dávnych časoch, keď všetko bolo pokryté bahnom a odtlačok v ňom zaschol. Keď sa zem zosuje do mora a stane sa bahnom, všetci ľudia zahynú. Potom však začne zem znovu vznikať, a takto sa menia všetky svety.

21 A 33 (z Hippolyta)

s. 87

V niektorých jaskyniach steká voda po stenách.

21 B 37 (z Herodiana)

Xenofanes hovorí, že sa zmeny v atmosfére dejú teplom slnka ako pôvodnou príčinou. Keď totiž vystupuje z mora vlhkosť, jej sladké časti sa pre svoju jemnosť vylučujú a premenené na hmlu vytvárajú mračná, ktoré po zhustení zosielajú dažde a vyparujú vetry.

21 A 46 (z Aristotela)

Xenofanes tvrdil, že blesky vznikajú preto, že sa mraky pohybom rozpaľujú.

21 A 45 (z Aetia)

To, čo ľudia nazývajú Iris (t. j. dúha), je len oblak, na pohľad fialový, červený a žitý.

21 B 32 (z Homérových schólií)

s. 113

PARMENIDES

UČENIE O BYTÍ (ONTOLÓGIA)

Kone, ktoré ma viezli, ťahali ma tak ďaleko, ako si len moje srdce žiadalo, kým ma nepriviezli na onú slávnu cestu bohyne, ktorá vedie múdreho muža cez všetky miesta; po tej som išiel; po nej ma totiž viezli rozumné kone, ktoré ťahali voz, cestu mi však ukazovali devy. Rozpálená os v hlavici kolies vydávala zvuk ako píšťala - na oboch koncoch bola totiž hnaná dvoma vysústruhovanými kolesami - pretože slnečné devy, ktoré opustili príbytok Noci a rukami si sňali závoje z hláv, sa ponáhľali priviesť ma k svetlu.

Tam je brána, ktorou prechádzajú dráhy Dňa a Noci. Hore ju obklopuje nadpražie, dole kamenný prah. Sama brána, vysoko v éteri, je vyplnená mohutnými krídlami; k nim má striedavé kľúče Diké, bohyňa práva. Devy sa jej prihovárali lichotivými slovami a múdre ju presvedčili, aby rýchle odtisla závoru na bráne. Keď sa kovové veraje spojené čapmi a klinmi striedavo otočili v jamkách, dvere sa rozleteli a uvoľnili široký otvor krídel; tadiaľ, rovno po ceste, viedli devy voz i kone.

Bohyňa ma priateľsky prijala, vzala mi pravicu do svojej a prihovorila sa týmito slovami: Vitaj, mládenec, čo prichádzaš v sprievode nesmrteľných vozatajok a na koňoch, ktoré ťa priniesli do nášho príbytku, lebo touto cestou (leží predsa ďaleko od cesty ľudí) ťa nepriviedol zlý osud, ale právo a spravodlivosť. Preto budeš všetko vedieť: statočné srdce okrúhlej pravdy i mienky ľudí, v ktorých vôbec niet pravej istoty. Predsa sa však dozvieš aj to, ako treba skúmať, keď sme všetko všestranne prebádali, to, čo sa ľuďom len zdá, že je.

23 B l (zo Sexta a Simplikia)

s. 114

CESTA PRAVDY

Chcem ti teda povedať - a ty počúvaj moje slová a zachovaj si ich - ktoré cesty skúmania sú jedine mysliteľné: jedna, že je a nemôže nebyť, to je cesta presvedčenia, lebo sleduje pravdu: druhá, že aj nie je, aj nevyhnutne musí nebyť. Táto cesta však - to ti hovorím - je celkom nepoznateľná, totiž nejestvujúce nemôžeš ani poznať (pretože to nie je možné), ani vysloviť, lebo myslenie a bytie je to isté.

22 B 2 a 3 (z Prokla a Klementa)

Odkiaľkoľvek začnem, spoločný základ (môjho výkladu) je jestvujúce, lebo vždy sa budem tam vracať.

28 B 5 (z Prokla)

Pozri, ako sú aj vzdialené veci tvojmu duchu celkom blízke; veď nebude predsa oddeľovať jestvujúce od jestvujúceho, ani keď sa celkom rozptýli po svete, ani keď sa znovu spojí.

28 B 4 (z Klementa)

Treba hovoriť a myslieť, že jestvujúce je, lebo bytie je, ale niu nie je. Toto ti prikazujem uvážiť. Najprv ťa chcem odvrátiť od tejto cesty skúmania, potom však aj od tej, na ktorej sa zmietajú nič nevediaci dvojhlaví ľudia; lebo bezradnosť v hrudi vedie ich bezradnú myseľ. Oni sa však ženú, zároveň hluchí a slepí, pomätenci, nesúdne davy, ktoré pokladajú bytie a nie to isté a pre ktorých je vo všetkom spiatočná

28 B 6 (zo Simplikia)

Lebo to sa nikdy nebude môcť dokázať, že jestvuje nebytie. Ty však odvráť svoju myseľ od tejto cesty skúmania, nech ťa skúsený návyk nenúti viesť po tejto ceste oslepnuté oči, zaľahnuté uši a jazyk, ale rozumom rozsúď sporné skúmanie, o ktorom som hovorila.

28 B 7 (zo Sexta)

Ostáva teda správa len o jednej ceste, že je: Je na nej mnoho znakov; pretože jestvujúce ani nevzniklo, ani nezanikne, je celé, jediné, pevné a neukončené. Ani nikdy nebolo ani nikdy nebude, lebo je teraz, zároveň celé, jedno, súvislé. Lebo aký pôvod chceš preň nájsť? Ako a odkiaľ by malo vyrásť? Ani nemôžem pripustiť, aby si hovoril alebo myslel, že vzniklo z nejestvujúceho, lebo nemožno ani povedať ani myslieť, že nie je.

s. 115

Aká nevyhnutnosť by ho mohla prinútiť, aby sa prv alebo neskôr začalo z ničoho a potom rástlo? Takto alebo musí celkom byť, alebo vôbec nebyť. A sila dôkazu nikdy nepripustí, aby z nejestvujúceho vzniklo niečo vedľa neho. Teda bohyňa práva neuvoľnila jestvujúce z pút, aby vznikalo alebo zanikalo, ale ho drží. Rozhodnutie o tom spočíva v nasledujúcom: je, alebo nie je? Tým je teda jednoznačne rozhodnuté odmietnuť jednu cestu ako nemysliteľnú a nepomenovateľnú - lebo nie je to pravdivá cesta - a vybrať si druhú ako jedine správnu. Ako by mohlo jestvujúce v budúcnosti zaniknúť a ako vzniknúť? Ak totiž raz vzniklo, potom nie je, ale nie je tiež, ak až v budúcnosti má byť. Takto vyhaslo vznikanie a odstránil sa zánik.

Jestvujúce nie je deliteľné, pretože je celé rovnaké a nejestvuje nič silnejšie, čo by mohlo prekážať jeho spojeniu, ani nič slabšie, lebo všetko je vyplnené jestvujúcim. Celé jestvujúce je preto súvislé, lebo jestvujúce sa dotýka jestvujúceho. Spočíva však nehybne v zovretí mocných pút bez počiatku a konca, veď predsa vznik a zánik boli zahnané do najkrajnejších diaľav, zapudil ich pravdivý dôkaz. A ako to isté ostáva na tom istom mieste a nehybne v sebe samom, pevne zotrvávajúc na svojom mieste. Mocná nevyhnutnosť ho drží v putách hranice, ktorá ho zviera, pretože jestvujúce nesmie byť bez konca. Nič totiž nepotrebuje. Nejestvujúce by potrebovalo všetko.

Myslieť však a to, čo myslíme, je to isté. Myslenie totiž nemôžeš nájsť bez jestvujúceho, v ktorom je myslenie vyjadrené. Lebo mimo jestvujúceho nič nie je, pretože Osud ho spútal, aby bolo vždy celé a nehybné. Preto všetko sú len prázdne mená, čo smrtelníci, presvedčení, že je to pravda, pevne stanovili: „vznik" a „zánik", ,,bytie" a „nebytie", "zmena miesta" a „striedanie jasnej farby".

Pretože však jestvujúce má istú najkrajnejšiu hranicu, na všetkých stranách je ukončené a podobá sa hmote okrúhlej gule, od stredu na všetky strany je rovnaké, totiž ani tu ani tam nesmie byť o nič väčšie ani o nič menšie. Lebo nejestvuje nič, čo by mu mohlo brániť dostať sa k rovnakosti, ani nejestvuje jestvujúce, ktorého by bolo tu viac, tam menej, než je, lebo celé je neporušené. Keďže je zo všetkých strán sebe rovné, rovnomerne sa stretáva so svojimi hranicami.

28 B 8 (zo Sexta)

s. 116

CESTA ZDANIA

Parmenides prechádza od rozumových vecí k zmyslovým alebo, ako sám hovorí, od pravdy k domnienke, keď hovorí:

,,Tu ja už končím tým, čo myslím a hovorím isté o pravde; odtiaľto poznávaj mienky smrteľných ľudí a vypočuj klamný poriadok mojich slov" a sám si určil elementárne počiatky vzniknutých vecí ako prvý protiklad, ktoré nazýva svetlo a tma alebo oheň a zem, alebo husté a riedke, alebo to isté a odlišné, pretože bezprostredne po veršoch vyššie citovaných hovorí:

,,Ľudia sa rozhodli pomenovať dve formy, z nich jednu netreba uznať, v tom sa zmýlili - rozlíšili ich ako protikladné tvary a dali im odlišné znaky; jedna je plamenný oheň éteru, mierny a veľmi ľahký, úplne so sebou totožný, ale nie totožný s druhou formou. Ale aj táto trvá sama osebe, protikladná: temná noc, husté a ťažké telo. Vyložím ti celý tento pravdepodobný poriadok sveta, aby ťa nikdy nijaký názor smrteľníkov nepredstihol."

28 B 8 (zo Simplikia)

Ale keď sa už všetky veci nazývajú svetlom a nocou a keď sme jednotlivé veci podľa ich povahy nazvali svetlými alebo temnými, tak je všetko plné zároveň svetla a neviditeľnej noci, ktoré sú si rovné, lebo ani jedno z nich nemá účasť na druhom.

28 B 9 (zo Simplikia)

Parmenides, usudzujúc, že popri jestvujúcom nejestvujúce nie je ničím, nevyhnutne sa domnieva, že jestvujúce je jedno a že nič iné nie je ... keďže je však nútený riadiť sa javmi a keďže myslí, že jedno je podľa rozumu, ale mnohé podľa zmyslového vnímania, opäť kladie dve príčiny a dva počiatky, teplo a chlad, a nazýva ich ohňom a zemou. Z nich teplo zaraďuje k jestvujúcemu, druhé k nejestvujúcemu.

28 A 24 (z Aristotela)

ASTRONÓMIA

Parmenides tvrdí, že sú kruhy rovnobežne položené, že jeden je z riedkej látky, druhý z hustej a že medzi nimi sú aj iné, zmiešané zo svetla a tmy. A to, čo ich všetky obklopuje ako hradba, je tuhé, pod tým je ohnivý kruh; stred všetkých kruhov je pevný a okolo neho je zase ohnivý kruh. Zo zmiešaných kruhov ten, klorý je presne v strede, je pre všetky počiatkom a príčinou pohybu i vznikania, nazýva ho bohyňou - kormidelníčkou a držiteľkou kľúčov, Právom a Nevyhnutnosťou. A vzduch sa vylúčil zo zeme vyparením pod silnejším tlakom, výdychom ohňa vzniklo slnko a kruh Mliečnej cesty. Mesiac je zmiešaný z oboch, zo vzduchu i z ohňa. Éter je najvyššie a obklopuje všetko, pod ním leží ohnivá časť, ktorú nazývame oblohou, a pod ňou zasa to, čo obklopuje zem.

23 A 37 (z Aetia)

s. 117

Užšie kruhy sa vyplnili nezmiešaným ohňom, ďalšie, po nich nasledujúce, zase nocou, medzi ne však vzniká podiel plameňa, uprostred týchto kruhov je bohyňa, ktorá všetko riadi, lebo všade zapríčiní bolestný pôrod a párenie, posielajúc k samcovi samicu a naopak, k samici samca, aby sa párili.

28 B 12 (zo Simplikia)

Parmenides kladie na prvé miesto v éteri Zorničku, ktorú pokladá za totožnú s Večernicou, za ňu slnko a pod slnko hviezdy v ohnivej časti, ktorú nazýva oblohou.

28 A 40a (z Aetia)

Parmenides tvrdí, že sa mesiac i slnko vylúčili z kruhu Mliečnej cesty, a to slnko z redšej zmesi, ktorá je teplá, a mesiac z hustejšej, ktorá je chladná.

28 A 43 (z Aetia)

Parmenides hovorí, že zem vznikla zo stekajúcej hustej látky.

28 A 22 (z Pseudoplutarcha )

Poseidonios hovorí, že pôvodcom rozdelenia zeme na päť pásiem bol Parmenides, ale že tvrdil, že teplé pásmo je asi dvojnásobne široké a že prekračuje oba obratníky smerom do miernych pásem.

28 A 44a (zo Strabona)

VNÍMANIE

O vnímaní je mnoho mienok, vo všeobecnosti sú však dve: jedni vykladajú vnímanie rovnakosťou, druhí protikladnosťou. Parmenides, Empedokles a Platón vysvetľujú vnímanie rovnakosťou, Anaxagoras a Herakleitos protikladnosťou .. . Parmenides vôbec neuviedol jasnú definíciu, ale len tvrdil, že sú dva prvky a že poznanie závisí od prevahy jedného alebo druhého. Lebo je iné myslenie, ak prevažuje teplo, iné ak chladno, lepšie a čistejšie je totiž myslenie teplom, ale aj to potrebuje akúsi súmernosť, pretože hovorí:

„Podľa toho, aké zmiešanie má každý vo svojich zmietaných údoch, takú majú ľudia myseľ, lebo to isté je to, čo myslí, totiž povaha údov, ako u jednotlivca, tak u všetkých ľudí."

28 B 16 (z Aristotela)

s. 118

Vnímanie a myslenie nazýva totiž tým istým. Preto aj pamäť aj zabúdanie vznikajú miešaním prvkov. Ale nikdy neobjasňuje, či pri rovnakom miešaní bude myslenie, alebo nebude, a ak bude jeho charakter. Že uznáva aj vnímanie samotným opačným pvkom (t. j. chladom), je jasné z jeho slov, že mŕtvy nevníma svetlo, teplo a hlas pre nedostatok ohňa, ale vníma chlad, teplo a iné protiklady. A vôbec všetko, čo jestvuje, má vraj nejaké poznanie.

28 A 46 (z Teofrasta)

ZENÓN Z ELEY

Aristoteles hovorí, že dialektiku vynašiel Zenón.

29 A l (z Diogena)

Či nevieme, že elejský Palamedes tak majstrovsky viedol dišputy, že sa poslucháčom tie isté veci zdali rovnaké i nerovnaké, jedno i mnohé, nehybné i pohyblivé?

29 A 13 (z Platóna)

DÔKAZY PROTI UZNÁVANIU MNOHOSTI VECÍ

Zenón vo svojom spise, ktorý obsahuje mnoho dôkazov, zakaždým dokazuje, že ten, kto tvrdí, že jestvuje mnohosť, nevyhnutne si protirečí. Je tam istý dôkaz, v ktorom dokazuje, že ak je mnoho súcien (veci), sú aj veľké aj malé, také veľké, že sú nekonečne veľké, a také malé, že nemajú vôbec nijakú veľkosť. Pri tom dokazuje, že vec, ktorá nemá ani veľkosť, ani hrúbku, ani hmotu, nemôže vôbec byť. Hovorí totiž:

s. 119

„Lebo keby pristúpila k inej veci, vôbec by ju nezväčšila; totiž a veľkosť, ktorá nie je, pristúpi k inej veci, nepridá jej na veľkosti. A ta to, čo sa pridá, nie je nič. Keď sa však druhá vec po odobratí tamtej o nič nezmenší, a na druhej sírane, ak sa po pridaní tamtej o nič nezväčší, je zrejmé, že ani to pridané ani to ubrané nebolo ničím."

A Zenón to nehovorí preto, aby vyvrátil jedno, ale pretože každá z mnohých a nespočetných vecí má veľkosť, pretože pre deliteľnosť donekonečna pred tým, čo berieme, vždy je niečo iné. Dokazuje to potom keď už ukázal, že nič nemá veľkosť, pretože každá z mnohých vecí je sama so sebou totožná a jedna.

29 B 2 (zo Simplikia)

Veľkosť nekonečna dokázal už predtým tým istým postupom. Ukázal totiž, že keby nemalo súcno veľkosť, vôbec by nebolo. A potom pokračuje:

„Ak však súcno je, musí mať každá jeho časť istú veľkosť a hrúbka jedna od druhej musia byť v určitej vzdialenosti. A to isté platí aj o časti, ktorá je pred ňou. Totiž aj tá bude mať veľkosť a zasa bude niečo pred ňou. A toto sa dá ustavične opakovať, lebo ani jedna jeho časť nebude najkrajnejšia, ani jedna nebude bez vzťahu k druhej. A teda jestvuje mnoho súcien, musia byť nevyhnutne zároveň malé i veľké, také malé, že nemajú vôbec nijakú veľkosť, a také veľké, že sú nekonečné.

29 B l (zo Simplikia)

Keď zasa Zenón ukazuje, že ak je mnohosť, tie isté súcna sú (veci) obmedzené i neobmedzené, doslova píše toto:

"Ak je mnoho súcien (vecí), musí ich byť toľko, koľko ich je, ani viac ani menej. Ak ich je toľko, koľko ich je, potom sú počtom obmedzené.

Ak je mnoho súcien (vecí), sú počtom neobmedzené, lebo medzi súcnami vždy sú aj iné a medzi týmito zasa iné, a tak sú súcna počtom neobmedzené."

A takto na základe dvojdelenia (dichotómie) ukázal nekonečnosť súcien, pokiaľ ide o počet.

29 B 3 (zo Simplikia)

Ako Eudemos hovorí: Zenón, žiak Parmenidov, pokúsil sa dokázať nemožnosť jestvovania mnohých súcien, pretože v súcnach nie je jedno, a mnohosť je množstvo jednotiek.

29 A 21 C (zo Simplikia)

s. 120

Eleat Zenón v protiklade k tým, ktorí zosmiešňovali názor jeho učiteľa Parmenida, tvrdiaceho, že jestvujúce je jedno, zastával názor svojho učiteľa a usiloval sa dokázať, že v jestvujúcom nemôže byť mnohosť. Ak totiž, hovorí, je mnohosť - keďže mnohosť sa skladá z viacerých jednotiek - musí byť viac jednotiek, z ktorých sa skladá. Ak teda dokážeme, že je nemožné, aby bolo viac jednotiek, je zrejmé, že je nemožné aj to, aby bola mnohosť; mnohosť je totiž z jednotiek. Ak je nemožné, aby bola mnohosť, a ak je nevyhnutné, aby bolo alebo jedno, alebo mnohosť, ale ak mnohosť nemôže byť, ostáva, že je jedno.

29 A 21 (z Filopona)

Zenón vraj povedal, že ak mu niekto vysvetlí, čo je jedno, bude môcť povedať, čo je súcno.

29 A 16 (z Eudema)

DOKAZ PROTI UZNÁVANIU PRIESTORU

Zdá sa, že Zenón svojím dôkazom vyvracia jestvovanie priestoru, keď vec takto skúma:

„Ak je priestor, bude v niečom. Všetko totiž, čo je, je v niečom, a čo je v niečom, je aj v priestore. Teda aj priestor bude v priestore a tak ďalej donekonečna. Priestor teda nie je."

29 B 5 (zo Simplikia)

Zenónova apória si vyžaduje určitý dôkaz. Ak totiž všetko jestvujúce je v priestore, je jasné, že bude aj priestor priestoru a tak ďalej až donekonečna.

29 A 24 (z Aristotela)

Zenón tvrdí, že všetko súcno je niekde. Keď však priestor patrí k súcnu, kde bude? Zaiste v inom priestore a tento opäť v inom a tak ďalej až donekonečna.

29 A 24 (z Eudema)

s. 121

DÔKAZY PROTI UZNÁVANIU POHYBU

Zenón vyvracia pohyb, keď hovorí:

„Pohybujúce sa nepohybuje ani v tom priestore, v ktorom sa nachádza, ani v tom, v ktorom sa nenachádza."

29 B 4 (z Diogena)

Zenón má štyri dôkazy o pohybe, ktoré robia ťažkosti tým, čo ich chcú vyvracať.

Prvý o tom, že nejestvuje pohyb, pretože pohybujúce sa musí dostať skôr do polovice cesty, než príde do cieľa - o čom som sa predtým bližšie vyjadril (totiž vo Fyzike II, 231 a 21 nn):

Preto je aj Zenónov dôkaz klamný, lebo v konečnom čase nemožno prejsť nekonečným počtom miest alebo sa dotknúť nekonečného počtu miest. Slovo ,,nekonečný", pokiaľ ide o dĺžku, čas a vôbec každú súvislosť, sa tu používa v dvojakom zmysle: alebo so zreteľom na delenie, alebo so zreteľom na rozpriestranenosť. V konečnom čase nemožno prejsť nekonečný počet miest podľa rozpriestranenosti. Naproti tomu je to možné pri nekonečnom počte miest podľa delenia. Aj sám čas je totiž v tomto zmysle nekonečný. Preto možno v nekonečnom čase, a nie v konečnom, prejsť nekonečný počet miest a nekonečného počtu miest sa dotknúť v nekonečnom čase, nie však v konečnom.

29 A 25 (z Aristotela)

Druhý dôkaz je takzvaný Achilles. Je v tom, že najpomalšieho tvora (t. j. korytnačku) nikdy nedohoní v behu najrýchlejší (Achilles). Prenasledujúci musí totiž najprv prísť k bodu, odkiaľ prchajúci vyrazil, takže pomalší tvor musí mať vždy určitý náskok.

29 A 26 (z Aristotela)

Tretí dôkaz je práve uvedený, že letiaci šíp stojí. Spočíva však v predpoklade, že sa čas skladá zo samých jednotlivých okamihov. Ak totiž nepripustíme tento predpoklad, Zenónov záver stráca svoju platnosť.

Zenón robí chybný záver; lebo, tak to tvrdí, ak všetko zotrváva stále v pokoji alebo sa pohybuje (nič sa však nepohybuje), ak je toto v rovnakom priestore (so sebou samým) a ak je napokon to, čo sa pohybuje, vždy v jednom okamihu (všetko je v rovnakom priestore v jednom okamihu), potom sa letiaci šíp nehýbe.

29 A 27 (z Aristotela)

s. 122

Štvrtý dôkaz je o dvoch skupinách telies, z ktorých každá je zložená z rovnakého počtu telies rovnakej veľkosti pohybujúcich sa na pretekárskej dráhe (štadión) rovnakou rýchlosťou opačnými smermi, jedna skupina telies z konca závodiska, druhá zo stredu, pri tom, ako sa Zenón domnieva, sa stáva, že sa polovičný čas rovná dvojnásobnému. Chybný záver spočíva v predpoklade, že jedna skupina telies, keď prechádza popri telese, ktoré je v pohybe, a druhá, keď prechádza popri telese rovnakej veľkosti, ktoré je v pokoji, pohybujú sa rovnakou rýchlosťou a za rovnaký čas. To je však omyl. Nech sú AA stojace telesá rovnakej veľkosti, BB telesá rovnajúce sa počtorn a veľkosťou telesám A, ktoré pôvodne zaberajú dráhu od východiska do polovice telies A, a tretie CC, ktoré pôvodne zaberajú druhú polovicu dráhy od konca do polovice A, rovnajúce sa počtom, veľkosťou a rýchlosťou telesám B. Stáva sa teda, že sa prvé teleso skupiny B dostane na koniec dráhy zároveň s prvým telesom skupiny C, ak sa pohybovali vedľa seba. Ďalej sa tiež stáva, že aj telesá skupiny C prejdú pozdĺž všetkých telies skupiny B, ale telesá skupiny B len pozdĺž polovice telies skupiny A, takže čas je len polovičný, lebo jedny i druhé sú rovnako dlhý čas pozdĺž každého. Zároveň sa však stáva, že telesá skupiny B prejdú pozdĺž všetkých telies skupiny C. Lebo prvé teleso skupiny C a prvé teleso skupiny B budú zároveň na opačných koncoch pretekárskej dráhy, pričom sa podľa jeho slov prvé teleso skupiny C pohybuje za rovnako dlhý čas pozdĺž každého telesa skupiny B i pozdĺž každého telesa zo skupiny A, keďže sa obe skupiny (B i C) pohybujú za rovnako dlhý čas pozdĺž skupiny A.

29 A 23 (z Aristotela)

Aristoteles vyvracia aj Zenónov dôkaz, na ktorý sa Zenón pýtal sofistu Protagora: ,,Povedz mi, Protagoras," povedal, ,,či zvuk spôsobí jedno zrnko prosa, keď spadne, alebo jedna desaťtisícina zrna?" A keď on odpovedal, že nespôsobí, opýtal sa Zenón: ,,Keď spadne merica prosa, spôsobí zvuk, alebo nie?"

s. 123

Keď povedal, že merica spôsobí, Zenón sa opýtal: „Nejestvuje určitý pomer merice prosa k jednému zrnu a k desaťtisícine jedného?" Keď Protagoras súhlasil, že jestvuje, Zenón povedal: „Nebudú tiež isté vzájomné pomery medzi rozdielnymi zvukmi? Lebo v akom pomere sú k sebe predmety vydávajúce zvuk, v takom musia byť aj ich zvuky. Keď je to tak, potom ak vydá zvuk merica prosa, vydá ho aj jedno zrno prosa i desaťtisícina zrna."

29 A 29 (zo Simplikia)

Zenónovo tvrdenie, že by akákoľvek časť zrna prosa vydávala zvuk, nie je správne. Nič totiž neprekáža domnienke, že takáto časť vôbec nepohne vzduchom, zatiaľ čo celá merica prosa, keď padá, uvedie vzduch do pohybu.

29 A 39 (z Aristotela)

MESISSOS

JESTVUJÚCE A JEHO CHARAKTERISTIKA

Aj Melissos tvrdil, že jestvujúce nevzniklo, a použil takýto všeobecný dôkaz, píše totiž takto:

„Čo bolo, vždy bolo a vždy bude. Ak totiž vzniklo, nevyhnutne nebolo pred vznikom nič. Ak však predtým nebolo nič, tak by potom z ničoho nebolo vzniklo nič."

30 B l (zo Simplikia)

Keďže teda nevzniklo a je, vždy bolo a vždy bude a nemá počiatok ani koniec, ale je neobmedzené. Keby totiž bolo vzniklo, malo by počiatok (totiž bolo by sa muselo začať, keby bolo niekedy vzniklo) a malo by koniec (lebo by sa muselo skončiť, keby bolo niekedy vzniklo). Pretože sa však ani nezačalo, ani neskončilo, vždy bolo a vždy bude, nemá ani počiatok ani koniec, lebo nie je možné, aby vždy bolo to, čo vôbec nie je.

30 B 2 (zo Simplikia)

Ale ak vždy je, musí byť vždy neobmedzené, pokiaľ ide o veľkosti.

30 B 3 (zo Simplikia)

s. 124

Nič, čo má počiatok a koniec, nie je ani večné ani neobmedzené.

30 B 4 (zo Simplikia)

Keby bolo jestvujúce neobmedzené, bolo by jedno; keby bolo dvoje, nemohlo by byť neobmedzené, ale by sa navzájom ohraničovalo.

30 B 6 (zo Simplikia)

Keby jestvujúce nebolo jedno, hraničilo by s iným.

30 B 5 (zo Simplikia)

Takto je teda jestvujúce večné, nekonečné, jedno a naskrz rovnaké. A nemôže ani zahynúť ani sa zväčšovať ani meniť svoje usporiadanie, ani nemá bolesť ani zármutok. Keby totiž niečo z tohlo trpelo, nebolo by už jedným. Lebo ak sa jestvujúce mení, nevyhnutne nemôže byť rovnaké, keďže predošlé jestvujúce musí zahynúť a vzniknúť nejestvujúce. Keby sa teda vesmír za desaťtisíc rokov zmenil čo len o vlas, v celom čase by zahynul.

Ale nie je možné ani to, aby jestvujúce zmenilo svoje usporiadanie, lebo predošlý poriadok nehynie a nejestvujúci nevzniká. Ak však nič nepribúda ani nie nehynie ani sa nemení, ako by niečo v jestvujúcom mohlo zmeniť svoje usporiadanie? Keby sa totiž niečo zmenilo, zmenilo by sa aj usporiadanie.

Jestvujúce nemá bolesť. Keby malo bolesť, nebolo by celé; lebo vec, ktorá má bolesť, nemôže vždy byť ani mať rovnakú silu ako zdravá vec. Keby malo bolesť, nebolo by naskrz; rovnaké; keby a neho niečo odchádzalo alebo k nemu pristupovalo, malo by totiž bolesť a už by nebolo rovnaké. Ani zdravé by nemohlo mať bolesť, lebo zdravé a jestvujúce by zahynulo a vzniklo by nejestvujúce. A o zármutku je ten istý dôkaz ako o bolesti.

Ani prázdne nejestvuje, lebo prázdne nie je ničím, a nič nemôže byť. Jestvujúce sa nehýbe, lebo nemôže nikam ustúpiť, je plné. Keby totiž prázdno bolo, vstupovalo by do prázdna, keďže však prázdno nie je, nemá kam ustúpiť. Nie je ani husté ani riedke. Riedke totiž nemôže byť také plné ako husté, ale riedke sa stáva prázdnejším ako husté. Takto treba rozlišovať plné a neplné: ak niečo obsahuje inú vec alebo ju do seba prijíma, nie je plné; ak ju však ani neobsahuje ani neprijíma, je plné. Jestvujúce teda, keďže nie je prázdne, musí byť plné. Ak je však plné, nehýbe sa.

30 B 7 (zo Simplikia)

s. 125

Tento výklad je teda najdôležitejším dôkazom, že jestvujúce je len jedno, ale sú aj nasledujúce dôkazy. Keby bolo mnoho veci (súcien), museli by byť také, ako je podľa môjho tvrdenia jedno. Ak je totiž zem, voda, vzduch, oheň, železo, zlato, živé a mŕtve, čierne a biele a iné veci, o ktorých ľudia tvrdia, že sú pravdivé, ak teda tieto veci sú, a my správne vidíme a počujeme, každá vec musí byť taká, aká sa nám práve na prvý raz zdala, a nemá sa prevracať ani meniť, ale vždy musí byť taká, aká práve je. Tvrdíme teda, že správne vidíme, počujeme a chápeme, ale zdá sa nám, že sa teplé ochladzuje, chladné otepľuje, tvrdé mäkne, mäkké tvrdne, živé zomiera a vzniká z neživého, že sa to všetko mení, že to, čo bolo a čo je teraz, v ničom si nie je podobné, ale že sa železo, hoci je tvrdé, otiera prstom tam, kde príde s ním do styku, a tak isto aj zlato, kameň a iné, čo sa zdá celkom pevným, a že z vody vzniká zem i kameň. Z toho vyplýva, že veci (súcna) ani nevidíme, ani nepoznáme. To teda nesúhlasí. Lebo hoci tvrdíme, že je mnoho večných vecí, ktoré majú svoje určité tvary a pevnosť, predsa sa nám zdá, že sa všetko mení zo stavu, ktorý vždy vidíme. Je zrejmé teda, že sme nevideli správne, ani sa nám správne nezdá, že tamtie veci sú mnohé, lebo by sa nemenili, keby boli pravdivé, ale každá vec by bola taká, akou sa zdala. Nič totiž nie je silnejšie ako skutočne pravdivé. Ak sa však premení, potom jestvujúce zanikne a vznikne nejestvujúce. Teda keby bolo mnoho vecí, museli by byť také, ako je jedno.

30 B 8 (zo Simplikia)

Ak teda jestvujúce je, musí byť jedno. Ak je však jedno, nesmie mať telo. Keby totiž malo hrúbku, malo by časti a už by nebolo jedno.

30 B 9 (zo Simplikia)

Ak je jestvujúce rozdelené, pohybuje sa. Keby sa však pohybovalo, už by nebolo jestvujúcim.

30 B 10 (zo Simplikia)

O BOHOCH

Melissos hovoril, že o bohoch nemáme nič tvrdiť, lebo nemáme o nich nijaké poznanie.

30 A 1 (z Diogena)