EDMUND  HUSSERL

 

 

 

LOGICKÉ   SKÚMANIE   VI

 

 

 

 

Antológia z diel filozofov

Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencializmus

Hrušovský, I. a kolektív

Bratislava

Nakladateľstvo Epocha

1969

 

 

 

s. 453

 

Stavebné kamene fenomenologicky ujasneného pojmu poznania

 

Úvod

 

. . . Všetko myslenie, najmä teoretické myslenie a poznanie prebieha v určitých „aktoch", ktoré vystupujú v súvislosti vyjadrujúcej reči. V nich je prameň všetkých jednotiek platnosti, ktoré sú korelátom mys­liaceho (subjektu) ako predmety myslenia a poznania alebo ako dôvody a zákony, vysvetľujúce tieto predmety, ako teória vedy týchto predme­tov. V týchto aktoch je teda aj prameň príslušných všeobecných a čistých ideí, ktorých súvislostí (v zmysle ideálnych zákonitostí) chce vypracovať čistá logika a ktorých vyjasnenie chce podať teória poznania. Je zrejmé, že pre túto prácu, ktorá osvetľuje jav poznania, má veľký význam ziste­nie fenomenologickej svojráznosti aktov ako takých, tejto triedy zážitkov, o ktorej sa príliš diskutuje a ktorá sa príliš zneuznáva. Zaradením logic­kých zážitkov do tejto triedy sa urobil prvý dôležitý krok, ktorým sa začína logické vymedzenie analytického pochopenia logickej oblasti a poj­mov, fundamentálnych pre poznanie. Postup nášho skúmania nás však viedol aj k rozličným pojmom obsahu, ktoré zvyčajne splývajú konfúznym spôsobom všade, kde ide o akty a ideálne jednotky, prislúchajúce týmto aktom. Rozdiely, ktoré nám boli nápadné už v prvom skúmaní v užšej oblasti významov a aktov význam poskytujúcich, vrátili sa teraz v širšej oblasti v najvšeobecnejšej forme. Ani nový a osobitne pozoru­hodný pojem obsahu, ktorý sme získali v poslednom (piatom) skúmam, totiž pojem intencionálnej podstaty, nebol bez vzťahu k oblasti logiky; pretože ten istý rad identít, ktorý nám predtým slúžil na ilustráciu jednoty významu, viedol pri vhodnom zovšeobecnení k istej identite, týkajúcej sa aktu akéhokoľvek druhu, ako identite ,,intencionálnej podsiaty".

 

s. 454

 

Týmto pripojením, respektíve subsumovaním fenomenologických čŕt a ideálnych jednotiek pod celkom všeobecné črty a jednotky, ktorých doménou je oblasť aktov vôbec, získali logické akty pozoruhodné kvan­tum fenomenologickej a kritickej pochopiteľnosti.

Skúmania obidvoch posledných kapitol, vzťahujúce sa na rozlí­šenie kvality aktu a matérie aktu v rámci jednotnej intencionálnej pod­staty, boli druhou cestou, vedúcou do hĺbky sféry logického záujmu. Vtierajúca sa otázka vzťahu tejto intencionálnej matérie k predstavovej základni, podstatnej pre každý akí, nás donútila rozlíšiť rad dôležitých, obvykle zmiešavaných pojmov predstavy, a tým bol súčasne vypraco­vaný fundamentálny kus „teórie súdu". Pravda, špecificky logický pojem predstavy a súdu ostal pritom bez záverečného vyjasnenia. Tu je pred nami ešte veľký kus cesty, ba tak je to vôbec. Sme tu stále ešte v za­čiatkoch.

Neboli sme ešte schopní dosiahnuť ani svoj bližší ciel, totiž vy­jasnenie vzniku idey význam. Význam výrazov je nepochybne obsiahnutý v intencionálnej podstate príslušných aktov, a to je cenný postreh; ale doteraz nie je uvážená ani otázka, aké druhy aktov sú vôbec spôsobilé pre významovú funkciu, alebo či nie sú akty každého druhu v tomto ohľade na tom rovnako. Ale len čo sa usilujeme postaviť túto otázku, narazíme (ukážu to hneď nasledujúce paragrafy) na vzťah významovej intencie k vyplneniu významu, alebo v tradičnom, ale samozrejme nie jednoznačnom spôsobe vyjadrovania, na vzťah ,,pojmu" či „myšlienky" (tu práve poňatých ako mienka nevyplnená názorom) a „korešpondujú­ceho názoru".

Maximálne presný prieskum tohto rozdielu, ohláseného už v prvom skúmaní, je výnimočne dôležitý. Pri realizácii príslušných analýz, týka­júcich sa spočiatku najjednoduchších nominálnych intencií, našu pozor­nosť čoskoro upúta fakt, že celá táto úvaha si vyžaduje prirodzené roz­šírenie a vymedzenie. Najširšia trieda aktov, pri ktorých sa stretávame s rozdielmi intencie a vyplnenia, prípadne sklamania intencie, ďaleko presahuje oblasť logiky. Táto oblasť sama je vymedzená zvláštnosťou vzťahu vyplnenia, ktorý sa v nej vyskytuje. Určitá trieda aktov, akty objektivizujúce, vyznačuje sa totiž oproti iným triedam aktov tým, že vyplňujúce syntézy, prislúchajúce do jej oblasti, majú povahu poznania, identifikácie, „zjednotenia" „toho, čo sa zhoduje"; a súbežne s tým majú syntézy sklamania korelatívny charakter „oddelenia" ,,toho, čo si odporuje". V rámci tejto najširšej sféry objektivizujúcich aktov budeme teraz skúmať všetky vzťahy, ktoré sa vzťahujú na jednotu poznatku, a to nielen pokiaľ ide o vyplnenie oných zvláštnych intencií, ktoré lipnú na výrazoch ako intenciách významu.

 

s. 455

 

Analogické intencie vystupujú nezá­visle aj od gramatického spojenia. Ďalej i názory majú — a dokonca spravidla majú - charakter intencií, vyžadujúcich si ešte ďalšie vy­plnenie a. také vyplnenie často dosahujúcich.

Budeme fenomenologicky charakterizovať celkom všeobecné pojmy sígnifikácie a intencie, a to vzťahom k fenoménom vyplnenia, a. preskúmame analýzu rozličných druhov názorov, predovšetkým zmyslového názoru, analýzu, ktorej význam, vyjasňujúci poznanie, je základný. Po­tom pristúpime k fenomenológii stupňov poznania a radu pojmov poznania, vzťahujúcich sa na tieto stupne, dodáme jasnosť a pevnú určitosť.

Pritom vystúpia aj nové pojmy obsahu, ktorých srne sa v predchádzajú­cich analýzach dotkli iba mimochodom: pojení intuitívneho obsahu a po­jem reprezentujúceho (poňatého) obsahu. K doterajšiemu pojmu inten­cionálnej podstaty sa pridruží pojem poznatkovej podstaty, a v rámci poznatkovej podstaty budeme rozlišovať intencionálnu kvalitu, intencio­nálnu matériu ako zmysel poňatia, formu poňatia a, poňatý (apercipovaný, resp. reprezentujúci) obsah. Pritom určíme pojem poňatia či repre­zentácie ako jednotu matérie a reprezentujúceho obsahu na základe formy poňatia.

Pokiaľ ide o stupnicu intencie a vyplnenia, zoznámime sa s roz­dielmi väčšej a menšej sprostredkovanosti v intencii samej, ktorá vylu­čuje jednoduché vyplnenia, ale si, naopak, vyžaduje stupňovitý sled vyplnenia, a tým pochopíme aj najdôležitejší, doteraz nevyjasnený zmy­sel výrazu nepriama predstava. Potom budeme skúmať rozdiely väčšej a menšej primeranosti intencie voči názorovému zážitku, ktorý sa s ňou spája v poznanie, pokiaľ je vyplnením, a určíme prípad objektívne úplnej primeranosti. V súvislosti s tým sa budeme usilovať o definitívne fenomenologické vyjasnenie pojmov možnosti a nemožnosti (jednota, zlučiteľnosť - nesúlad, nezlučiteľnosť) a ideálnych axióm, ktoré sa na ne vzťahujú. Prihliadajúc na afektové kvality, ktoré sme dovtedy nebrali do úvahy, budeme potom skúmať rozdiely medzi predbežným a posledným vyplnením, pokiaľ ide o akty kladenia. Posledné vyplnenie predstavuje ideál dokonalosti. Spočíva vždy v zodpovedajúcom ,,vneme" (pričom sa predpokladá nevyhnutné rozšírenie pojmu ,,vnem" za hranice zmyslo­vého vnímania). Vyplňujúca syntéza tohto prípadu je evidencia alebo poznanie v pregnantnom zmysle slova. Tu sa realizuje bytie v zmysle pravdy, správne pochopenej ,,zhody", v zmysle ,,adaequatio rei et intelleclus", tu je táto zhoda daná sama, tu ju možno priamo uzrieť a uchopiť. Rozmanité pojmy pravdy, ktoré treba konštituovať na základe tej istej fenomenologickej situácie, dokonale sa tu objasňujú. Analogicky to platí pre korelatívny ideál nedokonalosti, teda pre prípad absurdnosti, a to pokiaľ  ide o  ,,nesúlad"  a  nebytie,  ktoré v  nesúlade  prežívame,   teda o nepravdu.

 

s. 456

 

Prirodzený postup nášho skúmania, ktoré sa pôvodne zaujímalo len o významové intencie, prináša so sebou, že všetky tieto úvahy vychá­dzajú spočiatku z najjednoduchších významov a že teda abstrahujú od rozdielov foriem významu. Doplňujúce skúmanie druhého oddielu, ktoré prihliada na tieto rozdiely, vedie nás ihneď k celkom novému pojmu matérie, totiž k fundamentálnej opozícii zmyslovej látky a kategoriálnej formy, inými slovami - aby sme objektívne stanovisko nahradili fenomenologickým - medzi zmyslovými a kategoriálnymi aktmi. S tým úzko súvisí dôležité rozlíšenie medzi zmyslovými (reálnymi) a kategoriálnymi predmetmi, určeniami, spojeniami, pričom sa ukazuje charakteristická črta kategoriálnych aktov, totiž že môžu byť „dané" v podobe „vnemu" iba v takých aktoch, ktoré sú fundované inými aktmi, v ko­nečných dôsledkoch aktmi zmyslovosti. Intuitívne, teda aj imaginatívne vyplnenie kategoriálnych aktov je vôbec fundované zmyslovými aktmi. Sama zmyslovosť však nikdy nemôže poskytnúť vyplnenie kategória In y m intenciám, či presnejšie: intenciám, ktoré obsahujú kategoriálne formy; vyplnenie je vždy v zmyslovosti, formované k alegória Inými aktmi. S tým súvisí celkom nevyhnutné rozšírenie pôvodne zmyslových pojmov, názoru a vnemu, rozšírenie, dovoľujúce hovoriť o kategoriálnom a špeciálne vše­obecnom názore. Rozlíšenie zmyslovej a kategoriálnej abstrakcie je po­tom podmienkou rozlíšenia všeobecných pojmov na zmyslové pojmy a kategórie. Starý protiklad teórie poznania medzi zmyslovosťou a roz­mýšľaním stáva sa rozlíšením jednoduchého či zmyslového a fundova­ného či kategoriálneho názoru takým jasným, ako si to vôbec možno požadovať. A tak isto aj protiklad medzi myslením a nazeraním, ktorý vo filozofickej terminológii zlučuje vzťah signifikácie a vyplňujúcej inten­cie so vzťahmi medzi zmyslovými a kategoriálnymi aktmi. Kedykoľvek sa hovorí o logickej forme, ide o čisto kategoriálnu stránku príslušných významov a ich vyplnenia. Logická ,,matéria", súbor „termínov", môže však sama ešte pripúšťať rozdiely medzi látkou a formou (na základe stupňovitého vrstvenia kategoriálnych intencií), takže logický protiklad látky a formy poukazuje na istú ľahko pochopiteľnú relativizáciu naše; absolútnej dištinkcie.

Základný kmeň tohto skúmania uzatvárame úvahou o medziach, ohraničujúcich slobodu a aktuálne kategoriálne formácie istej látky. Upo­zorňujú nás na analytické zákony myslenia vo vlastnom zmysle slova, ktoré sú založené na čistých kategóriách a v dôsledku toho nezávisle od akýchkoľvek zvláštností látky. Paralelné medze ohraničujú nevlastné myslenie, t. j. číru signifikáciu, pokiaľ má byť schopná fungovať a priori a nezávisle od vyjadrovanej látky ako výraz vo vlastnom zmysle.

 

s. 457

 

Z tejto požiadavky vyplýva funkcia vlastných myšlienkových zákonov ako no­riem čírej signifikácie.

Otázka prirodzeného vymedzenia aktov zmysel dávajúcich a zmysel vyplňujúcich, postavená na začiatku tohto skúmania, bola zaradením týchto aktov do triedy aktov objektivizujúcich a rozdelením objektivizu­júcich aktov na signifikatívne a intuitívne vybavená. Až vyjasnenie fenomenologických vzťahov, týkajúcich sa vyplnenia, ktoré srne robili v celom tomto skúmaní, dáva nám možnosť kriticky zhodnotiť argumenty, ktoré hovoria pre aristotelovské poňatie optatívnych, rozkazovacích viet atd. ako predikácií alebo proti nemu. Záver tohto skúmania venujeme úplné­mu vyjasneniu tejto spornej otázky.

 

s. 458

 

I.  oddiel

 

Objektivizujúce intencie a vyplnenia.

Poznanie ako syntéza vyplnenia, stupne tejto syntézy

 

1.      kapitola

 

Významová intencia a významové vyplnenie

 

§  1.  Či môžu všetky druhy aktov fungovať ako nositele významu, alebo len niektoré

 

Nadväzujeme na otázku nadhodenú v úvode, či signifikácia prebieha iba v aktoch určitých vymedzených rodov. Spočiatku by sa zdalo celkom samozrejmým, že také medze nejestvujú a že každý akt môže fungovať ako akt zmysel dodávajúci. Veď predsa môžeme vyjadriť akty akého­koľvek druhu — predstavy, súdy, domnienky, otázky, želania atď., a len čo to robíme, dodávajú nám tieto akty významy príslušných foriem reči. mien, výpovedí, viet opytovacích a želacích atd.

Ale aj opačné poňatie si môže robiť nároky na samozrejmosť najmä preto, že všetky významy sa obmedzujú na úzko vymedzenú triedu aktov. Teraz možno povedať, že zaiste každý akt je vyjadriteľný, ale akt má ten či onen svoj výraz vo forme jazyka, ktorá mu je osobitne prispô­sobená (ak je jazyk dostatočne vyvinutý); tak napríklad vety sa rozli­šujú na oznamovacie, opytovacie a rozkazovacie atď. Pri oznamovacích vetách máme opäť rozdiel medzi kategorickými, hypotetickými, disjunktívnymi a inými vetami. V každom prípade musí byť poznané druhové určenie aktu, ktorý nachádza svoj výraz v tej či onej jazykovej forme, otázka musí byť poznaná ako otázka, želanie ako želanie, súd ako súd atd. To sa vzťahuje na budujúce čiastočné akty, pokiaľ sa im výraz prispôsobuje. Akty nemôžu nadobudnúť priliehavé formy bez toho, že by boli apercipované, poznané vo svojej forme a obsahu. Jazykové vy­jadrovanie nespočíva teda iba v slovách, ale aj v aktoch vyjadrovania. tieto akty formujú korelatívne akty, ktoré sú v nich vyjadrené, v novú látku, vytvárajú nový myšlienkový výraz týchto aktov, ktorých všeobecná podstata tvorí význam príslušnej reči.

 

s. 459

 

Výstižné potvrdenie tohto poňatia je, zdá sa, obsiahnuté v tom, že je možná čisto symbolická funkcia výrazov. Duchovný výraz, onen myšlienkový náprotivok vyjadrovaného aktu, lipne na jazykovom výraze a môže spolu s ním znovu ožiť, i keď sám tento akt nerealizuje ten, kto mu rozumie. Rozumieme výrazu, ktorý vyjadruje vnem bez toho, že ty sme sami vnímali, výrazu otázky bez toho, že by sme sa sami pýtali atď. Nemáme iba slová, ale aj myšlienkové formy či výrazy. V opačnom prípade, keď sú intendované akty skutočne prítomné, kryje sa výraz s tým, čo je vyjadrené, význam lipnúci na slovách prispô­sobuje sa tomu, čo znamená jeho myšlienková intencia, nachádza v tom svoj vyplňujúci názor.

S týmito protikladnými náhľadmi je zrejme v úzkej súvislosti starý spor, či možno zvláštne formy viet opytovacích, želacích, rozkazovacích a pod. považovať za výpovede, a teda ich významy za súdy, či nie. Podľa Aristotelovho učenia je význam všetkých samostatne uzavretých viet v rozmanitých psychických zážitkoch, v zážitkoch súdenia, želania, rozkazovania atď. Naproti tomu podľa iného učenia, ktoré sa v novšej dobo stále viac šíri, signifikácia sa uskutočňuje výlučne v súdoch, respektíve v ich predstavových modifikáciách. V opytovacej vete sa síce v istom zmysle vyjadruje otázka, ale iba tým, že sa otázka chápe ako otázka, že sa v tomto myšlienkovom poňatí konštatuje ako zážitok hovoriaceho, a teda sa posudzuje ako jeho zážitok. A lak isto aj v iných prípadoch. Podľa tohto učenia je každý význam 'buď nominálny, alebo propozicionálny, alebo ako možno ešte lepšie povedať, .každý má bučí význam celej vety oznamovacej, alebo možnej časti takého významu. Oznamovacie vety sú pritom predikatívne vety. Pretože toto učenie chápe súd všeobecne ako akt predikácie, aj keď, pravdaže, ako sa ešte dopočujeme, spor má svoj zmysel i vtedy, ak súd chápeme ako akt kladenia vôbec.

Správny postoj k nadhodeným otázkam si vyžaduje presnejšie úva­hy, než sú tie, s ktorými počítajú už uvedené a najčastejšie argumenty. Ukáže sa, že to, čo jedna i druhá strana predkladá ako samozrejmosť, je pri bližšom prizretí sa nejasnosť a dokonca nesprávnosť.

 

§  1.  Vyjadriteľnosť všetkých aktov nerozhoduje. Dvojaký význam výrazu „vyjadrovanie aktu“

 

Ako   sme   už   povedali,   všetky  akty   sú   vyjaditeľné.

 

s. 460

 

To je, pravdaže, nepochybné, ale neobsahuje to,   čo by sa  žiadalo do toho vložiť,   totiž že všetky akty môžu preto byť aj vo funkcii nositeľov významov. Výraz „vyjadrovať" je, ako sme už o tom predtým hovorili, mnohoznačný a ta­kým je aj vtedy, keď ho aplikujeme na vyjadrovacie akty. Za „vyjadrené môžeme označiť akty, dávajúce význam, akty v užšom zmysle ,,dávané najavo“. Ale aj iné akty možno nazvať vyjadrenými, pravdaže, v inom zmysle. Myslím tým oné najobyčajnejšie prípady, keď menujeme tie prežívame, a na základe tohto menovania vypovedáme, že ich prežívame. V tom zmysle vyjadrujem svoje želanie vo forme želám si, aby... otázku vo forme pýtam sa, či. . . , súd vo forme usudzujem, že...  atď. Je samozrejmé, že o svojich vlastných vnútorných zážitkoch môžeme súdiť práve tak ako o vonkajších veciach, a keď to robíme, významy príslušných viet sú v súdoch o týchto zážitkoch a nie v zážitkoch samých, v želaniach, v otázkach ap. Práve tak ani významy výpovedí o vonkajších veciach nie sú v týchto veciach (koňoch, domoch atď.), ale v súdoch, ktoré o nich vnútorne vynášame, prípadne v pred­stavách, ktoré pomáhajú stavať tieto súdy. Že posudzované objekty sú v jednom prípade oproti vedomiu transcendentné (alebo majú ako trans­cendentné platiť), v druhom prípade imanentné, nevedie tu k nijakému podstatnému rozdielu. Želanie, ktorým sa zaoberám, je, pravdaže, vo chvíli, keď ho vyslovujem, v konkrétnej jednote s aktom súdu. Ale ne­prispieva k súdu vo vlastnom zmysle slova. Želanie uchopujeme aktom reflexívneho vnímania, podraďujeme ho pojmu „želanie", pomenúvame ho pomocou tohto pojmu a determinujúcej predstavy obsahu tohto žela­nia; a tak prispieva pojmová predstava želania k súdu o tomto želaní a príslušné pomenovanie želania k výpovedi o želaní, a to celkom tak, ako predstava človeka prispieva svojím podielom k súdu o človeku (even­tuálne pomenovanie ,,človek" k výpovedi o Človeku). Ak nahradíme vo vete „želám si, aby. . ." subjektové pomenovanie ,,ja" príslušným vlast­ným menom, zaiste tým neutrpí zmysel vety v jej nemodifikovaných častiach. Nemožno však neuznať, že výpoveď o želaní môže teraz v iden­tickom zmysle pochopiť a ako súd znovu prežiť taký poslucháč, ktorý sám vôbec nemá toto želanie, Z toho je zrejmé, že želanie skutočne ani tam nepatrí k významu súdu, kde je príležitostne v jednote s aktom súdu naň zameraným. Naozaj zmysel dávajúci zážitok nikdy nemôže odpadnúť, ak sa má živý zmysel výrazu zachovať bezo zmeny.

Podľa toho je tiež jasné, že vyjadriteľnosť všetkých aktov je irelevantná pre otázku, či môžu všetky tiež fungovať spôsobom aktov dávajúcich zmysel, pokiaľ totiž pod touto vyjadriteľnosťou nechápeme nič iné než možnosť podávať o týchto aktoch určité výpovede. Práve potom nefungujú akty ako nositele významu.

 

s. 461

 

§ 3.  Tretí zmysel slova „výraz aktu". Formulácia našej témy

 

Práve sme rozlíšili dvojaký význam vyjadreného aktu. Alebo sa tým mienia akty, v ktorých sa konštituuje zmysel, význam príslušného vý­razu, alebo na druhej strane akty, ktoré chce hovoriaci predikatívne po­staviť pred oči ako akty, ktoré práve prežíva. Tento pojem si možno myslieť v príslušnom rozšírení. Je samozrejmé, že vecná situácia v tom, čo tu prichádza do úvahy ako podstatné, je tá istá, ak sa vyjadrovaný akt predikatívne nevzťahuje na prežívajúce ja, ale na iné objekty; a je opäť tá istá pre všetky výrazové formy, ktoré by sme azda mali vziať do úvahy, ktoré reálne pomenúvajú tento akt ako prežívaný bez toho. že by to robili spôsobom, ktorý mu dáva ráz subjektového alebo predikátového člena. Hlavnou vecou pritom je, že akt tým, že je pomenovaný alebo nejako inakšie ,,vyjadrený", javí sa ako aktuálne prítomný pred­met, o ktorom sa hovorí, prípadne predmet objektivizujúcej tézy, ktorá je základom reči o ňom; pri aktoch dávajúcich zmysel to nie je tak. Pri tretom zmysle ide, tak ako pri druhom, o súdenie alebo inú objektivizáciu prislúchajúcu k patričným aktom, ale nie o súdenie o tých­to aktoch, teda o ich objektivizáciu pomocou predstáv a pomenovaní, letore sa na ne vzťahujú - ale o súdenie na základe týchto aktov, ktoré nevyžaduje takú objektivizáciu. Napríklad to, že dávam výraz svojmu vnemu, môže znamenať, že vnem má ten a ten obsah. Môže to však tiež znamenať, že svoj súd čerpám z vnemu, že príslušný fakt nielen ozna­mujem, ale vnímam a oznamujem tak, ako ho vnímam. Súd sa tu nevynáša o vneme, ale o tom, čo je vnímané. Tam, kde sa hovorí jed­noducho o vnemových súdoch, mienia sa spravidla súdy triedy, ktorú sme práve charakterizovali.

Podobným spôsobom môžeme dať výraz iným aktom nazerania, fantáziám, spomienkam, aktom očakávania atď.

Pri výpovediach na podklade fantázie treba, pravda, pochybovať, či v nich máme skutočný súd, alebo či je skôr isté to, že tu potom súd nie je. Myslíme tu na prípady, keď unášaní prúdom fantázie pomenú­vame to, čo sa nám vo fantázii objavuje, v regulárnych výpovediach tak, akoby sme to boli vnímali; alebo myslíme na formu referujúceho roz­právania, keď autor rozprávky, novelista atď. „dáva výraz" výtvorom svojej umeleckej fantázie, a nie skutočným udalostiam. Podľa vývodov piateho skúmania ide pritom o konformne modifikované akty, ktoré zod­povedajú skutočným súdom, vyjadriteľným rovnakými slovami, podob­ným spôsobom, ako zodpovedajú názorné obrazy fantázie vnemu, even­tuálne spomienkam a tomu, čo očakávame. Také rozdiely ponecháme predbežne bokom.

 

s. 461

 

Nadviažeme na túto triedu prípadov a na nový zmysel výrazu ,,vyjadrenie aktu", ktorý táto trieda definuje, a na tomto základe si vy­jasníme vzťah medzi významom a vyjadreným názorom. Premyslíme si, či je tento názor sám aktom konštituujúcim význam, a ak nie, potom ako treba ináč chápať vzťah oboch a ako ho rodové zaradiť. Pritom sme­rujeme predovšetkým k všeobecnejšej otázke, či sa otázky, ktoré vôbec môžu význam dávať, a akty, ktorým, možno výraz prepožičiavať, pohy­bujú v oblastiach aktových druhov, podstatne rozdielnych a pritom pevne uzavretých, a či je pri tom všetkom smerodajná obsiahla jednota druhu, obsahujúca a uzatvárajúca totalitu aktov schopných dajakej významovej funkcie v širšom zmysle - takže by eo ipso a zákonite boli z týchto funkcií vylúčené akty všetkých ostatných druhov. Tým sme naznačili náš najbližší cieľ. V priebehu našich analýz, samozrejme, rozšírenie sféry úvah ozrejmí význam týchto otázok pre dorozumenie sa o poznaní vôbec, čím do nášho zorného póla ihned1 vstúpia nové, vyššie ciele.

 

§ 4. Výraz vnemu („vnemový súd“). Jeho význam nemôže byť vo vneme, ale v špecifických výrazových aktoch

 

Vezmeme si príklad. Práve sa pozerám do záhrady a svoj vnem vy­jadrujem slovami: drozd vzlieta. Aký je akt, v ktorom je obsiahnutý význam? V súlade s vývodmi prvého skúmania sa nazdávame, že mô­žeme povedať: vnem to nie je, prinajmenšom to nie je iba vnem sám. Zdá sa nám, že danú situáciu nemožno opísať tak, že okrem zvuku slova nie je dané nič ďalšie a že pre významnosť výrazu nie je rozhodujúce nič iné iba vnem pripájajúci sa 'k výrazu. Veci na základe toho istého vnemu by mohla výpoveď znieť aj celkom inakšie, a pritom rozvíjať celkom iný zmysel. Mohol by som napríklad povedať: toto je čierne, toto je čierny vták, toto čierne zviera vzlieta, stúpa do výšky atd. A naopak, opäť by mohlo znenie slov a ich zmysel ostať ten istý, zalial čo vnem by sa rozmanité menil. Každá náhodná zmena relatívneho postavenia vnímajúceho mení sám vnem a rozličné osoby, vnímajúce súčasne to isté, nemajú nikdy presne ten istý vnem: Pre význam vnemovej výpovede sú rozdiely práve naznačeného druhu irelevantné. Pravda, príležitostne by bolo možné na ne neprihliadať, ale potom by aj výpoveď musela znieť inakšie.

Potom by sa zaiste mohlo povedať, že námietka je dôkazom iba toho, že význam je necitlivý k spomenutým rozdielnostiam jednotlivých vnemov, že spočíva práve v niečom spoločnom, čo napospol nesú v sebe rozmanité akty vnímania, prislúchajúce k jednému predmetu.

 

s. 462

 

Naproti fámu však poznamenávame, že sa vnem nemusí iba meniť",., ale že môže aj celkom odpadnúť bez toho, že by výraz prestal byť významuplný. Ten, kto ma počuje, chápe moje slová a celú vetu ba toho, že by sa pozeral do záhrady, vytvára ten istý súd bez vnemu, dôverujúc pritom mojej pravdovravnosti. Možno, že mu pritom pomáha určité zobrazenie pomocou fantázie, možno, že i to chýba alebo je také medzerovité, také neadekvátne, že nemôže platiť ani za náprotivok vne­mového javu v tých črtách, ktoré sú „vyjadrené" výpoveďou.

Ak je však pravda, že po odpadnutí vnemu zmysel výpovede ešte ostáva, a to dokonca ten istý ako predtým, nebudeme môcť prijať názor, že akt, v ktorom sa realizuje zmysel vnemovej výpovede, jej vyjadrujúce mienenie, je vnem. Akty, ktoré sú so znením slov zjednotené podlá toho, či je toto znenie čisto symbolické alebo intuitívne, či je významuplné na základe samej fantázie alebo realizujúceho vnemu, sú fenomenologicky príliš odlišné, než aby sme si mohli myslieť, že sa význam rozvíja raz v tých, raz v oných aktoch; budenie musieť dať prednosť tomu poňatiu, že túto významovú funkciu treba priznať aktu, ktorý je všade rovnorodý, zbavený obmedzení súvisiacich s vnemom, ktorý je nám veľmi často nedostupný, a dokonca i s fantáziou, a ktorý sa tam, kde výraz ,,vyjadruje" vo vlastnom zmysle, iba spája s vyjadreným aktom.

Pri tom všetkom však nemožno popierať, že vo ,,vnemových súdoch" je vnem vo vnútornom vzťahu k zmyslu výpovede. Výrok, že výpoveď vyjadruje vnem, respektíve že vyjadruje to, „čo je vo vneme dané", nie je bezdôvodný. I keď je ten istý vnem základom rozličných výpovedí, zmysel týchto výpovedí sa pri všetkých zmenách „riadi" podlá obsahu toho, čo sa javí vo vnemoch; raz sú to tie, druhý raz oné čiastočné vnemy (aj keď ide azda o nesamostatné časti jednotných a plných vne­mov), čo poskytuje súdu špeciálny podklad bez toho, aby boli preto vlastnými nositeľmi významu, o tom nás poučila práve možnosť, že niekedy odpadá akýkoľvek vnem.

Treba teda povedať: toto „vyjadrovanie" vnemu (alebo objektívne vzaté: toho, čo je predmetom vnímania ako takého) nezávisí od slovného znenia, ale od istých vyjadrujúcich aktov, výraz znamená v tejto sú­vislosti výraz oživený celý svojím zmyslom, uvádzaným tu do istého vzťahu k vnemu, o ktorom práve pre tento vzťah hovoríme, že je vy­jadrený. V tom je súčasne obsiahnuté, že medzi vnem a slovné znenie je vsunutý ešte určitý akt (prípadne útvar zložený z aktov). Hovorím: akt, pretože zážitok výrazu, nech už je sprevádzaný vnemom alebo nie, má k predmetnosti intencionálny vzťah. Musí to byť tento sprostredku­júci akt, ktorý slúži vlastne na dodávanie zmyslu, prislúcha k výrazu, fungujúcemu zmysluplne, ako podstatná súčasť a podmieňuje, že zmysel je identicky totožný, či už sa k nemu pridružuje vnem, ktorý mu slúži ako doklad, alebo nie.

 

s. 464

 

§ 5. Pokračovanie. Vnem ako akt, ktorý určuje, ale neobsahuje význam

 

Nesmieme pokročiť ďalej a neuvážiť očividnú pochybnosť. Zdá sa, že si náš opis vyžaduje isté obmedzenie, zdá sa, že je v ňom obsiahnuté viac, než čo sme schopní dokonale zdôvodniť. Aj keď vnem netvorí plný význam výpovede, ktorú stanovíme na základe určitého vnemu, predsa čímsi prispieva k vyznaniu, a to práve v prípadoch tej triedy, ktorú sme práve preberali. Bude to jasnejšie, keď budeme príklad najprv modi­fikovať a hovoriť o tomto drozdovi namiesto o drozdovi. Toto je pod­statne okazionálny výraz, ktorý sa stáva plnovýznamným iba vzhľadom na okolnosti, za akých je vyjadrený, a v tomto prípade teda vzhľadom na uskutočnený vnem. Toto mieni vnímaný objekt tak, ako je dané vo vneme. Napokon aj prítomný čas v gramatickej forme slovesa vyjadruje vzťah k aktuálnej prítomnosti, teda opar k vnemu. To isté platí zrejme aj o nemodifikovanom príklade; totiž kto hovorí ,,drozd vzlieta", nemysli predsa, že vzlieta drozd vôbec, ale dajaký drozd práve tu a teraz.

Napokon intendovaný význam nezávisí od slovného znenia, nepatrí k významom, všeobecne a pevne zviazaným týmto znením. Ale pretože musíme pripustiť, že zmysel jednotnej výpovede je obsiahnutý v celko­vom akte mienenia, ktorý je súčasne jej základom — nech už je v slo­vách, ktoré majú vždy všeobecné významy, úplne vyjadrený alebo nie - potom, zdá sa, 'budeme musieť tiež pripustiť, že vnem tam, kde privádza na stupeň názoru onen stav vecí, ktorý je výpoveďou vyjadrený vo forme súdu, prispieva k významovému obsahu tohto súdu. Je to, samozrejme, také prispenie, ktoré môže byť prípadne vykonané aj inými aktmi pod­statne zhodným spôsobom. Poslucháč záhradu nevníma, ale je možné, že ju pozná, predstavuje si ju názorne, umiesťuje drozda, ktorého si pred­stavuje, i jeho vzlietnutie do nej, a tak pomocou samého zobrazenia vo fantázii realizuje porozumenie toho istého zmyslu tým, že sleduje inten­ciu hovoriaceho.

Tento stav pripúšťa však aj iný výklad. V istom zmysle treba zaiste povedať, že názor prispieva k významu vnemovej výpovede, totiž v tom zmysle, že bez pomoci názoru by sa význam nemohol rozvinúť vo svojom určitom vzťahu k mienenej predmetnosti. Na druhej strane sa tým nemyslí, že by akt názoru sám bol nositeľom významu, že by vo vlastnom zmysle podával príspevky k významu, príspevky, ktoré by sa potom v hotovom význame mohli uznať za jeho súčasti.

 

s. 465

 

Podstatne okazionálne výrazy majú síce význam, ktorý sa z prípadu na prípad mení, ale napriek tomu ostáva niečo spoločné, čo odlišuje takú mnohoznačnosť od mnohoznačnosti náhodnej ekvivokácie. (V. skúmanie, § l, 28.) Ak k tomu pristúpi názor, má to ten účinok, že sa táto spoločná súčasť významu, ktorá je však vo svojej abstraktnosti neurčitá, určuje. Názor jej totiž dáva určitosť predmetného smeru a tým jej poslednú diferenciu. Tento výkon si nijako nevyžaduje, aby niektorá časť významu sama musela byť obsiahnutá v názore.

Poviem  „toto"   a mienim tým papier,   ktorý  leží predo mnou. Za vzťah k tomuto predmetu vďačí slovko vnemu. Ale vo vneme samom nespočíva význam. Ak hovorím „toto", nevykonávam iba akt vnímania, ale na základe vnemu sa utvára nový akt, ktorý sa riadi podľa tohto vnemu a ktorého smer závisí od neho, totiž akí mienenia „tohto". V tom­to poukazujúcom mienení a výlučne len v ňom spočíva význam. Bez vnemu alebo aktu, fungujúceho príslušným spôsobom, bolo by pouka­zovanie prázdne, bez určitej diferenciácie, in concreto by vôbec nebolo možné. Pretože nediferencovaná myšlienka, že hovoriaci poukazuje na „niečo", ktorá sa môže u poslucháča dostaviť, kým nepozná, na ktorý predmet chceme svojím „toto" poukázať, nie je, pravdaže, celkom tá, ktorú sme sami mali pri aktuálnom poukaze; akoby sa k nej u nás pri­družovala iba určitá predstava toho, na čo sa poukazuje. Všeobecný charakter aktuálneho poukazu ako takého nezameníme za neurčitú pred­stavu istého poukazu.

Tým, že sa charakter aktu poukazovania riadi vnemom, nadobúda určitosť svojej intencie, ktorá sa vyplňuje v názore v onom všeobecnom ráze, ktorý možno charakterizovať ako intencionálnu podstatu. Pretože poukazujúce mienení:; je to isté, nech sa týka akéhokoľvek vnemu v celej rozmanitosti spolupatričných vnemov, v ktorých sa zjavuje vždy ten istý predmet, a to poznateľné ten istý. Význam slova toto je aj vtedy ten istý, ak je vnem zastúpený niektorým aktom z rozmanitosti imaginár­nych predstáv, ktoré ten istý predmet v obraze predstavujú poznateľne identickým spôsobom. Mení sa však, ak sa suponujú z iných vnemových alebo imaginačných okruhov. Opäť mienime toto, ale spoločný charakter mienenia, ktoré tu má určujúci význam, totiž charakter priameho za­merania na predmet (t. j. bez sprostredkovania nejakým atribútom) je rozlične diferencovaný, lipne na ňom teraz intencia na iný predmet, podobne   ako  sa   fyzické  ukazovanie  prstom  priestorové  diferencuje so zmenou priestorového smeru.

 

s. 466

 

Potvrdením poňatia, podľa ktorého o vneme platí, že je síce aktom význam určujúcim, ale nie význam obsahujúcim, je tiež okolnosť, že aj v podstate okazionálne výrazy, ,ako toto, často používame a chápeme bez primeraného názorového podkladu. Intencia na predmet, koncipo­vaná raz na základe vhodného názoru, môže sa opakovať alebo znovuvytvoriť s rovnakým významom bez toho, že by sa pritom sprostredkoval dajaký akokoľvek primeraný vnem alebo akt obraznosti.

Podľa toho by boli podstatne okazionálne výrazy veľmi príbuzné vlastným menám, pokiaľ vlastné mená fungujú vo svojom vlastnom vý­zname. Lebo aj vlastné meno pomenúva predmet „priamo". Nemieni ho azda atributívnym spôsobom ako nositeľa tých či oných čŕt, ale bez takého „pojmového" sprostredkovania, tak, ako je „sám", tak,, ako by ho vnem postavil pred oči. Význam vlastného mena je teda v mie­není priamo tohto predmetu, v mienení, ktoré sa iba vyplňuje vnemom a „predbežným" (ilustrujúcim) .spôsobom obraznosti, ale nie je iden­tické s týmito aktmi názoru. Práve tak dáva vnem slovu „toto" (tam, kde sa viaže na predmety možného vnímania) jeho predmet; mienenie „tohto" sa vyplňuje vo vneme a samo nie je vnemom. A význam týchto priamo pomenujúcich výrazov na obidvoch stranách vyrastá z názoru, podľa ktorého nominálne intencie pôvodne orientujú svoj smer na indi­viduálny predmet. V iných veciach je tu rozdiel. Slovo „toto" má 'pri sebe myšlienku poukazu, vnášajúcu sem spôsobom, o ktorom sme pred­tým hovorili, určitú sprostredkovanosť a spletitosť, teda istú formu, ktorá vlastnému menu chýba. Na druhej strane vlastné mená ako fixné pome­novania patria k svojmu predmetu. Tejto fixnej príslušnosti zodpovedá aj niečo v spôsobe vzťahovania sa na predmet; to dokazuje fakt, že podľa mena poznávam osobu alebo vec, ktoré sa tak menujú, Jana ako Jana n Berlín ako Berlín. - Tieto vývody však zrejme neprihliadajú na tie vlastné mená, ktoré majú odvodenú významovú funkciu. Ak sa raz utvoria určité vlastné mená v priamom pripojení k daným predme­tom (leda na základe dávajúceho názoru), môže pojem nazývania, vy­tvorený v reflexii na toto vlastné pomenovanie, slúžiť na to, aby vlastné mená dostali i predmety, ktoré nie sú nám dané a priamo známe, ale ktoré sú nepriamo charakterizované ako nositele určitých znakov, pri­padne, aby srne sa dozvedeli ich vlastné mená. Napríklad hlavné mesto Španielska sa menuje (má vlastné meno) Madrid. Kto nepozná mesto Madrid „samo", získa takto znalosť jeho mena a možnosť primerane ho používať, a pritom predsa len nie vlastný význam slova Madrid. Na­miesto priameho mienenia, ktoré môže vyvolať iba názor tohto mesta, poslúži mu nepriame ohlásenie takého mienenia, totiž s prostred kované charakteristickými predstavami znakov a pojmom „menovať sa tak a tak".

 

s. 467

 

Ak môžeme dôverovať týmto úvahám, treba rozlišovať vôbec nielen medzi vnemom a významom vnemovej výpovede, lenže potom nijaká časí tohto významu nie je obsiahnutá vo vneme samom. Vnem, ktorý dáva predmet, a výpoveď, ktorá ho myslí a vyjadruje prostredníctvom súdu, eventuálne prostredníctvom „myšlienkových aktov" utkaných pre jednotu súdu, musíme celkom rozlíšiť, hoci v našom prípade vnemo­vého súdu sú vo vzťahu najaktívnejšej vzájomnej vzťažnosti, vo vzťahu prekrývania, vo vzťahu jednoty vyplnenia.

Sotva treba ešte ďalej vykladať, že ten istý výsledok bude platiť i pre všetky ostatné názorové súdy, teda pre výpovede, ktoré ,,vyjad­rujú" názorný obsah istého aktu obraznosti, spomienky, očakávania atd. analogickým spôsobom, ako to robia vnemové súdy.

 

 

§ 6.  Statická jednota medzi vyjadrujúcou myšlienkou a vyjadreným názorom. Poznanie

 

Teraz sa zahĺbime do podrobnejšieho výskumu vzťahov medzí aktmi, názoru na jednej sírane a medzi vyjadrujúcimi aktmi na strane druhej. Spočiatku sa obmedzíme — v tejto časti vôbec — na okruh pokiaľ možno jednoduchých prípadov, teda prirodzene na výrazy, respektíve na významové intencie, ktoré sú prevzaté z oblasti mien. Napokon si tým nerobíme nárok na úplnosť, na zachytenie celej oblasti. Ide o no­minálne výrazy, vzťahujúce sa pokiaľ možno priezračným spôsobom na „zodpovedajúci" vnem alebo iný názor.

V tejto oblasti sa spočiatku zameriame na vzťah statickej jednoty, myšlienka, ktorá význam prepožičiava, nech sa zakladá na názore a pro­stredníctvom názoru nech sa vzťahuje na predmet. Hovorím napríklad o „svojom kalamári" a súčasne kalamár stojí predo mnou, vidím ho. Meno pomenúva predmet vnímania a pomenúva ho prostredníctvom významového aktu, ktorý podľa druhu a povahy nadobúda ráz pome­novania. Vzťah medzí menom a tým, čo je pomenované, vykazuje v tom­to stave jednoty určitý deskriptívny charakter, na ktorý sme už upozornili: pomenovanie „môj kalamár“ sa akosi „kladie na“ vnímaný predmet, takrečeno citeľne patrí k nemu. Ale táto príslušnosť je zvláštneho druhu. Slová predsa nepatria do objektívnej súvislosti, v tomto prípade do súvislosti fyzickej vecnosti, ktorú vyjadrujú, nepatrí im v nej nijaké miesto, nie sú mienené ako niečo vo veciach alebo na nich, na tom, čo pomenúvajú. Ak sa vrátime k zážitkom, nájdeme na jednej strane, ako sme opísali       (/. skúmanie, §§ 9 .a 10) akty, v ktorých sa zjavuje slovo, na druhej strane tie akty, v ktorých sa zjavuje vec. V tom­to druhom prípade stojí oproti nám vo vneme kalamár.

 

s. 468

 

Podľa nášho opätovného uplatnenia opisnej podstaty vnemu to fenomenologicky ne­znamená nič iné ako: máme určitý priebeh zážitkov z triedy pocitov, ktoré sú zmyslové zjednotené vo svojom takom a takom zoradení a pre­niknuté určitým aktovým charakterom „poňatia", ktorý iní dodáva ob­jektívny zmysel. Táto aktová črta spôsobuje, že sa nám objavuje určitý predmet, práve tento kalamár v podobe vnemu. A podobne sa konštituuje zjavujúce sa slovo v akte vnímania alebo predstavy fantázie.

Do vzťahu teda nevstupuje slovo a kalamár, ale opísané aktové zážitky, ktoré spôsobujú, že sa kalamár a slovo zjavujú, zatiaľ čo „v" týchto aktoch nie sú ničím. Ale ako to? Čo zjednocuje tie akty? Odpoveď sa zdá jasnou. Tento vzťah ako vzťah pomenovania sa sprostredkúva nielen významovými aktmi, ale aj aktmi poznania, a to v našom prípade aktmi klasifikácie. Vnímaný predmet je poznávaný ako kalamár, a pokiaľ je významový výraz zvlášť intímne zjednotený s aktom klasifikácie, javí sa výraz akosi položený na vec ako jej rúcho.

Normálne hovoríme o poznaní a klasifikácii vnemového predmetu, akoby akt bol činný na predmete. V zážitku samom však, povedali sme., nie je predmet, ale vnem, taký a taký stav našej mysle; akt poznania sa teda v zážitku zakladá na akte vnímania. Nesmieme, samozrejme, z nepochopenia namietať, že sme vec predniesli tak, akoby namiesto predmetu vnímania bol klasifikovaný vnem. Tejto konfúznosti sa nijako nedopúšťame. Niečo také by predpokladalo iné vnemy, komplikovanejšej konštitúcie, ktoré by sa vyjadrovali výrazmi, zodpovedajúcim spôsobom komplexnými, ako napríklad vnem kalamára. Teda akt poznania, spá­jajúci určitým a jednoduchým spôsobom na jednej strane zážitok výrazu s príslušným vnemom na strane druhej, konštituuje zážitok „poznania tejto veci ako môjho kalamára“.

Práve tak je to v prípadoch, kde službu vnemu vykonáva zobra­zujúca predstava. Objekt, ktorého obraz sa javí, napríklad ten istý kalamár vo fantázii alebo v spomienke, je citeľným nositeľom normál­neho výrazu. Fenomenologicky to znamená, že akt poznania, spojeného so zážitkom výrazu, vzťahuje sa na zobrazujúci akt takým spôsobom, ktorý objektívne označujeme ako poznanie toho, čo sa obrazne predsta­vuje, napríklad ako môj kalamár. Aj zobrazený predmet je predsa v predstave celkom ničím, zážitok je, naopak, predsa určitý zväz fantaziem, (fantáziou) predkladaných pocitov, preniknutých určitou poní­majúcou aktovou črtou. Prežívať tento akt a mať predstavu vo fantázii o tomto predmete je to isté. Ak potom povieme, vyjadrujúc tento akt: „mám vo fantázii obraz, a to obraz kalamára", očividne sme vyjadrením vykonali súčasne nové akty a špeciálne aj akt poznania, ktorý je intímne zjednotený s aktom zobrazenia.

 

s. 469

 

§ 7.  Poznanie ako charakter aktu a ,,všeobecnosť slova"

 

Nasledujúca presnejšia úvaha sa zdá vhodnou na to, aby sme sa celkom ubezpečili, že sme naozaj oprávnení považovať poznanie vo všetkých prípadoch, keď pomenúvame niečo názorne dané, za sprostredkujúci charakter aktu, stojaci medzi javom slovného zvuku a medzi názorom veci. Často počujeme hovoriť o všeobecnosti slovných významov a tý­mito mnohoznačnými rečami mienime poväčšine fakt, že slovo nie je viazané na jednotlivý názor, ale prislúcha k nekonečnej rozmanitosti možných názorov.

Čo obsahuje táto príslušnosť?

Vezmime si pokiaľ možno jednoduchý prípad, hoci aj meno červený. Keď toto meno pomenúva zjavujúci sa objekt ako červený, patri k to­muto objektu v dôsledku momentu červenosti, ktorý sa na ňom obja­vuje. A každý objekt, ktorý obsahuje moment rovnakého druhu, opráv­ňuje pre ten istý názor, ku každému prislúcha toto totožné pomenovanie, a to na základe identického zmyslu.

Čo je opäť obsahom v tomto „pomenovaní na základe identického zmyslu“?

Predovšetkým poznamenávame: slovo sa vonkajškovo nedrží len na základe skrytých psychických mechanizmov, na jednotlivých rovno­rodých črtách názorov. Predovšetkým nevystačíme iba s faktom, že sa k takej jednotlivej črte pridružuje aj slovo ako číry zvukový útvar všade tam, kde táto jednotlivá črta názorne vystupuje. Číre susedstvo, číre vonkajškové spolubytie javov alebo to, že jeden z týchto javov je „na druhom“, nevytvára medzi nimi vnútorný vzťah a zaiste ani vzťah intencionálny. A taký intencionálny vzťah je predsa daný ako niečo fenomenologicky úplne svojrázne. Slovo pomenúva červeň ako červenú. Červeň, ktorá sa javí, je to, čo je pomenovaním mienené, a to mienené ako červené. V tomto spôsobe pomenúvajúceho mienenia sa meno javí ako niečo prislúchajúce k tomu, čo je pomenúvané, a ako zajedno s ním. Na druhej strane slovo má svoj zmysel aj mimo spojenia s týmto názorom, dokonca bez spojenia so „zodpovedajúcim" názorom vôbec.

 

s. 470

 

Pretože zmysel je všade ten istý, je jasné, že namiesto číreho slovného zvuku musíme vziať za základ pomenovacieho vzťahu vlastné a plné slovo, totiž slovo obdarené všade rovnorodým charakterom zmyslu. Ale ani potom sa nesmieme uspokojiť s tým, že by sme jednotu zmysluplné­ho slova a zodpovedajúceho názoru opísali ako číre spolubytie. Ak si myslíme slovo napríklad tak, ako je mimo všetkého aktuálneho po­menovania uvedomené, ako iba symbolicky pochopené, a ak si myslíme tomu zodpovedajúci názor, potom je síce pripadne pravda, že obidva

javy sa z genetických príčin včas zlučujú do fenomenologickej jednoty pomenovania, ale osebe toto spolubytie nie je ešte touto jednotou, tá tu len vyrastá ako niečo zrejme nové. A priori by bolo mysliteľné, že taká jednota nevyrastá; potom by boli koexistujúce javy fenomenologicky nevzťahované: to, čo sa. javí, nestálo by pred nami ako to, čo je mie­nené zmysluplným slovom, a slovo by tu opäť nebolo ako to, čo k nemu patrí ako názov, nebolo by tým, čo niečo pomenúva.

Pretože však fenomenologicky namiesto číreho súhrnu nachádzame najintímnejšiu jednotu, a to jednotu intencionálnu, asi právom budeme môcť povedať: obidva akty, z ktorých jeden nám konštituuje plné slovo a druhý vec, skladajú sa intencionálne do jednoty aktu. Tento stav veci opisujeme, prirodzene, nemenej dobre, ak povieme: meno červený pomenúva červený predmet ako červený, ako keď povieme červený objekt je poznávaný ako červený a prostredníctvom tohto poznania je nazývaný červeným. Nazývať červeným – v aktuálnom zmysle pomenovania, ktorý predpokladá ako svoj základ názor pomenovaného — a poznávať ako červené, sú v základe výrazy identického významu, ibaže ten druhý zreteľnejšie vyjadruje, že tu nejde o číru dvojnosť, ale o jed­notu, vytvorenú aktovým charakterom. Pri tomto úzkom spájaní implikované momenty tejto jednoty (fyzický jav slova s oduševňujúcim momentom významu, moment poznania a názor menovaného( sa neoddeľujú so zreteľným odstupom, ale podlá toho, čo sme uviedli, zaiste budeme musieť prijať názor, že všetky tieto momenty predsa len exis­tujú. Napokon tomuto bodu venujeme ešte doplňujúce úvahy.

Aktový charakter poznania, ktorému slovo vďačí za svoj zmysluplný vzťah k predmetnej stránke názoru, zrejme nie je ničím, čo by podstatne prináležalo k zneniu slova; naopak, prislúcha slovu po stránke jeho zmysluplnej (významovej) podstaty. Pri najrozličnejšom slovnom znení (pomyslíme na ,,to isté" slovo v rozličných jazykoch) môže byť vzťah poznania podstatne ten istý; objekt je podstatne poznávaný ako ten istý, hoci pomocou rozličných slovných znení. Je, samozrejme, pravda, že úplné poznanie niečoho ako červeného, pokiaľ má tú istú hodnotu ako aktuálne pomenovanie, obsahuje v sebe aj znenie slova. Príslušníci rozličných jazykových spoločenstiev prežívajú príslušnosti rozličných slovných znení a zahrnujú tieto znenia spolu do jednoty poznania. Lenže význam, ktorý prináleží k zneniu slova, a poznávací akt, v ktorom sa význam aktuálne zlučuje s tým, čo je označené, udržuje sa všade bezo zmeny, takže rozdiely musia, samozrejme, platiť ako nepodstatné.

Všeobecnosť slova podľa toho znamená, že to isté slovo objíma (a ak je protizmyselné, potom „si nárokuje", že objíma) svojím jednotným zmyslom pevne ohraničenú rozmanitosť možných názorov takým spôsobom, že každý z týchto názorov môže slúžiť ako základ nominál­neho aktu poznania toho istého zmyslu.

 

s. 471

 

K slovu červený prináleží napríklad možnosť poznať a menovať všetky červené predmety práve ako červené. K tomu sa však ďalej pripája a priori zaručená možnosť uvedomil si na základe identifikujúcej syntézy takých aktov poznania, že jedno i druhé je významovo to isté, že totiž toto A je červené a ono A je to isté, totiž takisto červené; obidve jednotlivosti názoru patria do toto istého „pojmu".

Tu sa vnucuje pochybnosť. Už sme povedali, že slovu možno rozu­mieť bez toho, aby pomenúvalo niečo aktuálne. Či však nemusíme aspoň pripustiť, že má možnosť funkcie aktuálneho pomenovania, teda možnosť získať aktuálny poznávací vzťah k príslušnému názoru? Či ne­musíme povedať, že bez tejto možnosti by to vôbec nebolo slovo? Odpo­veď akiste znie: táto možnosť závisí od možnosti príslušných aktov poznania. Ale nie každé intendované poznanie je možné, nie každý nominálny význam možno realizoval. ,,Imaginárne" mená sú tiež mená, ale nemôžu sa vyskytovať v nijakom aktuálnom pomenovaní, povedané vo vlastnom zmysle slova, nemajú rozsah, nemajú všeobecnosť v zmysle možnosti a pravdy. Ich všeobecnosť je prázdny nárok. Ako však treba opäť vyjasniť tieto reči, čo je fenomenologicky v ich pozadí, to ešte vysvetlíme v priebehu ďalšieho skúmania.

To, čo sme práve vysvetlili, platí všade, a nie azda len pri výrazoch, ktoré majú všeobecný význam na spôsob všeobecných pojmov. Platí to aj pri výrazoch individuálneho významu, akými sú vlastné mená. Fakt, ktorý sa obyčajne označuje ako ,,všeobecnosť slovného významu", v nija­kom prípade nemieni onú všeobecnosť, ktorú pripisujeme pojmom rodo­vým na rozdiel od individuálnych, naopak, rovnako sa vzťahuje na jedno i druhé. A v dôsledku toho ani ono ,,poznanie", o ktorom hovo­ríme pri vzťahu zmysluplne fungujúceho výrazu k zodpovedajúcemu názoru, nesmieme chápať ako aktuálne klasifikovanie, ktoré sa robí za­raďovaním názorne alebo už myšlienkovo predstavovaného predmetu do istej triedy — teda nevyhnutne na základe všeobecných pojmov a jazy­kové prostredníctvom všeobecných mien. Aj vlastné mená majú svoju „všeobecnosť", aj keď sa u nich tam, kde ich používame vo funkcii aktuálneho pomenovania, nehovorí eo ipso o klasifikácii. Ani vlastné mená, ako všetky mená vôbec, nemôžu nič pomenúvať bez toho, že by pomenúvajúc nepoznávali. Že ich vzťah k zodpovedajúcemu názoru sku­točne nie je menej sprostredkovaný ako pri iných názoroch, ukazuje úvaha celkom analogická s tou, ktorú sme už urobili. To či ono meno očividne neprislúcha ani k určitému názoru, ani k určitému obrazu fantázie alebo k inému zobrazeniu.

 

s. 472

 

V nespočetných možných názoroch sa odohráva jav tej istej osoby a všetky tieto javy majú nielen intuitívnu, ale aj poznávaciu jednotu. Každý jednotlivý jav z takej intuitívnej roz­manitosti môže byť s rovnakým oprávnením základom menovania vlast­ným menom toho istého zmyslu. Nech je daný ktorýkoľvek jav, ten, kto menuje, mieni jednu a tú istá osobu alebo vec. A nemieni ich iba spô­sobom názorového obrátenia k tejto veci alebo osobe, ako je to v prípade, keď sa zaoberá objektom, ktorý mu je individuálne cudzí, ale poznáva, ju ako túto určitú osobu alebo vec, pri pomenovaní poznáva Jana ako Jana, Berlín ako Berlín. Poznávanie niečoho ako tejto osoby, ako tohto mesta je opäť akt, ktorý sa neviaže na určitý zmyslový obsah toho či onoho slovného javu. Je to identicky ten istý akt v rozličnom slovnom znení (pokiaľ ide o možnosť, je týchto znení nekonečný počet); tak napríklad, ak rozličné osoby používajú pre tú istú individuálnu vec rozličné vlastné mená.

Ale táto všeobecnosť vlastného mena a jeho vlastného významu, ktorý mu zodpovedá, má celkom iný charakter než všeobecnosť mena triedy.

Prvá spočíva v tom, že k jednému individuálnemu objektu prináleží syntéza možných názorov, ktoré sú zjednotené spoločným intencionálnym charakterom, totiž charakterom, ktorý každému z týchto jednotlivých ná­zorov prepožičiava vzťah k tomu istému predmetu, nehladiac na iné fenomenálne rozdiely medzi jednotlivými názormi. Toto jednotné je po­tom základom jednoty poznania, ktorá patrí k „všeobecností slovného významu", k rozsahu jej ideové možnej realizácie. Tak má pomenúvajúce slovo poznávací vzťah k neobmedzenej rozmanitosti názorov, poznáva ich predmet, ktorý je jeden a ten istý, a tým ho pomenúva.

Celkom ináč je to pri menách tried. Ich všeobecnosť objíma určitý rozsah predmetov, pričom ku každému takému predmetu, ak ho berieme osebe a pre seba, patrí možná syntéza vnemov, možný vlastný význam, možné vlastné meno. Všeobecné meno ,,objíma" tento rozsah v spôsobe možnosti menovať všeobecne, t. j. nemenovať tak ako vlastné mená poznaním vo vlastnom súcne, ale tak ako všeobecné mená, na základe klasifikácie; to, čo je búd priamo nazerané, alebo či už vo vlastnom bytí či dokonca na základe znakov poznané, je teraz poznané a pomenované ako akési A.

 

§ 8. Dynamická jednota medzi výrazom a vyjadreným názorom. Vedomie vyplnenosti a identity.

 

Namiesto pokojného, akosi statického prekrývania medzi významom a názorom predpokladáme teraz dynamické prekrývanie, k výrazu fungujúcemu  sprvu iba symbolicky, nech sa neskôr pridruží (viac či menej) zodpovedajúci názor.

 

s. 473

 

Ak k tomu dôjde, prežívame zvláštne opísateľné vedomie vyplnenosti: akt čistého znamenania spôsobom zameranej inten­cie dosahuje v znázorňujúcom akte svoje vyplnenie. V tomto zážitku, ktorý je zážitkom prechodu, zreteľne vystupuje do popredia fenomenologická odôvodnenosť spolupatričnosti obidvoch aktov, významovej intencie a názoru, ktorý viac-menej dokonale zodpovedá tejto intencii. Prežívame, ako je v názore intuitívne sprítomnená tá istá predmetnosť, ktorá bola v symbolickom akte „iba myslená“, a že sa stáva názornou práve ako určená ako taká a taká, ako bola sprvu ako taká a taká iba myslená (znamenaná). Je To iba iný výraz, ak povieme, že sa intencionálna podstata aktu názoru (viac či menej dokonale) prispôsobuje významovej podstate vyjadrujúceho aktu.

Pri statickom vzťahu, ktorý sme predtým pozorovali medzí aktmi významu a názoru, hovorili sme o poznaní. Poznaním sa uskutočňuje zmysluplný vzťah mena k tomu, čo je v názore dané a tak pomenované. Ale znamenanie tu nie je samým poznaním. V čisto symbolickom po­chopení slova sa uskutočňuje znamenanie (slovo pre nás niečo znamená), ale nič sa nepoznáva. Podľa toho, Čo sme analyzovali v predchádzajúcom paragrafe, tento rozdiel nespočíva v čírej spoludanosti názoru toho, čo je pomenované, ale vo fenomenologicky svojráznej forme jednoty. Charakteristická črta tejto poznávacej jednoty sa nám Teraz vyjasňuje týmto dynamickým vzťahom. Najprv je pritom daná významová intencia, a to pre seba; až potom k tomu pristupuje zodpovedajúci názor. Súčasne sa vytvára fenomenologická jednota, ktorá sa teraz hlási ako vyplňujúce vedomie. Ak leda hovoríme o poznaní predmetu a o vyplnení význa­movej intencie, vyjadrujem? iba ten istý stav veci z rozličných hľadísk. Ak hovoríme o poznaní predmetu, staviame sa na stanovisko mieneného predmetu, ale ak hovoríme o ,,vyplnení významovej intencie", považu­jeme za termíny vzťahu iba vzájomne relačné akty. Fenomenologicky v každom prípade existujú akty, ale nie vždy ich predmety. V dôsledku toho, ak hovoríme o vyplňovaní, dávanie fenomenologickej podstate vzťa­hu poznania výraz, ktorý ju lepšie charakterizuje. Je prapôvodným fenomenologickým faktom, že akty signífikácie (1) môžu vstupovať do tohto svojrázneho vzťahu a tam, kde doňho vstupujú, kde sa even­tuálne akt významovej intencie vyplňuje v názore, tam tiež hovoríme, že ,,predmet názoru je poznávaný svojím pojmom" alebo že „zodpoveda­júce meno používanie pre predmet, ktorý sa javí".

 

(1) Používame tento výraz bez zvláštneho terminologického ohlásenia, pretože je čírym prekladom slova „znamenanie“. Takisto budeme častejšie hovoriť o signifikantných alebo tiež stručnejšie o signitívnych aktoch namiesto o aktoch významovej intencie, znamenania atď. Nehovorí sa dobre „významové akty“, pretože to, čo normálne označujeme ako subjekt znamenania, sú výrazy. Signitívny dáva tiež vhodný terminologický protiklad k intuitívny. Synonymný výraz pre „signitívny“ je symbolický, pretože sa v novšej dobe rozšírilo nesprávne používanie slova symbol oproti jeho pôvodnému, i dnes nepostrádateľnému zmyslu ako ekvivalentu pre znamenanie.

 

s. 474

 

Nepochybnému fenomenologickérnu rozdielu medzi statickým a dy­namickým vyplnením či poznaním sa ťažko vyhneme. V dynamickom vzťahu sú členy vzťahu a akt poznania, ktorý ich uvádza do vzťahu, čímsi časové rozostúpeným, rozvíjajú sa v časovom útvare. V statickom vzťahu, ktorý vznikol ako trvalý výsledok tohto časového procesu, sa časové i vecne kryjú. Tam máme v prvom kroku „číre myslenie" (rovná sa číry „pojem", číry význam) ako celkom neuspokojenú významovú intenciu, ktorá si v druhom kroku prisvojuje viac či menej primerané vyplnenie; myšlienky odpočívajú akoby uspokojené v názore mysleného, ktoré sa práve pomocou tohto vedomia jednoty ohlasuje ako to, čo táto myšlienka myslí, ako to, čo je v nej mienené, ako viac-menej dokonale dosiahnutý ciel myslenia. V statickom vzťahu máme na druhej strane toto číre vedomie jednoty, prípadne bez toho, že by mu predchádzalo zreteľne ohraničené štádium nevyplnenej intencie. Vyplnenie intencie tu nie je procesom jej vyplňovania, ale pokojovou vyplnenosťou, nie je to proces vzájomného krytia, ale bytie v kryte.

V predmetnom zmysle tu tiež hovoríme o jednote identity. Ak po­rovnáme vôbec obidva komponenty jednoty vyplnenia (nezáleží na tom, či ich berieme v dynamike ich vzájomného prechodu alebo či odlúčime od seba, analyzujúc statickú jednotu, obidva komponenty, aby sme čo­skoro spozorovali, ako zapadajú do seba), potom (konštatujeme predmetnú identitu. Povedali sme predsa - a mohli sme to povedať s evidentnosťou - že predmet názoru je ten istý ako predmet myšlienky, ktorá sa v názore vyplňuje, a pre prípad presného prispôsobenia sa sme do­konca povedali, že predmet ako nazeraný je presne ten istý ako predmet, ktorý je myslený (alebo - čo tu znamená to isté - znamenaný). Je jasné, že identita sa sem nevniesla až porovnávajúcou a myšlienkové sprostredkovanou reflexiou, ale že tu bola už od začiatku, že je zážitkom, nevysloveným, nepochopeným zážitkom. Inými slovami: to, čo vo vzťahu k aktom charakterizujeme fenomenologicky ako naplnenie, treba vyjadriť vo vzťahu k obapolným objektom, k nazeranému objektu na jednej strane a k myslenému objektu na strane druhej, ako zážitok identity, vedomie identity, akt identifikácie; viac-menej úplná identita je to objektívne, čo zodpovedá aktu naplnenia alebo čo sa v tomto akte „zjavuje".

 

s. 475

 

Práve preto nesmieme nielen signifikáciu a intenciu, ale ani adekváciu, t. j. jed­notu naplňovania, označovať ako akt, pretože má svoj zvláštny korelát, niečo predmetné, na čo je „zameraná". Opäť iná stránka toho istého stavu vecí je - podlá toho, čo sme už povedali - vyjadrená slovom poznanie. To, že sa významová intencia spája s názorom vo forme naplnenia, dáva objektu, ktorý sa zjavuje v názore tam, kde sme k tomuto objektu primárne obrátení, charakter poznaného predmetu. Pre presnejšie označenie toho, „ako čo" je niečo poznané, poukazuje objektívna reflexia namiesto na akt znamenia 'na sám význam (na identický „pojem"), a výraz „poznanie" vyjadruje tak chápanie tej istej jednotnej situácie z hľadiska nazeraného objektu (prípadne objektu naplňujúceho aktu) a vo vzťahu k významovému obsahu signitívneho aktu. V obrátenom vzťahu sa tiež v každom prípade hovorí, aj keď poväčšine v užšej sfére, že myšlienka „poníma" vec, že je jej ,.pojmom". Je samozrejmé, že podlá tohto výkladu možno tak naplnenie, ako aj poznanie — čo nie je nič iné než slovný výraz pre to isté - označiť ako identifikujúci akt.

 

Dodatok. Pravda, nemôžem teraz nevysloviť istú námietku proti ináč veľmi evidentnému poňatiu jednoty identity alebo poznania, ktoré tu vystupuje, ako aktu identifikácie alebo poznania, najmä preto, že v ďalšom priebehu skúmania a v postupnom rozvíjaní vyjasňujúcich krokov sa ukáže čímsi vážnym, čo podnieti k plodným úvahám. Presnejšia   analýza   nám   totiž   ukáže   nápadný   fakt,   že   v   tých  prípadoch, keď  sa meno, ktoré aktuálne pomenúva, vzťahuje na nazeraný objekt, mienime síce nazeraný a súčasne s tým menovaný predmet, ale vôbec nie identitu tohto predmetu ako nazeraného a mieneného súčasne. Mali by sme povedať, že tu rozhoduje to, čomu dáva prednosť naša pozornosť? Alebo máme, naopak, priznať, že akt identifikácie nie je vlastne ešte celkom a úplne konštituovaný: že hlavná  časť  tohto aktu, moment spájajúceho zjednocovania významovej intencie a zodpovedajúceho názoru je síce reálne prítomný, ale že tento moment jednoty tu nefunguje ako „reprezentant" objektivizujúceho ,,poňatia"? Prežívaná jednota krytia nepodmieňuje nijaký akt vzťahujúceho identifikovania, nijaké intencionálne vedomie identity, v ktorom by sa až jednota stávala predmetnou ako mienená jednota. V reflexií o jednote vyplnenia by sme potom, prirodzene, ba nevyhnutne realizovali spolu a členením a kladením vzájomne spojených aktov jedných proti druhým súčasne aj ono vzťahujúce poňatie, ktoré a priori pripúšťa forma ich jednoty   -  V najvšeobecnejšej  podobe, ktorá sa vzťahuje na kategoriálne aktové charaktery vôbec, budeme sa touto otázkou zaoberať v druhom oddieli (kap. 6, g 48 a celá kapitola 7). Zatiaľ budeme aj naďalej pracovať základe poňatia, že charakter jednoty je plný akt, alebo aspoň výslovne ho nebudeme odlučovať od plného aktu. Podstaty našich úvah sa to nebude týkať dovtedy, kým prechod od zážitku jednoty k vzťahujúcej identifikácii bude kedykoľvek možný, pretože jeho možnosť je a priori zaručená, takže právom môžeme povedať: identifikujúce krytie je prežívané, i keď vedomá intencia identity, vzťahujúcej identifikácie nie je daná.

 

s. 476

 

§ 9. Rozličný charakter intencie v rámci jednoty naplnenia a mimo tohto rámca.

 

Ak použijeme myšlienku dynamického naplnenia, ktoré prebieha vo for­me členeného procesu, na interpretáciu statického aktu. poznania, preko­náme aj istú ťažkosť, ktorá ohrozuje jasné poňatie vzťahu medzi význa­movou intenciou a plným aktom poznania. Naozaj je dovolené tvrdiť, že v jednote poznania možno rozoznávať štvoraké veci: slovný výraz, akt znamenania, akt nazerania a napokon preklenujúci jednotiaci charakter poznania, prípadne naplnenia? Bolo by možné namietať, že to, čo ana­lýza naozaj odkrýva, je na jednej sírane jazykový výraz, špeciálne meno, na druhej strane názor, obidvoje zjednotené charakterom poznávajúceho pomenovania. Ale že by bol s jazykovým výrazom spojený aj akt znamenania ako niečo také, čo možno rozoznať od charakteru poznania a vyplňujúceho názoru a čo možno identifikovať s charakterom porozu­menia toho istého výrazu mimo jeho poznávacej funkcie, treba poprieť; je to prinajmenšom zbytočný predpoklad.

Táto pochybnosť je teda namierená proti prevládajúcemu poňatiu, ktoré sa nám naskytlo v § 4 ako najzrozumiteľnejšie ešte pred analýzou jednoty poznania. Pri úvahe musíme mať na mysli nasledujúce body:

1. Porovnanie výrazu vo funkcii poznania a mimo tejto funkcie ukazuje, že význam je na obidvoch stranách skutočne ten istý. Nech už chápem slovo strom iba symbolicky, alebo ho používam, pretože mám názor určitého stromu, v obidvoch prípadoch zrejme niečo mienim a v obidvoch prípadoch mienim to isté.

2. Je evidentné, že v procese naplňovania tým, čo sa „naplňuje“ a pritom dosahuje ,,krytie" s názorom, je významová intencia výrazu, a že teda poznanie ako výsledok procesu krytia je samou touto jednotou krytia. Ale už v pojme jednoty krytia je obsiahnuté, že tu nejde o podvoj­nosť, ktorá sa rozostupuje, ale o vnútorne nerozčlenenú jednotu, ktorá sa člení až presunom v čase. Budeme teda musieť povedať: rovnaký akt významovej intencie, ktorý vytváral prázdne symbolické predstavovanie, je obsiahnutý aj v komplexnom akte poznania; ale významová intencia, ktorá bola predtým „voľná", je v štádiu krytia „viazaná", privádza sa do stavu „indiferencie“. Je tak votkaná a zapojená do tejto komplexnosti, že jej významová podstata tým síce netrpí, ale jej charakter sa tým predsa len istým spôsobom modifikuje.

Niečo podobné platí všeobecne, kedykoľvek uvažujeme o obsahoch, raz osobitne a druhý raz v spojení s inými, ako o častiach zapojených do celkov. Spojenie by nič nespájalo, keby spojením nedochádzalo u spá­janých predmetov k istej modifikácii.

 

s. 477

 

Tak dochádza nevyhnutne k istým zmenám, a to sú, prirodzene, také zmeny, ktoré ako spojovacie určenia sú fenomenologickými korelátmi relatívnych predmetných uspôsobení. Myslime úsečku samu osebe, hoci na prázdnom bielom pozadí, a potom tú istú úsečku ako súčasť určitého obrazca. V tomto prípade sa prelína s inými priamkami, ktoré sa jej dotýkajú, pretínajú ju atď. Ak sa pridŕžame línií, daných v empirickom názore, a pritom odhliadame od matematických ideálov, práve fenomenologické črty spoluurčujú ja­vový dojem tejto úsečky. Tá istá úsečka (totiž tá istá v zmysle svojho vnútorného obsahu) sa nám vždy javí ináč podlá toho, čí vstupuje do tej či onej javovej súvislosti: a ak ju začleníme do línie alebo plochy, ktorá je s ňou kvalitatívne identická, dokonca do tohto pozadia ,,bez rozdielu" zapadne, stratí fenomenálne odlíšenie a vlastnú platnosť.

 

 

§ 10. Obsiahlejšia trieda naplňujúcich zážitkov. Názory ako intencie, ktoré potrebujú naplnenie

 

Aby sme ďalej charakterizovali naplňujúce vedomie, poukážeme na to, že ide pritom o zážitkový charakter, ktorý má v našom duševnom živote aj inak veľkú úlohu. Stačí len pomyslieť na protiklady intencie, charak­terizujúcej želanie a naplnenia tohto želania, na protiklad vôľovej inten­cie a naplnenia vôle alebo na splnenie nádejí a obáv, na oslobodenie od pochybností, na potvrdenie domnienok atď. a čoskoro nám bude jasné, že v rozličných triedach intencionálnych zážitkov vystupuje v pod­state ten istý protiklad, ktorý sa nám tu špeciálne naskytol ako protiklad významovej intencie a naplnenia znamenaného. Dotkli sme sa tohto bodu už predtým a pregnantnejším názvom intencia sme ohraničili určitú triedu intencionálnych zážitkov, charakterizovaných onou zvláštnosťou, že môžu fundovať vzťahy naplnenia. Do tejto triedy sa zaradujú všetky akty prislúchajúce do užšej alebo širšej sféry logického, medziiným aj akty, ktoré sú v poznaní povolané, aby vyplňovali iné intencie, totiž názory.

Ak napríklad zaznie začiatok známej melódie, vyvolá určité inten­cie, ktoré dosiahnu svoje naplnenie v postupnom rozvinutí melódie. Nie­čo podobné sa odohráva aj vtedy, keď je nám melódia cudzia. Zákonitosti melodiky podmieňujú intencie, ktorým síce chýba úplná predmetná urči­tosť, ale ktoré predsa len dosahujú alebo môžu dosiahnuť naplnenie. Tieto intencie sú, pravdaže, samy celkom určené ako konkrétne zážitky; „neurčitosť" toho, čo intendujú, je zrejme deskriptívna zvláštnosť, ktorá prislúcha charakteru intencie, takže môžeme paradoxne, a predsa správ­ne povedať, celkom ako sme to v analogických prípadoch urobili predtým, že ,.neurčitosť" (t. j. zvláštnosť vyžadovať nie celkom určené doplnenie, ale doplnenie iba z určitej zákonite ohraničenej sféry) je urče­ním tejto intencie.

 

s. 478

 

A jej potom zodpovedá nielen určitá šírka možného naplnenia, ale pre každé aktuálne naplnenie z tejto šírky niečo spoločné v charaktere naplnenia. Fenomenologicky je niečo iné, či sa akty na­plňujú s určitou alebo neurčitou intenciou a v tomto poslednom ohľade zasa, či sa vyplňujú intencie, ktorých vyplnenie poukazuje na ten či onen smer možného naplnenia.

V uvedenom príklade máme pred sebou súčasne vzťah očakávania a naplneného očakávania. Bolo by však zrejme nesprávne aj obrátene chápať každý vzťah intencie k jej naplneniu ako vzťah očakávania. Intencia nie je očakávanie, nie je pre ňu podstatné, aby bola zameraná na nástup niečoho budúceho. Ak vidím neúplný vzor, napríklad tohto koberca, zakrytého sčasti nábytkom, je videný kus takrečeno zaťažený intenciami, ktoré poukazujú na doplnky (akosi cítime, že línie a farebné útvary pokračujú ďalej „v zmysle" toho, čo je videné); ale nič neoča­kávame. Mohli by sme očakávať, keby nám pohyb sľuboval ďalšie vide­nie. Ale možné očakávania alebo podnety k možným očakávaniam nie sú predsa očakávaniami.

Nekonečné množstvo príkladov, ktoré sem patria, poskytujú vôbec vonkajšie vnemy. Určenia, ktoré spadajú do toho či onoho vnemu, pouka­zujú na doplňujúce určenia, ktoré sa zjavujú v nových možných vne­moch, a to raz spôsobom určitým, druhý raz postupne neurčitým, podľa toho, aký je stupeň nášho „skúsenostného poznania" predmetu. Presnej­šia analýza ukazuje, že sa každý vnem a každá vnemová súvislosť buduje zo zložiek, ktorým treba porozumieť z týchto dvoch hľadísk - intencie a (skutočného alebo možného) naplnenia; situácia, ktorá sa bez ďalších modifikácií prenáša na paralelné akty fantázie, obraznosti vôbec. Inten­cie tu v normálnom prípade nemajú povahu očakávania, rozhodne ju nemajú v prípade pokojného vnemu alebo obraznosti a túto povahu nadobúdajú až tam, kde vnem začína prúdiť a z vnemovej rozmanitosti, prislúchajúcej k jednému a tomu istému predmetu, rozvíja sa v súvislý rad vnemov. Objektívne povedané, predmet sa ukazuje z rozličných strá­nok: to, čo videné z jednej strany bolo iba ako obrazný náznak, ukazuje sa z druhej sírany ako potvrdzujúci a celkom dostačujúci vnem; alebo čo bolo na onej strane len nepriamo spolumienené na základe susedstva, ukazuje sa na tejto strane aspoň ako obrazné naznačenie, zjavuje sa v perspektívnom skrátení a siluete, aby sa až z onej stránky ukázalo „celkom také, aké to je". Podľa nášho chápania je každý vnem i každá imaginácia tkanivom čiastočných intencií, ktoré sa spájajú do jednoty celkovej intencie.

 

s. 479

 

Korelátom tejto celkovej intencie je vec, zatiaľ čo korelátmi oných čiastočných intencií sú časti a momenty vecí. Iba tak pochopíme ako je možné, že vedomie presahuje to, čo sme naozaj prežili. Môže mieniť takrečeno aj za túto hranicu, a jeho mienenie sa môže naplniť.

 

§ 11. Sklamanie a rozpor. Syntéza rozdielu

 

V širšej sfére aktov, ktoré vôbec pripúšťajú rozdiely intencie a naplne­nia, stojí však po boku naplnenia jeho výlučný protiklad, totiž sklama­nie. Zväčša negatívny výraz, ktorý pritom obyčajne používame, ako napríklad aj výraz nenaplnenie alebo nesplnenie, nemieni len zbavenosť naplnenia, ale nový deskriptívny (akt, nie menej originálnu formu syn­tézy, ako je naplnenie. Tak to platí všade, teda aj v užšej sfére význa­mových intencií v ich vzťahu k intenciám intuitívnym. Syntéza poznania bola vedomím určitej „zhody". Zhode však zodpovedá ako korelatívna možnosť „nezhoda", „rozpor". Názor „sa nezhoduje" s významovou intenciou, je s ňou ,,v rozpore". Rozpor „rozlučuje", ale zážitok rozporu uvádza do vzťahu a jednoty, je formou syntézy. Ak druhom tej predošlej syntézy bola identifikácia, druhom terajšej syntézy je rozlíšenie. (Iné kladné pomenovanie, bohužiaľ, nemáme k dispozícii.) - Toto „rozlí­šenie" nemožno zamieňať s tým, ktoré stojí oproti porovnávaniu. Proti­klady medzí „identifikáciou a rozlíšením" a ,,porovnávaním a rozlišo­vaním" nie sú tie isté. Napokon je jasné, že použitie rovnakých výrazov sa vykladá blízkym fenomenologickým príbuzenstvom ... - Pri „rozlí­šení", ku ktorému tu dochádza, ukazuje sa predmet aktu sklamania ako „nie ten istý", ako „inakší" než predmet aktu intendujúceho. Tieto vý­razy poukazujú však na všeobecnejšie oblasti prípadov než sú tie, ktorým srne dosiaľ dávali prednosť. Nielen znamenajúce, ale aj názorné intencie sa naplňujú spôsobom identifikácie a sklamávajú sa spôsobom rozporu. Otázku prirodzeného ohraničenia súbornej triedy aktov, ku ktorej patrí „to isté" a „inakšie" (možno rovnako tiež povedať „je" a „nie je"), čoskoro podrobíme presnejšej úvahe.

Pravda, obidve syntézy nemajú celkom tú istú úroveň. Každý roz­por predpokladá niečo také, čo dáva intencii vôbec smer k predmetu rozporného aktu a tento smer jej môže napokon dávať iba syntéza na­plnenia. Protirečenie akosi predpokladá určitú pôdu zhody. Ak mienim, že A je červené, zatiaľ čo sa „naozaj" ukáže, že je zelené, pri tomto ukazovaní, t. j. pri primkýnaní k názoru, dostáva sa intencia červenej do protirečenia s názorom zelenej.

 

s. 480

 

Je však nepopierateľné, že niečo také je možné iba na základe identifikácie A v aktoch signifikácie a intencie. Iba tak môže intencia vôbec dospieť k tomuto názoru. Celková intencia sa vzťahuje na A, ktoré je červené, a názor ukazuje A, ktoré je zelené. Pretože sa význam a názor kryjú, pokiaľ ide o smerovanie k tomu istému A, až z obidvoch stránok spoločne dané intencionálne momenty sa dostávajú do vzájomného protirečenia, mienená červeň (mienenie ako červenosť A) sa nezhoduje s nazeranou zeleňou. AŽ vzťahom identity si momenty, ktoré nedospeli ku krytiu, zodpovedajú; namiesto toho, aby sa naplnením ,,spojili", radšej sa rozporom „rozlúčia", intencia sa odkazuje na tú stránku názoru, ktorá sa jej teraz priznáva, ale táto jej požiadavka sa odmieta rozporom so skutočným názorom.

To, čo sme tu vyložili so zvláštnym zreteľom na významové inten­cie a sklamania, ktorými trpia, platí zrejme pre celú triedu objektivizu­júcich intencií, ktorú. sme už naznačili. Podľa toho budeme môcť vše­obecne povedať: intencia je sklamaná rozporom iba preto, že je častou obsiahlejšej intencie, ktorej doplnková časí sa naplňuje. Pri jednodu­chých, prípadne singularizovaných aktoch teda vôbec nemožno hovoriť o rozpore.

 

§ 12. Totálna a parciálna identifikácia a rozlíšenie ako spoločné fenomenologické základy predikatívnej a determinatívnej formy výrazu

 

Vzťah medzi intenciou (špeciálne významovou intenciou) a naplnením, ktorý sme tu doteraz analyzovali, bol vzťahom úplnej zhodí/. V tom je obsiahnuté určité obmedzenie, ktoré vzniklo samo od seba z toho, že sme abstrahovali od všetkej formy, a najmä od tej, ktorá sa ohlasuje slovkom je, aby sme dosiahli čo najväčšiu jednoduchosť, a že sme vo vzťahu výrazu k vonkajšiemu a vnútornému názoru rešpektovali iba tie časti výrazu, ktoré sa prispôsobovali ako jeho odev tomu, čo bolo pred­metom názoru. To, že berieme do úvahy možnosť rozporu, protikladnú prípadu úplnej zhody - možnosť, ktorú by sme preto mohli označiť ako totálny rozpor (aj keď nie celkom tak, aby bola vylúčená možnosť omylu) - nás súčasne upozorňuje na nové možnosti, totiž na dôležité prípady čiastočnej zhody a nezhody medzi intenciou a aktom, ktorý intenciu naplňuje, prípadne sklamáva.

Bližší prieskum týchto prípadov budeme od základu robiť tak vše­obecne, že platnosť všetkých podstatných konštatovaní bude veľmi jasná pre intencie celého, už charakterizovaného širšieho okruhu, teda nielen pre významové intencie.

 

s. 481

 

Každý rozpor viedol k tomu, že daná intencia, ktorá dospela ku sklamaniu, bola časťou obsiahlejšej intencie, ktorá sa čiastočne, t. j. vo svojich doplňujúcich častiach napínala a súčasne v onej prvej časti odcudzovala. Pri onom rozpore máme teda pred sebou v istom zmysle aj čiastočnú zhodu a čiastočný rozpor. K týmto možnostiam by nás napokon bolo muselo priviesť aj prihliadnutie na predmetné vzťahy; pretože lám, kde je reč o krytí, núkajú sa samy od seba exklúzia, inklúzia a kríženie ako korelatívne možnosti.

Ak sa najprv zastavíme pri prípade rozporu, dá nám podnet pre nasledujúcu úvahu, ktorá doplňuje predchádzajúci výklad.

Ak sa v sklamáva v určitom v’ preto, že v je spojené s inými inten­ciami n, i.. , ktoré sa napínajú, nemusia byť tieto intencie v, n, i.. s v spojené tak, aby celok 0 (v, n, i...) nadobúdal zvláštny ráz celkového, výslovne pre seba zachyteného aktu, aktu, ,,v ktorom žijeme", na kto­rého jednotný predmet ,,dávame pozor". V tkanive intencionálnych zážit­kov nášho vedomia existuje mnoho možností vyostreného vyčlenenia aktov a ich komplexov, ale vo všeobecnosti tieto možnosti ostávajú ne­realizované. A iba také vyostrené jednoty prichádzajú do úvahy tam, kde hovoríme o aktoch a ich syntézach. Prípad totálneho a čistého sklamania .spočíva teraz v tom, že číre v, nie však 0, vystupuje pre seba alebo vystupuje aspoň primárne a že vyostrené vedomie rozporu dosa­huje jednotu výlučne medzi v a v'; inými slovami, záujem je zameraný špeciálne na vzťah medzi objektmi, ktoré zodpovedajú intenciám v a v’; napríklad, ak je intencia zelene sklamaná nazeranou červeňou a pritom sa dbá len na červeň a zeleň. Ak sa pritom protirečivý názor červene dostane nejako k vyjadreniu, totiž slovnou intenciou, ktorá sa v ňom naplňuje, mali by sme hoci vetu: toto (táto červeň) nie je zeleň. (Táto veta však, samozrejme, neznamená to isté, čo veta, ktorú márne práve na mysli, totiž veta: slovná intencia „zeleň" je sklamaná názorom červene. Lebo tento nový výraz spredmetňuje predsa vzťah aktov, ktorý nás tu zaujíma, a primkýna sa k tomuto vzťahu so svojimi významovými intenciami tak, že sa s ním úplne kryje.)

Na druhej strane však môže dôjsť aj k tomu, že nejaké 0 (v, n, i...) vstupuje ako celok do syntézy, a to tak, že pritom vstúpi do špeciálneho vzťahu bučí s korelatívnym celkom 0 (v, n, i...), alebo s čírou jednotlivou časťou tohto celku. V prvom prípade nastáva pri votkaných elementoch sčasti prekrývanie (v prípadoch n, i...) a sčasti totálny rozpor (v — v‘). Celá syntéza tu má charakter celkového rozporu, ale nie rozporu čistého, lež zmiešaného. V druhom prípade sa vyčleňuje číre & ako korelatívny akt, prípadne aj preto, že v zmiešanom rozpore sa jednota 0 ( v’, n, i...) rozkladá; špeciálna syntéza rozporu spája teraz ako členy 0 (v, n, i...) a v’; v adekvátnom výraze hoci: toto (celý objekt, červená škridlová strecha) nie je zelené.

 

s. 482

 

Tento dôležitý vzťah môžeme nazvať vzťahom vyradenia. Hlavná črta vyradenia zrejme ostane zachovaná, aj keby v a v’ boli samy komplexné; mohli by sme tak bližšie rozlišovať medzi čistým a zmiešaným vyradením. Zmiešané vy­radenie môže byť ilustrované týmto príkladom: toto (červená škridlová strecha) nie je zelená škridlová strecha.

Pozrime sa ešte na príklad inklúzie. Intencia sa môže naplniť v akte, ktorý obsahuje viac, ako potrebuje intencia pre naplnenie, pre­tože predstavuje predmet, ktorý spoluobsahuje jej predmet, a to búd ako časť v obyčajnom zmysle slova, alebo ako jemu prislúchajúci, spolu mienený objekt, a to spolu mienený explicite či implicite. Samozrejme, opäť nebudeme brať do úvahy také akty, v ktorých sa konštituuje ob­siahlejšia predmetnosť ako predmetné pozadie, akty, ktoré sa jednotne nevymedzujú a neuprednostňujú ako nositele pozornosti. Ináč by sme sa opäť vrátili k syntéze totálneho krytia. Nech je teda daná naprí­klad predstava červenej škridlovej strechy a nech je v nej naplnená vy­krytie s nazeranou červeňou, ale do syntetickej jednoty originálneho spô­sobu napriek tomu vstupuje iba celkový názor červenej škridlovej strechy vo svojej jednote, ktorá sa vďaka pozornosti prenikavo odráža od poza­dia, s významovou intenciou „červeň": („toto") je červené. Hovoríme však o vzťahu „zaradenia", ktorý má svoj protiklad v predchádzajúcom vyradení. Zaradenie môže byť zrejme iba čisté.

Akt zaraďujúcej syntézy, a to ako celkový akt, spájajúci do jednoty akt intendujúci a naplňujúci, má svoj predmetný korelát vo vzťahu čiastočnej identity príslušných predmetov. Na to poukazuje tiež to, že hovoríme o zaradení, ktoré vyjadruje zachytenie vzťahu obrazom činnosti: časť sa zaraďuje do celku. Ten istý objektívny vzťah podľa toho-ktorého stanoviska, z ktorého sa chápe (poukazuje to, prirodzene, na fenomenologické rozdiely, na ktoré sme neprihliadali a ktoré spolu s tým vychádzajú najavo), označuje sa aj výrazmi:  0g má vg, respektíve vg  prislúcha tomu 0g . Index g upozorňuje, že do týchto vzťahov vstupujú predmety naznačovaných aktov; pritom zdôrazňujeme, že ide o inten­cionálne predmety, totiž také, ako sú mienené v týchto aktoch.

Že sa to, čo sme práve uviedli, prenáša na prípad vyradenia a na výrazy nemá, neprislúcha, vyplýva samo od seba.

K číremu je prislúcha všade objektívna identita vôbec, k nie je neidentita (rozpor). Špeciálnejší vzťah zaradenia alebo vyradenia si vy­žaduje iné výrazové prostriedky, ako napríklad adjektívnu formu, ktorá označuje to, čo istá vec má, čo jej prislúcha ako také, práve tak ako substantívna forma vyjadruje korelatívum k tomu, to, čomu to patrí, ako také, totiž vo funkcii, že tvorí „subjekt" identifikácie.

 

s. 483

 

V atributívnej, alebo všeobecnejšie, determinatívnej forme výrazu (aj úplná identita môže determinovať) je obsiahnuté bytie v adjektívnom ohýbaní, pokiaľ nie je explicite a zvlášť vyjadrené relatívnou vetou alebo pokiaľ, naopak, nie je vôbec potlačené (tento filozof Sokrates). Či výraz neidentity, ktorý je sprostredkovaný, a to tak v predikácii a atribúcii, ako aj v substan­tívnych farmách (neidentita, nezhoda), vyjadruje nevyhnutný vzťah ak­tuálnej „negácie" k určitej afirmácii, aj keď azda nie aktuálnej, no predsa aspoň modifikovanej, je otázka vedúca k diskusiám, do ktorých sa tu ešte nebudeme púšťať.

V normálnej výpovedi sa teda identita alebo neidentita vypovedajú a vyjadrujú v prípade vzťahu k „zodpovedajúcemu názoru", to znamená intencia identity alebo neidentity sa vyplňuje v uskutočnenej identifikácii alebo rozluke. V uvedenom príklade sa hovorí, ak predchádzala číra intencia: Škridlová strecha je naozaj červená. Predikátová intencia sa zhoduje so subjektom (napríklad predstavovaným a nazeraným V po­dobe táto škridlová strecha), V opačnom prípade by to znelo: ,,v skutoč­nosti" nie je červená; predikát nepatrí subjektu.

Ak však význam je dosiahne svoje naplnenie na základe aktuálnej identifikácie (taká identifikácia sama má charakter naplnenia), je jasné, že sa tým dostaneme mimo oblasti, ktorú sme dosial vždy mali na zreteli, bez toho, že by sme si jasne uvedomili jej hranice, totiž mimo sféry výrazov, ktoré naozaj možno naplniť zodpovedajúcim názorom. Čiže si všimneme, že názor v obvyklom zmysle vonkajšej či vnútornej „zmyslovosti", z ktorého vychádzame ako zo samozrejmého, nie je jedi­nou funkciou, ktorá si smie nárokovať titul „názor", schopnosť pravého výkonu naplnenia. Bližší prieskum rozdielu, ktorý sa nám tu objavil, sme rezervovali pre druhý diel tohto skúmania.

Napokon poznamenajme ešte výslovne, že týmito svojimi vývodmi sme neurobili úplnú analýzu súdu, ale len jej zlomok. Na kvalitu synte­tického aktu, na rozdiely medzi atribúciou a predikáciou atď. sme predsa vôbec neprihliadali.

 

s. 484

 

II. oddiel

 

Zmyslovosť a rozmýšľanie

 

6. kapitola

 

Zmyslové a kategoriálne názory

 

§ 70. Problém    vyplnenia    kategoriálnych    významových    foriem a   hlavná   myšlienka   jeho   riešenia

 

V našich doterajších výkladoch sa nám opäť veľmi dielne ukázala veľ­ká medzera. Týkala sa k alegória Iný ch objektívnych foriem, eventuálne „syntetických" funkcií v oblasti objektivizujúcich aktov, prostredníctvom ktorých sa konštituujú tieto objektívne formy, prostredníctvom ktorých majú dospieť k „názoru", a tým aj k ,,poznaniu". Odvážime sa na pokus vyplniť do istej miery túto medzeru a znovu nadviažeme na skúmanie prvej kapitoly, ktorej išlo o skromný ciel, prispievajúci k ujasneniu fenoménu poznania, totiž o vzťah vyjadrujúcej významovej intencie a vy­jadreného zmyslového názoru. Predbežne vychádzame z najjednoduchšie:, prípadov vnemových a iných názorových výpovedí a na ich základe si ujasňujeme tému najbližších úvah takto:

V prípade vnemovej výpovede sa nenaplňujú iba nominálne prí­klady, vpletené do nej; k naplneniu zakladajúcim vnemom dospieva vnemová výpoveď vo svojom celku. O celej výpovedi sa predsa takisto hovorí, že dáva výraz nášmu vnemu; nehovorí sa iba vidím tento papier, kalamár, niekoľko kníh atď., ale tiež vidím, že tento papier je popísaný, že tu stojí kalamár z bronzu, že je tu niekoľko otvorených kníh atď. Ak sa niekomu naplnenie nominálnych významov javí dostatočne jasným, postavíme otázku, ako treba chápať vyplnenie celých výpovedí, najmä v tom, čo presahuje ich „látku" (matériu), t. j. nominálne termíny. Čo má a môže dať naplnenie významovým momentom, ktoré tvorili vetnú formu ako takú a ku ktorým prislúcha napríklad kopula, teda momentom ,,kategoriálnej formy"?

 

s. 484

 

Ak sa bližšie prizrieme, táto otázka sa vždy prenáša aj na nomi­nálne významy, pokiaľ nie sú práve bez všetkej formy ako významy vlastných mien. Ako výpoveď, tak aj meno má už v svojom gramatickom jave svoju „látku" (matériu) a svoju ,,formu". Ak sa rozpadá na roz­ličné slová, forma je obsiahnutá jednak v spôsobe zaradenia, jednak vo vlastných formálnych slovách, jednak v spôsobe, ako sa jednotlivé slová tvoria, v nich samých možno potom ešte rozoznávať momenty „matérie" a momenty „formy". Také gramatické rozdiely poukazujú na významové dištinkcie; aspoň zhruba vyjadrujú gramatické členenia a for­my, tie formy a členenia, ktoré majú svoj základ v podstate významu; vo významoch teda nachádzame Časti veľmi rozdielneho charakteru a pre nás sú spomedzi nich špeciálne nápadné tie časti, ktoré sú vyjadrené formálnymi slovami to, jeden, niektorí, mnohí, málo, dve, je, nie, ktoré, a, alebo atď.

Ako je to s tým všetkým v prípade naplnenia? Možno udržať ideál úplne adekvátneho naplnenia formulovaný v tretej kapitole? Zodpove­dajú všetkým častiam a formám významu aj časti a formy vnemu? V takom prípade by teda existoval medzi znamenajúcim mienením a na­plňujúcim nazeraním onen paralelizmus, ktorý navodzuje slovo „výraz". Výraz by bol obrazným náprotivkom vnemu (í. j. vo všetkých jeho častiach alebo formách, ktoré majú byť práve vyjadrené), hoci vytvorený z novej látky — „výraz" z látky znamenania.

Prototypom interpretácie vzťahu medzi znamenaním a nazeraním by teda bol vzťah medzi významom vlastného mena a príslušnými vne­mami. Kto pozná sám Kolín a v dôsledku toho aj pravý vlastný význam slova Kolín, má v tom či onom aktuálnom významovom zážitku niečo také, čo presne zodpovedá vnemu potvrdzujúcemu v budúcnosti. Nie je to vlastný náprotivok vnemu, ako napríklad zodpovedajúca fantázia; ak ako je vo vnímaní prítomné (zdanlivo) samo mesto, tak mieni, v zmysle toho, čo sme predtým rozoberali, vlastne meno Kolín vo 'Svojom, vlast­nom význame to isté mesto „priamo", ono samo, také, aké je. Jedno­duchý vnem bez pomoci ďalších aktov, ktoré by boli na ňom vybudo­vané, vedie tu k javu predmetu, ktorý mieni významová intencia, a tak, ako ho mieni. Významová intencia preto nachádza v čírom vneme onen akt, v ktorom sa celkom primerane naplňuje.

Ak sa namiesto priamo menujúcich a nesformovaných výrazov po­zrieme na výrazy sformované a učlenené, vyzerá to spočiatku, akoby veci boli celkom rovnaké. Vidím biely papier a poviem, biely papier; vyjadrujem tým v presnom pripodobnení iba to, čo vidím. A práve tak pri celých súdoch. Vidím, že tento papier je biely a vyjadrujem presne to isté, vypovedám: tento papier je biely.

 

s. 486

 

Nedáme sa mýliť takými rečami, ktoré sú v istom zmysle správne, a predsa ľahko zavádzajú. Dokonca by z nich mohol vzniknúť úmysel dokázať, že význam tu spočíva vo vneme, čo, ako sme konštatovali, neplatí. Slovo biely mieni zaiste niečo, čo je na bielom papieri samom, a v dôsledku toho sa v stave naplnenia kryje toto mienenie s čiastočným vnemom, vzťahujúcim sa na moment beloby, ktorý je vo vlastnom predmete. Ale predpoklad číreho krytia s týmto čiastočným vnemom, nie je dostačujúci. Tu sa hovorieva, že javová beloba je poznaná a menovaná ako biela. Ale normálne použitie slova „poznanie" označuje skôr subjektový predmet za „poznaný". V tomto poznaní je zrejme obsiahnutý iný akt, ktorý azda onen prvý akt obsahuje, ale v každom prípade sa od neho líši. Tam, kde vyjadrujeme vnem slovami biely papier, pozná­vame papier ako biely, alebo skôr ako niečo biele. Intencia slova biely sa iba čiastočne kryje s farebným momentom javiaceho sa predmetu, ostáva tu akýsi zvyšok významu, akási forma, ktorá v jave nenachádza nič také, čím by sa overila. Niečo biele, t. j. papier, ktorý je biely. A či sa neopakuje táto forma aj pri podstatnom mene ,,papier", aj keď ostáva väčšmi skrytá? Iba znakové významy, zjednotené v jeho „pojme", vy­úsťujú do vnemu; aj tu je celý predmet poznaný ako papier, aj tu je dotvárajúca forma, obsahujúca bytie, aj keď nie ako jedinú formu. Na­plňujúci výkon jednoduchého vnemu zrejme nemôže dosahovať až k ta­kým formám.

Treba sa len ďalej pýtať, čo zodpovedá na strane vnemu rozdielu obidvoch výrazov, ktoré uvádzame ako príklad a ktoré sú formulované na základe toho istého vnemu: tento biely papier a tento papier je biely - leda rozdielu atributívnej a predikatívnej výpovede - čo z vne­mu vlastne tento rozdiel vyjadruje a v prípade adekvátneho pripodobne­nia zvlášť presne vyjadruje - aby sme zbadali tú istú ťažkosť. Slovom, zisťujeme, že pri sformovaných významoch veci nie sú také jedno­duché ako pri vlastnom význame v jeho jednoduchom vzťahu krytia k vnemovej skúsenosti. Zaiste môžeme povedať zrozumiteľne a pre toho, kto počúva, jednoznačne: vidím, že tento papier je biely; ale zmyslom týchto slov nemusí byť to, že význam vyslovenej vety vyjadruje číre videnie. Veď to môže byť aj tak, že gnozeologická podstata videnia, v ktorom sa javiaca predmetnosť ohlasuje ako prítomná v samodanosti, je základom istých spájajúcich či vzťahujúcich alebo akokoľvek inakšie formujúcich aktov, a že sú to tieto akty, ktorým sa výraz vo svojich premenlivých formách stáva primeraným a v ktorých sa tieto formy naplňujú, pokiaľ sa realizujú na základe aktuálneho vnemu.

 

s. 487

 

Ak zhrnieme tieto fundované akty, alebo skôr formy aktov, a ich fundujúce akty a ak do názvu fundovaný akt zahrnieme celé komplexné akty, vyrasta­júce na základe onej formálnej funkcie, môžeme povedať: za predpo­kladu, že tu je taká možnosť, akú sme práve naznačili, vracia sa opäť paralelizmus, lenže to už nie je paralelizmus medzi významovými funk­ciami výrazov a čírymi vnemami, ktoré im zodpovedajú, ale medzi vý­znamovými intenciami a onými aktmi, ktoré sú fundované vo vnemoch.

 

*

 

§ 45. Rozšírenie pojmu „názor", a najmä pojmov „vnem" a „obraz­nosť'. Zmyslový a kategoriálny názor

 

Ak si teraz postavíme otázku, v čom dosahujú kategoriálne formy vý­znamov svoje naplnenie, ak ho nedosahujú vnemom alebo názorom v onom užšom zmysle, ktorý sme sa usilovali predbežne naznačiť slovom „zmyslovosť“, máme odpoveď vopred jasne naznačenú úvahami, ktoré sme práve uskutočnili.

Predovšetkým sprítomnenie každého príkladu vecnej vnemovej vý­povede nepochybne ukazuje, že skutočne formy dosahujú naplnenie, ako sme to bez všetkého predpokladali, prípadne že ho dosahujú celé vý­znamy, lak a tak utvárané, a nie azda len „látkové" momenty význa­mov; tak si tiež vysvetľujeme, prečo nazývame celú vnemovú výpoveď výrazom vnemu a v uvedenom, zmysle výrazom toho, čo je vo vneme nazerané a samo dané. Ak však „kategoriálne formy" výrazu, ktoré sú v ňom dané popri látkových momentoch, nevyúsťujú vo vnem, pokiaľ sa vnem chápe ako číry zmyslový vnem, slová „výraz vnemu" musia tu mať iný význam, musí tu byť v každom prípade taký akt, ktorý robí pre kategoriálne prvky významu tie isté služby ako číry zmyslový vnem pre prvky látkové. Podstatná rovnorodosť funkcie naplňovania a všetkých ideálnych vzťahov, ktoré s ňou zákonite súvisia, robí práve nevyhnut­ným to, aby sa každý akt, naplňujúci v zmysle potvrdzujúcej samodanosti označoval ako vnem a každý naplňujúci akt vôbec ako názor. a ich intencionálny korelát ako predmet. Skutočne môžeme na otázku, čo znamená, že kategoriálne formované významy dosahujú naplnenie, že sa potvrdzujú vo vneme, odpovedať iba toto: neznamená to nič iné, ako že sa vzťahujú na sám predmet v jeho kategoriálnom sformovaní. Predmet s týmito svojimi kategoriálnymi formami sa nielen mieni, ako v prípade iba symbolickej funkcie významov, ale sa nám aj práve v týchto formách sám stavia pred oči - inými slovami, nie je iba myslený, ale práve nazeraný, prípadne vnímaný.

 

s. 488

 

V dôsledku toho vždy nevyhnutne narážame na ,,názor", prípadne na „vnem" a „predmet", len čo chceme vysvetliť, kam tu smerujú slová ako „naplnenie", čo vyjadrujú sformované významy a formálne prvky v nich, čo je objekti­vita im zodpovedajúca, jednotná alebo zjednocujúca. Nemôžeme sa za­obísť bez týchto slov, pri ktorých je, pravdaže, zrejmé, že ich zmysel bol rozšírený. Ako ináč by sme polom mali označovať korelát nezmyslovej subjektovej predstavy, eventuálne takej subjektovej predstavy, ktorá obsahuje nezmyslové formy, keby nám bolo zakázané slovo „predmet", a ako by sme mali označovať jeho aktuálnu „danosť", prípadne to, že sa nám javí ako ,,dané", keby sme mali zakázané používať slovo „vnem"? Tak sa vo všeobecne používanom spôsobe stávajú súbory, neurčité množiny, celky, počty, disjunkcie, predikáty (byť spravodlivý), stavy vecí atď. „predmetmi" a akty, v ktorých sa javia ako dané, sa stávajú vnemami.

Je zrejmé, že súvislosť širšieho a užšieho, nadzmyslového (t. j. nad zmyslovosťou budovaného či kategoriálneho) a zmyslového pojmu vnemu nie je nič vonkajšie či náhodné, ale má svoj základ v samej veci. Objíma ju veľká trieda aktov, ktorých zvláštnosť spočíva v tom, že sa v nich niečo objavuje ako „skutočné", a to ako „samo dané". Toto javenie sa niečím skutočným a samodaným (ktoré môže byť, pravdaže, aj klamné) j c však očividne charakterizované svojím rozdielom oproti podstatne prí­buzným aktom a až týmto rozdielom nadobúda plnú jasnosť: totiž rozdielom obrazného sprítomnenia a číslo signitívneho myslenia na niečo, čo obidvoje vylučuje jeho prítomnosť (fakt, že sa niečo javí takrečeno in persona}, ale nevylučuje myslieť si, že to je. V tomto poslednom ohľade je totiž obrazná i symbolická reprezentácia možná dvojakým spôsobom: spôsobom kladúcim, ako obrazné alebo symbolické mienenie, že niečo je, a nekladúcim, ako „číre" predstavovanie v obraznosti, alebo takým spôsobom, že si niečo myslíme bez toho, že by sme to pokladali za jestvujúce. Bližšie vysvetľovať tieto rozdiely je po analýzach pred­chádzajúceho oddielu, ktoré treba, samozrejme, dostatočne všeobecne in­terpretovať, už zbytočné. V každom prípade je isté, že spoločne s poj­mom vnemu musí byť zodpovedajúcemu rozšíreniu podrobený aj pojem imaginácie (vo svojich početných ozvláštneniach). Nemohli by sme ho­voriť o niečom nadzmyslovo alebo kategoriálne vnímanom, keby nejestvo­vala možnosť predstavovať si toto niečo v imaginácii „tým istým, spô­sobom" (teda nielen zmyslovo). Teda všeobecne 'budeme rozlišovať medzi zmyslovým a kategoriálnym názorom, respektíve budeme musieť dokázať možnosť takého rozlíšenia.

 

s. 489

 

Napokon rozšírený pojem vnemu pripúšťa zasa užšie i širšie chápanie. V najširšom zmysle slova hovoríme o tom, že aj všeobecné súvislosti vecí sú vnímané („nazeráme“ ich, „zrieme“ ich evidentne). V užšom zmysle sa vnem týka iba individuálneho, teda časového bytia.

 

*

 

§ 52. Všeobecné predmety sa konštituujú vo všeobecných názoroch

 

Jednoduché syntetické akty, ktorými sme sa dosial zaoberali, boli v pro­stých vnemoch fundované takým spôsobom, že syntetická intencia bola spoluzamenaná na predmety fundujúcich vnemov tak, že tieto fundujúce vnemy ideové zhŕňala (,,súbor") alebo ich uvádzala do vzťahovej jed­noty. A to je všeobecná črta syntetických aktov vôbec. Teraz budeme analyzovať príklady z inej skupiny kategoriálnych aktov, kde predmety fundujúcich aktov nevstupujú spolu do intencie fundovaného aktu a svoj blízky vzťah k nemu by prejavili až v aktoch výslovného vzťahovania. Sem patrí oblasť všeobecného názoru - pravda, tento výraz sa niekomu sotva bude zdať lepším než drevené železo.

Na základe primárnych názorov vstupuje do činnosti abstrakcia a s ňou vystupuje nová kategoriálna črta aktu, na základe ktorej sa stáva javom nový druh objektivity a ktorá sa zasa len v takých fundo­vaných aktoch môže javiť ako skutočne alebo obrazne daná. Nemienim tu, pravda, abstrakciu v zmysle číreho zdôraznenia niektorého nesamo-statného momentu dajakého zmyslového objektu, ale ideujúcu abstrakciu, v ktorej namiesto ne samo statného momentu jeho „idea", jeho všeobecná náplň dospieva v aktuálnu danosť. Tento akt predpokladáme, aby sa nám oproti rozmanitosti jednotlivých momentov toho istého druhu sám tento druh mohol stať zrejmým, a to ako jediný a totožný. Lebo ak opa­kujeme taký akt, na základe väčšieho počtu individuálnych názorov si uvedomujeme identitu všeobecná, a to zrejme v akte identifikácie, ktorý preklenuje všetky jednotlivé akty abstrakcie a realizuje ich syntézu. Prostredníctvom takých aktov abstrakcie nám potom prepletaním s nový­mi formami aktov vyrastajú akty všeobecného určenia, totiž určenia predmetov vôbec ako predmetov, ktoré sú podriadené istým druhom A, a takisto aj akty, v ktorých si predstavujeme neurčité jednotlivé objekty druhu A atď.

V akte abstrakcie, ktorý sa nemusí nevyhnutne realizovať, naprí­klad prostredníctvom určitého pomenovania, je nám daná všeobecnina sama osebe; nemyslíme ju iba signitívnym spôsobom, ako v prípade, keď všeobecné mená chápeme, ale ju zachytávame, zrieme ju.

 

s. 490

 

Teda zaiste je oprávnené hovoriť tu o názore a bližšie o vneme všeobecniny.

Ale aj z inej strany sa vynárajú námietky. Ak hovoríme o názore, predpokladá to možnosť príslušnej imaginácie a rozlíšenie medzi oboma patrí, ako sme už povedali v § 49, k prirodzenému zmyslu vše­obecného výrazu „názor". A práve toto rozlíšenie tu chýba. Príčinou toho, zdá sa, je, že abstrahujúce akty sa nediferencujú podlá povahy fundujúcich prostých názorov, že sú celkom necitlivé k tomu, či sú tieto fundujúce akty thetické alebo nethetické, či sú to akty percepcie alebo imaginácie. Červeň, trojuholník v čírej fantázii sú špecificky tie isté ako červeň, trojuholník vo vneme. Vedomie všeobecnosti sa utvára na základe vnemu a konformnej fantázie rovnako dobre, a ak sa vôbec vybuduje, je všeobecnina (idea ,,červeň", „trojuholník") zachytená sama osebe, je nazeraná tým jediným a výlučným spôsobom, nepripúšťa nijaký rozdiel medzi obrazom a originálom.

Napriek tomu musíme prihliadať na to, že uvedené príklady boli práve príkladmi na adekvátny vnem všeobecniny. Na základe skutočne zodpovedajúcich jednotlivých prípadov všeobecnina tu bola aj skutočne zachytená a daná. Kde je to naozaj takto, tam sa skutočne zdá, že súbežná imaginácia toho istého názorného obsahu chýba - ako v kaž­dom prípade adekvátneho vnemu. Ako by mal istý obsah, aj na pôde individuálneho súcna, dospieť k analogizácii seba samého, ak on sám nemôže byť mienený súčasne ako svoja vlastná analógia? A ako by mal chýbať charakter tézy (kladenia) tam, kde je mienený obsah prežitý a daný?

Ináč je to napríklad tam, kde sme matematickou analýzou nepriamo dospeli ku koncepcii idey istého rodu kriviek tretieho stupňa bez toho, že by nám kedy dajaká krivka toho rodu bola názorne daná. Pritom nám predsa len môže ako analogon intendovanej všeobecniny poslúžiť určitý názorový útvar, hoci aj útvar určitého, nám známeho ozvláštnenia kriviek tretieho stupňa, ako názorový obraz: t. j. vedomie všeobecnosti sa tvorí na individuálnom názore ako vedomie síce intuitívne, ale analogizujúce. A či nie je už pôsobnosť obyčajnej hrubej kresby v porovnaní s ideálnym útvarom analogizujúca, nie je súčasne podmienkou imagi­natívneho rázu všeobecnej predstavy? Práve tak nazeráme na základe modelu parného stroja, pričom, pravdaže, ani reči nemôže byť o adekvát­nej abstrakcii, prípadne koncepcii. V takých prípadoch nemáme do čine­nia so signifikáciami, ale so všeobecnými reprezentáciami, na základe analógie, teda so všeobecnými imagináciami. Ak však pritom chýba vedomie čírej analógie, k čomu maže dôjsť napríklad pri nazeraní istého modelu, máme pred sebou prípad vnemu všeobecniny, aj keď je to vnem neadekvátny.

 

s. 493

 

 

 

IDEA   FENOMENOLÓGIE

 

 

 

(1905)

 

Myšlienkový postup prednášok

 

Prirodzené myslenie v živote i vo vede, nestarajúce sa o ťažkosti spojené s možnosťou poznania - filozofické myslenie, určené svojím postojom k problémom tejto možnosti.

Ťažkosti, do ktorých sa dostáva reflexia o možnosti poznania, po­stihujúceho veci samy; .ako sa môže poznanie ubezpečiť o tom, že sa zho­duje s vecami samými, ktoré jestvujú osebe, ako ich môže ,,zasiahnuť"? Čo je veciam osebe do našich myšlienkových procesov a do logických zákonov, ktorými sa tieto procesy riadia? Sú to zákony nášho myslenia, zákony psychologické. - Biologizmus, psychologické zákony ako zákony prispôsobenia.

Protizmyselnosť; najprv sa prirodzenou reflexiou o poznaní a zara­dením tejto reflexie spolu s jej výkonom do prirodzeného systému vied dospeje k sympatickým teóriám, ktoré sa však vždy končia protirečením alebo protizmyselnosťou. - Sklon k otvorenému skepticizmu.

Už tento pokus zaujať vedecký postoj k spomínaným problémom možno nazvať teóriou poznania. V každom prípade tu vyrastá idea teórie poznania ako vedy, ktorá tieto ťažkosti rieši, ktorá nám poskytuje po­sledné, jasné, teda vnútorne neprotirečivé nazretie do podstaty poznania a. možnosti jeho výkonov. - Kritika poznania v tomto zmysle je pod­mienkou možnosti metafyziky.

Metóda kritiky poznania, fenoméne logická, fenomenológia, všeobec­ná teória o podstatách, do ktorej sa začleňuje veda o podstate poznania.

 

s. 494

 

Aká je to metóda, ako možno zaviesť vedu o poznaní, ak sa poznanie, pokiaľ ide o jeho zmysel a výkon, vôbec stalo problematickým? Aká metóda tu môže viesť k cieľu?

 

A.   Prvý stupeň fenomenologickej úvahy

 

1. V prvom momente budeme v rozpakoch, či je taká veda vôbec možná. Ak každé poznanie uvádza v pochybnosť, ako potom môže začať ak každé poznanie zvolené za začiatok uvádza ako poznanie súčasne v po­chybnosť?

Napriek tomu je táto ťažkosť iba zdanlivá. Poznanie sa tým, že ,,sa uvádza v pochybnosť", ani nepopiera, ani nepredstavuje ako niečo v každom ohľade pochybné. Otázka pochybnosti sa týka istých výkonov, ktoré sa pripisujú poznaniu, pričom dokonca ostáva ešte nevyriešené, či sa tieto ťažkosti týkajú všetkých možných typov poznania. V každom prípade, ak sa chce teória poznania zamerať na možnosť poznania, musí mať poznatky o možnostiach poznania, ktoré sú ako možnosti poznania nepochybné, a to poznatky v najpregnantnejšom zmysle, ktorým je vlastná výstižnosť, a o svojej vlastnej možností poznania, ktorého výstižnosť je absolútne nepochybná. Ak sa stalo nejasným a pochybným, ako je možná výstižnosť poznania, a ak sa nás zmocňuje sklon

k pochybnostiam, či je niečo také možné, musíme mať spočiatku na zreteli nepochybné prípady poznatkov alebo možných poznatkov, ktoré skutočne vystihujú, respektíve by vystihovali, predmety svojho poznania. Na začiatku nijaké pozna­nie nesmieme prijať ako poznanie, inak by sme práve tu nemali nijaký možný alebo zmysluplný cieľ, čo je to isté.

Tu nám poslúži ako začiatok Descartova úvaha o pochybnosti: bytie tohto cogitatio, zážitku počas prežívania a v jednoduchej reflexii na tento zážitok, je nepochybné; nazerajúce priame uchopenie a držanie cogitatio je už poznanie, cogitationes sú prvé absolútne danosti.

2. Na to, prirodzene, nadväzuje prvá gnozeologická reflexia:

Čo znamená v týchto prípadoch neproblematickosť a zoči-voči týmto prípadom problematickosť v iných prípadoch? Prečo je tu niekedy sklon ku skepticizmu a pochybovačná otázka: Ako možno zasiahnuť po­znaním bytie a prečo u cogitationes niet tejto pochybnosti a ťažkosti?

 

 

 

 

s. 495

 

Najprv je odpoveďou — odpoveďou najviac sa ponúkajúcou — poj­mová alebo slovná dvojica imanencia — transcendencia. Nazerajúce po­znanie cogitatio je imanentné, poznanie objektívnych vied, prírodných i duchovných vied, ale pri bližšom prizretí sa aj vied matematických, je transcendentné. Pri objektívnych vedách máme povážlivosť transcen­dencie, otázku: Ako môže poznanie prekročiť samo seba, ako môže vy­stihnúť také bytie, ktoré nemožno nájsť v rámci vedomia? Táto ťažkosť pri názornom poznaní cogitatio odpadá.

3. Spočiatku máme sklon, a pokladáme to za samozrejmé, vykladať imanenciu ako reelnú imanenciu a dokonca aj psychologicky ako reelnú imanenciu; v zážitku poznania tak, ako je jeho časí reálnou skutoč­nosťou, alebo vo vedomí ja, ktorému patrí zážitok, je obsiahnutý aj objekt poznania. Pokladá sa za samozrejmé, že akt môže nájsť a vystihnúť svoj objekt v tom istom vedomí a v tom istom reálnom „teraz". Čo je imanentné, povie si začiatočník, je vo mne, čo je transcendentné, je mimo mňa.

Ak sa však bližšie prizrieme, reelná imanencia a imanencia v zmysle samodanosti, ktorá sa konštituuje evidenciou, sa líšia. Čo je reelne imanentné, platí za nepochybne práve preto, že nepredstavuje nič ďalšie, nič ďalšie okrem seba ,,nemieni", pretože to, čo je pritom mienené, je aj samo celkom adekvátne dané v origináli. Iná samodanosť ako samodanosť reelnej imanencie sa tu predbežne ešte nedostáva do nášho zorného poľa.

4. Spočiatku sa to teda nerozlišuje. Prvý stupeň jasnosti je tento: čo je reelne imanentné, alebo inými slovami, adekvátne samodané, je neproblematické, to smiem použiť. Čo je transcendentné (čo nie je reelne imanentné), to nesmiem použiť, teda musím urobiť fenomenologickú redukciu, vylúčenie vzťahu transcendentálnych téz (kladov).

Prečo? Ak mi nie je jasné, ako môže poznanie vystihnúť niečo transcendentné, nie samodané, ale ,,mienené nad to, čo je samo dané", zaiste mi k jasnosti nemôže dopomôcť nijaký transcendentný poznatok, ani veda. Čo chcem, je jasnosť, chcem rozumieť možnosti tohto vystih­nutia, ale to znamená, ak uvážime zmysel tejto úlohy: chcem dostať do zorného póla podstatu tejto možnosti niečo vystihnúť, chcem si ju ná­zorne priviesť k danosti. Nazeranie sa nedá dokazovať: slepec, ktorý sa chce stať vidomým, nestane sa ním vedeckými dôkazmi; fyzikálne a fy­ziologické teórie farieb neposkytujú nijakú viditeľnú jasnosť o zmysle farby, ako ho má vidomý. Ak je teda kritika poznania, ako to z tejto úvahy nepochybne vyplýva, vedou, ktorá chce iba pre všetkých ustavične ujasňovať druhy a formy poznania, nesmie používal prirodzenú vedu; nesmie nadväzovať na jej výsledky, na jej konštatácie toho, čo je, tieto zistenia ostávajú pre ňu problematickými. Všetky vedy sú pre ňu iba fenoménmi vedy.

 

s. 496

 

Každé také nadviazanie znamená chybnú  .......... . Dostávame sa k nej však tiež len chybným, aj keď, pravda, často po­hodlným posunutím problému: medzi psychologicko-prírodovedeckým vysvetľovaním poznania ako prírodného faktu a medzi vyjasnením pozna­nia, pokiaľ ide o podstatné možnosti jeho výkonu. Teda, aby sme sa vyvarovali posunutia a mali stále na pamäti zmysel otázky tejto mož­ností, je potrebná fenomenologická redukcia.

Fenomenologická redukcia znamená: všetko transcendentné (čo mi nie je imanentné dané) treba opatriť indexom ničoty, t. j. jeho existen­cia, jeho platnosť sa ako taká nesmie predpokladať alebo nanajvýš len ako fenomén platnosti. Disponovať všetkými vedami môžem len ako fenoménmi, teda nie ako sústavami platných právd, používaných mnou ako premisy, dokonca ako hypotézy, ktoré predpokladám, napríklad celú psychológiu, celú prírodovedu. Avšak vlastným zmyslom princípu je trvalá výzva ostať pri veciach, o ktoré tu v kritike poznania ide, a nepo­miešať problémy, ktoré tu sú otvorené, s celkom inými problémami. Vyjasňovanie možností poznania nie je niečo, čo možno nájsť postupmi objektívnej vedy. Priviesť poznanie k evidentnej samodanosti a chcieť v nej uzrieť podstatu poznávacieho výkonu neznamená dedukovať, indu­kovať, vypočítavať atď., neznamená to dôvodne odvodzovať z vecí da­ných alebo za dané platiacich vecí nové.

 

B.   Druhý stupeň fenomenologickej úvahy

 

Teraz je potrebná nová vrstva úvah, aby sme si podstatu fenomenologického bádania a jeho problémov povýšili na nový stupeň jasnosti. 1. Predovšetkým už karteziánske cogitatio si vyžaduje fenomenologickú redukciu. Absolútnou danosťou nie je skutočne psychologický feno­mén v psychologickej apercepcii a objektivizácii, ale čistý fenomén, fenomén redukovaný. Poznávajúce ja, objekt, človek v čase svetovom, vec medzi inými vecami atď. nie je absolútna danosť, teda ani zážitok, ako zážitok človeka nie je absolútna danosť. Definitívne opúšťame pôdu psychológie, dokonca i psychológie deskriptívnej. Tým sa redukuje aj otázka, ktorá bola pôvodným podnetom.

 

 

 

s. 497

 

Otázka neznie: ako ja, tento človek, môžem vo svojich zážitkoch vystihnúť dajaké bytie osebe, hoci tam vonku mimo mňa atď.; namiesto tejto od začiatku mnohoznačnej a v dôsledku svojej zaťaženosti transcendenciou premenlivej komplexnej otázky nastupuje teraz čistá základná otázka: ako môže čistý fenomén poznania postihnúť niečo, čo mu nie je imanentné, ako môže absolútna samodanosť poznania postihnúť niečo nesamodané a ako treba toto postihnutie chápať?

Súčasne sa redukuje pojem reelnej imanencie, neznamená už sú­časne s tým aj reelnú imanenciu vo vedomí človeka a v reálnom psychickom fenoméne.

2. Ak máme nazreté fenomény, potom sa zdá, akoby sme mali už fenomenológiu, vedu o týchto fenoménoch.

Ale len čo začíname tu, spozorujeme určitú úžinu, zdá sa, že pole absolútnych fenoménov - vzatých vo svojej jednotlivosti - neuspoko­juje dostatočne naše intencie. Aký je to výkon, ktorý nám majú jed­notlivé názory zabezpečiť, nech nám už ako isto privádzajú naše cogitationes k samodanosti? Sprvu sa zdá samozrejmým, že možno na základe týchto názorov robiť logické operácie, porovnávať, rozlišovať, subsumovať pod pojmy, predikovať, hoci za tým stoja, ako sa neskôr ukáže, nové objektivity. Ale aj keď pripustíme túto samozrejmosť a nebudeme o nej ďalej uvažovať, nie je tu zrejmé, ako tu má byť možné niečo všeobecne platné konštatovať v takom druhu, aký tu potrebujeme.

Zdá sa však, že ďalej nám tu pomôže jedna vec: ideujúca abstrakcia. Jej výsledkom sú evidentné všeobecniny, species, podstaty, a tým, zdá sa, je povedané oslobodzujúce slovo: veď hľadáme predsa nazerajúcu jasnosť o podstate poznania. Poznanie náleží do sféry cogitationes, je teda našou úlohou názorne vyzdvihnúť ich všeobecné predmetnosti do vedomia všeobecnosti, a tak sa stane možnou eidetická teória o poznaní, teória o eidos „poznania".

Uskutočňujeme tento krok, pridávajúc sa k Descartovej úvahe o jas­nej a zreteľnej percepcii. „Existencia" každého cogitatio je zaručená jej absolútnou samodanosťou, jej danosťou v čistej evidencii. Kdekoľvek máme čistú evidenciu, čisté nazeranie a uchopovanie určitej objektivity, v ktorom je priamo ona sama daná, tam všade máme to isté oprávnenie, tú istú neproblematickosť.

Tento krok nám poskytol ako niečo absolútne dané novú objekti­vitu: objektivitu podstaty, a pretože logické akty, k vyformovaniu kto­rých dochádza vo výrokoch na základe nazerania, ostávajú a priori nespozorované, otvára sa nám tu súčasne pole podstatných výrokov, eventuálne generálnych, v čistom názore daných pomerov, ako veci sú. Teda sprvu neodlúčene od jednotlivých všeobecných daností.

3.        Získali sme tým už všeličo, máme rým celkom vymedzenú fenomenológiu a jasnú samozrejmosť, že sme 

teraz vlastníkmi toho, čo ako kritici poznania potrebujeme? A máme jasno o problémoch, ktoré treba riešiť?

 

s. 498

 

Nie,  krok,  ktorý  sine urobili,  nás vedie ďalej.  Predovšetkým nám dáva jasnosť, že reálna imanencia (eventuálne transcendencia) je iba špeciálnym prípadom širšieho pojmu imanencie vôbec. Teraz už neplatí samozrejme a bez bližšieho prizretia, že „absolútne dané" a „reálne ima­nentné" znamená to isté. Poznanie všeobecniny je niečo jednotlivé, je vždy momentom v prúde vedomia; všeobecnina sama, ktorá je v nor.:

obecné,  je teda po stránke reálnej čímsi transcendentným.

V dôsledku toho nadobúda pojem fenomenologickej redukcie bližšie, hlbšie určenie a jasnejší zmysel; nejde o vylúčenie všetkého reálne trans­cendentného (azda dokonca v psychologicko-empirickom zmysle), ale o vylúčenie všetkého transcendentného vôbec ako existencie, ktorú musí­me jednoducho vziať na vedomie, t. j. všetkého toho, čo nie je evidentná danosť v pravom zmysle, čo nie je absolútna danosť čistého nazerania. Lenže, prirodzene, všetko, čo sme povedali, ostáva v platnosti: všetky indukované a dedukované, z hypotéz, faktov, axióm odvodené platnosti, skutočnosti atď. ostávajú vylúčené a prípustné sú iba ako „fenomény'', a práve tak samozrejme i každé rekurovanie na nejaké „vedenie", nejaké ,,poznanie": bádanie sa musí tak isto udržiavať na úrovni čistého naze­rania, ale to neznamená, že by sa preto udržiavalo v rámci reálnej imanencie, je to badanie vo sfére čistej evidencie, a to vo sfére bádania o podstate. Povedali srne tiež, že jeho pole je a priori v rámci absolútnej samodanosti.

Pole sme teda už charakterizovali; je to pole absolútnych poznat­kov, pre ktoré ostáva ja, svet, Boh a matematické rozmanitosti a všetky akékoľvek vedecké objektivity suspendované, tieto poznatky ani nie sú od nich závislé, platí to, čo platí, či sme, pokiaľ ide o ja, svet, Bolia, skeptikmi alebo nie. To všetko teda ostáva v platnosti. Fundamentom všetkého je však pochopenie zmyslu absolútnej danosti, absolútnej jas­nosti o tom, že niečo je dané, ktoré vylučuje všetku zmysluplnú pochyb­nosť, inými slovami: pochopenie absolútne nazerajúcej, veci v nich samých zachycujúcej evidencie. V určitom zmysle v jej objavení je histo­rický význam Descartovej pochybovačskej úvahy. Ale u Descarta objav a jeho strata splývali v jedno. My tu nerobíme nič iné, iba že to, čo už bolo obsiahnuté v tejto prastarej intencii, chápeme v jeho čistote a dôsledne ďalej rozvíjame. - S psychologickým výkladom evidencie ako citu sme sa v tejto súvislosti vyrovnali.

 

s. 499

 

C. Tretí stupeň fenomenologickej úvahy

 

Znovu potrebujeme novú vrstvu úvah, ktoré by nám zmysel fenomenológie a fenomenologickej problematiky ujasnili na vyššom stupni.

Ako ďaleko siaha samodanosť? Je obsiahnutá v danosti cogitatio a ideácií, ktoré túto samodanosť chápu v jej generalite? Potiaľ, pokiaľ siaha, dosahuje aj naša fenomenologická sféra, sféra absolútnej jasnosti, imanencie v pravom zmysle slova.

Dostali   sme sa teraz do väčšej hĺbky a v hĺbkach sú temnoty a v temnotách problémy.

Zo začiatku sa všetko zdalo jednoduchým a sotva takým, aby lo od nás vyžadovalo príliš ťažkú prácu. Predsudok imanencie ako reelne] imanencie, totiž akoby Šlo práve o ňu, možno zavrhnúť, ale na reelnej imanencii predsa len lipneme, aspoň v istom zmysle. Sprvu sa zdá, že úvaha o podstate má za úlohu iba všeobecne pochopiť to, čo je všet­kým cogitationes reelne imanentné, a zistiť vzťahy, založené na pod­state; leda zdanlivo ľahká vec. Robíme reflexiu, pozeráme späť na vlast­né akty, ktorých reelne obsahy ponechávame v platnosti tak, ako sú, ale iba pod znamienkom gnozeologickej redukcie; to, zdá sa, je jedinou ťažkosťou. A teraz, pravdaže, netreba nie iné, iba nazerané vyzdvihnúť do vedomia všeobecnosti.

Vec sa však ukáže v menej priaznivom svetle, keď sa bližšie po­zrieme na to, čo sú danosti. Najprv treba povedať; cogitationes, ktoré nepokladáme za niečo zvlášť tajomné, pretože sú to jednoduché danosti, skrývajú v sebe rozličné transcendencie.

Ak sa bližšie prizrieme a všímame si, ako sa v zážitku napríklad tónu aj po fenomenologickej redukcii kladú proti sebe jav a to, čo sa javí, a kladú sa proti sebe v rámci čistej danosti, teda pravej imanencie, prídeme na niečo zarážajúce. Tón napríklad trvá; máme tu evidentne danú jednotu tónu a jeho časového úseku s jeho časovými fázami, s fá­zou terajšou a fázami minulými; na druhej strane, ak reflektujeme, máme fenomén trvania tónu, ktorý je sám časový, má tú-ktorú svoju terajšiu fázu a svoje fázy minulé. A ak sa náhodne vyberie ktorákoľvek terajšia fáza fenoménu, nie je v nej predmetné iba „teraz" samého tónu, ale tónové ,,teraz" je iba bodom v rámci určitého trvania tónu.

Táto narážka už stačí - obšírne rozbory budú v nasledujúcom období našimi špeciálnymi úlohami - aby nás upozornila na novú vec: totiž, že fenomén vnímania tónu, a to vnímania evidentného a redukovaného, si vyžaduje v rámci imanencie rozlíšenie medzi javom a tým, čo sa javí.

 

s. 500

 

Máme tu teda dve absolútne danosti, danosť javenia sa a danosť predmetu, a predmet nie je v rámci tejto imanencie imanentný v zmysle nečinom, nie je časťou javu; minulé fázy trvania tónu bode javu. Teda to isté, čo sme našli aj u vedomia všeobecnosti, že je totiž vedomím, konštituujúcim istú samodanosť, ktorá nie je obsiahnutá v reelnej stránke a ktorú vôbec nemožno nájsť na strane cogito - na­chádzame aj pri fenoméne vnemu.

Na najnižšom stupni úvahy, v stave naivity, sa to spočiatku zdá tak, akoby evidencia bola čírym zrením, pohľadom ducha pozbaveným vlastnej podstaty, ktorý je všade ten istý a nemá v sebe nijaké rozdiely; zrenie zrie práve na veci, veci sú jednoducho tu a sú vo vedomí v naozaj evidentnom zrení a zrenie zrie práve celkom jednoducho na veci. Alebo pomocou obrazu z inej zmyslovej oblasti: priame uchopenie alebo branie, alebo poukazovanie na niečo, čo jednoducho je a je pred nami. Všetky rozdiely sú teda vo veciach, ktoré sú pre seba a majú svoje rozdiely v sebe.

A ako inakšie sa teraz pri bližšom rozbore ukazuje nazeranie vecí. Aj keď azda pod titulkom „pozornosť" ešte udržíme ono zrenie, v sebe samom neopísateľné a bezrozdielne, predsa sa len ukazuje, že vlastne nemá zmysel hovoriť o veciach, ktoré sú jednoducho tu a na ktoré sa treba práve len pozerať, ale toto „byť jednoducho tu" sú určité zážitky špecifickej a premenlivej štruktúry, ako sú vnem, fantázia, spomienka, predikácia atď., a v nich nie sú veci azda ako v obale alebo v nádobe, ale tak, že sa v nich konštituujú veci, ktoré v nich reelne nemožno nájsť. „Danosť vecí“ znamená, že sa veci v takých fenoménoch tak a tak predstavujú, (sú v nich predstavované). A pritom hádam nie sú vec: ešte raz potom tu a „vysielajú do vedomia svojich predstaviteľov". Nič také nám v rámci fenomenologickej redukcie nemôže zísť na um, ale veci sú a sú v jave a prostredníctvom javu dané; sú alebo platia ako niečo, čo je od javu síce individuálne odlučiteľné, pokiaľ nejde o tento jednotlivý jav (vedomie danosti), ale podstatou, esenciálne, bytostne sú od javu neodlučiteľné.

Teda to sa ukazuje všade, táto obdivuhodná korelatívnosť medzi fenoménom poznania a objektom poznania. Teraz pozorujeme, že úloha fenomenológie alebo skôr pole jej úloh a výskumov nie je takou triviál­nou vecou, že by stačilo iba pozerať, iba otvárať oči. Už v prvých a naj­jednoduchších prípadoch, pri najnižších formách poznania čistej analýze a poznaniu podstaty 'stavajú sa do cesty najväčšie ťažkosti; ľahko sa hovorí všeobecne o korelácii, ale ťažko sa vyjasňuje spôsob, ako sa istý objekt poznania konštituuje v poznaní.

 

s. 501

 

A úlohou je teraz predsa toto: v rámci evidencie a samodanosli sledovať všetky formy danosti a všetky korelácie, a urobiť objasňujúci rozbor každej z nich. A, samozrejme, do úvahy neprichádzajú iba jednotlivé akty, ale aj ich komplexy, ich súvislosti v zhodnosti a nezbednosti a ony teleológie, ktoré sa v tom prejavujú. Tieto súvislosti nie sú číre konglomeráty, ale originálne spo­jené, v akomsi vzájomnom krytí existujúce jednotky a jednoty poznania, ktoré ako jednoty poznania majú tiež svoje predmetné koreláty. Teda aj samy patria k aktom poznania, ich typy sú typmi poznania, formy, ktoré sú im imanentné, sú formami myslenia a názoru (slovo ,,názor" tu nepoužívame v kantovskom zmysle).

Teraz ide o to, krok za krokom sledovať danosti vo všetkých modi­fikáciách, vlastných i nevlastných, jednoduchých i syntetických, takých, ktoré sa konštituujú takrečeno naraz, i takých, ktoré sa podľa svojej podstaty budujú iba postupne a krok za krokom, absolútne platných a ta­kých, ktoré si v procese poznania v neobmedzenom stupňovaní osvojujú určitú danosť a plnosť svojej platnosti.

Týmto postupom dochádzame nakoniec aj k pochopeniu, ako môže byť transcendentný reálny objekt vystihnutý v akte poznania (ako môže byť príroda poznaná) ako niečo také, čo je najprv mienené, ako je to mienené a ako sa zmysel tohto mienenia v postupujúcej súvislosti poznania krok za krokom vyplňuje (pokiaľ len má príslušné formy, ktoré práve patria ku konštitúcii objektu skúsenosti). Chápeme potom, ako sa objekt skúsenosti nepretržite konštituuje a ako mu je tento druh konštitúcie práve predpísaný, takže si svojou podstatou vyžaduje práve takú postupnú, krok za krokom realizovanú konštitúciu.

Na tejto ceste ležia zrejme aj oné metodické formy, ktoré sú pre všetky vedy základné a pre všetky vedecké danosti konštitutívne, teda objasnenie teórie vedy a implicitne s tým objasnenie všetkých vied: ale, samozrejme, iba implicitne, t. j.: až sa táto obrovská objasňujúca práca vykoná, stane sa kritika poznania schopnou robiť kritiku jednotlivých vied, a tým aj povolanou vyťažiť z nich metafyzický obsah.

To sú teda problémy danosti, problémy konštitúcie predmetnosti všetkého druhu v poznaní. Fenomenológia poznania je veda o fenoménoch poznania v dvojakom zmysle: jednak o poznatkoch ako javoch, v ktorých sa niečo znázorňuje, o aktoch vedomia, v ktorých sa črtajú ony predmetnosti, aktívne i pasívne sa uvedomujú, a na druhej strane O týchto predmetoch samých ako takých, ktoré sa tu črtajú a znázorňujú. Slovo „fenomén" je dvojznačné na základe podstatnej korelácie medzi javením sa a tým, čo sa v tomto jave javí.

 

s. 502

 

Fainomenon sa nazýva vlastne to, čo sa javí, ale prednostne sa tento názov používa pre javenie samo, subjektívny fenomén  (ak možno použiť tento výraz, ktorý je vystavený hrubému psychologickému neporozumeniu).

V reflexii sa stáva cogitatio, samo javenie sa predmetom, a to favo­rizuje vznik dvojzmyslu. Napokon nemusíme znovu zdôrazňovať, že pokiaľ sa hovorí o preskúmaní predmetov poznania a modov poznania, toto bádanie sa mieni vždy ako bádanie o podstate, ktoré v oblasti absolútnej danosti generálne vypracúva posledný zmysel, možnosť, podstatu predmetnosti poznania a poznania predmetnosti.

Je prirodzené, že všeobecná fenomenológia rozumu má pred sebou aj úlohu riešiť paralelné problémy korelácie hodnotenia a hodnoty atď. ...

 

 

 

Poznámka prekladateľa k Husserlovej terminológii

 

Nemecký termín reell – reelný je v tejto štúdii filozofický termín, ktorý sa používa na označenie vzťahu častí a celku alebo častí k sebe navzájom.