ĽUDSKÉ POZNANIE,
JEHO ROZSAH A HRANICE
Antológia z diel filozofov
Logický empirizmus a filozofia prírodných vied
Hrušovský, I. a kolektív
Bratislava
Vydavateľstvo politickej literatúry
1968
s. 41
III.
časť
Dostávame sa teraz k otázke, ktorá je práve opačne
zameraná ako náš úvodný prehľad o vesmíre. V tomto prehľade sme sa pokúsili byť
pokiaľ možno nestranní a neosobní; naším cieľom bolo opísať svet - nakoľko to
naše schopnosti dovoľovali - tak, ako by sa javil pozorovateľovi s vynikajúcou
schopnosťou vnímania, ktorý by sa naň pozeral zvonka. Pridŕžali sme sa skôr
toho, čo sa vie, než toho, čo my
vieme. Pokúsili sme sa podať náš opis spôsobom prehliadajúcim na okamih
skutočnosť, že aj my sme časťou vesmíru a že všetko, čo môžeme o ňom vypovedať,
závisí od jeho účinkov na nás samých, a preto je do istej miery nevyhnutne
antropocentrické. Začali sme preto so systémom galaxií a potom sme sa postupne
dostávali k našej vlastnej Galaxii, k našej vlastnej malej slnečnej sústave, k
našej vlastnej drobnej planéte, k nepatrným náznakom života na jej povrchu a
napokon, ako k vrcholu bezvýznamnosti, k telám a dušiam tých zvláštnych
bytostí, ktoré sa pokladajú za pánov tvorstva, za konečný cieľ celého
nesmierneho kozmu.
Lenže táto úvaha, ktorá zdanlivo vyúsťuje v
bezvýznamnosť človeka a všetkého, čo sa ho týka, je iba jednou stránkou pravdy.
Jestvuje aj druhá stránka, ktorú treba odhaliť úvahou celkom iného druhu. V
tejto druhej úvahe, ktorou sa máme teraz zaoberať, už sa nepýtame, čo je
vlastne vesmír, ale ako dospievame k tomu, že vieme o ňom to, čo vieme. V tejto
úvahe sa človek opäť dostáva do stredobodu ako v ptolemaiovskej astronómii. To,
čo vieme o svete, vieme na základe udalostí v našom vlastnom živote, udalostí, ktoré
nebyť sily myšlienky mali by iba čisto súkromný charakter. Malé bodky, ktoré
astronóm vidí na fotografickej doske, sú
preňho náznakmi obrovských galaxií vzdialených od neho státisíce svetelných rokov. Celá nekonečnosť
priestoru a všetky priepasti času sa odzrkadľujú
v jeho myšlienkach, ktoré sú v istom zmysle práve také nekonečné ako priestor a čas.
s. 42
Pre jeho rozum nič nie je také veľké alebo také malé,
nič nie je tak ďaleko v čase alebo priestore, aby to nemohol vhodným spôsobom
začleniť do štruktúry kozmu. Jeho sila je skoro taká malá, ako dáva tušiť jeho
drobnosť, ale vo svojich myšlienkach je neobmedzený a vyrovná sa všetkému, čo
môže pochopiť.
V nasledujúcej časti sa chcem zamerať predovšetkým na
to, aby som rozobral naše východiskové dáta a potom vzťah vedy k surovému
materiálu empírie. Dáta, z ktorých vychádzajú vedecké inferencie, sú privátnej
povahy. Keď niekto povie: ,,Vidím slnko," je to udalosť v živote toho, kto
slnko vidí, a na astronómovo slnko sa z tejto udalosti uzatvára dlhým a
namáhavým procesom. Je jasné, že keby bol svet neusporiadaný chaos, inferencie
tohto druhu by boli nemožné. Keby nejestvovala príčinná súvislosť,
nepoukazovalo by to, čo sa odohráva na jednom mieste, na niečo, čo sa odohralo
na inom mieste, a moje skúsenosti by nevypovedali nič o udalostiach, ktoré nie
sú v mojom vlastnom životopise. Nás bude teraz zaujímať práve tento proces,
ktorý vedie od privátnych zmyslových zážitkov a myšlienok k neosobnej vede.
Cesta je dlhá a kamenistá a cieľ musíme mať pevne pred očami, ak sa nám nemá
zdať príliš namáhavou. Kým však túto cestu nemáme za sebou, nemôžeme správne
pochopiť ani rozsah, ani podstatné hranice ľudského poznania.
Inferencie, o ktoré sa v tomto skúmaní opierame a ktoré
logika má podrobnejšie rozoberať v šiestej časti, líšia sa od inferencií
deduktívnej logiky a matematiky tým, že sa nedajú dokázať, t. j. sú to
inferencie, ktoré aj keď sú premisy pravdivé a usudzovania správne, nezaručujú
pravdivosť záveru, ale ho majú v určitom zmysle a do určitej miery robiť
„pravdepodobným". Okrem matematiky sú takmer všetky inferencie, o ktoré sa
skutočne opierame, tohto druhu. V niektorých prípadoch je inferencia taká
silná, že dosahuje takmer praktickú istotu.
O strane napísanej strojom, ktorá dáva zmysel, sa predpokladá, že ju niekto
napísal, hoci ako hovoril Eddington, mohla vzniknúť náhodou tak, že nejaká
opica poskakovala po písacom stroji, a len táto možnosť zabraňuje tomu, aby
inferencia o úmyselnom pisateľovi nadobudla platnosť dôkazu. Mnohé inferencie,
ktoré prijímajú všetci vedci, sú ešte menej isté, napríklad teória, že sa zvuk
šíri vlnami. Rozličným inferenciám pripisuje zdravý rozum vedca rozličné stupne
pravdepodobnosti, nejestvuje však všeobecne uznávaný súbor zásad, pomocou
ktorých sa dajú takéto pravdepodobnosti odhadnúť. Analýzou vedeckého postupu by
som chcel systematizovať pravidlá takejto inferencie. Ideálom by bol taký druh
systematizácie, aký sa dosiahol pre deduktívnu logiku.
Doteraz; bolo obvyklé považovať každú inferenciu za
deduktívnu alebo induktívnu a pravdepodobné inferencie za synonymá induktívnej inferencie.
s. 43
Domnievam sa, že na to, aby sa bežne uznávané vedecké
inferencie mohli prijať ako platné, sú potrebné ešte buď popri indukcii, alebo
namiesto nej aj iné zásady.
Pre ten okruh otázok, ktorý chcení skúmať, môžeme ako
typické označiť tri otázky. Sú to: Aké dôvody máme na to, že veríme, po prvé,
že svet včera existoval, po druhé, že slnko zajtra vyjde, po tretie, že sú
zvukové vlny. Nepýtam sa, či sú tieto viery pravdivé, ale ktoré sú najlepšie
dôvody na to, aby sme im verili v tom prípade, ak ich považujeme za pravdivé. A
všeobecne: Prečo by sme mali veriť veciam, o ktorých nás veda ubezpečuje, ale
ktoré nie sú overené prítomným vnímaním? Odpoveď na to, ak sa nemýlim, vôbec nie
je jednoduchá.
Keď skúmame to, v čo veríme, pokiaľ ide o fakty,
konštatujeme, že sa naša viera niekedy zakladá priamo na vnímaní alebo pamäti,
zatiaľ čo v iných prípadoch je inferenciou. Obyčajnému rozumu toto rozlišovanie
nerobí ťažkosti. Viera, ktorá pochádza bezprostredne z vnímania, zdá sa
bezpochybnou, a inferencie, hoci niekedy môžu byť nesprávne, považujú sa v
takýchto prípadoch za pomerne ľahko overiteľné, ak len nejde o zvlášť pochybné
veci. Viem, že môj priateľ John existuje, lebo ho často vídavam. Keď je
prítomný, viem o ňom na základe vnímania, keď je neprítomný, na základe pamäti.
Viem o existencii Napoleona, lebo som o ňom počul a čítal, a viem, a nemám
najmenší dôvod pochybovať, o vierohodnosti svojich učiteľov. Trochu menej som
si istý, pokiaľ ide o existenciu Hengista a Horsu, a oveľa menej istý, keď ide
o Zarathustru, ale tieto neistoty sa ešte pohybujú v medziach zdravého rozumu a
na prvý pohľad sa nezdá, že by nadhadzovali nejakú filozofickú otázku.
Táto primitívna dôvera sa však stratila už na
počiatočnom stupni filozofickej špekulácie, a to z veľmi zdravých dôvodov.
Zistilo sa, že na základe vnímania viem oveľa menej, ako sa najprv
predpokladalo, a že inferencie, ktorými postupujeme od pozorovaných faktov k
nepozorovaným, sú nedoriešenými otázkami. Tieto dva pramene skepticizmu treba
preskúmať.
s. 44
Je tu predovšetkým určitá ťažkosť v tom, čo je výsledkom
inferencie a čo
nie. Hovoril som práve o svojej viere, pokiaľ ide o Napoleonovu existenciu, ako
o výsledku inferencie z toho, čo som počul a čítal, ale v istom dôležitom
zmysle to nie je celkom pravda. Keď sa dieťa učí dejepis, neuvažuje takto: „Môj
učiteľ je človek bezúhonného charakteru a platený za to, aby ma naučil fakty.
Môj učiteľ hovorí, že jestvoval taký človek ako Napoleon, preto pravdepodobne
aj bol takýto človek." Keby chcelo usudzovať týmto spôsobom, ostali by mu
azda značné pochybnosti, keďže to, čo vie o morálke svojho učiteľa, je sotva
postačujúce, a v mnohých krajinách platili niekedy učiteľov za to, aby učili
opak skutočnosti. Dieťa, ak len necíti k učiteľovi nenávisť, spontánne verí
jeho slovám. Je vôbec ťažké neuveriť niečo, čo sa nám dôrazne a autoritatívne
hovorí, ako to môže každý vyskúšať sám na sebe prvého apríla, keď si z neho
niekto robí blázna. Predsa však jestvuje pre zdravý rozum rozdiel medzi tým, čo
sa nám hovorí, a tým, čo vieme sami od seba. Keď sa spýtate dieťaťa: „Odkiaľ
vieš niečo o Napoleonovi?", môže dieťa odpovedať: „Môj učiteľ mi to
povedal." Ak sa spýtate: ,,Ako vieš, že ti to tvoj učiteľ povedal ?",
môže dieťa odpovedať: „Jednoducho, lebo som to počul." Keď sa ďalej
spýtate: „Odkiaľ vieš, že si to počul?", môže hádam odpovedať: „Lebo sa
presne pamätám." Keď potom poviete: „Odkiaľ vieš, že sa na to
pamätáš?", buď stratí trpezlivosť, alebo povie: „Nuž, pamätám sa."
Kým prídele k tomuto bodu, bude dieťa obhajovať svoju vieru v jeden fakt
pomocou viery v iný fakt, napokon však narazí na presvedčenie, pre ktoré nevie
udať ďalší dôvod.
Jestvuje teda rozdiel medzi vierami, ktoré vznikajú
spontánne, a takými, pre ktoré nemožno udať ďalší dôvod. Práve tento posledný
druh viery je pre teóriu poznania nanajvýš dôležitý, pretože predstavuje
nevyhnutné minimum premís pre naše poznanie faktov. Takéto viery sa označujú aj
ako „dáta". V bežnom myslení sú skôr príčinami
iných vier než premisami, z
ktorých sa vyvodzujú iné viery. Avšak pri kritickom preverovaní našich vier,
pokiaľ ide o fakty, musíme, kde je to len možné, premeniť príčinné postupy
primitívneho myslenia na logické postupy a prijať odvodené viery len v tej
miere, v akej sa zdá druh postupov opodstatnený. Na to nám dáva zdravý rozum
dôvod, totiž že každý takýto postup zahrnuje možnosť omylu a že teda dáta majú
predsa len väčší stupeň istoty než viery z nich odvodené. Netvrdím, že dáta sú
dakedy celkom isté, ale tvrdiť toto ani nie je nevyhnutné, aby sme pochopili
dôležitosť tejto otázky pre teóriu poznania.
Diskusia o tom, čo sa mylne označovalo ako „skepticizmus
voči zmyslom", má za sebou už dlhú históriu. Veľa javov je klamlivých:
Veci, ktoré vidíme v zrkadle, môžeme považovať za „skutočné". Za istých
okolností vidia ľudia dvojmo.
s. 45
Zdá sa, že dúha sa dotýka zeme na určitom mieste, ale ak
tam prídete, nenájdete ju. Obzvlášť pozoruhodné sú v tejto súvislosti sny:
akokoľvek boli živé, keď sa zobudíme, sme presvedčení, že predmety, ktoré sme
videli, boli iluzórne. Ale vo všetkých týchto prípadoch jadro dát nie je
ilúziou, iba z nich odvodenou vierou. Moje zrakové pocity sú presne tým, za čo
ich považujem, aj keď sa dívam do zrkadla alebo vidím dvojmo. Veci na dolnom
konci dúhy skutočne vyzerajú farebne. Vo svojich snoch skutočne mám všetky
zážitky, o ktorých sa mi zdá, že ich mám; iba veci mimo môjho ducha nie sú
také, ako si ich myslím, keď sa mi sníva. V skutočnosti nejestvujú zmyslové
klamy, iba omyly v interpretácii zmyslových dát ako znakov iných vecí mimo nich
samých. Alebo, aby sme sa vyjadrili presnejšie, nejestvuje dôkaz na existenciu
zmyslových klamov.
Každý zmyslový zážitok bežného druhu je spojený s
rozličnými vierami a očakávaniami. Keď napríklad vidíme a počujeme lietadlo,
máme nielen zrakový pocit a sluchový pocit bzučania. Spontánne a bez vedomého
uvažovania vysvetľujeme to, čo vidíme a počujeme, a doplňujeme ho zvyčajnými
dodatkami. V akej miere to robíme, ujasní sa vtedy, keď urobíme nejakú chybu,
keď napríklad to, čo sme považovali za lietadlo, prejaví sa ako vták. Poznám
cestu, ktorou som často išiel vozom; na určitom mieste bola zákruta, kde priamo
pred cestou bola biela, vápnom natretá stena. V noci pri pohľade na túto stenu
bolo veľmi ťažké nepovažovať ju za cestu vedúcu priamo na kopec. Správna
interpretácia, že je to dom, a nesprávna, že je to cesta vedúca na kopec, bolí
obidve v určitom zmysle inferencie vyvodené zo zmyslových dát, neboli však
inferencie v logickom zmysle, keďže sa uskutočňovali bez vedomého mentálneho
procesu.
Proces spontánnej interpretácie zmyslových zážitkov
označujem ako „animálna inferencia". Keď pes počuje, že ho volajú
hláskami, na ktoré je navyknutý, obzrie sa a beží v smere zvuku. Môže podľahnúť
klamu ako pes, ktorý na embléme gramofónových platní „His master's voice"
(„Hlas jeho pána") sa díva do gramofónu. Keďže však inferencie tohto druhu
sa vytvárajú opakovanou skúsenosťou, ktorá vedie k vzniku návykov, musela byť
inferencia psa v minulosti zvyčajne správna, veď ináč by sa tento návyk nebol
vytvoril. Keď začneme takto uvažovať, nájdeme sa v očakávaní rozličných vecí,
ktoré sa aj naozaj stanú, hoci by bolo logicky možné, aby sa nestali, napriek
výskytu zmyslových zážitkov, ktoré dávajú podnet k očakávaniam. Úvaha o
animálnej inferencii dáva nám takto východiskovú zásobu vedeckých zákonov, ako
napríklad ,,psy brešú". Tieto začiatočné zákony sú obyčajne trochu
nespoľahlivé, ale pomôžu nám urobiť prvé kroky v smere vedy.
s. 46
Bežné zovšeobecnenia, ako „psy brešú", stávajú sa
explicitne vierami, ak sa už predtým vyvinuli návyky, ktoré možno označiť za
predrečovú formu tejto viery. Aký druh návyku sa vyjadruje slovami ,,psy
brešú"? Neočakávame, že brešú stále, ale očakávame, že ak zo seba vydávajú zvuky, brešú alebo vrčia. Psychologicky indukcia
nepostupuje tak ako v učebniciach, v ktorých sa predpokladá, že sme najprv
spozorovali určitý počet prípadov, v ktorých psy brechali, a potom vedome prešli
k zovšeobecneniu. Skutočnosť je tá, že sa generalizácia vo forme návyku očakávania
objavuje na nižšej úrovni, ako je vedomá myšlienka, takže keď začneme vedome
uvažovať, môžeme zistiť, že veríme generalizáciám, síce nie výslovne na základe
evidencie, ale predsa ako výraz toho, čo je obsiahnuté v našom zvyku
očakávania. Toto je opis vzniku viery, nie jej ospravedlnenie.
Tento stav vecí by som chcel ešte lepšie objasniť.
Najprv je opakovaná skúsenosť brešúcich psov, potom zvyk očakávať brechot,
potom, vyjadrujúc tento zvyk slovami, viera vo všeobecný výrok ,,psy
brešú". Nakoniec prichádza logik, ktorý sa nepýta: „Prečo to verím?",
ale: „Aký dôvod je predpokladať, že je to pravda?" Dôvod na to, ak vôbec
jestvuje, musí zrejme pozostávať z dvoch
častí: po prvé, z faktov vnímania, ktoré pozostávajú z rozličných príležitostí,
pri ktorých sme počuli psy brechať; po druhé, z nejakej zásady, ktorá
ospravedlňuje zovšeobecnenia pozorovaných prípadov v zákon. Lenže tento
logický proces historicky nepredchádza našej viere, iba nasleduje po nej v
množstve zovšeobecnení zdravého rozumu.
Preklad animálnych inferencií do slovných generalizácií
sa v bežnom myslení uskutočňuje iba veľmi nepresne, a to aj v myslení mnohých
filozofov. V tom, čo sa považuje za vnímanie vonkajších predmetov, je mnoho zo
zvykov, vytvorených minulými skúsenosťami. Vezmime napríklad svoju vieru v
stálosť vecí. Keď vidíme psa alebo mačku, stoličku alebo stôl, nepredpokladáme,
že vidíme niečo, čo má iba chvíľkovú existenciu. Sme presvedčení, že to, čo
vidíme, má minulosť a budúcnosť primeraného trvania. Nemyslíme si to o všetkom,
čo vidíme. Od blesku, rakety alebo dúhy očakávame, že zase rýchlo zmiznú. Lenže
skúsenosť nás viedla k tomu, aby sme očakávali, že obyčajné pevné predmety,
ktorých sa môžeme dotýkať a vidieť ich, sú zvyčajne trvácne a pri vhodných
príležitostiach sa ich môžeme opäť dotknúť a vidieť ich. Veda posilňuje túto
vieru tým, že prípady, keď ide zjavne o zmiznutie takéhoto predmetu, vysvetľuje
ako premeny na plynnú formu. Lenže viera v akési trvanie, okrem výnimočných
prípadov, predchádza vedeckej poučke o zachovaní hmoty a pred ňou samou však
už jestvuje animálne očakávanie, že bežné predmety môžeme znova vidieť, ak sa
pozrieme na správne miesto.
s. 47
Vyplňovanie jadra pocitov animálnymi inferenciami, kým
sa nestane tým, čo nazývame „vnemom", je analogické s vyplňovaním telegrafických
tlačových správ v redakciách novín. Korešpondent telegrafuje jediné slovo
„kráľ" a v novinách vytlačia: „Jeho Výsosť kráľ Juraj VI." Pri takomto
postupe je, prirodzene, určité nebezpečenstvo; keďže korešpondent mohol vo
svojej správe mať na mysli azda pána Mackenzie Kinga (angl. king - kráľ. prekl.). Súvislosť by však v bežných podmienkach
určite vylúčila takýto omyl, no možno si predstaviť také podmienky, v ktorých
by tak nebolo. Vo sne vypíname holú správu svojich zmyslov nesprávne a iba
súvislosť bdelého stavu nám ukáže náš omyl.
Analógia so skráteným tlačovým telegramom je veľmi
priliehavá. Predpokladajme napríklad, že vidíte svojho priateľa pri okne
prichádzajúceho vlaku a trocha neskôr ho vidíte na nástupišti, ako vám ide v
ústrety. Fyzikálne príčiny týchto vašich vnemov (a ich interpretácie) sú
určité svetelné znaky, prechádzajúce medzi vami a vaším priateľom. Lenže
všetko, na čo fyzika ako taká dovoľuje usudzovať z prijatých signálov, je, že niekde na obzore bolo vyžarované alebo
reflektované alebo lomené alebo rozptýlené svetlo príslušných farieb. Zrejme by
taká istá vynaliezavosť, ktorej vďačíme za kino, dokázala aj to, aby niekto mal
tie isté pocity aj v neprítomnosti svojho priateľa, a v tom prípade, pravda, by
podliehal klamu. Ale takéto zdroje klamu nemôžu byť časté, alebo aspoň doteraz
nemohli byť časté; keby totiž boli časté, neboli by sme si vytvorili zvyky
očakávania a vieru v súvislosti, ako sme to fakticky vytvorili. V
predpokladanom príklade dotyčný človek na stanici je si celkom istý, že vidí
pred sebou svojho priateľa, že tento existoval aj v čase, ktorý uplynul medzi
okamihom, keď ho videl pri okne a potom neskôr na nástupišti, a že urobil
súvislú cestu v priestore od jedného miesta k druhému. Nepochybuje o tom, že
to, čo videl, bolo niečo pevné, a nie nedotknuteľný predmet ako dúha alebo
mračno. A tak, hoci správa, ktorú dostali zmysly, obsahuje (takrečeno) iba
niekoľko hesiel, duševné a fyzické zvyky človeka spôsobujú, že ich človek
spontánne a bez premýšľania rozširuje na súvislú depešu, poskytujúcu hojné
informácie.
Toto rozšírenie jadra pocitov, ktorým sa vytvára to, čo
trochu pochybne nazývame „vnemom", zrejme si zasluhuje dôveru iba potiaľ,
pokiaľ naše asociačné návyky prebiehajú paralelne s procesmi vonkajšieho
sveta. Mraky, na ktoré sa pozeráme z nejakého vrchu, môžu vyzerať ako jazero
alebo snehové pole a len pozitívna znalosť, že to tak nie je, bráni pozorovateľovi,
aby svoje zrakové pocity neinterpretoval takto. Kto nie je zvyknutý na
gramofón, ochotne uverí, že hlas, ktorý počuje za dverami, pochádza od osoby
nachádzajúcej sa v izbe, do ktorej chce práve vstúpiť.
s. 48
Nejestvuje nijaká výrazná hranica vo vynachádzaní
dômyselných prístrojov, ktoré by boli
schopné klamať neopatrného. Vieme, že ľudia, ktorých vidíme v kine na plátne, v
skutočnosti nie sú tam, hoci sa pohybujú, rozprávajú a správajú sa tak, že sa
podobajú ľudským bytostiam. Keby sme to však nevedeli, bolo by nám spočiatku
ťažké to uveriť. Teda to, o čom sa zdá, že to vieme pomocou zmyslov, môže nás
klamať, keď sa okolie líši od toho, čo na základe minulej skúsenosti očakávame.
Z týchto úvah vyplýva, že nesmieme považovať za dáta
všetko, čo zdravý rozum nekriticky prijíma, to, čo je dané vo vnímaní. Len
pocity a spomienky sú spoľahlivé dáta pre naše poznanie vonkajšieho sveta. Z
nášho zoznamu dát musíme vylúčiť nielen veci, ktoré vedome získavame
inferenciou, ale aj všetko to, čo je výsledkom animálnych inferencií, ako
napríklad predpokladanú tvrdosť nejakého predmetu, ktorý sme videli, ale
neohmatali. Je pravda, že všetky naše ,,vnemy", tak ako sú, sú dátami pre
psychológiu. Na základe skúsenosti v ten alebo onen predmet naozaj veríme. Keď
však ide o poznanie vecí mimo nášho vedomia, musíme sa obmedziť iba na pocity
ako dáta. Táto nevyhnutnosť je dôsledkom toho, čo vieme o fyzike a fyziológii.
Ten istý vonkajší podnet, keď sa dostane do mozgu dvoch ľudí s rozličnými
skúsenosťami, vyvolá rozličné účinky, a na vonkajšie príčiny možno usudzovať
len z toho, čo majú tieto rozličné účinky spoločné. Ak namietneme, že aj pravda
fyziky a fyziológie je pochybná, je situácia ešte horšia. Lebo ak sú výsledky
týchto vied nepravdivé, potom, pokiaľ ide o vonkajší svet, vôbec na nič
nemôžeme usudzovať na základe svojich skúseností. Predsa však v celej tejto
práci vychádzam z predpokladu, že vedy majú, vcelku vzaté, pravdu.
Ak definujeme „dáta" ako „skutočnosti, o ktorých,
nezávisle od akejkoľvek inferencie, sme oprávnení mať takmer úplnú
istotu", z toho, čo sme doteraz uviedli, vyplýva, že všetky moje dáta sú
udalosti, ktoré sa stali mne, a že sú fakticky to, čo by sa všeobecne dalo
nazvať udalosťami v mojom vedomí. Toto je názor, ktorý bol charakteristický pre
britský empirizmus, ale ktorý väčšina kontinentálnych filozofov zamieta a ktorý
Deweyho stúpenci ani väčšina logických pozitivistov ani teraz neprijímajú.
Keďže táto otázka má veľký význam, chcem objasniť dôvody, ktoré mňa samého
presvedčili, pričom stručne zopakujem aj tie, ktoré som už uviedol.
Sú tu, po prvé, argumenty na úrovni zdravého rozumu,
ktoré pochádzajú z ilúzií, zrakových porúch, odrazu a lomu svetla atď., no predovšetkým
zo snov, že snívame. Minulú noc sa mi snívalo, že som bol v Nemecku, v dome, z
ktorého bol výhľad na zrúcaniny kostola. Vo svojom sne som najprv predpokladal,
že kostol bol zbombardovaný v poslednej vojne, ale potom ma informovali, že ho
zbúrali už za čias náboženských vojen v šestnástom storočí.
s. 49
Kým som spal, všetko to malo takú istú presvedčivú silu
ako zážitky v bdelom stave. Mal som skutočne svojou podstatou nelíšila od
skúsenosti, ktorú máme, keď vidíme zrúcaný kostol v bdelom stave. Z toho
vyplýva, že skúsenosť, ktorú označujem „vidieť kostol", nie je dostatočným
dôkazom toho, že tam kostol skutočne je, keďže sa môže vyskytnúť aj bez toho,
že by jestvoval takýto vonkajší predmet - ako to vo svojom sne predpokladám.
Mohlo by sa namietnuť, že v sne si síce môžem myslieť, že bdiem, no vtedy, keď sa zobudím, viem, že bdiem. Nemôžem však pochopiť, odkiaľ by som získal takúto
istotu. Už sa mi často snívalo, že som sa zobudil, naozaj raz po narkóze sa mi
to v priebehu jediného sna snívalo asi stokrát. Zavrhujem sny fakticky len
preto, že sa nehodia do rozumných súvislostí, lenže tento argument nemusí byť
rozhodujúci ako v Calderonovej veselohre La
Vída es Sueňo (Život ako sen). Neverím, že teraz práve snívam, ale nemôžem
to dokázať. Predsa som si však celkom istý, že získavam určité skúsenosti, či
už vo sne alebo v bdelom stave.
Prichádzame teraz k druhej skupine argumentov,
vyplývajúcich z fyziky a fyziológie. Dostali sa do filozofie s Lockom, ktorý
ich použil na to, aby ukázal, že sekundárne vlastnosti majú subjektívnu povahu.
Táto skupina argumentov sa môže použiť na to, aby sa o pravde fyziky a psychológie
začalo pochybovať, ja sa však chcem nimi zaoberať na základe predpokladu, že
veda má vcelku pravdu.
Keď svetelné vlny zasahujú naše oko, máme zrakový pocit,
keď zvukové vlny zasahujú naše ucho, máme sluchový pocit. Nemáme dôvod
predpokladať, že svetelné vlny sa nejako podobajú zážitku, ktorý označujeme
ako „vidieť niečo", alebo zvukové vlny skúsenosti ,,počuť nejaký
zvuk". Nemáme nijaký dôvod predpokladať, že sa fyzikálne zdroje svetla
a zvuku podobajú našej skúsenosti viac než vlny. Ak sa vlny vytvárajú
nejakým nezvyčajným spôsobom, môže nás naša skúsenosť viesť k tomu, aby sme
usudzovali na neskoršie zážitky, o ktorých vysvitne, že ich ani nemáme. To
ukazuje, že aj pri obyčajnom vnímaní má interpretácia väčšiu úlohu, ako zdravý
rozum pripúšťa, a že nás interpretácia niekedy vedie k vytvoreniu nepravdivých
očakávaní.
Iná ťažkosť súvisí s časom. Vidíme a počujeme teraz, ale
to, čo (podľa zdravého rozumu) vidíme a počujeme, odohralo sa už predtým. Keď
nejaký výbuch zároveň vidíme i počujeme, tak ho najprv vidíme a potom počujeme.
Aj keby sme mohli predpokladať, že nábytok v našej izbe je presne taký, ako sa
nám zdá, nemôžeme to predpokladať o hmlovine, vzdialenej milióny svetelných
rokov, ktorá vyzerá ako malá škvrna, ale nie je menšia než Mliečna cesta, a z
ktorej svetlo, dosahujúce nás teraz, bolo vyslané ešte skôr, než sa na Zemi
objavili ľudské bytosti. A rozdiel medzi hmlovinou a nábytkom je iba graduálny.
s. 50
Potom jestvujú fyziologické argumenty. Ľudia, ktorí
stratili nohu, aj naďalej v nej môžu cítiť bolesť. Keď dr. Johnson vyvracal
Berkeleyho, nazdával sa, že bolesť v jeho prste na nohe, keď zakopol o kameň,
je dôkazom existencie kameňa, zdá sa však, že nebola dôkazom ani existencie
jeho prsta na nohe, lebo by ju cítil aj vtedy, keby mu boli prst amputovali.
Všeobecne možno povedať, že keď sa nerv dráždi určitým spôsobom, dostaví sa
určitý pocit bez ohľadu na to, čo spôsobuje toto dráždenie. Pri dostatočnej
šikovnosti by malo byť možné dosiahnuť, aby niekto videl celú hviezdnu oblohu
tak, že sa budú iba dráždiť jeho očné nervy, no použitý prístroj by bol veľmi
málo podobný vznešeným telesám, ktoré skúmajú astronómovia.
Tieto argumenty možno - ako som už predtým poznamenal -
interpretovať skepticky, ukázať pomocou nich, že niet dôvodu domnievať sa, že
naše pocity majú vonkajšie príčiny. Keďže však takáto interpretácia pripúšťa
aspoň to, čo sa práve pokúšam vysvetliť, že
totiž pocity sú pre fyzikov jedinými dátami, nechcem zatiaľ ďalej skúmať,
či ju možno vyvrátiť, ale chcem prejsť k veľmi podobnému spôsobu argumentácie,
ktorý je príbuzný metóde karteziánskeho pochybovania. Táto metóda spočíva v
hľadaní dát tak, že sa predbežne zavrhne všetko, o čom by sa mohlo pochybovať.
Descartes uvádza ako argument, že existencia zmyslových
predmetov môže byť neistá preto, lebo možno predpokladať, že nás zvádza nejaký
podvodný démon. My by sme mohli podvodníckeho démona nahradiť farebným filmom.
Prirodzene, práve tak isto je vraj možné aj to, že snívame. Lenže existenciu
našich myšlienok považuje Descartes za celkom nepochybnú. Keď hovorí ,,myslím,
teda som", sú základné istoty, ku ktorým - ako azda možno predpokladať -
dospel, určitými „myšlienkami" v tom širšom zmysle, v ktorom používa toto
slovo. Na svoju vlastnú existenciu usudzuje zo svojich myšlienok - je to
inferencia, ktorej platnosť zatiaľ nechceme skúmať. V tejto súvislosti sa mu
zdá nepochybným iba pochybovanie, lenže zážitok pochybovania nemá nijakú
zvláštnu výhodu pred inými zážitkami. Keď vidím žiaru blesku, môžem, ako sa
tvrdí, byť si neistý, pokiaľ ide o fyzikálny charakter blesku, ba aj pokiaľ ide
o to, čí sa mimo mňa vôbec niečo odohralo, no nemôžem v sebe vyvolať
pochybnosti o tom, že sa niečo odohralo, čo sa nazýva „vidieť žiaru
blesku", hoci by aj nebolo došlo k nijakému blesku mimo môjho zrakového
zážitku.
Nechcem tvrdiť, že som si istý všetkými svojimi
zážitkami; to by bolo iste nesprávne. Veľa spomienok je pochybných, a práve tak
je veľa slabých zmyslových zážitkov.
s. 51
Čo chcem povedať - a v tomto bode opakujem časť Descartovej argumentácie - je, že sa vyskytujú také
veci, o ktorých nemôžem v sebe vyvolať pochybnosti, a že tieto sú takého druhu,
že ak aj pripustíme existenciu nie-ja, nepatria k nemu, ale tvoria časť môjho
ja. Nie všetky z nich sú zmyslové zážitky; niektoré sú abstraktné myšlienky,
niektoré spomienky, niektoré želania, niektoré radosti alebo bolesti; všetky by
sme však bežne opísali ako mentálne udalosti v nás.
Podľa môjho názoru je toto stanovisko pravdivé, pokiaľ
ide o dáta, ktoré sú skutočnosťami. Lenže skutočnosti, ktoré sú mimo mojej
skúsenosti, môžu byť pochybné, ak sa len nedá dokázať, že ich existencia
vyplýva zo skutočností, jestvujúcich v medziach mojej skúsenosti, a zo
zákonov, o istote ktorých sa cítim byť presvedčený rozumom. To je však široká
oblasť, o ktorej by som chcel zatiaľ povedať iba niekoľko slov.
Humov skepticizmus, pokiaľ ide o vedu, vyplýval a) z
učenia, že všetky moje zmyslové dáta majú súkromnú povahu, a b) z objavu, že
reálne danosti, nech sú akokoľvek početné a dobre vybrané, logicky nikdy
neimplikujú inú reálnu danosť. Nevidím nijakú možnosť vyhnúť sa jednej alebo
druhej z týchto téz. O prvej som už hovoril. Azda by som mohol povedať, že v
tomto ohľade kladiem osobitný dôraz na argument, ktorý sa zakladá na fyzikálnej
príčine zmyslových zážitkov. Pokiaľ ide o druhú tézu, z hľadiska syntaxe je
jasná každému, kto pochopil podstatu deduktívnych argumentov. Skutočnosť,
ktorá v premisách nie je obsiahnutá, potrebuje na to, aby sa utvrdila, vlastné
meno, ktoré sa v premisách nevyskytuje. Jestvuje však iba jediná cesta, na
ktorej sa môže nové vlastné meno vyskytnúť v deduktívnom úsudku, totiž keď
postupujeme od všeobecného k zvláštnemu, ako je to v úsudku: „Všetci ľudia sú
smrteľní, teda Sokrates je smrteľný." Lenže nijaký súbor tvrdení o
skutočnostiach nie je logicky ekvivalentný všeobecnému tvrdeniu, takže ak sa
naše premisy týkajú iba skutočností, nemôžeme uplatniť tento spôsob zavedenia
nového vlastného mena. Z toho vyplýva táto téza.
Ak z uvedených
dvoch premís nechceme vyvodiť Humov skepticizmus, ostáva nám, zdá sa, iba
jediné východisko, a to tvrdenie, že medzi, premisami nášho poznania sú
niektoré všeobecné výroky alebo aspoň jeden všeobecný výrok, ktorý nie je
analyticky nevyhnutný, t. j. že hypotéza jeho nepravdivosti nie je kontradiktorická. Zásada, ktorá by ospravedlňovala
vedecké použitie indukcie, mala by takúto povahu. Potrebné je nájsť cestu, ktorá by dodala pravdepodobnosť
(nie istotu) úsudkom postupujúcim od známych skutočností k udalostiam, ktoré
ešte neboli a možno nikdy nebudú časťou skúseností usudzujúcej osoby.
s. 52
Ak sa má jednotlivec
dozvedieť niečo, čo presahuje jeho doterajšie skúsenosti, jeho zásoba
poznatkov, ktoré nezískal inferenciou, nesmie pozostávať iba zo skutočností,
ale musí obsahovať aj všeobecné zákony alebo aspoň jeden zákon, ktorý mu
umožňuje usudzovať na základe skutočnosti. A takýto zákon alebo takéto zákony
musia na rozdiel od zásad deduktívnej logiky byť syntetické, t. j. ich
pravdivosť nesmie vyplývať z toho, že ich nepravdivosť by bola
kontradiktorická. Jediná alternatíva k tejto hypotéze je úplný skepticizmus
voči všetkým inferenciám vedy a zdravého rozumu, vrátane tých, ktoré som
označil za animálne inferencie.
Solipsizmus
Učenie, ktoré sa nazýva „solipsizmus", definuje sa
bežne ako viera, že existujem iba ja sám. Lenže iba vtedy, keď má pravdu, je to
jedno učenie. Ak má solipsizmus
pravdu, vyjadruje tvrdenie, že iba ja, Bertrand Russell, existujem. Ak však
nemá pravdu a iní ľudia čítajú moju knihu, potom pre tých, ktorí túto kapitolu
čítajú, vyjadruje tvrdenie, že len oni existujú. To je názor, vyplývajúci zo
záverov, ku ktorým sme dospeli v predošlej kapitole, že totiž všetky moje
dáta, pokiaľ sú skutočnosťami, sú iba mojimi privátnymi dátami a že inferencie
z jednej alebo viacerých skutočností na iné skutočnosti nikdy nemožno logicky
dokázať. Na základe týchto záverov by bolo rozumné pochybovať o všetkom mimo
mojej skúsenosti, ako napríklad o myšlienkach ľudí a o existencii hmotných
predmetov, keď ich práve nevidím. Teda tento názor máme teraz bližšie skúmať.
Musíme začať s tým, že toto učenie presnejšie
sformulujeme a rozlíšime rôzne formy, ktoré môže nadobudnúť. Nesmieme ho
vyjadriť slovami „Iba ja existujem", lebo tieto slová nemajú jasný
význam, iba ak je to učenie nepravdivé. Ak je svet skutočne svetom zdravého
rozumu, ktorý zahrnuje ľudí a veci, môžeme vziať hocakú jednotlivú osobu a
predpokladať o nej, že si myslí, že je celým svetom. To je analogické s tým,
ako ľudia žijúci pred Kolumbom mysleli, že Starý svet predstavuje všetku pevnú
zem na našej planéte. Keď však iní ľudia a iné veci neexistujú, stráca slovo
„ja" svoj význam,- lebo je to vylučujúce a obmedzujúce slovo. Namiesto
toho, aby srne povedali; „Ja som celý svet", museli by sme povedať: „Dáta
sú celý svet." Tu by mohli byť „dáta" definované výpočtom. Potom
môžeme povedať: „Tento zoznam je úplný; okrem toho už nič
nejestvuje."
s. 53
Alebo môžeme povedať: „Nie je známe, že by bolo ešte
niečo iné." V tejto forme si toto učenie nevyžaduje predbežnú definíciu
toho, čo je ,,ja", a čo tvrdí, je dosť určité na to, aby sa mohlo
preskúmať.
Môžeme rozlišovať dva druhy solipsizmu, ktoré budem
nazývať „dogmatický" a „skeptický". Dogmatický solipsizmus tvrdí
podľa uvedenej formulácie: „Nie je nič okrem dát", kým skeptický hovorí:
„Nie je známe, že by existovalo ešte niečo okrem dát." Nejestvujú dôvody,
ktoré by hovorili v prospech dogmatickej formy, keďže je práve tak ťažko vyvrátiť
ako dokázať existenciu niečoho, čo nie je dátom. Preto už nebudem hovoriť o
dogmatickom solipsizme, ale o skeptickom solipsizme.
Je ťažké presne formulovať skeptickú formu tohto učenia.
Nie je výstižné povedať, ako sme to práve urobili, „Nie je nič známe okrem
dát", lebo niekto iný by mohol vedieť viac. Tu platí tá istá námietka ako
voči dogmatickému solipsizmu. Ak opravíme svoje tvrdenie tým, že hovoríme „Mne nie je známe nič okrem
nasledujúceho (nasleduje zoznam dát)", opäť sme zaviedli „ja", čo ako
sme už videli, nesmieme urobiť, keď definujeme toto učenie. Vôbec nie je ľahké
vyhnúť sa tejto námietke.
Nazdávam sa, že problém, ktorý sa týka solipsizmu, možno
formulovať takto: „Výroky p1, p2 . . . pn sú známe iným spôsobom ako na základe
inferencie. Možno tento zoznam urobiť tak, aby sa z neho dalo usudzovať na iné
výroky, ktoré tvrdia skutočnosti?" V tejto forme nemusíme konštatovať, že
nás zoznam je úplný alebo že obsahuje všetko, čo určitá osoba vie.
Je jasné, že odpoveď na našu otázku musí byť negatívna,
ak náš zoznam pozostáva výlučne z výrokov, ktoré tvrdia skutočnosti, a potom má
skeptický solipsizmus pravdu. Ak však náš zoznam obsahuje niečo, čo má
charakter zákona, môže odpoveď dopadnúť ináč. Tieto zákony, pravda, musia byť
syntetické. Každý súhrn skutočností možno z logického hľadiska považovať za
„celok"; podľa čistej logiky dve ľubovoľné udalosti sú vždy spolu možné a
nijaký súhrn udalostí nezahrnuje existenciu iných udalostí.
Ale skôr než budeme ďalej sledovať túto myšlienku,
chceli by sme sa zaoberať rozličnými formami solipsizmu.
Solipsizmus môže byť viac alebo menej drastický; keď sa
stane drastickejším, stane sa logickejším a zároveň aj menej neprijateľným. Vo
svojej najmenej drastickej forme akceptuje všetky moje mentálne stavy, ktoré
uznáva zdravý rozum alebo ortodoxná psychológia, t. j. nielen tie, ktorých som
si bezprostredne vedomý, ale aj tie, na ktoré sa usudzuje z čisto
psychologických dôvodov. Všeobecne sa predpokladá, že mám vždy vek slabých
zmyslových zážitkov, ktoré si nevšímam.
s. 54
Ak sú v izbe tikajúce hodiny, môžem si ich všimnúť a
môžu ma rušiť, ale spravidla si ich vôbec nepovšimnem, ani vtedy nie, keď ich
možno dobre počuť, kedykoľvek by som ich úmyselne chcel počuť. V takomto
prípade by sa, prirodzene, povedalo, že mám sluchové pocity, ktorých nie som
si vedomý. To isté sa môže väčšinou povedať o predmetoch na vonkajšom obvode
môjho vizuálneho poľa. Ak sú to dôležité veci, napríklad nepriateľ s nabitým
revolverom, uvedomím si ich rýchle a postavím ich do stredu môjho vizuálneho
poľa; ale ak sú nezaujímavé a nehybné, nevstúpia do môjho vedomia. Napriek tomu
sa zdá prirodzeným, že ich v určitom zmysle predsa len vidím.
Ten istý druh úvah sa vzťahuje aj na medzery v pamäti.
Keď listujem v starom denníku, nachádzam záznamy o pozvaniach na obed, na
ktoré som celkom zabudol, je mi však ťažko pochybovať o tom, že som vtedy mal
zážitok, ktorý by zdravý rozum opisoval tak, že som prijal pozvanie na obed.
Verím, že som kedysi bol jednoročné dieťa, hoci v mojej pamäti neostala ani
stopa po tomto čase.
Takýmito inferenciami vyvodené mentálne stavy tá
najmenej drastická forma solipsizrnu pripúšťa. Odmieta iba inferencie
vzťahujúce sa na niečo iné, ako som ja sám a moje mentálne stavy.
To však je nelogické. Princípy, ktoré sa vyžadujú, aby
som zdôvodnil inferencie z mentálnych stavov, ktorých som si vedomý, vzťahujúce
sa na tie, ktorých nie som si vedomý, sú celkom tie isté, ktoré sa vyžadujú,
aby som mohol uzatvárať na fyzikálne predmety a iné mysle. Ak sa teda máme
usilovať o logickú istotu, ktorú sa snaží dosiahnuť solipsizmus, musíme sa
obmedziť na mentálne stavy, ktorých sme si teraz vedomí. Budhu obdivovali,
pretože vedel meditovať, kým okolo neho revali tigre; keby však bol býval
dôsledný solipsista, bol by musel veriť, že rev prestal v tom istom okamihu,
keď ho prestal vnímať.
Tak sa dostávame k ďalšej forme solipsizrnu, ktorá učí,
že svet pozostáva alebo azda pozostáva len z nasledujúcich veci, a potom vypočítame,
čo práve v tom okamihu vnímame alebo mánie v pamäti. A to treba obmedziť na
všetko, čo skutočne vnímam, lebo to, čo by som iba mohol vnímať, je už vyvodené inferenciou. V tomto okamihu zisťujem,
ako môj pes spí, a ako jednoduchý človek som presvedčený, že by som ho bol
mohol vidieť v každom okamihu tejto poslednej hodiny, keďže bol stále (tak sa
domnievam) v mojom vizuálnom poli, ale v skutočnosti som si ho vôbec nevšímal.
Prísny solipsista bude musieť povedať, že keď moje oči v priebehu poslednej
hodiny spočívali bezmyšlienkovite na psovi, predsa vo mne v dôsledku toho vôbec
nič nenastalo. Lebo tvrdiť, že som mal zmyslový zážitok, ktorý som si
neuvedomil, znamenalo by pripustiť inferenciu nedovoleného druhu.
s. 55
Pokiaľ ide o pamäť, sú výsledky tejto teórie veľmi
zvláštne. Veci, na ktoré sa pamätám v jednom okamihu, sú celkom odlišné od
tých, ktoré si pripomínam v nejakom inom okamihu, avšak ortodoxný solipsista
ty mal pripustiť ako skutočné len to, čo si teraz pripomínaní. Jeho svet sa
teda bude skladať z nesúvislých úryvkov, ktoré sa menia z jedného okamihu na
druhý - keď hovorím, že sa menia, nevzťahujem to na to, čo jestvuje teraz, ale
na to, čo jestvovalo v minulosti.
Ešte však nie sme hotoví s obeťami, ktoré musí
solipsista priniesť logike, ak sa chce cítiť istý. Je celkom zrejmé, že môžem
mať spomienku bez toho, že by sa kedy muselo odohrať to, na čo teraz spomínaní;
logicky je možné, že som začal existovať len pred piatimi minútami, a to úplne
vyzbrojený všetkými spomienkami, ktoré som v tom okamihu mal. Musíme preto
chtiac-nechtiac vylúčiť udalosti, na ktoré sa pamätáme, a obmedziť svet solipsistov
na prítomné vnemy, vrátane vnemov prítomných mentálnych stavov, ktoré sú
údajne spomienkami. Pokiaľ ide o prítomné vnemy, tento najrozhodnejší typ
solipsistov (ak taký jestvuje) prijíma premisu Descartovho cogito v určitom výklade. To, čo pripúšťa, možno presne vyjadriť
len v nasledujúcej forme: „A, B, C ... sa vyskytujú." Ak označím A, B,
C... ako „myšlienky", nepridáme tým nič nového, pridáme len tým, ktorí
solipsizmus odmietajú. Dôsledného solipsistu charakterizuje skutočnosť, že ak
sa výrok „A sa vyskytuje" nachádza v jeho zozname, nikdy nie je vyvodený.
Odmieta ako neplatné všetky inferencie z jednej alebo z viacerých výrokov formy
„A sa vyskytuje" na iné výroky, ktoré tvrdia, že sa niečo vyskytuje bez
ohľadu na to, či sa pomenuje alebo opisuje. Závery takýchto inferencií môžu byť
podľa jeho názoru náhodou pravdivé alebo nepravdivé, ale nikdy nemožno vedieť,
či sú pravdivé.
Keď sme takto vyložili stanovisko solipsistu, musíme sa
spýtať, čo možno povedať v prospech neho a čo proti nemu.
Argument v prospech skeptického solipsizniu je takýto:
Zo skupiny výrokov formy „A sa vyskytuje" nie je možné na základe
deduktívnej logiky usúdiť na iné výroky, ktoré tvrdia výskyt niečoho. Ak má byť
takáto inferencia platná, musí závisieť od nejakej ne-deduktívnej zásady, ako
napríklad od zásady kauzality alebo indukcie. Lenže nijakú takúto zásadu, ani
len ako pravdepodobnú, nemožno deduktívnym spôsobom dokazovania vyvodiť zo
skupiny výrokov formy „A sa vyskytuje". (V jednej z ďalších kapitol budem
sa zaoberať dôkazom tohto tvrdenia.) Tak napríklad nemožno platnosť indukcie
vyvodiť z priebehu udalostí, ak len nepredpokladáme indukciu alebo podobný
otázny postulát. Ak sa teda, ako tvrdia empiristi, všetko naše poznanie zakladá
na skúsenosti, musí sa nielen zakladať na
nej, ale sa na ňu aj obmedziť.
s. 56
Táto úvaha, zdá sa, dokazuje, že si môžeme vybrať iba
medzi dvoma možnosťami. Alebo musíme prijať skeptický solipsizmus v jeho
najprísnejšej forme, alebo musíme pripustiť, že nezávisle od skúsenosti
poznáme jednu alebo viaceré zásady, pomocou ktorých možno aspoň s určitou
pravdepodobnosťou usudzovať z jednej skupiny udalostí na iné udalosti. Ak
volíme prvú možnosť, musíme odmietnuť zo solipsizmu oveľa viac, než sa z neho
zvyčajne odmieta. Nemôžeme nič vedieť o existencii našej vlastnej minulosti
alebo budúcnosti a nemáme dôvod na očakávania, ktoré sa vzťahujú na našu
vlastnú budúcnosť, ak vôbec nastane. Ak volíme druhú možnosť, musíme čiastočne
odmietnuť empirizmus. Musíme ďalej pripustiť, že máme vedomosť o istých
všeobecných charakteristických črtách prírodných procesov a že táto vedomosť,
ak aj pochádza zo skúsenosti, nemôže z nej byť logicky vyvodená. Musíme ďalej
pripustiť, že ak máme takéto poznanie, nie je ešte úplne rozvité. Kauzalita a
indukcia vo svojich tradičných formách nemôžu byť celkom pravdivé, a ešte vôbec
nie je jasné, čím ich treba nahradiť. Zdá sa teda, že je veľmi ťažké rozhodnúť
sa pre jednu z týchto dvoch alternatív.
Pokiaľ ide o mňa,
odmietam solipsistickú alternatívu a prijímam druhú. Pripúšťam, čo je pritom
podstatné, že solipsistickú alternatívu nemožno vyvrátiť na základe
deduktívnych argumentov. Pritom, pravda, musíme predpokladať to, čo označujem
ako „empirickú hypotézu", t. j. že všetko to, čo vieme bez inferencií,
pozostáva z toho, čo sme skúsili (alebo presnejšie, z toho, čo práve
skusujeme), spolu so zásadami deduktívnej logiky. Nikdy však nemôžeme poznať,
že empirická hypotéza je pravdivá; lebo to by bolo poznanie takého druhu, aký
hypotéza sama zakazuje. To nedokazuje, že hypotéza je nepravdivá, ale dokazuje,
že nemáme právo tvrdiť o nej, že je pravdivá. Empirizmus môže byť
naozajstnou filozofiou, ale ak ňou je, nemôžeme vedieť, že je pravdivý. Tí, čo
tvrdia, že ho poznali ako pravdivý, sami si protirečia. Nič nám teda nebráni
zavrhnúť empirickú hypotézu ab initio.
Proti solipsizmu však treba predovšetkým povedať, že je
psychologicky nemožné vyznávať ho a že vskutku ho zavrhujú aj tí, ktorí sa
nazdávajú, že sú jeho zástancami. Dostal som raz list od vynikajúcej logicky
disponovanej pani Christine Ladd Franklinovej, v ktorom písala, že je
solipsistkou a že sa čuduje, že nejestvujú aj iní solipsisti. Vzhľadom na to,
že to písala logická, čudoval som sa tomu, že sa čuduje. Okolnosť, že niečomu
nemôžem veriť, nedokazuje, že je to nepravdivé, ale dokazuje iba to, že som
neúprimný a pochabý, keď tvrdím, že tomu verím.
s. 57
Karteziánske pochybovanie má svoju hodnotu ako
prostriedok členiť naše poznanie a ukázať, čo od čoho závisí; ak ho však
ženieme príliš ďaleko, znetvorí sa na technickú hračku, pri ktorej filozofia
stráca svoju vážnosť. Čokoľvek by aj niekto uviedol v prospech opaku, a dokonca
aj keď tak sám urobím, predsa len budem stále veriť, že nie som sám celý
vesmír, a v tomto ohľade budú so mnou vskutku súhlasiť všetci ľudia, pokiaľ je
moje presvedčenie správne, že existujú aj iní ľudia.
Najdôležitejšou časťou úvah týkajúcich sa solipsizmu je
dôkaz, že je udržateľný len vo svojej najprísnejšej forme. Jestvujú rozličné
polovičaté stanoviská, ktoré nie sú celkom neprijateľné a ktoré vskutku zastávalo
mnoho filozofov. Spomedzi nich je najmenej drastický názor, že nikdy nemôžu byť postačujúce dôvody na to, tvrdiť
existenciu niečoho, o čom nikdy nikto nebude mať skúsenosť. Z toho môžeme s
Berkeleym usudzovať na neskutočnosť hmoty bez toho, že by srne popreli realitu
vedomia. Keďže však tento názor pripúšťa skúsenosti iných ľudí okrem mňa samého
a keďže tieto skúsenosti sú mi známe len na základe inferencií, považuje leda
za možné z výskytu určitých udalostí platným spôsobom usudzovať na výskyt iných
udalostí. Ale ak sa to raz pripustí, zistí sa, že nejestvuje dôvod, prečo by sa
mali vyvodené udalosti aj empiricky skúsiť. Celkom podobne treba uvažovať aj
pokiaľ ide o tú formu solipsizmu, ktorá verí, že ja sám mám minulosť a pravdepodobnú
budúcnosť. Túto vieru možno obhájiť iba vtedy, keď pripustíme také zásady
inferencie, ktoré vedú k zavrhnutiu každej formy solipsizmu.
Takto nám ostanú ako logicky udržateľné iba dve krajné
hypotézy. Buď poznáme zásady nededuktívnej inferencie, ktoré ospravedlňujú nielen
našu vieru v existenciu iných ľudí, ale aj celého hmotného sveta, vrátane tých
častí, ktoré nikdy neboli pozorované, ale vyvodené usudzovaním na základe ich
účinkov, alebo nám ostáva iba to, čo by srne mohli označiť ako ,,solipsizmus
okamihu", pričom moje poznanie ako celok je obmedzené na to, čo teraz
vnímam, vylučujúc moju minulosť a moju pravdepodobnú budúcnosť, ako aj všetky
zmyslové zážitky, ktoré si v prítomnom okamihu nevšímam. Ak si túto alternatívu
celkom ujasnime, podľa mojej mienky nikto nebude môcť statočne a úprimne prijať
túto druhú hypotézu.
Ak však zavrhneme solipsizmus okamihu, musíme sa pokúsiť
zistiť, ktoré sú tie syntetické zásady inferencie, znalosť ktorých môže zhruba
ospravedlniť naše vedecké, ako aj obyčajné viery. Touto úlohou sa budeme
zaoberať v šiestej časti. Bude však dobré získať si najprv prehľad jednak o
dátach a jednak o vedeckých vierach, interpretovaných v ich najmenej otáznej
forme.
s. 58
Pri analýze výsledkov tohto prehľadu môžeme dúfať, že
objavíme premisy, ktoré sa vedome alebo nevedome pri vedeckých úvahách
predpokladajú.
Kapitola III
Pravdepodobnostné
inferencie zdravého rozumu
„Pravdepodobnostná" inferencia je taká (opakujeme,
čo sme už predtým hovorili), pri ktorej záver ani vtedy nie je istý, ale iba
vo väčšej alebo menšej miere pravdepodobný, keď premisy sú pravdivé a postup
usudzovania bezchybný. Veda používa v praxi dva druhy inferencií, jednak čisto
matematické, jednak také, ktoré možno označiť ako „predmetné". Inferencia
z Keplerových zákonov na zákon gravitácie aplikovaný na planéty je matematická
inferencia, ale inferencia zo zdanlivých pohybov planét na Keplerove zákony je
predmetná inferencia; lebo Keplerove zákony nie sú jedinými hypotézami, ktoré
logicky zodpovedajú, pozorovaným faktom. Matematické inferencie sa dostatočne
preskúmali v priebehu posledného polstoročia. Tu by som sa chcel zaoberať práve
ne-matematickou inferenciou, ktorá vedie vždy len k pravdepodobnosti.
Zhruba budem uznával ako platnú každú inferenciu, ktorá
tvorí časť prijatej vedeckej teórie, ak len neobsahuje nejaký zvláštny omyl.
Nebudem sa zaoberať argumentmi pre skepticizmus voči vede, ale budem analyzovať
vedeckú inferenciu za predpokladu, že je všeobecne platná.
V tejto kapitole sa budem zaoberať predovšetkým
predvedeckým poznaním, ako ho stelesňuje zdravý rozum.
Pritom musíme mať na zreteli rozdiel medzi inferenciou,
ako sa rozumie v logik a tým, čo môžeme nazvať ,,animálnou inferenciou".
„Animálnou inferenciou" rozumiem to, čo sa odohráva, keď udalosť A
vyvoláva vieru B bez vedomých medzičlánkov. Keď pes zaňuchá líšku, vzruší sa,
ale neveríme, že by si povedal: „Tento pach sa v minulosti často vyskytoval v
blízkosti líšky, teda pravdepodobne aj teraz bude nablízku líška." Je
pravda, že koná tak, akoby bol takto uvažoval, ale takto uvažuje jeho telo na
základe zvyku alebo, ako sa tiež hovorí, „podmieneného reflexu". Vždy, keď
nejaká udalosť A v predchádzajúcej skúsenosti zvieraťa bola často spojená s
udalosťou B, pričom B je predmetom citového záujmu, má udalosť A tendenciu
vyvolať správanie primerané B. Tu nejestvuje vedomá súvislosť medzi A a B.
s. 59
Nie je tu nič iné, takto hádam môžeme hovoriť, ako vnímanie A a
správanie sa B. Podľa zastaraného spôsobu vyjadrovania by sme povedali, že „dojem"
z A zapríčiňuje „predstavu" B. Lenže novší spôsob vyjadrovania, ktorý sa
vzťahuje na telesné správanie a pozorovatelne zvyky, je určitejší a obsiahne
širšie pole.
Väčšinu predmetných inferencií vo vedách dostávame, na
rozdiel od čisto matematických inferencií, predovšetkým z analýzy animálnych
inferencií. Ale skôr než objasníme túto stránku nášho predmetu, pouvažujeme o
tom, akú úlohu má animálna inferencia v ľudskom správaní.
Praktické porozumenie rečí (na rozdiel od teoretického)
spadá do oblasti animálnej inferencie. Porozumenie nejakého slova pozostáva
prakticky a) z účinkov pri jeho počutí a b) z príčin, pre ktoré ho vyslovujeme.
Porozumieme slovu „líška", keď pri jeho počutí cítime podnet konať tak,
ako by sme konali v prítomnosti líšky, a naopak, pri pohľade na líšku cítime
podnet vysloviť slovo „líška". Lenže súvislosti medzi líškami a slovom
líška si vôbec nemusíme byť vedomí. Inferencia zo slova na líšku a z líšky na
slovo je animálna inferencia. Vec sa iná ináč, ak ide o učené slová, ako napríklad
o slovo „dodekaéder". Význam takýchto slov sa naučíme slovnou definíciou,
a v takých prípadoch sa slovo a význam spájajú najprv vedomou inferenciou a
len neskôr sa stáva toto spojenie zvykom.
Slová sú zvláštnym prípadom znakov. Môžeme povedať, že pre určitý daný organizmus O je člen
triedy stimulov A znakom pre nejaký
člen triedy predmetov B, keď objavenie sa stimulu triedy A v organizme O vyvolá
reakciu, ktorá zodpovedá predmetu triedy B. To, pravda, ešte nie je celkom
presné. Ale skôr než sa vynasnažíme dosiahnuť väčšiu presnosť, chceme sa
venovať konkrétnemu príkladu, azda „Niet dymu bez ohňa“.
Skôr než možno vyriecť toto príslovie, treba prejsť
rozličnými stupňami. Po prvé, treba mať opätovné skúsenosti tak s dymom, ako
aj s ohňom, a to buď súčasne, alebo aspoň v bezprostrednom časovom slede.
Pôvodne vyvolala každá skúsenosť svoju vlastnú reakciu; pri dyme napríklad
začneme ňuchať a pri ohni utekáme preč. Časom sa však vytvára zvyk a potom už
dym vyvoláva útek. (Mám pritom na mysli okolie, kde sa často vyskytujú lesné
požiare.) Nejaký čas po tom, čo sa prvý raz vytvorí tento zvyk, vytvárajú sa
dva nové zvyky: dym vyvoláva slovo „dym" a oheň slovo „oheň". Ak sú
dané tieto tri zvyky - že dym vyvoláva reakciu, ktorá zodpovedá ohňu, že dym
vyvoláva slovo „dym" a oheň slovo „oheň" - sú dané predpoklady pre
vytvorenie štvrtého zvyku, že totiž slovo „dym" vyvoláva slovo
„oheň". Ak o tomto zvyku uvažuje človek,
ktorý má sklon k filozofii, môže to viesť k vytvoreniu príslovia „Niet
dymu bez ohňa".
s. 60
Približne taký je náčrt veľmi zložitého procesu.
V uvedenom príklade ja, ak sú dané všetky tieto zvyky,
dym znakom pre oheň, slovo „dym" znakom pre dym a slovo „oheň"
znakom pre oheň. Možno azda predpokladať, že vzťah medzi znakmi je často
tranzitívny, t. j. keď A je znakom pre B a B je znakom pre C, aj A je znakom
pre C. To nebude vždy takto, ale bude tak spravidla, keď znakové vzťahy medzi
A a B a medzi B a C sú v organizme zvieraťa veľmi upevnené. V tom prípade teda,
keď slovo „dym" je znakom pre dym a dym znakom pre oheň, bude aj
slovo „dym“ odvodeným spôsobom
znakom pre oheň. Napokon, ak oheň vyvoláva slovo
„oheň", slovo „dym" sa slané odvodeným spôsobom príčinou slova
,,oheň".
Postavme nasledujúcu definíciu: organizmus O má
„predstavu" o predmete druhu B, keď jeho konanie zodpovedá B, hoci pre
zmysly nie je prítomný predmet druhu B, To si však vyžaduje určité obmedzenie.
,,Predstava" nemusí vyvolať všetky tie
reakcie, ktoré by vyvolal sám predmet. To práve máme na mysli, keď hovoríme, že
nejaká predstava môže byť slabá alebo málo živá. Je možné, že nič nie je dané
okrem slova „B". Budeme teda hovoriť, že predstava B sa vyskytuje v
organizme O, kedykoľvek O prejavuje známky
reakcie prislúchajúcej iba B a nijakému inému, predmetu.
Teraz môžeme povedať, Zo A je znakom pre B, keď A
vyvoláva ,,predstavu" B.
Použili sme výraz „prislúchajúce" a tento výraz
vyžaduje ďalšiu definíciu. Nemôže sa definovať teleologicky ako „užitočné pre
organizmus" alebo podobne. Reakcia „prislúchajúca", čiže „príslušná
B", je pôvodne tou reakciou, ktorá sa vyvoláva prítomnosťou B pre naše
zmysly, nezávisle od nadobudnutých zvykov. Bolestný výkrik pri dotyku niečoho
veľmi horúceho je v tomto zmysle príslušnou reakciou. Z našej definície
príslušných reakcií však nemôžeme celkom vylúčiť získané vlastnosti. Lebo
vysloviť slovo „líška", keď vidíme líšku, je príslušnou reakciou. Musíme
však poznamenať: Nejestvuje situácia, na ktorú bez získaných zvykov reagujeme
slovom „líška". Môžeme sa preto rozhodnúť rátať medzi „príslušné"
reakcie tie, ktoré vystupujú ako výsledok zvyku v prítomnosti predmetu B, ale
sa nevyskytujú spontánne a neprejavujú sa ako zvykové reakcie na nič iné okrem
B, iba ak by boli výsledkom kombinácie zvykov.
Predchádzajúca úvaha viedla k definícii toho, čo možno nazvať
„subjektívnymi" znakmi, keď totiž A vyvoláva predstavu B. Na druhej strane
môžeme povedať, že A je „objektívnym" znakom pre B, keď skutočne B, a
nielen predstava B nasleduje po A alebo sprevádza A.
s. 61
Zhruba môžeme povedať, že organizmus sa mýli zakaždým,
keď subjektívny znak nie je zároveň objektívnym znakom. Ale takéto
konštatovanie nie je presné bez obmedzenia.
Obmedzenie je nevyhnutné preto, lebo musíme rozlišovať
medzi predstavou, ktorá je sprevádzaná vierou, a predstavou, ktorá existuje
len ako taká. Keď niekto má dvoch priateľov, ktorí sa volajú Box a Kox, je
pravdepodobné, že pohľad na Boxa v ňom vyvoláva predstavu Koxa, ale nie vieru,
že Kox je prítomný. Zdá sa mi, že mať predstavu bez viery je zložitejšou
udalosťou ako mat predstavu v spojitosti s vierou. Predstava je podnetom alebo
zahrnuje podnet (nechcem sa o tom škriepiť, ktoré z týchto dvoch) pre vykonanie
určitého skutku. Ak sa podnetu nebráni, vystupuje predstava v spojitosti s
vierou, ak sa mu však bráni, máme len predstavu ako takú. V prvom prípade
môžeme predstavu označiť za ,,účinnú", v druhom za „suspendovanú".
Omyl je spojený iba s účinnými predstavami.
Ide teda o omyl, keď subjektívny znak vyvoláva účinnú predstavu, hoci medzi
znakom a predmetom predstavy niet príčinnej súvislosti.
Omyl je podľa tohto chápania pred intelektuálny; na to,
aby mohol vzniknúť, vyžadujú sa iba telesné zvyky. Omyl je, keď vták narazí do
skla obloka, ktoré nevidí. My všetci si tvoríme, presne ako vták, veľmi rýchle
viery, ktoré keď sú mylné, veľmi rýchle vedú k bolestivým zážitkom. Vedecká
metóda, ako sa nazdávam, pozostáva predovšetkým z toho, vylúčiť také viery,
ktoré z dobrých dôvodov treba považovať za zdroj bolestivých zážitkov, zato
však zachovať si tie, voči ktorým nemožno vyhranenú námietku.
Pri všetkom, čo som povedal, kauzálne som predpokladal
zákony druhu „A zapríčiňuje B", pričom A a B sú triedami udalostí. Takéto
zákony nikdy nie sú celkom pravdivé. Pravdivé zákony sa dajú vyjadriť len
diferenciálnymi rovnicami. Ale určite nemusia byť nevyhnutne celkom pravdivé.
Čo potrebujeme, je len toto: ,,V značne viac ako v polovici prípadov, v ktorých
vystupuje A, vystupuje súčasne alebo krátko nato aj B." V dôsledku toho sa
stáva B pravdepodobným, len čo vystupovalo A, a to je práve to, čo požadujeme.
Predpokladal som, že keď v histórii určitého organizmu B často nasledovalo po
A, A bude sprevádzané predstavou B alebo že predstava B bude rýchlo nasledovať
po A, pričom predstavou B treba rozumieť podnet ku konaniu, ktoré by malo byť
spôsobené samým B. Tento zákon je nevyhnutne trochu vágny. Ak A a B pôsobia
vzrušujúco na organizmus, môže jediný prípad ich stretnutia stačiť na to, aby
sa vytvoril zvyk; ak takéto vzrušenie nenastane, vyžaduje si to možno veľa
prípadov.
s. 62
Stretnutie čísla 54 s číslami 6-krát 9 má pre väčšinu
detí málo vzrušujúci význam; z toho pramení ťažkosť naučiť sa násobilku.
Naproti tomu však príslovie „Kto sa raz popálil, ten sa bojí ohňa"
ukazuje, ako ľahko sa vytvára zvyk, keď je vzrušenie veľké.
Ako z uvedeného vyplýva, veda sa začína tým, a musí sa
tým začať, že robí dosť hrubé zovšeobecnenia, ktoré sú iba približne pravdivé a
z ktorých početné jestvujú už ako animálne inferencie skôr, než sa formujú v
slovách. Proces prebieha takto: v určitom počte prípadov B nasleduje po A,
potom je A sprevádzané očakávaním udalosti B, a potom nasleduje (pravdepodobne
oveľa neskôr) výslovný súd ,,A je znakom pre B", a iba vtedy, keď už
jestvuje množstvo takýchto súdov, môže sa začať veda. Potom prichádza Hume so
svojou otázkou, Či môžeme považovať A za objektívny znak pre B, alebo čo len
predpokladať, že ho aj naďalej máme považovať za znak pre B. To je náčrt
psychológie tejto oblasti. Bezprostredne nemá
nič do činenia s jej logikou.
Rozdiel medzi animálnou inferenciou a vedeckou inferenciou,
aby sme to ešte raz zopakovali, je takýto: pri animálnej inferencii vyvoláva
vnem A predstavu B, ale tejto súvislosti nie sme si vedomí. Vedecká inferencia
(rovnako, či je platná alebo nie) je sprevádzaná vierou, ktorá zahrnuje tak A,
ako aj B a ktorú som vyjadril slovami „A je znakom pre B". Iba táto
jednoduchá viera, ktorá vyjadruje súvislosť medzi A a B, odlišuje to, čo sa
bežne označuje ako inferencia, od toho, čo ja nazývam animálnou inferenciou. Je
však dôležité povšimnúť si, že viere vyjadrujúcej súvislosť vo všetkých naj
elementárnej ši ch prípadoch predchádza zvyk animálnej inferencie.
Vezmime si ako príklad vieru v existenciu viac alebo
menej trvanlivých predmetov. Pes, ktorý vidí svojho pána pri rôznych príležitostiach,
reaguje spôsobom, ktorý má niektoré trvalé črty. Toto je pozorovateľný fakt,
ktorý vyjadrujeme, keď povieme, že pes „znovu pozná" svojho pána. Keď pes
hľadá neprítomného pána, zahrnuje to niečo viac ako znovupoznanie. Je ťažké
vyhnúť sa neprimeranému intelektualistickému spôsobu vyjadrovania, aby sme
opísali, čo sa v takomto prípade odohráva. Mohli by sme byť v pokušení povedať,
že tu ide o želanie nahradiť predstavu o nejakom predmete dojmom o tomto
predmete, ale to je taká veta, ktorá, zdá sa, hovorí veľa, no predsa len málo.
Najjednoduchší pozorovateľný fakt, ktorý vyjadruje, že zvieraťu sa niečo
žiada, je jeho nepokojné správanie sa, kým sa nevytvorí určitá situácia, a
potom pomerný pokoj. Jestvujú aj fyziologické fakty týkajúce sa sekrécií
žliaz, ktoré použil Pavlov. Nepopieram, že
psy majú skúsenosti, ktoré sa viac-menej podobajú našim, keď máme nejaké
želanie, to je však inferencia z ich správania sa, nie dátum.
s. 63
To, čo pozorujeme, možno zhrnúť tak, že určitá časť
správania sa psa tvorí jednotu tým, že je vo vzťahu k jeho pánovi, podobne ako aj správanie sa planéty tvorí jednotu
tým, že je vo vzťahu k Slnku. V prípade planéty neusudzujeme, že „myslí"
na Slnko, no v prípade psa väčšina z nás vyvodzuje takýto záver. Ale to je
rozdiel, ktorým sa ešte nemusíme zaoberať.
Ak sa teraz obrátime k reči, je iba prirodzené, že máme
len jediné slovo pre tie črty okolia, ktoré sú navzájom tak spojené ako zjavy
pána z hľadiska psa. Reč má vlastné mená pre veci, s ktorými sme najužšie
spojení, a všeobecné mená pre iné predmety. Vlastné mená stelesňujú
metafyziku zdravého rozumu, ktorá predchádza reči ako animálna inferencia.
Berme takéto detské otázky, ako: „Kde je moja mamička?“, „Kde je moja lopta?“
Predpokladajú, že matky a lopty, aj keď nie sú pre zmysly prítomné (dané),
predsa existujú a môžu byť zmyslovo vnímané, keď sa správame príslušným
spôsobom. Táto viera v trvalé alebo kvázi
trvalé predmety sa zakladá na znovupoznaní a v určitom zmysle predpokladá
pamäť. Nech je to akokoľvek, zrejme dieťa má už vtedy, keď začne hovoriť, zvyk stále reagovať na určitú
skupinu podnetov podobným spôsobom a vytvára si z toho, keď o tom neskôr
uvažuje, vieru v existenciu trvalých predmetov v zmysle zdravého rozumu. To
isté muselo vo veľmi značnej miere
platiť pre ľudstvo, keď vytváralo reč. Metafyzika o viac alebo menej trvalých
predmetoch spočíva na základe slovnej zásoby a syntaxe každej reči a je aj
základom pojmu substancia. Jediné, čo chcem v tejto chvíli objasniť, je, že
všetko to vyplýva z intelektualizovania animálnej inferencie, ktorá je zase
obsiahnutá v znovupoznaní.
Teraz prichádzam k pamäti. O pamäti - ako sa nazdávam - treba povedať, že jej všeobecná, hoci nie bezpodmienečná
spoľahlivosť je predpokladom vedeckého poznania, ktorá je nepostrádateľná, ak
máme vedu v jej podstate považovať za pravdivú. Argumentmi, ktoré nepredpokladajú
pamäť, nemožno však tento predpoklad dokázať ani ako pravdepodobný. Ešte
jasnejšie: Keď sa pamätám na nejakú udalosť, je pravdepodobné, že to, na čo sa
pamätám, aj sa skutočne stalo, a stupeň pravdepodobnosti možno odhadnúť podľa
živosti mojej spomienky.
Pokúsme sa objasniť si najprv, čo to logicky znamená,
keď hovoríme, že pamäť je predpokladom poznania. Bol by to omyl, keby sme
chceli vysloviť všeobecný výrok tejto formy: „To, na čo sa pamätáme, pravdepodobne
sa aj stalo." Naopak, každý jednotlivý prípad rozpamätania sa je
predpokladom. To teda znamená, že máme vieru v minulé udalosti, ktoré nie sú
vyvodené z iných vier, ktorých by sme sa však predsa len nemali vzdať bez
veľmi nevyhnutných dôvodov (mám tu na mysli ľudí, ktorí sú oboznámení s
vedeckou metódou a sú veľmi opatrní, pokiaľ ide o to, čomu veriť).
s. 64
Nevyhnutné dôvody musia nevyhnutne zahrnovať jeden
alebo viaceré vedecké zákony, ako aj skutočnosti, ktoré treba búd vnímať,
alebo sa na ne rozpamätať. Keď Macbethove bosorky zmiznú, Macbeth pochybuje o
tom, či ich vôbec videl, lebo je presvedčený o trvanlivosti hmotných predmetov.
Ale hoci každú spomienku možno vysvetliť nesprávne, predsa má vždy určitú váhu,
na základe ktorej ju uznávame, ak nemáme proti argumenty.
Tu treba povedať niekoľko slov o tom, v čom sú vedecké
zákony v protiklade k jednotlivým faktom. Len keď predpokladáme nejaké zákony,
môže vôbec nejaký fakt robiť druhý fakt pravdepodobným alebo nepravdepodobným.
Keď si spomeniem, že som bol včera napoludnie v Amerike, ale päť minút predtým
na Kamčatke, budem sa domnievať, že jedna z mojich spomienok musí byť omylom,
lebo mám pevnú vieru, že tú cestu nemožno urobiť za päť minút. Prečo si to však
myslím? Ako empirista som toho názoru, že vedecké zákony možno indukciou
vyvodiť z jednotlivých faktov. Ako však mám zistiť jednotlivé fakty o tom, ako
dlho trvala takáto cesta? Musím sa zrejme čiastočne spoľahnúť na svoju pamäť,
lebo ináč nebudem vedieť, že som urobil cestu. Odôvodnenie každého vedeckého
zákona koniec koncov pozostáva z jednotlivých faktov v spojení s tými zásadami
vedeckej inferencie, ktorú chcem skúmať. Keď hovorím, že pamäť je predpokladom,
myslím tým, že v faktov, na ktorých
spočívajú vedecké zákony, niektoré sa uznávajú len preto, lebo sa na ne
pamätáme; uznávajú sa však iba ako pravdepodobné a každú z týchto spomienok
možno neskôr zamietnuť, keď sa už objavili vedecké zákony, ktoré robia
jednotlivú spomienku nepravdepodobnou. K tejto nepravdepodobnosti však
dospejeme len na základe predpokladu, že väčšina spomienok je spoľahlivá.
Nevyhnutnosť pripustiť pamäť ako predpoklad možno si
ozrejmiť otázkou: Aký dôvod máme odmietnuť hypotézu, že svet vznikol iba pred
piatimi minútami. Keby sa totiž práve tak začínal, aký v tom okamihu skutočne
bol, t. j. keby obsahoval ľudí so zvykmi a spomienkami, ktoré ľudia v tom čase
skutočne mali, nejestvovala by možnosť zistiť, že práve len vznikol. Ale
logicky nie je na tejto hypotéze nič nemožné.
Nič, čo sa teraz deje, logicky nič nepredpokladá, čo sa dialo inokedy. A
prírodné zákony, na náklade ktorých usudzujeme na minulosť, závisia zase, ako
sme videli, od spomienok ako svojich odôvodnení. Preto treba fakty, na ktoré sa
pamätáme, spolu s vnímanými faktami prijať ako súčasť našich dát, hoci im
budeme spravidla pripisovať menší stupeň hodnovernosti ako faktom, ktoré práve
vnímame.
s. 65
Tu však treba urobiť istý rozdiel, ktorý nie je
bezvýznamný. Spomienka je prítomný fakt. Spomínam si teraz na niečo, čo som urobil
včera. Keď hovorím, že spomienka je predpokladom, nemyslím, že minulú udalosť,
na ktorú spomínam, môžem vyvodiť zo svojej prítomnej spomienky. To síce môže
byť v určitom zmysle pravdivé, ale v tejto súvislosti na tom nezáleží. To
dôležité však spočíva v tom, že minulá udalosť sama je predpokladom môjho
poznania. Z okolnosti totiž, že na ňu teraz spomínam, možno ju vyvodiť len
vtedy, keď predpokladám všeobecnú spoľahlivosť svojej pamäti, keď teda
predpokladám, že sa udalosť, na ktorú sa pamätám, pravdepodobne aj stala. V tom
spočíva, že spomínanie je predpokladom poznania.
Upozorňujem na to, že keď hovorím, to alebo ono je
predpokladom, tým vôbec nemyslím, že je určite pravdivé. Myslím len to, že je
to niečo, čo treba brať do úvahy, keď sa chceme dostať k pravde, ale čo samo
nie je odvedené z niečoho, čo sa považuje za pravdivé. Situácia je tá istá ako
v súdnom konaní, v ktorom si svedkovia navzájom protirečia. Každému svedectvu
prislúcha prima facie určitá váha a musíme pátrať po neprotirečivom systéme,
ktorý zahrnuje toľko týchto výrokov, ako je len možné.
Prichádzam teraz k inému zdroju poznania, totiž k
svedectvám. Nemyslím, že všeobecná spoľahlivosť svedectiev musí byť
predpokladom v zavŕšenej stavbe vedeckého poznania, ale je to predpoklad v
prvých štádiách a na základe animálnej inferencie sme náklonní v neho veriť. Ba
čo viac, myslím, že dôjdeme na to, že aj v zavŕšenej stavbe vedy je obsiahnutý
všeobecný predpoklad, ktorý sa vyžaduje, aby sa pravdepodobná spoľahlivosť
svedectiev zabezpečovala práve tak ako niektoré iné veci.
Berme najprv do úvahy argumenty zdravého rozumu, ktoré
by azda uznali aj pred súdom. Keď dvanásť ľudí, z ktorých každý práve tak často
luhá, ako hovorí pravdu, nezávisle od seba dosvedčuje určitú udalosť, majú sa
vyhliadky na to, že svedčia pravdu, ako 4095 ku 1. To možno prakticky považovať
za isté, ak len všetci dvanásti nemajú nejaký zvláštny dôvod luhať. To sa,
pravda, môže stať. Ak sa na otvorenom mori zrazia dve lode, všetci členovia
jednej posádky odprisahajú určité tvrdenie a všetci z druhej posádky opak toho.
Ak jedna z týchto dvoch lodí sa potopí s celou posádkou, bude jestvovať iba
jednotná výpoveď, ku ktorej však
skúsení právnici budú v takýchto prípadoch predsa len skeptickí. Do takýchto
úvah sa, pravda, nemusíme hlbšie púšťať, sú skôr záležitosťou právnikov ako
filozofov.
Prax zdravého rozumu sa zakladá na tom, prijať svedectvá
za pravdivé, ak nejestvuje určitý
dôvod, aby sa tak v jednotlivom prípade nerobilo. Dôvodom, hoci nie ospravedlnením tejto praxe je animálna inferencia z jedného slova alebo vety
na to, čo znamená.
s. 66
Keď je niekto na poľovačke na tigre a zaznie volanie
„tiger", dostane sa jeho telo - ak len svoje reakcie nepotlačí - do stavu,
ktorý sa veľmi podobá takému, v akom by bol, keby tigra videl. Takýto stav je vierou, že tiger je blízko. Verí teda
svedectvu muža, ktorý volal ,,tiger". Vytváranie takýchto zvykov
pozostáva s polovice z toho, že sa naučíme reč; druhou polovicou je vytváranie
zvyku volať ,,tiger", keď vidíme tigra (o jemnostiach gramatiky a syntaxe
sa tu nezmieňujem). Prirodzene, možno sa naučiť potlačiť nutkanie veriť. Môžete
napríklad dospieť k názoru, že náš spoločník je vtipkár, lenže aj potlačený
pud ešte jestvuje, a keby prestal jestvovať, prestali by sme rozumieť slovu
„tiger". To platí dokonca aj o takých suchopárnych konštatovaniach, ako
,,tigre sa nachádzajú v Indii a východnej Ázii". Azda si myslíte, že toto
konštatovanie počujete bez akéhokoľvek vzrušenia, ktoré by bolo primerané slovu
„tiger", no predsa môže u vás nasledujúcu noc vyvolať moru, z ktorej sa
zobudíte spotený, na dôkaz toho, že príslušné vzrušenie podvedome jestvovalo
ďalej.
Táto primitívna dôverčivosť voči svedectvám je práve
predpokladom úspechu reklamy. Ak nie ste neobyčajne nedôverčivý človek a ak sa
vám len dosť často a dosť dôrazne povie, že toto mydlo alebo táto politika je
najlepšia, napokon to uveríte - s tým výsledkom, že ten alebo onen sa stane
milionárom alebo diktátorom podľa toho, o aký prípad ide. Ale nechcem sa tu
púšťať do politiky, a preto ani nechcem viac hovoriť o tejto stránke viery v
svedectvá.
Svedectvá treba odlišovať od informácií, pokiaľ ide o
význam nejakého slova, hoci rozdiel nie je vždy ľahký. Naučíme sa správne
používať slovo ,,mačka", lebo naši rodičia hovoria „mačka", keď
vidíme mačku. Keby v tomto ohľade neboli dosť spoľahliví - keby totiž raz
povedali „pes", raz „krava" a inokedy zasa „krokodíl", keď
vidíme mačku, nikdy by sme sa nemohli naučiť správne hovoriť. Skutočnosť, že sa
naučíme správne hovoriť, svedčí o obvyklej hodnovernosti rodičov v tomto
ohľade. Ale zatiaľ čo z hľadiska rodičov je slovo „mačka" výrokom, z
hľadiska dieťaťa je jednoducho krokom v osvojení si rečových návykov. Až vtedy,
keď dieťa pozná význam slova ,,mačka", znamená preňho práve tak výpoveď
ako pre rodičov.
Svedectvá sú v určitom ohľade veľmi dôležité,
prispievajú totiž k zabezpečovaniu rozdielu medzi pomerne vonkajším svetom
zmyslov a vnútorným svetom myšlienok, ktoré sa už pevne vytvorili skôr, ako sa
vedecké myslenie začalo. Raz som mal prednášku pred veľkým poslucháčstvom, keď
do siene prišla mačka a ľahla si k mojim nohám. Správanie sa poslucháčov ma
presvedčilo, že som netrpel halucináciou.
s. 67
Niektoré naše skúsenosti, ale nie všetky, zdajú sa na
základe správania sa druhých (vrátane
ich svedectiev) spoločné všetkým, ktorí sa nachádzajú v určitom spoločnom
prostredí a v plnej miere ovládajú svoje zmysly. Sny, ani väčšina
„myšlienok" nemajú tento verejný charakter. Treba si všímať, že verejný
charakter napríklad hrmenia je inferenciou, a to pôvodne animálnou
inferenciou. Počujem hrmenie a osoba, ktorá stojí pri mne, hovorí:
,,Hrmí." Vyvodzujem z toho, že počuje hrmenie, a kým som sa nestal
filozofom, vykonával som túto inferenciu svojím telom, to znamená, v mojom
duchu vznikal stav viery, že dotyčný počul hrmenie, bez toho, že by som bol
prekonal príslušný „duševný" proces. Keď sa však stanem filozofom, musím
vyšetriť usudzovacie sklony môjho tela, vrátane viery vo verejnú povahu sveta,
na ktorú moje telo usudzuje z pozorovaného správania sa (najmä rečového),
ktoré sa podobá jeho vlastnému správaniu.
Z hľadiska filozofa zaujímavosť otázky spočíva nielen v
tom, či svedectvo, ktoré niekto počuje, je spojené s úmyslom byť spoľahlivé,
ale či je nejakým spôsobom určené na informovanie. Jestvujú tu rozličné stupne
v smere bezvýznamnosti. Keď počujeme herca na javisku hovoriť: ,,Zjedol som
večeru s odporom", nemyslíme, že narieka na zásobovanie, ale vieme, že
jeho tvrdeniam netreba veriť. Keď počujeme soprán z gramofónu nariekať v
žalostných tónoch nad neverou svojho milého, vieme, že v skrinke nie je dievča
a že dáma, ktorej hlas platňa reprodukuje, nevyjadruje svoje vlastné city, ale
že má iba úmysel spôsobiť nám radosť predstavovaním imaginárneho žiaľu. Potom
jestvuje tu ten škótsky duch v 18. storočí, ktorý ustavične opakoval: „Raz som
bol šťast-šťast-šťastný, ale teraz som veľmi nešťastný", ktorý nebol
napokon ničím iným ako zhrdzavenou kopijou. Nakoniec jestvujú ľudia v našich
snoch, ktorí hovoria všetko možné, o čom sme predsa, keď sa zobudíme,
presvedčení, že to nepovedal nikto.
Zo všetkých týchto dôvodov nemôžeme svedectvá len
jednoducho prijať. Ba vynára sa otázka: Prečo by sme ich mali vôbec prijať?
Závisíme tu, práve tak ako keď veríme v existenciu
zvukových a svetelných vín, od inferencie, ktorá presahuje našu skúsenosť.
Prečo však nemôže všetko to, čo sa nám zdá svedectvom, byť toho druhu, ako je
hluk spôsobený zhrdzavenou kopijou alebo rozhovory ľudí v našich snoch? Túto
hypotézu nemôžeme vyvrátiť tým, že sa odvolávanie na skúsenosť, lebo naša
skúsenosť by mohla byť tá istá, či už je táto hypotéza pravdivá alebo
nepravdivá. A pri nejakej inferencii, ktorá presahuje budúcu alebo minulú
skúsenosť, nemôžeme sa spoliehať na indukcie. Indukcia tvrdí: keď sme často
zistili, že po A nasleduje B, pravdepodobne aj najbližšie zistíme, že po A nasleduje B. Je to zásada, ktorá sa drží úplne v
rámci skutočnej alebo možnej skúsenosti.
s. 68
V prípade svedectva závisíme od analógie. Správanie sa tiel iných ľudí - najmä ich rečové správanie - pozoruhodným sa podobá nášmu, a naše
vlastné správanie je pozoruhodným spôsobom spojené s „mentálnymi" javmi.
(V danom okamihu nejde tak ani o to, čo rozumieme výrazom „mentálne".)
Preto usudzujeme, že aj správanie sa iných ľudí je spojené s „mentálnymi"
javmi. Ale presnejšie, prijímame to spočiatku ako animálnu inferenciu a
vynachádzame argument o analógii dodatočne, aby sme rozumovou úvahou
ospravedlnili už
Analógia sa však líši od indukcie - aspoň v tom zmysle,
v ktorom ja používam tieto výrazy - tým, že analogickú inferenciu, keď presahuje
skúsenosť, nemožno overiť. Nemôžeme vniknúť do duší druhých ľudí, aby sme
pozorovali myšlienky a city, na ktoré usudzujeme z ich správania. Musíme preto
prijať analógiu - v tom zmysle, v ktorom prekračuje skúsenosť - ako nezávislý
predpoklad vedeckého poznania, alebo musíme nájsť inú, práve takú účinnú
zásadu.
Zásada analogickej inferencie bude musieť viac-menej
vypovedať toto: ak je daná trieda prípadov, v ktorých B alebo vystupuje spolu s
A, alebo nasleduje po A, a iná trieda prípadov, v ktorých nemožno zistiť, či sa
B vyskytuje alebo nie, tak jestvuje (podľa okolností rozlične veľká)
pravdepodobnosť, že aj v týchto prípadoch sa vyskytuje B.
To nie je presné vyjadrenie tejto zásady, ktorá bude
musieť podstúpiť ešte rozličné obmedzenia. Ale potrebné ďalšie spresnenia by
už neboli rozhodujúce, pokiaľ by šlo o problém, s ktorým na týchto stránkach
máme do činenia.
Keď usudzujeme na také veci, ako sú zvukové a svetelné
vlny, vzďaľujeme sa o ďalší krok od skúsenosti. Skúmajme raz podrobnejšie
zvukové vlny. Predpokladáme, že sa na určité miesto O, z ktorého vychádza veľa ciest, položí náklad výbušniny, ktorý sa v
určitom okamihu zapáli. Na každých sto metrov pozdĺž týchto ciest sa rozostavia
pozorovatelia s vlajkami. Osoba, ktorá je v nepohybujúcom sa balóne, pozoruje
všetkých pozorovateľov, inštruovaných, aby mávali vlajkami, len čo počujú
výbuch. Tu sa zistí, že všetci, ktorí sú v tej istej vzdialenosti od miesta O,
mávajú v tom istom okamihu, zatiaľ čo tí, ktorí sú vzdialenejší od O, mávajú
neskoršie. Okrem toho je čas, ktorý uplynie medzi pozorovaným výbuchom a
zamávaním určitého pozorovateľa, úmerný vzdialenosti pozorovateľa od bodu O.
Veda z toho usudzuje (v zhode so
zdravým rozumom), že sa nejaký proces šíri od bodu O smerom navonok
a že teda niečo, čo má do činenia so zvukom, neodohráva sa iba tam, kde
stoja pozorovatelia, ale i tam, kde nestoja. S touto inferenciou prekračujeme
každú skúsenosť, teda nielen našu osobnú skúsenosť ako v prípade svedectva.
s. 69
Preto nikdy nemôžeme vedu úplne interpretovať na základe
skúsenosti, ani vtedy, keď si na pomoc privoláme všetku skúsenosť.
Zásadu, ktorú sme použili pri práve uvedenej inferencii,
možno predbežne označiť ako zásadu časopriestorovej kontinuity v kauzálnych
zákonoch. To v konečnom dôsledku znamená to isté ako popretie pôsobenia na
diaľku. Nemôžeme veriť, že zvuk prichádza postupne k pozorovateľom postaveným
jeden za druhým, ak niečo neprechádzalo priestorom ležiacom medzi nimi. Ak
tento názor odmietneme, stane sa náš svet príliš staccato, aby sa zdal
uveriteľným. Predpokladom nášho prístupu k svetu je, zdá sa, kontinuita
všetkých pozorovaných pohybov. Preto možno azda práve túto inferenciu pripustiť
ako analogickú inferenciu. Je však ešte veľa čo povedať, kým si objasníme
zásadu, podľa ktorej sa riadia takéto inferencie. Odkladám preto ďalšie
skúmanie tohto predmetu na ďalšiu kapitolu.
Doteraz som sa usiloval uviesť jednoduché a blízke
príklady elementárnych vedeckých inferencií. Musíme sa teraz snažiť presnejšie
formulovať výsledky nášho prehľadu.
Uzatváram túto stať zhrnutím výsledkov nášho terajšieho
skúmania.
Keď začneme uvažovať, zistíme, že sme v zajatí istého
počtu zvykov, ktoré možno označiť ako „animálne inferencie". Tieto zvyky
spočívajú m, že v prítomnosti A viac-menej konáme tak, ako by sme konali prítomnosti B, a tieto
zvyky pochádzajú z predošlých spojení A a B v našej skúsenosti. Keď si tieto
zvyky uvedomíme, dávajú vznik takým n, ako že ,,B vždy (alebo zvyčajne)
nasleduje po A". To je jeden hlavných zdrojov zásoby vier, z ktorej
vychádzanie, keď začíname pestovať vedu; sem patrí najmä porozumenie reči.
Iná predvedecká viera, ktorá vo vede žije ďalej, je
viera v existenciu viac alebo menej
trvanlivých predmetov, ako sú ľudia a veci. Pokrok vedy spresňuje túto vieru a
v modernej kvantovej teórii veľa z nej už neostáva, ale bez nej by sa sotva
bola vytvorila veda.
Všeobecná, hoci nie univerzálna spoľahlivosť pamäti je
nezávislým postulátom. Pre veľkú časť našich poznatkov je nepostrádateľný a
nemožno ho získať inferenciou z nejakého východiskového bodu, ktorý by zase už nepredpokladal tento postulát.
Svedectvá tvoria, tak ako pamäť, časť zdrojov našej
primitívnej viery. Ale svedectvo samo osebe ešte nemôže byť predpokladom, keďže
nemôže splynúť so širším predpokladom analógie.
Napokon, aby sme mohli usudzovať na také vecí, ako sú
zvukové a svetelné vlny, potrebujeme zásadu, ktorú možno označiť ako
časopriestorovú kauzálnu kontinuitu alebo aj ako popretie pôsobenia na diaľku.
Táto posledná zásada je však zložitá a vyžaduje si podrobnejší rozbor.
s. 70
Kapitola IV
Fyzika a skúsenosť
Otázku, ktorú
máme rozoberať v tejto kapitole, podlá môjho názoru sme si príliš málo všímali.
Ide o toto: Ak predpokladáme, že fyzika má vcelku pravdu, či môžeme vedier, že
má pravdu, a ak odpoveď na túto otázku je pozitívna, či to predpokladá aj
poznanie iných právd okrem právd fyziky? Mohli by sme zistiť, že ak je svet
taký, ako tvrdí fyzika, nijaký organizmus by nemohol vedieť, že je to tak;
alebo keď nejaký organizmus môže vedieť, že je to tak, musí vedieť ešte aj
všeličo iné okrem fyziky; presnejšie povedané, musí poznať niektoré zásady
pravdepodobnostných inferencií.
Táto otázka sa stáva akútnou, pokiaľ ide o problém
vnímania. Už od najstarších čias jestvovali dve rozličné teórie vnímania,
empirická a idealistická. Podlá empirickej teórie vedie súvislá príčinná reťaz
od predmetu k vnímajúcemu a to, čo označujeme za ,,vnímanie" predmetu, je
posledným ohnivkom v tejto reťazi, alebo presnejšie, posledným ohnivkom, skôr
ako reťaz vystúpi z tela vnímajúceho, namiesto toho, aby viedla do neho. Podľa
idealistickej teórie božské osvietenie spôsobuje v duši vnímajúceho, že získa
skúsenosť zodpovedajúcu tomu predmetu, v blízkosti ktorého sa práve nachádza.
Obidve tieto teórie majú svoje ťažkosti.
Idealistická teória pochádza od Platóna, ale svoj
logický vrchol dosahuje u Leibniza, ktorý zastával názor, že svet sa skladá z
monád, ktoré nikdy na seba navzájom nepôsobia, ale sa vyvíjajú rovnobežne vedľa
seba, takže to, čo sa prihodí v určitom okamihu mne, podobá sa tomu, čo sa v
tomto okamihu prihodí vám. Keď sa nazdávate, že hýbete svojím ramenom, ja sa
nazdávam, že vidím, že ním hýbete. Takto sa obidvaja klameme a nikto pred
Leibnizom nebol dosť bystrý, aby odhalil tento klam, ktorý Leibniz považoval za
najlepší dôkaz božej dobrotivosti. Táto teória je fantastická a mala iba málo
stúpencov. Lenže v menej prísne logickej forme sa nachádzajú prvky
idealistickej teórie vnímania dokonca aj u tých, ktorí si o sebe myslia, že sú
od tejto teórie veľmi vzdialení.
Filozofia je výhonkom teológie a väčšina filozofov
„myslí šľachetne o duši", ako Malvolio. Preto sú vopred ochotní vybaviť ju
magickými silami a domnievať sa, že súvislosť medzi vnímaním a tým, čo sa
vníma, musí byť niečo celkom iné ako fyzikálna kauzalita.
s. 71
Tento názor sa utvrdzuje vierou, že duch a hmota sú od
seba úplne oddelené a že vnímanie, ktoré je mentálnym javora, nemôže sa vôbec
podobať procesom v mozgu, ktoré jediné by mohli podliehať fyzikálnej kauzalite.
Teóriu, že vnímanie závisí od reťaze fyzikálnych príčin,
možno doplniť vierou, že každému stavu mozgu „zodpovedá" určitý stav duše
a naopak, takže v prípade, keď je daný búd stav mozgu, alebo stav duše, ten,
kto dostatočne pozná vzájomnú súvislosť, môže vyvodiť príslušný sláv. Keď
zastávame názor, že medzi dušou a mozgom nejestvuje príčinný vzájomný stav, je
to iba nová forma vopred stanovenej harmónie. Ak však príčinné spojenie
nepovažujeme za nič iné - ako to obyčajne robia empiristi - ako za nezmeniteľný
vzťah následnosti alebo sprievodný jav, potom predpokladaný vzťah analógie
medzi mozgom a dušou tautologický zahrnuje kauzálne vzájomné pôsobenie. Keďže
sa pri skúmaní závislosti duše od tela a tela od duše silne uplatňovala
emocionálna stránka, bola táto otázka celkom zbytočne zahalená tmou.
Skutočnosti sú však celkom jednoduché. Určité pozorovateľné udalosti sa
zvyčajne označujú za „fyzikálne", iné za „mentálne". Niekedy sa udejú
„fyzikálne" udalosti ako príčiny „mentálnych", niekedy sa zase stretávame
s opačným prípadom. Úder vyvoláva u mňa bolesť; vôľový impulz je príčinou toho,
že hýbem ramenom. Nejestvuje dôvod, prečo by som o jednom z týchto
dvoch príčinných spojení pochyboval, alebo na nijaký prípad nejestvuje dôvod,
ktorý by práve tak nebol platný aj pre všetky ostatné príčinné vzťahy.
Tieto úvahy odstraňujú istý druh ťažkostí, ktoré bránia
prijať fyzikálnu teóriu vnímania.
Argumenty zdravého rozumu v prospech toho, že vnímanie
iná fyzikálne príčiny, sú také silné, že iba hlboko zakorenené predsudky mohli
viesť k tomu, aby sa o nich pochybovalo. Keď zavrieme oči, nevidíme, keď si
zapcháme uši, nepočujeme, a keď sme omámení, vôbec nič nevnímame. Vzhľad
nejakého predmetu pre nás sa môže meniť v žltačky, krátkozrakosti, mikroskopu,
hmly atď. Čas, v ktorom počujeme určitý zvuk, závisí od našej vzdialenosti od
jeho fyzikálneho východiskového bodu. To isté platí o tom, čo vidíme, hoci
rýchlosť svetla je taká veľká, že čas medzi javom a naším pozorovaním je v
prípade, keď ide o pozemské predmety, nepatrne krátky. Ak predmety vnímame v
dôsledku božského osvietenia, musíme predsa pripustiť, že sa osvietenie
prispôsobuje fyzikálnym podmienkam.
Proti učeniu o fyzikálnych príčinách vnímania sú však
dve námietky. Po prvé, toto učenie znemožňuje, alebo predsa len veľmi sťažuje
predpokladať, že vonkajšie predmety sú také, aké sa nám zdajú. Podľa druhej
námietky toto učenie robí veľmi pochybným, či deje, ktoré označujeme ako
„vnímania", môžu byť skutočne zdrojom poznania fyzikálneho sveta.
s. 72
Prvú námietku môžeme zanedbať, pretože má do činenia iba
s predsudkami, dôležitejšia je druhá.
Problém je v tom: každý empirista je toho názoru, že
naše poznanie skutočností vychádza z vnímania. Ak však má fyzika pravdu, musia
si byť naše vnemy a ich vonkajšie príčiny tak málo podobné, že je ťažké
pochopiť, ako môžeme pomocou vnemov získať poznanie vonkajších predmetov.
Problém sa stáva ešte zložitejším, keď berieme do úvahy, že fyzika je odvodená
z vnímania. Na základe tohto predpokladu rozvinuli teóriu, ktorá z hmoty
urobila niečo, čo sa vôbec nepodobá tomu, čo vnímame. Ich záver teda úplne
protirečil ich premise, hoci to okrem niekoľkých filozofov nikto nezbadal.
Musíme teda rozhodnúť, či je možné - ak má fyzika pravdu - pretvoriť hypotézu
naivného realizmu, že existuje platná inferencia z vnemov na fyziku. Slovom: ak má fyzika pravdu, môžeme potom vôbec
získať fyzikálne poznatky?
Skúsme najprv vymedziť, čo myslíme hypotézou, že fyzika
má pravdu. Chcem prijať túto hypotézu len v tej miere, v akej ju pochopí vzdelaný
človek so zdravým rozumom. Vecí vidíme, že sa teórie fyziky ustavične menia,
takže nijaký opatrný vedec nemôže od nejakej fyzikálnej teórie očakávať, že aj
po sto rokoch bude ešte jestvovať v tej istej forme. Ale aj keď sa teórie
menia, táto zmena má zvyčajne len nepatrné následky pre pozorovateľné javy. Praktický rozdiel medzi Einsteinovou
gravitačnou teóriou a Newtonovou je celkom malý, hoci teoretický rozdiel medzi
nimi je veľmi značný. Ďalej v každej novej teórii jestvujú niektoré časti,
ktoré sa zdajú dosť istými, kým iné ostávajú veľmi pochybné. Skutočnosť, že
Einstein nahradil priestor a čas jednotou časopriestoru, znamená zmenu jazyka,
pre ktorú jestvuje ten istý druh dôvodov zjednodušenia, ktoré existovali pre
Kopernikovo zjednodušenie jazyka. Túto časť Einsteinovej teórie môžeme prijať
so značnou dôverou. Ale predstava, že vesmír je trojrozmerná guľa s konečným
priemerom, ostáva špekuláciou. Nikto by nebol prekvapený, keby nové pozorovania
viedli k tomu, že sa astronómovia vzdajú tohto spôsobu vyjadrovania.
Alebo vezmime fyzikálnu teóriu svetla, že svetlo sa šíri
rýchlosťou asi 300 000 kilometrov za však značné rozpory o otázke, či je to
vlnový pohyb, a z častíc, ktoré označujeme ako fotóny. Na druhej strane
v prípade zvuku možno predpokladať, že teória vĺn je pevne zdôvodnená.
Každá fyzikálna teória, ktorá sa udržuje určitý čas,
prebieha tromi stupňami. Na prvom stupni je predmetom diskusie medzi
odborníkmi, na druhom stupni sa odborníci zhodnú na tom, že je tou teóriou,
ktorá je najlepšie prispôsobená jestvujúcim poznatkom, čo, pravda, nebráni, aby
sa neskôr neukázala nezlučiteľnou s novými poznatkami.
s. 73
Na treťom stupni sa považuje za veľmi nepravdepodobné,
že by nejaké nové poznatky mohli vyvolať viac ako iba menšie zmeny tejto teórie.
Keď teraz poviem: budem predpokladať, že fyzika má
pravdu, myslím tým, že akceptujem tie jej časti, ktoré dosiahli tretí stupeň;
t. j. že ich síce neprijímam ako bezpodmienečne isté, ale predsa ako
pravdepodobnejšie než akákoľvek filozofická špekulácia, a že ich považujem za
vhodné na to, aby ich filozofi prijali ako premisu svojich úvah.
Teraz sa pozrime, čím významným môžu najspoľahlivejšie
časti fyziky prispieť k našim terajším problémom.
Veľké fyzikálne objavy 17. storočia sa dosiahli pomocou
dvoch pracovných hypotéz. Jedna z nich bola, že kauzálne zákony vo fyzikálnom
svete majú do činenia iba s hmotou a pohybom. Vychádzala z toho, že hmota sa
skladá z častíc, ktoré síce majú trvanie v čase, ale ustavične menia svoje
polohy v priestore. Podľa toho fyzika si nemusí pri jednej častici všímať nič
iné ako jej polohu v priestore v rozličných časoch. To jest mohli by sme
predpokladať, že častice sa rozlišujú len svojou polohou, nie však
vlastnosťami. Spočiatku to bolo sotva viac ako definícia slova ,,fyzika".
Keď sa stalo nevyhnutným všímať si aj kvalitatívne rozdiely, dostali sme sa k
inej vede, takzvanej „chémii". V priebehu nášho storočia však moderná
atómová teória teoreticky redukovala chémiu na fyziku. Táto okolnosť
mimoriadne rozšírila pôsobnosť hypotézy, že sa rozličné častice hmoty líšia
navzájom iba polohou.
Vzťahuje sa táto hypotéza aj na fyziológiu, alebo je
správanie sa živej hmoty podrobené iným zákonom ako tým, ktoré ovládajú neživú
hmotu? Vitalisti zastávajú tento názor, myslím však, že v prospech prvého
hovorí autorita odborníkov. Prinajmenej možno povedať toto: zakaždým, keď sa
podarilo pochopiť nejaký fyziologický proces, ukázalo sa, že podlieha zákonom
fyziky a chémie, a ďalej, že nejestvuje fyziologický proces, ktorý by sa nedal
bezpečne objasniť pomocou týchto zákonov. Je to teda najlepšia hypotéza, že
fyziológiu možno redukovať na fyziku a chémiu. Táto hypotéza však nemá ani
približne rovnaký stupeň istoty ako možnosť redukovania fyziky na chémiu.
Odteraz teda budem predpokladať, že prvá z pracovných
hypotéz 17. storočia, ktorú možno označiť ako hypotézu homogenity hmoty, dá sa
aplikovať na celý svet, na živú hmotu práve tak ako na neživú. Nebudem stále
opakovať, že táto teória nie je bezpečne pravdivá.
Nech to teda platí raz navždy. Akceptujem túto teóriu preto, lebo váha dôvodov,
ak aj nie úplne jednoznačne, predsa len sa prihovára v jej prospech.
s. 74
Druhú z pracovných hypotéz 17. storočia možno označiť
ako hypotézu nezávislosti príčin. Je stelesnená v paralelogramovej poučke. Vo
svojej najjednoduchšej forme vypovedá napríklad toto: Keď sa prechádzate jednu
minútu na palube pohybujúcej sa lode, dosiahnete vo vzťahu k vode len istý bod,
ako keby ste najprv jednu minútu stáli na tom istom mieste, zatiaľ čo loď by sa
pohybovala, a potom sa loď na jednu minútu zastavila, kým vy by ste sa
prechádzali na palube. Všeobecnejšie to znamená: Keď nejaké teleso podlieha
pôsobeniu viacerých síl, bude výsledok ich súhrnného súčasného pôsobenia za
určitý čas ten istý, ako keby všetky tieto sily pôsobili rad-radom, každá za
predpokladaný čas, alebo lepšie povedané, to bude takmer pravdivé, keď daný čas
je veľmi krátky, a bude súhlasiť tým viac, čím je tento čas kratší. Tak
napríklad Mesiac je priťahovaný tak Zemou, ako aj Slnkom. Za jednu sekundu sa
pohybuje približne tak, akoby jednu sekundu nebol priťahovaný ani jedným z
týchto nebeských telies, ale akoby sa pohyboval tak ako predtým, a ďalšiu
sekundu akoby sa (zo stavu pokoja) pohyboval len pod vplyvom zemskej
príťažlivosti, opäť za ďalšiu sekundu (zasa zo stavu pokoja) akoby sa pohyboval
iba pod vplyvom príťažlivosti Slnka. Ak berieme kratší čas ako sekundu, bude
tento výrok ešte priliehavejší a priblíži sa hranici úplnej pravdivosti, keď
časový úsek neobmedzene skracujeme.
Tento princíp má neobyčajne veľký technický význam.
Umožňuje nám vypočítať celkový účinok, keď sme najprv preskúmali účinky určitého
počtu osobitne pôsobiacich síl. Toto je základ matematických metód, bežných v
tradičnej fyzike. Treba však poukázať na to, že tento princíp nie je samozrejmý
okrem jednoduchých prípadov, napríklad keď sa muž prechádza na palube lode. V
iných prípadoch treba jeho platnosť predpokladať, keď sa ukazuje, že sa dá
použiť, ale nemusíme byť prekvapení, keď zistíme, že v určitých prípadoch sa
nedá použiť. V kvantovej teórii atómu sa ho museli vzdať, aj keď toto
rozhodnutie možno ešte nie je definitívne. Nech je to hocako, rozhodne je táto
druhá pracovná hypotéza oveľa menej spoľahlivo zdôvodnená ako prvá. Platí
aspoň približne v širokej oblasti, nemáme však spoľahlivý dôvod predpokladať,
že platí celkom všeobecne.
Súčasné storočie trochu zmenilo predpoklady fyziky.
Predovšetkým na miesto dvoch rozmanitostí priestoru a času nastúpila
štvorrozmerná rozmanitosť udalostí. Po druhé, kauzálne zákony nestačia na to,
aby určovali jednotlivé udalosti, skôr umožňujú určovať iba štatistické
rozdelenie udalosti. Po tretie, zmeny vo svete sú pravdepodobne diskontinuitné.
Tieto zmeny fyzikálnych predpokladov fyziky by boli pre nás dôležitejšie, než v
skutočnosti sú, keby druhá a tretia vo svojom účinku neboli obmedzené na
mikroskopické javy, kým fyzikálne udalosti, ako napríklad hovor, ktoré sú
spojené s mentálnymi udalosťami, majú makroskopickú povahu.
s. 75
Keďže sa leda ľudské telo správa úplne v súlade s fyzikálnymi
zákonmi, možno ešte stále považovať za správne používať zákony klasickej
fyziky, aby sme určili, čo niekto povie, a celkom všeobecne, aké výraznejšie
pohyby bude vykonávať.
To nás vedie k problému vzťahu medzi duchom a hmotou,
keďže sa vnímanie zvyčajne považuje za „mentálne", kým vnímaný predmet a
popud k vnímaniu sa považujú za „fyzikálne". Sám sa domnievam, že riešenie
tohto problému nie je vôbec ťažké. Predpokladané ťažkosti majú svoj pôvod v
zlej metafyzike a zlej etike. Duch a hmota, tak nás učia, sú dve substancie a
navzájom úplne odlišné. Duch je niečo ušľachtilé, hmota niečo nízke. Hriech
spočíva v tom, že sa duša podrobuje telu. Poznanie, jedna z najušľachtilejších
duševných činností, nemôže závisieť od zmyslov; lebo zmysly predstavujú formu
podrobenia sa ducha hmote, a sú teda zlé. Odtiaľto pochádza Platónova námietka
proti stotožneniu poznania s vnímaním. Možno si myslíte, že to všetko je dávno
prekonané, lenže zanechalo nám to mnoho predsudkov, ktorých sa iba ťažko môžeme
zbaviť.
Predsa treba povedať, že sotva by bolo došlo k
rozlišovaniu medzi duchom a hmotou, keby na to neboli dôvody. Musíme sa teda
poobzerať po jednej alebo viacerých rozličnostiach, ktoré sú rozlišovaniu medzi
duchom a hmotou viac-menej analogické. „Mentálnu" udalosť by som definoval
ako takú, ktorú môžeme poznať bez inferencie. Skúmajme však niektoré z
bežnejších definícií.
Karteziánske rozlišovanie medzi myslením a
rozpriestranenosťou nemôžeme používať, aj keby to bolo len pre Leibnizovu
námietku, že rozpriestranenosť zahrnuje pluralitu (mnohosť), a preto nemôže byť
atribútom jedinej substancie. Mohli by sme sa však pokúsiť o aké-také
analogické rozlišovanie. Mohli by sme povedať, že medzi hmotnými predmetmi sú
priestorové vzťahy, medzi duševnými nie; mozog je v hlave, ale myšlienky nie -
takto nás aspoň uisťujú filozofi. Toto stanovisko vzniká zámenou rôznych
významov slova ,,priestor". Medzi vecami, ktoré v určitom okamihu vidím,
sú priestorové vzťahy, tvoriace časť mojich vnemov; keď sú vnemy
„mentálne", ako by som chcel tvrdiť, potom sú priestorové vzťahy, ktoré
sú súčasťami vnemov, tiež „mentálne". Naivný realizmus stotožňuje moje
vnemy s fyzikálnymi predmetmi; predpokladá, že Slnko astronómov je to isté,
ktoré vidím. To znamená stotožnenie priestorových vzťahov mojich vnemov s
priestorovými vzťahmi fyzikálnych predmetov. Mnohí ľudia zachovávajú tento
názor naivného realizmu, hoci ostatné jeho prvky zavrhujú.
Toto stotožnenie je však neudržateľné.
s. 76
Priestorové
vzťahy fyziky existujú medzi
elektrónmi, protónmi, neutrónmi atd., ktoré nevnímame. Priestorové vzťahy
zrakových vnemov jestvujú medzi predmetmi, ktoré vnímame, a v konečnej analýze
medzi farebnými škvrnami. Jestvuje hrubý vzájomný vzťah medzi fyzikálnym
priestorom a priestorom zrakového vnemu, ale je veľmi surový. Po prvé, hĺbky
sa stávajú nerozlíšiteľnými, keď sú veľké. Po druhé, časové priradenia sa
stávajú odlišnými. Miesto, kde sa nám Slnko javí teraz, zodpovedá miestu, kde
sa fyzikálne Slnko nachádzalo pred ôsmimi minútami. Po tretie, vnem podlieha
zmenám, ktoré fyzik nepripisuje zmene predmetu, napríklad zmeny vyvolávané
mrakmi, ďalekohľadmi, zrakovými poruchami alebo zatváraním očí. Vnem a
fyzikálny predmet si teda navzájom len zhruba zodpovedajú, a to platí o
priestorových vzťahoch práve tak ako o iných vzťahoch. Slnko fyzika nie je
totožné so Slnkom môjho vnemu. A tých 93 miliónov míľ, ktoré delia Slnko od
Mesiaca, nie sú totožné s priestorovým vzťahom medzi vnímaným Slnkom a vnímaným
Mesiacom, keď náhodou súčasne vidím obidve tieto telesá.
Keď poviem, že niečo je „mimo“ mňa, môžem tým myslieť
dve rozličné veci. Môžem tým myslieť, zo mám vnem, ktorý je v priestore
vnímania mimo vnemu môjho tela, alebo môžem myslieť, že jestvuje fyzikálny
predmet, ktorý sa v priestore fyziky nachádza mimo môjho tela tiež ako
fyzikálneho predmetu. Všeobecne jestvuje hrubá zhoda medzi týmito dvoma
predstavami. Stôl, ktorý vidím, nachádza sa mimo môjho tela tak, ako ho vidím v
priestore vnímania, a fyzikálny stôl je vo fyzikálnom priestore tiež mimo
môjho tela. Niekedy však táto zhoda zlyhá. Keď sa mi napríklad sníva o
železničnom nešťastí, vidím, ako sa vlak rúti dolu svahom a počujem výkriky
ranených. Tieto predmety sna sú pôvodne a skutočne ,,mimo" môjho
snívajúceho tela v mojom vlastnom priestore vnímania. Keď sa však zobudím,
zistím snáď, že celý sen bol iba následok hluku v mojich ušiach. A keď poviem,
že hluk je v mojich ušiach, tak myslím tým, že fyzikálny zdroj hluku, ktorý
vnímam, nachádza sa „v" mojom uchu ako vo fyzikálnom predmete vo
fyzikálnom priestore. V inom zmysle by sme mohli povedať, že všetok hluk je v
našom uchu, keď však tieto dva významy zameníme, výsledkom toho je
nerozlúštiteľný zmätok.
Celkom všeobecne môžeme povedať, že môj sen o niečom
inom ako o mojom tele leží v priestore vnímania ,,mimo" vnímania môjho
tela, a keď vnem neklame, je fyzikálny predmet aj vo fyzikálnom priestore
„mimo" môjho fyzikálneho tela. Z toho nevyplýva, že môj vnem je mimo
fyzikálneho tela. Takáto hypotéza je na prvý pohľad naozaj bez významu, hoci,
ako ešte uvidíme, možno jej pripísať určitý význam a potom je táto hypotéza
nepravdivá.
s. 77
Môžeme sa teraz pustiť do rozboru nasej hlavnej otázky,
totiž čo rozumieme „vnemom" a ako môže byť vnem zdrojom poznania niečoho
iného ako seba samého.
Čo je „vnem"? Keď použijem toto slovo, mám na mysli
to, čo sa odohráva, keď podľa spôsobu vyjadrovania zdravého rozumu niečo vidím
alebo počujem alebo sa domnievam, že nejakým iným spôsobom svojimi zmyslami
vnímam. Verím, že Slnko jestvuje vždy, ale vidím ho len občas: nevidím ho v
noci alebo pri zamračenej oblohe, alebo keď som zamestnaný niečím iným. Niekedy
ho však vidím. Všetky tieto príležitosti, pri ktorých vidím Slnko, do určitej
miery sa navzájom podobajú a táto podobnosť mi umožnila v detstve používať
slovo „Slnko" pri správnych príležitostiach. Niektoré podobnosti medzi
dvoma príležitosťami, keď vidím Slnko, majú zrejme svoj zdroj vo mne samom. Napríklad
musím mať oči otvorené a dívať sa správnym smerom. Tieto podmienky preto
nepovažujeme za vlastnosti Slnka, sú však iné podobnosti, ktoré pokiaľ to môže
posúdil zdravý rozum, nezávisia od nás. Keď vidíme Slnko, javí sa takmer vždy
okrúhle, jasné a horúce. Tých málo príležitostí, pri ktorých to tak nie je,
ľahko sa vysvetľuje ako dôsledky hmly alebo zatmenia Slnka. Preto hovorí
zdravý rozum: jestvuje tu predmet, ktorý je okrúhly, jasný a horúci. Druh
udalosti, ktorý sa označuje ako „pozorovanie Slnka", spočíva vo vzťahu
medzi mnou a Slnkom, a keď sa nastoluje tento vzťah, „vnímam" tento
predmet.
Na tomto mieste však zasahuje fyzika veľmi nepohodlným
spôsobom. Ubezpečuje nás totiž, že Slnko nie je ,,jasné" v tom zmysle, ako
toto slovo bežne chápeme. Je zdrojom svetelných lúčov, ktoré majú určitý účinok
na oči, nervy a mozog, ale keď tento účinok chýba, pretože svetelné lúče
nedopadajú na živú bytosť, potom ani nejestvuje nič, čo by sa vlastne mohlo
označiť za „jasnosť". Presne tie isté úvahy platia aj pre slová
„horúce" a „okrúhle" - aspoň pokiaľ sa slovom „okrúhle" rozumie
vnímateľná vlastnosť. K tomu pristupuje, že keď teraz vidíme Slnko, fyzikálny
predmet, na ktorý sa z toho vnemu uzatvára, vyskytol sa o osem minút skôr. Keby
v priebehu týchto ôsmich minút Slnko zhaslo, videli by sme ešte stále presne to
isté, čo aj v skutočnosti vidíme. Nesmieme teda stotožňovať fyzikálne Slnko s
tým, čo vidíme. Napriek tomu je to, čo vidíme, hlavným dôvodom toho, že sme o
existencii fyzikálneho Slnka presvedčení.
Predpokladajme raz, že fyzika hovorí pravdu. Čo je potom
obsiahnuté v jej zákonoch, čo ospravedlňuje inferencie z vnemov na fyzikálne
predmety? Skôr než by sme mohli túto otázku príslušným spôsobom preskúmať,
musíme určiť, aké miesto prislúcha vnemom vo fyzikálnom svete. V tomto ohľade
je pozoruhodné, že fyzika nikdy nehovorí o vnemoch, iba v súvislosti s
empirickou verifikáciou svojich zákonov.
s. 78
Ak však jej zákony nemajú do činenia s vnemami, akože
ich môžu verifikovať vnemy? Túto otázku musíme mať pri nasledujúcej úvahe stále
na zreteli. Otázka, aké miesto prislúcha vnemom v príčinných reťaziach fyziky,
líši sa od otázky, aký je kognitívny status vnemov, hoci obidve navzájom
súvisia.
Vnem však má - povedzme, keď počujeme nejaký hluk - rad
predchodcov, ktorí putujú v časopriestore z fyzikálneho zdroja hluku vzduchom
k ušiam a k mozgu. Skúsenosť, ktorú označujeme ako ,,počuť hluk", nastáva
presne tak, ako sme schopní to určiť, súčasne s ukončením fyzikálnej reťaze v
mozgu. Ak je hluk takej povahy, že vyvolá pohyb nášho tela, začne sa pohyb
takmer bezprostredne po ,,počutí hluku". Ak teda chceme „počutie
hluku" zaradiť do fyzikálnej kauzálnej reťaze, musíme ho uviesť do
súvislosti s tou istou oblasťou časopriestoru ako sprievodné mozgové procesy.
To isté piati aj o hluku ako o niečom vnímanom. Jediná oblasť časopriestoru, s
ktorou má tento hluk bezprostrednú súvislosť, je súčasný stav mozgu tej osoby, ktorá ho počuje,
súvislosť s fyzikálnym zdrojom hluku je len nepriama. Presne tá istá úvaha
platí aj o predmetoch vnímaných zrakom.
Záleží mi veľmi na tom, aby som metafyzické predpoklady,
ktoré treba pritom urobiť, redukoval na minimum. Možno zastávať názor, že medzi
dušou a telom jestvuje vzájomné pôsobenie alebo že duševné a telesné procesy,
ako to učia karteziáni, prebiehajú paralelne, alebo že, ako sú presvedčení
materialisti, duševné deje sú iba sprievodnými javmi určitých fyzikálnych
dejov, takže fyzikálne deje určujú duševné, tie však nepôsobia spätne na
fyzikálne. Pre otázku, o ktorú tu ide, je celkom ľahostajné, ktorý názor v
tomto ohľade zastávame. To, čo hovorím, je pre vzdelaný zdravý ľudský rozum
samozrejmé: či teraz skúmame vnem. alebo súčasný mozgový stav, kauzálne
postavenie obidvoch je medzi procesmi v aferentných nervoch, ktoré vyvolávajú
podnet, a procesmi v aferentných nervoch, ktoré vyvolávajú reakciu.
To platí nielen pre vnímanie, ktoré samozrejme
považujeme za niečo,, čo má ,,mentálnu" povahu, ale aj pre to, čo
skusujeme, keď vnímame. To teda piati nielen pre skúsenosť „vidieť Slnko",
ale aj pre Slnko, keď rozumieme „Slnkom" niečo, čo môže ľudská bytosť
skúsiť. Slnko astronómov je vyvodené, nie je ani horúce ani jasné a jestvovalo
osem minút skôr než to, čo označujeme ako ,,vidieť Slnko". Keď vidím Slnko
a pritom žmurkám, nie je to, čo vidím, vzdialené odo mňa 93 miliónov míľ v
priestore a osem minút v čase, ale nachádza sa kauzálne (a preto aj časopriestorovo)
medzi svetelnými vlnami, ktoré dopadajú na oko.
s. 79
Väčšina empiristov. sa dualistického názoru a objektom.
Rozlišovanie a bezprostredným prední ako neprípustné. S týmto názorom by som
chcel súhlasiť. Ale mnohí z tých, ktorí v tomto ohľade zastávajú ten istý názor
ako ja, nedôsledným spôsobom sa predsa len pridŕžajú nejakej formy naivného
realizmu. Ak moje ,, videnie Slnka" je totožné so Slnkom, ktoré vidím,
potom Slnko, ktoré vidím, nie je Slnkom astronómov. Z tých istých dôvodov nie sú
stoly a stoličky, ktoré vidím, ak sú totožné s tým, že ich vidím, na mieste, na
ktorom sa podľa údajov fyziky nachádzajú, ale tam, kde sa odohráva proces môjho
zrakového vnímania. Možno povedať, že moje zrakové vnímanie ako mentálna
udalosť sa nenachádza v priestore. O tomto bode sa nechcem škriepiť. Chcel by
som však dôrazne trvať na tom, že jestvuje jedna a iba jedna oblasť
časopriestoru, s ktorou moje zrakové vnímanie je vždy v príčinnej súvislosti, a
to je môj mozog v Čase, keď vidím. A to isté, čo sme povedali, platí pre všetky
predmety zmyslového vnímania.
Teraz sú dané podmienky pre skúmanie vzťahu medzi
fyzikálnym procesom a procesom po ňom nasledujúcom, ktorý sa v bežnej
reči označuje ako videnie tohto procesu. Predpokladajme, že v tmavej noci
pozorujeme blesk. Pre fyzika je blesk elektrický náboj, ktorý spôsobuje, že sa
elektromagnetické vlny šíria z toho miesta, kde sa odohral. Ak tieto vlny
nenarazia na nepriesvitnú látku, šíria sa stále ďalej a ďalej, ak však na
takúto látku narazia, premení sa ich energia na inú formu. Ak náhodou dopadnú
na ľudské oko, spojené s ľudským mozgom, nastanú všelijaké zložité deje, ktoré
môžu byť pre fyziológa predmetom skúmania. V tom okamihu, keď tento kauzálny proces dosahuje mozog,
človek, ktorému patrí mozog, ,,vidí" blesk. Keď sa tento človek nevyzná
vo. fyzike, domnieva sa, že blesk je to,
čo sa deje, keď „vidí" blesk, alebo lepšie, myslí, že to, čo sa deje, je
vzťah medzi ním a bleskom, ktorý sa označuje ako „vnímanie" blesku. Keď sa
vyzná vo fyzike, nemyslí tak; predsa je však toho názoru, že to, čo sa
odohráva, keď „vidí" blesk, poskytuje vhodný základ pre poznanie
fyzikálneho sveta.
Teraz sa konečne
môžeme pustiť do otázky: Ako a do akej miery môžu byť vnemy zdrojom poznania
fyzikálnych predmetov? Zhodli sme n na tom, že vnem stojí na konci kauzálnej
reťaze, ktorá sa začína pri predmete. (Nijaká kauzálna reťaz, pravda, nemá ani
začiatok ani koniec. Z iného hľadiska predstavuje vnem začiatok, ním sa začína
reakcia na podnet). Ak má byť vnem zdrojom poznania predmetu, musí byť možné
vyvodiť príčinu - alebo aspoň niektoré vlastnosti príčiny - z následku.
s. 80
Pre túto spätnú inferenciu z následku na príčinu
chcem teraz predpokladať, že zákony fyziky sú platné.
Ak vnemy majú
umožňovať inferencie na predmety, musí fyzikálny svet obsahovať viac alebo
menej oddeliteľné kauzálne reťaze. V súčasnom okamihu môžem vidieť rozličné
veci - papier, knihy, stromy, steny a mračná. Ak má oddelenosť týchto predmetov
na mojom obzore zodpovedať fyzikálnej oddelenosti, musí každý z týchto
predmetov rozvinúť svoju vlastnú kauzálnu reťaz a každá sa musí dostať do môjho
oka bez toho, že by ju v značnejšej miere rušili ostatné. Teória svetla nás
ubezpečuje o tom, že to tak skutočne je. Svetelné vlny, vychádzajúce .zo zdroja
svetla, prebehnú za vhodných okolností celkom nerušene inými svetelnými vlnami
v tej istej časti priestoru. Ak však svetelné vlny narazia na predmet, ktorý
ich odráža alebo láme, zruší sa táto nezávislosť od prostredia.
To je dôležité pri posudzovaní toho, čím je predmet, ktorý údajne vidíme. Pri
dennom svetle pochádza prakticky celé svetlo, ktoré dopadá na oko. koniec
koncov zo Slnka, ale netvrdíme, že vidíme len Slnko. Vidíme poslednú oblasť,
ktorá cestu svetelných lúčov podstatne ovplyvnila, po ktorej však prakticky
neporušene dosiahli oko. Keď sa svetlo odráža alebo rozptyľuje, sme spravidla
toho názoru, že pomocou neho môžeme vidieť posledný predmet, ktorým bolo
odrazené alebo rozptýlené. Aj keď je svetlo lomené, ešte stále sa nazdávame, že
vidíme predchádzajúci zdroj svetla, hoci nepresne. Pri odrazenom svetle však
nemáme dojem, že nám sprostredkuje vnem odrážajúceho predmetu. Nie je to tak,
keď nastane taký presný odraz ako v zrkadle. To, čo vidím, keď sa holím,
považujem za svoju tvár. Keď však nejaká krajina pod holým nebom odráža slnečné
svetlo, sprostredkuje nám svetlo oveľa viac informácií o predmetoch v krajine
než o Slnku. Preto máme dojem, že vidíme predmety v krajine.
Do určitej miery je situácia podobná, aj pokiaľ ide o
zvuk. Rozlišujeme medzi tým, či počujeme zvuk alebo jeho ozvenu. Keby Slnko
bolo práve tak chromatický hlasité, ako je jasné, a keby pozemské predmety
rezonovali len určitými svojimi zvukmi, povedali by sme, keby vydávali svoje
charakteristické zvukové odrazy, že počujeme predmety, a nie Slnko.
Ostatné zmysly nám neposkytujú ten istý druh vnemu
vzdialených predmetov alebo medzičlánkov kauzálnych reťazí, lebo nemajú do
činenia s fyzikálnymi procesmi, ktoré majú nezávislosť takého druhu, aký je
príznačný pre vlnové pohyby.
Z uvedeného jasne vyplýva, že vzťah medzi vnemom a
fyzikálnym predmetom, ktorý údajne vnímame, nie je presne vymedzený, ale iba
približný a trochu vágny.
s. 81
Nemôžeme v presnom
zmysle povedať, že vnímanie nejaký fyzikálny predmet.
Otázka, ako môže slúžiť vnem za zdroj poznania, môže sa
zaradiť do obsiahlejšej otázky: Do akej miery a za akých podmienok môže nejaké
štádium vo fyzikálnom procese tvoriť základ pre usudzovanie na skoršie štádium?
To sa môže stať zrejme len potiaľ, pokiaľ je skúmaný proces nezávislý od iných
procesov. Je snáď prekvapujúce, že procesy môžu byť takto navzájom nezávislé.
Vidíme jednotlivé hviezdy, lebo svetlo, ktoré vychádza z každej z nich, putuje
cez priestory plné iných svetelných ciest, a pritom predsa si zachováva
nezávislosť. Tam, kde táto nezávislosť zlyhá, vidíme neurčitý svit ako pri
Mliečnej ceste. V prípade Mliečnej cesty táto nezávislosť nezlyhá skôr, kým
nedospejeme k fyziologickému štádiu. Práve preto ďalekohľady môžu ukazovať
rôzne hviezdy Mliečnej cesty oddelene. Nezávislosť svetla od rôznych častí
nejakej hviezdy však nemožno opäť nastoliť ďalekohľadmi; z tohto dôvodu hviezdy
nemajú merateľnú zdanlivú veľkosť.
Náš aparát vnímania, ako ho skúma fyziológ, môže fyzik
do určitej miery zanedbať, pretože môže byť považovaný približne za konštantný.
V skutočnosti, pravda, nie je konštantný. Keď škúlim, môžem vidieť dve slnká,
nemyslím však, že som tým urobil astronomický zázrak. Keď zatvorím očí a
obrátim tvár k Slnku, vidím neurčitý červený svit; túto zmenu vo vzhľade Slnka pripisujem
sebe, nie Slnku. Veci vyzerajú rôzne podľa toho, či ich pozorujem z kútika očí alebo ich mám zreteľne pred
sebou. Ináč vyzerajú pre krátkozrakých, ináč pre ďalekozrakých atď. Avšak
zdravý rozum sa naučí odlišovať tieto subjektívne zdroje vnemových zmien od
procesov, ktoré vyvolávajú zmenu fyzikálnych predmetov. Kým sa naučíme
kresliť, domnievame sa, že predmet obdĺžnikového tvaru vždy má vzhľad
obdĺžnika, a máme pravdu potiaľ, pokiaľ nás animálna inferencia podnecuje, aby
srne ho považovali za obdĺžnikový.
Veda sa vyrovná s týmito vecami tak, že predpokladá
normálneho pozorovateľa, ktorý je do určitej miery fikciou podobne ako
ekonomický človek, a predsa nie natoľko fikciou, že by bol prakticky neosožný.
Keď normálny pozorovateľ vidí rozdiel medzi dvoma predmetmi, napríklad že jeden
vyzerá žltý. druhý modrý, predpokladá, že tento rozdiel má svoj dôvod v
rozdielnosti predmetov a že nezávisí od pozorovateľovho subjektívneho aparátu
vnímania. Keď v určitom prípade tento predpoklad je nesprávny, očakáva sa, že
množstvo pozorovaní početných pozorovateľov tento predpoklad opraví. Na
základe takýchto metód je fyzik schopný považovať náš aparát vnímania za zdroj
stáleho omylu, ktorý možno práve pre
túto stálosť pre rôzne ciele zanedbať.
s. 82
Princípy, ktoré ospravedlňujú inferencie z vnemov na
fyzikálne predmety, nepreskúmali sa dostatočne. Prečo si máme napríklad
myslieť, keď určitý počet ľudí vidí Slnko, že jestvuje Slnko mimo ich vnímania,
a nie len to, že existujú zákony určujúce okolnosti, za ktorých získavame
skúsenosť označovanú ako „vidieť Slnko"?
Tu narážame na princíp, ktorý používa tak veda, ako aj
zdravý rozum a ktorý hovorí, že keď určitý počet javov v oddelených častiach
časopriestoru je navzájom spojený zrejme kauzálnym vzťahom, odohráva sa
nepretržitý proces v priestore medzi nimi, ktorý medzi sebou spája všetky
ohnivká. Tento princíp časopriestorovej kontinuity treba ešte raz preskúmať
hneď potom, keď preskúmame inferenciu z percepčného priestoru na fyzikálny
priestor. V každom prípade ho možno akceptovať aspoň ako prvý krok na ceste k
formalizovaniu inferencie z predmetov vnímania na fyzikálne predmety.
Chcel by som uzavrieť túto kapitolu zhrnutím jej obsahu.
Naša hlavná otázka bola: Ak má fyzika pravdu, odkiaľ to
možno vedieť, a čo treba vedieť ešte okrem fyziky, aby sa vyvodila fyzika?
Tento problém vzniká preto, lebo pre fyzikálne vyvolávanie vnemu je
pravdepodobné, že sa fyzikálne predmety veľmi značne líšia od vnemov; ale ak je
to tak, ako môžeme potom usudzovať z vnemov na fyzikálne predmety? Ba čo viac,
keďže sa vnímanie aj naďalej považuje za „mentálne", zatiaľ čo jeho
príčiny sú „fyzikálne", máme pred sebou starý problém vzťahu medzi dušou a
hmotou. Podľa môjho vlastného presvedčenia „mentálne" nie je natoľko
odlišné od „fyzikálneho", ako sa všeobecne predpokladá. „Mentálny"
proces by sa definoval ako dej, s ktorým sa niekto oboznamuje iným spôsobom ako
inferenciou. Rozdiel medzi „mentálnym" a „fyzikálnym" patrí teda do
teórie poznania, a nie do metafyziky.
Jedna z ťažkostí, ktoré spôsobili zmätok, vyplývala z
toho, že sa nerozlišovalo medzi percepčným priestorom a fyzikálnym priestorom.
Percepčný priestor pozostáva z vnímateľných vzťahov medzi časťami vnemov, kým
fyzikálny priestor pozostáva z vyvodených vzťahov medzi vyvodenými fyzikálnymi
predmetmi. Čo vidím, môže byť mimo môjho vnemu môjho tela, ale nie mimo môjho
tela ako fyzikálneho predmetu.
Z kauzálneho hľadiska sa vnemy nachádzajú medzi procesmi
v aferentných nervoch (podnet) a procesmi v aferentných nervoch (reakcia);
zaradujú sa v kauzálnych reťaziach na tie isté miesta ako určité mozgové
procesy. Vnemy ako zdroje poznania fyzikálnych predmetov môžu svoju úlohu
splniť len potiaľ, pokiaľ jestvujú oddeliteľné viac-menej navzájom nezávislé
kauzálne reťaze vo fyzikálnom svete. To je iba približne tak, a preto ani
inferencia z vnemov na fyzikálne predmety nemôže byť presná.
s. 83
Veda pozostáva v značnej miere z pomôcok na prekonanie
tohto začiatočného nedostatku presnosti na základe predpokladu, že vnem
poskytuje prvé priblíženie sa k pravde.