BERTRAND  RUSSELL

 

 

 

ĽUDSKÉ  POZNANIE,  JEHO  ROZSAH  A HRANICE

 

 

 

 

 

Antológia z diel filozofov

Logický empirizmus a filozofia prírodných vied

Hrušovský, I. a kolektív

Bratislava

Vydavateľstvo politickej literatúry

1968

 

 

 

s. 41

 

III.             časť

Veda a vnímanie

 

Úvod

 

Dostávame sa teraz k otázke, ktorá je práve opačne zameraná ako náš úvodný prehľad o vesmíre. V tomto prehľade sme sa pokúsili byť pokiaľ možno nestranní a neosobní; naším cieľom bolo opísať svet - nakoľko to naše schopnosti dovoľovali - tak, ako by sa javil pozorovateľovi s vynikajúcou schopnosťou vnímania, ktorý by sa naň pozeral zvonka. Pridŕžali sme sa skôr toho, čo sa vie, než toho, čo my vieme. Pokúsili sme sa podať náš opis spôsobom prehliadajúcim na okamih skutočnosť, že aj my sme časťou vesmíru a že všetko, čo môžeme o ňom vypovedať, závisí od jeho účinkov na nás samých, a preto je do istej miery nevyhnut­ne antropocentrické. Začali sme preto so systémom galaxií a potom sme sa postupne dostávali k našej vlastnej Galaxii, k našej vlastnej malej slnečnej sústave, k našej vlastnej drobnej planéte, k nepatrným názna­kom života na jej povrchu a napokon, ako k vrcholu bezvýznamnosti, k telám a dušiam tých zvláštnych bytostí, ktoré sa pokladajú za pánov tvorstva, za konečný cieľ celého nesmierneho kozmu.

Lenže táto úvaha, ktorá zdanlivo vyúsťuje v bezvýznamnosť človeka a všetkého, čo sa ho týka, je iba jednou stránkou pravdy. Jestvuje aj druhá stránka, ktorú treba odhaliť úvahou celkom iného druhu. V tejto druhej úvahe, ktorou sa máme teraz zaoberať, už sa nepýtame, čo je vlastne vesmír, ale ako dospievame k tomu, že vieme o ňom to, čo vieme. V tejto úvahe sa človek opäť dostáva do stredobodu ako v ptolemaiovskej astronómii. To, čo vieme o svete, vieme na základe udalostí v našom vlastnom živote, udalostí, ktoré nebyť sily myšlienky mali by iba čisto súkromný charakter. Malé bodky, ktoré astronóm vidí na fotografickej doske, sú preňho náznakmi obrovských galaxií vzdialených od neho státisíce svetelných rokov. Celá nekonečnosť priestoru a všetky priepasti času sa odzrkadľujú v jeho myšlienkach, ktoré sú v istom zmysle práve také nekonečné ako priestor a čas.

 

s. 42

 

Pre jeho rozum nič nie je také veľké alebo také malé, nič nie je tak ďaleko v čase alebo priestore, aby to nemohol vhodným spôsobom začleniť do štruktúry kozmu. Jeho sila je skoro taká malá, ako dáva tušiť jeho drobnosť, ale vo svojich myšlien­kach je neobmedzený a vyrovná sa všetkému, čo môže pochopiť.

V nasledujúcej časti sa chcem zamerať predovšetkým na to, aby som rozobral naše východiskové dáta a potom vzťah vedy k surovému materiálu empírie. Dáta, z ktorých vychádzajú vedecké inferencie, sú pri­vátnej povahy. Keď niekto povie: ,,Vidím slnko," je to udalosť v živote toho, kto slnko vidí, a na astronómovo slnko sa z tejto udalosti uzatvára dlhým a namáhavým procesom. Je jasné, že keby bol svet neusporiadaný chaos, inferencie tohto druhu by boli nemožné. Keby nejestvovala prí­činná súvislosť, nepoukazovalo by to, čo sa odohráva na jednom mieste, na niečo, čo sa odohralo na inom mieste, a moje skúsenosti by nevypo­vedali nič o udalostiach, ktoré nie sú v mojom vlastnom životopise. Nás bude teraz zaujímať práve tento proces, ktorý vedie od privátnych zmyslo­vých zážitkov a myšlienok k neosobnej vede. Cesta je dlhá a kamenistá a cieľ musíme mať pevne pred očami, ak sa nám nemá zdať príliš namá­havou. Kým však túto cestu nemáme za sebou, nemôžeme správne po­chopiť ani rozsah, ani podstatné hranice ľudského poznania.

Inferencie, o ktoré sa v tomto skúmaní opierame a ktoré logika má podrobnejšie rozoberať v šiestej časti, líšia sa od inferencií deduktívnej logiky a matematiky tým, že sa nedajú dokázať, t. j. sú to inferencie, ktoré aj keď sú premisy pravdivé a usudzovania správne, nezaručujú pravdivosť záveru, ale ho majú v určitom zmysle a do určitej miery robiť „pravdepodobným". Okrem matematiky sú takmer všetky inferencie, o ktoré sa skutočne opierame, tohto druhu. V niektorých prípadoch je inferencia taká silná, že dosahuje takmer praktickú istotu. O strane na­písanej strojom, ktorá dáva zmysel, sa predpokladá, že ju niekto napísal, hoci ako hovoril Eddington, mohla vzniknúť náhodou tak, že nejaká opica poskakovala po písacom stroji, a len táto možnosť zabraňuje tomu, aby inferencia o úmyselnom pisateľovi nadobudla platnosť dôkazu. Mno­hé inferencie, ktoré prijímajú všetci vedci, sú ešte menej isté, napríklad teória, že sa zvuk šíri vlnami. Rozličným inferenciám pripisuje zdravý rozum vedca rozličné stupne pravdepodobnosti, nejestvuje však všeobecne uznávaný súbor zásad, pomocou ktorých sa dajú takéto pravdepodobnosti odhadnúť. Analýzou vedeckého postupu by som chcel systematizovať pra­vidlá takejto inferencie. Ideálom by bol taký druh systematizácie, aký sa dosiahol pre deduktívnu logiku.

Doteraz; bolo obvyklé považovať každú inferenciu za deduktívnu alebo induktívnu a pravdepodobné inferencie za synonymá induktívnej inferencie.

 

s. 43

 

Domnievam sa, že na to, aby sa bežne uznávané vedecké inferencie mohli prijať ako platné, sú potrebné ešte buď popri indukcii, alebo namiesto nej aj iné zásady.

Pre ten okruh otázok, ktorý chcení skúmať, môžeme ako typické označiť tri otázky. Sú to: Aké dôvody máme na to, že veríme, po prvé, že svet včera existoval, po druhé, že slnko zajtra vyjde, po tretie, že sú zvukové vlny. Nepýtam sa, či sú tieto viery pravdivé, ale ktoré sú najlepšie dôvody na to, aby sme im verili v tom prípade, ak ich považujeme za pravdivé. A všeobecne: Prečo by sme mali veriť veciam, o ktorých nás veda ubezpečuje, ale ktoré nie sú overené prítomným vnímaním? Odpoveď na to, ak sa nemýlim, vôbec nie je jednoduchá.

 

Kapitola  I

 

Poznanie faktov a poznanie zákonov

 

Keď skúmame to, v čo veríme, pokiaľ ide o fakty, konštatujeme, že sa naša viera niekedy zakladá priamo na vnímaní alebo pamäti, zatiaľ čo v iných prípadoch je inferenciou. Obyčajnému rozumu toto rozlišovanie nerobí ťažkosti. Viera, ktorá pochádza bezprostredne z vnímania, zdá sa bezpochybnou, a inferencie, hoci niekedy môžu byť nesprávne, považujú sa v takýchto prípadoch za pomerne ľahko overiteľné, ak len nejde o zvlášť pochybné veci. Viem, že môj priateľ John existuje, lebo ho často vídavam. Keď je prítomný, viem o ňom na základe vnímania, keď je neprítomný, na základe pamäti. Viem o existencii Napoleona, lebo som o ňom počul a čítal, a viem, a nemám najmenší dôvod pochybovať, o vierohodnosti svojich učiteľov. Trochu menej som si istý, pokiaľ ide o existenciu Hengista a Horsu, a oveľa menej istý, keď ide o Zarathustru, ale tieto neistoty sa ešte pohybujú v medziach zdravého rozumu a na prvý pohľad sa nezdá, že by nadhadzovali nejakú filozofickú otázku.

Táto primitívna dôvera sa však stratila už na počiatočnom stupni filozofickej špekulácie, a to z veľmi zdravých dôvodov. Zistilo sa, že na základe vnímania viem oveľa menej, ako sa najprv predpokladalo, a že inferencie, ktorými postupujeme od pozorovaných faktov k nepozo­rovaným, sú nedoriešenými otázkami. Tieto dva pramene skepticizmu treba preskúmať.

 

s. 44

 

Je tu predovšetkým určitá ťažkosť v tom, čo je výsledkom inferencie a čo nie. Hovoril som práve o svojej viere, pokiaľ ide o Napoleonovu existenciu, ako o výsledku inferencie z toho, čo som počul a čítal, ale v istom dôležitom zmysle to nie je celkom pravda. Keď sa dieťa učí dejepis, neuvažuje takto: „Môj učiteľ je človek bezúhonného charakteru a platený za to, aby ma naučil fakty. Môj učiteľ hovorí, že jestvoval taký človek ako Napoleon, preto pravdepodobne aj bol takýto človek." Keby chcelo usudzovať týmto spôsobom, ostali by mu azda značné pochybnosti, keďže to, čo vie o morálke svojho učiteľa, je sotva postačujúce, a v mno­hých krajinách platili niekedy učiteľov za to, aby učili opak skutočnosti. Dieťa, ak len necíti k učiteľovi nenávisť, spontánne verí jeho slovám. Je vôbec ťažké neuveriť niečo, čo sa nám dôrazne a autoritatívne hovorí, ako to môže každý vyskúšať sám na sebe prvého apríla, keď si z neho niekto robí blázna. Predsa však jestvuje pre zdravý rozum rozdiel medzi tým, čo sa nám hovorí, a tým, čo vieme sami od seba. Keď sa spýtate dieťaťa: „Odkiaľ vieš niečo o Napoleonovi?", môže dieťa odpovedať: „Môj učiteľ mi to povedal." Ak sa spýtate: ,,Ako vieš, že ti to tvoj učiteľ povedal ?", môže dieťa odpovedať: „Jednoducho, lebo som to počul." Keď sa ďalej spýtate: „Odkiaľ vieš, že si to počul?", môže hádam odpo­vedať: „Lebo sa presne pamätám." Keď potom poviete: „Odkiaľ vieš, že sa na to pamätáš?", buď stratí trpezlivosť, alebo povie: „Nuž, pamä­tám sa." Kým prídele k tomuto bodu, bude dieťa obhajovať svoju vieru v jeden fakt pomocou viery v iný fakt, napokon však narazí na presved­čenie, pre ktoré nevie udať ďalší dôvod.

Jestvuje teda rozdiel medzi vierami, ktoré vznikajú spontánne, a takými, pre ktoré nemožno udať ďalší dôvod. Práve tento posledný druh viery je pre teóriu poznania nanajvýš dôležitý, pretože predstavuje nevyhnutné minimum premís pre naše poznanie faktov. Takéto viery sa označujú aj ako „dáta". V bežnom myslení sú skôr príčinami iných vier než premisami, z ktorých sa vyvodzujú iné viery. Avšak pri kritickom preverovaní našich vier, pokiaľ ide o fakty, musíme, kde je to len možné, premeniť príčinné postupy primitívneho myslenia na logické postupy a prijať odvodené viery len v tej miere, v akej sa zdá druh postupov opodstatnený. Na to nám dáva zdravý rozum dôvod, totiž že každý ta­kýto postup zahrnuje možnosť omylu a že teda dáta majú predsa len väčší stupeň istoty než viery z nich odvodené. Netvrdím, že dáta sú da­kedy celkom isté, ale tvrdiť toto ani nie je nevyhnutné, aby sme pochopili dôležitosť tejto otázky pre teóriu poznania.

Diskusia o tom, čo sa mylne označovalo ako „skepticizmus voči zmyslom", má za sebou už dlhú históriu. Veľa javov je klamlivých: Veci, ktoré vidíme v zrkadle, môžeme považovať za „skutočné". Za istých okolností vidia ľudia dvojmo.

 

s. 45

 

Zdá sa, že dúha sa dotýka zeme na určitom mieste, ale ak tam prídete, nenájdete ju. Obzvlášť pozoruhodné sú v tejto súvislosti sny: akokoľvek boli živé, keď sa zobudíme, sme pre­svedčení, že predmety, ktoré sme videli, boli iluzórne. Ale vo všetkých týchto prípadoch jadro dát nie je ilúziou, iba z nich odvodenou vierou. Moje zrakové pocity sú presne tým, za čo ich považujem, aj keď sa dívam do zrkadla alebo vidím dvojmo. Veci na dolnom konci dúhy skutočne vyzerajú farebne. Vo svojich snoch skutočne mám všetky zážitky, o kto­rých sa mi zdá, že ich mám; iba veci mimo môjho ducha nie sú také, ako si ich myslím, keď sa mi sníva. V skutočnosti nejestvujú zmyslové klamy, iba omyly v interpretácii zmyslových dát ako znakov iných vecí mimo nich samých. Alebo, aby sme sa vyjadrili presnejšie, nejestvuje dôkaz na existenciu zmyslových klamov.

Každý zmyslový zážitok bežného druhu je spojený s rozličnými vie­rami a očakávaniami. Keď napríklad vidíme a počujeme lietadlo, máme nielen zrakový pocit a sluchový pocit bzučania. Spontánne a bez vedo­mého uvažovania vysvetľujeme to, čo vidíme a počujeme, a doplňujeme ho zvyčajnými dodatkami. V akej miere to robíme, ujasní sa vtedy, keď urobíme nejakú chybu, keď napríklad to, čo sme považovali za lietadlo, prejaví sa ako vták. Poznám cestu, ktorou som často išiel vozom; na určitom mieste bola zákruta, kde priamo pred cestou bola biela, vápnom natretá stena. V noci pri pohľade na túto stenu bolo veľmi ťažké nepova­žovať ju za cestu vedúcu priamo na kopec. Správna interpretácia, že je to dom, a nesprávna, že je to cesta vedúca na kopec, bolí obidve v urči­tom zmysle inferencie vyvodené zo zmyslových dát, neboli však inferencie v logickom zmysle, keďže sa uskutočňovali bez vedomého mentál­neho procesu.

Proces spontánnej interpretácie zmyslových zážitkov označujem ako „animálna inferencia". Keď pes počuje, že ho volajú hláskami, na ktoré je navyknutý, obzrie sa a beží v smere zvuku. Môže podľahnúť klamu ako pes, ktorý na embléme gramofónových platní „His master's voice" („Hlas jeho pána") sa díva do gramofónu. Keďže však inferencie tohto druhu sa vytvárajú opakovanou skúsenosťou, ktorá vedie k vzniku ná­vykov, musela byť inferencia psa v minulosti zvyčajne správna, veď ináč by sa tento návyk nebol vytvoril. Keď začneme takto uvažovať, nájdeme sa v očakávaní rozličných vecí, ktoré sa aj naozaj stanú, hoci by bolo logicky možné, aby sa nestali, napriek výskytu zmyslových zážitkov, ktoré dávajú podnet k očakávaniam. Úvaha o animálnej inferencii dáva nám takto východiskovú zásobu vedeckých zákonov, ako napríklad ,,psy brešú". Tieto začiatočné zákony sú obyčajne trochu nespoľahlivé, ale po­môžu nám urobiť prvé kroky v smere vedy.

 

s. 46

 

Bežné zovšeobecnenia, ako „psy brešú", stávajú sa explicitne vierami, ak sa už predtým vyvinuli návyky, ktoré možno označiť za predrečovú formu tejto viery. Aký druh návyku sa vyjadruje slovami ,,psy brešú"? Neočakávame, že brešú stále, ale očakávame, že ak zo seba vydávajú zvuky, brešú alebo vrčia. Psychologicky indukcia nepostupuje tak ako v učebniciach, v ktorých sa predpokladá, že sme najprv spozorovali určitý počet prípadov, v ktorých psy brechali, a potom vedome prešli k zovše­obecneniu. Skutočnosť je tá, že sa generalizácia vo forme návyku očaká­vania objavuje na nižšej úrovni, ako je vedomá myšlienka, takže keď začneme vedome uvažovať, môžeme zistiť, že veríme generalizáciám, síce nie výslovne na základe evidencie, ale predsa ako výraz toho, čo je obsiahnuté v našom zvyku očakávania. Toto je opis vzniku viery, nie jej ospravedlnenie.

Tento stav vecí by som chcel ešte lepšie objasniť. Najprv je opako­vaná skúsenosť brešúcich psov, potom zvyk očakávať brechot, potom, vyjadrujúc tento zvyk slovami, viera vo všeobecný výrok ,,psy brešú". Nakoniec prichádza logik, ktorý sa nepýta: „Prečo to verím?", ale: „Aký dôvod je predpokladať, že je to pravda?" Dôvod na to, ak vôbec jestvuje, musí zrejme pozostávať z dvoch častí: po prvé, z faktov vnímania, ktoré pozostávajú z rozličných príležitostí, pri ktorých sme počuli psy brechať; po druhé, z nejakej zásady, ktorá ospravedlňuje zovšeobecnenia pozoro­vaných prípadov v zákon. Lenže tento logický proces historicky nepred­chádza našej viere, iba nasleduje po nej v množstve zovšeobecnení zdravého rozumu.

Preklad animálnych inferencií do slovných generalizácií sa v bež­nom myslení uskutočňuje iba veľmi nepresne, a to aj v myslení mno­hých filozofov. V tom, čo sa považuje za vnímanie vonkajších predmetov, je mnoho zo zvykov, vytvorených minulými skúsenosťami. Vezmime na­príklad svoju vieru v stálosť vecí. Keď vidíme psa alebo mačku, stoličku alebo stôl, nepredpokladáme, že vidíme niečo, čo má iba chvíľkovú exis­tenciu. Sme presvedčení, že to, čo vidíme, má minulosť a budúcnosť primeraného trvania. Nemyslíme si to o všetkom, čo vidíme. Od blesku, rakety alebo dúhy očakávame, že zase rýchlo zmiznú. Lenže skúsenosť nás viedla k tomu, aby sme očakávali, že obyčajné pevné predmety, ktorých sa môžeme dotýkať a vidieť ich, sú zvyčajne trvácne a pri vhod­ných príležitostiach sa ich môžeme opäť dotknúť a vidieť ich. Veda posilňuje túto vieru tým, že prípady, keď ide zjavne o zmiznutie takéhoto predmetu, vysvetľuje ako premeny na plynnú formu. Lenže viera v akési trvanie, okrem výnimočných prípadov, predchádza vedeckej poučke o za­chovaní hmoty a pred ňou samou však už jestvuje animálne očakávanie, že bežné predmety môžeme znova vidieť, ak sa pozrieme na správne miesto.

 

s. 47

 

Vyplňovanie jadra pocitov animálnymi inferenciami, kým sa ne­stane tým, čo nazývame „vnemom", je analogické s vyplňovaním telegra­fických tlačových správ v redakciách novín. Korešpondent telegrafuje jediné slovo „kráľ" a v novinách vytlačia: „Jeho Výsosť kráľ Juraj VI." Pri takomto postupe je, prirodzene, určité nebezpečenstvo; keďže koreš­pondent mohol vo svojej správe mať na mysli azda pána Mackenzie Kinga (angl. king - kráľ. prekl.). Súvislosť by však v bežných pod­mienkach určite vylúčila takýto omyl, no možno si predstaviť také pod­mienky, v ktorých by tak nebolo. Vo sne vypíname holú správu svojich zmyslov nesprávne a iba súvislosť bdelého stavu nám ukáže náš omyl.

Analógia so skráteným tlačovým telegramom je veľmi priliehavá. Predpokladajme napríklad, že vidíte svojho priateľa pri okne prichádza­júceho vlaku a trocha neskôr ho vidíte na nástupišti, ako vám ide v ústre­ty. Fyzikálne príčiny týchto vašich vnemov (a ich interpretácie) sú určité svetelné znaky, prechádzajúce medzi vami a vaším priateľom. Lenže všetko, na čo fyzika ako taká dovoľuje usudzovať z prijatých signálov, je, že niekde na obzore bolo vyžarované alebo reflektované alebo lomené alebo rozptýlené svetlo príslušných farieb. Zrejme by taká istá vynalie­zavosť, ktorej vďačíme za kino, dokázala aj to, aby niekto mal tie isté pocity aj v neprítomnosti svojho priateľa, a v tom prípade, pravda, by podliehal klamu. Ale takéto zdroje klamu nemôžu byť časté, alebo aspoň doteraz nemohli byť časté; keby totiž boli časté, neboli by sme si vytvorili zvyky očakávania a vieru v súvislosti, ako sme to fakticky vytvorili. V predpokladanom príklade dotyčný človek na stanici je si celkom istý, že vidí pred sebou svojho priateľa, že tento existoval aj v čase, ktorý uplynul medzi okamihom, keď ho videl pri okne a potom neskôr na nástupišti, a že urobil súvislú cestu v priestore od jedného miesta k dru­hému. Nepochybuje o tom, že to, čo videl, bolo niečo pevné, a nie ne­dotknuteľný predmet ako dúha alebo mračno. A tak, hoci správa, ktorú dostali zmysly, obsahuje (takrečeno) iba niekoľko hesiel, duševné a fy­zické zvyky človeka spôsobujú, že ich človek spontánne a bez premýšľania rozširuje na súvislú depešu, poskytujúcu hojné informácie.

Toto rozšírenie jadra pocitov, ktorým sa vytvára to, čo trochu pochybne nazývame „vnemom", zrejme si zasluhuje dôveru iba potiaľ, pokiaľ naše asociačné návyky prebiehajú paralelne s procesmi vonkaj­šieho sveta. Mraky, na ktoré sa pozeráme z nejakého vrchu, môžu vyzerať ako jazero alebo snehové pole a len pozitívna znalosť, že to tak nie je, bráni pozorovateľovi, aby svoje zrakové pocity neinterpretoval takto. Kto nie je zvyknutý na gramofón, ochotne uverí, že hlas, ktorý počuje za dverami, pochádza od osoby nachádzajúcej sa v izbe, do ktorej chce práve vstúpiť.

 

s. 48

 

Nejestvuje nijaká výrazná hranica vo vynachádzaní dômyselných prístrojov, ktoré by boli schopné klamať neopatrného. Vieme, že ľudia, ktorých vidíme v kine na plátne, v skutočnosti nie sú tam, hoci sa pohybujú, rozprávajú a správajú sa tak, že sa podobajú ľudským by­tostiam. Keby sme to však nevedeli, bolo by nám spočiatku ťažké to uveriť. Teda to, o čom sa zdá, že to vieme pomocou zmyslov, môže nás klamať, keď sa okolie líši od toho, čo na základe minulej skúsenosti očakávame.

Z týchto úvah vyplýva, že nesmieme považovať za dáta všetko, čo zdravý rozum nekriticky prijíma, to, čo je dané vo vnímaní. Len pocity a spomienky sú spoľahlivé dáta pre naše poznanie vonkajšieho sveta. Z nášho zoznamu dát musíme vylúčiť nielen veci, ktoré vedome získa­vame inferenciou, ale aj všetko to, čo je výsledkom animálnych inferencií, ako napríklad predpokladanú tvrdosť nejakého predmetu, ktorý sme vi­deli, ale neohmatali. Je pravda, že všetky naše ,,vnemy", tak ako sú, sú dátami pre psychológiu. Na základe skúsenosti v ten alebo onen predmet naozaj veríme. Keď však ide o poznanie vecí mimo nášho vedomia, mu­síme sa obmedziť iba na pocity ako dáta. Táto nevyhnutnosť je dôsledkom toho, čo vieme o fyzike a fyziológii. Ten istý vonkajší podnet, keď sa dostane do mozgu dvoch ľudí s rozličnými skúsenosťami, vyvolá rozličné účinky, a na vonkajšie príčiny možno usudzovať len z toho, čo majú tieto rozličné účinky spoločné. Ak namietneme, že aj pravda fyziky a fyziológie je pochybná, je situácia ešte horšia. Lebo ak sú výsledky týchto vied nepravdivé, potom, pokiaľ ide o vonkajší svet, vôbec na nič nemôžeme usudzovať na základe svojich skúseností. Predsa však v celej tejto práci vychádzam z predpokladu, že vedy majú, vcelku vzaté, pravdu.

Ak definujeme „dáta" ako „skutočnosti, o ktorých, nezávisle od akejkoľvek inferencie, sme oprávnení mať takmer úplnú istotu", z toho, čo sme doteraz uviedli, vyplýva, že všetky moje dáta sú udalosti, ktoré sa stali mne, a že sú fakticky to, čo by sa všeobecne dalo nazvať uda­losťami v mojom vedomí. Toto je názor, ktorý bol charakteristický pre britský empirizmus, ale ktorý väčšina kontinentálnych filozofov zamieta a ktorý Deweyho stúpenci ani väčšina logických pozitivistov ani teraz neprijímajú. Keďže táto otázka má veľký význam, chcem objasniť dôvody, ktoré mňa samého presvedčili, pričom stručne zopakujem aj tie, ktoré som už uviedol.

Sú tu, po prvé, argumenty na úrovni zdravého rozumu, ktoré po­chádzajú z ilúzií, zrakových porúch, odrazu a lomu svetla atď., no pre­dovšetkým zo snov, že snívame. Minulú noc sa mi snívalo, že som bol v Nemecku, v dome, z ktorého bol výhľad na zrúcaniny kostola. Vo svojom sne som najprv predpokladal, že kostol bol zbombardovaný v po­slednej vojne, ale potom ma informovali, že ho zbúrali už za čias náboženských vojen v šestnástom storočí.

 

s. 49

 

Kým som spal, všetko to malo takú istú presvedčivú silu ako zážitky v bdelom stave. Mal som skutočne svojou podstatou nelíšila od skúsenosti, ktorú máme, keď vidíme zrúcaný kostol v bdelom stave. Z toho vyplýva, že skúsenosť, ktorú označujem „vidieť kostol", nie je dostatočným dôkazom toho, že tam kostol skutočne je, keďže sa môže vyskytnúť aj bez toho, že by jestvoval takýto vonkajší predmet - ako to vo svojom sne predpokladám. Mohlo by sa namietnuť, že v sne si síce môžem myslieť, že bdiem, no vtedy, keď sa zobudím, viem, že bdiem. Nemôžem však pochopiť, odkiaľ by som získal takúto istotu. Už sa mi často snívalo, že som sa zobudil, naozaj raz po narkóze sa mi to v priebehu jediného sna snívalo asi stokrát. Zavrhujem sny fakticky len preto, že sa nehodia do rozumných súvislostí, lenže tento argument ne­musí byť rozhodujúci ako v Calderonovej veselohre La Vída es Sueňo (Život ako sen). Neverím, že teraz práve snívam, ale nemôžem to do­kázať. Predsa som si však celkom istý, že získavam určité skúsenosti, či už vo sne alebo v bdelom stave.

Prichádzame teraz k druhej skupine argumentov, vyplývajúcich z fy­ziky a fyziológie. Dostali sa do filozofie s Lockom, ktorý ich použil na to, aby ukázal, že sekundárne vlastnosti majú subjektívnu povahu. Táto skupina argumentov sa môže použiť na to, aby sa o pravde fyziky a psy­chológie začalo pochybovať, ja sa však chcem nimi zaoberať na základe predpokladu, že veda má vcelku pravdu.

Keď svetelné vlny zasahujú naše oko, máme zrakový pocit, keď zvukové vlny zasahujú naše ucho, máme sluchový pocit. Nemáme dôvod predpokladať, že svetelné vlny sa nejako podobajú zážitku, ktorý ozna­čujeme ako „vidieť niečo", alebo zvukové vlny skúsenosti ,,počuť nejaký zvuk". Nemáme nijaký dôvod predpokladať, že sa fyzikálne zdroje svetla a zvuku podobajú našej skúsenosti viac než vlny. Ak sa vlny vytvárajú nejakým nezvyčajným spôsobom, môže nás naša skúsenosť viesť k tomu, aby sme usudzovali na neskoršie zážitky, o ktorých vysvitne, že ich ani nemáme. To ukazuje, že aj pri obyčajnom vnímaní má interpretácia väčšiu úlohu, ako zdravý rozum pripúšťa, a že nás interpretácia niekedy vedie k vytvoreniu nepravdivých očakávaní.

Iná ťažkosť súvisí s časom. Vidíme a počujeme teraz, ale to, čo (podľa zdravého rozumu) vidíme a počujeme, odohralo sa už pred­tým. Keď nejaký výbuch zároveň vidíme i počujeme, tak ho najprv vidíme a potom počujeme. Aj keby sme mohli predpokladať, že nábytok v našej izbe je presne taký, ako sa nám zdá, nemôžeme to predpokladať o hmlovine, vzdialenej milióny svetelných rokov, ktorá vyzerá ako malá škvrna, ale nie je menšia než Mliečna cesta, a z ktorej svetlo, dosahujúce nás teraz, bolo vyslané ešte skôr, než sa na Zemi objavili ľudské bytosti. A rozdiel medzi hmlovinou a nábytkom je iba graduálny.

 

s. 50

 

Potom jestvujú fyziologické argumenty. Ľudia, ktorí stratili nohu, aj naďalej v nej môžu cítiť bolesť. Keď dr. Johnson vyvracal Berkeleyho, nazdával sa, že bolesť v jeho prste na nohe, keď zakopol o kameň, je dôkazom existencie kameňa, zdá sa však, že nebola dôkazom ani existen­cie jeho prsta na nohe, lebo by ju cítil aj vtedy, keby mu boli prst amputovali. Všeobecne možno povedať, že keď sa nerv dráždi určitým spôsobom, dostaví sa určitý pocit bez ohľadu na to, čo spôsobuje toto dráždenie. Pri dostatočnej šikovnosti by malo byť možné dosiahnuť, aby niekto videl celú hviezdnu oblohu tak, že sa budú iba dráždiť jeho očné nervy, no použitý prístroj by bol veľmi málo podobný vznešeným tele­sám, ktoré skúmajú astronómovia.

Tieto argumenty možno - ako som už predtým poznamenal - interpretovať skepticky, ukázať pomocou nich, že niet dôvodu domnievať sa, že naše pocity majú vonkajšie príčiny. Keďže však takáto interpre­tácia pripúšťa aspoň to, čo sa práve pokúšam vysvetliť, že totiž pocity sú pre fyzikov jedinými dátami, nechcem zatiaľ ďalej skúmať, či ju mož­no vyvrátiť, ale chcem prejsť k veľmi podobnému spôsobu argumen­tácie, ktorý je príbuzný metóde karteziánskeho pochybovania. Táto me­tóda spočíva v hľadaní dát tak, že sa predbežne zavrhne všetko, o čom by sa mohlo pochybovať.

Descartes uvádza ako argument, že existencia zmyslových pred­metov môže byť neistá preto, lebo možno predpokladať, že nás zvádza nejaký podvodný démon. My by sme mohli podvodníckeho démona na­hradiť farebným filmom. Prirodzene, práve tak isto je vraj možné aj to, že snívame. Lenže existenciu našich myšlienok považuje Descartes za celkom nepochybnú. Keď hovorí ,,myslím, teda som", sú základné istoty, ku ktorým - ako azda možno predpokladať - dospel, určitými „myš­lienkami" v tom širšom zmysle, v ktorom používa toto slovo. Na svoju vlastnú existenciu usudzuje zo svojich myšlienok - je to inferencia, ktorej platnosť zatiaľ nechceme skúmať. V tejto súvislosti sa mu zdá nepochybným iba pochybovanie, lenže zážitok pochybovania nemá nijakú zvláštnu výhodu pred inými zážitkami. Keď vidím žiaru blesku, mô­žem, ako sa tvrdí, byť si neistý, pokiaľ ide o fyzikálny charakter blesku, ba aj pokiaľ ide o to, čí sa mimo mňa vôbec niečo odohralo, no nemôžem v sebe vyvolať pochybnosti o tom, že sa niečo odohralo, čo sa nazýva „vidieť žiaru blesku", hoci by aj nebolo došlo k nijakému blesku mimo môjho zrakového zážitku.

Nechcem tvrdiť, že som si istý všetkými svojimi zážitkami; to by bolo iste nesprávne. Veľa spomienok je pochybných, a práve tak je veľa slabých zmyslových zážitkov.

 

s. 51

 

Čo chcem povedať - a v tomto bode opakujem časť Descartovej argumentácie - je, že sa vyskytujú také veci, o ktorých nemôžem v sebe vyvolať pochybnosti, a že tieto sú takého druhu, že ak aj pripustíme existenciu nie-ja, nepatria k nemu, ale tvoria časť môjho ja. Nie všetky z nich sú zmyslové zážitky; niektoré sú abstrakt­né myšlienky, niektoré spomienky, niektoré želania, niektoré radosti alebo bolesti; všetky by sme však bežne opísali ako mentálne udalosti v nás.

Podľa môjho názoru je toto stanovisko pravdivé, pokiaľ ide o dá­ta, ktoré sú skutočnosťami. Lenže skutočnosti, ktoré sú mimo mo­jej skúsenosti, môžu byť pochybné, ak sa len nedá dokázať, že ich existencia vyplýva zo skutočností, jestvujúcich v medziach mojej skú­senosti, a zo zákonov, o istote ktorých sa cítim byť presvedčený rozumom. To je však široká oblasť, o ktorej by som chcel zatiaľ povedať iba niekoľko slov.

Humov skepticizmus, pokiaľ ide o vedu, vyplýval a) z učenia, že všetky moje zmyslové dáta majú súkromnú povahu, a b) z objavu, že reálne danosti, nech sú akokoľvek početné a dobre vybrané, logicky nikdy neimplikujú inú reálnu danosť. Nevidím nijakú možnosť vyhnúť sa jed­nej alebo druhej z týchto téz. O prvej som už hovoril. Azda by som mohol povedať, že v tomto ohľade kladiem osobitný dôraz na argument, ktorý sa zakladá na fyzikálnej príčine zmyslových zážitkov. Pokiaľ ide o druhú tézu, z hľadiska syntaxe je jasná každému, kto pochopil pod­statu deduktívnych argumentov. Skutočnosť, ktorá v premisách nie je obsiahnutá, potrebuje na to, aby sa utvrdila, vlastné meno, ktoré sa v premisách nevyskytuje. Jestvuje však iba jediná cesta, na ktorej sa môže nové vlastné meno vyskytnúť v deduktívnom úsudku, totiž keď postupujeme od všeobecného k zvláštnemu, ako je to v úsudku: „Všetci ľudia sú smrteľní, teda Sokrates je smrteľný." Lenže nijaký súbor tvrdení o skutočnostiach nie je logicky ekvivalentný všeobecnému tvrdeniu, takže ak sa naše premisy týkajú iba skutočností, nemôžeme uplatniť tento spô­sob zavedenia nového vlastného mena. Z toho vyplýva táto téza.

Ak z uvedených dvoch premís nechceme vyvodiť Humov skepticiz­mus, ostáva nám, zdá sa, iba jediné východisko, a to tvrdenie, že medzi, premisami nášho poznania sú niektoré všeobecné výroky alebo aspoň jeden všeobecný výrok, ktorý nie je analyticky nevyhnutný, t. j. že hypotéza jeho nepravdivosti nie je kontradiktorická. Zásada, ktorá by osprave­dlňovala vedecké použitie indukcie, mala by takúto povahu. Potrebné je nájsť cestu, ktorá by dodala pravdepodobnosť (nie istotu) úsudkom postupujúcim od známych skutočností k udalostiam, ktoré ešte neboli a možno nikdy nebudú časťou skúseností usudzujúcej osoby.

 

s. 52

 

Ak sa má jednotlivec dozvedieť niečo, čo presahuje jeho doterajšie skúsenosti, jeho zásoba poznatkov, ktoré nezískal inferenciou, nesmie pozostávať iba zo skutočností, ale musí obsahovať aj všeobecné zákony alebo aspoň jeden zákon, ktorý mu umožňuje usudzovať na základe skutočnosti. A takýto zákon alebo takéto zákony musia na rozdiel od zásad deduktívnej logiky byť syntetické, t. j. ich pravdivosť nesmie vyplývať z toho, že ich nepravdivosť by bola kontradiktorická. Jediná alternatíva k tejto hypotéze je úplný skepticizmus voči všetkým inferenciám vedy a zdravého rozumu, vrátane tých, ktoré som označil za animálne inferencie.

 

Kapitola  II

 

Solipsizmus

 

Učenie, ktoré sa nazýva „solipsizmus", definuje sa bežne ako viera, že existujem iba ja sám. Lenže iba vtedy, keď má pravdu, je to jedno učenie. Ak má solipsizmus pravdu, vyjadruje tvrdenie, že iba ja, Bertrand Russell, existujem. Ak však nemá pravdu a iní ľudia čítajú moju knihu, potom pre tých, ktorí túto kapitolu čítajú, vyjadruje tvrde­nie, že len oni existujú. To je názor, vyplývajúci zo záverov, ku kto­rým sme dospeli v predošlej kapitole, že totiž všetky moje dáta, po­kiaľ sú skutočnosťami, sú iba mojimi privátnymi dátami a že inferencie z jednej alebo viacerých skutočností na iné skutočnosti nikdy nemožno lo­gicky dokázať. Na základe týchto záverov by bolo rozumné pochybovať o všetkom mimo mojej skúsenosti, ako napríklad o myšlienkach ľudí a o existencii hmotných predmetov, keď ich práve nevidím. Teda tento názor máme teraz bližšie skúmať.

Musíme začať s tým, že toto učenie presnejšie sformulujeme a rozlí­šime rôzne formy, ktoré môže nadobudnúť. Nesmieme ho vyjadriť slo­vami „Iba ja existujem", lebo tieto slová nemajú jasný význam, iba ak je to učenie nepravdivé. Ak je svet skutočne svetom zdravého rozumu, kto­rý zahrnuje ľudí a veci, môžeme vziať hocakú jednotlivú osobu a predpo­kladať o nej, že si myslí, že je celým svetom. To je analogické s tým, ako ľudia žijúci pred Kolumbom mysleli, že Starý svet predstavuje všetku pevnú zem na našej planéte. Keď však iní ľudia a iné veci neexistujú, stráca slovo „ja" svoj význam,- lebo je to vylučujúce a obmedzujúce slovo. Namiesto toho, aby srne povedali; „Ja som celý svet", museli by sme povedať: „Dáta sú celý svet." Tu by mohli byť „dáta" definované vý­počtom. Potom môžeme povedať: „Tento zoznam je úplný; okrem toho už nič nejestvuje."

 

s. 53

 

Alebo môžeme povedať: „Nie je známe, že by bolo ešte niečo iné." V tejto forme si toto učenie nevyžaduje predbežnú defi­níciu toho, čo je ,,ja", a čo tvrdí, je dosť určité na to, aby sa mohlo preskúmať.

Môžeme rozlišovať dva druhy solipsizmu, ktoré budem nazývať „dog­matický" a „skeptický". Dogmatický solipsizmus tvrdí podľa uvedenej formulácie: „Nie je nič okrem dát", kým skeptický hovorí: „Nie je známe, že by existovalo ešte niečo okrem dát." Nejestvujú dôvody, ktoré by hovorili v prospech dogmatickej formy, keďže je práve tak ťažko vy­vrátiť ako dokázať existenciu niečoho, čo nie je dátom. Preto už nebudem hovoriť o dogmatickom solipsizme, ale o skeptickom solipsizme.

Je ťažké presne formulovať skeptickú formu tohto učenia. Nie je výstižné povedať, ako sme to práve urobili, „Nie je nič známe okrem dát", lebo niekto iný by mohol vedieť viac. Tu platí tá istá námietka ako voči dogmatickému solipsizmu. Ak opravíme svoje tvrdenie tým, že hovoríme „Mne nie je známe nič okrem nasledujúceho (nasleduje zoznam dát)", opäť sme zaviedli „ja", čo ako sme už videli, nesmieme urobiť, keď definujeme toto učenie. Vôbec nie je ľahké vyhnúť sa tejto námietke.

Nazdávam sa, že problém, ktorý sa týka solipsizmu, možno formu­lovať takto: „Výroky p1, p2 . . . pn sú známe iným spôsobom ako na zákla­de inferencie. Možno tento zoznam urobiť tak, aby sa z neho dalo usu­dzovať na iné výroky, ktoré tvrdia skutočnosti?" V tejto forme nemusíme konštatovať, že nás zoznam je úplný alebo že obsahuje všetko, čo určitá osoba vie.

Je jasné, že odpoveď na našu otázku musí byť negatívna, ak náš zoznam pozostáva výlučne z výrokov, ktoré tvrdia skutočnosti, a potom má skeptický solipsizmus pravdu. Ak však náš zoznam obsahuje niečo, čo má charakter zákona, môže odpoveď dopadnúť ináč. Tieto zákony, pravda, musia byť syntetické. Každý súhrn skutočností možno z logického hľa­diska považovať za „celok"; podľa čistej logiky dve ľubovoľné udalosti sú vždy spolu možné a nijaký súhrn udalostí nezahrnuje existenciu iných udalostí.

Ale skôr než budeme ďalej sledovať túto myšlienku, chceli by sme sa zaoberať rozličnými formami solipsizmu.

Solipsizmus môže byť viac alebo menej drastický; keď sa stane drastickejším, stane sa logickejším a zároveň aj menej neprijateľným. Vo svojej najmenej drastickej forme akceptuje všetky moje mentálne stavy, ktoré uznáva zdravý rozum alebo ortodoxná psychológia, t. j. nielen tie, ktorých som si bezprostredne vedomý, ale aj tie, na ktoré sa usudzuje z čisto psychologických dôvodov. Všeobecne sa predpokladá, že mám vždy vek slabých zmyslových zážitkov, ktoré si nevšímam.

 

s. 54

 

Ak sú v izbe tikajúce hodiny, môžem si ich všimnúť a môžu ma rušiť, ale spravidla si ich vôbec nepovšimnem, ani vtedy nie, keď ich možno dobre počuť, kedy­koľvek by som ich úmyselne chcel počuť. V takomto prípade by sa, pri­rodzene, povedalo, že mám sluchové pocity, ktorých nie som si vedomý. To isté sa môže väčšinou povedať o predmetoch na vonkajšom obvode môjho vizuálneho poľa. Ak sú to dôležité veci, napríklad nepriateľ s na­bitým revolverom, uvedomím si ich rýchle a postavím ich do stredu môjho vizuálneho poľa; ale ak sú nezaujímavé a nehybné, nevstúpia do môjho vedomia. Napriek tomu sa zdá prirodzeným, že ich v určitom zmysle predsa len vidím.

Ten istý druh úvah sa vzťahuje aj na medzery v pamäti. Keď listu­jem v starom denníku, nachádzam záznamy o pozvaniach na obed, na ktoré som celkom zabudol, je mi však ťažko pochybovať o tom, že som vtedy mal zážitok, ktorý by zdravý rozum opisoval tak, že som prijal pozvanie na obed. Verím, že som kedysi bol jednoročné dieťa, hoci v mo­jej pamäti neostala ani stopa po tomto čase.

Takýmito inferenciami vyvodené mentálne stavy tá najmenej dras­tická forma solipsizrnu pripúšťa. Odmieta iba inferencie vzťahujúce sa na niečo iné, ako som ja sám a moje mentálne stavy.

To však je nelogické. Princípy, ktoré sa vyžadujú, aby som zdôvod­nil inferencie z mentálnych stavov, ktorých som si vedomý, vzťahu­júce sa na tie, ktorých nie som si vedomý, sú celkom tie isté, ktoré sa vyžadujú, aby som mohol uzatvárať na fyzikálne predmety a iné mysle. Ak sa teda máme usilovať o logickú istotu, ktorú sa snaží dosiahnuť solipsizmus, musíme sa obmedziť na mentálne stavy, ktorých sme si teraz vedomí. Budhu obdivovali, pretože vedel meditovať, kým okolo neho revali tigre; keby však bol býval dôsledný solipsista, bol by musel veriť, že rev prestal v tom istom okamihu, keď ho prestal vnímať.

Tak sa dostávame k ďalšej forme solipsizrnu, ktorá učí, že svet pozostáva alebo azda pozostáva len z nasledujúcich veci, a potom vypo­čítame, čo práve v tom okamihu vnímame alebo mánie v pamäti. A to treba obmedziť na všetko, čo skutočne vnímam, lebo to, čo by som iba mohol vnímať, je už vyvodené inferenciou. V tomto okamihu zisťujem, ako môj pes spí, a ako jednoduchý človek som presvedčený, že by som ho bol mohol vidieť v každom okamihu tejto poslednej hodiny, keďže bol stále (tak sa domnievam) v mojom vizuálnom poli, ale v skutočnosti som si ho vôbec nevšímal. Prísny solipsista bude musieť povedať, že keď moje oči v priebehu poslednej hodiny spočívali bezmyšlienkovite na psovi, predsa vo mne v dôsledku toho vôbec nič nenastalo. Lebo tvrdiť, že som mal zmyslový zážitok, ktorý som si neuvedomil, znamenalo by pripustiť inferenciu nedovoleného druhu.

 

s. 55

 

Pokiaľ ide o pamäť, sú výsledky tejto teórie veľmi zvláštne. Veci, na ktoré sa pamätám v jednom okamihu, sú celkom odlišné od tých, kto­ré si pripomínam v nejakom inom okamihu, avšak ortodoxný solipsista ty mal pripustiť ako skutočné len to, čo si teraz pripomínaní. Jeho svet sa teda bude skladať z nesúvislých úryvkov, ktoré sa menia z jedného okamihu na druhý - keď hovorím, že sa menia, nevzťahujem to na to, čo jestvuje teraz, ale na to, čo jestvovalo v minulosti.

Ešte však nie sme hotoví s obeťami, ktoré musí solipsista priniesť logike, ak sa chce cítiť istý. Je celkom zrejmé, že môžem mať spomienku bez toho, že by sa kedy muselo odohrať to, na čo teraz spomínaní; lo­gicky je možné, že som začal existovať len pred piatimi minútami, a to úplne vyzbrojený všetkými spomienkami, ktoré som v tom okamihu mal. Musíme preto chtiac-nechtiac vylúčiť udalosti, na ktoré sa pamätáme, a obmedziť svet solipsistov na prítomné vnemy, vrátane vnemov prítom­ných mentálnych stavov, ktoré sú údajne spomienkami. Pokiaľ ide o prí­tomné vnemy, tento najrozhodnejší typ solipsistov (ak taký jestvuje) prijíma premisu Descartovho cogito v určitom výklade. To, čo pripúšťa, možno presne vyjadriť len v nasledujúcej forme: „A, B, C ... sa vysky­tujú." Ak označím A, B, C... ako „myšlienky", nepridáme tým nič nového, pridáme len tým, ktorí solipsizmus odmietajú. Dôsledného solipsistu charakterizuje skutočnosť, že ak sa výrok „A sa vyskytuje" nachádza v jeho zozname, nikdy nie je vyvodený. Odmieta ako neplatné všetky inferencie z jednej alebo z viacerých výrokov formy „A sa vyskytuje" na iné výroky, ktoré tvrdia, že sa niečo vyskytuje bez ohľadu na to, či sa pomenuje alebo opisuje. Závery takýchto inferencií môžu byť podľa jeho názoru náhodou pravdivé alebo nepravdivé, ale nikdy nemožno vedieť, či sú pravdivé.

Keď sme takto vyložili stanovisko solipsistu, musíme sa spýtať, čo možno povedať v prospech neho a čo proti nemu.

Argument v prospech skeptického solipsizniu je takýto: Zo skupiny výrokov formy „A sa vyskytuje" nie je možné na základe deduktívnej logiky usúdiť na iné výroky, ktoré tvrdia výskyt niečoho. Ak má byť taká­to inferencia platná, musí závisieť od nejakej ne-deduktívnej zásady, ako napríklad od zásady kauzality alebo indukcie. Lenže nijakú takúto zásadu, ani len ako pravdepodobnú, nemožno deduktívnym spôsobom dokazovania vyvodiť zo skupiny výrokov formy „A sa vyskytuje". (V jednej z ďalších kapitol budem sa zaoberať dôkazom tohto tvrdenia.) Tak napríklad ne­možno platnosť indukcie vyvodiť z priebehu udalostí, ak len nepredpokla­dáme indukciu alebo podobný otázny postulát. Ak sa teda, ako tvrdia empiristi, všetko naše poznanie zakladá na skúsenosti, musí sa nielen za­kladať na nej, ale sa na ňu aj obmedziť.

 

s. 56

 

Táto úvaha, zdá sa, dokazuje, že si môžeme vybrať iba medzi dvoma možnosťami. Alebo musíme prijať skeptický solipsizmus v jeho najprís­nejšej forme, alebo musíme pripustiť, že nezávisle od skúsenosti poznáme jednu alebo viaceré zásady, pomocou ktorých možno aspoň s určitou pravdepodobnosťou usudzovať z jednej skupiny udalostí na iné udalosti. Ak volíme prvú možnosť, musíme odmietnuť zo solipsizmu oveľa viac, než sa z neho zvyčajne odmieta. Nemôžeme nič vedieť o existencii našej vlastnej minulosti alebo budúcnosti a nemáme dôvod na očakávania, ktoré sa vzťahujú na našu vlastnú budúcnosť, ak vôbec nastane. Ak volíme druhú možnosť, musíme čiastočne odmietnuť empirizmus. Musíme ďalej pripustiť, že máme vedomosť o istých všeobecných charakteristických črtách prírodných procesov a že táto vedomosť, ak aj pochádza zo skú­senosti, nemôže z nej byť logicky vyvodená. Musíme ďalej pripustiť, že ak máme takéto poznanie, nie je ešte úplne rozvité. Kauzalita a indukcia vo svojich tradičných formách nemôžu byť celkom pravdivé, a ešte vôbec nie je jasné, čím ich treba nahradiť. Zdá sa teda, že je veľmi ťažké rozhodnúť sa pre jednu z týchto dvoch alternatív.

Pokiaľ ide o mňa, odmietam solipsistickú alternatívu a prijímam dru­hú. Pripúšťam, čo je pritom podstatné, že solipsistickú alternatívu nemož­no vyvrátiť na základe deduktívnych argumentov. Pritom, pravda, musíme predpokladať to, čo označujem ako „empirickú hypotézu", t. j. že všetko to, čo vieme bez inferencií, pozostáva z toho, čo sme skúsili (alebo presnejšie, z toho, čo práve skusujeme), spolu so zásadami deduktívnej logiky. Nikdy však nemôžeme poznať, že empirická hypotéza je prav­divá; lebo to by bolo poznanie takého druhu, aký hypotéza sama zakazuje. To nedokazuje, že hypotéza je nepravdivá, ale dokazuje, že nemáme právo tvrdiť o nej, že je pravdivá. Empirizmus môže byť naozajstnou filozofiou, ale ak ňou je, nemôžeme vedieť, že je pravdivý. Tí, čo tvrdia, že ho poznali ako pravdivý, sami si protirečia. Nič nám teda nebráni zavrhnúť empirickú hypotézu ab initio.

Proti solipsizmu však treba predovšetkým povedať, že je psycholo­gicky nemožné vyznávať ho a že vskutku ho zavrhujú aj tí, ktorí sa nazdávajú, že sú jeho zástancami. Dostal som raz list od vynikajúcej logicky disponovanej pani Christine Ladd Franklinovej, v ktorom písala, že je solipsistkou a že sa čuduje, že nejestvujú aj iní solipsisti. Vzhľadom na to, že to písala logická, čudoval som sa tomu, že sa čuduje. Okolnosť, že niečomu nemôžem veriť, nedokazuje, že je to nepravdivé, ale dokazuje iba to, že som neúprimný a pochabý, keď tvrdím, že tomu verím.

 

s. 57

 

Karte­ziánske pochybovanie má svoju hodnotu ako prostriedok členiť naše po­znanie a ukázať, čo od čoho závisí; ak ho však ženieme príliš ďaleko, znetvorí sa na technickú hračku, pri ktorej filozofia stráca svoju vážnosť. Čokoľvek by aj niekto uviedol v prospech opaku, a dokonca aj keď tak sám urobím, predsa len budem stále veriť, že nie som sám celý vesmír, a v tomto ohľade budú so mnou vskutku súhlasiť všetci ľudia, pokiaľ je moje presvedčenie správne, že existujú aj iní ľudia.

Najdôležitejšou časťou úvah týkajúcich sa solipsizmu je dôkaz, že je udržateľný len vo svojej najprísnejšej forme. Jestvujú rozličné polovičaté stanoviská, ktoré nie sú celkom neprijateľné a ktoré vskutku zastá­valo mnoho filozofov. Spomedzi nich je najmenej drastický názor, že nikdy nemôžu byť postačujúce dôvody na to, tvrdiť existenciu niečoho, o čom nikdy nikto nebude mať skúsenosť. Z toho môžeme s Berkeleym usudzovať na neskutočnosť hmoty bez toho, že by srne popreli realitu vedomia. Keďže však tento názor pripúšťa skúsenosti iných ľudí okrem mňa samého a keďže tieto skúsenosti sú mi známe len na základe inferencií, považuje leda za možné z výskytu určitých udalostí platným spôsobom usudzovať na výskyt iných udalostí. Ale ak sa to raz pripustí, zistí sa, že nejestvuje dôvod, prečo by sa mali vyvodené udalosti aj empiricky skúsiť. Celkom podobne treba uvažovať aj pokiaľ ide o tú formu solipsizmu, ktorá verí, že ja sám mám minulosť a pravdepodobnú budúcnosť. Túto vieru možno obhájiť iba vtedy, keď pripustíme také zá­sady inferencie, ktoré vedú k zavrhnutiu každej formy solipsizmu.

Takto nám ostanú ako logicky udržateľné iba dve krajné hypotézy. Buď poznáme zásady nededuktívnej inferencie, ktoré ospravedlňujú nie­len našu vieru v existenciu iných ľudí, ale aj celého hmotného sveta, vrátane tých častí, ktoré nikdy neboli pozorované, ale vyvodené usudzo­vaním na základe ich účinkov, alebo nám ostáva iba to, čo by srne mohli označiť ako ,,solipsizmus okamihu", pričom moje poznanie ako celok je obmedzené na to, čo teraz vnímam, vylučujúc moju minulosť a moju pravdepodobnú budúcnosť, ako aj všetky zmyslové zážitky, ktoré si v prítomnom okamihu nevšímam. Ak si túto alternatívu celkom ujasnime, podľa mojej mienky nikto nebude môcť statočne a úprimne prijať túto druhú hypotézu.

Ak však zavrhneme solipsizmus okamihu, musíme sa pokúsiť zistiť, ktoré sú tie syntetické zásady inferencie, znalosť ktorých môže zhruba ospravedlniť naše vedecké, ako aj obyčajné viery. Touto úlohou sa budeme zaoberať v šiestej časti. Bude však dobré získať si najprv pre­hľad jednak o dátach a jednak o vedeckých vierach, interpretovaných v ich najmenej otáznej forme.

 

s. 58

 

Pri analýze výsledkov tohto prehľadu mô­žeme dúfať, že objavíme premisy, ktoré sa vedome alebo nevedome pri vedeckých úvahách predpokladajú.

 

Kapitola  III

 

Pravdepodobnostné inferencie zdravého rozumu

 

„Pravdepodobnostná" inferencia je taká (opakujeme, čo sme už pred­tým hovorili), pri ktorej záver ani vtedy nie je istý, ale iba vo väčšej alebo menšej miere pravdepodobný, keď premisy sú pravdivé a postup usudzovania bezchybný. Veda používa v praxi dva druhy inferencií, jed­nak čisto matematické, jednak také, ktoré možno označiť ako „predmetné". Inferencia z Keplerových zákonov na zákon gravitácie aplikovaný na planéty je matematická inferencia, ale inferencia zo zdanlivých pohybov planét na Keplerove zákony je predmetná inferencia; lebo Keplerove zá­kony nie sú jedinými hypotézami, ktoré logicky zodpovedajú, pozorova­ným faktom. Matematické inferencie sa dostatočne preskúmali v priebehu posledného polstoročia. Tu by som sa chcel zaoberať práve ne-matematickou inferenciou, ktorá vedie vždy len k pravdepodobnosti.

Zhruba budem uznával ako platnú každú inferenciu, ktorá tvorí časť prijatej vedeckej teórie, ak len neobsahuje nejaký zvláštny omyl. Nebudem sa zaoberať argumentmi pre skepticizmus voči vede, ale budem analyzovať vedeckú inferenciu za predpokladu, že je všeobecne platná.

V tejto kapitole sa budem zaoberať predovšetkým predvedeckým poznaním, ako ho stelesňuje zdravý rozum.

Pritom musíme mať na zreteli rozdiel medzi inferenciou, ako sa rozumie v logik a tým, čo môžeme nazvať ,,animálnou inferenciou". „Animálnou inferenciou" rozumiem to, čo sa odohráva, keď udalosť A vyvoláva vieru B bez vedomých medzičlánkov. Keď pes zaňuchá líšku, vzruší sa, ale neveríme, že by si povedal: „Tento pach sa v minulosti často vyskytoval v blízkosti líšky, teda pravdepodobne aj teraz bude na­blízku líška." Je pravda, že koná tak, akoby bol takto uvažoval, ale takto uvažuje jeho telo na základe zvyku alebo, ako sa tiež hovorí, „podmieneného reflexu". Vždy, keď nejaká udalosť A v predchádzajúcej skúsenosti zvieraťa bola často spojená s udalosťou B, pričom B je pred­metom citového záujmu, má udalosť A tendenciu vyvolať správanie primerané B. Tu nejestvuje vedomá súvislosť medzi A a B.

 

s. 59

 

Nie je tu nič iné, takto hádam môžeme hovoriť, ako vnímanie A a správanie sa B. Podľa zastaraného spôsobu vyjadrovania by sme povedali, že „dojem" z A zapríčiňuje „predstavu" B. Lenže novší spôsob vyjadrovania, ktorý sa vzťahuje na telesné správanie a pozorovatelne zvyky, je určitejší a obsiahne širšie pole.

Väčšinu predmetných inferencií vo vedách dostávame, na rozdiel od čisto matematických inferencií, predovšetkým z analýzy animálnych inferencií. Ale skôr než objasníme túto stránku nášho predmetu, pouvažujeme o tom, akú úlohu má animálna inferencia v ľudskom správaní.

Praktické porozumenie rečí (na rozdiel od teoretického) spadá do oblasti animálnej inferencie. Porozumenie nejakého slova pozostáva prak­ticky a) z účinkov pri jeho počutí a b) z príčin, pre ktoré ho vyslovu­jeme. Porozumieme slovu „líška", keď pri jeho počutí cítime podnet konať tak, ako by sme konali v prítomnosti líšky, a naopak, pri pohľade na líšku cítime podnet vysloviť slovo „líška". Lenže súvislosti medzi líškami a slovom líška si vôbec nemusíme byť vedomí. Inferencia zo slova na líšku a z líšky na slovo je animálna inferencia. Vec sa iná ináč, ak ide o učené slová, ako napríklad o slovo „dodekaéder". Význam takýchto slov sa naučíme slovnou definíciou, a v takých prípadoch sa slovo a vý­znam spájajú najprv vedomou inferenciou a len neskôr sa stáva toto spojenie zvykom.

Slová sú zvláštnym prípadom znakov. Môžeme povedať, že pre určitý daný organizmus O je člen triedy stimulov A znakom pre nejaký člen triedy predmetov B, keď objavenie sa stimulu triedy A v organizme O vyvolá reakciu, ktorá zodpovedá predmetu triedy B. To, pravda, ešte nie je celkom presné. Ale skôr než sa vynasnažíme dosiahnuť väčšiu pres­nosť, chceme sa venovať konkrétnemu príkladu, azda „Niet dymu bez ohňa“.

Skôr než možno vyriecť toto príslovie, treba prejsť rozličnými stup­ňami. Po prvé, treba mať opätovné skúsenosti tak s dymom, ako aj s ohňom, a to buď súčasne, alebo aspoň v bezprostrednom časovom slede. Pôvodne vyvolala každá skúsenosť svoju vlastnú reakciu; pri dyme na­príklad začneme ňuchať a pri ohni utekáme preč. Časom sa však vytvára zvyk a potom už dym vyvoláva útek. (Mám pritom na mysli okolie, kde sa často vyskytujú lesné požiare.) Nejaký čas po tom, čo sa prvý raz vytvorí tento zvyk, vytvárajú sa dva nové zvyky: dym vyvoláva slovo „dym" a oheň slovo „oheň". Ak sú dané tieto tri zvyky - že dym vy­voláva reakciu, ktorá zodpovedá ohňu, že dym vyvoláva slovo „dym" a oheň slovo „oheň" - sú dané predpoklady pre vytvorenie štvrtého zvyku, že totiž slovo „dym" vyvoláva slovo „oheň". Ak o tomto zvyku uvažuje človek, ktorý má sklon k filozofii, môže to viesť k vytvoreniu príslovia „Niet dymu bez ohňa".

 

s. 60

 

Približne taký je náčrt veľmi zložitého procesu.

V uvedenom príklade ja, ak sú dané všetky tieto zvyky, dym zna­kom pre oheň, slovo „dym" znakom pre dym a slovo „oheň" znakom pre oheň. Možno azda predpokladať, že vzťah medzi znakmi je často tranzitívny, t. j. keď A je znakom pre B a B je znakom pre C, aj A je znakom pre C. To nebude vždy takto, ale bude tak spravidla, keď zna­kové vzťahy medzi A a B a medzi B a C sú v organizme zvieraťa veľmi upevnené. V tom prípade teda, keď slovo „dym" je znakom pre dym a dym znakom pre oheň, bude aj slovo „dym“ odvodeným spôsobom

znakom pre oheň. Napokon, ak oheň vyvoláva slovo „oheň", slovo „dym" sa slané odvodeným spôsobom príčinou slova ,,oheň".

Postavme nasledujúcu definíciu: organizmus O má „predstavu" o predmete druhu B, keď jeho konanie zodpovedá B, hoci pre zmysly nie je prítomný predmet druhu B, To si však vyžaduje určité obmedzenie. ,,Predstava" nemusí vyvolať všetky tie reakcie, ktoré by vyvolal sám predmet. To práve máme na mysli, keď hovoríme, že nejaká predstava môže byť slabá alebo málo živá. Je možné, že nič nie je dané okrem slova „B". Budeme teda hovoriť, že predstava B sa vyskytuje v organizme O, kedykoľvek O prejavuje známky reakcie prislúchajúcej iba B a nija­kému inému, predmetu.

Teraz môžeme povedať, Zo A je znakom pre B, keď A vyvoláva ,,predstavu" B.

Použili sme výraz „prislúchajúce" a tento výraz vyžaduje ďalšiu definíciu. Nemôže sa definovať teleologicky ako „užitočné pre organiz­mus" alebo podobne. Reakcia „prislúchajúca", čiže „príslušná B", je pôvodne tou reakciou, ktorá sa vyvoláva prítomnosťou B pre naše zmysly, nezávisle od nadobudnutých zvykov. Bolestný výkrik pri dotyku niečoho veľmi horúceho je v tomto zmysle príslušnou reakciou. Z našej definície príslušných reakcií však nemôžeme celkom vylúčiť získané vlastnosti. Lebo vysloviť slovo „líška", keď vidíme líšku, je príslušnou reakciou. Musíme však poznamenať: Nejestvuje situácia, na ktorú bez získaných zvykov reagujeme slovom „líška". Môžeme sa preto rozhodnúť rátať medzi „príslušné" reakcie tie, ktoré vystupujú ako výsledok zvyku v prí­tomnosti predmetu B, ale sa nevyskytujú spontánne a neprejavujú sa ako zvykové reakcie na nič iné okrem B, iba ak by boli výsledkom kombinácie zvykov.

Predchádzajúca úvaha viedla k definícii toho, čo možno nazvať „subjektívnymi" znakmi, keď totiž A vyvoláva predstavu B. Na druhej strane môžeme povedať, že A je „objektívnym" znakom pre B, keď skutočne B, a nielen predstava B nasleduje po A alebo sprevádza A.

 

s. 61

 

Zhruba môžeme povedať, že organizmus sa mýli zakaždým, keď sub­jektívny znak nie je zároveň objektívnym znakom. Ale takéto konštatovanie nie je presné bez obmedzenia.

Obmedzenie je nevyhnutné preto, lebo musíme rozlišovať medzi predstavou, ktorá je sprevádzaná vierou, a predstavou, ktorá exis­tuje len ako taká. Keď niekto má dvoch priateľov, ktorí sa volajú Box a Kox, je pravdepodobné, že pohľad na Boxa v ňom vyvoláva pred­stavu Koxa, ale nie vieru, že Kox je prítomný. Zdá sa mi, že mať pred­stavu bez viery je zložitejšou udalosťou ako mat predstavu v spojitosti s vierou. Predstava je podnetom alebo zahrnuje podnet (nechcem sa o tom škriepiť, ktoré z týchto dvoch) pre vykonanie určitého skutku. Ak sa podnetu nebráni, vystupuje predstava v spojitosti s vierou, ak sa mu však bráni, máme len predstavu ako takú. V prvom prípade môžeme predstavu označiť za ,,účinnú", v druhom za „suspendovanú". Omyl je spojený iba s účinnými predstavami. Ide teda o omyl, keď subjektívny znak vyvoláva účinnú predstavu, hoci medzi znakom a predmetom predstavy niet príčinnej súvislosti.

Omyl je podľa tohto chápania pred intelektuálny; na to, aby mohol vzniknúť, vyžadujú sa iba telesné zvyky. Omyl je, keď vták narazí do skla obloka, ktoré nevidí. My všetci si tvoríme, presne ako vták, veľmi rýchle viery, ktoré keď sú mylné, veľmi rýchle vedú k bolestivým zážitkom. Vedecká metóda, ako sa nazdávam, pozostáva predovšetkým z toho, vylú­čiť také viery, ktoré z dobrých dôvodov treba považovať za zdroj bolestivých zážitkov, zato však zachovať si tie, voči ktorým nemožno vyhranenú námietku.

Pri všetkom, čo som povedal, kauzálne som predpokladal zákony druhu „A zapríčiňuje B", pričom A a B sú triedami udalostí. Takéto zákony nikdy nie sú celkom pravdivé. Pravdivé zákony sa dajú vyjadriť len diferenciálnymi rovnicami. Ale určite nemusia byť nevyhnutne cel­kom pravdivé. Čo potrebujeme, je len toto: ,,V značne viac ako v polovici prípadov, v ktorých vystupuje A, vystupuje súčasne alebo krátko nato aj B." V dôsledku toho sa stáva B pravdepodobným, len čo vystupovalo A, a to je práve to, čo požadujeme. Predpokladal som, že keď v histó­rii určitého organizmu B často nasledovalo po A, A bude sprevádzané predstavou B alebo že predstava B bude rýchlo nasledovať po A, pričom predstavou B treba rozumieť podnet ku konaniu, ktoré by malo byť spôsobené samým B. Tento zákon je nevyhnutne trochu vágny. Ak A a B pôsobia vzrušujúco na organizmus, môže jediný prípad ich stretnutia stačiť na to, aby sa vytvoril zvyk; ak takéto vzrušenie nenastane, vyžaduje si to možno veľa prípadov.

 

s. 62

 

Stretnutie čísla 54 s číslami 6-krát 9 má pre väčšinu detí málo vzrušujúci význam; z toho pramení ťažkosť naučiť sa násobilku. Naproti tomu však príslovie „Kto sa raz popálil, ten sa bojí ohňa" ukazuje, ako ľahko sa vytvára zvyk, keď je vzrušenie veľké.

Ako z uvedeného vyplýva, veda sa začína tým, a musí sa tým začať, že robí dosť hrubé zovšeobecnenia, ktoré sú iba približne pravdivé a z ktorých početné jestvujú už ako animálne inferencie skôr, než sa formujú v slovách. Proces prebieha takto: v určitom počte prípadov B nasleduje po A, potom je A sprevádzané očakávaním udalosti B, a potom nasleduje (pravdepodobne oveľa neskôr) výslovný súd ,,A je znakom pre B", a iba vtedy, keď už jestvuje množstvo takýchto súdov, môže sa začať veda. Potom prichádza Hume so svojou otázkou, Či môžeme považovať A za objektívny znak pre B, alebo čo len predpokladať, že ho aj naďalej máme považovať za znak pre B. To je náčrt psychológie tejto oblasti. Bezprostredne nemá nič do činenia s jej logikou.

Rozdiel medzi animálnou inferenciou a vedeckou inferenciou, aby sme to ešte raz zopakovali, je takýto: pri animálnej inferencii vyvoláva vnem A predstavu B, ale tejto súvislosti nie sme si vedomí. Vedecká inferencia (rovnako, či je platná alebo nie) je sprevádzaná vierou, ktorá zahrnuje tak A, ako aj B a ktorú som vyjadril slovami „A je zna­kom pre B". Iba táto jednoduchá viera, ktorá vyjadruje súvislosť medzi A a B, odlišuje to, čo sa bežne označuje ako inferencia, od toho, čo ja nazývam animálnou inferenciou. Je však dôležité povšimnúť si, že viere vyjadrujúcej súvislosť vo všetkých naj elementárnej ši ch prípadoch pred­chádza zvyk animálnej inferencie.

Vezmime si ako príklad vieru v existenciu viac alebo menej trvan­livých predmetov. Pes, ktorý vidí svojho pána pri rôznych príleži­tostiach, reaguje spôsobom, ktorý má niektoré trvalé črty. Toto je pozorovateľný fakt, ktorý vyjadrujeme, keď povieme, že pes „znovu pozná" svojho pána. Keď pes hľadá neprítomného pána, zahrnuje to niečo viac ako znovupoznanie. Je ťažké vyhnúť sa neprimeranému inte­lektualistickému spôsobu vyjadrovania, aby sme opísali, čo sa v takomto prípade odohráva. Mohli by sme byť v pokušení povedať, že tu ide o že­lanie nahradiť predstavu o nejakom predmete dojmom o tomto predmete, ale to je taká veta, ktorá, zdá sa, hovorí veľa, no predsa len málo. Naj­jednoduchší pozorovateľný fakt, ktorý vyjadruje, že zvieraťu sa nie­čo žiada, je jeho nepokojné správanie sa, kým sa nevytvorí určitá situácia, a potom pomerný pokoj. Jestvujú aj fyziologické fakty týka­júce sa sekrécií žliaz, ktoré použil Pavlov. Nepopieram, že psy majú skúsenosti, ktoré sa viac-menej podobajú našim, keď máme nejaké želanie, to je však inferencia z ich správania sa, nie dátum.

 

s. 63

 

To, čo pozorujeme, možno zhrnúť tak, že určitá časť správania sa psa tvorí jednotu tým, že je vo vzťahu k jeho pánovi, podobne ako aj správanie sa planéty tvorí jednotu tým, že je vo vzťahu k Slnku. V prípade planéty neusudzujeme, že „myslí" na Slnko, no v prípade psa väčšina z nás vyvodzuje takýto záver. Ale to je rozdiel, ktorým sa ešte nemusíme zaoberať.

Ak sa teraz obrátime k reči, je iba prirodzené, že máme len jediné slovo pre tie črty okolia, ktoré sú navzájom tak spojené ako zjavy pána z hľadiska psa. Reč má vlastné mená pre veci, s ktorými sme najužšie spojení, a všeobecné mená pre iné predmety. Vlastné mená stelesňujú metafyziku zdravého rozumu, ktorá predchádza reči ako animálna inferencia. Berme takéto detské otázky, ako: „Kde je moja mamička?“, „Kde je moja lopta?“ Predpokladajú, že matky a lopty, aj keď nie sú pre zmysly prítomné (dané), predsa existujú a môžu byť zmyslovo vnímané, keď sa správame príslušným spôsobom. Táto viera v trvalé alebo kvázi trvalé predmety sa zakladá na znovupoznaní a v určitom zmysle predpokladá pamäť. Nech je to akokoľvek, zrejme dieťa má už vtedy, keď začne hovoriť, zvyk stále reagovať na určitú skupinu podnetov podobným spôsobom a vytvára si z toho, keď o tom neskôr uvažuje, vieru v existenciu trvalých predmetov v zmysle zdravého rozumu. To isté muselo vo veľmi značnej miere platiť pre ľudstvo, keď vytváralo reč. Metafyzika o viac ale­bo menej trvalých predmetoch spočíva na základe slovnej zásoby a syntaxe každej reči a je aj základom pojmu substancia. Jediné, čo chcem v tejto chvíli objasniť, je, že všetko to vyplýva z intelektualizovania animálnej inferencie, ktorá je zase obsiahnutá v znovupoznaní.

Teraz prichádzam k pamäti. O pamäti - ako sa nazdávam - treba povedať, že jej všeobecná, hoci nie bezpodmienečná spoľahlivosť je predpokladom vedeckého poznania, ktorá je nepostrádateľná, ak máme vedu v jej podstate považovať za pravdivú. Argumentmi, ktoré nepredpo­kladajú pamäť, nemožno však tento predpoklad dokázať ani ako prav­depodobný. Ešte jasnejšie: Keď sa pamätám na nejakú udalosť, je prav­depodobné, že to, na čo sa pamätám, aj sa skutočne stalo, a stupeň pravdepodobnosti možno odhadnúť podľa živosti mojej spomienky.

Pokúsme sa objasniť si najprv, čo to logicky znamená, keď hovo­ríme, že pamäť je predpokladom poznania. Bol by to omyl, keby sme chceli vysloviť všeobecný výrok tejto formy: „To, na čo sa pamätáme, pravde­podobne sa aj stalo." Naopak, každý jednotlivý prípad rozpamätania sa je predpokladom. To teda znamená, že máme vieru v minulé udalos­ti, ktoré nie sú vyvodené z iných vier, ktorých by sme sa však pred­sa len nemali vzdať bez veľmi nevyhnutných dôvodov (mám tu na mysli ľudí, ktorí sú oboznámení s vedeckou metódou a sú veľmi opatr­ní, pokiaľ ide o to, čomu veriť).

 

s. 64

 

Nevyhnutné dôvody musia nevyh­nutne zahrnovať jeden alebo viaceré vedecké zákony, ako aj sku­točnosti, ktoré treba búd vnímať, alebo sa na ne rozpamätať. Keď Macbethove bosorky zmiznú, Macbeth pochybuje o tom, či ich vôbec videl, lebo je presvedčený o trvanlivosti hmotných predmetov. Ale hoci každú spomienku možno vysvetliť nesprávne, predsa má vždy určitú váhu, na základe ktorej ju uznávame, ak nemáme proti argumenty.

Tu treba povedať niekoľko slov o tom, v čom sú vedecké zákony v protiklade k jednotlivým faktom. Len keď predpokladáme nejaké zákony, môže vôbec nejaký fakt robiť druhý fakt pravdepodobným alebo nepravdepodobným. Keď si spomeniem, že som bol včera napoludnie v Amerike, ale päť minút predtým na Kamčatke, budem sa domnievať, že jedna z mojich spomienok musí byť omylom, lebo mám pevnú vieru, že tú cestu nemožno urobiť za päť minút. Prečo si to však myslím? Ako empirista som toho názoru, že vedecké zákony možno indukciou vyvodiť z jednotlivých faktov. Ako však mám zistiť jednotlivé fakty o tom, ako dlho trvala takáto cesta? Musím sa zrejme čiastočne spoľahnúť na svoju pamäť, lebo ináč nebudem vedieť, že som urobil cestu. Odôvodnenie kaž­dého vedeckého zákona koniec koncov pozostáva z jednotlivých faktov v spojení s tými zásadami vedeckej inferencie, ktorú chcem skúmať. Keď hovorím, že pamäť je predpokladom, myslím tým, že v faktov, na kto­rých spočívajú vedecké zákony, niektoré sa uznávajú len preto, lebo sa na ne pamätáme; uznávajú sa však iba ako pravdepodobné a každú z týchto spomienok možno neskôr zamietnuť, keď sa už objavili vedecké zákony, ktoré robia jednotlivú spomienku nepravdepodobnou. K tejto nepravdepodobnosti však dospejeme len na základe predpokladu, že väč­šina spomienok je spoľahlivá.

Nevyhnutnosť pripustiť pamäť ako predpoklad možno si ozrejmiť otáz­kou: Aký dôvod máme odmietnuť hypotézu, že svet vznikol iba pred pia­timi minútami. Keby sa totiž práve tak začínal, aký v tom okamihu skutočne bol, t. j. keby obsahoval ľudí so zvykmi a spomienkami, ktoré ľudia v tom čase skutočne mali, nejestvovala by možnosť zistiť, že práve len vznikol. Ale logicky nie je na tejto hypotéze nič nemožné. Nič, čo sa teraz deje, logicky nič nepredpokladá, čo sa dialo inokedy. A prírodné zákony, na náklade ktorých usudzujeme na minulosť, závisia zase, ako sme videli, od spomienok ako svojich odôvodnení. Preto treba fakty, na ktoré sa pamätáme, spolu s vnímanými faktami prijať ako súčasť našich dát, hoci im budeme spravidla pripisovať menší stupeň hodnovernosti ako faktom, ktoré práve vnímame.

 

s. 65

 

Tu však treba urobiť istý rozdiel, ktorý nie je bezvýznamný. Spomienka je prítomný fakt. Spomínam si teraz na niečo, čo som uro­bil včera. Keď hovorím, že spomienka je predpokladom, nemyslím, že minulú udalosť, na ktorú spomínam, môžem vyvodiť zo svojej prítomnej spomienky. To síce môže byť v určitom zmysle pravdivé, ale v tejto sú­vislosti na tom nezáleží. To dôležité však spočíva v tom, že minulá udalosť sama je predpokladom môjho poznania. Z okolnosti totiž, že na ňu teraz spomínam, možno ju vyvodiť len vtedy, keď predpokladám vše­obecnú spoľahlivosť svojej pamäti, keď teda predpokladám, že sa udalosť, na ktorú sa pamätám, pravdepodobne aj stala. V tom spočíva, že spomí­nanie je predpokladom poznania.

Upozorňujem na to, že keď hovorím, to alebo ono je predpokladom, tým vôbec nemyslím, že je určite pravdivé. Myslím len to, že je to niečo, čo treba brať do úvahy, keď sa chceme dostať k pravde, ale čo samo nie je odvedené z niečoho, čo sa považuje za pravdivé. Situácia je tá istá ako v súdnom konaní, v ktorom si svedkovia navzájom protirečia. Kaž­dému svedectvu prislúcha prima facie určitá váha a musíme pátrať po neprotirečivom systéme, ktorý zahrnuje toľko týchto výrokov, ako je len možné.

Prichádzam teraz k inému zdroju poznania, totiž k svedectvám. Nemyslím, že všeobecná spoľahlivosť svedectiev musí byť predpokladom v zavŕšenej stavbe vedeckého poznania, ale je to predpoklad v prvých štádiách a na základe animálnej inferencie sme náklonní v neho veriť. Ba čo viac, myslím, že dôjdeme na to, že aj v zavŕšenej stavbe vedy je obsiahnutý všeobecný predpoklad, ktorý sa vyžaduje, aby sa pravdepodob­ná spoľahlivosť svedectiev zabezpečovala práve tak ako niektoré iné veci.

Berme najprv do úvahy argumenty zdravého rozumu, ktoré by azda uznali aj pred súdom. Keď dvanásť ľudí, z ktorých každý práve tak často luhá, ako hovorí pravdu, nezávisle od seba dosvedčuje určitú udalosť, majú sa vyhliadky na to, že svedčia pravdu, ako 4095 ku 1. To možno prakticky považovať za isté, ak len všetci dvanásti nemajú nejaký zvláštny dôvod luhať. To sa, pravda, môže stať. Ak sa na otvo­renom mori zrazia dve lode, všetci členovia jednej posádky odprisahajú určité tvrdenie a všetci z druhej posádky opak toho. Ak jedna z týchto dvoch lodí sa potopí s celou posádkou, bude jestvovať iba jednotná výpoveď, ku ktorej však skúsení právnici budú v takýchto prípadoch predsa len skeptickí. Do takýchto úvah sa, pravda, nemusíme hlbšie púšťať, sú skôr záležitosťou právnikov ako filozofov.

Prax zdravého rozumu sa zakladá na tom, prijať svedectvá za pravdivé, ak nejestvuje určitý dôvod, aby sa tak v jednotlivom prípade nerobilo. Dôvodom, hoci nie ospravedlnením tejto praxe je animálna inferencia z jedného slova alebo vety na to, čo znamená.

 

s. 66

 

Keď je niekto na poľovačke na tigre a zaznie volanie „tiger", dostane sa jeho telo - ak len svoje reakcie nepotlačí - do stavu, ktorý sa veľmi podobá takému, v akom by bol, keby tigra videl. Takýto stav je vierou, že tiger je blízko. Verí teda svedectvu muža, ktorý volal ,,tiger". Vytvá­ranie takýchto zvykov pozostáva s polovice z toho, že sa naučíme reč; druhou polovicou je vytváranie zvyku volať ,,tiger", keď vidíme tigra (o jemnostiach gramatiky a syntaxe sa tu nezmieňujem). Prirodzene, možno sa naučiť potlačiť nutkanie veriť. Môžete napríklad dospieť k ná­zoru, že náš spoločník je vtipkár, lenže aj potlačený pud ešte jestvuje, a keby prestal jestvovať, prestali by sme rozumieť slovu „tiger". To platí dokonca aj o takých suchopárnych konštatovaniach, ako ,,tigre sa na­chádzajú v Indii a východnej Ázii". Azda si myslíte, že toto konštatovanie počujete bez akéhokoľvek vzrušenia, ktoré by bolo primerané slovu „ti­ger", no predsa môže u vás nasledujúcu noc vyvolať moru, z ktorej sa zobudíte spotený, na dôkaz toho, že príslušné vzrušenie podvedome jest­vovalo ďalej.

Táto primitívna dôverčivosť voči svedectvám je práve predpokladom úspechu reklamy. Ak nie ste neobyčajne nedôverčivý človek a ak sa vám len dosť často a dosť dôrazne povie, že toto mydlo alebo táto politika je najlepšia, napokon to uveríte - s tým výsledkom, že ten alebo onen sa stane milionárom alebo diktátorom podľa toho, o aký prípad ide. Ale nechcem sa tu púšťať do politiky, a preto ani nechcem viac ho­voriť o tejto stránke viery v svedectvá.

Svedectvá treba odlišovať od informácií, pokiaľ ide o význam ne­jakého slova, hoci rozdiel nie je vždy ľahký. Naučíme sa správne používať slovo ,,mačka", lebo naši rodičia hovoria „mačka", keď vidíme mačku. Keby v tomto ohľade neboli dosť spoľahliví - keby totiž raz povedali „pes", raz „krava" a inokedy zasa „krokodíl", keď vidíme mačku, nikdy by sme sa nemohli naučiť správne hovoriť. Skutočnosť, že sa naučíme správne hovoriť, svedčí o obvyklej hodnovernosti rodičov v tomto ohľade. Ale zatiaľ čo z hľadiska rodičov je slovo „mačka" výrokom, z hľadiska dieťaťa je jednoducho krokom v osvojení si rečových návykov. Až vtedy, keď dieťa pozná význam slova ,,mačka", znamená preňho práve tak výpoveď ako pre rodičov.

Svedectvá sú v určitom ohľade veľmi dôležité, prispievajú totiž k zabezpečovaniu rozdielu medzi pomerne vonkajším svetom zmyslov a vnútorným svetom myšlienok, ktoré sa už pevne vytvorili skôr, ako sa vedecké myslenie začalo. Raz som mal prednášku pred veľkým poslu­cháčstvom, keď do siene prišla mačka a ľahla si k mojim nohám. Sprá­vanie sa poslucháčov ma presvedčilo, že som netrpel halucináciou.

 

s. 67

 

Nie­ktoré naše skúsenosti, ale nie všetky, zdajú sa na základe správania sa druhých (vrátane ich svedectiev) spoločné všetkým, ktorí sa nachádzajú v určitom spoločnom prostredí a v plnej miere ovládajú svoje zmysly. Sny, ani väčšina „myšlienok" nemajú tento verejný charakter. Treba si všímať, že verejný charakter napríklad hrmenia je inferenciou, a to pô­vodne animálnou inferenciou. Počujem hrmenie a osoba, ktorá stojí pri mne, hovorí: ,,Hrmí." Vyvodzujem z toho, že počuje hrmenie, a kým som sa nestal filozofom, vykonával som túto inferenciu svojím telom, to zname­ná, v mojom duchu vznikal stav viery, že dotyčný počul hrmenie, bez toho, že by som bol prekonal príslušný „duševný" proces. Keď sa však stanem fi­lozofom, musím vyšetriť usudzovacie sklony môjho tela, vrátane viery vo verejnú povahu sveta, na ktorú moje telo usudzuje z pozorovaného správa­nia sa (najmä rečového), ktoré sa podobá jeho vlastnému správaniu.

Z hľadiska filozofa zaujímavosť otázky spočíva nielen v tom, či sve­dectvo, ktoré niekto počuje, je spojené s úmyslom byť spoľahlivé, ale či je nejakým spôsobom určené na informovanie. Jestvujú tu rozličné stupne v smere bezvýznamnosti. Keď počujeme herca na javisku hovoriť: ,,Zjedol som večeru s odporom", nemyslíme, že narieka na zásobovanie, ale vieme, že jeho tvrdeniam netreba veriť. Keď počujeme soprán z gramofónu na­riekať v žalostných tónoch nad neverou svojho milého, vieme, že v skrin­ke nie je dievča a že dáma, ktorej hlas platňa reprodukuje, nevyjadruje svoje vlastné city, ale že má iba úmysel spôsobiť nám radosť predsta­vovaním imaginárneho žiaľu. Potom jestvuje tu ten škótsky duch v 18. storočí, ktorý ustavične opakoval: „Raz som bol šťast-šťast-šťastný, ale teraz som veľmi nešťastný", ktorý nebol napokon ničím iným ako zhrdza­venou kopijou. Nakoniec jestvujú ľudia v našich snoch, ktorí hovoria všetko možné, o čom sme predsa, keď sa zobudíme, presvedčení, že to nepovedal nikto.

Zo všetkých týchto dôvodov nemôžeme svedectvá len jednoducho prijať. Ba vynára sa otázka: Prečo by sme ich mali vôbec prijať?

Závisíme tu, práve tak ako keď veríme v existenciu zvukových a svetelných vín, od inferencie, ktorá presahuje našu skúsenosť. Prečo však nemôže všetko to, čo sa nám zdá svedectvom, byť toho druhu, ako je hluk spôsobený zhrdzavenou kopijou alebo rozhovory ľudí v našich snoch? Túto hypotézu nemôžeme vyvrátiť tým, že sa odvolávanie na skú­senosť, lebo naša skúsenosť by mohla byť tá istá, či už je táto hypotéza pravdivá alebo nepravdivá. A pri nejakej inferencii, ktorá presahuje budú­cu alebo minulú skúsenosť, nemôžeme sa spoliehať na indukcie. Indukcia tvrdí: keď sme často zistili, že po A nasleduje B, pravdepodobne aj naj­bližšie zistíme, že po A nasleduje B. Je to zásada, ktorá sa drží úplne v rámci skutočnej alebo možnej skúsenosti.

 

s. 68

 

V prípade svedectva závisíme od analógie. Správanie sa tiel iných ľudí - najmä ich rečové správanie - pozoruhodným sa podobá nášmu, a naše vlastné správanie je pozoruhodným spôso­bom spojené s „mentálnymi" javmi. (V danom okamihu nejde tak ani o to, čo rozumieme výrazom „mentálne".) Preto usudzujeme, že aj správanie sa iných ľudí je spojené s „mentálnymi" javmi. Ale presnejšie, prijímame to spočiatku ako animálnu inferenciu a vynachádzame argu­ment o analógii dodatočne, aby sme rozumovou úvahou ospravedlnili už

Analógia sa však líši od indukcie - aspoň v tom zmysle, v ktorom ja používam tieto výrazy - tým, že analogickú inferenciu, keď presa­huje skúsenosť, nemožno overiť. Nemôžeme vniknúť do duší druhých ľudí, aby sme pozorovali myšlienky a city, na ktoré usudzujeme z ich správania. Musíme preto prijať analógiu - v tom zmysle, v ktorom prekračuje skúsenosť - ako nezávislý predpoklad vedeckého poznania, alebo musíme nájsť inú, práve takú účinnú zásadu.

Zásada analogickej inferencie bude musieť viac-menej vypovedať toto: ak je daná trieda prípadov, v ktorých B alebo vystupuje spolu s A, alebo nasleduje po A, a iná trieda prípadov, v ktorých nemožno zistiť, či sa B vyskytuje alebo nie, tak jestvuje (podľa okolností rozlične veľká) pravdepodobnosť, že aj v týchto prípadoch sa vyskytuje B.

To nie je presné vyjadrenie tejto zásady, ktorá bude musieť pod­stúpiť ešte rozličné obmedzenia. Ale potrebné ďalšie spresnenia by už neboli rozhodujúce, pokiaľ by šlo o problém, s ktorým na týchto strán­kach máme do činenia.

Keď usudzujeme na také veci, ako sú zvukové a svetelné vlny, vzďaľujeme sa o ďalší krok od skúsenosti. Skúmajme raz podrobnejšie zvukové vlny. Predpokladáme, že sa na určité miesto O, z ktorého vy­chádza veľa ciest, položí náklad výbušniny, ktorý sa v určitom okamihu zapáli. Na každých sto metrov pozdĺž týchto ciest sa rozostavia pozo­rovatelia s vlajkami. Osoba, ktorá je v nepohybujúcom sa balóne, pozo­ruje všetkých pozorovateľov, inštruovaných, aby mávali vlajkami, len čo počujú výbuch. Tu sa zistí, že všetci, ktorí sú v tej istej vzdialenosti od miesta O, mávajú v tom istom okamihu, zatiaľ čo tí, ktorí sú vzdia­lenejší od O, mávajú neskoršie. Okrem toho je čas, ktorý uplynie medzi pozorovaným výbuchom a zamávaním určitého pozorovateľa, úmerný vzdialenosti pozorovateľa od bodu O. Veda z toho usudzuje (v zhode so zdravým rozumom), že sa nejaký proces šíri od bodu O smerom navonok a že teda niečo, čo má do činenia so zvukom, neodohráva sa iba tam, kde stoja pozorovatelia, ale i tam, kde nestoja. S touto inferenciou prekračujeme každú skúsenosť, teda nielen našu osobnú skú­senosť ako v prípade svedectva.

 

s. 69

 

Preto nikdy nemôžeme vedu úplne interpretovať na základe skúsenosti, ani vtedy, keď si na pomoc privoláme všetku skúsenosť.

Zásadu, ktorú sme použili pri práve uvedenej inferencii, možno predbežne označiť ako zásadu časopriestorovej kontinuity v kauzál­nych zákonoch. To v konečnom dôsledku znamená to isté ako popre­tie pôsobenia na diaľku. Nemôžeme veriť, že zvuk prichádza postupne k pozorovateľom postaveným jeden za druhým, ak niečo neprechádzalo priestorom ležiacom medzi nimi. Ak tento názor odmietneme, stane sa náš svet príliš staccato, aby sa zdal uveriteľným. Predpokladom nášho prístupu k svetu je, zdá sa, kontinuita všetkých pozorovaných pohybov. Preto možno azda práve túto inferenciu pripustiť ako analogickú inferenciu. Je však ešte veľa čo povedať, kým si objasníme zásadu, podľa ktorej sa riadia takéto inferencie. Odkladám preto ďalšie skúmanie tohto predmetu na ďalšiu kapitolu.

Doteraz som sa usiloval uviesť jednoduché a blízke príklady ele­mentárnych vedeckých inferencií. Musíme sa teraz snažiť presnejšie for­mulovať výsledky nášho prehľadu.

Uzatváram túto stať zhrnutím výsledkov nášho terajšieho skúmania.

Keď začneme uvažovať, zistíme, že sme v zajatí istého počtu zvykov, ktoré možno označiť ako „animálne inferencie". Tieto zvyky spočívajú m, že v prítomnosti A viac-menej konáme tak,  ako by sme konali prítomnosti B, a tieto zvyky pochádzajú z predošlých spojení A a B v našej skúsenosti. Keď si tieto zvyky uvedomíme, dávajú vznik takým n, ako že ,,B vždy (alebo zvyčajne) nasleduje po A". To je jeden hlavných zdrojov zásoby vier, z ktorej vychádzanie, keď začíname pestovať vedu; sem patrí najmä porozumenie reči.

Iná predvedecká viera, ktorá vo vede žije ďalej, je viera v existenciu viac alebo menej trvanlivých predmetov, ako sú ľudia a veci. Pokrok vedy spresňuje túto vieru a v modernej kvantovej teórii veľa z nej už neostáva, ale bez nej by sa sotva bola vytvorila veda.

Všeobecná, hoci nie univerzálna spoľahlivosť pamäti je nezávislým postulátom. Pre veľkú časť našich poznatkov je nepostrádateľný a nemož­no ho získať inferenciou z nejakého východiskového bodu, ktorý by zase už nepredpokladal tento postulát.

Svedectvá tvoria, tak ako pamäť, časť zdrojov našej primitívnej viery. Ale svedectvo samo osebe ešte nemôže byť predpokladom, keďže nemôže splynúť so širším predpokladom analógie.

Napokon, aby sme mohli usudzovať na také vecí, ako sú zvukové a svetelné vlny, potrebujeme zásadu, ktorú možno označiť ako časopriesto­rovú kauzálnu kontinuitu alebo aj ako popretie pôsobenia na diaľku. Táto posledná zásada je však zložitá a vyžaduje si podrobnejší rozbor.

 

s. 70

 

Kapitola   IV

 

Fyzika a skúsenosť

 

Otázku, ktorú máme rozoberať v tejto kapitole, podlá môjho názoru sme si príliš málo všímali. Ide o toto: Ak predpokladáme, že fyzika má vcelku pravdu, či môžeme vedier, že má pravdu, a ak odpoveď na túto otázku je pozitívna, či to predpokladá aj poznanie iných právd okrem právd fyziky? Mohli by sme zistiť, že ak je svet taký, ako tvrdí fyzika, nijaký orga­nizmus by nemohol vedieť, že je to tak; alebo keď nejaký organizmus môže vedieť, že je to tak, musí vedieť ešte aj všeličo iné okrem fyziky; presnejšie povedané, musí poznať niektoré zásady pravdepodobnostných inferencií.

Táto otázka sa stáva akútnou, pokiaľ ide o problém vnímania. Už od najstarších čias jestvovali dve rozličné teórie vnímania, empirická a idealistická. Podlá empirickej teórie vedie súvislá príčinná reťaz od predmetu k vnímajúcemu a to, čo označujeme za ,,vnímanie" predmetu, je posledným ohnivkom v tejto reťazi, alebo presnejšie, posledným ohniv­kom, skôr ako reťaz vystúpi z tela vnímajúceho, namiesto toho, aby viedla do neho. Podľa idealistickej teórie božské osvietenie spôsobuje v duši vnímajúceho, že získa skúsenosť zodpovedajúcu tomu predmetu, v blíz­kosti ktorého sa práve nachádza.

Obidve tieto teórie majú svoje ťažkosti.

Idealistická teória pochádza od Platóna, ale svoj logický vrchol dosahuje u Leibniza, ktorý zastával názor, že svet sa skladá z monád, ktoré nikdy na seba navzájom nepôsobia, ale sa vyvíjajú rovnobežne vedľa seba, takže to, čo sa prihodí v určitom okamihu mne, podobá sa tomu, čo sa v tomto okamihu prihodí vám. Keď sa nazdávate, že hýbete svojím ramenom, ja sa nazdávam, že vidím, že ním hýbete. Takto sa obidvaja klameme a nikto pred Leibnizom nebol dosť bystrý, aby odhalil tento klam, ktorý Leibniz považoval za najlepší dôkaz božej dobrotivosti. Táto teória je fantastická a mala iba málo stúpencov. Lenže v menej prísne logickej forme sa nachádzajú prvky idealistickej teórie vnímania dokonca aj u tých, ktorí si o sebe myslia, že sú od tejto teórie veľmi vzdialení.

Filozofia je výhonkom teológie a väčšina filozofov „myslí šľachetne o duši", ako Malvolio. Preto sú vopred ochotní vybaviť ju magickými silami a domnievať sa, že súvislosť medzi vnímaním a tým, čo sa vníma, musí byť niečo celkom iné ako fyzikálna kauzalita.

 

s. 71

 

Tento názor sa utvrdzuje vierou, že duch a hmota sú od seba úplne oddelené a že vnímanie, ktoré je mentálnym javora, nemôže sa vôbec podobať procesom v mozgu, ktoré jediné by mohli podliehať fyzikálnej kauzalite.

Teóriu, že vnímanie závisí od reťaze fyzikálnych príčin, možno doplniť vierou, že každému stavu mozgu „zodpovedá" určitý stav du­še a naopak, takže v prípade, keď je daný búd stav mozgu, alebo stav duše, ten, kto dostatočne pozná vzájomnú súvislosť, môže vyvodiť príslušný sláv. Keď zastávame názor, že medzi dušou a mozgom ne­jestvuje príčinný vzájomný stav, je to iba nová forma vopred stanove­nej harmónie. Ak však príčinné spojenie nepovažujeme za nič iné - ako to obyčajne robia empiristi - ako za nezmeniteľný vzťah následnosti alebo sprievodný jav, potom predpokladaný vzťah analógie medzi mozgom a dušou tautologický zahrnuje kauzálne vzájomné pôsobenie. Keďže sa pri skúmaní závislosti duše od tela a tela od duše silne uplatňovala emocionálna stránka, bola táto otázka celkom zbytočne zahalená tmou. Skutočnosti sú však celkom jednoduché. Určité pozorovateľné udalosti sa zvyčajne označujú za „fyzikálne", iné za „mentálne". Niekedy sa udejú „fyzikálne" udalosti ako príčiny „mentálnych", niekedy sa zase stretávame s opačným prípadom. Úder vyvoláva u mňa bolesť; vôľový impulz je príčinou toho, že hýbem ramenom. Nejestvuje dôvod, prečo by som o jednom z týchto dvoch príčinných spojení pochyboval, alebo na nijaký prípad nejestvuje dôvod, ktorý by práve tak nebol platný aj pre všetky ostatné príčinné vzťahy.

Tieto úvahy odstraňujú istý druh ťažkostí, ktoré bránia prijať fyzikálnu teóriu vnímania.

Argumenty zdravého rozumu v prospech toho, že vnímanie iná fy­zikálne príčiny, sú také silné, že iba hlboko zakorenené predsudky mohli viesť k tomu, aby sa o nich pochybovalo. Keď zavrieme oči, nevidíme, keď si zapcháme uši, nepočujeme, a keď sme omámení, vôbec nič nevnímame. Vzhľad nejakého predmetu pre nás sa môže meniť v žltačky, krátkozrakosti, mikroskopu, hmly atď. Čas, v ktorom počujeme určitý zvuk, závisí od našej vzdialenosti od jeho fyzikálneho východis­kového bodu. To isté platí o tom, čo vidíme, hoci rýchlosť svetla je taká veľká, že čas medzi javom a naším pozorovaním je v prípade, keď ide o pozemské predmety, nepatrne krátky. Ak predmety vnímame v dôsledku božského osvietenia, musíme predsa pripustiť, že sa osvietenie prispôsobuje fyzikálnym podmienkam.

Proti učeniu o fyzikálnych príčinách vnímania sú však dve námietky. Po prvé, toto učenie znemožňuje, alebo predsa len veľmi sťažuje predpokladať, že vonkajšie predmety sú také, aké sa nám zdajú. Podľa druhej námietky toto učenie robí veľmi pochybným, či deje, ktoré označujeme ako „vnímania", môžu byť skutočne zdrojom poznania fyzikálneho sveta.

 

s. 72

 

Prvú námietku môžeme zanedbať, pretože má do činenia iba s predsudkami, dôležitejšia je druhá.

Problém je v tom: každý empirista je toho názoru, že naše poznanie skutočností vychádza z vnímania. Ak však má fyzika pravdu, musia si byť naše vnemy a ich vonkajšie príčiny tak málo podobné, že je ťažké pochopiť, ako môžeme pomocou vnemov získať poznanie vonkajších predmetov. Problém sa stáva ešte zložitejším, keď berieme do úvahy, že fyzika je odvodená z vnímania. Na základe tohto predpokladu rozvinuli teóriu, ktorá z hmoty urobila niečo, čo sa vôbec nepodobá tomu, čo vnímame. Ich záver teda úplne protirečil ich premise, hoci to okrem niekoľkých filozofov nikto nezbadal. Musíme teda rozhodnúť, či je možné - ak má fyzika pravdu - pretvoriť hypotézu naivného realizmu, že existuje plat­ná inferencia z  vnemov na fyziku. Slovom: ak má fyzika pravdu, môžeme potom vôbec získať fyzikálne poznatky?

Skúsme najprv vymedziť, čo myslíme hypotézou, že fyzika má prav­du. Chcem prijať túto hypotézu len v tej miere, v akej ju pochopí vzdelaný človek so zdravým rozumom. Vecí vidíme, že sa teórie fyziky ustavične menia, takže nijaký opatrný vedec nemôže od nejakej fyzikálnej teórie očakávať, že aj po sto rokoch bude ešte jestvovať v tej istej forme. Ale aj keď sa teórie menia, táto zmena má zvyčajne len nepatrné následky pre pozorovateľné javy. Praktický rozdiel medzi Einsteinovou gravitač­nou teóriou a Newtonovou je celkom malý, hoci teoretický rozdiel medzi nimi je veľmi značný. Ďalej v každej novej teórii jestvujú niektoré časti, ktoré sa zdajú dosť istými, kým iné ostávajú veľmi pochybné. Skutočnosť, že Einstein nahradil priestor a čas jednotou časopriestoru, znamená zmenu jazyka, pre ktorú jestvuje ten istý druh dôvodov zjednodušenia, ktoré existovali pre Kopernikovo zjednodušenie jazyka. Túto časť Einsteinovej teórie môžeme prijať so značnou dôverou. Ale predstava, že vesmír je trojrozmerná guľa s konečným priemerom, ostáva špekuláciou. Nikto by nebol prekvapený, keby nové pozorovania viedli k tomu, že sa astronómovia vzdajú tohto spôsobu vyjadrovania.

Alebo vezmime fyzikálnu teóriu svetla, že svetlo sa šíri rýchlosťou asi 300 000 kilometrov za však značné rozpory o otázke, či je to vlnový pohyb, a z častíc, ktoré označujeme ako fotóny. Na druhej strane v prípade zvuku možno predpokladať, že teória vĺn je pevne zdôvodnená.

Každá fyzikálna teória, ktorá sa udržuje určitý čas, prebieha tromi stupňami. Na prvom stupni je predmetom diskusie medzi odborníkmi, na druhom stupni sa odborníci zhodnú na tom, že je tou teóriou, ktorá je najlepšie prispôsobená jestvujúcim poznatkom, čo, pravda, nebráni, aby sa neskôr neukázala nezlučiteľnou s novými poznatkami.

 

s. 73

 

Na treťom stupni sa považuje za veľmi nepravdepodobné, že by nejaké nové po­znatky mohli vyvolať viac ako iba menšie zmeny tejto teórie.

Keď teraz poviem: budem predpokladať, že fyzika má pravdu, mys­lím tým, že akceptujem tie jej časti, ktoré dosiahli tretí stupeň; t. j. že ich síce neprijímam ako bezpodmienečne isté, ale predsa ako pravdepodobnej­šie než akákoľvek filozofická špekulácia, a že ich považujem za vhodné na to, aby ich filozofi prijali ako premisu svojich úvah.

Teraz sa pozrime, čím významným môžu najspoľahlivejšie časti fyziky prispieť k našim terajším problémom.

Veľké fyzikálne objavy 17. storočia sa dosiahli pomocou dvoch pracovných hypotéz. Jedna z nich bola, že kauzálne zákony vo fyzikálnom svete majú do činenia iba s hmotou a pohybom. Vychádzala z toho, že hmota sa skladá z častíc, ktoré síce majú trvanie v čase, ale ustavične menia svoje polohy v priestore. Podľa toho fyzika si nemusí pri jednej častici všímať nič iné ako jej polohu v priestore v rozličných časoch. To jest mohli by sme predpokladať, že častice sa rozlišujú len svojou polohou, nie však vlastnosťami. Spočiatku to bolo sotva viac ako definícia slova ,,fyzika". Keď sa stalo nevyhnutným všímať si aj kvalitatívne rozdiely, dostali sme sa k inej vede, takzvanej „chémii". V priebehu nášho storočia však moderná atómová teória teoreticky redukovala ché­miu na fyziku. Táto okolnosť mimoriadne rozšírila pôsobnosť hypotézy, že sa rozličné častice hmoty líšia navzájom iba polohou.

Vzťahuje sa táto hypotéza aj na fyziológiu, alebo je správanie sa živej hmoty podrobené iným zákonom ako tým, ktoré ovládajú neživú hmotu? Vitalisti zastávajú tento názor, myslím však, že v prospech prvého hovorí autorita odborníkov. Prinajmenej možno povedať toto: zakaždým, keď sa podarilo pochopiť nejaký fyziologický proces, ukázalo sa, že podlieha zákonom fyziky a chémie, a ďalej, že nejestvuje fyziologický proces, ktorý by sa nedal bezpečne objasniť pomocou týchto zákonov. Je to teda najlepšia hypotéza, že fyziológiu možno redukovať na fyziku a chémiu. Táto hypotéza však nemá ani približne rovnaký stupeň istoty ako možnosť redukovania fyziky na chémiu.

Odteraz teda budem predpokladať, že prvá z pracovných hypotéz 17. storočia, ktorú možno označiť ako hypotézu homogenity hmoty, dá sa aplikovať na celý svet, na živú hmotu práve tak ako na neživú. Nebudem stále opakovať, že táto teória nie je bezpečne pravdivá. Nech to teda platí raz navždy. Akceptujem túto teóriu preto, lebo váha dôvodov, ak aj nie úplne jednoznačne, predsa len sa prihovára v jej prospech.

 

s. 74

 

Druhú z pracovných hypotéz 17. storočia možno označiť ako hypotézu nezávislosti príčin. Je stelesnená v paralelogramovej poučke. Vo svojej najjednoduchšej forme vypovedá napríklad toto: Keď sa prechá­dzate jednu minútu na palube pohybujúcej sa lode, dosiahnete vo vzťahu k vode len istý bod, ako keby ste najprv jednu minútu stáli na tom istom mieste, zatiaľ čo loď by sa pohybovala, a potom sa loď na jednu minútu zastavila, kým vy by ste sa prechádzali na palube. Všeobecnejšie to znamená: Keď nejaké teleso podlieha pôsobeniu viacerých síl, bude vý­sledok ich súhrnného súčasného pôsobenia za určitý čas ten istý, ako keby všetky tieto sily pôsobili rad-radom, každá za predpokladaný čas, alebo lepšie povedané, to bude takmer pravdivé, keď daný čas je veľmi krátky, a bude súhlasiť tým viac, čím je tento čas kratší. Tak napríklad Mesiac je priťahovaný tak Zemou, ako aj Slnkom. Za jednu sekundu sa pohybuje približne tak, akoby jednu sekundu nebol priťahovaný ani jedným z týchto nebeských telies, ale akoby sa pohyboval tak ako pred­tým, a ďalšiu sekundu akoby sa (zo stavu pokoja) pohyboval len pod vplyvom zemskej príťažlivosti, opäť za ďalšiu sekundu (zasa zo stavu pokoja) akoby sa pohyboval iba pod vplyvom príťažlivosti Slnka. Ak berieme kratší čas ako sekundu, bude tento výrok ešte priliehavejší a pri­blíži sa hranici úplnej pravdivosti, keď časový úsek neobmedzene skracujeme.

Tento princíp má neobyčajne veľký technický význam. Umožňuje nám vypočítať celkový účinok, keď sme najprv preskúmali účinky urči­tého počtu osobitne pôsobiacich síl. Toto je základ matematických me­tód, bežných v tradičnej fyzike. Treba však poukázať na to, že tento princíp nie je samozrejmý okrem jednoduchých prípadov, napríklad keď sa muž prechádza na palube lode. V iných prípadoch treba jeho platnosť predpokladať, keď sa ukazuje, že sa dá použiť, ale nemusíme byť pre­kvapení, keď zistíme, že v určitých prípadoch sa nedá použiť. V kvantovej teórii atómu sa ho museli vzdať, aj keď toto rozhodnutie možno ešte nie je definitívne. Nech je to hocako, rozhodne je táto druhá pracovná hypo­téza oveľa menej spoľahlivo zdôvodnená ako prvá. Platí aspoň približne v širokej oblasti, nemáme však spoľahlivý dôvod predpokladať, že platí celkom všeobecne.

Súčasné storočie trochu zmenilo predpoklady fyziky. Predovšetkým na miesto dvoch rozmanitostí priestoru a času nastúpila štvorrozmerná rozmanitosť udalostí. Po druhé, kauzálne zákony nestačia na to, aby určo­vali jednotlivé udalosti, skôr umožňujú určovať iba štatistické rozdelenie udalosti. Po tretie, zmeny vo svete sú pravdepodobne diskontinuitné. Tieto zmeny fyzikálnych predpokladov fyziky by boli pre nás dôležitejšie, než v skutočnosti sú, keby druhá a tretia vo svojom účinku neboli obmedzené na mikroskopické javy, kým fyzikálne udalosti, ako napríklad hovor, ktoré sú spojené s mentálnymi udalosťami, majú makroskopickú povahu.

 

s. 75

 

Keďže sa leda ľudské telo správa úplne v súlade s fyzikálnymi zákonmi, možno ešte stále považovať za správne používať zákony klasickej fyziky, aby sme určili, čo niekto povie, a celkom všeobecne, aké výraznejšie pohyby bude vykonávať.

To nás vedie k problému vzťahu medzi duchom a hmotou, keďže sa vnímanie zvyčajne považuje za „mentálne", kým vnímaný predmet a po­pud k vnímaniu sa považujú za „fyzikálne". Sám sa domnievam, že rie­šenie tohto problému nie je vôbec ťažké. Predpokladané ťažkosti majú svoj pôvod v zlej metafyzike a zlej etike. Duch a hmota, tak nás učia, sú dve substancie a navzájom úplne odlišné. Duch je niečo ušľachtilé, hmota niečo nízke. Hriech spočíva v tom, že sa duša podrobuje telu. Poznanie, jedna z najušľachtilejších duševných činností, nemôže závi­sieť od zmyslov; lebo zmysly predstavujú formu podrobenia sa ducha hmote, a sú teda zlé. Odtiaľto pochádza Platónova námietka proti sto­tožneniu poznania s vnímaním. Možno si myslíte, že to všetko je dávno prekonané, lenže zanechalo nám to mnoho predsudkov, ktorých sa iba ťažko môžeme zbaviť.

Predsa treba povedať, že sotva by bolo došlo k rozlišovaniu medzi duchom a hmotou, keby na to neboli dôvody. Musíme sa teda poobzerať po jednej alebo viacerých rozličnostiach, ktoré sú rozlišovaniu medzi duchom a hmotou viac-menej analogické. „Mentálnu" udalosť by som definoval ako takú, ktorú môžeme poznať bez inferencie. Skúmajme však niektoré z bežnejších definícií.

Karteziánske rozlišovanie medzi myslením a rozpriestranenosťou nemôžeme používať, aj keby to bolo len pre Leibnizovu námietku, že rozpriestranenosť zahrnuje pluralitu (mnohosť), a preto nemôže byť atribútom jedinej substancie. Mohli by sme sa však pokúsiť o aké-také analogické rozlišovanie. Mohli by sme povedať, že medzi hmotnými predmetmi sú priestorové vzťahy, medzi duševnými nie; mozog je v hlave, ale myšlienky nie - takto nás aspoň uisťujú filozofi. Toto stanovisko vzniká zámenou rôznych významov slova ,,priestor". Medzi vecami, ktoré v urči­tom okamihu vidím, sú priestorové vzťahy, tvoriace časť mojich vnemov; keď sú vnemy „mentálne", ako by som chcel tvrdiť, potom sú prie­storové vzťahy, ktoré sú súčasťami vnemov, tiež „mentálne". Naivný realizmus stotožňuje moje vnemy s fyzikálnymi predmetmi; predpokladá, že Slnko astronómov je to isté, ktoré vidím. To znamená stotožnenie prie­storových vzťahov mojich vnemov s priestorovými vzťahmi fyzikálnych predmetov. Mnohí ľudia zachovávajú tento názor naivného realizmu, hoci ostatné jeho prvky zavrhujú.

Toto stotožnenie je však  neudržateľné.

 

s. 76

 

Priestorové  vzťahy  fyziky existujú medzi elektrónmi, protónmi, neutrónmi atd., ktoré nevnímame. Priestorové vzťahy zrakových vnemov jestvujú medzi predmetmi, ktoré vnímame, a v konečnej analýze medzi farebnými škvrnami. Jestvuje hrubý vzájomný vzťah medzi fyzikálnym priestorom a priestorom zrako­vého vnemu, ale je veľmi surový. Po prvé, hĺbky sa stávajú nerozlíšiteľnými, keď sú veľké. Po druhé, časové priradenia sa stávajú odlišnými. Miesto, kde sa nám Slnko javí teraz, zodpovedá miestu, kde sa fyzikálne Slnko nachádzalo pred ôsmimi minútami. Po tretie, vnem podlieha zme­nám, ktoré fyzik nepripisuje zmene predmetu, napríklad zmeny vyvolá­vané mrakmi, ďalekohľadmi, zrakovými poruchami alebo zatváraním očí. Vnem a fyzikálny predmet si teda navzájom len zhruba zodpovedajú, a to platí o priestorových vzťahoch práve tak ako o iných vzťahoch. Slnko fyzika nie je totožné so Slnkom môjho vnemu. A tých 93 miliónov míľ, ktoré delia Slnko od Mesiaca, nie sú totožné s priestorovým vzťahom medzi vnímaným Slnkom a vnímaným Mesiacom, keď náhodou súčasne vidím obidve tieto telesá.

Keď poviem, že niečo je „mimo“ mňa, môžem tým myslieť dve rozličné veci. Môžem tým myslieť, zo mám vnem, ktorý je v priestore vnímania mimo vnemu môjho tela, alebo môžem myslieť, že jestvuje fyzikálny predmet, ktorý sa v priestore fyziky nachádza mimo môjho tela tiež ako fyzikálneho predmetu. Všeobecne jestvuje hrubá zhoda medzi týmito dvoma predstavami. Stôl, ktorý vidím, nachádza sa mimo môjho tela tak, ako ho vidím v priestore vnímania, a fyzikálny stôl je vo fyzi­kálnom priestore tiež mimo môjho tela. Niekedy však táto zhoda zlyhá. Keď sa mi napríklad sníva o železničnom nešťastí, vidím, ako sa vlak rúti dolu svahom a počujem výkriky ranených. Tieto predmety sna sú pôvodne a skutočne ,,mimo" môjho snívajúceho tela v mojom vlastnom priestore vnímania. Keď sa však zobudím, zistím snáď, že celý sen bol iba ná­sledok hluku v mojich ušiach. A keď poviem, že hluk je v mojich ušiach, tak myslím tým, že fyzikálny zdroj hluku, ktorý vnímam, nachádza sa „v" mojom uchu ako vo fyzikálnom predmete vo fyzikálnom priestore. V inom zmysle by sme mohli povedať, že všetok hluk je v našom uchu, keď však tieto dva významy zameníme, výsledkom toho je nerozlúštiteľný zmätok.

Celkom všeobecne môžeme povedať, že môj sen o niečom inom ako o mojom tele leží v priestore vnímania ,,mimo" vnímania môjho tela, a keď vnem neklame, je fyzikálny predmet aj vo fyzikálnom priestore „mimo" môjho fyzikálneho tela. Z toho nevyplýva, že môj vnem je mimo fyzikálneho tela. Takáto hypotéza je na prvý pohľad naozaj bez významu, hoci, ako ešte uvidíme, možno jej pripísať určitý význam a potom je táto hypotéza nepravdivá.

 

s. 77

 

Môžeme sa teraz pustiť do rozboru nasej hlavnej otázky, totiž čo rozumieme „vnemom" a ako môže byť vnem zdrojom poznania niečoho iného ako seba samého.

Čo je „vnem"? Keď použijem toto slovo, mám na mysli to, čo sa odohráva, keď podľa spôsobu vyjadrovania zdravého rozumu niečo vidím alebo počujem alebo sa domnievam, že nejakým iným spôsobom svojimi zmyslami vnímam. Verím, že Slnko jestvuje vždy, ale vidím ho len občas: nevidím ho v noci alebo pri zamračenej oblohe, alebo keď som zamestnaný niečím iným. Niekedy ho však vidím. Všetky tieto príležitosti, pri ktorých vidím Slnko, do určitej miery sa navzájom podobajú a táto podobnosť mi umožnila v detstve používať slovo „Slnko" pri správnych príležitostiach. Niektoré podobnosti medzi dvoma príleži­tosťami, keď vidím Slnko, majú zrejme svoj zdroj vo mne samom. Na­príklad musím mať oči otvorené a dívať sa správnym smerom. Tieto podmienky preto nepovažujeme za vlastnosti Slnka, sú však iné podob­nosti, ktoré pokiaľ to môže posúdil zdravý rozum, nezávisia od nás. Keď vidíme Slnko, javí sa takmer vždy okrúhle, jasné a horúce. Tých málo príležitostí, pri ktorých to tak nie je, ľahko sa vysvetľuje ako dô­sledky hmly alebo zatmenia Slnka. Preto hovorí zdravý rozum: jestvuje tu predmet, ktorý je okrúhly, jasný a horúci. Druh udalosti, ktorý sa označuje ako „pozorovanie Slnka", spočíva vo vzťahu medzi mnou a Slnkom, a keď sa nastoluje tento vzťah, „vnímam" tento predmet.

Na tomto mieste však zasahuje fyzika veľmi nepohodlným spôsobom. Ubezpečuje nás totiž, že Slnko nie je ,,jasné" v tom zmysle, ako toto slovo bežne chápeme. Je zdrojom svetelných lúčov, ktoré majú určitý účinok na oči, nervy a mozog, ale keď tento účinok chýba, pretože sve­telné lúče nedopadajú na živú bytosť, potom ani nejestvuje nič, čo by sa vlastne mohlo označiť za „jasnosť". Presne tie isté úvahy platia aj pre slová „horúce" a „okrúhle" - aspoň pokiaľ sa slovom „okrúhle" rozumie vnímateľná vlastnosť. K tomu pristupuje, že keď teraz vidíme Slnko, fyzikálny predmet, na ktorý sa z toho vnemu uzatvára, vyskytol sa o osem minút skôr. Keby v priebehu týchto ôsmich minút Slnko zhaslo, videli by sme ešte stále presne to isté, čo aj v skutočnosti vidíme. Nesmieme teda stotožňovať fyzikálne Slnko s tým, čo vidíme. Napriek tomu je to, čo vidíme, hlavným dôvodom toho, že sme o existencii fyzi­kálneho Slnka presvedčení.

Predpokladajme raz, že fyzika hovorí pravdu. Čo je potom obsiah­nuté v jej zákonoch, čo ospravedlňuje inferencie z vnemov na fyzikálne predmety? Skôr než by sme mohli túto otázku príslušným spôsobom preskúmať, musíme určiť, aké miesto prislúcha vnemom vo fyzikálnom svete. V tomto ohľade je pozoruhodné, že fyzika nikdy nehovorí o vnemoch, iba v súvislosti s empirickou verifikáciou svojich zákonov.

 

s. 78

 

Ak však jej zákony nemajú do činenia s vnemami, akože ich môžu verifikovať vnemy? Túto otázku musíme mať pri nasledujúcej úvahe stále na zreteli. Otázka, aké miesto prislúcha vnemom v príčinných reťaziach fyziky, líši sa od otázky, aký je kognitívny status vnemov, hoci obidve navzájom súvisia.

Vnem však má - povedzme, keď počujeme nejaký hluk - rad pred­chodcov, ktorí putujú v časopriestore z fyzikálneho zdroja hluku vzdu­chom k ušiam a k mozgu. Skúsenosť, ktorú označujeme ako ,,počuť hluk", nastáva presne tak, ako sme schopní to určiť, súčasne s ukončením fyzi­kálnej reťaze v mozgu. Ak je hluk takej povahy, že vyvolá pohyb nášho tela, začne sa pohyb takmer bezprostredne po ,,počutí hluku". Ak teda chceme „počutie hluku" zaradiť do fyzikálnej kauzálnej reťaze, musíme ho uviesť do súvislosti s tou istou oblasťou časopriestoru ako sprievodné moz­gové procesy. To isté piati aj o hluku ako o niečom vnímanom. Jediná oblasť časopriestoru, s ktorou má tento hluk bezprostrednú súvislosť, je súčasný stav mozgu tej osoby, ktorá ho počuje, súvislosť s fyzikálnym zdrojom hluku je len nepriama. Presne tá istá úvaha platí aj o predmetoch vnímaných zrakom.

Záleží mi veľmi na tom, aby som metafyzické predpoklady, ktoré treba pritom urobiť, redukoval na minimum. Možno zastávať názor, že medzi dušou a telom jestvuje vzájomné pôsobenie alebo že duševné a te­lesné procesy, ako to učia karteziáni, prebiehajú paralelne, alebo že, ako sú presvedčení materialisti, duševné deje sú iba sprievodnými javmi urči­tých fyzikálnych dejov, takže fyzikálne deje určujú duševné, tie však nepôsobia spätne na fyzikálne. Pre otázku, o ktorú tu ide, je celkom ľahostajné, ktorý názor v tomto ohľade zastávame. To, čo hovorím, je pre vzdelaný zdravý ľudský rozum samozrejmé: či teraz skúmame vnem. alebo súčasný mozgový stav, kauzálne postavenie obidvoch je medzi procesmi v aferentných nervoch, ktoré vyvolávajú podnet, a procesmi v aferentných nervoch, ktoré vyvolávajú reakciu.

To platí nielen pre vnímanie, ktoré samozrejme považujeme za niečo,, čo má ,,mentálnu" povahu, ale aj pre to, čo skusujeme, keď vnímame. To teda piati nielen pre skúsenosť „vidieť Slnko", ale aj pre Slnko, keď rozumieme „Slnkom" niečo, čo môže ľudská bytosť skúsiť. Slnko astro­nómov je vyvodené, nie je ani horúce ani jasné a jestvovalo osem minút skôr než to, čo označujeme ako ,,vidieť Slnko". Keď vidím Slnko a pri­tom žmurkám, nie je to, čo vidím, vzdialené odo mňa 93 miliónov míľ v priestore a osem minút v čase, ale nachádza sa kauzálne (a preto aj časopriestorovo) medzi svetelnými vlnami, ktoré dopadajú na oko.

 

s. 79

 

Väčšina empiristov. sa dualistického názoru a objektom. Rozlišovanie a bezprostredným prední ako neprípustné. S týmto názorom by som chcel súhlasiť. Ale mnohí z tých, ktorí v tomto ohľade zastávajú ten istý názor ako ja, nedôsled­ným spôsobom sa predsa len pridŕžajú nejakej formy naivného realizmu. Ak moje ,, videnie Slnka" je totožné so Slnkom, ktoré vidím, potom Slnko, ktoré vidím, nie je Slnkom astronómov. Z tých istých dôvodov nie sú stoly a stoličky, ktoré vidím, ak sú totožné s tým, že ich vidím, na mieste, na ktorom sa podľa údajov fyziky nachádzajú, ale tam, kde sa odohráva proces môjho zrakového vnímania. Možno povedať, že moje zrakové vnímanie ako mentálna udalosť sa nenachádza v priestore. O tom­to bode sa nechcem škriepiť. Chcel by som však dôrazne trvať na tom, že jestvuje jedna a iba jedna oblasť časopriestoru, s ktorou moje zrakové vnímanie je vždy v príčinnej súvislosti, a to je môj mozog v Čase, keď vidím. A to isté, čo sme povedali, platí pre všetky predmety zmyslového vnímania.

Teraz sú dané podmienky pre skúmanie vzťahu medzi fyzikálnym procesom a procesom po ňom nasledujúcom, ktorý sa v bežnej reči označuje ako videnie tohto procesu. Predpokladajme, že v tmavej noci pozorujeme blesk. Pre fyzika je blesk elektrický náboj, ktorý spôsobuje, že sa elek­tromagnetické vlny šíria z toho miesta, kde sa odohral. Ak tieto vlny nenarazia na nepriesvitnú látku, šíria sa stále ďalej a ďalej, ak však na takúto látku narazia, premení sa ich energia na inú formu. Ak náho­dou dopadnú na ľudské oko, spojené s ľudským mozgom, nastanú vše­lijaké zložité deje, ktoré môžu byť pre fyziológa predmetom skúmania. V tom okamihu, keď tento kauzálny proces dosahuje mozog, človek, ktorému patrí mozog, ,,vidí" blesk. Keď sa tento človek nevyzná vo. fy­zike, domnieva sa, že blesk je to, čo sa deje, keď „vidí" blesk, alebo lepšie, myslí, že to, čo sa deje, je vzťah medzi ním a bleskom, ktorý sa označuje ako „vnímanie" blesku. Keď sa vyzná vo fyzike, nemyslí tak; predsa je však toho názoru, že to, čo sa odohráva, keď „vidí" blesk, poskytuje vhodný základ pre poznanie fyzikálneho sveta.

Teraz sa konečne môžeme pustiť do otázky: Ako a do akej miery môžu byť vnemy zdrojom poznania fyzikálnych predmetov? Zhodli sme n na tom, že vnem stojí na konci kauzálnej reťaze, ktorá sa začína pri predmete. (Nijaká kauzálna reťaz, pravda, nemá ani začiatok ani koniec. Z iného hľadiska predstavuje vnem začiatok, ním sa začína reakcia na podnet). Ak má byť vnem zdrojom poznania predmetu, musí byť možné vyvodiť príčinu - alebo aspoň niektoré vlastnosti príčiny - z následku.

 

s. 80

 

Pre túto spätnú inferenciu z následku na príčinu chcem teraz predpokladať, že zákony fyziky sú platné.

Ak vnemy majú umožňovať inferencie na predmety, musí fyzikálny svet obsahovať viac alebo menej oddeliteľné kauzálne reťaze. V súčasnom okamihu môžem vidieť rozličné veci - papier, knihy, stromy, steny a mračná. Ak má oddelenosť týchto predmetov na mojom obzore zodpo­vedať fyzikálnej oddelenosti, musí každý z týchto predmetov rozvinúť svoju vlastnú kauzálnu reťaz a každá sa musí dostať do môjho oka bez toho, že by ju v značnejšej miere rušili ostatné. Teória svetla nás ubezpečuje o tom, že to tak skutočne je. Svetelné vlny, vychádzajúce .zo zdroja svetla, prebehnú za vhodných okolností celkom nerušene inými svetel­nými vlnami v tej istej časti priestoru. Ak však svetelné vlny narazia na predmet, ktorý ich odráža alebo láme, zruší sa táto nezávislosť od prostredia.

To je dôležité pri posudzovaní toho, čím je predmet, ktorý údajne vidíme. Pri dennom svetle pochádza prakticky celé svetlo, ktoré dopadá na oko. koniec koncov zo Slnka, ale netvrdíme, že vidíme len Slnko. Vidíme poslednú oblasť, ktorá cestu svetelných lúčov podstatne ovplyv­nila, po ktorej však prakticky neporušene dosiahli oko. Keď sa svetlo odráža alebo rozptyľuje, sme spravidla toho názoru, že pomocou neho môžeme vidieť posledný predmet, ktorým bolo odrazené alebo rozptýlené. Aj keď je svetlo lomené, ešte stále sa nazdávame, že vidíme predchádza­júci zdroj svetla, hoci nepresne. Pri odrazenom svetle však nemáme do­jem, že nám sprostredkuje vnem odrážajúceho predmetu. Nie je to tak, keď nastane taký presný odraz ako v zrkadle. To, čo vidím, keď sa holím, považujem za svoju tvár. Keď však nejaká krajina pod holým nebom odráža slnečné svetlo, sprostredkuje nám svetlo oveľa viac infor­mácií o predmetoch v krajine než o Slnku. Preto máme dojem, že vidíme predmety v krajine.

Do určitej miery je situácia podobná, aj pokiaľ ide o zvuk. Roz­lišujeme medzi tým, či počujeme zvuk alebo jeho ozvenu. Keby Slnko bolo práve tak chromatický hlasité, ako je jasné, a keby pozemské predmety rezonovali len určitými svojimi zvukmi, povedali by sme, keby vydávali svoje charakteristické zvukové odrazy, že počujeme predmety, a nie Slnko.

Ostatné zmysly nám neposkytujú ten istý druh vnemu vzdialených predmetov alebo medzičlánkov kauzálnych reťazí, lebo nemajú do činenia s fyzikálnymi procesmi, ktoré majú nezávislosť takého druhu, aký je príznačný pre vlnové pohyby.

Z uvedeného jasne vyplýva, že vzťah medzi vnemom a fyzikálnym predmetom, ktorý údajne vnímame, nie je presne vymedzený, ale iba približný a trochu vágny.

 

s. 81

 

Nemôžeme v presnom zmysle povedať, že vnímanie nejaký fyzikálny predmet.

Otázka, ako môže slúžiť vnem za zdroj poznania, môže sa zaradiť do obsiahlejšej otázky: Do akej miery a za akých podmienok môže nejaké štádium vo fyzikálnom procese tvoriť základ pre usudzovanie na skoršie štádium? To sa môže stať zrejme len potiaľ, pokiaľ je skúmaný proces ne­závislý od iných procesov. Je snáď prekvapujúce, že procesy môžu byť takto navzájom nezávislé. Vidíme jednotlivé hviezdy, lebo svetlo, ktoré vychádza z každej z nich, putuje cez priestory plné iných svetelných ciest, a pritom predsa si zachováva nezávislosť. Tam, kde táto nezávislosť zlyhá, vidíme neurčitý svit ako pri Mliečnej ceste. V prípade Mliečnej cesty táto nezávislosť nezlyhá skôr, kým nedospejeme k fyziologickému štádiu. Práve preto ďalekohľady môžu ukazovať rôzne hviezdy Mliečnej cesty oddelene. Nezávislosť svetla od rôznych častí nejakej hviezdy však nemožno opäť nastoliť ďalekohľadmi; z tohto dôvodu hviezdy nemajú merateľnú zdanlivú veľkosť.

Náš aparát vnímania, ako ho skúma fyziológ, môže fyzik do určitej miery zanedbať, pretože môže byť považovaný približne za konštantný. V skutočnosti, pravda, nie je konštantný. Keď škúlim, môžem vidieť dve slnká, nemyslím však, že som tým urobil astronomický zázrak. Keď zatvorím očí a obrátim tvár k Slnku, vidím neurčitý červený svit; túto zmenu vo vzhľade Slnka pripisujem sebe, nie Slnku. Veci vyzerajú rôzne podľa toho, či ich pozorujem z kútika očí alebo ich mám zreteľne pred sebou. Ináč vyzerajú pre krátkozrakých, ináč pre ďalekozrakých atď. Avšak zdravý rozum sa naučí odlišovať tieto subjektívne zdroje vne­mových zmien od procesov, ktoré vyvolávajú zmenu fyzikálnych pred­metov. Kým sa naučíme kresliť, domnievame sa, že predmet obdĺžnikového tvaru vždy má vzhľad obdĺžnika, a máme pravdu potiaľ, pokiaľ nás animálna inferencia podnecuje, aby srne ho považovali za obdĺžnikový.

Veda sa vyrovná s týmito vecami tak, že predpokladá normálneho pozorovateľa, ktorý je do určitej miery fikciou podobne ako ekonomický človek, a predsa nie natoľko fikciou, že by bol prakticky neosožný. Keď normálny pozorovateľ vidí rozdiel medzi dvoma predmetmi, napríklad že jeden vyzerá žltý. druhý modrý, predpokladá, že tento rozdiel má svoj dôvod v rozdielnosti predmetov a že nezávisí od pozorovateľovho sub­jektívneho aparátu vnímania. Keď v určitom prípade tento predpoklad je nesprávny, očakáva sa, že množstvo pozorovaní početných pozorova­teľov tento predpoklad opraví. Na základe takýchto metód je fyzik schop­ný považovať náš aparát vnímania za zdroj stáleho omylu, ktorý možno práve pre túto stálosť pre rôzne ciele zanedbať.

 

s. 82

 

Princípy, ktoré ospravedlňujú inferencie z vnemov na fyzikálne pred­mety, nepreskúmali sa dostatočne. Prečo si máme napríklad myslieť, keď určitý počet ľudí vidí Slnko, že jestvuje Slnko mimo ich vnímania, a nie len to, že existujú zákony určujúce okolnosti, za ktorých získavame skúsenosť označovanú ako „vidieť Slnko"?

Tu narážame na princíp, ktorý používa tak veda, ako aj zdravý rozum a ktorý hovorí, že keď určitý počet javov v oddelených čas­tiach časopriestoru je navzájom spojený zrejme kauzálnym vzťahom, odohráva sa nepretržitý proces v priestore medzi nimi, ktorý medzi sebou spája všetky ohnivká. Tento princíp časopriestorovej kontinuity treba ešte raz preskúmať hneď potom, keď preskúmame inferenciu z percep­čného priestoru na fyzikálny priestor. V každom prípade ho možno akceptovať aspoň ako prvý krok na ceste k formalizovaniu inferencie z predmetov vnímania na fyzikálne predmety.

Chcel by som uzavrieť túto kapitolu zhrnutím jej obsahu.

Naša hlavná otázka bola: Ak má fyzika pravdu, odkiaľ to možno vedieť, a čo treba vedieť ešte okrem fyziky, aby sa vyvodila fyzika? Tento problém vzniká preto, lebo pre fyzikálne vyvolávanie vnemu je pravdepodobné, že sa fyzikálne predmety veľmi značne líšia od vnemov; ale ak je to tak, ako môžeme potom usudzovať z vnemov na fyzikálne predmety? Ba čo viac, keďže sa vnímanie aj naďalej považuje za „men­tálne", zatiaľ čo jeho príčiny sú „fyzikálne", máme pred sebou starý problém vzťahu medzi dušou a hmotou. Podľa môjho vlastného presvedčenia „mentálne" nie je natoľko odlišné od „fyzikálneho", ako sa všeobecne predpokladá. „Mentálny" proces by sa definoval ako dej, s ktorým sa niekto oboznamuje iným spôsobom ako inferenciou. Rozdiel medzi „men­tálnym" a „fyzikálnym" patrí teda do teórie poznania, a nie do meta­fyziky.

Jedna z ťažkostí, ktoré spôsobili zmätok, vyplývala z toho, že sa nerozlišovalo medzi percepčným priestorom a fyzikálnym priestorom. Per­cepčný priestor pozostáva z vnímateľných vzťahov medzi časťami vnemov, kým fyzikálny priestor pozostáva z vyvodených vzťahov medzi vyvo­denými fyzikálnymi predmetmi. Čo vidím, môže byť mimo môjho vnemu môjho tela, ale nie mimo môjho tela ako fyzikálneho predmetu.

Z kauzálneho hľadiska sa vnemy nachádzajú medzi procesmi v aferentných nervoch (podnet) a procesmi v aferentných nervoch (reakcia); zaradujú sa v kauzálnych reťaziach na tie isté miesta ako určité mozgové procesy. Vnemy ako zdroje poznania fyzikálnych predmetov môžu svoju úlohu splniť len potiaľ, pokiaľ jestvujú oddeliteľné viac-menej navzájom nezávislé kauzálne reťaze vo fyzikálnom svete. To je iba približne tak, a preto ani inferencia z vnemov na fyzikálne predmety nemôže byť presná.

 

s. 83

 

Veda pozostáva v značnej miere z pomôcok na prekonanie tohto začia­točného nedostatku presnosti na základe predpokladu, že vnem poskytuje prvé priblíženie sa k pravde.