HENRY BERGSON

FILOZOFICKÉ ESEJE

Slovenský spisovateľ

Bratislava

1970

s. 99

III. kapitola

O organizácii stavov vedomia: sloboda

Nie je ťažké pochopiť, prečo je otázka slobody predmetom sporu dvoch opačných systémov prírody, mechanizmu a dynamizmu. Dynamizmus vychádza z myšlienky činnosti vôle, myšlienky dodávanej vedomím, a dospieva k predstave nečinnosti postupným vyprázdňovaním tejto myšlienky: chápe teda bez námahy na jednej strane slobodnú silu a na druhej strane hmotu ovládanú zákonmi. No mechanizmus postupuje opačne. Predpokladá, že materiály, z ktorých robí syntézu, sú nevyhnutne ovládané zákonmi, a hoci dosahuje kombinácie vždy bohatšie, čoraz ťažšie predvídateľné a zdanlivo čoraz náhodnejšie, neprekračuje úzky kruh nevyhnutnosti, do ktorého sa na počiatku zatvoril. – Keď sa hlbšie zamyslíme nad oboma koncepciami prírody, uvidíme, že obsahujú dve dosť odlišné hypotézy o vzťahu zákona k faktu, ktorý je ním usmerňovaný. Čím vyššie prívrženec dynamickej teórie pozdvihne zrak, tým väčšmi, ako sa nazdáva, vymykajú sa fakty obruči zákonov: spraví teda z faktu absolútnu skutočnosť a zo zákona symbolický výraz skutočnosti. Mechanizmus, naopak, odkrýva vo fakte samom istý počet zákonov a fakt sám je akoby ich priesečníkom: podľa tejto hypotézy by sa zákon stal základnou skúsenosťou. – Keď sa teraz spýtame, prečo jedni pripisujú vyššiu skutočnosť faktu a druhí zákonu, zistíme hádam, že mechanizmus a dynamizmus chápu slovo jednoduchosť vo veľmi odlišnom význame. Pre mechanizmus je jednoduchý každý princíp, ktorého účinky možno predvídať, ba aj vypočítať: pojem nečinnosti je teda v súhlase s definíciou jednoduchší ako pojem slobody, homogénne je jednoduchšie ako heterogénne, abstraktné jednoduchšie ako konkrétne.

s. 100

Dynamizmu nejde natoľko o to, zaviesť medzi pojmy čo najpohodlnejší poriadok, ako nájsť ich skutočnú súvislosť: totiž domnelý jednoduchý pojem – ktorý mechanista pokladá za prvotný – často sa získal iba splynutím viacerých bohatších pojmov, ktoré akoby teraz z neho vyplývali a ktoré sa splynutím navzájom neutralizujú, podobne ako sa z interferencie dvoch svetiel rodí tma. Keď sa na vec pozeráme z toho nového hľadiska, myšlienka spontánnosti je nepopierateľne jednoduchšia ako myšlienka nečinnosti, lebo ju možno definovať len pomocou spontánnosti, ktorá so postačí sama. Každý z nás má totiž bezprostredný, či už skutočný alebo iluzórny, pocit slobodnej spontánnosti, pričom myšlienka nečinnosti sa na tej predstave ani v najmenšom nezúčastňuje. No keď ide o nečinnosť hmoty, poviete, že tá sa sama osebe hýbať nemôže ani sa sama zastaviť, že každé teleso ostáva v pokoji alebo v pohybe, pokiaľ nezasiahne nejaká sila: a v oboch prípadoch sa nevyhnutne vraciame k myšlienke činnosti. Tieto rozličné úvahy nám umožňujú pochopiť, prečo a priori dospievame k dvom koncepciám ľudskej činnosti podľa toho, ako chápeme vzťah konkrétneho k abstraktnému, jednoduchého k zložitému a faktov k zákonom.

Avšak a posteriori sa proti slobode uvádzajú presné fakty, jednak fyzikálne, jednak psychologické. Raz sa namieta, že naše činy sú nevyhnutným dôsledkom našich citov, myšlienok a celého predchádzajúceho sledu našich stavov vedomia: inokedy sa sloboda odmieta ako nezlučiteľná so základnými vlastnosťami hmoty a najmä so zákonom o zachovaní energie. Z toho vyplývajú dva druhy determinizmu, dva empirické, zdanlivo odlišné dôkazy všeobecnej nevyhnutnosti. Ukážeme, že druhý dôkaz je odvodený z prvého a že každý determinizmus, aj fyzikálny, nevyhnutne predpokladá psychologickú hypotézu potom dokážeme, že aj sám psychologický determinizmus a pokusy o jeho vyvrátenie spočívajú na nepresnom chápaní mnohosti stavov vedomia a najmä trvania. A tak vo svetle zásad rozvinutých v predchádzajúcej kapitole uvidíme ja, ktorého činnosť nemožno porovnať s činnosťou nijakej inej sily.

s. 101

Fyzikálny determinizmus je vo svojej najnovšej podobe spojený s mechanickými či skôr kinetickými teóriami o hmote. Vesmír si predstavujeme ako zhluk hmoty rozdrobenej predstavivosťou na molekuly a atómy. Tieto častice vraj neprestajne vykonávajú pohyby všetkých druhov, raz vibračné, inokedy translačné; a fyzikálne javy, chemické reakcie, vlastnosti hmoty vnímané zmyslami, teplo, zvuk, elektrina a možno aj príťažlivosť sa objektívne redukujú na tieto základné pohyby. Keďže hmota, z ktorej sa organizované telo skladá, podlieha rovnakým zákonom, nenájdete vraj napríklad ani v nervovom systéme nič iné ako pohybujúce sa molekuly a atómy, ktoré sa priťahujú a odpudzujú. No keď každé teleso, organické aj neorganické, koná a reaguje aj v najzákladnejších častiach, je zjavné že molekulárny stav mozgu sa v danom okamihu pozmení nárazmi prichádzajúcimi do nervového systému z okolitej hmoty; takže pocity, city a predstavy, ktoré sa v nás striedajú, možno definovať ako mechanické výslednice nárazov prichádzajúcich zvonka a pohybov, ktoré už vopred oživovali atómy nervovej substancie. Ale môže nastať aj opačný jav; a pohyby molekulárne, ktorých javiskom je nervový systém, skladajú sa navzájom alebo s inými a často vedú k výslednej reakcii nášho organizmu na okolitý svet; odtiaľ aj činy nazývané slobodné a dobrovoľné. A keďže zákon o zachovaní energie sa pokladal za neochvejný, niet atómu ani v nervovom systéme, ani v nesmiernosti vesmíru, aby jeho polohu neurčoval súhrn mechanických síl, ktorými naň ostatné atómy pôsobia. A matematik, ktorý by poznal polohu molekúl alebo atómov ľudského organizmu v danom okamihu a okrem toho aj polohu a pohyb všetkých atómov sveta schopných ho ovplyvniť, vyrátal by s neomylnou presnosťou minulé, prítomné a budúce činy osoby, ktorej organizmus patrí, ako predpokladáme aj astronomické úkazy.

s. 102

Celkom pokojne uznáme, že takéto chápanie fyziologických javov všeobecne a nervových javov zvlášť dosť prirodzene vyplýva zo zákona o zachovaní sily. Pravda, atómová teória hmoty ostáva hypotézou a číro kinetické vysvetľovanie fyzikálnych javov touto zviazanosťou skôr stráca, ako získava. Tak nedávne pokusy p. Hirna o unikaní plynov nás nabádajú vidieť v teple ešte niečo iné ako pohyb molekúl. Relatívne hypotézy o zložení svetlonosného éteru, na ktoré už Auguste Comte pozeral dosť pohŕdavo, zdajú sa celkom nezlučiteľné so zistenou pravidelnosťou planetárnych pohybov, najmä však s javom delenia svetla.

Otázka pružnosti atómov vedie k neprekonateľným ťažkostiam aj po skvelých hypotézach Williama Thompsona. A nič nie je problematickejšie ako jestvovanie atómu samého. Súdiac podľa čoraz početnejších vlastností, ktorými ho museli obohatiť, prikláňali by sme sa skôr k tomu, že atóm nie je skutočná vec, ale zhmotnené rezíduum mechanických výkladov. Treba však poznamenať, že nevyhnutné určenie fyziologických javov predchádzajúcimi príčinami sa vnucuje bez ohľadu na akúkoľvek hypotézu o povahe posledných prvkov hmoty už tým, že teorému o zachovaní energie vzťahujeme na všetky živé telá. Lebo pripustiť všeobecnú platnosť teorémy v podstate znamená predpokladať, že všetky hmotné body, z ktorých sa vesmír skladá, podliehajú jedine silám príťažlivým a odpudzujúcim, vychádzajúcim z bodov samých, pričom ich intenzity závisia len od vzdialeností: z  oho vyplývalo, že relatívna poloha týchto hmotných bodov v danom okamihu – a nech je ich povaha akákoľvek – je presne určená vzhľadom na to, čím boli v okamihu predchádzajúcom.

s. 103

Prijmime na chvíľku túto hypotézu: chceme najprv dokázať, že nemá za následok absolútne určovanie našich stavov vedomia navzájom a potom, že aj samu všeobecnú platnosť zákona o zachovaní energie možno pripustiť len na základe psychologickej hypotézy.

Keby sme totiž predpokladali, že poloha, smer a rýchlosť každého atómu mozgovej hmoty sú v každom okamihu trvania určené, nijako by z toho nevyplývalo, že náš duševný život by podliehal takej istej nevyhnutnosti. Museli by sme totiž najprv dokázať, že danému mozgovému stavu zodpovedá presne determinovaný stav duševný, a to doteraz nik nedokázal. Veľmi často sa to ani nevyžaduje, lebo vieme, že určité chvenie bubienka, určitý otras sluchového nervu dávajú určitý tón stupnice a že súbežnosť fyzikálneho a psychologického sledu konštatovali v dosť veľkom počte prípadov. Ale nik ani netvrdil, že v daných podmienkach závisí len od nás, či počujeme taký či onaký tón a uvidíme farbu, ktorá sa nám páči. Pocity tohto druhu, ako aj mnoho iných duševných stavov súvisí zjavne s istými určujúcimi podmienkami, a práve preto bolo možné predstaviť si a nájsť pod nimi systém pohybov ovládaných našou abstraktnou mechanikou. Slovom, všade, kde sa podarí mať mechanické vysvetlenie, badáme dosť presnú súbežnosť medzi sledom psychologickým a fyziologickým, a netreba sa tomu čudovať, lebo vysvetlenia tohto druhu celkom iste nájdeme len tam, kde oba sledy majú súbežné prvky. No rozšíriť túto súbežnosť aj na sledy samé v celej ich totalite znamená rozhodnúť a priori o probléme slobody. Pravda, je to dovolené a aj tí najväčší myslitelia to bez váhania robili: no ako sme už povedali na začiatku, nie z fyzikálnych dôvodov tvrdili, že stavy vedomia zodpovedajú presne modom polohovosti. Leibniz tento vzťah pričítal vopred ustanovenej harmónii, nepripúšťal však, že by v niektorom prípade pohyb mohol splodiť vnem, ako príčiny spôsobuje účinok. Spinoza hovoril, že mody myšlienky a mody polohy súvisia, no nikdy sa neovplyvňujú: rozvíjajú vraj tú istú večnú pravdu v dvoch rozličných jazykoch.

s. 104

No myslenie fyzikálneho determinizmu, ako sa ono rozvíja v našich časoch, nie je ani zďaleka také jasné a geometricky presné. Predstavujeme si molekulárne pohyby prebiehajúce v mozgu, niekedy z nich vyplynie, nevedno ako, vedomie a ožiari ich stopu ako fosforeskujúce teleso. Alebo si pomyslime na neviditeľného hudobníka, čo hrá za scénou, zatiaľ čo herec sa dotýka klávesníc, ktorých tóny sa nerozozvučia: vedomie asi prichádza z neznámej krajiny a kladie sa na molekulárne vibrácie ako melódia na rytmické pohyby herca. No nech použijeme akýkoľvek obraz, nedokazujete a ani nikdy nedokážete, že psychologický fakt je nevyhnutne determinovaný molekulárnym pohybom. Lebo v pohybe nájdete dôvod iného pohybu, nie však dôvod stavu vedomia: len pokus môže dokázať, že stav sprevádza pohyb. No stálu zviazanosť oboch členov experimentálne overili len vo veľmi malom počte prípadov a na faktoch, ktoré, ako všetci priznávajú, zhruba nezávisia od vôle. No ľahko pochopiť, prečo fyzikálny determinizmus rozširuje túto zviazanosť na všetky možné prípady.

Vedomie nás totiž upozorňuje, že väčšina našich činov sa dá vysvetliť pohnútkami. Na druhej strane sa nezdá, že tu determinácia značí nevyhnutnosť, lebo panuje všeobecné presvedčenie, že vôľa je slobodná. No prívrženec determinizmu, ktorý zastáva mylné názory o trvaní a kauzalite – v ďalšom ich podrobíme podrobnejšej kritike – verí v absolútny vzájomný determinizmus stavov vedomia. Tak sa rodí determinizmus asocianistický, hypotéza, ktorú sa usilujú podoprieť svedectvom vedomia, no ktorá si ešte nemôže nárokovať vedeckú presnosť. Je jasné, že tento vlastne len aproximatívny determinizmus, determinizmus kvality, usiluje sa o rovnaký mechanizmus, ktorý podopiera javy prírodné: prevzal by z neho jeho geometrický charakter a celá operácia by prospela determinizmu psychologickému, ktorý by mal vedeckejší charakter, aj fyzikálnemu mechanizmu, ktorý by nadobudol všeobecnú platnosť.

s. 105

Šťastná okolnosť ešte napomáha také porovnávanie. Totiž najjednoduchšie psychologické fakty sa samy od seba kladú na jasne definované fyzikálne javy a väčšina pocitov sa zdá zviazaných s istými molekulárnymi pohybmi. Tento počiatok experimentálneho dôkazu celkom postačí k tomu, kto z psychologických dôvodov už pripustil nevyhnutné určenie našich stavov vedomia okolnosťami, v ktorých nastávajú. Potom neváha pokladať hru na javisku vedomia za presný a otrocký preklad niektorých scén hraných molekulami a atómami organizovanej hmoty. Fyzikálny determinizmus, ku ktorému takto dospeje, nie je nič iného ako determinizmus psychologický, usilujúci sa overiť sám seba a určiť si hranice odvolaním sa na prírodné vedy.

Treba však uznať, že podiel slobody, ktorý nám ostáva po prísnom použití zásady o zachovaní sily, je dosť úzky. Veď ak tento zákon nevyhnutne nevplýva na beh našich myšlienok, určuje aspoň naše pohyby. Náš vnútorný život bude až do určitej miery závisieť ešte od nás, no v očiach vonkajšieho pozorovateľa sa naša činnosť nebude v ničom líšiť od absolútneho automatizmu. Treba si teda položiť otázku, či rozširovanie zásady o zachovaní sily na všetky telesá v prírode neobsahuje v sebe nejakú psychologickú teóriu a či vedec, ktorý by nebol vopred zaujatý proti ľudskej slobode, pomyslel by vôbec na to, spraviť z tej zásady univerzálny zákon.

Úloha zásady o zachovaní energie v dejinách prírodných vied by sa nemala zveličovať. V terajšej podobe vyznačuje istú vývojovú fázu niektorých vied, no vývoj neusmerňovala a bolo by omylom spraviť z nej nevyhnutný postulát akéhokoľvek vedeckého bádania. Pravda, každý matematický úkon s danou kvantitou predpokladá stálosť tejto kvantity počas úkonu, nech ju rozkladáme, ako chceme. Inak povedané, čo je dané, je dané, čo nie je dané, nie je dané, a nech rovnaké členy sčítame akýmkoľvek spôsobom, dosiahneme rovnaký výsledok.

s. 106

Veda bude vždy podliehať tomuto zákonu, ktorý je prosto zákonom o neprotirečení, no tento zákon neobsahuje nijakú osobitnú hypotézu o povahe toho, čo sa má dať, ani o tom, čo ostáva konštantné. Pravda, upozorňuje nás v istom zmysle, že niečo nemôže vzniknúť z ničoho, no iba skúsenosť povie, ktoré aspekty a funkcie skutočnosti majú vedeckú cenu a ktoré z hľadiska pozitívnej vedy cenu nemajú. Slovom, ak máme predvídať stav určeného systému v určenom okamihu, musí nevyhnutne platiť, že niečo ostáva v rovnakom množstve v celom slede kombinácií, no len skúsenosť sa môže vysloviť o povahe tej veci a najmä len ona nás môže poučiť, či ju stretneme vo všetkých možných systémoch, inými slovami, či všetky systémy sa hodia našim výpočtom. Nik nedokázal, že všetci fyzici pred Leibnizom verili s Descartesom v zachovanie rovnakej kvantity pohybu vo vesmíre: mali preto ich objavy menšiu cenu a ich skúmanie menšie úspechy? Aj keď potom Leibniz nahradil tento zákon zákonom o zachovaní živej sily, nebolo možné pokladať takto formulovaný zákon za celkom všeobecný, keďže pripúšťal zjavnú výnimku v prípade stredového nárazu dvoch nepružných telies. Veľmi dlho sme sa teda zaobišli bez všeobecne platného zákona o zachovaní sily. V terajšej podobe, odkedy sa vytvorila mechanická teória tepla, zásada o zachovaní energie sa zdá aplikovateľná na všetky fyzikálno-chemické javy. No nič nehovorí, že skúmanie fyziologických javov vo všeobecnosti a nervových osobitne neodhalí nám popri živej sile alebo kinetickej energii, o ktorej hovoril Leibniz, popri energii potenciálnej, ktorú museli pridať neskôr, nejakú energiu nového druhu, ktorá sa bude od oboch líšiť tým, že sa nebude dať vypočítať. Prírodné vedy by tým nestratili nič z presnosti a geometrickej prísnosti, ako to nedávno tvrdili, iba by sa ukázalo, že systémy zachovávajúce nie sú jediné možné systémy amožno aj to, že tieto systémy hrajú v súhrne konkrétnej skutočnosti rovnakú úlohu ako chemikov atóm v telesách a ich kombináciách. Všimnime si, že najradikálnejší mechanizmus je ten, ktorý robí z vedomia náhodný jav (epifenomén), schopný pripojiť sa za daných podmienok k niektorým pohybom molekúl.

s. 107

No ak pohyb molekúl môže vytvoriť pocit s nulovým bodom vedomia, prečo by aj vedomie nemohlo vytvoriť pohyb buď s nulovým bodom kinetickej či potenciálnej energie, alebo osobitným využitím tejto energie? – Všimnime si ďalej, že každá zrozumiteľná aplikácia zákona o zachovaní energie sa robí v systéme, ktorého body schopné pohybu sú schopné aj vrátiť sa do pôvodnej polohy. Aspoň sa taký návrat pokladá za možný a pripúšťa sa, že v takých podmienkach by sa na prvotnom stave systému ako celku ani na jeho základných častiach nič nezmenilo. Slovom, čas sa ho netýka, a nejasná, pudová viera ľudstva v zachovanie rovnakej kvantity hmoty, rovnakej kvantity sily možno súvisí s tým, že vnútorná hmota, zdá sa, netrvá alebo aspoň nenesie nijaké stopy plynutia času. Ale nie je to tak aj v oblasti života. Tu sa zdá, že trvanie naozaj pôsobí na spôsob príčiny a predstava, že by po istom čase bolo možné vrátiť veci na pôvodné miesto, obsahuje istý protizmysel, keďže k takému návratu u živého tvora nikdy nedošlo. No pripusťme, že to je len zdanlivý protizmysel, súvisiaci s tým, že fyzikálno-chemické javy prebiehajúce v živých telách sú nekonečne zložité, a preto nemajú nijaké výhľady, že by sa mohli všetky naraz odznova opakovať: iste nám aspoň pripustíte, že hypotéza návratu späť sa v oblasti stavov vedomia stane zrozumiteľnou. Pocit už tým, že sa predlžuje, sa mení, až sa stane neznesiteľným. To isté neostáva tým istým, ale silnie, a narastá celou minulosťou. Slovom, ak hmotný bod t, ako ho chápe mechanika, ostáva vo večnej prítomnosti, minulosť je realitou možno pre živé telá a istotne per bytosti vedomé. Zatiaľ čo uplynulý čas nie je pre takzvaný zachovávajúci systém ani ziskom, ani stratou, je nepochybne ziskom pre živé tvory a nepopierateľne pre bytosť vedomú. Nemožno za takých okolností vziať do úvahy isté domnienky v prospech hypotézy vedomej sily či slobodnej vôle, ktorá by podliehala pôsobeniu času a skladajúc trvanie, už tým by sa vymykala spod zákona o zachovaní energie?

s. 108

Pravdu povediac, nie potreba podporiť vedu, ale skôr psychologický omyl spôsobil, že tento abstraktný princíp mechaniky povýšili na všeobecný zákon. Keďže nemáme vo zvyku sami sa priamo pozorovať, ale vidíme sa cez formy prevzaté z vonkajšieho sveta, nakoniec veríme, že skutočné trvanie, trvanie vedomím prežívané, je rovnaké ako trvanie, čo sa prešmykne po nečinných atómoch, nič na nich nemeniac. Preto nevidíme nič absurdného v tom, vrátiť po uplynutí času veci späť na miesto, predpokladať, že tie isté pohnútky odznova pôsobia na tie isté osoby a dospieť k záveru, že tie isté príčiny odznova budú mať ten istý účinok. V ďalšom chceme ukázať, že taká hypotéza je nezrozumiteľná. Obmedzíme sa zatiaľ na konštatovanie, že keď sa raz dáme touto cestou, nevyhnutne prídeme k tomu, že zásadu o zachovaní energie povýšime na všeobecný zákon. Nemyslime teraz na to, že pozorné skúmanie nám ukáže základný rozdiel medzi svetom vonkajším a svetom vnútorným: stotožnili sme pravé trvanie s trvaním zdanlivým. Potom sa už javí absurdným považovať vôbec kedy čas, aj náš čas, za príčinu zisku či straty, za konkrétnu skutočnosť, za silu svojím spôsobom. Preto aj keď necháme bokom akúkoľvek hypotézu o slobode a obmedzíme sa na výpoveď, že zákon o zachovaní energie ovláda javy fyzikálne, pokiaľ ho nepotvrdia aj fakty psychologické, nesmierne ďaleko prekračujem túto vetu a vplyvom metafyzického predsudku naznačujem, že zásada o zachovaní sily platí na všetky javy, pokiaľ ju psychologické fakty neusvedčia z omylu. Vlastná veda tu teda nemá čo robiť, máme pred sebou svojvoľnú asimiláciu dvoch pojmov trvania, ktoré sa, podľa nás, hlboko líšia. Slovom, domnelý fyzikálny determinizmus sa v podstate redukuje na determinizmus psychologický, a ako sme už spomenuli vyššie, práve toto učenie chceme preskúmať.

Psychologický determinizmus v najpresnejšej a najnovšej podobe nevyhnutne predpokladá asocianistickú koncepciu ducha.

s. 109

Terajší stav vedomia si predstavíme ako vynútený skoršími stavmi, a jednako cítime, že tu nejde o nevyhnutnosť geometrickú, ako je napríklad zviazanosť výslednice s pohybmi, z ktorých sa skladá. Veď medzi následnými stavmi vedomia jestvuje kvalitatívny rozdiel, ktorý spôsobuje, že pokusy vyvodiť jeden z nich a priori zo stavov predchádzajúcich vždy stroskotá. Obrátime sa teda na skúsenosť a žiadame od nej, aby nám dokázala, že prechod z jedného psychologického stavu do stavu nasledujúceho možno vždy vysvetliť prostým dôvodom, lebo nasledujúci stav akoby poslúchol výzvy predchádzajúceho. Skúsenosť to aj dokáže, a my ochotne pripustíme vzťah medzi terajším stavom a každým novým stavom, ktorým vedomie prechádza. No je ten stav, ktorý prechod vysvetľuje, aj jeho príčinou?

Dovoľte nám uviesť osobný postreh. Keď sme sa po prerušení niekoľkých sekúnd vrátili k rozhovoru, zbadali sme, ja aj môj partner, že sme súčasne mysleli na nejaký nový predmet. – Iste každý z vás, poviete, sledoval prirodzene sa rozvíjajúcu myšlienku, pri ktorej sa rozhovor zastavil, na obidvoch stranách sa vytvoril rovnaký sled asociácií. – Nebudeme váhať prijať toto vysvetlenie pre značne veľký počet prípadov, no podrobné bádanie nás doviedlo k nečakanému výsledku. Je síce pravda, že obidvaja rozprávajúci spájajú nový predmet rozhovoru so starým, ba povedia vám aj, ako sa prešlo od jedného k druhému, ale je zaujímavé, že nie vždy spájajú nový predmet rozhovoru so starým v rovnakom bode a obidva sledy asociácií prechodu sa môžu radikálne líšiť. Čo z toho vyvodiť, ak nie to, že tento spoločný predmet rozhovoru vyplýva z neznámej príčiny – možno nejakého fyzického pôsobenia – a že ona v úsilí ospravedlniť jeho objavenie vyvolala sled dejov predbežných, ktoré ho vysvetľujú a zdajú sa byť príčinou, hoci sú iba následkom?

Keď subjekt koná v určenú hodinu podľa sugescie v stave hypnózy, jeho čin je mu výsledkom predchádzajúceho sledu stavov vedomia. No v skutočnosti tie stavy sú účinkom a nie príčinami: čin sa musel vykonať, a subjekt si ho musel vysvetliť, a budúci čin určil akousi príťažlivosťou súvislý sled psychických stavov, z ktorý potom prirodzene vyplynie.

s. 110

Tohto argumentu sa zmocnia deterministi: dokazuje totiž, že niekedy podliehame neodolateľnému vplyvu cudzej vôle. No neumožňuje nám pritom zároveň pochopiť, ako je naša vlastná vôľa schopná chcieť, len aby chcela, a nechať potom vykonaný čin vysvetliť predchádzajúcimi momentmi, ktorým bola príčinou?

Keď pozorne skúmame sami seba, zbadáme, že zavše zvažujeme pohnútky a rozmýšľame, hoci sme sa už rozhodli. Vnútorný, sotva počuteľný hlas šepká: „Načo rozmýšľať? Veď poznáš výsledok a vieš, čo urobíš.“ No čo na tom? Je to, akoby sme chceli zachovať zásadu mechanizmu a neporušiť zákony asociácie myšlienok. Náhly zásah vôle je ako štátny prevrat, ktorý by rozum vytušil a usiloval sa vopred uviesť do súladu so zákonmi úvahou podľa prijatých zásad. Pravda, bolo by možné si položiť otázku, či vôľa, aj keď chce len preto, aby chcela, nepodriaďuje sa akémusi rozhodujúcemu dôvodu, a či chcieť len pre chcenie znamená naozaj chcieť slobodne. Nateraz sa týmto problémom nebudeme ďalej zapodievať. Postačí nám poukázať, že aj z hľadiska asocianizmu je ťažko tvrdiť, že čin je absolútne určený pohnútkami a že naše stavy vedomia sa determinujú navzájom. Za klamným zdaním pozornejšia psychológia nám zavše odhalí účinky, ktoré nastanú prv než príčiny, a javy fyzikálnej príťažlivosti, ktoré sa vymykajú známym zákonom o asociácii myšlienok. – No prišiel čas položiť si otázku, či aj hľadisko asocianistov nepredpokladá nevyhnutne chybné chápanie ja a mnohosti stavov vedomia.

Asocianistický determinizmus si predstavuje ja ako nakopenie duševných stavov, z ktorých najsilnejší si získa prevažný vplyv a strhne ostatné so sebou. Toto učenie teda jasne rozlišuje spolujestvujúce psychické fakty jeden od druhého: „Mohol by som nezabiť,“ vraví Stuart Mill, „keby môj odpor k zločinu a obavy z následkov neboli slabšie ako pokušenie spáchať zločin.“ A o niečo ďalej: „Jeho túžba robiť dobro a nechuť k zlu sú dosť silné, aby zvíťazili... nad každou inou túžbou a opačnou nechuťou.“

s. 111

Teda túžba, chuť, obava, pokušenie tu vystupujú ako odlišné veci, ktoré môžeme v tomto prípade celkom pokojne menovať osobitne. Anglický filozof rázne rozlišuje, aj keď tieto stavy viaže na ja, ktoré im podlieha: „Ja, ktoré túži po rozkoši, má spor s ja, ktoré sa bojí výčitiek.“ A p. Alexandre Bain venuje celú kapitolu „konfliktom pohnútok“. Na jednu misku váh kladie rozkoše, na druhú tresty ako členy, ktorým by aspoň abstraktne bolo možné priznať vlastnú existenciu. Poznamenajme, že aj odporcovia determinizmu ho v tom ochotne nasledujú, že aj oni hovoria o asociácii myšlienok a konflikte pohnútok a že jeden z najhlbších spomedzi nich, p. Fouillée, robí v knihe Sloboda a determinizmus bez obalu aj z idey slobody pohnútku schopnú vyvážiť iné. – No tu sa vydávame nebezpečenstvu vážneho omylu, ktorý súvisí s tým, že jazyk nevládze vyjadriť všetky odtiene vnútorných stavov.

Vstanem napríklad, idem otvoriť oblok, a zrazu, len čo sa postavím, zabudnem, čo som chcel urobiť: ostanem bez pohnutia. – Celkom jednoduchá vec, poviete, spojili ste dve predstavy. Predstavu toho, čo máte urobiť, a predstavu pohybu, čo máte vykonať, jedna predstava sa rozplynula a ostala len predstava pohybu. – No ja si nesadnem, nejasne cítim, že mám ešte čosi urobiť. Moja nehybnosť teda nie je hocijaká nehybnosť, v mojej polohe je akoby predobraz činu, ktorý treba vykonať, aj mi naozaj stačí zachovať tú polohu, skúmať ju či skôr intímne ju precítiť, a opäť nájdem predstavu na chvíľu rozplynutú. Musí teda platiť, že predstava odovzdala vnútornému obrazu načrtnutého pohybu a zaujatej polohy osobitné zafarbenie a toto zafarbenie by nepochybne nebolo rovnaké, keby som mal pred sebou iný cieľ.

s. 112

Avšak jazyk by opäť tento pohyb a polohu vyjadril rovnakým spôsobom, a asociatívny psychológ by oba prípady rozlíšil poznámkou, že k predstave rovnakého pohybu sa tentoraz pridružila predstava iného cieľa: akoby už novosť cieľa nepozmenila odtieň predstavy o pohybe, i keby ten pohyb bol v priestore totožný! Neslobodno teda hovoriť, že predstava istej polohy sa vo vedomí môže viazať s obrazom rozmanitých cieľov, ale skôr že polohy geometricky totožné vstupujú do vedomia subjektu v rozličných formách podľa stanoveného cieľa. Chybou asocianizmu je, že z činu, ktorý treba vykonať, najprv vylúčil kvalitatívny prvok a ponechal v ňom, len čo je geometrické a neosobné. Potom k tej bezfarebnej predstave činu musel pridružiť nejakú špecifickú odlišnosť, aby sa dala rozoznať od mnohých iných. No toto združenie je skôr dielom filozofie asocianistu, ktorý skúma môjho ducha, a nie dielom môjho ducha samého.

Dýcham vôňu ruže a hneď sa mi v pamäti vynárajú zmätené spomienky z detstva. Pravdu povediac, tieto spomienky nevyvolala vôňa ruže: vdychujem ich spolu s vôňou: tým všetkým mi je. Iní ju budú vnímať inakšie. – Je to vždy rovnaká vôňa, poviete, no združená s inými predstavami. – Dobre, povedzme, nezabúdajte však, že ste najprv z rozličných dojmov, ktorými na nás ruža pôsobí, vylúčili to, čo majú osobného, ponechali ste len aspekt objektívny, to, čo vo vôni ruže patrí do oblasti všednosti a takrečeno do priestoru. Len za toho predpokladu bolo možné dať ruži a jej vôni meno. Aby sme potom mohli rozlíšiť svoje osobné dojmy, bolo, pravda treba pridať k všeobecnej predstave vône ruže špecifické črty. A teraz hovoríte, že naše rozličné dojmy, naše osobné dojmy vyplývajú zo skutočnosti, že vôňu ruže spájame s rozličnými spomienkami. No spájanie, o ktorom hovoríte, jestvuje práve iba pre vás a má sa ním niečo vysvetliť. Keď zoradíme pár písmen abecedy spoločnej viacerým jazykom, napodobníme zle či dobre niektorý charakteristický zvuk určitého jazyka, no nijaká hláska neposlúžila pri skladaní zvuku samého.

s. 113

Tak sa opäť vraciame k vyššie spomenutému rozlíšeniu medzi juxtapozičnou mnohosťou a mnohosťou splynutia a vzájomného prelínania. Niektorý cit, niektorá predstava obsahujú neobmedzený počet stavov vedomia, no ony sa prejavia len akýmsi druhom rozvinutia v homogénnom prostredí, ktoré niektorí nazývajú trvaním a ktoré je v skutočnosti priestorom. Potom zbadáme osobitne jednotlivé členy a tieto členy už nebudú vlastné fakty vedomia, ale ich symboly, alebo, ak to máme povedať presne, slová, ktoré to vyjadrujú. Ako sme ukázali, jestvuje intímny vzájomný vzťah medzi schopnosťou predstaviť si homogénne prostredie ako priestor a schopnosťou myslieť pomocou všeobecných predstáv. Akonáhle sa budete usilovať uvedomiť si stav vedomia, rozobrať ho, tento eminentný osobný stav sa rozplynie na prvky neosobné, jestvujúce osve, z ktorých každý vyvoláva predstavu istého druhu a vyjadruje sa slovom. No keďže náš rozum vyzbrojený predstavou priestoru a schopnosťou vytvárať symboly vyvodzuje zo všetkého početné prvky, nevyplýva z toho ešte, že boli aj skutočne súčasťou obsahu. Len ako súčasť celku nezaberali priestor a neusilovali sa vyjadriť symbolmi, prelínali sa a splývali. Asocianizmus teda robí chybu, keď konkrétny jav, ktorý sa odohráva v duchu, nahrádza umelou filozofickou rekonštrukciou a mýli si tak vysvetlenie faktu s faktom samým. Zbadáme to jasnejšie, keď sa budeme zapodievať hlbšími a obsažnejšími stavmi duše.

Ja sa totiž dotýka vonkajšieho sveta svojím povrchom, a keďže tento povrch zachováva odtlačok vecí, združuje dotykom členy, ktoré vnímalo za sebou, asocianistická teória vyhovuje práve väzbám tohto druhu, väzbám pocitov celkom prostých, a aby sme tak povedali, neosobných. No začnete hrabať pod povrchom, len čo sa ja opäť stane samým sebou, aj stavy vedomia prestanú sa klásť vedľa seba, ale sa prelínajú, splývajú a sfarbujú sa odtieňom všetkých ostatných. Tak má každý z nás svoj spôsob milovať a nenávidieť a táto láska a nenávisť sa zračia v celej osobnosti. Avšak jazyk tieto stavy označuje rovnakými slovami u všetkých ľudí, preto aj vedel zachytiť len objektívny a neosobný aspekt lásky, nenávisti a tisícorakých citov, ktoré zmietajú dušou.

s. 114

Nadanie románopisca posudzujeme podľa toho, s akou silou vie vyťažiť city a predstavy z verejného majetku, kam ich jazyk odsunul, a vrátiť im množstvom zoskupených detailov pôvodnú a živú individualitu. No práve tak, ako možno do neurčita vkladať body medzi dve polohy pohybujúceho sa telesa a pritom nikdy nezaplniť prebehnutú dráhu, už tým, že hovoríme, už tým, že navzájom združujeme predstavy a ony sa k sebe priraďujú namiesto toho, aby splynuli, nemôžeme celkom vyjadriť, čo naša duša cíti: myšlienka je nemerateľná s jazykom.

Teda len veľmi hrubá, jazykom podvedená psychológia nám ukazuje dušu determinovanú sympatiou, odporom či nenávisťou ako silami, ktoré ju zaťažujú. Tieto city jednotlivo znázorňujú, ak dosiahli náležitú hĺbku, celú dušu v tom zmysle, že celý obsah duše sa zračí v každom z nich. Povedať, že duša sa determinuje vplyvom niektorého z oných citov, znamená uznať, že duša sa determinuje sama. Asocianista redukuje sa na agregát faktov vedomia, pocitov, citov a predstáv. No ak v tých rozličných stavoch nevidí nič viac ako to, čo vyjadruje ich meno, ak si z toho zachová len neosobný aspekt, môže ich radiť jeden vedľa druhého donekonečna, nikdy nedostane nič iné ako prízrak ja, tieň ja premietajúci sa do priestoru. Keď naopak vezme tie duševné stavy s ich osobitným zafarbením, ktoré nadobúdajú v určitých osobách a ktoré dostávajú odleskom zo všetkých ostatných, potom vôbec nepotrebujú združovať viaceré fakty vedomia, aby vytvorili osobnosť: je ona celá v každom z nich, ak len ich viete voliť. A vonkajší prejav tohto vnútorného stavu bude práve, čo nazývame slobodným činom, lebo jeho autorom bude iba ja, keďže tento vonkajší prejav vyjadrí ja v celej jeho šírke. V tom zmysle slova sloboda nemá onen absolútny charakter, ktorý jej niekedy pripisuje spiritualizmus, pripúšťa stupne. – Lebo všetky stavy vedomia ani zďaleka sa nemiešajú so svojimi druhmi ako kvapky dažďa s vodou rybníka.

s. 115

Naše ja, vnímajúc homogénny priestor, nastaví istý povrch a na tomto povrchu môžu sa vytvárať a plávať rozličné porasty. Tak sugescia vytvorená v hypnotickom stave sa nespojí s množstvom faktov vedomia, ale obdarená vlastnou vitalitou, nahradí, až udrie hodina, aj osobnosť samu. Prudký hnev vyvolaný nejakou náhodnou okolnosťou, dedičná neresť, ktorá sa zrazu vynorí z temných hlbín organizmu na povrch vedomia, budú pôsobiť zhruba ako hypnotická sugescia. Popri týchto nezávislých členoch by ste našli sledy zložitejšie, ktorých prvky sa síce navzájom prelínajú, no nikdy dokonale nesplynú s kompaktnou masou ja. Taký je súhrn citov a predstáv získaných zle chápanou výchovou, ktorá útočí skôr na pamäť ako na úsudok. V samom základnom ja sa tak vytvára akési príživnícke ja, ktoré sa neprestajne mieša do sféry pravého ja. Veľa ľudí takto žije a umiera, ani nepoznajúc pravú slobodu. No zo sugescie by sa stalo presvedčenie, keby si ju osvojilo celé ja, vášeň, aj náhla, nemala by už ten osudový charakter, keby sa v nej zračili ako v Alcestovom rozhorčení celé dejiny osobnosti, a ani veľmi prísna výchova by nám zo slobody nič neubrala, keby nám odovzdala iba myšlienky a city schopné presiaknuť celou dušou. Slobodné rozhodnutie totiž vyviera z celej duše, a čin bude tým slobodnejší, čím bude dynamický sled, na ktorý nadväzuje, bližší stotožneniu so základným ja.

Takto chápané slobodné činy sú vzácne aj u tých, ktorí sa zvyčajne najviac pozorujú a uvažujú o tom, čo robia. Ukázali sme, že sa najčastejšie pozorujeme odrazom v priestore, že naše stavy vedomia sa zhmotňujú v slová a že naše živé ja sa pokryje vonkajšou škrupinou jasne črtaných psychologických faktov, navzájom od seba oddelených, a teda aj fixných. Dodali sme, že pre pohodlnosť jazyka a uľahčenie spoločenských vzťahov je v našom záujme nenarušiť tú škrupinu a pripustiť, že kreslí presne tvar predmetu, ktorý prikrýva. Teraz povieme, že naše denné činy sa oveľa menej inšpirujú citmi samými, nekonečne pohyblivými, ako nemennými obrazmi, na ktoré sa ony viažu.

s. 116

Ráno, keď udrie hodina, v ktorú zvyčajne vstávam, mohol by som ten dojem prijať xyn holé psyché (s celou dušou), ako hovorí Platón, mohol by som mu dovoliť rozplynúť sa v zmätenej mase dojmov, ktoré ma napĺňajú, možno by ma potom ani neprimälo konať. No najčastejšie sa ten dojem namiesto toho, aby otriasol celým mojím vedomím ako kameň, keď padne do vody bazéna, obmedzí na to, že pohýbe predstavou takrečeno zhmotnenou na povrchu, predstavou, že treba vstať a ísť za zvyčajným zamestnaním. Dojem a predstava sa nakoniec spojili. Preto čin nasleduje po dojme, i keď to moju osobnosť nezaujíma: som tu vedome automat a som ním, lebo to je pre mňa výhodné. Ukázalo by sa, že väčšinu svojich každodenných činov tak robíme a že vďaka zhmotneniu istých pocitov, istých citov a predstáv v pamäti vonkajšie dojmy v nás vyvolávajú pohyby, ktoré, hoci sú vedomé, ba aj inteligentné, ponášajú sa nejedným aspektom na činy reflexívne. Asocianistická teória sa hodí na tieto činy, počtom rozsiahle, ale väčšinou bezvýznamné. Všetky spolu predstavujú substrát našej slobodnej činnosti a hrajú voči tejto činnosti rovnakú úlohu ako naše organické funkcie vo vzťahu k nášmu celkovému vedomému životu. Uznáme determinizmu, že často sa slobody za vážnejších okolností vzdávame a že buď z nečinnosti, buď z pohodlia necháme miestny proces prebehnúť, hoci by mal vlastne rozochvieť celú našu osobnosť. Keď nám najspoľahlivejší priatelia súhlasne radia vykonať čosi dôležitého, ich city, vyjadrené tak nástojčivo, kladú sa na povrch nášho ja a stuhnú tam ako predstavy, o ktorých bola reč pred chvíľou. Pozvoľne tam vytvoria hrubú škrupinu, ktorá prikryje naše osobné city, budeme si myslieť, že konáme slobodne, a len neskôr, keď o tom budeme rozmýšľať, spoznáme svoj omyl. Nie je zriedkavosťou ani to, že práve v okamihu, keď sa má čin uskutočniť, príde k vzbure.

Ja vystúpi zdola na povrch. Vonkajšia škrupina pukne pod neodolateľným tlakom. V hĺbke môjho ja, pod veľmi umne rozloženými argumentmi to teda vrelo, a tým rástlo aj napätie citov a predstáv, vôbec nie nevedomých, ale ktoré sme nepozorovali.

s. 117

Keď o tom rozmýšľame, starostlivo zbierajúc spomienky, uvidíme, že tie predstavy sme vytvorili my sami, že tie city sme prežívali my sami, ale že z nevysvetliteľného odporu k chceniu sme ich zatlačili do temných hĺbok svojej bytosti zakaždým, keď sa vynorili na povrch, a preto sa márne usilujeme vysvetliť svoju náhlu zmenu rozhodnutia zdanlivými okolnosťami, ktoré jej predchádzali. Chceme vedieť, za akého dôvodu sme sa rozhodli, a zisťujeme, že sme sa rozhodli bezdôvodne, možno aj proti všetkým dôvodom. Lenže práve to je v niektorých prípadoch najlepší dôvod. Lebo vykonaný čin potom už nevyjadruje tú-ktorú povrchovú predstavu, pre nás takmer vonkajšiu, odlišnú a ľahko vysvetliteľnú: odpovedá všetkým našim citom, myšlienkam a najintímnejším túžbam spolu, onému zvláštnemu chápaniu života, ktoré je ekvivalentom celej našej minulej skúsenosti, slovom, našej osobnej predstavy o šťastí a cti. Preto aj bolo chybou chodiť po príklady do bežných, až ľahostajných životných okolností, keď chcete dokázať, že človek je schopný voliť bez pohnútky. Bolo by ľahké dokázať, že tieto bezvýznamné činy sa viažu na niektorý určujúci motív. Práve pri slávnostných príležitostiach, keď ide teraz o to, akú mienku si o nás utvoria iní a najmä my sami, práve vtedy volíme proti tomu, čo sa bežne volá pohnútka: a je tým frapantnejšie, že hoci akýkoľvek dôvod chýba, sme pritom hlbšie slobodní.

No determinista, keď aj upustí od toho, aby robil z vážnych emócií a hlbokých stavov duše sily, aspoň ich rozlišuje a dospeje tak k mechanickému chápaniu ja. Ukáže nám ja váhajúce medzi dvoma opačnými citmi, prikláňajúce sa raz k tomu, raz k onomu citu, až sa napokon rozhodne pre jeden z nich. Ja a city, ktoré ním víria, asimilujú sa teda na veci jasne definované, ktoré ostávajú po celý čas deja totožné so sebou samými. No rozmýšľa stále to isté ja, a keď sa ani opačné city, ktoré ho vzrušujú, nezmenia, ako, na základe akej zásady príčinnosti hlásanej determinizmom sa ja vôbec rozhodne? Pravda, ja už tým, že prežilo prvý cit, trocha sa zmenilo, keď prišiel druhý cit: ja sa každou chvíľou rozmýšľania mení, a mení teda aj obidva city, ktoré ním zmietajú.

s. 118

Tak sa vytvára dynamický sled stavov, ktoré sa prelínajú, silnejú jedny druhými a dospejú prirodzeným vývojom k slobodnému činu. No determinizmus z vágnej potreby symbolicky znázorňovať označí slovami protirečivé city, deliace sa o moje ja, a potom aj ja samo. Dávajúc mu kryštalizovať vo forme jasne definovaných slov, berie už vopred akúkoľvek živú činorodosť najprv osobe a potom citom, ktoré ju vzrušili. Bude potom mať na jednej strane ja vždy totožné so sebou samým a na druhej strane opačné city, nemenej nemenné, ktoré oň bojujú: víťazstvo ostane nevyhnutne silnejšiemu. No tento mechanizmus, na ktorý sme vopred odsúdení, nemá inú cenu ako cenu symbolického znázornenia: neobstojí proti svedectvu pozorného vedomia, ktoré nám prezentuje vnútorný dynamizmus ako fakt.

Slovom, sme slobodní, keď naše city vyvierajú z celej osobnosti, keď ju vyjadrujú, keď s ňou majú onú nedefinovateľnú podobnosť, akú občas nájdeme medzi umelcom a dielom. Darmo budete namietať, že sme ustúpili pod všemocným vplyvom nášho charakteru. Aj náš charakter sme my, a keďže sa nám páčilo rozrezať osobnosť na dve časti a skúmať postupne pomocou abstrakcie ja, ktoré cíti či myslí, a ja, ktoré koná, bolo by dosť detinské vyvodzovať z toho, že jedno z nich zaváži viac ako druhé. Podobná výčitka platí aj pre tých, čo sa pýtajú, či môžeme slobodne meniť svoj charakter. Pravda, náš charakter sa mení nebadateľne každým dňom a naša sloboda by tým trpela, keby tie nové výdobytky iba naštepili naše ja a nesplynuli s ním. No len čo dôjde k splynutiu, treba povedať, že zmena v našom charaktere je naozaj naša, že sme si ju osvojili. Slovom, keď sa dohodneme nazvať slobodným každý čin, ktorý vyviera zo mňa a len zo mňa, čin, nesúci známku našej osobnosti je naozaj slobodný, lebo len naša osobnosť sa bude hlásiť o otcovstvo. Téza o slobode by sa takto potvrdila, keby sme sa obmedzili na to, hľadať slobodu len v istom charaktere rozhodnutia, slovom, v slobodnom čine. No determinista dobre cíti, že túto pozíciu stráca, a uniká preto do minulosti alebo do budúcnosti.

s. 119

Raz sa v myšlienkach prenesie do periódy minulej a tvrdí, že v tom presnom okamihu bol budúci čin nevyhnutne determinovaný, raz zasa vopred predpokladá uskutočnenie činu a tvrdí, že inak sa to ani nemohlo stať. Odporcovia determinizmu ho bez váhania nasledujú na toto nové pole a uvádzajú do svojej definície slobodného činu – azda nie celkom bez nebezpečenstva, že sa dá predvídať, čo by sme mohli urobiť, a že si možno spomenúť aj na iné riešenie, pre ktoré by sme sa mohli rozhodnúť. Musíme sa teda postaviť na toto nové stanovisko a hľadať, odhliadnuc od vonkajších vplyvov a predsudkov jazyka, čo nám čisté svedomie povie o budúcej a minulej činnosti. Pochopíme tak z inej strany základný omyl determinizmu a ilúziu jeho protivníkov, pokiaľ sa výslovne vzťahujú na určitý pojem trvania.

„Byť si vedomý slobodnej vôle,“ hovorí Stuart Mill, „znamená byť si prv, ako volím, vedomý, že som mohol voliť inak.“ A tak to chápu aj obrancovia slobody, a tvrdia, že keď niečo konáme slobodne, bolo by bývalo možné konať aj inak. Dovolávajú sa pritom svedectva vedomia, ktoré nám dáva pochopiť, že okrem činu samého tu bola možnosť rozhodnúť sa opačne. Determinizmus, naopak, tvrdí, že len čo sú známe isté predchádzajúce momenty, je možná len jedna výsledná činnosť: „Keď predpokladáme, „ pokračuje Stuart Mill, „že by sme boli konali inak, ako sme konali, predpokladáme vždy, že predchádzajúce momenty by boli iné. Tvárime sa, že sme poznali niečo alebo že sme nepoznali niečo, čo sme poznali...“ atď. A tento anglický filozof, verný svojej zásade, vymedzuje vedomiu úlohu informovať nás o tom, čo je, nie o tom, čo by mohlo byť. – Nateraz nebudeme na tomto bode nástojiť, vyhradzujeme si zatiaľ otázku, v akom zmysle sa ja vníma ako určujúca príčina.

s. 120

No pri tejto otázke psychologického charakteru jestvuje iná otázka, povahy skôr metafyzickej, ktorú deterministi aj ich protivníci riešia a priori opačným spôsobom. Z argumentácie deterministov totiž vyplýva, že daným momentom zodpovedá jediný možný čin, prívrženci slobodnej vôle naopak predpokladajú, že ten istý sled mohol vyústiť do rozličných, rovnako možných činov. Zastavíme s najprv pri tejto otázke rovnakej možnosti dvoch opačných prejavov vôle: možno tak získame nejaký údaj o povahe operácie, ktorou vôľa volí.

Váham medzi dvoma možnými činmi X a Y a idem striedavo od jedného k druhému. To znamená, že prežívam sled stavov a že tieto stavy možno zadeliť do dvoch skupín podľa toho, či sa viac prikláňam k X alebo k opačnej strane. Ba iba tieto opačné sklony skutočne jestvujú a X a Y sú dva symboly, ktorými takrečeno v cieli znázorňujem dve rozličné tendencie mojej osoby v následných momentoch trvania. Označme teda X a Y priamo tie tendencie: poskytne naše nové označenie vernejší obraz konkrétnej skutočnosti? Treba si, ako sme povedali vyššie, všimnúť, že ja sa šíri, obohacuje a mení, keď prechádza dvoma opačnými stavmi: ak nie, ako by sa vôbec mohlo rozhodnúť? Nejestvujú vlastne dva opačné stavy, ale naozaj mnohosť následných a rozdielnych stavov, spomedzi ktorých pomocou predstavivosti rozoznávam dva opačné smery. Teraz sa ešte väčšmi priblížime ku skutočnosti, ak sa dohodneme, že nemennými písmenami X a Y označíme nie tendencie či stavy samy, veď tie sa menia, ale dva rozdielne smery, ktoré im naša predvídavosť vyznačí, aby sa dali pohodlne vyjadriť jazykom. Zhodli sme sa teda na tom, že ide o symbolické znázornenia, že v skutočnosti tu nie sú dve tendencie, ba ani dva smery, ale zato isté ja, ktoré žije a rozvíja sa aj pôsobením oných váhaní, pokým sa z neho nevylúpne slobodný čin ako prezretý plod.

s. 121

No takéto chápanie vôľovej činnosti neuspokojí zdravý rozum, lebo ten je v podstate mechanistický a má záľubu vo výrazných rozlíšeniach, ktoré sa vyjadrujú jasne definovanými slovami alebo odlišnými polohami v priestore. Predstaví si teda ja, ktoré prebehlo sledom MO stavov vedomia, dosiahlo bod O a má pred sebou rovnako možné dva smery OX a OY. Tak sa zo smerov stanú veci, ozajstné cesty, do ktorých vyústi veľká dráha vedomia a kde len od ja závisí, ktorou cestou sa dá. Slovom, nepretržitú a živú činnosť onoho ja, v ktorom sme len pomocou abstrakcie rozoznali dva opačné smery, teraz nahradíme práve tými smermi, zmenenými na nečinné, ľahostajné veci, ktoré čakajú na našu voľbu. No ale potom jednako bude treba niekde vniesť činnosť ja. Vložíme ju teda do bodu O, povieme, že keď ja dospeje do O a má dvojakú možnosť, váha, rozmýšľa a napokon sa rozhodne pre jednu z nich. Keďže sme si nevedeli dobre predstaviť činnosť vedomú vo všetkých fázach nepretržitého vývoja, nechali sme obidve tendencie vykryštalizovať bokom a bokom aj činnosť ja, tak dostaneme ja bez rozdielu aktívne, ktoré váha medzi dvoma nečinnými a akoby stuhnutými možnosťami. Avšak ak sa rozhodne pre OX, smer OY zato ešte neprestane jestvovať: ak sa rozhodne pre OY, cesta OX ostane otvorená a ja sa môže prípadne vrátiť a použiť ju. V tom zmysle povieme, keď hovoríme o slobodnej vôli, že opačný čin bol rovnako možný. A aj vtedy, keď nezostrojíme na papieri geometrický obraz, mimovoľne, takmer nevedomky naň myslíme, len čo rozlíšime v slobodnom čine viac následných fáz, predstavu opačných pohnútok, váhanie a voľbu – zakrývajúc tak geometrický symbolizmus akousi verbálnou kryštalizáciou. No ľahko nahliadneme, že táto naozaj mechanistická koncepcia slobody príde nakoniec prirodzenou logikou k najneoblomnejšiemu determinizmu.

s. 122

Živá činorodosť ja, kde sme abstrakciou rozoznali dve opačné tendencie, vyústi totiž nakoniec alebo do X alebo do Y. No keďže do bodu O kladieme dvojakú činnosť ja, niet dôvodu, prečo oddeľovať túto aktivitu od činu, ku ktorému dospeje a ktorý s ním tvorí celok. A keď skúsenosť ukáže, že sme sa rozhodli pre X, nesmieme v bode O predpokladať ľahostajnú činnosť, ale aktivitu smerujúcu vopred smerom OX, a to napriek zdanlivému váhaniu. Keď naopak pozorovateľ dokáže, že sme sa rozhodli pre Y, a stalo sa tak preto, že činorodosť, ktorú sme umiestnili do bodu O, dávala najavo, že dáva prednosť tomuto druhému smeru napriek istým výkyvom v prospech prvého. Vyhlásiť, že keď ja dôjde do bodu O, volí ľubovoľne medzi X a Y, znamená zastaviť sa na polceste ku geometrickému symbolizmu, znamená to dať v bode O kryštalizovať len časti nepretržitej aktivity, kde sme nepochybne rozoznávali dva rozličné smery, no ktorá okrem toho vyústila do X alebo do Y: prečo nebrať do úvahy aj tento fakt ako obidva predchádzajúce? Prečo nevymedziť aj jemu miesto na symbolickom obraze, ktorý sme zostrojili? No ak ja už je determinované jedným smerom, keď došlo do bodu O, darmo ostane druhá cesta otvorená, ísť ňou nemôže. A ten istý hrubý symbolizmus, na ktorom sme chceli založiť náhodnosť vykonaného činu prirodzeným predĺžením, vedie napokon k dôkazu jeho absolútnej nevyhnutnosti.

Slovom, obrancovia a odporcovia slobody súhlasia, že činu predchádzajú akési mechanické kmity medzi bodmi X a Y. Keď sa rozhodnem pre X, obrancovia povedia: váhali ste, rozmýšľali, Y teda bol možný. Druhí vravia: zvolili ste X, mali ste teda na to dôvod, a keď vyhlasujete, že aj Y bol možný, zabúdate na ten dôvod: nechávajú bokom jednu z podmienok problému. – Keď teraz idem hlbšie pod obidve opačné rozhodnutia, odhalím spoločný postulát: jedni aj druhí sa stavajú až za vykonaný čin X a proces mojej voľnej činorodosti znázorňujú cestou MO, ktorá sa rozdvojuje v bode O, čiary OX a OY pritom symbolizujú obidva smery, ktoré abstrakcia rozoznáva v nepretržitej aktivite a jej vyústením je X.

s. 123

No zatiaľ čo deterministi berú do úvahy všetko, čo vedia, a konštatujú, že sa prešlo dráhou MOX, ich odporcovia sa tvária, že nevedia o jednom z údajov, pomocou ktorých obraz zostrojili, a keď vyznačili čiary OX a OY, ktoré mali spolu znázorniť pokrok činnosti ja, vracajú ja do bodu O, kde ho nechávajú kmitať až do nového rozkazu.

Neslobodno totiž zabúdať, že tento obraz, ozajstné zdvojenie našej duševnej činnosti v priestore, je výslovne symbolický a že ako taký ho možno zostrojiť, len keď prijmeme hypotézu ukončeného rozmýšľania a rozhodnutia. Darmo obraz nakreslíte vopred, iba si tým namýšľate, že ste dosiahli cieľ a že v predstave sa zúčastňujete na konečnom čine. Slovom, obraz mi neukazuje priebeh činnosti, ale činnosť ukončenú. Nepýtajte sa ma teda, či ja, ktoré prešlo dráhou MO a rozhodlo sa pre X, mohlo či nemohlo voliť Y: odpovedal by som, že otázka nemá zmyslu, lebo niet čiary MO, niet bodu O, niet dráhy OX, niet smeru OY. Položiť takú otázku znamená pripustiť možnosť znázorniť adekvátne čas priestorom a následnosť súčasnosťou. Znamená to pripísať náčrtu hodnotu maľby a nielen symbolu, znamená to veriť, že by na obraze bolo možné sledovať proces duševnej činnosti ako na mape pochod armády. Zúčastnili sme sa na úvahách ja vo všetkých jeho fázach až po vykonanie činu. Keď si teraz zrekapitulujeme členy sledu, zbadáme následnosť vo forme súčasnosti, čas premietame do priestoru a uvažujeme vedome či neuvedomene na základe geometrického obrazca. No tento obrazec znázorňuje vec a nie pokrok: vo svojej nečinnosti zodpovedá akejsi stuhnutej spomienke na celý priebeh rozmýšľania a na to, ako nakoniec padlo rozhodnutie: ako by nám mohol dať čo najmenšiu informáciu o konkrétnom pohybe, o dynamickom pokroku, ktorým rozmýšľanie vyúsťuje v čin? A jednako keď raz zostrojíme obrazec, zostúpime v obrazotvornosti do minulosti a chceme, aby naša duševná činnosť išla presne po dráhe vyznačenej na obrazci. Upadáme tak do ilúzie, na ktorú sme už upozornili vyššie: mechanicky vysvetlíme istý fakt a potom sám fakt nahradíme vysvetlením.

s. 124

Preto aj narážame už pri prvých krokoch na neriešiteľné ťažkosti: ak boli obidve cesty rovnako možné, ako ja volilo? Ak bola možná len jedna z nich, prečo si myslí, že je slobodné? – A pritom sa nevidí, že obidve tieto otázky sa dajú redukovať na otázku: je čas priestor?

Keď prebehnem očami cestu vyznačenú na mape, nič mi nebráni vrátiť sa po nej späť a skúmať, či sa niekde nerozdvojuje. No čas nie je čiara, po ktorej môžete ísť späť. Pravda, keď uplynie, máme právo znázorniť si jeho jednotlivé momenty vonkajškovo veľa seba a myslieť si teda čiaru prebiehajúcu priestorom, no bude platiť, že táto čiara symbolizuje nie plynúci čas, ale čas uplynulý. Na to zabúdajú tak obhajcovia, ako aj protivníci slobodnej vôle – jedni, keď tvrdia, a druhí, keď popierajú možnosť konať inak, ako sa konalo. Jedni uvažujú takto: „Cesta ešte nie je vyznačená, môže teda ísť hociktorým smerom.“ Dostanú odpoveď: „Zabúdať, že o ceste môže byť reč, až keď sa činnosť skončí, no potom bude načrtnutá“. – Druhí hovoria: „Cestu vyznačili takto, možný smer teda nebol hocaký smer, ale práve taký smer.“ Na to im odpoviete: „Prv ako vyznačili cestu, nejestvoval ani možný, ani nemožný smer jednoducho z toho dôvodu, že ešte nemohlo byť reči o ceste.“ Odmyslite si tento hrubý symbolizmus, ktorého predstava vás nevedomky oblieha: uvidíte, že argumentácia deterministov nadobúda takúto detinskú formu: „Keď sa čin skončil, skončil sa,“ a ich odporcovia odpovedajú: „Prv ako čin dokončili, nebol ešte dokončený.“ Inými slovami otázka slobody vychádza z diskusie nedotknutá, a to sa dá ľahko pochopiť, keďže slobodu treba hľadať v istom odtieni či kvalite činnosti samej a nie vo vzťahu tohto činu k tomu, čo nie je, alebo k tomu, čo mohlo byť. Celá nejasnosť pochádza z toho, že jedni i druhí si rozmýšľanie predstavujú vo forme kmitania v priestore, pokým ono spočíva v dynamickom pokroku, kde ja i pohnútky samy sú v neustálenej premene ako ozajstné živé tvory. Ja neomylné v bezprostredných konštatovaniach sa cíti slobodné a povie to: no akonáhle sa usiluje vysvetliť si vlastnú slobodu, vidí sa už len akoby odrazom v priestore.

s. 125

Odtiaľ symbolizmus mechanistickej povahy, rovnako nevhodný dokázať tézu o slobodnej vôli, urobiť ju zrozumiteľnou a vyvrátiť ju.

No determinizmus sa ešte nevzdá a položí otázku inak: „Nemyslime na činy dokončené, berme do úvahy iba budúce činy. Ide o to, či dajaká vyššia poznávacia schopnosť, ktorá už dnes pozná všetky budúce predchádzajúce momenty, mohla by s absolútnou istotou predpovedať, ako sa ja rozhodne.“ – Ochotne súhlasíme, aby sa problém takto formuloval: získame tak príležitosť vysloviť našu myšlienku presnejšie. No najprv oddelíme tých, čo si myslia, že znalosť predchádzajúcich momentov by umožnila dôjsť k pravdepodobnému záveru, a tých, čo hovoria o neomylnej presnosti. Povedať, že istý priateľ za istých okolností bude veľmi pravdepodobne konať istým spôsobom, nie je ani tak predpoveď budúceho správania nášho priateľa ako úsudok o jeho terajšom charaktere, to jest, napokon, o jeho minulosti. Ak naše city, myšlienky, slovom, náš charakter sa neprestajne mení, len zriedkavo sa stáva, že zbadáme náhlu zmenu: ešte zriedkavejšie je, že by sme o známej osobe nemohli povedať, ktoré činy sú primerané jej povahe a ktoré jej rozhodne protirečia. V tom všetci filozofi budú súhlasiť, lebo ukázať vzťah vhodnosti či nevhodnosti medzi daným správaním a terajším charakterom osoby, ktorú poznáme, neznamená, že viažeme budúcnosť k prítomnosti. No determinista ide oveľa ďalej: tvrdí, že náhodnosť nášho riešenia spočíva vtom, že nepoznáme nikdy všetky podmienky problému, že pravdepodobnosť našej predpovede by rástla s počtom nových podmienok, a že napokon úplná, dokonalá znalosť všetkých predchádzajúcich momentov bez výnimky by viedla k neomylne správnej presnosti. Taká je hypotéza, ktorú teraz treba skúmať.

Aby sme dali myšlienkam pevný tvar, predstavme si osobu, ktorá sa má zjavne slobodne rozhodnúť za vážnych okolností, nazveme ju Petrom.

s. 126

Otázka znie, či filozof Pavol, ktorý je Petrovým súčasníkom, alebo, ak chcete, žil o niekoľko storočí prv a pozná všetky podmienky, v ktorých Peter koná, môže s istotou predpovedať, čo si Peter vyberie.

Stav osoby v danom okamihu si možno predstaviť viacerým spôsobom. Pokúšame sa o to napríklad, keď čítame román, no hoci autor aj veľmi starostlivo opisuje city hrdinu a vykreslí celý jeho príbeh, rozuzlenie, predvídané či nepredvídané, pridá niečo k predstave, ktorú sme si o hrdinovi urobili: poznáme ho teda len nedokonale. Pravdu povediac, hlboké stavy našej duše, stavy, ktoré vyjadrujeme slobodnými činmi, vyjadrujú a zhrnujú celú našu minulosť, ak Pavol pozná všetky podmienky, za ktorých Peter koná, je pravdepodobné, že nijaký detail Petrovho života mu neunikol a že jeho obraznosť rekonštruuje, ba odznova prežíva Petrov príbeh. No tu treba urobiť kapitálny rozdiel. Keď prežívam sám istý duševný stav, presne poznám intenzitu toho stavu, a jeho významom vo vzťahu k iným stavom, nie že by som meral či porovnával, ale preto, že intenzita hlbokého citu napríklad nie je nič iné ako ten cit sám. Keď sa napokon usilujem vysvetliť vám tento duševný stav, nemôžem vám dať pochopiť jeho intenzitu inak ako presným znakom matematickej povahy, musím zmerať jeho dôležitosť, porovnať ho s predchádzajúcim a s nasledujúcim a napokon určiť, aký podiel má na konečnom čine. Vyhlásim, že je intenzívnejší či menej intenzívny, významnejší alebo menej významný, podľa toho, či konečný čin sa dá vysvetliť pomocou neho alebo bez neho. Moje vedomie, ktoré ten vnútorný svet vnímalo, netreba však takto porovnávať, intenzita sa mu javila ako nevyjadriteľná kvalita stavu samého. Inými slovami, intenzita duševného stavu nie je vedomiu daná ako osobitný znak sprevádzajúci ten stav a určujúci jeho mohutnosť ako algebraický exponent: vyššie sme ukázali, že vyjadruje skôr jeho odtieň, osobitné zafarbenie a že jeho intenzita, ak ide napríklad o cit, spočíva v tom, že je prežívaný. Teraz bude potrebné rozlišovať dva druhy asimilácie duševných stavov vedomím druhého: jeden dynamický, ktorý spočíva v tom, že ich sám prežívam: druhý statický, keď vedomie stavov nahrádzam ich obrazom, či skôr intelektuálnym symbolom, ideou.

s. 127

Potom by sme si ich skôr predstavovali, ako reprodukovali. Lenže v tomto prípade treba k obrazu duševných stavov pripojiť údaj intenzity, keďže na osobu, v ktorej sa črtajú, nepôsobia a ona už nemá príležitosť ich precítiť a okúsiť ich silu. No aj tento údaj nadobudne nevyhnutne kvantitatívny charakter: zistíme napríklad, že istý cit má väčšiu silu ako iný cit, že si to treba uvedomiť, že hral väčšiu úlohu, a ako by sme to vedeli, keby sme vopred nepoznali ďalší príbeh osoby, ktorou sa zapodievame, a činy, ku ktorým táto mnohosť stavov a sklonov dospela? Aby si teda Pavol mohol adekvátne predstaviť Petrov stav v niektorom okamihu jeho príbehu, bude potom platiť z dvoch vecí jedna: alebo Pavol pozná, podobne ako románopisec, ktorý vie, kam svoje postavy vedie, konečný Petrov čin a môže tak k obrazu následných stavov, ktorými Peter prejde, pripojiť údaj o ich cene vo vzťahu k celému príbehu, - alebo sa odhodlá prejsť sám týmito rozličnými stavmi nielen v predstave, ale v skutočnosti. Prvú hypotézu musíme odmietnuť, lebo ide o to, či Pavol môže predpovedať konečný čin, ak sú dané len predchádzajúce momenty. Sme teda nútení značne pozmeniť svoje doterajšie predstavy o Pavlovi: nie je, ako sme si najprv mysleli, divák, ktorého zrak sa ponára do budúcnosti, ale herec, ktorý hrá vopred Petrovu úlohu. A všimnite si, že mu nemôžete odpustiť nijaký detail roly, lebo aj najnepatrnejšie udalosti majú v príbehu istý význam, ba aj za predpokladu, že nemajú, mohli by ste ich pokladať za bezvýznamné len vo vzťahu ku konečnému činu, ktorý nieje v zmysle hypotézy daný. A nemáte ani právo skracovať – čo len o sekundu rozličné stavy vedomia, ktorými Pavol prejde skôr ako Peter, lebo účinky rovnakého citu sa napríklad hromadia a silnejú každým okamihom trvania a súhrn účinkov nemožno zhodnotiť naraz, iba ak by sme poznali dôležitosť citu v celom rozsahu vo vzťahu ku konečnému činu, ktorý práve ostáva v tieni.

s. 128

No ak Peter a Pavol prežívali v rovnakom poradí rovnaké city, ak obidve ich duše majú rovnaké dejiny, ako ich rozlíšite? Telom, v ktorom prebývajú? Potom by sa ich duše neprestajne dačím líšili, keďže by si ani v jedinom okamihu svojich dejín nepredstavovali rovnaké telo. Azda miestom, ktoré zaberajú v trvaní? No potom by neboli účastné na rovnakých udalostiach, no v zmysle hypotézy majú rovnakú minulosť a rovnakú prítomnosť, lebo majú rovnaké skúsenosti. – Teraz sa rozhodnite: Peter a Pavol sú jedna a tá istá osoba, ktorú nazývate Petrom, keď koná, a Pavlom keď rekapitulujete jej príbeh. Čím väčšmi ste dopĺňali súhrn podmienok, ktoré, ak ich už poznáte, umožnili by nám predpovedať Petrov budúci čin, tým väčšmi ste mali v ruke život tej osoby, bližšie ste boli možnosti prežiť ho do najmenších podrobností a došli ste nakoniec k presnému okamihu, keď čin sa završoval, takže už nebolo možné ho predvídať, ale konať. Aj tu akýkoľvek pokus o rekonštrukciu činu vyvierajúceho z vôle privedie vás k prostému konštatovaniu hotového činu.

Nemá teda zmyslu otázka: bolo či nebolo možné predpovedať čin, keď všetky predchádzajúce momenty sú dané? Jestvujú totiž dva spôsoby, ako ich asimilovať, jeden dynamický, druhý statický. V prvom prípade dosiahnete nebadateľnými prechodmi priam stotožnenie s osobou, ktorou sa zapodievate, prežijete rovnaký sled stavov a vrátite sa tak až k momentu, keď čin sa završuje, potom už nemôžete nič predvídať. V druhom prípade konečný čin predpokladáte už tým, že popri údajoch o stavoch podávate aj kvantitatívne zhodnotenie ich významu. Aj tu jedni dospejú k prostému konštatovaniu, že čin sa v okamihu, keď sa ide zavŕšiť, ešte nezavŕšil a, druhí zase, že keď je zavŕšený, je zavŕšený definitívne. Otázka slobody vychádza z diskusie nedotknutá ako v predchádzajúcom prípade.

Keď sa hlbšie zamyslíme nad touto dvojakou argumentáciou, zistíme už v samom koreni dve základné ilúzie uvažujúceho vedomia.

s. 129

Prvá spočíva v tom, že v intenzite vidíme matematickú vlastnosť duševných stavov a nie, ako sme to povedali na začiatku tejto eseje, osobitnú kvalitu, vlastný odtieň rozličných duševných stavov. Druhá spočíva v tom, že konkrétnu skutočnosť, dynamický pokrok vnímaný vedomím nahradíme symbolom pokroku v konečnom bode, to jest zavŕšeného činu spolu so súhrnom predchádzajúcich momentov. Pravda, len čo som dokonal konečný čin, môžem všetkým predchádzajúcim momentom vymedziť ich hodnotu a predstaviť si vo forme konfliktu alebo skladania síl kombinovanú hru týchto rozmanitých prvkov. No spytovať sa, či bolo možné predpovedať konečný čin, keď sú známe všetky predchádzajúce momenty a ich hodnota, znamená dostať sa do logického kruhu, znamená to zabúdať, že s hodnotou predchádzajúcich momentov sa nám dáva aj konečný čin, ktorý sme práve mali predpovedať: znamená to mylne predpokladať, že symbolický obraz, ktorým znázorňujeme ukončený priebeh, kreslil priebeh sám na svojom postupe sťaby registrujúci prístroj.

Ukázalo by sa ostatne, že tieto dve ilúzie obsahujú ešte tretiu a že otázka, či bolo alebo nebolo možné predpovedať čin, redukuje sa vždy na otázku: je čas priestorom? Najprv ste do ideálneho priestoru kládli vedľa seba stavy vedomia, ako po sebe nasledovali v Petrovej duši a vidíte život tej osoby vo forme dráhy MOXY nakreslenej pohybujúcim sa telesom M v priestore. V myšlienkach potom zotriete časť OXY krivky a položíte si otázku či by ste boli mohli vopred určiť, keď poznáte MO, krivku OX, ktorú teleso začne opisovať v bode O. to je v podstate otázka, ktorú ste položili, keď ste uviedli na scénu filozofa Pavla, Petrovho predchodcu, ktorý si mal v duchu predstaviť podmienky, v ktorých Peter bude konať. Zhmotnili ste teda tie podmienky, z budúceho času ste urobili cestu vyznačenú na rovine, ktorú možno z výšky kopca pozorovať, i keď sme ňou nešli, i keď sme ňou vôbec nemuseli ísť.

s. 130

No čoskoro ste zbadali, že poznanie časti krivky MO by nestačilo, iba že by sa vám označila poloha bodov na krivke, a to nielen vzájomná, ale aj vzhľadom na body celej čiary MOXY, čiže vedeli by ste už vopred aj to, čo ste mali určiť. Pozmenili ste teda svoju hypotézu, pochopili ste, že čas nepotrebujete vidieť, ale žiť, vyvodili ste z toho, že ak vaša znalosť čiary MO nie je dostačujúci údaj, tak preto, že ste na ú pozerali zvonka namiesto toho, aby ste sa stotožnili s bodom M, ktorý opisuje nielen MO, ale aj celú krivku, a osvojili si tak jeho pohyb. Priviedli ste teda Pavla k tomu, že sa stotožnil s Petrom a pochopiteľne načrtol v priestore čiaru MOXY, keďže Peter v zmysle hypotézy opisuje takú čiaru. No tým nedokazujete, že Pavol predvídal, čo Peter urobí, konštatujete iba, že Peter konal, ako konal, lebo Pavol sa stal Petrom. Pravda, potom sa nebadane vrátite k prvej hypotéze, lebo neprestajne miešate črtajúcu sa čiaru MOXY, to jest čas s priestorom. Keď ste stotožnili Pavla s Petrom, lebo vám to vyhovovalo, vrátite Pavla na jeho staré stanovisko a on potom pozerá na celú čiaru MOXY, a nečudo, veď ju sám dokončil.

Váš omyl je prirodzený, ba nevyhnutný, pretože veda zdanlivo dáva neodškriepiteľné príklady predvídania budúcnosti. Neurčuje azda vopred obeh hviezd, zatmenia slnka a mesiaca a ohromný počet astronomických javov? Neobsiahne pritom ľudský rozum v prítomnom okamihu toľkú časť budúceho trvania, koľká sa mu zapáči? – Ochotne to uznávame, no predvídanie toho druhu sa ani trocha neponáša na predvídanie činu vôle. Ba ako uvidíme, dôvody, ktoré umožňujú predvídať astronomické javy, práve znemožňujú vopred určiť čin vyvierajúci zo slobodnej činnosti. Totiž budúcnosť hmotného vesmíru nemá nič analogického s budúcnosťou vedomej bytosti, i keď prebiehajú súčasne.

s. 131

Ak chcete priam nahmatať ten zásadný rozdiel, predpokladajte na chvíľu, že nejaký škriatok, ešte mocnejší ako škriatok Descartesov, prikáže všetkým pohybom vesmíru zvýšiť rýchlosť na dvojnásobok. Astronomické javy by sa vôbec nezmenili, alebo nezmenili by sa aspoň rovnice, podľa ktorých ich predvídame, lebo symbol v nich neoznačuje trvanie, ale vzťah medzi dvoma trvaniami, istý počet časových jednotiek, alebo napokon, ak to domyslíte, istý počet súčasností, tieto totožnosti by opäť nastali v rovnakom počte: iba medzery medzi nimi by sa zmenšili, no tých si výpočet nevšíma. A práve tieto medzery sú trvanie prežívané, ktoré vedomie vníma: preto by nás aj vedomie hneď upozornilo, že deň sa skrátil, keby sme od východu do západu slnka trvali menej. Nepochybne by skrátenie nemeralo a možno by ho ani nezbadalo hneď v podobe kvantitatívnej zmeny, no konštatovalo by nejakou formou znižovanie v zvyčajnom obohacovaní bytia, zmenu v pokroku, ktorý zvyčajne medzi východom a západom slnka dosiahneme.

Nuž a keď astronóm predpokladá napríklad zatmenie mesiaca, vykonáva svojím spôsobom rovnakú moc, akú sme pripísali škriatkovi. Nariadi času ubiehať desaťkrát, stokrát, tisíckrát rýchlejšie, a má na to právo, lebo tým mení iba povahu vedomých intervalov a výpočet s nimi v zmysle hypotézy neráta. Preto môže v niekoľkosekundovom duševnom trvaní obsiahnuť niekoľko rokov, ba storočí astronomického času: to vlastne robí, keď kreslí vopred dráhu nebeského telesa alebo ju znázorňuje rovnicou. Pravdu povediac, on vlastne len zisťuje rad polohových vzťahov medzi tým telesom a inými danými telesami, rad súčasností a totožností, rad numerických vzťahov: pokiaľ ide o vlastné trvanie, to ostáva mimo výpočtu a vnímať by ho mohlo len vedomie schopné nielen zúčastniť sa následných súčasností, ale aj prežívať intervaly. Ba vieme si predstaviť, že by také vedomie mohlo žiť životom dosť pomalým a lenivým, aby obsiahlo celú dráhu nebeského telesa jediným vnemom, čo sa stáva aj nám, keď pozorujeme, ako sa formou ohnivej čiary črtajú postupné polohy meteoru. Toto vedomie by sa potom nachádzalo skutočne v takých podmienkach, v akých sa astronóm nachádza imaginárne, videlo by v prítomnosti, čo astronóm vidí v budúcnosti.

s. 132

Pravda, astronóm predvída budúci jav len pod podmienkou, že z neho do istej miery spraví jav prítomný alebo že aspoň ohromne skráti interval, ktorý nás od neho delí. Slovom, čas, o ktorom je v astronómii reč, je počet, a povahu jednotiek tohto počtu možno počítaním vymedziť: môžeme ich teda predpokladať celkom maličké, ak sa hypotéza rozšíri na celý sled operácií a ak sa postupné polohové vzťahy v priestore zachovajú. Tak sa v duchu zúčastníte na jave, ktorý chcete predvídať, dozviete sa, v ktorom presnom bode priestoru a po koľkých časových jednotkách jav nastane, potom postačí vrátiť jednotkám ich psychickú povahu, odtisnúť udalosť do budúcnosti a povedať, že sme ho predvídali, hoci v skutočnosti sme ho videli.

No práve tieto časové jednotky, z ktorých sa prežívané trvanie skladá a s ktorými môže astronóm narábať, ako sa mu páči, lebo vede unikajú, veľmi zaujímajú psychológa, lebo psychológia sa zapodieva práve onými intervalmi a nie ich okrajmi. Pravda, číre vedomie nebadá čas vo forme súhrnu jednotiek trvania, samo osebe nemá nijakú možnosť ani dôvod merať čas, no pocit, ktorý by trval napríklad dvakrát menej dní, nebol by už ten istý pocit, takému stavu vedomia by chýbalo množstvo dojmov, ktoré ho obohacovali a menili jeho povahu. Je pravda, že keď tomuto pocitu dávame meno, keď s ním narábame ako s vecou, nazdávame sa, že jeho trvanie môžeme skrátiť napríklad o polovicu a o polovicu skrátiť aj trvanie celého zvyšku našich dejín, bol by to, zdá sa, ešte rovnaký život, len v zmenšenom meradle. No zabúdame pritom, že stavy vedomia sú pokroky a nie veci, že ak každý z nich označujeme jediným slovom, tak len z pohodlnosti jazyka, že ony žijú a ako živé sa neprestajne menia, že teda nemožno z nich odkrojiť nejaký moment, aby sa pritom neochudobnili o nejaký dojem a nepozmenila sa tak ich kvalita. Chápem, že obsiahnete zrazu alebo vo veľmi krátkom čase dráhu planéty, lebo vám záleží len na postupných polohách a výsledkoch jej pohybu, a nie na trvaní rovnakých intervalov, ktoré ich oddeľujú.

s. 133

No keď ide o cit, nemá on nijaký presný výsledok, iba ak ten, že bol cítený, a keď chceme zhodnotiť tento výsledok, musíme prejsť všetkými fázami citu samého a v rovnakom trvaní. Aj keď sa napokon cit prejaví nejakým krokom určitej povahy porovnateľným s polohou planéty v priestore, poznanie tohto činu mi nepomôže pri hodnotení vplyvu citu na dejiny jednotlivca ako celok, a práve tento vplyv by som mal poznať. Každé predvídanie je v skutočnosti vízia a zjaví sa, keď môžeme čoraz väčšmi zmenšovať interval budúceho času, zachovávajúc pritom vzájomný vzťah jeho častí, ako sa to robí pri astronomickom predvídaní. No čo je to skrátiť časový interval, ak nie vyprázdniť alebo ochudobniť stavy vedomia, ktoré v ňom po sebe nasledujú? A či už sama možnosť vidieť v skratke astronomickú periódu neobsahuje nevyhnutne možnosť pozmeniť rovnako sled psychologický, pretože len keď vezmeme za nemenný základ tento psychologický sled, budeme môcť, pokiaľ ide o jednotku trvania, ľubovoľne meniť astronomickú periódu.

Keď sa potom niekto spýta, či možno predvídať budúci čin, nevedomky stotožní čas, o ktorý ide v exaktných vedách a ktorý sa redukuje na počet, so skutočným trvaním, ktorého zdanlivá kvantita je v skutočnosti kvalitou a ktorý nemožno skrátiť ani o okamih, aby sme pritom nepozmenili povahu vecí, čo ho zapĺňajú. A toto stotožnenie ešte uľahčuje fakt, že v množstve prípadov máme právo narábať so skutočným trvaním ako s astronomickým časom. Tak napríklad keď sa rozpamätávame na minulosť, to jest na sled hotových činov, vtedy ho vždy skracujeme, nenarúšajúc pritom povahu udalosti, ktorá nás zaujíma. Už ju poznáme, keď totiž dospeje na koniec pokroku, ktorý predstavuje jeho vlastné jestvovanie, duševný stav sa stane vecou, ktorú si možno predstaviť naraz. Sme teda v rovnakom postavení ako astronóm, keď obsiahne jedinými vnemom dráhu, ktorú planéta prebehne za niekoľko rokov. Astronomické predvídanie totiž možno porovnať so spomienkou na minulý fakt vedomia, nie však s poznaním budúceho faktu vedomia vopred.

s. 134

No keď ide o to, určiť budúci čo len trocha hlbší fakt vedomia, treba pozerať na predchádzajúce momenty nie v statickom stave ako na veci, ale v stave dynamickom a ako na pokroky, keďže len o ich vplyv ide: ale práve ich trvanie je ten pokrok. Preto nemôže byť reči o skrátení budúceho trvania, aby sme si mohli vopred jeho časti predstaviť: toto trvanie možno len žiť v rytme jeho plynutia. Slovom, v oblasti hlbokých duševných faktov niet badateľného rozdielu medzi predvídaním, videním a konaním.

Deterministovi teda už ostane len jedno. Prestane argumentovať možnosťou predvídať už dnes istý čin alebo stav vedomia v budúcnosti, no bude tvrdiť, že každý čin je určený predchádzajúcimi duševnými momentmi alebo, inými slovami, že fakty vedomia majú svoje zákony ako javy prírodné. Táto argumentácia v podstate nechce podrobne rozoberať konkrétne duševné fakty z inštinktívnej obavy, že sa ocitne pred javmi, ktoré sa nedajú znázorniť symbolicky, a teda ani predvídať. Nuž nechá vlastnú povahu týchto javov v tieni, ale tvrdí, že ako javy podliehajú zákonu kauzality. Podľa tohto zákona však každý jav je určený svojimi podmienkami, čiže rovnaké príčiny vyvolávajú rovnaké následky. Čin teda buď musí byť nerozlučne spätý s predchádzajúcimi psychickými faktami, alebo princíp kauzality pripúšťa nepochopiteľnú výnimku.

Táto forma deterministickej argumentácie sa od všetkých ostatných, ktoré sme tu rozoberali, líši menej, než by sa myslelo. Povedať, že rovnaké vnútorné príčiny vyvolávajú rovnaké následky, znamená predpokladať, že rovnaká príčiny sa na javisku vedomia môže zjaviť viac ráz. Avšak naše chápanie trvania nesmeruje k ničomu inému ako k tvrdeniu, že hlboké duševné fakty sú radikálne heterogénne a že je nemožné, aby sa dva z nich na seba celkom ponášali, lebo predstavujú dva rozličné momenty dejín.

s. 135

Zatiaľ čo vonkajší predmet nenesie známku uplynulého času a fyzik teda napriek rozmanitosti momentov bude môcť mať pred sebou rovnaké základné podmienky, trvanie je skutočná vec pre vedomie, ktoré zachováva jeho stopu, a o totožných podmienkach tu nemožno hovoriť, lebo ten istý moment dvakrát nenastane. Darmo namietnete, že ak nejestvujú dva hlboké duševné stavy, ktoré sa na seba ponášajú, rozbor by vo vnútri týchto duševných stavov odhalil stabilné prvky, ktoré by bolo možné porovnávať. Zabudli by ste, že duševné prvky, aj tie najjednoduchšie, majú svoju vlastnú osobnosť a život, keď sú len trocha hlbšie, sú v neprestajnom dianí a ten istý cit je novým citom už tým, že sa opakuje. Ba nemáme nijaký dôvod ponechať mu staré meno, ibaže by zodpovedal rovnakej vonkajšej príčine alebo by sa dal navonok vyjadriť podobnými značkami: dopustili by sme sa teda nelogickosti proti zásade samej, keby sme z domnelej podobnosti dvoch stavov vyvodzovali, že rovnaká príčina má rovnaký následok. Slovom, ak v svete vnútorných faktov ešte jestvuje kauzálny vzťah, nijako sa nemôže ponášať na to, čo nazývame kauzalitou v prírode. Pre fyzika platí, že rovnaká príčina má vždy rovnaký účinok: pre psychológa, ktorý sa nedá pomýliť zdanlivými analógiami, hlboká vnútorná príčiny vyvolá účinok raz a nikdy viac. A keď teraz budete tvrdiť, že tento účinok bol nerozlične spätý s touto príčinou, bude také tvrdenie znamenať jednu z dvoch vecí: alebo že sme budúci čin mohli predvídať, keď boli dané predchádzajúce momenty, alebo že v daných podmienkach sa každý iný čin javí nemožným, keď sa čin dovŕšil. Videli sme však, že obidve tvrdenia sú rovnako nezmyselné a aj ony obsahujú mylné chápanie trvania.

Ale jednako sa nám nevidí zbytočným zaoberať sa dlhšie touto formou deterministickej argumentácie ak už pre nič inšie, tak aspoň preto, aby sme si z nášho hľadiska ujasnili zmysel výrazov: determinácia a kauzalita. Darmo povieme, že nám nejde ani o predvídanie budúceho deja na spôsob astronomických úkazov, ani o tvrdenie, že po jeho ukončení každý iný dej by bol v daných podmienkach nemožný.

s. 136

Darmo doložíme, že aj vo forme „rovnaké príčiny vyvolávajú rovnaké následky“ zásada všeobecnej determinovanosti stráca akýkoľvek význam vo vnútornom svete faktov vedomia. Determinista možno uzná našu argumentáciu v každom z troch bodov osobitne, pripustí, že v duševnom svete nemožno slovu determinovanosť dávať ani jeden z troch zmyslov, ba určite nebude vedieť vynájsť ani nejaký štvrtý, a jednako bude neprestajne opakovať, že čin je nerozlučne spätý s predchádzajúcimi momentmi. Máme teda pred sebou taký hlboko zakorenenú ilúziu, taký pevný predsudok, že s ním nezúčtujeme, ak nezaútočíme na zásadu samu, a to na princíp kauzality. Pri rozbore pojmu príčiny ukážeme, že obsahuje dvojzmysel, a hoci tým slobodu nebudeme definovať, možno prekročíme čisto negatívnu predstavu, ktorú sme o nej doteraz mali.

Vnímame fyzikálne javy a tieto javy sa podriaďujú zákonom. To znamená: I. že javy a, b, c, d, vnímané vopred môžu nastať odznova v rovnakej forme, II. že istý jav P, ktorý nastal za podmienok a, b, c, d a len za týchto podmienok, nastane nevyhnutne, len čo budú tie isté podmienky dané. Keby nám princíp kauzality neposkytol nič viac, ako to tvrdia empiristi, ochotne by sme s nimi pripustili, že ich princíp je výsledkom skúsenosti, no v tomto prípade by proti slobode nič nedokazoval. Platilo by totiž, že určené predchádzajúce momenty vedú k určenému dôsledku všade, kde nám skúsenosť ukáže takú pravidelnosť, lenže otázka práve znie, či sa s ňou v oblasti vedomia stretávame, a v tom je celý problém slobody. Pripustíme vám na okamih, že princíp kauzality iba zhrnuje jednotvárne a bezpodmienečné následnosti pozorované v minulosti: akým právom ho potom aplikujete na hlboké fakty vedomie, kde sme ešte nerozlíšili pravidelné následnosti, keďže sa nedarí ich predvídať? A ako sa môžete opierať o tú zásadu, keď zavádzate determinizmus do vnútorných faktov, keď podľa vás jediným základom princípu je determinizmus pozorovaných faktov?

s. 137

Pravdu povediac, keď empiristi uplatňujú princíp kauzality proti ľudskej slobode, chápu slovo príčina v inom význame, ktorý je ostatne totožný s bežným chápaním príčiny.

Konštatovať totiž pravidelné striedanie dvoch javov znamená uznať, že keď je daný prvý, badám už druhý. No táto celkom subjektívna väzba dvoch predstáv zdravému rozumu nestačí. Povie si, že ak je predstava druhého javu už obsiahnutá v predstave prvého, potom aj sám druhý jav musí objektívne jestvovať, tou či onou formou, v jave prvom. A zdravý rozum by mal dospieť k takému záveru, lebo presné rozlišovanie objektívnej väzby medzi javmi a subjektívneho združovania medzi ich predstavami predpokladá už dosť vysoký stupeň filozofického vzdelania. Prejdú teda nebadateľne z jedného zmyslu na druhý a budú si kauzálny vzťah predstavovať ako akýsi predobraz budúceho javu v terajších podmienkach. Avšak tento predobraz môžeme chápať v dvoch rozličných zmysloch, a tu sa práve začína dvojzmyselnosť.

Matematika nám naozaj dáva príklad takého predobrazu. Pohyb, ktorým narysujeme obvod na ploche, splodí všetky vlastnosti obrazu: v tom zmysle neurčitý počet teorém preexistuje v definícii, hoci sú určené rozvinúť sa v trvaní pre matematika, ktorý ich bude odvodzovať. Je pravda, že tu sme v oblasti čírej kvantity, a keďže geometrické vlastnosti môžu nadobudnúť formu rovností, ľahko možno pochopiť, že prvá rovnica, vyjadrujúca základnú vlastnosť obrazu, premení sa na bezhraničné množstvo nových rovníc, pričom budú všetky obsiahnuté v nej. Zato fyzikálne javy, ktoré nasledujú po sebe a sú vnímané našimi zmyslami, líšia sa kvalitou nemenej ako kvantitou, takže spočiatku by sa len ťažko dalo povedať, že sa rovnajú navzájom. No práve zato, že ich naše zmysly vnímajú, niet prekážky pripísať ich kvalitatívne rozdiely dojmu, ktorým na nás pôsobia, a predpokladať za heterogenitou našich pocitov homogénny fyzikálny vesmír. Slovom, zbavíme hmotu konkrétnych kvalít, ktorými ju obkladajú naše zmysly, a to farby, tepla, pevnosti, ba aj váhy, a konečne budeme mať pred sebou homogénnu rozlohu priestoru bez telies.

s. 138

Potom nám neostane takmer nič iné ako vyrezať obrazy v priestore, dať im pohyb podľa formulovaných matematických zákonov a vysvetliť zjavné vlastnosti hmoty formou, polohou a pohybom týchto geometrických obrazov. Poloha je však daná systémom pevných veličín a pohyb sa vyjadruje zákonom, to jest konštantným vzťahom medzi dvoma premenlivými veličinami: no forma je obraz, a nech je akokoľvek tenký a priesvitný, pokiaľ ho naša predstavivosť môže takrečeno vizuálne vnímať, predstavuje ešte vždy konkrétnu, a teda neredukovateľnú vlastnosť hmoty. Z obrazu sa teda musí stať tabula rasa a na jeho miesto príde abstraktná formula pohybu, ktorá tvorí geometrickú figúru. Predstavte si teda algebraické výrazy navzájom pospletané, plodiace už svojou zložitosťou konkrétnu, viditeľnú a hmatateľnú skutočnosť – tým len vyvodíte konzekvencie z princípu kauzality chápaného v zmysle aktuálneho predobrazu budúcnosti v rámci prítomnosti. Nezdá sa, že by vedci našich čias zašli v abstraktnosti natoľko ďaleko, azda s výnimkou Williama Thompsona. Tento nadaný a hlboký fyzik predpokladá, že priestor je naplnený homogénnym a nestlačiteľným fluidom, v ktorom sa pohybujú víry plodiace pohybom vlastnosti hmoty: tieto víry sú stavebné kamene telies, atóm sa tak stane pohybom a fyzikálne javy sa redukujú na pravidelné pohyby v nestlačiteľnom fluide. Keď si však všimnete, že toto fluidum je dokonale homogénne, že medzi jeho časťami niet ani prázdnych intervalov, ktoré by časti oddeľovali, ani nijakého rozdielu, ktorý by ich umožnil rozoznať, zbadáte, že akýkoľvek pohyb prebiehajúci v tomto fluide sa fakticky rovná absolútnej nehybnosti, keďže ani pred pohybom, ani v jeho priebehu, ani po ňom sa nič nemení, nič sa na celku nezmenilo. Pohyb, o ktorom je reč, teda nie je ozajstný pohyb, ale pohyb myslený: je to vzťah medzi vzťahmi. Pripúšťa sa hádam bez dôkladného uvedomenia, že pohyb je faktom vedomia, že v priestore sú len súčasnosti a že sa nám dodá spôsob, ako rátať tieto vzťahy súčasnosti pre hociktorý moment nášho trvania.

s. 139

Nikde nezašli s mechanizmom tak ďaleko ako v tomto systéme, keďže aj sama forma posledných prvkov hmoty sa redukuje na pohyb. Ale už aj karteziánska fyzika by sa dala interpretovať obdobným spôsobom, lebo ak sa hmota redukuje, ako to chce Descartes, na homogénnu polohovosť, možno pohyby časti telesa v priestore pochopiť abstraktným zákonom, ktorému sú podriadené, alebo algebraickou rovnicou medzi premenlivými veličinami, no nemožno si ich predstaviť konkrétnou formou obrazov. A dalo by sa ľahko dokázať, že čím väčšmi umožňuje pokrok mechanických vysvetlení rozvíjať túto koncepciu kauzality a teda zbaviť atóm ťarchy vnímateľných vlastností, tým väčší sklon prejavuje konkrétne jestvovanie prírodných javov rozplynúť sa na algebraický dym.

V takom chápaní je kauzálny vzťah vzťahom nevyhnutným v tom zmysle, že sa bude do neurčita blížiť vzťahu totožnosti ako krivka asymptote. Zásada totožnosti je absolútny zákon nášho vedomia, tvrdí, že čo je myslené, je myslené v okamihu, keď sa to myslí, a táto zásada je absolútne potrebná, pretože neviaže budúcnosť s prítomnosťou, ale len prítomnosť s prítomnosťou: vyjadruje neotrasiteľnú dôveru, ktorú vedomie cíti k sebe samému, pokiaľ sa verné svojej role obmedzuje na konštatovanie terajšieho zjavného stavu duše. No pokiaľ by princíp kauzality viazal budúcnosť s prítomnosťou, nikdy by nenadobudol tvar nevyhnutnej zásady, lebo následné momenty skutočného času nie sú navzájom solidárne a nijaké logické úsilie nebude môcť dokázať, že to, čo bolo, bude alebo bude pokračovať ďalej, že tie isté predchádzajúce momenty vždy vyvolajú totožné následky. Descartes to tak dobra pochopil, že pravidelnosť fyzikálneho sveta a pokračovanie rovnakých účinkov pripisoval neprestajne obnovovanej milosti Prozreteľnosti: zostrojil akúsi fyziku okamihov, aplikovateľnú na vesmír, ktorého trvanie by celé obsiahol prítomný okamih.

s. 140

A Spinoza chcel, aby sled javov, ktorý pre nás nadobúda tvar postupnosti v čase, bol v absolútne ekvivalentom božskej jednotky: predpokladal tak na jednej strane, že zjavný kauzálny vzťah medzi javmi sa zredukuje na vzťah totožnosti v absolútne, a na druhej strane, že neurčité trvanie vecí je celé obsiahnuté v jedinom okamihu, ktorým je večnosť. Slovom, nech sa človek hlbšie zamyslí či už nad karteziánskou fyzikou, nad spinozovskou metafyzikou alebo nad vedeckými teóriami našich čias, všade sa stretne s rovnakým úsilím nájsť vzťah logickej nevyhnutnosti medzi príčinou a následkom a uvidí, že toto úsilie sa prejavuje tendenciou premeniť vzťah následnosti na vzťah inherentnosti, anulovať činnosť trvania a nahradiť jav kauzality základnou totožnosťou.