AUGUSTINUS AURELIUS

VYZNANIA VIERY

Spolok sv. Vojtecha

Trnava

1995

s. 10

Úvod

V Starom zákone ja napísané (Hab 2, 4) a veľký Apoštol to svojou mocnou autoritou potvrdzuje, že „spravodlivý bude žiť z viery“ (Gal 3, 11). Táto viera od nás vyžaduje službu srdca i jazyka. Preto Apoštol hovorí, že „srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu (Rim 10, 10). Musíme teda pamätať na ospravedlnenie i na spásu. Nemôžeme však kraľovať vo večnej spravodlivosti a byť oslobodení od toho zlého veku, ak nebudeme v úsilí po spáse blížnych aj ústami vyznávať vieru, ktorú prechovávame v srdci. Musíme pritom pozorne stáť na stráži, aby našej viere nemohli uškodiť nástrahy ľstivých poblúdilcov.

Katolícku vieru veriaci poznajú z Apoštolského vyznania, ktoré bolo zostavené čo najstručnejšie, ako sa len dalo, a Cirkev prikazuje ovládať ho naspamäť.

s. 11

Ono má začiatočníkom a novorodencom, teda tým, čo sa v Kristovi znovuzrodili a nie sú ešte posilnení podrobným a duchovným preniknutím Božieho písma, niekoľkými slovami naznačiť, čo majú veriť a čo sa zoširoka vysvetľuje pokročilým i tým, ktorí sa k Božej náuke dostávajú už pokorou a láskou.

V tých niekoľkých slovách uvedených v Apoštolskom vyznaní viery usilovali sa aj mnohí bludári ukryť svoje otravné myšlienky. Proti nim sa postavilo a bojovalo milosrdenstvo Božie pomocou duchovných – mužov, ktorí si zaslúžili katolícku vieru v týchto slovách nielen prijať a veriť, ale pomocou Pánovho zjavenia ju aj porozumieť a preniknúť. Preto je napísané: „Ak neuveríte, veru neobstojíte“ (Iz 7, 9 – podľa LXX nepochopíte). Tento výklad viery nech slúži na obhájenie Apoštolského vyznania. Nie že by sa ho tí, ktorí už dosiahli božiu milosť, museli naučiť naspamäť namiesto Apoštolského vyznania a opakovať ho, ale aby to, čo obsahuje Apoštolské vyznanie viery, bolo autoritou všeobecnej Cirkvi zabezpečené mocnejšou ochranou proti nástrahám učenia bludárov.

s. 12

Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme

Podaktorí sa usilovali dokazovať, že Boh Otec nie je všemohúci. Neodvážili sa to síce vysloviť, ale možno ich usvedčiť, že vo svojom učení tak zmýšľajú a veria. Tvrdia totiž, že jestvuje čosi, čo všemohúci boh nestvoril, a že z toho utvoril tento svet. Pripúšťajú pritom, že je nádherne usporiadaný. Takto upierajú všemohúcnosť Bohu, pretože neveria, že by bol mohol stvoriť svet a nepoužil by pri tom inú už jestvujúcu hmotu, ktorú on nevytvoril. Tak ako zvyknú vidieť telesnými očami, že tesári, stavitelia a iní remeselníci nemôžu uskutočniť cieľ svojej práce, ak nemajú poruke pripravený materiál, tak sa dívajú i na Stvoriteľa sveta a myslia si, že nie je všemohúci, pretože tiež nemohol stvoriť svet, ak nemal naporúdzi ako materiál niečo, čo on nestvoril.

s. 13

Ak však pripustia, že všemohúci Boh je tvorcom sveta, musia priznať, že všetko, čo stvoril, stvoril z ničoho, pretože ak je všemohúci, nemôže už jestvovať niečo, čo by on nebol stvoril. Hoci aj stvoril niečo z niečoho, ako napríklad človeka z hliny, predsa to neurobil z čohosi, čo on nestvoril. Aj zem, z ktorej je hlina, sám stvoril z ničoho. A ak aj nebo i zem, teda svet a všetko, čo je v ňom utvoril z niečoho, ako je napísané o „všemohúcej ruke, čo svet vytvorila z neviditeľnej veci“, alebo ako sa to uvádza v niektorých kódexoch, „z beztvárnej hmoty“ (Múd 11, 18), nijako nemožno veriť, že by táto hmota, z ktorej bol vytvorený svet, hoci by bola beztvárna a neviditeľná alebo akákoľvek, mohla byť sama od seba rovnako večná ako Boh. Ak aj mala rôznorodú schopnosť, aby mohla byť čímkoľvek a aby mohla prijať tvary najrozličnejších vecí, mala ju iba od všemohúceho Boha.

s. 14

Z jeho dobrotivosti dostala každá vec tvar i schopnosť, že sa dá stvárniť. Rozdiel medzi stvárneným a stvárniteľným je ten, že stvárnené dostalo už tvar, a to, čo sa dá stvárniť, ho môže dostať.

Ten však, kto dal veciam tvar, dal im aj schopnosť prijať tvar. A preto, že z neho a v ňom je najkrajší, nemenný obraz všetkého, jedine on je tým, kto každej veci dal nielen krásu, ale aj schopnosť stať sa krásnou.

Správne teda veríme, že Boh vytvoril všetko z ničoho. Lebo ak svet aj bol utvorený z nejakej látky, táto látka bola stvorená z ničoho, aby podľa Božieho riadenia dostala najprv možnosť stvárnenia a až potom aby bolo stvárnené, čo bolo stvárnené.

Toto všetko hovoríme preto, aby si niekto nemyslel, že si protirečia výroky Svätého písma, v ktorom je napísané, že Boh stvoril všetko z ničoho a že svet bol vytvorený z beztvárnej hmoty.

s. 15

Syn je Otcovým slovom

Ak veríme v Boha, Otca všemohúceho, musíme si uvedomiť, že niet stvorenia, ktoré by nebol stvoril on, všemohúci. A pretože všetko stvoril pomocou Slova – a toto sa nazýva aj Pravdou, Mocou, Božou Múdrosťou a mnohými inými názvami, pod ktorými sa nám predstavuje Pán Ježiš Kristus, čiže náš Osloboditeľ a Vládca, Boží Syn, lebo nik iný nemohol splodiť to Slovo, ktorým bolo všetko stvorené, iba ten, ktorý ním všetko stvoril – preto veríme aj v Ježiša Krista, Božieho Syna, Otcovho jednorodeného, teda jediného nášho Pána.

Toto Slovo však nesmieme brať ako naše slová, ktoré vyslovené hlasom a ústami sa šíria zvukovými vlnami a trvajú, len kým nedoznejú. Toto Slovo trvá bez zmeny, ako sa o ňom hovorí, keď sa spomína Múdrosť, ktorá „obnovuje všetko, hoci sama v sebe ostáva tá istá“ (Múd 7, 27).

s. 16

Otcovým Slovom sa nazýva preto, lebo ním sa prejavuje Otec. Ako teda my svojimi slovami odhaľujeme počúvajúcemu svoju dušu, keď hovoríme pravdu, a každá tajnosť nášho srdca sa takýmito znakmi odkrýva pred druhými, tak aj Múdrosť, ktorú splodil Boh Otec, keďže sa ňou dal poznať dušiam toho hodným, nazýva sa zvyčajne jeho Slovom.

Medzi našimi myšlienkami a sovami, ktorými ich chceme navonok prejaviť, je veľký rozdiel. Slová sa z nás totiž nerodia, ale sami si ich tvoríme a na ich premenu na zvuk nám slúži telo. Je však veľký rozdiel aj medzi mysľou a telom. Keď Boh zrodil Slovo, zrodil naozaj to, čím on sám je. Ani nie z ničoho, ani z nejakej vopred učinenej a stvorenej látky, lež zo seba samého, to čím on sám je. A o toto sa aj my usilujeme pri rozprávaní, ak dobre rozumieme našej vôli. Nie vtedy, keď hovoríme nepravdu, ale vtedy, keď hovoríme pravdivo.

s. 17

Na čo iné sa pritom podujímame, ak nie na to, aby sme svoju myseľ preniesli, ak sa to dá, do duše počúvajúceho, aby ju poznal a prenikol. Aby sme síce sami ostali v sebe a nevyšli zo seba, a predsa aby sme predniesli takú výpoveď, ktorou by iní pochopili naše myslenie. Aby vyšiel z ducha iný duch, ktorým by sa navonok prejavil, ak je to možné? Robíme to vtedy, keď chceme a usilujeme sa vyjadriť slovami i samým tónom hlasu, tvárou i pohybmi tela a ešte mnohými inými prostriedkami to, čo sa skrýva v našom vnútri. Nie sme však schopní také niečo primerane vykonať, a preto sa ani nemôže myseľ hovoriaceho úplne odhaliť. Aj v tejto skutočnosti má svoj základ lož.

Boh Otec, ktorý sa naozaj chcel a mohol zjaviť dušiam, ktoré ho mali poznať, na odhalenie samého seba však zrodil toho, ktorý sám je Roditeľom a ktorý sa nazýva Mocou a Múdrosťou Božou. Pomocou neho totiž všetko utvoril a usporiadal. Preto sa o ňom hovorí, že „siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie“ (Múd 8, 1).

s. 18

Syn, zrodený od večnosti z Otca, vzal na seba v čase ľudskú prirodzenosť a narodil sa z Panny Márie

Jednorodený Boží Syn nebol Otcom stvorený preto, lebo podľa slov evanjelistu „všetko povstalo skrze neho“ (Jn 1, 3), ani sa nezrodil v čase, lebo večný, múdry Boh má so sebou večne svoju Múdrosť. Ani nie je nerovný Otcovi, teda v niečom menší od neho, lebo Apoštol hovorí: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“ (Flp 2, 6).

Z tejto katolíckej viery sa vylučujú najprv tí, ktorí hovoria, že Syn je ten istý ako Otec. Lebo toto Slovo by nemohlo byť u Boha, ak len nie u Boha Otca, a zas nikomu nie je roveň ten, kto je sám.

s. 19

Vylučujú sa však aj tí, ktorí hovoria, že Syn je stvorením, hoci nie takým, ako sú ostatné stvorenia. Nech hovoria o akomkoľvek stvorení, ak je to stvorenie, bolo stvorené a učinené. Veď slovo condere znamená to isté ako slovo creare – stvoriť, hoci v hovorovej latinčine sa slovo creare niekedy používa vo význame gignere – rodiť. Grécky jazyk tu však rozlišuje. My totiž nazývame stvorením, čo oni vyjadrujú slovom.... A ak chceme rozprávať bez dvojzmyselnosti, nepoužívame slovo creare, ale slovo condere.

Ak je teda Syn stvorením, nech by bol akokoľvek vznešený, bol stvorený. My však veríme, že ním povstalo všetko, a nie že ním povstalo ostatné. Ani slovo „všetko“ tu nemôžeme chápať inak ako „čokoľvek bolo učinené“.

Pretože „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14), tá istá Múdrosť, ktorá sa zrodila z Boha, pokladala za vhodné, aby sa zrodila aj medzi ľuďmi.

s. 20

Na to sa vzťahujú slová: „Pán vládol mnou (hneď) od počiatku svojich ciest, prv než bol stvoril od pradávna čokoľvek“ (Prís 8, 22). Počiatkom jeho ciest je hlava Cirkvi, ktorou je Kristus odený človečenstvom. V ňom sme dostali príklad, ako máme žiť, a toto je bezpečná cesta, ktorou sa môžeme dostať k Bohu. Nápravu sme totiž mohli dosiahnuť iba pokorou, lebo sme zhrešili pýchou, ako bolo povedané prvému človeku: „Keď budete z neho jesť... budete ako Boh“ (Gn 3, 5). A tento príklad pokory, čiže cesty, po ktorej sa bolo treba vrátiť, pokladal sa náš Obnoviteľ za potrebné ukázať na sebe samom: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 6-7), aby na počiatku jeho ciest mohol byť stvorený človek, Slovo, ktorým všetko povstalo.

Pretože je Jednorodený, nemá bratov.

s. 21

Ale preto, že je Prvorodený, mal právo nazvať bratmi všetkých, ktorí po jeho prvorodenstve a pomocou neho sa prijatím za synov znovuzrodia v Božej milosti, ako to podáva apoštolské učenie (porov. Hebr 2, 11). Teda podľa prirodzenosti zrodil sa jediný Syn zo samej Božej podstaty a je tým, čím je Otec. Bohom z Boha, Svetlom zo svetla. My však nie sme podľa prirodzenosti svetlom, ale sme osvetľovaní oným Svetlom, aby sme mohli žiariť múdrosťou, ako hovorí svätý Ján: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Jn 1, 9). A tak pripájame k viere vo večné tajomstvá aj vieru v časné výkupné dielo nášho Pána, ktoré uznal za vhodné vziať na seba a vykonať ho pre našu spásu. Veď podľa toho, že je jednorodeným Božím Synom, nemožno povedať „bol a bude“, ale iba „je“. Pretože to, čo už bolo, nie je, a čo bude, ešte dosiaľ nie je. On je teda nemeniteľný, nepodlieha podmienkam rozličnosti časov. Myslím si, že v ničom inom nemá svoj pôvod odpoveď, ktorou svojmu služobníkovi Mojžišovi oznámil takéto svoje meno.

s. 22

Keď sa ho totiž pýtal, čo má odpovedať ľuďom, ku ktorým ho posiela, na otázku, kto ho posiela, dostal odpoveď: „Ja som, ktorý som“ a dodal: „Toto povieš Izraelitom: Ja-som ma k vám poslal“ (Ex 3, 14).

Myslím, že pre duchovne žijúcich z toho jasne vyplýva, že nemôže jestvovať nijaká bytosť, ktorá by bola v protiklade s Bohom. Ak on je, a len o samom Bohu možno vysloviť toto slovo v jeho najvlastnejšom zmysle (veď čo skutočne je, to sa vôbec nemení, čo sa však mení, bolo čímsi, čím už nie je, a bude, čím ešte nie je), vtedy Boh nemá protiklad. Keby sa nás pýtali, čo je protikladom bieleho, odpovedali by sme čierne. Na otázku, čo je protikladom teplého, odpovedali by sme studené a na otázku čo je protikladom toho, čo je, správne sa má odpovedať, čo nie je.

s. 23

Keďže zásluhou Božej dobrotivosti, ako som už povedal, vzala na seba táto nemeniteľná Božia láska našu menlivú prirodzenosť počas časného diela spásy pre naše vykúpenie a obnovu, pripájame aj vieru v časné skutky, vykonané spásonosne pre nás. Preto veríme v toho Božieho Syna, ktorý sa narodil skrze Ducha Svätého z Panny Márie. Je to totiž dar Ducha Svätého, že sa pre nás pripustilo také veľké pokorenie takého Boha, ktorý celé človečenstvo vzal na seba v lone Panny prebývajúc v matkinom tele a opustil ho bez jej ujmy. Tomuto časnému dielu spásy robia bludári nástrahy tými najrozličnejšími spôsobmi.

Kto si však udrží katolícku vieru a verí, že Božie Slovo prijalo na seba celého človeka, to značí telo, dušu a ducha, je dostatočne ozbrojený voči nim. Veď keď úkon tohto prijatia sa uskutočnil pre našu spásu, musí si dať pozor, či môže byť spasený ten, kto by uveril, že niečo z našej podstaty nepatrí k onomu prijatiu.

s. 24

A keď človek, nehľadiac na tvar údov, ktoré každý druh živočíchov dostal rozdielne, sa nelíši od zvieraťa iným, iba rozumným duchom, ktorý sa nazýva mysľou, ako potom môže byť zdravá viera, ktorá verí, že Božia Múdrosť prijala na seba to z nás, čo máme spoločné so zvieratami, že však neprijala to, čo je osvecované lúčom milosti a čo je človeku práve najvlastnejšie?

Máme však zavrhnúť aj tých, ktorí popierajú, že náš Pán Ježiš Kristus mal na zemi za matku M8riu, lebo toto dielo spásy zahrnulo cťou obe pohlavia, mužské i ženské, a poukázalo na to, že obe sú predmetom Božej starostlivosti. Nie teda iba to, ktoré prijal na seba, ale aj pomocou ktorého o prijal. Stal sa mužom zrodiac sa zo ženy.

A nenútia nás popierať Matku Krista ani jeho slová: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina“ (Jn 2, 4).

s. 25

Skôr nás napomínajú, aby sme pochopili, že ako Boh, ktorého velebnú osobu sa chystal odhaliť premenením vody na víno, nemal matku. No keď bol ukrižovaný, ukrižovaný bol ako človek. A to bola tá hodiny, ktorá ešte neprišla, keď povedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ To značí, v ktorej ťa budem poznať. Vtedy totiž ako ukrižovaný človek sa hlásil k matke (človeku) a láskavo ju zveril najmilšiemu učeníkovi. Nech nás nemýli ani jeho odpoveď, ktorú vyslovil, keď mu ohlásili jeho matku a bratov: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ (Mt 12, 48). Skôr nech je nám to na poučenie, ak by nám rodičia bránili v službe, ktorou vysluhujeme bratom Božie slovo, že ich nemáme poznať. Veď keby sa niekto domnieval, že nemal na zemi matku, pretože riekol: „Kto je moja matka?“, musel by poprieť aj to, že apoštoli mali na zemi otcov, lebo im dal rozkaz: „Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský“ (Mt 23, 9).

s. 26

Túto našu vieru nech neoslabuje pomyslenie na ženské ústroje, ako by sa malo zavrhnúť narodenie nášho Pána týmto spôsobom preto, že nečistí ho pokladajú za nečisté. Veľmi správne k tomu pripomína Apoštol: „Čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia“ (1 K 1, 25) a „čistým je všetko čisté“ (Tít. 1, 15)

Nech sa teda tí, čo takto zmýšľajú, prizrú na lúče nášho slnka, ktoré ani nie ako Božie stvorenie chvália (proti manichejcom), ale ako Boha zbožňujú, ako po výkaloch stôk a po všelijakých špinavostiach sa všade rozlievajú a v nich pôsobia podľa svojej prirodzenosti, a predsa sa tam nijakou špinou nepoškvrnia. Pritom viditeľný lúč je podľa svojej prirodzenosti príbuznejší viditeľným nečistotám. Teda o čo menej sa môže poškvrniť netelesné a neviditeľné Božie Slovo ženským telom, v ktorom prijalo ľudské telo s dušou a mysľou, prostredníctvom ktorých prebýva v ňom velebnosť Slova ďaleko od slabosti ľudského tela?

s. 27

Podľa toho je jasné, že Božie Slovo vôbec nemohlo byť poškvrnené ľudským telom, keď to nepoškvrňuje ani ľudskú dušu. Veď nie preto sa ľudská duša poškvrňuje telom, že ním vládne a oživuje ho, ale preto, že baží po jeho pominuteľných dobrách. Ak sa tí, čo tak zmýšľajú, chcú vyhnúť poškvrne svojej duše, nech sa chránia podobných výmyslov a zneucťovaní.

O umučení, smrti a zmŕtvychvstaní Krista Pána

Malé však bolo pokorenie nášho Pána per nás pri narodení. On sa okrem toho podujal aj zomrieť za smrteľníkov, „uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp. 2, 8).

s. 28

To preto, aby sa azda niekto z nás, aj keby nemal strach pred smrťou, neobával takého spôsobu smrti, ktorý ľudia pokladajú za veľmi potupný.

Veríme teda v toho, ktorý bol za vlády Poncia Piláta ukrižovaný a pochovaný. Bolo vhodné uviesť aj meno sudcu, aby sme vedeli, kedy sa to stalo.

Keďže veríme v jeho pochovanie, pripomíname si nový dôkaz, ktorý mal slúžiť ako svedectvo tomu, čo z mŕtvych vstal k novému životu, ako rodiacemu sa slúži za svedectvo život Panny. Lebo ako v onom hrobe nebol pochovaný iný mŕtvy ani predtým, ani potom, tak aj v tomto živote sa ani predtým, ani potom nepočalo nič smrteľné.

Veríme tiež, že tretieho dňa vstal z mŕtvych ako prvrodený medzi bratmi, ktorých sa rozhodol povolať, aby boli prijatí za synov Božích a aby boli jeho spoluúčastníkmi a spoludedičmi.

s. 29

Vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesia

Veríme, že vstúpil na nebesia a toto miesto blaženosti prisľúbil aj nám slovami: „Sú ako anjeli v nebi“ (Mt 22, 30) v onom meste, ktoré je matkou nás všetkých, vo večnom Jeruzaleme na nebesiach.

Niektorých, či už bezbožných pohanov alebo bludárov, však pohoršuje naša viera, že pozemské telo bolo vzaté na nebesia. Pohani sa snažia bojovať proti nám najmä filozofickými dôvodmi hovoriac, že nič pozemské nemá miesto na nebesiach. Nepoznajúc však naše písma a nevedia, v akom zmysle bolo povedané: „...seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné“ (1 Kor 15, 44). Nehovorí sa tu v tom zmysle, ako by sa telo menilo na ducha a stalo sa duchom. Aj teraz totiž naše telo, ktorému hovoríme zduchovnené, nie že by sa zmenilo na dušu a stalo sa dušou.

s. 30

Pod duchovným telom sa tu rozumie jeho podriadenosť duchu, jeho schopnosť prebývať na nebesiach, keďže jeho pozemská slabosť a hriešnosť sa zmenila a obrátila sa na nebeskú čistotu a stálosť. To je tá premena, o ktorej ďalej hovorí Apoštol: „Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme“ (1 Kor 15, 51). A on tým myslí premenu nie k horšiemu, ale k lepšiemu, keď hovorí: „a my sa premeníme“ (1 Kor 15, 52). Pýtať sa však, kde a ako sa nachádza Pánovo telo na nebesiach, je nemiestnou zvedavosťou. Stačí nám veriť, že je na nebesiach. Nie je veru úlohou nás úbohých diskutovať o tajnostiach neba. Zato však je vecou našej viery mať vznešený a úctivý názor o dôstojnosti Pánovho tela.

s. 31

Kristus Pán sedí po pravici Otca

Veríme aj, že sedí po pravici Božej. Nemôžeme sa však preto domnievať, že Boh Otec má ľudskú podobu a rozjímajúci o ňom by si mali predstavovať jeho ľavý a pravý bok. Alebo podľa slova „sedí“ že by sme si ho mali predstavovať so zohnutými kolenami. Tak by sme sa ľahko mohli dopustiť rúhania, za ktoré Apoštol napomína tých, ktorí zamenili slávu neporušiteľného boha za podobu porušiteľného človeka (Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka – Rim 1, 23). Takýto idol Boha umiestniť do chrámu je pre kresťana naozaj zločinom. No oveľa zločinnejšie je umiestniť ho v srdci, ktoré je skutočným Božím chrámom, ak sa zbaví zemskej žiadostivosti a bludu. Slová „sedí po pravici“ treba chápať v zmysle najvyššej blaženosti, kde panuje spravodlivosť, pokoj a radosť.

s. 32

Tak ako zľava stavajú capov (porov. Mt 25, 33), to znamená v trápení, vzhľadom na ich tamojšie utrpenie, muky a súženia. Preto ak sa hovorí, že „Boh sedí“, neznamená to polohu nôh, ale súdnu moc, ktorá nikdy nechýba jeho velebnosti a vždy spravodlivo odpláca podľa zásluh. Je isté, že pri poslednom súde sa oveľa jasnejšie ukáže ľuďom nepopierateľný jas jednorodeného Syna Božieho ako sudcu živých a mŕtvych.

Príchod Krista Pána na Posledný súd

Veríme, že odtiaľ príde v tom najvhodnejšom čase a bude súdiť živých i mŕtvych. Tieto slová značia buď spravodlivých a hriešnikov, alebo sa tu živými nazývajú tí, ktorých nájde na zemi ešte nezomrelých, a mŕtvymi tí, ktorí pri jeho príchode vstanú z mŕtvych.

s. 33

A toto dielo spásy vykonané v čase nielenže je, ako je aj jeho zrodenie čo do božstva, ale aj bolo a bude. Lebo náš Pán bol na zemi, teraz je na nebesiach a bude v svojej jasnosti sudcom živých i mŕtvych. Príde tak, ako vystúpil na nebesia podľa Skutkov apoštolov (porov. Sk 1, 11). Z hľadiska časného diela spásy je v apokalypse napísané: „... hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde...“ (Zjv 1, 8).

O viere v Ducha svätého

Keď sme takto vysvetlili a vierohodne ukázali božský pôvod nášho Pána i jeho ľudské dielo spásy, pripájame k nášmu Vyznaniu viery – aby sme mali úplnú vieru v Boha – aj vieru v Ducha Svätého, nie menšieho od Otca a Syna, ale, aby som tak riekol, rovnakej podstaty a rovnako večného. Táto Trojica je skutočne jeden Boh.

s. 34

Nie že by ten, ktorý je Synom a Duchom Svätým, bol Otcom. Ale Otec je Otcom, Syn Synom a Duch Svätý Duchom Svätým. A táto Trojica je jeden Boh, ako je napísané: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“ (Dt 6, 4).

Ak sa nás však pýtajú na jednotlivé osoby, či Otec je Bohom, odpovieme, je Bohom. Aj sa niekto spýta, či Syn je Bohom, tak isto odpovieme. A keď nám položia takú istú otázku o Duchu Svätom, nesmieme odpovedať inak, iba že je Bohom.

Musíme však byť na pozore, aby sme to nechápali v tom zmysle, ako to bolo povedané o ľuďoch, že „ste bohmi“ (Ž 82, 6). Lebo nie sú bohmi čo do prirodzenosti tí, ktorí boli učinení a stvorení Otcom, mocou Syna a darom Ducha Svätého. Apoštol naznačuje túto Trojicu v slovách: „Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko“ (Rim 11, 36). Preto aj keď odpovieme tomu, kto sa nás spýta na jednotlivé osoby, že ten, na ktorého sa pýta, či už je to Otec, Syn alebo Duch Svätý, je Bohom, predsa nemá právo sa domnievať, že takto uctievame troch Bohov.

s. 35

To, čo hovoríme o nepochopiteľnej Prirodzenosti, nie je nič divné. Veď aj vo veciach, ktoré vidíme telesnými očami a zisťujeme telesnými zmyslami, možno pozorovať niečo podobné. Ak sa nás totiž niekto spýta na prameň, nemôžeme mu povedať, že on sám je riekou. Ak sa nás zasa spýta na rieku, nemôžeme ju nazvať prameňom. A tak isto ani nápoj nabratý z prameňa alebo z rieky nemôžeme nazvať riekou alebo prameňom. A predsa o všetkých troch stále hovoríme ako o vode. Hoci sa nás spýtajú na každé osobitne, vždy povieme, že je to voda. Ak sa zasa pýtam, či je v prameni voda, odpoveď znie: je. A ak sa pýtame, či je v rieke voda, ani potom nebude iná odpoveď. Ba ani odpoveď o nápoji nemôže byť iná. Pritom však nehovoríme o troch vodách, ale iba o jednej.

s. 36

Prirodzene, treba sa mať na pozore, aby si niekto nepredstavoval nevysloviteľnú podstatu onej Velebnosti ako tento viditeľný a hmotný prameň, rieku alebo nápoj. V nich totiž voda, ktorá je zatiaľ v prameni, čoskoro prejde do rieky a v nej neostane. A aj keď nápoj pochádza z rieky alebo z prameňa, neostáva tam, odkiaľ sa naberá. Stáva sa to preto, že tá istá voda sa raz nazýva „prameňom“, inokedy „riekou“ alebo „nápojom“.

Keď však hovoríme o svätej Trojici, nie je možné, aby Otec bol niekedy Synom a inokedy Duchom Svätým. Ako na strome je koreň len koreňom, kmeň iba kmeňom a aj konáre môžeme nazvať iba konármi. Lebo to, čo nazývame koreňom, nemôžeme pomenovať kmeňom ani konármi. Ani drevo, ktoré patrí koreňu, nemôže nijako prechádzať z koreňa do kmeňa a do konárov, ale ostáva len v koreni. Hoci je obvyklé nazývať drevom aj koreň, aj kmeň, aj konáre, predsa tu nehovoríme o troch drevách, ale iba o jednom.

s. 37

Takéto porovnanie možno nie je celkom vystihujúce, pretože nie bezdôvodne by sa mohlo hovoriť pre ich rozdielnu pevnosť o troch drevách. Určite však nikto nepoprie, že ak naplníme z jedného prameňa tri nádoby, možno hovoriť o troch nádobách, nie o troch vodách, ale vždy len o vode. Keď sa niekto pýta na jednotlivé nádoby, odpoveď je, že v každej z nich je voda, hoci tu nie je nijaký priamy prechod, ako možno povedať, že je z prameňa do rieky.

Tieto hmotné porovnania však neuvádzam preto, že by boli podobné onej božskej prirodzenosti, ale preto, že aj vo viditeľných veciach sa objavuje podobná jednota. Dá sa teda pochopiť, že tri veci možno nazvať rovnako nielen osobitne, ale aj spoločne. Nech sa preto nikto nečuduje alebo nech nepokladá za nezmyselné to, že je Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý, a predsa nie sú v tejto Trojici traja Bohovia, ale iba jeden Boh a jediná podstata.

s. 38

Vzdelaní a zbožní muži napísali už veľa kníh o Otcovi a Synovi. V nich sa snažili objasniť, ako to len môžu ľudia ľuďom, ako je to, že Otec a Syn nie sú jeden, ale jedno. Čo je vlastné Otcovi a čo Synovi, že onen je roditeľ, tento zrodený. Onen nie je zo Syna, tento je z Otca. Tamten je počiatkom tohto, preto sa nazýva aj hlavou Kristovou, hoci i sám Kristus je počiatkom, ale nie počiatkom Otca. Tento je obrazom onoho, hoci niet na ňom ani najmenšej odchýlky a úplne sa mu rovná. O tomto sa však obšírnejšie vyjadrujú tí, čo zoširoka vysvetľujú vyznanie celej kresťanskej viery, a nie iba tak stručne, ako to robím ja.

Teda to, že Syn je Synom, pochádza od Otca, ale pritom Otec svoje otcovstvo nedostal od Syna. A o tom, ako z nevýslovného milosrdenstva v časnom diele spásy vzal na seba ľudské telo, teda nedokonalé stvorenie, aby ho zmenil na lepšie, je vo Svätom písme na mnohých miestach napísané tak, že to mnohé mysle bludárov, ktorí skôr chceli učiť, ako by sa sami boli poučili, uvrhlo do mylného presvedčenia, že Syn nie je rovný Otcovi a ani nie je tej istej podstaty.

s. 39

Takého sú výroky: „lebo Otec je väčší ako ja“ (Jn 14, 28), „hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy muž a hlavou Krista Boh“ (1 Kor 11, 3), „Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a k vášmu Bohu“ (Jn 20, 17) a ešte mnoho iných. Nebolo to však napísané, aby naznačovalo nerovnosť ich prirodzenosti a podstaty, pretože potom by boli nesprávne výroky: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30) alebo „...kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9) a ďalej výrok „a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1). Veď nemohol byť učinený, keď ním povstalo všetko. Inde sa hovorí: „...nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“ (Flp 2, 6) a ešte iné. Bolo to však povedané pre vzťah podriadenosti, pretože prijal na seba ľudské telo a vtom zmysle sa teda aj hovorí: Semetipsum exinanivit – „uponížil sa“ (Flp 2, 8). Nie že by sa sama Múdrosť zmenila, veď ona je nemenná, ale že sa chcela ľuďom zjaviť taká ponížená.

s. 40

Na jednej strane teda boli tieto slová napísané pre tento vzťah podriadenosti a bludári ich prekrúcajú. Na druhej strane zasa, že Syn vďačí Otcovi za to, že je, ako aj za to, že je s Otcom úplne rovnaký, teda že mu je roveň. Otec však nemusí byť nikomu vďačný za to, čo je.

Učenci a veľkí skúmatelia Svätého písma však doteraz tak obšírne a podrobne nerozoberali otázku Ducha Svätého, aby sme mohli ľahko pochopiť, čo mu je vlastné a prečo ho nemôžeme nazývať Synom alebo Otcom, ale vždy len Duchom Svätým. Vyhlasujú ho iba za Boží dar, ale chápeme to v tom zmysle, že dar daný Bohom nie je menší ako on. Pridŕžajú sa však toho, že o Duchu Svätom nehovoria ako o Synovi zrodenom z Otca. Taký je iba Kristus. Ani ho nepokladajú za zrodeného zo Syna, ako by bol vnukom najvyššieho Otca.

s. 41

Predsa však nemožno povedať, že za to, čo je, nevďačí nikomu, lebo vďačí za to Otcovi, od ktorého pochádza všetko. Hovorí sa tak preto, aby sa nestanovili dva počiatky bez prvého počiatku. To by bolo úplne nesprávne a nezmyselné. Takto sa totiž hovorí v bludnom učení niektorých heretikov (manichejci), a nie v učení katolíckej viery.

Podaktorí tiež verili, že Duch Svätý je samotné spojenie Otca a Syna, teda ich božstvo, ktoré Gréci nazývajú... To preto, že Otec je Boh i Syn je Boh s samo božstvo, ktoré ich spája, aj keď tam ten zrodil Syna a tento zasa prislúcha Otcovi, umožňuje mu rovnať sa tomu, ktorý ho zrodil.

O tomto božstve, ktoré niektorí chcú chápať aj ako obojstranné zaľúbenie a vzájomnú lásku, hovoria, že možno ho nazývať Duchom Svätým. Tento svoj názor sa snažia doložiť mnohými výrokmi zo Svätého písma, napríklad: „Lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5).

s. 42

Okrem neho poukazujú na mnohé takéto svedectvá. Pretože prostredníctvom Ducha Svätého sa zmierujeme s Bohom, myslia si, že ho možno nazývať Božím darom. Chcú tak naznačiť, že to je dostatočné svedectvo o tom, že Božia láska je Duchom Svätým, lebo zmierujeme sa s ním iba láskou a v nej sa aj nazývame Božími synmi. Nie už ustrašení ako sluhovia, lebo dokonalá láska nepozná strach. A prijali sme Ducha slobody, „v ktorom voláme „Abba! Otče!“ (Rim 8, 15). A keďže uzmierení s Bohom a prostredníctvom lásky sme znovu povolaní do priateľského vzťahu, budeme môcť aj poznať všetky Božie tajomstvá. O Duchu Svätom môžeme preto povedať: „On, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy“ (Jn 16, 13). Preto sa aj odvaha pri ohlasovaní pravdy, ktorú dostali apoštoli pri jeho príchode, správne pripisuje láske. Lebo nerozhodnosť pochádza zo strachu a ten vylučuje dokonalý prejav lásky. Preto sa nazýva aj darom Božím, lebo nikto plne nevychutná, čo pozná, iba ak to aj miluje.

s. 43

Využívať Božiu Múdrosť však znamená byť s ňou spojený láskou. A nikto sa nebude natrvalo pridŕžať toho, čo spoznal, iba ak k tomu prilipol láskou. Preto sa aj v latinskom jazyku Duch Svätý nazýva Spiritus Sanctus, lebo čokoľvek sa potvrdzuje, potvrdzuje sa preto, aby to malo stálu platnosť, a niet pochýb, že slovo sanctus sa odvodzuje od slovesa sancire – potvrdzovať, uzavierať.

Zástancovia tohto názoru sa odvolávajú najmä na napísané: „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo narodilo sa z Ducha, je duch“ (Jn 3, 6), pretože „Boh je duch“ (Jn 4, 24). Tu sa hovorí o našom znovuzrodení, ktoré sa neuskutočňuje podľa Adama z tela, ale podľa Krista Pána z Ducha Svätého. Preto ak sa o Duchu Svätom píše na jednom mieste „Boh je duch“, tvrdia, že nie je napísané Duch je Boh, ale Boh je duch. Takto samo božstvo Otca a Syna sa na tomto mieste nazýva Boh, ktorým je Duch Svätý.

s. 44

Tu pristupuje však iné svedectvo, ktoré podáva svätý Ján apoštol: „Boh je láska“ a ktorým sa má rozumieť samo Božstvo ako Láska.

Ak sa vymenúvajú veci navzájom spojené vo výrokoch: „Všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží (1 Kor 3, 22-23) a „hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy muž a hlavou Krista Boh“ (1 Kor 11, 3), nespomína sa Duch Svätý. To preto, hovoria, lebo medzi navzájom súvisiacimi vecami sa obyčajne nevymenúva aj sama spojitosť.

Preto si tiež myslím, že pozornejší čitatelia môžu spoznávať svätú Trojicu v slovách na tom mieste, kde sa hovorí: „Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko“ (Rim 11, 36). Od neho, teda od toho, ktorý nikomu nemusí vďačiť za to, čo je, skrze neho (per ipsum) – pomocou sprostredkovateľa a pre neho (in ipso), akoby v tom, ktorý je, teda spojením zjednocuje.

s. 45

Tomuto názoru protirečia tí, ktorí nepokladajú za bytosť ono spojenie, nazývané raz Božstvom, inokedy Zaľúbením alebo Láskou. Snažia sa však predstaviť si ako bytosť Ducha Svätého, ale nechápu, že by sa nemohlo povedať: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 16), keby Láska nebola bytosťou. Dávajú sa totiž zviesť normálnym zjavom hmotných vecí. Lebo ak sa spoja dva predmety tak, že sú položené blízko seba, vtedy vlastné spojenie nie je predmetom, lebo ak sa predmety od seba oddelia, už ho niet. Nemožno pritom predsa chápať to, ako by bolo zmizlo alebo sa vzdialilo ako tie predmety.

Takíto ľudia by si však mali očistiť srdcia, ako len môžu, aby mohli spoznať, že v Božej podstate nemožno nájsť rozdiel medzi podstatou a prídavkami podstaty, ktoré by neboli zároveň samou podstatou. Veď čokoľvek tam možno vidieť, všetko je podstata.

Toto sa veru ľahko povie, ba aj verí, ale skutočnosť možno spoznať iba s čistým srdcom.

s. 46

Preto, či už je tento názor správny, alebo niet, musíme si zachovať neochvejnú vieru, že rovnako je Bohom Otec i Syn i Duch Svätý. Nie že by to boli traja Bohovia, ale že táto Trojica je jeden Boh. Ani že by Otec bol raz Synom, raz zas Duchom Svätým, ale že Otec je vždy Otcom, Syn vždy Synom a Duch Svätý vždy Duchom Svätým. Nesnažme sa tvrdiť, že niečo vieme o neviditeľných veciach, ale vždy iba, že v ne veríme. Pretože možno ich vidieť iba s čistým srdcom.

Ale aj kto ich vidí počas tohto života čiastočne alebo, ako bolo povedané, akoby v hádanke, sám sa nemôže pričiniť, aby ich videl aj ten, ktorému o nich hovorí, ak mu v tom bráni nečistota srdca.. lebo „blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8). Takáto je viera v Boha Stvoriteľa a nášho Obnoviteľa.

s. 47

O katolíckej cirkvi

Dostali sme príkaz milovať nielen Boha slovami: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle“, ale aj blížneho: „a svojho blížneho ako seba samého!“ (Lk 10, 27). Táto viera by totiž bola menej plodná, keby netvorila združenie a spoločenstvo ľudí, v ktorom by sa mohla prejavovať bratská láska. Preto veríme aj v Cirkev svätú katolícku, to znamená všeobecnú, lebo aj bludári a rozkolníci nazývajú svoje združenia cirkvami. Bludári však poškvrňujú vieru nesprávnym zmýšľaním o Bohu a rozkolníci sa zasa prehrešujú proti bratskej láske nepriateľskými roztržkami, ale pritom veria to, čo veríme aj my. Práve preto nepatria do katolíckej Cirkvi bludári, lebo ona miluje Boha, a nepatria do nej ani rozkolníci, lebo miluje aj blížneho.

s. 48

Preto ľahko odpúšťa blížnemu previnenie, lebo sama si vyprosuje odpustenie od toho, ktorý nás uzmieril so sebou, keď zotrel všetko minulé a povolal nás do nového života. Kým však nedosiahneme tento dokonalý život, nemôžeme byť bez hriechov. Záleží však na tom, aké sú.

Nemienime na tomto mieste hovoriť o rozdielnosti hriechov, ale vždy si musíme byť vedomí, že sa nám nikdy neodpustia hriechy, ktorých sme sa dopustili, ak sme sami neoblomní pri odpúšťaní. Takto teda veríme aj v odpustenie hriechov.

s. 49

Očakávame vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku

Človek sa skladá z troch častí: z ducha, duše a tela. Niekedy sa hovorí len o dvoch častiach, lebo duša a duch sa často nazývajú rovnako, keď duchom sa chápe rozumová časť duše, ktorú zvieratá nemajú, a tento duch je našou výhradnou zložkou. A život, ktorým sa spájame s telom, sa potom nazýva dušou. Napokon samo telo, keďže je viditeľné, je tou poslednou zložkou z nás. Tým zas „celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz“ (Rim 8, 22). Vydalo však „prvotiny ducha“ (Rim 8, 23), lebo uverilo v Boha a nadobudlo už dobrú vôľu. Tento duch sa nazýva aj rozumom. O tom hovorí Apoštol: „Ja sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu“ (Rim 7, 25). A na inom mieste: „Veď Boh, ktorému z tej duše slúžim... je mi svedkom“ (Rim 1, 9).

s. 50

Duša, ktorá ešte lipne na telesných radostiach, sa nazýva aj telom. Jedna jej časť sa ešte vzpiera duchu, nie zo svojej prirodzenosti, ale z hriešneho návyku. Preto sa hovorí: „mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu“ (Rim 7, 25). Tento návyk prešiel do ľudskej prirodzenosti z hriechu prvého človeka dedením pri narodení. Práve preto sa píše: „a tak sme boli od prírody deťmi hnevu ako ostatní“ (Ef 2, 3), čiže trestu, podľa ktorého máme slúžiť zákonu hriechu. Je však aj dokonalá prirodzenosť duše, a to tá, ktorá sa podrobuje svojmu duchu a ktorá ho nasleduje v zameraní na Boha. Preto „Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha“ (1 Kor 2, 14).

Duša sa nepodrobuje tak rýchlo duchu pri konaní dobrých skutkov, ako rýchlo sa podrobuje duch Bohu v pravej viere a dobrej vôli, lebo niekedy sa veľmi ťažko premáha jej pud, ktorý ju púta k hmotným a časným veciam. Aj ona sa však očisťuje a ustaľuje sa jej prirodzenosť, keď nad ňou prevláda duch, ktorý sa tak stáva jej hlavou.

s. 51

A hlavou tejto hlavy je Kristus. Netreba teda strácať nádej, že aj telo opäť získa svoju pôvodnú prirodzenosť. Určite však nie tak rýchlo ako duša, lebo ani duša ju nezíska tak rýchlo ako duch. Bude to až v čase, keď zaznie hlas trúby a „mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme“ (1 Kor 15, 52).

Veríme teda aj vo vzkriesenie tela, a to nielen v tom zmysle, že sa dá do pôvodného stavu duša, ktorá sa teraz pre telesné sklony nazýva aj telom, ale tiež samo viditeľné telo, ktoré sa podľa prirodzenosti nazýva telom a ktorého názov sa pripisuje duši, hoci nie podľa prirodzenosti, ale iba pre jej telesné sklony. Musíme teda bez akýchkoľvek pochýb veriť, že táto viditeľná časť, ktorá sa nazýva v tom pravom zmysle slova telom, vstane z mŕtvych. Zdá sa, ako by aj apoštol Pavol naň ukazoval prstom, keď povedal: „toto... smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť“ (1 Kor 15, 53).

s. 52

Prstom však možno ukázať iba na to, čo je viditeľné. Možno ale povedať, že aj duša je porušiteľná, pretože sa porušuje skazenosťou mravov. A keď čítame, že „smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť“ (1 Kor 15, 53), potom ukazuje sa tým na viditeľné telo a naň ako by prstom ukazoval. Dušu tiež možno pokladať za porušiteľnú skazenosťou mravov a nazývať ju smrteľnou. Smrť duše, to znamená „odpad od Boha“ a tým je prvý jej hriech v raji, ako to potvrdzuje Sväté písmo.

Podľa kresťanskej viery, ktorá nemôže klamať, vstane teda z mŕtvych aj telo. Komu sa to zdá neuveriteľné, ten má pred sebou len také telo, aké je teraz. Neuvažuje však, aké bude. V čase onej anjelskej premeny nebude už totiž mäso a krv, ale iba telo. Apoštol o tele hovorí takto: „Nie každé telo je to isté telo, ale iné je ľudské, iné zvieracie telo, iné vtáčie telo a iné rybie. A sú telá nebeské a telá pozemské“ (1 Kor 15, 39-40).

s. 53

Tu nehovorí „telo nebeské“, ale „telá nebeské a telá pozemské“.

Vieme, že každé telo je aj telesom, ale nie každé teleso je aj telom. Poukážem na pozemské veci. Drevo je teleso, ale nie je telo. Človek i zviera sú aj telesom, aj telom. V nebi už sú len telá, jednoduché a žiarivé, ktoré Apoštol nazýva duchovné. Niektorí ich volajú éterické. Zmŕtvychvstaniu tela preto neprotirečia slová: „telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor 15, 50). Nimi sa iba poúča, aké bude potom dnešné telo a krv. Toho, kto neverí, že takto môže zmeniť svoju prirodzenosť naše telo, treba len postupne privádzať k viere. Ak a ho spýtaš, či sa môže zem premeniť na vodu, nebude sa mu to zdať pre ich príbuznosť neuveriteľné. Keď sa ho zasa spýtaš, či sa vzduch môže zmeniť na éterické čiže nebeské teleso, opäť to dosvedčí sama ich príbuznosť.

s. 54

Keď teda pripúšťa, že zem môže postupne zmeniť na éterické teleso, preto neverí, že ak je to Božia vôľa, podľa ktorej sa aj ľudské telo mohlo vznášať nad vodami, môže sa to stať veľmi rýchlo, ak osa hovorí „razom, v jednom okamihu“ (1 Kor 15, 52) aj bez takýchto medzistupňov. Obyčajne sa tak veľmi rýchlo mení aj dym na plameň.

Pravdaže, naše telo je zo zeme. Často to však odôvodňujú slovami filozofov a popierajú zmŕtvychvstanie tela, pretože podľa nich na nebi nemôže byť nijaké pozemské teleso. Ale tí predsa pripúšťajú, že každé teleso sa dá premeniť a  meniť na akékoľvek iné.

Keď sa toto vzkriesenie tela uskutoční, budeme tráviť večný život oslobodení od podmienok času, v nevýslovnej láske a bez možnosti zmien alebo pominuteľnosti. V tom čase sa totiž stane podľa slov Apoštola: „Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1 Kor 15, 54-55).

s. 55

Takáto je viera, ktorá sa predkladá nedávno pokrsteným kresťanom, aby si ju zapamätali v týchto niekoľkých slovách. Veriaci ich majú poznať preto, aby sa vo viere podriaďovali Bohu, aby potom správne žili, aby si správnym životom očistili srdce a potom s čistým srdcom aj chápali to, čo veria.