AUGUSTE COMTE
KURZ
POZITÍVNEJ FILOZOFIE
Antológia z diel filozofov
Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo
Hrušovský, I. a kolektív
Bratislava
Vydavateľstvo politickej literatúry
1967
s. 39
PRVÁ PREDNÁŠKA
Výklad o účele tohto
kurzu čiže všeobecné úvahy o podstate a dôležitosti pozitívnej filozofie
Predmetom tejto prvej prednášky je presne vymedziť účel
nášho kurzu, t. j. presne vymedziť ducha, v ktorom odvetvia prírodnej filozofie.
Pravda, podstatu tohto kurzu bude možné celkom zhodnotiť,
a teda si o ňom utvoriť konečný názor iba potom, keď postupne objasníme jeho
jednotlivé časti. To sú už zvyčajné ťažkosti s definíciami vzťahujúcimi sa na
veľmi obsiahle myšlienkové systémy, ak predchádzajú ich výkladu. Všeobecnosti
však možno chápať z dvoch hľadísk:
buď ako projekt nejakého učenia, ktoré má vzniknúť, alebo ako zhrnutie už
jestvujúceho učenia. Hoci plnú hodnotu získavajú iba z tohto druhého hľadiska,
predsa len sú mimoriadne dôležité aj z prvého, lebo od počiatku charakterizujú
predmet zamýšľaných úvah. Všeobecný opis oblasti nášho bádania, podaný s
maximálnou presnosťou, je pre nášho ducha prepotrebným úvodom do skúmania,
ktoré je také rozsiahle a doteraz také neúplné ako to, ktoré práve
začíname. Teda aby som vyhovel tejto logickej nevyhnutnosti, myslím, že vás už
teraz musím oboznámiť s mnohými základnými úvahami, ktoré viedli k zrodu tohto
diela a ktoré neskoršie špeciálne rozvinieme v takom rozsahu, aký si vyžaduje
veľký význam každej z nich.
Aby sme si náležité vysvetlili skutočnú podstatu a
vlastnú povahu pozitívnej filozofie, je nevyhnutné si najprv všeobecne všimnúť
postupný vývin ľudského ducha, ako sa nám javí vcelku, lebo akúkoľvek koncepciu
možno dobre poznať iba na základe jej histórie.
Myslím, že pri skúmaní celkového vývinu ľudského rozumu
v rozličných sférach jeho činnosti, od jeho prvopočiatočného rozmachu až po
naše dni, objavil som veľký základný zákon, ktorému s nemenlivou nevyhnutnosťou
podlieha a ktorý sa podľa môjho náhľadu môže spoľahlivo oprieť buď o rozumové dôkazy,
čerpané zo znalosti nášho uspôsobenia alebo o historické doklady, vyplývajúce z
pozorného skúmania minulosti.
s. 40
Tento zákon spočíva v tom, že každý z našich základných
pojmov, každé odvetvie nášho poznania prechádza postupne tromi rozličnými teoretickými
štádiami: štádiom teologickým alebo bájoslovným, štádiom metafyzickým alebo
abstraktným, štádiom vedeckým alebo pozitívnym. Inými slovami, ľudský duch pri
každom bádaní používa podľa svojej povahy postupne tri metódy filozofovania,
ktorých charakter sa podstatne líši, ba v samom základe je protikladný: na
začiatku metódu teologickú, potom metafyzickú a napokon metódu pozitívnu. Podľa
toho máme potom tri navzájom sa vylučujúce druhy filozofie alebo všeobecné
sústavy pojmov o súhrne javov. Prvá je nevyhnutným východiskom ľudského rozumu,
tretia je jeho ustáleným a konečným stavom, úlohou druhej je slúžiť iba ako
prechod.
V teologickom štádiu ľudský duch, celkom prirodzene
zameriavajúc svoje bádanie na vnútornú podstatu bytia, na prvé a posledné príčiny
všetkých pôsobení, s ktorými sa stretáva, slovom, na absolútne poznanie,
predstavuje si, že javy vznikajú priamym a ustavičným pôsobením viac alebo
menej početných nadprirodzených činiteľov, ktorých svojvoľné zasahovanie
vysvetľuje všetky anomálie vyskytujúce sa vo vesmíre.
V metafyzickom štádiu, ktoré je iba púhou obmenou
predošlého, nadprirodzené činitele sa nahrádzajú abstraktnými silami,
skutočnými súcnami (personifikovanými abstrakciami}, ktoré sú imanentné rozličným
predmetom jestvujúcim na svete a ktoré sa považujú za schopné samy od seba
produkovať všetky pozorované javy. Vysvetlenie týchto javov potom spočíva v
prisúdení príslušného súcna každému javu.
Napokon v pozitívnom štádiu ľudský duch, uvedomujúc si,
že absolútne poznatky nemožno nadobudnúť, vzdáva sa hľadania pôvodu a účelu
vesmíru, ako aj poznania vnútorných príčin javov, aby sa pomocou veľmi
zložitého usudzovania a pozorovania venoval objavovaniu ich skutočných zákonov,
t. j. ich stálych vzťahov následnosti a podobnosti. Vysvetľovanie faktov, ktoré
sa takto dostáva do svojich skutočných medzí, spočíva potom iba v spájaní
rozličných jednotlivých javov s niektorými všeobecnými faktami, ktorých počet
sa s pokrokom vedy čoraz viac a viac zmenšuje.
Teologický systém dospel k najvyššej dokonalosti, ktorej
bol schopný, keď rôznorodú aktivitu početných, navzájom nezávislých božstiev,
ktoré si ľudia pôvodne predstavovali, nahradil prozreteľnou činnosťou jedinej
bytosti. Práve tak aj posledný stupeň metafyzického systému spočíva v tom, že namiesto
rozličných jednotlivých súcien prijíma sa jedno veľké všeobecné súcno, príroda,
ktorá sa považuje za jediný prameň všetkých javov. Podobne i zavŕšenie
pozitívneho systému, ku ktorému ustavične smeruje, i keď je veľmi
pravdepodobné, že k nemu nikdy nedospeje, spočíva asi v tom, že rozličné
pozorovateľné javy by sa mohli považovať za zvláštne prípady jediného
všeobecného faktu, akým je napríklad gravitácia.
s. 41
Tu niet miesta na to, aby sa tento základný zákon vývinu
ľudského ducha osobitne dokazoval a aby sa z neho odvodzovali najzávažnejšie
dôsledky. Bezprostredne a s primeranou obšírnosťou si o ňom pohovoríme v tej
časti kurzu, ktorá sa týka štúdia sociálnych javov. Teraz si ho všímam len
preto, aby som v porovnaní s dvoma ostatnými filozofiami, ktoré až do
posledných storočí postupne ovládli celý náš intelektuálny systém, presne
vymedzil pravú povahu pozitívnej filozofie. Aby sme taký dôležitý zákon, ktorého aplikácie sa často budú
vyskytovať tomto diele, nenechávali úplne bez objasnenia, musím sa obmedziť čo
len na zbežné naznačenie najvýznamnejších všeobecných okolností, ktoré môžu
dokázať jeho správnosť.
Predovšetkým sa mi zdá, že stačí taký zákon vysloviť,
aby všetci, čo hlbšie poznajú všeobecnú históriu vied, okamžite uznali jeho
opodstatnenosť. Medzi vedami, ktoré dnes dospeli do pozitívneho štádia, niet
skutočne ani jednej, ktorá by sa v minulosti nebola utápala v samých
metafyzických abstrakciách a nebola bývala, ak prejdeme do ešte hlbšej
minulosti, úplne ovládaná teologickými pojmami. Budeme mať, žiaľbohu, ešte
nejednu príležitosť v rozličných častiach tohto diela poznať, že aj v
najpokročilejších vedách dosiaľ ešte pretrvávajú niektoré veľmi znateľné stopy
týchto dvoch prvotných štádií.
Túto všeobecnú zmenu ľudského ducha možno dnes napokon
veľmi ľahko, veľmi jasne, aj keď indirektne, zistiť pozorovaním vývinu individuálneho
rozumu. Pretože východisko vo výchove jednotlivca je nevyhnutne to isté ako vo
výchove druhu, rozličné hlavné fázy tamtej výchovy musia predstavovať základné obdobia
tejto. Či si teda každý z nás, ak pozoruje svoju vlastnú históriu, nespomína na
to, že bol postupne - pokiaľ ide o naše najvyššie pojmy - v detskom veku
teológom, v mladosti metafyzikom a v mužnom veku fyzikom? Každý, kto stojí na
úrovni nášho storočia, toto ľahko pripustí.
Lenže okrem priameho pozorovania, či už komplexného
alebo individuálneho, ktoré dokazuje správnosť tohto zákona, musím v tomto súhrnnom
prehľade uviesť teoretické úvahy, ktoré nám umožnia vycítiť jeho potrebnosť.
Najdôležitejšia z týchto úvah, čerpaná zo samej podstaty
predmetu, spočíva v tom, že v každom období je potrebná akási teória, podľa
ktorej by sme mohli spájať jednotlivé fakty, no zároveň je zrejmé, že ľudský
duch vo svojich počiatkoch nie je schopný tvoriť si teórie na základe
pozorovania.
s. 42
Všetci vynikajúci duchovia od Baconových čias opakujú,
že skutočné poznanie je iba to, ktoré sa zakladá na pozorovaných faktoch. Táto
základná zásada je zrejme nesporná, ak ju aplikujeme, ako to vec vyžaduje, na
mužný vek nášho rozumu. Ale vzhľadom na spôsob tvorenia našich vedomosti je
rovnako isté, že ľudský duch vo svojom prvotnom štádiu nemohol a ani nesmel
takto myslieť. Lebo ak na jednej strane každá pozitívna teória sa musí opierať
o pozorovanie, na druhej strane je rovnako jasné, že náš duch, aby sa mohol
oddať pozorovaniu, potrebuje určitú teóriu. Keby sme pozorované javy nespájali
bezprostredne s nejakými princípmi, nielenže by sme tieto izolované
pozorovania nevedeli spájať, a potom, pravdaže, ani využívať, ale boli by sme
aj úplne neschopní zapamätať si ich; a našim očiam by fakty najčastejšie ostali
skryté.
Takto ľudský duch, zovretý vo svojich začiatkoch
nevyhnutnosťou pozorovať, aby si vytvoril ozajstné teórie, i nemenej naliehavou
nevyhnutnosťou vytvoriť si určité teórie, aby sa mohol venovať ďalším pozorovaniam,
bol by sa našiel v bludnom kruhu, z ktorého by sa nikdy nebol mohol vymaniť,
keby sa mu našťastie nebolo otvorilo prirodzené východisko, a to spontánnym
vývinom teologických pojmov, ktorý umožnil sústrediť jeho úsilia a poskytol
materiál pre jeho činnosť. Toto je základný motív - ak pritom nehľadíme na
abstraktné sociálne úvahy, ktoré sem tiež patria, ale o ktorých sa tu nemôžem
zmieniť - ukazujúci logickú
nevyhnutnosť čisto teologického charakteru prvotnej filozofie.
Táto nevyhnutnosť sa stáva ešte citeľnejšou, ak
prihliadame na dokonalú zhodu teologickej filozofie s osobitným charakterom
bádaní, na ktoré ľudský duch vo svojom detstve tak výlučne sústreďuje všetku
svoju činnosť. Je naozaj veľmi pozoruhodné, že práve otázky, ktoré sú našim
schopnostiam zásadne najneprístupnejšie, ako vnútorná podstata vecí, pôvod a
účel všetkých javov, náš rozum v tomto prvotnom štádiu predovšetkým
uprednostňuje, zatiaľ čo problémy, ktoré skutočne možno rozriešiť, považuje
takmer za nehodné vážnych úvah. Nie je ťažko pochopiť, prečo je to tak. Veď
iba skúsenosť nám môže poskytnúť meradlo našich síl; a keby človek pôvodne
nebol mal o svojich silách prepiatu mienku, nikdy by neboli mohli dosiahnuť
rozvoj, ktorého sú schopné. Takto si to vyžaduje naše uspôsobenie. Ale nech je
to už akokoľvek, predstavme si - každý nakoľko je schopný - túto veľmi
všeobecnú a významnú dispozíciu a spýtajme sa, akého prijatia by sa bolo v tej
dobe dostalo pozitívnej filozofii (za predpokladu, že by už bola jestvovala),
ktorej najvyššou túžbou je objavovať zákony javov a najdôležitejšou
charakteristikou práve to, že všetky tie vznešené tajomstvá, ktoré teologická
filozofia s takou obdivuhodnou ľahkosťou vysvetľuje až do ich najmenších podrobností, považuje za principiálne neprístupné
ľudskému rozumu.
s. 43
Tak isto je to, ak podstatu bádaní, ktorými sa ľudský
duch spočiatku zapodieval, pozorujeme z praktického
hľadiska. Z tejto strany ukazujú človeku vábivý prelud neobmedzenej vlády nad
celým vonkajším svetom, ktorý sa zdá celkom predurčeným pre naše užívanie a
ktorého všetky javy akoby boli v stálych vnútorných vzťahoch k našej
existencii. Tieto chimerické nádeje, tieto prepiate myšlienky o dôležitosti
človeka vo vesmíre, ktoré plodí teologická filozofia a ktoré zase raz navždy
ničí prvý závan pozitívnej filozofie, sú teda na počiatku nevyhnutným stimulom,
bez ktorého by sme iste nemohli pochopiť, prečo sa ľudský duch hneď na počiatku
odhodlal k takým obťažným prácam.
Dnes sme natoľko vzdialení od tohto prvotného štádia,
aspoň čo sa týka väčšiny javov, že si ťažko vieme presne predstaviť silu a naliehavosť
podobných úvah. Ľudský rozum je teraz dosť zrelý na to, aby sme mohli podniknúť
namáhavé vedecké bádania a nemali na zreteli nejaký falošný účel, schopný mocne
pôsobiť na obraznosť, podobný tomu, ktorý si vytýčili astrológovia alebo
alchymisti. Pre našu duševnú činnosť je dostatočnou vzpruhou púha nádej na
objavenie zákonov jednotlivých javov, púha túžba upevniť niektorú teóriu alebo
vyvrátiť ju. Lenže tak to nemohlo byť v detstve ľudského ducha. Keby nie tie
vábivé chiméry astrológie a silné klamy alchýmie, kde by sme boli napríklad
čerpali potrebnú vytrvalosť a zápal pre hromadenie mnohých pozorovaní a
skúseností, ktoré sa stali neskoršie základom prvých pozitívnych teórií o
jednej i druhej oblasti javov?
Túto podmienku nášho rozumového vývoja vzhľadom na
astronómiu už dávno živo pociťoval Kepler a vzhľadom na chémiu za našich dní
správny ocenil Berthollet.
Z tohto súhrnu úvah teda vidno, že jak je pozitívna
filozofia naozaj konečným stavom ľudského rozumu, ku ktorému vždy čoraz viac
smeroval, spočiatku i po dlhé stáročia jednako len musel využívať, a to buď
ako metódu, alebo ako dočasnú náuku, teologickú filozofiu, teda filozofiu,
ktorej znakom je spontánnosť, ktorá je na počiatku jedine možnou a tiež
jedinou, čo mohla byť pre nášho rodiaceho sa ducha dostatočne príťažlivá. Teraz
veľmi ľahko pochopíme, že ľudský duch, aby mohol prejsť od tejto dočasnej
filozofie k filozofii konečnej, musel, prirodzene, prijať ako prechodnú
filozofiu metódy a náuky metafyzické. Táto posledná úvaha je nevyhnutná na
doplnenie všeobecného prehľadu o veľkom zákone. Naozaj nie je ťažké pochopiť,
že naša inteligencia, nútená poberať sa iba po sotva badateľných stupňoch,
nemohla prejsť náhle a bezprostredne od teologickej filozofie k filozofii
pozitívnej.
s. 44
Teológia a fyzika sú natoľko neporovnateľné, ich pojmy
sú v podstate natoľko
protikladné, že ľudský duch, prv než sa zriekol jedných, aby sa výhradne pridŕža] druhých, musel
použiť sprostredkujúce pojmy obojakej povahy, vhodné na postupné uskutočnenie
prechodu. Takéto je prirodzené určenie metafyzických pojmov; iný, konkrétny
úžitok nemajú. Človek, nahrádzajúc pri štúdiu javov nadprirodzenú riadiacu činnosť
nejakým súcnom pre ňu špecifickým a neodlučným, i keď sa spočiatku ponímalo iba
ako produkt tej prvej, zvykol si pomaly pozorovať iba samé fakty, lebo pojmy
týchto metafyzických činiteľov sa postupne natoľko zjemňovali, že v očiach
každého nepredpojatého ducha sa stali iba abstraktnými názvami javov. Je
nepredstaviteľné, akým iným postupom by bol mohol prejsť náš rozum od rýdzo
nadprirodzených úvah k úvahám čisto prirodzeným, zo stavu teologického do stavu
pozitívneho.
Keď som takto uviedol - pokiaľ som to mohol urobiť bez
toho, aby som zabočil do špeciálneho rozboru, ktorý by tu bol nemiestny - svoje
poňatie všeobecného zákona vývinu ľudského ducha, teraz nám už presné
vymedzenie podstaty pozitívnej filozofie, ktoré je vlastným predmetom tejto
rozpravy, nebude robiť ťažkosti.
Z predchádzajúceho vidíme, že základným znakom
pozitívnej filozofie je pozerať na všetky javy ako na také, čo podliehajú
nemeniteľným prirodzeným zákonom, ktoré presne zistiť a redukovať na najmenší
možný počet je cieľom všetkých našich snáh, pričom to, čo nazývame príčinami,
či už prvotnými alebo poslednými, považujem za čosi nám celkom neprístupné a
pátranie po tom za nezmyselné. Je zbytočné zdržiavať sa dlhšie pri princípe,
ktorý sa stal už bežným pre všetkých, čo sa trochu hlbšie zapodievali
empirickými vedami. Každý zaiste vie, že ani v tých najdôkladnejších
pozitívnych výkladoch sme nikdy nemienili vyložiť príčiny vzniku javov, pretože
by sa nám nikdy nebolo nič podarilo, ledaže odložiť ťažkosti na inokedy,
respektíve len presne analyzovať okolnosti ich vzniku a potom ich vzájomne
spojiť normálnymi vzťahmi následnosti a podobnosti.
Aby sme uviedli jeden z
najobdivuhodnejších príkladov, pripomenieme, že všetky javy vo vesmíre sa
vysvetľujú, pokiaľ je to možné, Newtonovýrn. gravitačným zákonom, pretože táto
pekná teória nám na jednej strane ukazuje, že všetka nesmierna rozmanitosť
astronomických faktov je iba jeden a ten istý fakt javiaci sa z rozličných
strán: ustavičný pohyb úmerný štvorcom ich vzdialenosti, zatiaľ čo na druhej
strane sa nám tento všeobecný fakt podáva ako púhe rozšírenie javu, ktorý je
pre nás celkom bežný a ktorý preto pokladáme za celkom známy: priťahovanie
telies k zemskému povrchu.
s. 45
Pokiaľ ide o vymedzenie, čo sú príťažlivosť a tiaž samy
osebe, aké sú ich príčiny, to sú otázky, ktoré všetci považujeme za
nerozriešiteľné, také, ktoré už nespadajú do oblasti pozitívnej filozofie a
ktoré právom prenechávame imaginácii teológov alebo ostrovtipu metafyzikov.
Zrejmým dôkazom toho, že takéto riešenie je nedosiahnuteľné, je okolnosť,
že najväčší duchovia, kedykoľvek sa
usilovali povedať o veci čosi naozaj rozumné, iba vysvetľovali jeden princíp
pomocou druhého, hovoriac o príťažlivosti, že je iba všeobecnou tiažou, a o
tiaži zasa, že spočíva jednoducho v zemskej príťažlivosti. Takýto výklad, ktorý
vyvoláva úsmev, keby sa chcela poznať vnútorná podstata veci a spôsob vzniku
javov, je zalial všetko, čo vôbec môžeme dosiahnuť, pretože nám ukazuje, že dva
druhy javov, o ktorých sme si dlho mysleli, že medzi nimi niet vzájomného
vzťahu, sú identické. Ani jeden rozvážny duch sa už dnes nebude usilovať dostať
sa ďalej.
Tieto príklady, ktorých bude v našej prednáške nemálo,
ľahko by sa dali zmnožiť, pretože taký je dnes duch, ktorým sa výlučne riadia
veľké intelektuálne operácie. Aby som uviedol zatiaľ aspoň jednu zo sú"
časných prác, zvolím si pozoruhodné výskumy pána Fouriera o teórii tepla.
Poskytnú nám veľmi jasné odôvodnenie predchádzajúcich všeobecných poznámok.
Skutočne, v tejto práci, ktorej filozofický charakter je tak eminentne
pozitívny, odhaľujú sa najdôležitejšie a najpresnejšie zákony tepelných javov,
pričom sa autor ani raz neusiloval dopátrať vnútornej podstaty tepla a ani sa
nezmienil o prudkom spore medzi prívržencami tepelnej látky a tými, čo tvrdia,
že teplo je chvením svetového éteru, čím naznačil neúčelnosť tohto sporu. A v
tomto diele sa predsa preberajú aj najabstraktnejšie otázky, z ktorých mnohé
dokonca nikdy neboli ani postavené, čo je 'hmatateľným dôkazom toho, že ľudský
duch, ak sa nepúšťa do neprístupných problémov, ale sa obmedzuje na skúmanie
celkom pozitívneho stavu, môže v ňom nájsť nevyčerpateľný zdroj aj pre svoju
najhlbšiu činnosť.
Keď som tak presne, ako sa to len v tomto všeobecnom
prehľade dalo, charakterizoval ducha pozitívnej filozofie, výkladu ktorého je
venované celé toto dielo, musím teraz skúmať, do akého vývinového štádia
dospela dnes a čo treba, ešte urobiť pre jej definitívne sformulovanie.
Tu si treba predovšetkým všimnúť, že rozličné vetvy
nášho poznania nemohli rovnako rýchle prejsť tromi veľkými fázami svojho
vývinu, ktoré sme už vysvetlili, a teda ani súčasne dôjsť do pozitívneho
štádia. V tomto ohľade existuje nezmeniteľný a nevyhnutný poriadok, podľa
ktorého sa uberali a museli uberať vo svojom vývine rozličné druhy našich
pojmov a ktorého dôkladné preskúmanie je nevyhnutným doplnkom práve vysloveného
základného zákona.
s. 46
Tento poriadok bude osobitným predmetom budúcej
prednášky. Zatiaľ nech nám stačí, že je primeraný rozličnej povahe javov a že sa
určuje stupňom ich všeobecnosti, jednoduchosti a vzájomnej nezávislosti: tieto
tri hľadiská, aj keď sú rozdielne, vedú k tomu istému cieľu. Teda najprv boli
vytvorené pozitívne teórie o astronomických javoch ako najvšeobecnejších,
najjednoduchších a najnezávislejších, od všetkých ostatných a potom z tých
istých dôvodov nasledovali postupne teórie o javoch takzvanej pozemskej fyziky,
o chemických javoch a napokon o fyziologických.
Presný začiatok tohto prevratu nemožno určiť. Môžeme o
ňom - ako o všetkých veľkých udalostiach ľudstva - s istotou povedať len toľko,
že sa sústavne a čím ďalej tým viac pripravoval už prácami Aristotela a
alexandrijskej školy a potom prenikaním prírodných vied do západnej Európy pod
vplyvom Arabov. No keďže je potrebné presne si určiť nejaké obdobie, aby sme
tak zabránili rozptyľovaniu myšlienok, poukážem na obdobie veľkého pohybu
ľudského ducha pred dvoma storočiami, vyvolaného spoločným pôsobením
Baranových pravidiel, Descartových pojmov a Galileových objavov, ako na moment,
v ktorom sa duch pozitívnej filozofie začal verejne prejavovať ako zrejmý
protiklad teologického a metafyzického ducha. Vtedy sa pozitívne pojmy očividne
zbavili pút poverčivosti a scholastiky, ktoré viac alebo menej zastierali
skutočnú povahu všetkého, čo sa predtým vytvorilo.
Od tejto pamätihodnej doby sa vzostup pozitívnej
filozofie a úpadok teologickej a metafyzickej filozofie stali celkom zrejmými.
Tento proces sa stal nakoniec takým viditeľným, že dnes už ani jeden
pozorovateľ, ktorý má rozhľad po svojom storočí, nemôže nezbadať, že ľudský
rozum je v konečnom dôsledku určený pre pozitívne bádanie, ako aj to, že v budúcnosti
dôjde k definitívnemu odvráteniu sa od tých prázdnych doktrín a dočasných
metód, ktoré mohli byť vhodné iba v jeho počiatočnom vývine. Táto základná
revolúcia sa takto v celom svojom rozsahu nevyhnutne dovŕši. Aj keď ešte mnohé
musí vydobyť, ovládnuť určitú hlavnú vetvu intelektuálnej oblasti, môžeme si
byť istí, že k tomuto pretvoreniu dôjde uňho podobne ako v minulosti. Zrejme by
odporovalo zdravému rozumu, keby sme predpokladali, že by ľudský duch, ktorý sa
natoľko usiluje o jednotný spôsob myslenia, pri jednej triede javov zachovával
svoj prvotný spôsob filozofovania aj vtedy, keď už vo všetkých ostatných triedach
dospel k novému filozofickému postupu celkom opačnej povahy.
Teda všetko toto smeruje k jedinej jednoduchej otázke:
zahrňuje dnes pozitívna filozofia, ktorá v posledných dvoch storočiach
nadobudla postupne taký veľký rozsah, všetky druhy javov? Je zrejmé, že to nie
je tak a že ešte treba vykonať veľký kus vedeckej práce, aby pozitívna
filozofia nadobudla charakter všeobecnosti, taký nevyhnutný pre jej definitívne
vytvorenie.
s. 47
Naozaj, v štyroch hlavných, práve vypočítaných triedach
prírodných javov, javov astronomických,
fyzikálnych, chemických a fyziologických, zaznamenávame viditeľnú medzeru, a to
pokiaľ ide o sociálne javy; tie sme implicitne zahrňovali do fyziologických
javov, hoci si zasluhujú, či už pre svoju dôležitosť alebo pre obťažnosť ich
štúdia, aby tvorili osobitnú triedu. Tento posledný druh pojmov, ktorý sa
vzťahuje na javy najkonkrétnejšie, najzložitejšie a najviac závislé od
všetkých ostatných, nevyhnutne sa musel pomalšie zdokonaľovať ako všetky
predošlé, ak len neprizeráme na špeciálnejšie prekážky, o ktorých budeme
neskoršie uvažovať. Nech je to akokoľvek, je zrejmé, že do sféry pozitívnej
filozofie ešte nevstúpil. Teologické a metafyzické metódy, ktoré u ostatných
druhov javov dnes už nikto nepoužíva ani ako prostriedok bádania, ani ako prostriedok
dokazovania, sa naopak, v jednom i v druhom ohľade používajú ešte výhradne na
všetko, čo sa týka sociálnych javov, čo všetci uvažujúci ľudia, unavení planými
a nekonečnými spormi medzi božským j právom a zvrchovanosťou ľudu, pociťujú už
ako veľmi nedostatočné.
Tu je teda tá veľká, ale zrejme jediná medzera, ktorá sa
musí zaplniť, aby sa dostavala budova pozitívnej filozofie. Teraz, keď ľudský
duch založil nebeskú fyziku i zemskú fyziku, či už mechanickú alebo chemickú, a
organickú fyziku, či už rastlinnú alebo živočíšnu, ostáva mu ešte doplniť
systém empirických vied založením sociálnej
fyziky. Toto je dnes z niekoľkých dôležitých hľadísk najväčšia a
najnaliehavejšia potreba nášho rozumu. Toto je, odvážim sa povedať, prvým
účelom nášho, kurzu, jeho špeciálnym účelom.
Koncepcie, ktoré sa pokúsim vzhľadom na to navrhnúť pre
štúdium sociálnych javov a ktorých náznaky sa objavujú azda už v tejto
prednáške, nemôžu mať za úlohu vyzdvihnúť sociálnu fyziku priamo na ten stupeň
dokonalosti, aký majú skoršie vetvy prírodnej filozofie, čo by bolo zrejme
nezmyselné, pretože spomínané javy v tomto ohľade už samy navzájom vykazujú
krajnú, ale ináč nevyhnutnú rozdielnosť. Ich určením však bude dať tejto
poslednej triede našich vedomostí pozitívny charakter, ktorý už. všetky ostatné
triedy nadobudli. Ak sa táto podmienka raz naozaj splní, bude konečne moderný
filozofický systém ako celok založený, lebo každý pozorovateľný jav musí zrejme
patriť do niektorej z piatich veľkých
kategórií, t. j. medzi javy astronomické, fyzikálne, chemické, fyziologické
alebo sociálne. Keď sa všetky naše základné pojmy stanú rovnorodými, filozofia
sa definitívne ustáli v pozitívnom štádiu; pretože svoju povahu nikdy nebude
môcť zmeniť, bude sa musieť ustavične vyvíjať s rastúcimi výdobytkami, ktoré
nevyhnutne vyplynú z nových pozorovaní alebo z hlbších úvah.
s. 48
Keď takto pozitívna filozofia nadobudne charakter
univerzálnosti, čo zatiaľ nemá, svojou prirodzenou prevahou stane sa schopnou
úplne nahradiť filozofiu teologickú i metafyzickú, ktorých jediným skutočným
vlastníctvom dnes je práve táto univerzálnosť a ktoré keď budú zbavené tejto
prednosti, pre našich potomkov budú existovať len v histórii.
Keď sme takto vysvetlili zvláštny účel tejto rozpravy,
ľahko pochopíme aj jej druhý účel, a to účel všeobecný, ktorý z nej robí
rozpravu o pozitívnej filozofii a nielen rozpravu o sociálnej fyzike.
Pretože sa založením sociálnej fyziky napokon doplňuje
sústava prírodných vied, stáva sa naozaj možným, ba nevyhnutným zhrnúť
vedomosti rozličného druhu - ktoré sa stali pevnými a rovnorodými - aby sa
mohli usporiadať ako vetvy jediného kmeňa a aby sa už nepovažovali iba za
izolované prvky. Preto prv než prikročím k štúdiu sociálnych javov, rozoberiem
v encyklopedickom poriadku, ktorý som už uviedol, rozličné, už ustálené
pozitívne vedy.
Je vari zbytočné upozorňovať, že tu nejde o rad
špeciálnych rozpráv o každej zo základných vetiev prírodnej filozofie.
Nehovoriac o materiálovej rozsiahlosti podobného podujatia, je jasné, že
podobný zámer by bol z mojej strany, a hádam by som mohol dodať, že aj zo
strany kohokoľvek iného, pri terajšom sláve ľudského vzdelania nemysliteľný.
Práve naopak, povaha tohto diela vyžaduje, ak mu máme dobre porozumieť, rad
predbežných špeciálnych štúdií o jednotlivých vedách, ktoré sa tu budú skúmať.
Bez splnenia tejto podmienky je veľmi ťažké pochopiť a nemožné posúdiť
filozofické úvahy o týchto vedách. Jedným slovom, je to Kurz pozitívnej filozofie, a nie pozitívne vedy, čo chcení
prednášať. Tu ide jedine o posúdenie každej základnej vedy v jej vzťahoch k
celému pozitívnemu systému, a čo sa týka ducha, ktorý ju charakterizuje, ide tu
o jej základné metódy a najdôležitejšie výsledky. Veľmi často sa budem musieť
obmedziť len na zmienku o týchto výsledkoch na základe špeciálnych poznatkov a
pokúsiť sa zhodnotiť ich dôležitosť.
Aby som zhrnul myšlienky týkajúce sa dvojakého účelu
tohto diela, musím upozorniť, že tieto dve veci, jedna špeciálna a druhá
všeobecná, ktorými sa mienim zaoberať, i keď sú samy osebe rozdielne,
nevyhnutne sú nerozlučné. Veď na jednej strane bez vytvorenia sociálnej fyziky
by nebolo možné vypracovať sústavu pozitívnej filozofie, pretože by tu chýbal
podstatný prvok, a teda pojmy by nemohli mať tú črtu všeobecnosti, ktorá má
byť ich hlavným atribútom a ktorou sa toto naše štúdium líši od série
špeciálnych skúmaní. Na druhej strane zase ako by bolo vôbec možné spoľahlivé
pozitívne štúdium sociálnych javov, keby duch vopred nebol pripravený
prehĺbeným rozborom pozitívnych metód, ktoré sa osvedčili aj pre menej zložité
javy, a okrem toho vyzbrojený znalosťou zákonov predošlých javov, ktoré všetky
majú viac-menej priamy sociálne fakty?
s. 49
Hoci všetky základné vedy nevzbudzujú u prostých ľudí
rovnaký niet predsa jedinej vedy, ktorá by sa pri štúdiu, na aké sa podujímame,
mohla zanedbať. Čo sa týka ich dôležitosti pre blaho ľudstva, sú zaiste všetky
rovnako závažné, ak sa na ne dívame z hlbšieho stanoviska. Napokon tým vedám,
ktorých výsledky dávajú spočiatku praktický úžitok, dáva skvelé odporúčanie buď
väčšia dokonalosť metód, alebo to, že sú nevyhnutným základom všetkých
ostatných vied. K tejto úvahe sa osobitne vrátim v budúcej prednáške. Aby som
pokiaľ možno predišiel všetkým nesprávnym výkladom, ktorých sa pri takomto
novom type štúdia právom treba obávať, musím k predchádzajúcim výkladom
pripojiť ešte niektoré úvahy, týkajúce sa priamo onej všeobecnosti špeciálnych
poznatkov, ktoré by nerozvážni posudzovatelia mohli pokladať za tendenciu tohto
kurzu, no ktorú treba celkom oprávnene pokladať za úplne protikladnú skutočnému
duchu pozitívnej filozofie. Tieto úvahy budú mať aj tú výhodu, že ukážu ducha
filozofie z nového hľadiska, ktoré umožní úplne objasniť jeho hlavný význam.
V prvotnom štádiu našich vedomostí niet systematickej
deľby myšlienkovej činnosti; tí istí ľudia pestujú súčasne všetky vedy. Tento
spôsob organizácie ľudského bádania, spočiatku nevyhnutný, mení sa, ako na to
neskoršie poukážeme, v tej miere, v akej sa vyvíjajú rozličné druhy koncepcií.
Podľa zákona, ktorého nevyhnutnosť je zrejmá, každá vetva vedeckého systému,
keď už natoľko vyrastie, že ju možno samostatne zveľaďovať, t. j. keď dosiahne
taký stupeň vývoja, že už sama môže byť predmetom trvalej činnosti niekoľkých
duchov, nebadane sa oddelí od kmeňa. Zrejme tomuto rozdeleniu rozličných
odvetví bádania medzi rozličné skupiny učencov ďakujeme za ten značný rozvoj,
ktorý za našich čias dosiahla každá trieda ľudských vedomostí a ktorý je
dôkazom, že všestrannosť v špeciálnom bádaní, ktorá bola u antických učencov
taká ľahká a bežná, u moderných vedcov je nemysliteľná. Slovom, deľba duševnej
práce, ktorá sa čím ďalej tým viac zdokonaľuje, je jedným z najdôležitejších
charakteristických znakov pozitívnej filozofie.
Pravda, hoci na jednej strane uznávame úžasné výsledky
tejto deľby a odteraz v nej vidíme ten pravý základ všeobecnej organizácie
sveta vedy, na druhej strane nemôžeme prehliadnuť hlavné chyby, ktoré dnes toto rozdelenie plodí extrémnou izoláciou
myšlienok, zamestnávajúcich výhradne toho-ktorého jednotlivca. Tento nepríjemný
dôsledok je do istej miery zaiste nevyhnutný, pretože súvisí so samotným
princípom delenia,
to znamená, že v tomto ohľade sa nijako a nikdy
nevyrovnáme starým, u ktorých táto prednosť vyplývala predovšetkým zo skromnej
úrovne ich vedomostí.
s. 50
Predsa sa mi však zdá, že sa vhodnými prostriedkami môžeme
vyhnúť naj zhubnej s í m účinkom prehnanej Špecializácie a nezmenšiť tým
životodarný vplyv deľby duševnej práce. Treba sa rým čím skôr vážne zapodievať,
lebo tieto nedostatky, ktoré svojou povahou ustavične vzrastajú, začínajú byť
veľmi citeľné. Ako sa všeobecne uznáva, hranice, ktoré kvôli väčšej dokonalosti
našich prác kladieme medzi rozličné odvetvia prírodnej filozofie, sú predsa
len umelé. Napriek tomuto priznaniu nezabúdajme, že vo svete učencov je už len
neveľa duchov, ktorí sú schopní zmocniť sa vo svojich koncepciách celého obsahu
čo len jedinej vedy, ktorá zasa je iba časťou väčšieho celku. Väčšina sa už
úplne obmedzuje na izolované výskumy vo viac-menej rozsiahlej oblasti určitej
vedy a nestará sa príliš o vzťah tohto špeciálneho bádania k všeobecnej sústave
pozitívnych poznatkov. Poponáhľajme sa zabrániť zlu skôr, než vzrastie!
Vyvarujme sa toho, žeby ľudský duch nakoniec celkom uviazol v skúmaní
podrobností! Nezatajujme si, že vlastne tu je slabá stránka, ktorú prívrženci
teologickej alebo metafyzickej filozofie môžu s výhľadom na istý úspech využiť
pre útok na pozitívnu filozofiu. Pravým
prostriedkom ako zamedziť zhubný vplyv, ktorý, zdá sa, ohrozuje budúcnosť
filozofie v dôsledku prílišného drobenia jednotlivých bádaní, zrejme nemôže byť
návrat k niekdajšiemu zmätku ľudského ducha; to by znamenalo nastúpiť
spiatočnú cestu, čo je dnes našťastie nemožné. Naopak, tento prostriedok
spočíva v zdokonalení samotnej deľby práce. Zaiste postačí, keď sa zo štúdia
vedeckých všeobecností urobí jedna veľká zvláštnosť naviac. Nech sa nová trieda
učencov, náležité vzdelaných, zaoberá iba dôkladným vymedzovaním ducha rozmanitých
pozitívnych vied v ich dnešnom štádiu, objavovaním ich vzťahov a súvislostí a
pokiaľ možno zhrňovaním všetkých ich princípov do najmenšieho počtu spoločných
princípov, vždy sa pritom riadiac základnými princípmi pozitívnej metódy, a
nech sa nepúšťa do špeciálneho pestovania niektorej vetvy prírodnej filozofie.
Súčasne iní učenci, prv než sa začnú venovať svojim jednotlivostiam, nech sú
odteraz výchovou, vedúcou k súhrnu pozitívnych vedomostí, uspôsobení
bezprostredne čerpať zo svetla, ktoré šíria učenci zapodievajúci sa štúdiom
všeobecností, a nech sú schopní navzájom si korigovať výsledky. K tomuto stavu
vecí sa terajší učenci každým dňom viditeľne približujú. Len čo tieto dve veľké
podmienky budú raz splnené - a je jasné, že môžu byť splnené -deľba práce bude
vo vedách bez akéhokoľvek nebezpečenstva postupovať potiaľ, pokiaľ si to bude
vývoj rozličných druhov poznania vyžadovať.
s. 51
Keď jedna zvláštna trieda, neprestajne kontrolovaná
všetkými ostatnými, bude mať za svoju stálu úlohu pripájať každý nový objav k
všeobecnej sústave, už sa nebude treba báť, že prílišná pozornosť venovaná
jednotlivostiam bude raz na prekážku skúmaniu celku. Slovom, potom bude
definitívne utvorená nová organizácia sveta vedy, ktorá sa v ďalšom nude už iba
neobmedzene vyvíjať, zachovávajúc si stále rovnakú povahu.
Urobiť takto zo štúdia vedeckých všeobecností zvláštne
oddelenie veľkej rozumovej práce znamená jednoducho rozšíriť aplikáciu toho
istého princípu delenia, ktorý postupne vyčlenil rozličné jednotlivosti; veď
pokiaľ boli rozmanité pozitívne vedy málo vyvinuté, ich vzájomné vzťahy nemohli
byť dosť silné, aby podmienili vznik - aspoň nie natrvalo - zvláštnej triedy
bádaní, a vtedy aj nevyhnutnosť tohto nového štúdia bola menej naliehavá. Lenže
dnes sa každá z týchto vied sama osebe už natoľko rozšírila, že skúmanie ich
vzájomných vzťahov môže podnietiť ďalšie výskumy. Tento nový druh skúmania, ak
sa má zamedziť disperzii ľudského poznania, stáva sa v súčasnosti nevyhnutným.
Takto teda chápem úlohu pozitívnej filozofie vo
všeobecnom systéme pozitívnych vied v pravom zmysle slova. To je tiež účel
tejto rozpravy.
Teraz, keď som sa tak dôkladne, ako sa to len v tomto
prvom prehľade dalo urobiť, pokúsil vymedziť všeobecný zmysel kurzu pozitívnej
filozofie, azda ešte treba - ak má byť obraz úplný - aspoň letmo uviesť
základné všeobecné výhody, ktoré môže mať takáto práca za predpokladu, že jej
podstatné podmienky sa splnia tak, ako si to vyžaduje pokrok ľudského ducha.
Pri tejto poslednej skupine úvah sa obmedzím na to, že uvediem štyri základné
vlastnosti.
Po prvé, štúdium pozitívnej filozofie nám poskytuje, so
zreteľom na výsledky našich rozumových schopností, jediný naozaj racionálny prostriedok
na odhalenie logických zákonov ľudského ducha, ktoré sa až doposiaľ skúmali
metódami najmenej vhodnými na ich odhalenie.
Aby som svoj názor na vec primerane vysvetlil, musím
najskôr uviesť istú veľmi dôležitú filozofickú koncepciu, ktorú vyložil de
Blainville v pozoruhodnom úvode k svojim Všeobecným
princípom porovnávacej anatómie. Spočíva v tom, že každú aktívnu bytosť, a
najmä každú živú bytosť, možno vo všetkých jej prejavoch skúmať z dvoch
základných hľadísk: zo statického a dynamického hľadiska, t. j. ako bytosť
schopnú konať a ako naozaj konajúcu. Je zaiste jasné, že všetky naše budúce
úvahy nevyhnutne budú patriť k jednému alebo druhému druhu. Použime túto jasnú
zásadu na skúmanie intelektuálnych funkcií.
Ak sa pozeráme na tieto funkcie zo statického hľadiska,
ich štúdium môže spočívať len vo
vymedzení organických podmienok, od ktorých závisia: toto stanovisko tvorí
takto základnú časť anatómie a fyziológie.
s. 52
Ak ju však
pozorujeme z dynamického hľadiska, obmedzujeme sa na štúdium skutočného chodu
ľudského ducha v jeho činnosti, na skúmanie, akými cestami nadobudol rozličné
exaktné vedomostí, čo je predovšetkým hlavným predmetom pozitívnej filozofie,
ako som ho definoval v tejto prednáške. Slovom, keď sa na všetky vedecké teórie
dívame ako na významné logické fakty,
potom sa k znalosti logických zákonov môžeme dostať jedine prehĺbeným
pozorovaním týchto faktov.
To sú zrejme dve hlavné, navzájom sa doplňujúce cesty,
po ktorých môžeme dôjsť k naozaj racionálnym poznatkom o intelektuálnych
javoch. Z toho vidno, že v nijakom ohľade tu niet miesta pre klamnú
psychológiu, najnovšiu obmenu teológie, ktorú sa dnes márne usilujú oživiť
niektorí ľudia a ktorá, nestarajúc sa ani o fyziologické štúdium našich
duševných orgánov, ani o pozorovanie rozumových postupov, ktoré skutočne riadia
všetky naše vedecké bádania, chce dôjsť k objaveniu základných zákonov ľudského
ducha tým, že ho pozoruje samého osebe, totiž že ho úplne abstrahuje od príčin
i účinkov.
Prevaha pozitívnej filozofie časom, najmä od Baconovej
doby, vzrástla; dnes nepriamo, no natoľko ovplyvňuje aj tých filozofov, ktorých
sa jej úžasný vývoj takmer nedotkol, že metafyzici, oddaní štúdiu nášho ducha,
prestali dúfať, že úpadok svojej domnelej vedy spomalia za predpokladu, že sa
rozhodnú podávať svoje učenia, ako by sa tiež zakladali na pozorovaní faktov.
Preto si najnovšie vymysleli spôsob ako prazvláštnym ostrovtipom rozoznávať dva
rovnako dôležité druhy pozorovaní: jeden vonkajší, druhý vnútorný, z ktorých
jedine ten vnútorný sa má používať pri štúdiu intelektuálnych javov. Tu niet
miesta púšťať sa do špeciálneho rozboru tohto hrubého sofizmu. Musím sa
obmedziť na uvedenie hlavného dôvodu, ktorý jasne dokazuje, že toto
predstierané priame pozorovanie ducha sebou samým je púhy klam.
Ešte donedávna sa myslelo, že zrakové vnemy vysvetlíme,
keď povieme, že svetelné pôsobenie telies vyvoláva na sietnici obrazy, predstavujúce
vonkajšie tvary a farby. Fyziológovia proti tomu právom namietali, že keby to,
čo je dôsledkom svetelných vnemov, boli obrazy, potrebovali by sme druhé oko,
aby srne ich videli. Neplatí to azda a ešte väčšmi aj v našom prípade?
Je zaiste jasné, že ľudský duch v dôsledku neodvratnej
nevyhnutnosti môže priamo pozorovať všetky javy okrem svojich vlastných. Čo sa
týka psychických javov, pripúšťame, že človek môže pozorovať sám seba, pokiaľ
ide o vášne, ktoré ho ovládajú, a to z anatomického dôvodu, že orgány, ktoré sú
ich sídlom, sú iné ako pozorovacie orgány. Lenže aj v tom prípade, keby každý
mal príležitosť robil na sebe takéto pozorovania, zrejme nikdy by nemali veľký
vedecký význam a najlepším prostriedkom poznávania vášní by bolo pozorovať ich
vždy mimo seba; lebo každý stav príliš prudkej vášne, i ten najprudkejší, teda
taký, ktorý by sa mal najskôr skúmať, je celkom neporovnateľný s pozorovacím
stavom.
s. 53
Lenže pozorovať tým istým spôsobom aj intelektuálne javy
v ich priebehu je zrejme nemožné. Mysliace indivíduum sa nedá rozdeliť na dve
indivíduá tak, aby jedno premýšľalo a druhé pritom pozorovalo premýšľanie. Ako
by mohlo prebiehať pozorovanie v takom prípade, keby pozorovaný a pozorujúci
orgán boli totožné?
Táto takzvaná psychologická metóda je teda vo svojom
princípe rozhodne nesprávna. Okrem toho si všimnime, k akým hlboko protirečiacim
výsledkom bezprostredne vedie! Na jednej strane sa vám odporúča, aby ste sa
pokiaľ možno zbavili každého vonkajšieho pocitu, teda predovšetkým eliminovali
akúkoľvek intelektuálnu činnosť, lebo keby ste sa zapodievali čo len
najjednoduchším počítaním, čo by sa stalo s vnútorným
pozorovaním? Na druhej strane zase, keď konečne rozličnými prostriedkami
dospejete k dokonalému stavu intelektuálneho spánku, máte sa zaoberať sledovaním
dejov, ktoré sa odohrávajú vo vašom duchu, keď sa tam už nič nedeje! Naši
potomci jedného dňa dozaista uvidia takéto pokusy predvádzať na javisku.
Dôsledky takéhoto podivného postupu úplne zodpovedajú
princípu. Metafyzici dvetisíc rokov pestujú týmto spôsobom psychológiu, a
dosial sa nemohli zhodnúť na jedinej zrozumiteľnej a riadne sformulovanej vete.
I dnes sú ešte rozdelení na množstvo škôl, ktoré sa bez prestania hádajú o
princípoch svojho učenia. Vnútorné
pozorovanie plodí skoro toľko protikladných názorov, koľko je ľudí, ktorí
si myslia, že sa ním
Opravdiví učenci, ľudia oddaní štúdiu pozitívnych vied,
dosiaľ márne žiadajú od týchto psychológov, aby im menovali čo len jeden
skutočný objav, veľký či malý, ktorý by bol výsledkom tejto veľmi vychvaľovanej
metódy. Tým netvrdíme, že ani jedna z ich prác neovplyvnila všeobecný pokrok
nášho poznávania, nehľadiac už na vynikajúcu službu, ktorú preukázali tým, že
udržiavali nášho ducha v činnosti v období, keď sa mu nemohlo dostať vhodnejšej
potravy. Odvážime sa však tvrdiť, že všetko, čo sa v ich spisoch - podľa
múdreho výroku znamenitého filozofa-pozitivisiu Cuviera - nezakladá na
metaforách, ktoré sa považujú za dôkazy, a čo dáva nejaký skutočný poznatok, dosiahlo
sa nie ich predstieranou metódou, ale účinným pozorovaním vývoja ľudského
ducha, ku ktorému muselo dôjsť postupným vývojom jednotlivých vied. Tieto veľmi
nepatrné poznatky, proklamované s toľkým dôrazom a vďačiace za svoj vznik iba
nevernosti psychológov ich fiktívnej metóde, bývajú naozaj pričasto alebo veľmi
nadsadené, alebo veľmi neúplné a oveľa nepatrnejšie ako poznatky o postupoch
vedeckého bádania, ku ktorým došli vedci celkom samovoľne.
s. 54
Bolo by ľahké uviesť niekoľko neobyčajných príkladov,
keby som sa nebál, že sa mi táto diskusia príliš rozrastie. Všimnite si
napríklad, čo sa stalo s teóriou znakov!
Poznámky vzťahujúce sa na logiku ako vedu. ktoré som
práve uviedol, sú oveľa jasnejšie a zrozumiteľnejšie, keď ich prenesieme na
logiku ako umenie.
Skutočne, ak ide o to, aby sme nielen vedeli, čo je
pozitívna metóda, ale ju aj tak dôkladne a hlboko poznali, žeby sme ju mohli aj
použiť, musíme ju skúmať v činnosti; musíme študovať tie rozlične veľké a
osvedčené kroky, ktoré urobil ľudský duch pomocou tejto metódy. Slovom, túto
znalosť zrejme možno dosiahnuť len filozofickým štúdiom jednotlivých vied.
Metódu nemožno študovať oddelene od bádaní, pri ktorých sa použila;
prinajmenšom by to bolo neplodné štúdium, ktoré nevie zúrodniť ducha, čo sa mu
oddáva. Všetko, čo by sa mohlo o nej vecne povedať, keď hľadíme na ňu
abstraktne, obmedzuje sa na také neurčité všeobecnosti, že to nemôže mať nijaký
vplyv na postup myslenia. Keď teda vyslovíme ako logickú tézu, že všetky naše
poznatky sa majú zakladať na pozorovaní, že raz máme postupovať od faktov k
princípom a inokedy zasa od princípov k faktom, a iné podobné aforizmy, poznáme
túto metódu omnoho povrchnejšie ako ten, čo trochu dôkladnejšie preštudoval
jednu jedinú pozitívnu vedu, hoci aj bez filozofického zámeru. Keďže naši
psychológovia tento podstatný fakt nepoznali, zvykli si svoje sny považovať za
vedu, domnievajúc sa, že poznali pozitívnu metódu, keď si prečítali Baconove
pravidlá alebo Descartovu rozpravu.
Neviem, či po čase bude možné podať skutočnú náuku o
metóde a priori celkom bez ohľadu na filozofické štúdium vied, som však hlboko
presvedčený, že dnes je to celkom nemožné, pretože veľké logické postupy sa
ešte nedajú s dostatočnou presnosťou vysvetliť bez ich aplikácie. Naopak,
odvažujem sa tvrdiť, že aj keď sa takéto podujatie po čase bude dať uskutočniť,
čo zaiste nie je vylúčené, k vytvoreniu správnej sústavy intelektuálnych
návykov vždy budeme môcť dospieť iba štúdiom pravidelných aplikácií. A to je
predsa vlastným účelom metódy. Nebudem sa teraz ďalej zdržiavať pri predmete, ktorý
sa v priebehu tejto rozpravy častejšie dostane na pretras a ku ktorému poviem
niečo nové v budúcej kapitole.
Teda prvým významným a priamym výsledkom pozitívnej
filozofie í byť toto: na základe skúsenosti ukázať zákony, ktorými sa riadia
intelektuálne funkcie a dôkladne poznať všeobecné pravidlá, vhodné pre bezpečný
postup pri hľadaní pravdy.
Druhým, nemenej dôležitým a naliehavým dôvodom, prečo
treba dnes pozitívnu filozofiu dostať do takého stavu, aký sme v tejto
prednáške načrtli, je významná úloha, ktorú musí pozitívna filozofia zohrať vo
všeobecnej prestavbe nášho výchovného systému.
s. 55
Naozaj premýšľaví ľudia už jednomyseľne uznávajú potrebu
nahradiť našu európsku výchovu, vo svojej podstate ešte teologickú, metafyzickú
a literárnu, pozitívnou výchovou, primeranou duchu našej doby a prispôsobenou
potrebám modernej civilizácie. Rozmanité pokusy zavádzať a stále rozširovať
pozitívne vyučovanie, ktoré sa v tomto storočí, a najmä v poslednom čase, hojne
vyskytovali a ku ktorým sa rozličné európske vlády vždy horlivo pridávali, ak
sa samy nechopili iniciatívy, dosť jasne svedčia o tom, že všade priam
samovoľne vzniká pocit tejto potreby. Lenže aj keď podľa možnosti podporujeme
tieto užitočné podujatia, nesmieme si zatajovať, že za terajšieho stavu nášho
myslenia nijako nemôžu dosiahnuť svoj hlavný cieľ, totiž základné obrodenie
všeobecnej výchovy. Lebo krajná špecializácia a prílišná izolácia, ktoré ešte
charakterizujú náš spôsob ponímania a pestovania vied, nevyhnutne do veľkej
miery ovplyvňujú spôsob, akým tieto vedy pri vyučovaní vykladáme. Keby dnes
nejaký nadaný duch chcel študovať základné vetvy prírodnej filozofie, aby si
utvoril všeobecnú sústavu pozitívnych myšlienok, musel by každú vetvu študovať
osobitne tak isto a tak podrobne, akoby sa chcel stať špeciálne buď astronómom,
alebo chemikom atď.; táto okolnosť robí takúto výchovu skoro nemožnou a
nevyhnutne aj veľmi nedokonalou i pre najnadanejšie hlavy v najpriaznivejších
okolnostiach. Takýto postup by teda bol, pokiaľ ide o všeobecnú výchovu,
celkom, chimerický. No táto výchova si predsa len naliehavo vyžaduje akýsi
celok pozitívnych pojmov o všetkých dôležitých triedach prírodných javov. Je to
celok, ktorý sa odteraz musí stať v pomerne značnom rozsahu, dokonca aj v
ľudových masách, trvalým základom všetkých ľudských kombinácií, základom
všeobecného zmýšľania našich potomkov. Aby mohla prírodná filozofia realizovať
už takto pripravené obrodenie našej rozumovej sústavy, je nevyhnutné, aby sa
rozmanité vedy, z ktorých sa skladá a ktoré všetci filozofi chápu ako rozličné
vetvy jedného kmeňa, najprv zredukovali na to, v čom spočíva ich duch, totiž na
ich základné metódy a najzávažnejšie výsledky. Len takto sa vyučovanie vied
môže u nás stať základom novej všeobecnej a naozaj rozumovej výchovy. O tom, že
sa k tomuto základnému vyučovaniu pripoja rozličné špeciálne vedecké štúdiá,
ktoré musia nasledovať po všeobecnej výchove, zrejme nemôže byť pochybností.
Vlastná myšlienka však, ktorú som tu chcel vysloviť, spočíva v tom, že všetky
tieto, i namáhavo nahromadené špeciálnosti, dozaista by nestačili na skutočnú
obnovu nášho výchovného systému, keby sa neopierali o predošlý základ tohto
všeobecného vyučovania ako výsledok pozitívnej filozofie vymedzenej v tejto
rozprave.
s. 56
Zvláštne štúdium vedeckých všeobecností má nielen viesť k reorganizácii výchovy,
ale aj prispievať k určitému pokroku rozličných pozitívnych vied. V tom
spočíva tretia základná vlastnosť, ktorú som chcel uviesť.
Klasifikácia našich vied, ako ju robíme, aj keď nie je
ľubovoľná, ako sa poniektorí nazdávajú, predsa je umelá. V skutočnosti jestvuje
iba jeden predmet bádania a ten delíme iba preto, aby sme rozdelili aj ťažkosti,
a tak ich skôr odstránili. Z toho neraz vyplýva, že napriek všetkým našim
klasickým klasifikáciám dôležité otázky by si vyžadovali spojiť viaceré
zvláštne hľadiská, čo sa však pri terajšom usporiadaní sveta vedy nedá urobiť;
dôsledok toho je, že tieto problémy nechávame nerozriešené omnoho dlhšie, ako
by bolo treba. Tento nedostatok sa musí objaviť predovšetkým v základných
disciplínách každej pozitívnej vedy. Na toto ľahko možno uviesť veľmi markantné
príklady, ktoré s plnou vážnosťou spomeniem podľa toho, ako sa budú v
prirodzenom slede tejto prednášky vyskytovať.
Z minulostí by som mohol uviesť ako mimoriadne vhodný
príklad obdivuhodnú Descartovu myšlienku o analytickej geometrii. Čímže iným je
tento základný objav, ktorý zmenil tvárnosť matematickej vedy a v ktorom treba
vidieť skutočný zárodok všetkých neskorších veľkých pokrokov, ak nie dôsledkom
zblíženia dvoch vied, ktoré sa až dovtedy ponímali oddelene? Ale naše úvahy
budú oveľa prospešnejšie, ak sa zameriame na dosiaľ nevyriešené otázky.
Stačí, keď tu ako príklad uvediem z chémie dôležité
učenie o stálych pomeroch. Pamätihodný spor z nedávnych čias, týkajúci sa
základného princípu tejto teórie, dozaista sa ešte nemôže pokladať za
definitívne skončený, aj keby tomu nasvedčovali niektoré okolnosti. Zdá sa mi
totiž, že to nie je iba chemický problém. Mohol by som azda tvrdiť, že ak sa v
ňom máme vážne dopracovať naozaj definitívneho riešenia, t. j. ak máme
rozhodnúť, či za prírodný zákon môžeme považovať to, že sa molekuly nevyhnutne
spájajú vždy v stálom počte, bude treba spojiť chemické hľadisko s hľadiskom
fyziologickým. Dôkazom toho je, že môžeme - ako usudzujú aj najslávnejší
chemici, ktorí najviac prispeli k utvoreniu tejto náuky - nanajvýš povedať, že
sa stále osvedčuje v skladbe neorganických látok; zároveň sa však - aspoň
rovnako často - neosvedčuje v organických zlúčeninách, na ktoré, ako sa zdá, až
dodnes vôbec nebolo možné tento zákon rozšíriť. Nebolo by treba, skôr než povýšime
túto teóriu na základný princíp, vysvetliť túto závažnú výnimku? Nevyplýva snáď
práve zo všeobecného charakteru všetkých organických objektov, že totiž ani v
jednom z procesov, v ktorých vystupujú, nemožno pozorovať stále pomery?
s. 57
Nech je to akokoľvek, ak má byť napokon táto dôležitá
otázka prírodnej filozofie nejakým spôsobom rozriešená, zrejme je potrebný
celkom nový druh úvah, ktoré by sa týkali tak isto chémie ako fyziológie.
Myslím, že tu hodno uviesť aj druhý príklad tej istej
povahy, ktorý sa však vzťahuje na oveľa zvláštnejší predmet bádania a ktorý
zároveň ešte lepšie demonštruje mimoriadnu dôležitosť pozitívnej filozofie pri
riešení otázok, ktoré vyžadujú spojenie viacerých vied. Vezmem ho zase z
chémie. Ide o dosiaľ nerozriešenú otázku; rozhodnúť, či sa má dusík, za
terajšieho stavu našich vedomostí, pokladať za prvok alebo za zlúčeninu?
Viete, ako slávny Berzelius čisto chemickými úvahami otriasol mienkou skoro
všetkých terajších chemikov, podľa ktorej bol tento plyn jednoduchý. Pravda,
nemožno sa pritom osobitne nezmieniť o účinku, ktorý malo na Berzeliovho ducha,
ako sa k tomu sám vzácne priznáva, fyziologické pozorovanie, že živočíchy, ktoré
sa živia nedusíkatými látkami, majú v zložení svojich tkanív práve toľko
dusíka ako mäsožravé živočíchy. Z toho je teda jasné, že nevyhnutne bude
potrebné, ak máme skutočne určiť, či je dusík jednoduchá látka alebo nie,
pribrať na pomoc fyziológiu a spájať s vlastnými chemickými úvahami rad nových
bádaní o vzťahu medzi zložením živých organizmov a spôsobom ich výživy.
Teraz by bolo zbytočné hromadiť príklady na mnohé
problémy, ktoré sa nemôžu ináč rozriešiť ako vnútorným spojením viacerých vied,
pestovaných dosiaľ bez akejkoľvek súvislosti. Príklady, ktoré som práve
uviedol, dostatočne poukazujú najmä na dôležitosť úlohy, ktorá pri zdokonaľovaní
každej prírodnej vedy pripadá pozitívnej filozofii, určenej priamo na to, aby
sústavne organizovala také spojenia, ktoré by sa nemohli bez nej utvoriť.
Napokon štvrtou a poslednou základnou vlastnosťou
filozofie, nazvanej pozitívna, ktorá má skôr než ktorákoľvek iná vlastnosť
obrátiť na túto filozofiu bezpochyby všeobecnú pozornosť, pretože dnes je pre
praktický život veľmi dôležitá, je, že ju možno považovať za jedinú solídna
bázu spoločenskej reorganizácie, ktorá má skoncovať s tým kritickým stavom, v
ktorom sa už tak dávno nachádzajú najcivilizovanejšie národy. Posledná časť
tejto rozpravy bude venovaná predovšetkým uskutočneniu tejto úlohy v celom jej
rozsahu. Ale všeobecnému náčrtu veľkého obrazu, ktorý som chcel ukázať už v
tejto rozprave, by chýbal jeden z najcharakteristickejších prvkov, keby som
zabudol pripomenúť úvahu, ktorá je tu taká podstatná.
Niekoľko prostučkých poznámok postačí na objasnenie
toho, Čo robí toto tvrdenie zdanlivo príliš smelým.
Myslím, že čitateľom tohto diela nebudem musieť
dokazovať, že myšlienky spravujú svet a hýbu svetom, alebo inými slovami, že
všetok sociálny mechanizmus spočíva napokon na názoroch.
s. 58
Veľmi dobre
vedia, že veľká politická a morálna kríza terajších spoločností vyplýva - prísne vzaté - z intelektuálnej
anarchie. Náš najväčší nedostatok zaiste spočíva v hlbokej nezhode, ktorá dnes
jestvuje medzi všetkými mysliacimi ľuďmi, pokiaľ ide o všetky základné zásady,
ktorých neochvejnosť je prvou podmienkou opravdivého sociálneho poriadku.
Pokiaľ sa názory jednotlivcov nezjednotia v istý počet všeobecných myšlienok,
schopných vytvoriť spoločné sociálne učenie, nemôžeme si zatajovať, že národy
ostanú vo svojej podstate nevyhnutne revolučné i napriek všetkým politickým
prostriedkom, ktoré by sa mohli použiť, ale ktoré v skutočnosti prinesú iba
dočasné ustanovizne. Rovnako je isté, že ak sa raz dosiahne zhoda filozofov na
rovnakej sústave princípov, nevyhnutne z toho vyplynú príslušné ustanovizne, a
to bez akýchkoľvek vážnych otrasov,
pretože aj najväčší zmätok sa odstráni už týmto jediným
faktom. Všetci, čo pociťujú dôležitosť naozaj normálneho stavu vecí, musia teda
zamerať pozornosť predovšetkým na to.
Z nadhľadu, ktorý sme v tejto rozprave postupne získali
rozmanitými úvahami, je teraz ľahko presne charakterizovať súčasný stav
spoločnosti v jej najmenších podrobnostiach a vyvodiť z toho, akým spôsobom ho
možno podstatne zmeniť. Ak sa opriem o základný zákon, vyslovený na
začiatku tejto rozpravy, myslím, že budem môcť presne zhrnúť všetky úvahy
týkajúce sa terajšieho stavu spoločnosti do jednoduchého výroku, že terajší
myšlienkový zmätok pochádza - prísne vzaté - zo súčasného pôsobenia troch celkom nezosúladiteľných filozofií; teologickej,
metafyzickej a pozitívnej. Naskutku je jasné, že keby jedna z týchto troch
filozofií nadobudla ozaj všeobecnú a úplnú prevahu, bol by v spoločnosti
poriadok, pretože ono zlo vyplýva predovšetkým z nedostatku opravdivej organizácie. Koexistencia týchto troch
navzájom si protirečiacich filozofií celkom zabraňuje dorozumieť sa
v ktorejkoľvek zásadnej otázke. Preto ak je toto naše hľadisko správne,
ide iba o toto: vedieť, ktorá z troch filozofií môže a musí mať vzhľadom na
podstatu vecí prevahu; každý rozumný človek sa potom bude musieť usilovať -
nech už boli jeho názory pred rozriešením otázky akékoľvek - podieľať sa na jej
víťazstve. A nezdá sa, že by bádame, keď sa raz dostane na toto pole, zostalo
dlho nerozhodnuté; veď zo všetkých týchto dôvodov, .z ktorých niektoré hlavné
som uviedol v tejto rozprave, vidno, že jedine pozitívna filozofia je podľa
prirodzeného chodu vecí povolaná vládnuť.
Len ona sa po dlhé stáročia ustavične vyvíjala, zatiaľ čo jej protivníčky
stále upadali. Právom a či neprávom, na tom nezáleží; všeobecný fakt je
nepopierateľný, a to stačí. Možno síce nad ním žialiť. no nemožno ho odstrániť,
a teda naň nedbať, iba že by sme sa chceli oddať iluzórnym špekuláciám.
s. 59
Táto totálna revolúcia ľudského ducha je dnes skoro
celkom dovŕšená: ostáva, ako som už vyložil, iba doplniť pozitívnu filozofiu
tým, že sa do nej zahrnie štúdium sociálnych javov a velení sa do jedného celku
rovnorodej náuky. Keď táto dvojitá práca dostatočne pokročí, konečné víťazstvo
pozitívnej filozofie sa dostaví samo a do spoločnosti sa zavedie poriadok. Táto
výslovná prednosť, ktorú dávajú takmer všetci mysliaci ľudia - od najväčších až
po najobyčajnejších - pozitívnym poznatkom pred nejasnými a mystickými
koncepciami, dosť dobre umožňuje tušiť, akého prijatia sa dostane tejto
filozofii, keď nadobudne jedinú vlastnosť, ktorá jej dosiaľ chýba, totiž črtu
potrebnej všeobecnosti.
Celkovo: teologická a metafyzická filozofia sa dnes prú
o úlohu, prevyšujúcu ich sily, totiž o organizáciu spoločnosti; v tomto ohľade
je medzi nimi samými doteraz boj. Pozitívna filozofia sa tohto sporu dosiaľ
zúčastnila iba kritikou obidvoch filozofií. A to sa jej natoľko podarilo, že
ich úplne zdiskreditovala. Uspôsobme ju konečne natoľko, aby mohla aktívne
pôsobiť, a nestarajme sa viac o neužitočné spory! Dokončením ďalekosiahleho
intelektuálneho podujatia, začatého Baconom, Descartom a Galileim, utvorme
sústavu všeobecných ideí, ktorou si má táto filozofia zabezpečiť neobmedzenú
prevahu v ľudskom rode, čím sa definitívne skoncuje s revolučnou krízou, ktorá
natoľko - sužuje všetky civilizované národy.
To sú štyri hlavné hľadiská, z ktorých bolo treba
poukázať na blahodarný vplyv pozitívnej filozofie, aby som vecne doplnil
všeobecnú definíciu, ktorú som sa pokúsil vyložiť.
Prv než skončím, chcel by som na chvíľku obrátiť
pozornosť na poslednú úvahu, ktorou by sa azda dalo predísť chybnému názoru o
charaktere tohto diela.
Keď som za cieľ pozitívnej filozofie označil zhrnúť
všetky poznatky, ktoré som získal o rozličných prírodných javoch, do jedného
celku homogénnej vedy, vôbec som nemyslel na to, aby som k všeobecnému štúdiu
týchto javov pristupoval tak, akoby všetky boli rozličnými účinkami jedného
jediného princípu, akoby boli podrobené jednému jedinému zákonu. Hoci pomýšľam
zvlášť rozobrať túto otázku v nasledujúcej prednáške, myslím si, že už teraz
musím o nej hovoriť, aby som predišiel neoprávneným výčitkám, s ktorými by sa
mohli obrátiť na mňa tí, čo by na základe chybného postrehu zaradili toto
učenie medzi tie pokusy o univerzálny výklad, ktoré denne vznikajú, ako vidíme
u filozofov nemajúcich poňatia o vedeckých metódach a poznatkoch. O nič
podobné tu nejde. A pokračovanie tohto kurzu jasne presvedčí všetkých, ktorí aj
po vysvetleniach daných v tejto
prednáške majú v tomto ohľade nejaké pochybnosti.
s. 60
Osobne som hlboko presvedčený, že pokusy o všeobecný
výklad všetkých javov z jedného jediného zákona sú nanajvýš chimerické, a to i
vtedy, keď sa na ne podujímajú najpovolanejší ľudia. Myslím, že prostriedky
ľudského ducha sú príliš slabé a vesmír príliš zložitý, aby sme sa niekedy dopracovali takejto vedeckej dokonalosti, a
nazdávam sa tiež, že predstava o úspechoch, ktoré by z tejto dokonalosti vyplynuli, keby bola dosiahnuteľná, je
prepiata. Nech je to akokoľvek, je mi jasné, že vzhľadom na terajší stav našich
vedomostí sme zatiaľ príliš ďaleko od toho, aby sa takéto pokusy ešte dosť dlho
mohli pokladať za rozumné. Lebo keby sme mohli dúfať, že to dosiahneme, mohlo
by sa to stať jedine tak, že by sme všetky javy podriadili pozitívnemu zákonu,
najvšeobecnejšiemu zo všetkých nám známych zákonov, totiž zákonu gravitácie,
ktorý viaže všetky astronomické javy na istú časť javov pozemskej fyziky.
Lapiace skutočne vyslovil myšlienku, podľa ktorej v chemických javoch máme
vidieť jednoduché molekulárne účinky newtonovskej príťažlivosti, modifikované
tvarom a vzájomnou polohou atómov. Lenže, nehladiac na nevyhranenosť, ktorej by
sa táto myšlienka pre nedostatok faktických vedomostí o vnútornom usporiadaní
telies bezpochyby nikdy nezbavila, je skoro isté, že ťažkosti s jej použitím by
boli také veľké, že rozdiel medzi astronómiou a chémiou, ktorý je dnes
prirodzený, musel by sa považovať za umelý. Laplace sformuloval túto myšlienku
tiež len ako jednoduchú filozofickú hračku, neschopnú skutočne vplývať na vývin
chémie. A okrem toho: aj keby sme túto neprekonateľnú ťažkosť pokladali za
prekonanú, predsa by sme ešte nedosiahli jednotu vedy, pretože potom by bolo treba
tomu istému zákonu podrobiť aj fyziologické javy, a to by zaiste nebolo
najľahšou časťou podujatia. A podľa našej najlepšej úvahy hypotéza, ktorú sme
práve prebrali, by predsa bola najvhodnejšia pre túto, natoľko požadovanú
jednotu.
Nemusím ďalej a dopodrobna vysvetľovať, aby bolo
čitateľovi jasné, že cieľom tejto rozpravy nie je obhajoba názoru, podľa
ktorého všetky prírodné javy sú v podstate identické a líšia sa iba
okolnosťami. Pozitívna filozofia by zaiste bola dokonalejšia, keby to tak bolo.
Lenže táto podmienka vôbec nie je potrebná pre jej systematické utváranie, tým
menej pre uskutočňovanie významných a blahodarných výsledkov, pre ktoré je, ako
sme videli, určená. Na to je potrebná iba jednota metódy, ktorá zrejme môže
a musí existovať a ku ktorej sa z väčšej časti už aj dospelo. Čo
sa týka náuky, nemusí byť jediná; stačí, ak je rovnorodá. Teda z týchto dvoch
hľadísk, z hľadiska jednoty metód a rovnorodosti náuk, budeme v tomto výklade
uvažovať o rozličných triedach pozitívnych teórií. Aj keď sa usilujeme čo
najviac znížiť počet všeobecných zákonov, ktoré sú potrebné pre pozitívny
výklad prírodných javov, čo je vlastne filozofickým cieľom vedy, budeme
považovať za nerozumnú snahu redukovať
ju raz, hoci aj v najvzdialenejšej budúcnosti, len na jednu jedinú.
s. 61
V tejto rozprave som sa pokúsil tak presne, ako som len
mohol, určiť účel, ducha a vplyv pozitívnej filozofie. Naznačil som teda cieľ,
ku ktorému vždy smerovali a budú
smerovať všetky moje práce, a to tak v
tomto diele, ako aj v ktoromkoľvek inom. Nikto však nie je hlbšie presvedčený
než ja, že moje duševné sily, aj keby boli omnoho väčšie, ako v skutočnosti sú,
nestačia na takéto rozsiahle a vznešené podujatie.
Keď som takto vysvetlil pravý účel tohto kurzu, totiž
určil hľadisko z ktorého budem pristupovať k úvahám o rozličných základných
vetvách prírodnej filozofie, v nasledujúcej prednáške doplním tieto predbežné
všeobecné výklady vysvetlením plánu, t. j. vymedzením encyklopedického
poriadku, ktorý treba zaviesť medzi rozličnými triedami prírodných javov, a tým
aj medzi príslušnými pozitívnymi vedami.
Výklad plánu tohto kurzu alebo všeobecné úvahy o
hierarchii pozitívnych vied
Zatiaľ čo sme v predchádzajúcej prednáške podľa možnosti
presne charakterizovali úvahy o všetkých hlavných odvetviach prírodnej
filozofie, ktoré v tomto diele predkladáme, teraz nám treba stanoviť plán,
podľa ktorého budeme postupovať, t. j. urobiť najprimeranejšiu racionálnu klasifikáciu
rozličných základných pozitívnych vied, aby sme ich postupne študovali z
hľadiska, ktoré sme si určili.
Predovšetkým je ľahké pochopiť, že tu nejde o nejakú
lacnú kritiku početných klasifikácií, ktoré sa po dve storočia postupne
navrhovali pre všeobecný systém ľudských poznatkov v celej jeho šírke. Dnes sme
pevne presvedčení, že všetky encyklopedické škály, napr. Baconova a
d'Alembertova, zostavené na základe akéhosi rozlišovania rozličných schopností
ľudského rozumu, práve pre toto sú hlboko mylné, a to i vtedy, keď toto
rozlišovanie nie je, ako sa to často stáva, väčšmi subtílne ako reálne. Lebo
veď naše vedomie v každej oblasti svojej aktivity používa súčasne všetky svoje
významné schopnosti.
s. 62
Čo sa týka ostatných navrhovaných klasifikácií, stačí si všimnúť, že konečným cieľom rozličných
diskusii o tejto otázke bolo dokázať v každej klasifikácii také základné chyby,
že ani s jednou nebolo možné bezvýhradne súhlasiť a že v tomto ohľade jestvuje
skoro toľko mienok, koľko ľudí. Tieto rozličné pokusy boli aj vo všeobecnosti
tak zle koncipované, že u väčšiny filozofov z nich mimovoľne vyplynuli
nepriaznivé predsudky voči každému podujatiu tohto druhu.
Nebudeme sa dlhšie zdržiavať pri tomto známom fakte,
dôležitejšie je hľadať jeho príčinu. Tu si ľahko môžeme vysvetliť hlbokú nedokonalosť
encyklopedických pokusov, ktoré sa až doteraz lak často obnovujú. Netreba
poukazovať na to, že odvtedy, čo práce tohto druhu stratili všeobecnú dôveru,
pretože nemali dosť solídne základy, vymýšľajú tieto klasifikácie najčastejšie
iba filozofi, vôbec nepoznajúc veci, ktoré treba klasifikovať. Okrem tejto
subjektívnej stránky je tu ešte aj iná, omnoho dôležitejšia stránka,
vyplývajúca zo samej podstaty vecí, ktorá jasne ukazuje, prečo ani dosiaľ
nebolo možné dospieť k encyklopedickej, naozaj uspokojivej koncepcii. Je to preto,
lebo jej chýba rovnorodosť, ktorá medzi rozličnými časťami intelektuálnej
sústavy vždy existovala, pričom jedny sa postupne stávali pozitívnymi, zalial
čo druhé ostávali teologickými alebo metafyzickými. V takejto chaotickej
situácii sa zrejme nedala vybudovať nejaká racionálna klasifikácia. Ako dospieť
k tomu, aby sme v jedinom systéme zvládli aj hlboko protirečivé koncepcie? Sú
to ťažkosti, na ktorých nevyhnutne stroskotali všetci klasifikátori a ani jeden
z nich ich zreteľne nezbadal. Jednako len muselo byť každému, kto dobre poznal
opravdivú situáciu ľudského ducha, celkom zjavné, že takéto podujatie je
predčasné a že sa oň možno s úspechom pokúsiť iba vtedy, keď sa všetky naše
hlavné koncepcie stanú pozitívnymi.
Túto základnú podmienku možno teraz pokladať,
vychádzajúc z výkladu v predošlej prednáške, za splnenú. A tak teraz možno
pristúpiť k naozaj rozumnému a trvalému usporiadaniu systému, ktorého všetky
Na druhej strane zase všeobecná teória klasifikácie,
vybudovaná v poslednom čase filozofickými prácami botanikov a zoológov,
dovoľuje dúfať v reálny úspech podobnej práce, lebo nám svojím skutočným základným
princípom klasifikačného umenia, ktoré doteraz nikdy nebolo jasne poňaté, dáva
do rúk bezpečné vodidlo. Tento princíp je nevyhnutným dôsledkom priamej
aplikácie pozitívnej metódy na problém klasifikácií, ktorý sa má riešiť, ako
všetko ostatné, na základe pozorovania a nie apriórnymi úvahami.
s. 63
Tento princíp spočíva v tom, že klasifikácia musí
vychádzať zo samotného štúdia objektov, ktoré máme zatriediť, a má byť určená
reálnymi vzťahmi prirodzenej súvislosti, ktoré jestvujú, medzi danými objektmi,
tak, aby vyjadrovala najvšeobecnejší fakt, ktorý by sa prejavil pri dôkladnom
porovnávaní vecí, ktoré zahrňuje.
Aplikujúc toto základné pravidlo na náš prípad, to teda
znamená, že pozitívne vedy musíme klasifikovať podľa vzájomnej závislosti,
ktorá medzi nimi skutočne jestvuje. A aby bola táto závislosť reálna, musí
vyplývať zo závislosti príslušných javov.
Ale prv než v duchu tohto zistenia uskutočníme dôležité
encyklopedické podujatie, je nevyhnutné, ak nemáme stratiť orientáciu v
príliš, rozsiahlej práci, precíznejšie určiť, ako sme to urobili doteraz,
vlastný predmet zamýšľanej klasifikácie.
Všetko, čo ľudia robia, patrí buď do oblasti teórie,
alebo praxe. Preto podľa najvšeobecnejšieho delenia rozdeľujeme naše reálne
poznatky na teoretické a praktické. Ak budenie uvažovať najprv o tom prvom
delení, je jasné, že v rozprave o podstate samotného tohto delenia bude reč Jen
o teoretických poznatkoch. Veď tu nejde o sledovanie celého systému ľudských
poznatkov, ale len o systém základných pojmov pre rozličné kategórie javov,
ktoré poskytujú solídnu bázu všetkým ostatným našim kombináciám a ktoré sa
neopierajú o nejaký predchádzajúci intelektuálny systém. Pri takejto práci
treba teda uvažovať o teórii, a nie o aplikácii ak by len táto druhá nemohla
objasniť tú prvú. To je pravdepodobne to čo Bacon, aj keď veľmi nedokonale,
rozumel pod prvou filozofiou, ktorá
má podľa neho vyplývať z celku vied a ktorú tak rozdielne a vždy veľmi čudne
chápali metafyzici, usilujúci sa komentovať jeho myslenie.
Bezpochyby, keď sa pozeráme na úplný súhrn všetkých prác
ľudského rodu, musíme sa na štúdium prírody dívať tak, že má poskytovať základ
racionálneho pôsobenia človeka na prírodu, pretože jedine poznanie zákonov
javov, a tým možnosť ich predvídania, nás môže viesť v práci k tomu, aby sme
jedny javy prostredníctvom druhých využívali vo svoj prospech. Naše prirodzené
a priame prostriedky, ktorými môžeme pôsobiť na obklopujúce nás telesá, sú
veľmi slabé a celkom neúmerné našim potrebám. Zakaždým, keď máme vykonať nejaký
veľký čin, stane sa tak len preto, že znalosť prírodných zákonov dovoľuje nám
uviesť do určitých súvislostí, v ktorých sa jednotlivé javy dejú, niektoré
modifikujúce prvky, ktoré i keď samy osebe sú veľmi slabé, v istých prípadoch
stačia na to, aby konečný výsledok pôsobenia všetkých vonkajších príčin bol pre
nás priaznivý. Slovom, od vedy k
predvídaniu, od predvídania ku konaniu. To je najjednoduchšia formula,
ktorá presne vyjadruje všeobecný vzťah vedy
a umenia, ak použijeme tieto dva výrazy v ich plnom význame.
Ale napriek zásadnému významu tohto vzťahu, ktorý by sa
nikdy nemal zaznávať, keby sme vedy chápali len ako základy umenia, k čomu
sú dnes mnohí na nešťastie príliš náchylní, znamenalo by to urobiť si o nich
veľmi nedokonalú predstavu.
s. 64
Nech sú služby, ktoré poskytujú priemyslu vedecké teórie, akokoľvek obrovské, nech je podľa
slávneho Baconovho výroku určitá moc nevyhnutne úmerná poznaniu, nesmierne
zabúdať, že vedy majú predovšetkým bezprostrednejšie a vyššie poslanie, a to
uspokojiť základnú potrebu, ktorú pociťuje náš duch, túžiaci poznať zákony
javov. Aby sme poznali, aká hlboká a nástojčivá je táto potreba, stačí si
pomyslieť na fyziologické účinky zdesenia
a uvážiť, že najstrašnejší pocit, ktorý môžeme zakúsiť, vyniká vždy vtedy,
keď sa nám zdá, že niektorý jav sa deje proti obvyklým zákonom prírody. Potreba
zoradiť fakty do akéhosi poriadku, ktorý by sme mohli ľahko pochopiť, (čo je
vlastne predmetom všetkých vedeckých teórií), natoľko súvisí s našou
organizáciou, že keby sme jej nemohli vyhovieť pozitívnymi pojmami, nevyhnutne
by sme sa vrátili k teologickým a metafyzickým výkladom, ktorých vznik, ako som
to vysvetlil v predchádzajúcej prednáške, pôvodne podnietila.
Myslím si, že by tu bolo treba výslovne uviesť úvahu,
ktorá sa v priebehu tohto kurzu bude často opakovať, aby som ukázal, aké potrebné
je postaviť sa proti prílišnému vplyvu terajších zvykov, ktoré majú tendenciu potlačiť
správne a vznešené myšlienky o dôležitosti a poslaní vied. Keby dominujúca sila
našej organizácie nekorigovala, a to aj mimovoľne, v mysliach učencov to, čo
je z tohto hľadiska neúplné a úzke vo všeobecnom smerovaní našej doby,
progresívny postup ľudského ducha, ktorý by bol nútený zapodievať sa iba
bádaním prinášajúcim bezprostredný praktický úžitok, by to úplne zastavilo,
ako to veľmi správne poznamenal Condorcet, aj keby sa to týkalo tých
praktických aplikácií, ktorým by bol nepredvídavo venoval čisto teoretické
práce: veď i najdôležitejšie praktické aplikácie vždy vyplývajú z teórií, ktoré
vznikli z čisto vedeckého zámeru a ktoré sa často i po viac stáročí pestovali
bez akéhokoľvek praktického výsledku. Môžeme ako veľmi významný príklad uviesť
skvelé úvahy gréckych geometrov o kužeľosečkách, ktoré až po mnohých
generáciách, oživiac astronómiu, poslúžili, aby sa moreplavectvo dostalo
konečne na taký stupeň dokonalosti, na ktorom ho vidíme dnes a ktorý by bez
čisto teoretických prác Archimeda a Apollónia nikdy nebolo dosiahlo: takže
Condorcet právom mohol povedať: „Námorník, ktorého od stroskotania zachránilo
presné stanovenie stupňa dĺžky, vďačí za svoj život teórii vybudovanej pred
dvoma tisícročiami geniálnymi ľuďmi, ktorí mali na zreteli čisto geometrické
úvahy."
Je teda jasné, že keď sme zo všeobecného hľadiska
pochopili štúdium prírody ako rozumový základ pôsobenia na prírodu, ľudský
rozum bude musieť k teoretickým bádaniam pristupovať tak, že vôbec nebude
hľadieť na nijaký praktický zreteľ.
s. 65
Naše možnosti na odhalenie pravdy sú totiž také slabé,
že keby sme ich nesústredili výlučne na tento cieľ a keby sme si pri hľadaní
pravdy súčasne nekládli vhodnú podmienku nájsť v nej bezprostredný praktický
úžitok, takmer vždy by nám bolo nemožné dospieť k nej.
Nech je to akokoľvek, je isté, že súhrn našich poznatkov
o prírode a súhrn postupov, ktoré z nich dedukujeme, aby sme si ju prispôsobili
vo svoj prospech, tvoria dva navzájom podstatne odlišné systémy, ktoré treba
oddelene brať a pestovať. Okrem toho prvý systém, pretože je základňou
druhého, je zrejme taký, ktorý treba pri metodickom štúdiu predovšetkým brať
do úvahy, a to i vtedy, keby sme si predsavzali obsiahnuť celok ľudského
poznania tak aplikovaného, ako aj teoretického. Zdá sa mi, že práve tento
teoretický systém má tvoriť predmet skutočne premysleného kurzu pozitívnej
filozofie; aspoň ja to tak chápem. Bezpochyby bolo by možné predstaviť si
rozsiahlejší kurz, ktorý by obsahoval teoretické i praktické všeobecné
poznatky súčasne. No nemyslím si, že by sa takéto podujatie, aj keď odhliadneme
od jeho rozsahu, mohlo náležité uskutočniť za terajšieho stavu ľudského ducha.
Vyžaduje, ako sa mi zdá, veľmi dôležitú predbežnú prácu celkom osobitnej
povahy, ktorá ešte nebola urobená, a to vytvoriť v zhode s vedeckými teóriami v
pravom zmysle slova špeciálne pojmy, ktoré by boli bezprostrednými základmi
všeobecných praktických postupov.
Na tom stupni vývoja, ktorý náš rozum dnes dosiahol,
nemožno vedy bezprostredne aplikovať na umenie, aspoň nie v najdokonalejších
prípadoch. Medzi týmito dvoma kategóriami ideí jestvuje stredná kategória,
ktorá i keď je ešte čo do svojho filozofického charakteru nedostatočne určená,
stane sa zreteľnejšou, keď si všimneme sociálnu triedu, ktorá sa ňou špeciálne
zaoberá. Medzi učencami v pravom zmysle slova a praktickými usmerňovateľmi
výroby začína sa dnes vytvárať stredná trieda, trieda inžinierov, ktorej osobitným poslaním je organizovať vzťahy medzi
teóriou a praxou. Bez toho, že by nejako pracovala na pokroku vedeckých
poznatkov, preberá ich v terajšom stave, aby z nich vyvodila tie priemyselné
aplikácie, ktoré z nich vyplývajú. Taká je aspoň prirodzená tendencia vecí,
hoci v tomto ohľade je ešte mnoho zmätku. Predmet vedy, ktorá prináleží tejto
novej triede a ktorá má vytvoriť účinné teórie rozličných priemyslových
odvetví, zaiste by mohol poskytnúť príležitosť pre veľmi zaujímavé a naozaj
dôležité filozofické úvahy. Ale práca, ktorá by ich spolu s úvahami založenými
na vedách vo vlastnom zmysle slova obsiahla, bola by dnes veľmi predčasná; veď
tieto vedy, ktoré by boli sprostredkovateľmi
medzi čistou teóriou a bezprostrednou praxou, ešte vôbec nie sú utvorené:
doposiaľ je tu len niekoľko nedokonalých prvkov z oblasti najpokročilejších
vied a umení, more iba umožňujú pochopiť povahu a možnosť podobných prác o
všetkých ľudských úkonoch.
s. 66
Takto sa musíme dívať - aby som tu uviedol
najvýznamnejší príklad - na Mongeovu krásnu myšlienku o deskriptívnej
geometrii, ktorá v skutočnosti nie je ničím iným ako všeobecnou teóriou
konštrukčných umení. Budem sa usilovať poukázať postupne na ten malý počet už
sformulovaných analogických myšlienok a zhodnotil ich dôležitosť potiaľ, pokiaľ
to bude vyplývať z prirodzeného sledu tejto rozpravy. Je však jasné, že až
dosiaľ veľmi neúplné koncepcie vôbec nemôžu tvoriť podstatnú časť tejto
rozpravy o pozitívnej filozofii, ktorá má obsahovať pokiaľ možno len tie náuky,
ktoré majú jasne vyhranený charakter.
Ťažkosti s vytváraním týchto sprostredkujúcich vied,
ktoré som práve uviedol, lepšie pochopíme, ak uvážime, že každá výrobná činnosť
závisí nielen od jednej príslušnej vedy, ale súčasne od viacerých, takže
najdôležitejšie činnosti čerpajú priamu pomoc takmer od všetkých hlavných,
navzájom odlišných vied. Takto ozajstná teória poľnohospodárstva, aby som sa
obmedzil na najmarkantnejší príklad, vyžaduje úzke spojenie fyziologických,
chemických, fyzikálnych i astronomických a matematických poznatkov. Podobne je
to s krásnymi umeniami. Pri tejto úvahe ľahko zbadáme, prečo nemohli byť tieto
teórie doteraz utvorené: predpokladajú totiž predchádzajúci rozvoj všetkých
základných vied. Z toho vyplýva aj ďalší dôvod, aby sme takúto sériu
myšlienkovej činnosti nezahrnovali do výkladov o pozitívnej filozofii, lebo
všeobecné teórie hlavných výrobných odvetví nielenže nemôžu prispieť k
sústavnému utváraniu tejto filozofie, ale ako vidno, práve naopak, majú byť raz
jej najužitočnejšími výsledkami.
Na záver: v tomto kurze budeme teda uvažovať len o
vedeckých teóriách, a nie o ich aplikáciách. Ale prv než pristúpim k metodickej
klasifikácii jeho jednotlivých častí, musím ešte vysvetliť, so zreteľom na vedy
v pravom zmysle slova, dôležité rozlíšenie, čim definitívne a jasne vyznačím
vlastný predmet nášho skúmania.
So zreteľom na všetky druhy javov treba rozlišovať dva
druhy prírodných vied: jedny abstraktné, všeobecné, ktoré majú objavovať zákony
riadiace rozličné triedy javov a prihliadať pritom na všetky pozorovatelne
prípady, druhé konkrétne, zvláštne, opisné, ktoré označujeme niekedy ako
prírodné vedy v užšom zmysle slova a sú aplikáciou týchto zákonov na veci
jestvujúce v skutočnosti. Teda tie prvé sú základné a naše bádanie v tomto
kurze sa bude týkať jedine týchto; tie druhé, nech je ich vlastný význam
akýkoľvek, sú svojou podstatou iba sekundárne, a preto nemajú tvoriť časť takej
práce, ktorej veľký prirodzený rozsah nás núti čo najviac sa obmedziť.
s. 67
Predchádzajúce rozlíšenie nemôže vyvolávať nijakú
nejasnosť u tých, ktorí sú špeciálnejšie oboznámení s rozličnými pozitívnymi
vedami, pretože je skoro totožné s tým, ktoré sa spravidla objavuje takmer vo všetkých vedeckých prácach, keď sa
dogmatická fyzika kladie vedia vlastného prírodopisu. Niekoľko príkladov
napokon postačí na to, aby som toto rozlíšenie, ktorého význam sa ešte patrične
neoceňuje, ozrejmil.
Veľmi jasne ho hneď zbadáme, keď porovnáme na jednej
strane všeobecnú fyziológiu a na druhej strane zoológiu a botaniku v pravom
zmysle slova. Skúmanie všeobecných zákonov života a určenie spôsobu existencie
každého živého tvora sú zaiste dva navzájom rozdielne druhy práce. Toto druhé
skúmanie sa okrem toho nevyhnutne opiera o prvé.
Podobne je to s chémiou, ak ju porovnáme s mineralógiou;
prvá je zrejme racionálnou bázou druhej. V chémii skúmame všetky možné kombinácie
molekúl, vo všetkých mysliteľných okolnostiach, v mineralógii uvažujeme iba o
tých kombináciách, ktoré sa realizujú v skutočnej stavbe našej zemegule, a to v
tých okolnostiach, ktoré sú jej vlastné. Jasnú odlišnosť chemického a
mineralogického hľadiska, hoci obidve vedy sa týkajú tých istých vecí, možno
vidieť v tom, že väčšina faktov, skúmaných v prvej, má iba umelú existenciu. A
tak látky ako chlór alebo draslík môžu mať množstvom a silou svojich afinít v
chémii mimoriadny význam, zatiaľ čo v mineralógii nebudú mať takmer nijaký
význam; a naopak, určitá zlúčenina, napríklad granit alebo kremeň, ktorých sa týka značná časť mineralogických
skúmaní, z hľadiska chémie vzbudí len veľmi skromný záujem.
Logickú nevyhnutnosť tohto základného rozlišovania medzi
oboma rozsiahlymi časťami prírodnej filozofie robí vo všeobecnosti ešte
citeľnejšou fakt, že každá vetva konkrétnej fyziky predpokladá predchádzajúce
pestovanie nielen príslušnej vetvy abstraktnej fyziky, ale si vyžaduje a|
znalosť všeobecných zákonov vzťahujúcich sa na všetky druhy javov. Tak
napríklad špeciálne všestranné štúdium zeme, ak má byť naozaj účinné, vyžaduje
si nielen predbežnú znalosť fyziky a chémie, ale nemôže sa náležité uskutočniť
bez toho, že by sa doň nezahrnuli na jednej strane astronomické znalosti a na
druhej strane znalosti fyziologické, takže je závislé od celej sústavy základných vied. Podobne je to s každou
ozajstnou prírodnou vedou. Práve z tohto dôvodu konkrétna fyzika dodnes tak
málo pokročila. Jej výskumy sa skutočne racionálnym spôsobom mohli začať až
vtedy, keď všetky tie rozmanité hlavné disciplíny abstraktnej fyziky dostali
definitívnu podobu, čo sa vlastne stalo iba za našich čias. Dovtedy bolo možné nazhromaždiť k tejto
problematike iba viac-menej nesúvislý a dosiaľ veľmi neúplný materiál.
s. 68
Poznané fakty nebude možno tak skoordinovať, aby tvorili
ozajstné špeciálne teórie rozličných objektov univerza, pokiaľ nedôjde k
hlbšiemu osvojeniu a k presnejšiemu usústavneniu tu uvedeného základného
delenia a pokiaľ učenci, ktorí sa venujú štúdiu prírodopisu, neuznajú za
nevyhnutné vychádzať pri všetkých svojich výskumoch z hlbokej znalosti
všetkých základných vied; no táto podmienka dnes ešte ani zďaleka nie je
splnená.
Preskúmanie tejto podmienky jasne ukazuje, prečo máme v
tomto kurze pozitívnej filozofie obmedzovať svoje úvahy na štúdium všeobecných
vied a nezahrňovať doňho súčasne aj popisné alebo zvláštne vedy. Tu vidíme, ako
vzniká nová podstatná vlastnosť tohto vlastného štúdia všeobecností abstraktnej
fyziky, teda racionálny podklad konkrétnej a v pravom zmysle slova
systematickej fyziky. Takto v súčasnom štádiu ľudského ducha by mala snaha
spájať v jednom a tom istom učení dva druhy vied obsahovať akýsi druh
vnútorného odporu. Ba čo viac, mohli by sme povedať, že aj keby konkrétna
fyzika bola už dosiahla stupeň dokonalosti abstraktnej fyziky, a teda keby
bolo možné zahrnúť do kurzu pozitívnej filozofie razom, jednu i druhú, predsa
by len bolo treba začať s abstraktnou časťou, ktorá aj tak ostane podkladom
druhej. Napokon je jasné, že samo štúdium všeobecností základných vied je dosť
rozsiahle, aby sa z neho vylúčili pokiaľ možno všetky úvahy, ktoré nie sú
nevyhnutné. A tie úvahy, ktoré sa týkajú sekundárnych vied, rady budú, nech sa
čokoľvek stane, špecifické. Filozofia základných, vied, podávajúca systém
pozitívnych koncepcií o všetkých druhoch našich reálnych poznatkov, eo ipso
stačí na to, aby sa stala tou prvou filozofiou, ktorú hľadal Bacon a ktorá, súc
odteraz povolaná slúžiť ako stála základňa všetkých ľudských úvah, musí sa
premyslene zjednodušiť.
Nemusím sa dlhšie zdržiavať pri tomto rozbore, lebo
často budem mať príležitosť vrátiť sa k nemu v rozličných častiach tohto kurzu.
Predchádzajúci výklad je dosť podrobný, aby zdôvodnil spôsob, ktorým som
vymedzil hlavný predmet našich úvah.
Teda ako výsledok všetkého, čo sme práve vysvetlili v
tejto prednáške, vidíme, že: 1. hoci sa ľudské poznanie skladá vcelku z
teoretických a z aplikovaných poznatkov, my sa tu budeme zaoberať iba tými
prvými; 2. hoci sa teoretické vedy delia na vedy všeobecné a vedy zvláštne, musíme
sa tu zapodievať iba prvou kategóriou a obmedziť sa na abstraktnú fyziku, nech
by nám konkrétna fyzika poskytovala akýkoľvek úžitok.
Keďže sme týmto vlastný predmet tohto kurzu presne
opísali, teraz je ľahké pristúpiť k naozaj uspokojivej racionálnej klasifikácii
základných vied, čo je vlastne tým encyklopedickým problémom, ktorý je špeciálnym
predmetom tejto prednášky.
Predovšetkým treba začať priznaním, že takáto
klasifikácia, nech by bola akokoľvek prirodzená, nevyhnutne vždy bude obsahovať
niečo, ak aj nie násilné, tak aspoň umelé, takže sa bude javiť ako naozaj nedokonalá.
s. 69
V skutočnosti hlavným cieľom, ktorý musíme mať na
zreteli pri každej encyklopedickej práci, je usporiadať vedy podľa ich
prirodzených vzťahov v zhode s ich vzájomnou závislosťou tak, aby sme ich mohli
vykladať postupne bez toho, že by sme niekedy uviazli čo len v nepatrnom
bludnom kruhu. Túto podmienku, zdá sa, nemožno celkom striktne splniť. Dovoľte
mi tu trochu rozviesť úvahu, ktorú pre charakterizovanie skutočnej obťažnosti
bádania, a tá nás teraz trápi, považujem za dôležitú. Táto úvaha mi poskytne
príležitosť, aby som vysvetlil princíp, ktorý je vzhľadom na výklad našich
poznatkov všeobecný a ktorý neskoršie neraz použijem.
Každá veda sa môže vykladať dvoma podstatne odlišnými
spôsobmi a to historicky alebo dogmaticky, pričom akýkoľvek bol by iba
púhou kombináciou týchto dvoch.
Prvým spôsobom vykladáme poznatky po stupni v ktorom ich
ľudský duch skutočne získaval, kráča len dá, tými istými cestami.
Druhým spôsobom podávame systém myšlienok tak, ako by
dnes mohol vybudovať jediný človek, ktorý by sa, stojac na náležitom stanovisku
a zásobený dostatočnými vedomosťami, zaoberal snahami o vytvorenie určitej
vedy v jej celku.
Zrejme je to prvý spôsob, ktorým každá rodiaca sa veda
nevyhnutne začína svoje skúmanie. Má totiž tú vlastnosť, že pre výklad
poznatkov vyžaduje práve takú prácu, ktorou sa poznatky utvárali, pričom sa
celý proces učenia redukuje na postupné štúdium - v chronologickom poradí -
rozličných pôvodných diel, ktoré prispeli k pokroku vedy.
Dogmatický spôsob, ktorý, naopak, predpokladá, že všetky
tieto zvláštne práce boli kvôli prirodzenejšiemu logickému usporiadaniu zhrnuté
do všeobecného systému, možno použiť iba pre vedu, ktorá už dosiahla dosť
vysoký stupeň rozvoja. Tou mierou, ako sa veda rozvíja, historický spôsob výkladu možno čoraz ťažšie použiť pre prílišné
množstvo sprostredkujúcich článkov, cez ktoré musel človek prejsť, zatiaľ čo dogmatický spôsob možno čím ďalej tým
viac realizovať a súčasne upotrebiť, pretože nové koncepcie umožňujú
bezprostrednejšie pozerať na predošlé objavy.
Tak napríklad výchova geometra v staroveku spočívala
jednoducho v postupnom štúdiu nepatrného počtu originálnych prác o rozličných
častiach geometrie, ktoré dovtedy vznikli, teda v podstate sa obmedzovala na
Archimedove a Apollóniove spisy, zatiaľ čo novodobý geometer, naopak, svoju
prípravu končí obyčajne bez toho, že by prečítal čo len jednu pôvodnú prácu s
výnimkou tých, čo sú venované najnovším objavom, s ktorými sa možno zoznámiť
iba týmto spôsobom.
s. 70
Teda stálou tendenciou ľudského ducha pri výklade
poznatkov je čoraz viac nahrádzať historické usporiadanie dogmatickým, ktoré
jedine môže vyhovovať dnešnému zdokonalenému stavu rozumu.
Všeobecný problém rozumovej výchovy tkvie v tom ako
dostať určitý intelekt, často iba priemerných schopnosti, v priebehu niekoľkých
rokov na ten istý stupeň vývoja, ktorý za dlhé stáročia dosiahol značný počet
veľkých géniov, čo po celý svoj život všetky sily venovali iba štúdiu jediného
predmetu. Podľa toho je jasné, že aj keď je nepomerne ľahšie a rýchlejšie niečo
sa naučiť ako objaviť, iste by bolo nemožné dosiahnuť vytýčený cieľ, keby sme
chceli každý individuálny rozum primäť k tomu, aby prechádzal postupne tými
istými etapami, ktorými nevyhnutne musel prejsť kolektívny um ľudstva. Z toho
vyplýva nevyhnutná potreba dogmatického usporiadania, najmä dnes taká dielna v
na j vyvinutejších vedách. V ich bežnom spôsobe výkladu už nebadať takmer
nijaké stopy skutočného postupného vývinu ich detailov.
Aby sme predišli nejakej nadsádzke, treba, pravdaže,
dodať, že každý reálny spôsob výkladu je nevyhnutne určitou kombináciou dogmatického
a historického usporiadania, pričom to prvé musí čím ďalej tým viac prevládať.
Dogmatický spôsob sa v skutočnosti nemôže celkom striktne realizovať, lebo tým,
že si vyžaduje nové spracovanie získaných vedomostí, nemožno ho aplikovať na
každé obdobie vedy ani na novoutvorené časti, ktorých štúdium zásadne pripúšťa
iba historické usporiadanie, v tomto prípade bez tých hlavných nedostatkov,
pre ktoré ho vo všeobecnosti zamietame.
Jediným základným nedostatkom, ktorý by sa dal
dogmatickému usporiadaniu vyčítať, je, že neumožňuje spoznať, ako vznikali
rozličné ľudské poznatky, čo je - i keď z toho nevyplýva ich osvojenie si - pre
každého filozofického ducha samo osebe veľmi zaujímavé. Táto okolnosť by bola
podľa môjho názoru dosť závažná, keby bola argumentom v prospech historického
usporiadania. Lenže je úplne jasné, že medzi takzvaným historickým spôsobom štúdia nejakej vedy a skutočnou znalosťou jej
pravej histórie je iba zdanlivý vzťah.
A naozaj, nielen rozličné časti každej vedy, ktoré musí
človek v dogmatickom usporiadaní
rozlišovať, rozvinuli sa v skutočnosti súčasne a navzájom sa ovplyvňujúc, čo by
malo byť dôvodom uprednostňovania historického
usporiadania, ale - keď uvažujeme o skutočnom vývoji ľudského ducha vcelku
- vidíme tiež to, že fakticky sa aj rozličné vedy súčasne a navzájom
zdokonaľovali, vidíme tiež to, že pokrok vo vedách závisel a bol mnohorako
ovplyvnený pokrokom v umeniach a naopak, a že napokon všetky boli úzko späté,
so všeobecným rozvojom ľudskej spoločnosti.
s. 71
Táto široká súvislosť je taká podstatná, že náš rozum,
keď chce pochopiť zrod niektorej vedeckej teórie, často musí brať do úvahy
zdokonalenie niektorého výrobného odvetvia, ktoré s ňou nemá nijaké racionálne
spojenie, alebo dokonca nejaký zvláštny pokrok v spoločenskom zriadení, bez
ktorého by nebolo mohlo dôjsť k tomuto objavu. Nejeden príklad na to uvidíme
neskoršie. Teda z toho vyplýva, že pravú históriu nejakej vedy, t. j. ako
vznikajú v skutočnosti objavy, z ktorých sa
skladá, možno poznať iba všeobecným a bezprostredným skúmaním dejín
ľudstva. Preto všetky dokumenty nazhromaždené doteraz z dejín matematiky,
astronómie, medicíny atď., i keď sú akokoľvek vzácne, možno považovať iba za
púhy materiál.
I keby sa predpokladaný historický spôsob výkladu mohol dobre realizovať, pokiaľ ide o
detaily každej vedy osobitne, bol by úplne hypotetický a abstraktný v
najdôležitejšom bode, totiž v tom, že by vývoj tejto vedy podával ako
izolovaný. A tak nielenže by neukázal jasne pravú históriu vedy, ale by dokonca
viedol aj k vytvoreniu veľmi falošnej predstavy o nej.
Sme teda pevne presvedčení, že znalosť histórie vied má
obrovský význam. Dokonca si myslím, že človek nepozná úplne tú-ktorú vedu, keď
nepozná jej históriu. Ale toto štúdium treba chápať ako celkom oddelené od
vlastného dogmatického štúdia vedy, bez ktorého by sa nedala pochopiť ani táto
história. Teda veľmi starostlivo budeme prizerať na skutočné dejiny tých
základných vied, ktoré budú predmetom našich úvah; lenže to bude iba v
poslednej časti tohto kurzu, v časti týkajúcej sa štúdia spoločenských javov
pri výklade o všeobecnom vývine ľudstva, ktorého najdôležitejšiu, aj keď
doteraz najzanedbanejšiu časť tvoria práve dejiny vied. Pri skúmaní každej vedy
budú mať príslušné historické úvahy úplne zvláštny charakter, aby nerušili
vlastnú povahu našej hlavnej práce.
Tie úvahy, ktoré sa budú musieť, ako to uvidíme,
neskoršie osobitne rozvinúť, majú pomôcť presnejšie vymedziť skutočného ducha
tohto kurzu tým, že ho ukážu z nového hľadiska. V súvislosti s naším aktuálnym
problémom však z nich vyplýva predovšetkým presné vymedzenie podmienok, ktoré
si musíme určiť a od ktorých právom môžeme očakávať, že sa pri budovaní
encyklopedickej stupnice rozličných základných vied splnia.
Naozaj vidíme, že táto klasifikácia, nech by bola v
našich predstavách akokoľvek dokonalá, nikdy nebude absolútne zhodná s
historickou náväznosťou vied. Nech robíme čokoľvek, nikdy sa úplne nevyhneme
tomu, aby sme najprv neuviedli takú vedu, ktorá bude v mnohých viac-menej
dôležitých prípadoch nútená preberať poznatky od vedy, umiestenej na neskoršom
stupni.
s. 72
Musíme dbať jedine na to, aby sa tento nedostatok
netýkal charakteristických pojmov ani jednej vedy, lebo potom by bola
klasifikácia úplne chybná.
Tak napríklad zdá sa mi nepopierate Iným, že vo
všeobecnej sústave vied má byť astronómia umiestená pred fyzikou v pravom
zmysle slova, hoci jej viaceré odvetvia, najmä optika, sú pre kompletný výklad
astronómie nevyhnutné.
Takéto sekundárne nedostatky, ktorým sa nedá striktne
vyhnúť, nemôžu podkopať klasifikáciu, ktorá by ináč náležité spínala všetky
hlavné podmienky. Sú dôsledkom určitých nevyhnutne umelých momentov v našom
delení duševnej práce.
Jednako len, hoci podľa predchádzajúcich výkladov
nemôžeme historické usporiadanie pokladať za základ nášho triedenia, nesmiem
tu zabudnúť vopred upozorniť na istú základnú vlastnosť proponovanej
encyklopedickej stupnice, totiž že sa vo všeobecnosti zhoduje s dejinami vied,
takže napriek tomu, že vývin rozličných vied prebiehal nesporne vždy súčasne,
tie vedy, ktoré budú v stupnici zaberať skoršie miesto, aj v skutočnosti sú
staršie a vyvinutejšie ako tie, čo nasledujú v poradí za nimi. Nevyhnutne to
musí tak byť, ak za princíp klasifikácie naozaj berieme, ako sme vyhlásili,
prirodzenú logickú súvislosť rozličných vied, spočívajúcu v tom, že východisko
druhu musí byť nevyhnutne aj východiskom indivídua.
Aby som konečne čo najpresnejšie naznačil celú obťažnosť
encyklopedického problému, ktorý máme vyriešiť, zdá sa mi, že bude osožné
rozvinúť veľmi jednoduchú matematickú úvahu, ktorá zhrnie myšlienky, ktoré som
dosial podal v tejto prednáške. Hľa, v čom spočíva:
Chceme zatriediť základné vedy. Ak sa na vec pozrieme
bližšie, zistíme, že treba rozoznávať aspoň šesť takýchto vied. Väčšina učencov
by pravdepodobne pripustila aj väčší počet. Vychádzajúc z tohto predpokladu,
vieme, že šesť predmetov dáva 720 rozličných variácií. Mohlo by teda jestvovať
720 rozličných klasifikácií základných vied, z ktorých si treba nevyhnutne
vybrať jedinú, najlepšie vyhovujúcu hlavným podmienkam problému. Vidíme, že
napriek veľkému počtu encyklopedických stupňov, ktoré sa doteraz postupne
navrhovali, zatiaľ sa uvažovalo iba o niekoľkých možných variáciách; a jednako
by som bez nadsádzky mohol povedať, že keby sme preskúmali každú z týchto 720
klasifikácii, nebolo by azda ani jednej, v prospech ktorej by sa nedali uviesť
niektoré prijateľné dôvody; veď ak uvažujeme o rozličných doteraz navrhnutých
variáciách, zistíme medzi nimi najkrajnejšie rozdiely: vedy, ktoré niektorí
učenci kladú na čelo encyklopedického systému, odsunujú iní na protiľahlý
koniec a naopak.
s. 73
Teda najmä v tejto voľbe jediného, naozaj zdôvodneného
usporiadania z veľmi veľkého poctu
možných systémov spočíva hlavná obťažnosť problému, ktorý sme si postavili.
Prv než priamo pristúpime k tomuto veľkému problému,
pripomeňme si, že ak máme dostať prirodzenú a pozitívnu klasifikáciu základných
vied, musíme jej princíp hľadať porovnávaním rozličných kategórií javov. A to,
čo chceme určiť, je práve reálna závislosť rozličných vedeckých skúmam. Teda
táto závislosť môže vyplývať iba zo závislosti príslušných javov.
Ak budeme z tohto Hadiska uvažovať o všetkých
pozorovateľných javoch, zistíme, že ich možno zatriediť len do niekoľkých
prirodzených kategórií, tak rozložených, aby sa racionálne skúmanie každej z nich
zakladalo na znalosti hlavných zákonov predchádzajúcej kategórie a slúžilo ako
základ skúmania nasledujúcej kategórie. Toto usporiadanie je určené stupňom
jednoduchosti alebo, čo je to isté, stupňom všeobecnosti javov, z čoho vyplýva
ich postupná závislosť a potom aj väčšia či menšia obťažnosť ich skúmania.
Je naozaj a priori jasné, že najjednoduchšie javy, tie,
čo sú najmenej závislé od ostatných, sú nevyhnutne aj najvšeobecnejšie; lebo
to, čo možno pozorovať v najväčšom počte prípadov, už tým sa stáva nezávislým
od okolností príznačných pre každý zvláštny prípad. Ak chceme prírodnú
filozofiu študovať naozaj metodicky, treba začať skúmaním najvšeobecnejších
čiže najjednoduchších javov a potom pokračovať až po javy najzvláštnejšie alebo
najzložitejšie. Toto usporiadanie podľa všeobecnosti alebo jednoduchosti, ktoré
nevyhnutne určuje racionálnu súvislosť rozličných základných vied na základe
postupnej závislosti ich javov, určuje takto stupeň ich obťažnosti.
Táto pomocná úvaha, ktorú považujem za dôležité tu
uviesť a ktorá sa úplne zhoduje so všetkými predchádzajúcimi úvahami, zároveň
potvrdzuje, že najvšeobecnejšie alebo najjednoduchšie javy, pretože sú človeku
najcudzejšie, môžu sa skúmať v pokojnejšej, racionálnejšej pohode ducha, čo je
vlastne ďalším dôvodom, prečo sa príslušné vedy rýchlejšie vyvíjajú.
Keď som takto vysvetlil základné pravidlo, ktorým sa má
riadiť klasifikácia vied, môžem teraz prejsť k vytvoreniu encyklopedickej stupnice,
podľa ktorej sa má postaviť plán tohto kurzu a ktorú každý ľahko bude môcť
oceniť, opierajúc sa o predošlé úvahy.
Prvé zamyslenie sa nad totalitou prírodných javov nás
privedie na to, že ich treba rozdeliť podľa zásady, ktorú sme práve určili,
najskôr na dve veľké základné triedy, z ktorých prvá zahrňuje všetky javy anorganických
telies a druhá všetky javy organických telies.
s. 74
Tieto posledné sú zrejme komplikovanejšie a
špecifickejšie ako tamtie; závisia od predchádzajúcich, ktoré, naopak, nijako
od nich nezávisia. Z toho vyplýva nevyhnutnosť skúmať fyziologické javy až po
javoch anorganických telies. Nech si už rozdiely týchto dvoch druhov bytia
vysvetľujeme akokoľvek, je isté, že v živých telesách pozorujeme všetky javy,
či už mechanické alebo chemické, s ktorými sa stretávame v neživých telesách,
a okrem toho ešte celkom špeciálny druh javov, javy v pravom zmysle slova
životné, také, ktoré vyplývajú z organizácie.
Nemienime tu zisťovať, či obidve triedy telies majú alebo nemajú tú istú
podstatu, stavať neriešiteľnú otázku, ktorú dnes ľudia ešte príliš často
pretriasajú, čo je zvyšok vplyvu teologických a metafyzických zvykov. Takáto
otázka nepatrí do oblasti pozitívnej filozofie, ktorá sa otvorene priznáva, že
vôbec nepozná vnútornú podstatu akéhokoľvek telesa. Nie je však nijako
nevyhnutné tvrdiť, že neživé a živé telesá majú zásadne odlišnú podstatu, aby
sme prišli na to, že ich treba skúmať osobitne. Je nepochybné, že názory na
všeobecný spôsob nazerania na živé telesá dosial nie sú dosť ustálené. Ale nech
by sme už pod vplyvom neskorších pokrokov prírodnej filozofie zaujali v tomto
ohľade akékoľvek stanovisko, klasifikácia, ktorú budujeme, by tým nemala byť
postihnutá. Skutočne, aj keby sme to, čo terajší stav fyziológie sotva dovoľuje
tušiť, považovali za dokázané, že totiž fyziologické javy sú vždy len púhymi
mechanickými, elektrickými a chemickými javmi, modifikovanými štruktúrou a
zložením organických telies, naše základné delenie by aj vtedy platilo. Lebo
vždy ostáva pravdou, a to i pri tejto hypotéze, že všeobecné javy treba
preskúmať predtým, ako začneme skúmať špeciálne modifikácie, ktoré sa
vytvárajú v istých objektoch vesmíru v dôsledku zvláštneho rozloženia molekúl.
Tak teda klasifikácia, ktorá je dnes u väčšiny mysliacich ľudí založená na
rôznosti zákonov, je taká, že sa môže donekonečna udržať, pretože sa správne
určuje podriadenosť javov i poradie skúmaní, nech už dôjde medzi dvoma triedami
javov k akémukoľvek zblíženiu.
Tu niet miesta na obšírnejšie všeobecné porovnávanie
neživých a živých telies na základe ich rozličných podstatných častí; to bude
zvláštnym predmetom podrobnejšieho skúmania vo fyziologickej časti tohto
kurzu. Nateraz stačí, aby sme ako zásadu uznali logickú nevyhnutnosť odlišovať
vedu, ktorá sa vzťahuje na tie prvé, od vedy, ktorá sa vzťahuje na tie druhé, a pristupovať k štúdiu organickej fyziky až po určení všeobecných zákonov anorganickej fyziky.
Prejdime teraz k vymedzeniu základných čŕt hlavného
pododdelenia, ktoré možno na základe uvedeného pravidla utvoriť z týchto dvoch
veľkých častí prírodnej filozofie.
s. 75
Čo sa týka anorganickej
fyziky, vidíme, ak sa vždy pridržiavame usporiadania podľa všeobecnosti a
závislosti javov, že musí byť rozdelená na dve odlišné časti podlá toho, či sa
zaoberá všeobecnými javmi vesmíru alebo zvlášť tými, ktoré súvisia s pozemskými
telesami. Odtiaľto pochádza názov nebeská fyzika alebo astronómia, či už
geometrická alebo mechanická, a fyzika pozemská. Potreba tohto delenia je
presnou obdobou predošlej.
Keďže astronomické javy sú zo všetkých javov
najvšeobecnejšie, najjednoduchšie a najabstraktnejšie, je zrejmé, že prírodná
filozofia sa musí začínať ich skúmaním, lebo zákony, ktorým podliehajú,
vplývajú na zákony všetkých ostatných javov, od ktorých, naopak, ony samy sú
celkom nezávislé. Vo všetkých javoch pozemskej fyziky pozorujeme predovšetkým
všeobecné účinky všeobecnej príťažlivosti a okrem toho niektoré účinky im
samým vlastné, ktoré modifikujú tie prvé. Z toho vyplýva, že keď analyzujeme
najjednoduchší pozemský jav, zistíme, že je vždy zložitejší ako
najkomplikovanejší nebeský jav, a to nielen vtedy, keď ho berieme ako chemický
jav, ale dokonca aj vtedy, keď ho považujeme za jav čisto mechanický. Takto
napríklad jednoduchý pohyb telesa, i keď ide len o pevné teleso, predstavuje v
skutočnosti, ak chceme prizerať na všetky určujúce okolnosti, komplikovanejší
predmet bádania ako najťažší astronomický problém. Táto úvaha jasne ukazuje,
nakoľko je nevyhnutné presne oddeľovať nebeskú fyziku od pozemskej a pristupovať
k štúdiu druhej až po štúdiu prvej, ktorá je jej racionálnou bázou.
Pozemská fyzika sa tiež delí na dve veľmi odlišné časti
podľa toho, či sa na teleso díva z hľadiska mechanického alebo chemického.
Podľa toho máme vlastnú fyziku a chémiu. Aby bolo možné naozaj metodicky skúmať
prvú, musíme mať zrejme predbežnú znalosť tamtej. Veď všetky chemické javy sú
nevyhnutne zložitejšie ako fyzikálne; závisia od nich, ale nevplývajú na ne.
Každý zaiste vie, že každá chemická reakcia je podrobená predovšetkým vplyvu
tiaže, tepla, elektriny atď. a sama prináša zasa niečo vlastné, čím sa
pôsobnosť predchádzajúcich činiteľov modifikuje. Táto úvaha, ktorá jasne
dokazuje, že chémia môže ísť až po fyzike, predstavuje chémiu zároveň ako
špecifickú vedu, Veď nech by sme prijali akýkoľvek názor, pokiaľ ide o chemické
afinity, a nech by sme v nich videli, ako to aj možno chápať, iba modifikácie
všeobecnej gravitácie, dané tvarom a vzájomnou polohou atómov, ostávalo by nepopierateľným,
Že nevyhnutnosť ustavične prizerať na tieto špeciálne podmienky vôbec by
nedovoľovala považovať chémiu za jednoduchý prívesok fyziky. Boli by sme teda v
každom prípade nútení, aj keby to bolo len pre uľahčenie bádania, zachovať
klasifikáciu a usporiadanie, ktoré, ako sa na to dnes dívame, vyplývajú z
rôznorodosti javov.
s. 76
Také je teda racionálne rozdelenie hlavných odvetví
všeobecnej vedy o neživých telesách. Analogické delenie sa zavádza vo
všeobecnej vede o telesách ústrojných.
Všetky živé bytosti predstavujú dve podstatne odlišné
kategórie javov: javy vzťahujúce sa na indivíduum a javy týkajúce sa druhu,
najmä keď má schopnosti pre spoločenské spolunažívanie. Toto delenie má základný
význam, najmä pokiaľ ide o človeka. Uvedená druhá kategória javov je zrejme
zložitejšia a špecifickejšia ako prvá; závisí od nej, ale nevplýva na ňu. Takto
máme dva hlavné oddiely organickej
fyziky: fyziológiu vo vlastnom zmysle slova a sociálnu fyziku, ktorá sa
zakladá na prvej.
Vo všetkých sociálnych javoch pozorujeme predovšetkým
vplyv fyziologických zákonov, ktorým podlieha indivíduum, a okrem toho čosi
zvláštne, čo modifikuje ich účinky a čo vyplýva zo vzájomného pôsobenia
jednotlivcov, z pôsobenia každej generácie na nasledujúcu, ktoré je v ľudskom
rode zvlášť silné. Je teda jasné, že pri dôkladnejšom skúmaní spoločenských
javov treba vychádzať predovšetkým z hlbokej znalosti zákonov vzťahujúcich sa
na individuálny život. Táto nevyhnutná subordinácia medzi obidvoma skúmaniami
však na druhej strane vôbec neznamená, že by bolo treba v sociálnej fyzike
vidieť jednoduchý prívesok fyziológie, ako to boli náchylní veriť niektorí
vynikajúci fyziológovia. Aj keď sú tieto javy dozaista homogénne, predsa nie sú
identické, a rozlišovanie oboch uvedených vied má naozaj zásadný význam. Bolo
by predsa nemožné považovať súborné skúmanie druhu za púhu dedukciu zo skúmania
indivídua, pretože spoločenské podmienky, ktoré modifikujú činnosť
fyziologických zákonov, musia byť nesporne predmetom principiálneho
charakteru. Sociálna fyzika sa má teda opierať o celok špecifických priamych
pozorovaní, berúc pritom vždy do ohľadu svoj úzky vzťah k fyziológii.
Mohli by sme ľahko viesť dokonalú paralelu medzi delením
organickej fyziky a uvedeným delením neorganickej fyziky, využívajúc bežné
rozlišovanie samotnej fyziológie na rastlinnú a živočíšnu. Bolo by zaiste ľahké
podriadiť tieto pododdelenia princípu klasifikácie, ktorého sme sa doteraz
pridržiavali, pretože javy živočíšneho života sa zdajú, aspoň vo všeobecnosti,
zložitejšími a špecifickejšími ako javy života rastlinného. Ale úsilie o túto
paralelu by bolo čímsi detinským, keby viedlo k neuznaniu alebo nadsadeniu
skutočných analógií a umelých rozdielov v javoch, je teda isté, že rozlišovanie
medzi rastlinnou fyziológiou a živočíšnou fyziológiou, ktoré má veľký význam v
tom, čo som nazval konkrétnou fyzikou, nemá
takmer nijaký význam v abstraktnej
fyzike, o ktorú tu práve ide.
s. 77
Znalosť všeobecných zákonov života, ktorá má byť podľa
nás ozajstným predmetom fyziológie, vyžaduje si súbežné skúmanie celej
organickej oblasti bez rozdielu, či ide o rastliny alebo zvieratá, bez rozdielu,
ktorý sa napokon zo dňa na deň tým viac zmenšuje, čim hlbšie sa študujú javy.
Budeme teda trvať na tom, aby sa v organickej fyzike
ostalo iba pri jednom delení, hoci sme v neorganickej fyzike považovali za
potrebné zaviesť dvojaké delenie.
Výsledkom tejto diskusie je teda zistenie, že pozitívna
filozofia sa delí na päť základných vied, ktorých postupnosť je určená
nevyhnutnou a konštantnou subordináciou, ktorá sa neopiera o nejakú hypotetickú
mienku, ale o jednoduché, dôkladne premyslené porovnanie príslušných javov. Sú
to: astronómia, fyzika, chémia, fyziológia a napokon sociálna fyzika. Prvá sa
zapodieva najvšeobecnejšími, najjednoduchšími, najabstraktnejšími a človeku
najvzdialenejšími javmi; tie vplývajú na všetky ostatné bez toho, že by boli
pritom nimi ovplyvnené. Javy, ktoré skúma posledná z týchto vied, sú, naopak,
naj špecifickejšie, najzložitejšie, najkonkrétnejšie a pre človeka
bezprostredne najzaujímavejšie; závisia viac-menej od všetkých
predchádzajúcich, nemajú však na ne nijaký vplyv. Medzi týmito dvoma
krajnosťami postupne vzrastá špeciálnosť, zložitosť a zvláštnosť javov tak
isto, ako rastie ich závislosť. Taký je všeobecný vnútorný vzťah medzi
rozličnými základnými vedami, ktorý sme nútení zaviesť nie na základe planého,
ľubovoľného rozlišovania, ale správneho filozofického pozorovania. Taký bude aj
plán tohto kurzu.
Tu som mohol iba načrtnúť hlavné úvahy, na ktorých sa
zakladá táto klasifikácia. Aby sme ju úplne pochopili, bolo by treba pozrieť sa
teraz na ňu jednak zo všeobecného hľadiska a potom ju preskúmať aj vzhľadom na
každú základnú vedu osobitne. A toto urobíme starostlivo, ked1
začneme so špeciálnym štúdiom každej časti tohto kurzu. Takéto postupné
budovanie encyklopedickej stupnice, vychádzajúce zo skúmania každej z týchto
piatich hlavných vied, ju ďalej spresní a zvlášť jasne ukáže jej
opodstatnenosť. Tieto prednosti budú tým zrejmejšie, čím lepšie uvidíme, že
vnútorné delenie každej vedy sa riadi, prirodzene, rovnakým princípom, takže
budeme mať pred sebou celý systém ľudských vedomostí, rozložený až do jeho
druhotných detailov podľa jedinej dôsledne uplatňovanej idey o rozlične veľkom
stupni abstraktnosti príslušných koncepcií. No i keď odhliadneme od toho, že by
nás práce tohto druhu teraz až príliš ďaleko odvádzali, zaiste by boli
nemiestne v tejto prednáške, v ktorej sa má uvažovať o našom rozume z
najvšeobecnejšieho hľadiska pozitívnej filozofie.
Aby sme však podľa možnosti už v tejto chvíli predsa len
čo najúplnejšie zhodnotili dôležitosť tejto základnej stupnice, ktorú budem
používať v priebehu celého tohto kurzu, musím tu napochytre upozorniť na jej
najzákladnejšie všeobecné vlastnosti.
s. 78
Ako veľmi dôležitý argument v prospech tejto
klasifikácie treba najprv uviesť, že sa v podstate zhoduje s akýmsi spontánnym
usporiadaním, ktoré so samozrejmosťou rešpektujú vedci, čo sa venujú štúdiu
rozličných odvetví prírodnej filozofie.
Zostavovatelia encyklopedických stupníc obyčajne veľmi
zanedbávajú podmienku považovať tie vedy, ktoré sa v reálnom vývine ľudského
ducha bez vedomého úmyslu pestovali oddelene, za rozdielne a zaviesť medzi nimi
subordináciu podľa pozitívnych vzťahov, ktoré sa objavujú v ich bežnom živote.
Takáto zhoda je však jednako asi najistejším ukazovateľom dobrej klasifikácie,
lebo triedenia, ktoré sa do systému vied zaviedli spontánne, mohli sa objaviť
len ako dôsledok dlho pociťovaných opravdivých potrieb ľudského rozumu, bez
čoho by bol uviazol v chybnej všeobecnosti.
Ale hoci navrhnutá klasifikácia úplne spína túto
podmienku, čo by bolo zbytočné dokazovať, predsa by sa nemalo toho uzatvárať,
že by zvyklosti, ktoré sú dnes v dôsledku skúseností medzi vedcami všeobecne
rozšírené, robili našu encyklopedickú prácu neužitočnou. Tieto skúsenosti iba
ukazujú základnú rôznosť medzi racionálnym chápaním a čisto empirickým
triedením. Napokon tento prístup umožňuje našu klasifikáciu správne pochopiť, a
najmä so všetkou potrebnou precíznosťou ju realizovať, ako aj náležíte oceniť
jej význam; aby sme sa o tom presvedčili, stačí pouvažovať o vážnych
priestupkoch voči tomuto encyklopedickému zákonu, ku ktorým dochádza na veľkú
škodu ľudského ducha.
Druhou, veľmi dôležitou črtou našej klasifikácie je jej
dôsledná zhoda so skutočným procesom vývinu prírodnej filozofie. To potvrdzujú
všetky poznatky z dejín vied, najmä za posledné dve storočia, v ktorých pomerne
presne môžeme sledovať ich vývin.
Je pochopiteľné, že racionálne skúmanie každej základnej
vedy, vyžadujúce si predbežne sa zapodievať všetkými vedami, ktoré jej v našej
encyklopedickej stupnici predchádzajú, mohlo urobiť reálne pokroky a nadobudnúť
svoj skutočný charakter až vtedy, keď predchádzajúce vedy, vzťahujúce sa na
javy všeobecnejšie, abstraktnejšie, menej zložité a nezávislé od druhých,
dostatočne pokročili vo svojom vývine. Teda, aj keď súčasne, takto musel
prebiehať pokrok.
Táto okolnosť sa mi zdá takou dôležitou, že bez
prizerania na ňu podľa mňa vôbec nie je možné naozaj pochopiť dejiny ľudského
ducha. Všeobecný zákon, ktorý vládne celým týmto dejinám a ktorý som vyložil v
predchádzajúcej prednáške, nemožno náležité pochopiť, ak ho nedáme do
súvislosti s encyklopedickou formulou, ktorú sme práve vypracovali.
s. 79
Podľa usporiadania, stanoveného touto formulou, boli jednotlivé
teórie postupne najprv v teologickom štádiu, a potom prešli do metafyzického a
napokon do pozitívneho štádia. Ak nebudeme pri používaní uvedeného zákona
rešpektovať tento nevyhnutný postup, narazíme často na ťažkosti, ktoré sa budú
zdať ne prekonáte iné, lebo je jasné, že teologické alebo metafyzické štádium
určitých základných teórií muselo, byť časové zhodné - a niekedy aj skutočne
bolo také - s pozitívnym štádiom tých
vied, ktoré sú v našom encyklopedickom systéme zaradené pred nimi, čo vrhá na
opodstatnenosť všeobecného zákona akýsi tieň, ktorý možno odstrániť iba uvedenou
klasifikáciou.
Po tretie, táto klasifikácia má veľmi významnú
vlastnosť, presne určuje relatívnu závažnosť rozličných vied, spočívajúcu najmä
na stupni presnosti našich poznatkov a ich viac či menej úplnej koordinácii.
Naozaj ľahko možno zistiť, že čím sú javy všeobecnejšie,
jednoduchšie a abstraktnejšie, čím menej od seba závisia, tým presnejšie môžu
byť poznatky o nich, tým úplnejšia ich koordinácia. Skúmanie organických javov
musí byť teda neurčitejšie a nesústavnejšie ako skúmanie javov neorganických
telies. Preto tiež v neorganickej fyzike nebeské javy v dôsledku svojej veľkej
všeobecnosti a nezávislosti od všetkých ostatných javov viedli k veľmi presnej
a omnoho ucelenejšej vede, ako je veda o pozemských javoch.
Toto zistenie, ktoré je pri pozornom skúmaní vied také
nápadné a ktoré často vyvolalo chimerické nádeje alebo nesprávne prirovnania,
vysvetľuje sa teda úplne encyklopedickým usporiadaním, ktoré som vybudoval.
Prirodzene, celú jeho šírku budem môcť ukázať až v nasledujúcej prednáške, kde
poukážem na to, že možnosť aplikovať matematickú analýzu pri štúdiu rozličných
javov, čím toto štúdium dostáva najvyšší možný stupeň presnosti a koordinácie,
je presne určená miestom, ktoré majú tieto javy v mojom encyklopedickom
usporiadaní.
Nemôžem prejsť k ďalšej úvahe a nevarovať v tejto
súvislosti čitateľa pred veľmi vážnym, síce hrubým, ale ešte neobyčajne
rozšíreným omylom. Spočíva v tom, že sa stupeň presnosti rozličných našich
poznatkov pletie so stupňom ich pravdivosti, z čoho vyplynul veľmi nebezpečný
predsudok, že nakoľko prvý zrejme nie je pre všetky rovnaký, musí byť taký aj
druhý. Často sa tiež hovorí, aj keď menej ako kedysi, o nerovnakej pravdivosti
rozličných vied, čím sa priamo odstrašuje od pestovania najťažších vied.
jednako je však jasné, že presnosť a pravdivosť sú dve navzájom veľmi odlišné
vlastnosti. Celkom nezmyselná veta môže byť neobyčajne presná, napríklad keď sa
povie, že súčet uhlov trojuholníka sa rovná trom pravým uhlom. A veľmi pravdivá
veta môže obsahovať veľmi málo presnosti, napríklad keď sa tvrdí, že každý
človek zomrie.
s. 80
Ak rozličné vedy, ako sme práve vysvetlili, nie sú
nevyhnutne rovnako presné, s ich pravdivosťou to vôbec nie je tak. Každá môže
poskytovať výsledky práve také pravdivé, ako sú výsledky hociktorej inej, ak
len sú jej závery natoľko presné, ako to dovoľujú príslušné javy; to je
podmienka, ktorá nemusí byť vždy veľmi ľahko splniteľná. V ktorejkoľvek vede
všetko, čo je len dohadom, je iba viac-menej pravdepodobné a nemôže tvoriť jej
podstatnú oblasť všetko, čo je pozitívne, t. j. čo sa zakladá na nesporne
zistených faktoch, je pravdivé; v tomto ohľade tu niet rozdielu.
Napokon najzaujímavejšou vlastnosťou našej
encyklopedickej formuly pre jej dôležitosť a množstvo bezprostredných
aplikácií, ktoré z nej možno vyvodiť, je, že priamo určuje naozaj všeobecnú
sústavu vedeckej a úplne racionálnej výchovy. To vyplýva priamo zo samej
formuly.
Každému je známe, že prv než sa dáme do metodického
štúdia niektorej zo základných vied, musíme sa na to nevyhnutne pripraviť skúmaním
tých vied, ktoré sa vzťahujú na predchádzajúce javy v našej encyklopedickej
stupnici, pretože vždy majú rozhodujúci vplyv na vedy, ktorých zákony sa
podujímame poznávať. Táto téza je taká samozrejmá, že sa nemusím dlhšie
zdržiavať pri princípe, ktorý sa ostatne neskoršie nevyhnutne bude opakovať pri
každej základnej vede. Podotýkam iba, že tento princíp treba aplikovať nielen
na všeobecnú výchovu, ale aj na špeciálnu výchovu vedcov.
Podľa toho fyzici, ktorí aspoň zo všeobecného hľadiska
neštudovali najprv astronómiu, chemici, ktorí predtým, než sa začali zaoberať
svojou vlastnou vedou, neštudovali najskôr astronómiu a potom fyziku, fyziológovia,
ktorí sa nepripravili na svoje špeciálne práce úvodným štúdiom astronómie,
fyziky a chémie, nesplnili jednu zo základných podmienok svojho rozumového
vývoja. Ešte zrejmejšie je to u učencov, ktorí sa chcú venovať pozitívnemu
štúdiu sociálnych javov bez toho, že by boli získali najprv všeobecné znalosti
z astronómie, fyziky, chémie a fyziológie.
Keďže sa tieto podmienky za našich čias veľmi zriedka
spĺňajú a keďže sa nezriadila nijaká regulárna inštitúcia, ktorá by ich
umožňovala splniť, môžeme povedať, že racionálna výchova vedcov ešte nejestvuje.
Táto úvaha je pódia rana natoľko dôležitá, že sa nebojím na vrub tomuto
nedostatku našej terajšej výchovy pripisovať ten krajne nedokonalý stav, v
ktorom sa dosiaľ nachádzajú najobťažnejšie vedy, stav, ktorý naozaj ani zďaleka
nezodpovedá tomu, čo by si vyžadovala zložitejšia povaha týchto javov.
Vzhľadom na všeobecnú výchovu je táto podmienka ešte
oveľa naliehavejšia. Považujem ju za natoľko nevyhnutnú, že podľa mňa vyučovanie
vied nebude schopné realizovať najpodstatnejšie všeobecné výsledky, ktoré majú
viesť v spoločnosti k obnove intelektuálnej sústavy, ak sa jednotlivé základné
odvetvia prírodnej filozofie nebudú študovať v náležitom poradí.
s. 81
Nezabúdajme, že takmer vo všetkých mysliach, aj v tých
najbystrejších, myšlienky sa obyčajne ukladajú v tom poradí, v akom dochádzalo
k ich osvojovaniu. Preto najčastejším nevyliečiteľným zlom je to, že sme
nezačali od začiatku. V každom storočí je iba zopár takých mysliteľov ako
Bacon, Descarles a Leibniz, ktorí sú schopní vo svojom mužnom veku všetko
doterajšie naozaj zotrieť a od základov znovu vybudovať úplný systém vlastných
ideí.
Dôležitosť nášho encyklopedického zákona ako základu
vedeckej výchovy možno náležité oceniť iba vtedy, ak o ňom uvažujeme aj z hľadiska
metódy a nielen z hľadiska teórie, ako sme to robili dosiaľ.
Z tohto nového hľadiska nevyhnutným výsledkom správnej
realizácie všeobecného plánu štúdií, ktorý sme sformulovali, musí byť pre nás
možnosť dokonale sa oboznámiť s pozitívnou metódou, čo by nijakým iným spôsobom
nebolo možné.
Z toho, že prírodné javy boli roztriedené takým
spôsobom, že tie, čo sú skutočne rovnorodé, vždy sú zahrnuté v jednej vede,
zalial čo javy obsiahnuté v rozličných vedách sú v skutočnosti rôznorodé, musí
nevyhnutne vyplývať, že všeobecná pozitívna metóda sa bude v oblasti jednej a
tej istej základnej vedy modifikovať stále rovnako, ale bude ustavične
podliehať rozličným, a to čím ďalej tým zložitejším modifikáciám pri prechode
od jednej vedy k druhej. Takto teda budenie mať istotu, že ju budeme skúmať vo
všetkých možných reálnych variantoch, čo by nebolo možné, keby sme boli prijali
takú encyklopedickú formulu, ktorá nespĺňa už uvedené hlavné podmienky.
Táto nová úvaha má naozaj základný význam; lebo ak sme
vo všeobecnosti v predošlej prednáške videli, že pozitívnu metódu nemožno
poznať, keď ju chceme študovať, bez prihliadnutia na jej aplikáciu, dnes musíme
k tomu dodať, že si o nej nemožno utvoriť správnu a presnú mienku ináč, len keď
budeme postupne, v náležitom poradí študovať jej aplikácie na všetky rozličné
hlavné triedy prírodných javov. Jedna veda by tento cieľ nijako nemohla
dosiahnuť, aj keby sme si ju vybrali čo možno najrozvážnejšie. Lebo hoci metóda
je v podstate vo všetkých vedách rovnaká, každá veda rozvíja špeciálne také
alebo onaké charakteristické postupy, ktorých vplyv je v ostatných vedách tak
málo výrazný, že by ostal takmer nespozorovaný. Tak napríklad v určitých
odvetviach filozofie je hlavným prostriedkom bádania pozorovanie v presnom
zmysle slova; u iných je zase skúsenosť alebo ten či onen druh skúsenosti hlavným
prostriedkom skúmania.
s. 82
Tak isto napríklad niektoré hlavné pravidlo, ktoré je
podstatnou časťou metódy, vzniklo pôvodne v jednej vede; a hoci ho neskoršie
preniesli do inej vedy, predsa ho musíme, ak ho chceme dobre poznať, študovať
pri jeho vzniku: tak je to napríklad s teóriou klasifikácie.
Ak sa obmedzíme na štúdium jednej jedinej vedy. musíme
si bezpochyby vybrať tú najdokonalejšiu, aby sme čo najhlbšie pochopili pozitívnu
metódu. Pretože najdokonalejšia veda by bola súčasne najjednoduchšia, dosiahli
by sme iba veľmi neúplnú znalosť metódy, keby sme si neuvedomili, ako podstatne
by sa musela modifikovať, aby ju bolo možné použiť pre najzložitejšie javy.
Každá základná veda má teda v tomto ohľade určité, pre ňu špecifické prednosti.
To jasne dokazuje nevyhnutnosť skúmať ich všetky, pretože ináč by sa utvorili
iba príliš úzke koncepcie a nedostatočné návyky. Nakoľko sa k tejto úvahe v
ďalšej časti často budenie vracať, netreba ju teraz ďalej rozvíjať.
No jednako tu musím v súvislosti s metódou (aby sme si ju
totiž správne osvojili) osobitne zdôrazniť nielen nevyhnutnosť filozoficky študovať
všetky základné vedy, ale študovať ich aj podľa encyklopedického usporiadania,
vytvoreného v tejto prednáške. Čo rozumné môže vykonať duch, ktorý sa hneď od
začiatku zapodieva štúdiom najzložitejších javov bez toho, že by sa najprv
skúmaním najjednoduchších javov oboznámil s tým, čo je zákon, čo znamená pozorovanie.
Čo je pozitívny pojem a čo je dôsledok? Ešte aj dnes zvyčajne takto
postupujú naši mladí fyziológovia, ktorí začínajú živé bytosti študovať hneď,
pripravení najčastejšie ten predbežným vzdelaním, ktoré sa obmedzuje len na
štúdium jedného alebo dvoch mŕtvych jazykov, a okrem toho majú iba veľmi
povrchnú znalosť fyziky a chémie, znalosť z hľadiska metódy takmer nijakú,
pretože ju obyčajne nenadobudli racionálnym spôsobom a nevychádza zo
skutočného východiska prírodnej filozofie. Je pochopiteľné, že reforma takéhoto
mylného plánu štúdií je veľmi dôležitá. Pokiaľ ide o sociálne javy, ktoré sú
ešte zložitejšie, je to podobné. Možno vari urobiť veľký krok k tomu, aby sa
novodobé spoločnosti vrátili do naozaj normálneho stavu, bez toho, že by sa
vôbec spoznala logická nevyhnutnosť začať so štúdiom týchto javov až vtedy, keď
rozumový orgán postupne vycvičíme hlbokým filozofickým rozborom všetkých
predchádzajúcich javov? Môžeme celkom bezpečne vyhlásiť, že práve v tomto
spočívajú hlavné ťažkosti. Veď dnes je len málo schopných ľudí, ktorí by neboli
presvedčení, že sociálne javy treba skúmať pozitívnou metódou. Keďže tí, čo sa
zaoberajú týmto skúmaním, nevedia a nemôžu presne vedieť, v čom spočíva táto
metóda, pretože ju nepreskúmali v jej predošlých aplikáciách, táto zásada pri
prestavbe sociálnych teórií, ktoré sa ešte nevymanili z teologického, prípadne
z metafyzického štádia, doteraz nemohla priniesť nijaké ovocie napriek snahám
domnelých reformátorov-pozitivistov.
s. 83
Túto úvahu neskoršie špeciálne rozvedieme; tu sa musím
obmedziť len na to. že ju naznačím, aby som tak umožnil pochopiť celý dosah
mojej encyklopedickej koncepcie, ktorú som vyložil v tejto prednáške.
Takéto sú teda tie štyri hlavné hľadiská, ktorých som sa
musel pridŕžať, aby som objasnil zásadný význam racionálnej a pozitívnej klasifikácie
základných vied, ktorú som uviedol.
Aby som doplnil všeobecný výklad plánu tohto kurzu,
ostáva mi ešte pouvažovať o veľkej medzere, o ktorej som vo svojej
encyklopedickej formule úmyselne nehovoril a ktorú si čitateľ už bezpochyby
všimol. V našej sústave vied som totiž vôbec nevyznačil postavenie matematiky.
Pohnútkou tohto vedomého opomenutia bola dôležitosť
tejto veľmi rozsiahlej a fundamentálnej vedy. Veď celá budúca prednáška bude
venovaná presnému vyznačeniu jej pravého všeobecného charakteru i presnému
vymedzeniu jej encyklopedického zaradenia. Aby však ten veľký obraz, ktorý som
sa usiloval načrtnúť v tejto prednáške, neostal z toho dôležitého hľadiska
neúplný, musím tu vopred stručne naznačiť všeobecné výsledky rozboru, ktorý
urobíme v budúcej prednáške.
V terajšom stave rozvoja našich pozitívnych poznatkov
sa, myslím, patrí pokladať matematiku ani nie tak za podstatnú časť vlastnej
prírodnej filozofie ako skôr - začínajúc Descartovým a Newtonovým obdobím - za
ozajstný základ celej tejto filozofie, hoci je, aby sme boli presní, zároveň
jedným í druhým. Matematika nie je dnes natoľko významná tým, že poskytuje
veľmi dôležité a veľmi vzácne poznatky, z ktorých sa sama skladá, ako skôr tým,
že je najmocnejším tvorivým nástrojom, ktorý má ľudský rozum k dispozícii pri
hľadaní zákonov prírodných javov.
Ak chceme z tohto stanoviska podať celkom jasnú a
dokonale presná koncepciu, zbadáme, že matematiku treba rozdeliť na dve veľké
vedy, ktorých povaha je zásadne odlišná: na abstraktnú matematiku čiže kalkul,
v najširšom význame slova, a na konkrétnu matematiku, ktorá sa skladá na jednej
strane zo všeobecnej geometrie, na druhej strane z racionálnej mechaniky.
Konkrétna časť nevyhnutne spočíva na abstraktnej časti a súčasne sama tvorí
prianiu základňu celej prírodnej filozofie, ak všetky javy vesmíru - pokiaľ je to
možné - pokladáme za geometrické alebo za mechanické.
Jedine abstraktná časť je čisto inštrumentálna, pričom
nie je ničím iným ako nesmiernym obdivuhodným rozšírením prirodzenej logiky na
určité druhy dedukcií. Geometriu a mechaniku, naopak, treba považovať za
ozajstné prírodné vedy, spočívajúce tak ako všetky ostatné na pozorovaní, i
keď v dôsledku krajnej jednoduchostí nimi vyvolávaných javov ich možno oveľa
dokonalejšie systematizovať, čo neraz viedlo k popretiu experimentálneho
charakteru ich základných princípov.
s. 84
Tieto dve fyzikálne vedy majú, pravda, tú zvláštnosť,
že pri terajšom stave ľudského umu sa používajú a budú vždy viac používať skôr
ako metódy než ako ozajstná teória.
Napokon je zrejmé, že keď takto staviame matematiku na
čelo pozitívnej filozofie, tým iba ďalej rozširujeme ten istý princíp klasifikácie,
vychádzajúci z postupnej závislosti vied ako dôsledku stupňa abstraktnosti
príslušných im javov, z ktorého vyplynula encyklopedická stupnica, postavená v
tejto prednáške. Teraz iba znovu nastolujeme prvotný cieľ tejto stupnice,
ktorého vlastná dôležitosť by si vyžadovala špeciálne, širšie preskúmanie.
Vidíme teda, že geometrické a mechanické javy sú zo všetkých najvšeobecnejšie,
najjednoduchšie, najabstraktnejšie, najnezjednodušiteľnejšie a najnezávislejšie
od všetkých ostatných, pre ktoré sú, naopak, základňou. Vidíme tiež, že ich
štúdium je nevyhnutným úvodom k skúmaniu všetkých ostatných tried javov.
Matematika má teda tvoriť skutočné východisko celej vedeckej rozumovej výchovy,
či už všeobecnej alebo špeciálnej, čím sa vysvetľuje všeobecný zvyk, ktorý sa
už empirickým spôsobom v tomto smere dávno zaviedol, aj keď pôvodne bol
zdôvodnený iba tým, že matematika je relatívne najstaršia veda. Musím sa tu
obmedziť na zbežnú zmienku o tých rozličných úvahách, ktoré budú osobitným
predmetom nasledujúcej prednášky.
V tejto prednáške sme teda presne, a nie na základe
ľubovoľných prázdnych špekulácií, určili racionálny plán, ktorý pokladáme za
predmet najvlastnejšieho filozofického záujmu a ktorý nás má pri štúdiu
pozitívnej filozofie stále viesť. Jeho konečným výsledkom je: matematika,
astronómia, fyzika, chémia, fyziológia a sociálna fyzika; taká je encyklopedická
formula, ktorá z veľmi veľkého počtu klasifikácií, ktoré možno vytvoriť pre
týchto šesť základných vied, jedine je logicky primeraná prirodzenej a nemennej
hierarchii javov. Nemusím znovu pripomínať význam tohto výsledku, ktorý by si
mal čitateľ dobre osvojiť, aby ho mohol v priebehu tohto kurzu ustavične
používať.
Najzákladnejší význam tejto prednášky, keď ho chceme čo
najjednoduchšie vyjadriť, spočíva v tom, že obsahuje vysvetlenie a zdôvodnenie
veľkej prehľadnej tabuľky, priloženej na začiatku tohto diela, pri vytvorení
ktorej som sa usiloval, pokiaľ ide o vnútorné rozdelenie každej základnej
vedy, čo najprísnejšie sa pridŕžať toho istého princípu klasifikácie, z ktorého
nám vyplynula hlavná stupnica vied.