AUGUSTE  COMTE

 

 

 

KURZ   POZITÍVNEJ   FILOZOFIE

 

 

 

 

Antológia z diel filozofov

Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo

Hrušovský, I. a kolektív

Bratislava

Vydavateľstvo politickej literatúry

1967

 

s. 39

 

PRVÁ PREDNÁŠKA

 

Výklad o účele tohto kurzu čiže všeobecné úvahy o podstate a dôležitosti pozitívnej filozofie

 

Predmetom tejto prvej prednášky je presne vymedziť účel nášho kurzu, t. j. presne vymedziť ducha, v ktorom  odvetvia prírodnej filozofie.

Pravda, podstatu tohto kurzu bude možné celkom zhodnotiť, a teda si o ňom utvoriť konečný názor iba potom, keď postupne objasníme jeho jednotlivé časti. To sú už zvyčajné ťažkosti s definíciami vzťahujúcimi sa na veľmi obsiahle myšlienkové systémy, ak predchádzajú ich výkladu. Všeobecnosti však možno chápať z dvoch hľadísk: buď ako projekt nejakého učenia, ktoré má vzniknúť, alebo ako zhrnutie už jestvujúceho učenia. Hoci plnú hodnotu získavajú iba z tohto druhého hľadiska, predsa len sú mimoriadne dôležité aj z prvého, lebo od počiatku charakterizujú predmet zamýšľaných úvah. Všeobecný opis oblasti nášho bádania, podaný s maximálnou presnosťou, je pre nášho ducha prepotrebným úvodom do skúmania, ktoré je také rozsiahle a doteraz také neúplné ako to, ktoré práve začíname. Teda aby som vyhovel tejto logickej nevyhnutnosti, myslím, že vás už teraz musím oboznámiť s mnohými základnými úvahami, ktoré viedli k zrodu tohto diela a ktoré neskoršie špeciálne rozvinieme v takom rozsahu, aký si vyžaduje veľký význam každej z nich.

Aby sme si náležité vysvetlili skutočnú podstatu a vlastnú povahu pozitívnej filozofie, je nevyhnutné si najprv všeobecne všimnúť postupný vývin ľudského ducha, ako sa nám javí vcelku, lebo akúkoľvek koncepciu možno dobre poznať iba na základe jej histórie.

Myslím, že pri skúmaní celkového vývinu ľudského rozumu v rozličných sférach jeho činnosti, od jeho prvopočiatočného rozmachu až po naše dni, objavil som veľký základný zákon, ktorému s nemenlivou nevyhnutnosťou podlieha a ktorý sa podľa môjho náhľadu môže spoľahlivo oprieť buď o rozumové dôkazy, čerpané zo znalosti nášho uspôsobenia alebo o historické doklady, vyplývajúce z pozorného skúmania minulosti.

 

s. 40

 

Tento zákon spočíva v tom, že každý z našich základných pojmov, každé odvetvie nášho poznania prechádza postupne tromi rozličnými teoretic­kými štádiami: štádiom teologickým alebo bájoslovným, štádiom metafyzickým alebo abstraktným, štádiom vedeckým alebo pozitívnym. Inými slovami, ľudský duch pri každom bádaní používa podľa svojej povahy postupne tri metódy filozofovania, ktorých charakter sa podstatne líši, ba v samom základe je protikladný: na začiatku metódu teologickú, potom metafyzickú a napokon metódu pozitívnu. Podľa toho máme potom tri navzájom sa vylučujúce druhy filozofie alebo všeobecné sústavy poj­mov o súhrne javov. Prvá je nevyhnutným východiskom ľudského ro­zumu, tretia je jeho ustáleným a konečným stavom, úlohou druhej je slúžiť iba ako prechod.

V teologickom štádiu ľudský duch, celkom prirodzene zameriavajúc svoje bádanie na vnútornú podstatu bytia, na prvé a posledné príčiny všetkých pôsobení, s ktorými sa stretáva, slovom, na absolútne pozna­nie, predstavuje si, že javy vznikajú priamym a ustavičným pôsobením viac alebo menej početných nadprirodzených činiteľov, ktorých svojvoľné zasahovanie vysvetľuje všetky anomálie vyskytujúce sa vo vesmíre.

V metafyzickom štádiu, ktoré je iba púhou obmenou predošlého, nadprirodzené činitele sa nahrádzajú abstraktnými silami, skutočnými súcnami (personifikovanými abstrakciami}, ktoré sú imanentné rozlič­ným predmetom jestvujúcim na svete a ktoré sa považujú za schopné samy od seba produkovať všetky pozorované javy. Vysvetlenie týchto javov potom spočíva v prisúdení príslušného súcna každému javu.

Napokon v pozitívnom štádiu ľudský duch, uvedomujúc si, že abso­lútne poznatky nemožno nadobudnúť, vzdáva sa hľadania pôvodu a účelu vesmíru, ako aj poznania vnútorných príčin javov, aby sa pomocou veľmi zložitého usudzovania a pozorovania venoval objavovaniu ich skutočných zákonov, t. j. ich stálych vzťahov následnosti a podobnosti. Vysvetľovanie faktov, ktoré sa takto dostáva do svojich skutočných medzí, spočíva po­tom iba v spájaní rozličných jednotlivých javov s niektorými všeobecnými faktami, ktorých počet sa s pokrokom vedy čoraz viac a viac zmenšuje.

Teologický systém dospel k najvyššej dokonalosti, ktorej bol schop­ný, keď rôznorodú aktivitu početných, navzájom nezávislých božstiev, ktoré si ľudia pôvodne predstavovali, nahradil prozreteľnou činnosťou jedinej bytosti. Práve tak aj posledný stupeň metafyzického systému spočíva v tom, že namiesto rozličných jednotlivých súcien prijíma sa jedno veľké všeobecné súcno, príroda, ktorá sa považuje za jediný pra­meň všetkých javov. Podobne i zavŕšenie pozitívneho systému, ku kto­rému ustavične smeruje, i keď je veľmi pravdepodobné, že k nemu nikdy nedospeje, spočíva asi v tom, že rozličné pozorovateľné javy by sa mohli považovať za zvláštne prípady jediného všeobecného faktu, akým je napríklad gravitácia.

 

s. 41

 

Tu niet miesta na to, aby sa tento základný zákon vývinu ľudského ducha osobitne dokazoval a aby sa z neho odvodzovali najzávažnejšie dôsledky. Bezprostredne a s primeranou obšírnosťou  si o ňom  pohovoríme v tej časti kurzu, ktorá sa týka štúdia sociálnych javov. Teraz si ho všímam len preto, aby som v porovnaní s dvoma ostatnými filozofiami, ktoré až do posledných storočí postupne ovládli celý náš intelektuálny systém, presne vymedzil pravú povahu pozitívnej filozofie. Aby sme taký dôležitý  zákon, ktorého aplikácie sa často budú vyskytovať tomto diele, nenechávali úplne bez objasnenia, musím sa obmedziť čo len na zbežné naznačenie najvýznamnejších všeobecných okolností, ktoré môžu dokázať jeho správnosť.

Predovšetkým sa mi zdá, že stačí taký zákon vysloviť, aby všetci, čo hlbšie poznajú všeobecnú históriu vied, okamžite uznali jeho opodstatnenosť. Medzi vedami, ktoré dnes dospeli do pozitívneho štádia, niet skutočne ani jednej, ktorá by sa v minulosti nebola utápala v samých metafyzických abstrakciách a nebola bývala, ak prejdeme do ešte hlbšej minulosti, úplne ovládaná teologickými pojmami. Budeme mať, žiaľbohu, ešte nejednu príležitosť v rozličných častiach tohto diela poznať, že aj v najpokročilejších vedách dosiaľ ešte pretrvávajú niektoré veľmi znateľné stopy týchto dvoch prvotných štádií.

Túto všeobecnú zmenu ľudského ducha možno dnes napokon veľmi ľahko, veľmi jasne, aj keď indirektne, zistiť pozorovaním vývinu indivi­duálneho rozumu. Pretože východisko vo výchove jednotlivca je nevy­hnutne to isté ako vo výchove druhu, rozličné hlavné fázy tamtej výchovy musia predstavovať základné obdobia tejto. Či si teda každý z nás, ak pozoruje svoju vlastnú históriu, nespomína na to, že bol postupne - pokiaľ ide o naše najvyššie pojmy - v detskom veku teológom, v mla­dosti metafyzikom a v mužnom veku fyzikom? Každý, kto stojí na úrovni nášho storočia, toto ľahko pripustí.

Lenže okrem priameho pozorovania, či už komplexného alebo indi­viduálneho, ktoré dokazuje správnosť tohto zákona, musím v tomto sú­hrnnom prehľade uviesť teoretické úvahy, ktoré nám umožnia vycítiť jeho potrebnosť.

Najdôležitejšia z týchto úvah, čerpaná zo samej podstaty predmetu, spočíva v tom, že v každom období je potrebná akási teória, podľa ktorej by sme mohli spájať jednotlivé fakty, no zároveň je zrejmé, že ľudský duch vo svojich počiatkoch nie je schopný tvoriť si teórie na základe pozorovania.

 

s. 42

 

Všetci vynikajúci duchovia od Baconových čias opakujú, že skutočné poznanie je iba to, ktoré sa zakladá na pozorovaných faktoch. Táto zá­kladná zásada je zrejme nesporná, ak ju aplikujeme, ako to vec vyžaduje, na mužný vek nášho rozumu. Ale vzhľadom na spôsob tvorenia našich vedomosti je rovnako isté, že ľudský duch vo svojom prvotnom štádiu nemohol a ani nesmel takto myslieť. Lebo ak na jednej strane každá pozitívna teória sa musí opierať o pozorovanie, na druhej strane je rov­nako jasné, že náš duch, aby sa mohol oddať pozorovaniu, potrebuje určitú teóriu. Keby sme pozorované javy nespájali bezprostredne s ne­jakými princípmi, nielenže by sme tieto izolované pozorovania nevedeli spájať, a potom, pravdaže, ani využívať, ale boli by sme aj úplne neschopní zapamätať si ich; a našim očiam by fakty najčastejšie ostali skryté.

Takto ľudský duch, zovretý vo svojich začiatkoch nevyhnutnosťou pozorovať, aby si vytvoril ozajstné teórie, i nemenej naliehavou nevy­hnutnosťou vytvoriť si určité teórie, aby sa mohol venovať ďalším po­zorovaniam, bol by sa našiel v bludnom kruhu, z ktorého by sa nikdy nebol mohol vymaniť, keby sa mu našťastie nebolo otvorilo prirodzené východisko, a to spontánnym vývinom teologických pojmov, ktorý umož­nil sústrediť jeho úsilia a poskytol materiál pre jeho činnosť. Toto je základný motív - ak pritom nehľadíme na abstraktné sociálne úvahy, ktoré sem tiež patria, ale o ktorých sa tu nemôžem zmieniť - ukazujúci logickú nevyhnutnosť čisto teologického charakteru prvotnej filozofie.

Táto nevyhnutnosť sa stáva ešte citeľnejšou, ak prihliadame na dokonalú zhodu teologickej filozofie s osobitným charakterom bádaní, na ktoré ľudský duch vo svojom detstve tak výlučne sústreďuje všetku svoju činnosť. Je naozaj veľmi pozoruhodné, že práve otázky, ktoré sú našim schopnostiam zásadne najneprístupnejšie, ako vnútorná podstata vecí, pôvod a účel všetkých javov, náš rozum v tomto prvotnom štádiu predovšetkým uprednostňuje, zatiaľ čo problémy, ktoré skutočne možno rozriešiť, považuje takmer za nehodné vážnych úvah. Nie je ťažko po­chopiť, prečo je to tak. Veď iba skúsenosť nám môže poskytnúť meradlo našich síl; a keby človek pôvodne nebol mal o svojich silách prepiatu mienku, nikdy by neboli mohli dosiahnuť rozvoj, ktorého sú schopné. Takto si to vyžaduje naše uspôsobenie. Ale nech je to už akokoľvek, predstavme si - každý nakoľko je schopný - túto veľmi všeobecnú a vý­znamnú dispozíciu a spýtajme sa, akého prijatia by sa bolo v tej dobe dostalo pozitívnej filozofii (za predpokladu, že by už bola jestvovala), ktorej najvyššou túžbou je objavovať zákony javov a najdôležitejšou charakteristikou práve to, že všetky tie vznešené tajomstvá, ktoré teo­logická filozofia s takou obdivuhodnou ľahkosťou vysvetľuje až do ich najmenších podrobností, považuje za principiálne neprístupné ľudskému rozumu.

 

s. 43

 

Tak isto je to, ak podstatu bádaní, ktorými sa ľudský duch spočiatku zapodieval, pozorujeme z praktického hľadiska. Z tejto strany ukazujú človeku vábivý prelud neobmedzenej vlády nad celým vonkajším svetom, ktorý sa zdá celkom predurčeným pre naše užívanie a ktorého všetky javy akoby boli v stálych vnútorných vzťahoch k našej existencii. Tieto chimerické nádeje, tieto prepiate myšlienky o dôležitosti človeka vo ves­míre, ktoré plodí teologická filozofia a ktoré zase raz navždy ničí prvý závan pozitívnej filozofie, sú teda na počiatku nevyhnutným stimulom, bez ktorého by sme iste nemohli pochopiť, prečo sa ľudský duch hneď na počiatku odhodlal k takým obťažným prácam.

Dnes sme natoľko vzdialení od tohto prvotného štádia, aspoň čo sa týka väčšiny javov, že si ťažko vieme presne predstaviť silu a na­liehavosť podobných úvah. Ľudský rozum je teraz dosť zrelý na to, aby sme mohli podniknúť namáhavé vedecké bádania a nemali na zreteli nejaký falošný účel, schopný mocne pôsobiť na obraznosť, podobný to­mu, ktorý si vytýčili astrológovia alebo alchymisti. Pre našu duševnú činnosť je dostatočnou vzpruhou púha nádej na objavenie zákonov jed­notlivých javov, púha túžba upevniť niektorú teóriu alebo vyvrátiť ju. Lenže tak to nemohlo byť v detstve ľudského ducha. Keby nie tie vábivé chiméry astrológie a silné klamy alchýmie, kde by sme boli napríklad čerpali potrebnú vytrvalosť a zápal pre hromadenie mnohých pozorovaní a skúseností, ktoré sa stali neskoršie základom prvých pozitívnych teórií o jednej i druhej oblasti javov?

Túto podmienku nášho rozumového vývoja vzhľadom na astronómiu už dávno živo pociťoval Kepler a vzhľadom na chémiu za našich dní správny ocenil Berthollet.

Z tohto súhrnu úvah teda vidno, že jak je pozitívna filozofia naozaj konečným stavom ľudského rozumu, ku ktorému vždy čoraz viac sme­roval, spočiatku i po dlhé stáročia jednako len musel využívať, a to buď ako metódu, alebo ako dočasnú náuku, teologickú filozofiu, teda filozofiu, ktorej znakom je spontánnosť, ktorá je na počiatku jedine možnou a tiež jedinou, čo mohla byť pre nášho rodiaceho sa ducha dostatočne príťažlivá. Teraz veľmi ľahko pochopíme, že ľudský duch, aby mohol prejsť od tejto dočasnej filozofie k filozofii konečnej, musel, prirodzene, prijať ako pre­chodnú filozofiu metódy a náuky metafyzické. Táto posledná úvaha je nevyhnutná na doplnenie všeobecného prehľadu o veľkom zákone. Naozaj nie je ťažké pochopiť, že naša inteligencia, nútená poberať sa iba po sotva badateľných stupňoch, nemohla prejsť náhle a bezprostredne od teologickej filozofie k filozofii pozitívnej.

 

s. 44

 

Teológia a fyzika sú natoľko neporovnateľné, ich pojmy sú v podstate natoľko protikladné, že ľudský duch, prv než sa zriekol jedných, aby sa výhradne pridŕža] druhých, musel použiť sprostredkujúce pojmy obojakej povahy, vhodné na postupné uskutočnenie prechodu. Takéto je prirodzené určenie meta­fyzických pojmov; iný, konkrétny úžitok nemajú. Človek, nahrádzajúc pri štúdiu javov nadprirodzenú riadiacu činnosť nejakým súcnom pre ňu špecifickým a neodlučným, i keď sa spočiatku ponímalo iba ako pro­dukt tej prvej, zvykol si pomaly pozorovať iba samé fakty, lebo pojmy týchto metafyzických činiteľov sa postupne natoľko zjemňovali, že v očiach každého nepredpojatého ducha sa stali iba abstraktnými názvami javov. Je nepredstaviteľné, akým iným postupom by bol mohol prejsť náš ro­zum od rýdzo nadprirodzených úvah k úvahám čisto prirodzeným, zo stavu teologického do stavu pozitívneho.

Keď som takto uviedol - pokiaľ som to mohol urobiť bez toho, aby som zabočil do špeciálneho rozboru, ktorý by tu bol nemiestny - svoje poňatie všeobecného zákona vývinu ľudského ducha, teraz nám už presné vymedzenie podstaty pozitívnej filozofie, ktoré je vlastným predmetom tejto rozpravy, nebude robiť ťažkosti.

Z predchádzajúceho vidíme, že základným znakom pozitívnej filozofie je pozerať na všetky javy ako na také, čo podliehajú nemeniteľným prirodzeným zákonom, ktoré presne zistiť a redukovať na najmenší možný počet je cieľom všetkých našich snáh, pričom to, čo nazývame príčinami, či už prvotnými alebo poslednými, považujem za čosi nám celkom neprí­stupné a pátranie po tom za nezmyselné. Je zbytočné zdržiavať sa dlhšie pri princípe, ktorý sa stal už bežným pre všetkých, čo sa trochu hlbšie zapodievali empirickými vedami. Každý zaiste vie, že ani v tých najdôkladnejších pozitívnych výkladoch sme nikdy nemienili vyložiť príčiny vzniku javov, pretože by sa nám nikdy nebolo nič podarilo, ledaže od­ložiť ťažkosti na inokedy, respektíve len presne analyzovať okolnosti ich vzniku a potom ich vzájomne spojiť normálnymi vzťahmi následnosti a podobnosti.

Aby sme uviedli jeden z najobdivuhodnejších príkladov, pripome­nieme, že všetky javy vo vesmíre sa vysvetľujú, pokiaľ je to možné, Newtonovýrn. gravitačným zákonom, pretože táto pekná teória nám na jednej strane ukazuje, že všetka nesmierna rozmanitosť astronomických faktov je iba jeden a ten istý fakt javiaci sa z rozličných strán: ustavičný pohyb úmerný štvorcom ich vzdialenosti, zatiaľ čo na druhej strane sa nám tento všeobecný fakt podáva ako púhe rozšírenie javu, ktorý je pre nás celkom bežný a ktorý preto pokladáme za celkom známy: priťahovanie telies k zemskému povrchu.

 

s. 45

 

Pokiaľ ide o vymedzenie, čo sú príťažlivosť a tiaž samy osebe, aké sú ich príčiny, to sú otázky, ktoré všetci považuje­me za nerozriešiteľné, také, ktoré už nespadajú do oblasti pozitívnej filo­zofie a ktoré právom prenechávame imaginácii teológov alebo ostrovtipu metafyzikov. Zrejmým dôkazom toho, že takéto riešenie je nedosiahnuteľné, je okolnosť, že  najväčší duchovia, kedykoľvek sa usilovali povedať o veci čosi naozaj rozumné, iba vysvetľovali jeden princíp pomocou dru­hého, hovoriac o príťažlivosti, že je iba všeobecnou tiažou, a o tiaži zasa, že spočíva jednoducho v zemskej príťažlivosti. Takýto výklad, ktorý vy­voláva úsmev, keby sa chcela poznať vnútorná podstata veci a spôsob vzniku javov, je zalial všetko, čo vôbec môžeme dosiahnuť, pretože nám ukazuje, že dva druhy javov, o ktorých sme si dlho mysleli, že medzi nimi niet vzájomného vzťahu, sú identické. Ani jeden rozvážny duch sa už dnes nebude usilovať dostať sa ďalej.

Tieto príklady, ktorých bude v našej prednáške nemálo, ľahko by sa dali zmnožiť, pretože taký je dnes duch, ktorým sa výlučne riadia veľké intelektuálne operácie. Aby som uviedol zatiaľ aspoň jednu zo sú" časných prác, zvolím si pozoruhodné výskumy pána Fouriera o teórii tepla. Poskytnú nám veľmi jasné odôvodnenie predchádzajúcich všeobec­ných poznámok. Skutočne, v tejto práci, ktorej filozofický charakter je tak eminentne pozitívny, odhaľujú sa najdôležitejšie a najpresnejšie zá­kony tepelných javov, pričom sa autor ani raz neusiloval dopátrať vnú­tornej podstaty tepla a ani sa nezmienil o prudkom spore medzi prí­vržencami tepelnej látky a tými, čo tvrdia, že teplo je chvením svetového éteru, čím naznačil neúčelnosť tohto sporu. A v tomto diele sa predsa preberajú aj najabstraktnejšie otázky, z ktorých mnohé dokonca nikdy neboli ani postavené, čo je 'hmatateľným dôkazom toho, že ľudský duch, ak sa nepúšťa do neprístupných problémov, ale sa obmedzuje na skúma­nie celkom pozitívneho stavu, môže v ňom nájsť nevyčerpateľný zdroj aj pre svoju najhlbšiu činnosť.

Keď som tak presne, ako sa to len v tomto všeobecnom prehľade dalo, charakterizoval ducha pozitívnej filozofie, výkladu ktorého je ve­nované celé toto dielo, musím teraz skúmať, do akého vývinového štádia dospela dnes a čo treba, ešte urobiť pre jej definitívne sformu­lovanie.

Tu si treba predovšetkým všimnúť, že rozličné vetvy nášho pozna­nia nemohli rovnako rýchle prejsť tromi veľkými fázami svojho vývinu, ktoré sme už vysvetlili, a teda ani súčasne dôjsť do pozitívneho štádia. V tomto ohľade existuje nezmeniteľný a nevyhnutný poriadok, podľa ktorého sa uberali a museli uberať vo svojom vývine rozličné druhy našich pojmov a ktorého dôkladné preskúmanie je nevyhnutným doplnkom práve vysloveného základného zákona.

 

s. 46

 

Tento poriadok bude osobit­ným predmetom budúcej prednášky. Zatiaľ nech nám stačí, že je pri­meraný rozličnej povahe javov a že sa určuje stupňom ich všeobecnosti, jednoduchosti a vzájomnej nezávislosti: tieto tri hľadiská, aj keď sú roz­dielne, vedú k tomu istému cieľu. Teda najprv boli vytvorené pozitívne teórie o astronomických javoch ako najvšeobecnejších, najjednoduchších a najnezávislejších, od všetkých ostatných a potom z tých istých dôvodov nasledovali postupne teórie o javoch takzvanej pozemskej fyziky, o che­mických javoch a napokon o fyziologických.

Presný začiatok tohto prevratu nemožno určiť. Môžeme o ňom - ako o všetkých veľkých udalostiach ľudstva - s istotou povedať len toľko, že sa sústavne a čím ďalej tým viac pripravoval už prácami Aristotela a alexandrijskej školy a potom prenikaním prírodných vied do západnej Európy pod vplyvom Arabov. No keďže je potrebné presne si určiť nejaké obdobie, aby sme tak zabránili rozptyľovaniu myšlienok, poukážem na obdobie veľkého pohybu ľudského ducha pred dvoma sto­ročiami, vyvolaného spoločným pôsobením Baranových pravidiel, Descartových pojmov a Galileových objavov, ako na moment, v ktorom sa duch pozitívnej filozofie začal verejne prejavovať ako zrejmý protiklad teologického a metafyzického ducha. Vtedy sa pozitívne pojmy očividne zbavili pút poverčivosti a scholastiky, ktoré viac alebo menej zastierali skutočnú povahu všetkého, čo sa predtým vytvorilo.

Od tejto pamätihodnej doby sa vzostup pozitívnej filozofie a úpadok teologickej a metafyzickej filozofie stali celkom zrejmými. Tento proces sa stal nakoniec takým viditeľným, že dnes už ani jeden pozorovateľ, ktorý má rozhľad po svojom storočí, nemôže nezbadať, že ľudský rozum je v konečnom dôsledku určený pre pozitívne bádanie, ako aj to, že v bu­dúcnosti dôjde k definitívnemu odvráteniu sa od tých prázdnych dok­trín a dočasných metód, ktoré mohli byť vhodné iba v jeho počiatočnom vývine. Táto základná revolúcia sa takto v celom svojom rozsahu nevy­hnutne dovŕši. Aj keď ešte mnohé musí vydobyť, ovládnuť určitú hlavnú vetvu intelektuálnej oblasti, môžeme si byť istí, že k tomuto pretvoreniu dôjde uňho podobne ako v minulosti. Zrejme by odporovalo zdravému rozumu, keby sme predpokladali, že by ľudský duch, ktorý sa natoľko usiluje o jednotný spôsob myslenia, pri jednej triede javov zachovával svoj prvotný spôsob filozofovania aj vtedy, keď už vo všetkých ostatných trie­dach dospel k novému filozofickému postupu celkom opačnej povahy.

Teda všetko toto smeruje k jedinej jednoduchej otázke: zahrňuje dnes pozitívna filozofia, ktorá v posledných dvoch storočiach nadobudla postupne taký veľký rozsah, všetky druhy javov? Je zrejmé, že to nie je tak a že ešte treba vykonať veľký kus vedeckej práce, aby pozitívna filozofia nadobudla charakter všeobecnosti, taký nevyhnutný pre jej de­finitívne vytvorenie.

 

s. 47

 

Naozaj, v štyroch hlavných, práve vypočítaných triedach prírodných javov, javov astronomických, fyzikálnych, chemických a fyziologických, zaznamenávame viditeľnú medzeru, a to pokiaľ ide o sociálne javy; tie sme implicitne zahrňovali do fyziologických javov, hoci si zasluhujú, či už pre svoju dôležitosť alebo pre obťažnosť ich štúdia, aby tvorili osobitnú triedu. Tento posledný druh pojmov, ktorý sa vzťahuje na javy naj­konkrétnejšie, najzložitejšie a najviac závislé od všetkých ostatných, ne­vyhnutne sa musel pomalšie zdokonaľovať ako všetky predošlé, ak len neprizeráme na špeciálnejšie prekážky, o ktorých budeme neskoršie uva­žovať. Nech je to akokoľvek, je zrejmé, že do sféry pozitívnej filozo­fie ešte nevstúpil. Teologické a metafyzické metódy, ktoré u ostatných druhov javov dnes už nikto nepoužíva ani ako prostriedok bádania, ani ako prostriedok dokazovania, sa naopak, v jednom i v druhom ohľade používajú ešte výhradne na všetko, čo sa týka sociálnych javov, čo všetci uvažujúci ľudia, unavení planými a nekonečnými spormi medzi božským j právom a zvrchovanosťou ľudu, pociťujú už ako veľmi nedostatočné.

Tu je teda tá veľká, ale zrejme jediná medzera, ktorá sa musí zaplniť, aby sa dostavala budova pozitívnej filozofie. Teraz, keď ľudský duch založil nebeskú fyziku i zemskú fyziku, či už mechanickú alebo chemickú, a organickú fyziku, či už rastlinnú alebo živočíšnu, ostáva mu ešte doplniť systém empirických vied založením sociálnej fyziky. Toto je dnes z niekoľkých dôležitých hľadísk najväčšia a najnaliehavejšia potreba nášho rozumu. Toto je, odvážim sa povedať, prvým účelom nášho, kurzu, jeho špeciálnym účelom.

Koncepcie, ktoré sa pokúsim vzhľadom na to navrhnúť pre štúdium sociálnych javov a ktorých náznaky sa objavujú azda už v tejto prednáške, nemôžu mať za úlohu vyzdvihnúť sociálnu fyziku priamo na ten stupeň dokonalosti, aký majú skoršie vetvy prírodnej filozofie, čo by bolo zrejme nezmyselné, pretože spomínané javy v tomto ohľade už samy navzájom vykazujú krajnú, ale ináč nevyhnutnú rozdielnosť. Ich určením však bude dať tejto poslednej triede našich vedomostí pozitívny charakter, ktorý už. všetky ostatné triedy nadobudli. Ak sa táto podmienka raz naozaj splní, bude konečne moderný filozofický systém ako celok založený, lebo každý pozorovateľný jav musí zrejme patriť do niektorej z piatich veľkých kate­górií, t. j. medzi javy astronomické, fyzikálne, chemické, fyziologické alebo sociálne. Keď sa všetky naše základné pojmy stanú rovnorodými, filozofia sa definitívne ustáli v pozitívnom štádiu; pretože svoju povahu nikdy nebude môcť zmeniť, bude sa musieť ustavične vyvíjať s rastúcimi výdobytkami, ktoré nevyhnutne vyplynú z nových pozorovaní alebo z hlbších úvah.

 

s. 48

 

Keď takto pozitívna filozofia nadobudne charakter univerzálnosti, čo zatiaľ nemá, svojou prirodzenou prevahou stane sa schopnou úplne nahradiť filozofiu teologickú i metafyzickú, ktorých jediným skutočným vlastníctvom dnes je práve táto univerzálnosť a ktoré keď budú zbavené tejto prednosti, pre našich potomkov budú existovať len v histórii.

Keď sme takto vysvetlili zvláštny účel tejto rozpravy, ľahko pocho­píme aj jej druhý účel, a to účel všeobecný, ktorý z nej robí rozpravu o pozitívnej filozofii a nielen rozpravu o sociálnej fyzike.

Pretože sa založením sociálnej fyziky napokon doplňuje sústava prírodných vied, stáva sa naozaj možným, ba nevyhnutným zhrnúť vedomosti rozličného druhu - ktoré sa stali pevnými a rovnorodými - aby sa mohli usporiadať ako vetvy jediného kmeňa a aby sa už nepo­važovali iba za izolované prvky. Preto prv než prikročím k štúdiu so­ciálnych javov, rozoberiem v encyklopedickom poriadku, ktorý som už uviedol, rozličné, už ustálené pozitívne vedy.

Je vari zbytočné upozorňovať, že tu nejde o rad špeciálnych rozpráv o každej zo základných vetiev prírodnej filozofie. Nehovoriac o mate­riálovej rozsiahlosti podobného podujatia, je jasné, že podobný zámer by bol z mojej strany, a hádam by som mohol dodať, že aj zo strany koho­koľvek iného, pri terajšom sláve ľudského vzdelania nemysliteľný. Práve naopak, povaha tohto diela vyžaduje, ak mu máme dobre porozumieť, rad predbežných špeciálnych štúdií o jednotlivých vedách, ktoré sa tu budú skúmať. Bez splnenia tejto podmienky je veľmi ťažké pochopiť a nemožné posúdiť filozofické úvahy o týchto vedách. Jedným slovom, je to Kurz pozitívnej filozofie, a nie pozitívne vedy, čo chcení prednášať. Tu ide jedine o posúdenie každej základnej vedy v jej vzťahoch k celému pozitívnemu systému, a čo sa týka ducha, ktorý ju charakterizuje, ide tu o jej základné metódy a najdôležitejšie výsledky. Veľmi často sa budem musieť obmedziť len na zmienku o týchto výsledkoch na základe špeciál­nych poznatkov a pokúsiť sa zhodnotiť ich dôležitosť.

Aby som zhrnul myšlienky týkajúce sa dvojakého účelu tohto diela, musím upozorniť, že tieto dve veci, jedna špeciálna a druhá všeobecná, ktorými sa mienim zaoberať, i keď sú samy osebe rozdielne, nevyhnutne sú nerozlučné. Veď na jednej strane bez vytvorenia sociálnej fyziky by nebolo možné vypracovať sústavu pozitívnej filozofie, pretože by tu chýbal podstatný prvok, a teda pojmy by nemohli mať tú črtu všeobec­nosti, ktorá má byť ich hlavným atribútom a ktorou sa toto naše štúdium líši od série špeciálnych skúmaní. Na druhej strane zase ako by bolo vôbec možné spoľahlivé pozitívne štúdium sociálnych javov, keby duch vopred nebol pripravený prehĺbeným rozborom pozitívnych metód, ktoré sa osvedčili aj pre menej zložité javy, a okrem toho vyzbrojený znalosťou zákonov predošlých javov, ktoré všetky majú viac-menej priamy sociálne fakty?

 

s. 49

 

Hoci všetky základné vedy nevzbudzujú u prostých ľudí rovnaký niet predsa jedinej vedy, ktorá by sa pri štúdiu, na aké sa podujímame, mohla zanedbať. Čo sa týka ich dôležitosti pre blaho ľudstva, sú zaiste všetky rovnako závažné, ak sa na ne dívame z hlbšieho stanoviska. Napokon tým vedám, ktorých výsledky dávajú spočiatku praktický úžitok, dáva skvelé odporúčanie buď väčšia dokonalosť metód, alebo to, že sú nevyhnutným základom všetkých ostatných vied. K tejto úvahe sa osobitne vrátim v budúcej prednáške. Aby som pokiaľ možno predišiel všetkým nesprávnym výkladom, ktorých sa pri takomto novom type štúdia právom treba obávať, musím k predchádzajúcim výkladom pripojiť ešte niektoré úvahy, týkajúce sa priamo onej všeobecnosti špeciálnych poznatkov, ktoré by nerozvážni posudzovatelia mohli pokladať za tendenciu tohto kurzu, no ktorú treba celkom oprávnene pokladať za úplne protikladnú skutočnému duchu pozitívnej filozofie. Tieto úvahy budú mať aj tú výhodu, že ukážu ducha filozofie z nového hľadiska, ktoré umožní úplne objasniť jeho hlavný význam.

V prvotnom štádiu našich vedomostí niet systematickej deľby myš­lienkovej činnosti; tí istí ľudia pestujú súčasne všetky vedy. Tento spôsob organizácie ľudského bádania, spočiatku nevyhnutný, mení sa, ako na to neskoršie poukážeme, v tej miere, v akej sa vyvíjajú rozličné druhy koncepcií. Podľa zákona, ktorého nevyhnutnosť je zrejmá, každá vetva vedeckého systému, keď už natoľko vyrastie, že ju možno samostatne zveľaďovať, t. j. keď dosiahne taký stupeň vývoja, že už sama môže byť predmetom trvalej činnosti niekoľkých duchov, nebadane sa oddelí od kmeňa. Zrejme tomuto rozdeleniu rozličných odvetví bádania medzi roz­ličné skupiny učencov ďakujeme za ten značný rozvoj, ktorý za našich čias dosiahla každá trieda ľudských vedomostí a ktorý je dôkazom, že všestrannosť v špeciálnom bádaní, ktorá bola u antických učencov taká ľahká a bežná, u moderných vedcov je nemysliteľná. Slovom, deľba du­ševnej práce, ktorá sa čím ďalej tým viac zdokonaľuje, je jedným z naj­dôležitejších charakteristických znakov pozitívnej filozofie.

Pravda, hoci na jednej strane uznávame úžasné výsledky tejto deľby a odteraz v nej vidíme ten pravý základ všeobecnej organizácie sveta vedy, na druhej strane nemôžeme prehliadnuť hlavné chyby, ktoré dnes toto rozdelenie plodí extrémnou izoláciou myšlienok, zamestnávajúcich výhradne toho-ktorého jednotlivca. Tento nepríjemný dôsledok je do istej miery zaiste nevyhnutný, pretože súvisí so samotným princípom delenia,

to znamená, že v tomto ohľade sa nijako a nikdy nevyrovnáme starým, u ktorých táto prednosť vyplývala predovšetkým zo skromnej úrovne ich vedomostí.

 

s. 50

 

Predsa sa mi však zdá, že sa vhodnými prostriedkami mô­žeme vyhnúť naj zhubnej s í m účinkom prehnanej Špecializácie a nezmenšiť tým životodarný vplyv deľby duševnej práce. Treba sa rým čím skôr vážne zapodievať, lebo tieto nedostatky, ktoré svojou povahou ustavične vzrastajú, začínajú byť veľmi citeľné. Ako sa všeobecne uznáva, hranice, ktoré kvôli väčšej dokonalosti našich prác kladieme medzi rozličné od­vetvia prírodnej filozofie, sú predsa len umelé. Napriek tomuto priznaniu nezabúdajme, že vo svete učencov je už len neveľa duchov, ktorí sú schopní zmocniť sa vo svojich koncepciách celého obsahu čo len jedinej vedy, ktorá zasa je iba časťou väčšieho celku. Väčšina sa už úplne ob­medzuje na izolované výskumy vo viac-menej rozsiahlej oblasti určitej vedy a nestará sa príliš o vzťah tohto špeciálneho bádania k všeobecnej sústave pozitívnych poznatkov. Poponáhľajme sa zabrániť zlu skôr, než vzrastie! Vyvarujme sa toho, žeby ľudský duch nakoniec celkom uviazol v skúmaní podrobností! Nezatajujme si, že vlastne tu je slabá stránka, ktorú prívrženci teologickej alebo metafyzickej filozofie môžu s výhľa­dom na istý úspech využiť pre útok na pozitívnu filozofiu.  Pravým prostriedkom ako zamedziť zhubný vplyv, ktorý, zdá sa, ohrozuje budúcnosť filozofie v dôsledku prílišného drobenia jednotlivých bádaní, zrejme nemôže byť návrat k niekdajšiemu zmätku ľudského du­cha; to by znamenalo nastúpiť spiatočnú cestu, čo je dnes našťastie nemožné. Naopak, tento prostriedok spočíva v zdokonalení samotnej deľby práce. Zaiste postačí, keď sa zo štúdia vedeckých všeobecností urobí jedna veľká zvláštnosť naviac. Nech sa nová trieda učencov, ná­ležité vzdelaných, zaoberá iba dôkladným vymedzovaním ducha rozma­nitých pozitívnych vied v ich dnešnom štádiu, objavovaním ich vzťahov a súvislostí a pokiaľ možno zhrňovaním všetkých ich princípov do naj­menšieho počtu spoločných princípov, vždy sa pritom riadiac základnými princípmi pozitívnej metódy, a nech sa nepúšťa do špeciálneho pestovania niektorej vetvy prírodnej filozofie. Súčasne iní učenci, prv než sa začnú venovať svojim jednotlivostiam, nech sú odteraz výchovou, vedúcou k súhrnu pozitívnych vedomostí, uspôsobení bezprostredne čerpať zo svetla, ktoré šíria učenci zapodievajúci sa štúdiom všeobecností, a nech sú schopní navzájom si korigovať výsledky. K tomuto stavu vecí sa terajší učenci každým dňom viditeľne približujú. Len čo tieto dve veľké podmienky budú raz splnené - a je jasné, že môžu byť splnené -deľba práce bude vo vedách bez akéhokoľvek nebezpečenstva postupovať potiaľ, pokiaľ si to bude vývoj rozličných druhov poznania vyžadovať.

 

s. 51

 

Keď jedna zvláštna trieda, neprestajne kontrolovaná všetkými ostatnými, bude mať za svoju stálu úlohu pripájať každý nový objav k všeobecnej sústave, už sa nebude treba báť, že prílišná pozornosť venovaná jednot­livostiam bude raz na prekážku skúmaniu celku. Slovom, potom bude definitívne utvorená nová organizácia sveta vedy, ktorá sa v ďalšom nude už iba neobmedzene vyvíjať, zachovávajúc si stále rovnakú povahu.

Urobiť takto zo štúdia vedeckých všeobecností zvláštne oddelenie veľkej rozumovej práce znamená jednoducho rozšíriť aplikáciu toho istého princípu delenia, ktorý postupne vyčlenil rozličné jednotlivosti; veď pokiaľ boli rozmanité pozitívne vedy málo vyvinuté, ich vzájomné vzťahy nemohli byť dosť silné, aby podmienili vznik - aspoň nie na­trvalo - zvláštnej triedy bádaní, a vtedy aj nevyhnutnosť tohto nového štúdia bola menej naliehavá. Lenže dnes sa každá z týchto vied sama osebe už natoľko rozšírila, že skúmanie ich vzájomných vzťahov môže podnietiť ďalšie výskumy. Tento nový druh skúmania, ak sa má zamedziť disperzii ľudského poznania, stáva sa v súčasnosti nevyhnutným.

Takto teda chápem úlohu pozitívnej filozofie vo všeobecnom systéme pozitívnych vied v pravom zmysle slova. To je tiež účel tejto rozpravy.

Teraz, keď som sa tak dôkladne, ako sa to len v tomto prvom pre­hľade dalo urobiť, pokúsil vymedziť všeobecný zmysel kurzu pozitívnej filozofie, azda ešte treba - ak má byť obraz úplný - aspoň letmo uviesť základné všeobecné výhody, ktoré môže mať takáto práca za predpokladu, že jej podstatné podmienky sa splnia tak, ako si to vyžaduje pokrok ľudského ducha. Pri tejto poslednej skupine úvah sa obmedzím na to, že uvediem štyri základné vlastnosti.

Po prvé, štúdium pozitívnej filozofie nám poskytuje, so zreteľom na výsledky našich rozumových schopností, jediný naozaj racionálny pro­striedok na odhalenie logických zákonov ľudského ducha, ktoré sa až doposiaľ skúmali metódami najmenej vhodnými na ich odhalenie.

Aby som svoj názor na vec primerane vysvetlil, musím najskôr uviesť istú veľmi dôležitú filozofickú koncepciu, ktorú vyložil de Blainville v pozoruhodnom úvode k svojim Všeobecným princípom porovná­vacej anatómie. Spočíva v tom, že každú aktívnu bytosť, a najmä každú živú bytosť, možno vo všetkých jej prejavoch skúmať z dvoch základných hľadísk: zo statického a dynamického hľadiska, t. j. ako bytosť schopnú konať a ako naozaj konajúcu. Je zaiste jasné, že všetky naše budúce úvahy nevyhnutne budú patriť k jednému alebo druhému druhu. Po­užime túto jasnú zásadu na skúmanie intelektuálnych funkcií.

Ak sa pozeráme na tieto funkcie zo statického hľadiska, ich štúdium môže spočívať len vo vymedzení organických podmienok, od ktorých závisia: toto stanovisko tvorí takto základnú časť anatómie a fyziológie.

 

s. 52

 

Ak ju však pozorujeme z dynamického hľadiska, obmedzujeme sa na štúdium skutočného chodu ľudského ducha v jeho činnosti, na skúmanie, akými cestami nadobudol rozličné exaktné vedomostí, čo je predovšetkým hlavným predmetom pozitívnej filozofie, ako som ho definoval v tejto prednáške. Slovom, keď sa na všetky vedecké teórie dívame ako na významné logické fakty, potom sa k znalosti logických zákonov môžeme dostať jedine prehĺbeným pozorovaním týchto faktov.

To sú zrejme dve hlavné, navzájom sa doplňujúce cesty, po ktorých môžeme dôjsť k naozaj racionálnym poznatkom o intelektuálnych javoch. Z toho vidno, že v nijakom ohľade tu niet miesta pre klamnú psychológiu, najnovšiu obmenu teológie, ktorú sa dnes márne usilujú oživiť niektorí ľudia a ktorá, nestarajúc sa ani o fyziologické štúdium našich duševných orgánov, ani o pozorovanie rozumových postupov, ktoré skutočne riadia všetky naše vedecké bádania, chce dôjsť k objaveniu základných zákonov ľudského ducha tým, že ho pozoruje samého osebe, totiž že ho úplne abstrahuje od príčin i účinkov.

Prevaha pozitívnej filozofie časom, najmä od Baconovej doby, vzrástla; dnes nepriamo, no natoľko ovplyvňuje aj tých filozofov, ktorých sa jej úžasný vývoj takmer nedotkol, že metafyzici, oddaní štúdiu nášho ducha, prestali dúfať, že úpadok svojej domnelej vedy spomalia za pred­pokladu, že sa rozhodnú podávať svoje učenia, ako by sa tiež zakladali na pozorovaní faktov. Preto si najnovšie vymysleli spôsob ako prazvláštnym ostrovtipom rozoznávať dva rovnako dôležité druhy pozorovaní: je­den vonkajší, druhý vnútorný, z ktorých jedine ten vnútorný sa má po­užívať pri štúdiu intelektuálnych javov. Tu niet miesta púšťať sa do špeciálneho rozboru tohto hrubého sofizmu. Musím sa obmedziť na uve­denie hlavného dôvodu, ktorý jasne dokazuje, že toto predstierané priame pozorovanie ducha sebou samým je púhy klam.

Ešte donedávna sa myslelo, že zrakové vnemy vysvetlíme, keď po­vieme, že svetelné pôsobenie telies vyvoláva na sietnici obrazy, predsta­vujúce vonkajšie tvary a farby. Fyziológovia proti tomu právom na­mietali, že keby to, čo je dôsledkom svetelných vnemov, boli obrazy, potrebovali by sme druhé oko, aby srne ich videli. Neplatí to azda a ešte väčšmi aj v našom prípade?

Je zaiste jasné, že ľudský duch v dôsledku neodvratnej nevyhnut­nosti môže priamo pozorovať všetky javy okrem svojich vlastných. Čo sa týka psychických javov, pripúšťame, že človek môže pozorovať sám seba, pokiaľ ide o vášne, ktoré ho ovládajú, a to z anatomického dôvodu, že orgány, ktoré sú ich sídlom, sú iné ako pozorovacie orgány. Lenže aj v tom prípade, keby každý mal príležitosť robil na sebe takéto po­zorovania, zrejme nikdy by nemali veľký vedecký význam a najlepším prostriedkom poznávania vášní by bolo pozorovať ich vždy mimo seba; lebo každý stav príliš prudkej vášne, i ten najprudkejší, teda taký, ktorý by sa mal najskôr skúmať, je celkom neporovnateľný s pozorovacím stavom.

 

s. 53

 

Lenže pozorovať tým istým spôsobom aj intelektuálne javy v ich priebehu je zrejme nemožné. Mysliace indivíduum sa nedá rozdeliť na dve indivíduá tak, aby jedno premýšľalo a druhé pritom pozorovalo premýšľanie. Ako by mohlo prebiehať pozorovanie v takom prípade, keby pozorovaný a pozorujúci orgán boli totožné?

Táto takzvaná psychologická metóda je teda vo svojom princípe rozhodne nesprávna. Okrem toho si všimnime, k akým hlboko protirečia­cim výsledkom bezprostredne vedie! Na jednej strane sa vám odporúča, aby ste sa pokiaľ možno zbavili každého vonkajšieho pocitu, teda predo­všetkým eliminovali akúkoľvek intelektuálnu činnosť, lebo keby ste sa zapodievali čo len najjednoduchším počítaním, čo by sa stalo s vnútor­ným pozorovaním? Na druhej strane zase, keď konečne rozličnými pro­striedkami dospejete k dokonalému stavu intelektuálneho spánku, máte sa zaoberať sledovaním dejov, ktoré sa odohrávajú vo vašom duchu, keď sa tam už nič nedeje! Naši potomci jedného dňa dozaista uvidia takéto pokusy predvádzať na javisku.

Dôsledky takéhoto podivného postupu úplne zodpovedajú princípu. Metafyzici dvetisíc rokov pestujú týmto spôsobom psychológiu, a dosial sa nemohli zhodnúť na jedinej zrozumiteľnej a riadne sformulovanej vete. I dnes sú ešte rozdelení na množstvo škôl, ktoré sa bez prestania hádajú o princípoch svojho učenia. Vnútorné pozorovanie plodí skoro toľko protikladných názorov, koľko je ľudí, ktorí si myslia, že sa ním

Opravdiví učenci, ľudia oddaní štúdiu pozitívnych vied, dosiaľ márne žiadajú od týchto psychológov, aby im menovali čo len jeden skutočný objav, veľký či malý, ktorý by bol výsledkom tejto veľmi vy­chvaľovanej metódy. Tým netvrdíme, že ani jedna z ich prác neovplyv­nila všeobecný pokrok nášho poznávania, nehľadiac už na vynikajúcu službu, ktorú preukázali tým, že udržiavali nášho ducha v činnosti v období, keď sa mu nemohlo dostať vhodnejšej potravy. Odvážime sa však tvrdiť, že všetko, čo sa v ich spisoch - podľa múdreho výroku znamenitého filozofa-pozitivisiu Cuviera - nezakladá na metaforách, ktoré sa považujú za dôkazy, a čo dáva nejaký skutočný poznatok, do­siahlo sa nie ich predstieranou metódou, ale účinným pozorovaním vývoja ľudského ducha, ku ktorému muselo dôjsť postupným vývojom jednotlivých vied. Tieto veľmi nepatrné poznatky, proklamované s toľkým dôrazom a vďačiace za svoj vznik iba nevernosti psychológov ich fiktívnej metóde, bývajú naozaj pričasto alebo veľmi nadsadené, alebo veľmi neúplné a oveľa nepatrnejšie ako poznatky o postupoch vedeckého bádania, ku ktorým došli vedci celkom samovoľne.

 

s. 54

 

Bolo by ľahké uviesť niekoľko neobyčajných príkladov, keby som sa nebál, že sa mi táto diskusia príliš rozrastie. Všimnite si napríklad, čo sa stalo s teóriou znakov!

Poznámky vzťahujúce sa na logiku ako vedu. ktoré som práve uviedol, sú oveľa jasnejšie a zrozumiteľnejšie, keď ich prenesieme na logiku ako umenie.

Skutočne, ak ide o to, aby sme nielen vedeli, čo je pozitívna metóda, ale ju aj tak dôkladne a hlboko poznali, žeby sme ju mohli aj použiť, musíme ju skúmať v činnosti; musíme študovať tie rozlične veľké a osvedčené kroky, ktoré urobil ľudský duch pomocou tejto metódy. Slovom, túto znalosť zrejme možno dosiahnuť len filozofickým štúdiom jednotlivých vied. Metódu nemožno študovať oddelene od bádaní, pri ktorých sa použila; prinajmenšom by to bolo neplodné štúdium, ktoré nevie zúrodniť ducha, čo sa mu oddáva. Všetko, čo by sa mohlo o nej vecne povedať, keď hľadíme na ňu abstraktne, obmedzuje sa na také neurčité všeobecnosti, že to nemôže mať nijaký vplyv na postup myslenia. Keď teda vyslovíme ako logickú tézu, že všetky naše poznatky sa majú zakladať na pozorovaní, že raz máme postupovať od faktov k princípom a inokedy zasa od princípov k faktom, a iné podobné aforizmy, poznáme túto metódu omnoho povrchnejšie ako ten, čo trochu dôkladnejšie pre­študoval jednu jedinú pozitívnu vedu, hoci aj bez filozofického zámeru. Keďže naši psychológovia tento podstatný fakt nepoznali, zvykli si svoje sny považovať za vedu, domnievajúc sa, že poznali pozitívnu metódu, keď si prečítali Baconove pravidlá alebo Descartovu rozpravu.

Neviem, či po čase bude možné podať skutočnú náuku o metóde a priori celkom bez ohľadu na filozofické štúdium vied, som však hlboko presvedčený, že dnes je to celkom nemožné, pretože veľké logické postu­py sa ešte nedajú s dostatočnou presnosťou vysvetliť bez ich aplikácie. Naopak, odvažujem sa tvrdiť, že aj keď sa takéto podujatie po čase bude dať uskutočniť, čo zaiste nie je vylúčené, k vytvoreniu správnej sústavy intelektuálnych návykov vždy budeme môcť dospieť iba štúdiom pravi­delných aplikácií. A to je predsa vlastným účelom metódy. Nebudem sa teraz ďalej zdržiavať pri predmete, ktorý sa v priebehu tejto rozpravy častejšie dostane na pretras a ku ktorému poviem niečo nové v budúcej kapitole.

Teda prvým významným a priamym výsledkom pozitívnej filozofie í byť toto: na základe skúsenosti ukázať zákony, ktorými sa riadia intelektuálne funkcie a dôkladne poznať všeobecné pravidlá, vhodné pre bezpečný postup pri hľadaní pravdy.

Druhým, nemenej dôležitým a naliehavým dôvodom, prečo treba dnes pozitívnu filozofiu dostať do takého stavu, aký sme v tejto prednáške načrtli, je významná úloha, ktorú musí pozitívna filozofia zohrať vo všeobecnej prestavbe nášho výchovného systému.

 

s. 55

 

Naozaj premýšľaví ľudia už jednomyseľne uznávajú potrebu na­hradiť našu európsku výchovu, vo svojej podstate ešte teologickú, meta­fyzickú a literárnu, pozitívnou výchovou, primeranou duchu našej doby a prispôsobenou potrebám modernej civilizácie. Rozmanité pokusy za­vádzať a stále rozširovať pozitívne vyučovanie, ktoré sa v tomto storočí, a najmä v poslednom čase, hojne vyskytovali a ku ktorým sa rozličné európske vlády vždy horlivo pridávali, ak sa samy nechopili iniciatívy, dosť jasne svedčia o tom, že všade priam samovoľne vzniká pocit tejto potreby. Lenže aj keď podľa možnosti podporujeme tieto užitočné podu­jatia, nesmieme si zatajovať, že za terajšieho stavu nášho myslenia ni­jako nemôžu dosiahnuť svoj hlavný cieľ, totiž základné obrodenie vše­obecnej výchovy. Lebo krajná špecializácia a prílišná izolácia, ktoré ešte charakterizujú náš spôsob ponímania a pestovania vied, nevyhnutne do veľkej miery ovplyvňujú spôsob, akým tieto vedy pri vyučovaní vykla­dáme. Keby dnes nejaký nadaný duch chcel študovať základné vetvy prírodnej filozofie, aby si utvoril všeobecnú sústavu pozitívnych myš­lienok, musel by každú vetvu študovať osobitne tak isto a tak podrobne, akoby sa chcel stať špeciálne buď astronómom, alebo chemikom atď.; táto okolnosť robí takúto výchovu skoro nemožnou a nevyhnutne aj veľmi nedokonalou i pre najnadanejšie hlavy v najpriaznivejších okolnostiach. Takýto postup by teda bol, pokiaľ ide o všeobecnú výchovu, celkom, chimerický. No táto výchova si predsa len naliehavo vyžaduje akýsi celok pozitívnych pojmov o všetkých dôležitých triedach prírodných javov. Je to celok, ktorý sa odteraz musí stať v pomerne značnom rozsahu, dokonca aj v ľudových masách, trvalým základom všetkých ľudských kombinácií, základom všeobecného zmýšľania našich potomkov. Aby mohla prírodná filozofia realizovať už takto pripravené obrodenie našej rozumovej sústavy, je nevyhnutné, aby sa rozmanité vedy, z ktorých sa skladá a ktoré všetci filozofi chápu ako rozličné vetvy jedného kmeňa, najprv zredukovali na to, v čom spočíva ich duch, totiž na ich základné metódy a najzávažnejšie výsledky. Len takto sa vyučovanie vied môže u nás stať základom novej všeobecnej a naozaj rozumovej výchovy. O tom, že sa k tomuto základnému vyučovaniu pripoja rozličné špeciálne ve­decké štúdiá, ktoré musia nasledovať po všeobecnej výchove, zrejme nemôže byť pochybností. Vlastná myšlienka však, ktorú som tu chcel vysloviť, spočíva v tom, že všetky tieto, i namáhavo nahromadené špeciálnosti, dozaista by nestačili na skutočnú obnovu nášho výchovného systému, keby sa neopierali o predošlý základ tohto všeobecného vyučo­vania ako výsledok pozitívnej filozofie vymedzenej v tejto rozprave.

 

s. 56

 

Zvláštne štúdium vedeckých všeobecností má  nielen viesť k reorganizácii výchovy, ale aj prispievať k určitému pokroku rozličných po­zitívnych vied. V tom spočíva tretia základná vlastnosť, ktorú som chcel uviesť.

Klasifikácia našich vied, ako ju robíme, aj keď nie je ľubovoľná, ako sa poniektorí nazdávajú, predsa je umelá. V skutočnosti jestvuje iba jeden predmet bádania a ten delíme iba preto, aby sme rozdelili aj ťaž­kosti, a tak ich skôr odstránili. Z toho neraz vyplýva, že napriek všet­kým našim klasickým klasifikáciám dôležité otázky by si vyžadovali spojiť viaceré zvláštne hľadiská, čo sa však pri terajšom usporiadaní sveta vedy nedá urobiť; dôsledok toho je, že tieto problémy nechávame neroz­riešené omnoho dlhšie, ako by bolo treba. Tento nedostatok sa musí objaviť predovšetkým v základných disciplínách každej pozitívnej vedy. Na toto ľahko možno uviesť veľmi markantné príklady, ktoré s plnou vážnosťou spomeniem podľa toho, ako sa budú v prirodzenom slede tejto prednášky vyskytovať.

Z minulostí by som mohol uviesť ako mimoriadne vhodný príklad obdivuhodnú Descartovu myšlienku o analytickej geometrii. Čímže iným je tento základný objav, ktorý zmenil tvárnosť matematickej vedy a v kto­rom treba vidieť skutočný zárodok všetkých neskorších veľkých pokrokov, ak nie dôsledkom zblíženia dvoch vied, ktoré sa až dovtedy ponímali oddelene? Ale naše úvahy budú oveľa prospešnejšie, ak sa zameriame na dosiaľ nevyriešené otázky.

Stačí, keď tu ako príklad uvediem z chémie dôležité učenie o stálych pomeroch. Pamätihodný spor z nedávnych čias, týkajúci sa základného princípu tejto teórie, dozaista sa ešte nemôže pokladať za definitívne skončený, aj keby tomu nasvedčovali niektoré okolnosti. Zdá sa mi totiž, že to nie je iba chemický problém. Mohol by som azda tvrdiť, že ak sa v ňom máme vážne dopracovať naozaj definitívneho riešenia, t. j. ak máme rozhodnúť, či za prírodný zákon môžeme považovať to, že sa mo­lekuly nevyhnutne spájajú vždy v stálom počte, bude treba spojiť che­mické hľadisko s hľadiskom fyziologickým. Dôkazom toho je, že môže­me - ako usudzujú aj najslávnejší chemici, ktorí najviac prispeli k utvoreniu tejto náuky - nanajvýš povedať, že sa stále osvedčuje v skladbe neorganických látok; zároveň sa však - aspoň rovnako často - neosvedčuje v organických zlúčeninách, na ktoré, ako sa zdá, až dodnes vôbec nebolo možné tento zákon rozšíriť. Nebolo by treba, skôr než po­výšime túto teóriu na základný princíp, vysvetliť túto závažnú výnimku? Nevyplýva snáď práve zo všeobecného charakteru všetkých organických objektov, že totiž ani v jednom z procesov, v ktorých vystupujú, nemožno pozorovať stále pomery?

 

s. 57

 

Nech je to akokoľvek, ak má byť napokon táto dôležitá otázka prírodnej filozofie nejakým spôsobom rozriešená, zrejme je potrebný celkom nový druh úvah, ktoré by sa týkali tak isto chémie ako fyziológie.

Myslím, že tu hodno uviesť aj druhý príklad tej istej povahy, ktorý sa však vzťahuje na oveľa zvláštnejší predmet bádania a ktorý zároveň ešte lepšie demonštruje mimoriadnu dôležitosť pozitívnej filozofie pri riešení otázok, ktoré vyžadujú spojenie viacerých vied. Vezmem ho zase z chémie. Ide o dosiaľ nerozriešenú otázku; rozhodnúť, či sa má dusík, za terajšieho stavu našich vedomostí, pokladať za prvok alebo za zlúče­ninu? Viete, ako slávny Berzelius čisto chemickými úvahami otriasol mienkou skoro všetkých terajších chemikov, podľa ktorej bol tento plyn jednoduchý. Pravda, nemožno sa pritom osobitne nezmieniť o účinku, ktorý malo na Berzeliovho ducha, ako sa k tomu sám vzácne priznáva, fyziologické pozorovanie, že živočíchy, ktoré sa živia nedusíkatými lát­kami, majú v zložení svojich tkanív práve toľko dusíka ako mäsožravé živočíchy. Z toho je teda jasné, že nevyhnutne bude potrebné, ak máme skutočne určiť, či je dusík jednoduchá látka alebo nie, pribrať na pomoc fyziológiu a spájať s vlastnými chemickými úvahami rad nových bádaní o vzťahu medzi zložením živých organizmov a spôsobom ich výživy.

Teraz by bolo zbytočné hromadiť príklady na mnohé problémy, ktoré sa nemôžu ináč rozriešiť ako vnútorným spojením viacerých vied, pestovaných dosiaľ bez akejkoľvek súvislosti. Príklady, ktoré som práve uviedol, dostatočne poukazujú najmä na dôležitosť úlohy, ktorá pri zdo­konaľovaní každej prírodnej vedy pripadá pozitívnej filozofii, určenej priamo na to, aby sústavne organizovala také spojenia, ktoré by sa nemohli bez nej utvoriť.

Napokon štvrtou a poslednou základnou vlastnosťou filozofie, na­zvanej pozitívna, ktorá má skôr než ktorákoľvek iná vlastnosť obrátiť na túto filozofiu bezpochyby všeobecnú pozornosť, pretože dnes je pre praktický život veľmi dôležitá, je, že ju možno považovať za jedinú solídna bázu spoločenskej reorganizácie, ktorá má skoncovať s tým kritickým sta­vom, v ktorom sa už tak dávno nachádzajú najcivilizovanejšie národy. Posledná časť tejto rozpravy bude venovaná predovšetkým uskutočneniu tejto úlohy v celom jej rozsahu. Ale všeobecnému náčrtu veľkého obrazu, ktorý som chcel ukázať už v tejto rozprave, by chýbal jeden z najcharakteristickejších prvkov, keby som zabudol pripomenúť úvahu, ktorá je tu taká podstatná.

Niekoľko prostučkých poznámok postačí na objasnenie toho, Čo robí toto tvrdenie zdanlivo príliš smelým.

Myslím, že čitateľom tohto diela nebudem musieť dokazovať, že myšlienky spravujú svet a hýbu svetom, alebo inými slovami, že všetok sociálny mechanizmus spočíva napokon na názoroch.

 

s. 58

 

Veľmi dobre vedia, že veľká politická a morálna kríza terajších spoločností vyplýva - prísne vzaté - z intelektuálnej anarchie. Náš najväčší nedostatok zaiste spo­číva v hlbokej nezhode, ktorá dnes jestvuje medzi všetkými mysliacimi ľuďmi, pokiaľ ide o všetky základné zásady, ktorých neochvejnosť je prvou podmienkou opravdivého sociálneho poriadku. Pokiaľ sa názory jednotlivcov nezjednotia v istý počet všeobecných myšlienok, schopných vytvoriť spoločné sociálne učenie, nemôžeme si zatajovať, že národy ostanú vo svojej podstate nevyhnutne revolučné i napriek všetkým politickým prostriedkom, ktoré by sa mohli použiť, ale ktoré v skutočnosti prinesú iba dočasné ustanovizne. Rovnako je isté, že ak sa raz dosiah­ne zhoda filozofov na rovnakej sústave princípov, nevyhnutne z toho vyplynú príslušné ustanovizne, a to bez akýchkoľvek vážnych otrasov,

pretože aj najväčší zmätok sa odstráni už týmto jediným faktom. Všetci, čo pociťujú dôležitosť naozaj normálneho stavu vecí, musia teda zamerať pozornosť predovšetkým na to.

Z nadhľadu, ktorý sme v tejto rozprave postupne získali rozmanitými úvahami, je teraz ľahko presne charakterizovať súčasný stav spoločnosti v jej najmenších podrobnostiach a vyvodiť z toho, akým spôso­bom   ho   možno podstatne zmeniť. Ak sa opriem o základný zákon, vyslovený na začiatku tejto rozpravy, myslím, že budem môcť presne zhrnúť všetky úvahy týkajúce sa terajšieho stavu spoločnosti do jednoduchého výroku, že terajší myšlienkový zmätok pochádza - prísne vza­té - zo súčasného pôsobenia troch celkom nezosúladiteľných filozofií; teo­logickej, metafyzickej a pozitívnej. Naskutku je jasné, že keby jedna z týchto troch filozofií nadobudla ozaj všeobecnú a úplnú prevahu, bol by v spoločnosti poriadok, pretože ono zlo vyplýva predovšetkým z nedostatku opravdivej organizácie. Koexistencia týchto troch navzájom si protirečiacich filozofií celkom zabraňuje dorozumieť sa v ktorejkoľvek zásadnej otázke. Preto ak je toto naše hľadisko správne, ide iba o toto: vedieť, ktorá z troch filozofií môže a musí mať vzhľadom na podstatu vecí prevahu; každý rozumný človek sa potom bude musieť usilovať - nech už boli jeho názory pred rozriešením otázky akékoľvek - podieľať sa na jej víťazstve. A nezdá sa, že by bádame, keď sa raz dostane na toto pole, zostalo dlho nerozhodnuté; veď zo všetkých týchto dôvodov, .z ktorých niektoré hlavné som uviedol v tejto rozprave, vidno, že jedine pozitívna filozofia je podľa prirodzeného chodu vecí povolaná vládnuť. Len ona sa po dlhé stáročia ustavične vyvíjala, zatiaľ čo jej protivníčky stále upadali. Právom a či neprávom, na tom nezáleží; všeobecný fakt je nepopierateľný, a to stačí. Možno síce nad ním žialiť. no nemožno ho odstrániť, a teda naň nedbať, iba že by sme sa chceli oddať iluzórnym špekuláciám.

 

s. 59

 

Táto totálna revolúcia ľudského ducha je dnes skoro celkom dovŕšená: ostáva, ako som už vyložil, iba doplniť pozitívnu filozofiu tým, že sa do nej zahrnie štúdium sociálnych javov a velení sa do jedného celku rovnorodej náuky. Keď táto dvojitá práca dostatočne pokročí, ko­nečné víťazstvo pozitívnej filozofie sa dostaví samo a do spoločnosti sa zavedie poriadok. Táto výslovná prednosť, ktorú dávajú takmer všetci mysliaci ľudia - od najväčších až po najobyčajnejších - pozitívnym poznatkom pred nejasnými a mystickými koncepciami, dosť dobre umož­ňuje tušiť, akého prijatia sa dostane tejto filozofii, keď nadobudne jedinú vlastnosť, ktorá jej dosiaľ chýba, totiž črtu potrebnej všeobecnosti.

Celkovo: teologická a metafyzická filozofia sa dnes prú o úlohu, prevyšujúcu ich sily, totiž o organizáciu spoločnosti; v tomto ohľade je medzi nimi samými doteraz boj. Pozitívna filozofia sa tohto sporu dosiaľ zúčastnila iba kritikou obidvoch filozofií. A to sa jej natoľko podarilo, že ich úplne zdiskreditovala. Uspôsobme ju konečne natoľko, aby mohla aktívne pôsobiť, a nestarajme sa viac o neužitočné spory! Dokončením ďalekosiahleho intelektuálneho podujatia, začatého Baconom, Descartom a Galileim, utvorme sústavu všeobecných ideí, ktorou si má táto filozofia zabezpečiť neobmedzenú prevahu v ľudskom rode, čím sa definitívne skoncuje s revolučnou krízou, ktorá natoľko - sužuje všetky civilizované národy.

To sú štyri hlavné hľadiská, z ktorých bolo treba poukázať na blaho­darný vplyv pozitívnej filozofie, aby som vecne doplnil všeobecnú defi­níciu, ktorú som sa pokúsil vyložiť.

Prv než skončím, chcel by som na chvíľku obrátiť pozornosť na poslednú úvahu, ktorou by sa azda dalo predísť chybnému názoru o cha­raktere tohto diela.

Keď som za cieľ pozitívnej filozofie označil zhrnúť všetky poznatky, ktoré som získal o rozličných prírodných javoch, do jedného celku ho­mogénnej vedy, vôbec som nemyslel na to, aby som k všeobecnému štúdiu týchto javov pristupoval tak, akoby všetky boli rozličnými účin­kami jedného jediného princípu, akoby boli podrobené jednému jedinému zákonu. Hoci pomýšľam zvlášť rozobrať túto otázku v nasledujúcej pred­náške, myslím si, že už teraz musím o nej hovoriť, aby som predišiel neoprávneným výčitkám, s ktorými by sa mohli obrátiť na mňa tí, čo by na základe chybného postrehu zaradili toto učenie medzi tie pokusy o univerzálny výklad, ktoré denne vznikajú, ako vidíme u filozofov ne­majúcich poňatia o vedeckých metódach a poznatkoch. O nič podobné tu nejde. A pokračovanie tohto kurzu jasne presvedčí všetkých, ktorí aj po vysvetleniach daných v tejto prednáške majú v tomto ohľade nejaké pochybnosti.

 

s. 60

 

Osobne som hlboko presvedčený, že pokusy o všeobecný výklad všetkých javov z jedného jediného zákona sú nanajvýš chimerické, a to i vtedy, keď sa na ne podujímajú najpovolanejší ľudia. Myslím, že pro­striedky ľudského ducha sú príliš slabé a vesmír príliš zložitý, aby sme sa niekedy dopracovali takejto vedeckej dokonalosti, a nazdávam sa tiež, že predstava o úspechoch, ktoré by z tejto dokonalosti vyplynuli, keby bola dosiahnuteľná, je prepiata. Nech je to akokoľvek, je mi jasné, že vzhľadom na terajší stav našich vedomostí sme zatiaľ príliš ďaleko od toho, aby sa takéto pokusy ešte dosť dlho mohli pokladať za rozumné. Lebo keby sme mohli dúfať, že to dosiahneme, mohlo by sa to stať jedine tak, že by sme všetky javy podriadili pozitívnemu zákonu, najvšeobecnej­šiemu zo všetkých nám známych zákonov, totiž zákonu gravitácie, ktorý viaže všetky astronomické javy na istú časť javov pozemskej fyziky. Lapiace skutočne vyslovil myšlienku, podľa ktorej v chemických javoch máme vidieť jednoduché molekulárne účinky newtonovskej príťažlivosti, modifikované tvarom a vzájomnou polohou atómov. Lenže, nehladiac na nevyhranenosť, ktorej by sa táto myšlienka pre nedostatok faktických vedomostí o vnútornom usporiadaní telies bezpochyby nikdy nezbavila, je skoro isté, že ťažkosti s jej použitím by boli také veľké, že rozdiel medzi astronómiou a chémiou, ktorý je dnes prirodzený, musel by sa považovať za umelý. Laplace sformuloval túto myšlienku tiež len ako jednoduchú filozofickú hračku, neschopnú skutočne vplývať na vývin chémie. A okrem toho: aj keby sme túto neprekonateľnú ťažkosť pokladali za prekonanú, predsa by sme ešte nedosiahli jednotu vedy, pretože potom by bolo treba tomu istému zákonu podrobiť aj fyziologické javy, a to by zaiste nebolo najľahšou časťou podujatia. A podľa našej najlepšej úvahy hypotéza, ktorú sme práve prebrali, by predsa bola najvhodnejšia pre túto, natoľko požadovanú jednotu.

Nemusím ďalej a dopodrobna vysvetľovať, aby bolo čitateľovi jasné, že cieľom tejto rozpravy nie je obhajoba názoru, podľa ktorého všetky prírodné javy sú v podstate identické a líšia sa iba okolnosťami. Pozitívna filozofia by zaiste bola dokonalejšia, keby to tak bolo. Lenže táto pod­mienka vôbec nie je potrebná pre jej systematické utváranie, tým menej pre uskutočňovanie významných a blahodarných výsledkov, pre ktoré je, ako sme videli, určená. Na to je potrebná iba jednota metódy, ktorá zrejme môže a musí existovať a ku ktorej sa z väčšej časti už aj dospelo. Čo sa týka náuky, nemusí byť jediná; stačí, ak je rovnorodá. Teda z týchto dvoch hľadísk, z hľadiska jednoty metód a rovnorodosti náuk, budeme v tomto výklade uvažovať o rozličných triedach pozitívnych teórií. Aj keď sa usilujeme čo najviac znížiť počet všeobecných zákonov, ktoré sú potrebné pre pozitívny výklad prírodných javov, čo je vlastne filozofickým cieľom vedy, budeme považovať za nerozumnú snahu redukovať   ju raz, hoci aj v najvzdialenejšej budúcnosti, len na jednu jedinú.

 

s. 61

 

V tejto rozprave som sa pokúsil tak presne, ako som len mohol, určiť účel, ducha a vplyv pozitívnej filozofie. Naznačil som teda cieľ, ku ktorému vždy smerovali  a budú smerovať všetky moje práce,  a to tak v tomto diele, ako aj v ktoromkoľvek inom. Nikto však nie je hlbšie presvedčený než ja, že moje duševné sily, aj keby boli omnoho väčšie, ako v skutočnosti sú, nestačia na takéto rozsiahle a vznešené podujatie.

Keď som takto vysvetlil pravý účel tohto kurzu, totiž určil hľadisko z ktorého budem pristupovať k úvahám o rozličných základných vetvách prírodnej filozofie, v nasledujúcej prednáške doplním tieto predbežné všeobecné výklady vysvetlením plánu, t. j. vymedzením encyklopedického poriadku, ktorý treba zaviesť medzi rozličnými triedami prírodných javov, a tým aj medzi príslušnými pozitívnymi vedami.

 

DRUHÁ PREDNÁŠKA

 

Výklad plánu tohto kurzu alebo všeobecné úvahy o hierarchii pozitívnych vied

 

Zatiaľ čo sme v predchádzajúcej prednáške podľa možnosti presne cha­rakterizovali úvahy o všetkých hlavných odvetviach prírodnej filozofie, ktoré v tomto diele predkladáme, teraz nám treba stanoviť plán, podľa ktorého budeme postupovať, t. j. urobiť najprimeranejšiu racionálnu kla­sifikáciu rozličných základných pozitívnych vied, aby sme ich postupne študovali z hľadiska, ktoré sme si určili.

Predovšetkým je ľahké pochopiť, že tu nejde o nejakú lacnú kritiku početných klasifikácií, ktoré sa po dve storočia postupne navrhovali pre všeobecný systém ľudských poznatkov v celej jeho šírke. Dnes sme pevne presvedčení, že všetky encyklopedické škály, napr. Baconova a d'Alembertova, zostavené na základe akéhosi rozlišovania rozličných schopností ľudského rozumu, práve pre toto sú hlboko mylné, a to i vtedy, keď toto rozlišovanie nie je, ako sa to často stáva, väčšmi subtílne ako reálne. Lebo veď naše vedomie v každej oblasti svojej aktivity používa súčasne všetky svoje významné schopnosti.

 

s. 62

 

Čo sa týka ostatných navrho­vaných klasifikácií, stačí si všimnúť, že konečným cieľom rozličných diskusii o tejto otázke bolo dokázať v každej klasifikácii také základné chyby, že ani s jednou nebolo možné bezvýhradne súhlasiť a že v tomto ohľade jestvuje skoro toľko mienok, koľko ľudí. Tieto rozličné pokusy boli aj vo všeobecnosti tak zle koncipované, že u väčšiny filozofov z nich mimovoľne vyplynuli nepriaznivé predsudky voči každému podujatiu tohto druhu.

Nebudeme sa dlhšie zdržiavať pri tomto známom fakte, dôležitejšie je hľadať jeho príčinu. Tu si ľahko môžeme vysvetliť hlbokú nedoko­nalosť encyklopedických pokusov, ktoré sa až doteraz lak často obnovujú. Netreba poukazovať na to, že odvtedy, čo práce tohto druhu stratili všeobecnú dôveru, pretože nemali dosť solídne základy, vymýšľajú tieto klasifikácie najčastejšie iba filozofi, vôbec nepoznajúc veci, ktoré treba klasifikovať. Okrem tejto subjektívnej stránky je tu ešte aj iná, omnoho dôležitejšia stránka, vyplývajúca zo samej podstaty vecí, ktorá jasne ukazuje, prečo ani dosiaľ nebolo možné dospieť k encyklopedickej, na­ozaj uspokojivej koncepcii. Je to preto, lebo jej chýba rovnorodosť, ktorá medzi rozličnými časťami intelektuálnej sústavy vždy existovala, pričom jedny sa postupne stávali pozitívnymi, zalial čo druhé ostávali teolo­gickými alebo metafyzickými. V takejto chaotickej situácii sa zrejme nedala vybudovať nejaká racionálna klasifikácia. Ako dospieť k tomu, aby sme v jedinom systéme zvládli aj hlboko protirečivé koncepcie? Sú to ťažkosti, na ktorých nevyhnutne stroskotali všetci klasifikátori a ani jeden z nich ich zreteľne nezbadal. Jednako len muselo byť každému, kto dobre poznal opravdivú situáciu ľudského ducha, celkom zjavné, že takéto podujatie je predčasné a že sa oň možno s úspechom pokúsiť iba vtedy, keď sa všetky naše hlavné koncepcie stanú pozitívnymi.

Túto základnú podmienku možno teraz pokladať, vychádzajúc z vý­kladu v predošlej prednáške, za splnenú. A tak teraz možno pristúpiť k naozaj rozumnému a trvalému usporiadaniu systému, ktorého všetky

Na druhej strane zase všeobecná teória klasifikácie, vybudovaná v poslednom čase filozofickými prácami botanikov a zoológov, dovoľuje dúfať v reálny úspech podobnej práce, lebo nám svojím skutočným zá­kladným princípom klasifikačného umenia, ktoré doteraz nikdy nebolo jasne poňaté, dáva do rúk bezpečné vodidlo. Tento princíp je nevyhnut­ným dôsledkom priamej aplikácie pozitívnej metódy na problém klasifi­kácií, ktorý sa má riešiť, ako všetko ostatné, na základe pozorovania a nie apriórnymi úvahami.

 

s. 63

 

Tento princíp spočíva v tom, že klasifikácia musí vychádzať zo samotného štúdia objektov, ktoré máme zatriediť, a má byť určená reálnymi vzťahmi prirodzenej súvislosti, ktoré jestvujú, medzi danými objektmi, tak, aby vyjadrovala najvšeobecnejší fakt, ktorý by sa prejavil pri dôkladnom porovnávaní vecí, ktoré zahrňuje.

Aplikujúc toto základné pravidlo na náš prípad, to teda znamená, že pozitívne vedy musíme klasifikovať podľa vzájomnej závislosti, ktorá medzi nimi skutočne jestvuje. A aby bola táto závislosť reálna, musí vyplývať zo závislosti príslušných javov.

Ale prv než v duchu tohto zistenia uskutočníme dôležité encyklope­dické podujatie, je nevyhnutné, ak nemáme stratiť orientáciu v príliš, rozsiahlej práci, precíznejšie určiť, ako sme to urobili doteraz, vlastný predmet zamýšľanej klasifikácie.

Všetko, čo ľudia robia, patrí buď do oblasti teórie, alebo praxe. Preto podľa najvšeobecnejšieho delenia rozdeľujeme naše reálne poznatky na teoretické a praktické. Ak budenie uvažovať najprv o tom prvom delení, je jasné, že v rozprave o podstate samotného tohto delenia bude reč Jen o teoretických poznatkoch. Veď tu nejde o sledovanie celého systému ľudských poznatkov, ale len o systém základných pojmov pre rozličné kategórie javov, ktoré poskytujú solídnu bázu všetkým ostatným našim kombináciám a ktoré sa neopierajú o nejaký predchádzajúci intelektuálny systém. Pri takejto práci treba teda uvažovať o teórii, a nie o aplikácii ak by len táto druhá nemohla objasniť tú prvú. To je pravdepodobne to čo Bacon, aj keď veľmi nedokonale, rozumel pod prvou filozofiou, ktorá má podľa neho vyplývať z celku vied a ktorú tak rozdielne a vždy veľmi čudne chápali metafyzici, usilujúci sa komentovať jeho myslenie.

Bezpochyby, keď sa pozeráme na úplný súhrn všetkých prác ľud­ského rodu, musíme sa na štúdium prírody dívať tak, že má poskytovať základ racionálneho pôsobenia človeka na prírodu, pretože jedine pozna­nie zákonov javov, a tým možnosť ich predvídania, nás môže viesť v práci k tomu, aby sme jedny javy prostredníctvom druhých využívali vo svoj prospech. Naše prirodzené a priame prostriedky, ktorými môžeme pôsobiť na obklopujúce nás telesá, sú veľmi slabé a celkom neúmerné našim potrebám. Zakaždým, keď máme vykonať nejaký veľký čin, stane sa tak len preto, že znalosť prírodných zákonov dovoľuje nám uviesť do určitých súvislostí, v ktorých sa jednotlivé javy dejú, niektoré modifikujúce prvky, ktoré i keď samy osebe sú veľmi slabé, v istých prípadoch stačia na to, aby konečný výsledok pôsobenia všetkých vonkajších príčin bol pre nás priaznivý. Slovom, od vedy k predvídaniu, od predvídania ku konaniu. To je najjednoduchšia formula, ktorá presne vyjadruje všeobecný vzťah vedy a umenia, ak použijeme tieto dva výrazy v ich plnom význame.

Ale napriek zásadnému významu tohto vzťahu, ktorý by sa nikdy nemal zaznávať, keby sme vedy chápali len ako základy umenia, k čomu sú dnes mnohí na nešťastie príliš náchylní, znamenalo by to urobiť si o nich veľmi nedokonalú predstavu.

 

s. 64

 

Nech sú služby, ktoré poskytujú priemyslu vedecké teórie, akokoľvek obrovské, nech je podľa slávneho Baconovho výroku určitá moc nevyhnutne úmerná poznaniu, nesmierne zabúdať, že vedy majú predovšetkým bezprostrednejšie a vyššie poslanie, a to uspokojiť základnú potrebu, ktorú pociťuje náš duch, túžiaci poznať zákony javov. Aby sme poznali, aká hlboká a nástojčivá je táto potreba, stačí si pomyslieť na fyziologické účinky zdesenia a uvážiť, že najstraš­nejší pocit, ktorý môžeme zakúsiť, vyniká vždy vtedy, keď sa nám zdá, že niektorý jav sa deje proti obvyklým zákonom prírody. Potreba zoradiť fakty do akéhosi poriadku, ktorý by sme mohli ľahko pochopiť, (čo je vlastne predmetom všetkých vedeckých teórií), natoľko súvisí s našou organizáciou, že keby sme jej nemohli vyhovieť pozitívnymi pojmami, nevyhnutne by sme sa vrátili k teologickým a metafyzickým výkladom, ktorých vznik, ako som to vysvetlil v predchádzajúcej prednáške, pôvodne podnietila.

Myslím si, že by tu bolo treba výslovne uviesť úvahu, ktorá sa v priebehu tohto kurzu bude často opakovať, aby som ukázal, aké po­trebné je postaviť sa proti prílišnému vplyvu terajších zvykov, ktoré majú tendenciu potlačiť správne a vznešené myšlienky o dôležitosti a poslaní vied. Keby dominujúca sila našej organizácie nekorigovala, a to aj mimo­voľne, v mysliach učencov to, čo je z tohto hľadiska neúplné a úzke vo všeobecnom smerovaní našej doby, progresívny postup ľudského du­cha, ktorý by bol nútený zapodievať sa iba bádaním prinášajúcim bez­prostredný praktický úžitok, by to úplne zastavilo, ako to veľmi správne poznamenal Condorcet, aj keby sa to týkalo tých praktických aplikácií, ktorým by bol nepredvídavo venoval čisto teoretické práce: veď i najdôležitejšie praktické aplikácie vždy vyplývajú z teórií, ktoré vznikli z čisto vedeckého zámeru a ktoré sa často i po viac stáročí pestovali bez akého­koľvek praktického výsledku. Môžeme ako veľmi významný príklad uviesť skvelé úvahy gréckych geometrov o kužeľosečkách, ktoré až po mnohých generáciách, oživiac astronómiu, poslúžili, aby sa moreplavectvo do­stalo konečne na taký stupeň dokonalosti, na ktorom ho vidíme dnes a ktorý by bez čisto teoretických prác Archimeda a Apollónia nikdy nebolo dosiahlo: takže Condorcet právom mohol povedať: „Námorník, ktorého od stroskotania zachránilo presné stanovenie stupňa dĺžky, vďačí za svoj život teórii vybudovanej pred dvoma tisícročiami geniálny­mi ľuďmi, ktorí mali na zreteli čisto geometrické úvahy."

Je teda jasné, že keď sme zo všeobecného hľadiska pochopili štú­dium prírody ako rozumový základ pôsobenia na prírodu, ľudský rozum bude musieť k teoretickým bádaniam pristupovať tak, že vôbec nebude hľadieť na nijaký praktický zreteľ.

 

s. 65

 

Naše možnosti na odhalenie pravdy sú totiž také slabé, že keby sme ich nesústredili výlučne na tento cieľ a keby sme si pri hľadaní pravdy súčasne nekládli vhodnú podmienku nájsť v nej bezprostredný praktický úžitok, takmer vždy by nám bolo nemožné dospieť k nej.

Nech je to akokoľvek, je isté, že súhrn našich poznatkov o prírode a súhrn postupov, ktoré z nich dedukujeme, aby sme si ju prispôsobili vo svoj prospech, tvoria dva navzájom podstatne odlišné systémy, ktoré treba oddelene brať a pestovať. Okrem toho prvý systém, pretože je zá­kladňou druhého, je zrejme taký, ktorý treba pri metodickom štúdiu pre­dovšetkým brať do úvahy, a to i vtedy, keby sme si predsavzali obsiah­nuť celok ľudského poznania tak aplikovaného, ako aj teoretického. Zdá sa mi, že práve tento teoretický systém má tvoriť predmet skutočne pre­mysleného kurzu pozitívnej filozofie; aspoň ja to tak chápem. Bezpochyby bolo by možné predstaviť si rozsiahlejší kurz, ktorý by obsahoval teore­tické i praktické všeobecné poznatky súčasne. No nemyslím si, že by sa takéto podujatie, aj keď odhliadneme od jeho rozsahu, mohlo náležité uskutočniť za terajšieho stavu ľudského ducha. Vyžaduje, ako sa mi zdá, veľmi dôležitú predbežnú prácu celkom osobitnej povahy, ktorá ešte nebola urobená, a to vytvoriť v zhode s vedeckými teóriami v pravom zmysle slova špeciálne pojmy, ktoré by boli bezprostrednými základmi všeobecných praktických postupov.

Na tom stupni vývoja, ktorý náš rozum dnes dosiahol, nemožno vedy bezprostredne aplikovať na umenie, aspoň nie v najdokonalejších prípadoch. Medzi týmito dvoma kategóriami ideí jestvuje stredná kate­gória, ktorá i keď je ešte čo do svojho filozofického charakteru nedostatoč­ne určená, stane sa zreteľnejšou, keď si všimneme sociálnu triedu, ktorá sa ňou špeciálne zaoberá. Medzi učencami v pravom zmysle slova a prak­tickými usmerňovateľmi výroby začína sa dnes vytvárať stredná trieda, trieda inžinierov, ktorej osobitným poslaním je organizovať vzťahy medzi teóriou a praxou. Bez toho, že by nejako pracovala na pokroku vedeckých poznatkov, preberá ich v terajšom stave, aby z nich vyvodila tie prie­myselné aplikácie, ktoré z nich vyplývajú. Taká je aspoň prirodzená tendencia vecí, hoci v tomto ohľade je ešte mnoho zmätku. Predmet vedy, ktorá prináleží tejto novej triede a ktorá má vytvoriť účinné teórie roz­ličných priemyslových odvetví, zaiste by mohol poskytnúť príležitosť pre veľmi zaujímavé a naozaj dôležité filozofické úvahy. Ale práca, ktorá by ich spolu s úvahami založenými na vedách vo vlastnom zmysle slova obsiahla, bola by dnes veľmi predčasná; veď tieto vedy, ktoré by boli sprostredkovateľmi medzi čistou teóriou a bezprostrednou praxou, ešte vôbec nie sú utvorené: doposiaľ je tu len niekoľko nedokonalých prvkov z oblasti najpokročilejších vied a umení, more iba umožňujú pochopiť povahu a možnosť podobných prác o všetkých ľudských úko­noch.

 

s. 66

 

Takto sa musíme dívať - aby som tu uviedol najvýznamnejší príklad - na Mongeovu krásnu myšlienku o deskriptívnej geometrii, ktorá v skutočnosti nie je ničím iným ako všeobecnou teóriou konštrukč­ných umení. Budem sa usilovať poukázať postupne na ten malý počet už sformulovaných analogických myšlienok a zhodnotil ich dôležitosť potiaľ, pokiaľ to bude vyplývať z prirodzeného sledu tejto rozpravy. Je však jasné, že až dosiaľ veľmi neúplné koncepcie vôbec nemôžu tvoriť podstatnú časť tejto rozpravy o pozitívnej filozofii, ktorá má obsahovať pokiaľ možno len tie náuky, ktoré majú jasne vyhranený charakter.

Ťažkosti s vytváraním týchto sprostredkujúcich vied, ktoré som práve uviedol, lepšie pochopíme, ak uvážime, že každá výrobná činnosť závisí nielen od jednej príslušnej vedy, ale súčasne od viacerých, takže najdôležitejšie činnosti čerpajú priamu pomoc takmer od všetkých hlav­ných, navzájom odlišných vied. Takto ozajstná teória poľnohospodárstva, aby som sa obmedzil na najmarkantnejší príklad, vyžaduje úzke spojenie fyziologických, chemických, fyzikálnych i astronomických a matematic­kých poznatkov. Podobne je to s krásnymi umeniami. Pri tejto úvahe ľahko zbadáme, prečo nemohli byť tieto teórie doteraz utvorené: predpo­kladajú totiž predchádzajúci rozvoj všetkých základných vied. Z toho vyplýva aj ďalší dôvod, aby sme takúto sériu myšlienkovej činnosti nezahrnovali do výkladov o pozitívnej filozofii, lebo všeobecné teórie hlav­ných výrobných odvetví nielenže nemôžu prispieť k sústavnému utváraniu tejto filozofie, ale ako vidno, práve naopak, majú byť raz jej najužitočnejšími výsledkami.

Na záver: v tomto kurze budeme teda uvažovať len o vedeckých teóriách, a nie o ich aplikáciách. Ale prv než pristúpim k metodickej klasifikácii jeho jednotlivých častí, musím ešte vysvetliť, so zreteľom na vedy v pravom zmysle slova, dôležité rozlíšenie, čim definitívne a jasne vyznačím vlastný predmet nášho skúmania.

So zreteľom na všetky druhy javov treba rozlišovať dva druhy prírodných vied: jedny abstraktné, všeobecné, ktoré majú objavovať zá­kony riadiace rozličné triedy javov a prihliadať pritom na všetky pozo­rovatelne prípady, druhé konkrétne, zvláštne, opisné, ktoré označujeme niekedy ako prírodné vedy v užšom zmysle slova a sú aplikáciou týchto zákonov na veci jestvujúce v skutočnosti. Teda tie prvé sú základné a naše bádanie v tomto kurze sa bude týkať jedine týchto; tie druhé, nech je ich vlastný význam akýkoľvek, sú svojou podstatou iba sekundárne, a preto nemajú tvoriť časť takej práce, ktorej veľký prirodzený rozsah nás núti čo najviac sa obmedziť.

 

s. 67

 

Predchádzajúce rozlíšenie nemôže vyvolávať nijakú nejasnosť u tých, ktorí sú špeciálnejšie oboznámení s rozličnými pozitívnymi vedami, pretože je skoro totožné s tým, ktoré sa spravidla objavuje takmer vo všetkých vedeckých prácach, keď sa dogmatická fyzika kladie vedia vlastného prírodopisu. Niekoľko príkladov napokon postačí na to, aby som toto rozlíšenie, ktorého význam sa ešte patrične neoceňuje, ozrejmil.

Veľmi jasne ho hneď zbadáme, keď porovnáme na jednej strane všeobecnú fyziológiu a na druhej strane zoológiu a botaniku v pravom zmysle slova. Skúmanie všeobecných zákonov života a určenie spôsobu existencie každého živého tvora sú zaiste dva navzájom rozdielne druhy práce. Toto druhé skúmanie sa okrem toho nevyhnutne opiera o prvé.

Podobne je to s chémiou, ak ju porovnáme s mineralógiou; prvá je zrejme racionálnou bázou druhej. V chémii skúmame všetky možné kom­binácie molekúl, vo všetkých mysliteľných okolnostiach, v mineralógii uvažujeme iba o tých kombináciách, ktoré sa realizujú v skutočnej stavbe našej zemegule, a to v tých okolnostiach, ktoré sú jej vlastné. Jasnú odlišnosť chemického a mineralogického hľadiska, hoci obidve vedy sa týkajú tých istých vecí, možno vidieť v tom, že väčšina faktov, skúma­ných v prvej, má iba umelú existenciu. A tak látky ako chlór alebo draslík môžu mať množstvom a silou svojich afinít v chémii mimoriadny význam, zatiaľ čo v mineralógii nebudú mať takmer nijaký význam; a naopak, určitá zlúčenina, napríklad granit alebo kremeň, ktorých sa týka značná časť mineralogických skúmaní, z hľadiska chémie vzbudí len veľmi skromný záujem.

Logickú nevyhnutnosť tohto základného rozlišovania medzi oboma rozsiahlymi časťami prírodnej filozofie robí vo všeobecnosti ešte citeľnej­šou fakt, že každá vetva konkrétnej fyziky predpokladá predchádzajúce pestovanie nielen príslušnej vetvy abstraktnej fyziky, ale si vyžaduje a| znalosť všeobecných zákonov vzťahujúcich sa na všetky druhy javov. Tak napríklad špeciálne všestranné štúdium zeme, ak má byť naozaj účinné, vyžaduje si nielen predbežnú znalosť fyziky a chémie, ale nemôže sa náležité uskutočniť bez toho, že by sa doň nezahrnuli na jednej strane astronomické znalosti a na druhej strane znalosti fyziologické, takže je závislé od celej sústavy základných vied. Podobne je to s každou ozajstnou prírodnou vedou. Práve z tohto dôvodu konkrétna fyzika dodnes tak málo pokročila. Jej výskumy sa skutočne racionálnym spôsobom mohli začať až vtedy, keď všetky tie rozmanité hlavné disciplíny abstraktnej fyziky dostali definitívnu podobu, čo sa vlastne stalo iba za našich čias.  Dovtedy bolo možné nazhromaždiť k tejto problematike iba viac-menej nesúvislý a dosiaľ veľmi neúplný materiál.

 

s. 68

 

Poznané fakty nebude možno tak skoordinovať, aby tvorili ozajstné špeciálne teórie rozličných objektov univerza, pokiaľ nedôjde k hlbšiemu osvojeniu a k presnejšiemu usústavneniu tu uvedeného základného delenia a pokiaľ učenci, ktorí sa venujú štúdiu prírodopisu, neuznajú za nevyhnutné vychádzať pri všet­kých svojich výskumoch z hlbokej znalosti všetkých základných vied; no táto podmienka dnes ešte ani zďaleka nie je splnená.

Preskúmanie tejto podmienky jasne ukazuje, prečo máme v tomto kurze pozitívnej filozofie obmedzovať svoje úvahy na štúdium všeobec­ných vied a nezahrňovať doňho súčasne aj popisné alebo zvláštne vedy. Tu vidíme, ako vzniká nová podstatná vlastnosť tohto vlastného štúdia všeobecností abstraktnej fyziky, teda racionálny podklad konkrétnej a v pravom zmysle slova systematickej fyziky. Takto v súčasnom štádiu ľudského ducha by mala snaha spájať v jednom a tom istom učení dva druhy vied obsahovať akýsi druh vnútorného odporu. Ba čo viac, mohli by sme povedať, že aj keby konkrétna fyzika bola už dosiahla stupeň do­konalosti abstraktnej fyziky, a teda keby bolo možné zahrnúť do kurzu pozitívnej filozofie razom, jednu i druhú, predsa by len bolo treba začať s abstraktnou časťou, ktorá aj tak ostane podkladom druhej. Na­pokon je jasné, že samo štúdium všeobecností základných vied je dosť rozsiahle, aby sa z neho vylúčili pokiaľ možno všetky úvahy, ktoré nie sú nevyhnutné. A tie úvahy, ktoré sa týkajú sekundárnych vied, rady budú, nech sa čokoľvek stane, špecifické. Filozofia základných, vied, podávajúca systém pozitívnych koncepcií o všetkých druhoch našich reálnych poznatkov, eo ipso stačí na to, aby sa stala tou prvou filozofiou, ktorú hľadal Bacon a ktorá, súc odteraz povolaná slúžiť ako stála zá­kladňa všetkých ľudských úvah, musí sa premyslene zjednodušiť.

Nemusím sa dlhšie zdržiavať pri tomto rozbore, lebo často budem mať príležitosť vrátiť sa k nemu v rozličných častiach tohto kurzu. Pred­chádzajúci výklad je dosť podrobný, aby zdôvodnil spôsob, ktorým som vymedzil hlavný predmet našich úvah.

Teda ako výsledok všetkého, čo sme práve vysvetlili v tejto pred­náške, vidíme, že: 1. hoci sa ľudské poznanie skladá vcelku z teoretických a z aplikovaných poznatkov, my sa tu budeme zaoberať iba tými prvými; 2. hoci sa teoretické vedy delia na vedy všeobecné a vedy zvláštne, mu­síme sa tu zapodievať iba prvou kategóriou a obmedziť sa na abstraktnú fyziku, nech by nám konkrétna fyzika poskytovala akýkoľvek úžitok.

Keďže sme týmto vlastný predmet tohto kurzu presne opísali, teraz je ľahké pristúpiť k naozaj uspokojivej racionálnej klasifikácii základ­ných vied, čo je vlastne tým encyklopedickým problémom, ktorý je špe­ciálnym predmetom tejto prednášky.

Predovšetkým treba začať priznaním, že takáto klasifikácia, nech by bola akokoľvek prirodzená, nevyhnutne vždy bude obsahovať niečo, ak aj nie násilné, tak aspoň umelé, takže sa bude javiť ako naozaj nedo­konalá.

 

s. 69

 

V skutočnosti hlavným cieľom, ktorý musíme mať na zreteli pri každej encyklopedickej práci, je usporiadať vedy podľa ich prirodzených vzťahov v zhode s ich vzájomnou závislosťou tak, aby sme ich mohli vykladať postupne bez toho, že by sme niekedy uviazli čo len v nepatrnom bludnom kruhu. Túto podmienku, zdá sa, nemožno celkom striktne splniť. Dovoľte mi tu trochu rozviesť úvahu, ktorú pre charakterizovanie skutočnej obťažnosti bádania, a tá nás teraz trápi, považujem za dôležitú. Táto úvaha mi poskytne príležitosť, aby som vysvetlil princíp, ktorý je vzhľadom na výklad našich poznatkov všeobecný a ktorý neskoršie neraz použijem.

Každá veda sa môže vykladať dvoma podstatne odlišnými spôsobmi a to historicky alebo dogmaticky, pričom akýkoľvek bol by iba púhou kombináciou týchto dvoch.

Prvým spôsobom vykladáme poznatky po stupni v ktorom ich ľudský duch skutočne získaval, kráča len dá, tými istými cestami.

Druhým spôsobom podávame systém myšlienok tak, ako by dnes mohol vybudovať jediný človek, ktorý by sa, stojac na náležitom stanovisku a zásobený dostatočnými vedomosťami, zaoberal snahami o vy­tvorenie určitej vedy v jej celku.

Zrejme je to prvý spôsob, ktorým každá rodiaca sa veda nevyhnutne začína svoje skúmanie. Má totiž tú vlastnosť, že pre výklad poznatkov vyžaduje práve takú prácu, ktorou sa poznatky utvárali, pričom sa celý proces učenia redukuje na postupné štúdium - v chronologickom po­radí - rozličných pôvodných diel, ktoré prispeli k pokroku vedy.

Dogmatický spôsob, ktorý, naopak, predpokladá, že všetky tieto zvláštne práce boli kvôli prirodzenejšiemu logickému usporiadaniu zhrnu­té do všeobecného systému, možno použiť iba pre vedu, ktorá už do­siahla dosť vysoký stupeň rozvoja. Tou mierou, ako sa veda rozvíja, historický spôsob výkladu možno čoraz ťažšie použiť pre prílišné množ­stvo sprostredkujúcich článkov, cez ktoré musel človek prejsť, zatiaľ čo dogmatický spôsob možno čím ďalej tým viac realizovať a súčasne upo­trebiť, pretože nové koncepcie umožňujú bezprostrednejšie pozerať na predošlé objavy.

Tak napríklad výchova geometra v staroveku spočívala jednoducho v postupnom štúdiu nepatrného počtu originálnych prác o rozličných častiach geometrie, ktoré dovtedy vznikli, teda v podstate sa obmedzovala na Archimedove a Apollóniove spisy, zatiaľ čo novodobý geometer, na­opak, svoju prípravu končí obyčajne bez toho, že by prečítal čo len jednu pôvodnú prácu s výnimkou tých, čo sú venované najnovším objavom, s ktorými sa možno zoznámiť iba týmto spôsobom.

 

s. 70

 

Teda stálou tendenciou ľudského ducha pri výklade poznatkov je čoraz viac nahrádzať historické usporiadanie dogmatickým, ktoré jedine môže vyhovovať dnešnému zdokonalenému stavu rozumu.

Všeobecný problém rozumovej výchovy tkvie v tom ako dostať určitý intelekt, často iba priemerných schopnosti, v priebehu niekoľkých rokov na ten istý stupeň vývoja, ktorý za dlhé stáročia dosiahol značný počet veľkých géniov, čo po celý svoj život všetky sily venovali iba štúdiu jediného predmetu. Podľa toho je jasné, že aj keď je nepomerne ľahšie a rýchlejšie niečo sa naučiť ako objaviť, iste by bolo nemožné dosiahnuť vytýčený cieľ, keby sme chceli každý individuálny rozum primäť k tomu, aby prechádzal postupne tými istými etapami, ktorými nevyhnutne musel prejsť kolektívny um ľudstva. Z toho vyplýva nevyhnutná potreba dogma­tického usporiadania, najmä dnes taká dielna v na j vyvinutejších vedách. V ich bežnom spôsobe výkladu už nebadať takmer nijaké stopy skutoč­ného postupného vývinu ich detailov.

Aby sme predišli nejakej nadsádzke, treba, pravdaže, dodať, že každý reálny spôsob výkladu je nevyhnutne určitou kombináciou dog­matického a historického usporiadania, pričom to prvé musí čím ďalej tým viac prevládať. Dogmatický spôsob sa v skutočnosti nemôže celkom striktne realizovať, lebo tým, že si vyžaduje nové spracovanie získaných vedomostí, nemožno ho aplikovať na každé obdobie vedy ani na novo­utvorené časti, ktorých štúdium zásadne pripúšťa iba historické usporia­danie, v tomto prípade bez tých hlavných nedostatkov, pre ktoré ho vo všeobecnosti zamietame.

Jediným základným nedostatkom, ktorý by sa dal dogmatickému usporiadaniu vyčítať, je, že neumožňuje spoznať, ako vznikali rozličné ľudské poznatky, čo je - i keď z toho nevyplýva ich osvojenie si - pre každého filozofického ducha samo osebe veľmi zaujímavé. Táto okolnosť by bola podľa môjho názoru dosť závažná, keby bola argumentom v pro­spech historického usporiadania. Lenže je úplne jasné, že medzi tak­zvaným historickým spôsobom štúdia nejakej vedy a skutočnou znalosťou jej pravej histórie je iba zdanlivý vzťah.

A naozaj, nielen rozličné časti každej vedy, ktoré musí človek v dog­matickom usporiadaní rozlišovať, rozvinuli sa v skutočnosti súčasne a navzájom sa ovplyvňujúc, čo by malo byť dôvodom uprednostňovania historického usporiadania, ale - keď uvažujeme o skutočnom vývoji ľudského ducha vcelku - vidíme tiež to, že fakticky sa aj rozličné vedy súčasne a navzájom zdokonaľovali, vidíme tiež to, že pokrok vo vedách závisel a bol mnohorako ovplyvnený pokrokom v umeniach a naopak, a že napokon všetky boli úzko späté, so všeobecným rozvojom ľudskej spoločnosti.

 

s. 71

 

Táto široká súvislosť je taká podstatná, že náš rozum, keď chce pochopiť zrod niektorej vedeckej teórie, často musí brať do úvahy zdokonalenie niektorého výrobného odvetvia, ktoré s ňou nemá nijaké racionálne spojenie, alebo dokonca nejaký zvláštny pokrok v spoločenskom zriadení, bez ktorého by nebolo mohlo dôjsť k tomuto objavu. Nejeden príklad na to uvidíme neskoršie. Teda z toho vyplýva, že pravú históriu nejakej vedy, t. j. ako vznikajú v skutočnosti objavy, z ktorých sa skladá, možno poznať iba všeobecným a bezprostredným skúmaním dejín ľudstva. Preto všetky dokumenty nazhromaždené doteraz z dejín matematiky, astronómie, medicíny atď., i keď sú akokoľvek vzácne, možno považovať iba za púhy materiál.

I keby sa predpokladaný historický spôsob výkladu mohol dobre realizovať, pokiaľ ide o detaily každej vedy osobitne, bol by úplne hy­potetický a abstraktný v najdôležitejšom bode, totiž v tom, že by vývoj tejto vedy podával ako izolovaný. A tak nielenže by neukázal jasne pravú históriu vedy, ale by dokonca viedol aj k vytvoreniu veľmi falošnej predstavy o nej.

Sme teda pevne presvedčení, že znalosť histórie vied má obrovský význam. Dokonca si myslím, že človek nepozná úplne tú-ktorú vedu, keď nepozná jej históriu. Ale toto štúdium treba chápať ako celkom od­delené od vlastného dogmatického štúdia vedy, bez ktorého by sa nedala pochopiť ani táto história. Teda veľmi starostlivo budeme prizerať na skutočné dejiny tých základných vied, ktoré budú predmetom našich úvah; lenže to bude iba v poslednej časti tohto kurzu, v časti týkajúcej sa štúdia spoločenských javov pri výklade o všeobecnom vývine ľudstva, ktorého najdôležitejšiu, aj keď doteraz najzanedbanejšiu časť tvoria práve dejiny vied. Pri skúmaní každej vedy budú mať príslušné historické úva­hy úplne zvláštny charakter, aby nerušili vlastnú povahu našej hlavnej práce.

Tie úvahy, ktoré sa budú musieť, ako to uvidíme, neskoršie osobitne rozvinúť, majú pomôcť presnejšie vymedziť skutočného ducha tohto kur­zu tým, že ho ukážu z nového hľadiska. V súvislosti s naším aktuálnym problémom však z nich vyplýva predovšetkým presné vymedzenie pod­mienok, ktoré si musíme určiť a od ktorých právom môžeme očakávať, že sa pri budovaní encyklopedickej stupnice rozličných základných vied splnia.

Naozaj vidíme, že táto klasifikácia, nech by bola v našich pred­stavách akokoľvek dokonalá, nikdy nebude absolútne zhodná s historickou náväznosťou vied. Nech robíme čokoľvek, nikdy sa úplne nevyhneme tomu, aby sme najprv neuviedli takú vedu, ktorá bude v mnohých viac-menej dôležitých prípadoch nútená preberať poznatky od vedy, umiestenej na neskoršom stupni.

 

s. 72

 

Musíme dbať jedine na to, aby sa tento nedostatok netýkal charakteristických pojmov ani jednej vedy, lebo potom by bola klasifikácia úplne chybná.

Tak napríklad zdá sa mi nepopierate Iným, že vo všeobecnej sústave vied má byť astronómia umiestená pred fyzikou v pravom zmysle slova, hoci jej viaceré odvetvia, najmä optika, sú pre kompletný výklad astro­nómie nevyhnutné.

Takéto sekundárne nedostatky, ktorým sa nedá striktne vyhnúť, nemôžu podkopať klasifikáciu, ktorá by ináč náležité spínala všetky hlav­né podmienky. Sú dôsledkom určitých nevyhnutne umelých momentov v našom delení duševnej práce.

Jednako len, hoci podľa predchádzajúcich výkladov nemôžeme his­torické usporiadanie pokladať za základ nášho triedenia, nesmiem tu zabudnúť vopred upozorniť na istú základnú vlastnosť proponovanej encyklopedickej stupnice, totiž že sa vo všeobecnosti zhoduje s dejinami vied, takže napriek tomu, že vývin rozličných vied prebiehal nesporne vždy súčasne, tie vedy, ktoré budú v stupnici zaberať skoršie miesto, aj v skutočnosti sú staršie a vyvinutejšie ako tie, čo nasledujú v poradí za nimi. Nevyhnutne to musí tak byť, ak za princíp klasifikácie naozaj berieme, ako sme vyhlásili, prirodzenú logickú súvislosť rozličných vied, spočívajúcu v tom, že východisko druhu musí byť nevyhnutne aj výcho­diskom indivídua.

Aby som konečne čo najpresnejšie naznačil celú obťažnosť ency­klopedického problému, ktorý máme vyriešiť, zdá sa mi, že bude osožné rozvinúť veľmi jednoduchú matematickú úvahu, ktorá zhrnie myšlienky, ktoré som dosial podal v tejto prednáške. Hľa, v čom spočíva:

Chceme zatriediť základné vedy. Ak sa na vec pozrieme bližšie, zistíme, že treba rozoznávať aspoň šesť takýchto vied. Väčšina učencov by pravdepodobne pripustila aj väčší počet. Vychádzajúc z tohto pred­pokladu, vieme, že šesť predmetov dáva 720 rozličných variácií. Mohlo by teda jestvovať 720 rozličných klasifikácií základných vied, z ktorých si treba nevyhnutne vybrať jedinú, najlepšie vyhovujúcu hlavným pod­mienkam problému. Vidíme, že napriek veľkému počtu encyklopedických stupňov, ktoré sa doteraz postupne navrhovali, zatiaľ sa uvažovalo iba o niekoľkých možných variáciách; a jednako by som bez nadsádzky mohol povedať, že keby sme preskúmali každú z týchto 720 klasifikácii, nebolo by azda ani jednej, v prospech ktorej by sa nedali uviesť niektoré prijateľné dôvody; veď ak uvažujeme o rozličných doteraz navrhnutých variáciách, zistíme medzi nimi najkrajnejšie rozdiely: vedy, ktoré nie­ktorí učenci kladú na čelo encyklopedického systému, odsunujú iní na protiľahlý koniec a naopak.

 

s. 73

 

Teda najmä v tejto voľbe jediného, naozaj zdôvodneného usporiadania z veľmi veľkého poctu možných systémov spočíva hlavná obťažnosť problému, ktorý sme si postavili.

Prv než priamo pristúpime k tomuto veľkému problému, pripomeňme si, že ak máme dostať prirodzenú a pozitívnu klasifikáciu základných vied, musíme jej princíp hľadať porovnávaním rozličných kategórií ja­vov. A to, čo chceme určiť, je práve reálna závislosť rozličných vedeckých skúmam. Teda táto závislosť môže vyplývať iba zo závislosti príslušných javov.

Ak budeme z tohto Hadiska uvažovať o všetkých pozorovateľných javoch, zistíme, že ich možno zatriediť len do niekoľkých prirodzených kategórií, tak rozložených, aby sa racionálne skúmanie každej z nich zakladalo na znalosti hlavných zákonov predchádzajúcej kategórie a slú­žilo ako základ skúmania nasledujúcej kategórie. Toto usporiadanie je určené stupňom jednoduchosti alebo, čo je to isté, stupňom všeobecnosti javov, z čoho vyplýva ich postupná závislosť a potom aj väčšia či menšia obťažnosť ich skúmania.

Je naozaj a priori jasné, že najjednoduchšie javy, tie, čo sú najmenej závislé od ostatných, sú nevyhnutne aj najvšeobecnejšie; lebo to, čo možno pozorovať v najväčšom počte prípadov, už tým sa stáva nezávislým od okolností príznačných pre každý zvláštny prípad. Ak chceme prírodnú filozofiu študovať naozaj metodicky, treba začať skúmaním najvšeobec­nejších čiže najjednoduchších javov a potom pokračovať až po javy najzvláštnejšie alebo najzložitejšie. Toto usporiadanie podľa všeobecnosti alebo jednoduchosti, ktoré nevyhnutne určuje racionálnu súvislosť roz­ličných základných vied na základe postupnej závislosti ich javov, určuje takto stupeň ich obťažnosti.

Táto pomocná úvaha, ktorú považujem za dôležité tu uviesť a ktorá sa úplne zhoduje so všetkými predchádzajúcimi úvahami, zároveň potvr­dzuje, že najvšeobecnejšie alebo najjednoduchšie javy, pretože sú človeku najcudzejšie, môžu sa skúmať v pokojnejšej, racionálnejšej pohode ducha, čo je vlastne ďalším dôvodom, prečo sa príslušné vedy rýchlejšie vy­víjajú.

Keď som takto vysvetlil základné pravidlo, ktorým sa má riadiť klasifikácia vied, môžem teraz prejsť k vytvoreniu encyklopedickej stup­nice, podľa ktorej sa má postaviť plán tohto kurzu a ktorú každý ľahko bude môcť oceniť, opierajúc sa o predošlé úvahy.

Prvé zamyslenie sa nad totalitou prírodných javov nás privedie na to, že ich treba rozdeliť podľa zásady, ktorú sme práve určili, najskôr na dve veľké základné triedy, z ktorých prvá zahrňuje všetky javy anor­ganických telies a druhá všetky javy organických telies.

 

s. 74

 

Tieto posledné sú zrejme komplikovanejšie a špecifickejšie ako tam­tie; závisia od predchádzajúcich, ktoré, naopak, nijako od nich nezávisia. Z toho vyplýva nevyhnutnosť skúmať fyziologické javy až po javoch anorganických telies. Nech si už rozdiely týchto dvoch druhov bytia vysvetľujeme akokoľvek, je isté, že v živých telesách pozorujeme všetky javy, či už mechanické alebo chemické, s ktorými sa stretávame v neži­vých telesách, a okrem toho ešte celkom špeciálny druh javov, javy v pra­vom zmysle slova životné, také, ktoré vyplývajú z organizácie. Nemienime tu zisťovať, či obidve triedy telies majú alebo nemajú tú istú podstatu, stavať neriešiteľnú otázku, ktorú dnes ľudia ešte príliš často pretriasajú, čo je zvyšok vplyvu teologických a metafyzických zvykov. Takáto otázka nepatrí do oblasti pozitívnej filozofie, ktorá sa otvorene priznáva, že vôbec nepozná vnútornú podstatu akéhokoľvek telesa. Nie je však nijako nevyhnutné tvrdiť, že neživé a živé telesá majú zásadne odlišnú podstatu, aby sme prišli na to, že ich treba skúmať osobitne. Je nepochybné, že názory na všeobecný spôsob nazerania na živé telesá dosial nie sú dosť ustálené. Ale nech by sme už pod vplyvom ne­skorších pokrokov prírodnej filozofie zaujali v tomto ohľade akékoľvek stanovisko, klasifikácia, ktorú budujeme, by tým nemala byť postihnutá. Skutočne, aj keby sme to, čo terajší stav fyziológie sotva dovoľuje tušiť, považovali za dokázané, že totiž fyziologické javy sú vždy len púhymi mechanickými, elektrickými a chemickými javmi, modifikovanými štruk­túrou a zložením organických telies, naše základné delenie by aj vtedy platilo. Lebo vždy ostáva pravdou, a to i pri tejto hypotéze, že všeobecné javy treba preskúmať predtým, ako začneme skúmať špeciálne modifi­kácie, ktoré sa vytvárajú v istých objektoch vesmíru v dôsledku zvlášt­neho rozloženia molekúl. Tak teda klasifikácia, ktorá je dnes u väčšiny mysliacich ľudí založená na rôznosti zákonov, je taká, že sa môže do­nekonečna udržať, pretože sa správne určuje podriadenosť javov i poradie skúmaní, nech už dôjde medzi dvoma triedami javov k akémukoľvek zblíženiu.

Tu niet miesta na obšírnejšie všeobecné porovnávanie neživých a ži­vých telies na základe ich rozličných podstatných častí; to bude zvlášt­nym predmetom podrobnejšieho skúmania vo fyziologickej časti tohto kurzu. Nateraz stačí, aby sme ako zásadu uznali logickú nevyhnutnosť odlišovať vedu, ktorá sa vzťahuje na tie prvé, od vedy, ktorá sa vzťahuje na tie druhé, a pristupovať k štúdiu organickej fyziky až po určení vše­obecných zákonov anorganickej fyziky.

Prejdime teraz k vymedzeniu základných čŕt hlavného pododdelenia, ktoré možno na základe uvedeného pravidla utvoriť z týchto dvoch veľ­kých častí prírodnej filozofie.

 

s. 75

 

Čo sa týka anorganickej fyziky, vidíme, ak sa vždy pridržiavame usporiadania podľa všeobecnosti a závislosti javov, že musí byť rozdelená na dve odlišné časti podlá toho, či sa zaoberá všeobecnými javmi vesmíru alebo zvlášť tými, ktoré súvisia s pozemskými telesami. Odtiaľto pochádza názov nebeská fyzika alebo astronómia, či už geometrická alebo mecha­nická, a fyzika pozemská. Potreba tohto delenia je presnou obdobou predošlej.

Keďže astronomické javy sú zo všetkých javov najvšeobecnejšie, najjednoduchšie a najabstraktnejšie, je zrejmé, že prírodná filozofia sa musí začínať ich skúmaním, lebo zákony, ktorým podliehajú, vplývajú na zákony všetkých ostatných javov, od ktorých, naopak, ony samy sú celkom nezávislé. Vo všetkých javoch pozemskej fyziky pozorujeme pre­dovšetkým všeobecné účinky všeobecnej príťažlivosti a okrem toho nie­ktoré účinky im samým vlastné, ktoré modifikujú tie prvé. Z toho vy­plýva, že keď analyzujeme najjednoduchší pozemský jav, zistíme, že je vždy zložitejší ako najkomplikovanejší nebeský jav, a to nielen vtedy, keď ho berieme ako chemický jav, ale dokonca aj vtedy, keď ho pova­žujeme za jav čisto mechanický. Takto napríklad jednoduchý pohyb tele­sa, i keď ide len o pevné teleso, predstavuje v skutočnosti, ak chceme prizerať na všetky určujúce okolnosti, komplikovanejší predmet bádania ako najťažší astronomický problém. Táto úvaha jasne ukazuje, nakoľko je nevyhnutné presne oddeľovať nebeskú fyziku od pozemskej a pristu­povať k štúdiu druhej až po štúdiu prvej, ktorá je jej racionálnou bázou.

Pozemská fyzika sa tiež delí na dve veľmi odlišné časti podľa toho, či sa na teleso díva z hľadiska mechanického alebo chemického. Podľa toho máme vlastnú fyziku a chémiu. Aby bolo možné naozaj metodicky skúmať prvú, musíme mať zrejme predbežnú znalosť tamtej. Veď všetky chemické javy sú nevyhnutne zložitejšie ako fyzikálne; závisia od nich, ale nevplývajú na ne. Každý zaiste vie, že každá chemická reakcia je podrobená predovšetkým vplyvu tiaže, tepla, elektriny atď. a sama pri­náša zasa niečo vlastné, čím sa pôsobnosť predchádzajúcich činiteľov modifikuje. Táto úvaha, ktorá jasne dokazuje, že chémia môže ísť až po fyzike, predstavuje chémiu zároveň ako špecifickú vedu, Veď nech by sme prijali akýkoľvek názor, pokiaľ ide o chemické afinity, a nech by sme v nich videli, ako to aj možno chápať, iba modifikácie všeobecnej gravitácie, dané tvarom a vzájomnou polohou atómov, ostávalo by ne­popierateľným, Že nevyhnutnosť ustavične prizerať na tieto špeciálne podmienky vôbec by nedovoľovala považovať chémiu za jednoduchý prívesok fyziky. Boli by sme teda v každom prípade nútení, aj keby to bolo len pre uľahčenie bádania, zachovať klasifikáciu a usporiadanie, ktoré, ako sa na to dnes dívame, vyplývajú z rôznorodosti javov.

 

s. 76

 

Také je teda racionálne rozdelenie hlavných odvetví všeobecnej vedy o neživých telesách. Analogické delenie sa zavádza vo všeobecnej vede o telesách ústrojných.

Všetky živé bytosti predstavujú dve podstatne odlišné kategórie javov: javy vzťahujúce sa na indivíduum a javy týkajúce sa druhu, najmä keď má schopnosti pre spoločenské spolunažívanie. Toto delenie má zá­kladný význam, najmä pokiaľ ide o človeka. Uvedená druhá kategória javov je zrejme zložitejšia a špecifickejšia ako prvá; závisí od nej, ale nevplýva na ňu. Takto máme dva hlavné oddiely organickej fyziky: fyziológiu vo vlastnom zmysle slova a sociálnu fyziku, ktorá sa zakladá na prvej.

Vo všetkých sociálnych javoch pozorujeme predovšetkým vplyv fy­ziologických zákonov, ktorým podlieha indivíduum, a okrem toho čosi zvláštne, čo modifikuje ich účinky a čo vyplýva zo vzájomného pôsobenia jednotlivcov, z pôsobenia každej generácie na nasledujúcu, ktoré je v ľudskom rode zvlášť silné. Je teda jasné, že pri dôkladnejšom skúmaní spoločenských javov treba vychádzať predovšetkým z hlbokej znalosti zákonov vzťahujúcich sa na individuálny život. Táto nevyhnutná subordinácia medzi obidvoma skúmaniami však na druhej strane vôbec ne­znamená, že by bolo treba v sociálnej fyzike vidieť jednoduchý prívesok fyziológie, ako to boli náchylní veriť niektorí vynikajúci fyziológovia. Aj keď sú tieto javy dozaista homogénne, predsa nie sú identické, a roz­lišovanie oboch uvedených vied má naozaj zásadný význam. Bolo by predsa nemožné považovať súborné skúmanie druhu za púhu dedukciu zo skúmania indivídua, pretože spoločenské podmienky, ktoré modifikujú činnosť fyziologických zákonov, musia byť nesporne predmetom princi­piálneho charakteru. Sociálna fyzika sa má teda opierať o celok špecifických priamych pozorovaní, berúc pritom vždy do ohľadu svoj úzky vzťah k fyziológii.

Mohli by sme ľahko viesť dokonalú paralelu medzi delením orga­nickej fyziky a uvedeným delením neorganickej fyziky, využívajúc bežné rozlišovanie samotnej fyziológie na rastlinnú a živočíšnu. Bolo by zaiste ľahké podriadiť tieto pododdelenia princípu klasifikácie, ktorého sme sa doteraz pridržiavali, pretože javy živočíšneho života sa zdajú, aspoň vo všeobecnosti, zložitejšími a špecifickejšími ako javy života rastlinného. Ale úsilie o túto paralelu by bolo čímsi detinským, keby viedlo k ne­uznaniu alebo nadsadeniu skutočných analógií a umelých rozdielov v javoch, je teda isté, že rozlišovanie medzi rastlinnou fyziológiou a živočíšnou fyziológiou, ktoré má veľký význam v tom, čo som nazval konkrétnou fyzikou, nemá takmer nijaký význam v abstraktnej fyzike, o ktorú tu práve ide.

 

s. 77

 

Znalosť všeobecných zákonov života, ktorá má byť podľa nás ozajstným predmetom fyziológie, vyžaduje si súbežné skúma­nie celej organickej oblasti bez rozdielu, či ide o rastliny alebo zvieratá, bez rozdielu, ktorý sa napokon zo dňa na deň tým viac zmenšuje, čim hlbšie sa študujú javy.

Budeme teda trvať na tom, aby sa v organickej fyzike ostalo iba pri jednom delení, hoci sme v neorganickej fyzike považovali za potrebné zaviesť dvojaké delenie.

Výsledkom tejto diskusie je teda zistenie, že pozitívna filozofia sa delí na päť základných vied, ktorých postupnosť je určená nevyhnutnou a konštantnou subordináciou, ktorá sa neopiera o nejakú hypotetickú mienku, ale o jednoduché, dôkladne premyslené porovnanie príslušných javov. Sú to: astronómia, fyzika, chémia, fyziológia a napokon sociálna fyzika. Prvá sa zapodieva najvšeobecnejšími, najjednoduchšími, najabstraktnejšími a človeku najvzdialenejšími javmi; tie vplývajú na všet­ky ostatné bez toho, že by boli pritom nimi ovplyvnené. Javy, ktoré skúma posledná z týchto vied, sú, naopak, naj špecifickejšie, najzložitej­šie, najkonkrétnejšie a pre človeka bezprostredne najzaujímavejšie; závisia viac-menej od všetkých predchádzajúcich, nemajú však na ne nijaký vplyv. Medzi týmito dvoma krajnosťami postupne vzrastá špeciálnosť, zložitosť a zvláštnosť javov tak isto, ako rastie ich závislosť. Taký je všeobecný vnútorný vzťah medzi rozličnými základnými vedami, ktorý sme nútení zaviesť nie na základe planého, ľubovoľného rozlišovania, ale správneho filozofického pozorovania. Taký bude aj plán tohto kurzu.

Tu som mohol iba načrtnúť hlavné úvahy, na ktorých sa zakladá táto klasifikácia. Aby sme ju úplne pochopili, bolo by treba pozrieť sa teraz na ňu jednak zo všeobecného hľadiska a potom ju preskúmať aj vzhľadom na každú základnú vedu osobitne. A toto urobíme starostlivo, ked1 začneme so špeciálnym štúdiom každej časti tohto kurzu. Takéto postupné budovanie encyklopedickej stupnice, vychádzajúce zo skúma­nia každej z týchto piatich hlavných vied, ju ďalej spresní a zvlášť jasne ukáže jej opodstatnenosť. Tieto prednosti budú tým zrejmejšie, čím lepšie uvidíme, že vnútorné delenie každej vedy sa riadi, prirodzene, rovnakým princípom, takže budeme mať pred sebou celý systém ľudských vedo­mostí, rozložený až do jeho druhotných detailov podľa jedinej dôsledne uplatňovanej idey o rozlične veľkom stupni abstraktnosti príslušných koncepcií. No i keď odhliadneme od toho, že by nás práce tohto druhu teraz až príliš ďaleko odvádzali, zaiste by boli nemiestne v tejto pred­náške, v ktorej sa má uvažovať o našom rozume z najvšeobecnejšieho hľadiska pozitívnej filozofie.

Aby sme však podľa možnosti už v tejto chvíli predsa len čo najúplnejšie zhodnotili dôležitosť tejto základnej stupnice, ktorú budem používať v priebehu celého tohto kurzu, musím tu napochytre upozorniť na jej najzákladnejšie všeobecné vlastnosti.

 

s. 78

 

Ako veľmi dôležitý argument v prospech tejto klasifikácie treba najprv uviesť, že sa v podstate zhoduje s akýmsi spontánnym usporia­daním, ktoré so samozrejmosťou rešpektujú vedci, čo sa venujú štúdiu rozličných odvetví prírodnej filozofie.

Zostavovatelia encyklopedických stupníc obyčajne veľmi zanedbá­vajú podmienku považovať tie vedy, ktoré sa v reálnom vývine ľudského ducha bez vedomého úmyslu pestovali oddelene, za rozdielne a zaviesť medzi nimi subordináciu podľa pozitívnych vzťahov, ktoré sa objavujú v ich bežnom živote. Takáto zhoda je však jednako asi najistejším uka­zovateľom dobrej klasifikácie, lebo triedenia, ktoré sa do systému vied zaviedli spontánne, mohli sa objaviť len ako dôsledok dlho pociťovaných opravdivých potrieb ľudského rozumu, bez čoho by bol uviazol v chyb­nej všeobecnosti.

Ale hoci navrhnutá klasifikácia úplne spína túto podmienku, čo by bolo zbytočné dokazovať, predsa by sa nemalo toho uzatvárať, že by zvyklosti, ktoré sú dnes v dôsledku skúseností medzi vedcami vše­obecne rozšírené, robili našu encyklopedickú prácu neužitočnou. Tieto skúsenosti iba ukazujú základnú rôznosť medzi racionálnym chápaním a čisto empirickým triedením. Napokon tento prístup umožňuje našu klasifikáciu správne pochopiť, a najmä so všetkou potrebnou precíznosťou ju realizovať, ako aj náležíte oceniť jej význam; aby sme sa o tom pre­svedčili, stačí pouvažovať o vážnych priestupkoch voči tomuto encyklo­pedickému zákonu, ku ktorým dochádza na veľkú škodu ľudského ducha.

Druhou, veľmi dôležitou črtou našej klasifikácie je jej dôsledná zhoda so skutočným procesom vývinu prírodnej filozofie. To potvrdzujú všetky poznatky z dejín vied, najmä za posledné dve storočia, v ktorých pomerne presne môžeme sledovať ich vývin.

Je pochopiteľné, že racionálne skúmanie každej základnej vedy, vy­žadujúce si predbežne sa zapodievať všetkými vedami, ktoré jej v našej encyklopedickej stupnici predchádzajú, mohlo urobiť reálne pokroky a nadobudnúť svoj skutočný charakter až vtedy, keď predchádzajúce vedy, vzťahujúce sa na javy všeobecnejšie, abstraktnejšie, menej zložité a ne­závislé od druhých, dostatočne pokročili vo svojom vývine. Teda, aj keď súčasne, takto musel prebiehať pokrok.

Táto okolnosť sa mi zdá takou dôležitou, že bez prizerania na ňu podľa mňa vôbec nie je možné naozaj pochopiť dejiny ľudského ducha. Všeobecný zákon, ktorý vládne celým týmto dejinám a ktorý som vy­ložil v predchádzajúcej prednáške, nemožno náležité pochopiť, ak ho nedáme do súvislosti s encyklopedickou formulou, ktorú sme práve vypracovali.

 

s. 79

 

Podľa usporiadania, stanoveného touto formulou, boli jed­notlivé teórie postupne najprv v teologickom štádiu, a potom prešli do metafyzického a napokon do pozitívneho štádia. Ak nebudeme pri použí­vaní uvedeného zákona rešpektovať tento nevyhnutný postup, narazíme často na ťažkosti, ktoré sa budú zdať ne prekonáte iné, lebo je jasné, že teologické alebo metafyzické štádium určitých základných teórií muselo, byť časové zhodné - a niekedy aj skutočne bolo také - s pozitívnym štádiom tých vied, ktoré sú v našom encyklopedickom systéme zaradené pred nimi, čo vrhá na opodstatnenosť všeobecného zákona akýsi tieň, ktorý možno odstrániť iba uvedenou klasifikáciou.

Po tretie, táto klasifikácia má veľmi významnú vlastnosť, presne určuje relatívnu závažnosť rozličných vied, spočívajúcu najmä na stupni presnosti našich poznatkov a ich viac či menej úplnej koordinácii.

Naozaj ľahko možno zistiť, že čím sú javy všeobecnejšie, jednoduch­šie a abstraktnejšie, čím menej od seba závisia, tým presnejšie môžu byť poznatky o nich, tým úplnejšia ich koordinácia. Skúmanie organických javov musí byť teda neurčitejšie a nesústavnejšie ako skúmanie javov neorganických telies. Preto tiež v neorganickej fyzike nebeské javy v dô­sledku svojej veľkej všeobecnosti a nezávislosti od všetkých ostatných javov viedli k veľmi presnej a omnoho ucelenejšej vede, ako je veda o pozemských javoch.

Toto zistenie, ktoré je pri pozornom skúmaní vied také nápadné a ktoré často vyvolalo chimerické nádeje alebo nesprávne prirovnania, vysvetľuje sa teda úplne encyklopedickým usporiadaním, ktoré som vy­budoval. Prirodzene, celú jeho šírku budem môcť ukázať až v nasledu­júcej prednáške, kde poukážem na to, že možnosť aplikovať matematickú analýzu pri štúdiu rozličných javov, čím toto štúdium dostáva najvyšší možný stupeň presnosti a koordinácie, je presne určená miestom, ktoré majú tieto javy v mojom encyklopedickom usporiadaní.

Nemôžem prejsť k ďalšej úvahe a nevarovať v tejto súvislosti čitateľa pred veľmi vážnym, síce hrubým, ale ešte neobyčajne rozšíreným omylom. Spočíva v tom, že sa stupeň presnosti rozličných našich poznat­kov pletie so stupňom ich pravdivosti, z čoho vyplynul veľmi nebezpečný predsudok, že nakoľko prvý zrejme nie je pre všetky rovnaký, musí byť taký aj druhý. Často sa tiež hovorí, aj keď menej ako kedysi, o nerov­nakej pravdivosti rozličných vied, čím sa priamo odstrašuje od pestovania najťažších vied. jednako je však jasné, že presnosť a pravdivosť sú dve navzájom veľmi odlišné vlastnosti. Celkom nezmyselná veta môže byť neobyčajne presná, napríklad keď sa povie, že súčet uhlov trojuholníka sa rovná trom pravým uhlom. A veľmi pravdivá veta môže obsahovať veľmi málo presnosti, napríklad keď sa tvrdí, že každý človek zomrie.

 

s. 80

 

Ak rozličné vedy, ako sme práve vysvetlili, nie sú nevyhnutne rovnako presné, s ich pravdivosťou to vôbec nie je tak. Každá môže poskytovať výsledky práve také pravdivé, ako sú výsledky hociktorej inej, ak len sú jej závery natoľko presné, ako to dovoľujú príslušné javy; to je podmienka, ktorá nemusí byť vždy veľmi ľahko splniteľná. V ktorejkoľvek vede všetko, čo je len dohadom, je iba viac-menej pravdepodobné a nemôže tvoriť jej podstatnú oblasť všetko, čo je pozitívne, t. j. čo sa zakladá na nesporne zistených faktoch, je pravdivé; v tomto ohľade tu niet rozdielu.

Napokon najzaujímavejšou vlastnosťou našej encyklopedickej formuly pre jej dôležitosť a množstvo bezprostredných aplikácií, ktoré z nej možno vyvodiť, je, že priamo určuje naozaj všeobecnú sústavu vedeckej a úplne racionálnej výchovy. To vyplýva priamo zo samej formuly.

Každému je známe, že prv než sa dáme do metodického štúdia nie­ktorej zo základných vied, musíme sa na to nevyhnutne pripraviť skú­maním tých vied, ktoré sa vzťahujú na predchádzajúce javy v našej encyklopedickej stupnici, pretože vždy majú rozhodujúci vplyv na vedy, ktorých zákony sa podujímame poznávať. Táto téza je taká samozrejmá, že sa nemusím dlhšie zdržiavať pri princípe, ktorý sa ostatne neskoršie nevyhnutne bude opakovať pri každej základnej vede. Podotýkam iba, že tento princíp treba aplikovať nielen na všeobecnú výchovu, ale aj na špeciálnu výchovu vedcov.

Podľa toho fyzici, ktorí aspoň zo všeobecného hľadiska neštudovali najprv astronómiu, chemici, ktorí predtým, než sa začali zaoberať svo­jou vlastnou vedou, neštudovali najskôr astronómiu a potom fyziku, fy­ziológovia, ktorí sa nepripravili na svoje špeciálne práce úvodným štúdiom astronómie, fyziky a chémie, nesplnili jednu zo základných pod­mienok svojho rozumového vývoja. Ešte zrejmejšie je to u učencov, ktorí sa chcú venovať pozitívnemu štúdiu sociálnych javov bez toho, že by boli získali najprv všeobecné znalosti z astronómie, fyziky, chémie a fy­ziológie.

Keďže sa tieto podmienky za našich čias veľmi zriedka spĺňajú a keďže sa nezriadila nijaká regulárna inštitúcia, ktorá by ich umožňovala splniť, môžeme povedať, že racionálna výchova vedcov ešte nejest­vuje. Táto úvaha je pódia rana natoľko dôležitá, že sa nebojím na vrub tomuto nedostatku našej terajšej výchovy pripisovať ten krajne nedoko­nalý stav, v ktorom sa dosiaľ nachádzajú najobťažnejšie vedy, stav, ktorý naozaj ani zďaleka nezodpovedá tomu, čo by si vyžadovala zloži­tejšia povaha týchto javov.

Vzhľadom na všeobecnú výchovu je táto podmienka ešte oveľa na­liehavejšia. Považujem ju za natoľko nevyhnutnú, že podľa mňa vyučo­vanie vied nebude schopné realizovať najpodstatnejšie všeobecné výsledky, ktoré majú viesť v spoločnosti k obnove intelektuálnej sústavy, ak sa jednotlivé základné odvetvia prírodnej filozofie nebudú študovať v náležitom poradí.

 

s. 81

 

Nezabúdajme, že takmer vo všetkých mysliach, aj v tých najbystrejších, myšlienky sa obyčajne ukladajú v tom poradí, v akom dochádzalo k ich osvojovaniu. Preto najčastejším nevyliečiteľným zlom je to, že sme nezačali od začiatku. V každom storočí je iba zopár takých mysliteľov ako Bacon, Descarles a Leibniz, ktorí sú schopní vo svojom mužnom veku všetko doterajšie naozaj zotrieť a od základov znovu vybudovať úplný systém vlastných ideí.

Dôležitosť nášho encyklopedického zákona ako základu vedeckej výchovy možno náležité oceniť iba vtedy, ak o ňom uvažujeme aj z hľa­diska metódy a nielen z hľadiska teórie, ako sme to robili dosiaľ.

Z tohto nového hľadiska nevyhnutným výsledkom správnej reali­zácie všeobecného plánu štúdií, ktorý sme sformulovali, musí byť pre nás možnosť dokonale sa oboznámiť s pozitívnou metódou, čo by nijakým iným spôsobom nebolo možné.

Z toho, že prírodné javy boli roztriedené takým spôsobom, že tie, čo sú skutočne rovnorodé, vždy sú zahrnuté v jednej vede, zalial čo javy obsiahnuté v rozličných vedách sú v skutočnosti rôznorodé, musí nevyhnutne vyplývať, že všeobecná pozitívna metóda sa bude v oblasti jednej a tej istej základnej vedy modifikovať stále rovnako, ale bude ustavične podliehať rozličným, a to čím ďalej tým zložitejším modifi­káciám pri prechode od jednej vedy k druhej. Takto teda budenie mať istotu, že ju budeme skúmať vo všetkých možných reálnych variantoch, čo by nebolo možné, keby sme boli prijali takú encyklopedickú formulu, ktorá nespĺňa už uvedené hlavné podmienky.

Táto nová úvaha má naozaj základný význam; lebo ak sme vo vše­obecnosti v predošlej prednáške videli, že pozitívnu metódu nemožno poznať, keď ju chceme študovať, bez prihliadnutia na jej aplikáciu, dnes musíme k tomu dodať, že si o nej nemožno utvoriť správnu a presnú mienku ináč, len keď budeme postupne, v náležitom poradí študovať jej aplikácie na všetky rozličné hlavné triedy prírodných javov. Jedna veda by tento cieľ nijako nemohla dosiahnuť, aj keby sme si ju vybrali čo možno najrozvážnejšie. Lebo hoci metóda je v podstate vo všetkých ve­dách rovnaká, každá veda rozvíja špeciálne také alebo onaké charakte­ristické postupy, ktorých vplyv je v ostatných vedách tak málo výrazný, že by ostal takmer nespozorovaný. Tak napríklad v určitých odvetviach filozofie je hlavným prostriedkom bádania pozorovanie v presnom zmysle slova; u iných je zase skúsenosť alebo ten či onen druh skúsenosti hlav­ným prostriedkom skúmania.

 

s. 82

 

Tak isto napríklad niektoré hlavné pra­vidlo, ktoré je podstatnou časťou metódy, vzniklo pôvodne v jednej vede; a hoci ho neskoršie preniesli do inej vedy, predsa ho musíme, ak ho chceme dobre poznať, študovať pri jeho vzniku: tak je to napríklad s teóriou klasifikácie.

Ak sa obmedzíme na štúdium jednej jedinej vedy. musíme si bez­pochyby vybrať tú najdokonalejšiu, aby sme čo najhlbšie pochopili pozi­tívnu metódu. Pretože najdokonalejšia veda by bola súčasne najjedno­duchšia, dosiahli by sme iba veľmi neúplnú znalosť metódy, keby sme si neuvedomili, ako podstatne by sa musela modifikovať, aby ju bolo možné použiť pre najzložitejšie javy. Každá základná veda má teda v tomto ohľade určité, pre ňu špecifické prednosti. To jasne dokazuje nevyhnutnosť skúmať ich všetky, pretože ináč by sa utvorili iba príliš úzke koncepcie a nedostatočné návyky. Nakoľko sa k tejto úvahe v ďalšej časti často budenie vracať, netreba ju teraz ďalej rozvíjať.

No jednako tu musím v súvislosti s metódou (aby sme si ju totiž správne osvojili) osobitne zdôrazniť nielen nevyhnutnosť filozoficky štu­dovať všetky základné vedy, ale študovať ich aj podľa encyklopedického usporiadania, vytvoreného v tejto prednáške. Čo rozumné môže vykonať duch, ktorý sa hneď od začiatku zapodieva štúdiom najzložitejších javov bez toho, že by sa najprv skúmaním najjednoduchších javov oboznámil s tým, čo je zákon, čo znamená pozorovanie. Čo je pozitívny pojem a čo je dôsledok? Ešte aj dnes zvyčajne takto postupujú naši mladí fyziológovia, ktorí začínajú živé bytosti študovať hneď, pripravení naj­častejšie ten predbežným vzdelaním, ktoré sa obmedzuje len na štúdium jedného alebo dvoch mŕtvych jazykov, a okrem toho majú iba veľmi povrchnú znalosť fyziky a chémie, znalosť z hľadiska metódy takmer nijakú, pretože ju obyčajne nenadobudli racionálnym spôsobom a nevy­chádza zo skutočného východiska prírodnej filozofie. Je pochopiteľné, že reforma takéhoto mylného plánu štúdií je veľmi dôležitá. Pokiaľ ide o sociálne javy, ktoré sú ešte zložitejšie, je to podobné. Možno vari urobiť veľký krok k tomu, aby sa novodobé spoločnosti vrátili do naozaj nor­málneho stavu, bez toho, že by sa vôbec spoznala logická nevyhnutnosť začať so štúdiom týchto javov až vtedy, keď rozumový orgán postupne vycvičíme hlbokým filozofickým rozborom všetkých predchádzajúcich ja­vov? Môžeme celkom bezpečne vyhlásiť, že práve v tomto spočívajú hlavné ťažkosti. Veď dnes je len málo schopných ľudí, ktorí by neboli presvedčení, že sociálne javy treba skúmať pozitívnou metódou. Keďže tí, čo sa zaoberajú týmto skúmaním, nevedia a nemôžu presne vedieť, v čom spočíva táto metóda, pretože ju nepreskúmali v jej predošlých aplikáciách, táto zásada pri prestavbe sociálnych teórií, ktoré sa ešte nevymanili z teologického, prípadne z metafyzického štádia, doteraz ne­mohla priniesť nijaké ovocie napriek snahám domnelých reformátorov-pozitivistov.

 

s. 83

 

Túto úvahu neskoršie špeciálne rozvedieme; tu sa musím obmedziť len na to. že ju naznačím, aby som tak umožnil pochopiť celý dosah mojej encyklopedickej koncepcie, ktorú som vyložil v tejto pred­náške.

Takéto sú teda tie štyri hlavné hľadiská, ktorých som sa musel pridŕžať, aby som objasnil zásadný význam racionálnej a pozitívnej kla­sifikácie základných vied, ktorú som uviedol.

Aby som doplnil všeobecný výklad plánu tohto kurzu, ostáva mi ešte pouvažovať o veľkej medzere, o ktorej som vo svojej encyklopedickej formule úmyselne nehovoril a ktorú si čitateľ už bezpochyby všimol. V našej sústave vied som totiž vôbec nevyznačil postavenie matematiky.

Pohnútkou tohto vedomého opomenutia bola dôležitosť tejto veľmi rozsiahlej a fundamentálnej vedy. Veď celá budúca prednáška bude veno­vaná presnému vyznačeniu jej pravého všeobecného charakteru i pres­nému vymedzeniu jej encyklopedického zaradenia. Aby však ten veľký obraz, ktorý som sa usiloval načrtnúť v tejto prednáške, neostal z toho dôležitého hľadiska neúplný, musím tu vopred stručne naznačiť všeobecné výsledky rozboru, ktorý urobíme v budúcej prednáške.

V terajšom stave rozvoja našich pozitívnych poznatkov sa, myslím, patrí pokladať matematiku ani nie tak za podstatnú časť vlastnej prí­rodnej filozofie ako skôr - začínajúc Descartovým a Newtonovým obdobím - za ozajstný základ celej tejto filozofie, hoci je, aby sme boli presní, zároveň jedným í druhým. Matematika nie je dnes natoľko významná tým, že poskytuje veľmi dôležité a veľmi vzácne poznatky, z ktorých sa sama skladá, ako skôr tým, že je najmocnejším tvorivým nástrojom, ktorý má ľudský rozum k dispozícii pri hľadaní zákonov prírodných javov.

Ak chceme z tohto stanoviska podať celkom jasnú a dokonale presná koncepciu, zbadáme, že matematiku treba rozdeliť na dve veľké vedy, ktorých povaha je zásadne odlišná: na abstraktnú matematiku čiže kalkul, v najširšom význame slova, a na konkrétnu matematiku, ktorá sa skladá na jednej strane zo všeobecnej geometrie, na druhej strane z ra­cionálnej mechaniky. Konkrétna časť nevyhnutne spočíva na abstraktnej časti a súčasne sama tvorí prianiu základňu celej prírodnej filozofie, ak všetky javy vesmíru - pokiaľ je to možné - pokladáme za geometrické alebo za mechanické.

Jedine abstraktná časť je čisto inštrumentálna, pričom nie je ničím iným ako nesmiernym obdivuhodným rozšírením prirodzenej logiky na určité druhy dedukcií. Geometriu a mechaniku, naopak, treba považovať za ozajstné prírodné vedy, spočívajúce tak ako všetky ostatné na pozo­rovaní, i keď v dôsledku krajnej jednoduchostí nimi vyvolávaných javov ich možno oveľa dokonalejšie systematizovať, čo neraz viedlo k popretiu experimentálneho charakteru ich základných princípov.

 

s. 84

 

Tieto dve fyzi­kálne vedy majú, pravda, tú zvláštnosť, že pri terajšom stave ľudského umu sa používajú a budú vždy viac používať skôr ako metódy než ako ozajstná teória.

Napokon je zrejmé, že keď takto staviame matematiku na čelo pozitívnej filozofie, tým iba ďalej rozširujeme ten istý princíp klasifi­kácie, vychádzajúci z postupnej závislosti vied ako dôsledku stupňa abstraktnosti príslušných im javov, z ktorého vyplynula encyklopedická stupnica, postavená v tejto prednáške. Teraz iba znovu nastolujeme prvotný cieľ tejto stupnice, ktorého vlastná dôležitosť by si vyžadovala špeciálne, širšie preskúmanie. Vidíme teda, že geometrické a mechanické javy sú zo všetkých najvšeobecnejšie, najjednoduchšie, najabstraktnejšie, najnezjednodušiteľnejšie a najnezávislejšie od všetkých ostatných, pre ktoré sú, naopak, základňou. Vidíme tiež, že ich štúdium je nevyhnut­ným úvodom k skúmaniu všetkých ostatných tried javov. Matematika má teda tvoriť skutočné východisko celej vedeckej rozumovej výchovy, či už všeobecnej alebo špeciálnej, čím sa vysvetľuje všeobecný zvyk, ktorý sa už empirickým spôsobom v tomto smere dávno zaviedol, aj keď pôvodne bol zdôvodnený iba tým, že matematika je relatívne najstaršia veda. Musím sa tu obmedziť na zbežnú zmienku o tých rozličných úvahách, ktoré budú osobitným predmetom nasledujúcej prednášky.

V tejto prednáške sme teda presne, a nie na základe ľubovoľných prázdnych špekulácií, určili racionálny plán, ktorý pokladáme za pred­met najvlastnejšieho filozofického záujmu a ktorý nás má pri štúdiu pozitívnej filozofie stále viesť. Jeho konečným výsledkom je: matematika, astronómia, fyzika, chémia, fyziológia a sociálna fyzika; taká je encyklo­pedická formula, ktorá z veľmi veľkého počtu klasifikácií, ktoré možno vytvoriť pre týchto šesť základných vied, jedine je logicky primeraná prirodzenej a nemennej hierarchii javov. Nemusím znovu pripomínať význam tohto výsledku, ktorý by si mal čitateľ dobre osvojiť, aby ho mo­hol v priebehu tohto kurzu ustavične používať.

Najzákladnejší význam tejto prednášky, keď ho chceme čo najjed­noduchšie vyjadriť, spočíva v tom, že obsahuje vysvetlenie a zdôvodnenie veľkej prehľadnej tabuľky, priloženej na začiatku tohto diela, pri vytvo­rení ktorej som sa usiloval, pokiaľ ide o vnútorné rozdelenie každej zá­kladnej vedy, čo najprísnejšie sa pridŕžať toho istého princípu klasifikácie, z ktorého nám vyplynula hlavná stupnica vied.