Antológia z diel filozofov
Predsokratici a Platón
zost. dr. Jaroslav Martinka
Nakladateľstvo Epocha
Bratislava
1970
s. 167
LEUKIPPOS
Leukippos učil, že vesmír je nekonečný, že sa všetko v ňom
navzájom mení a že pozostáva z prázdneho priestoru a plných teliesok. Svety
vznikajú tak, že telieska vpadajú do prázdneho priestoru a navzájom sa
splietajú; z pohybu, ktorý je produktom ich nahromadenia, vzniká svet nebeských
telies. Slnko sa pohybuje vo väčšom kruhu okolo Mesiaca, zatiaľ čo Zem sa
vznáša, otáčajúc sa okolo svojho stredu, a má tvar bubna. Leukippos prvý
vyhlásil atómy za princípy. Toto je jeho učenie v hlavných bodoch. V
jednotlivostiach sa veci majú takto:
Vesmír, ako som už povedal, je podľa neho nekonečný. Skladá
sa z hmotných teliesok a prázdneho priestoru, a to oboje nazýva prvkami. Z nich
vzniká a na ne sa rozkladá nekonečný počet svetov, a to takto: mnohé telieska
rozličných tvarov sa nesú cez určitý úsek nekonečného vesmíru do veľkého
prázdna, a keď sa nahromadia, vytvárajú akýsi vír; v tomto víre na seba
narážajú, všelijako sa otáčajú a v dôsledku toho sa roztrieďujú podobné k
podobným. A pretože pre množstvo nemôžu krúžiť v rovnováhe, jemnejšie z nich
ustupujú do vonkajšieho prázdna, akoby preosievané. Ostatné ostávajú spolu a
posplietajúc sa navzájom, spolu bežia a vytvárajú takto akúsi prvú guľatú
sústavu, ktorá vytvára zo seba čosi ako blanu, zahrnujúcu v sebe rozličné
telieska. A pretože tieto v dôsledku odstredivej sily víria dokola, na okraji
sa nachádzajúca blana sa stenčuje, keďže telieska stykom s vírom sa ustavične
stekajú. Takto vznikla zem, keď tam zotrvávali telieska, ktoré boli zanesené do
stredu. Na druhej strane blana, ktorá obkľučovala sústavu, zväčšila sa prítokom
vonkajších teliesok. Lebo ako ju so sebou unášal vír, priberala k sebe
telieska, s ktorými prišla do styku. Z nich niektoré sa splietali a vytvárali
sústavu, ktorá obsahovala najprv veľa vody a bahna, no po vyschnutí otáčaním
spolu s vírivým pohybom celku sa zapálila a vytvorila podstatu nebeských
telies.
s. 168
Kruh slnka je najďalej od zeme, kruh mesiaca najbližšie k
zemi a medzi nimi sú kruhy ostatných nebeských telies. Všetky nebeské telesá
sa rozpaľujú rýchlym pohybom, slnko sa však rozžeravuje aj hviezdami; zato
mesiac dostáva len málo ohňa. Zatemňuje sa i slnko i mesiac .., (odklon
zvieratníka nastal) v dôsledku toho, že sa zem naklonila k juhu; jej severné
časti sú stále pokryté snehom, chladné a zmrznuté. Slnko sa zriedkakedy
zatmieva, mesiac však ustavične, a to preto, že ich kruhové dráhy nie sú
rovnaké. A ako svety vznikajú, tak aj rastú, hynú a zanikajú. Deje sa tak
akousi nevyhnutnosťou; aká je to však nevyhnutnosť, o tom nepodáva jasný
výklad.
67 A l (z Diogena Laertia)
Leukippos a jeho druh Demokritos vravia, že princípom je
jednak plné, jednak prázdne, nazývajúc jedno súcnom, druhé nesúcnom, a to plné
a pevné súcnom, prázdne a riedke nesúcnom (preto tiež vravia, že súcno
neexistuje o nič skôr ako nesúcno, ako ani nesúcno neexistuje o nič menej ako
súcno), a že sú tieto prvky príčinami súcna v zmysle látky. A ako tí, čo
uznávajú jednotnosť podstaty súcna a ostatné veci odvodzujú z jej stavov,
uvádzajúc riedkosť a hustotu ako príčinu modifikácií stavov, tak isto aj títo
hovoria, že príčinami ostatných vlastností sú rozdiely v elementoch. Uznávajú
ich tri: tvar, poradie a polohu. Vravia totiž, že súcno sa môže líšiť len
podobou, dotykom a obratom: z toho podoba je tvar, dotyk poradie a obrat
poloha. Lebo A sa líši od N tvarom, AN od NA poradím a I od H polohou. No
výklad o pohybe, odkiaľ a ako sa ho dostáva súcnu, aj títo, podobne ako
ostatní, ľahkomyseľne opomenuli.
67 A 6 (z Aristotela)
Leukippos a Demokritos vravia, že atómy sa tak pohybujú, že
navzájom na seba narážajú a zrážajú sa, nehovoria však o príčine prirodzeného
pohybu. Lebo pohyb vznikajúci vzájomným narážaním je násilný a nie prirodzený,
a násilný pohyb je neskorší ako prirodzený.
67 A 6 (z Alexandra)
Leukippos a Demokritos pri
výklade o všetkom postupovali najvedeckejšie a jednotne, lebo v súhlase s
prírodou uznali za počiatok to, čo ním práve je. Niektorí zo starovekých
filozofov totiž mysleli, že súcno musí byť nevyhnutne jedno a že je nehybné.
Prázdny priestor podľa nich neexistuje a bez prázdneho priestoru, existujúceho
oddelene, nemožno nič dať do pohybu, a práve tak ani mnohosť vecí nemôže
existovať bez niečoho, čo by ich oddeľovalo... Leukippos sa však nazdával, že
má teóriu, ktorá v súhlase s vnímaním nepopiera ani vznik, ani zánik, ani
pohyb, ani mnohosť súcna.
s. 169
Zhodoval sa síce, pokiaľ ide o
tieto veci, jednak so zmyslovou skúsenosťou, jednak s filozofmi, ktorí hlásali
teóriu o jednom, že bez prázdneho priestoru nie je možný pohyb, vraví však, že
prázdny priestor je nesúcno a že z toho, čo je súcnom, nič nemôže byť nesúcnom,
pretože skutočné súcno je úplne plné. Takéto súcno nie; je však len jedno, ale
je ich nekonečné množstvo a sú neviditeľné pre malý objem. Pohybujú sa v
prázdnom priestore (lebo prázdny priestor existuje) a spájajúc sa spôsobujú
vznik, rozdeľujúc sa zánik. A pôsobia a trpia podľa toho, ako sa dotýkajú;
takto sa vyhol tomu, že vesmír nie je jedno. Skladaním a splietaním týchto
súcien vznikajú zložené veci. Lebo zo skutočne jediného by nemohlo vzniknúť
mnohé, a práve tak by nemohlo vzniknúť jedno zo skutočne mnohého. Ale ako
hovorí Empedokles a niektorí iní filozofi, že telesá podstupujú určité stavy
prostredníctvom pórov, tak Leukippos učí, že každá zmena a každý stav sa deje
uvedeným spôsobom, t. j. že pôsobením prázdneho priestoru deje, sa rozklad a
zánik a podobne rast tým, že do prázdnych priestorov vnikajú tuhé telieska.
Empedokles musí vravieť takmer to isté, ako práve hovorí aj Leukippos, že sú
akési tuhé, nedeliteľné telieska, ak, pravda, nie sú všade súvislé póry. To
však nie je možné, lebo potom by nebolo popri póroch nič tvrdé, ale všetko by
bolo prázdnom. Je teda nevyhnutné, aby dotýkajúce sa telieska boli nedeliteľné
a aby boli medzi nimi prázdne priestory,
ktoré onen (Empedokles) nazýva pórmi. A takto hovorí i o pôsobení a trpení aj
Leukippos ... Ako práve napísal Platón v Timaiovi. Lebo je veľký rozdiel medzi
Platónovým a Leukippovým učením, pretože tento pokladá nedeliteľné telieska za
tuhé, tamten za plochy a pretože tento vymedzuje každé z nedeliteľných tvrdých
teliesok nekonečným, onen však obmedzeným poetom tvarov, hoci obidvaja vravia,
že sú ďalej nedeliteľné a že majú určité tvary. Z týchto teliesok sa má diať
vznik a rozlučovanie dvoma spôsobmi, prostredníctvom prázdneho priestoru a
dotyku (pretože rozkladanie zložených sa deje práve dotykom), u Platóna len
dotykom, pretože on popiera existenciu prázdneho priestoru.
67 A 7 (z Aristotela)
Leukippos sa pripojil k
Parmenidovej filozofii, no pokiaľ ide o súcno, nešiel tou istou cestou ako
Parmenides a Xenofanes, ale ako sa zdá opačnou. Lebo kým títo hovorili, že
vesmír je jediný, trvá od večnosti a nie je nekonečný, a o nesúcne neboli
ochotní ani uvažovať, tento prišiel šiel s názorom, že atómov je nekonečný
počet, že sú v ustavičnom pohybe a že aj počet tvarov, ktoré majú, je
nekonečný, pretože nič nie skôr také ako také a pretože pozoroval pri veciach
ustavičné vznikanie a zmenu.
s. 170
Ďalej učil, že súcno neexistuje o
nie skôr ako nesúcno a že obidve sú rovnako príčinou vznikania vecí. Pokladal
totiž podstatu atómov za tuhú a plnú, a preto hlásal o nej, že je súcnom a že
sa pohybuje v prázdnom priestore, ktorý nazýval nesúcnom a o ktorom vravel, že
existuje práve tak ako súcno. Podobne aj jeho druh Demokritos z Abdér určil za prvky plné telieska a
prázdny priestor.
67 A 8 (zo Simplikia)
Demokritos a Leukippos vravia, že zloženiny pozostávajú z
nedeliteľných teliesok, že je nekonečný počet aj týchto teliesok aj ich tvarov
a že sa zloženiny líšia jedny od druhých na základe teliesok, z ktorých sa
skladajú, i na základe ich polohy a poradia . . . Demokritos a Leukippos, ktorí
vynašli atómy, vysvetľujú z nich zmenu a vznik, a to tak, že rozlučovaním a
zlučovaním vysvetľujú vznik a zánik, poradím a polohou zmenu. A pretože sa
nazdávali, že zmysly nám zaručujú pravé poznanie, a keďže si javy medzi sebou
odporujú a vyznačujú sa nekonečnou rozličnosťou, vytvorili nekonečný počet
tvarov, takže pre zmeny vo veci zloženej z atómov tá istá vec sa môže zdať
jednému takou a druhému opačnou, mení sa pri nepatrnom primiešaní a po vymenení
jednej čiastočky môže sa zdať celkom iným telesom. Lebo aj tragédia a komédia
vznikajú z tých istých písmen.
67 A 9 (z Aristotela)
Zenónov druh Leukippos sa nepridŕžal toho istého názoru ako
Parmenides, ale vraví, že týchto teliesok je nekonečný počet, že sa ustavične
pohybujú a že veci neprestajne vznikajú a sa premieňajú. Za prvky pokladá plné
telieska a prázdny priestor. O svetoch hovorí, že vznikajú, keď sa do veľkého
prázdna nahromadí a nahrnie zo vzduchu množstvo teliesok; tieto navzájom na
seba narážajú a tie, ktoré majú rovnaké a podobné tvary, sa splietajú a zo
spletených vznikajú nebeské telesá. Vzrast a zánik svetov sa deje
nevyhnutnosťou, ale neurčil, čo je táto nevyhnutnosť.
67 A 10 (z Hippolyta)
Tieto nehanebnosti Demokritove alebo ešte predtým
Leukippove, že sú akési ľahké telieska, jedny drsné, iné okrúhle, sčasti
hranaté alebo háčikovité, niektoré zakrivené a akoby zahnuté, a že sa z nich
vytvorilo nebo a zem bez zásahu prírodnej sily, ale akýmsi náhodným zhluknutím,
túto mienku si ty, Gaius Velleius, uviedol až do nášho veku.
67 A 11 (z
Ciceróna)
s. 171
Iní zavrhovali delenie donekonečna, pretože vraj nemôžeme
deliť veci donekonečna a na základe toho byť presvedčení o možnosti nekonečného
delenia, a vraveli, že telesá sa skladajú z nedeliteľných teliesok a na
nedeliteľné telieska sa rozkladajú. Lenže Leukippos a Demokritos považujú za
príčinu nedeliteľnosti prvých teliesok nielen ich neporušitelnosf, ale aj to,
že sú malé a že nemajú časti, Epikuros však neskoršie nemyslí, že nemajú časti,
a hovorí, že sú nedeliteľné pre svoju neporušiteľnosť. Aristoteles totiž na
mnohých miestach vyvrátil Leukippovu a Demokritovu mienku a hádam pre námietky
proti mienke, že atómy nemajú časti, Epikuros, ktorý sa narodil neskoršie, ale
súhlasil, pokiaľ ide o prvé telieska, s Leukippovým a Demokritovým názorom,
uznal síce ich neporaziteľnosť, zavrhol však, že hy nemali časti, pretože v
tomto bode Aristoteles
67 A 13 (zo Simplikia)
Leukippovi a Demokritovi stúpenci nazývali najmenšie
prvotné telieska atómami a učili, že podľa rozdielu ich tvarov, polohy a
poradia jedny telesá sa stávajú horúcimi a ohnivými, a to tie, ktoré sa
skladajú z ostrejších, jemnejších a v rovnakej polohe položených teliesok
(atómov), druhé sa stávajú studenými a vodnatými podľa toho, koľko majú v sebe
teliesok a opačnými vlastnosťami; a zasa, jedny sú jasné a svietiace, druhé
tmavé a temné.
Nie je možné, aby bolo nekonečné množstvo prvotných
teliesok, ako mysleli Leukippovi a Demokritovi stúpenci, ktorí sa narodili pred
ním, a ako myslel Epikuros, ktorý sa narodil po ňom. Lebo títo vraveli, že je
nekonečné množstvo prvkov, a považovali ich za nerozrezateľné, nerozdeliteľné
a neporušiteľné, a to preto, že sú tuhé a nemajú v sebe prázdny priestor.
Vraveli totiž, že delenie sa deje prostredníctvom prázdneho priestoru, ktorý
sa nachádza v telesách; vraveli, že atómy, oddelené navzájom od seba prázdnym
priestorom a líšiace sa tvarmi, veľkosťou, polohou a poradím, pohybujú sa v
prázdnom priestore a stretajúc sa navzájom, zrážajú sa a pritom jedny odskakujú
na všetky strany, druhé sa navzájom spletajú podľa súmernosti tvarov, veľkostí,
polôh a poradí a zotrvávajú pospolu, a tak vznikajú zložené veci.
67 A
14 (zo Simplikia)
Nie je správne, čo hovoria niektorí iní, napr. Leukippos a
Demokritos z Abdér. Vravia totiž, že prvotné telieska sú počtom nekonečné,
pokiaľ ide o veľkosť, nedeliteľné a že ani z
jedného nemôžu vzniknúť mnohé, ani z mnohých jedno, ale všetko vzniká ich
spleteníni a pospájaním. Lebo aj oni akosi pokladajú všetko súcno za čísla a
odvodzujú ho z čísel a aj keď to jasne nenaznačujú, predsa to chcú povedať.
s. 172
Okrem toho, pretože telieska sa líšia tvarmi a tvarov je
nekonečné množstvo, vravia, že aj jednoduchých teliesok je nekonečné množstvo.
Aký však a ktorý tvar prináleží jednotlivým prvkom, o tom nepovedali nič
určité, len ohňu pripisovali guľatý tvar. Vzduch, vodu a ostatné princípy
rozlíšili veľkosťou a malosťou atómov, v domnienke, že ich podstata je
zmiešaninou zo všetkých prvkov.
67 A 15 (z Aristotela)
Leukippos, ktorý všetko toto pokladal za táraninu, vraví,
že prvkami sú nekonečné, ustavične sa pohybujúce, veľmi nepatrné telieska.
Drobnejšie vystupujú hore a dávajú vznik ohňu a vzduchu, objemnejšie ostávajú
dolu a dávajú vznik vode a zemi.
67 A
17 (z Hermia)
Preto niektorí filozofi uznávajú stálu sktočnosť, ako napr.
Leukippos a Platón. Hovoria totiž, že pohyb jestvuje stále, nehovoria však,
prečo je to tak a aký je to pohyb, nevravia nič, či vzniká tak alebo inak, a
neuvádzajú ani jeho príčinu.
67 A 18 (z Aristotela)
Ak však súcno nie je súvislé, ale ako vraví Demokritos a
Leukippos, telieska sú oddelené prázdnym priestorom, musia mať všetky tiež
jeden pohyb. Líšia sa totiž len tvarmi, ich podstata je však podľa nich jedna a
tá istá, ako keby každé z nich bolo napr. zlatom.
Ľudia však pod prázdnym priestorom rozumejú lúčidlo, v
ktorom niet nijakébo zmyslami zachytiteľného telesa, a pretože si myslia, že
každé súcno je telesné, pokladajú za prázdny priestor len to, v čom nie je
celkom nič. A teda prázdny im je priestor naplnený vzducbom. Preto nie to treba
dokazovať, že vzduch je nejaká realita, ale že neexistuje ani abstraktne ani v
skutočnosti lúčidlo, ktoré by rozdeľovalo celé teleso na nesúvislé časti, ako
práve hovorí Demokritos, Leukippos a mnoho iných fyzikov, alebo sa treba pýtať,
či neexistuje mimo celku telesa niečo, čo je súvislé.
Títo myslitelia teda nepristupujú
správne k problému, ale skôr tí, ktorí vravia, že prázdny priestor neexistuje.
Po prvé, totiž vravia, že bez neho by nebolo miestneho pohybu (týmto je premiestňovanie
a vzrast) ... to je jeden spôsob, ktorým dokazujú existenciu prázdneho
priestoru. Po druhé, tvrdia, že je zrejmé, že niektoré veci sa sťahujú a
stláčajú... po tretie, zdá sa im, že aj vzrast sa deje prostredníctvom
prázdneho priestoru, a ako štvrtý dôkaz uvádzajú jav, že popol prijíma rovnaké
množstvo vody ako prázdna nádoba.
67 A 19 (z Aristotela)
s. 173
Demokritovi a Leukippovi stúpenci vraveli, že prázdny
priestor sa nachádza nielen vo svete, ale aj mimo sveta..
67 A 20 (zo Simplikia)
Leukippos a Demokritos vravia, že v nekonečnom prázdnom
priestore je nekonečné množstvo svetov, ktoré pozostávajú z nekonečného
množstva atómov.
67 A 21 (zo Simplikia)
Leukippos a Demokritos vraveli, že svet má tvar gule ...
Naopak, Leukippos, Demokritos a Epikuros učili, že svet nie je oživený a ani ho
neriadi prozreteľnosť, ale akási slepá prirodzenosť a že pozostáva z atómov ...
Anaximandros a Leukippos vravia, že svet je zničiteľný.
67 A 22 (z Aetia)
Leukippos a Demokritos obaľujú svet ochranným obalom,
spleteným z háčikovitých atómov.
67
A 23 (z Aetia)
Svet teda má zaokrúhlený tvar a
vznikol tým pohybovali bezplánovitým a náhodným, ale nepretržitým a veľmi rýchlym
pohybom, nazhromaždili sa na jednom mieste mnohé telieska v dôsledku toho, že
mali rozličný tvar i veľkosť. Ako sa takto hromadil i na tom istom mieste, tie,
ktoré boli väčšie a ťažšie, vcelku sa usadzovali dolu, tie však, ktoré boli
malé, okrúhle, hladké a klzké, pri zrážke atómov boli vytlačené a vynesené do
výšky. Ale keď ich sila nárazu prestala tlačiť do výšky a náraz ich už nehnal
nahor, pretože sa nemohli niesť nadol, tlačili sa na miesta, ktoré ich mohli
prijať. Takýmito boli miesta na okraji a na nich sa dokola ukladalo množstvo
atómov, ktoré sa navzájom pospletali v oblúkovitý tvar a vytvorili nebeskú
oblohu. A pretože atómy sú, ako som už povedal, jednej podstaty, ale rozličných
tvarov a veľkostí, ako boli vytláčané do výšky, vytvárali podstatu nebeských
telies. A množstvo teliesok, vystupujúcich v podobe výparov, narážalo na vzduch
a vytláčalo ho, Keď sa však tento pohybom zmenil na vietor a sťahoval so sebou
nebeské telesá, unášal ich so sebou do kruhu nadzemského pohybu, ktorý ešte i
dnes zachovávajú.
s. 174
A potom z teliesok
usadzujúcich sa dolu vznikla zem a z teliesok vystupujúcich nahor vznikla
obloha, oheň a vzduch. No pretože v zemi bolo ešte mnoho látky a keď táto
zhustla v dôsledku úderov vetrov, ako aj v dôsledku výparov prúdiacich od
nebeských telies, vytláčalo sa z nej všetko, čo malo jemnejší tvar, a vytváralo
vodnú podstatu; táto sa v dôsledku svojej tekutosti niesla do dutých miest,
ktoré ju mohli pojať a zadržať, alebo sa sama usadila a vyhlbovala miesta pod
sebou. Týmto spôsobom vznikli teda hlavné časti sveta.
67 A
24 (z Aetia)
Svet je akási časť vesmíru, obsahujúca v sebe nebeské
telesá, zem a všetky javy, oddelená od nekonečna a končiaca sa riedkym alebo
hustým pomedzím, ktorého uvoľnenie privedie zničenie všetkého, čo zahrnuje, a
končí sa pomedzím, ktoré sa alebo dokola otáča, alebo je nehybné a má alebo
okrúhly, alebo trojuholníkový, alebo napokon akýkoľvek tvar. Možno si
predstaviť, že takýchto svetov je nekonečné množstvo a že takýto svet môže
vzniknúť i v priestore (starého) sveta i v medzisvetí, čím nazývam medzeru
medzi svetmi v priestore zväčša prázdnom, a nie vo veľkom a absolútne prázdnom
priestore, ako vravia niektorí. A tento vznik sa deje tak, že nejaké vhodné
telieska sa dostanú z jedného sveta,
medzisvetia alebo dokonca viacerých svetov a vytvárajú ho pomalým pripájaním
sa, usporadúvaním sa a premiestňovaním na iné miesto . . . lebo na vytvorenie
sveta nestačí len nahromadenie sa atómov a vytvorenie víru na mieste, v ktorom
môže vzniknúť svet, ako sa myslí, podľa nevyhnutnosti, a ani svet nemusí
vzrastať až dovtedy, kým sa nezrazí s iným, ako tvrdí ktorýsi z tzv. fyzikov.
Lebo toto je v rozpore s javmi.
67 A 24 (z Epikura)
Leukippos vravel, že zem má podobu bubna.
67
A 26 (z Aetia)
Leukippos vravel, že Zem sa vychýlila k juhu pre svoju
riedkosť na juhu, pretože severné časti stuhli v dôsledku ochladenia mrazmi,
zatiaľ čo oproti ležiace časti sa rozžeravili.
67 A 27 (z Aetia)
Demokritos vyhlasuje dušu za čosi ohnivé a teplé. Pretože
počet tvarov, ba aj atómov je nekonečný (hovorí, že atómy ohňa a duše sú guľaté
ako tzv. slnečný prach vo vzduchu, ktorý sa javí v slnečných lúčoch,
prenikajúcich cez okná), ich semennú zásobu nazýva princípmi celej prírody
(podobne myslel aj Leukippos).
s. 175
Z nich okrúhle tvoria dušu, pretože takéto tvary môžu
najskôr všetkým prenikať a uvádzať iné do pohybu a pritom samy byť v pohybe;
predpokladali totiž, že duša je to, čo živočíchy uvádza do pohybu. Preto vraj
aj život trvá tak dlho ako dych. Obkľučujúci vzduch totiž zviera telo a vytláča
tie atómy, ktoré živým bytostiam dávajú pohyb, keďže sú samy v ustavičnom
pohybe. I dostáva sa teda telu pomoci tým, že dýchaním vnikajú zvonku iné také
atómy. Tieto totiž prekážajú, aby sa nevylučovali aj tie atómy, ktoré sú vnútri
živočíchov, a to tak, že pôsobia proti sile, ktorá ich zviera a stláča. A život
vraj trvá dotiaľ, dokiaľ sú živočíchy schopné toto robiť.
67 A 28 (z Aristotela)
Leukippos hovorí, že duša je z ohňa.
67 A 28 (z Aetia)
Leukippos, Demokritos a Epikuros myslia, že videnie sa deje
vtláčaním.
67 A 29 (z Aetia)
Demokritos totiž vraví, že vidieť znamená prijímať
zobrazenie z videných vecí. Zobrazenie je podoba objavujúca sa na šošovke a
podobne je to aj pri ostatných priehľadných veciach, ktoré sú schopné uchovávať
v sebe zobrazenie. Sám však myslí, ako aj pred ním Leukippos a neskoršie
Epikurovi stúpenci, že z vecí sa odlučujú akési obrázky, podobné veciam, od
ktorých sa odlučujú (to sú videné veci), že vpadajú do očí pozerajúcich a že
takto vzniká videnie . . . Lebo ako príčinu videnia uvádzali akési obrázky
rovnakého tvaru, odlučujúce sa ustavične od videných predmetov a vpadajúce do
zraku. Takéhoto názoru boli Leukippovi a Demokritovi stúpenci a vykladali tiež
dojem prechodných farieb položením pre malosť neviditeľných častíc vedľa seba.
67 A 29 (z Alexandra)
Leukippos a Demokritos pokladali vnímanie a myslenie za
zmeny stavu tela ... Leukippos, Demokritos a Epikuros učili, že vnímanie a
myslenie vznikajú z obrázkov prichádzajúcich zvonka. Lebo nikto nemá ani vnem
ani myšlienku, ak sa k nemu nepriblíži obrázok.
67 A 30 (z Aetia)
Ostatní filozofi mysleli, že vnemy sú také od prírody, no
Leukippos, Demokritos a Diogenes mysleli, že sú také len dohodou, to jest na
základe zdania a našich stavov. Že
skutočne ani neexistuje, ani nemožno zachytiť nič okrem prvotných princípov, to
jest atómov a prázdneho priestoru. Lebo len tieto existujú skutočne, zatiaľ čo
veci, vzniknuté z nich a líšiace sa navzájom od seba polohou, poradím a tvarom,
sú len prípadkami.
67 A 32 (z Aetia)
s. 176
Leukippos myslí, že spánok nastáva v dôsledku odlúčenia
jemných atómov v tele, keď ich je viac ako duševného tepla, ktoré doňho
vstupuje. Ich nadmerné vylúčenie je príčinou smrti. Sú to však telesné, a nie
duševné stavy.
67 A 34 (z Aetia)
Leukippos a Zenón vravia, že sperma je telesné; lebo je
útržkom duše (rodičov).
67
A 35 (z Aetia)
Ako sa rodia samci a samice? Leukippos vraví, že sa tak
deje pre odlišnosť pohlavných častí: samec má pohlavný úd a samica delohu; len
toto hovorí o tom.
67
A 36 (z Aelia)
Leukippos hovorí, že všetko sa deje z nevyhnutnosti a že ona je osudom. V spise O rozume totiž vraví:
Nič sa nedeje náhodou, ale všetko vzniká z určitej príčiny a v dôsledku
nevyhnutnosti.
67 B 2 (z Aetia)
s. 177
DEMOKRITOS
Demokritovo učenie bolo toto. Princípmi všetkého sú atómy a
prázdny priestor, všetko ostatné je fikcia. Svety vznikajú a zanikajú a je ich
nekonečné množstvo. Nič nevzniká z ničoho, ani nezaniká v nič. Atómy sú i
počtom i veľkosťou nekonečné, pohybujú sa vo vesmíre vírivým pohybom a
vytvárajú takto všetky zloženiny, oheň, vodu, vzduch a zem, aj tieto sú totiž
spojeniami určitých atómov. A nezničiteľné a nezmeniteľné. Slnko a mesiac sa skladajú z takýchto tvarov (atómov), a to
hladkých a okrúhlych a rovnako aj duša. Táto je totožná s rozumom. Videnie sa
deje prostredníctvom obrázkov, ktoré vpadajú do našich očí. Všetko sa deje
podľa nevyhnutnosti, pretože príčinou vzniku všetkého je vír, ktorý nazýva
nevyhnutnosťou. Cieľom je dobrá myseľ, ktorá sa však nestotožňuje s rozkošou,
ako usudzovali v dôsledku neporozumenia, ale je to stav, v ktorom duša žije v
úplnom pokoji, neznepokojovaná nijakým strachom, poverou alebo nejakou inou
vášňou. Nazýva ju aj spokojnosťou a mnohými inými menami. Kvality vecí sú vecou
dohovoru, v skutočnosti existujú len atómy a prázdny priestor. Toto bolo jeho
učenie.
67
A l (z Diogena Laertia)
Príčinou, že naši predchodcovia neprišli na tento spôsob
vedeckého bádania, je to, že nepoznali pojem súcna, ba ani definíciu podstaty.
Demokritos sa toho dotkol prvý, no nie preto, že to považoval za nevyhnutné
pre fyzické štúdium, ale že ho k tomu priviedli veci samy. Za Sokratových čias
sa síce tento spôsob rozšíril, ale prírodovedecké skúmanie prestalo, pretože sa
filozofi začali zaoberať skúmaním etiky a politiky.
68 A 36 (z Aristotela)
s. 178
Teleso má len zdanlivo farbu, je len zdanlivo sladké alebo
horké, v skutočnosti existujú len atómy a prázdno. Toto sú Demokritove slová,
ktorý si myslí, že všetky vnímateľné vlastnosti sú produktom zlučovania atómov,
a to len pre nás, ktorí ich vnímame; v skutočnosti však nijaká vec nie je ani
biela, ani čierna, ani žltá alebo červená, horká alebo sladká. Výrok
„zdanlivo" chce totiž naznačiť to isté ako „podľa zdania" alebo
„subjektívne", a nie v súhlase s prirodzenosťou samých vecí, pre čo má
zase výraz „skutočne", pomenujúc ,,podľa skutočna" to, čo znamená
pravdivé. Potom by bol celý zmysel jeho myšlienky tento: ľudia síce pokladajú
niečo za biele alebo čierne, sladké alebo horké atď., vskutku však všetko
pozostáva z čohosi a z ničoho. Lebo sám sa tak vyjadril, menujúc „čímsi"
atómy, „ničím" prázdny priestor. Vcelku sú teda atómy malé telieska bez
kvalít, zatiaľ čo prázdno je akýsi priestor, v ktorom sa všetky tieto telieska
od večnosti hore-dolu pohybujú, pričom sa alebo nejako navzájom spletajú, alebo
do seba narážajú a odrážajú sa; v súhlase s takýmito pohybmi necháva ich
rozlučovať sa a zasa navzájom zlučovať, a z toho necháva vznikať všetky ostatné
zloženiny i naše telá, ich stavy, ba dokonca naše vnemy. Prvotné telieska sa
pokladajú za nezmeniteľné (niektorí, napr. epikurovci, ich považujú za
nerozbiteľné pre ich tvrdosť, niektorí, napr. Leukippovi stúpenci, ich zasa
považujú za nerozdeliteľné pre malosť), no nie sú vôbec schopné podstupovať tie
zmeny, o ktorých sú všetci ľudia pod vplyvom zmyslového vnímania presvedčení,
že sú skutočné. A tak vravia, že nijaký atóm nie je ani teplý ani chladný a
podobne podľa toho ani suchý ani mokrý, a tým menej biely alebo čierny; tak
isto nenadobúdajú nijakú kvalitu nijakou zmenou.
68
A 49 (z Galena)
Demokritos myslí, že podstatou trvalých veci sú malé
substancie nekonečného počtu. Okrem nich uznáva priestor, ktorý je nekonečne
veľký. Priestor nazýva prázdnom, ničím, nekonečnom, kým z podstát, naopak,
nazýva každú čímsi, pevnom, súcnom. Myslí, že tieto podstaty sú také malé, že
unikajú našim zmyslom. Majú rozličné podoby, tvary a veľkosti. Z nich ako z
prvkov vraj vznikajú a tvoria sa veci, ktoré možno vidieť a zachytiť zmyslami.
Tieto podstaty sú vo vzájomnom boji a pohybujú sa v prázdnom priestore pre
svoju nepodobnosť a pre ostatné uvedené rozdiely. Pohybujúc sa narážajú na seba
a spletajú sa v také spletenie, v ktorom sa navzájom dotýkajú a sú blízko jedny
k druhým, no bez toho, že by z nich vznikla akákoľvek, no naozaj jediná podstata.
Lebo by bolo celkom absurdné, aby sa z dvoch alebo viacerých vecí stala jedna.
Ako príčinu toho, že podstaty môžu ostávať spolu spojené až do určitého času,
uvádza schopnosť teliesok navzájom sa spájať a pridržiavať.
s. 179
Lebo niektoré z nich sú nerovné, iné háčikovité, duté,
vypuklé a iné majú zasa nespočítateľné rozdiely. Nazdáva sa, že dve telieska sa
navzájom pridŕžajú a ostávajú spolu tak dlho, kým ich nejaká silnejšia
nevyhnutnosť, privedená z okolia, neroztrasie a nerozhádže na rozličné miesta.
O vzniku a jeho opaku, rozlučovaní, hovorí, že sa týka
nielen živočíchov, ale aj rastlín a svetov, slovom, všetkých telies, ktoré
možno zmyslami zachytiť. Ak teda vznik spočíva v spojovaní atómov a zánik v
ich rozpojovaní, podľa Demokrita by bol aj vznik akousi premenou.
68 A 37 (zo Simplikia)
Aj Leukippov druh Demokritos z Abdér pokladal za princípy plno a prázdno; z nich jedno nazýval
súcnom, druhé nesúcnom. Predpokladajúc, že atómy sú podstatou súcien,
pripisovali vznik ostatných vecí ich rozdielom. Sú počtom tri: podoba, obrat a
dotyk a znamenajú to isté ako tvar, poloha a poradie. Lebo je prirodzené, že sa
podobné uvádza do pohybu podobným a súrodé veci sa nesú navzájom k sebe a že
ktorýkoľvek z tvarov, zaradený do iného spojenia, vytvára iný stav. A predpokladajúc,
že prvkov (atómov) je nekonečné množstvo, mohli oprávnene vyhlasovať, že
vysvetlia všetky stavy a veci, ako aj to, z čoho a ako vznikajú. Preto sa tiež
vraví, že len tým, ktorí pripúšťajú nekonečný počet prvkov, deje sa všetko zrozumiteľne.
Počet tvarov atómov je podľa nich nekonečný preto, lebo niet nijakej príčiny,
prečo by nejaká vec bola skôr taká ako taká. Hľa, toto uvádzajú ako príčinu
nekonečnosti atómov.
68
A 38 (zo Simplikia)
Vidíme, že to isté je hneď tekuté, hneď tuhé a že sa táto
zmena nedeje rozkladaním a skladaním, ani nie polohou a poradím, ako hovorí
Demokritos. Lebo určitá substancia sa nestala tuhou z tekutej preto, že sa jej
štruktúra prestavila alebo premenila.
68
A 33 (z Aristotela)
Demokritos z Abdér predpokladal, že vesmír je odnekonečna,
pretože ho nikto nijakým spôsobom nestvoril. Okrem toho hovorí, že je nezmeniteľný,
a vcelku prijateľne vykladá, aký je. Príčiny javov, ktoré sa dejú v
prítomnosti, nemali nijaký počiatok, ale jednoducho všetky minulé, prítomné a
budúce deje boli oddávna, od večnosti nevyhnutnosťou absolútne determinované.
68 A 39 (z
Plutarcha)
s. 180
Tí, ktorí nazvali atómami akési nezničiteľné, veľmi malé
telieska o nekonečnom počte a ktorí pripustili existenciu prázdneho priestoru
o neohraničenej veľkosti, vravia, že tieto atómy sa náhodne pohybujú v prázdnom
priestore, zrážajúc sa navzájom samy od seba v dôsledku svojho neusporiadaného
návalu, kedže sa spletajú spolu v dôsledku toho, že majú rozličné tvary,
navzájom sa zachytávajú a vytvárajú takto svet a veci, ktoré sú v ňom, či skôr
nekonečné svety. Tohto názoru boli Epikuros a Demokritos. Líšili sa v tom, že
prvý vravel, že sú veľmi malé, a preto ich nemožno zmyslami zachytiť, druhý
však pripustil, že niektoré atómy sú veľmi veľké. Obidvaja však tvrdili, že
atómy existujú a že sa tak volajú pre svoju nerozrušiteľnú tvrdosť.
68 A 43 (z Dionysia)
Demokritos uznáva tvrdé telieska a prázdny priestor; z nich
prvé nazýva súcnorn, druhé nesúcnom. Tvrdé telieska sa líšia polohou, tvarom a
poradím. Druhy protív sú tieto: pri polohe - hore a dolu, vpredu a vzadu, pri
tvare - hranaté, rovné a okrúhle.
68 A 45 (z Aristotela)
Empedoklovi a Demokritovi stúpenci nevedomky pripúšťali nie
skutočný vznik vecí, jednej z druhej, ale len zdanlivý... Jemnejšie substancie
zaujímajú pri vzniku viac priestoru. Je to zjavné aj pri premene látok. Lebo
keď sa kvapaliny vyparujú a menia na vzduch, nádoby obsahujúce látku praskajú
pre nedostatok miesta. Takže, ak vôbec neexistuje prázdny priestor a ani telesá
sa nemôžu rozťahovať, ako tvrdia zástancovia tohto názoru, nemožnosť tohto javu
je zrejmá. Ak však existuje prázdny priestor a telesá sa môžu rozťahovať, je
absurdné tvrdiť, že to, čo sa oddeľuje, nevyhnutne zaujíma vždy viac priestoru.
68 A 46a (z Arislotela)
Demokritos vravel, že atómy majú dve vlastnosti, veľkosť a
tvar; Epikuros k nim pripojil ako tretiu - tiaž. Lebo podľa neho sa telieska nevyhnutne
hýbu v dôsledku tiaže.
68 A 47 (z Aetia)
Demokritos vraví, že prvotné telieska nemajú tiaž a
pohybujú sa v nekonečnom prázdnom priestore vzájomným zrážaním sa. A je možné,
podľa neho, že existuje aj atóm veľký ako svet.
68 A 47 (z Aetia)
s. 181
Atóm, vraví, sa odkláňa. Najprv prečo? Lebo Demokritos im
dal akúsi inú silu pohybu, a to z nárazu, ktorý nazýva úderom, podľa teba,
Epikuros, sa však pohybujú v dôsledku tiaže a váhy.
68 A 47 (z Ciceróna)
Demokritos vraví, že atómy sú od prírody nepohyblivé, že sa
však pohybujú v dôsledku úderu.
68 A 47 (uo Simplikia)
Demokritos hlásal jeden druh pohybu, nárazom.
68 A 47 (z Aetia)
A ak sa niekto bude držať Demokritovej náuky a bude
vravieť, že atómy nemajú nijaký slobodný pohyb, ale že sa zrážajú jeden s
druhým z nevyhnutnosti, tomu odpovieme: ,,A či nevieš, ktokoľvek si, že atómy
majú aj akýsi slobodný pohyb, na ktorý Demokritos neprišiel, ale ktorý Epikuros
priviedol na svetlo a ktorý spočíva v odklone (od pádu), ako sa to tiež
dokazuje na základe javov zmyslového sveta?"
68 A 50 (z Diogena z Oinoandy)
Demokritos myslí, že tzv. atómy, t. j. telieska nedeliteľné
pre pevnosť, sa tak pohybujú v prázdnom priestore, v ktorom nie je ani hore,
ani dolu, ani stred, ani koniec, ani vôbec nijaký kraj, že sa zrážajú a k sebe
pripojujú, v dôsledku čoho sa vytvárajú všetky veci, ktoré existujú a ktoré
možno vidieť. A tento pohyb treba chápať tak, že nemá nijaký počiatok, ale je
od večnosti.
68 A 56 (z Ciceróna)
Lebo čo hovorí Demokritos? Že nespočítateľné množstvo
nedeliteľných a látkovo sa nelíšiacich substancií, ktoré nemajú nijakú kvalitu
a sú nezmeniteľné, pohybuje sa roztrúsené v prázdnom priestore. Kedykoľvek aa
navzájom k sebe priblížia alebo na seba narazia, alebo sa spletú, vzniká ako
výsledok takéhoto nahromadenia raz voda, inokedy oheň, rastlina alebo človek.
Všetko sú však len atómy čiže idey, ako ich on nazýva, a nič iné. Lebo nie je
možné, aby niečo vzniklo z nesúcna, a tak isto zo súcen nemôže vzniknúť
nesúcno, pretože atómy pre svoju tvrdosť nemôžu utrpieť ani úraz, ani zmenu.
Preto nemôže vzniknúť ani farba z bezfarbých, ani prirodzenosť alebo duša z
teliesok, ktoré nemajú kvalita (a sú
nezmeniteľné).
68 A 57 (z
Plutarcha)
s. 182
Demokritos hovorí, že všetko bolo dovedna v možnosti, nie
však v skutočnosti.
68 A 57 (z Aristotela)
Podobne aj tí, čo neuvádzajú nijakú takúto príčinu,
hovoria, že sa pohybujú (atómy) prostredníctvom prázdneho priestoru. Lebo
podľa nich prirodzený pohyb je pohyb miestny.
68 A 58 (z Aristotela)
To sú prirodzené, prvé, nedeliteľné telieska. Nazývali ich
totiž prírodou a vraveli o nich, že sa pohybujú vlastnou tiažou, pretože im
prázdny priestor ustupuje a nekladie odpor. Vraveli totiž, že sa sem-tam dokola
odrážajú a uvádzajú tento pohyb nielen ako prvý, ale aj ako jediný pohyb
prvkov; ostatné pohyby pripisujú telesám zloženým z prvkov. Hovoria totiž, že
(veci, ktoré možno zachytiť zmyslami) rastú, hynú, menia sa, ďalej vznikajú a
zanikajú tým, že prvé telieska sa zlučujú a rozlučujú.
63 A 58 (zo Simplikia)
Platónovi a Demokritovi stúpenci boli toho názoru, že
skutočnú existenciu majú len veci vytvorené naším rozumom; ale kým Demokritos
to tvrdil preto, lebo si myslel, že nijaká vnímateľná vec v prírode nie je skutočná,
pretože prirodzenosť atómov, z ktorých sa všetko skladá, je bez všetkej
vnímateľnej vlastnosti, Plalón to tvrdil preto, lebo myslel, že zmyslový svet
je síce v ustavičnom dianí, ale v skutočnosti neexistuje.
68 A 59 (zo Sexta Empirica)
Demokritos vraví, že každé z nedeliteľných teliesok je
ťažšie (ako to druhé) o prebytok, t. j. o koľko ho je viac.
63 A 60 (z Aristotela)
Tí, čo hovoria, že prvé telieska
sú tvrdé, skôr môžu hovoriť, že väčšie z nich je ťažšie. Pri zloženinách však
niektorí predpokladajú a uvádzajú inú príčinu, pretože je zjavné, že nie je to
tak pri každej zloženine, ale vidíme, že mnohé telesá, hoci majú menší objem,
sú ťažšie, ako napr. meď je ťažšia ako vlna. Vravia totiž, že prázdny priestor,
ktorý sa v nich nachádza, robí telesá ľahkými a spôsobuje, že väčšie telesá sú
niekedy ľahšie, keďže majú viac prázdneho priestoru. . . Vyjadrujú sa teda v
tomto zmysle. Ale tí, čo to takto určili, mali nevyhnutne pripojiť, že ak je
niečo ľahšie, musí mať nielen viac prázdneho priestoru, ale aj menej hmoty.
Lebo ak prekročí tento pomer, nebude ľahšie. Preto tiež, podľa nich, oheň je
najľahší, lebo má v sebe najviac prázdneho priestoru.
s. 183
Ináč by sa stalo, že veľký kus zlata, obsahujúci v sebe
viac prázdneho priestoru ako malý oheň, ak nebude mať mnohonásobne viac tuhej
hmoty, bude ľahší ... Ak je však látka opačného charakteru, ako hovoria ti, čo
pripúšťajú prázdny priestor a plné telieska, nebude možné povedať, pre akú
príčinu sú veci uprostred medzi absolútne ťažkými a ľahkými ťažšie medzi sebou
a ťažšie ako absolútne ťažké a ľahké. Lebo chcieť to určovať veľkosťou a
malosťou podobá sa viac fikcii ako predchádzajúce mienky . . . (tým však, čo
uznávajú jednu prirodzenosť vecí, ale rozlišujú ich podľa veľkosti, stáva sa
nevyhnutne to isté, čo tým, ktorí hovoria, že hmota je jedna, že) ani nič nie
je absolútne ľahké, ani sa nenesie nahor, ale alebo sa pohybuje pomalšie, alebo
je vytláčané; a mnoho malých vecí váži viac ako málo veľkých.
68 A 60 (z Aristotela)
Ak sú prvky nedeliteľné, je nemožné, aby sa vzduch, zem a
voda líšili veľkosťou a malosťou. Lebo nie je možné, aby vznikali navzájom zo
seba. Najväčšie telieska totiž pri vylučovaní vždy ostanú. Oni však hovoria, že
takto navzájom zo seba vznikla voda, vzduch a zem.
68 A 60a (z Aristotela)
Lebo demokritovci a neskoršie Epikuros tvrdili, že všetky
atómy ako homogénne majú váhu. Tým však, že niektoré sú ťažšie, vrážajú zhora
na ľahšie, takže tieto sa nesú nahor a v dôsledku toho sa vraj jedny zdajú
ľahkými, druhé ťažkými . . . Demokritovci sa domnievajú, že všetky atómy majú
váhu. Myslia, že oheň, pretože má menšiu váhu, je vytláčaný atómami, ktoré ho
predbiehajú, a nesie sa nahor, a preto sa zdá ľahkým. Myslia, že to spôsobuje
jedine váha a že ňou sa teleso pohybuje vždy do stredu.
68 A 61 (zo Simplikia)
A treba nevyhnutne pripustiť, že atómy, ak sa im nič
nestavia do cesty, majú pri pohybe prázdnym priestorom rovnakú rýchlosť. Lebo
ani (veľké a) ťažké sa nebudú pohybovať rýchlejšie ako malé a ľahké, keď im nič
nepríde do cesty, ani malé (sa nebudú pohybovať pomalšie) ako veľké, aj keby
všetky mali priechod primeraný ich veľkosli, keď ani im nič neprekáža v ceste.
63 A 61 (z Epikura)
Pripúšťať pri všetkých týchto
veciach tú istú príčinu ako Demokritos, nie je správne. On totiž hovorí, že
teplé telieska, stúpajúce vo vode nahor, nadvihujú telesá, ktoré majú síce
váhu, ale sú široké, zatiaľ čo úzke
prepadávajú, pretože len málo teliesok naráža proti nim.
s. 184
To by sa však malo diať ešte viac vo vzduchu, ako aj on sám
uvádza. Ale hoci poukázal na vec, rieši ju slabo. Vraví totiž, že výstup sa
nedeje len jedným smerom, nazývajúc „výstupom" pohyb telies nesúcich sa
nahor.
63 A 62 (z Aristotela)
V porovnaní s ostatnými jedine Demokritos sa vyjadril
zvláštnym spôsobom. Vraví totiž, že to, čo pôsobí a čo trpí pôsobenie, je
jedno a to isié, t. j. rovnakej prirodzenosti; lebo nie je možné, aby sa
rozličné a rozdielne veci navzájom ovplyvňovali, ale ak sú rozdielne, a predsa
nejako navzájom na seba pôsobia, deje sa tak nie preto, že sú rozdielne, ale
preto, že majú niečo spoločné.
68 A 63 (z Aristotela)
Pretože Demokritos myslel, že tzv. miešanie sa deje prestavbou teliesok tak, že sa
miešané veci rozkladajú na malé telieska a spôsobujú miešanie zmenou polohy,
vravel, že niet telies, ktoré by boli skutočne od začiatku zmiešané, ale že to,
čo sa nám zdá zmiešaním, je vzájomné prestávame malých teliesok, z ktorých si
každé zachováva vlastnú prirodzenosť, akú malo aj pred zmiešaním. A že sa zdá,
že sú zmiešané, to je preto, lebo pre nepatrnosť teliesok, ležiacich vedľa
seba, naše zmysly nemôžu nijaké z nich ojedinelé vnímať.
63 A 64 (z Alexandra)
Vcelku však nemožno považovať za správne myslenie, že je to
tak alebo že sa tak deje od večnosti. Na toto totiž prevádza Demokritos
príčiny, týkajúce sa prírody, že sa tak dialo aj prv. Nepovažoval za vhodné
hľadať príčiny toho, čo existuje od večnosti.
63 A 65 (z Aristotela)
Všetko sa tak deje z osudu, že tento osud má silu
nevyhnutnosti; tohto názoru bol Demokritos, Herakleitos, Empedokles a
Aristoteles.
68 A 66 (z Ciceróna)
Demokritos upustil od výkladu o účelnosti a všetku činnosť
prírody prevádza na nevyhnutnosť.
68 A 66 (z Aristotela)
Demokritos vravel, že nevyhnutnosť spočíva v schopnosti
látky klásť odpor, v schopnosti pohybovať sa a zasadzovať údery.
63 A 66 (z Aetia)
s. 185
Ale aj tam, kde Demokritos vraví, že ,,od vesmíru sa oddelil
vír rozličných tvarov" (bez toho, že by vravel, ako a z akej príčiny),
zdá sa, že ho necháva utvoriť sa sám od seba a náhodne.
68 A 67 (zo Simplikia)
Lebo niektorí sú v pochybnostiach, či (náhoda) existuje
alebo nie. Hovoria totiž, že nič sa nedeje náhodou, ale že všetko, o čom
hovoríme, že sa deje samo od seba alebo náhodou, má nejakú určitú príčinu.
68 A 68 (z Aristotela)
Zdá sa, že výrok „ako si to vyžaduje starý výklad,
popierajúci náhodu" bol vyslovený proti Dernokritovi. On totiž, aj keď sa
zdá, že pri stvorená sveta použil náhodu, tvrdil, že pri jednotlivých dianiach
nie je náhoda príčinou ani jedného z nich, a prevádzal to na iné príčiny, ako
napr. že kopanie zeme alebo sadenie olivy bolo príčinou nájdenia pokladu, alebo
že príčinou rozbitia lebky človeka bol orol, ktorý zhodil korytnačku, aby sa
korytnačina rozbila. Takio to zaznamenal Eudemos.
68 A 66 (zo Simplikia)
Niektorí vravia, že nebo a všetky svety vznikli samy od
seba. Lebo sám od seba vznikol vír a pohyb, ktorý roztriedil elementy a uviedol
svet do tohto usporiadania . . . Vravia však, že to nie je náhoda, že živočíchy
a rastliny existujú a vznikajú, ale že je to alebo príroda, alebo rozum, alebo
niečo iné podobné (ani z jedného semena nevzniká hocičo, ale z jedného oliva, z
druhého človek) , nebo však a najbožskejšie z viditeľných bytostí vznikli vraj
samy od seba a nemajú nijakú podobnú príčinu ako živočíchy a rastliny.
68 A 69 (z Aristotela)
Tí, čo v základe dostatotčne vysvetlili príčiny javov a
vynikli nielen nad svojich predchodcov, ale aj nad tých, ktorí žili neskoršie,
hoci v mnohých veciach sa ukázali vekmi, neuvedomili si, ako si zjednodušili
vec, keď učili o všemohúcnosti nevyhnutnosti a náhody.
68 A 69 (z Epikura)
Niektorým sa síce náhoda zdá príčinou, ale ju považujú za
neprístupnú ľudskému rozumu, ako keby bola niečím božským a nadprirodzeným.
68 A 70 (z
Aristotela)
s. 186
Začať tou otázkou, ktorá sa zdá prirodzene prvou, totiž či
existuje prozreteľnosť, ktorá sa o všetko stará, alebo či všetko vzniklo a
deje sa náhodou. Pôvodcom tejto mienky bol Demokritos, obhajcom Epikuros.
68 A 70 (z Lactantia)
A toto hovorí Demokritos, ktorý hlúpo a bez podkladu uvádza
príčiny, pretože vychádza z prázdneho základu a. neistého predpokladu a nevidí
koreň a spoločnú nevyhnutnosť podstaty vecí, a za najväčšiu múdrosť považuje
pozorovanie bezplánovite a nezmyselne sa dejúcich vecí a náhodu robí vládkyňou
a kráľovnou sveta a božských bytosti vyhlasujúc, že všetko sa stalo
prostredníctvom nej, zatiaľ čo zo života ľudí ju vylučuje a tých, čo ju majú v
úcte, vyhlasuje za nerozumných.
68 B 113 (z Dionysia)
Na začiatku svojich Pripomienok
hovorí, že „ľudia si sami vytvorili prízrak náhody, aby ňou zakryli vlastnú
bezradnosť". Lebo náhoda od prírody bojuje s rozumom a vládne ako
najväčšia nepriateľka rozumu. Ba čo viac, tento zavrhujú a na jeho miesto kladú
tamtú. Rozvaha je im nie čímsi šťastným, ale naopak, náhodu ospevujú ako čosi
najrozvážnejšie.
63 B 119 (z Dionysia)
Demokritos: Ľudia si vytvorili obraz náhody na zakrytie
vlastnej bezradnosti. Lebo len zriedka sa stáva, že náhoda postupuje proti
rozumu a prezieravý človek väčšinu vecí vo svojom živote vie viesť podľa svojej
vôle.
68 B 119 (zo Stobaia)
Náhoda hrá u mudrca malú úlohu; najväčšie a najdôležitejšie
veci spravuje jeho rozum, a to po celý život.
63 B 119 (z Epikura)
Demokritos bol natoľko presvedčený, že čas je od večnosti,
že keď chcel dokázať, že nevzniklo všetko na svete, použil ako jasný dôkaz
skutočnosť, že čas nemá začiatok.
63 A 71 (zo Simplikia)
s. 187
Zdá sa, že sa aj na epikurovských a demokritovských fyzikov
vzťahuje takéto určenie času: "Čas je predstava, ktorú vytvára obraz dňa a
noci."
68 A 72 (zo Sexta Empirica)
Demokritos si myslí, že boh je rozum v ohnivej guli.
68 A 74 (z Aetia)
Demokritos sa nazdáva, že bohovia vznikli spolu s ostatným
nebeským ohňom, ktorému sa podľa Zenóna podobajú svojou prirodzenosťou.
68 A 74 (z Tertulliana)
A čo Demokritos? Či sa nedopúšťa najväčšieho omylu, keď
považuje za bohov hneď oné obrázky a ich obehy, hneď onú bytosť, ktorá ich zo
seba vydáva a vysiela, hneď nášho vedomého a rozumného ducha? A pretože tvrdí,
že nič neuznáva za večné, pretože nie nezostáva trvalé vo svojom stave, či
neodstraňuje boha tak úplne, že neponecháva o ňom nijakú predstavu? ... Mne sa
aspoň zdá, že pokiaľ ide o podstatu bohov, je nerozhodný aj Demokritos, muž
obzvlášť významný, ktorého prameňmi Epikuros zvlažil svoje záhradky. Lebo hneď
myslí, že vo svete existujú obrázky, obdarené božskosťou, hneď zase nazýva bohmi
prvky, z ktorých pozostáva myseľ a ktoré sú rozšírené v tom istom vesmíre, hneď
zasa tak nazýva živé podoby, ktoré nám jednak osožia, jednak škodia, hneď zasa
nesmierne veľké obrázky, také veľké, že zvonka objímajú celý svet. Ale všetky
tieto tvrdenia sú dôstojnejšie Demokritovej vlasti ako jeho samého.
65 A 74 (z Ciceróna)
Niektorí filozofi vytušili, že na myšlienku bohov sme
prišli pre nečakané javy, ktoré sa dejú vo svete, a zdá sa, že tejto mienky bol
aj Demokritos. Vraví totiž, že dávni ľudia, uvidiac úkazy, ktoré sa diali na
nebi, napr. hrmenie, blesky a hromové rany, ako aj kométy a zatmenie Slnka a Mesiaca,
desili sa, domnievajúc sa, že ich zapríčiňujú bohovia.
68 A 75 (zo Sexta Empirica)
Straton z Lampsaku tvrdí, že na stvorenie sveta nepotrebuje
pomoc bohov, a učí, že všetko, čo existuje, vytvorila príroda, a nie ako vraví
Demokritos, že to bolo zložené z drsných a hladkých, zakrivených a háčikovitých
teliesok, oddelených od seba prázdnym priestorom, vraví, že to sú vidiny
Demokrita, ktorý nič nedokazuje, ale by len chcel, aby to tak bolo. Sám
(Straton) však pri rozoberaní jednotlivých častí sveta učí, že všetko, čo je
alebo sa deje, deje sa a stalo sa v dôsledku prirodzených príčin, váhy a
pohybu.
63 A 80 (z Ciceróna)
s. 188
Po druhé, utiekaš sa k tým fyzikom, ktorým sa v Akadémii
dostáva najviac výsmechu a od ktorých sa nechceš odchýliť, ale vravíš, že
Demokritos hovorí, že existujú nespočítateľné svety a že niektoré sú navzájom
nielen podobné, ale aj z každej stránky tak dokonale a úplne rovnaké, že niet
medzi nimi nijakého rozdielu, a tak isto je to vraj aj s ľuďmi.
63 A 81 (z Ciceróna)
Demokritove svety, ktoré sa premieňajú na iné svety,
pozostávajú z tých , majú rovnakú podobu, i keď sa líšia počtom.
68 A 82 (zo Simplikia)
Svet hynie tak, že väčší poráža menší.
68 A 84 (z Aetia)
O podstate nebeských telies Demokritos vravel, že sú to
skaly.
68 A 85 (z Aetia)
Demokritos dal na prvé miesto stálice, po nich planéty, za
nimi Slnko, Venušu a Mesiac.
68 A S6 (z Aetia)
Demokritos si myslel, že
(slnko) je rozžeravené železo alebo rozpálený kameň.
68 A 37 (z Aetia)
Keď sa mesiac nachádza priamo oproti slnku, podľa Demokrata
prijíma od neho svetlo, takže sám aj svieti, aj k nám odráža jeho svetlo.
58 A 89a (z Plutarcha)
Demokritos vraví, že tieň na mesiaci spôsobujú určité
vyvýšené časti na ňom, sú na ňom totiž vrchy a doliny.
68 A 90 (z Aetia)
Anaxagoras a Demokritos vravia, že Mliečnu cestu tvoria
svetlá niektorých hviezd. Slnko totiž pokračuje v noci v ceste popod zem a
osvetľuje hviezdy, ktoré sa nachádzajú nad zemou. Ich vlastné svetlo je neviditeľné,
pretože mu prekážajú slnečné lúče. Tie hviezdy však, ktoré zahaľuje tieň zeme,
nachádzajúcej sa vpredu pred nimi, takže ich neosvetľuje slnečné svetlo,
vysielajú k nám vlastné svetlo, a to je práve to, čo tvorí Mliečnu cestu.
63 A 91 (z Alexandra)
s. 189
Iní však vravia, že Mliečna cesta pozostáva z celkom
malých, na malom mieste pre vzdialenosť neba od zeme zdajú jedným celkom, je to
to isté, akoby niekto množstvom jemných zrniek soli posypal niečo.
68 A 91 (z Achilla)
Demokritos si myslí, že hrmenie vzniká z komplexu
rozličných elementov, ktorý pri prechode nadol násilím preráža obkľučujúci ho
oblak. Blesk je produkt zrážky oblakov, pri ktorej sa atómy ohňa zhromažďujú na
jednom mieste a trením sa preciedzajú cez prázdne miesta. Hrom vzniká, ako sám
píše, keď si prechod vynucujú čistejšie, jemnejšie, pravidelnejšie a medzi
sebou pevnejšie spojené atómy. Blýskanie vzniká, keď voľnejšie zovreté
komplexy ohňa, uzatvorené v miestach prázdneho priestoru, vytvárajú zo
zmiešanej podstaty telesá obklopené vlastnými blanami a ženú sa do hlbín.
68 A 93 (z Aetia)
Demokritos vraví, že keď je v úseku prázdneho priestoru
mnoho teliesok, ktoré on nazýva atómami, vzniká vietor. Naopak, keď je vo
veľkom úseku prázdneho priestoru len málo teliesok, stav vzduchu je pokojný a
tichý. Lebo ako na námestí alebo v dedine, pokiaľ je málo ludí, možno sa
prechádzať bez hluku; keď sa však zbehne dav na úzkom mieste, jedni narážajú na
druhých a vzniká ruvačka: tak aj v tomto priestore, ktorý nás obkľučuje, keď
mnohé telieska naplnia nepatrné miesto, musia jedny narážať na druhé, do seba
vrážať a odrážať sa, zachytávať a stláčať. A vietor vzniká vždy, keď telieska,
ktoré sa medzi sebou ruvali, zaujmú jedno miesto a po dlhom a neistom zmietaní
sa naklonia k Zemi. Ale tam, kďe sa na veľkej rozlohe pohybuje len málo
teliesok, tam nemôžu ani samy narážať, ani byť predmetom nárazu.
68 A 93 a (zo Senecu)
Demokritos tvrdí, že Zem je
široký, vnútri dutý disk.
68 A 94 (z Aetia)
Demokritos vraví, že zem
spočiatku sem-tam blúdila, zmietaná pre svoju malosť a ľahkosť, keď sa však
časom stala hustejšou a ťažšou, zastavila sa.
68 A 95 (z Aetia)
Demokritos si myslí, že podstata
vzduchu obkľučujúceho zem je na južnej strane slabšia, a preto zem na tejto
strane vzrástla a v dôsledku toho sa naklonila. Lebo podnebie na severe je
ostré, na juhu mierne. Preto sa tiež zem zvážila na tú sranu, kde sú hojné
plody bujná vegetácia.
68 A 96 (z Aetia)
s. 190
Demokritos si myslí, že v severných krajinách sa za letného
slnovratu topí a rozpúšťa sneh a výpary sa zhusťujú v oblaky, ktoré, zaháňané
ročnými vetrami na juh a do Egypta, spôsobujú prudké lejaky, prepínajúce
jazerá a Níl.
68 A 99 (z Aetia)
O vzniku slanosti morskej vody je veľké množstvo
protichodných názorov. Jedni vravia, že je to zvyšok prvotnej vlhkosti, keď sa
vyparila väčšina vôd. Druhí vravia, že je to pot zeme. Demokritos, zdá sa, má
podobný názor ako tí, čo vidia jej pôvod v zemi ... mala by pochádzať zo
soli...
68 A 99 a (z Hibeh Papyrusu)
O slanosti mora treba povedať, či ostáva vždy tá istá,
alebo ani nebola, ani nebude, ale pominie. Lebo i takýto názor majú niektorí
filozofi. Ale ako sa zdá, všetci súhlasia v tom, že vznikla tak isto ako aj
všetok ostatný svet. Podľa nich vznikla zároveň s ním. Je preto jasné, že ak je
vesmír od večnosti, treba to uznávať aj o mori. A myšlienka, že jeho množstva
stále ubúda, ako vraví Demokritos, a že nakoniec pominie, nelíši sa v ničom od
Ezopových bájok. Ten totiž výprava, že Charybda vraj dvakrát srkla do seba vodu
a že sa objavili najprv hory, potom ostrovy; a až srkne naposledy, ostane len
suchá zem. To mohol povedať Ezop, nahnevaný na lodníka, no nesvedčí sa to
vravieť ľuďom, ktorí hľadajú pravdu . . . Lebo z akej príčiny trvalo predtým,
či už to bola váha, ako vravia niektorí, a či to bolo niečo iné, je jasné, že z tej istej príčiny musí trvať aj v
ostatnom čase.
68 A 100 (z Aristotela)
Demokritos myslel, že duša a
(mysliaci) duch je to isté. Lebo zmyslové javy sú vraj pravdivé. Preto mal vraj
pravdu Homér (keď povedal), že Hektor leží, mysliac na niečo iné. Nepokladá
teda ducha za nejakú mohutnosť na dosiahnutie pravdy, ale vraví, že duša a
(mysliaci) duch je to isté . . . Niektorí filozofi mysleli, že duša je oheň.
Lebo je zo všetkých prvkov najjemnejší a najmenej hmotný a okrem toho
predovšetkým hýbe aj sám seba, aj ostatné veci. Demokritos sa vyjadril ešte
určitejšie, prečo má obe tieto vlastnosti: lebo duša a duch sú jedno a to isté.
Tento prináleží k prvotným a nedeliteľným telieskam a je pohyblivý pre svoju
jemnosť a tvar. Vraví, že zo všetkých
tvarov je najpohyblivejší tvar guľatý a z
takého tvaru je vraj duch a oheň.
68 A 101 (z Aristotela)
s. 191
Demokritos vraví, že duša je ohnivá sústava, zložená z
teliesok, ktoré možno iha rozumom zachytiť; majú guľovitý tvar a ohnivú silu a
sú teda hmotnej prirodzenosti.
68 A 102 (a Aetia)
Demokritos vraví, že duch, ak sa pomiešanosť pohybu, že
prenikne každé teleso.
63 A 103 (z Macrobia)
Niektorí vravia, že duša pohybuje telom, v ktorom prebýva,
tak ako sa sama pohybuje. Takto hovorí napr. Demokritos, ktorý sa vyjadril približne
ako komický básnik Filippos. Tento totiž vraví, že Daidalos vytvoril z dreva
sochu Afrodity, ktorá sa hýbala, keď do nej vlial ortuť. Podobne sa vyjadril aj
Demokritos. Vraví totiž, že guľaté atómy, ktoré sa hýbu, pretože pre svoju
prirodzenosť nikdy nemôžu byť v pokoji, strhujú a uvádzajú do pohybu celé telo.
68 A 104 (z Aristotela)
Demokritos a Epikuros vravia, že duša sa skladá z dvoch
častí: racionálnej, ktorá sídli v prsiach, a iracionálnej, ktorá je roztrúsená
po celj sústave tela.
68 A 105 (z Aetia)
Demokritos vraví, že duša nemá časti a že nemá viac
mohutností, stotožňuje totiž myslenie so zmyslovým vnímaním a odvodzuje ich z
jednej mohutnosti.
68 A 105 (z Aetia)
Demokritos vraví, že dýchanie má u dýchajúcich bytostí ten
význam, že zabraňuje vytlačeniu duše z tela. Nehovorí však nič o tom, že
príroda tak urobila práve pre tento účel. Lebo ako vcelku ani ostatní fyzici,
ani on sa nedotýka takejto príčiny. Vraví, že duša a teplo sú to isté, to jest
prvotné telieska guľovitého tvaru. Keď vzduch, ktorý ich obklučuje, vytláča ich
dohromady a vytláča von, vtedy (podľa neho) im prichádza na pomoc dýchanie. Vo
vzduchu je totiž veľký počet takýchto atómov, ktoré on nazýva mysliacim duchom
a dušou.
s. 192
Keď teda vdychujeme vzduch a on vniká do nášho tela, spolu
s ním vstupujú aj tieto atómy a zatláčajúc nazad vytlačené
telieska, prekážajú vyjsť duši, nachádzajúcej sa v živých bytostiach. Preto
život a smrť spočívajú vo vdychovaní a vydychovaní. Lebo kedykoľvek pri
vytláčaní (atómov duše) nadobudne prevahu vzduch, ktorý ju obkľučuje, a vzduch
prichádzajúci zvonka ho nemôže zatlačiť a živé bytosti leda nemôžu vdychovať,
vtedy nastáva u nich smrť. Tá totiž nastáva odchodom takýchto teliesok z tela v
dôsledku ich vytlačenia vzduchom, ktorý ich obkľučuje. Neuviedol nijakú
príčinu, prečo musia všetky živočíchy raz zomrieť, a to nie náhodne, ale jednak
prirodzene, starobou, jednak neprirodzene, násilím.
68 A 106 (z Aristotela)
Demokritovi stúpenci vravia, že myseľ je rozložená po celom tele.
68 A 107 (zo Sexta)
Prijať však nemožno nijakým spôsobom pri týchto veciach
mienku, čo uvádza posvätné učenie Demokritovo, súhlasne s ktorým prvotné
telieska tela a duše v pároch sa združujú spolu a v celok spájajú údy.
68 A 108 (z Lucretia)
Epikuros a Demokritos vravia, že duša je zničiteľná a že
hynie spolu s telom.
68 A 109 (z Aetia)
Z fyzikov sa len Demokritos dotkol týchto vecí a vymedzil
pojem tepla a studena.
68 A 36 (z Aristotela)
V spise O tvaroch Demokritos
hovorí, že človek sa musí pri poznávam správať zásadou, že je veľmi vzdialený
od skutočnosti. A ďalej hovorí: ,,Aj tento dôkaz ukazuje, že o ničom nevieme
nič skutočné, ale mienka každého spočíva v pritekaní obrázkov." A napokon:
,,Aj to má byť zrejmé, že ťažko poznať, aká je skutočná podstata každej
veci."
68 B 6, 7, 8 (zo Sexta Empirica)
Keď Demokritos upiera zmyslom poznanie javov, vraví, že ani
jeden z nich nezodpovedá skutočnosti, ale len (subjektívnemu) zdaniu, že skutočné
sú vo veciach len atómy a prázdny priestor. Lebo vraví, že sladké a horké,
teplé a studené a tak isto farby sú len vecou dohody, skutočne však existujú
len atómy a prázdny priestor. Myslí sa síce a pripúšťa sa domnienka, že
existujú veci, ktoré vnímame, v skutočnosti však neexistujú, existujú len atómy
a prázdny priestor.
s. 193
A hoci v Dôkazoch chcel
dokázať hodnovernosť zmyslov, tiež ich zavrhuje. Vraví totiž, že my v skutočnosti
nepoznáme nič isté, ale len to, čo sa mení podľa stavu nášho tela a na základe
atómov, ktoré doň vnikajú a stavajú sa mu do cesty. A ďalej hovorí, že
mnohonásobne ukázal, že nevieme, aká je alebo nie je každá vec v skutočnosti.
168 B 9-10 (zo Sexta Empirica)
Obviňuj prírodu, ktorá podľa Demokrita zastrčila pravdu
hlboko pod povrch.
68 B 117 (z Ciceróna)
Ostatní sa nazdávali, že vnímateľné veci sú také pre svoju
prirodzenosť, no Leukippos, Demokritos a Diogenes mysleli, že sú také len na
základe dohody, t. j. podľa zdania a našich stavov. Že skutočne ani neexistuje,
ani nemožno zachytiť nič okrem prvotných princípov, t. j. atómov a prázdneho
priestoru. Lebo len ony existujú skutočne, zatiaľ čo veci, ktoré vznikli z nich
a líšia sa navzájom od seba polohou, poradím a tvarom, sú len prípadkami.
57 A 32 (z Aetia)
Leukippos z Miléta vravel, že všetko dianie je len fantázia
a zdanie a nič skutočné, ale že sa všetko tak javí ako veslo vo vode.
67 A 33 (z Epiphania)
Princípmi všetkého sú atómy a prázdny priestor, všetko
ostatné je fikcia... Kvality vecí sú vecou dohody, v skutočnosti existujú len
atómy a prázdny priestor.
68 A 1 (z Diogena Laertia)
Niektorí filozofi, ako napr. Demokritovi stúpenci,
popierajú skutočnosť všetkých myslových javov.
68 A 110 (zo Sexta
Empirica)
Demokitos nehovorí to, čo my, ktorí síce nepopierame, že
existuje niečo pravdivé, popierame však, že to možno poznať, on zjavne popiera,
že existuje (objektívna) pravda, a o zmysloch vraví, že nie sú temné, ale zatienené,
takými ich totiž nazýva.
68 B 165 (z Ciceróna)
s. 194
Tento muž sa dokonca domnieval, že pohľad očí prekáža
bystrosti ducha, zatiaľ čo iní často nevideli, čo majú pred nohami, jeho duch
putoval cez celé nekonečno, takže sa nezastavoval pred nijakou hranicou.
68 A 22 (z Ciceróna)
Ako by bolo možné veriť tomu, kto nemôže ani sácať, ak by
nepripustil jasné poznanie zmyslov, keď sa stavia proti tomu, od čoho prijal základy?
Toto dobre vedel Demokritos, keď zľahčujúc javy výrokom, že farba, ďalej sladké
a horké sú vecou dohody a že v skutočnosti existujú len atómy a prázdny
priestor, predstavil zmysly, ako vravia mysli: ,,Úbohá myseľ, od nás si
prevzala svoje preukazy a teraz nás chceš zavrhnúť? Tvoje víťazstvo bude
tvojím pádom."
68 B 125 (z Galena)
Sotva by to teda niekto povedal, pretože potom možno
obrátiť argument, že každá predstava je pravdivá, ako učili Demokritos a
Platón, dišputujúc proti Protagorovi. Lebo ak je každá predstava pravdivá, bude
pravdivé aj tvrdenie spočívajúce na predstavivostí, že nie každá predstava je
pravdivá, a tak výrok, že každá predstava je pravdivá, bude klamný.
58 A 114 (zo Sexta Empirica)
Kolotes vyčíta Demokritovi predovšetkým to, že uviedol v
chaos celý život, pretože povedal, že nijaká vec nie je skôr taká ako taká. No
Demokritos je tak veľmi vzdialený od mienky, že nijaká vec nie je skôr taká ako
taká, že zviedol boj so sólistom Protagorom, ktorý to povedal, a napísal proti nemu mnohé presvedčivé
spisy. Kolotes, ktorému sa o tom ani nesnívalo, dal sa zmýliť Demokritovým
výrokom, v ktorom Demokritos vymedzuje, že nesúcno existuje práve tak ako
súcno, pričom súcnom nazýva hmotu, nesúcnom prázdny priestor, ako by aj tento
mal akúsi prirodzenosť a vlastnú podstatu.
63 B 156 (z Plularcha)
Leukippos a Demokritos sa
domnievali, že zmysly nám zaručujú pravé poznanie.
67 A 9 (z
Aristotela)
s. 195
Leukippos však myslel, že má teóriu, ktorá v súhlase s
vnímaním nepopiera ani vznik, ani zánik, ani pohyb, ani mnohosť súcna.
Zhodoval sa v tom so zmyslovou skúsenosťou a s tými, ktorí hlásali teóriu o jednom,
že bez prázdneho priestoru nie je možný pohyb.
67 A 7 (z Aristotela)
Ak (Anaxagoras a jeho stúpenci) vraveli, že rozum hýbe
všetkým, či na základe toho vraveli, že aj duši je vlastný pohyb? Zaiste, lebo
považovali dušu a rozum za to isté; a tak myslel aj Demokritos. Nemáme síce
ich jasný výrok, že rozum a duša je to isté, ale vyplýva to zo sylogizmu. Lebo
Demokritos to vraj celkom jasne chce. Celkom iste totiž povedal, že pravda a
to, čo sa javí, je to isté, že pravda sa v ničom nelíši od toho, čo sa javí
zmyslom, ale že to, čo sa každému javí a zdá existovať, je aj skutočné, ako
vravel aj Protagoras, i keď sa v pravom zmysle slova líšia, pretože zmyslová
činnosť, a dojem sa týkajú javu, zatiaľ čo rozumová činnosť pravdy. Ak sa teda
rozum týka pravdy a duša javu a ak sa pravdivé stotožňuje s tým, čo sa javí,
ako sa zdá Demokritovi, potom teda aj rozum je totožný s dušou. Lebo ako sa má
rozum k skutočnosti (pravde), tak sa má duša k javu. A teda aj obrátene, ako
sa má jav k pravde, tak sa má rozum k duši. Ak je teda javiace sa a skutočné to
isté, potom aj rozum a duša je to isté.
68 A 113 (z Filopona)
Mnohým živočíchom so zdravými zmyslami sa tá istá vec javí
celkom inak ako nám a ani jednotlivec sám osebe nemá pri vnímaní tých istých
vecí vždy ten istý dojem. Preto vraj nie je možné rozhodnúť, ktorý z nich je
pravdivý alebo klamný. Lebo o nič viac nie je pravdivý jeden ako druhý, ale oba
sú rovnako pravdivé. Zaiste preto vraví Demokritos, že alebo vôbec nič nie je
pravdivé, alebo aspoň nám to nie je zjavné. Vcelku však, pretože pokladali
zmyslové vnímanie za poznanie a toto za zmenu, je (podľa nich) nevyhnutne
pravdivé to, čo sa javí prostredníctvom zmyslového vnímania.
68 A 112 (z Aristotela)
Vychádzajúce slnko privádza so svetlom činy a myšlienky
všetkých ľudí, ako vraví Demokritos, že s novým dňom ľudia dostávajú nové
myšlienky a z túžby po vzájomnej družbe, akoby napätým lanom stiahnutí,
schádzajú sa každý odinakiaľ k práci.
63 B 158 (z
Plutatcha)
s. 196
Leukippos a Demokritos pokladali vnemy a myšlienky za zmeny
stavu.
67 A 30 (z Aetia)
Demokritos a väčšina fyzikov, ktorí hovoria o zmyslovom
vnímaní, dopúšťajú sa čohosi celkom nezmyselného. Všetko vnímanie totiž prevádzajú
na dotyk. A ak je to predsa tak, je zrejmé, že každý z ostatných zmyslov je
určitým druhom hmatu.
68 A 119 (z Aristotela)
Demokritos však, ako zaznamenáva Teofrastos vo Fyzike, odchýlil sa od tých, ktorí
vysvetľovali tieto veci prostredníctvom tepla, chladu a podobne, a zostúpil k
atómom; podobne prišli k plochám pytagorovci, pokladajúc tvary a veľkosti za
príčiny tepla a studena. Lebo vraj rozlúčené a roztiahnuté spôsobuje pocit
tepla, zlúčené a stiahnuté spôsobuje pocit studena.
63 A 120 (zo Simplikia)
Demokritos má pravdu, keď vraví, že vidíme cez vodu, mýli
sa však, keď sa domnieva, že videnie je zobrazenie... zdá sa, že vcelku nemali
nijakú presnú predstavu, pokiaľ ide o tvorenie zobrazenia a odrazu. Absurdné je
aj to, že mu neprišiel na myseľ problém, prečo vidí len oko, a nie každý z
ostatných objektov, v ktorých sa tiež zobrazujú obrázky.
63 A 121 (z Aristotela)
Demokritos sa mýli, keď si mysli, že keby bol priestor
medzi pozerajúcim a videným predmetom úplne prázdny, bolo by zreteľne vidieť,
aj keby bol mravec na nebi.
63 A 122 (z Aristotela)
Demokritos hovorí, že farba sama osebe neexistuje, ale že
je výsledkom polohy atómov.
68 A 123 (z Aristotela)
Oproti tomu atomisti vyhlasovali všetky atómy za
bezfarebné; vraveli, že vnímateľné vlastnosti vznikajú z atómov, ktoré však
nemajú kvality a ktoré možno pochopiť len rozumom.
68 A 124 (z Aetia)
Demokritos vraví,
že v skutočnosti neexistuje nijaká farba, lebo prvky, t. j. atómy a prázdny
priestor samy osebe sú bez kvalít.
s. 197
Telesá, ktoré sú z nich zložené, majú farbu a tá závisí od
styku atómov, od ich obrazov a obratov, pod čím treba rozumieť poradie, tvar a
polohu. Všetko, čo je okrem tohto, je len zdanie. Pokiaľ ide o farby, ktoré sú
výsledkom nášho zdania, sú štyri: biela, čierna, červená a žltá.
68 A 125 (z Aetia)
Demokritos vraví, že bielu farbu spôsobujú hladké, čiernu
drsné atómy, a z tvarov vysvetľuje aj chute.
63 A 126 (z Aristotela)
Demokritos nepostupuje pri výklade počutia tak ako pri
výklade videnia. Pri tomto totiž zrak, ktorý neprestajne vysiela k objektu
obrázok, ako hovoria matematici, prijíma zasa obrázok predmetu; sluch je podľa
Demokritových slov prijímačom slov a zvuk v ňom ostáva ako v nádobe. Lebo vniká
a vteká doň, a preto tiež rýchlejšie vidíme, ako počujeme. Lebo blesk a hrom sa
dejú súčasne, a predsa prvý vidíme, keď sa deje, druhý alebo nepočujeme, alebo
až po dlhom čase. To je len preto, že nášmu zraku prekáža iba svetlo, hrom však
je závislý od sluchu, pretože sluch prijíma hrom.
68
A 126 a (z Porfýria)
Epikuros, Demokritos a stoici hovoria, že zvuk je hmotný.
68
A 127 (zo schólia Dionysia Thraka)
Demokritos, ktorý každej chuti pripisuje osobitný tvar,
vraví, že sladké spôsobuje okrúhly a pomerne veľký (tvar), trpké spôsobuje
veľký, drsný, mnohouhlý a nezaokrúhlený (tvar); kyslé (ostré) spôsobuje, ako už
samo meno vraví, tvar s ostrými uhlami, hranatý, ohnutý, tenký a nezaokrúhlený;
prenikavé spôsobuje okrúhly, tenký, hranatý a ohnutý (tvar); slané spôsobuje
hranatý, pomerne veľký, skrivený (tvar), s rovnako dlhými bokmi; horké
spôsobuje okrúhly, hladký, skrivený a nepatrne veľký (tvar); mastné spôsobuje
tvar tenký, okrúhly a malý.
68
A 129 (z Teofrasta)
Azda by sa mohlo zdať, ako som povedal, že tento spôsob je
kvôli predchádzajúcemu. Lebo ten, kto takto určuje rozdielne chute, domnieva
sa, že uvádza príčiny, pre ktoré jeden (tvar) sťahuje, suší a stužuje, druhý
utišuje, vyrovnáva a reštauruje, iný zasa spôsobuje exkrécie a prečistenie a
zapríčiňuje iné takéto stavy. Právom by však mohol niekto od nich žiadať, aby
určili aj subjekt, aký je. Lebo treba poznať nielen to, čo robí ale aj to, čo trpí, najmä ak sa tá
istá (chuť) nejaví všetkým rovnako, ako sám vraví. Lebo nič nebráni, aby chuť,
ktorá sa nám zdá sladkou, nebola niektorým živočíchom horká a tak isto aj
ostatné chute.
68 A 130 (z Teofrasta)
s. 198
U tých, ktorí tvarmi určujú chute, je absurdné aj to, že
podobné tvary, ktoré sa však líšia veľkosťou, nespôsobujú tú istú kvalitu. Lebo
sa zdá, že schopnosť pôsobiť intenzívnejšie alebo menej intenzívne nie je v
tvare, ale vo veľkosti, a nie je rozumné hovoriť, že by (veľkosti) mohli,
pokiaľ ide o kvalitu, rozlične pôsobiť, pretože kvality sú podmieňované tvarmi.
Ak sú rovnaké, platí o nich to isté ako pri ostatných.
63
A 13 (z Teofrasta)
Sotvakto by vedel povedať, ako Demokritovi vznikajú chute
jedna z druhej. Pretože alebo sa musia premieňať tvary a zo zahnutých a ostrouhlých stávať sa okrúhlymi, alebo sa vnútri
nachádzajú všetky (tvary), ako tvary spôsobujúce trpkú, kyslú, sladkú chuť, a
tu jedny sa vylučujú (totiž tie, ktoré boli vlastné predchádzajúcej chuti),
druhé (ktoré sú zakaždým potrebné) ostávajú, alebo, po tretie, jedny
vychádzajú, druhé prichádzajú. A pretože je nemožné, aby sa tvary premieňali
(vecí atóm je nemeniteľný), ostáva, že jedny prichádzajú a druhé vychádzajú
(alebo jedny ostávajú a druhé vychádzajú). Tvrdiť oboje je nerozumné. Treba
určiť aj príčinu, ktorá spôsobuje túto činnosť.
68
A 132 (z Teofrasta)
Prečo Demokritos prenáša jednotlivé chute na zmysel chuti,
no vône a farby neprenáša na príslušné zmysly? Podľa svojej teórie ich mal
odvádzať z tvarov.
68 A 133 (z Teofrasta)
Na základe faktu, že jedným sa zdá med horký, druhým
sladký, Demokritos vravel, že nie je ani sladký ani horký.
65 A 134 (zo Sexta)
Pokiaľ ide o vnímanie, Demokritos neurčuje presne, či sa
deje prostredníctvom opačného alebo podobného. Lebo ak pripúšťa, že vnímanie
sa deje zmenou, malo by sa diať prostredníctvom odlišného, pretože podobné sa
nemôže meniť podobným. Na druhej sírane však, ak pripúšťa, že vnímanie a vôbec
zmena sa deje tým, že pociťujeme dianie zvonka, a ak nie je možné, podľa neho,
aby sa veci, ktoré nie sú tej istej prirodzenosti, mohli navzájom ovplyvňovať,
a ak aj vplývajú na seba, nie preto, že sú iné, ale preto, že majú niečo
spoločné, potom vnímanie sa deje prostredníctvom podobného. Preto o tom možno
pripustiť oba výklady. On sa však pokúša vysvetľovať každý zmysel osobitne.
s. 199
Videnie sa podľa neho deje obrazom v oku. Má o ňom svojský
názor. Obraz sa totiž nedeje priamo na zrenici, ale vzduch medzi okom a videným
predmetom dostáva odtlačok činnosťou videného predmetu a vidiaceho oka. Od
každej veci totiž stále niečo odteká. Potom tento vzduch, keďže je tuhý a má
odlišnú farbu, zobrazuje sa vo vlhkých očiach. Hustá vec ten obraz neprijíma,
no vlhká ho prepúšťa. Preto sú tiež vlhké oči spôsobilejšie na videnie ako
suché, ak, pravda, aj vonkajší obal je čo najjemnejší a najhustejší a
vnútrajšok oka čo najmäkší, bez hustého a silného mäsa a bez tučnej a lepkavej
tekutiny, a ak sú aj žily v očiach priame a suché, takže sú schopné prijať
rovnaké tvary, ako majú odtlačené obrázky. Lebo každá vec najlepšie môže
poznávať to, čo je jej príbuzné.
Po prvé, toto tvorenie odtlačkov vo vzduchu je absurdná
vec. Veď to, čo prijíma odtlačok, má mať určitú hustotu a nemá sa drobiť, ako
on sám hovorí, keď prirovnáva takýto odtlačok k obrázku, vtlačenému do vosku.
Po druhé, takýto odtlačok by sa mohol skôr vytvárať vo vode, a to tým skôr, čím
je voda hustejšia. V skutočnosti však vidieť v nej menej, hoci by sa malo
vidieť viac. A keď už pripúšťa odtekanie podoby, ako to robí v spise O tvaroch,
na čo je dobré robiť tieto odtlačky? Veď obrázky samy sa môžu zobrazovať.
Pripusťme však, že sa to deje a že vzduch prijíma odtlačok
ako stláčaný a zhusťovaný vosk. Ako vzniká v oku obraz a aký je? Je zrejmé, že
obraz bude, ako aj pri ostatných zobrazeniach, tvárou k videnému predmetu. Ak
je však taký, nie je možné, aby vznikol obrátený obraz, ak by sa neobrátil
odtlačok. Bolo by treba ukázať, čím a ako sa tak stane, lebo ináč nemôže
vznikať videnie. Ďalej, ak vidieť na tom istom mieste viac vecí, ako budú na
tom istom mieste viaceré odtlačky? A ďalej, ako to, že sa možno vidieť
navzájom? Veď odtlačky by sa museli navzájom zrážať, keďže každý z nich by stál
proti objektu, z ktorého emanuje. Toto si vyžaduje výskum.
Okrem toho, prečo nevidí každý sám seba? Lebo ako sa
odtlačky javia očiam blízkych ľudí, tak by sa mali javiť aj našim očiam, najmä
ak ležia priamo proti nám a ak vzniká ten istý jav ako pri ozvene. Podľa
Demokrita sa totiž zvuk odráža k tomu, leto ho vydal. A vôbec názor o vznikaní
odtlačkov vo vzduchu je nezmyselný. Lebo podľa toho, čo hovorí, museli by sa vo
vzduchu odtláčať všetky telesá a mnohé z týchto odtlačkov by sa museli krížiť,
čo by mohlo prekážať videniu a čo aj ináč zie
je pravdepodobné. A ďalej, ak odtlačok trvá aj vtedy, keď už predmety nie
sú viditeľné a nie sú nablízku, mali by sme ich vidieť, ak už nie v noci, aspoň
vo dne, hoci by bolo pravdepodobnejšie, aby zotrvávali v noci, keď je vzduch
chladnejší.
s. 200
Ale hádam obraz v oku spôsobuje slnko, prinášajúc ako lúč
svetlo k zraku, a hádam to chce povedať Demokritos, keď hovorí, že slnko odháňa
a odráža od seba vzduch a tým ho zhusťuje. To je však nesprávne, lebo slnko
podľa svojej prirodzenosti ho skôr rozptyľuje. Rovnako nesprávne je aj to, že
pripisuje videnie nielen očiam, ale aj ostatnému telu. Hovorí totiž, že oko má
mať preto prázdne miesta a byť vlhké, aby mohlo viac prijímať a odovzdávať
ostatnému telu. Nerozumné je aj to, že tvrdí, že oko vidí najlepšie rovnorodé
veci, ale pritom vysvetľuje obraz v oku rôznofarebnosťou, ako keby sa podobné
(farby) nezobrazovali. Ale ako sa zobrazujú veľkosti a vzdialenosti, to
neobjasňuje, hoci sa o tom pokúsil hovoriť. A tak, hoci Demokritos nejednu vec
povedal svojským spôsobom, zanecháva ešte viac pochybností.
Pokiaľ ide o sluch, vysvetľuje ho podobne ako ostatní.
Vzduch vpadá vraj do prázdneho priestoru a spôsobuje pohyb. Iba v tom sa líši
od nich, že podľa neho vstupuje rovnako do celého tela, najmä však a v
najväčšom množstve cez uši, pretože tam je najviac prázdneho priestoru a pri
prechode sa tam najmenej zdržuje. Preto sa vzduch ani nevníma v ostatnom tele,
ale len na tomto mieste. Keď sa dostane vzduch dovnútra, rozptyľuje sa pre
svoju rýchlosť. Zvuk totiž vzniká vtedy, keď sa vzduch zhustí a násilne
vstupuje dovnútra. Demokritos teda, tak ako vysvetľuje dotykom vnemy na
vonkajšej časti tela, vysvetľuje ním aj vnímanie v jeho vnútornej časti.
Najlepšie sa počuje, ak je vonkajší obal hustý a ak sú
žilky prázdne a čo najsuchšie a dobre priechodné, a to ako v hlave a ušiach,
tak aj v ostatnom tele, ak sa okrem toho kosti husté, mozog má dobré miešanie a
jeho okolie je čo najsuchšie. Takto totiž zvuk vniká celý, keďže vstupuje
veľkým, suchým a priechodným prázdnom, rozptyľuje sa rýchle a rovnomerne po
tele a nevypadúva von.
Toto Demokritovo vysvetlenie je rovnako nejasné ako u
ostatných spisovateľov. Absurdný je však aj jeho vlastný názor, že zvuk vchádza
celým telom a že keď vojde cez uši, rozlieva sa všade, ako keby sa vnímalo
celým telom, a nie ušami. Lebo ak aj niektorá časť tela pociťuje nejaké účinky
súčasne so sluchom, ešte preto nepočuje. Podobne je to pri každom vnímaní a
nielen pri vnímaní, ale aj pri duševných javoch. Takto teda Demokritos
vysvetľuje zrak a sluch, a pokiaľ ide o ostatné zmysly, vysvetľuje ich skoro
podobne ako väčšina filozofov.
O myslení povedal len toľko, že vzniká, keď sa duša
nachádza v správnom pomere miešania. Ak sa však niekto príliš zohreje alebo
ochladí, mení sa vraj jeho myslenie. Preto tiež starí správne usudzovali o
tomto stave, že je to „inak myslieť". Z tobo je zrejmé, že myslenie
vykladá zo zmiešania tela, čo je tiež v zhode s jeho názorom, pretože pokladá
dušu za telesnú. Toto sú asi všetky názory o vnímaní a myslení, ktoré možno
nájsť u predošlých bádateľov.
s. 201
A pokiaľ ide o vnemy, aká je ich povaha a aký je každý z
nich, ostatní autori ich nechávajú stranou.
Z hmatových vnemov hovoria síce o ťažkom a ľahkom, teplom a
chladnom, ako napríklad, že riedke a jemné je teplé a naopak, husté a tučné je
chladné; takto aspoň rozlišuje Anaxagoras vzduch a éter. A takmer tým istým
spôsobom vysvetľujú aj ťažké a ľahké a okrem toho ich pohybom nahor a nadol a
ďalej hovoria o zvuku, že je pohybom vzduchu, a o zápachu, že je akousi
emanáciou. Empedokles vraví aj o farbách, že biela je z ohňa a čierna z vody.
Ostatní hovoria len to, že základnými farbami sú len biela a čierna a že
ostatné vznikajú ich miešaním. Aj Anaxagoras sa o nich vyjadril len povrchne.
Najviac sa otázky dotkli Demokritos a Platón, ktorí
osobitne vymedzujú druhy vnímateľných predmetov s tým rozdielom, že Platón
nezbavil vnímateľné predmety ich prirodzenosti, zatiaľ čo Demokritos, naopak,
všetky ich robí iba stavmi zmyslového vnímania. Nebudeme diskutovať o tom, kto
z nich má pravdu. Pokúsme sa však vyložiť, kam až každý z nich priviedol svoj
výskum, no najprv vyložme celý postup každého z nich. Demokritos nehovorí rovnako o všetkých (predmetoch zmyslového
vnímania), ale jedny určuje veľkosťou (atómov), druhé ich tvarom a niektoré ich
poradím a polohou. Platón zasa takmer všetky prevádza na duševné stavy a
vnímanie. A tak by sa mohlo zdať, že sa obidvaja dostávajú do kontradikcie so
svojimi hypotézami. Lebo ten, čo stavia stavy zmyslového vnímania do
závislosti od zmyslov, určuje ich objektívnu prirodzenosť z nich samých, zatiaľ
čo druhý, hoci každému z nich priznáva vlastnú existenciu, robí ich závislými
od stavov zmyslového vnímania.
Ťažké a ľahké rozlišuje Demokritos veľkosťou. Lebo keby sme
každú vec rozložili na jednotlivé časti, ich váha bude i napriek odlišnému
tvaru závislá od ich veľkosti. V zložených telesách však je ľahšie to, čo má
viac prázdneho priestoru, a ťažšie to, čo ho má menej. Takto sa aspoň vyjadril
na niektorých miestach.
Na iných miestach vraví jednoducho, že jemné je ľahké. A
podobne sa vyjadruje o tvrdom a mäkkom. Lebo husté je tvrdé a riedke je mäkké a
ich rozličné stupne vysvetľuje podľa pomeru. Medzi tvrdým a mäkkým a medzi
ťažkým a ľahkým je však rozdiel, pokiaľ ide o polohu a rozvrstvenie prázdneho
priestoru. Preto je železo tvrdšie, ale olovo je ťažšie.
s. 202
Železo je totiž nerovnomerne zložené, prázdny priestor je v
ňom na miestach a vo veľkej miere, no na niektorých miestach je jeho zloženie
veľmi husté, ale vcelku má viac prázdneho priestoru. Naproti tomu olovo má menej prázdneho priestoru, a ten je
rovnomerne rozložený a jeho stavba je všade rovnaká. Preto je síce ťažšie, ale
mäkšie ako železo.
Takto teda vymedzuje ťažké a ľahké, tvrdé a mäkké. Pokiaľ
ide o ostatné vnímateľné vlastnosti, ani jedna z nich nemá vlastnú prirodzenosť,
ale všetky sú len stavmi meniaceho sa vnímania, z ktorého vzniká predstava. A
tak teda ani chladné, ani teplé nemá objektívnu realitu, ale existujú len
zloženia (atómov), ktoré sa menia a ktoré spôsobujú aj zmeny v nás. Lebo
všetko, čo je zhluknuté, má prevahu v každej veci, a čo je rozložené na veľký
priestor, je nevnímateľné. Že tieto vlastnosti nemajú objektívnu realitu, toho
dôkazom je, že sa nejavia rovnako všetkým živočíchom, ale to, čo sa nám zdá
sladkým, iným sa zdá horkým, druhým zasa kyslým, iným pálivým, iným trpkým, a
tak isto je to aj s ostatnými.
A ďalej vraví, že v ľuďoch samých sa mení zloženie, a to
podľa stavu a veku, z čoho je zrejmé, že stav človeka je príčinou jeho
predstavy. Takto treba vcelku, podľa neho, súdiť o zmyslových vlastnostiach.
Ale ako ostatné veci, aj tieto vysvetľuje z tvarov. Neurčuje síce tvary pre
všetky, ale len pre chute a farby a z nich s väčšou dôkladnosťou vysvetľuje
chute a samu predslavu robí závislou od človeka.
Kyslú chuť vraj spôsobuje tvar hranatý, mnoho ráz zahnutý,
malý a tenký. Pre svoju ostrosť sa totiž všade rýchle šíri, a kedže je drsný a
hranatý, zviera a sťahuje. Preto tiež zahrieva telo, a to v dôsledku dutín,
ktoré vytvára, lebo to, čo má najviac prázdneho priestoru, sa najviac zahrieva.
Sladké pozostáva z okrúhlych tvarov, ktoré však nesmú byť príliš malé. Preto sa
tiež sladké rozlieva po celom tele a prechádza všetkým bez násilia a pomaly.
Ruší však ostatné chute, pretože preniká medzi iné atómy, vyháňa ich z polohy a
zvlhčuje. Atómy, zvlhčené a vyšinuté zo svojho usporiadania, stekajú sa do
brucha, ktoré im poskytne veľmi ľahký prechod, pretože tam je veľmi mnoho
prázdneho priestoru.
Trpké pozostáva z veľkých, mnohouhlých a čo najmenej
zaokrúhlených tvarov. Kedykoľvek sa dostanú do tela, zapchávajú žilky a
zatarasujúc ich, zabraňujú im, aby stekali, a takýmto spôsobom zastavujú
činnosť čriev. Horké pozostáva z malých, hladkých a okrúhlych tvarov, ktoré
však majú na povrchu aj záhyby, a preto je horké lepkavé a glejovité. Slané
pozostáva z veľkých, nezaokrúhlených tvarov, z ktorých niektoré sú aj krivé
(väčšina však nie je krivá), a preto nemajú mnoho záhybov (lebo pod krivými
myslí tie, ktoré sa zavesujú do seba a navzájom sa spletajú).
s. 203
Z veľkých sa skladá preto, že slanosť sa drží na povrchu:
lebo keby boli malé, pod tlakom okolitých tvarov by sa miešali so všetkým.
Okrúhle nie sú preto, lebo slané je drsné, zatiaľ čo okrúhle je, naopak,
hladké. Z krivých sa neskladajú preto, lebo sa navzájom nezrážajú, a preto
slané je sypké.
Pálivé pozostáva z malých, okrúhlych a hranatých tvarov,
nie však krivých. Lebo podľa Demokrita pálivosť, keďže pozostáva z tvarov s
mnohými hranami, svojou drsnosťou sa zahrieva a rozpúšťa pre malý, okrúhly a
hranatý tvar. Aj hranatý tvar má totiž túto vlastnosť. Takým istým spôsobom
vysvetľuje aj ostatné chute, prevádzajúc ich na tvary. A ani jeden z tvarov nie
je čistý a nezmiešaný s ostatnými, ale v každej chuti je ich mnoho a tá istá
chuť má niečo hladké aj drsné, okrúhle aj ostré a ostatné. A čoho je najviac,
to má najväčší vplyv na vytvorenie zmyslového zážitku a jeho intenzity. No
treba brať zreteľ aj na to, v akom stave sa nachádza telo, do ktorého to
vstúpi. Lebo je v tôni nemalý rozdiel a tie isté tvary môžu niekedy spôsobovať
opačný vnem a zasa opačné tvary niekedy spôsobujú ten istý vnem.
Takto teda Demokritos určuje chute. Absurdným by sa mohlo
zdať najprv to, že neuviedol pri všetkých rovnaké príčiny, ale zatiaľ čo ťažké
a ľahké určoval veľkosťou a malosťou, mäkké a tvrdé riedkosťou a hustotou,
teplé a chladné, ako aj ostatné vlastnosti určil tvarmi. Po druhé, pri ťažkom a
ľahkom, tvrdom a mäkkom pripúšťa objektívnu realitu (lebo veľkosť a malosť,
hustota a riedkosť nezávisia od niečoho iného), ale teplé a chladné a ostatné
zmyslové kvaiity závisia vraj od zmyslového vnímania, hoci často hovoril, že
tvar tepla je okrúhly.
Vcelku však najväčším protirečením, spoločným všetkým jeho
výkladom, je to, že o chutiach hovorí, že sú stavmi zmyslového vnímania, a
zároveň ich určuje tvarmi, a že pritom tvrdí, že to isté sa jedným zdá horkým,
druhým sladkým a iným zasa ináč. Lebo nie je možné, ani aby tvar bol (duševným)
stavom, ani aby to isté bolo jedným guľaté a druhým inakšie (a to je asi
nevyhnutné, ak sa zdá jedným sladkým, druhým horkým), a ani nie je možné, aby
sa podoby menili podľa našich stavov. Slovom, tvar existuje sám osebe, zatiaľ
čo sladké a vcelku každá zmyslová kvalita existuje podľa neho len vo vsťahu k
inému a v inom. Absurdné je tiež uznávať, že všetci, čo pozorujú tie isté veci,
majú tie isté vnemy, a dokazovať ich objektívnu platnosť, hoci predtým povedal,
že sa nejavia rovnako tým, ktorí nie sú v rovnakom stave, a okrem toho, že jeden
človek nie je o nič skôr bližšie k pravde ako druhý.
Lebo je pravdepodobné, že lepšie telo skôr je bližšie k
pravde ako horšie a zdravé skôr ako choré, je totiž (lepšie a zdravé telo) viac
podľa prírody. Okrem toho, ak zmyslové kvality nemajú objektívnu skutočnosť,
keďže sa nejavia všetkými takými istými, je zrejmé, že ju nemajú ani živočíchy,
ani ostatné telesá, lebo ani o nich niet zhody v názoroch bádateľov.
s. 204
Lebo ak aj pripustíme, že tie isté veci nevyvolávajú u všetkých
ľudí pocit sladkého a horkého, predsa prirodzenosť horkého a sladkého sa javí
všetkým takou istou a zdalo by sa, že aj sám Demokritos to dosvedčuje. Lebo veď
ako by to, čo je pre nás horké, mohlo byť iným sladké alebo trpké, keby tieto
chute nemali vymedzenú svoju prirodzenosť.
Ešte jasnejšie to tvrdí Demokritos tam, kde hovorí, že
každý pocit vzniká a skutočne existuje, a najmä pri horkom hovorí, že má účasť
na chápaní. A preto by sa mohlo zdať protirečením, že zmyslovým kvalitám
nepripisoval určitú objektívnu realitu, a okrem toho, čo som už povedal, je
protirečením, keď síce pripisuje tvar horkému, ako aj ostatným chutiam, ale
vraví, že nemajú objektívnu realitu. Lebo alebo ju nebude mať vôbec nijaká vec,
týkajúca sa zmyslového vnímania, alebo ju budú mať aj tieto, keďže je pri nich
tá istá príčina.
Ďalej, teplé a chladné, ktoré sa považujú za principiálne
veci, mali by mať nejakú realitu, no ak ju majú tieto, mali by ju mať aj
ostatné. Teraz však pripisuje určitú podstatu tvrdému a mäkkému, ťažkému a
ľahkému, o ktorých sa tak isto hovorí, že sú subjektívne, upiera ju však
teplému a chladnému a ostatným. A predsa, ak ťažké a ľahké určuje veľkosťou
atómov, všetky jednoduché telesá by rnali mať tú istú tendenciu pohybovať sa,
takže by šlo o tú istú látku a jednu a tú istú prirodzenosť.
Zdá sa, že pri týchto veciach Demokritos nasledoval tých,
čo vysvetľujú myslenie ako produkt zmeny, čo je názor veľmi starý. Lebo všetci
starodávni básnici a mudrci vysvetľujú myslenie prostredníctvom telesného
stavu. No každej z chutí pripisuje zvláštny tvar, prispôsobujúc ho účinku chuti
na zmysly, no mal to vysvetľovať nielen z týchto tvarov, ale aj zo zmyslových
orgánov, najmä ak im prináležia tieto pocity. Lebo ani jeden guľatý tvar, a
platí to aj o ostatných tvaroch, nevytvára vždy ten istý účinok, a preto bolo
potrebné určovať chute aj podľa ich podkladu, či je zložený z podobných alebo
nepodobných častí a ako sa deje zmena pocitov. Okrem toho bolo potrebné podobne
vysvetliť všetko, pokiaľ ide o hmat, a nielen pokiaľ ide o chuť. Ale alebo
hmatové dojmy v porovnaní s chuťami vykazujú nejakú odlišnosť, ktorú bolo treba
rozobrať, alebo opomenul podať podrobné vysvetlenie, hoci bolo možné.
Z farieb štyri nazýva jednoduchými. Hladké je biele,
pretože všetko to, čo nie je drsné, nerobí tieň, a čo nie je nepriepustné, je
jasné. Jasné veci musia mať však priame póry a musia byť priesvitné. Biele
veci, ktoré sú zároveň tvrdé, skladajú sa z takýchto tvarov, ako napríklad
vnútorná plocha lastúr; boli by bez tieňa, boli by jasné a mali by priame póry.
s. 205
Naproti tomu veci mäkké a ľahko rozdrobí teľné sú zložené z okrúhlych tvarov, ktoré sú stavané
šikmo proti sebe a po dvojiciach, ale tak, že ich usporiadanie je čo n aj
rovnomernejšie. Preto telesá, zložené z takýchto tvarov, sú mäkké, keďže sa
dotýkajú len malými časťami. Ľahko rozdrobitelné sú preto, že ich stavba je
všade rovnaká, a tieň nerobia preto, že sú hladké a ploché. Medzi bielymi sú
belšie tie, ktoré majú uvedené tvary jednak dokonalejšie, jednak menej zmiešané
s inými a tiež ich poradie a poloha je vo väčšej miere v zhode s tým, čo sa o
tom už povedalo.
Biele teda je zložené z takýchto tvarov. Čierne je zložené
z opačných tvarov: z drsných, nerovných a nerovnakých. Takto robia tieň a
nemajú priame a ľahko priechodné póry. Okrem toho čiastočky, ktoré z nich
odtekajú, odtekajú pomaly a zmätene. Kvalita týchto odtekajúcich častí má totiž
veľký význam pre vznik predstavy a mení sa priberaním vzduchu.
Červené sa skladá z takých tvarov ako teplé, ibaže z
väčších. Lebo ak sa z podobných tvarov vytvoria väčšie zloženiny, sú skôr
červené (ako teplé). O tom, že červené sa skladá z takýchto tvarov, svedčí aj
to, že sa červenáme, keď sa zahrievame, a tak isto aj ostatné rozpaľované veci
sú červené, kým nedostanú ohnivú farbu. Intenzívnejšiu červenú farbu majú tie,
ktoré sa skladajú z veľkých tvarov, ako napríklad plameň a uhlík z čerstvého
dreva v porovnaní s uhlíkom zo suchého dreva. To platí aj pre železo a ostatné
rozžeravené veci, lebo najjasnejšie sú tie, ktoré majú najviac ohňa a ktorých oheň
je najjemnejší, červenšie však sú tie, ktorých oheň je hustejší, ale ho je
menej. Preto je tiež červenšie menej teplé, lebo jemné je teplé. Zelené sa
skladá z tuhého a prázdneho; obidve zložky sú veľké a pritom farba vzniká podľa
ich polohy a poradia.
Jednoduché farby majú teda tieto tvary. Každá z nich je tým
čistejšia, čím viac má nezmiešaných tvarov. Ostatné farby vznikajú miešaním
jednoduchých farieb. Tak napríklad farba zlatá, medená a každá podobná sa
skladá z bielej a červenej: jasnosť má z bielej, červený nádych z červenej,
lebo červené padá pri miešaní do prázdnych priestorov bieleho. Ak sa k týmto
farbám pridá zelená, vzniká najkrajšia farba, musí však byť primiešanina
zeleného malá, lebo veľká by nemohla byť možná pri takomto spojení bielej a
červenej farby. A odtiene budú rozličné podľa pribrania väčšieho alebo
menšieho množstva (zelene).
Purpurovú farbu dostaneme z bielej, čiernej a červenej,
pričom prevláda červená, čierna je len v malom množstve, zatiaľ čo množstvo
bielej je prostredné. Preto sa aj purpurová farba zdá príjemnou pre oči. A že
je v nej čierna a červená farba, to je zrejmé zraku, zatiaľ čo svedčí jej
jasnosť a lesklosť, čo práve spôsobuje biele.
s. 206
Belasú farbu dostaneme zmiešaním silnej čiernej a zelenej,
prevláda však čierna. Jasnozelená (hrášková) farba je z purpurovej a belasej
alebo zo zelenej a purpurovej. Takáto je farba síry a má v sebe jasnosť.
Tmavobelasá farba je z belasej a ohnivej a pozostáva z okrúhlych a ihlovitých
tvarov, aby temná farba mala v sebe lesk.
Hnedá farba je zo zelenej a tmavobelasej; ak sa pridá
viacej zelenej, dostaneme farbu plameňa; vylučuje sa totiž čierne, keďže
zelené nerobí tieň. Ale aj keď zmiešame červenú farbu s bielou, dostaneme zelenú,
no jasnú a nie tmavú. Preto sú aj rastliny najprv zelené, skôr než sa zahrejú a
rozvinú. Toľkoto farieb pripomína Demokritos, myslí si však, že tak farieb, ako
aj chutí je nekonečný počet, podľa toho, či pri miešaní jednu farbu odoberáme a
druhú pridávame, či jednej primiešavame menej a druhej viac. Lebo ani jedna
nebude podobná druhej.
Po druhé, pripúšťať viaceré základné farby spôsobuje určité
ťažkosti, lebo ostatní bádatelia tvrdia, že jednoduché farby sú len čierna a
biela. Inú ťažkosť spôsobuje to, že všetkým druhom bielej farby nepripisoval jednu
podobu, ale inú tvrdým, inú mäkkým. Lebo nie je pravdepodobné, že by bola iná
príčina pri bielych látkach, líšiacich sa hmatom, a príčinou tejto odlišnosti
asi nie je tvar, ale skôr poloha. Veci aj okrúhle a vôbec všetky tvary môžu na
seba vrhať tieň. Dôkazom toho je, že aj sám Demokritos si myslí, že je to tak
pri telesách hladkých, ktoré sa zdajú čiernymi: zdajú sa vraj takými, pretože
majú lo isíé zloženie a usporiadanie ako čierna farba. A na druhej strane
mnohé drsné veci sa zdajú bielymi, lebo sú zložené z veľkých atómov a ich
spojeniny nie sú okrúhle, ale zubaté a pudoby atómov sú lomené ako výstupy a
násypy pred hradbami, lebo takáto vec nerobí tieň a neprekáža jasnej farbe.
Okrem toho, ako môže vysvetliť, že sa biela farba
niektorých živočíchov stáva čiernou, ak sú tak postavené, že na ne padá tieň?
A vôbec sa zdá, že vysvetľuje skôr
povahu priehľadného ako bieleho. Lebo vlastnosťou priehľadného je, že je
priezračné a že jeho póry nemenia smer, ale koľko je bielych vecí, ktoré sú
priehľadné? A ďalej, tvrdiť, že biele vec majú priame póry čiernych vecí menia
svoj smer, znamená, že vniká do nich nejaká substancia. On však hovorí, že
vidíme vďaka odtekaniu a obrázku v oku. Ak je to však tak, aký bude rozdiel v
tom, či póry ležia vedia seba, alebo menia svoj smer? A o nič ľahšie nie je
pripustiť, že sa deje akési odtekanie z prázdneho priestoru. Aj tu mal
vysvetliť príčinu toho. Veď sa zdá, že biele vysvetľuje zo svetla alebo z
niečoho iného (a preto aj hustotu vzduchu robí príčinou, že sa niečo javí
čiernym).
A ďalej, nie je ľahké pochopiť, ako vysvetľuje čierne. Tieň
je totiž čosi čierne a zatemňujúce biele. Preto je biele podľa prirodzenosti
prvotné.
s. 207
A súčasne ako príčinu čierneho je vstupujúceho do oka, ako
aj podráždenie oka. Nevysvetľuje však, či sa tak deje preto, že látka nie je
priezračná, alebo pre nejakú inú príčinu a pre akú.
Čudné je aj to, že zelenej farbe nepripísal nijaký tvar,
ale vytvára ju len z tuhého a prázdneho. Toto je totiž spoločné všetkým farbám,
nech už sú akýchkoľvek tvarov. Ako ostatným farbám, aj jej mal pripísať niečo
vlastné. A ak je zelené opakom červeného, tak ako čierne je opakom bieleho,
malo by mať opačnú polohu, a ak nie je jeho opakom, bolo by možné čudovať sa už
tomu, že pripúšťa princípy, ktoré nie sú protikladmi, lebo tak to robia všetci
ostatní. No predovšetkým bolo treba presne určiť, ktoré farby sú jednoduché a
prečo sú jedny zložené a druhé nezložené, lebo najväčšie ťažkosti spôsobujú
práve princípy. Ale toto je asi ťažká otázka. Lebo keby niekto mohol určiť,
ktoré z chutí sú jednoduché, ten by ešte viac povedal. Pokiaľ ide o zápach,
opomenul sa o ňom vyjadriť a povedal len toľko, že ho spôsobuje jemné,
odtekajúce z ťažkých telies. Ale aká
je jeho podstata a čo ju zapríčiňuje, nepovedal, a práve to bolo to
najdôležitejšie. Demokritos teda takto necháva stranou niektoré otázky.
68 A
135 (z Teofrasta)
Demokritos vravel, že sny vznikajú tým, že obrázky sa
stavajú vedľa seba.
68 A 136 (z Aertia)
Stoici hovoria, že svet a všetko, čo je v ňom bolo urobené
kvôli ľuďom: to isté nás čí Písmo sväté. Zmýlil sa teda Demokritos, ktorý
myslel, že ich ako červíky vydala zem bez pôvodcu a bez dôvodu.
68 A 139 (z Lactantia)
Po počiatočnom nahromadení atómov nebolo ešte možné
rozlíšiť nebo a zem, pretože ich podstata bola zmiešaná. Neskoršie sa však
telieska od seba odlúčili a svet sa dostal do usporiadania, v akom ho vidíme.
Vzduch sa dostal do nepretržitého pohybu a jeho ohnivá časť sa zbehla do
najvyšších miest, pretože ju tam vynášala jej ľahká prirodzenosť. Z tejto
príčiny vír stiahol aj slnko a ostatné nebeské telesá. Naproti tomu bahnité a
pevné časti miešané s vlhkými časťami sa pre váhu usadili dolu a na základe ich
vzájomného krútenia a otáčania vytvorilo sa; vlhkých častí more, z častí
pevných bahnitá a mäkká zem. Najprv pôsobením slnečných lúčov stúlila, potom,
keď sa od tepla vzdul povrch, na mnohých miestach nabehli vlhké látky a okolo
nich sa vytvorili hnisavé nádory, pokryté tenkými blanami.
s. 208
Ešte aj teraz možno vidieť odohrávať sa podobný proces pri
močiaroch a barinách, keď sa po ochladení zeme vzduch náhle zohreje a zmena
teploty nenastáva postupne. A tieto vlhké miesta začali, uvedeným procesom
prinášať živé plody, pričom v noci prijímali potravu z hmly, ktorá padala z okolitého vzduchu, a vo dne tuhli od
slnečnej pále. Nakoniec, keď oplodnené miesta vzrástli na dostatočnú veľkosť a
ich obaly sa prepálili a popraskali, zrodili sa všelijaké druhy živočíchov. Z
nich tie, ktorým sa dostalo najviac tepla, vzniesli sa do výšin a stali sa
vtákmi; tie, pri ktorých, naopak, prevládali zemité látky, zaradili sa medzi
plazy a ostatné pozemské živočíchy a tie, pri ktorých prevládla substancia
vlhká, zbehli sa na súrodé miesto a boli nazvané plávajúcimi. Zem však stále
viac a viac tuhla, jednak od slnečnej pále, jednak od vetrov, takže nakoniec
nemohla už plodiť nijaké väčšie živočíchy, ale všetky druhy živočíchov sa
začali rodiť zo vzájomného miešania.
O prvom vzniku sveta sme prevzali toto. Pokiaľ ide o ľudí,
ktorí sa zrodili na začiatku, vravia o nich, že žili neusporiadaným a zvieracím
životom, že vychádzali po jednom za potravou a pojedali lahodné byliny a plody,
ktoré samočinne rástli na stromoch. Keďže ich napádali zvery, pomáhali si
navzájom, učiac sa z prospechu, a keď ich strach priviedol k vytvoreniu
spoločenstva, postupne spoznávali navzájom príbuzné druhy. Spočiatku vydávali
nejasné a zmätené zvuky, no postupne prichádzali k artikulovanej reči a
označujúc navzájom znakmi každý predmet, dosiahli to, že sa mohli o všetkom
vyjadrovať. A keďže po celom obývanom svete vznikli takéto spoločenstvá, nemali
všetky rovnaký hovor, ale každé malo takú reč, akú si práve zostavilo. Preto
vznikli všelijaké druhy (ná) rečí a oné prvé spoločenstvá dali vznik všetkým
národom. Prví ludia, keďže nikto z nich nevynašiel nič užitočné pre život, žili
trudným životom, nahí, nepoznajúc obydlie a oheň, ba ani stravu, okrem
surovej. A keďže ešte nepoznali zvážanie surovej potravy, neuskladňovali plody
pre budúcu potrebu. Preto aj mnohí z nich hynuli v zime od mrazu a nedostatku
potravín. Postupne, poučení skúsenosťou, uchyľovali sa v zime do jaskýň a
uskladňovali z plodov tie, ktoré sa dali uchovať. Keď po čase poznali oheň a
iné užitočné veci, vynašli umenia a ostatné veci, ktoré mohli prospieť
spoločnému životu. Lebo vlastne núdza sa stala ľuďom učiteľkou všetkého, ona
dávala bystrému živočíchovi na všetko schopné ruky, jazyk a bystrého ducha,
návod na poznanie všetkého.
68 B 5 (z Diodora)
s. 209
Po zostrojení nadkozmických a kozmických síl tvorí nebo, zem, planéty a stálice, a to tak, že nepotreboval
na to ani čas ani hmotu. Každému z nich dal, ako sme uviedli na začiatku,
vlastné miesto a uviedol ho do príslušného pohybu. Takto sa nebo a planéty
začali neprestajným pohybom proti sebe pohybovať. A zem zmiešaná s vodou sa
prehĺbila a vydula na tých miestach, kde sa na ňu vo väčšom množstve tlačila
voda; tam však, kde jej alebo vôbec nebolo, alebo len veľmi málo, ostali hory.
Keď však voda zaujala na zemi vlastné miesto a táto, hoci zvlhnutá, nadobúdala
po čase vlastný tvar pôsobením slnka, ktoré na ňu dorážalo a ju vysúšalo,
vznikali najprv stromy a rastliny a akési blany, podobné bublinám, ktoré sa cez
deň rozohrievali od slnka a v noci sa otepľovali od mesiaca a ostatných hviezd,
až sa po čase roztrhli a splodili živočíchy. Z nich tie, ktoré dostatočne
dozreli, stali sa samicami a mali v sebe viac tepla, z tých však, ktorým sa
nedostalo nadostač tepla, vytvorili sa samice. A netreba sa čudovať, že podľa
vôle demiurga zem zmiešaná s vodou vytvorila najprv živočíchy a rastliny. Lebo
sa zdá, že sa vo vode nachádza vzduch a v ňom je životné teplo, a dokazujú to
aj živočíchy, ktoré vznikajú v trhlinách, aj živočíchy, ktoré vznikajú z
hniloby. A hoci všetky tieto živočíchy vznikli takto, predsa sa ich vznikanie
zdá naskrze čudným. Podľa mňa by však tieto veci nemuseli robiť ťažkosti ani v
tom prípade, keby aj dnes nebolo možné takéto vznikanie. Lebo ani zem sa už
nemôže tak premiešať s vodou, ani hviezdy sa nemôžu dostať do tých istých
postavení. Že sa to však niekde deje až do týchto čias, o tom sa, ako káže
zdravý rozum, nebudem zmieňovať, ibaže zem, prevezmúc dedičstvo onej doby,
naplňuje silou a teplom len trávy, stromy, rastliny a plody a nie je schopná
plodiť (také) veľké živočíchy, ani živočíchy, ktoré skoro vyhynuli a zmrzli od
zimy. Živočíchy, ako som už predtým povedal, nevznikli podobným miešaním. Tie,
pri ktorých prevládla zemitá látka, stali sa rastlinami a stromami a majú hlavu
zakorenenú dolu v zemi, líšiac sa od bezkrvných a beznohých živočíchov len
tým, že tieto, keďže sa môžu hýbať, nesú hlavu nad zemou. Tie, pri ktorých
prevládla vlhká substancia, obľúbili si vlasť pod vodou a ich položenie je
takmer to isté ako tamtých. Tie však, ktoré majú viac zemitej a teplej
substancie, sú vraj na suchu. Tie, ktorým sa dostalo vzdušnej a teplej
substancie, sú vtákmi, a to jedny s rovným celým telom, druhé s hlavou nad
telom, a to podľa pomeru miešania. Človeku sa zrejme dostalo viac tepla ako im,
pretože látka, z ktorej má zložené telo, je čistejšia a schopná prijať viac
tepla. Preto aj jediný zo všetkých
živočíchov má priamu postavu a len málo sa dotýka zeme. Stieklo sa do neho i
niečo božskejšie, v dôsledku čoho má rozum, vie hovoriť a premýšľať a môže
skúmať súcno.
68 B 5 (z Hermippa)