Antológia z diel filozofov

Predsokratici a Platón

zost. dr. Jaroslav Martinka

Nakladateľstvo Epocha

Bratislava

1970

 

 

 

s. 167

 

 

LEUKIPPOS

 

 

 

Leukippos učil, že vesmír je nekonečný, že sa všetko v ňom navzájom mení a že pozostáva z prázdneho priestoru a plných teliesok. Svety vzni­kajú tak, že telieska vpadajú do prázdneho priestoru a navzájom sa splietajú; z pohybu, ktorý je produktom ich nahromadenia, vzniká svet nebes­kých telies. Slnko sa pohybuje vo väčšom kruhu okolo Mesiaca, zatiaľ čo Zem sa vznáša, otáčajúc sa okolo svojho stredu, a má tvar bubna. Leu­kippos prvý vyhlásil atómy za princípy. Toto je jeho učenie v hlavných bodoch. V jednotlivostiach sa veci majú takto:

Vesmír, ako som už povedal, je podľa neho nekonečný. Skladá sa z hmotných teliesok a prázdneho priestoru, a to oboje nazýva prvkami. Z nich vzniká a na ne sa rozkladá nekonečný počet svetov, a to takto: mnohé telieska rozličných tvarov sa nesú cez určitý úsek nekonečného vesmíru do veľkého prázdna, a keď sa nahromadia, vytvárajú akýsi vír; v tomto víre na seba narážajú, všelijako sa otáčajú a v dôsledku toho sa roztrieďujú podobné k podobným. A pretože pre množstvo nemôžu krúžiť v rovnováhe, jemnejšie z nich ustupujú do vonkajšieho prázdna, akoby preosievané. Ostatné ostávajú spolu a posplietajúc sa navzájom, spolu bežia a vytvárajú takto akúsi prvú guľatú sústavu, ktorá vytvára zo seba čosi ako blanu, zahrnujúcu v sebe rozličné telieska. A pretože tieto v dôsledku odstredivej sily víria dokola, na okraji sa nachádzajúca blana sa stenčuje, keďže telieska stykom s vírom sa ustavične stekajú. Takto vznikla zem, keď tam zotrvávali telieska, ktoré boli zanesené do stredu. Na druhej strane blana, ktorá obkľučovala sústavu, zväčšila sa prítokom vonkajších teliesok. Lebo ako ju so sebou unášal vír, priberala k sebe telieska, s ktorými prišla do styku. Z nich niektoré sa splietali a vytvárali sústavu, ktorá obsahovala najprv veľa vody a bahna, no po vyschnutí otáčaním spolu s vírivým pohybom celku sa zapálila a vytvorila podstatu nebeských telies.

 

s. 168

 

Kruh slnka je najďalej od zeme, kruh me­siaca najbližšie k zemi a medzi nimi sú kruhy ostatných nebeských te­lies. Všetky nebeské telesá sa rozpaľujú rýchlym pohybom, slnko sa však rozžeravuje aj hviezdami; zato mesiac dostáva len málo ohňa. Zatem­ňuje sa i slnko i mesiac .., (odklon zvieratníka nastal) v dôsledku toho, že sa zem naklonila k juhu; jej severné časti sú stále pokryté snehom, chladné a zmrznuté. Slnko sa zriedkakedy zatmieva, mesiac však usta­vične, a to preto, že ich kruhové dráhy nie sú rovnaké. A ako svety vzni­kajú, tak aj rastú, hynú a zanikajú. Deje sa tak akousi nevyhnutnosťou; aká je to však nevyhnutnosť, o tom nepodáva jasný výklad.

67 A l   (z Diogena Laertia)

 

Leukippos a jeho druh Demokritos vravia, že princípom je jednak plné, jednak prázdne, nazývajúc jedno súcnom, druhé nesúcnom, a to plné a pevné súcnom, prázdne a riedke nesúcnom (preto tiež vravia, že súcno neexistuje o nič skôr ako nesúcno, ako ani nesúcno neexistuje o nič menej ako súcno), a že sú tieto prvky príčinami súcna v zmysle látky. A ako tí, čo uznávajú jednotnosť podstaty súcna a ostatné veci odvodzujú z jej stavov, uvádzajúc riedkosť a hustotu ako príčinu modifikácií sta­vov, tak isto aj títo hovoria, že príčinami ostatných vlastností sú rozdiely v elementoch. Uznávajú ich tri: tvar, poradie a polohu. Vravia totiž, že súcno sa môže líšiť len podobou, dotykom a obratom: z toho podoba je tvar, dotyk poradie a obrat poloha. Lebo A sa líši od N tvarom, AN od NA poradím a I od H polohou. No výklad o pohybe, odkiaľ a ako sa ho dostáva súcnu, aj títo, podobne ako ostatní, ľahkomyseľne opomenuli.

67 A 6   (z Aristotela)

 

Leukippos a Demokritos vravia, že atómy sa tak pohybujú, že navzájom na seba narážajú a zrážajú sa, nehovoria však o príčine prirodzeného pohybu. Lebo pohyb vznikajúci vzájomným narážaním je násilný a nie prirodzený, a násilný pohyb je neskorší ako prirodzený.

67 A 6   (z Alexandra)

 

Leukippos a Demokritos pri výklade o všetkom postupovali najvedeckejšie a jednotne, lebo v súhlase s prírodou uznali za počiatok to, čo ním práve je. Niektorí zo starovekých filozofov totiž mysleli, že súcno musí byť nevyhnutne jedno a že je nehybné. Prázdny priestor podľa nich ne­existuje a bez prázdneho priestoru, existujúceho oddelene, nemožno nič dať do pohybu, a práve tak ani mnohosť vecí nemôže existovať bez niečoho, čo by ich oddeľovalo... Leukippos sa však nazdával, že má teóriu, ktorá v súhlase s vnímaním nepopiera ani vznik, ani zánik, ani pohyb, ani mnohosť súcna.

 

s. 169

 

Zhodoval sa síce, pokiaľ ide o tieto veci, jednak so zmyslovou skúsenosťou, jednak s filozofmi, ktorí hlásali teóriu o jednom, že bez prázdneho priestoru nie je možný pohyb, vraví však, že prázdny priestor je nesúcno a že z toho, čo je súcnom, nič nemôže byť nesúcnom, pretože skutočné súcno je úplne plné. Takéto súcno nie; je však len jedno, ale je ich nekonečné množstvo a sú neviditeľné pre malý objem. Pohybujú sa v prázdnom priestore (lebo prázdny priestor existuje) a spájajúc sa spôsobujú vznik, rozdeľujúc sa zánik. A pôsobia a trpia podľa toho, ako sa dotýkajú; takto sa vyhol tomu, že vesmír nie je jedno. Skladaním a splietaním týchto súcien vznikajú zložené veci. Lebo zo skutočne jediného by nemohlo vzniknúť mnohé, a práve tak by nemohlo vzniknúť jedno zo skutočne mnohého. Ale ako hovorí Empedokles a niektorí iní filozofi, že telesá podstupujú určité stavy prostredníctvom pórov, tak Leukippos učí, že každá zmena a každý stav sa deje uvedeným spôsobom, t. j. že pôsobením prázdneho priestoru deje, sa rozklad a zánik a podobne rast tým, že do prázdnych priestorov vnikajú tuhé telieska. Empedokles musí vravieť takmer to isté, ako práve hovorí aj Leukippos, že sú akési tuhé, nedeliteľné telieska, ak, pravda, nie sú všade súvislé póry. To však nie je možné, lebo potom by nebolo popri póroch nič tvrdé, ale všetko by bolo prázdnom. Je teda nevyhnutné, aby dotýkajúce sa telieska boli nedeliteľné a aby boli medzi nimi prázdne priestory, ktoré onen (Empedokles) nazýva pórmi. A takto hovorí i o pôsobení a trpení aj Leukippos ... Ako práve napísal Platón v Timaiovi. Lebo je veľký rozdiel medzi Platónovým a Leukippovým učením, pretože tento pokladá nedeliteľné telieska za tuhé, tamten za plochy a pretože tento vymedzuje každé z nedeliteľných tvrdých teliesok nekonečným, onen však obmedzeným poetom tvarov, hoci obidvaja vravia, že sú ďalej nedeliteľné a že majú určité tvary. Z týchto teliesok sa má diať vznik a rozlučovanie dvoma spôsobmi, prostredníctvom prázdneho priestoru a dotyku (pretože rozkladanie zložených sa deje práve dotykom), u Platóna len dotykom, pretože on popiera existenciu prázdneho priestoru.

67 A 7   (z Aristotela)

 

Leukippos sa pripojil k Parmenidovej filozofii, no pokiaľ ide o súcno, nešiel tou istou cestou ako Parmenides a Xenofanes, ale ako sa zdá opačnou. Lebo kým títo hovorili, že vesmír je jediný, trvá od večnosti a nie je nekonečný, a o nesúcne neboli ochotní ani uvažovať, tento prišiel šiel s názorom, že atómov je nekonečný počet, že sú v ustavičnom pohybe a že aj počet tvarov, ktoré majú, je nekonečný, pretože nič nie skôr také ako také a pretože pozoroval pri veciach ustavičné vznikanie a zmenu.

 

s. 170

 

Ďalej učil, že súcno neexistuje o nie skôr ako nesúcno a že obidve sú rovnako príčinou vznikania vecí. Pokladal totiž podstatu ató­mov za tuhú a plnú, a preto hlásal o nej, že je súcnom a že sa pohybuje v prázdnom priestore, ktorý nazýval nesúcnom a o ktorom vravel, že existuje práve tak ako súcno. Podobne aj jeho druh Demokritos z Abdér určil za prvky plné telieska a prázdny priestor.

67 A 8   (zo Simplikia)

 

Demokritos a Leukippos vravia, že zloženiny pozostávajú z nedeliteľ­ných teliesok, že je nekonečný počet aj týchto teliesok aj ich tvarov a že sa zloženiny líšia jedny od druhých na základe teliesok, z ktorých sa skladajú, i na základe ich polohy a poradia . . . Demokritos a Leukippos, ktorí vynašli atómy, vysvetľujú z nich zmenu a vznik, a to tak, že rozlučovaním a zlučovaním vysvetľujú vznik a zánik, poradím a polohou zmenu. A pretože sa nazdávali, že zmysly nám zaručujú pravé poznanie, a keďže si javy medzi sebou odporujú a vyznačujú sa nekonečnou roz­ličnosťou, vytvorili nekonečný počet tvarov, takže pre zmeny vo veci zloženej z atómov tá istá vec sa môže zdať jednému takou a druhému opačnou, mení sa pri nepatrnom primiešaní a po vymenení jednej čias­točky môže sa zdať celkom iným telesom. Lebo aj tragédia a komédia vznikajú z tých istých písmen.

67 A 9   (z Aristotela)

 

Zenónov druh Leukippos sa nepridŕžal toho istého názoru ako Parmenides, ale vraví, že týchto teliesok je nekonečný počet, že sa ustavične pohybujú a že veci neprestajne vznikajú a sa premieňajú. Za prvky po­kladá plné telieska a prázdny priestor. O svetoch hovorí, že vznikajú, keď sa do veľkého prázdna nahromadí a nahrnie zo vzduchu množstvo teliesok; tieto navzájom na seba narážajú a tie, ktoré majú rovnaké a po­dobné tvary, sa splietajú a zo spletených vznikajú nebeské telesá. Vzrast a zánik svetov sa deje nevyhnutnosťou, ale neurčil, čo je táto ne­vyhnutnosť.

67 A 10   (z Hippolyta)

 

Tieto nehanebnosti Demokritove alebo ešte predtým Leukippove, že sú akési ľahké telieska, jedny drsné, iné okrúhle, sčasti hranaté alebo háčikovité, niektoré zakrivené a akoby zahnuté, a že sa z nich vytvorilo nebo a zem bez zásahu prírodnej sily, ale akýmsi náhodným zhluknutím, túto mienku si ty, Gaius Velleius, uviedol až do nášho veku.

67 A 11   (z Ciceróna)

 

s. 171

 

Iní zavrhovali delenie donekonečna, pretože vraj nemôžeme deliť veci donekonečna a na základe toho byť presvedčení o možnosti nekonečného delenia, a vraveli, že telesá sa skladajú z nedeliteľných teliesok a na nedeliteľné telieska sa rozkladajú. Lenže Leukippos a Demokritos považujú za príčinu nedeliteľnosti prvých teliesok nielen ich neporušitelnosf, ale aj to, že sú malé a že nemajú časti, Epikuros však neskoršie nemyslí, že nemajú časti, a hovorí, že sú nedeliteľné pre svoju neporušiteľnosť. Aris­toteles totiž na mnohých miestach vyvrátil Leukippovu a Demokritovu mienku a hádam pre námietky proti mienke, že atómy nemajú časti, Epikuros, ktorý sa narodil neskoršie, ale súhlasil, pokiaľ ide o prvé telies­ka, s Leukippovým a Demokritovým názorom, uznal síce ich neporaziteľ­nosť, zavrhol však, že hy nemali časti, pretože v tomto bode Aristoteles

67 A 13   (zo Simplikia)

 

Leukippovi a Demokritovi stúpenci nazývali najmenšie prvotné telieska atómami a učili, že podľa rozdielu ich tvarov, polohy a poradia jedny telesá sa stávajú horúcimi a ohnivými, a to tie, ktoré sa skladajú z ostrej­ších, jemnejších a v rovnakej polohe položených teliesok (atómov), dru­hé sa stávajú studenými a vodnatými podľa toho, koľko majú v sebe teliesok a opačnými vlastnosťami; a zasa, jedny sú jasné a svietiace, druhé tmavé a temné.

Nie je možné, aby bolo nekonečné množstvo prvotných teliesok, ako mysleli Leukippovi a Demokritovi stúpenci, ktorí sa narodili pred ním, a ako myslel Epikuros, ktorý sa narodil po ňom. Lebo títo vraveli, že je nekonečné množstvo prvkov, a považovali ich za nerozrezateľné, ne­rozdeliteľné a neporušiteľné, a to preto, že sú tuhé a nemajú v sebe prázdny priestor. Vraveli totiž, že delenie sa deje prostredníctvom prázd­neho priestoru, ktorý sa nachádza v telesách; vraveli, že atómy, oddelené navzájom od seba prázdnym priestorom a líšiace sa tvarmi, veľkosťou, polohou a poradím, pohybujú sa v prázdnom priestore a stretajúc sa navzájom, zrážajú sa a pritom jedny odskakujú na všetky strany, druhé sa navzájom spletajú podľa súmernosti tvarov, veľkostí, polôh a poradí a zotrvávajú pospolu, a tak vznikajú zložené veci.

67 A  14   (zo  Simplikia)

 

Nie je správne, čo hovoria niektorí iní, napr. Leukippos a Demokritos z Abdér. Vravia totiž, že prvotné telieska sú počtom nekonečné, pokiaľ ide o veľkosť, nedeliteľné a že ani z jedného nemôžu vzniknúť mnohé, ani z mnohých jedno, ale všetko vzniká ich spleteníni a pospájaním. Lebo aj oni akosi pokladajú všetko súcno za čísla a odvodzujú ho z čísel a aj keď to jasne nenaznačujú, predsa to chcú povedať.

 

s. 172

 

Okrem toho, pretože telieska sa líšia tvarmi a tvarov je nekonečné množstvo, vravia, že aj jednoduchých teliesok je nekonečné množstvo. Aký však a ktorý tvar prináleží jednotlivým prvkom, o tom nepovedali nič určité, len ohňu pripisovali guľatý tvar. Vzduch, vodu a ostatné princípy rozlíšili veľ­kosťou a malosťou atómov, v domnienke, že ich podstata je zmiešaninou zo všetkých prvkov.

67 A 15   (z Aristotela)

 

Leukippos, ktorý všetko toto pokladal za táraninu, vraví, že prvkami sú nekonečné, ustavične sa pohybujúce, veľmi nepatrné telieska. Drobnejšie vystupujú hore a dávajú vznik ohňu a vzduchu, objemnejšie ostávajú dolu a dávajú vznik vode a zemi.

67 A  17   (z Hermia)

 

Preto niektorí filozofi uznávajú stálu sktočnosť, ako napr. Leukippos a Platón. Hovoria totiž, že pohyb jestvuje stále, nehovoria však, prečo je to tak a aký je to pohyb, nevravia nič, či vzniká tak alebo inak, a neuvádzajú ani jeho príčinu.

67 A 18   (z Aristotela)

 

Ak však súcno nie je súvislé, ale ako vraví Demokritos a Leukippos, te­lieska sú oddelené prázdnym priestorom, musia mať všetky tiež jeden pohyb. Líšia sa totiž len tvarmi, ich podstata je však podľa nich jedna a tá istá, ako keby každé z nich bolo napr. zlatom.

Ľudia však pod prázdnym priestorom rozumejú lúčidlo, v ktorom niet nijakébo zmyslami zachytiteľného telesa, a pretože si myslia, že každé súcno je telesné, pokladajú za prázdny priestor len to, v čom nie je celkom nič. A teda prázdny im je priestor naplnený vzducbom. Preto nie to treba dokazovať, že vzduch je nejaká realita, ale že neexistuje ani abstraktne ani v skutočnosti lúčidlo, ktoré by rozdeľovalo celé teleso na nesúvislé časti, ako práve hovorí Demokritos, Leukippos a mnoho iných fyzikov, alebo sa treba pýtať, či neexistuje mimo celku telesa niečo, čo je súvislé.

Títo myslitelia teda nepristupujú správne k problému, ale skôr tí, ktorí vravia, že prázdny priestor neexistuje. Po prvé, totiž vravia, že bez neho by nebolo miestneho pohybu (týmto je premiestňovanie a vzrast) ... to je jeden spôsob, ktorým dokazujú existenciu prázdneho priestoru. Po druhé, tvrdia, že je zrejmé, že niektoré veci sa sťahujú a stláčajú... po tretie, zdá sa im, že aj vzrast sa deje prostredníctvom prázdneho priestoru, a ako štvrtý dôkaz uvádzajú jav, že popol prijíma rovnaké množstvo vody ako prázdna nádoba.

67 A   19   (z Aristotela)

 

s. 173

 

Demokritovi a Leukippovi stúpenci vraveli, že prázdny priestor sa nachádza nielen vo svete, ale aj mimo sveta..

67 A 20    (zo  Simplikia)

 

Leukippos a Demokritos vravia, že v nekonečnom prázdnom priestore je nekonečné množstvo svetov, ktoré pozostávajú z nekonečného množstva atómov.

67 A 21   (zo Simplikia)

 

Leukippos a Demokritos vraveli, že svet má tvar gule ... Naopak, Leukippos, Demokritos a Epikuros učili, že svet nie je oživený a ani ho neriadi prozreteľnosť, ale akási slepá prirodzenosť a že pozostáva z atómov ... Anaximandros a Leukippos vravia, že svet je zničiteľný.

67 A 22   (z Aetia)

 

Leukippos a Demokritos obaľujú svet ochranným obalom, spleteným z háčikovitých atómov.

67  A 23   (z Aetia)

 

Svet teda má zaokrúhlený tvar a vznikol tým pohybovali bezplánovitým a náhodným, ale nepretržitým a veľmi rých­lym pohybom, nazhromaždili sa na jednom mieste mnohé telieska v dô­sledku toho, že mali rozličný tvar i veľkosť. Ako sa takto hromadil i na tom istom mieste, tie, ktoré boli väčšie a ťažšie, vcelku sa usadzovali dolu, tie však, ktoré boli malé, okrúhle, hladké a klzké, pri zrážke ató­mov boli vytlačené a vynesené do výšky. Ale keď ich sila nárazu prestala tlačiť do výšky a náraz ich už nehnal nahor, pretože sa nemohli niesť nadol, tlačili sa na miesta, ktoré ich mohli prijať. Takýmito boli miesta na okraji a na nich sa dokola ukladalo množstvo atómov, ktoré sa na­vzájom pospletali v oblúkovitý tvar a vytvorili nebeskú oblohu. A pretože atómy sú, ako som už povedal, jednej podstaty, ale rozličných tvarov a veľkostí, ako boli vytláčané do výšky, vytvárali podstatu nebeských telies. A množstvo teliesok, vystupujúcich v podobe výparov, narážalo na vzduch a vytláčalo ho, Keď sa však tento pohybom zmenil na vietor a sťahoval so sebou nebeské telesá, unášal ich so sebou do kruhu nadzemského pohybu, ktorý ešte i dnes zachovávajú.

 

s. 174

 

A potom z teliesok usadzujúcich sa dolu vznikla zem a z teliesok vystupujúcich nahor vznikla obloha, oheň a vzduch. No pretože v zemi bolo ešte mnoho lát­ky a keď táto zhustla v dôsledku úderov vetrov, ako aj v dôsledku výpa­rov prúdiacich od nebeských telies, vytláčalo sa z nej všetko, čo malo jemnejší tvar, a vytváralo vodnú podstatu; táto sa v dôsledku svojej tekutosti niesla do dutých miest, ktoré ju mohli pojať a zadržať, alebo sa sama usadila a vyhlbovala miesta pod sebou. Týmto spôsobom vznikli teda hlavné časti sveta.

67 A  24    (z  Aetia)

 

Svet je akási časť vesmíru, obsahujúca v sebe nebeské telesá, zem a všetky javy, oddelená od nekonečna a končiaca sa riedkym alebo hustým po­medzím, ktorého uvoľnenie privedie zničenie všetkého, čo zahrnuje, a končí sa pomedzím, ktoré sa alebo dokola otáča, alebo je nehybné a má alebo okrúhly, alebo trojuholníkový, alebo napokon akýkoľvek tvar. Možno si predstaviť, že takýchto svetov je nekonečné množstvo a že takýto svet môže vzniknúť i v priestore (starého) sveta i v medzisvetí, čím nazývam medzeru medzi svetmi v priestore zväčša prázdnom, a nie vo veľkom a absolútne prázdnom priestore, ako vravia niektorí. A tento vznik sa deje tak, že nejaké vhodné telieska sa dostanú z jedného sveta, medzisvetia alebo dokonca viacerých svetov a vytvárajú ho pomalým pripájaním sa, usporadúvaním sa a premiestňovaním na iné miesto . . . lebo na vytvorenie sveta nestačí len nahromadenie sa atómov a vytvorenie víru na mieste, v ktorom môže vzniknúť svet, ako sa myslí, podľa nevyhnutnosti, a ani svet nemusí vzrastať až dovtedy, kým sa nezrazí s iným, ako tvrdí ktorýsi z tzv. fyzikov. Lebo toto je v rozpore s javmi.

67 A 24   (z Epikura)

 

Leukippos vravel, že zem má podobu bubna.

67  A 26   (z  Aetia)

 

Leukippos vravel, že Zem sa vychýlila k juhu pre svoju riedkosť na juhu, pretože severné časti stuhli v dôsledku ochladenia mrazmi, zatiaľ čo oproti ležiace časti sa rozžeravili.

67 A 27   (z Aetia)

 

Demokritos vyhlasuje dušu za čosi ohnivé a teplé. Pretože počet tvarov, ba aj atómov je nekonečný (hovorí, že atómy ohňa a duše sú guľaté ako tzv. slnečný prach vo vzduchu, ktorý sa javí v slnečných lúčoch, prenikajúcich cez okná), ich semennú zásobu nazýva princípmi celej prírody (podobne myslel aj Leukippos).

 

s. 175

 

Z nich okrúhle tvoria dušu, pretože takéto tvary môžu najskôr všetkým prenikať a uvádzať iné do pohybu a pritom samy byť v pohybe; predpokladali totiž, že duša je to, čo živočíchy uvádza do pohybu. Preto vraj aj život trvá tak dlho ako dych. Obkľučujúci vzduch totiž zviera telo a vytláča tie atómy, ktoré živým bytostiam dávajú pohyb, keďže sú samy v ustavičnom pohybe. I dostáva sa teda telu pomoci tým, že dýchaním vnikajú zvonku iné také atómy. Tieto totiž prekážajú, aby sa nevylučovali aj tie atómy, ktoré sú vnútri živočíchov, a to tak, že pôsobia proti sile, ktorá ich zviera a stláča. A život vraj trvá dotiaľ, dokiaľ sú živočíchy schopné toto robiť.

67 A 28   (z Aristotela)

 

Leukippos hovorí, že duša je z ohňa.

67 A 28   (z Aetia)

 

Leukippos, Demokritos a Epikuros myslia, že videnie sa deje vtláčaním.

67 A 29   (z Aetia)

 

Demokritos totiž vraví, že vidieť znamená prijímať zobrazenie z vide­ných vecí. Zobrazenie je podoba objavujúca sa na šošovke a podobne je to aj pri ostatných priehľadných veciach, ktoré sú schopné uchovávať v sebe zobrazenie. Sám však myslí, ako aj pred ním Leukippos a neskor­šie Epikurovi stúpenci, že z vecí sa odlučujú akési obrázky, podobné veciam, od ktorých sa odlučujú (to sú videné veci), že vpadajú do očí pozerajúcich a že takto vzniká videnie . . . Lebo ako príčinu videnia uvá­dzali akési obrázky rovnakého tvaru, odlučujúce sa ustavične od vide­ných predmetov a vpadajúce do zraku. Takéhoto názoru boli Leukippovi a Demokritovi stúpenci a vykladali tiež dojem prechodných farieb polo­žením pre malosť neviditeľných častíc vedľa seba.

67 A 29   (z Alexandra)

 

Leukippos a Demokritos pokladali vnímanie a myslenie za zmeny stavu tela ... Leukippos, Demokritos a Epikuros učili, že vnímanie a myslenie vznikajú z obrázkov prichádzajúcich zvonka. Lebo nikto nemá ani vnem ani myšlienku, ak sa k nemu nepriblíži obrázok.

67 A 30   (z Aetia)

 

Ostatní filozofi mysleli, že vnemy sú také od prírody, no Leukippos, Demokritos a Diogenes mysleli, že sú také len dohodou, to jest na zákla­de zdania a našich stavov. Že skutočne ani neexistuje, ani nemožno zachytiť nič okrem prvotných princípov, to jest atómov a prázdneho priestoru. Lebo len tieto existujú skutočne, zatiaľ čo veci, vzniknuté z nich a líšiace sa navzájom od seba polohou, poradím a tvarom, sú len prípadkami.

67 A 32   (z Aetia)

 

s. 176

 

Leukippos myslí, že spánok nastáva v dôsledku odlúčenia jemných ató­mov v tele, keď ich je viac ako duševného tepla, ktoré doňho vstupuje. Ich nadmerné vylúčenie je príčinou smrti. Sú to však telesné, a nie du­ševné stavy.

67 A 34   (z Aetia)

 

Leukippos a Zenón vravia, že sperma je telesné; lebo je útržkom duše (rodičov).

67  A 35   (z  Aetia)

 

Ako sa rodia samci a samice? Leukippos vraví, že sa tak deje pre odliš­nosť pohlavných častí: samec má pohlavný úd a samica delohu; len toto hovorí o tom.

67  A  36   (z  Aelia)

 

Leukippos hovorí, že všetko sa deje z nevyhnutnosti a že ona je osudom. V spise O rozume totiž vraví: Nič sa nedeje náhodou, ale všetko vzniká z určitej príčiny a v dôsledku nevyhnutnosti.

67 B 2   (z Aetia)

 

s. 177

 

 

 

DEMOKRITOS

 

 

 

Demokritovo učenie bolo toto. Princípmi všetkého sú atómy a prázdny priestor, všetko ostatné je fikcia. Svety vznikajú a zanikajú a je ich nekonečné množstvo. Nič nevzniká z ničoho, ani nezaniká v nič. Atómy sú i počtom i veľkosťou nekonečné, pohybujú sa vo vesmíre vírivým pohybom a vytvárajú takto všetky zloženiny, oheň, vodu, vzduch a zem, aj tieto sú totiž spojeniami určitých atómov. A nezničiteľné a nezmeniteľné. Slnko a mesiac  sa skladajú z takýchto tvarov (atómov), a to hladkých a okrúhlych a rovnako aj duša. Táto je totožná s rozumom. Videnie sa deje prostredníctvom obrázkov, ktoré vpadajú do našich očí. Všetko sa deje podľa nevyhnutnosti, pretože príčinou vzniku všetkého je vír, ktorý nazýva nevyhnutnosťou. Cieľom je dobrá myseľ, ktorá sa však nestotožňuje s rozkošou, ako usudzovali v dôsledku neporozumenia, ale je to stav, v ktorom duša žije v úpl­nom pokoji, neznepokojovaná nijakým strachom, poverou alebo nejakou inou vášňou. Nazýva ju aj spokojnosťou a mnohými inými menami. Kvality vecí sú vecou dohovoru, v skutočnosti existujú len atómy a prázdny priestor. Toto bolo jeho učenie.

67  A l    (z Diogena Laertia)

 

Príčinou, že naši predchodcovia neprišli na tento spôsob vedeckého bádania, je to, že nepoznali pojem súcna, ba ani definíciu podstaty. Demokritos sa toho dotkol prvý, no nie preto, že to považoval za ne­vyhnutné pre fyzické štúdium, ale že ho k tomu priviedli veci samy. Za Sokratových čias sa síce tento spôsob rozšíril, ale prírodovedecké skúmanie prestalo, pretože sa filozofi začali zaoberať skúmaním etiky a politiky.

68 A 36   (z Aristotela)

 

s. 178

 

Teleso má len zdanlivo farbu, je len zdanlivo sladké alebo horké, v sku­točnosti existujú len atómy a prázdno. Toto sú Demokritove slová, ktorý si myslí, že všetky vnímateľné vlastnosti sú produktom zlučovania atómov, a to len pre nás, ktorí ich vnímame; v skutočnosti však nijaká vec nie je ani biela, ani čierna, ani žltá alebo červená, horká alebo sladká. Výrok „zdanlivo" chce totiž naznačiť to isté ako „podľa zdania" alebo „subjektívne", a nie v súhlase s prirodzenosťou samých vecí, pre čo má zase výraz „skutočne", pomenujúc ,,podľa skutočna" to, čo zna­mená pravdivé. Potom by bol celý zmysel jeho myšlienky tento: ľudia síce pokladajú niečo za biele alebo čierne, sladké alebo horké atď., vskut­ku však všetko pozostáva z čohosi a z ničoho. Lebo sám sa tak vyjadril, menujúc „čímsi" atómy, „ničím" prázdny priestor. Vcelku sú teda atómy malé telieska bez kvalít, zatiaľ čo prázdno je akýsi priestor, v ktorom sa všetky tieto telieska od večnosti hore-dolu pohybujú, pričom sa alebo nejako navzájom spletajú, alebo do seba narážajú a odrážajú sa; v sú­hlase s takýmito pohybmi necháva ich rozlučovať sa a zasa navzájom zlučovať, a z toho necháva vznikať všetky ostatné zloženiny i naše telá, ich stavy, ba dokonca naše vnemy. Prvotné telieska sa pokladajú za ne­zmeniteľné (niektorí, napr. epikurovci, ich považujú za nerozbiteľné pre ich tvrdosť, niektorí, napr. Leukippovi stúpenci, ich zasa považujú za nerozdeliteľné pre malosť), no nie sú vôbec schopné podstupovať tie zmeny, o ktorých sú všetci ľudia pod vplyvom zmyslového vnímania presvedčení, že sú skutočné. A tak vravia, že nijaký atóm nie je ani tep­lý ani chladný a podobne podľa toho ani suchý ani mokrý, a tým menej biely alebo čierny; tak isto nenadobúdajú nijakú kvalitu nijakou zmenou.

68  A 49   (z Galena)

 

Demokritos myslí, že podstatou trvalých veci sú malé substancie neko­nečného počtu. Okrem nich uznáva priestor, ktorý je nekonečne veľký. Priestor nazýva prázdnom, ničím, nekonečnom, kým z podstát, naopak, nazýva každú čímsi, pevnom, súcnom. Myslí, že tieto podstaty sú také malé, že unikajú našim zmyslom. Majú rozličné podoby, tvary a veľ­kosti. Z nich ako z prvkov vraj vznikajú a tvoria sa veci, ktoré možno vidieť a zachytiť zmyslami. Tieto podstaty sú vo vzájomnom boji a po­hybujú sa v prázdnom priestore pre svoju nepodobnosť a pre ostatné uvedené rozdiely. Pohybujúc sa narážajú na seba a spletajú sa v také spletenie, v ktorom sa navzájom dotýkajú a sú blízko jedny k druhým, no bez toho, že by z nich vznikla akákoľvek, no naozaj jediná podstata. Lebo by bolo celkom absurdné, aby sa z dvoch alebo viacerých vecí stala jedna. Ako príčinu toho, že podstaty môžu ostávať spolu spojené až do určitého času, uvádza schopnosť teliesok navzájom sa spájať a pridržiavať.

 

s. 179

 

Lebo niektoré z nich sú nerovné, iné háčikovité, duté, vypuklé a iné majú zasa nespočítateľné rozdiely. Nazdáva sa, že dve telieska sa navzájom pridŕžajú a ostávajú spolu tak dlho, kým ich nejaká silnejšia nevyhnutnosť, privedená z okolia, neroztrasie a nerozhádže na rozličné miesta.

O vzniku a jeho opaku, rozlučovaní, hovorí, že sa týka nielen živo­číchov, ale aj rastlín a svetov, slovom, všetkých telies, ktoré možno zmys­lami zachytiť. Ak teda vznik spočíva v spojovaní atómov a zánik v ich rozpojovaní, podľa Demokrita by bol aj vznik akousi premenou.

68 A 37   (zo  Simplikia)

 

Aj Leukippov druh Demokritos z Abdér pokladal za princípy plno a prázdno; z nich jedno nazýval súcnom, druhé nesúcnom. Predpoklada­júc, že atómy sú podstatou súcien, pripisovali vznik ostatných vecí ich rozdielom. Sú počtom tri: podoba, obrat a dotyk a znamenajú to isté ako tvar, poloha a poradie. Lebo je prirodzené, že sa podobné uvádza do pohybu podobným a súrodé veci sa nesú navzájom k sebe a že ktorý­koľvek z tvarov, zaradený do iného spojenia, vytvára iný stav. A pred­pokladajúc, že prvkov (atómov) je nekonečné množstvo, mohli oprávne­ne vyhlasovať, že vysvetlia všetky stavy a veci, ako aj to, z čoho a ako vznikajú. Preto sa tiež vraví, že len tým, ktorí pripúšťajú nekonečný po­čet prvkov, deje sa všetko zrozumiteľne. Počet tvarov atómov je podľa nich nekonečný preto, lebo niet nijakej príčiny, prečo by nejaká vec bola skôr taká ako taká. Hľa, toto uvádzajú ako príčinu nekonečnosti atómov.

68  A 38   (zo  Simplikia)

 

Vidíme, že to isté je hneď tekuté, hneď tuhé a že sa táto zmena nedeje rozkladaním a skladaním, ani nie polohou a poradím, ako hovorí Demo­kritos. Lebo určitá substancia sa nestala tuhou z tekutej preto, že sa jej štruktúra prestavila alebo premenila.

68  A 33   (z  Aristotela)

 

Demokritos z Abdér predpokladal, že vesmír je odnekonečna, pretože ho nikto nijakým spôsobom nestvoril. Okrem toho hovorí, že je nezmeni­teľný, a vcelku prijateľne vykladá, aký je. Príčiny javov, ktoré sa dejú v prítomnosti, nemali nijaký počiatok, ale jednoducho všetky minulé, prítomné a budúce deje boli oddávna, od večnosti nevyhnutnosťou abso­lútne determinované.

68 A 39   (z Plutarcha)

 

s. 180

 

Tí, ktorí nazvali atómami akési nezničiteľné, veľmi malé telieska o ne­konečnom počte a ktorí pripustili existenciu prázdneho priestoru o ne­ohraničenej veľkosti, vravia, že tieto atómy sa náhodne pohybujú v prázd­nom priestore, zrážajúc sa navzájom samy od seba v dôsledku svojho neusporiadaného návalu, kedže sa spletajú spolu v dôsledku toho, že majú rozličné tvary, navzájom sa zachytávajú a vytvárajú takto svet a veci, ktoré sú v ňom, či skôr nekonečné svety. Tohto názoru boli Epikuros a Demokritos. Líšili sa v tom, že prvý vravel, že sú veľmi malé, a preto ich nemožno zmyslami zachytiť, druhý však pripustil, že niektoré atómy sú veľmi veľké. Obidvaja však tvrdili, že atómy existujú a že sa tak volajú pre svoju nerozrušiteľnú tvrdosť.

68 A 43   (z Dionysia)

 

Demokritos uznáva tvrdé telieska a prázdny priestor; z nich prvé nazýva súcnorn, druhé nesúcnom. Tvrdé telieska sa líšia polohou, tvarom a po­radím. Druhy protív sú tieto: pri polohe - hore a dolu, vpredu a vzadu, pri tvare - hranaté, rovné a okrúhle.

68 A 45   (z Aristotela)

 

Empedoklovi a Demokritovi stúpenci nevedomky pripúšťali nie skutočný vznik vecí, jednej z druhej, ale len zdanlivý... Jemnejšie substancie zaujímajú pri vzniku viac priestoru. Je to zjavné aj pri premene látok. Lebo keď sa kvapaliny vyparujú a menia na vzduch, nádoby obsahujúce látku praskajú pre nedostatok miesta. Takže, ak vôbec neexistuje prázdny priestor a ani telesá sa nemôžu rozťahovať, ako tvrdia zástancovia tohto názoru, nemožnosť tohto javu je zrejmá. Ak však existuje prázdny pries­tor a telesá sa môžu rozťahovať, je absurdné tvrdiť, že to, čo sa oddeľuje, nevyhnutne zaujíma vždy viac priestoru.

68 A 46a   (z Arislotela)

 

Demokritos vravel, že atómy majú dve vlastnosti, veľkosť a tvar; Epikuros k nim pripojil ako tretiu - tiaž. Lebo podľa neho sa telieska ne­vyhnutne hýbu v dôsledku tiaže.

68 A 47   (z Aetia)

 

Demokritos vraví, že prvotné telieska nemajú tiaž a pohybujú sa v ne­konečnom prázdnom priestore vzájomným zrážaním sa. A je možné, podľa neho, že existuje aj atóm veľký ako svet.

68 A 47   (z Aetia)

 

s. 181

 

Atóm, vraví, sa odkláňa. Najprv prečo? Lebo Demokritos im dal akúsi inú silu pohybu, a to z nárazu, ktorý nazýva úderom, podľa teba, Epikuros, sa však pohybujú v dôsledku tiaže a váhy.

68 A 47   (z Ciceróna)

 

Demokritos vraví, že atómy sú od prírody nepohyblivé, že sa však pohy­bujú v dôsledku úderu.

68 A 47   (uo Simplikia)

 

Demokritos hlásal jeden druh pohybu, nárazom.

68 A 47   (z Aetia)

 

A ak sa niekto bude držať Demokritovej náuky a bude vravieť, že atómy nemajú nijaký slobodný pohyb, ale že sa zrážajú jeden s druhým z nevy­hnutnosti, tomu odpovieme: ,,A či nevieš, ktokoľvek si, že atómy majú aj akýsi slobodný pohyb, na ktorý Demokritos neprišiel, ale ktorý Epikuros priviedol na svetlo a ktorý spočíva v odklone (od pádu), ako sa to tiež dokazuje na základe javov zmyslového sveta?"

68 A 50   (z Diogena z Oinoandy)

 

Demokritos myslí, že tzv. atómy, t. j. telieska nedeliteľné pre pevnosť, sa tak pohybujú v prázdnom priestore, v ktorom nie je ani hore, ani dolu, ani stred, ani koniec, ani vôbec nijaký kraj, že sa zrážajú a k sebe pri­pojujú, v dôsledku čoho sa vytvárajú všetky veci, ktoré existujú a ktoré možno vidieť. A tento pohyb treba chápať tak, že nemá nijaký počiatok, ale je od večnosti.

68 A 56   (z Ciceróna)

 

Lebo čo hovorí Demokritos? Že nespočítateľné množstvo nedeliteľných a látkovo sa nelíšiacich substancií, ktoré nemajú nijakú kvalitu a sú nezmeniteľné, pohybuje sa roztrúsené v prázdnom priestore. Kedykoľvek aa navzájom k sebe priblížia alebo na seba narazia, alebo sa spletú, vzniká ako výsledok takéhoto nahromadenia raz voda, inokedy oheň, rastlina alebo človek. Všetko sú však len atómy čiže idey, ako ich on nazýva, a nič iné. Lebo nie je možné, aby niečo vzniklo z nesúcna, a tak isto zo súcen nemôže vzniknúť nesúcno, pretože atómy pre svoju tvrdosť nemôžu utrpieť ani úraz, ani zmenu. Preto nemôže vzniknúť ani farba z bezfarbých, ani prirodzenosť alebo duša z teliesok, ktoré nemajú kvalita (a sú nezmeniteľné).

68 A 57   (z Plutarcha)

 

s. 182

 

Demokritos hovorí, že všetko bolo dovedna v možnosti, nie však v sku­točnosti.

68 A 57   (z Aristotela)

 

Podobne aj tí, čo neuvádzajú nijakú takúto príčinu, hovoria, že sa po­hybujú (atómy) prostredníctvom prázdneho priestoru. Lebo podľa nich prirodzený pohyb je pohyb miestny.

68 A 58   (z Aristotela)

 

To sú prirodzené, prvé, nedeliteľné telieska. Nazývali ich totiž prírodou a vraveli o nich, že sa pohybujú vlastnou tiažou, pretože im prázdny priestor ustupuje a nekladie odpor. Vraveli totiž, že sa sem-tam dokola odrážajú a uvádzajú tento pohyb nielen ako prvý, ale aj ako jediný pohyb prvkov; ostatné pohyby pripisujú telesám zloženým z prvkov. Ho­voria totiž, že (veci, ktoré možno zachytiť zmyslami) rastú, hynú, menia sa, ďalej vznikajú a zanikajú tým, že prvé telieska sa zlučujú a rozlučujú.

63 A 58   (zo Simplikia)

 

Platónovi a Demokritovi stúpenci boli toho názoru, že skutočnú existen­ciu majú len veci vytvorené naším rozumom; ale kým Demokritos to tvrdil preto, lebo si myslel, že nijaká vnímateľná vec v prírode nie je sku­točná, pretože prirodzenosť atómov, z ktorých sa všetko skladá, je bez všetkej vnímateľnej vlastnosti, Plalón to tvrdil preto, lebo myslel, že zmyslový svet je síce v ustavičnom dianí, ale v skutočnosti neexistuje.

68 A 59   (zo Sexta Empirica)

 

Demokritos vraví, že každé z nedeliteľných teliesok je ťažšie (ako to druhé) o prebytok, t. j. o koľko ho je viac.

63 A 60   (z Aristotela)

 

Tí, čo hovoria, že prvé telieska sú tvrdé, skôr môžu hovoriť, že väčšie z nich je ťažšie. Pri zloženinách však niektorí predpokladajú a uvádzajú inú príčinu, pretože je zjavné, že nie je to tak pri každej zloženine, ale vidíme, že mnohé telesá, hoci majú menší objem, sú ťažšie, ako napr. meď je ťažšia ako vlna. Vravia totiž, že prázdny priestor, ktorý sa v nich nachádza, robí telesá ľahkými a spôsobuje, že väčšie telesá sú niekedy ľahšie, keďže majú viac prázdneho priestoru. . . Vyjadrujú sa teda v tomto zmysle. Ale tí, čo to takto určili, mali nevyhnutne pripojiť, že ak je niečo ľahšie, musí mať nielen viac prázdneho priestoru, ale aj me­nej hmoty. Lebo ak prekročí tento pomer, nebude ľahšie. Preto tiež, po­dľa nich, oheň je najľahší, lebo má v sebe najviac prázdneho priestoru.

 

s. 183

 

Ináč by sa stalo, že veľký kus zlata, obsahujúci v sebe viac prázdneho priestoru ako malý oheň, ak nebude mať mnohonásobne viac tuhej hmo­ty, bude ľahší ... Ak je však látka opačného charakteru, ako hovoria ti, čo pripúšťajú prázdny priestor a plné telieska, nebude možné povedať, pre akú príčinu sú veci uprostred medzi absolútne ťažkými a ľahkými ťažšie medzi sebou a ťažšie ako absolútne ťažké a ľahké. Lebo chcieť to určovať veľkosťou a malosťou podobá sa viac fikcii ako predchádzajúce mienky . . . (tým však, čo uznávajú jednu prirodzenosť vecí, ale rozlišujú ich podľa veľkosti, stáva sa nevyhnutne to isté, čo tým, ktorí hovoria, že hmota je jedna, že) ani nič nie je absolútne ľahké, ani sa nenesie nahor, ale alebo sa pohybuje pomalšie, alebo je vytláčané; a mnoho malých vecí váži viac ako málo veľkých.

68 A 60   (z Aristotela)

 

Ak sú prvky nedeliteľné, je nemožné, aby sa vzduch, zem a voda líšili veľkosťou a malosťou. Lebo nie je možné, aby vznikali navzájom zo seba. Najväčšie telieska totiž pri vylučovaní vždy ostanú. Oni však hovoria, že takto navzájom zo seba vznikla voda, vzduch a zem.

68 A 60a   (z Aristotela)

 

Lebo demokritovci a neskoršie Epikuros tvrdili, že všetky atómy ako homogénne majú váhu. Tým však, že niektoré sú ťažšie, vrážajú zhora na ľahšie, takže tieto sa nesú nahor a v dôsledku toho sa vraj jedny zdajú ľahkými, druhé ťažkými . . . Demokritovci sa domnievajú, že všet­ky atómy majú váhu. Myslia, že oheň, pretože má menšiu váhu, je vytláčaný atómami, ktoré ho predbiehajú, a nesie sa nahor, a preto sa zdá ľahkým. Myslia, že to spôsobuje jedine váha a že ňou sa teleso pohybuje vždy do stredu.

68 A 61   (zo Simplikia)

 

A treba nevyhnutne pripustiť, že atómy, ak sa im nič nestavia do cesty, majú pri pohybe prázdnym priestorom rovnakú rýchlosť. Lebo ani (veľké a) ťažké sa nebudú pohybovať rýchlejšie ako malé a ľahké, keď im nič nepríde do cesty, ani malé (sa nebudú pohybovať pomalšie) ako veľké, aj keby všetky mali priechod primeraný ich veľkosli, keď ani im nič neprekáža v ceste.

63 A 61   (z Epikura)

 

Pripúšťať pri všetkých týchto veciach tú istú príčinu ako Demokritos, nie je správne. On totiž hovorí, že teplé telieska, stúpajúce vo vode nahor, nadvihujú telesá, ktoré majú síce váhu, ale sú široké, zatiaľ čo úzke

prepadávajú, pretože len málo teliesok naráža proti nim.

 

s. 184

 

To by sa však malo diať ešte viac vo vzduchu, ako aj on sám uvádza. Ale hoci poukázal na vec, rieši ju slabo. Vraví totiž, že výstup sa nedeje len jedným sme­rom, nazývajúc „výstupom" pohyb telies nesúcich sa nahor.

63 A 62   (z Aristotela)

 

V porovnaní s ostatnými jedine Demokritos sa vyjadril zvláštnym spô­sobom. Vraví totiž, že to, čo pôsobí a čo trpí pôsobenie, je jedno a to isié, t. j. rovnakej prirodzenosti; lebo nie je možné, aby sa rozličné a roz­dielne veci navzájom ovplyvňovali, ale ak sú rozdielne, a predsa nejako navzájom na seba pôsobia, deje sa tak nie preto, že sú rozdielne, ale preto, že majú niečo spoločné.

68 A 63   (z Aristotela)

 

Pretože Demokritos myslel, že tzv. miešanie sa deje prestavbou teliesok tak, že sa miešané veci rozkladajú na malé telieska a spôsobujú miešanie zmenou polohy, vravel, že niet telies, ktoré by boli skutočne od začiatku zmiešané, ale že to, čo sa nám zdá zmiešaním, je vzájomné prestávame malých teliesok, z ktorých si každé zachováva vlastnú prirodzenosť, akú malo aj pred zmiešaním. A že sa zdá, že sú zmiešané, to je preto, lebo pre nepatrnosť teliesok, ležiacich vedľa seba, naše zmysly nemôžu nijaké z nich ojedinelé vnímať.

63 A 64   (z Alexandra)

 

Vcelku však nemožno považovať za správne myslenie, že je to tak alebo že sa tak deje od večnosti. Na toto totiž prevádza Demokritos príčiny, týkajúce sa prírody, že sa tak dialo aj prv. Nepovažoval za vhodné hľadať príčiny toho, čo existuje od večnosti.

63 A 65   (z Aristotela)

 

Všetko sa tak deje z osudu, že tento osud má silu nevyhnutnosti; tohto názoru bol Demokritos, Herakleitos, Empedokles a Aristoteles.

68 A 66   (z Ciceróna)

 

Demokritos upustil od výkladu o účelnosti a všetku činnosť prírody pre­vádza na nevyhnutnosť.

68 A 66   (z Aristotela)

 

Demokritos vravel, že nevyhnutnosť spočíva v schopnosti látky klásť odpor, v schopnosti pohybovať sa a zasadzovať údery.

63 A 66   (z Aetia)

 

s. 185

 

Ale aj tam, kde Demokritos vraví, že ,,od vesmíru sa oddelil vír rozlič­ných tvarov" (bez toho, že by vravel, ako a z akej príčiny), zdá sa, že ho necháva utvoriť sa sám od seba a náhodne.

68 A 67   (zo Simplikia)

 

Lebo niektorí sú v pochybnostiach, či (náhoda) existuje alebo nie. Hovoria totiž, že nič sa nedeje náhodou, ale že všetko, o čom hovoríme, že sa deje samo od seba alebo náhodou, má nejakú určitú príčinu.

68 A 68   (z Aristotela)

 

Zdá sa, že výrok „ako si to vyžaduje starý výklad, popierajúci náhodu" bol vyslovený proti Dernokritovi. On totiž, aj keď sa zdá, že pri stvorená sveta použil náhodu, tvrdil, že pri jednotlivých dianiach nie je náhoda príčinou ani jedného z nich, a prevádzal to na iné príčiny, ako napr. že kopanie zeme alebo sadenie olivy bolo príčinou nájdenia pokladu, alebo že príčinou rozbitia lebky človeka bol orol, ktorý zhodil korytnačku, aby sa korytnačina rozbila. Takio to zaznamenal Eudemos.

68 A 66   (zo Simplikia)

 

Niektorí vravia, že nebo a všetky svety vznikli samy od seba. Lebo sám od seba vznikol vír a pohyb, ktorý roztriedil elementy a uviedol svet do tohto usporiadania . . . Vravia však, že to nie je náhoda, že živočíchy a rastliny existujú a vznikajú, ale že je to alebo príroda, alebo rozum, alebo niečo iné podobné (ani z jedného semena nevzniká hocičo, ale z jed­ného oliva, z druhého človek) , nebo však a najbožskejšie z viditeľných bytostí vznikli vraj samy od seba a nemajú nijakú podobnú príčinu ako živočíchy a rastliny.

68 A 69   (z Aristotela)

 

Tí, čo v základe dostatotčne vysvetlili príčiny javov a vynikli nielen nad svojich predchodcov, ale aj nad tých, ktorí žili neskoršie, hoci v mnohých veciach sa ukázali vekmi, neuvedomili si, ako si zjednodušili vec, keď učili o všemohúcnosti nevyhnutnosti a náhody.

68 A 69   (z Epikura)

 

Niektorým sa síce náhoda zdá príčinou, ale ju považujú za neprístupnú ľudskému rozumu, ako keby bola niečím božským a nadprirodzeným.

68 A 70   (z Aristotela)

 

s. 186

 

Začať tou otázkou, ktorá sa zdá prirodzene prvou, totiž či existuje pro­zreteľnosť, ktorá sa o všetko stará, alebo či všetko vzniklo a deje sa náhodou. Pôvodcom tejto mienky bol Demokritos, obhajcom Epikuros.

68 A 70   (z Lactantia)

 

A toto hovorí Demokritos, ktorý hlúpo a bez podkladu uvádza príčiny, pretože vychádza z prázdneho základu a. neistého predpokladu a nevidí koreň a spoločnú nevyhnutnosť podstaty vecí, a za najväčšiu múdrosť považuje pozorovanie bezplánovite a nezmyselne sa dejúcich vecí a ná­hodu robí vládkyňou a kráľovnou sveta a božských bytosti vyhlasujúc, že všetko sa stalo prostredníctvom nej, zatiaľ čo zo života ľudí ju vylu­čuje a tých, čo ju majú v úcte, vyhlasuje za nerozumných.

68 B 113   (z Dionysia)

 

Na začiatku svojich Pripomienok hovorí, že „ľudia si sami vytvorili prízrak náhody, aby ňou zakryli vlastnú bezradnosť". Lebo náhoda od prírody bojuje s rozumom a vládne ako najväčšia nepriateľka rozumu. Ba čo viac, tento zavrhujú a na jeho miesto kladú tamtú. Rozvaha je im nie čímsi šťastným, ale naopak, náhodu ospevujú ako čosi najrozvážnejšie.

63 B 119   (z Dionysia)

 

Demokritos: Ľudia si vytvorili obraz náhody na zakrytie vlastnej bez­radnosti. Lebo len zriedka sa stáva, že náhoda postupuje proti rozumu a prezieravý človek väčšinu vecí vo svojom živote vie viesť podľa svojej vôle.

68 B 119   (zo Stobaia)

 

Náhoda hrá u mudrca malú úlohu; najväčšie a najdôležitejšie veci spra­vuje jeho rozum, a to po celý život.

63 B 119   (z Epikura)

 

Demokritos bol natoľko presvedčený, že čas je od večnosti, že keď chcel dokázať, že nevzniklo všetko na svete, použil ako jasný dôkaz skutočnosť, že čas nemá začiatok.

63 A 71   (zo Simplikia)

 

s. 187

 

Zdá sa, že sa aj na epikurovských a demokritovských fyzikov vzťahuje takéto určenie času: "Čas je predstava, ktorú vytvára obraz dňa a noci."

68 A 72   (zo Sexta Empirica)

 

Demokritos si myslí, že boh je rozum v ohnivej guli.

68 A 74   (z Aetia)

 

Demokritos sa nazdáva, že bohovia vznikli spolu s ostatným nebeským ohňom, ktorému sa podľa Zenóna podobajú svojou prirodzenosťou.

68 A 74   (z Tertulliana)

 

A čo Demokritos? Či sa nedopúšťa najväčšieho omylu, keď považuje za bohov hneď oné obrázky a ich obehy, hneď onú bytosť, ktorá ich zo seba vydáva a vysiela, hneď nášho vedomého a rozumného ducha? A pretože tvrdí, že nič neuznáva za večné, pretože nie nezostáva trvalé vo svojom stave, či neodstraňuje boha tak úplne, že neponecháva o ňom nijakú predstavu? ... Mne sa aspoň zdá, že pokiaľ ide o podstatu bohov, je nerozhodný aj Demokritos, muž obzvlášť významný, ktorého prameňmi Epikuros zvlažil svoje záhradky. Lebo hneď myslí, že vo svete existujú obrázky, obdarené božskosťou, hneď zase nazýva bohmi prvky, z ktorých pozostáva myseľ a ktoré sú rozšírené v tom istom vesmíre, hneď zasa tak nazýva živé podoby, ktoré nám jednak osožia, jednak škodia, hneď zasa nesmierne veľké obrázky, také veľké, že zvonka objímajú celý svet. Ale všetky tieto tvrdenia sú dôstojnejšie Demokritovej vlasti ako jeho samého.

65 A 74   (z Ciceróna)

 

Niektorí filozofi vytušili, že na myšlienku bohov sme prišli pre nečakané javy, ktoré sa dejú vo svete, a zdá sa, že tejto mienky bol aj Demokritos. Vraví totiž, že dávni ľudia, uvidiac úkazy, ktoré sa diali na nebi, napr. hrmenie, blesky a hromové rany, ako aj kométy a zatmenie Slnka a Me­siaca, desili sa, domnievajúc sa, že ich zapríčiňujú bohovia.

68 A 75   (zo Sexta Empirica)

 

Straton z Lampsaku tvrdí, že na stvorenie sveta nepotrebuje pomoc bohov, a učí, že všetko, čo existuje, vytvorila príroda, a nie ako vraví Demokritos, že to bolo zložené z drsných a hladkých, zakrivených a háčikovitých teliesok, oddelených od seba prázdnym priestorom, vraví, že to sú vidiny Demokrita, ktorý nič nedokazuje, ale by len chcel, aby to tak bolo. Sám (Straton) však pri rozoberaní jednotlivých častí sveta učí, že všetko, čo je alebo sa deje, deje sa a stalo sa v dôsledku prirodzených príčin, váhy a pohybu.

63 A 80   (z Ciceróna)

 

s. 188

 

Po druhé, utiekaš sa k tým fyzikom, ktorým sa v Akadémii dostáva najviac výsmechu a od ktorých sa nechceš odchýliť, ale vravíš, že Demokritos hovorí, že existujú nespočítateľné svety a že niektoré sú navzá­jom nielen podobné, ale aj z každej stránky tak dokonale a úplne rov­naké, že niet medzi nimi nijakého rozdielu, a tak isto je to vraj aj s ľuďmi.

63 A 81   (z Ciceróna)

 

Demokritove svety, ktoré sa premieňajú na iné svety, pozostávajú z tých , majú rovnakú podobu, i keď sa líšia počtom.

68 A 82   (zo Simplikia)

 

Svet hynie tak, že väčší poráža menší.

68 A 84   (z Aetia)

 

O podstate nebeských telies Demokritos vravel, že sú to skaly.

68 A 85   (z Aetia)

 

Demokritos dal na prvé miesto stálice, po nich planéty, za nimi Slnko, Venušu a Mesiac.

68 A S6   (z Aetia)

 

Demokritos si myslel, že  (slnko) je rozžeravené železo alebo rozpálený kameň.

68 A 37   (z Aetia)

 

Keď sa mesiac nachádza priamo oproti slnku, podľa Demokrata prijíma od neho svetlo, takže sám aj svieti, aj k nám odráža jeho svetlo.

58 A 89a   (z Plutarcha)

 

Demokritos vraví, že tieň na mesiaci spôsobujú určité vyvýšené časti na ňom, sú na ňom totiž vrchy a doliny.

68 A 90   (z Aetia)

 

Anaxagoras a Demokritos vravia, že Mliečnu cestu tvoria svetlá niekto­rých hviezd. Slnko totiž pokračuje v noci v ceste popod zem a osvetľuje hviezdy, ktoré sa nachádzajú nad zemou. Ich vlastné svetlo je nevidi­teľné, pretože mu prekážajú slnečné lúče. Tie hviezdy však, ktoré za­haľuje tieň zeme, nachádzajúcej sa vpredu pred nimi, takže ich neosvetľuje slnečné svetlo, vysielajú k nám vlastné svetlo, a to je práve to, čo tvorí Mliečnu cestu.

63 A 91   (z Alexandra)

 

s. 189

 

Iní však vravia, že Mliečna cesta pozostáva z celkom malých, na malom mieste pre vzdialenosť neba od zeme zdajú jedným celkom, je to to isté, akoby niekto množstvom jemných zrniek soli posypal niečo.

68 A 91   (z Achilla)

 

Demokritos si myslí, že hrmenie vzniká z komplexu rozličných elemen­tov, ktorý pri prechode nadol násilím preráža obkľučujúci ho oblak. Blesk je produkt zrážky oblakov, pri ktorej sa atómy ohňa zhromažďujú na jednom mieste a trením sa preciedzajú cez prázdne miesta. Hrom vzniká, ako sám píše, keď si prechod vynucujú čistejšie, jemnejšie, pravidelnej­šie a medzi sebou pevnejšie spojené atómy. Blýskanie vzniká, keď voľ­nejšie zovreté komplexy ohňa, uzatvorené v miestach prázdneho priesto­ru, vytvárajú zo zmiešanej podstaty telesá obklopené vlastnými blanami a ženú sa do hlbín.

68 A 93   (z Aetia)

 

Demokritos vraví, že keď je v úseku prázdneho priestoru mnoho teliesok, ktoré on nazýva atómami, vzniká vietor. Naopak, keď je vo veľkom úseku prázdneho priestoru len málo teliesok, stav vzduchu je pokojný a tichý. Lebo ako na námestí alebo v dedine, pokiaľ je málo ludí, možno sa prechádzať bez hluku; keď sa však zbehne dav na úzkom mieste, jedni narážajú na druhých a vzniká ruvačka: tak aj v tomto priestore, ktorý nás obkľučuje, keď mnohé telieska naplnia nepatrné miesto, musia jedny narážať na druhé, do seba vrážať a odrážať sa, zachytávať a stláčať. A vietor vzniká vždy, keď telieska, ktoré sa medzi sebou ruvali, zaujmú jedno miesto a po dlhom a neistom zmietaní sa naklonia k Zemi. Ale tam, kďe sa na veľkej rozlohe pohybuje len málo teliesok, tam nemôžu ani samy narážať, ani byť predmetom nárazu.

68 A 93 a   (zo Senecu)

 

Demokritos tvrdí, že Zem je široký, vnútri dutý disk.

68 A 94   (z Aetia)

 

Demokritos vraví, že zem spočiatku sem-tam blúdila, zmietaná pre svoju malosť a ľahkosť, keď sa však časom stala hustejšou a ťažšou, zastavila sa.

68 A 95   (z Aetia)

 

Demokritos si myslí, že podstata vzduchu obkľučujúceho zem je na južnej strane slabšia, a preto zem na tejto strane vzrástla a v dôsledku toho sa naklonila. Lebo podnebie na severe je ostré, na juhu mierne. Preto sa tiež zem zvážila na tú sranu, kde sú hojné plody  bujná vegetácia.

68 A 96   (z Aetia)

 

s. 190

 

Demokritos si myslí, že v severných krajinách sa za letného slnovratu topí a rozpúšťa sneh a výpary sa zhusťujú v oblaky, ktoré, zaháňané ročnými vetrami na juh a do Egypta, spôsobujú prudké lejaky, prepí­najúce jazerá a Níl.

68 A 99   (z Aetia)

 

O vzniku slanosti morskej vody je veľké množstvo protichodných názorov. Jedni vravia, že je to zvyšok prvotnej vlhkosti, keď sa vyparila väčšina vôd. Druhí vravia, že je to pot zeme. Demokritos, zdá sa, má podobný názor ako tí, čo vidia jej pôvod v zemi ... mala by pochádzať zo soli...

68 A 99 a   (z Hibeh Papyrusu)

 

O slanosti mora treba povedať, či ostáva vždy tá istá, alebo ani nebola, ani nebude, ale pominie. Lebo i takýto názor majú niektorí filozofi. Ale ako sa zdá, všetci súhlasia v tom, že vznikla tak isto ako aj všetok ostatný svet. Podľa nich vznikla zároveň s ním. Je preto jasné, že ak je vesmír od večnosti, treba to uznávať aj o mori. A myšlienka, že jeho množstva stále ubúda, ako vraví Demokritos, a že nakoniec pominie, nelíši sa v ničom od Ezopových bájok. Ten totiž výprava, že Charybda vraj dvakrát srkla do seba vodu a že sa objavili najprv hory, potom ostrovy; a až srkne naposledy, ostane len suchá zem. To mohol povedať Ezop, nahnevaný na lodníka, no nesvedčí sa to vravieť ľuďom, ktorí hľadajú pravdu . . . Lebo z akej príčiny trvalo predtým, či už to bola váha, ako vravia niektorí, a či to bolo niečo iné, je jasné, že z tej istej príčiny musí trvať aj v ostatnom čase.

68 A 100   (z Aristotela)

 

Demokritos myslel, že duša a (mysliaci) duch je to isté. Lebo zmyslové javy sú vraj pravdivé. Preto mal vraj pravdu Homér (keď povedal), že Hektor leží, mysliac na niečo iné. Nepokladá teda ducha za nejakú mohutnosť na dosiahnutie pravdy, ale vraví, že duša a (mysliaci) duch je to isté . . . Niektorí filozofi mysleli, že duša je oheň. Lebo je zo všet­kých prvkov najjemnejší a najmenej hmotný a okrem toho predovšetkým hýbe aj sám seba, aj ostatné veci. Demokritos sa vyjadril ešte určitejšie, prečo má obe tieto vlastnosti: lebo duša a duch sú jedno a to isté. Tento prináleží k prvotným a nedeliteľným telieskam a je pohyblivý pre svoju jemnosť a tvar. Vraví,  že zo všetkých tvarov je najpohyblivejší tvar guľatý a z takého tvaru je vraj duch a oheň.

68 A 101   (z Aristotela)

 

s. 191

 

Demokritos vraví, že duša je ohnivá sústava, zložená z teliesok, ktoré možno iha rozumom zachytiť; majú guľovitý tvar a ohnivú silu a sú teda hmotnej prirodzenosti.

68 A 102   (a Aetia)

 

Demokritos vraví, že duch, ak sa pomiešanosť pohybu, že prenikne každé teleso.

63 A 103   (z Macrobia)

 

Niektorí vravia, že duša pohybuje telom, v ktorom prebýva, tak ako sa sama pohybuje. Takto hovorí napr. Demokritos, ktorý sa vyjadril pri­bližne ako komický básnik Filippos. Tento totiž vraví, že Daidalos vy­tvoril z dreva sochu Afrodity, ktorá sa hýbala, keď do nej vlial ortuť. Podobne sa vyjadril aj Demokritos. Vraví totiž, že guľaté atómy, ktoré sa hýbu, pretože pre svoju prirodzenosť nikdy nemôžu byť v pokoji, strhujú a uvádzajú do pohybu celé telo.

68 A 104   (z Aristotela)

 

Demokritos a Epikuros vravia, že duša sa skladá z dvoch častí: racionálnej, ktorá sídli v prsiach, a iracionálnej, ktorá je roztrúsená po celj sústave tela.

68 A 105   (z Aetia)

 

Demokritos vraví, že duša nemá časti a že nemá viac mohutností, stotožňuje totiž myslenie so zmyslovým vnímaním a odvodzuje ich z jednej mohutnosti.

68 A 105   (z Aetia)

 

Demokritos vraví, že dýchanie má u dýchajúcich bytostí ten význam, že zabraňuje vytlačeniu duše z tela. Nehovorí však nič o tom, že príroda tak urobila práve pre tento účel. Lebo ako vcelku ani ostatní fyzici, ani on sa nedotýka takejto príčiny. Vraví, že duša a teplo sú to isté, to jest prvotné telieska guľovitého tvaru. Keď vzduch, ktorý ich obklučuje, vytláča ich dohromady a vytláča von, vtedy (podľa neho) im prichádza na pomoc dýchanie. Vo vzduchu je totiž veľký počet takýchto atómov, ktoré on nazýva mysliacim duchom a dušou.

 

s. 192

 

Keď teda vdychujeme vzduch a on vniká do nášho tela, spolu s ním vstupujú aj tieto atómy a zatláčajúc nazad vytlačené telieska, prekážajú vyjsť duši, nachádzajúcej sa v živých bytostiach. Preto život a smrť spočívajú vo vdychovaní a vydychovaní. Lebo kedykoľvek pri vytláčaní (atómov duše) nadobudne prevahu vzduch, ktorý ju obkľučuje, a vzduch prichádzajúci zvonka ho nemôže zatlačiť a živé bytosti leda nemôžu vdychovať, vtedy nastáva u nich smrť. Tá totiž nastáva odchodom takýchto teliesok z tela v dô­sledku ich vytlačenia vzduchom, ktorý ich obkľučuje. Neuviedol nijakú príčinu, prečo musia všetky živočíchy raz zomrieť, a to nie náhodne, ale jednak prirodzene, starobou, jednak neprirodzene, násilím.

68 A 106   (z Aristotela)

 

Demokritovi stúpenci vravia,  že myseľ je rozložená po celom tele.

68 A 107   (zo Sexta)

 

Prijať však nemožno nijakým spôsobom pri týchto veciach mienku, čo uvádza posvätné učenie Demokritovo, súhlasne s ktorým prvotné telieska tela a duše v pároch sa združujú spolu a v celok spájajú údy.

68 A 108   (z Lucretia)

 

Epikuros a Demokritos vravia, že duša je zničiteľná a že hynie spolu s telom.

68 A 109   (z Aetia)

 

Z fyzikov sa len Demokritos dotkol týchto vecí a vymedzil pojem tepla a studena.

68 A 36   (z Aristotela)

 

V spise O tvaroch Demokritos hovorí, že človek sa musí pri poznávam správať zásadou, že je veľmi vzdialený od skutočnosti. A ďalej hovorí: ,,Aj tento dôkaz ukazuje, že o ničom nevieme nič skutočné, ale mienka každého spočíva v pritekaní obrázkov." A napokon: ,,Aj to má byť zrejmé, že ťažko poznať, aká je skutočná podstata každej veci."

68 B 6, 7, 8   (zo Sexta Empirica)

 

Keď Demokritos upiera zmyslom poznanie javov, vraví, že ani jeden z nich nezodpovedá skutočnosti, ale len (subjektívnemu) zdaniu, že sku­točné sú vo veciach len atómy a prázdny priestor. Lebo vraví, že sladké a horké, teplé a studené a tak isto farby sú len vecou dohody, skutočne však existujú len atómy a prázdny priestor. Myslí sa síce a pripúšťa sa do­mnienka, že existujú veci, ktoré vnímame, v skutočnosti však neexistujú, existujú len atómy a prázdny priestor.

 

s. 193

 

A hoci v Dôkazoch chcel dokázať hodnovernosť zmyslov, tiež ich zavrhuje. Vraví totiž, že my v skutoč­nosti nepoznáme nič isté, ale len to, čo sa mení podľa stavu nášho tela a na základe atómov, ktoré doň vnikajú a stavajú sa mu do cesty. A ďalej hovorí, že mnohonásobne ukázal, že nevieme, aká je alebo nie je každá vec v skutočnosti.

168 B 9-10   (zo Sexta Empirica)

 

Obviňuj prírodu, ktorá podľa Demokrita zastrčila pravdu hlboko pod povrch.

68 B 117   (z Ciceróna)

 

Ostatní sa nazdávali, že vnímateľné veci sú také pre svoju prirodzenosť, no Leukippos, Demokritos a Diogenes mysleli, že sú také len na základe dohody, t. j. podľa zdania a našich stavov. Že skutočne ani neexistuje, ani nemožno zachytiť nič okrem prvotných princípov, t. j. atómov a prázd­neho priestoru. Lebo len ony existujú skutočne, zatiaľ čo veci, ktoré vznikli z nich a líšia sa navzájom od seba polohou, poradím a tvarom, sú len prípadkami.

57 A 32   (z Aetia)

 

Leukippos z Miléta vravel, že všetko dianie je len fantázia a zdanie a nič skutočné, ale že sa všetko tak javí ako veslo vo vode.

67 A 33   (z Epiphania)

 

Princípmi všetkého sú atómy a prázdny priestor, všetko ostatné je fikcia... Kvality vecí sú vecou dohody, v skutočnosti existujú len atómy a prázdny priestor.

68 A 1   (z Diogena Laertia)

 

Niektorí filozofi, ako napr. Demokritovi stúpenci, popierajú skutočnosť všetkých myslových javov.

68 A 110   (zo Sexta Empirica)

 

Demokitos nehovorí to, čo my, ktorí síce nepopierame, že existuje niečo pravdivé, popierame však, že to možno poznať, on zjavne popiera, že existuje (objektívna) pravda, a o zmysloch vraví, že nie sú temné, ale zatienené, takými ich totiž nazýva.

68 B 165   (z Ciceróna)

 

s. 194

 

Tento muž sa dokonca domnieval, že pohľad očí prekáža bystrosti ducha, zatiaľ čo iní často nevideli, čo majú pred nohami, jeho duch putoval cez celé nekonečno, takže sa nezastavoval pred nijakou hranicou.

68 A 22   (z Ciceróna)

 

Ako by bolo možné veriť tomu, kto nemôže ani sácať, ak by nepripustil jasné poznanie zmyslov, keď sa stavia proti tomu, od čoho prijal zá­klady? Toto dobre vedel Demokritos, keď zľahčujúc javy výrokom, že farba, ďalej sladké a horké sú vecou dohody a že v skutočnosti existujú len atómy a prázdny priestor, predstavil zmysly, ako vravia mysli: ,,Úbohá myseľ, od nás si prevzala svoje preukazy a teraz nás chceš za­vrhnúť? Tvoje víťazstvo bude tvojím pádom."

68 B 125   (z Galena)

 

Sotva by to teda niekto povedal, pretože potom možno obrátiť argument, že každá predstava je pravdivá, ako učili Demokritos a Platón, dišputujúc proti Protagorovi. Lebo ak je každá predstava pravdivá, bude prav­divé aj tvrdenie spočívajúce na predstavivostí, že nie každá predstava je pravdivá, a tak výrok, že každá predstava je pravdivá, bude klamný.

58 A 114   (zo Sexta Empirica)

 

Kolotes vyčíta Demokritovi predovšetkým to, že uviedol v chaos celý život, pretože povedal, že nijaká vec nie je skôr taká ako taká. No Demokritos je tak veľmi vzdialený od mienky, že nijaká vec nie je skôr taká ako taká, že zviedol boj so sólistom Protagorom, ktorý to povedal, a napísal proti nemu mnohé presvedčivé spisy. Kolotes, ktorému sa o tom ani nesnívalo, dal sa zmýliť Demokritovým výrokom, v ktorom Demokritos vymedzuje, že nesúcno existuje práve tak ako súcno, pričom súcnom nazýva hmotu, nesúcnom prázdny priestor, ako by aj tento mal akúsi prirodzenosť a vlastnú podstatu.

63 B 156   (z Plularcha)

 

Leukippos a Demokritos sa domnievali, že zmysly nám zaručujú pravé poznanie.

67 A 9   (z Aristotela)

 

s. 195

 

Leukippos však myslel, že má teóriu, ktorá v súhlase s vnímaním ne­popiera ani vznik, ani zánik, ani pohyb, ani mnohosť súcna. Zhodoval sa v tom so zmyslovou skúsenosťou a s tými, ktorí hlásali teóriu o jed­nom, že bez prázdneho priestoru nie je možný pohyb.

67 A 7   (z Aristotela)

 

Ak (Anaxagoras a jeho stúpenci) vraveli, že rozum hýbe všetkým, či na základe toho vraveli, že aj duši je vlastný pohyb? Zaiste, lebo pova­žovali dušu a rozum za to isté; a tak myslel aj Demokritos. Nemáme síce ich jasný výrok, že rozum a duša je to isté, ale vyplýva to zo sylogizmu. Lebo Demokritos to vraj celkom jasne chce. Celkom iste totiž povedal, že pravda a to, čo sa javí, je to isté, že pravda sa v ničom nelíši od toho, čo sa javí zmyslom, ale že to, čo sa každému javí a zdá existovať, je aj skutočné, ako vravel aj Protagoras, i keď sa v pravom zmysle slova líšia, pretože zmyslová činnosť, a dojem sa týkajú javu, zatiaľ čo rozumová činnosť pravdy. Ak sa teda rozum týka pravdy a duša javu a ak sa pravdivé stotožňuje s tým, čo sa javí, ako sa zdá Demokritovi, potom teda aj rozum je totožný s dušou. Lebo ako sa má rozum k sku­točnosti (pravde), tak sa má duša k javu. A teda aj obrátene, ako sa má jav k pravde, tak sa má rozum k duši. Ak je teda javiace sa a skutočné to isté, potom aj rozum a duša je to isté.

68 A 113  (z Filopona)

 

Mnohým živočíchom so zdravými zmyslami sa tá istá vec javí celkom inak ako nám a ani jednotlivec sám osebe nemá pri vnímaní tých istých vecí vždy ten istý dojem. Preto vraj nie je možné rozhodnúť, ktorý z nich je pravdivý alebo klamný. Lebo o nič viac nie je pravdivý jeden ako druhý, ale oba sú rovnako pravdivé. Zaiste preto vraví Demokritos, že alebo vôbec nič nie je pravdivé, alebo aspoň nám to nie je zjavné. Vcelku však, pretože pokladali zmyslové vnímanie za poznanie a toto za zmenu, je (podľa nich) nevyhnutne pravdivé to, čo sa javí prostredníctvom zmyslového vnímania.

68 A 112   (z Aristotela)

 

Vychádzajúce slnko privádza so svetlom činy a myšlienky všetkých ľudí, ako vraví Demokritos, že s novým dňom ľudia dostávajú nové myšlienky a z túžby po vzájomnej družbe, akoby napätým lanom stiahnutí, schádzajú sa každý odinakiaľ k práci.

63 B 158   (z Plutatcha)

 

s. 196

 

Leukippos a Demokritos pokladali vnemy a myšlienky za zmeny stavu.

67 A 30   (z Aetia)

 

Demokritos a väčšina fyzikov, ktorí hovoria o zmyslovom vnímaní, dopúšťajú sa čohosi celkom nezmyselného. Všetko vnímanie totiž prevá­dzajú na dotyk. A ak je to predsa tak, je zrejmé, že každý z ostatných zmyslov je určitým druhom hmatu.

68 A 119   (z Aristotela)

 

Demokritos však, ako zaznamenáva Teofrastos vo Fyzike, odchýlil sa od tých, ktorí vysvetľovali tieto veci prostredníctvom tepla, chladu a podob­ne, a zostúpil k atómom; podobne prišli k plochám pytagorovci, pokladajúc tvary a veľkosti za príčiny tepla a studena. Lebo vraj rozlúčené a roztiahnuté spôsobuje pocit tepla, zlúčené a stiahnuté spôsobuje pocit studena.

63 A 120    (zo Simplikia)

 

Demokritos má pravdu, keď vraví, že vidíme cez vodu, mýli sa však, keď sa domnieva, že videnie je zobrazenie... zdá sa, že vcelku nemali nijakú presnú predstavu, pokiaľ ide o tvorenie zobrazenia a odrazu. Absurdné je aj to, že mu neprišiel na myseľ problém, prečo vidí len oko, a nie každý z ostatných objektov, v ktorých sa tiež zobrazujú obrázky.

63 A 121   (z Aristotela)

 

Demokritos sa mýli, keď si mysli, že keby bol priestor medzi pozerajúcim a videným predmetom úplne prázdny, bolo by zreteľne vidieť, aj keby bol mravec na nebi.

63 A 122   (z Aristotela)

 

Demokritos hovorí, že farba sama osebe neexistuje, ale že je výsledkom polohy atómov.

68 A 123   (z Aristotela)

 

Oproti tomu atomisti vyhlasovali všetky atómy za bezfarebné; vraveli, že vnímateľné vlastnosti vznikajú z atómov, ktoré však nemajú kvality a ktoré možno pochopiť len rozumom.

68 A 124   (z Aetia)

 

Demokritos  vraví, že v skutočnosti neexistuje nijaká farba, lebo prvky, t. j. atómy a prázdny priestor samy osebe sú bez kvalít.

 

s. 197

 

Telesá, ktoré sú z nich zložené, majú farbu a tá závisí od styku atómov, od ich obrazov a obratov, pod čím treba rozumieť poradie, tvar a polohu. Všetko, čo je okrem tohto, je len zdanie. Pokiaľ ide o farby, ktoré sú výsledkom nášho zdania, sú štyri: biela, čierna, červená a žltá.

68 A 125   (z Aetia)

 

Demokritos vraví, že bielu farbu spôsobujú hladké, čiernu drsné atómy, a z tvarov vysvetľuje aj chute.

63 A 126   (z Aristotela)

 

Demokritos nepostupuje pri výklade počutia tak ako pri výklade videnia. Pri tomto totiž zrak, ktorý neprestajne vysiela k objektu obrázok, ako ho­voria matematici, prijíma zasa obrázok predmetu; sluch je podľa Demokritových slov prijímačom slov a zvuk v ňom ostáva ako v nádobe. Lebo vniká a vteká doň, a preto tiež rýchlejšie vidíme, ako počujeme. Lebo blesk a hrom sa dejú súčasne, a predsa prvý vidíme, keď sa deje, druhý alebo nepočujeme, alebo až po dlhom čase. To je len preto, že nášmu zraku prekáža iba svetlo, hrom však je závislý od sluchu, pretože sluch prijíma hrom.

68  A  126  a   (z Porfýria)

 

Epikuros, Demokritos a stoici hovoria, že zvuk je hmotný.

68  A  127   (zo schólia Dionysia Thraka)

 

Demokritos, ktorý každej chuti pripisuje osobitný tvar, vraví, že sladké spôsobuje okrúhly a pomerne veľký (tvar), trpké spôsobuje veľký, drsný, mnohouhlý a nezaokrúhlený (tvar); kyslé (ostré) spôsobuje, ako už samo meno vraví, tvar s ostrými uhlami, hranatý, ohnutý, tenký a neza­okrúhlený; prenikavé spôsobuje okrúhly, tenký, hranatý a ohnutý (tvar); slané spôsobuje hranatý, pomerne veľký, skrivený (tvar), s rovnako dlhými bokmi; horké spôsobuje okrúhly, hladký, skrivený a nepatrne veľký (tvar); mastné spôsobuje tvar tenký, okrúhly a malý.

68  A  129   (z Teofrasta)

 

Azda by sa mohlo zdať, ako som povedal, že tento spôsob je kvôli pred­chádzajúcemu. Lebo ten, kto takto určuje rozdielne chute, domnieva sa, že uvádza príčiny, pre ktoré jeden (tvar) sťahuje, suší a stužuje, druhý utišuje, vyrovnáva a reštauruje, iný zasa spôsobuje exkrécie a prečis­tenie a zapríčiňuje iné takéto stavy. Právom by však mohol niekto od nich žiadať, aby určili aj subjekt, aký je. Lebo treba poznať nielen to, čo robí ale aj to, čo trpí, najmä ak sa tá istá (chuť) nejaví všetkým rovnako, ako sám vraví. Lebo nič nebráni, aby chuť, ktorá sa nám zdá sladkou, nebola niektorým živočíchom horká a tak isto aj ostatné chute.

68 A 130   (z Teofrasta)

 

s. 198

 

U tých, ktorí tvarmi určujú chute, je absurdné aj to, že podobné tvary, ktoré sa však líšia veľkosťou, nespôsobujú tú istú kvalitu. Lebo sa zdá, že schopnosť pôsobiť intenzívnejšie alebo menej intenzívne nie je v tvare, ale vo veľkosti, a nie je rozumné hovoriť, že by (veľkosti) mohli, pokiaľ ide o kvalitu, rozlične pôsobiť, pretože kvality sú podmieňované tvarmi. Ak sú rovnaké, platí o nich to isté ako pri ostatných.

63  A   13   (z  Teofrasta)

 

Sotvakto by vedel povedať, ako Demokritovi vznikajú chute jedna z dru­hej. Pretože alebo sa musia premieňať tvary a zo zahnutých a ostrouhlých stávať sa okrúhlymi, alebo sa vnútri nachádzajú všetky (tvary), ako tvary spôsobujúce trpkú, kyslú, sladkú chuť, a tu jedny sa vylučujú (totiž tie, ktoré boli vlastné predchádzajúcej chuti), druhé (ktoré sú zakaždým potrebné) ostávajú, alebo, po tretie, jedny vychádzajú, druhé prichádzajú. A pretože je nemožné, aby sa tvary premieňali (vecí atóm je nemeniteľný), ostáva, že jedny prichádzajú a druhé vychádzajú (alebo jedny ostávajú a druhé vychádzajú). Tvrdiť oboje je nerozumné. Treba určiť aj príčinu, ktorá spôsobuje túto činnosť.

68  A  132   (z  Teofrasta)

 

Prečo Demokritos prenáša jednotlivé chute na zmysel chuti, no vône a farby neprenáša na príslušné zmysly? Podľa svojej teórie ich mal odvádzať z tvarov.

68 A 133   (z Teofrasta)

 

Na základe faktu, že jedným sa zdá med horký, druhým sladký, Demokritos vravel, že nie je ani sladký ani horký.

65 A 134   (zo Sexta)

 

Pokiaľ ide o vnímanie, Demokritos neurčuje presne, či sa deje prostred­níctvom opačného alebo podobného. Lebo ak pripúšťa, že vnímanie sa deje zmenou, malo by sa diať prostredníctvom odlišného, pretože podobné sa nemôže meniť podobným. Na druhej sírane však, ak pripúšťa, že vnímanie a vôbec zmena sa deje tým, že pociťujeme dianie zvonka, a ak nie je možné, podľa neho, aby sa veci, ktoré nie sú tej istej prirodzenosti, mohli navzájom ovplyvňovať, a ak aj vplývajú na seba, nie preto, že sú iné, ale preto, že majú niečo spoločné, potom vnímanie sa deje prostredníctvom podobného. Preto o tom možno pripustiť oba výklady. On sa však pokúša vysvetľovať každý zmysel osobitne.

 

s. 199

 

Videnie sa podľa neho deje obrazom v oku. Má o ňom svojský názor. Obraz sa totiž nedeje priamo na zrenici, ale vzduch medzi okom a vide­ným predmetom dostáva odtlačok činnosťou videného predmetu a vidia­ceho oka. Od každej veci totiž stále niečo odteká. Potom tento vzduch, keďže je tuhý a má odlišnú farbu, zobrazuje sa vo vlhkých očiach. Hustá vec ten obraz neprijíma, no vlhká ho prepúšťa. Preto sú tiež vlhké oči spôsobilejšie na videnie ako suché, ak, pravda, aj vonkajší obal je čo najjemnejší a najhustejší a vnútrajšok oka čo najmäkší, bez hustého a silného mäsa a bez tučnej a lepkavej tekutiny, a ak sú aj žily v očiach priame a suché, takže sú schopné prijať rovnaké tvary, ako majú odtla­čené obrázky. Lebo každá vec najlepšie môže poznávať to, čo je jej príbuzné.

Po prvé, toto tvorenie odtlačkov vo vzduchu je absurdná vec. Veď to, čo prijíma odtlačok, má mať určitú hustotu a nemá sa drobiť, ako on sám hovorí, keď prirovnáva takýto odtlačok k obrázku, vtlačenému do vosku. Po druhé, takýto odtlačok by sa mohol skôr vytvárať vo vode, a to tým skôr, čím je voda hustejšia. V skutočnosti však vidieť v nej menej, hoci by sa malo vidieť viac. A keď už pripúšťa odtekanie podoby, ako to robí v spise O tvaroch, na čo je dobré robiť tieto odtlačky? Veď obrázky samy sa môžu zobrazovať.

Pripusťme však, že sa to deje a že vzduch prijíma odtlačok ako stláčaný a zhusťovaný vosk. Ako vzniká v oku obraz a aký je? Je zrejmé, že obraz bude, ako aj pri ostatných zobrazeniach, tvárou k vide­nému predmetu. Ak je však taký, nie je možné, aby vznikol obrátený obraz, ak by sa neobrátil odtlačok. Bolo by treba ukázať, čím a ako sa tak stane, lebo ináč nemôže vznikať videnie. Ďalej, ak vidieť na tom istom mieste viac vecí, ako budú na tom istom mieste viaceré odtlačky? A ďalej, ako to, že sa možno vidieť navzájom? Veď odtlačky by sa museli navzájom zrážať, keďže každý z nich by stál proti objektu, z ktorého emanuje. Toto si vyžaduje výskum.

Okrem toho, prečo nevidí každý sám seba? Lebo ako sa odtlačky javia očiam blízkych ľudí, tak by sa mali javiť aj našim očiam, najmä ak ležia priamo proti nám a ak vzniká ten istý jav ako pri ozvene. Podľa Demokrita sa totiž zvuk odráža k tomu, leto ho vydal. A vôbec názor o vznikaní odtlačkov vo vzduchu je nezmyselný. Lebo podľa toho, čo hovorí, museli by sa vo vzduchu odtláčať všetky telesá a mnohé z týchto odtlačkov by sa museli krížiť, čo by mohlo prekážať videniu a čo aj ináč zie je pravdepodobné. A ďalej, ak odtlačok trvá aj vtedy, keď už pred­mety nie sú viditeľné a nie sú nablízku, mali by sme ich vidieť, ak už nie v noci, aspoň vo dne, hoci by bolo pravdepodobnejšie, aby zotrvá­vali v noci, keď je vzduch chladnejší.

 

s. 200

 

Ale hádam obraz v oku spôsobuje slnko, prinášajúc ako lúč svetlo k zraku, a hádam to chce povedať Demokritos, keď hovorí, že slnko od­háňa a odráža od seba vzduch a tým ho zhusťuje. To je však nesprávne, lebo slnko podľa svojej prirodzenosti ho skôr rozptyľuje. Rovnako ne­správne je aj to, že pripisuje videnie nielen očiam, ale aj ostatnému telu. Hovorí totiž, že oko má mať preto prázdne miesta a byť vlhké, aby mohlo viac prijímať a odovzdávať ostatnému telu. Nerozumné je aj to, že tvrdí, že oko vidí najlepšie rovnorodé veci, ale pritom vysvetľuje obraz v oku rôznofarebnosťou, ako keby sa podobné (farby) nezobrazovali. Ale ako sa zobrazujú veľkosti a vzdialenosti, to neobjasňuje, hoci sa o tom pokúsil hovoriť. A tak, hoci Demokritos nejednu vec povedal svojským spôsobom, zanecháva ešte viac pochybností.

Pokiaľ ide o sluch, vysvetľuje ho podobne ako ostatní. Vzduch vpadá vraj do prázdneho priestoru a spôsobuje pohyb. Iba v tom sa líši od nich, že podľa neho vstupuje rovnako do celého tela, najmä však a v najväčšom množstve cez uši, pretože tam je najviac prázdneho priestoru a pri prechode sa tam najmenej zdržuje. Preto sa vzduch ani nevníma v ostat­nom tele, ale len na tomto mieste. Keď sa dostane vzduch dovnútra, rozptyľuje sa pre svoju rýchlosť. Zvuk totiž vzniká vtedy, keď sa vzduch zhustí a násilne vstupuje dovnútra. Demokritos teda, tak ako vysvetľuje dotykom vnemy na vonkajšej časti tela, vysvetľuje ním aj vnímanie v jeho vnútornej časti.

Najlepšie sa počuje, ak je vonkajší obal hustý a ak sú žilky prázdne a čo najsuchšie a dobre priechodné, a to ako v hlave a ušiach, tak aj v ostatnom tele, ak sa okrem toho kosti husté, mozog má dobré miešanie a jeho okolie je čo najsuchšie. Takto totiž zvuk vniká celý, keďže vstupuje veľkým, suchým a priechodným prázdnom, rozptyľuje sa rýchle a rovnomerne po tele a nevypadúva von.

Toto Demokritovo vysvetlenie je rovnako nejasné ako u ostatných spisovateľov. Absurdný je však aj jeho vlastný názor, že zvuk vchádza celým telom a že keď vojde cez uši, rozlieva sa všade, ako keby sa vnímalo celým telom, a nie ušami. Lebo ak aj niektorá časť tela pociťuje nejaké účinky súčasne so sluchom, ešte preto nepočuje. Podobne je to pri každom vnímaní a nielen pri vnímaní, ale aj pri duševných javoch. Takto teda Demokritos vysvetľuje zrak a sluch, a pokiaľ ide o ostatné zmysly, vysvetľuje ich skoro podobne ako väčšina filozofov.

O myslení povedal len toľko, že vzniká, keď sa duša nachádza v správnom pomere miešania. Ak sa však niekto príliš zohreje alebo ochladí, mení sa vraj jeho myslenie. Preto tiež starí správne usudzovali o tomto stave, že je to „inak myslieť". Z tobo je zrejmé, že myslenie vykladá zo zmiešania tela, čo je tiež v zhode s jeho názorom, pretože pokladá dušu za telesnú. Toto sú asi všetky názory o vnímaní a myslení, ktoré možno nájsť u predošlých bádateľov.

 

s. 201

 

A pokiaľ ide o vnemy, aká je ich povaha a aký je každý z nich, ostatní autori ich nechávajú stranou.

Z hmatových vnemov hovoria síce o ťažkom a ľahkom, teplom a chladnom, ako napríklad, že riedke a jemné je teplé a naopak, husté a tučné je chladné; takto aspoň rozlišuje Anaxagoras vzduch a éter. A takmer tým istým spôsobom vysvetľujú aj ťažké a ľahké a okrem toho ich pohybom nahor a nadol a ďalej hovoria o zvu­ku, že je pohybom vzduchu, a o zápachu, že je akousi emanáciou. Empedokles vraví aj o farbách, že biela je z ohňa a čierna z vody. Ostatní hovoria len to, že základnými farbami sú len biela a čierna a že ostatné vznikajú ich miešaním. Aj Anaxagoras sa o nich vyjadril len povrchne.

Najviac sa otázky dotkli Demokritos a Platón, ktorí osobitne vyme­dzujú druhy vnímateľných predmetov s tým rozdielom, že Platón nezbavil vnímateľné predmety ich prirodzenosti, zatiaľ čo Demokritos, naopak, všetky ich robí iba stavmi zmyslového vnímania. Nebudeme diskutovať o tom, kto z nich má pravdu. Pokúsme sa však vyložiť, kam až každý z nich priviedol svoj výskum, no najprv vyložme celý postup každého z nich. Demokritos nehovorí rovnako o všetkých (predmetoch zmyslové­ho vnímania), ale jedny určuje veľkosťou (atómov), druhé ich tvarom a niektoré ich poradím a polohou. Platón zasa takmer všetky prevádza na duševné stavy a vnímanie. A tak by sa mohlo zdať, že sa obidvaja dostávajú do kontradikcie so svojimi hypotézami. Lebo ten, čo sta­via stavy zmyslového vnímania do závislosti od zmyslov, určuje ich objektívnu prirodzenosť z nich samých, zatiaľ čo druhý, hoci každému z nich priznáva vlastnú existenciu, robí ich závislými od stavov zmys­lového vnímania.

Ťažké a ľahké rozlišuje Demokritos veľkosťou. Lebo keby sme každú vec rozložili na jednotlivé časti, ich váha bude i napriek odlišnému tvaru závislá od ich veľkosti. V zložených telesách však je ľahšie to, čo má viac prázdneho priestoru, a ťažšie to, čo ho má menej. Takto sa aspoň vy­jadril na niektorých miestach.

Na iných miestach vraví jednoducho, že jemné je ľahké. A podobne sa vyjadruje o tvrdom a mäkkom. Lebo husté je tvrdé a riedke je mäkké a ich rozličné stupne vysvetľuje podľa pomeru. Medzi tvrdým a mäkkým a medzi ťažkým a ľahkým je však rozdiel, pokiaľ ide o polohu a rozvrst­venie prázdneho priestoru. Preto je železo tvrdšie, ale olovo je ťažšie.

 

s. 202

 

Železo je totiž nerovnomerne zložené, prázdny priestor je v ňom na miestach a vo veľkej miere, no na niektorých miestach je jeho zloženie veľmi husté, ale vcelku má viac prázdneho priestoru.  Naproti tomu olovo má menej prázdneho priestoru, a ten je rovnomerne rozložený a jeho stavba je všade rovnaká. Preto je síce ťažšie, ale mäkšie ako železo.

Takto teda vymedzuje ťažké a ľahké, tvrdé a mäkké. Pokiaľ ide o ostatné vnímateľné vlastnosti, ani jedna z nich nemá vlastnú priro­dzenosť, ale všetky sú len stavmi meniaceho sa vnímania, z ktorého vzniká predstava. A tak teda ani chladné, ani teplé nemá objektívnu realitu, ale existujú len zloženia (atómov), ktoré sa menia a ktoré spô­sobujú aj zmeny v nás. Lebo všetko, čo je zhluknuté, má prevahu v každej veci, a čo je rozložené na veľký priestor, je nevnímateľné. Že tieto vlastnosti nemajú objektívnu realitu, toho dôkazom je, že sa nejavia rovnako všetkým živočíchom, ale to, čo sa nám zdá sladkým, iným sa zdá horkým, druhým zasa kyslým, iným pálivým, iným trpkým, a tak isto je to aj s ostatnými.

A ďalej vraví, že v ľuďoch samých sa mení zloženie, a to podľa stavu a veku, z čoho je zrejmé, že stav človeka je príčinou jeho predstavy. Takto treba vcelku, podľa neho, súdiť o zmyslových vlastnostiach. Ale ako ostatné veci, aj tieto vysvetľuje z tvarov. Neurčuje síce tvary pre všetky, ale len pre chute a farby a z nich s väčšou dôkladnosťou vysvet­ľuje chute a samu predslavu robí závislou od človeka.

Kyslú chuť vraj spôsobuje tvar hranatý, mnoho ráz zahnutý, malý a tenký. Pre svoju ostrosť sa totiž všade rýchle šíri, a kedže je drsný a hranatý, zviera a sťahuje. Preto tiež zahrieva telo, a to v dôsledku dutín, ktoré vytvára, lebo to, čo má najviac prázdneho priestoru, sa najviac zahrieva. Sladké pozostáva z okrúhlych tvarov, ktoré však nesmú byť príliš malé. Preto sa tiež sladké rozlieva po celom tele a prechádza všetkým bez násilia a pomaly. Ruší však ostatné chute, pretože preniká medzi iné atómy, vyháňa ich z polohy a zvlhčuje. Atómy, zvlhčené a vy­šinuté zo svojho usporiadania, stekajú sa do brucha, ktoré im poskytne veľmi ľahký prechod, pretože tam je veľmi mnoho prázdneho priestoru.

Trpké pozostáva z veľkých, mnohouhlých a čo najmenej zaokrúhle­ných tvarov. Kedykoľvek sa dostanú do tela, zapchávajú žilky a zatarasujúc ich, zabraňujú im, aby stekali, a takýmto spôsobom zastavujú činnosť čriev. Horké pozostáva z malých, hladkých a okrúhlych tvarov, ktoré však majú na povrchu aj záhyby, a preto je horké lepkavé a glejovité. Slané pozostáva z veľkých, nezaokrúhlených tvarov, z ktorých nie­ktoré sú aj krivé (väčšina však nie je krivá), a preto nemajú mnoho zá­hybov (lebo pod krivými myslí tie, ktoré sa zavesujú do seba a navzájom sa spletajú).

 

s. 203

 

Z veľkých sa skladá preto, že slanosť sa drží na povrchu: lebo keby boli malé, pod tlakom okolitých tvarov by sa miešali so všet­kým. Okrúhle nie sú preto, lebo slané je drsné, zatiaľ čo okrúhle je, naopak, hladké. Z krivých sa neskladajú preto, lebo sa navzájom ne­zrážajú, a preto slané je sypké.

Pálivé pozostáva z malých, okrúhlych a hranatých tvarov, nie však krivých. Lebo podľa Demokrita pálivosť, keďže pozostáva z tvarov s mnohými hranami, svojou drsnosťou sa zahrieva a rozpúšťa pre malý, okrúhly a hranatý tvar. Aj hranatý tvar má totiž túto vlastnosť. Takým istým spôsobom vysvetľuje aj ostatné chute, prevádzajúc ich na tvary. A ani jeden z tvarov nie je čistý a nezmiešaný s ostatnými, ale v každej chuti je ich mnoho a tá istá chuť má niečo hladké aj drsné, okrúhle aj ostré a ostatné. A čoho je najviac, to má najväčší vplyv na vytvorenie zmyslového zážitku a jeho intenzity. No treba brať zreteľ aj na to, v akom stave sa nachádza telo, do ktorého to vstúpi. Lebo je v tôni nemalý rozdiel a tie isté tvary môžu niekedy spôsobovať opačný vnem a zasa opačné tvary niekedy spôsobujú ten istý vnem.

Takto teda Demokritos určuje chute. Absurdným by sa mohlo zdať najprv to, že neuviedol pri všetkých rovnaké príčiny, ale zatiaľ čo ťažké a ľahké určoval veľkosťou a malosťou, mäkké a tvrdé riedkosťou a husto­tou, teplé a chladné, ako aj ostatné vlastnosti určil tvarmi. Po druhé, pri ťažkom a ľahkom, tvrdom a mäkkom pripúšťa objektívnu realitu (lebo veľkosť a malosť, hustota a riedkosť nezávisia od niečoho iného), ale teplé a chladné a ostatné zmyslové kvaiity závisia vraj od zmyslového vnímania, hoci často hovoril, že tvar tepla je okrúhly.

Vcelku však najväčším protirečením, spoločným všetkým jeho vý­kladom, je to, že o chutiach hovorí, že sú stavmi zmyslového vnímania, a zároveň ich určuje tvarmi, a že pritom tvrdí, že to isté sa jedným zdá horkým, druhým sladkým a iným zasa ináč. Lebo nie je možné, ani aby tvar bol (duševným) stavom, ani aby to isté bolo jedným guľaté a druhým inakšie (a to je asi nevyhnutné, ak sa zdá jedným sladkým, druhým horkým), a ani nie je možné, aby sa podoby menili podľa našich stavov. Slovom, tvar existuje sám osebe, zatiaľ čo sladké a vcelku každá zmyslová kvalita existuje podľa neho len vo vsťahu k inému a v inom. Absurdné je tiež uznávať, že všetci, čo pozorujú tie isté veci, majú tie isté vnemy, a dokazovať ich objektívnu platnosť, hoci predtým povedal, že sa nejavia rovnako tým, ktorí nie sú v rovnakom stave, a okrem toho, že jeden človek nie je o nič skôr bližšie k pravde ako druhý.

Lebo je pravdepodobné, že lepšie telo skôr je bližšie k pravde ako horšie a zdravé skôr ako choré, je totiž (lepšie a zdravé telo) viac podľa prírody. Okrem toho, ak zmyslové kvality nemajú objektívnu sku­točnosť, keďže sa nejavia všetkými takými istými, je zrejmé, že ju nemajú ani živočíchy, ani ostatné telesá, lebo ani o nich niet zhody v názoroch bádateľov.

 

s. 204

 

Lebo ak aj pripustíme, že tie isté veci nevyvolávajú u všet­kých ľudí pocit sladkého a horkého, predsa prirodzenosť horkého a slad­kého sa javí všetkým takou istou a zdalo by sa, že aj sám Demokritos to dosvedčuje. Lebo veď ako by to, čo je pre nás horké, mohlo byť iným sladké alebo trpké, keby tieto chute nemali vymedzenú svoju prirodzenosť.

Ešte jasnejšie to tvrdí Demokritos tam, kde hovorí, že každý pocit vzniká a skutočne existuje, a najmä pri horkom hovorí, že má účasť na chápaní. A preto by sa mohlo zdať protirečením, že zmyslovým kvali­tám nepripisoval určitú objektívnu realitu, a okrem toho, čo som už po­vedal, je protirečením, keď síce pripisuje tvar horkému, ako aj ostatným chutiam, ale vraví, že nemajú objektívnu realitu. Lebo alebo ju nebude mať vôbec nijaká vec, týkajúca sa zmyslového vnímania, alebo ju budú mať aj tieto, keďže je pri nich tá istá príčina.

Ďalej, teplé a chladné, ktoré sa považujú za principiálne veci, mali by mať nejakú realitu, no ak ju majú tieto, mali by ju mať aj ostatné. Teraz však pripisuje určitú podstatu tvrdému a mäkkému, ťažkému a ľahkému, o ktorých sa tak isto hovorí, že sú subjektívne, upiera ju však teplému a chladnému a ostatným. A predsa, ak ťažké a ľahké určuje veľkosťou atómov, všetky jednoduché telesá by rnali mať tú istú tenden­ciu pohybovať sa, takže by šlo o tú istú látku a jednu a tú istú priro­dzenosť.

Zdá sa, že pri týchto veciach Demokritos nasledoval tých, čo vysvetľujú myslenie ako produkt zmeny, čo je názor veľmi starý. Lebo všetci starodávni básnici a mudrci vysvetľujú myslenie prostredníctvom telesného stavu. No každej z chutí pripisuje zvláštny tvar, prispôsobujúc ho účinku chuti na zmysly, no mal to vysvetľovať nielen z týchto tvarov, ale aj zo zmyslových orgánov, najmä ak im prináležia tieto pocity. Lebo ani jeden guľatý tvar, a platí to aj o ostatných tvaroch, nevytvára vždy ten istý účinok, a preto bolo potrebné určovať chute aj podľa ich podkladu, či je zložený z podobných alebo nepodobných častí a ako sa deje zmena pocitov. Okrem toho bolo potrebné podobne vysvetliť všetko, pokiaľ ide o hmat, a nielen pokiaľ ide o chuť. Ale alebo hmatové dojmy v porovnaní s chuťami vykazujú nejakú odlišnosť, ktorú bolo treba rozobrať, alebo opomenul podať podrobné vysvetlenie, hoci bolo možné.

Z farieb štyri nazýva jednoduchými. Hladké je biele, pretože všetko to, čo nie je drsné, nerobí tieň, a čo nie je nepriepustné, je jasné. Jasné veci musia mať však priame póry a musia byť priesvitné. Biele veci, ktoré sú zároveň tvrdé, skladajú sa z takýchto tvarov, ako napríklad vnútorná plocha lastúr; boli by bez tieňa, boli by jasné a mali by priame póry.

 

s. 205

 

Naproti tomu veci mäkké a ľahko rozdrobí teľné sú zložené z okrúhlych tvarov, ktoré sú stavané šikmo proti sebe a po dvojiciach, ale tak, že ich usporiadanie je čo n aj rovnomernejšie. Preto telesá, zložené z takýchto tvarov, sú mäkké, keďže sa dotýkajú len malými časťami. Ľahko rozdrobitelné sú preto, že ich stavba je všade rovnaká, a tieň nerobia preto, že sú hladké a ploché. Medzi bielymi sú belšie tie, ktoré majú uvedené tvary jednak dokonalejšie, jednak menej zmiešané s inými a tiež ich poradie a poloha je vo väčšej miere v zhode s tým, čo sa o tom už povedalo.

Biele teda je zložené z takýchto tvarov. Čierne je zložené z opačných tvarov: z drsných, nerovných a nerovnakých. Takto robia tieň a nemajú priame a ľahko priechodné póry. Okrem toho čiastočky, ktoré z nich odtekajú, odtekajú pomaly a zmätene. Kvalita týchto odtekajúcich častí má totiž veľký význam pre vznik predstavy a mení sa priberaním vzdu­chu.

Červené sa skladá z takých tvarov ako teplé, ibaže z väčších. Lebo ak sa z podobných tvarov vytvoria väčšie zloženiny, sú skôr červené (ako teplé). O tom, že červené sa skladá z takýchto tvarov, svedčí aj to, že sa červenáme, keď sa zahrievame, a tak isto aj ostatné rozpaľované veci sú červené, kým nedostanú ohnivú farbu. Intenzívnejšiu červenú farbu majú tie, ktoré sa skladajú z veľkých tvarov, ako napríklad plameň a uhlík z čerstvého dreva v porovnaní s uhlíkom zo suchého dreva. To platí aj pre železo a ostatné rozžeravené veci, lebo najjasnejšie sú tie, ktoré majú najviac ohňa a ktorých oheň je najjemnejší, červenšie však sú tie, ktorých oheň je hustejší, ale ho je menej. Preto je tiež červenšie menej teplé, lebo jemné je teplé. Zelené sa skladá z tuhého a prázdneho; obidve zložky sú veľké a pritom farba vzniká podľa ich polohy a poradia.

Jednoduché farby majú teda tieto tvary. Každá z nich je tým čis­tejšia, čím viac má nezmiešaných tvarov. Ostatné farby vznikajú mie­šaním jednoduchých farieb. Tak napríklad farba zlatá, medená a každá podobná sa skladá z bielej a červenej: jasnosť má z bielej, červený ná­dych z červenej, lebo červené padá pri miešaní do prázdnych priestorov bieleho. Ak sa k týmto farbám pridá zelená, vzniká najkrajšia farba, musí však byť primiešanina zeleného malá, lebo veľká by nemohla byť možná pri takomto spojení bielej a červenej farby. A odtiene budú roz­ličné podľa pribrania väčšieho alebo menšieho množstva (zelene).

Purpurovú farbu dostaneme z bielej, čiernej a červenej, pričom prevláda červená, čierna je len v malom množstve, zatiaľ čo množstvo bielej je prostredné. Preto sa aj purpurová farba zdá príjemnou pre oči. A že je v nej čierna a červená farba, to je zrejmé zraku, zatiaľ čo svedčí jej jasnosť a lesklosť, čo práve spôsobuje biele.

 

s. 206

 

Belasú farbu dostaneme zmiešaním silnej čiernej a zelenej, prevláda však čierna. Jasnozelená (hrášková) farba je z purpurovej a belasej alebo zo zelenej a purpurovej. Takáto je farba síry a má v sebe jasnosť. Tmavobelasá farba je z belasej a ohnivej a pozostáva z okrúhlych a ihlovitých tvarov, aby temná farba mala v sebe lesk.

Hnedá farba je zo zelenej a tmavobelasej; ak sa pridá viacej zele­nej, dostaneme farbu plameňa; vylučuje sa totiž čierne, keďže zelené nerobí tieň. Ale aj keď zmiešame červenú farbu s bielou, dostaneme ze­lenú, no jasnú a nie tmavú. Preto sú aj rastliny najprv zelené, skôr než sa zahrejú a rozvinú. Toľkoto farieb pripomína Demokritos, myslí si však, že tak farieb, ako aj chutí je nekonečný počet, podľa toho, či pri miešaní jednu farbu odoberáme a druhú pridávame, či jednej primiešavame menej a druhej viac. Lebo ani jedna nebude podobná druhej.

Po druhé, pripúšťať viaceré základné farby spôsobuje určité ťažkosti, lebo ostatní bádatelia tvrdia, že jednoduché farby sú len čierna a biela. Inú ťažkosť spôsobuje to, že všetkým druhom bielej farby nepripisoval jednu podobu, ale inú tvrdým, inú mäkkým. Lebo nie je pravdepodobné, že by bola iná príčina pri bielych látkach, líšiacich sa hmatom, a príčinou tejto odlišnosti asi nie je tvar, ale skôr poloha. Veci aj okrúhle a vôbec všetky tvary môžu na seba vrhať tieň. Dôkazom toho je, že aj sám De­mokritos si myslí, že je to tak pri telesách hladkých, ktoré sa zdajú čiernymi: zdajú sa vraj takými, pretože majú lo isíé zloženie a usporia­danie ako čierna farba. A na druhej strane mnohé drsné veci sa zdajú bielymi, lebo sú zložené z veľkých atómov a ich spojeniny nie sú okrúhle, ale zubaté a pudoby atómov sú lomené ako výstupy a násypy pred hrad­bami, lebo takáto vec nerobí tieň a neprekáža jasnej farbe.

Okrem toho, ako môže vysvetliť, že sa biela farba niektorých živo­číchov stáva čiernou, ak sú tak postavené, že na ne padá tieň? A vôbec sa zdá, že vysvetľuje skôr povahu priehľadného ako bieleho. Lebo vlast­nosťou priehľadného je, že je priezračné a že jeho póry nemenia smer, ale koľko je bielych vecí, ktoré sú priehľadné? A ďalej, tvrdiť, že biele vec majú priame póry čiernych vecí menia svoj smer, znamená, že vniká do nich nejaká substancia. On však hovorí, že vidíme vďaka odtekaniu a obrázku v oku. Ak je to však tak, aký bude rozdiel v tom, či póry ležia vedia seba, alebo menia svoj smer? A o nič ľahšie nie je pripustiť, že sa deje akési odtekanie z prázdneho priestoru. Aj tu mal vysvetliť príčinu toho. Veď sa zdá, že biele vysvetľuje zo svetla alebo z niečoho iného (a preto aj hustotu vzduchu robí príčinou, že sa niečo javí čiernym).

A ďalej, nie je ľahké pochopiť, ako vysvetľuje čierne. Tieň je totiž čosi čierne a zatemňujúce biele. Preto je biele podľa prirodzenosti prvotné.

 

s. 207

 

A súčasne ako príčinu čierneho je vstupujúceho do oka, ako aj podráždenie oka. Nevysvetľuje však, či sa tak deje preto, že látka nie je priezračná, alebo pre nejakú inú príčinu a pre akú.

Čudné je aj to, že zelenej farbe nepripísal nijaký tvar, ale vytvára ju len z tuhého a prázdneho. Toto je totiž spoločné všetkým farbám, nech už sú akýchkoľvek tvarov. Ako ostatným farbám, aj jej mal pripísať niečo vlastné. A ak je zelené opakom červeného, tak ako čierne je opakom bieleho, malo by mať opačnú polohu, a ak nie je jeho opakom, bolo by možné čudovať sa už tomu, že pripúšťa princípy, ktoré nie sú protikladmi, lebo tak to robia všetci ostatní. No predovšetkým bolo treba presne určiť, ktoré farby sú jednoduché a prečo sú jedny zložené a druhé nezložené, lebo najväčšie ťažkosti spôsobujú práve princípy. Ale toto je asi ťažká otázka. Lebo keby niekto mohol určiť, ktoré z chutí sú jedno­duché, ten by ešte viac povedal. Pokiaľ ide o zápach, opomenul sa o ňom vyjadriť a povedal len toľko, že ho spôsobuje jemné, odtekajúce z ťažkých telies. Ale aká je jeho podstata a čo ju zapríčiňuje, nepovedal, a práve to bolo to najdôležitejšie. Demokritos teda takto necháva stranou niektoré otázky.

68 A  135   (z Teofrasta)

 

Demokritos vravel, že sny vznikajú tým, že obrázky sa stavajú vedľa seba.

68 A 136   (z Aertia)

 

Stoici hovoria, že svet a všetko, čo je v ňom bolo urobené kvôli ľuďom: to isté nás čí Písmo sväté. Zmýlil sa teda Demokritos, ktorý myslel, že ich ako červíky vydala zem bez pôvodcu a bez dôvodu.

68 A 139   (z Lactantia)

 

Po počiatočnom nahromadení atómov nebolo ešte možné rozlíšiť nebo a zem, pretože ich podstata bola zmiešaná. Neskoršie sa však telieska od seba odlúčili a svet sa dostal do usporiadania, v akom ho vidíme. Vzduch sa dostal do nepretržitého pohybu a jeho ohnivá časť sa zbehla do najvyšších miest, pretože ju tam vynášala jej ľahká prirodzenosť. Z tejto príčiny vír stiahol aj slnko a ostatné nebeské telesá. Naproti tomu bahnité a pevné časti miešané s vlhkými časťami sa pre váhu usadili dolu a na základe ich vzájomného krútenia a otáčania vytvorilo sa; vlhkých častí more, z častí pevných bahnitá a mäkká zem. Najprv pôsobením slnečných lúčov stúlila, potom, keď sa od tepla vzdul povrch, na mnohých miestach nabehli vlhké látky a okolo nich sa vytvorili hnisavé nádory, pokryté tenkými blanami.

 

s. 208

 

Ešte aj teraz možno vidieť odo­hrávať sa podobný proces pri močiaroch a barinách, keď sa po ochladení zeme vzduch náhle zohreje a zmena teploty nenastáva postupne. A tieto vlhké miesta začali, uvedeným procesom prinášať živé plody, pričom v noci prijímali potravu z hmly, ktorá padala z okolitého vzduchu, a vo dne tuhli od slnečnej pále. Nakoniec, keď oplodnené miesta vzrástli na dostatočnú veľkosť a ich obaly sa prepálili a popraskali, zrodili sa všeli­jaké druhy živočíchov. Z nich tie, ktorým sa dostalo najviac tepla, vzniesli sa do výšin a stali sa vtákmi; tie, pri ktorých, naopak, prevládali zemité látky, zaradili sa medzi plazy a ostatné pozemské živočíchy a tie, pri ktorých prevládla substancia vlhká, zbehli sa na súrodé miesto a boli nazvané plávajúcimi. Zem však stále viac a viac tuhla, jednak od slneč­nej pále, jednak od vetrov, takže nakoniec nemohla už plodiť nijaké väčšie živočíchy, ale všetky druhy živočíchov sa začali rodiť zo vzájom­ného miešania.

O prvom vzniku sveta sme prevzali toto. Pokiaľ ide o ľudí, ktorí sa zrodili na začiatku, vravia o nich, že žili neusporiadaným a zvieracím životom, že vychádzali po jednom za potravou a pojedali lahodné byliny a plody, ktoré samočinne rástli na stromoch. Keďže ich napádali zvery, pomáhali si navzájom, učiac sa z prospechu, a keď ich strach priviedol k vytvoreniu spoločenstva, postupne spoznávali navzájom príbuzné druhy. Spočiatku vydávali nejasné a zmätené zvuky, no postupne prichádzali k artikulovanej reči a označujúc navzájom znakmi každý predmet, do­siahli to, že sa mohli o všetkom vyjadrovať. A keďže po celom obývanom svete vznikli takéto spoločenstvá, nemali všetky rovnaký hovor, ale každé malo takú reč, akú si práve zostavilo. Preto vznikli všelijaké druhy (ná) rečí a oné prvé spoločenstvá dali vznik všetkým národom. Prví ludia, keďže nikto z nich nevynašiel nič užitočné pre život, žili trudným živo­tom, nahí, nepoznajúc obydlie a oheň, ba ani stravu, okrem surovej. A keďže ešte nepoznali zvážanie surovej potravy, neuskladňovali plody pre budúcu potrebu. Preto aj mnohí z nich hynuli v zime od mrazu a nedostatku potravín. Postupne, poučení skúsenosťou, uchyľovali sa v zime do jaskýň a uskladňovali z plodov tie, ktoré sa dali uchovať. Keď po čase poznali oheň a iné užitočné veci, vynašli umenia a ostatné veci, ktoré mohli prospieť spoločnému životu. Lebo vlastne núdza sa stala ľuďom učiteľkou všetkého, ona dávala bystrému živočíchovi na všetko schopné ruky, jazyk a bystrého ducha, návod na poznanie všetkého.

68 B 5   (z Diodora)

 

s. 209

 

Po zostrojení nadkozmických a kozmických síl tvorí nebo, zem,  planéty a stálice, a to tak, že nepotreboval na to ani čas ani hmotu. Každému z nich dal, ako sme uviedli na začiatku, vlastné miesto a uviedol ho do príslušného pohybu. Takto sa nebo a planéty začali neprestajným pohybom proti sebe pohybovať. A zem zmiešaná s vodou sa prehĺbila a vydula na tých miestach, kde sa na ňu vo väčšom množstve tlačila voda; tam však, kde jej alebo vôbec nebolo, alebo len veľmi málo, ostali hory. Keď však voda zaujala na zemi vlastné miesto a táto, hoci zvlh­nutá, nadobúdala po čase vlastný tvar pôsobením slnka, ktoré na ňu dorážalo a ju vysúšalo, vznikali najprv stromy a rastliny a akési blany, podobné bublinám, ktoré sa cez deň rozohrievali od slnka a v noci sa otepľovali od mesiaca a ostatných hviezd, až sa po čase roztrhli a splo­dili živočíchy. Z nich tie, ktoré dostatočne dozreli, stali sa samicami a mali v sebe viac tepla, z tých však, ktorým sa nedostalo nadostač tepla, vytvorili sa samice. A netreba sa čudovať, že podľa vôle demiurga zem zmiešaná s vodou vytvorila najprv živočíchy a rastliny. Lebo sa zdá, že sa vo vode nachádza vzduch a v ňom je životné teplo, a dokazujú to aj živočíchy, ktoré vznikajú v trhlinách, aj živočíchy, ktoré vznikajú z hniloby. A hoci všetky tieto živočíchy vznikli takto, predsa sa ich vznikanie zdá naskrze čudným. Podľa mňa by však tieto veci nemuseli robiť ťažkosti ani v tom prípade, keby aj dnes nebolo možné takéto vznikanie. Lebo ani zem sa už nemôže tak premiešať s vodou, ani hviezdy sa ne­môžu dostať do tých istých postavení. Že sa to však niekde deje až do týchto čias, o tom sa, ako káže zdravý rozum, nebudem zmieňovať, ibaže zem, prevezmúc dedičstvo onej doby, naplňuje silou a teplom len trávy, stromy, rastliny a plody a nie je schopná plodiť (také) veľké živočíchy, ani živočíchy, ktoré skoro vyhynuli a zmrzli od zimy. Živočíchy, ako som už predtým povedal, nevznikli podobným miešaním. Tie, pri ktorých prevládla zemitá látka, stali sa rastlinami a stromami a majú hlavu zakorenenú dolu v zemi, líšiac sa od bezkrvných a beznohých živo­číchov len tým, že tieto, keďže sa môžu hýbať, nesú hlavu nad zemou. Tie, pri ktorých prevládla vlhká substancia, obľúbili si vlasť pod vodou a ich položenie je takmer to isté ako tamtých. Tie však, ktoré majú viac zemitej a teplej substancie, sú vraj na suchu. Tie, ktorým sa dostalo vzdušnej a teplej substancie, sú vtákmi, a to jedny s rovným celým telom, druhé s hlavou nad telom, a to podľa pomeru miešania. Človeku sa zrejme dostalo viac tepla ako im, pretože látka, z ktorej má zložené telo, je čistejšia a schopná prijať viac tepla. Preto aj jediný zo všetkých živočíchov má priamu postavu a len málo sa dotýka zeme. Stieklo sa do neho i niečo božskejšie, v dôsledku čoho má rozum, vie hovoriť a premýšľať a môže skúmať súcno.

68 B 5   (z Hermippa)