ARTHUR SCHOPENHAUER

O ŽIVOTNEJ MÚDROSTI

Belimex

Bratislava

1997

s. 16

2. kapitola

O tom, čo človek je

Že to, čo človek je, prispieva k jeho šťastiu oveľa viac než to, čo má, alebo čo predstavuje, už sme vo všeobecnosti zistili. Vždy ide o to, čo kto je a má sám osebe, veď jeho individualita ho sprevádza vždy a všade a ňou je všetko čo prežíva, poznačené. Vo všetkom a pri všetkom, užíva iba sám seba: To platí už o pôžitkoch fyzických, tým väčšmi to platí o pôžitkoch duchovných. Preto je anglický výraz to enjoy one‘s self veľmi výstižný, keď pomocou neho napr. povieme he enjoys himself at Paris, teda nie „užíva Paríža“, ale „užíva seba v Paríži“. – Ak je však osobnosť obdarená zlými vlastnosťami, potom sú všetky pôžitky ako vzácne vína v ústach skropených žlčou. V dôsledku toho tak v dobrom ako v zlom, ak odhliadneme od prípadov ťažkých nešťastí, menej záleží na tom, čo človeka v živote stretne a čo sa mu prihodí, než na tom, ako pociťuje, teda na spôsobe a stupni jeho citlivosti v každom ohľade. To, čo má niekto v sebe a čím je osebe, slovom osobnosť a jej hodnota, je jediné bezprostredné pre jeho šťastie a blahobyt. Všetko ostatné je sprostredkované, preto možno aj jeho pôsobenie zmariť, pôsobenie osobnosti však nikdy. Práve preto je závisť, ktorej motívom sú osobné prednosti, najnezmieriteľnejšia, hoci je aj najstarostlivejšie utajovaná. Ďalej, iba povaha vedomia je čosi trvalé a stále a iba individualita pôsobí ustavične, trvalo, viac alebo menej v každom okamihu, naproti tomu všetko ostatné pôsobí iba dočasne, príležitostne, prechodne a navyše ešte samo podlieha zmene a zvratom: preto Aristoteles hovorí (nam natura perennis est, non opes – Veď trvanlivá je prirodzená povaha, nie bohatstvo.) Eth. Eud. VII, 2.

s. 17

Na tom sa zakladá skutočnosť, že nešťastie, ktoré nás postihne celkom zvonka, znášame s väčším duševným pokojom než to, ktoré si zaviníme sami: veď osud sa môže zmeniť, ale vlastná povaha nikdy. Preto sú subjektívne dobrá ako: šľachetný charakter, schopná hlava, šťastný temperament, veselá myseľ a pestované, dokonale zdravé telo, jednoducho mens sana in corpore sano – V zdravom tele, zdravý duch.) Juvenal. Sat X 356, pre naše šťastie prvoradé a najdôležitejšie, preto by sme mali o ich zveľadenie a udržanie dbať oveľa väčšmi, než o vlastnenie vonkajších dobier a vonkajšej cti.

Čo nás však zo všetkého obšťastňuje najbezprostrednejšie, je veselá myseľ, pretože táto dobrá vlastnosť sa okamžite sama vypláca. Kto je totiž veselý, má všetky dôvody byť taký, totiž práve tie, že taký je. Nič nemôže tak dokonale nahradiť každé iné dobro ako táto vlastnosť, naproti tomu, ju samu nemožno nahradiť ničím. Povedzme, že niekto je mladý, krásny, bohatý a vážený, ale ak chceme posúdiť, či je šťastný, treba položiť otázku, či je okrem toho veselý. Naproti tomu, ak je niekto veselý, nezáleží na tom, či je mladý alebo starý, rovný alebo hrbatý, chudobný alebo bohatý, je šťastný. V ranej mladosti som raz otvoril starú knihu a tam bolo napísané: „kto sa veľa smeje, je šťastný a kto veľa plače, je nešťastný“, veľmi jednoduchá poznámka, ktorú som však pre jej prostú pravdivosť predsa nevedel zabudnúť, aj keď je to úplná samozrejmosť. Z týchto príčin máme teda veselosti otvoriť dvere i okná, kedykoľvek sa nás zmocní: nikdy totiž neprichádza v nevhodnom čase, namiesto toho často uvažujeme, či jej máme dovoliť vstup, pretože najprv chceme vedieť, či máme v každom ohľade príčinu byť spokojní, alebo tiež, pretože sa obávame, že nás vyruší z našich vážnych úvah a dôležitých starostí: čo však pomocou úvah zlepšiť, je veľmi neisté, naproti tomu veselosťou získame bezprostredne.

s. 18

Ona sama je bernou mincou šťastia, nie tak ako všetko ostatné, iba bankovým šekom, pretože ona obšťastňuje bezprostredne v prítomnej chvíli, preto je najvyšším dobrom pre bytosť, ktorej realita má formu nedeliteľnej prítomnosti medzi dvoma nekonečnými časmi. Preto by sme mali dať prednosť nadobúdaniu a zveľaďovaniu tohto dobra pred každým iným snažením. Je isté, že k veselosti nič neprispieva menej než bohatstvo a nič väčšmi ako zdravie, v telesne pracujúcich, najmä zem obrábajúcich triedach sú veselé a spokojné tváre, v bohatých a vznešených sú obyčajne namrzené. Mali by sme sa teda predovšetkým usilovať zachovať si vysoký stupeň dokonalého zdravia, lebo jeho kvetom je práve dobrá nálada. Prostriedkom na to, ako je známe, je vystríhanie sa všetkých excesov a výstredností, všetkých prudkých a nepríjemných pohnutí i každého priveľkého alebo trvalého duševného vypätia, a naproti tomu užívať denne dve hodiny rýchly pohyb na čerstvom vzduchu, veľa studených kúpeľov a podobné dietetické pravidlá. Udržať si zdravie bez denného primeraného pohybu nemožno: všetky životné procesy vyžadujú, ak majú správne prebiehať, pohyb častí, v ktorých prebiehajú, ako aj celého organizmu. Preto Aristoteles právom hovorí: Život spočíva v pohybe. Život spočíva v pohybe a pohyb je jeho podstatou. Vnútri celého organizmu vládne neprestajný rýchly pohyb: srdce, so svojou komplikovanou dvojitou systolou a diastolou bije mocne a neúnavne, 28 údermi preženie celú krvnú masu cez veľký a malý krvný obeh, pľúca pumpujú bez prestania ako parný stroj, črevá sa ustavične zvíjajú svojím motus peristalticus (červovitým pohybom), všetky žľazy neprestajne sajú a vylučujú a aj sám mozog vykonáva dvojitý pohyb, s každým tepom a s každým dýchnutím.

s. 19

Keď však, ako je to pri výlučne sedavom spôsobe života nespočetných ľudí, vonkajší pohyb v podstate celkom chýba, dochádza ku krikľavému nepomeru medzi vonkajším pokojom a vnútorným zhonom, pretože ustavičný vnútorný pohyb si vyžaduje dokonca trochu podporovania pohybom vonkajším, analogický nepomer vzniká, keď to v našom vnútri následkom nejakého afektu vrie a my o tom navonok nesmieme nič dať vedieť. Dokonca aj stromy, ak sa im má dariť, potrebujú pohyb vyvolaný vetrom. Pritom platí pravidlo, ktoré možno najstručnejšie vyjadriť po latinsky: omnis motus, quo celerior, eo magis motus (Každý pohyb je tým viac pohybom, čím je rýchlejší.). – Ako veľmi závisí naše šťastie od veselej nálady a tá od zdravotného stavu, ukazuje nám porovnanie dojmu, aký v nás vyvolávajú tie isté vonkajšie okolnosti alebo príhody v priebehu vydareného a sviežeho dňa, s dojmom vyvolaným vtedy, keď chorľavosť v nás vyvolá nevľúdnu a úzkostnú náladu. Šťastnými alebo nešťastnými nás nerobí to, čím sú veci vo svojej objektivite a skutočnosti, ale čím sú pre nás, v našom chápaní: Práve to je zmyslom aj Epiktetovho výroku: tarassei tus anthrópus u ta pragmata, alla ta peri tón pragmatón dogmata, commovent homines non res, sed de rebus opiniones. (Ľuďmi nehýbu veci, ale názory o veciach.). Deväť desatín nášho šťastia vôbec spočíva však v samom zdraví. V spojení s ním sa všetko stáva prameňom pôžitku: naproti tomu bez neho nijaké dobro, nech je akéhokoľvek druhu, nie je možné užiť, ba dokonca ostatné subjektívne dobrá, vlastnosti ducha, mysle, temperamentu, sa chorľavosťou znižujú a veľmi zakrpatievajú. Preto sa nie bezdôvodne vzájomne, prednostne pred všetkým ostatným, spytujeme na zdravotný stav a jeden druhému si želáme dobré zdravie: veď zdravie je naskutku v každom ohľade to hlavné, čo vedie k ľudskému šťastiu.

s. 20

Z toho však vyplýva, že obetovať svoje zdravie, nech je to pre čokoľvek, pre zárobok, povýšenie, učenosť, slávu, nehovoriac o rozkoši a prchavých pôžitkoch, je najväčším bláznovstvom zo všetkých bláznovstiev: radšej máme všetko obetovať v záujme zdravia. Hoci zdravie veľmi prispieva k veselej mysli, takej podstatnej pre naše šťastie, predsa len veselá myseľ od neho samého nezávisí: lebo aj pri dokonalom zdraví môže mať niekto melancholický temperament a prevažne chmúrnu náladu. Rozhodujúcou príčinou toho je nepochybne vlastná, a teda nezmeniteľná ustrojenosť organizmu, a to najmä viac či menej normálny pomer citlivosti k dráždivosti a k rozplodzovacej sile. Abnormná prevaha citlivosti vyvoláva nevyrovnanú náladu, periodickú nadmernú veselosť a prevládajúcu melanchóliu. A pretože presila nervovej energie, teda citlivosti je aj podmienkou geniality, už Aristoteles celkom správne poznamenal, že všetci vynikajúci a významní ľudia sú melancholickí: pantes hosoi perittoi gegonasin andres, é kata filosofian, é politikén, é poiésin, é technas, fainontai melancholikoi ontes. (Probl. 30, 1) (Všetci ľudia, ktorí sa vyznamenali či už vo filozofii, politike, poézii, umeniach, tak sa zdá, sú melancholici.) nepochybne toto miesto mal na mysli Cicero vo svojej často citovanej informácii: Aristoteles ait, omnes ingenios melancholicos esse (Tusc. I, 33). (Aristoteles hovorí, že všetci geniálni ľudia sú melancholickí.) Vrodenú veľkú rozdielnosť v základnej nálade, o ktorej sa tu uvažuje, opísal veľmi umne Shakespeare:

Neraz príroda

dá život tvorom celkom rozdielnym.

Kým jeden žmurká, chichoce sa stále

jak piskor na gajdách, ten druhý je

jak octovina, lebo nemá zmysel

pre žarty, aj keby Nestor prisahal, že sú hodné pochvaly.

Kupec benátsky, Sc. I.

Je to práve ten istý rozdiel, ktorý Platón označuje výrazmi dyskolos a eukolos (zachmúrený a veselý).

s. 21

Ten istý rozdiel možno zistiť vo vnímavosti pre príjemné a nepríjemné dojmy, ktorá je u rozličných ľudí veľmi rozdielna, v dôsledku čoho sa jeden ešte smeje v situácii, ktorá druhého privádza takmer do zúfalstva: pritom vnímavosť pre príjemné dojmy býva o toľko slabšia, o koľko je pre nepríjemné silnejšia a naopak. Pri tej istej možnosti šťastného a nešťastného zavŕšenia istej záležitosti zachmúrený sa bude súžiť, po nešťastnom zavŕšení hnevať alebo zlostiť, po šťastnom s avšak radovať nebude, naproti tomu veselý človek sa po nešťastnom zavŕšení nebude ani hnevať, ani zlostiť, ale zo šťastného zavŕšenia sa bude radovať. Ak sa zachmúrenému z desiatich predsavzatí deväť podarí, nebude sa radovať, ale bude sa hnevať pre jedno nevydarené, veselý sa vie, v opačnej situácii s jedným vydareným predsavzatím utešiť, ba aj rozveseliť. Keďže však nijaké zlo nie je bez akejsi kompenzácie, tak aj v tomto prípade možno zistiť, že dyskoloi, teda pochmúrne a anxiózne charaktery musia síce prekonávať vcelku skôr imaginárne, a teda menej reálne nehody a útrapy než charaktery veselé a bezstarostné, preto človek, ktorý vidí všetko čierne a stále sa obáva najhoršieho a podľa toho sa vopred pripravuje, nepreráta sa tak často ako ten, kto vidí veci stále v ružových farbách a výhľadoch.

s. 22

Keď však chorobný afekt nervovej sústavy alebo tráviacich orgánov podporuje vrodenú zachmúrenosť, potom tá môže dosiahnuť hrozivý stupeň, keď trvalé nezdary vytvárajú znechutenosť a v dôsledku toho vzniká sklon k samovražde. Tú vedia potom vyvolať najmenšie nepríjemnosti, ba, pri najvyšších stupňoch chorobnej zachmúrenosti ani nie sú potrebné: jednoducho per ustavičný nezdar sa vytvorí rozhodnutie spáchať samovraždu, ktorá sa potom vykoná s takou chladnou premyslenosťou a pevnou rozhodnosťou, že chorý, často už pod dohľadom, stále na to mysliac, využije prvý nestrážený okamih, aby bez váhania, bez zápasu a zachvenia siahol po prostriedku, ktorý mu už pripadá ako prirodzené a vítané uľahčenie. Podrobné opisy tohto stavu podáva Esquirol v práci o duševných chorobách. Pravda, podľa okolností sa aj najzdravší a možno aj veľmi veselý človek môže odhodlať spáchať samovraždu, keď totiž veľkosť utrpenia alebo blížiaceho sa nešťastia, pred ktorým niet úniku, prevýši hrôzy smrti. Rozdiel spočíva iba v rozličnej veľkosti podnetu na to potrebného, ktorý je k zachmúrenosti v obrátenom pomere. Čím je zachmúrenosť väčšia, tým menší môže byť podnet, ba napokon môže klesnúť na nulu: čím väčšia je však veselosť a zdravie, ktoré ju posilňuje, tým väčšmi záleží na podnete. Podľa toho je nespočítateľné množstvo stupňov prípadov medzi obidvoma extrémami samovraždy, totiž: samovraždy vyvolané čisto chorobným vystupňovaním vrodenej zachmúrenosti a samovraždy zdravého a veselého človeka, z dôvodov celkom objektívnych.

Zdraviu je čiastočne príbuzná krása. Aj keď táto subjektívna prednosť k nášmu šťastiu neprispieva bezprostredne, ale iba sprostredkovane, dojmom na iných, jednako je veľmi dôležitá aj u muža. Krása je otvorený odporúčací list, ktorý nám získava srdcia vopred: preto Homérov verš platí o nej osobitne:

s. 23

Nemáme opovrhovať skvelými darmi bohov,ktoré prepožičiavajú iba oni, ktoré nikto nezískava podľa želania.

Aj najvšeobecnejší pohľad nám odhalí, že dvoma nepriateľmi ľudského šťastia sú bolesť a nuda. K tomu možno ešte poznamenať, že v takej miere, v akej sa nám darí jednému nepriateľovi uniknúť, v takej sa nás zmocňuje druhú a naopak, takže náš život predstavuje skutočne väčšiu alebo menšiu osciláciu medzi obidvoma. To pramení z toho, že sa obidve nachodia v dvojitom antagonizme, vonkajšom alebo objektívnom a vnútornom alebo subjektívnom. Navonok sa totiž z biedy a odriekania rodí bolesť, naproti tomu z istoty a nadbytku nuda. Preto vidíme nižšiu triedu ľudu v ustavičnom boji proti núdzi, teda bolesti, bohatý a vznešený svet naproti tomu v ustavičnom, často skutočne zúfalom boji proti nude. Vnútorný alebo subjektívny antagonizmus bolesti a nudy však spočíva v tom, že v jednotlivom človeku vnímavosť pre jednu je v obrátenom pomere ku sklonu pre druhú, pretože je určená mierou jeho duchovných síl. Tuposť ducha je totiž priebežne spojená s tuposťou pociťovania a nedostatkom vzrušivosti, ktorá znižuje vnímavosť pre bolesť a strasti každého druhu a veľkosti: práve z tejto duchovnej tuposti však na druhej strane pramení oná vnútorná prázdnota, zračiaca sa na mnohých tvárach, prezrádzajúca sa ustavične živou pozornosťou ku všetkým, i bezvýznamným procesom vo vonkajšom svete, ktorá je vlastným prameňom nudy, a dychtiaca vždy po vonkajších podnetoch, aby pomocou niečoho uviedla ducha a myseľ do pohybu. Pri voľbe takých podnetov nič sa jej neoškliví, dokazuje to úbohosť v zabíjaní času, k akému sa ľudia uchyľujú, a takisto aj spôsob ich družnosti a konverzácie a dokazujú to postávajúci vo dverách a zízajúci von oknom.

s. 24

Predovšetkým z tejto vnútornej prázdnoty vyrastá chorobná potreba spoločnosti, rozptýlenia, zábavy a luxusu každého druhu, ktorá mnohých privádza k plytvaniu a potom k biede. Pred takým scestím nič nechráni tak bezpečne ako vnútorné bohatstvo, bohatstvo ducha, pretože čím viac sa duch približuje k neobyčajnosti, tým menej priestoru poskytuje nude. Nevyčerpateľný pohyb myšlienok, ich hra, ustavične oživovaná rozmanitými javmi vnútorného a vonkajšieho sveta, sila a tendencia k ich ustavične novým kombináciám udržujú neobyčajnú hlavu, ak odhliadneme od chvíľ odpočinku, celkom mimo oblasti nudy. Na druhej strane však bezprostrednou podmienkou vyššej inteligencie je zvýšená citlivosť a jej predpokladom je väčšia prudkosť vôle, teda vášnivosť: z ich spojenia vyrastá oveľa väčšia sila všetkých afektov a vystupňovaná citlivosť na duchovné, ba aj telesné bolesti, a dokonca väčšia netrpezlivosť pri každej prekážke alebo aj pri vyrušovaní, to všetko veľmi pomáha zvýšiť zo silnej fantázie prameniacu živosť všetkých predstáv, vrátane nepríjemných. Platí to relatívne o všetkých medzistupňoch, ktoré vypĺňajú široký priestor od najtupšieho hlupáka až po najväčšieho génia. V dôsledku toho stojí každý tak objektívne ako aj subjektívne k jednému prameňu útrap ľudského života tým bližšie, čím je od ostatných vzdialenejší. Vzhľadom na to ho bude jeho prirodzený sklon v tomto ohľade nabádať, aby podľa možnosti prispôsobil objektívne subjektívnemu, teda aby preventívne zasiahol väčšmi proti tomu prameňu útrap, ktorým je väčšmi prístupný. Duchaplný človek sa bude usilovať predovšetkým o bezbolestnosť, nezáhaľčivosť, pokoj a čas na oddych, a bude teda hľadať tichý, skromný, podľa možnosti nerušený život a v dôsledku toho, po zoznámení sa s takzvanými ľuďmi, vyberie si utiahnutosť a veľký duch dokonca samotu.

s. 25

Lebo čím viac má človek sám osebe, tým menej potrebuje zvonka a tým menej pre neho môžu ostatní znamenať. Preto neobyčajnosť ducha vedie k nedružnosti. Veruže, keby sa kvalita spoločnosti dala nahradiť kvantitou, stálo by za námahu žiť dokonca vo veľkom svete, žiaľ, sto hlupákov pokope ešte nevydá jedného rozumného muža. No kto je opakom rozumného, bude vyhľadávať za každú cenu, len čo mu núdza dovolí vydýchnuť, kratochvíle a spoločnosť a so všetkým sa ľahko uspokojí, neunikajúc pred ničím toľko ako pred sebou samým. Veď v samote, v ktorej každý je odkázaný sám na seba, sa odhalí, čo kto má sám osebe, v nej vzdychá hlupák v purpure pod neodstrániteľnou ťarchou svojej úbohej individuality, no človek vysoko nadaný zaľudní a oživí svojimi myšlienkami aj najpustejšie okolie. Preto je veľmi pravdivý výrok Senecov: omnic stultitia laborat fastidio sui (ep. 9) (Každá hlúposť trpí znechutenosťou zo seba samej.), podobne pravdivý je aj výrok Jesusa Siracha: „Život hlupáka je horší než smrť.“ Podľa toho vcelku možno povedať, že každý je družný v takej miere, v akej je duševne chudobný a vôbec všedný. Na svete nemáme oveľa viac než voľbu medzi samotou a vulgárnosťou.

V akom stupni má mozog funkciu parazita alebo penzistu celého organizmu, v takom dáva vydobytý voľný čas každému možnosť slobodného užívania vlastného vedomia a individuality, a v takom stupni je plodom a výnosom jeho celého života, ktorý je inak plný námahy a práce. Čo však prinášajú chvíle voľného oddychu väčšine ľudí? Nudu a tuposť, pokiaľ nemajú možnosť zmyslových pôžitkov alebo pochabostí, ktorými by ich vyplnili. Že sú úplne bezcenné, ukazuje spôsob, ako ich takí ľudia vypĺňajú: je to práve ozio lungo d’uomini ignoranti (nuda nevedomcov) ako to formuloval Ariosto.

s. 26

Obyčajní ľudia myslia iba na to, aby čas prežili, kto má dajaký talent, usiluje sa čas využiť. – To, že obmedzené hlavy sú tak veľmi obeťou nudy, pochádza z toho, že ich intelekt nie je ničím iným, iba médiom motívom pre ich vôľu. Ak motívy, ktorých by sa chopili, nemajú, ich vôľa odpočíva a intelekt sviatkuje, to preto, lebo sa práve tak málo spontánne dostáva do činnosti ako vôľa, výsledkom je strašná stagnácia všetkých síl v celom človeku – nuda. Aby sa nudy zbavili, predkladajú vôli malé, iba chvíľkové a ľubovoľne vybrané motívy, aby ju vzrušili, a tým uviedli do činnosti aj intelekt, ktorý ich má spracovať, preto sú tieto motívy ku skutočným a prirodzeným motívom v pomere, v akom sú papierové peniaze k striebru, pretože ich hodnota je zvolená ľubovoľne. Takými motívmi sú hry v karty atď., ktoré boli vymyslené práve na uvedený účel. Ak takej možnosti nemá, obmedzený človek si pomáha klopkaním a bubnovaním so všetkým, čo mu príde pod ruku: aj cigareta je pre neho vítanou náhradou myšlienok. – Práve preto sa hra v karty stala vo všetkých krajinách hlavným zamestnaním celej spoločnosti: je meradlom jej hodnoty a zrejmým bankrotom všetkých myšlienok. Keďže totiž nemajú na výmenu nijaké myšlienky, vymieňajú si karty a usilujú sa jeden druhému vytiahnuť zlatku z vrecka. Ó, žalostné pokolenie! Aby sme však ani v tejto veci neboli nespravodliví, nechcem potlačiť myšlienku, že by bolo predsa len možné ospravedlnenie hry v karty uviesť, že je nácvikom k svetáckemu životu a obchodovaniu, pokiaľ sa pri nej učíme múdro použiť okolnosti, nezmeniteľne dané náhodou (karty), aby sme z toho vyťažili niečo, čo ešte na čosi je, a na tento istý cieľ si zvykáme vydržať v pokoji tým, že si pri nevydarenej hre nasadíme veselú grimasu.

s. 27

Ale práve preto má hra v karty na druhej strane demoralizujúci vplyv. Zmysel hry spočíva totiž v tom, aby sme každým spôsobom, každým ťahom a úskokom vytiahli od druhého to, čo má. No návyk postupovať tak v hre sa zakorení, prenikne do praktického života a tak pozvoľna dochádza k tomu, že v otázkach môjho a tvojho sa to robí práve tak a zmocnenie sa každej výhody sa pokladá za prípustné, pokiaľ to len zákon toleruje. Doklady na to poskytuje občiansky život denne. – Keďže je teda, ako sme uviedli, voľný čas kvetom alebo skôr plodom života každého života, pretože iba on mu umožňuje využiť vlastné Ja, potom treba hodnotiť ako šťastných tých, ktorí vo voľnom čase niečo opravdivé v sebe nájdu, väčšine neponecháva voľný čas nič iné než chlapíka, s ktorým si nič nemožno počať, ktorý sa strašne nudí a je sám sebe na ťarchu. Preto sa radujme, „milí bratia, že nie sme deťmi slúžky, ale slobodných rodičov“. (Gal. 4., 31)

Ďalej, ako je najšťastnejšia krajina, ktorá potrebuje málo alebo nepotrebuje nijaký dovoz, tak je aj s človekom, ktorý má v sebe nadostač vnútorného bohatstva a pre svoje pobavenie nepotrebuje zvonka veľa alebo nič, dovoz stojí totiž veľa, spôsobuje závislosť, prináša riziká, vyvoláva mrzutosti, a napokon je predsa len zlou náhradkou za výrobky vlastnej krajiny. Veď od iných, zvonka vôbec nemáme v nijakom smere očakávať veľa. Čím môže byť jeden druhému, to má veľmi úzke hranice: napokon predsa každý zostáva sám, a teda ide o to, čím je kto sám osebe. Aj tu teda platí, čo Goethe (Dicht. u. Warhrh. Bd. 3, s. 474) vyslovil všeobecne: že vo všetkých záležitostiach každý je napokon odkázaný sám na seba, alebo, ako hovorí Oliver Goldsmith:

s. 28

Dôverujúc v každom položení iba sebe, môžeme si stvoriť alebo nájsť vlastné šťastie.

To najlepšie a najväčšie teda musí byť a dožičiť si každý sám sebe. Čím viac je toho, a teda čím viac človek nachádza pramene svojich pôžitkov v sebe samom, tým bude šťastnejší. Úplne právom teda hovorí Aristoteles: hé eudaimonia tón autarkón esti (Eth. Eud. VII, 2), čo po slovensky znie: šťastie patrí tým, ktorí si stačia sami. Veď všetky vonkajšie pramene šťastia a pôžitku sú svojou povahou nanajvýš neisté, povážlivé, pominuteľné a podliehajúce náhode, mohli by teda aj za najpriaznivejších okolností ľahko zlyhať, a to dokonca nevyhnutne, pretože nemôžu byť vždy naporúdzi. V starobe potom dokonca nevyhnutne vyschnú takmer všetky: lebo vtedy nás opustí láska, vtip, chuť cestovať, radosť z koní a zmysel pre spoločnosť: napokon nám smrť vezme aj priateľov a príbuzných. Vtedy väčšmi než kedykoľvek záleží na tom, čo má kto sám osebe. Veď to pretrvá najdlhšie. Vôbec v každom veku to je a zostáva pravým a jedine trvácnym prameňom šťastia. Všade vo svete je toho málo, čo možno získať: je plný biedy a bolesti a na tých, čo im unikli, v každom kúte striehne nuda. Navyše vo svete má veľké slovo zloba a hlúposť. Osud je krutý a ľudia sú poľutovaniahodní. V tak ustrojenom svete sa človek, ktorý má veľa sám osebe, podobá jasnej, teplej, veselej izbe na Vianoce uprostred zasneženej a ľadovej decembrovej noci. Teda byť skvelou, bohatou individualitou, a najmä mať veľmi mnoho ducha je nepochybne najšťastnejší údel na Zemi, hocako veľmi by sa azda mohol odlišovať aj od údelu najskvelejšieho.

s. 29

Preto výrok iba 19-ročnej švédskej kráľovnej Kristíny o Cartesiovi, ktorého poznala iba podľa jediného článku a ktorý vtedy už 20 rokov žil v Holandsku v hlbokej samote, treba hodnotiť ako múdry: Pán Descartes je zo všetkých ľudí najšťastnejší a jeho údel sa mi vidí hodným závisti. (Vie de Descartes par Baillet, Liv. VII, k. 10.) Pravda, vonkajšie okolnosti musia byť, ako to bolo práve v Cartesiovom prípade, také priaznivé, že môžeme sami seba vlastniť a radovať sa zo seba, preto už Koheleth (7,12) hovorí: „Múdrosť je dobrá, ak je spojená s dedičstvom, potom človeku pomáha radovať sa zo slnka.“ Komu priazeň prírody a osudu tento údel dožičí, bude s úzkostlivou starostlivosťou bdieť, aby mu vnútorný prameň šťastia zostal prístupný, na to sú potrebné: nezávislosť a čas na oddych. Vykúpi ich rád umiernenosťou a sporivosťou, a to tým skôr, že nie je odkázaný na vonkajšie pramene pôžitkov ako iní. Preto ho výhľad na úrady, peniaze, priazeň a potlesk sveta nezvedie k tomu, aby sa vzdal sám seba, aby sa poddal nízkym zámerom alebo zlému vkusu ľudí. Ak sa predsa poddá, urobí to ako Horatius v epištole k mecénovi (Lib. I. ep. 7). Je veľmi hlúpe, aby sme za cenu vnútornej straty získali vonkajšok, teda aby sme za lesk, postavenie, nádheru, tituly a úctu obetovali svoj pokoj, voľný čas a nezávislosť či už úplne alebo z veľkej časti. To urobil Goethe. Mňa môj génius rozhodne vábil opačným smerom.

Pravdu, ktorú tu objasňujem, že hlavný prameň ľudského šťastia je živený z vlastného vnútra, potvrdzuje už Aristoteles v Etike Nikomachovej (I, 7, a VII, 13, 14), keď veľmi správne pripomína, že každý pôžitok predpokladá nejakú aktivitu a bez nej nemôže existovať.

s. 30

Toto Aristotelovo učenie, že šťastie človeka sa zakladá na nerušenom uplatňovaní jeho vynikajúcich schopností, podáva neskôr aj Stobäos, vo svojom výklade peripatetickej etiky (Ecl. eth. II, c. 7, s. 268-278), napr. Šťastie je statočná činnosť v záležitostiach, ktoré majú očakávaný úspech. Na iných miestach ešte stručnejšie a s vysvetlením, že areté je každá virtuozita. Sily, ktorými príroda vyzbrojila človeka, sú pôvodne určené na boj proti núdzi, ktorá naňho zo všetkých strán dolieha. Keď však tento boj na chvíľu ustane, stávajú sa mu nezamestnané sily ťarchou, preto sa s nimi teraz musí hrať, t.j. použiť ich bezúčelne, inak hneď padne za obeť druhému prameňu ľudského súženia, nude. Nuda mučí predovšetkým veľkých a bohatých, ich útrapy opísal už Lukretius v takých výstižných veršoch, že si ich môžeme ešte dnes denno-denne overovať v každom väčšom meste:

Opúšťa často palác veľký a do prírody náhli,

Pretože v dome sa mu hnusí, no zrazu sa opäť vráti,

Pretože cíti, že vonku mu o nič lepšie nie je.

Alebo v záprahu v divom cvale sa ženie,

Akoby horel dom a on sa oheň hasiť náhlil.

Sotva však prah prekročí, zíva unudene.

Alebo do spánku upadne, na seba zabudnúť usiluje

Ak mu nenapadne, aby sa znovu vydal do mesta.

III, 1073

s. 31

Takíto páni si musia v mladosti udržiavať silu svalov a oplodňovania. Neskôr im však zostanú iba duševné sily, ak ich nemajú alebo ich nepestovali, alebo pre ich činnosť nenazbierali látku, vzniká obraz veľmi žalostný. – Keďže potom vôľa je ich jedinou nevyčerpateľnou silou, podnecujú ju vydrážďovaním vášní, napr. veľmi hazardnými hrami, touto naozaj degradujúcou neresťou. – No vôbec každé indivíduum, ktoré nie je práve niečím zamestnané, si vyberie – vždy podľa druhu síl, aké v ňom prevládajú – dajakú hru, aby ich zamestnalo, napr. kolky alebo šachy, poľovačku alebo maľovanie, dostihy alebo hudbu, karty alebo poéziu, heraldiku alebo filozofiu atď. Dokonca môžeme skúmať vec metodicky tak, že postupujeme späť až ku koreňom všetkých prejavov síl človeka, teda k jeho trom základným fyziologickým silám, tie potom môžeme preskúmať v ich bezcieľnej hre, v ktorej sú prameňmi troch druhov možných pôžitkov, z nich si každý človek podľa toho, ktorá z uvedených fyziologických síl v ňom prevláda, vyberá pôžitky pre neho primerané. Sú to predovšetkým pôžitky sily reprodukcie: sú v jedení, pití, trávení, odpočívaní a spánku. Tieto pôžitky sa pripisujú dokonca celým národom ako ich národné zábavy. Na druhom mieste sú pôžitky iritability: spočívajú v turistike, skákaní, zápasení, tancovaní, šerme, jazde na koni a v atletických hrách každého druhu, a tiež v poľovačke a dokonca v boji a vojne. Tretie sú pôžitky senzibility: spočívajú v pozorovaní, meditovaní, vynaliezaní, filozofovaní atď. – O hodnote, stupni a trvaní každého pôžitku z uvedených druhov možno vysloviť rozličné úvahy, ktoré ponechávam na samého čitateľa. No každému bude pritom jasné, že náš pôžitok, ktorý je vždy podmienený použitím vlastných síl, a preto aj naše šťastie, ktoré je v častom opakovaní pôžitku, bude tým väčšie, čím ušľachtilejšia je sila, ktorá je jeho podmienkou.

s. 32

Prednosť, ktorú má senzibilita v tomto zmysle pred inými základnými fyziologickými silami, akiste tiež nik nepoprie: jej rozhodná prevaha vyznačuje človeka pred ostatnými rodmi zvierat, ktoré disponujú inými základnými fyziologickými silami v rovnakom a dokonca vyššom stupni. K senzibilite patria naše sily poznávania: preto ich prevaha dáva schopnosť k pôžitkom spočívajúcim v poznávaní, teda k tak zvaným duchovným pôžitkom a to tým väčším, čím je ich prevaha rozhodnejšia.

Príroda sa vyvíja ustavične vpred, najprv od mechanického a chemického pôsobenia v anorganickej ríši k ríši rastlinnej a k jej neurčitému pocitu seba, potom k živočíšnej ríši, ktorá je počiatkom inteligencie a vedomia, a potom od slabých počiatkov sa stupňovito rozvíja čoraz vyššie a napokon sa posledným a najväčším krokom dvíha až k človeku, v ktorého intelekte príroda dosahuje vrcholný bod a cieľ svojich výtvorov, produkuje teda to najdokonalejšie a najzložitejšie, čo zo seba môže vydať. No aj v rámci ľudského rodu intelekt má ešte mnohé a veľké stupne a k najvyššej, skutočne veľkej inteligencii dospieva veľmi zriedkavo. Tá je potom v užšom a prísnejšom zmysle ako najzložitejší a najvyšší produkt prírody, to najzriedkavejšie a najcennejšie, čo svet má. Taká inteligencia sa spája s najjasnozrivejším vedomím, a preto sa svet v nej zobrazuje zreteľnejšie a úplnejšie než kdekoľvek inde. Kto je ňou obdarený, vlastní to najšľachetnejšie a najskvostnejšie na Zemi a má preto prameň pôžitkov, proti ktorým sú všetky ostatné nepatrné, zvonku potom nepotrebuje nič iné, iba čas na oddych, aby sa z toho majetku radoval a svoj diamant vybrusoval. – Veď všetky ostatné, teda nie intelektuálne pôžitky, sú nižšieho druhu: všetky sa zakladajú na pohyboch vôle, teda na želaní, dúfaní, obávaní sa a dosahovaní, bez ohľadu na to, na čo je vôľa zameraná, pričom nikdy nemôže prebiehať bez bolestí a navyše, spolu s jej uspokojením zvyčajne dochádza k väčšiemu alebo menšiemu rozčarovaniu. Naproti tomu pri intelektuálnych pôžitkoch sa skúmaná pravda čoraz viac vyjasňuje. V ríši inteligencie nevládne nijaká bolesť, ale všetko je poznatok. No všetky inteligencie, a teda primerane k nej, pretože: Všetok duch na svete je bez úžitku pre toho, kto sám nijakého ducha nemá. Skutočným nedostatkom takej prednosti však je, že v celej prírode schopnosť k bolesti sa stupňuje so stúpajúcou inteligenciou, a teda až spolu s ňou dosahuje aj svoj najvyšší stupeň.

s. 33

Normálneho obyčajného človeka môže istá vec živo zaujať iba tak, že podnieti jeho vôľu, teda že vyvolá jeho osobný záujem. Ale každé dlhšie podnecovanie vôle má prinajmenej zmiešanú povahu, je teda spojené s bolesťou. Jeden zo zámerných spôsobov podnecovania vôle, a to pomocou takých malých osobných záujmov, že môže spôsobiť iba chvíľkové a ľahké, nie trvalé a ťažké bolesti, takže ich treba chápať ako iba šteklenie vôle, je hra v karty, toto všeobecné zamestnanie „dobrej spoločnosti“ vo všetkých kútoch sveta.

Vulgárnosť spočíva v podstate v tom, že vo vedomí chcenie celkom prevažuje nad poznávaním, tým sa dosiahne stav, keď poznávanie sa dostane úplne do služby vôle: teda ak sa táto služba nevyžaduje, ak niet ani veľkých, ani malých motívov, poznávanie celkom ustupuje a dochádza k úplnej myšlienkovej prázdnote. No chcieť bez poznania je to najobyčajnejšie, čo jestvuje: toho je schopný každý kus dreva a prejaví to prinajmenej, keď spadne. Preto je taký stav podstatou vulgárnosti. V ňom zostávajú činné iba zmyslové orgány a nepatrná, na vnímanie ich dát potrebná činnosť umu, v dôsledku čoho vulgárny človek je ustavične prístupný všetkým dojmom, vníma teda všetko, čo sa v danom okamihu okolo neho deje, takže každý najslabší tón a každá aj nepatrná okolnosť hneď vzbudí jeho pozornosť, tak ako u zvierat. Taký celkový stav je viditeľný v jeho tvári a v celom zovňajšku, z toho potom vzniká vulgárny vzhľad, ktorý pôsobí dojmom tým odpornejším, čím je – a väčšinou ozaj je – vôľa, ktorá výlučne vypĺňa vedomie, nižšia, egoistickejšia a vôbec horšia.

Naproti tomu človek s prevahou duševných síl je schopný, ba lačný byť veľmi živo účastný na čírom poznávaní, bez akéhokoľvek zasahovania vôle. Taká zúčastnenosť ho však potom unáša do oblasti, v ktorej je bolesť celkom cudzia, takmer do sféry poľahky si žijúcich bohov theón rheia zóontón. Život ostatných plynie v skľúčenosti preto, že všetko ich úsilie je celkom zamerané na prízemné záujmy osobného blahobytu, a tým na strasti všetkého druhu, v dôsledku toho ich prepadáva neznesiteľná nuda, len čo prerušia zamestnávanie sa bezprostrednými cieľmi a sú odkázaní na seba samých.

s. 34

Naproti tomu človek, obdarený prevažujúcimi duchovnými silami, žije život bohatý myšlienkami, pestrý a významný, zamestnávajú ho cenné a zaujímavé predmety, len čo sa im môže venovať a prameň ušľachtilých pôžitkov nosí sám v sebe. Podnety zvonka mu dávajú diela prírody a pohľad na ľudský zhon a okrem toho aj rozmanité výkony vysoko nadaných zo všetkých čias a krajín, ktoré iba on môže vlastne úplne využiť, keďže sú iba jemu celkom zrozumiteľné a ním vnímateľné. Oni teda v skutočnosti žili pre neho, obracali sa vlastne na neho, kým ostatní ako náhodní pozorovatelia chápu iba napoly to a ono. Pravda, v dôsledku toho všetkého má o potrebu viac než iní, potrebu učiť sa, vidieť, študovať, meditovať a cvičiť, a teda aj potrebu voľného času na oddych, táto potreba však, ako správne poznamenal Voltaire (Niet pravých pôžitkov bez pravých potrieb), je podmienkou jeho prístupu k pôžitkom, ktoré sú pre iných neprístupné, pre ktorých sú prírodné a umelecké krásy a duchovné výtvory každého druhu, hoci ich hromadia okolo seba, v podstate iba tým, čím sú pre starca hetéry. Preto takto uprednostnený človek vedie okrem svojho osobného života aj druhý, intelektuálny, ktorý sa pre neho postupne stáva pravým cieľom, čomu jeho osobný život slúži iba ako prostriedok. Naproti tomu pre ostatných planá, prázdna a chmúrna existencia musí byť sama cieľom. Onen intelektuálny život bude teda človeka zamestnávať prednostne a s postupujúcim chápaním a poznaním bude nadobúdať súvis bude ustavične rásť, bude dostávať povahu čoraz väčšmi sa naplňujúceho celku a dokonalosti, tak ako vznikajúce umelecké dielo. Naproti tomu iba praktický život iných, zameraný iba na osobný blahobyt, schopný rásť iba do dĺžky, nie do hĺbky, plynie smutne, a predsa musí byť pre nich pravým cieľom, kým pre predchádzajúcich je iba prostriedkom.

s. 35

Náš praktický reálny život je totiž, ak ním nehýbu vášne, nudný a pustý, ak ho však vášne rozhýbu, stáva sa čoskoro bolestným: preto šťastní sú iba tí, čo majú istý nadbytok intelektu prevyšujúci mieru potrebnú na službu ich vôli. To preto, že na jeho podklade vedú okrem svojho reálneho života ešte život intelektuálny, ktorý ich zamestnáva a vzrušuje spôsobom bezbolestne, a predsa mocne. Nestačí na to prostý voľný čas, t.j. intelekt nezamestnaný službou vôli: je potrebný skutočný nadbytok sily, pretože iba ten dáva schopnosť čisto duchovnej, vôli nepodriadenej činnosti. Naproti tomu otium sine litteris mors est et hominis vivi sepultura (Odpočinok bez duševného zamestnania je smrť človeka a jeho pochovanie zaživa) (Seneca ep. 82). Ale práve podľa toho, či je tento nadbytok veľký alebo malý, sú povedľa reálneho života, ktorý treba žiť, nespočítateľné gradácie intelektuálneho života, od obyčajného zbierania a opisovania hmyzu, vtákov, minerálov, mincí, až po najvyššie výkony poézie a filozofie. Taký intelektuálny život chráni však nielen proti nude, ale aj proti jej korumpujúcim následkom. Stáva sa totiž ochranou proti zlej spoločnosti a mnohým nebezpečenstvám, nešťastiam, stratám a plytvaniu, do ktorých sa dostávame, ak hľadáme šťastie výlučne v reálnom svete. Mne napríklad moja filozofia nikdy nepriniesla nič, ale ma od veľmi mnohého uchránila.

Normálny človek je naproti tom, pokiaľ ide o pôžitky života, odkázaný na veci mimo seba, na majetok, spoločenské postavenie, na ženu a deti, priateľov, spoločnosť atď. a na nich zakladá svoje šťastie: preto mu šťastie uniká, ak ich stratí, alebo zistí, že sa v nich sklamal. Aby sme tento vzťah vyjadrili, môžeme povedať, že jeho ťažisko sa nachádza mimo neho.

s. 36

Práve preto má aj ustavične sa meniace želania a vrtochy: bude nakupovať, ak mu to prostriedky dovolia, hneď domy na vidieku, hneď kone, hneď bude usporadúvať hostiny, hneď podnikať cesty a bude vôbec pestovať veľký luxus. To preto, že hľadá vo veciach všetkých druhov uspokojenie zvonku – tak ako mľandravý dúfa, že nájde zdravie a silu v silných mäsových polievkach a v lekárnických drogách, hoci ich skutočným prameňom je vlastná životná sila. Aby sme neprešli hneď k opačne krajnému prípadu, postavme vedľa neho človeka s duševnými silami nie práve vynikajúcimi, no predsa len prekračujúcimi bežný priemer: vidíme ho buď ako amatéra cvičiť sa v niektorom krásnom umení, alebo zaoberať sa niektorou reálnou vedou, napr. botanikou, mineralógiou, fyzikou, astronómiou, dejinami a pod., ako v nich nachádza veľkú časť svojho potešenia a pri tom nadobúda nové sily, keď vonkajšie pramene pôžitkov vyschnú alebo ho už neuspokojujú. Môžeme potom povedať, že jeho ťažisko leží už sčasti v ňom samom. No keďže amaterizmus v umení je ešte veľmi ďaleko od tvorivej schopnosti a pretože samy reálne vedy neprekračujú rovinu javov, človek nemôže žiť iba pre ne, jeho podstata sa nimi nemôže naplniť až do základov a jeho život sa s nimi nemôže spojiť tak, aby stratil záujem o všetko ostatné. To zostáva výsadou najvyššej duchovnej eminencie, ktorú zvyčajne označujeme pomenovaním génius: veď iba pre ňu je existencia a podstata vecí témou úplnou a absolútnou, v dôsledku toho sa potom bude usilovať svoje hlboké chápanie vecí vyjadriť podľa svojho individuálneho zamerania umením, poéziou alebo filozofiou. Preto iba pre človeka tohto druhu je nerušené zaoberanie sa sebou, svojimi myšlienkami a dielami nutkavou potrebou, samota vítaná, voľný čas najvyšším dobrom a všetko ostatné je pre neho zbytočné, ba, ak niečo také má, často mu je iba na ťarchu. Iba o takom človeku môžeme teda povedať, že jeho ťažisko sa nachádza celkom v ňom.

s. 37

Tým sa dá dokonca vysvetliť, že celkom zriedkaví ľudia tohto druhu, aj napriek najlepšiemu charakteru, neprejavujú takú vrúcnu a bezhraničnú účasť priateľom, rodine a pospolitosti, akej sú niektorí z ostatných schopní, to preto, že koniec koncov zo všetkého sa môžu tešiť, iba keď majú sami seba. Preto je v nich navyše prvok izolácie, ktorá je tým účinnejšia, čím im iní vlastne nikdy dokonale nestačia, v dôsledku čoho v nich nikdy nevidia sebe rovných a dokonca – keďže ustavične pociťujú heterogenitu všetkých ostatných, pomaly si privykajú pohybovať sa medzi ľuďmi ako odlišné bytosti a v myslení o nich používajú tretiu, nie prvú osobu množného čísla.

Z tohto hľadiska sa javí ten, ktorého príroda obdarila intelektuálne veľmi bohato, ako najšťastnejší, veď subjektívne je nám naisto bližšie než objektívne, ktorého pôsobenie, nech je hocakého druhu, je vždy iba sprostredkované subjektívnym, je teda iba sekundárne. To dosvedčuje aj krásny verš:

Pravým bohatstvom je iba vnútorné bohatstvo duše,

všetko ostatné prináša skôr protiveň než zisk.

Lucian v Anthol. I, 67

Vnútorne bohatý človek nepotrebuje zvonku nič iné než negatívny dar, totiž voľný čas, aby mohol svoje duchovné schopnosti zveľaďovať a rozvíjať a svoje vnútorné bohatstvo užívať: teda vlastne iba dovolenie, aby smel byť po celý život, každý deň a každú hodinu celkom sám sebou. Ak je niekto predurčený, aby zanechal stopu svojho ducha celému ľudskému pokoleniu, jestvuje pre neho iba jedno šťastie a jedno nešťastie: môcť svoje vlohy úplne rozvinúť a svoje diela dokončiť – alebo nemať na to možnosť.

s. 38

Všetko ostatné je pre neho bezvýznamné. Preto vidíme, že veľkí duchovia všetkých čias pokladajú za najvyššiu hodnotu voľný čas. Veď voľný čas každého má takú hodnotu, akú má každý sám. „Zdá sa, že základom šťastia je voľný čas“ hovorí Aristoteles (Et. Nikom. X, 7) a Diogenes Laertius (II, 5, 31) podáva správu, že „Sókrates chválil voľný čas ako najkrajšie vlastníctvo“. Podľa toho aj Aristoteles hodnotil filozofický život ako najšťastnejší. Patrí sem dokonca to, čo hovorí v Politike (IV, 11): „Šťastný život je taký, v ktorom sa schopnosť môže rozvíjať bez prekážok,“ čo presne preložené, znamená: „Šťastie v pravom zmysle je môcť bez prekážok cvičiť svoju vynikajúcu schopnosť – nech je akéhokoľvek druhu“, a to sa zhoduje s Goetheho výrokom vo Wilhelmovi Majstrovi: „Kto sa narodil s talentom, pre talent, nachádza v ňom svoje najkrajšie bytie.“ – No vlastniť voľný čas na oddych, je nielen obyčajného osudu, ale aj obyčajnej ľudskej povahe cudzie: prirodzeným určením človeka totiž je, aby svoj čas strávil zadovažovaním toho, čo je pre existenciu jeho a jeho rodiny nevyhnutné. Je synom starosti, nie slobodnou inteligenciou. V dôsledku toho sa voľný čas oddychu pre obyčajných ľudí rýchlo stáva ťarchou, ba napokon mukou, ak ho nemôžu vyplniť všelijakými vyumelkovanými a fingovanými cieľmi, hrou, zabíjaním času a koníčkami každého druhu, z tej istej príčiny je pre nich nebezpečím, ktoré sa právom formuluje difficilis in otio quies (Nečinnosť vo voľnom čase je nebezpečná.). Na druhej strane je však práve tak nenormálny intelekt, ktorý priveľmi presahuje priemer, a preto je neprirodzený.

s. 39

Ak sa však objaví, takým intelektom obdarený človek si v záujme šťastia vyžaduje voľný čas na oddych, ktorý je iným raz na ťarchu, raz ich korumpuje, bez voľného času bude Pegasom v chomúte, teda nešťastný. Ak sa však obidve neprirodzenosti – vonkajšia a vnútorná – stretnú, potom je to veľmi šťastný prípad: veď tak obšťastnený človek bude viesť život vyššieho druhu, totiž život oslobodeného od obidvoch protikladných prameňov ľudského utrpenia, od starosti a nudy, teda od ustarosteného úsilia o existenciu a od neschopnosti znášať voľný čas (t.j. samu slobodnú existenciu), ktorým človek unikne iba tak, že sa vzájomne neutralizujú a rušia.

Oproti tomuto všetkému však treba na druhej strane vziať do úvahy, že veľké duchovné dary v dôsledku prevažujúcej nervovej činnosti spôsobujú veľmi vystupňovanú citlivosť pre bolesť každého druhu, ďalej, že vášnivý temperament, ktorý ju podmieňuje, a súčasne od nich neoddeliteľná väčšia živosť a bohatosť všetkých predstáv vyvoláva veľkú prudkosť afektov vzbudených predstavami, pričom afekty sú predsa skôr mučivé než príjemné, napokon, že veľké duchovné dary odcudzujú ich vlastníka ostatným ľuďom a ich snahám, pretože čím viac má sám osebe, tým menej môže nájsť u nich a sto vecí, ktoré sú pre nich veľkým pôžitkom, sú pre neho plané a nepoužívateľné: všade sa uplatňujúci zákon kompenzácie azda platí aj tu, veď sa dokonca dosť často a nie nedoložene tvrdilo, že duševne najobmedzenejší človek je v podstate najšťastnejší – hoci aj by mu jeho šťastie nik nezávidel. Nechcem čitateľa predbiehať definitívnym rozhodnutím veci, tým skôr, že sám Sofokles o tom vyslovil dva vzájomne diametrálne protikladné výroky:

Hlavnou časťou šťastia je byť rozumný.

Antig. 1328

s. 40

a inde:

Príjemný život je v nerozumnosti.

Ajax 550

Práve tak nejednotní sú medzi sebou filozofi Starého zákona:

„Život hlupáka je horší než smrť!“

Jes. Sir. 22,12

„Kde je veľa múdrosti, je aj veľa žiaľu.“

Kohel. 1, 18

Medzitým by som predsa nechcel ponechať bez poznámky, že človek, ktorý v dôsledku práve normálnej miery svojich intelektuálnych síl nemá nijaké duchovné potreby, je v skutočnosti to, čo označuje výraz filister, ktorý vznikol v študentskom prostredí, ale odvtedy ako výraz výlučne nemeckého jazyka sa používa analogicky aj vo vyššom zmysle, v zmysle protikladu k synovi múz. Filister totiž je a zostáva amusos anér, človek bez múz. Z vyššieho hľadiska by som síce definoval filistrov ako ľudí, ktorí sa ustavične s veľmi vážnou tvárou zaoberajú realitou, ktorá nijakou realitou nieje. No taká, už transcendentálna definícia by nebola primeraná populárnemu stanovisku mojej rozpravy, a preto by azda ani nebola každému čitateľovi pochopiteľná. Naproti tomu prvá definícia pripúšťa skôr bližšie vysvetlenie a dostatočne označuje podstatu veci, koreň všetkých vlastností, ktoré sú pre filistra charakteristické. Podľa nej je to človek bez duchovných potrieb. Z toho vyplýva všeličo: po prvé, so zreteľom naňho samého, že nemá duchovné pôžitky, a to podľa už uvedeného princípu: il n’est de vrais plaisirs q’avec de vrais besoins.

s. 41

Nijaká túžba po poznaní, ani zmysel pre poznanie samo neoživuje jeho život, nijaká túžba po estetických pôžitkoch, ktorá je rozhodne príbuzná s predchádzajúcou. To, čo mu z takýchto pôžitkov predsa len vnúti napr. móda alebo autorita, odbaví podľa možností ako druh nútenej práce. Skutočnými pôžitkami sú pre neho iba zmyslové: týmito sa odškodňuje. Preto ustrice a šampanskú sú vrcholom jeho života a cieľom jeho života je zaopatriť si všetko, čo prispieva k telesnému blahobytu. Má šťastie, ak to od neho vyžaduje veľa úsilia! Veď ak sú mu také dobrá vopred vnútené, zmocní sa ho hneď nuda, proti nej potom podniká všetko možné. Tanec, divadlo, spoločnosť, karty, hazardné hry, kone, ženy, pijatika, cestovanie atď. To všetko však proti nude nestačí tam, kde nedostatok duchovných potrieb znemožňuje duchovné pôžitky. Preto je tiež pre filistra charakteristická jemu vlastná tuposť a suchárska vážnosť, ktorá sa približuje zvieracej. Nič ho neteší, nič ho nevzruší, nič nezíska jeho účasť. Veď zmyslové pôžitky sa čoskoro vyčerpajú, spoločnosť, zložená z práve takých filistrov, sa čoskoro stáva nudnou, hra v karty napokon vyvolá únavu. V najhoršom prípade mu ešte zostanú pôžitky márnomyseľnosti na spôsob jemu vlastný, ktoré spočívajú v tom, že iných prevyšuje bohatstvom, spoločenským postavením alebo vplyvnosťou a mocou, a preto od nich dostáva prejavy úcty, alebo spočívajú v tom, že sa aspoň stýka s takými, ktorí v tom istom vynikajú a on sa slní v odraze ich lesku (a snob). – Po druhé, z uvedenej základnej vlastnosti filistra v jeho vzťahu k iným vyplýva – keďže nemá nijaké duchovné, ale iba fyzické potreby – že bude hľadať takého, ktorý bude schopný uspokojiť práve fyzické, nie duchovné potreby.

s. 42

Medzi požiadavkami na iných nebude teda stavať prevažne duchovné schopnosti, tie skôr budú – ak sa s nimi stretne – vyvolávať jeho nevôľu, ba nenávisť, veď pri nich má iba ťaživý pocit menejcennosti a navyše pociťuje temnú skrytú závisť, ktorú najstarostlivejšie skrýva, a to až tak, že sa usiluje zatajiť ju dokonca pred sebou, práve tým sa však závisť časom stupňuje až po tichú zlosť. Preto mu nikdy nezíde na um merať svoje hodnotenie podľa spoločenského postavenia a bohatstva, podľa moci a vplyvu, ktoré sú v jeho očiach jedine pravými prednosťami a v ktorých by si želal vynikať. – To všetko však vyplýva z toho, že je človekom bez duchovných potrieb. Veľkým utrpením všetkých filistrov je, že im ideality neposkytujú nijaké potešenie, no aby unikli nude, ustavične potrebujú reality. Reality sa totiž čoskoro vyčerpajú, keďže namiesto potešenia unavujú, sčasti dokonca spôsobujú nešťastie každého druhu, naproti tomu ideality sú nevyčerpateľné a samy osebe nevinné a neškodné.

V celom tomto skúmaní osobných vlastností, ktoré prispievajú k nášmu šťastiu, som hneď po fyzických vlastnostiach mal na zreteli najmä intelektuálne. Akým spôsobom však obšťastňuje bezprostredne aj morálna znamenitosť, vysvetlil som už dávnejšie vo svojom cenou odmenenom spise o základe morálky paragraf 22, s. 275. a preto naň čitateľa odkazujem.

s. 43

3. kapitola

O tom, čo človek má

Správne a krásne rozdelil veľký učiteľ blaženosti Epikuros ľudské potreby na tri triedy. V prvom rade prirodzené a nevyhnutné: sú to tie, ktoré, ak nie sú uspokojené, spôsobujú bolesť. K nim teda patrí iba strava a odev. Možno ich ľahko uspokojiť. Na druhom mieste sú potreby prirodzené, ale nie nevyhnutné: je to potreba uspokojiť pohlavný pud – hoci Epikuros to podľa Laertiovej správy nevyslovuje: (jeho učenie tu podávam vôbec trochu upravené a vybrúsené). Uspokojiť túto potrebu je už ťažšie. Tretiu triedu tvoria potreby, ktoré nie sú ani prirodzené, ani nevyhnutné: sú to luxus, nadbytok, nádhera a lesk: sú nekonečné a uspokojiť ich je veľmi ťažké. (Pozri Diog. Laert. L. X c. 27 paragraf 127 a paragraf 149 a Cic. de fin. I, 14 a 16.)

Určiť hranice našich rozumných želaní niečo vlastniť je veľmi ťažké, ak nie nemožné. Veď v tomto ohľade spokojnosť každého nespočíva v absolútnej, ale iba v relatívnej veľkosti, totiž na pomere medzi jeho nárokmi a jeho vlastníctvom: jeho vlastníctvo samo osebe je preto bez významu, tak ako čitateľ zlomku bez menovateľa. Sú dobrá, na ktoré si robiť nároky niektorému človeku nikdy nezíde na um, ktoré mu vôbec nechýbajú, ale je aj bez nich úplne spokojný, naproti tomu druhý, ktorý má stokrát viac než on, cíti sa nešťastný, pretože sa mu nedostáva čohosi, na čo si robí nároky. Každý má aj v tomto smere vlastný horizont toho, čo je preňho dosiahnuteľné, jeho nároky siahajú tak ďaleko ako jeho horizont. Kedykoľvek sa mu objekt ležiaci v jeho dosahu javí dosiahnuteľným, cíti sa šťastný, nešťastný je však, ak mu vznikajúce ťažkosti vezmú výhľady.

s. 44

Čo leží mimo jeho zorného poľa, vôbec naňho nepôsobí. Preto chudobného neznepokojujú veľké majetky boháčov, a na druhej strane boháča neuteší pri pomýlených zámeroch ani to mnohé, čo už vlastní. (Bohatstvo sa podobá morskej vode: čím viac z nej pijeme, tým sme smädnejší. – To isté platí o sláve.) Ak sa naša obvyklá nálada po strate bohatstva alebo blahobytu po prekonaní prvej bolesti veľmi nelíši od predchádzajúcej, je to spôsobené tým, že po osudovom zmenšení majetku my sami hneď veľmi znížime svoje nároky. Táto operácia je však skutočne bolestná pri nešťastnej príhode: keď operáciu vykonávame, pociťujeme bolesť stále menej a napokon už necítime vôbec nič: rana sa zahojí. Naproti tomu pri šťastnej príhode potláčanie našich nárokov sa uvoľní a nároky rastú: v tom je podstata radosti. No ani táto radosť netrvá dlhšie, než sa celkom uskutoční operácia: na vyššiu rovinu nárokov si navykneme a staneme sa voči vlastníctvu, zodpovedajúcemu takej rovine, ľahostajnými. Hovorí o tom už Homér v časti Odys. XVIII, 130-137, ktorá sa končí: A tak zmýšľanie ľudí, obývajúcich Zem, je rovnaké ako toho dňa, ktorý daroval otec bohov a ľudí.

Prameňom našej nespokojnosti sú naše stále nové pokusy posunúť rovinu nárokov vyššie, hoci druhá rovina, ktorá tomu prekáža, je nehybná.

Pri takom náročnom a z nárokov existujúcom rode, ako je ľudský rod, sa nemožno čudovať, že bohatstvo sa cení, ba uctieva väčšmi a úprimnejšie než všetko ostatné a že moc dokonca sa chápe ako iba prostriedok k bohatstvu. Nemožno sa čudovať ani tomu, že sa kvôli zárobku všetko odsúva bokom, alebo sa hodí cez palubu, napr. aj filozofia profesormi filozofie.

s. 45

Často sa ľuďom vyčíta, že ich želania sú zamerané predovšetkým na peniaze, že tie milujú nadovšetko. No je prirodzené, ba dokonca nevyhnutné milovať to, čo je ako neúnavný Proteus v každom okamihu pripravené premeniť sa na hocaký predmet našich premenlivých želaní a rozmanitých potrieb. Každé iné dobro môže totiž splniť iba jedno želanie, jednu potrebu: Jedlá sú iba pre hladného, víno pre zdravého, liek pre chorého, kožušina proti zime, ženy pre mladých atď. Sú teda iba dobrami na určitý cieľ, t.j. iba relatívne dobré.

Jedine peniaze sú absolútnym dobrom, pretože uspokojujú nielen jednu potrebu in concreto, ale potrebu vôbec, in abstracto.

Majetok, ktorý máme k dispozícii, treba chápať ako ochranný múr proti mnohým možným zlám a nešťastiam, nie ako dovolenie alebo dokonca povinnosť hromadiť svetské potešenia. – Ľudia, ktorí nezdedili nijaké imanie, ale napokon sa dostanú do situácie, keď vďaka svojmu talentu – nech by už bol akýkoľvek – veľa zarábajú, takmer vždy podľahnú sebaklamu, že ich talent je trvácny kapitál a zisk z neho sú úroky. V dôsledku toho potom neodkladajú časť z nadobúdaného, aby trvácny kapitál hromadili, ale utrácajú toľko, koľko zarábajú. Zvyčajne sa však potom dostanú do biedy, pretože ich zárobok viazne alebo zanikne buď preto, že ich talent sa vyčerpal, lebo je pominuteľnej povahy – ako je to takmer vo všetkých krásnych umeniach – alebo tiež preto, že ho bolo možné uplatniť iba za osobitných okolností či konjunktúr, ktoré zanikli. Remeselníci to môžu vydržať i opísaným spôsobom, veď schopnosti na ich výkony sa tak ľahko nestrácajú, dokonca ich možno nahradiť aj pomocníkmi, a keďže sú ich výrobky predmetmi spotreby, vždy majú odbyt, preto je aj porekadlo „remeslo má zlaté dno“ správne.

s. 46

Inakšie je to u umelcov a virtuózov každého druhu. Práve preto sú tak draho platení. Preto má byť to, čo nadobúdajú, ich kapitálom, pokladajú to však povážlivým spôsobom iba za úroky, a tým idú v ústrety svojej skaze. – Naproti tomu takí, ktorí zdedili majetok, prinajmenej vedia, čo je kapitál a čo sú úroky. Preto sa väčšina z nich bude usilovať kapitál zabezpečiť, nie brať z neho, ba, ak je to možné, aspoň 1/8 úrokov odkladať, aby v budúcich obdobiach stagnácie obstáli. Väčšinou preto žijú v blahobyte. – Celú túto poznámku nemožno aplikovať na obchodníkov, pre nich sú peniaze samy prostriedkom na ďalší zárobok, sú akoby ich remeselníckym nástrojom, preto, aj keď ich celkom sami zarobili, usilujú sa ich používaním udržať a rozmnožiť. V nijakom stave preto nie je bohatstvo tak doma ako v obchodníckom.

Spravidla však zisťujeme, že takí, ktorí na vlastnej koži pocítili biedu a nedostatok, sa ich obávajú nepomerne menej, a preto majú väčší sklon k plytvaniu než takí, ktorí ich poznajú iba z počutia. K prvým patria všetci, ktorí šťastnými okolnosťami každého druhu alebo vďaka osobitnému nadaniu hocakého druhu sa dostali pomerne rýchlo z núdze k blahobytu, inakší naproti tomu sú tí, ktorí sa v blahobyte narodili a v ňom zostali. Tí všeobecne viac myslia na budúcnosť, a preto sú hospodárnejší než predchádzajúci. Z toho by sme mohli usudzovať, že núdza nie je taká zlá vec, ako sa zďaleka zdá. Skutočný dôvod by mohol byť predsa len taký, že tomu, kto sa narodil v zdedenom blahobyte, sa blahobyt javí ako čosi nepostrádateľné, ako element jedine možného života, akoby vzduch, preto ho stráži ako vlastný život, a preto je spravidla poriadkumilovný, opatrný a hospodárny. Tomu však, kto sa narodil v zdedenej chudobe, prichodí ako prirodzený stav: bohatstvo, ku ktorému sa dajako dostane, ako čosi zbytočné, vhodné iba na užívanie a hýrenie, ak ho teda opäť nerozhádže, pomôže si tak ako predtým bez neho a navyše sa zbaví ešte jednej starosti.

s. 47

Tak ako o tom hovorí Shakespeare:

To príslovie sa muselo osvedčiť,

že ak žobrák vysadne na koňa, uštve svoje zviera na smrť.

Henrich VI, P. 3A. 1

K tomu treba, pravda, dodať, že takí ľudia nielen rozumovo, ale aj citovo pevne a príliš dôverujú sčasti osudu, sčasti vlastným prostriedkom, ktoré im už pomohli z nešťastia a biedy, a preto nepokladajú ich hlbiny za bezodné – za aké ich pokladajú bohatí od narodenia, ale si myslia, že keď klesnú až na dno, niečo ich opäť vynesie nahor. – Touto ľudskou svojráznosťou sa dá tiež vysvetliť, že ženy, ktoré boli zaslobodna chudobné, sú často náročnejšie a márnotratnejšie než tie, čo si priniesli bohaté veno, pričom bohaté dievčatá prinášajú väčšinou nielen majetok, ale aj viac usilovnosti, ba aj vrodený pud k jeho udržiavaniu než dievčatá chudobné. Kto by však chcel obhajovať opak, nájde autoritatívnu oporu v prvej Ariostovej satire. Oproti Ariostovi Dr. Johnson je v súlade s mojou mienkou: Zámožná žena, navyknutá zaobchádzať s peniazmi, užíva ich rozumne: ale žena, ktorá disponuje s peniazmi po svadbe po prvý raz, má také potešenie z ich vydávania, že ich veľkým plytvaním premárni. (S. Boswell, Life of Johnson, ann. 1776, aetat 67). Rozhodne by som radil každému, kto si berie chudobné dievča, aby jej neodkázal ako dedičstvo kapitál, ale iba rentu a aby sa osobitne postaral, aby sa jej do rúk nedostal majetok detí.

s. 48

V nijakom prípade si nemyslím, že by som písal niečo nedôstojné môjho pera, keď tu odporúčam starostlivosť o udržanie získaného a zdedeného majetku. Veď mať po rodičoch toľko majetku, aby sme mohli – hoci len pre vlastnú osobu bez rodiny – spokojne žiť v opravdivej nezávislosti, t.j. bez práce, to je neoceniteľná prednosť: je to ochrana a odolnosť proti biede a súženiu, ktoré hrozia ľudskému životu. Teda emancipácia od všeobecnej otročiny, tohto normálneho osudu syna Zeme. Slobodný syn Zeme sa rodí iba pri priaznivom osude, pretože iba taký človek je sui iuris (nezávislý), pánom svojho času a svojich síl, ktorý môže každé ráno povedať: „tento deň patrí mne“. Práve preto rozdiel medzi prvým, kto má tisíc, a druhým, ktorý má sto tisíc toliarov renty, je neporovnateľne menší než medzi prvým a takým, ktorý nemá nič. Zdedený majetok nadobúda však najvyššiu hodnotu, ak pripadne tomu, kto je obdarený duševnými silami vyššieho druhu a sleduje ciele, ktoré sa neveľmi znášajú so ziskom: veď potom je dotovaný osudom dvojnásobne a môže žiť svojmu géniovi: svoj dlh ľudstvu však splatí stonásobne tým, že vykoná to, čo nemohol nik iný, a vytvorí niečo pre dobro celého ľudstva, ba slúži mu to ku cti. Iný si v takej výhodnej situácii získa zásluhy o ľudstvo filantropickými snahami. Na rozdiel od takých ten, kto nič také ani čiastočne, ani aspoň pokusne nevykoná, kto ani po dôkladnom osvojení niektorej vedy si nevytvorí aspoň možnosť, aby ju rozvíjal – ten – ak zdedí majetok – je obyčajný povaľač a hodný iba opovrhnutia. Ani šťastný nebude: ochrana pred núdzou ho vydá napospas druhému pólu ľudskej biedy, nude, ktorá ho tak mučí, že by bol oveľa šťastnejší, keby ho núdza nútila vstúpiť do zamestnania.

s. 49

No práve nuda ho ľahko zvedie k výstrednostiam, ktoré ho pripravia o prednosť, akej nebol hodný. Skutočne nespočetní sú v biede iba preto, že keď mali peniaze, vydali ich, aby na chvíľku zmiernili ťaživosť nudy.

Celkom iná je situácia, keď cieľom je kariéra v štátnych službách, kde je potrebné získať priazeň, priateľov, spojenia, pomocou ktorých možno postupne dosiahnuť povýšenie a dokonca azda až po najvyššie miesta: tu je totiž v podstate oveľa lepšie prísť na svet bez akéhokoľvek majetku. Najmä pre toho, kto nie je šľachticom, ale je obdarený dajakým talentom, bude opravdivou prednosťou a odporúčaním, ak je úplný bedár. Veď to, čo každý už v obyčajnom rozhovore a tým viac v službách najviac hľadá a čo má rád, je menejcennosť druhého. A práve bedár je o svojej hlbokej, celkovej, nepochybnej a všestrannej inferiorite a aj o svojej bezvýznamnosti a bezcennosti presvedčený a je ňou premknutý v takom stupni, aký sa požaduje. Preto sa iba on skláňa často a s dostatočnou výdržou a iba jeho poklony dosahujú plných 90 stupňov: iba on si dá všetko naváľať na seba a pritom sa smeje, iba on pozná úplnú bezcennosť zásluh, iba on verejne a nahlas alebo aj vo významnej tlači vychvaľuje literárne nepodarky ako majstrovské diela tých, ktorí majú vyššie postavenie než on, alebo sú inak veľmi vplyvní, iba on vie žobrať: preto iba on sa môže stať dokonca zasvätencom utajovanej pravdy, ktorú nám Goethe odhalil slovami:

Na podlosti

nech sa nik neponosuje:

veď ony sú to, čo je mocné,

i keby ti hovorili čokoľvek

Západovýchodný diván

s. 50

Ten však, kto má z domu všetko, čo do života potrebuje, bude sa obyčajne správať neokrôchane: je navyknutý chodiť so vzpriamenou hlavou, nijaké z oných obratností si neosvojil, a navyše sa azda stavia na odpor voči talentovaným, ktorých neschopnosť k priemernosti a plazeniu by mal skôr chápať: je preto dokonca schopný zbadať podradnosť tých, ktorí majú vyššie postavenie než on a ak príde naplno k nedôstojnostiam, stane sa vzdorovitým alebo plachým. S tým človek vo svete neprerazí: skôr to s ním napokon dopadne tak ďaleko, že si povie s bezočivým Voltairom: Máme len dva dni života: nestojí za námahu premárniť ich plazením sa pred opovrhnutiahodnými lotrami. – Žiaľ, keď už sme pri veci, coquin méprisable je predikát, ku ktorému je na tomto svete čertovsky mnoho subjektov. Vidíme teda, že Juvenalovo

Ťažko je vyšvihnúť sa v dome, kde tesný priestor prekáža rozvinutiu sily,

Platí skôr o životnej dráhe dokonale obratných, nie uhladených ľudí.

6enu a deti som k tomu, čo človek má, nerátal, pretože ony majú skôr jeho. Skôr by sa dali k tomu počítať priatelia: ale aj tu musí byť majiteľ v rovnakej miere majetkom toho druhého.

s. 51

4. kapitola

O tom, čo človek predstavuje

Toto, teda náš život v mienke iných sa v dôsledku zvláštnej slabosti našej povahy všeobecne cení privysoko, hoci už letmé zamyslenie by nás mohlo poučiť, že je samo osebe pre naše šťastie nepodstatné. Preto je sotva možné vysvetliť, že sa každý človek až vnútri tak veľmi poteší, len čo zbadá znaky priaznivej mienky iných, a ak sa nejako lichotí jeho márnomyseľnosti. Ako mačka, keď ju pohladíme, vzápätí pradie, tak sa na tvári človeka, ktorého pochvália, zračí sladká rozkoš, a to rozkoš domýšľavosti, aj keby chvála bola očividne lživá. Často sú mu útechou prejavy cudzej pochvaly v reálnom nešťastí alebo pri nevýdatnosti prvých dvoch prameňov šťastia, o ktorých sme už hovorili. Oproti tomu je na začudovanie, ako veľmi a neklamne človeka trápi, ba často hlboko bolí každé zranenie jeho ctibažnosti v akomkoľvek zmysle, stupni alebo vzťahu, každé podcenenie, poníženie a nevšímavosť. Keďže na tejto vlastnosti sa zakladá pocit cti, môže mať táto vlastnosť na dobré správanie mnohých, ako náhradka ich morálnosti, užitočný vplyv, no na skutočné šťastie človeka, najmä na citovú vyrovnanosť a nezávislosť, ktoré sú pre šťatie podstatné, pôsobí skôr rušivo a škodlivo než podporujúco. Z nášho hľadiska je preto účelné primeraným uvážením a správnym odhadom dobier držať na uzde priveľkú citlivosť na cudziu mienku a podľa možnosti ju tlmiť aj vtedy, keď sa jej vychádza v ústrety, aj vtedy, keď sa jej niekto bolestivo dotkne, pretože jedno i druhé visí na rovnakom vlákne. Navyše zostaneme otrokmi cudzej mienky a cudzieho myslenia.

s. 52

Také nepatrné, malicherné je, čo deprimuje a povznáša toho, kto smädí po chvále.

Preto správny odhad hodnoty toho, čo sme skutočne my sami, oproti tomu, čo sme iba v očiach iných, veľmi prispeje k nášmu šťastiu. K prvému patrí celé vyplnenie času nášho vlastného pozemského života, jeho vnútorný obsah, teda všetky tie dobrá, o ktorých sme uvažovali pod nadpismi „čo človek je“ a „čo človek má“. Veď miestom, kde toto všetko má svoju sféru pôsobenia, je vlastné vedomie. Naproti tomu miestom toho, čím sme pre iných, je cudzie vedomie: je to predstava, v akej sa v ňom javíme, popri pojmoch, ktoré sa k predstave viažu. /Najvyššie stavy vo svojom lesku, nádhere, veľkoleposti a reprezentácii každého druhu môžu povedať: naše šťastie sa nachádza celkom mimo nás samých: jeho sídlom sú hlavy iných./

A to je niečo, čo pre nás bezprostredne vôbec nejestvuje, iba ak nepriamo, totiž pokiaľ sa tým určuje správanie iných voči nám. A aj to vlastne prichádza do úvahy iba natoľko, nakoľko vplýva na niečo, čím sa môže modifikovať to, čím sme skutočne sami. Inak to, čo sa odohráva v cudzom vedomí, je pre nás ako také ľahostajné a postupne sa k tomu aj my stávame ľahostajnými – len čo si začneme uvedomovať povrchnosť a bezcennosť myšlienok, obmedzenosť pojmov, malichernosť zmýšľania, prevrátenosť náhľadov a počet omylov vo väčšine hláv, a najmä keď vlastnou skúsenosťou zistíme, s akým znevažovaním sa príležitostne hovorí o každom, len čo sa ho nemusia obávať, alebo ak sa domnievajú, že sa o tom nedozvie, najmä však potom, keď si raz vypočujeme, s akým opovrhovaním rozpráva pol tucta obmedzencov o najväčšom mužovi. Potom pochopíme, že kto prikladá mienke ľudí veľkú hodnotu, preukazuje im priveľkú česť.

Rozhodne je odkázaný na biedny prameň každý, kto nenachádza svoje šťastie v obidvoch práve analyzovaných triedach dobra, ale ho musí hľadať v tejto tretej triede, teda nie v tom, čím skutočne je, ale v tom, čím je v cudzej predstave.

s. 53

Skutočným základom našej bytosti, a teda aj nášho šťastia, je naša animálna povaha. Preto je pre naše blaho tým najpodstatnejším zdravie, no hneď za ním prostriedky na naše živobytie, teda bezstarostný príjem. Česť, lesk, postavenie, slávu, aj keď im kdekto pripisuje veľkú hodnotu, nemožno s onými podstatnými porovnávať, ani ich nahradiť: skôr by mali byť v prípade potreby bez váhania za ne obetované. Preto prispejeme k svojmu šťastiu, ak jednoducho včas pochopíme, že každý z nás žije predovšetkým a skutočne vo svojej vlastnej koži, a nie v mienke iných, a že v dôsledku toho náš reálny a osobný stav, určovaný zdravím, temperamentom, schopnosťami, príjmom, ženou, deťmi, priateľmi atď., je pre naše šťastie sto ráz dôležitejší než to, čo sa iným zapáči z nás urobiť. Robí nás nešťastnými, ak blúznime o opaku. Ak niekto emfaticky zvolá: „česť je viac než život“, hovorí vlastne: „Život a blahobyt nie sú ničím, to, čo si o nás myslia iní, to je dôležité.“ Taký výrok zaiste môžeme chápať ako hyperbolu, ktorej základom je prozaická pravda, že pre našu úspešnú existenciu medzi ľuďmi je česť, t.j. ich mienka o nás, často nevyhnutne potrebná, k tomu sa ešte v ďalšom vrátim. Ak však vidíme, ako takmer všetko, o čo sa ľudia po celý život s neprestajným vypätím, pri tisícerých nebezpečenstvách a námahe usilujú, má jediný a posledný zmysel, aby sa vyšvihli v mienke iných – a to tým, že nielen po úradoch, tituloch a radoch, ale aj po bohatstve ba aj po vede /Čo vieš, je bezcenné, ak nevedia aj iní, že to vieš./ a umení bažia v podstate a najmä preto, aby dosiahli väčšiu vážnosť u iných: tak to potom, žiaľ, dokazuje iba veľkosť ľudskej hlúposti.

s. 54

Pripisovať priveľkú hodnotu mienke iných je všeobecne prevládajúce bláznovstvo: či už korení v samej našej povahe, alebo či vzniklo pôsobením spoločnosti a civilizácie. v každom prípade má táto pochabosť na celé naše počínanie nadmerný a pre naše šťastie negatívny vplyv, ktorý môžeme sledovať od chvíle úzkostného a otrockého ohľadu na „čo na to povedia?“ až po moment, keď vrazí Virginiovu dýku do srdca jeho dcéry, alebo keď zvádza človeka, aby pre slávu obetoval svoj pokoj, bohatstvo, zdravie, ba aj život. Pravda, táto pochabosť poskytuje tomu, kto má ovládať alebo nejako usmerňovať ľudí, pohodlnú pomôcku: preto v každom umení drezúry ľudí popredné miesto zaberá návod, ako udržiavať pocit cti živý a ako ho vyostriť: no vzhľadom na skutočné šťastie človeka, o ktoré nám tu ide, vec sa javí celkom inak: skôr treba varovať, aby sme nepripisovali mienke iných priveľkú hodnotu. Ak sa to – ako nás o tom poúča každodenná skúsenosť – predsa stáva, ak väčšina ľudí pripisuje práve mienke iných najvyššiu hodnotu a ak kvôli nej vyvíjajú ľudia väčšie úsilie než kvôli tomu, čo je pre nich bezprostredné, pretože sa odohráva v ich vlastnom vedomí, ak sa im teda prevrátením prirodzeného poriadku mienka iných vidí reálnou a ich vlastné vedomie iba ideálnou časťou života – ak teda odvodené a sekundárne pokladajú za podstatné a väčšmi im leží na srdci obraz ich života v hlave iných než sám život, potom také bezprostredné hodnotenie toho, čo pre nás bezprostredne nejestvuje, je pochabosť, ktorú dokladá pomenovanie márnivosť, vanitas, aby sa tak označila prázdnota a bezobsažnosť tohto úsilia. Z povedaného možno tiež ľahko pochopiť, že je – tak ako lakomstvo – úsilím, pri ktorom pre prostriedky zabúdame na cieľ.

s. 55

Hodnota, ktorú pripisujeme mienke iných, ako aj naša ustavičná starostlivosť v takom smere v skutočnosti väčšinou nemá nijaký rozumný zmysel, takže ju možno pokladať za druh všeobecne rozšírenej alebo skôr vrodenej mánie. Pri všetkom počínaní a správaní, takmer pred všetkým ostatným berieme ohľad na cudziu mienku a tak, ak sa na vec pozrieme dôkladnejšie, práve zo starostlivosti o ňu vzniká takmer polovica všetkých smútkov a úzkostí, ktoré sme kedy pocítili. Veď ona tvorí základ celého nášho tak často urazeného, pretože chorobne citlivého sebavedomia, všetkej našej márnivosti a domýšľavosti, ako aj nášho chvastania a vypínania sa. Bez tejto starostlivosti a mánie by mal luxus sotva 1/10 dôležitosti, akú má. Všetka a každá pýcha, „pocit cti a ctibažnosť“, nech by boli hocakého druhu a z hocakej oblasti, spočíva na nej – a kú obeť často vyžaduje! Prejavuje sa už u dieťaťa a potom v každom veku, najsilnejšie však v neskorom veku, veď vtedy, pri odumieraní schopnosti zmyslových pôžitkov iba márnivosť a pýcha sa delia o vládu s lakomstvom. Najzreteľnejšie to pozorujeme u Francúzov, u ktorých je celkom endemická a často sa prejavuje v najnechutnejšej úctivosti, najsmiešnejšej nacionálnej márnivosti a v najnehanebnejšom chvastúnstve, tým sa však ich úsilie samo marí, pretože ich urobilo terčom posmechu iných národov a grande nation sa stalo prezývkou. Na osobitné ilustrovanie uvedenej zvrátenosti prílišnej starostlivosti o mienku iných hodno uviesť príklad pochabosti koreniacej v ľudskej povahe, príklad zriedkavo vhodný v dôsledku zhody okolností a primeraného charakteru: podľa neho možno dobre posúdiť silu takej nanajvýš čudnej vzpruhy.

s. 56

Je to miesto vybrané z obšírnej správy v Times z 31. III. 1846 o poprave Thomasa Wixa, remeselníckeho tovariša, ktorý z pomsty zavraždil svojho majstra: „V deň určený na popravu sa k nemu včas dostavil ctihodný väzenský kaplán. No Wix, hoci sa správal pokojne, neprejavoval nijakú účasť pri jeho napomínaní: jediné, čo mu akiste ležalo na srdci, bolo správať sa naozaj bravúrne pred divákmi jeho hanebného konca...“ To sa mu aj podarilo. Na nádvorí, cez ktoré mal prejsť k popravisku tesne pri väzení, povedal: „Nuž teda, ako povedal doktor Dodd, čoskoro spoznám veľké tajomstvo!“. Bez najmenšej pomoci, hoci mal ruky zviazané, vystúpil po rebríku na popravisko, a keď sa tam dostal, poklonil sa divákom vpravo a potom vľavo, čo zhromaždený dav tiež kvitoval a odmenil hromovým potleskom... – To je skvelý príklad ctibažnosti: mať pred očami smrť v najhroznejšej podobe s večnosťou v pozadí, a nemať pri tom inú starosť než urobiť dojem na zhromaždený dav zízajúcich, dbať na mienku, akú zanechá v ich hlavách! – A predsa, v tom istom roku vo Francúzsku, bol pre pokus o vraždu kráľa popravený Lecomte, takisto namrzený najmä preto, že nemohol predstúpiť pred parížsku komoru v slušnom oblečení a pri svojej poprave bol dokonca rozčúlený, že mu pred popravou nedovolili oholiť sa. Že to ani kedysi nebolo inak, vidíme z toho, čo uvádza Mateo Aleman v predslove k svojmu slávnemu románu Guzman de Alfarache, že totiž mnohí pomätení zločinci vo svojich posledných hodinách, ktoré by mali venovať výlučne spáse svojej duše, využívajú čas na to, aby vypracovali a naučili sa naspamäť malý prejav, ktorý chcú predniesť na rebríku k popravisku. – Na takých príkladoch ako v zrkadle môžeme vidieť sami seba: veď kolosálne prípady poskytujú všade veľmi zreteľne vysvetlivky. Všetko naše starostenie, súženie, dumanie, zlostenie, znepokojovanie, usilovanie sa atď. azda vo väčšine prípadov vyvoláva v skutočnosti cudzia mienka a je práve také absurdné ako u opísaných úbohých hriešnikov. Práve tak aj naša závisť a nenávisť pochádzajú prevažne z uvedených koreňov.