ARISTOTELES

POLITIKA

Nakladateľstvo Pravda

Bratislava

1988

Šiesta kniha

Zásady udržania jednotlivých druhov demokracie a oligarchie

...

s. 205

2. Zvláštnosti demokracie

Predpokladom demokratickej ústavy je sloboda (zvyčajne sa totiž tvrdí, že občania v tejto štátnej forme majú účasť na slobode, a k tomuto cieľu vraj smeruje každá demokracia). K slobode však patrí po prvé to, že sa striedavo poslúcha a vládne. Demokratické právo sa totiž zakladá na tom, že je tu rovnosť podľa počtu, ale nie podľa hodnoty, a kde vládne toto právo, tam musí byť pánom množstvo a na čom sa väčšina uznesie, to musí platiť a byť právom. Hovorí sa, že každý občan musí mať rovnako, takže v demokraciách majú prevahu chudobní nad bohatými, sú totiž početnejší a smerodajná je mienka väčšiny. To je teda jeden znak slobody, ktorý všetci demokrati pokladajú za podstatný znak tejto ústavnej formy. Druhým znakom je, že každý žije, ako chce. Hovoria, že práve to je vlastnosťou slobody, lebo pre otroka je charakteristické, že nežije, ako chce. To je teda druhá vlastnosť demokracie. Z toho pochádza požiadavka neposlúchať najlepšie nikoho, alebo ak to nie je možné, tak len striedavo. Aj to teda prispieva k slobode v zmysle rovnosti.

Z týchto predpokladov a z tohto základného charakteru demokratickej štátnej formy vyplývajú tieto demokratické zvláštnosti: Všetky úrady sa volia zo všetkých občanov. Všetci vládnu nad každým jednotlivcom a každý jednotlivec zasa striedavo nad všetkými. Ďalej úrady sa obsadzujú žrebom alebo všetky, alebo len tie, ktoré nepotrebujú skúsenosť a odbornú znalosť. Obsadzovanie úradov alebo nijako nezávisí od majetkového odhadu, alebo len čo najmenej. Nikto nesmie zastávať dva razy ten istý úrad alebo len zriedkakedy, alebo v málo prípadoch, odhliadnuc od vojenských úradov. Úrady sú krátkodobé alebo všetky, alebo tie, u ktorých je to možné. Sudcami sú všetci a zo všetkých a pre všetky spory alebo pre ich väčšinu, pre najdôležitejšie a najhlavnejšie, napríklad pre skladanie účtov, ústavné otázky a pre súkromné zmluvy. Ľudové zhromaždenie rozhoduje o všetkých veciach alebo najdôležitejších, naproti tomu úrady o ničom alebo len v málo prípadoch (z úradov je rada najdemokratickejšia tam, kde sa plat nedáva štedro všetkým občanom, kde však áno, tam sa odníma kompetencia aj tomuto úradu. Kde je ľudové zhromaždenia v situácii, že štedro dáva plat, tam strháva na seba všetky rozhodnutia, ako sme už povedali v predchádzajúcej úvahe).

Ďalej sa dáva plat všetkým, ak je to možné, ľudovým zhromaždeniam, súdom, úradom, ak to nie je možné, tak aspoň úradom, súdom, rade a najdôležitejším ľudovým zhromaždeniam alebo tým úradom, ktoré sa majú spoločne stravovať.

Ďalej, keďže oligarchia je charakterizovaná urodzenosťou, bohatstvom a vzdelaním, zdá sa , že demokracia je opak toho, totiž neurodzenosť, chudoba a nevzdelanosť.

Napokon nijaký úrad nesmie byť doživotný. Ak však taký ostal z predchádzajúceho stavu, tak sa jeho kompetencia obmedzí a namiesto voľby sa obsadí žrebom.

To sú teda spoločné vlastnosti všetkých demokracií. Z právnej zásady, ktorá sa nepochybne pokladá za demokratickú (totiž aby všetci podľa číselného pomeru mali to isté), vzniká práve oná ústava, ktorá sa zdá najväčšmi demokratickou a ľudovou. Rovnosť sa totiž zakladá na tom, že rovnako vládnu chudobní i bohatí, že nevládnu sami jednotlivci, ale všetci rovnako podľa počtu. Takto je, ako usudzujú, ústava v zhode so zásadou rovnosti a slobody.

3. Zásada rovnosti

Potom však vzniká otázka, ako sa príde k tejto rovnosti. Má sa majetkový odhad päťsto najmajetnejších občanov rozdeliť medzi tisíc, a to tak, že tých tisíc má mať rovnakú právomoc ako tých päťsto? Ale nemáme rovnosť chápať v tomto zmysle, ale odhad takto rozdeliť, no potom vyvoliť rovných tak z päťsto, ako aj z tisíc a tých urobiť rozhodujúcimi inštanciami pri voľbách a pri súdoch? Bola by to najspravodlivejšia ústava v zmysle demokratického práva, alebo skôr tá, ktorá sa riadi množstvom? Demokrati totiž tvrdia, že právo je to, na čom sa uznesie väčšina, oligarchovia naproti tomu, na čom sa uznesú majetnejší, tvrdia, že sa má rozhodovať podľa množstva majetku.

V obidvoch prípadoch vzniká nerovnosť a nespravodlivosť. Ak sa robí to, čo chce len niekoľko málo ľudí, je to tyranida (keby jeden mal viac ako ostatní boháči, mal by podľa oligarchického práva oprávnenie vládnuť sám). Ak však bude rozhodovať väčšina podľa počtu, budú sa opúšťať bezprávia, keďže vyvlastnia majetok zámožnej menšiny, ako sme to už predtým povedali.

To, na akej rovnosti by sa mohli dohodnúť obidve strany, treba zistiť z toho pojmu práva, ako mu rozumejú jedni i druhí. Raz hovoria, že rozhodujúce má byť to, na čom sa uznesie väčšina občanov. Nech to platí, ale nie v každom prípade, ale ak sú dve časti, z ktorých sa skladá štát, bohatí a chudobní, nech je rozhodujúce to, na čom sa uznesú obidve časti alebo väčšina z nich. Ak sa však názory rozchádzajú, má platiť to, čo chce väčšina a tí, čo majú vyšší majetkový odhad. Nech je napríklad jedných desať, druhých dvadsať a z bohatých šesť a z chudobných pätnásť.

s. 208

K chudobným sa pripoja štyria z bohatých a z chudobných päť k bohatým. U ktorých z nich je majetkový odhad väčší, keď sa zráta na obidvoch stranách, tých hlas má byť rozhodujúci. Ak je však na obidvoch stranách rovný, tak vzniká tá istá ťažkosť ako teraz keď na ľudovom zhromaždení alebo na súde nastane rovnosť hlasov. Tu sa potom musí rozhodnúť žrebom alebo urobiť niečo podobné.

No aj keď je veľmi ťažké nájsť pravdu v tom, čo je rovnosť a spravodlivosť, je to ešte vždy ľahšie ako presvedčiť o pravde tých, ktorí majú moc presadiť svoj nárok. O rovnosť a právo sa vždy usilujú tí slabší, sinejší sa však o to nestarajú.

4. Druhy demokracie

Sú štyri druhy demokracie a najlepšia je v poradí prvá, ako sa to povedalo v predchádzajúcich úvahách, tá je aj najstaršia zo všetkých. Nazývam ju prvou v tom zmysle, ako sa rozlišujú rozdielne skupiny obyvateľstva. Najlepšia skupina sú roľníci, takže možno aj demokraciu zriadiť všade tam, kde ľud žije z poľnohospodárstva alebo z chovu dobytka. Keďže nemajú nijaký veľký majetok, sú zamestnaní, takže nemajú čas na časté zasadanie v ľudových zhromaždeniach. Keďže majú práve potrebné veci na život, starajú s o svoju prácu a netúžia po cudzích veciach, ale príjemnejšie je pre nich pracovať ako politizovať a vládnuť, kde z úradov nie sú veľké zisky. Väčšina ľudí viac túži po zisku ako po cti. Dôkazom toho je, že ľudia vydržali staré tyranidy a vydržia aj oligarchie, len keď im nikto neprekáža v práci a nič im neberie, tak totiž jedni rýchlo zbohatnú a druhí v každom prípade neschudobnejú.

Aj právo voliť úrady a žiadať od nich predložiť vyúčtovanie uspokojuje ich potrebu, ak majú nejakú ctižiadosť. V niektorých demokraciách sú ľudia dokonca spokojní, aj keď nemajú účasť na voľbe úradníkov, ale robia to len niektorí jednotlivci, ktorí sú striedavo volení zo všetkých občanov. Ako v Mantinei, a ľud má len poradné právo. A treba uznať, že aj toto je akási forma demokracie, ako to kedysi bolo v Mantinei.

s. 209

Tak je aj pre predtým uvedenú demokraciu užitočné a a j častejšie, že všetci volia úrady, skúmajú predložené vyúčtovanie a súdia, pritom však najvyššie úrady sa volia na základe majetkového odhadu, a to vyššie na základe vyššieho odhadu, alebo že sa nijaký úrad neobsahuje podľa odhadu, ale podľa schopnosti.

Takáto ústava štátu musí byť dobrá (lebo úrady budú vždy obsadené najlepšími občanmi a ľud to tak chce a nezávidí statočným občanom) a statočným a vznešeným občanom stačí tento poriadok. Nebudú nad nimi vládnuť druhí, ktorí sú horší ako oni, a budú vládnuť spravodlivo, pretože druhí majú právo žiadať od nich vyúčtovanie. Byť závislý od druhých a nesmieť robiť, čo je v každom človeku. A tak z toho nevyhnutne vyplýva, čo je pre ústavy najužitočnejšie, t. j. aby vládli statoční muži bez chýb a aby ľud nebol v ničom ukrátený.

Je teda jasné, že toto je najlepšia forma demokracia a z akej príčiny: pretože je do určitej miery vlastná ľudu. K tomu, aby sa ľud stal roľníckym, prispievajú vôbec aj niektoré zákony zavedené u mnohých už v dávnych časoch, že ľudia nesmeli mať viac pôdy ako určitú výmeru alebo len v určitej vzdialenosti od mestského trhu a sídla úradov (v dávnych časoch bol v mnohých štátoch zákon, že sa pôvodné podiely nesmú predávať. K tomu smeruje aj takzvaný Oxylov zákon, podľa ktorého sa nesmú brať hypotéky na určitú časť pôdy, príslušnú každému jednotlivcovi). Za dnešných pomerov sa treba riadiť hoci podľa zákona Afyťanov, ktorý je práve v našom zmysle užitočný. Afyťania totiž, hoci ich je mnoho a majú len málo pôdy, predsa všetci roľníčia. Neodhaduje s podľa ich celého majetku ale majetok sa pre majetkový odhad delí do takých malých parciel, že podľa odhadu aj chudobní môžu mať prevahu.

s. 210

Popri obyvateľstve zaoberajúcom sa poľnohospodárstvom je najlepšie to, ktoré sa skladá z pastierov a živí sa chovom dobytka. To je totiž veľmi podobné roľníckemu obyvateľstvu a títo ľudia sú svojimi vlastnosťami najlepšie vycvičení pre vojenskú službu, telesne sú zdatní a schopní žiť pod holým nebom.

Takmer všetko ďalšie obyvateľstvo, ktoré tvorí ostatné druhy demokracie, je omnoho horšie ako tieto druhy, lebo spôsob života týchto ľudí je zlý a zo zamestnaní, ktorými sa zaoberá dav remeselníkov, trhovníkov a robotníkov, nie je ani jedno, ktoré vyžaduje cnosť. A pretože sa takíto ľudia stále povaľujú na námestí a v strede mesta, sú všetci pripravení hocikedy snemovať. Naproti tomu roľníci roztrúsení na vidieku sa zriedka stretávajú a nemajú ani potrebu takých schôdzí. Kde sa okrem toho pozemky nachádzajú ďaleko od mesta, tam sa dá ľahko zriadiť riadna demokracia i politeia, ľud je totiž nútený usadzovať sa na vidieku, a preto aj keď je tu mestský dav, nesmie sa v demokraciách konať nijaké ľudové zhromaždenie bez vidieckeho obyvateľstva.

Povedalo sa teda, ako sa má zriaďovať najlepšia a prvá demokracia. Z toho je jasné aj to, ako je to s ostatnými. Treba sa totiž postupne odchyľovať od najlepšej cesty a vždy aspoň horšiu časť obyvateľstva nepripustiť k vláde.

s. 211

Extrémnu formu demokracie nemôže zniesť každý štát, pretože tu majú všetci účasť na vláde, no ani sa nedá ľahko udržať, ak nebude dobre usporiadaná zákonmi a mravmi (väčšinu z toho, čo môže zničiť túto a ostatné ústavy, sme už zväčša spomenuli predtým). Aby vedúci muži mohli uskutočniť takúto demokraciu, posilňujú ľud tým, že priberajú čo možno najväčší počet medzi občanov a priznávajú občianske právo nielen manželským potomkom, ale aj nemanželským a takým, z ktorých len jeden rodič, otec alebo matka, je občanom. To všetko totiž patrí skôr k zvláštnosti tejto demokracie.

Takto zvyčajne postupujú vodcovia ľudu (demagógovia), ale mali by priberať nových občanov len tak dlho, až množstvo jednoduchého ľudu prevýši počet vznešených občanov a občanov stredných vrstiev, a ďalej nejsť. Ak to prekročia, spôsobia v štáte veľký neporiadok a ešte väčšmi podráždia vznešených občanov, takže budú znášať demokraciu s nevôľou, ako sa to stalo príčinou povstania v Kyrene. Malé zlo sa totiž ľahko prehliadne, ak sa však stane veľkým, padne skôr do očí.

Pre takúto demokraciu sú užitočné aj také ustanovenia, aké Kleistenes zaviedol v Aténach, keď chcel posilniť demokraciu, a ako to urobili tvorcovia demokracie v Kyrene. Musí sa zriadiť viac nových fýl a fratrií, súkromné kulty obmedziť na niekoľko málo spoločných a všetko tak vymyslieť, aby sa všetci čo najviac navzájom premiešali a aby sa predchádzajúce zväzky porušili.

Aj ustanovenia tyranov sa všetky zdajú demokratickými, myslím napríklad voľnosť otrokov (tá môže byť do určitého stupňa užitočná), žien a detí a zhovievavosť voči každému, nech žije, ako chce, lebo mnohé z toho takému štátu prospeje: pre väčšinu je príjemnejšie žiť neviazane ako rozvážne.

s. 212

5. Udržanie demokracií

Pre zákonodarcu a tých, ktorí chcú zaviesť nejakú takúto ústavu, je najväčšou a jedinou úlohou nie založiť ju, ale skôr udržať. Nie je totiž také ťažké, aby nejaká ústava trvala deň, dva alebo tri. Preto s musíme vrátiť k našej prvej otázke, čím sa ústava udržiava a zaniká, a pokúsiť sa zabezpečiť ju tým, že by sa občania varovali toho, čo je zhubné, a stanovili by také zákony, nepísané i písané, ktoré by obsahovali predovšetkým to, čo chráni ústavy. Nesmieme si myslieť, že demokratické alebo oligarchické je to, čo robí štát v najvyššej miere demokratickým alebo oligarchickým, ale to, čo mu dlhšie zabezpečí túto ústavu.

No terajší demagógovia si chcú získať priazeň davu a dávajú súdne konfiškovať mnohé majetky. Preto musia tí, ktorým leží na srdci táto ústava, vystupovať proti takýmto neporiadkom a zákonom stanoviť, že sa majetok odsúdených alebo pokuta, ktorú treba zaplatiť štátu, nerozdeľuje medzi ľud, ale je určená na náboženské ciele. Takto sa jednak ničomníci budú mať nemenej na pozore (budú totiž trestaní takisto ako doteraz), jednak dav sa nebude tak ponáhľať s odsúdením obžalovaných, pretože z toho nič nedostane.

Ďalej sa musia čo najväčšmi obmedziť verejné procesy tým, že sa vysokými pokutami zabráni neodôvodneným žalobám. Zvyčajne sa totiž privádzajú pred súd nie príslušníci obyčajného ľudu, ale vznešení občania. Ale aj  tejto ústave musia byť čo najväčšmi naklonení všetci občania, a ak aj nie, tak aspoň aby sa nepokladali za nepriateľov tých, čo vládnu.

Keďže ďalej extrémne demokracie bývajú ľudnaté a ľud sa nemôže ľahko zúčastňovať na ľudových zhromaždeniach bez platu, toto zriadenie je tam, kde nie sú pravidelné štátne príjmy, nebezpečné pre vznešených občanov (peniaze sa potom musia vymáhať daňami, konfiškáciami majetku a nekorektne vedenými procesmi, čo zničilo mnohé demokracie), kde teda nie sú takéto príjmy, tam sa má robiť málo ľudových zhromaždení a súdy sa majú obsadzovať mnohými sudcami, ale len na niekoľko málo dní (potom sa bohatí nebudú báť výdavkov, ak zámožní nedostanú nijakú sudcovskú odmenu, ale len chudobní, tým sa dosiahne aj to, že sa pri procesoch bude rozhodovať omnoho spravodlivejšie, zámožní totiž nebudú chcieť byť mnoho dní vzdialení od svojich súkromných vecí, ale len krátky čas).

s. 213

Tam, kde sú príjmy, sa nesmie robiť to, čo robia teraz demagógovia (rozdeľujú totiž prebytok, ľudia berú, ale ihneď žiadajú opäť to isté, takáto pomoc chudobným je ako prevŕtaný sud). Skutočný demokrat musí teda skôr pozerať na to, aby ľud nebol veľmi chudobný. Toto býva príčinou toho, že sa demokracia stáva zlou. Musí sa to teda zariadiť tak, aby sa blahobyt stal trvalým. Keďže toto osoží aj zámožným občanom, treba zhromažďovať výnos zo štátnych príjmov, hromadiť ho a potom rozdeľovať chudobným, a to pokiaľ možno toľko, že to stačí na zakúpenie malého majetku alebo aspoň na zariadenie obchodu či malého hospodárstva. Ak to nie je možné pre všetkých, tak sa to má rozdeliť striedavo po fylách alebo po nejakých iných pevných skupinách. Pritom majú zámožní občania hradiť plat za účasť na nevyhnutných zhromaždeniach, za to však majú byť oslobodení od neužitočných verejných nákladov.

Asi takýmto spôsobom sú organizovaní Kartáginci a tým si získali ľud, vždy totiž vysielajú niektorých príslušníkov ľudu do susedného územia a tým im dopomáhajú k blahobytu. Je znakom ľudomilnosti a rozumnosti vznešených občanov, keď podporujú chudobných, dávajú im potrebné prostriedky a privádzajú ich k práci.

Dobré by bolo napodobniť aj zriadenie Tarenťanov. Tí chudobným dávajú k dispozícii majetok na spoločné používanie, a tak si získavajú náklonnosť ľudu. Okrem toho rozdelili všetky úrady na dva druhy, jedny obsadzované voľbou, druhé žrebom, žrebom, aby aj ľud mal k nim prístup, voľbou, aby ich správa bola lepšia. Možno to urobiť aj tak, že sa ten istý úrad rozdelí tak, že sa jedni úradníci vyžrebujú, druhí volia.

Tým sa povedalo, ako sa majú zriaďovať demokracie.

s. 214

6. Zriaďovanie oligarchií

Z toho je asi jasné, ako sa majú zriaďovať oligarchie. Každú jednotlivú oligarchiu treba totiž zostaviť z opačných prvkov a porovnať ju s jej protikladnou demokraciou, predovšetkým prvú a najlepšie skombinovanú oligarchiu, tá je blízka takzvanej politei. Tu sa musí zaviesť dvojaký majetkový odhad, nižší a vyšší, nižší, na základe ktorého možno mať účasť na nevyhnutných úradoch. Každý, kto vyhovuje odhadu má právo zúčastňovať sa na vedení štátu, no z ľudu sa na základe majetkového odhadu prijmú toľkí, že spolu s nimi budú občania silnejší ako tí, ktorí sú vylúčení z občianskych práv. Títo účastníci sa však vždy musia vyberať z lepších skupín ľudu.

Práve tak sa musí zriaďovať ďalší druh oligarchie, keď sa oligarchicky vládne trochu ostrejšie.

Oligarchia protikladná extrémnej demokracii, teda lutizmu a tyranide, si vyžaduje o to väčšiu ostražitosť, že je najhoršia. Lebo ako zdravé a dobre disponované telá a lode pre plavbu dobre zabezpečené mužstvom môžu zniesť viac nárazov, a nezničia sa, kým naopak chorľavé telá a chatrné lode obsadené zlými lodníkmi nemôžu zniesť ani malé nárazy, tak aj najhoršie ústavy si vyžadujú najväčšiu ostražitosť. Demokracie vôbec udržuje ľudnatosť (jej právo je totiž v protiklade k práv podľa hodnoty), je zrejmé, že oligarchia naopak musí hľadať svoju záchranu v usporiadanosti.

s. 215

7. Rady na udržiavanie oligarchie

Keďže sú predovšetkým štyri skupiny ľudu: roľníci, remeselníci, obchodníci a nádenníci, a práve tak štyri potrebné pre vojnu: jazdci, ťažkoodenci, ľahkoodenci a námorníci, tak je krajina vhodná pre jazdectvo priaznivá aj na založenie silnej oligarchie (jednak istota obyvateľov sa zakladá na tejto moci, jednak chov koní je možný len u držiteľov veľkých majetkov). Naopak, krajina vhodná pre ťažkoodencov je vhodným miestom na založenie ďalšieho druhu oligarchie (lebo vystrojenie ťažkoodencov je skôr vecou zámožných ako nemajetných), moc z ľahkoodencov a z námorníkov je naproti tomu celkom demokratická.

A tak kde je veľké množstvo ľudí týchto posledných skupín, oligarchovia často zápolia s neúspechom, keď povstane konflikt. Ako liek proti tomu nech poslúži počínanie skúsených vojvodcov, ktorí so silou jazdcov a ťažkooencov kombinujú primeraný počet ľahkoodencov. Práve ľahkoodenci v povstaniach dopomáhajú ľudu k víťazstvu nad zámožnými. Keďže sú pre svoju ľahkú výzbroj pohybliví, ľahko môžu bojovať proti jazde a ťažkoodencom. Keď teda oligarchovia postavia vojsko z ľudu, postavia ho sami proti sebe. Preto základ musia tvoriť vekové rozdiely medzi starými a mladými a mladší synovia, pokiaľ sú mladší, sa musia cvičiť v ľahkých cvičeniach pechoty, aby sa potom, až prekročia detský vek, osvedčili práve v tomto spôsobe boja.

s. 216

Ľudu sa má dať účasť na správe štátu alebo tak, ako sa povedalo predtým, t.j. že majú predpísaný odhad, alebo ako u Tébanov, že nejaký čas nerobia nijakú remeselnícku prácu, alebo ako v Massalii, že sa urobí výber z najdôstojnejších občanov, a to jednak z občanov oprávnených vládnuť, jednak z druhých, čo sú mimo vlády.

Ďalej s najvyššími úradmi, ktoré majú byť obsadené občanmi oprávnenými vládnuť, majú byť spojené nákladné služby pre verejnosť, aby ľud bol spokojný, že nemá na nich účasť, a zhovievavý k úradníkom, pretože za svoj úrad musia platiť vysokú cenu. Tak sa patrí, aby pri nastupovaní do úradu usporiadali veľkolepé obetné slávnosti a postavili nejaké verejné dielo, lebo ľud, ktorý sa zúčastňuje na verejných hostinách a vidí mesto vyzdobené pomníkmi na poctu bohov a stavbami, rád necháva trvať ústavu. To bude navyše pamätníkom veľkorysosti aj pre samých vznešených občanov. Terajší oligarchovia však nič také nerobia, ale pravý opak. Usilujú sa nemenej o príjmy ako o česť. Preto možno právom povedať, že sú to malé demokracie.

Tým sa povedalo, ako sa majú zriaďovať demokracie a oligarchie.

8. O úradoch v štáte

V nadväznosti na to, čo sa povedalo, musíme aj správne rozlíšiť úrady a, ako sa už prv povedalo, stanoviť, koľko ich je, aké sú a aká je ich právomoc. Štát nemôže byť bez nevyhnutných úradov a bez úradov, ktoré sa starajú o poriadok a usporiadanie, sa nedá dobre spravovať. Okrem toho v malých štátoch musí byť menej úradov, vo veľkých viac, ako sme už predtým povedali. Nemožno teda prehliadnuť, ktoré sa majú zlúčiť a ktoré oddeliť.

Medzi nevyhnutnými úradmi je na prvom mieste starosť o trh. Tu musí byť nejaký úrad, ktorý dozerá na zmluvy a poriadok. Takmer všetky štáty musia medzi sebou kupovať a predávať, aby každý mal potrebný tovar, a to je aj veľmi potrebný predpoklad autarkie, pre ktorú sa asi ľudia zišli do jednotného spoločenstva.

s. 217

S týmto úradom súvisí a je s ním ďalej príbuzná starosť o verejné a súkromné budovy v meste, aby tu bol poriadok a aby sa opravovali a udržiavali chatrné budovy a cesty, ďalej aby ostali neporušené vzájomné hranice a čo vôbec parí k tomuto druhu starostlivosti. Väčšinou sa tento úrad nazýva policajným úradom (astynomia) a má viacero oddelení, pre ktoré sa v ľudnatejších mestách ustanovujú rozdielni úradníci ako dozorcovia nad hradbami, nad prameňmi a nad prístavmi.

Príbuzný s týmto je druhý úrad, takisto nevyhnutný. Má ten istý dozor, ale na vidieku a pre okresy mimo mesta. Títo úradníci sa nazývajú dozorcami nad poľami alebo dozorcami nad lesmi.

Toto by boli teda tie nevyhnutné úrady. Ďalší úrad je ten, ktorému sa odvádzajú verejné poplatky a ktorý ich opatruje a rozdeľuje. Tí sa nazývajú vyberačmi daní a pokladníkmi.

Ďalší úrad je ten, u ktorého sa musia zapisovať súkromné zmluvy a rozsudky súdov. U toho istého sa majú podávať žaloby a začínať procesy. Niekde sa aj tento úrad delí na viaceré oddelenia, niekde je ako jediný kompetentný pre všetky tieto veci. Úradníci sa potom nazývajú hieromnemoni (notári), epistati (predstavení), mnemoni (kancelisti) a inými podobnými menami.

S týmto spojený, ale takmer najnevyhnutnejší a najťažší zo všetkých úradov je ten úrad, ktorý vykonáva rozsudky, vymáha verejné pokuty a stráži väzňov. Ťažký je preto, lebo jeho nositeľ je predmetom veľkej nenávisti, takže tam, kde sa nedá čakať veľký zisk, nikto ho nechce prijať, a keď ho už prijme, nechce konať podľa zákonov. Nevyhnutný je, pretože rozsudok nemá zmysel, ak sa nevykoná, ak spoločnosť nemôže jestvovať bez vynášania rozsudkov, nemôže jestvovať, ani ak sa nevykonávajú. Preto je lepšie, ak tento úrad nie je jediný, ale pre každý súd iný. Práve tak sa treba pokúsiť rozdeliť aj vymáhanie verejných pokút. Niektoré pokuty majú vymáhať ešte iné úrady, a to radšej nové úrady pokuty uložené starými a pri novouložených tak, že vykonávací úrad má byť odlišný od súdneho, napríklad policajní úradníci majú vymáhať pokuty uložené trhovými úradníkmi a tamtými uložené pokuty zasa iní.

s. 218

Čím je menšia nenávisť k vykonávateľom, tým ľahšie príde vymáhanie k cieľu. No keď sú sudcovia a vykonávatelia tí istí, vzniká dvojitá nenávisť, a keď sú pre všetko kompetentní tí istí, nenávidení všetkými.

Často je úrad dozorcov nad väzňami oddelený od toho, ktorý vymáha pokuty, ako napríklad v Aténach kolégium jedenástich mužov. Preto je lepšie aj tento úrad rozdeliť a hľadať aj tu príslušné východisko. Nie je totiž o nič menej nevyhnutný ako úrad uvedený prv, ale slušní ľudia sa najväčšmi vyhýbajú práve tomuto úradu. Naproti tomu je nebezpečné obsadiť ho ničomnými ľuďmi, lebo tí skôr sami potrebujú viac dozoru, ako by boli schopní strážiť druhých.

Preto na stráženie väzňov nemá byť ustanovený jeden jediný úrad ani ustavične ten istý, ale túto službu majú vykonávať vždy iní a iní, jednak mladí ľudia tam, kde je oddiel efebov alebo vojenských hliadok, jednak úradné osoby.

Tieto úrady sú teda prvé a treba ich pokladať za najnevyhnutnejšie. Po nich prichádzajú úrady nemenej nevyhnutné, ktoré však majú vyššie postavenie, vyžadujú totiž mnoho skúseností a spoľahlivosti. To sú tie, ktorých úlohou je ochrana štátu a ktoré sú poverené vojenskými úlohami. V mieri a takisto vo vojne musia byť úradníci, ktorí majú na starosti stráženie brán a hradieb, odvod občanov za vojakov a ich zadelenie. Niekedy je pre všetky tieto úlohy viac úradov, niekedy menej, napríklad v malých štátoch je jeden pre všetko. Takíto úradníci sa nazývajú stratégovia a polemarchovia. Ďalej, kde sú jazdci, ľahkoodenci, lukostrelci alebo námorníci, tam sa niekedy pre každú z týchto skupín ustanovujú osobitné úrady, ktoré sa nazývajú nauarchiami, hipparchiami a taxiarchiami a im podľa poriadku podriadené triarchie, lochagie a fylarchie a ešte ďalšie oddelenia, koľko ich je. To všetko je však akýsi jediný druh vojenských úradov.

s. 219

Tak je to teda s uvedeným úradom. No keďže niektoré úrady, aj keď nie všetky, spravujú mnohé verejné prostriedky, musí byť ešte iný úrad, ktorý dostane a skúma účty, sám však nič iné nespravuje, títo úradníci sa volajú eutyni alebo logisti, exetasti alebo synegori.

Popri všetkých týchto úradoch je jeden najvyšší zo všetkých. Často je poverený navrhovaním a zároveň rozhodovaním, alebo predsedá zhromaždeniu, kde rozhoduje sám ľud. Musí byť totiž inštancia, ktorá zvoláva suverénnu moc. Členovia tohto úradu sa nazývajú niekde predporadcami (probuloi), pretože sa vopred radia, kde však vládne ľud, volajú sa najskôr rada (bule).

Toto sú asi politické úrady v štáte. Iný druh starostlivosti je starostlivosť o bohoslužbu, kde sú kňazi a dozorcovia nad svätyňami, ktorí sa majú starať o kult, aby sa udržiavali im zverené budovy a chatrné opravovali, a o ostatné bohoslužobné predpisy. Niekde to má na starosti len jeden úrad, ako v malých štátoch, niekde je ich mnoho a oddelených od kňazského úradu, ako sú obetníci (hieropoioi), strážcovia chrámu a správcovia chrámového majetku.

S tým súvisí oddelený úrad, ktorý má obstarávať všetky spoločné obete, pokiaľ ich zákon neponecháva kňazom, ale sú vážení pre starostlivosť o spoločný štátny kozub. Títo úradníci sa volajú alebo archonti, alebo králi, alebo prytani.

s. 220

To sú nevyhnutné úrady týkajúce sa, aby sme to stručne zhrnuli, náboženského kultu, vojenstva, príjmov, výdavkov, trhu, mesta, prístavov, vidieka, ďalej súdov, zápisov zmlúv, vykonávania rozsudkov, dozoru nad väzňami, prezerania, skúmania a prijímania účtov od úradníkov a napokon konania porád o verejných veciach. V štátoch, ktoré majú viac voľného času a blahobytu a pri tom sa starajú o poriadok, sú ešte osobitné úrady: dozorcovia nad ženami, strážcovia zákonov, dozorcovia nad chlapcami a gymnásiami, okrem toho úrady na organizovanie gymnastických pretekov a dionýsovských slávností a ďalších hier, ak ešte nejaké sú.

Niektoré z týchto úradov sú zrejme nedemokratické, ako napríklad dozor nad ženami a chlapcami. Chudobní totiž musia používať svoje ženy a deti ako služobníkov, pretože si nemôžu držať otrokov.

Z troch úradov, z ktorých si niektorí volia najvyšších úradníkov, t. j. zo strážcov zákonov, z predporadcov a z rady, sú strážcovia zákonov aristokratická ustanovizeň, predporadci oligarchická a rada demokratická.

To je teda, čo aj v náčrte, všetko o úradoch.

s. 221

Siedma kniha

Najlepší štát

1. Účelom najlepšieho štátu je blaženosť človeka

Kto hodlá primerane skúmať najlepšiu ústavu, musí najprv určiť, aký život je najžiadúcejší. Dokiaľ je toto neznáme, musí ostať neznáme aj to, ktorá ústava je najlepšia, totiž tí, ktorí žijú s darmi im prostriedkami podľa najlepšej ústavy, budú aj sami žiť čo najlepšie, ak sa nestane niečo, čo nemožno predvídať.

Treba sa teda najprv dohodnúť na tom, aký život je takrečeno pre všetkých ľudí najžiaducejší, a potom na tom, či je pre všetkých a pre každého jednotlivca ten istý, alebo iný.

Myslím, že v publikovaných spisoch (pozri Etika Nikomachova, Rétorika) sme o najlepšom živote povedali dosť, a tak využijeme teraz tieto výsledky. Iste nikto nebude chcieť namietať proti tomuto jedinému rozdeleniu, t. j. že sú tri druhy dobier, vonkajšie, telesné a duševné dobrá na, a popierať, že blažený človek musí mať všetky tri. Nikto by totiž nemohol tvrdiť, že môže byť blažený ten človek, ktorý nemá ani trochu odvážnosti, umiernenosti, spravodlivosti a rozumnosti, ale zľakne sa obletujúcich múch, ktorý sa vôbec neobmedzuje, ak má chuť jesť a piť, ktorý za groš zničí svojich najmilších priateľov a ktorý aj po rozumovej stránke je taký nerozumný a čudácky ako dieťa alebo blázon.

s. 222

No hoci by sa všetci ľudia zhodli v tomto bode, predsa sa ich názory rozchádzajú, keď ide o otázku miery a hierarchie dobier. Domnievajú sa, že im stačí mať z cnosti nejakú mieru, naproti tomu sa usilujú o nadbytok bohatstva, peňazí, moci, slávy a všetkých takých vecí, a to neobmedzene. My však takýmto ľuďom povieme, že ľahko možno nadobudnúť istotu v tomto bode zo skúsenosti vidíme totiž, že cnosť sa nenadobúda a neudržuje azda pomocou vonkajších dobier, ale obrátene a že blažený život, či už pre ľudí spočíva v radosti, alebo v cnosti, alebo v obidvoch zároveň, majú skôr tí, ktorých zdobí nadmiera charakteru a rozumnosti, ale v získavaní vonkajších dobier zachovávajú mieru, ako tí, ktorí takýchto dobier majú viac, ako je potrebné, ale v cnosti a v rozume zaostávajú.

To isté sa dá ľahko poznať aj teoretickou úvahou. Vonkajšie dobrá majú istú hranicu ako každý iný nástroj, lebo všetko užitočné je užitočné pre niečo; ich nadbytok musí byť alebo škodlivý, alebo aspoň celkom neužitočný tým, ktorí ich majú. Naproti tomu každé duševné dobro, čím viac je ho nad mieru, tým je užitočnejšie, ak sa vôbec v tomto prípade smie hovoriť nielen o krásne, ale aj o užitočnom.

Všeobecne je jasné, že ak chceme porovnať dve veci v ich dokonalom stave, aby sme tým poznali prednosť jednej pred druhou, budeme sa riadiť tým rozdielom, ktorý je vo veciach samých, na ktorých prvých tie stavy pozorujeme. A tak keďže duša je vôbec pre nás cennejšia ako vonkajší majetok a telo, tak musí byť analogický vzťah aj medzi najlepším stavom každej z týchto vecí.

Napokon tieto veci (telo a vonkajšie dobrá) sú prirodzene žiaduce len pre dušu a všetci rozumní si ich budú želať v tomto zmysle, a nie obrátene, dušu pre tieto veci.

s. 223

Nech teda pre nás platí ako isté, že na každého jednotlivca pripadá toľko blaženosti, koľko cností, rozumnosti a im primeraného konania, a svedkom toho je nám božstvo, ktoré je blažené a šťastné, ale nie pre nejaké vonkajšie dobro, ale samo osebe a stavom svojej vlastnej prirodzenosti, lebo práve tým sa musí od seba líšiť blahobyt a blaženosť (príčinou vonkajších dobier je náhoda a šťastie, no náhoda a šťastie nikoho nerobí spravodlivým, ani umierneným).

S tým súvisí aj domnienka založená na tých istých dôvodoch, že aj štát je potom blažený, ak je najlepší a má sa dobre. Nie je však možné, aby sa mal dobre ten, kto nerobí dobre. A bez cností a rozumnosti nerobí dobre ani jednotlivec, ani štát. Odvážnosť, spravodlivosť a rozumnosť majú ten istý význam a podobu v štáte, ako keď sa povie, že jednotlivec účasťou na týchto cnostiach je spravodlivý, rozumný a umiernený.

2. Účelom štátu nie je nadvláda nad inými štátmi

Ostáva ešte povedať, či blaženosť každého jednotlivého človeka a štátu je tá istá, alebo nie. Aj to je jasné. Všetci by súhlasili, že je tá istá. Všetci, ktorí pri jednotlivcovi vidia dobrý život v bohatstve, budú velebiť aj celý štát, ak je bohatý. Tí, čo si najväčšmi cenia život tyrana, by asi pokladali za najblaženejší ten štát, ktorý vládne nad najväčším počtom poddaných. A keď velebíme jednotlivca pre jeho cnosť, budeme aj štát nazývať o to blaženejším, o čo je cnostnejší.

s. 224

Ale to sú už dve otázky, ktoré si vyžadujú skúmanie: prvá, či je žiaducejší život v štátnom a politickom spoločenstve, alebo skôr život cudzinca, ktorý žije mimo štátneho spoločenstva, a druhá, ktorá štátna forma a ktorý stav štátu je najlepší, či už je účasť na správe štátu žiaduca pre všetkých, alebo s výnimkou niektorých pre väčšinu.

No keďže úlohou politického myslenia a skúmania je len druhá otázka a nie prvá, t. j. čo by bolo žiaduce pre jednotlivca, a my sme si zvolili práve toto skúmanie, dotkneme sa prvej otázky len mimochodom, kým druhá bude hlavným predmetom nášho skúmania.

Je teda jasné, že najlepšia musí byť tá ústava, podľa ktorej poriadku každý môže najlepšie konať a blažene žiť. No aj tí, ktorí sa zhodujú v tom, že cnostný život je najžiaducejší, nie sú jednotní v tom, či je žiaduci politický a praktický život, alebo skôr život bez všetkých vonkajších vecí, akýsi teoretický, kontemplatívny, o ktorom niektorí tvrdia, že taký je jedine filozofický život. Zdá sa, že tí, ktorí sa najhorlivejšie usilujú o cnosť, tak v predchádzajúchich dobách, ako aj v prítomnosti, si volia práve tieto dva spôsoby života; tými dvoma spôsobmi myslím politický a filozofický život. Záleží, a to nemálo, na tom, na ktorej strane je pravda; lebo dobre uvažujúci človek sa musí riadiť podľa najlepšieho cieľa, a to tak jednotlivec, ako aj celý štát.

Niektorí sa domnievajú, že vládnuť nad svojimi najbližšími, ak je to vláda despotická, je najväčším bezprávím, no ak je to vláda ústavná, nie je to nič bezprávne, ale prekáža to vlastnému blahu. Proti nim stoja druhí práve s opačnou mienkou, že len praktický a politický život sluší mužovi; lebo v každej cnosti sa otvára bohatšia činnosť nie súkromníkovi, ale tomu, kto je činný vo verejných veciach a v správe štátu.

s. 225

Jedni majú teda takýto názor, druhí pokladajú despotickú a tyranskú formu ústavy za jedine šťastnú. U niektorých je cieľom zákonov a výchovy, aby ovládli svojich susedov.

A ak aj musíme povedať, že vo väčšine štátov je väčšina zákonných ustanovení takrečeno zmiešaninou bez ladu a skladu, predsa sa ukazuje, že tam, kde sú zákony zamerané na jediný cieľ, všetky smerujú k nadvláde; napríklad v Sparte a na Kréte takmer celá výchova a väčšina zákonov je zameraná na vojny. Aj u všetkých cudzích národov, ktoré vynikajú silou, je táto schopnosť v úcte, ako u Skýtov, Peržanov, Trákov a Keltov. V niektorých štátoch sú dokonca určité zákony, ktoré majú podnecovať k tejto cnosti, ako vraj v Kartágu sú muži vyznamenaní toľkými prsteňmi, na koľkých vojenských výpravách sa zúčastnili. A v Macedónii bol kedysi zákon, že muž, ktorý nezabil ani jedného nepriateľa, musel nosiť ohlávku. U Skýtov zasa pri určitej slávnosti nesmel piť z kolujúceho pohára ten, kto nezabil ani jedného nepriateľa. U bojovníkov národa Iberov sa okolo hrobu padlého bojovníka zasadí toľko tyčí, koľko nepriateľov zabil. Takýchto a podobných vecí je mnoho aj u iných národov, ktoré sa zachovali jednak v zákonoch, jednak v obyčajoch.

Pri bližšej úvahe by sa azda mohlo zdať nezmyselným, že má byť úlohou štátnika, aby vedel uvážiť, ako by sa stal vládcom a pánom nad susedmi, či už to chcú, alebo nie. Ako by mohlo byť povinnosťou štátnika alebo zákonodarcu to, čo nie je zákonné? A iste nie je zákonné chcieť vládnuť nie podľa práva, alebo dokonca protiprávne; pravda, nadvládu môže získať aj ten, kto nemá právo na svojej strane.

s. 226

Ale nevidíme to ani v ostatných vedných odboroch; lebo nie je úlohou ani lekára, ani kormidelníka, aby presviedčali alebo nútili, jeden chorých pri ošetrovaní, druhý cestujúcich pri plavbe. Väčšina ľudí, ako sa zdá, zamieňa štátnické umenie s despotickou vládou a to, čo pre seba nepokladajú za spravodlivé ani za užitočné, nehanbia sa robiť iným. Pre seba sa dožadujú spravodlivej vlády, ale voči druhým je im spravodlivosť ľahostajná.

Ďalej by bolo nezmyselné aj to, že by jedna časť ľudí od prirodzenosti neposlúchala a druhá áno, takže ak je to tak, nesmieme sa pokúsiť vládnuť nad všetkými, ale len nad tými, čo sú od prirodzenosti určení na poslúchanie, tak ako na usporiadanie hostiny alebo na obety smieme loviť len zvieratá na to určené, teda divé a jedlé, a nie ľudí.

Zaiste by mohol byť blažený aj jednotlivý štát sám pre seba, taký, ktorý má dobrú ústavu, ak je možné, že niekde jestvuje štát, ktorý žije sám pre seba a má dobré zákony a kde ústavný poriadok nebude zameraný na vojnu alebo na nadvládu nad nepriateľmi; lebo nič také nemá byť.

Je teda jasné, že všetky verejné opatrenia pre vojnu treba pokladať za dobré a správne, ale nie za najvyšší cieľ všetkého, ale len za prostriedok k tomuto cieľu. Úlohou dobrého štátnika je skôr starať sa o to, ako by štát a ľudský rod a každé iné spoločenstvo mohli mať účasť na dobrom živote a blaženosti, pokiaľ je im to umožnené. Pravda, budú nejaké rozdiely v zákonných nariadeniach. Ak sú tu nejaké susedné štáty, má zákonodarca dbať aj o to, ako sa voči ktorým správať a ako voči každému jednotlivému urobiť primerané opatrenia. Tento bod však bude predmetom príslušného skúmania neskôr, t. j. aký cieľ musí sledovať najlepšia ústava.

s. 227

3. Blaženosť je v činnom živote

Musíme sa však zaoberať tými, ktorí súhlasia tým, že cnostný život je najžiaducejší, majú však rozdielne názory na to, ako ho uskutočniť; jedni totiž odmietajú činnosť v štátnych úradoch a domnievajú sa, že život slobodného človeka je iný ako život štátnika a že je zo všetkých najžiaducejší, druhí zasa uprednostňujú politický život. Nie je vraj možné, aby sa dobre mal ten, kto nič nerobí, a dobre sa mať je to isté čo blaženosť.

Jedni i druhí majú čiastočne pravdu a čiastočne nie; jedni v tom, že život slobodného človeka je lepší ako despotického pána. To je správne, lebo nie je nič vznešené v tom, používať otroka ako otroka; lebo rozkazovanie v životne nevyhnutných veciach neobsahuje nič krásne. Naproti tomu nie je správne veriť, že každý druh vlády je despociou. Vláda nad slobodnými sa líši od vlády nad otrokmi práve tak ako ľudia od prírody slobodní od ľudí od prírody neslobodných. To sme už dostatočne vyložili v úvodných úvahách. Nesprávne je aj to, ak sa nečinnosť chváli väčšmi ako činnosť, lebo blaženosť je činnosť a činy spravodlivých a rozvážnych ľudí obsahujú v tom, čo sledujú, mnoho krásneho.

A tu by sa na základe tohto určenia mohol niekto domnievať, že byť pánom nad všetkým je najlepšie. Potom by bol aj pánom nad väčšinou prekrásnych činov. A tak vraj ten, kto je schopný vládnuť, nemá prenechať vládu susedovi, ale skôr mu ju odobrať, a ani otec nemá brať nijaký ohľad na deti, ani deti na otca, ani vôbec priateľ na priateľa a ani na to nemyslieť; lebo najlepšie je najžiaducejšie a dobre sa mať je najlepšie.

To sa tvrdí azda právom ak uchvatitelia skutočne môžu dosiahnuť najžiaducejší cieľ. Ale azda to nie je možné a tento predpoklad je chybný. Nemôžu byť totiž mravne krásne činy u toho, kto nevyniká nad druhými tak vysoko ako muž nad ženou, otec nad svojimi deťmi alebo pán nad svojimi otrokmi.

s. 228

A tak ten, kto prekročil mieru, bude môcť neskoršie vykonať už len toľko dobrého, o koľko sa už odchýlil od cnosti. Pre tých, ktorí sú si navzájom rovní, je mravne krásne a spravodlivé, ak sa vo vláde striedajú, lebo to je rovné a rovnaké; ale nerovné u rovných a nerovnaké u rovnakých je proti prirodzenosti a nič, čo je proti prirodzenosti, nemôže byť krásne. Teda ak niekto iný vyniká cnosťou a schopnosťou dokončiť to, čo je najlepšie, tak je krásne podrobiť sa mu a spravodlivé poslúchať ho. Musí však byť nielen cnostný, ale aj schopný konať.

Ale ak je názor správny a blaženosť treba pokladať za dobrú a dokonalú činnosť, tak je činný život najlepší aj pre celý štát spoločne, aj pre jednotlivca. ale činný človek nemusí byť činný len vzhľadom na druhých, ako sa niektorí domnievajú, a ani z myšlienok nie sú praktické len tie, pri ktorých sa uvažuje o výsledku konania, ale v oveľa väčšej miere aj úvahy a myšlienky, ktoré sú samy pre seba; lebo blaho je účelom, a preto aj akousi činnosťou. Najčinnejšími nazývam tých, ktorí svojím myslením ako stavitelia rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú a určujú aj vonkajšie činnosti. A iste nemusia byť nečinné tie štáty, ktoré boli založené samy pre seba a tak sú rozhodnuté žiť; činnosť totiž môže byť aj v ich častiach, lebo časti štátu sú navzájom spojené mnohými vzťahmi. To isté platí aj pre každého jednotlivého človeka; inak by sa boh a celý vesmír sotva mali dobre, keďže nemajú nijaké vonkajšie činnosti okrem svojej vlastnej.

Je teda jasné, že najlepší život musí byť ten istý aj pre každého jednotlivca, aj spoločne pre štáty a ľudí vôbec.

s. 229

4. Počet občanov v najlepšom štáte

Keď sme na úvod rozobrali tieto veci a ostatné ústavy sme už preskúmali, začneme ostatné problémy otázkou, aké asi musia byť predpoklady pri štáte, ktorý má byť zriadený podľa želania. Nie je totiž možné, aby najlepšia ústava vznikla bez primeraných vonkajších predpokladov. Preto musíme podľa svojho želania predpokladať mnohé veci, no nič z toho nesmie byť nemožné; myslím napríklad počet občanov a rozsiahlosť územia. Totiž ako ostatní remeselníci, napríklad tkáč alebo staviteľ lodí, musia mať vhodný materiál pre svoju prácu (a čím je materiál lepšie pripravený, tým krajšie bude aj dielo ich umenia), tak aj štátnik a zákonodarca musia vopred nájsť svoj materiál v primeranom stave.

Najdôležitejším základom pre štát je počet ľudí, koľko ich má byť a akej prirodzenosti majú byť a práve tak, aké veľké má byť jeho územie a akej kvality.

Väčšina je toho názoru, že blažený štát musí byť veľký. No aj keď je to pravda, nevedia zasa, aký štát je veľký a aký je malý. Veľkosť posudzujú podľa číselného množstva obyvateľov; musíme však pozerať ani nie tak na množstvo, ako na jeho možnosť. Aj štát má totiž istú úlohu, a tak za najväčší môžeme označovať ten štát, ktorý ju môže najskôr vykonať, ako napríklad by niekto nazval Hippokrata nie ako človeka, ale ako lekára väčším od toho, kto sa vyznačuje telesnou veľkosťou.

Ale aj keď máme usudzovať s prihliadnutím na počet obyvateľov, nesmieme to robiť podľa akéhokoľvek množstva (veď v štátoch musí byť aj veľký počet otrokov, metoikov a cudzincov), ale len podľa počtu tých, ktorí tvoria skutočnú časť štátu a z ktorých sa skladá ako z vlastných údov. Ak má štát mnoho občanov tohto druhu, je to znak jeho veľkosti, kým štát, ktorý má veľký počet remeselníkov, ale málo ťažkoodencov, nemôže byť veľký; lebo veľký štát a ľudnatý štát nie je to isté.

s. 230

Ale to isté je jasné dokonca aj z toho, že je ťažké, ak nie nemožné, dobre spravovať ľudnatý štát. Aspoň nevidíme ani jediný štát s povesťou dobre spravovaného štátu, ktorý trpí ľudnatosťou.

To sa dá aj teoreticky dokázať. Zákon je istý druh poriadku a dobré zákony musia predstavovať dobrý poriadok; ale nadmieru veľký počet nemôže napomôcť poriadok, lebo to by bolo úlohou božej moci, ktorá pohromade udržuje aj tento vesmír, vo všeobecnosti krása je v množstve a vo veľkosti. Preto bude aj najlepší ten štát, ktorý má popri veľkosti aj spomenuté ohraničenie.

Okrem toto je určitá miera aj pre veľkosť štátu, tak ako pre všetko ostatné, pre živočíchy, rastliny a nástroje. Aj každá z týchto vecí si udrží svoju schopnosť, len pokiaľ veľmi neprekročí mieru malosti alebo veľkosti, inak alebo úplne stratí svoju vlastnú prirodzenosť, alebo bude v zlom stave, napríklad loď dlhá piaď nebude už vôbec loďou, ani loď dlhá dve stadia, kým ďalšia, ak aj nejakú veľkosť má, pre svoju malosť alebo nadmernú veľkosť nebude schopná plavby. Podobne štát s málo obyvateľmi nie je sebestačný (štát musí byť sebestačným útvarom), a zasa priveľký štát je v nevyhnutných veciach sebestačný, ale tak ako kmeň, a nie ako štát, v tomto prípade ústava nemôže mať trvácnosť. Veď kto bude môcť byť vojvodcom nadmieru veľkého vojska a kto jeho hlásateľom, ak nebude mať Stentorov hlas?

Preto je nevyhnutné, aby sa štát utvoril z počtu obyvateľov dostatočného na šťastný život v politickom spoločenstve, môže jestvovať aj väčší štát, ktorý ho počtom obyvateľov prevyšuje, ale veľkosť nemôže byť neobmedzená, ako sme povedali.

s. 231

Aká je hrania prírastku, ľahko vidieť zo skutočnosti. Politické úlohy sa rozdeľujú medzi vládnucich a ovládaných, úlohou vládnuceho je nariaďovať a rozhodovať. Aby sa však spravodlivo rozhodovalo a úrady sa mohli prideľovať podľa zásluhy, musia sa občania navzájom poznať, akí sú. Kde to tak nie je, prideľovanie úradov a právne rozsudky musia byť zlé. Tu ako tam je totiž rovnako nespravodlivé, ak sa veci náhodne vybavujú, čo sa predsa zrejme deje pri preľudnení obyvateľstva. Ďalej cudzinci a metoikovia budú môcť ľahko získať občianstvo, lebo pri veľkom množstve obyvateľstva nie je ťažké to utajiť.

Je teda jasné, že najlepšia miera pre štát je toto: najvyšší počet obyvateľov, ktorý je ešte prehľadný a umožňuje sebestačný život.

Takto teda nech je určená veľkosť štátu.

5. Kvalita, poloha a veľkosť územia

Podobne to platí aj o území. Pokiaľ ide o jeho kvality, bude prirodzene každý chváliť také, ktoré je najsebestačnejšie (to bude musieť byť také, ktoré poskytuje všetky produkty, sebestačnosť totiž znamená mať všetko a nič nepostrádať). Rozlohou a veľkosťou má byť také, že jeho obyvatelia môžu žiť vo voľnom čase slobodne a zároveň umiernene. Či toto vymedzenie používame správne, alebo nie, bude potrebné presnejšie preskúmať neskoršie, keď budeme všeobecne hovoriť o majetku, o jeho želateľnej veľkosti a o tom, ako a akm spôsobom ho treba používať. Na túto otázku je mnoho rozdielnych názorov, pretože ľudia vo svojom živote majú sklon k jednej z dvoch krajností, jedni k lakomstvu, druhí k prepychu

Tvar územia nie je ťažké určiť (tu musíme v niektorých veciach veriť aj skúseným vojvodcom): musí byť také, že nepriatelia môžu doň ťažko vniknúť, kým obyvatelia zasa ľahko z neho vyjsť. A ako sme o množstve obyvateľstva povedali, že musí byť prehľadné, to isté platí aj o území. Prehľadnosť územia znamená, že mu možno ľahko prísť na pomoc.

s. 232

Ak má mať mesto žiaducu polohu, malo by ležať rovnako výhodne smerom k moru, ako aj smerom k pevnine. Jedno určenie je to, ktoré sme práve uviedli (pre prípad pomoci má byť ľahko dosiahnuteľné zo všetkých miest). Druhé určenie je, že sa pozberané plodiny dajú ľahko k nemu priviezť, ale aj drevo a iné podobné produkty, ak nejaké na území sú.

6. O spojení s morom a o námornej moci

Veľa sa ďalej diskutuje o tom, či spojenie s morom je pre dobre usporiadaný štát užitočné, alebo škodlivé. Hovorí sa totiž, že prílev cudzincov, ktorí boli vychovaní inými zákonmi, neprospieva zákonitému poriadku práve tak, ako mu neprospieva veľká ľudnatosť; tá vraj vzniká z námorného ruchu početných obchodníkov, ktorých krajina vysiala a prijíma, čo je vraj dobrej ústave štátu na škodu.

Ak takéto zlo nenastane, je celkom jasné, že spojenie mesta a územia s morom väčšmi vyhovuje bezpečnosti a ľahkému zaobstarávaniu všetkých nevyhnutných vecí. Je potrebné, aby obyvatelia, ak sa majú ľahko ubrániť útočiacim nepriateľom, mohli dostať pomoc z oboch strán, i z pevniny, i z mora; a ak aj nemôžu útočníkom škodiť na oboch stranách, budú to môcť skôr urobiť po jednej ceste, keď majú obidve možnosti. Ďalej je nevyhnutné, že môžu doviezť, čo doma nemajú, a vyviezť, čoho majú nadbytok. Námorný obchod má štát robiť pre seba, a nie pre druhých. Štáty, ktoré zriaďujú na vlastnom území trh pre všetkých, robia to pre príjmy. Štát nemá byť takto ziskuchtivý, a preto ani nemá mať takéto trhovisko.

s. 233

Keďže však skutočne vidíme, že mnohé územia a mestá majú kotviská a prístavy, ktoré sú pre mesto tak výhodne položené, že ani nie sú časťou mesta, ani nie sú od neho priveľmi ďaleko, ale sú zabezpečené múrmi a inými opevneniami, je jasné, že ak takýmto spojením vzniká istá výhoda, tak náš štát má mať túto výhodu; ak však vznikne nejaká škoda, možno sa jej ľahko vyvarovať zákonmi, keď sa vyslovene menujú a určujú osoby, ktorým sa dovoľuje obchodný styk a ktorým nie.

Pokiaľ ide o námornú moc, zrejme je najlepšie, keď jestvuje až do určitého rozsahu (štát má totiž nielen u vlastných občanov, ale aj u mnohých susedov vzbudzovať strach a má byť schopný im pomôcť tak na mori, ako na zemi). Pokiaľ ide o početnosť a veľkosť tejto moci, musí sa brať ohľad na život štátu. Ak totiž chce mať vedúce miesto a zasahovať do politického života, aj námorná moc musí byť primeraná takým plánom. Ale veľké množstvo ľudí skladajúce sa z námorníkov nemusí nevyhnutne patriť k štátu; lebo nie je žiaduce, aby títo ľudia boli časťou štátu. Pravda, námorné vojsko je slobodné, patrí k pechote a je pánom na lodiach a rozkazuje lodníkom. Kde je však dostatok perioikov a poddaných roľníkov, bude musieť byť aj dostatok lodníkov. Tak to vidíme ešte aj teraz v niektorých štátoch, napríklad v heraklejskom štáte; lebo môžu obsadiť mužstvom mnoho trojveslíc, hoci ich štát je veľkosťou omnoho menší ako iné štáty.

Toľko teda z výkladu o území, prístavoch, mestách, o vzťahu k moru a o námornej moci. Pokiaľ ide o občanov, už prv sme hovorili o ich pojme a o ich počte; aké však majú mať prirodzené vlastnosti, o tom si pohovorme teraz.

s. 234

7. Povaha občanov v najlepšom štáte

O tom by sme si už azda mohli urobiť akúsi predstavu, ak pozorujeme preslávené grécke štáty a celú zem, ako je rozdelená medzi národy. Národy totiž, ktoré bývajú v chladných končinách, a to v Európe, majú veľa odvahy, no zaostávajú v rozumových a umeleckých schopnostiach; sú teda prevažne slobodné, ale bez štátnej organizácie a neschopné ovládať susedov. Naproti tomu ázijské národy sú rozumovo a umelecky nadané, ale bez zápalu, a preto žijú ako poddaní a otroci. Grécky národ býva akosi v strede medzi oboma, a preto má účasť na prednostiach oboch. Je teda aj zápalistý, aj rozumovo nadaný; preto je ustavične slobodný, má najlepšiu ústavu a vedel by vládnuť nad všetkými národmi, keby tvoril jediný štát. ten istý rozdiel vidíme aj medzi gréckymi kmeňmi navzájom; jedny majú jednostrannú prirodzenosť, druhé majú rozdielne schopnosti čo najlepšie spojené.

Teda tí ktorých má zákonodarca ľahko viesť k cnosti, majú byť zrejme od prirodzenosti nadaní a zápalistí. Keď totiž niektorí tvrdia, že strážcovia musia byť priateľskí k známym, ale drsní k neznámym, je to práve odvaha, ktorá plodí túto prívetivosť. Dôkaz: kto verí, že sa ním pohŕda, v hneve prudkejšie vzplanie proti známym a priateľom ak proti neznámym. Preto sa aj Archilochos právom sťažuje na svojich priateľov, keď sa prihovára svojej duši:

Veď práve priatelia ťa takto sužujú.

s. 235

Ale aj schopnosť vládnuť a byť slobodný majú všetci na základe tejto vlastnosti; lebo zápalistosť chce vládnuť a nechce sa podrobiť. Nie je však správne hovoriť, že takíto ľudia sú drsní k neznámym, lebo takí nemáme byť k nikomu, ani veľkomyseľní ľudia nie sú svojou povahou drsní a tvrdí, iba proti tým, ktorí im krivdia. Takými bývajú ešte viac proti známym, ako sme predtým povedali, ak sa domnievajú, vidia, že práve od tých, ktorí sú im podľa ich mienky zaviazaní vďakou za poskytnuté dobrodenia, sú ešte okrem utrpenej škody pripravení aj o tieto dobrodenia. Preto sa hovorí:

Zlé spory medzi bratmi sú.

Tak sa azda ukázalo, aký veľký má byť počet občanov aká ich prirodzenosť a aké veľké a akého druhu má byť územie (nesmieme totiž hľadať pri veciach prístupných zmyslom tú istú presnosť ako pri tých, ktoré patria do teórie).

8. Nevyhnutné spoločenské triedy v štáte

Ako v iných zložených výtvoroch prírody vôbec nemôžu platiť za podstatné všetky časti, bez ktorých by celok nemohol byť, je jasné, že ani v štáte, ani v nijakej inej spoločnosti, ktorá má špecifický charakter, nesmieme pokladať za časti všetko to, čo štáty nevyhnutne potrebujú (členovia spoločnosti musia mať niečo spoločné a totožné, nech už sa na tom zúčastnia rovnako alebo nerovnako); nech je to napríklad potrava, množstvo pôdy alebo niečo iné. Ak je však jedno prostriedkom a druhé účelom, tak nie je medzi nimi nič spoločné, nanajvýš to, že jedno pôsobí, druhé prijíma.

s. 236

Myslím napríklad, aký je vzťah každého nástroja a tvorcu k dielu, ktoré má vzniknúť; dom nemá so staviteľom nič spoločné, ale staviteľské umenie je tu pre dom. Tak aj štáty potrebujú majetok, ale majetok nie je časťou štátu. Je však mnoho oživených bytostí, ktoré sú súčasťou majetku.

Štát je spoločenstvo rovných, ktorého účelom je čo možno najlepší život. Keďže blaženosť je niečím najlepším a spočíva v uskutočňovaní cnosti a v akomsi jej dokonalom užívaní a keďže okrem toho jedni môžu mať na nej účasť, druhí len málo alebo vôbec nie, je jasné, že práve z tejto príčiny vznikajú rozdielne formy štátu a viaceré ústavy; lebo všetci jednotlivci to hľadajú iným spôsobom a inými prostriedkami, a tak sa aj ich životné formy a štátne formy stávajú rozličnými.

Treba však prihliadať aj na to, koľko je vecí, bez ktorých štát nemôže jestvovať; lebo aj to, čo nazývame časťami štátu, nevyhnutne k nim patrí, lebo nevyhnutne musia byť.

Musíme teda stanoviť počet úloh, potom to bude jasné. Ako prvé musí byť potrava, potom remeselnícke umenia (život totiž potrebuje mnoho pomocných prostriedkov), po tretie zbrane (lebo členovia spoločenstva potrebujú zbrane medzi sebou na ochranu vlády, proti neposlušným a proti vonkajším nepriateľom, ktorí by ich chceli napadnúť), ďalej istý dostatok peňažných prostriedkov, aby niečo mali na dennú potrebu a na potreby vojenské, po piate a predovšetkým uctievanie bohov, čo sa nazýva kultom, a po šieste a najnevyhnutnejšie zo všetkého úrad, ktorý rozhoduje o tom, aké sú vzájomné práva občanov v spoločnosti.

To sú teda úlohy, ktoré potrebuje takmer každý štát (štát totiž nie je nijaké náhodné množstvo ľudí, ale také, ktoré, ako sme povedali, je sebestačné; a ak niečo z toho chýba, spoločnosť nijako nemôže byť sebestačná), a štát musí byť na ne zariadený; musí byť teda dostatočné množstvo roľníkov, ktorí budú zaobstarávať potravu, práve tak musia byť remeselníci a vojsko, ďalej zámožní ľudia, kňazi a rozhodcovia o tom, čo je nevyhnutné a užitočné.

s. 237

9. Účasť rozličných tried na správe štátu

Keď je toto stanovené, ostáva ešte skúmať, či všetci majú mať účasť na týchto činnostiach (lebo všetci by mohli byť zároveň roľníkmi, remeselníkmi, členmi rady a sudcami), alebo či sa majú vziať pre každú jednotlivú úlohu špecialisti, alebo či niektoré z nich musia vykonávať špecialisti, iné všetci spoločne. Toto nie je v každej ústave rovnaké. Ako sme už povedali, alebo všetci môžu mať účasť na všetkom, alebo nie všetci na všetkom, ale jedni na tomto, druhí na onom. Toto spôsobuje aj rozdiely v ústavách; v demokraciách sa zúčastňujú všetci na všetkom, v oligarchiách je to naopak.

Keďže teda uvažujeme o najlepšej ústave, teda o tej, pri ktorej je štát najblaženejší, a keďže sme predtým stanovili, že blaženosť nemôže byť bez cnosti, je jasné, že v najlepšie zriadenom štáte, ktorého občania sú úplne spravodliví, a nielen za určitých predpokladov, nesmú žiť ani ako obyčajní remeselníci, ani ako kramári (lebo takýto život je neušľachtilý a odporuje cnosti); a ak chcú byť dokonalými občanmi, nesmú byť ani roľníkmi (lebo na rozvoj cnosti a politickú činnosť je potrebný voľný čas).

Keďže je tu ešte vojsko a rada rozhodujúca o tom, čo je užitočné, a súdy rozhodujúce o práve, a zdá sa, že to sú predovšetkým časti štátu, je otázka, či aj toto treba rozdeliť, alebo oboje zveriť tým istým. Ale aj tu je jasné, že sa to má zveriť jednak tým istým osobám, jednak rozličným.

s. 238

Každá z týchto úloh je primeraná inému veku; jedna potrebuje rozumnosť, druhá silu, a potiaľ ich zveríme rozličným osobám; no pokiaľ ľudia, ktorí sú schopní používať násilie a klásť odpor, by mohli ostať poslušní, potiaľ ich zveríme tým istým. Lebo tí, čo sú pánmi zbraní, sú aj pánmi toho, či sa ústava udrží, alebo nie. Ostáva teda, aby ústava zverila tieto politické úlohy v oboch prípadoch tým istým, ale nie súčasne, ale ako je sila od prírody u mladších a rozumnosť u starších, tak sa zdá užitočným a spravodlivým, aby sa to rozdelilo medzi jedných i druhých. Toto rozdelenie je podľa hodnoty a zásluhy. No aj majetok musí byť v ich rukách. Občania totiž musia byť zámožní, a hovoríme práve o občanoch. Obyčajní remeselníci nepatria k štátu, ani nijaká iná trieda, ktorej úlohou nie je cnosť. To je zrejmé z predpokladu: čo má byť blažené, musí mať účasť na cnosti, a keď hovoríme o blaženosti štátu, nesmieme sa pozerať len na jednu časť, ale na všetkých občanov. Majetok musí teda byť v rukách občanov, pretože roľníci majú byť otroci alebo okolo bývajúci barbari.

Z vymenovaných skupín ostáva ešte trieda kňazov. Aj ich postavenie v štáte je jasné. Ani roľníka, ani obyčajného remeselníka neslobodno urobiť kňazom (sluší sa, aby to boli občania, ktorí uctia bohov); keďže sa občianstvo rozdeľuje na dve časti, na ozbrojenú moc a členov rady, a sluší sa, aby sa bohom vzdávala pocta a aby sa doprial pokoj tým, ktorí sa už pre svoj pokročilý vek zriekli verejných služieb, kňazské úrady majú byť zverené im.

Tým sa povedalo, aké sú podmienky, bez ktorých štát nemôže byť, a ktoré sú jeho časti (podmienkami sú pre štát nevyhnutne roľníci, remeselníci a všetci robotníci, ale časťami štátu sú ozbrojená moc a členovia rady), a každá z týchto tried sa zasa líši, jedna je stála, druhá sa strieda.

s. 239

10. O starobylých zriadeniach v Egypte, na Kréte a v Itálii

Zdá sa, že tým, čo filozofujú o ústave, je známe nielen dnes, ale oddávna, že štát musí byť rozdelený na zvláštne triedy a že bojovníci a roľníci majú byť od seba oddelení. V Egypte je to ešte aj dnes tak, práve tak na Kréte, v Egypte to vraj tak uzákonili Sesostris, na Kréte Mínos. Zdá sa, že aj zavedenie syssitií je staré, na Kréte od čias Minoovho kráľovstva a v Itálii ešte dávnejšie. Znalci dejín hovoria, že spomedzi tamojších obyvateľov sa stal akýsi Ital kráľom Oinotrie, po ktorom sa vraj obyvatelia namiesto Oinotrania začali volať Italovia a ono európske pobrežie medzi Skylletským a Lametským zálivom dostalo meno Itália, oba zálivy sú od seba vzdialené na pol dňa cesty. Tento Ital vraj z Oinotranov, ktorí boli predtým kočovníkmi, urobil roľníkov a okrem iných obyčají zaviedol u nich ako prvý syssitie. A tak ešte aj teraz majú niektorí po ňom syssitie a niektoré zákony. Územie smerom k Tyrhenskému moru obývali Opikovia, ktorí ako predtým, tak aj teraz majú priezvisko Ausoni, územie smerom k Iapygii a k Ionskému moru, ktoré sa volá Siritis, obývali Chonovia. Aj Chonovia patrili ku kmeňu Oinotranov.

Tu teda majú svoj pôvod syssitie, ale zadelenie občianstva do tried pochádza z Egypta. Doba Sesostriova je omnoho staršia ako Minoovo kraľovanie. Azda teda treba usudzovať, že aj iné veci boli často vynájdené v dávnych časoch, ba skôr nespočítateľne ráz. Zrejme sama potreba učí ľudí tomu, čo je nevyhnutné, kým to, čo patrí k blahobytu a k prepychu, sa prirodzene vzmáha až potom, keď je nevyhnutné už zabezpečené. Treba si myslieť, že tak je to aj s ústavnými vecami. Že toto všetko je veľmi staré, ukazuje práve Egypt. Egypťania sa totiž pokladajú za najstarší národ, a predsa mali vždy zákony a ústavný poriadok. Preto treba dostatočne využiť to, čo už bolo vynájdené, a to, čo chýba, pokúsiť sa nájsť.

s. 240

Už prv sa povedalo, že pôda musí patriť tým, čo nosia zbraň a majú účasť na vláde, ďalej to, že obrábatelia pôdy majú byť od nich odlišní, a aj to, aká má byť veľkosť územia a akého druhu.

Najprv musíme čo-to povedať o rozdelení pôdy a o tom, kto ju má obrábať a akí to majú byť ľudia, lebo podľa nášho názoru majetok nemá byť spoločný, ako niektorí tvrdia, ale má byť spoločný len priateľským užívaním, pričom nijaký občan nesmie mať nedostatok výživy. Pokiaľ ide o syssitie, všetci sú tej mienky, že je to užitočné pre dobre usporiadané štáty. Prečo sme aj my tej mienky, vyložíme neskoršie. Na nich sa musia zúčastniť všetci občania, pravda, pre chudobných nie je ľahké, aby na ne prispievali stanoveným dielom, a ešte mali dosť aj pre ostatnú domácnosť. Spoločné celému štátu sú aj náklady na bohoslužby.

Pôda sa teda musí rozdeliť na dve časti, na časť spoločnú a na časť súkromnú, a každá z týchto častí sa opäť rozdelí na diely: zo spoločnej časti bude jeden diel určený a kultovné úkony, druhý na výdavky spojené so syssitiami, zo súkromnej časti má byť jeden diel v blízkosti hraníc, druhý blízko mesta, aby mal každý dva podiely a na obidvoch miestach. Tak si to vyžaduje rovnosť a spravodlivosť a tak budú občania aj lepšie spolu držať vo vojne so susedmi. Kde to tak nie je, jedni málo dbá na nepriateľstvo s pohraničnými susedmi, naproti tomu druhí sa ho obávajú väčšmi, ako sa patrí. Preto je v niektorých štátoch zákon, aby sa tí, čo hraničia so susedmi, nezúčastňovali na poradách o vojne proti týmto susedom pretože pre vlastný záujem nemôžu správne radiť.

s. 241

Preto sa pôda musí rozdeliť takýmto spôsobom. Obrábateľom pôdy, ak to ide podľa želania, majú byť najskôr otroci, ale nesmú všetci pochádzať z toho istého kmeňa, ani nesmú byť prchkí (tak budú užitoční na prácu a nebudú nebezpeční pre pokusy zavádzať novoty), na druhom mieste okolo bývajúci barbari podobného druhu ako otroci. Z nich tí otroci, ktorí žijú na súkromných majetkoch, majú byť súkromní otroci, a ktorí na spoločnom majetku, majú byť štátni otroci. Ako sa má zaobchádzať s otrokmi a prečo je lepšie sľubovať všetkým otrokom slobodu ako odmenu za ich výkon, o tom budeme hovoriť neskoršie.

11. O polohe mesta

Už sa povedalo, že mesto má byť, pokiaľ je to možné, rovnako spojené s pevninou, s morom a s celým štátnym územím. No pokiaľ ide o polohu samého mesta, bolo by žiaduce, aby sa prizeralo na štyri podstatné vec: ponajprv, ako je to nevyhnutné, na zdravie (mestá, ktoré majú polohu zvažujúcu sa k východu a sú otvorené východným vetrom, sú zdravšie, potom sú to mestá chránené pred severnými vetrami, lebo majú miernejšiu zimu). Mesto musí mať ďalej vhodne volenú polohu vzhľadom na úlohy vo vojne i v mieri. Pokiaľ ide o vojenské úlohy, musí byť také, aby ho občania mohli rýchle opustiť, pre protivníkov musí byť neprístupné a ťažko obkľúčiteľné, musí mať v samom meste množstvo prameňov a vôd, ak nie sú, musí sa ich nedostatok nahradiť zriadením početných a veľkých nádrží na dažďovú vodu, aby nikdy nechýbala voda, keby bolo za vojny odrezané od okolia. Keďže sa treba starať aj o zdravie obyvateľov a to závisí po prvé o dobrej polohy a orientácie miesta, po druhé od používania zdravej vody, nesmie sa táto starostlivosť nijako zanedbať. Lebo čo najväčšmi a najčastejšie potrebujeme pre telo, to je aj pre zdravie najdôležitejšie, a taký je prirodzený účinok vody a vzduchu.

s. 242

Preto v štátoch, ktoré si počínajú rozvážne a kde voda nie je všade rovnako dobrá a v rovnakom množstve, musí byť pitná voda oddelená od úžitkovej.

Pokiaľ ide o opevnené miesta, nemožno všetkým štátom odporúčať to isté. Napríklad hrad (akropola) patrí k oligarchii a k monarchii, rovina k demokracii a k aristokracii ani jedno, ani druhé, ale skôr viac pevných miest.

Rozloženie súkromných domov sa pokladá za vkusnejšie a v mnohom ohľade za praktickejšie, keď je priamočiare a pridŕža sa novšieho Hippodamovho princípu. Pre bezpečnosť vo vojne je však lepší opak, ako to bývalo za starých čias, lebo pri tomto spôsobe sa cudzinci odtiaľ ťažko dostanú a útočníci len s námahou prejdú. Musí sa teda zobrať do úvahy jedno i druhé (je to možné, ak sa to urobí tak, ako je to zvyčajné na vidieku a čo niektorí nazývajú princípom viničných kolov), pravidelne rozdelené a ľahko priechodné nemá byť celé mesto, al len niektoré jeho časti a miesta, takto bude postarané aj o bezpečnosť, aj o krásu.

Pokiaľ ide o hradby, majú priveľmi starosvetské názory tí, podľa ktorých štát usilujúci sa o cnosť nijaké hradby nepotrebuje, predovšetkým keď vidia, že mestá, ktoré sa tým vystatovali, boli usvedčené skutočnosťou.

Nie je čestné hľadať ochranu za pevnými hradbami, ak je nepriateľ rovnako silný a počtom nijako veľmi neprevyšuje. Keďže sa však môže stať, že útočník má priveľkú prevahu pre každú ľudskú udatnosť pri malom počte, je potrebné, ak sa ľudia chcú zachrániť a uniknúť pohrome a týraniu, pokladať čo najspoľahlivejšiu pevnosť hradieb za jednu z prvých vojnových požiadaviek, najmä v dnešnom čase, keď sa vynašli také presné vrhacie a obliehacie stroje.

s. 243

Neobkolesiť hradbami znamená to isté, ako keby sme na založenie mesta vyhliadli územie otvorené pre každý nepriateľský vpád a odstránili okolité ochranné výšiny, alebo ako keby sme okolo súkromných domov nechceli postaviť múry z obavy, že by potom obyvatelia boli zbabelí. No nesmie nám uniknúť ani to, že občania, ktorí obohnali svoje mestá hradbami, môžu ich používať dvojako, ako opevnené i ako neopevnené, kde však nie je hradba, nie je to možné. Ak je to však správne, tak sa hradby okolo miest majú nielen viesť, ale aj udržiavať, jednak aby boli pre mesto slušnou ozdobou, jednak aby zodpovedali vojenským požiadavkám vôbec a najmä so zreteľom na novšie vynálezy. Ako sa totiž útočníci starajú o to, aby si zabezpečili prevahu, tak musia aj obrancovia využiť vo svoj prospech všetko, čo už bolo vynájdené, a navyše hľadať a vymýšľať nové. Lebo ľudí, ktorí sú dobre pripravení, nikto nenapadne.

12. O polohe niektorých verejných budov

Keďže občania majú byť rozdelení na družiny spolustolovníkov (syssitie) a hradby majú byť na vhodných miestach prerušené strážnicami a vežami, je jasné, že to dáva podnet zriadiť niektoré spoločné jedálne v týchto strážniciach. Takýmto spôsobom sa teda dá táto vec uskutočniť, budovy zasvätené bohom a najdôležitejšie spoločné jedálne pre úradníkov majú byť pohromade na vhodnom mieste, pokiaľ zákon alebo pýtijská veštba neprikazuje určité miesto pre svätyne. Toto miesto musí byť vyvýšené, a tak dobre viditeľné a pevnejšie vystavané ako susedné časti mesta. Nižšie okolo neho sa má nachádza také námestie, aké mávajú v Tesálii, ktoré nazývajú slobodným námestím, to je to, na ktorom nesmie byť nijaký tovar na predaj a na ktoré nesmie vstúpiť nijaký remeselník, roľník ani nikto iný takýto, ak nie je povolaný úradmi. Ku kráse tohto miesta by prispelo, keby tam boli aj cvičiská starších mužov.

s. 244

Lebo aj tieto zariadenia majú byť rozdelené podľa veku, pri mladších sa majú zdržiavať určití úradníci, naproti tomu obrátene starší pri úradníkoch. Viditeľná prítomnosť úradníkov vzbudzuje najskôr ozajstný stud a rešpekt pred slobodnými. Naproti tomu trhovisko má byť od tohto miesta oddelené, na mieste, kam sa ľahko môže dopravovať tovar od mora a aj z vnútrozemia.

Keďže sa však všetko občianstvo delí na úradníkov, spoločné jedálne kňazov majú mať takisto svoje miesto blízko posvätných budov. Naproti tomu úradovne pre úradníkov, ktorí sa starajú o potvrdzovanie zmlúv, o prijímanie žalôb, o predvolania obžalovaných a o vybavovanie ostatných takýchto vecí, ďalej budovy pre políciu na trhovisku a pre mestskú políciu musia byť pri trhovisku a na všeobecne prístupnom mieste, teda na mieste okolo trhu na nevyhnutné potreby. Horné námestie má byť vyhradené pre voľný čas, naproti tomu dolné na nevyhnutné obchody. Uvedený poriadok sa má napodobniť aj na vidieku, pre úradníkov, z ktorých sa jedni nazývajú dozorcami nad lesmi, druhí dozorcami nad poľami, tam musia byť určité strážnice a v blízkosti spoločné jedálne, okrem toho majú byť na vidieku rozmiestnené svätyne, zasvätené jednak bohom, jednak héroom.

Nie je však účelné podrobne vykladať a rozoberať tieto veci. Nie je totiž ťažké ich vymyslieť, ale skôr je ťažké ich uskutočniť. Teoretizovať o tom je vec želania, ale aby sa to uskutočnilo, je vec šťastia. Preto už o tomto predmete nehovorme.

s. 245

13. Základy a požiadavky riadneho štátu

Teraz treba hovoriť o samej ústave a stanoviť, z ktorých a akých občanov sa má skladať ústava, ktorá má byť šťastná a dobre spravovaná.

Sú dve veci, na ktorých sa zakladá všetko ľudské dobro a blaho: jedna je v tom, aby bol správne určený úmysel a cieľ konania, druhá v tom, aby sa našli prostriedky vedúce k cieľu (tieto dve podmienky môžu navzájom súhlasiť, ale môžu si aj odporovať, lebo niekedy je úmysel správny, ale ľudia si chybne počínajú, niekedy si správne zvolia všetky prostriedky vedúce k cieľu, ale sám vytýčený cieľ je nesprávny, a napokon niekedy je chybné jedno i druhé, ako sa to môže stať v medicíne: niekedy lekári neusudzujú správne, aký má byť zdravotný stav tela, ani nemôžu nájsť vhodné prostriedky, aby dosiahli cieľ, ktorý majú na mysli. V umeniach a vedách treba ovládať oboje, cieľ i cesty k cieľu).

Je teda zrejmé, že všetci ľudia túžia po dobrom živote a blaženosti, ale jedni to môžu dosiahnuť, druhí nie, a to pre náhodné okolnosti alebo pre ich povahu (lebo krásny život potrebuje isté pomocné prostriedky, a to u lepších pováh v menšej miere, u menej dobrých vo väčšej miere), a ďalší zasa môžu, no hľadajú blaženosť na nesprávnej ceste.

Keďže teda je našou úlohou poznať najlepšiu ústavu a taká je tá, podľa ktorej by bol štát najlepšie spravovaný, a štát by bol najlepšie spravovaný podľa tej ústavy, v ktorej môže byť blaženosť najskôr uskutočnená, tak musíme prirodzene vedieť, čo je blaženosť.

Tvrdíme (skúmali sme to v Etike a využívame tamojšie výklady), že blaženosť je uskutočnenie a dokonalé užívanie cnosti, a to nie podmienečne v závislosti od istých okolností, ale bezpodmienečne. Tým „podmienečne“ rozumiem nevyhnutné činnosti, tým „bezpodmienečne“ krásne činnosti.

s. 246

Tak napríklad pri spravodlivých činnostiach: spravodlivé pokuty a tresty vychádzajú z cnosti, ale sú nevyhnutné a to, čo je na nich krásne, majú z nevyhnutnosti (bolo by žiaducejšie, keby ani jednotlivec, ani štát nič také nepotrebovali), naproti tomu bezpodmienečne veľmi krásne sú tie činnosti, ktoré sa vzťahujú na česť a na bohatstvo. V prvom prípade ide totiž o odstránenie nejakého zla, kým pri takýchto činnostiach je to naopak lebo pripravujú a plodia dobrá.

Iste by sa cnostný muž mohol dobre mať aj v chudobe, v chorobe a v podobných nepohodách, ale blaženosť je v ich opaku (v Etike sa vymedzuje aj to, že cnostný človek je ten, ktorému pre jeho cnosť je dobrom to, čo je dobrom absolútne, potom zrejme aj užívanie takého dobra musí byť cnostné a krásne v absolútnom zmysle). Preto sa aj ľudia domnievajú, že príčinou blaženosti sú vonkajšie dobrá, akoby sa čistá a krásna hra na gitare pripisovala skôr nástroju ako umeniu.

Teda z toho, čo sa povedalo, jedno tu už musí byť a o druhé sa musí postarať zákonodarca. Preto si zo srdca želáme, aby v štáte nechýbalo nič z toho, o čom rozhoduje šťastie (lebo uznávame, že rozhoduje o mnohom), no aby štát bol cnostný, to už nie je dielom šťastia, ale vedenia a vôle.

Cnostný štát sa zakladá na tom, že cnostní sú občania, ktorí sa zúčastňujú na vláde v štáte, a podľa nášho predpokladu sa na nej zúčastňujú všetci občania. Treba teda uvažovať o tom, ako sa niekto stáva cnostným mužom. Ak je totiž možné, aby občania ako celok boli cnostní, nie však každý jednotlivo, predsa by toto bolo žiaducejšie, keď je taký každý jednotlivo, potom sú takí aj všetci.

Dobrými a cnostnými sa ľudia stávajú troma vecami, totiž prirodzenosťou, zvykom a rozumom. Najprv sa treba narodiť, a to ako človek, nie ako nejaký iný živočích, a ďalej s určitými vlastnosťami tela a duše.

s. 247

Niektoré vrodené vlastnosti nie sú nijako užitočné, lebo zvyky ich menia, totiž niektoré od prírody ambivalentné vlastnosti sa zvykom môžu vyvíja k horšiemu alebo k lepšiemu. Ostatné živočíchy žijú najmä podľa svojej prirodzenosti, niektoré aj čiastočne podľa zvyku, človek však aj podľa rozumu, lebo len on má rozum. A tak toto všetko sa musí navzájom zhodovať. Ľudia totiž robia mnoho proti návykom a proti prirodzenosti na základe rozumu, keď sú presvedčení, že je to tak lepšie.

Predtým sme vyložili, aké vrodené vlastnosti musia mať ľudia, aby boli vhodní pre zákonodarcu, ostatné je už úlohou výchovy. Jedno sa totiž naučia ľudia návykom, druhé počúvaním.

14. O výchove v najlepšom štáte

Keďže každé politické spoločenstvo sa skladá z vládnucich a ovládaných, musíme uvažovať o tom, či vládnuci a ovládaní majú byť po celý život iní, alebo tí istí, je totiž jasné, že podľa tohto rozhodnutia sa bude musieť riadiť aj výchova.

Keby sa totiž jedni líšili od druhých tak, ako sa podľa našej mienky líšia bohovia a héroovia od ľudí, totiž najprv veľkou prevahou po telesnej stránke, potom aj po duševnej, takže by prevaha vládnucich nad ovládanými bola nepochybná a zrejmá, bolo by jasne lepšie, aby raz navždy vládli tí istí a druhí poslúchali. Keďže to nemožno tak ľahko pripustiť a ani to nie je tak, ako hovorí Skylax o Indoch, že tam králi skutočne natoľko vynikajú nad poddanými, potom je zrejme z mnohých príčin nevyhnutné, aby všetci rovnako raz vládli a raz poslúchali. Pre rovnakých musí platiť rovnaké právo a ťažko by sa udržala ústava, ktorá sa nezakladá na práve. S ovládanými v meste sa ochotne spoja všetci obyvatelia vidieka, ktorí pomýšľajú na novoty, a nie je mysliteľné, aby tí, čo majú účasť na správe štátu, boli takí početní, že by ich všetkých mohli premôcť.

s. 248

Na druhej strane je však nepochybné, že vládnuci musia vynikať nad ovládanými. Ako to bude a ako sa zúčastnia na vláde, to musí stanoviť zákonodarca. O tom sa už hovorilo predtým. Sama príroda sa totiž už postarala o rozdelenie tým, že ľudí toho istého druhu urobia jednak mladšími, jednak staršími, z ktorých jedni majú poslúchať, druhí vládnuť. Nikto sa nepohoršuje nad tým, že má podľa svojho veku poslúchať, ani sa nepokladá za lepšieho, najmä keď aj sám dostane neskoršie ako odmenu rovnakú prednosť, až dosiahne primeraný vek. Treba teda povedať, že vládnu a poslúchajú jednak tí istí, jednak iní. Podľa toho musí byť aj výchova jednak rovnaká, jednak rozdielna. Hovorí sa, že ten, kto má dobre vládnuť, musí sa naučiť najprv poslúchať.

Je však vláda, ako sme v predchádzajúcich úvahách povedali, alebo v záujme vládnuceho, alebo v záujme ovládaného. Jednu nazývame vládou nad otrokmi (despotickou), druhú vládou nad slobodnými. Niektoré príkazy sa rozlišujú nie obsahom, ale účelom. Tak je mnoho povinností, ktoré sa pokladajú za služobné, ktorým sa však aj mladí slobodní ľudia majú podrobiť, totiž čo je slušné a neslušné, nerozlišuje sa tak v samom konaní, ako skôr v účele a v úmysle.

Keďže tvrdíme, že cnosť vládnuceho občana a najlepšieho muža je tá istá a keďže ten istý človek musí najprv poslúchať a až potom vládnuť, tak bude musieť zákonodarca dbať na to, ako a akými činnosťami sa stávajú ľudia cnostnými a čo je účelom najlepšieho života.

s. 249

Rozlišujú sa dve zložky duše, jednej z nich je rozum vlastný, druhej nie, no je schopná poslúchať rozum. Obidvom prislúchajú cnosti, podľa ktorých sa muž nazýva nejako cnostným. Dať odpoveď na otázku, v ktorej zložke je skôr cieľ, nie je ťažké pre tých, čo uznávajú naše delenie. To, čo je horšie, je tu vždy pre to, čo je lepšie, a to platí aj v umelých výtvoroch, aj v prírodných, lepšia je totiž zložka, ktorá má rozum. A tá sa zasa podľa nášho zvyčajného delenia rozdeľuje na dve stránky: jeden rozum je praktický, druhý teoretický. A takto, prirodzene, musí byť rozlíšená aj táto duševná zložka. Podľa našej mienky je potom analogický vzťah aj medzi činnosťami, činnosti lepšej duševnej zložky musia byť žiaducejšie pre tých, ktorí sú schopní dosiahnuť alebo všetky činnosti, alebo tieto dve, lebo vždy je pre každého najžiaducejšie to, čo môže dosiahnuť ako najvyšší cieľ.

Tak sa aj celý život delí na prácu a voľný čas, na vojnu a mier a z činností sú jedny nevyhnutné a užitočné, druhé krásne. Pri nich musí byť tá istá voľba ako pri zložkách duše a ich činnostiach, tak vojna je tu pre mier, práca pre voľný čas, nevyhnutné a užitočné veci pre krásne veci.

Podľa toho musí štátnik ako zákonodarca prihliadať na všetko, i na zložky duše, i na ich činnosti, ale ešte väčšmi na to, čo je lepšie a čo je účelom. Práve tak to musí robiť aj s rozličnými spôsobmi života a so zamestnaniami. Teda vedieť pracovať a viesť vojnu, ale ešte väčšmi udržovať mier a využívať voľný čas, i robiť to, čo je nevyhnutné a užitočné, ale ešte skôr to, čo je krásne. Na tieto ciele treba vychovávať už deti a aj ľudí v inom veku, pokiaľ potrebujú výchovu.

Ukazuje sa však, že tie grécke štáty, ktoré platia za štáty s najlepším zriadením, a zákonodarcovia, ktorí ich zriadili, nesledovali ústavami tento najvyšší cieľ a ani v zákonoch a o výchove neprizerali na všetky cnosti, ale sa skôr hrubo odchýlili smerom k tým, ktoré sa zdajú užitočnými a výnosnejšími.

s. 250

Podobne ako zákonodarcovia vyjadrili sa aj niektorí neskorší spisovatelia. Vychvaľujú totiž spartskú ústavu a obdivujú vytýčenie cieľa a zákonodarcu, že všetko zameral na moc a na vojnu. To sa dá ľahko teoreticky vyvrátiť a vyvracia to aj prax. Lebo ako väčšina ľudí túži vládnuť nad množstvom, pretože potom majú veľa vonkajších výhod, tak sa zdá, že práve pre to obdivoval spartského zákonodarcu aj Tibron a aj všetci ostatní, ktorí o ich ústave písali, že Sparťania vládli nad mnohými ľuďmi preto, lebo boli vycvičení proti nebezpečenstvám. Teraz však už neostáva Sparťanom nič z ich vlády a zrejme už nie sú ani šťastní, a tak ani ich zákonodarca nebol dobrý. Predsa je však smiešne, že stratili krásny život napriek tomu, že ostali pri jeho zákonoch a že im nikto nebránil používať ich.

Nie je vonkoncom správny názor ani o tej vláde, ktorú si zákonodarca mal vraj osobitne vysoko ceniť, lebo vláda nad slobodnými je krajšia a cnostnejšia ako vláda nad otrokmi.

Ďalej nemožno pokladať štát za šťastný a chváliť zákonodarcu za to, že ho urobil silným, aby vládol nad susedmi. To prináša len veľké škody. Je totiž jasné, že sa potom každý občan, ktorý môže, musí pokúsiť o to, aby mohol ovládnuť svoj vlastný štát. práve toto vyčítajú Sparťania svojmu kráľovi Pausaniovi, hoci požíval ich veľkú úctu.

Nič z týchto teórií a zákonov nie je ani politicky múdre, ani užitočné, ani pravdivé. To isté je najlepšie tak pre jednotlivca, ako aj pre spoločnosť a práve toto musí zákonodarca vštepovať do ľudských duší.

Vojenský výcvik sa nemá pestovať na to, aby sa nevinní ľudia mohli zotročiť, ale po prvé na to, aby sme sami neotročili iným, po druhé preto, aby sme sa usilovali o nadvládu na prospech ovládaných, a nie aby sme si podmanili všetkých, a po tretie na to, aby sme ako páni vládli nad tými, ktorí sú právom otrokmi.

s. 251

Skutočnosť i rozumová úvaha potvrdzujú, že zákonodarca sa má usilovať o to, aby zákonodarstvo o vojne a o ostatných veciach bolo v záujme voľného času a mieru. Väčšina takýchto bojovných štátov sa udržuje, pokiaľ vedú vojnu, ale len čo raz získali vládu, hynú. V mieri totiž strácajú svoju tvrdosť ako železo. Vinu na tom má zákonodarca, ktorý ich nevychoval pre voľný čas.

15. Cnosti potrebné štátu

Keďže cieľ spoločnosti i jednotlivca je ten istý a podľa toho musí platiť to isté určenie pre najlepšieho muža i pre

najlepšiu ústavu, je zrejmé, že v ústavách musia byť cnosti potrebné na život vo voľnom čase, lebo ako sa už často povedalo, cieľom vojny je mier a cieľom práce voľný čas. Pre voľný čas a slobodný život sú užitočné tie z cností, ktoré sa osvedčujú vo voľnom čase, ale aj v práci. Najskôr musí byť naporúdzi mnoho nevyhnutných vecí, aby bolo možné žiť vo voľnom čase. Preto musí byť štát umiernený, odvážny a otužilý, lebo podľa príslovia otroci nemajú nijaký voľný čas, kto však nevie odvážne prekonať nebezpečenstvo, je otrokom útočníka.

Odvážnosť a otužilosť sú potrebné na prácu, filozofia pre život vo voľnom čase, umiernenosť a spravodlivosť v obidvoch prípadoch, predovšetkým však v čase mieru a vo voľnom čase. Vojna totiž núti ľudí, aby boli spravodliví a umiernení, no pôžitok šťastia a bezstarostný život v mieri robí ľudí skôr spupnými. Teda mnoho spravodlivosti a mnoho umiernenosti potrebujú najmä tí, o ktorých sa zdá, že sa majú najlepšie, a ktorí užívajú všetky tie velebené dobrá, ktoré sa podľa slov básnikov užívajú na ostrovoch blažených.

s. 252

Takí budú najväčšmi potrebovať aj filozofiu, aj umiernenosť, aj spravodlivosť, a to tým väčšmi, čím hojnejšie užívajú vo voľnom čase tieto dobrá.

Je teda zrejmé, že štát, ktorý má byť šťastný a cnostný, musí mať účasť práve na týchto cnostiach. Ak je zahanbujúce, že nevieme správne užívať dobrá, tak je ešte zahanbujúcejšie, ak ich nevieme užívať vo voľnom čase, ale v práci a vo vojne sa ukazujeme zdatnými, naproti tomu v mieri a vo voľnom čase otrokmi.

Nemáme sa teda cvičiť v cnosti tak ako štát Lacedemončanov. Tí sa totiž nelíšia od druhých v tom, že za najvyššie dobrá pokladajú iné veci ako všetci ostatní, ale v tom, že sa domnievajú, že sa viac dosahujú určitou cnosťou. A keďže títo dobrá a ich pôžitok si vyššie cenia ako pôžitok cností..., z toho je teda zrejmé, že sa treba cvičiť v cnosti, a to pre cnosť samu, no ako a akými prostriedkami, to musíme teraz preskúmať.

Už skôr sme rozlíšili a stanovili, že je potrebná prirodzenosť, zvyk a rozum. Akí majú byť ľudia podľa svojej prirodzenosti, stanovilo sa predtým, ostáva skúmať, či sa majú ľudia vychovávať skôr rozumom ako návykmi. To totiž musí byť navzájom v najkrajšom súlade. Rozum sa môže minúť aj s najlepším úmyslom a podobne sa návykmi možno dostať na scestie.

Ponajprv jasné, že tu ako všade inde vznik má počiatok a účel nejakého počiatku je zasa počiatkom iného účelu, pre nás je rozum a rozumová činnosť účelom prirodzenosti, takže tento účel, ktorý spočíva v rozume a v rozumovej činnosti, musíme sledovať pri zrode človeka a starosti o vytváranie jeho správnych návykov.

s. 253

Ďalej, keďže duša a telo sú dve veci a vidíme, že aj duša má dve zložky, rozumnú a nerozumnú, a tieto zložky majú opäť dva stavy, z ktorých jeden je žiadostivosť a druhý myslenie, a keďže telo je svojím vznikom prvšie ako duša, aj nerozumná zložka je prvšia ako rozumná. To sa ukazuje a j z tohto: malé deti hneď od svojho narodenia majú prchkosť, vôľu a žiadostivosť, kým schopnosť usudzovať a myslieť prichádza až s postupujúcim vekom. Preto sa najprv treba starať skôr o telo ako o dušu a až potom o žiadostivosť, a o žiadostivosť, pravda, pre rozum a o telo pre dušu.