PREČO TRANSMODERNA A PREČO SA SNAŽÍM BYŤ JEJ OBHAJCOM

Marina ČARNOGURSKÁ-FERANCOVÁ

Abstrakt:

Vývoj k postmoderne, ktorou v poslednej tretine 20. storočia vyvrcholil proces uvoľňovania sa, a zároveň i vzbury západnej spoločnosti (z) a proti jej charakteristickým (najmä v stredoveku najtypickejším) ideologickým štruktúram, definitívne započal už v 17. storočí, tzv. európskym osvietenectvom. Tento proces, už v 19. storočí smerujúci k moderne a cez ňu neskôr v 20. storočí najprv vo svojich kultúrnych a umeleckých, a teda i estetických, psychologických a morálnych názoroch dospejúci k novým formám celkovej kultúrnej i ideologickej štrukturalizácie západnej spoločnosti, dospel však dnes, na začiatku 21. storočia, do svojich úplne najkrajnejších medzí a vo vzduchu už visí, zatiaľ ešte oficiálne nevyhlásená skutočnosť, že jeho samostatné vývojové obdobie už skončilo. V rámci celosvetového spoločenského, kultúrneho, hospodárskeho i mocensko-politického vývoja európska civilizácia vo svete už stratila svoje vedúce mocenské postavenie a v poslednom desaťročí 20. storočia zdá sa, že už vyčerpala všetko zo svojho originálneho kultúrneho, voči iným svetovým kultúram nadradeného samo-vývoja a po definitívnom páde europocentrizmu sa ocitla v neodvratnej konfrontácii s ďalšími svetovými civilizačnými dedičstvami a ich kultúrnymi hodnotami a svetonázorovými postojmi, rovnako ako aj s inými, často omnoho realistickejšími životnými štýlmi. Sama však medzitým dospela k svojmu všeobecnému morálnemu úpadku, vyúsťujúcemu v jej postmodernú dekadenciu a kultúrny chaos. V tejto etape jej vývoja jej zostávajú pravdepodobne len dve alternatívy: alebo sa radikálne vrátiť späť k svojmu pôvodnému kresťanskému fundamentalizmu (čo je už dúfam reálne nemožné!), ako sa o to práve v súčasnosti pokúša posledná časť západného židovsko-kresťansko-mohamedánskeho náboženského vývoja, v rámci viacerých islámskych krajín sveta, alebo vo svojej radikálne konfrontačnej svetonázorovej obrode prekročiť hranice svojej kultúry a so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami začať sa premieňať v novú transmodernú liberálnu spoločnosť, v ktorej sa jej príslušníci dokážu pretransformovať v nový typ transmoderného ľudského jedinca nielen kultúrne ale aj svetonázorovo. Začiatok novej svetovej transmoderny, ktorá už nevyrastá len zo západných kultúrnych koreňov, ale ktorej avantgardu tvoria už umelci, filozofi i vzdelanci vyrastajúci z rôznych, kultúrne často úplne protikladných svetových centier a ktorá je celým svojím bytím dôkazom nového obrodeného svetonázorového vývoja ľudstva, definoval ako prvý filozof Jürgen Habermas na 21. svetovom filozofickom kongrese v r. 2003 v tureckom Istanbule. A zdá sa, že mu súčasný vývoj svetovej kultúry naozaj dáva za pravdu: stojíme na prahu novej svetovej transmoderny so všetkými jej ešte aj dnes v mnohom nemysliteľnými následkami, napríklad so všeobecnou svetonázorovou predstavou univerza bytia bez existencie jeho transcendentálneho Subjektu, čiže laicky povedané: pred existenciou sveta už definitívne bez Boha, v ktorom sa človek bude musieť naučiť žiť v novej forme svojej kultúrnej i mravnej vyspelosti. A pretože inú konštruktívnu cestu vývoja ľudstvo nemá, snažím sa byť aj ja jej nadšeným obhajcom.

späť